Uznesenie – Vyživovacie povinnosti ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. september 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/104/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4421200896
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:4421200896.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Kristíny Srnkovej v právnej veci navrhovateľky: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom
C., D. XXXX/XX, toho času bytom A. XX, C., v konaní zastúpená advokátkou JUDr. Soňou Soboňovou,
so sídlom Podzámska 8330/32, Nové Zámky, proti povinným z výživného: 1/ E. B., nar. X.XX.XXXX,
bytom F., G. XXXX/X a 2/ H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., G. XXXX/X, obaja v konaní zastúpení

spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Ing. Vajlíková, s.r.o., so sídlom Komárno, 945 01, ul. Biskupa
Királya 6, o návrhu navrhovateľky na určenie vyživovacej povinnosti, o odvolaní povinných z výživného
1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.k. 11Pc/4/2021-645 zo dňa 14.3.2023 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Súd prvej inštancie (v poradí už svojim druhým rozhodnutím) rozsudkom č.k. 11Pc/4/2021-645 zo
dňa 14.3.2023 rozhodol tak, že uložil každému povinnému z výživného 1/ a 2/ (ďalej len odvolatelia)
povinnosť prispievať výživným navrhovateľke 50 eur mesačne počnúc od 12.2.2021, vždy do 15 dňa
toho, ktorého mesiaca. Súčasne rozhodol o zročnom výživnom za obdobie od 12.2.2021 do 28.2.2023,
ktoré predstavovalo sumu 200 eur vo vzťahu ku každému z odvolateľov, ktoré im povolil zaplatiť v dvoch

splátkach po 100 eur mesačne spolu s bežným výživným až do vyrovnania, pod stratou výhody splátok.
O zvyšnej časti uplatneného nároku (navrhovateľka žiadala určiť výživné vo výške 100 eur od každého
z odvolateľov) nebolo zo strany prvoinštančného súdu rozhodnuté. O trovách konania prvostupňový súd
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2.

Právne súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 66 ods. 1, § 67 ods. 1,2, § 75 ods.
1,2 a § 77 ods. 1 Zákona o rodine a vecne tým, že rodičia a deti majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť,
ktorá akcentuje výlučnosť príbuzenského vzťahu v priamej línii, a preto tak ako ukladá povinnosť rodičov
vyživovať svoje deti vždy, keď nie sú schopné samé sa živiť, ukladá aj dieťaťu povinnosť postarať
sa o primeranú výživu svojich rodičov, ak to oni potrebujú. V tejto súvislosti bolo konštatované, že
vyživovacia povinnosť nie je závislá od skutočnosti, či dieťa s rodičmi žije v spoločnej domácnosti alebo

nie a z hľadiska praxe by malo byť prirodzené, že deti si plnia túto vyživovaciu povinnosť spontánne
vždy, keď to rodič potrebuje. Primeranosť vyživovacej povinnosti je zároveň potrebné posudzovať tak,
že má zaistiť oprávnenému naplnenie všetkých bežných životných potrieb s prihliadnutím na jeho
vek, zdravotný stav a odôvodnené potreby s tým, že výživou treba rozumieť nielen uspokojovanie
stravovacích potrieb, tzv. výživa v užšom zmysle, ale aj uspokojovanie ostatných odôvodnených potrieb
ako bývania, zdravotného stavu, kultúry a pod.. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania

dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je čiastočne dôvodný. Konštatoval, že obaja odvolatelia
potvrdili, že sa matka o nich v priebehu života riadne starala. Ďalej mal prvoinštančný súd preukázané,že navrhovateľka pracovala na čiastočný pracovný úväzok až kým nebola práceneschopná a následne
na operácii. Vzhľadom na jej zdravotný stav však nie je možné, aby sa v súčasnej dobe plnohodnotne
zamestnala. Mal ďalej za to, že morálnou povinnosťou detí je prispievať na životné potreby svojich

rodičov, ak sa rodičia ocitnú v takej situácii, že svoje životné potreby nie sú schopní uhrádzať sami.
Uviedol, že táto skutočnosť je jedným zo základných atribútov kultúrneho a spoločenského života,
ktorá vyplýva z histórie slovenského národa. Poukázal ďalej na to, že je nepochybné, že príjmové
a majetkové pomery oboch odvolateľov umožňujú, aby svojej matke prispievali na výživu sumou po
50 eur mesačne. Pokiaľ ide o majetkové pomery navrhovateľky, tak prvoinštančný súd z vykonaného

dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľka je invalidná dôchodkyňa s priznanou výškou
invalidného dôchodku vo výške 192 eur mesačne. Jej schopnosť pracovať je znížená o 60%, a to
s poukazom na diagnózy, ktorými trpí nie je reálne, aby sa mohla zamestnať a mať trvalý pracovný
pomer,pričommožnosťzamestnaťsanaskrátenýpracovnýpomerjezasúčasnýchvšeobecneznámych
celospoločenských pomerov značne obmedzená. Podľa súdu prvej inštancie bolo preukázané, že
navrhovateľka nemá dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie svojich životných potrieb,

pretože jej zdravotný stav neumožňuje zárobkovú činnosť ako aj z dôvodu, že v konaní o výživnom na
rozvedenú manželku súd jej návrh na vyživovaciu povinnosť rozvedeného manžela zamietol. Za tohto
stavuprvoinštančnýsúdzaviazalnaplnenievyživovacejpovinnostiodvolateľov,t.j.synovnavrhovateľky.
V súvislosti s hospodárením s finančnými prostriedkami zo strany navrhovateľky prvoinštančný súd
konštatoval, že je pravdou, že navrhovateľka v minulosti požičala sumu 3.000 eur a následne 1.900

eur, ktoré získala z vyporiadania BSM, tieto prostriedky jej boli vrátené. Pokiaľ ide o argumentáciu
odvolateľov, že navrhovateľka v dedičskom konaní mala dediť, tak túto súd prvej inštancie považoval
za neodôvodnenú, pretože aj v prípade, ak by navrhovateľka dedila časť nehnuteľnosti bez pozemku,
finančné prostriedky by z tejto nehnuteľnosti nemala, pretože v dome býva jej matka. Nepovažoval
za potrebné vykonať dôkaz dedičským rozhodnutím, pretože výpoveď navrhovateľky považoval za

dostačujúcu na objasnenie dedičského konania. Taktiež nepovažoval za nutné vyžiadať výpisy z účtu
navrhovateľky, ktorá uviedla, že na jej účet jej chodí len invalidný dôchodok. V závere rozhodnutia súdu
prvej inštancie bolo uvedené, že v predmetnom konaní nebolo sporné, že by navrhovateľka sa o svojich
synov počas ich života riadne starala. Ďalej konštatoval, že rozvodové konanie, ktoré navrhovateľka
absolvovala nemožno v súčasnosti považovať za vážny morálny exces, pričom je všeobecne známe,

že na Slovensku sa rozvádza každé druhé manželstvo. Prvoinštančný súd mal za preukázané, že
majetkové a príjmové pomery odvolateľov postačujú na to, aby mohli prispievať na výživu navrhovateľky
sumou50eurmesačne,atokaždýznich.Majetkovéapríjmovépomerykaždéhozodvolateľovniesútak
rozdielne z hľadiska celkových pomerov, aby boli potrebné ich vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke
diferencovať. V tejto súvislosti prvoinštančný súd zdôraznil, že v prípade, kedy sa rodič dostane bez

vlastného zavinenia do nepriaznivej majetkovej a finančnej situácie, tak je morálnou povinnosťou deti
prispievať na jeho výživu. Táto povinnosť by mala byť plnená zo strany detí automaticky, a teda bez
intervencie súdu. V ďalšej časti svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že nevykonal navrhované
dokazovanie oboznámením sa s nahrávkou z pojednávania v konaní vedenom na Okresnom súde
Nové Zámky pod č.k. 18Pc/4/2020, v ktorom súd neurčil vyživovaciu povinnosť rozvedeného manžela

v prospech navrhovateľky. Poukázal na to, že v predmetnom konaní sa jedná o vyživovaciu povinnosť
detíkrodičovi–tátosituáciajetedadiametrálneodlišnáodvyživovacejpovinnostirozvedenéhomanžela
k bývalej manželke, kde súd vykonáva iné dokazovanie a z hľadiska dobrých mravov sa prioritne
zaoberá skúmaním vzťahov bývalých manželov a príčinou rozvratu manželstva. Poukázal na to, že
rozvod navrhovateľky a jej manžela, teda rodičov povinných z výživného v tomto konaní nemôže mať

žiadny vplyv na určenie vyživovacej povinnosti detí k rodičovi z hľadiska posudzovania otázky dobrých
mravov.Takétodokazovaniebybolonadbytočnéanedalobysapoužiťvrozhodovanítohtosporu.Pokiaľ
ide o zročné výživné, tak súd prvej inštancie o ňom rozhodol s poukazom na ustanovenie § 77 ods.
1 Zákona o rodine, keď oboch povinných z výživného zaviazal zaplatiť od 12.2.2021, t.j. od podania
návrhu navrhovateľky do 28.2.2023, pričom jeho nedoplatok na výživnom vo vzťahu ku každému

z povinných predstavoval 200 eur (november, december 2022 a január, február 2023 x 50 eur), nakoľko
dooktóbra2022sisvojupovinnosťobajapovinnízvýživnéhoplnili.Súdimpovolilzročnévýživnésplácať
v splátkach, a to každému po 100 eur mesačne, nakoľko ich celkové príjmové a majetkové pomery im
neumožňujú zaplatiť zročné výživné naraz.

3.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obaja odvolatelia, a to s poukazom na
ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP a § 62 ods. 1 CMP. Poukázali na to, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa základné atribúty zásad spravodlivého konania (II. ÚS 383/06a II. ÚS 85/06). Zdôraznili, že Ústavný súd SR sa vyjadril aj k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie (viď. nález III. ÚS 119/03-30), keď účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV.
ÚS 115/03 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Poukázali na to, že súd prvej inštancie správne na vec aplikoval
ustanovenie § 67 ods. 1 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, opomenul však už aplikáciu § 75 ods. 2 Zákona
o rodine, v ktorom je ustanovené, že výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi,
atonapriektomu,žetútoskutočnosťvpriebehuceléhokonanianamietali.Znamenáto,žeprvoinštančný

súd sa s touto ich argumentáciou v odôvodnení preskúmavaného rozsudku vôbec nevysporiadal,
hoci aj odvolací súd na tieto skutočnosti vo svojom zrušujúcom uznesení č.k. 5CoP/10/2022-526 zo
dňa 31.8.2022 poukázal. Argumentácia súdu prvej inštancie, že ich pomery dovoľujú uhrádzať časť
životných potrieb navrhovateľky, je v tomto smere príliš všeobecná, paušalizujúca a nedostatočná.
Namietali, že žiadnym spôsobom nebolo vysvetlené, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal z ich
námietkou, že navrhovateľka nehospodárne nakladala s finančnými prostriedkami, ktoré získala z titulu

vyporiadania BSM, navrhovateľka sa dobrovoľne odsťahovala do Lučenca, kde podľa jej udania nemá
žiadne väzby. Taktiež sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal ani s listinnými dôkazmi, ktoré mal
k dispozícii, a to nájomnou zmluvou navrhovateľky, výpismi z účtu navrhovateľky a z listín, ktoré sa
nachádzali v ostatných pripojených spisoch (č.k. 13Pc/1/2019 a 18Pc/4/2020), pričom ďalšie listiny,
ktoré navrhli v konaní zabezpečiť, súd odmietol vykonať. Ďalej poukázali na to, že súd prvej inštancie

správne v odôvodnení preskúmavaného rozsudku cituje ustanovenie § 67 ods. 1 Zákona o rodine
upravujúce rozsah vyživovacej povinnosti viacerých detí k rodičom, podľa ktorého deti nie sú povinné
plniť každý v rovnakom diele, ale podľa pomeru svojich schopností, možností a majetkových pomerov,
k schopnostiam a možnostiam a majetkovým pomerov ostatných detí. Ďalej uviedli, že z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie, s prihliadnutím na citované ustanovenie, nie je možné zistiť na

základe akých skutočností súd dospel k záveru, že možnosti, schopnosti a majetkové pomery odporcov
ako odvolateľov odôvodňujú priznanie výživného voči navrhovateľke rovnakým dielom, a to po 50
eur mesačne. Hoci sa v spise nachádzajú dôkazy o ich pomeroch, súd tieto dôkazy aj oboznámil,
avšak ich nevyhodnotil a nevyvodil z nich žiaden záver o možnostiach, schopnostiach a majetkových
pomeroch každého z odvolateľov. V tejto súvislosti namietali, že súd je povinný v odôvodnení rozsudku

opísať spôsob, akým dospel ku konkrétnej výške výživného, ktorou zaviaže každé z detí prispievať
na výživu ich rodiča, čo sa v danom prípade nestalo. Taktiež sa súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozsudku nevysporiadal ani z ustanovení § 67 ods. 2 Zákona o rodine, v zmysle ktorého
vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom. Zdôraznili,
že na uvedené poukázal aj odvolací súd v bode 47 a 48 odôvodnenia v zrušujúcom uznesení, pričom

tento poukázal aj na skutočnosť, že vyživovacia povinnosť detí voči rodičovi sa uplatní len vtedy, ak
manžel, resp. rozvedený manžel nie je schopný svoju povinnosť plniť, alebo manžel, resp. rozvedený
manžel nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v miere, ktorá by stačila na zabezpečenie
primeranej úrovne oprávneného. Odvolací súd aj bode 49 odôvodnenia poukázal na nutnosť vyhodnotiť
vplyv rozhodnutia, ktorým bol návrh na výživné rozvedenej manželke zamietnutý. Prvoinštančný súd

sa napriek vyššie uvedeným pokynom odvolacieho súdu týmto nezaoberal, iba stroho konštatoval tak
ako v predchádzajúcom rozhodnutí, existenciu takéhoto rozhodnutia, avšak dôvody, prečo návrh na
určenie výživného na rozvedeného manžela bol zamietnutý, súd už neskúmal. V tomto smere žiadali
vykonať dôkaz – prehrať zvukový záznam z pojednávania z konania 18Pc/4/2022, na ktorom súd
vyhlásil a odôvodnil rozsudok, avšak súd prvej inštancie tento návrh zamietol s odôvodnením, že

toto konanie je diametrálne odlišné od konania o určenie výživného na rozvedeného manžela, pričom
takéto konanie považoval za nadbytočné. Znamená to, že prvoinštančný súd v rozpore s právnym
názorom odvolacieho súdu, takýto dôkaz nevykonal. V konaní ďalej vyšlo najavo, že navrhovateľka ako
dedička po svojom otcovi bola účastníčkou dedičského konania č.k. 12D/427/2022, pričom samotná
navrhovateľka sa vyjadrila, že predmetom dedičstva bol rodinný dom a ako dedičia sa mali dohodnúť,

že dom prenechajú matke. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka za svoj dedičský podiel na rodinnom
dome, mala dostať protihodnotu. Vzhľadom k tomu, že sme neboli účastníkmi dedičského konania,
žiadali sme toto dedičské rozhodnutie zabezpečiť. Z uvedeného dedičského rozhodnutia by bolo zrejmé,
v akej výške boli ustálené aktíva a pasíva v dedičskom konaní a aká hodnota z dedičstva by pripadala
na navrhovateľku. Prvoinštančný súd tento návrh zamietol a uspokojil sa s vysvetlením zo strany

navrhovateľky, že ako dedičia sa dohodli a ona nič nededila. V tejto súvislosti poukázali na právny
názor odvolacieho súdu uvedený v bodoch 45 a 46 odôvodnenia rozhodnutia, že súdy v takýchto
konaniach musia zisťovať skutočný stav veci a uplatniť vyšetrovaciu zásadu. Poukázali na to, že
dôkazy, ktoré žiadali v konaní vykonať súd prvej inštancie odignoroval, resp. zamietol. Navrhovateľkav podstate v konaní nemusela nič preukazovať listinnými dôkazmi, súd jej všetko uveril. V tejto súvislosti
poukázali na to, že napriek tomu, že navrhovateľka nevedela vysvetliť hodnoverným spôsobom ako
naložila s finančnými prostriedkami pochádzajúcimi z vyporiadania BSM, rozporuplne sa vyjadrovala

o pôžičkách, ktoré bezúročne a bez dokladu ako aj ustálenej výšky požičiavala kamarátov, uveril o zlej
finančnej situácii navrhovateľky. Súd prvej inštancie sa taktiež nezaoberal ich odôvodnenými výdavkami,
ktoré predložili a ani s vyživovacou povinnosťou, ktorú má odporca v prvom rade voči synovi a obidvaja
odporcovia aj voči ich manželkám. V neposlednom rade taktiež namietali, že zo strany súdu prvej
inštancie neboli vyhodnotené rozdielne majetkové a zárobkové pomery oboch odporcov. Poukázali

tiež na to, že súd prvej inštancie nerozhodol o ich návrhoch na doplnenie dokazovania, v odôvodnení
rozsudku sa nevysporiadal s tým, prečo nevykonal ďalšie nimi navrhované dôkazy (výsluch bývalého
manžela navrhovateľky a výsluch svokry odporcu v prvom rade). V konaní taktiež opakovane žiadali, aby
navrhovateľka preukázala hodnoverným spôsobom úhradu nájomného, pričom súdu na preukázanie
tejto skutočnosti postačovalo potvrdenie od prenajímateľov, ktoré však podľa ich názoru nepreukazuje
úhradunájomného,najmäspoukazomnatvrdenianavrhovateľkynapojednávaní,žedostávalapríjmový

doklad o úhrade. Tiež poukázali na facebookovú komunikáciu navrhovateľky, z ktorej je zrejmé, že táto
má priateľa, pričom ich tvrdenie, že práve kvôli nemu sa presťahovala do C., súd vôbec nevyhodnotil.
V konaní navrhovateľkou predloženú nájomnú zmluvu považovali za uzatvorenú v rozpore s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ale aj taktiež v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovateľka
ju podpísala napriek tomu, že ju absolútne znevýhodňuje ako nájomníčku. Rozhodcovská doložka

nájomnej zmluvy v čl. IX. ods. 3 v nej poukazuje na spoločnosť, ktorá je od 21.12.2012 vymazaná
z Obchodného registra, čo znamená, že v čase podpísania nájomnej zmluvy táto spoločnosť už takmer
5 rokov neexistovala. Z nájomnej zmluvy tiež vyplýva, že byt je zariadený, pričom navrhovateľka
v konaní č.k. 18Pc/4/2020 tvrdila, že z prostriedkov pochádzajúcich z BSM musela zakúpiť zariadenie do
nájomného bytu v celkovej sume 1.100 eur. Ďalej uviedli, že v konaní opakovane poukázali na ľahostajný

anezodpovednýprístupnavrhovateľkykfinanciám,ktorézískalaztituluvyporiadaniaBSM.Vkonaníč.k.
18Pc/4/2020napojednávanídňa12.6.2020navrhovateľkapriznala,žehodnotabytubolavsume60.500
eur a úver, ktorý bývalý manžel zobral v sume 35.000 eur z časti slúžil na jej vyplatenie. Z uvedeného
vyplýva, že navrhovateľka síce v zmysle dohody o vyporiadaní BSM dostala iba 10.500 eur, avšak bola
by jej prináležala oveľa vyššia suma. Z tejto dohody vyplýva, že navrhovateľka si mohla nárokovať nielen

polovicu z hodnoty bytu (30.250 eur), ale aj polovicu zariadení z bytu, ktoré sa však z nepochopiteľných
dôvodov vzdala. Taktiež nie je zrejmé, prečo sa zohľadnil v dohode o vyporiadaní BSM aj úver, ktorý
zobralbývalýmanželzaúčelomvýplatynavrhovateľky.Zúradneosvedčenéhovyhlásenianavrhovateľky
zroku2018takistovyplýva,žesumu8.000eurzBSMmalanavrhovateľkavyplatenúeštepredrozvodom
v čase, keď sa rozhodla opustiť spoločnú domácnosť, a túto sumu považovala za dostatočnú z titulu

vyporiadania. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že navrhovateľka nevyužila reálnu možnosť
nadobudnúť majetok vyššej hodnoty z BSM a bez vysvetlenia sa uspokojila so sumou, ktorá je podstatne
nižšia ako by jej patrila. Okrem toho sa vzdala aj hnuteľného majetku bez nároku na protihodnotu.
Z konania vedeného na súde prvej inštancie pod č.k. 18Pc/4/2020 bolo preukázané, že navrhovateľka
nenakladala efektívne ani so sumou 10.500 eur, keď sa priznala na pojednávaní dňa 11.8.2020, že

sumu 4.900 eur zo sumy 10.500 eur mala požičať pánovi I.. Síce navrhovateľka súdu tvrdila, že jej túto
sumu dlžník vrátil, avšak pár minút predtým súdu neváhala klamať, že mu požičala iba 2.000 eur a túto
bezúročnú pôžičku jej dlžník do decembra vrátil (viď. zápisnica z pojednávania zo dňa 11.8.2020). V tejto
súvislosti poukázali na tvrdenie navrhovateľky v tomto konaní, pokiaľ ide o sumu 10.500 eur, keď túto
použila na zakúpenie zariadenia do bytu a ostatné použila na úhradu nájomného. Keďže aj odvolací

súd poukázal na tieto rozpory, bolo potrebné tieto skutočnosti ozrejmiť, pričom navrhovateľka predložila
svoje vlastné čestné vyhlásenie, v ktorom napísala, že pánovi I. požičala v roku 2019 sumu 3.000
eur, bolo to cez účet a on mal túto sumu vrátiť, pričom následne požičala kamarátke sumu 1.900 eur,
ktorú jej mala kamarátka vrátiť bez dôkazu. Je teda zrejmé, že v jednotlivých konaniach navrhovateľka
účelovo taktizovala, klamala a rozpory v jej tvrdeniach nevysvetlila. Navrhovateľka je síce invalidnou

dôchodkyňou, avšak jej zdravotné problémy nie sú natoľko vážne, aby aspoň na pár hodín denne
nevedela vykonávať prácu aspoň brigádnickou formou. V závere svojho odvolania poukázali na to, že
súd prvej inštancie na vec neaplikoval relevantné ustanovenie § 75 ods. 2 Zákona o rodine (hoci na to
poukazoval aj odvolací súd), keď povinnosťou prvostupňového súdu bolo zaoberať sa otázkou dobrých
mravov a vyhodnotiť, že vzhľadom na všetky preukázané okolnosti daného prípadu – najmä správanie

sa navrhovateľky k nim, jej neuvážené nakladanie s finančnými prostriedkami, neunesením dôkazného
bremena, priznanie výživného navrhovateľke od nás ako odporcov v 1/ a 2/ rade v zmysle § 75 ods. 2
Zákona o rodine, či je v rozpore s dobrými mravmi. Žiadali, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu
prvej inštancie tak, že návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.4.
K odvolaniu odvolateľov sa vyjadrila navrhovateľka, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny a zákonný potvrdiť. Považovala tvrdenia odvolateľov za účelové, nepravdivé a v rozpore
s výsledkami dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom. Mala za to, že odvolatelia poukazujú
aj na skutočnosti, ktoré sú pre posúdenie veci právne irelevantné. Mala za to, že súd prvej inštancie
sa vo svojom odôvodnení vysporiadal so všetkými skutočnosťami, s ktorými sa mal vysporiadať so
zreteľom na obsah uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.8.2022, č.k. 5CoP/10/2022. Uviedla,

že zo strany súdu prvej inštancie bolo vykonané dokazovanie v rozsahu potrebnom na spravodlivé
rozhodnutie vo veci, za súčasného dodržania zásady hospodárnosti konania, pričom súd sa riadne
vysporiadal so všetkými listinnými a inými dôkazmi. Z doplneného dokazovania bolo preukázané, že
na jej strane neexistujú voči jej synom – odvolateľom také vážne excesy, ktoré by v prípade priznania
vyživovacej povinnosti zapríčinili rozpor s dobrými mravmi. Ďalej uviedla, že na základe vyjadrenia
jej ošetrujúceho lekára nie je spôsobilá vykonávať zárobkovú činnosť, pričom jej zdravotný stav sa

zhoršuje. K dedičskému konaniu, ktorého účastníčkou bola aj navrhovateľka uviedla, že predmetom
dedičského konania bol starý rodinný dom (rok 1978), bol v pôvodnom stave, bez pozemku, pričom
dedičov bolo v tomto konaní spolu 5 – manželka po poručiteľovi (matka navrhovateľky) a 4 poručiteľove
deti (navrhovateľka a jej 3 súrodenci). Uviedla, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom
dedičského konania, keď dedičia – súrodenci sa vzdali podielu na nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom

dedičského konania v prospech dedičky – matky, ktorá v dome býva celý život a ktorú opatruje
sestra navrhovateľky. Takéto usporiadanie považovala za spravodlivé, vzhľadom k okolnostiam v rodine
a v žiadnom prípade sa nejednalo o úmyselné konanie navrhovateľky v snahe získať vyššie výživné.
Pokiaľ ide o výpisy z účtu, tak tieto navrhovateľka nepredkladala, v prípade, že by ich súd prvej inštancie
považoval za potrebné, tak žiadala, aby tieto výpisy z účtu navrhovateľky zabezpečil konajúci súd,

nakoľko to nie je v jej finančných schopnostiach, aby hradila výdavky spojené s výpismi z účtu. Mala za
to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, z ktorého výsledkov je nepochybné, že navrhovateľka je
odkázanánavýživusvojichdetí,pričomodvolateliasúschopnísasamiživiťatedasúpovinnísapodieľať
na jej vyživovacej povinnosti, nakoľko sú dostatočným spôsobom finančne zabezpečení. Poukázala
ďalej na to, že v zmysle platnej legislatívy nemá nárok na dávky v hmotnej núdzi a ani na príspevok na

bývanie a rovnako nespĺňa podmienky na pridelenie mestského nájomného bytu.

5.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok) po zistení,
že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou – povinnými z výživného 1/ a 2/ v zákonom stanovenej

lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie (§ 66 CMP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho
pojednávania(§385ods.1acontrarioCSP),pričomdospelkzáveru,žerozhodnutiesúduprvejinštancie
je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP v spojení s § 391 ods. 2 CSP opätovne zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6.
Preskúmaním spisu odvolací súd dospel k záveru, že činnosť súdu prvej inštancie po zrušení rozsudku
odvolacím súdom (Krajským súdom v Nitre) smerujúca k doplneniu dokazovania bola nesústredená,
resp. až nečinná, bez náležitej procesnej aktivity porušujúcej nielen vyšetrovací princíp, ale i princíp
oficiality a materiálnej pravdy, ktoré zdôrazňujú materiálne vedenie konania, ktorého výsledkom má byť

rozhodnutie, čo najbližšie hmotnoprávnym pomerom účastníkov konania. V tejto súvislosti odvolací súd
považuje za potrebné k veci uviesť, že súd prvej inštancie sa neriadil právnym názorom vysloveným
odvolacím súdom v jeho rozhodnutí č.k. 5CoP/10/2022 zo dňa 31.8.2022. Už v tomto rozhodnutí
bolo konštatované, že súd prvej inštancie musí v tomto konaní hájiť aj verejný záujem pri zisťovaní
skutočného stavu veci, ktorý sa prejavuje vo vyšetrovaní prípadu hoci návrhová iniciatíva spočíva

výsostne na dospelej oprávnenej alebo povinnej osobe z výživného. Odvolací súd opätovne považuje
za dôležité zdôrazniť, že základnou hmotnoprávnou charakteristikou, ktorá je vyjadrená v ustanovení
§ 67 ods. 2 Zákona o rodine je, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi a poskytovanie príspevku
na výživu rozvedenému manželovi predchádza vyživovacia povinnosť detí voči rodičom. Z pripojeného
spisu č.k. 13Pc/1/2019 bolo zistené, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č.k. 13Pc/1/2019-12

zo dňa 6.2.2019 bolo manželstvo navrhovateľky a jej manžela rozvedené. Z ďalšieho spisu č.k.
18Pc/4/2020 bolo preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č.k. 18Pc/4/2020-223 zo
dňa11.8.2020bolzamietnutýnávrhnavrhovateľkynaurčenievýživnéhonarozvedenúmanželku,pričom
tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 16.9.2020. Tento rozsudok bol vyhotovený bez odôvodnenia,a preto súd prvej inštancie mal z obsahu súdneho spisu ako aj zo zvukového záznamu z pojednávania,
na ktorom súd vyhlásil a odôvodnil rozsudok zistiť, z akého dôvodu bol návrh navrhovateľky na určenie
výživného na rozvedeného manžela zamietnutý. Zo strany súdu prvej inštancie bolo potrebné tiež

skúmať, z akého dôvodu sa navrhovateľka vzdala riadneho finančného vyrovnania titulom vyporiadania
BSM a tiež aj tým ako finančne hospodárila s finančnými prostriedkami získanými z BSM. Vzhľadom
k tomu, že zo strany navrhovateľky sú zjavné rozpory vtom ako hospodárila s týmito finančnými
prostriedkami je potrebné, aby súd zabezpečil výpisy z účtu v rozhodnom období ako navrhovateľka
disponovala, resp. nakladala s finančnými prostriedkami. V neposlednom rade je potrebné zabezpečiť

pripojenie dedičského spisu, z ktorého je potrebné zistiť, akým spôsobom došlo k vyporiadaniu dedičstva
po zomrelom otcovi navrhovateľky a za akých podmienok. Naďalej podstatnou otázkou, ktorou sa bolo
treba zaoberať a súd prvej inštancie sa ňou nezaoberal, bola otázka existencie okolností nemožnosti
priznať výživné, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine). Je nepochybné,
že v tomto konaní ide o výživné rodiča voči svojim deťom, a preto primárne sa posudzuje vzťah
rodič a dieťa. Nemožno však vylúčiť existenciu rozporu s dobrými mravmi aj v situácii okolností, ktoré

vznikli v čase dospelosti detí. Všetky tieto nevyjasnené skutočnosti bude potrebné ozrejmiť (okolnosti
vyporiadania BSM, zistiť výsledky dedičského konania po zomrelom otcovi navrhovateľky, hospodárenie
s finančnými prostriedkami zo strany navrhovateľky atď.) v prípade, ak by bol preukázaný úmysel
navrhovateľky zbaviť sa „potencionálneho“ majetku, za účelom získania vyššieho výživného od detí tak
je samozrejme potrebné tieto skutočnosti pri rozhodnutí v predmetnej veci zohľadniť.

7.
Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny
prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo

na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),

ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

8.
Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie s vyššie uvedenými kritériami
je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi opätovne dôsledne neriadil. Súd prvej inštancie pomerne
rozsiahlo opisuje priebeh súdneho konania, avšak preskúmavaný rozsudok nenapĺňa požiadavku

zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Tu sa žiada zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia nemá byť súhrnom
súdneho spisu, ale má mať logickú nadväznosť medzi skutkovými zisteniami zistenými v procese
dokazovania, úvahami súdu o hodnotení dôkazov a jeho právnymi závermi. Z odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu
v napadnutom rozhodnutí relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie

k takémuto spôsobu rozhodnutia. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil
súd prvej inštancie v rozsúdenej veci, keď odôvodnenie jeho rozsudku je zmätočné a nepresvedčivé,
bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

9.
Odvolací súd zdôrazňuje, že mimosporové konanie je typické dominanciou princípu oficiality a princípu
materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby zistil skutočný stav veci, teda v rámci dokazovania
sa nemôže spoliehať len na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale aplikuje sa vyšetrovací, resp.

vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto je súd povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci
konania, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.

10.V súhrne vzhľadom na uvádzané sa tak vec dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení
súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala
za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie (úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu

na ne určitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej inštancie je totiž stále prieskum správnosti
rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením dokazovania a nie vykonávanie základného
dokazovania).

11.

Žiada sa dodať, že medze možnosti odvolacieho súdu doplniť dokazovanie sú dané tým, že základom
odvolacieho konania je preskúmavanie prvoinštačného rozhodnutia. Odvolací súd môže teda rozsah
opakovania alebo doplnenia dokazovania zvážiť a posúdiť, akých skutočností sa bude dokazovanie
v odvolacom konaní týkať. Vzhľadom k pochybeniam súdu prvej inštancie v procese dokazovania,
ktorého exces v nerešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu (Krajského súdu v Nitre) je
tak výrazný, že vykonanie dokazovania a vyhodnotenie vykonaných dôkazov odvolacím súdom by

predstavovalo nahrádzanie procesnej povinnosti súdu prvej inštancie a v konečnom dôsledku aj
porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania (kedy účastník konania má možnosť podať
odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v prípadoch, kedy to zákon pripúšťa, následkom ktorého
dochádza k preskúmaniu rozhodnutia súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo) a s tým súvisiacich
práv účastníkov konania, najmä argumentovať voči súdom prijatým záverom v opravnom prostriedku,

odvolací súd nepristúpil k doplneniu dokazovania opomenutého súdom prvej inštancie vykonávaním
základného dokazovania. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje závažné
nedostatky, pričom je nepochybné, že Okresný súd konal v rozpore s ustanovením § 391 ods. 2 CSP,
keď sa nevysporiadal so skorším rozhodnutím Krajského súdu v Nitre a vo svojej podstate opakuje
rovnaké odôvodnenie a závery aké už vyslovil vo svojom prvom rozhodnutí. Za takéhoto stavu odvolací

súd pristúpil v poradí druhému zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
a to s poukazom aj na Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 570/2023-30 zo dňa 21.12.2023, ktorý takýto
postup pripúšťa.

12.

Nakoľko s poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie náležitým nezisťovaním všetkých
relevantných okolností potrebných pre posúdenie pomerov účastníkov konania, pričom nevykonal
dôsledne dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a tým neposúdil všetky do úvahy
prichádzajúce rozhodné okolnosti daného prípadu, pričom rozsudok ani dostatočne neodôvodnil,
odvolací súd s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

13.
Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vo veci bezodkladne rozhodne po
dôslednom zistení skutočného stavu na základe vykonania na vec vzťahujúceho sa dokazovania,

vykonané dokazovanie vyhodnotí, so sústredením sa na sporné otázky ako aj odvolacie argumenty
odvolateľov, tieto posúdi z hľadiska na ne vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a svoje nové
rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodní v súlade s ustanovením § 220 CSP tak, aby právne závery,
ku ktorým dospeje, mali oporu vo vykonanom dokazovaní a aby úvahy súdu k týmto záverom vedúce,
boli logické a presvedčivé.

14.
V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného
konania a v súlade s ustanovením § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho
konania.

15.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného

sporového poriadku).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového
poriadku).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa
na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného

sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).