Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. september 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/189/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201173
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1019201173.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M a

členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej v právnej veci žalobcu: FERONA Slovakia,
a.s., so sídlom Bytčická 12, Žilina, IČO: 36 401 137, právne zastúpený: JUDr. Ľubica Masárová,
advokátka, so sídlom Landerevova 6, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 101480191/2019 zo dňa 17. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č.
102583865/2018 zo dňa 13.12.2018, podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 95.308,13 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie január 2013.

2. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101480191/2019 zo dňa 17.06.2019
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

II.

Žaloba

3. Žalobou zo dňa 23.08.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 26.08.2019, sa žalobca
domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, pričom sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie.

4. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné. V prvom rade namietal nedodržanie lehoty

na vykonanie daňovej kontroly. Podľa jeho názoru dôvody, pre ktoré sa prerušila daňová kontrola
pominuli už dňa 24.10.2017 a nie ako správca dane uviedol dňa 17.11.2017. Podľa dôkazov odpoveď
na žiadosť č. 35717/15/MAZ obdržal správca dane dňa 17.11.2017 a od ktorej určil okamih pominutia
dôvody na prerušenie daňovej kontroly. Táto odpoveď bola však obdržaná už dňa 24.10.2017 a niev deň uvedený správcom dane. Vzhľadom na nesprávne určenie okamihu pominutia dôvodov na
prerušenie daňovej kontroly má žalobca za to, že lehota na vykonanie daňovej kontroly uplynula ešte
pred doručením protokolu dňa 14.03.2018 a jej pokračovanie po tejto lehote bola nezákonným zásahom.

5. K nepriznaniu práva na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa A. B. C. C. žalobca
namietal, že materiálna existencia tovaru v rámci daňovej kontroly a daňového konania nebola daňovými
orgánmi spochybňovaná. Predmetom sporu medzi žalobcom a žalovaným je skutočnosť, či na základe
zistení daňových orgánov a vykonaných dôkazov možno odoprieť právo žalobcu na odpočítanie DPH

z ním predložených faktúr na základe argumentácie, že z dôvodu zisteného uzavretého fakturačného
toku nešlo o transakcie, ktoré mali samostatný ekonomický význam a ich cieľom bolo získanie daňovej
výhody. Žalobca má za to, že daná problematika spadá pod výklad práva EÚ a žalobca namieta, že
výklad tohto práva je vykonaný v absolútnom rozpore s judikatúrou SD EÚ. Žalovaný preto nesprávne
právne posúdil skutočnosti zistené dokazovaním.

6. Žalobca ďalej poukazuje na to, že v spise neexistuje jediný dôkaz o tom, že žalobca mal vedomosť
o ktoromkoľvek článku dodaváteľskeho a odberateľského reťazca. Žalobca tiež namieta, že žalovaný
bez náležitého odôvodnenia uvádza, že správca dane poukázal na iný prístup žalobcu k preverovaným
dodávkam ako k bežným dodávkam. Z výpovedí zamestnancov žalobcu vyplýva, že obchodné
transakcie prebiehali štandardným spôsobom. Z výpovede svedkov tiež vyplýva, že to, čo označuje

žalovaný za neštandardné, vôbec v obchodných vzťahoch s danou komoditou neštandardné nie je.

7. Podľa názoru žalobcu dodržal náležitú starostlivosť, táto bola plne v súlade s obchodnou praxou, ktorá
je platná jednak v danom odvetví a ktorá na základe dlhoročných skúseností bola premietnutá aj do
interných smerníc a postupov a kontrolných mechanizmov v spoločnosti, ktoré odzrkadľujú objektívne

možnosti dané právnym poriadkom. Dodržanie týchto smerníc a postupov potvrdili aj daňové orgány,
V odôvodnení rozhodnutia absentuje akýkoľvek poukaz na to, v čom konkrétne vidia daňové orgány
postup v rozpore s bežnou obchodnou praxou a bežnými štandardami.

8. Žalobca má za to, že z vykonaných dôkazov vyplýva, že tovar žalobcovi bol dodávateľom A. B. C.

C. dodaný s miestom dodania v Slovenskej republike, žalobca nadobudol právo nakladať s ním ako
vlastníkprijehonakládkenavozidláprepravcov,ktorýchobjednal.Podľajehonázoruboliunehosplnené
podmienky uvedené v § 49 ods. 1, ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2002 Z.z.
o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“).

9. Ďalšia námietka sa týkala nevysporiadania sa daňových orgánov s argumentáciou žalobcu,
vysvetleniami a predloženými a vykonanými dôkazmi preukazujúce jeho konanie s náležitou
starostlivosťou, vytvorenými kontrolnými štandardmi a s dôkazmi, že realizované obchodné transakcie
nevykazovali žiadne odchýlky ani pri ich realizácii neexistovali okolnosti indikujúce možné nezákonné
konanie obchodných partnerov. Žalovaný a správca dane nedostatočne, neúplne a nesprávne zistili

skutkový stav. Z vykonaných dôkazov konštatujú skutkový stav, ktorý z nich vôbec nevyplýva.

10. Žalobca tiež namieta, že žalovaný ako aj správca dane v rozpore so zákonom a bez náležitého
odôvodnenia odmietli vykonať výsluchy navrhovaných svedkov D. C., p. E. a p. B..
III.

Vyjadrenie žalovaného

11. Žalovaný vo vyjadrení k predmetnej žalobe zo dňa 08.11.2019 uviedol, že považuje žalobné
námietky za nedôvodné a má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu
dane, sú zákonné a prijaté závery vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a sú

v súlade s platnými právnymi predpismi, a preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Námietka
ohľadom nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly nemá žiadne opodstatnenie a žalovaný ju
považuje za nedôvodnú a účelovú. V konečnej odpovedi vo veci dožiadania pod č. 35717/15/MAZ je
síce uvedený dátum zaslania odpovede 24.10.2017, avšak dátum doručenia žalovanému odd. CLO tam
nie je. Preto je tvrdenie žalobcu, že dokument bol doručený dňa 24.10.2017 zavádzajúce. K námietke

nepriznania práva na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od A. B. C. C. žalovaný uviedol, že
námietky nie sú odlišné od odvolacích námietok a žalovaný má za to, že sa s nimi dostatočne vysporiadal
vo svojom napadnutom rozhodnutí. Podľa dokladov, ktoré žalobca predložil správcoi dane vyplýva, že
tovar, ktorý bol predaný maďarskému odberateľovi C. A. F. G.. V zdaňovacom období január 2013 boldodaný žalobcovi od jediného dodávateľa a tým je spoločnosť A. B. C. C.. Z uvedeného vyplýva, že ani
časť tovaru dodaného spoločnosti C. A. F. G.. nebola nakúpená od iných dodávateľov. Dodávateľské
faktúry od dodávateľa A. B. C. C. jednoznačne preukazujú, že všetok tovar dodaný spoločnosti C. A. F.

G.. dodala žalobcovi spoločnosť A. B. C. C.. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v danom prípade
ide o ten istý tovar, ktorý sa niekoľkokrát fakturuje v karuselových fakturačných reťazcoch, pričom tovar,
ktorý je predmetom fakturácie na preverovaných odberateľských faktúrach je súčasťou reťazca : B. G..
- E. G.. – C., C. – E. H. C. – I. H., C.. C. J. – A. B. C. C. – FERONA Slovakia, a.s. – C. A. F. G.. Podľa
názoru žalovaného žalobca mohol vedieť na akých obchodných transakciách sa zúčastňuje, keďže ten

istý tovar v rovnakých hmotnostiach a rozmeroch niekoľkokrát nakúpil od dodávateľa A. B. C. C. a predal
odberateľovi C. A. F. G.. Zistený skutkový stav preukazuje, že žalobca bol súčasťou reťazca, ktorého
cieľom bolo uplatniť právo na odpočítanie dane.

12. K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný uvádza, že táto nie
je dôvodná. Napadnuté rozhodnutie žalovaný považuje za riadne a dostatočne odôvodnené v zmysle

Daňovéhoporiadku.Knámietkenevypočutiunavrhovanýchsvedkovuvádza,žežalovanýakoajsprávca
dane sa s touto námietkou dostatočne vysporiadali. Žalobca síce pripúšťa, že správca dane a žalovaný
uviedli svoje stanoviská k návrhu na vypočutie svedkov, ale podľa jeho názoru nie sú dostatočne a nie
v súlade s jeho právom na spravodlivý proces. Podľa názoru žalovaného právo na spravodlivý proces
nebolo žalobcovi upreté.

IV.
Replika a duplika

13. V replike žalobcu uviedol, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe len opakuje svoju argumentáciu

uvedenú vo svojom rozhodnutí. Táto argumentácia však nevyvracia žalobné dôvody a dôkazy, o ktoré
žalobca oprel svoju žalobu, a preto trvá na podanej žalobe v celom rozsahu.

14. Žalovaný svoje právo podať dupliku nevyužil.

V.
Relevantná právna úprava

15. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

16. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

17. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

18. Podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania
zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie
o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti
musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie

obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na
vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia.19. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou

zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo
vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s
protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15
pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam

uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu
daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov
nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt
neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného

odpočtu podľa osobitného predpisu.

20. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom doručenia
protokolu podľa odseku 8.

21. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok
odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu
zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán
môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac
o 12 mesiacov.

22. Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňové konanie
a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,
b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

23. Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí
o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na
poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia
zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto

rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.

24. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného
podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie
prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane

písomne oznámi účastníkom konania.

25. Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona
neplynú.

26. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

27. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon

neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

28. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný

aleboprepravenýztuzemskadoinéhočlenskéhoštátupredávajúcimalebonadobúdateľomtovarualebo
na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.29. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

30. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
a) ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, b) ktoré sú alebo majú
byť platiteľovi dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až
12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

31. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak:

a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

32.Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

33. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

VI.
Právne posúdenie veci správnym súdom

34. Konanie o správnej žalobe bolo pôvodne vedené pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.
1S/189/2019. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť
SprávnysúdvBratislave(ďalejlen„súd“,„správnysúd“),naktorýprešielod1.júna2023výkonsúdnictva

v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre.
Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-1S/189/2019. V súlade
s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z.z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených Ministerstvom spravodlivosti pridelená do senátu 3S správneho súdu.

35. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného
orgánu verejnej správy vrátane administratívneho spisu orgánu verejnej správy nižšieho stupňa,
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho
vydaniu, viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), na pojednávaní konanom

dňa 19. septembra 2024 dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

36. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo v medziach žalobných bodov
preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 101480191/2019 zo dňa 17.06.2019, ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu č. 102583865/2018 zo dňa 13.12.2018, v zmysle ktorého

podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 95.308,43 € na dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2013.

37. V prvom rade mal správny súd za potrebné vysporiadať sa s námietkou týkajúcou sa nedodržania
lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Úlohou správneho súdu bolo teda posúdiť, či bola dodržaná

zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie január 2013, keďže v prípade, ak by správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania
daňovej kontroly, porušil by tým nielen ustanovenie o maximálnej dĺžke jej trvania, ale aj zásadu
primeranosti a zásadu zákonnosti pri správe daní. Daňová kontrola by v takom prípade nebolavykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej by nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného
prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. V prípade, že by takýto protokol použitý bol,
tak celé daňové konanie by bolo zaťažené vadou nezákonnosti a rovnako tak by bolo nezákonné i

rozhodnutie (ktoré je vlastne zavŕšením celej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania), pretože by
vychádzalo zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole z
takejto nezákonnej kontroly. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že predmetná daňová kontrola
u žalobcu sa začala dňa 21.10.2014. Z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácii,
správca dane vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 20384437/2015 zo dňa 17.06.2015,

ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 22.06.2015 a kontrola dane z pridanej hodnoty bola prerušená od
dňa 23.06.2015. Oznámením č. 102405201/2017 zo dňa 20.11.2017 správca dane oznámil žalobcovi,
že dňa 16.11.2017 pominuli prekážky, pre ktoré sa daňová kontrola dane z pridanej hodnoty u žalobcu
prerušila a správca dane pokračoval vo výkone kontroly. Daňová kontrola bola prerušená 878 dní.
O výsledku zístení z daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol z daňovej kontroly za zdaňovacie
obdobia január 2013 – september 2013 č. 100521127/2018 zo dňa 09.03.2018, ktorý bol doručený

žalobcovi dňa 14.03.2018. Jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly, po započítaní prerušenia
konania, uplynula dňa 17.03.2018. Z dôvodu, že žalobca prevzal protokol z daňovej kontroly dňa
14.03.2018, jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly bola zachovaná. Žalobca je názoru, že
dôvody, pre ktoré sa kontrola prerušila uplynuli už dňa 24.10.2017 a nie ako uviedol správca dane dňa
16.11.2017. Žalobca uvádza, že odpoveď na žiadosť č. 35717/15/MAZ bola doručená dňa 24.10.2017

a nie ako v deň uvádzaný správcom dane. Na základe dokladov obsiahnutých v administratívnom spise
správny súd konštatuje, že postup správcu dane bol v súlade so zákonom a námietka nedodržania
lehoty na vykonanie daňovej kontroly nie je dôvodná. Z administratívneho spisu vyplýva, že odpoveď
č. 35717/15/MAZ bola doručená správcovi dane dňa 16.11.2017 e-mailom od oddelenia CLO, ktoré
je zriadené na Finančnom riaditeľstve SR ako koordinátor pre medzinárodnú výmenu informácií. Je

pravda, že v predmetnej odpovedi je uvedený dátum zaslania odpovede deň 24.10.2017, avšak
dátum doručenia nikde nie je uvedený. Preukázaný dátum doručenia konečnej odpovede správcovi
dane vo veci dožiadania pod č. 35717/15MAZ je dátum, ktorý uviedol správca dane v oznámení č.
102405201/2017 zo dňa 20.11.2017, a teda 16.11.2017. Od tohto dátumu je teda potrebné pokračovať
vo výkone daňovej kontroly, pretože od tohto dátumu pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola

prerušila. Navyše správny súd uvádza, že žalobca uvedenú námietku nevzniesol v priebehu daňovej
kontroly ani vo vyrubovacom konaní a ani v odvolacom konaní.

38. Pri posudzovaní námietok žalobcu v správnej žalobe správny súd vychádzal z administratívneho
spisu, ktorý mu bol predložený a zameral sa na skúmanie a zistenie toho, či vykonané dôkazy, z ktorých

daňové orgány vychádzali a ktoré žalobca taktiež v žalobe namietal, sú natoľko relevantné, že z nich
možno logicky vyvodiť skutkový záver, ku ktorému dospeli daňové orgány a či vykonané dôkazy daňové
orgány správne posúdili, a to jednotlivo ako i v ich vzájomnej súvislosti. Po preskúmaní predmetnej
veci správny súd konštatuje, že správca dane a žalovaný dostatočne zistili skutkový stav, na základe
ktorého dospeli k správnemu právnemu záveru. Kontrolou dokladov za dodanie tovaru z tuzemska do

iného členského štátu (Maďarsko) s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH zistil, že žalobca
v kontrolovanom zdaňovacom období január 2013 vyhotovil faktúry v celkovej sume XXX.XXX,XX €
za dodanie tovaru (plech) do iného členského štátu pre zahraničného odberateľa C. A. F. G.. Žalobca
si v kontrolovanom zdaňovacom období január 2013 uplatnil v riadku 21 a 23 daňového priznania
k DPH odpočítanie dane z dodávateľských faktúr č. 130100001, 130100002, 130100003, 130100004,

130100005, 130100006, 130100007, 1301000014, 1301000015 od dodávateľa A. B. C. C. v sume
XX.XXX,XX €. Podľa dokladov, ktoré žalobca predložil vyplýva, že tovar, ktorý bol predaný odberateľovi
C. A. F. G.. v zdaňovacom období január 2013, bol nakúpený iba od jediného dodávateľa – A. B. C. C..
Dodávateľské faktúry od dodávateľa A. B. C. C. jednoznačne preukazujú, že všetok tovar dodaný C.
A. F. G.. dodal žalobcovi dodávateľ A. B. C. C.. Na základe odpovede zo dňa 24.03.2015 na žiadosť

o medzinárodnú výmenu informácií z iného členského štátu č. 24397/15/PETP vyplýva, že spoločnosť
– odberateľ Sabov Project Group Kft. nepriznala nadobudnutie tovaru, ktorý mal byť dodaný žalobcom
v období 1Q/2013 v celkovej sume XXX.XXX.XXX HUF. Z ďalšej odpovede č. 63461/16/Hud zo dňa
13.05.2016 na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 197852/2016 zo dňa 25.02.2016 vyplýva,
že spoločnosť C. A. F. G.. nepriznala nadobudnutie tovaru od žalobcu a neodviedla v Maďarsku

daň. V odpovedi je tiež uvedené, že spoločnosť C. A. F. G.. nevykonávala ekonomickú činnosť,
neplatila prevádzkové náklady, platila iba jedného zamestnanca, nemal a žiaden základný majetok.
Daňovník nevykonával reálnu ekonomickú aktivitu, nadobudnutie/dodanie tovaru nebolo potvrdené.Faktúry vystavené spoločnosťou C. A. F. G.. boli fiktívne a neboli autentické. Obchodné transakcie
neboli realizované partnermi uvedenými na faktúrach.

39. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že správca dane porovnávaním množstiev a typov
fakturovaného tovaru zistil, že na odberateľských faktúrach sa v priebehu šiestich mesiacov opakovane
vyskytujú tie isté hmotnosti a rozmery plechov. Plechy v identických hmotnostiach a rozmeroch sa v
priebehu šiestich mesiacov vyfakturujú odberateľom C. A. F. G. alebo I. H. C. G. celkovo sedemkrát.
Preverovaním bolo zistené, že ide o ten istý tovar, ktorý sa niekoľkokrát fakturuje v karuselovom

fakturačnom reťazci: B. G.. (K.) – E. G.. (K.) – C., C. (C.) – E. H. C. (C.) – I. H., C.. C. J. (C.) – A.
B. C. C. (C.) – FERONA Slovakia, a.s. (SK) – C. A. F. G.. (K.). Z preverovania spoločností v danom
reťazci ako aj výsledkov preverovania obchodného reťazca (str. 3 a nasl. prvostupňového rozhodnutia)
sa správcovi dane nepodarilo zistiť, kto je výrobcom plechov, teda pôvod tovaru ani kto je ich konečným
spotrebiteľom. Z uvedeného reťazca vyplynulo, že dodávateľ C., C. vystupuje ako prvý v reťazci
slovenských obchodných spoločností a vykazuje znaky tzv. zmiznutého obchodníka. Prijíma faktúry od

dodávateľov z iného členského štátu, resp. od neho sa začína domáci reťazec. Je nekontaktný, so
správcom dane nespolupracuje, na adrese uvedenej v obchodnom registri nesídli. Neskôr bol zlúčený
s nástupníckou spoločnosťou L. C., ktorej konateľom bol zahraničný občan Bosny a Hercegoviny, ktorý
nevedel nič o činnosti ani existencii tejto spoločnosti. Ďalšie spoločnosti v obchodnom reťazci E. H. C.,
I. H., C.. C. J., A. B. C. C. vykazujú všetky znaky tzv. nárazníka, t.j. prijímajú faktúry od nekontaktného

subjektu, resp. od iného nárazníka, prefakturujú ten istý objem a sortiment tovaru s malým navýšením
cenypreďalšiehonárazníka.Nakoncireťazcaježalobca,ktorývykazujeznakytzv.brokera–dodávateľa
do iného členského štátu, t.j. prijíma faktúry od nárazníka, vystavuje faktúry pre zahraničného odberateľa
a vykazuje nadmerný odpočet DPH.

40. Z vykonaného dokazovania je podľa názoru správneho súdu preukázané, že jednotlivé vzťahy
medzi spoločnosťami v danom reťazci, ktoré uskutočňovali transakcie s predmetným tovarom tvorili
uzavretý kruh, v ktorom stále koloval rovnaký druh tovaru s rovnakou hmotnosťou, podrobne uvedené
v napadnutých rozhodnutiach správnych orgánov, pričom táto transakcia nemala samotný ekonomický
význam, ale jej výlučným cieľom bolo uplatniť nadmerný odpočet, prípadne znížiť daňovú povinnosť.

Žalobca sa svojou kúpu a predajom zúčastnil na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu
k DPH. Žalobca vzhľadom na uvedené vedel alebo mohol vedieť na akom druhu obchodnej transakcie
sa zúčastňuje, keďže ten istý tovar v rovnakých hmotnostiach a rozmeroch niekoľkokrát nakúpil od
dodávateľa A. B. C. C. a predal odberateľovi Sabov Project Group Kft.

41. Ani vykonané výsluchy svedkov - zamestnancov žalobcu (J. D. A., M. E., D. J. E.) podľa názoru
správneho súdu nevyvrátili zistenia správcu dane. Z ich výpovedí je zrejmé, že svedkovia poznali
zmluvné strany a počas obchodovania s nimi aktívne komunikovali, že sa podieľali na tvorbe zmlúv
a iných úkonoch, ale správny súd sa stotožnil s názorom správcu dane, že uvedení svedkovia vykonávali
len niektoré činnosti podľa ich pracovného zaradenia, teda sa vyjadrovali len k určitým skutočnostiam,

ale títo svedkovia nemali vedomosť o celkovom priebehu kontrolovaných obchodov. Svedkovia svojimi
výpoveďami nevyvrátili tvrdenia a zistenia správcu dane.

42. Správny súd po preskúmaní veci konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal
úmysel získať daňovú výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH, a teda nepreukázal opak. Správny

súd zdôrazňuje že ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet
dane. Takýto spôsob usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré
zadefinoval ESD v rozsudku C-255/02 – Halifax z 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH
si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu
dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach a vo vnútroštátnej šiestej smernice

právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by
bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku
objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75).
Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť
získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne,

ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane
vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej
smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo vrozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí
takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86).

43. Správny súd dodáva, že aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach
Mahagében kft a Pétér Dávid C-80/11 a C-142/11 SD EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti
podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112
(viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj z 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor
EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim

spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď najmä rozsudok z 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-
1599, ako aj Kittel a Recolta Recycling ako aj z 29.03.2012, Véleclair, C-414/10).

44. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne
od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či
ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto

plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie
je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne
požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode
(viď v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt,
ako aj z 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Navyše v súlade s článkom 273 prvým

odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici,
ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým
podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy
(viď rozsudok z 26.01.2012, Kraft Foods Polska, C-588/10), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku
uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené

v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých
nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú
členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber
dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie
týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na

odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH
(viď v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., Halifax a i.; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie,
C-385/09, ako aj Dankowski).

45.SúdnydvorEÚkonštatoval,ževnútroštátnemusúduprináležíodmietnuťpriznanieprávanaodpočet,

ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na
plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne
kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež
Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia
(due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční,

nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade
požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia
neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností
toho ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér
Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

46. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy
eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu
pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať
na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú

konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006,
Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok.
Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v
zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (viď Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057),
teda pri predmetnej smernici od 01.01.2008.

47. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať všetky
rozumnéopatrenia,abyzabrániltomu,žesastanesúčasťoufiktívnychobchodov,zneužívajúcichsystém
DPHamalmožnosťsiriadnepreveriťsvojichdodávateľov,ktorísineplnilisvojepovinnostivočisprávcovidane. Naopak, konanie žalobcu nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si
riadne preverí, či potencionálny obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako
podnikateľského subjektu, nie je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má

aj dosah na posudzovanie z hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry SD EÚ. Správny
súd zdôrazňuje, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru
obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady
pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu,
aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že

k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej
realizácie obchodovania je na jeho strane.

48. Ďalej správny súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/51/2010 zo dňa 08.12.2011, v
ktorom sa uvádza, že: „Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je
predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán

obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými spoločnosť napĺňa
definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti
správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, že do úvahy
sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené.“

49. Určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu vo veci samej
(rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80
/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).

50. Správny súd poukazuje na právne závery, uvedené v rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžfk/16/2020:
„Určiť exaktnú hranicu, po ktorú dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a hranicu, od ktorej ho
už nezaťažuje, býva spravidla náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade však daňový subjekt
ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný

prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu vykonať aspoň
také opatrenia, ktoré možno považovať za rozumné a štandardné pri realizácii akejkoľvek obchodnej
transakcie. Za takéto opatrenie možno jednoznačne považovať aj preverenie skutočnosti, či je subjekt,
s ktorým jedná, či priamo uzatvára obchod, na takéto konanie oprávnený. V tejto súvislosti je v jeho
vlastnom záujme, aby na účely takého preverenia vyžiadal od dotknutého subjektu napr. plnomocenstvo,

ktoré môže následne slúžiť ako dôkaz o tom, že obchod bol realizovaný s tou osobou, ktorá predmetné
plnomocenstvo predložila.“

51. Zároveň správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené, poukazuje na právny názor vyjadrený v
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2010 z ktorého, vychádza ustálená

judikatúraavktorompoukázalnielennazákladnúzásaduobchodnéhoprávaatopoctivéhoobchodného
styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej
spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu
a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď §
2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto

vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade
ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu
ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v
zmysle zásady obsiahnutej v Daňovom poriadku, oprávnené. Potreba skúmania ekonomického dôvodu
daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce

z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.

52. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie súnepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali, správca
dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie
daňovéhokonaniaaspôsobvykonávaniadokazovaniabolivrozporesozásadouspravodlivéhoprocesu.

Má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi
daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k obsahu
výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Žalovaný v odôvodnení svojho
rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho
konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň uviedol ako boli

ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t.j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou
ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa § 63 ods. 5 Daňového
poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu k

uvedenému, správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí
tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol
všetkyskutočnosti,ktorévdaňovejkontroleDPHzazdaňovacieobdobiejanuár2013správcadanezistil.

53. Správny súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže
byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu
chýba odôvodnenie celkom alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené
rozhodovacie dôvody. Je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v
konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia

vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli
právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. Rozhodnutie orgánu verejnej
správy je nepreskúmateľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením alebo ak v odôvodnení chýbajú
právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. V danom prípade,
napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo riadne odôvodnené, a preto mu

nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za
nedôvodnú.

54. K námietke odmietnutia vykonania výsluchov navrhovaných svedkov D. C., p. E. a p. B. správny
súd uvádza, že žalovaný sa s touto námietkou dostatočným spôsobom vysporiadal. Žalobca mal totiž

možnosť navrhnúť vypočuť uvedených svedkov počas daňovej kontroly. Žalobca však toto právo počas
daňovej kontroly nevyužil. Svedkov žalobca navrhol vypočuť až dodatočne vo vyrubovacom konaní
v písomnom vyjadrení k Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 102379916/2018. Z dôvodu, že žalobca
mal možnosť navrhnúť uvedených svedkov už počas daňovej kontroly a vedel o tom, že disponujú
informáciami o priebehu obchodov, tak dodatočné navrhovanie svedkov vo vyrubovacom konaní nemá

oporu v § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Žalobcove právo navrhovať dôkazy počas daňovej kontroly bolo
dodržané, čo aj vyplýva z administratívneho spisu, teda žalobcovi jeho právo vyplývajúce z Daňového
poriadku upreté nebolo. Napríklad v zozname svedkov zo dňa 27.08.2018, ktorých navrhol vypočuť
žalobca, uvedení svedkovia neboli uvedení, ale žalobca ich navrhol vypočuť až vo vyrubovacom konaní
dňa 10.12.2018. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil námietku žalobcu ako nedôvodnú.

55. S poukazom na uvedené dospel správny súd k záveru, že správca dane postupoval správne a v
zmysle zákona, keď žalobcovi rozhodnutím zo dňa 13.12.2018 vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január 2013 v sume 95.308,13 €, pričom správne postupoval i žalovaný, keď
rozhodnutie správcu dane potvrdil podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku a svoje rozhodnutie i riadne

odôvodnil. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový
stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť.
Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám
logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH, pričom správny
súd nezistil ani žiadne procesné pochybenia daňových orgánov, ku ktorým by musel prihliadať. Žalobca

mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať k nim stanovisko, čo i využil a
na svojich procesných právach nebol žiadnym spôsobom poškodený. S poukazom na vyššie uvedené
dôvody dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vydanésprávcom dane v prvom stupni, je vecne správne, a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú v súlade
s § 190 SSP zamietol.

56. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že aj napriek úspechu
žalovaného v konaní mu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy v konaní
nevznikli.

57. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v
Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b)ideokonaniaosprávnejžalobepodľa 6ods.2písm.c)ad);c)ježalovanýmCentrumprávnejpomoci.