Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoCsp/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8622201627
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8622201627.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu
JUDr. Martina Barana a JUDr. Kataríny Krochtovej v právnej veci žalobcu: R. V., nar.XX.XX.XXXX, bytom
V. X., právne zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec
proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO:
36 234 176, zastúpenému Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája

173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 9.471 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 01.12.2023, č.
k. 4Csp/95/2022-94, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a III.
II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
(cit.):

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.300,-eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a .
III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej
sumy, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník.“

2. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobca sa žalobou podanou dňa 28.10.2022 na súde voči
žalovanému domáhal zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia (ďalej aj ako „PFZ“) vo výške
9.471 eur, pretože v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 2Csp/19/2020 bol
ako žalobca v postavení spotrebiteľa úspešný, pričom v uvedenom základnom konaní žiadal vydať
bezdôvodné obohatenie pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.

3. Žalovaný považoval nárok na primerané finančné zadosťučinenie za nedôvodný a neprimeraný.
Tvrdil, že žalobca nepreukázal, aby žalovaný svojim konaním porušil ustanovenia zákona o ochrane
spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu, nakoľko predpoklad uplatnenia tohto inštitútu je podľa
žalovaného v tom, aby aspoň potenciálna hrozba ujmy v dôsledku porušenia práva alebo povinnosti
vznikla, inak nie je čo reparovať. Rozhodnutie o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi
nemožno podľa žalovaného považovať za úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností

ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, lebo predmetom konania
2Csp/19/2020 nebolo uplatnenie porušenia práv alebo povinností, ale výlučne vydanie bezdôvodného
obohatenia. Žiadnym logickým výkladom tak podľa žalovaného nemožno dospieť k záveru, akéhoporušenia práv alebo povinností sa žalovaný na žalobcovi dopustil. Naviac žalobcovi nielenže nevznikla
žiadna ani potenciálna ujma, naopak získal najvýhodnejší úver, aký by mu neposkytla žiadna banka,
pričom na súde neuplatňoval ochranu pred porušením práv alebo povinností zo strany žalovaného, ale

len vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto nedošlo k naplneniu znakov ust. § 3 ods. 5 z. č. 250/2007
Z. z., ktorých splnenie je nevyhnutné na úspešné uplatnenie zadosťučinenia na súde. Žalovaný ďalej
poukázal na to, že na základe rozsudku vo veci 2Csp/19/2020 uhradil žalobcovi sumu prevyšujúcu
istinu poskytnutého úveru a pokiaľ by mal žalobcovi uhradiť ešte umelo vykonštruované finančné
zadosťučinenie, dostal by sa sám do pozície dlžníka, ktorý by žalobcovi ako spotrebiteľovi uhradil viac

ako mu vrátil, čo by namiesto zabezpečenia rovnosti znamenalo duplicitné sankcionovanie spôsobujúce
vznik nerovnováhy v neprospech žalovaného - dodávateľa. V súvislosti so žalobcom uplatňovaným
primeraným finančným zadosťučinením zdôraznil, že bol to práve žalobca, kto žiadal o poskytnutie
úveru, s výškou poskytnutého úveru bol oboznámený, bol si vedomý, že ide o spotrebiteľský úver, z
ktorého si veriteľ uplatňuje úroky, poplatky a bol oboznámený aj s výslednou sumou, ktorú má uhradiť
a vedome a dobrovoľne s celým procesom súhlasil, pričom z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru to pre neho predstavuje výlučne výhodu a nie škodu, a preto jediným poškodeným po takomto
rozhodnutí súdu je veriteľ. Akékoľvek tvrdenia žalobcu o psychickom vypätí v súvislosti so súdnym
konaním 2Csp/19/2020 sú podľa žalovaného maximálne zavádzajúce, neopodstatnené, nakoľko
žalovaný mal záujem sa so žalobcom mimosúdne vysporiadať, o čom svedčí aj preplatenie sumy
8.191,54 eur s príslušenstvom hneď po doručení žaloby. Žalobca však akékoľvek návrhy zo strany

žalovaného odmietol, bol iniciátorom súdneho konania, čím sa vyrovnalo jeho postavenie voči veriteľovi
ako slabšej strany. Pretože žalobca je iniciátorom ďalšieho súdneho konania, v ktorom si uplatňuje
primerané finančné zadosťučinenie, vyznievajú jeho slová o psychickom vypätí ako ťažko uveriteľné.
4. Zo spisu Okresného súdu Svidník, sp. zn. 2Csp/19/2020 súd zistil, že žalobou podanou na súde
13.03.2020 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 12.628,65 eur s príslušenstvom a pre

prípad, že vec nebude vybavená platobným rozkazom a bude sa rozhodovať rozsudkom domáhal sa aj
určenia, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. O žalobe žalobcu súd rozhodol rozsudkom
zo dňa 03.03.2021, č. k. 2Csp/19/2020-103 tak, že konanie o sumu 8.191,54 eur s príslušenstvom
zastavil (I. výrok), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.127,94 eur s príslušenstvom
(II. výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (III. výrok), určil predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov (IV.

výrok) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (V. výrok).
Podľa odôvodnenia rozsudku súd mal za to, že výška úveru uvedená v úverovej zmluve nezodpovedá
skutočnosti, je zavádzajúca a spôsobila bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, čo pri poskytnutom úvere
6.434euržalobcovianímzaplatenejsume18.753,48eurznamená,žežalovanýsabezdôvodneobohatil
o sumu 12.319,48 eur, z ktorej žalovaný uhradil žalobcovi (po podaní žaloby na súde) 8.191,54 eur. Preto

na zaplatenie zvyšku uplatneného nároku vo výške 4.127,94 eur bol žalovaný zaviazaný rozsudkom,
keď súd námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko vychádzal z 10
ročnej objektívnej premlčacej doby platnej pre úmyselné bezdôvodné obohatenie. Rozsudok Okresného
súdu Svidník č. k. 2Csp/19/2020-103 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. k. 13CoCsp/37/2021-172 nadobudol právoplatnosť 25.06.2021.

5. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 3 ods. 5 tretia veta z. č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatnil porušenie práva
alebo povinnosti ustanovené týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva, alebo povinnosti týmto zákonom osobitnými predpismi

zodpovedá.

6. Ohľadom námietok žalovaného o nedôvodnosti žaloby a o nesplnení podmienok zákona pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo 127/2017, ktorý uvádza, že právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už

úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
z. č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Zákon podmienku, aby
spotrebiteľovi bola privodená ujma nevyžaduje. V súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením
podľa § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. najvyšší súd konštatoval, že zákonodarca pri uplatňovaní
tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody

(bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá
problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu
druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.7. Pri posudzovaní dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia súd
vychádzal z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. Možno tak hovoriť o funkcii satisfakčnej,
sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Pri určení jeho výšky súd zohľadňoval viaceré relevantné

okolnosti, a to napr. či nejde v prípade postupu a konania dodávateľa o recidívu, aká bola intenzita a
trvanie porušenia a dôsledky konania dodávateľa, ekonomický dopad nečestného konania dodávateľa
na spotrebiteľa, ako aj skutočnosť, či už napr. nebolo poskytnuté zadosťučinenie spotrebiteľovi aj v
inej podobe. Čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej funkcie primeraného finančného zadosťučinenia,
niet pochýb o tom, že zaplatenie nedôvodných nárokov žalovanému zo strany žalobcu v tak vysokej

výške logicky znamenalo zásah do majetkovej sféry žalobcu. Následná nutnosť domáhať sa nápravy
až cestou súdu znamenala logické obmedzenie komfortu spotrebiteľa, brala mu čas a kľud. Žalobca
sa tu musel aktívne domáhať svojho nároku, musel vyhľadať advokáta, ktorý ho v konaní zastupoval.
Na druhej strane vo vzťahu k výške zadosťučinenia a k tomu, že nemožno ju automaticky rovnať
sume bezdôvodného obohatenia, nemožno opomenúť, že žalobca pri vstupe do úverového vzťahu so
žalovaným logicky musel rátať s tým, že s úverom za normálnych okolností sú spojené určité úroky,

poplatky, teda že bude musieť hradiť nielen istinu, ale aj určitú odplatu, pričom súd zohľadnil pri určení
výšky zadosťučinenia aj to, že celková výška sumy, ktorú bude musieť žalobca uhradiť pri poskytnutom
úvere vo výške 6.434 eur predstavovala až sumu 19.062,96 eur. Bezdôvodné obohatenie žalovaného v
danom prípade nespočívalo v nijakých skrytých, vopred neurčitých či neznámych sankčných poplatkoch
či nárokoch, ale plnením, ktoré bolo uvedené priamo v zmluve a o ktorom žalobca najneskôr po jej

prečítaní si, o ktorom tvrdil, že sa tak udialo asi dva dni po podpise zmluvy, mal vedomosť.

8.Súdprvejinštancievychádzajúcztvrdenístránavýsledkovvykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,
že žaloba žalobcu čo do základu je plne dôvodná a čo do výšky je dôvodná v časti. V konaní bolo
preukázané, že v pôvodnom konaní 2Csp/19/2020 žalobca úspešne uplatnil voči žalovanému vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške 12.319,48 eur (8.191,54 eur + 4.127,94 eur) s príslušenstvom,
pričom žalobe bolo vyhovené aj čo do samotného výroku o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti
predmetného úveru. Ak žalovaný tvrdí, že rozhodnutie 2Csp/19/2020 nemožno považovať za úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa, lebo
predmetom daného konania bolo výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia a nie uplatňovanie

porušenia práva alebo povinností, tak s takýmto názorom žalovaného nemožno súhlasiť.

9. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov,
a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie
úverov. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani s poukazom

na princíp neznalosť zákona neospravedlňuje a uplatnením jeho dôsledkov v neprospech žalobcu.
Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je
poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom, nedodrží predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce, že
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie bez
odbornej starostlivosti. Ak sa žalovaný v konaní bránil tým, že už samotný právoplatný rozsudok vo

veci 2Csp/19/2020 má dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie, ani
s týmto sa súd prvej inštancie nestotožňuje. Uvedená argumentácia by mohla obstáť nanajvýš vtedy,
ak by išlo o ojedinelý prípad, ojedinelý exces na strane žalovaného, avšak súd sa pri svojej činnosti
už roky stretáva so spormi, kde žalovaný vystupuje či už v pozícii žalobcu alebo žalovaného a stretol
sa tak s množstvom žalovaným uzatváraných úverových zmlúv. Súdu tak z jeho činnosti je známe, že

nejde ani zďaleka o ojedinelý či výnimočný prípad porušenia zákonných náležitostí úverových zmlúv
zo strany žalovaného, pričom je zrejmé, že ani doterajšie opakované súdne rozhodnutia v neprospech
žalovaného, nemali na neho preventívny a odradzujúci účinok. Ustanovenie o primeranom finančnom
zadosťučinení má nepochybne za cieľ odradiť dodávateľov od postupov, kedy budú skúšať žiadať od
spotrebiteľov nedôvodné nároky spoliehajúc sa na to, že nie každý spotrebiteľ sa im bude brániť. Je

preto nemožné uveriť tvrdeniu žalovaného o dostatočnom preventívnom a odradzujúcom účinku už
samotného rozsudku v základnom konaní a dostatočnej sankcii spočívajúcej tu v strate nároku na
úroky a poplatky za úver. Žalovaný sa svojou argumentáciou snaží navodiť stav, akoby ešte vlastne
žalobca mal mu byť vďačný za výhodný (bezúročný a bezpoplatkový úver), úplne ignorujúc nielen fakt,
že žalobca bol vďaka tomuto „výhodnému úveru“ na dlhú dobu zbavený možnosti voľne disponovať s

prostriedkami, o ktoré prísť nikdy nemal, ale najmä fakt, že nebyť podanej žaloby na súde, tak sa k
sume bezdôvodného obohatenia žalovaného (12.319,48 eur) nikdy späť nedostane, nakoľko žalovaný
bezdôvodné obohatenie nesplnil dobrovoľne až po doručení žaloby na súde, plnil čiastočne a zvyšnú
časť zaplatil až po súdnom rozhodnutí.10. Ak žalovaný opakovane v priebehu konania tvrdil, že z jeho strany k porušeniu základného práva
alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa či osobitnými predpismi nedošlo, tak tu

súd opäť poukazuje na to, že žalovaný porušuje napr. ust. § 2 písm. u) zákona o ochrane spotrebiteľa,
ust. § 4 ods. 8 uvedeného zákona, zakazujúce konať v rozpore s dobrými mravmi a tiež ust. § 8
zákona o ochrane spotrebiteľa upravujúce klamlivé konanie a nekalé praktiky, čo postup žalovaného pri
nesprávnom uvedení údaja o výške úveru spĺňa.

11. Ak teda žalovaný voči žalobcovi konal spôsobom, ktorý bol právoplatne posúdený ako rozporný s
právom, je toto konanie konaním v rozpore s odbornom starostlivosťou a dobrými mravmi. Uvedené
porušenie práva a povinnosti žalovanému vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa súd s
poukazom na § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa považoval za dôvod na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi. Preto aktuálna snaha žalovaného v konaní o
primerané finančné zadosťučinenie relativizovať, či zľahčovať svoje pochybenia konštatované v

základnom konaní, ktorého výsledkom je súd viazaný, neobstojí. Ak žalovaný poukazoval na dostatočne
sankčný a satisfakčný účinok výsledku konania 2Csp 19/2020, kde bola žalobcovi priznaná aj náhrada
trov konania, tak aj táto obrana je irelevantná. Vrátením bezdôvodného obohatenia s náhradou trov
konania sa žalobcovi ako spotrebiteľovi vrátilo len to, o čo prísť nikdy nemal. Nie je to teda žiadne
zadosťučinenie. Základ nároku bol pre súd prvej inštancie nepochybne daný a na tieto skutočnosti

prihliadol súd aj pri voľnej úvahe pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.
Keďže zákon okrem primeranosti nestanovuje žiadne konkrétne kritériá, ktoré by spotrebiteľ mal
tvrdiť a dokazovať, neobstojí tvrdenie žalovaného o nedostatočnom odôvodnení či preukázaní výšky
požadovaného zadosťučinenia žalobcom. Žalobca odôvodnil výšku požadovaného zadosťučinenia keď
uviedol, že táto zodpovedá výške bezdôvodného obohatenia žalovaného. Úvaha zvolená žalobcom pri

stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia odvodzujúca od sumy, o ktorú sa žalovaný na
jeho úkor obohatil, nepochybne má určitú logiku vo vzťahu k preventívnej a odradzujúcej funkcii, nakoľko
odradiťdodávateľaodrecidívymôžeprávejehouvedomeniesi,žečímvyššiusumuodspotrebiteľabude
nedôvodne žiadať, či nedôvodne ju príjme, tým vyššie finančné zadosťučinenie v prípade úspešného
uplatnenia ochrany spotrebiteľom následne bude musieť poskytnúť. Preto odradzujúci účinok vo vzťahu

k tomu, aby sa žalovaný v budúcnosti nedomáhal na spotrebiteľoch nedôvodných plnení v takej výške,
môže byť práve v takomto prípade naplnený. To ale neznamená, že výška zadosťučinenia musí byť
nevyhnutne matematicky zhodná so sumou alebo s nejakou časťou sumy, o ktorú sa veriteľ chcel
obohatiť, či obohatil. Súd v okolnostiach veci za primeranú sumu zadosťučinenia považoval sumu
1.300 eur. Zohľadnil pritom primerane aj rozhodovaciu prax súdov vo vzťahu k žalovanému majúc na

pamäti zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, samozrejme pri zohľadnení faktu, že každá vec
vo svojich konkrétnych skutkových okolnostiach môže byť odlišná a že paušalizovanie toho čo je v
konkrétnom prípade „primerané“ nie je možné.

12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 CSP s poukazom

na ustálenú prax súdov, podľa ktorej zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, preto treba žalobcu považovať za plne
procesne úspešného, keďže má plný základ čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia
vyplývajúce z toho jeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to proti výrokom I. a III. podal odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. Žalovaný považuje rozhodnutie za
nedôvodné, neprimerané a nepodložené. Hoci súd prvej inštancie poukázal na rozsudok v základnom
konaní, v zmysle ktorého bol žalovaný povinný vydať bezdôvodné obohatenie a súčasne súd určil
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, žalobcovi mohla potenciálne vzniknúť len ujma za zaplatené

úroky (na ktoré sa pri podpise úverovej zmluvy žalobca slobodne a vážne zaviazal). Táto „ujma“ už
bola nahradená plnením na základe rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. 2Csp/19/2020. Žalovaný
mal dokonca záujem riešiť spor mimosúdnou dohodou a sumu vo výške 8.191,54 eur s príslušenstvom
žalobcovi uhradil obratom. Iná ujma žalobcovi nevznikla, žalobca ju v žalobe neuviedol, ani inak
nešpecifikoval. Je preto nedôvodné a neadekvátne zamieňať inštitút bezdôvodného obohatenia s

inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia. Pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo navýšeného
primeraného finančného zadosťučinenia, by sa z poskytovania úverov stala príjmová činnosť pre
spotrebiteľov, ktorým by sa ešte aj platilo za poskytnutie úveru. Ďalej poukázal na to, že účelom a
zmyslom ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorýnastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany
dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný. Nepostačuje však, že dodávateľ porušil svoje
povinnosti. Primerané finančné zadosťučinenie nemôže ani v zmysle vyššie citovaných rozhodnutí slúžiť

neprimeranému finančnému obohacovaniu sa spotrebiteľov. V princípe by to znamenalo, že za jedno
nedodržanie náležitostí úverovej zmluvy by bol žalovaný postihnutý dvakrát, t. j. vydaním bezdôvodného
obohatenia a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, čo je v rozpore so zásadou ne bis
in idem. V súvislosti s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý si žalobca uplatňuje
z úverovej zmluvy je nevyhnutné uvedomiť si, že bol to práve žalobca, ktorý si o poskytnutie úveru

požiadal, s výškou poskytnutého úveru bol oboznámený, bol si vedomý, že si berie spotrebiteľský úver,
z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky. S celým týmto procesom žalobca ako klient vedome
a dobrovoľne súhlasil podpisom úverovej zmluvy. Následne je pre žalovaného nepochopiteľné, aby
výhodu v rýchlom získaní finančných prostriedkov, ktorú mu žalovaný poskytol pretočil na „ujmu“, resp.
„hrozbuujmy“,zaktorúpožadujeprimeranéfinančnézadosťučinenie.Žalovanémuniejezrejmékakému
poškodeniu práv spotrebiteľa dochádza v prípadoch, kedy súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný

a bez poplatkov, následkom čoho je, že žalobca ako spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky (s ktorými na
základe podpísanej úverovej zmluvy počítal), ale len samotnú istinu poskytnutého úveru. Predstavuje
to pre neho výlučne výhodu a nie škodu. Jediným poškodeným zostane samotný veriteľ. Žalovaný má
v predmete činnosti ako nebankový subjekt poskytovanie úverov, za ktoré mu v zmysle z. č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch patria úroky a poplatky. Žalovaný v rámci predmetu podnikateľskej

činnosti poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval zaplatiť úroky, s ktorými žalobca aj počítal. Aký by
malo zmysel, aby žalovaný úmyselne nedodržal všetky zákonné záležitosti, za ktoré by bol následne
sankcionovanýbezúročnosťouabezpoplatkovosťouonsámaniežalobcaakoklient.Žalobcanazáklade
poskytnutej úverovej zmluvy získal motorové vozidlo, na ktoré nemal vlastné finančné prostriedky ihneď,
žalobca ho mohol používať ihneď, žalobca nemusel čakať niekoľko rokov na vlastné úspory a mesačne

splácal len dojednanú výšku splátok, následne mu boli splátky s úrokom a poplatkami vrátené a za
motorové vozidlo uhradil len istinu napriek tomu, že pri uzatváraní zmluvy počítal s celkovou výškou
19.062,96 eur. Na základe vyššie uvedených skutočností si žalobca nárokoval finančné zadosťučinenie
vo výške 9.471 eur, čo žalovaný nepovažuje za dôvodné ani zákonné. Naopak preukazuje to skutočný
zámer žalobcu, neopodstatnene sa na inštitúte primeraného finančného zadosťučinenia obohacovať.

V konaní je preto nevyhnutné skúmať aj hľadisko primeranosti uplatneného nároku. Žalobca doposiaľ
žiadnym spôsobom nepreukázal v čom pociťoval porušenie svojich práv (okrem úhrady úrokov a
poplatkov, na ktoré sa pri podpise úverovej zmluvy zaviazal), v čom vidí odôvodnenosť požadovanej
výšky primeraného finančného zadosťučinenia v horibilnej sume 9.471 eur a súdom priznanej sume
1.300 eur. Účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia nemá byť na jednej strane len

odradenie dodávateľa od nekalých praktík, ale na druhej strane nemá byť ani nástrojom obohatenia
sa pre spotrebiteľa. Preto vyplatenie priznanej sumy 1.300 eur považuje žalovaný za nedôvodné,
nepreukázané, v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca primeraným finančným zadosťučinením
sledoval. Žalovaný počas celého trvania úverového zmluvného vzťahu od žalobcu požadoval len
plnenie zmluvných povinností, ku ktorým sa žalobca slobodne a vážne zaviazal pri podpise zmluvy.

Takéto konanie jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo strany
žalovaného, ktoré by zakladalo nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia.

14. K výške primeraného finančného zadosťučinenia žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 9Co 36/2020, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19CoCsp 33/2021 a Krajského súdu v

banskej Bystrici sp. zn. 43CoCsp 8/2022. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal žalovanému náhradu trov konania a trov
právneho zastúpenia.

15. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje v

napadnutej časti za vecne správny a náležite odôvodnený. Žalovaný svojim konaním pri kontraktácii
zmluvy o úvere bez akýchkoľvek pochýb porušil zákon, získal bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu
a vzniknutý stav mu vyhovoval. Dokonca ani v čase, keď už mal vedomosť o porušení zákona,
nápravu neučinil. Dôvody, ktoré v odvolaní žalovaný uvádza sú nesprávne z dôvodu, že opomína, že
jedinou príčinou súdneho sporu bolo porušenie jeho zákonnej povinnosti s následkom, že žalovaný

sa bezdôvodne obohacoval na úkor žalobcu, t. j. dlhodobo od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, kedy
dochádzalo k zásahom do rodinného rozpočtu žalobcu. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia
práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie,
tento je naplnený aj vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobcu protidodávateľovi. Výsledkom prijatým na základe takejto žaloby sa deklaruje existencia protiprávneho
konania žalovaného ako dodávateľa. Účel, ku ktorému má uvedená žaloba slúžiť je zabrániť takému
konaniu odporujúcemu zákonu, ktorý navyše poškodzuje práva spotrebiteľov. Navrhol, aby odvolací súd

v napadnutých výrokoch rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote(§362ods.1CSP)oprávnenouosobou(§359CSP),prejednalodvolaniežalovanéhoapreskúmal

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.
§ 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Pretože rozsudok
vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP)
dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

17. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného, v odvolacom konaní bol preskúmavaný len napadnutý
výrok,ktorýmsúdprvejinštanciežalobe čiastočnevyhovelvspojenísvýrokomotrováchkonaniaapreto
druhý výrok rozsudku v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

18. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

19. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie

je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich
následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe
ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,

pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Zistený skutkový stav vychádza z procesnej aktivity strán sporu, ktoré počas
súdneho konania pred súdom prvej inštancie na preukázanie svojich tvrdení navrhli dôkazy.

20. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

21. Žalobca sa žalobou domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods.
5 z. č. 250/2007 Z. z., pričom za primerané vzhľadom na všetky okolnosti prípadu podľa žalobcu je

potrebné považovať finančné zadosťučinenie minimálne vo výške 9.471 eur s tým, že táto čiastka
zodpovedá 75 % zo sumy 12.628,65 eur, o ktorú sa žalovaný chcel na úkor žalobcu bezdôvodne
obohatiť.

22. Podľa poslednej vety ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľ, ktorý

na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnostiustanovenejtýmtozákonomaosobitnýmipredpismizodpovedá.Predpokladmipreuplatnenie
práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom
a zároveň úspešný uplatnený nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa

zákona č. 250/2007 Z. z., ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o
spotrebiteľských úveroch prípade iných predpisov prijatých na ochranu spotrebiteľov.23. Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenal, že pod úspešným uplatnením porušenia práva
alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z
porušenia práva alebo povinnosti napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia

alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve (pozri uznesenie NS SR, sp. zn. 6Cdo/389/2015 zo dňa 14.9.2016). V súvislosti s výkladom
samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa, odvolací súd tiež poukazuje na
interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo
45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky

týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem
spotrebiteľa“.

24. V danej právnej veci mal súd prvej inštancie jednoznačne za preukázané, že v konaní vedenom
na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 2Csp 19/2020 si žalobca úspešne uplatnil svoje práva ako
spotrebiteľ, pričom rozsudkom zo dňa 03.03.2021 súd prvej inštancie zaviazal žalovaného nielen na

vydanie bezdôvodného obohatenia, ale zároveň určil, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. L. zo dňa XX.XX.XXXX, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným
je bezúročný a bez poplatkov. Uvedené znamená, že žalobca ako spotrebiteľ si úspešne uplatnil
svoje práva proti žalovanému ako dodávateľovi. Podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v
základnom konaní súd mal za to, že výška úveru uvedená v úverovej zmluve nezodpovedá skutočnosti,

je zavádzajúca a spôsobila bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, čo pri žalobcovi poskytnutom úvere
vo výške 6.434 eur a ním reálne zaplatenej sume 19.062,65 eur znamená, že žalovaný sa na úkor
žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 12.628,65 eur, z ktorej sumy žalovaný uhradil žalobcovi po
podaní žaloby sumu 8.191,54 eur. Preto na zaplatenie zvyšku bol žalovaný rozsudkom zaviazaný
titulom vydania bezdôvodného obohatenia, zároveň súd určil, že spotrebiteľský úver poskytnutý na

základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa XX.XX.XXXX č. L. je bezúročný a bez poplatkov. Preto
nie je dôvodná námietka žalovaného, že pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia neboli
splnenézákonnépredpoklady,nakoľkospotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebo
povinnosti,ustanovenejzákonomoochranespotrebiteľaaosobitnýmipredpismi,máprávonaprimerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi zodpovedá.

25. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva,
aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi

reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. V prejednávanom prípade možno
konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré
spôsobilo priamu finančnú ujmu spotrebiteľovi. Na odstránenie tohto nepriaznivého stavu musel
žalobca absolvovať súdne konanie, v ktorom sa domáhal úspešne práva na vrátenie týchto finančných
prostriedkov a navyše sa domohol aj určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

26. Na tomto mieste odvolací súd považuje uviesť, že bol to práve žalovaný, ktorý nepostupoval s
odbornou starostlivosťou a koncipoval obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom do nej neuviedol
všetky náležitosti vyžadované zákonom (§ 9 zákona o spotrebiteľských úverov) alebo dojednával také
podmienky, ktoré odporovali zákonu (poplatky za upomienky, zmluvná pokuta), pričom žalobca ako

spotrebiteľ obsah takejto zmluvy ovplyvniť nemohol. Každý spotrebiteľ má právo, aby mu na podpis bola
predložená taká zmluva, ktorá obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom.

27. Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 7Co/35/2018 zo dňa 26.6.2018 skonštatoval, že „žalovaný
ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov, a teda jeho

povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase
uzatvorenia zmluvy platila pri spotrebiteľských úveroch úprava zakazujúca veriteľovi od spotrebiteľa
požadovať úrok alebo poplatky v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedené. Tento zákonný zákaz
zo strany žalovaného dodržaný nebol. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za inkasovanie úrokov a
poplatkov, na ktoré mu zákonný nárok nevznikol, nemôže zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia

iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech
žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa
treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom
trhu,ktoréhopredmetomčinnostijeposkytovanieúverov,vrozporesozákonominkasujeúrokapoplatky,ktoré v súlade s v tom čase účinnou právnou úpravou požadovať nemohol, jeho konanie nemožno
hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho
dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je skutočne veľmi ťažko uveriť,

aby žalovaný nemal vedomosť o tom, čo môže spôsobiť preberaním úroku a poplatkov neuvedených v
zmluve o spotrebiteľskom úvere a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený.“

28. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu, pričom nie sú stanovené
žiadne kritéria pre určovanie jeho výšky. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.

Odvolacísúdtiežpoukazuje,žeajbezstanoveniakritériívýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,
treba vychádzať z toho, že primerané finančné zadosťučinenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú,
jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa
dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa názoru odvolacieho súdu ho treba chápať aj
ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno

predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Uvedené závery plne korešpondujú s rozsudkom
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019.

29. Odvolací súd poukazuje na svoju rozhodovaciu prax, podľa ktorej pri dôvodnosti uplatneného nároku

na priznanie finančného zadosťučinenia berie do úvahy nielen tú skutočnosť, že neprijateľná zmluvná
podmienka neplatná v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, je spôsobilá negatívne zasiahnuť
do majetkovej sféry spotrebiteľa a potenciálne ohroziť jeho sociálny či rodinný život, ale zohľadňuje
aj postoj spotrebiteľa. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia predstavuje doplnkovú ochranu
spotrebiteľa, ktorú z explicitného znenia zákona nemožno stotožňovať s úspešne uplatneným právom

(pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/114/2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 20Co/179/2018 zo dňa 31.01.2019, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/115/2018
zo dňa 29.01.2019)

30. Odvolací súd je tiež aj toho názoru, že poskytovanie právnej ochrany v dôsledku porušenia práv

strán sporu má byť vyvážené a nemôže slúžiť neprimeranému finančnému obohacovaniu spotrebiteľa.
V dôsledku konania žalovaného žalobkyňa musela chrániť svoje spotrebiteľské práva súdnou cestou, s
čím súvisí vynakladanie prostriedkov a času na vyhľadanie odbornej pomoci. Nie je snáď ani potrebné
pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či
možnostivznikuďalšejmajetkovejujmyvpodobenáhradytrovkonaniaprotistrane,vprípadeneúspechu

v konaní. Odvolací súd tiež pripomína, že žalobkyňa nebola jediným spotrebiteľom, ktorý sa domáhal
či už vydania bezdôvodného obohatenia alebo určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky (rozsudky
všeobecných súdov zverejnené na portáloch slov-lex.sk alebo na Ministerstva spravodlivosti SR), a
teda aj žalovaný, ak by dobrovoľne upustil od nedovoleného konania a prejavil voči svojim klientom
čestnosť a snahu napraviť protiprávny stav, k súdnym konaniam vedených zo strán spotrebiteľov by

vôbec nemuselo dochádzať.

31. Žalobca svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil svojou
úspešnosťou v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru, a tým si uplatňuje satisfakciu za porušenie jeho práv ako spotrebiteľa. Čo sa týka primeranosti

priznanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia, odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou
žalovaného, že už samotný právoplatný rozsudok v základnom konaní má dostatočný sankčný charakter
v zmysle individuálnej a generálnej prevencie. Žalovaný ako nebankový subjekt má totiž dlhodobo
v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou je poznať a dodržiavať
právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Tieto zákonom vyžadované osobitné náležitosti

zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovaný opakovane nedodržiava. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo
pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom
nedodrží predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,
jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie bez odbornej starostlivosti. Je úplne samozrejmé
predpokladaťdokonalúznalosťzákonaospotrebiteľskýchúverochanáležitostizmlúvospotrebiteľských

úveroch, ktoré sú v danom zákone jasne a prehľadne uvedené a u žalovaného ako profesionála,
subjektu, ktorý ich poskytuje dlhodobo a vo veľkom množstve.32. Pokiaľ sa žalovaný bránil v konaní tým, že už samotný právoplatný rozsudok vo veci 2Csp 19/2020
má dostatočný sankčný charakter, ani toto tvrdenie žalovaného neobstojí. Uvedená argumentácia by
mohla obstáť nanajvýš vtedy, ak by išlo o ojedinelý prípad, ojedinelý exces na strane žalovaného,

avšak súd pri svojich činnostiach už roky sa stretáva so spormi, kde žalovaný vystupuje či už v
pozícii žalobcu alebo žalovaného v spotrebiteľských veciach a súd sa stretol s množstvom žalovaným
uzatváraných úverových zmlúv. Súdu je z jeho činnosti a z dostatočného množstva verejne dostupných
súdnych rozhodnutí známe, že nejde ani zďaleka o ojedinelý či výnimočný prípad porušenia zákonných
náležitostí úverových zmlúv zo strany žalovaného, pričom je zrejmé, že ani doterajšie opakované súdne

rozhodnutia v neprospech žalovaného, nemali pre neho preventívny a odradzujúci účinok. Ustanovenie
o primeranom finančnom zadosťučinení má nepochybne za cieľ odradiť dodávateľov od postupov,
kedy budú skúšať žiadať od spotrebiteľov nedôvodné nároky spoliehajúc sa na to, že nie každý
spotrebiteľ sa bude v konaní pred súdom brániť. Taktiež nemožno súhlasiť s názorom odvolateľa,
že žalobca sám požiadal o úver a podpisom zmluvy súhlasil s podmienkami, keďže je zrejmé, že
žalobcazneniezmluvnýchpodmienokovplyvniťnemohol.Pretoodvolacísúdjetohonázoru,žepriznaná

suma primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.300 eur zodpovedá svojmu účelu, teda
poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a mala by odradiť dodávateľa od ďalšieho prípadného
porušovania práv spotrebiteľov.

33. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že výsledkom súdneho konania je autoritatívne rozhodnutie,

podľa ktorého je v sporovom konaní vždy jedna strana sporu úspešná a druhá strana neúspešná.
Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola procesná strana (žalobca, i
žalovaný) pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil práve s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane
ich dôvodov a námietok (porov. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010).

34. Podľa odvolacieho súdu skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného teda neboli spôsobilé
spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie,
preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za
opodstatnené. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán k
veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový
stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok preto nemožno považovať ani za nepresvedčivý.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil,

aj čo do súvisiaceho rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

35. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

36.Podľa§255ods.1 aods.2CSPsúdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo.

37. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

38. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou
úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania,
ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a

neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

39. Avšak v danom prípade ide o konanie, kde je potrebné rozlišovať úspech čo do základu uplatneného
nároku a čo do výšky, pretože výška PFZ v týchto sporoch závisí od úvahy súdu v dôsledkuposúdeniaokolnostíjednotlivéhoprípadu.„Nejdeoprocesneneúspešnéhožalobcu,akmubolapriznaná
aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože nemožno ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Žalobcu je nevyhnutné považovať

za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška
plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu (alebo od
znaleckého posudku). Žalobcovi teda bude priznaná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, avšak v
plnej výške“ (pozri Števček, M., Ficová S., a Baricová, J. a kol.: Civilný sporový poriadok, Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 926)

40. Podľa stabilnej rozhodovacej praxe konania, v ktorých rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy
súdu, predstavujú výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania. Úvaha súdu sa
môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia
(nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto prípade nie je
podstatný rozsah čiastočného úspechu sporovej strany (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti). Úvaha

súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah
nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií, jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva
z konkrétnych okolností danej veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný rozsah
čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti), a to ani to, akú sumu v pomere k súdom
priznanej sume strana uplatňovala. Za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou

výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od úvahy súdu. (pozri napr. rozsudky Krajského súdu v Prešove napríklad sp. zn.
13Co/49/2018 zo dňa 28.01.2019, 24Co/49/2017 zo dňa 22.02.2018, 18Co/92/2018 zo dňa 16.01.2019)

41. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania

priznal žalobcovi ako úspešnej strane v rozsahu 100 % z priznanej výšky primeraného finančného
zadosťučinenia s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).