Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. marec 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-22C/32/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222206385

Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Júlia Malegová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7222206385.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

K2-22C/32/2022

K2-22C/32/2022

MestskýsúdKošice,sudkyňouJUDr.JúliouMalegovou,vsporežalobcu:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,C.XX,
C., D., zastúpený JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanej:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Pribinova 2, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

K2-22C/32/2022

K2-22C/32/2022

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1.284,29 eur z titulu náhrady trov právneho
zastúpenia a sumu 2.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 1.284,29 eur od 8.6.2022 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcom rozsahu žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100%, o výške ktorých

bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

K2-22C/32/2022

K2-22C/32/20221. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.7.2022 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť mu sumu 1.284,29 eur z titulu náhrady trov právneho zastúpenia a sumu 5.000 eur z titulu

nemajetkovej ujmy spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.284,29 eur od 8.6.2022
do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice,
Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia

Policajného zboru (ďalej „orgán verejnej správy prvého stupňa“) sp. zn. PPZ – HCP – PO6 –
ZVC-104-43/2016 zo dňa 4.11.2016 bol žalobca, Hamzat Shiksaitov, administratívne vyhostený na
územie Švédskeho kráľovstva z dôvodu vážnej hrozby pre bezpečnosť štátu podľa ust. § 82 ods. 2
písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie SR na dobu 10
rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia,
neurčil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a zároveň, v súlade s ust. § 55 ods.

2 Správneho poriadku, vylúčil odkladný účinok odvolania. Dňa 1.12.2016 bol žalobca, na základe
uvedeného rozhodnutia administratívne vyhostený na územie Švédskeho kráľovstva a odovzdaný
tamojším orgánom. Rozhodnutím o odvolaní Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp.
zn. PPZ?HCP-PO2-13/2017 zo dňa 4.1.2017 bolo rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa
zrušené a vrátené mu na nové prejednanie a rozhodnutie. Dňa 31.3.2017 bolo vydané Oddelením

cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu
hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru rozhodnutie sp. zn. PPZ – HCP – PO6 –1
- 085/2017 – ZVC, ktorým správny orgán rozhodol tak, že administratívne vyhostil žalobcu na územie
Švédskeho kráľovstva z dôvodu vážnej hrozby pre bezpečnosť štátu v zmysle § 82 ods. 2 písm. a)
zákona o pobyte cudzincov, uložil mu zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu 10 rokov,

ktorá začala plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia, neurčil lehotu na vycestovanie z
územia Slovenskej republiky. Uvedené rozhodnutie bolo doručené právnej zástupkyni žalobcu dňa
31.3.2017. Dňa 3.7.2017 bolo právnej zástupkyni žalobcu doručené rozhodnutie o odvolaní Riaditeľstva
hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.6.2017, ktorým
bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa sp.

zn. PPZ-HCP-PO6-1-085/2017 zo dňa 31.3.2017, ktorým bol žalobca administratívne vyhostený na
územie Švédskeho kráľovstva z dôvodu vážnej hrozby pre bezpečnosť štátu podľa ust. § 82 ods. 2
písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie SR na dobu 10
rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia a
neurčil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.10.2019 bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa 6.5.2019 tak, že rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície
Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.6.2017 bolo zrušené a vec mu vrátená na
ďalšie konanie. Predmetný rozsudok najvyššieho súdu bol právnej zástupkyni žalobcu doručený dňa
14.11.2019. Žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení sp. zn. PPZ-

HCP-PO2-108- 003/2017 zo dňa 26.6.2017 bolo nezákonným rozhodnutím, čo podľa neho vyplýva z
ustálenej súdnej praxe, ktorá je vyjadrená v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo
dňa 18.8.2010. Žalobca tiež poukázal na nález Ústavného súdu SR z 24.3.2011, sp.zn. II. ÚS 25/2011.
Žalobcovi vznikla škoda z titulu účelne vynaložených trov konania, pozostávajúcich z trov právneho
zastúpenia v konaní o administratívnom vyhostení vo výške 1.284,29 eur. Trovy právneho zastúpenia

pozostávajú z týchto úkonov právnych služieb: 04.11.2016 prevzatie a príprava zastupovania 143,00
eur, 04.11.2016 zastupovanie pred správnym orgánom – 2 úkony 11:13–14:55 286,00 eur, 04.11.2016
zastupovanie pred správnym orgánom – 15:55–16:35 143,00 eur, 21.11.2016 odvolanie 143,00 eur,
08.03.2017 vyjadrenie k podkladom rozhodnutia 147,33 eur, 24.04.2017 odvolanie 147,33 eur, režijný
paušál 5x 8,58 eur + 2x 8,84 eur = 60,58 eur, spolu základ dane 1.070,24 eur + 20 % DPH (214,05 eur).

Spolu právne služby 1.284,29 eur.
Dňa 8. 12. 2021 podal žalobca, v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z., žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 1.284,29 eur z titulu náhrady účelne
vynaložených trov administratívneho konania a náhradu škody vo výške 5.000 eur z titulu nemajetkovej
ujmy v peniazoch na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ktoré ju listom zo

dňa 6. 6. 2022, sp. zn. SL-OPS-2022/002147, doručeným do elektronickej schránky právnej zástupkyne
žalobcu dňa 7. 6. 2022, posúdilo ako nedôvodnú.
Žalobca bol rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ?HCP-
PO2-108-003-2017 zo dňa 26. 6. 2017 a jemu predchádzajúcim rozhodnutím prvostupňovéhosprávneho orgánu označený za osobu, ktorá predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť Slovenskej
republiky, a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov.
Žalobca tak bol jednoznačne nielen obmedzený vo svojej slobode pohybu, a to tak vyhostením z územia

Slovenskej republiky, ale aj zákazom vstupu na jej územie na dobu 10 rokov, ale bola vážnym spôsobom
dotknutá jeho česť. Je totiž nesporné, že označenie žalobcu za vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu
vydáva o poškodenom informáciu, že ide o osobu nebezpečnú, od ktorej hrozí nebezpečenstvo útokov
na bezpečnosť štátu, teda aj na bezpečnosť jej obyvateľov. Bežne sa takéto osoby zvyknú vnímať ako
teroristi.NáslednebolorozhodnutímRiaditeľstvahraničnejacudzineckejpolíciePrešov,Úraduhraničnej

a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru sp. zn. PPZ-HCP-PO2-62-004-2020 zo dňa 17. 7.
2020, konanie o vyhostení žalobcu zastavené. Správny orgán, ktorý uvedené rozhodnutie o zastavení
konania vydal, skonštatoval, že informácia zo dňa 2. 11. 2016 o zaistení žalobcu nemala charakter
preukázania takých faktov, z ktorých by sa mohol vyvodiť záver, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu
pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Správny orgán skonštatoval, že odpadol dôvod konania
začatého na podnet správneho orgánu. Žalobca teda na sebe niesol viac než 3 roky a 7 mesiacov biľag

„nebezpečného teroristu“, bol obmedzený na osobnej slobode a následne obmedzený na svojej slobode
pohybu, tým že bol proti svojej vôli vyhostený z územia Slovenskej republiky a bol mu zakázaný vstup
na jej územie, aby následne správny orgán skonštatoval, že od začiatku konania neboli k dispozícii
skutočnosti, ktoré by umožňovali záver, že predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku alebo
verejný poriadok.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, nárok
žalobcu odmietla listom sp. zn. sp. zn. SL-OPS-2022/002147 zo dňa 6. 6. 2022, doručenom právnej
zástupkyni žalobcu dňa 7. 6. 2022, ako nedôvodný, dňa 8. 6. 2022 sa dostala do omeškania s platením
svojho dlhu, preto žalobca požadoval aj úroky z omeškania.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 30.11.2022 žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zo
súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice
(ďalej ako „prvostupňový správny orgán“) disponovalo informáciou z Odboru boja proti terorizmu
Prezídia Policajného zboru, požívajúcou ochranu podľa príslušných ustanovení zákona č. 215/2004 Z.
z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej ako „zákon o ochrane utajovaných skutočností“), z obsahu ktorej vyplývalo, že žalobca
predstavoval vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, pričom išlo o zákonný dôvod vyhostenia podľa §
82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č.
PPZ-HCP-PO6-1-085/2017-ZVC zo dňa 31.03.2017 o administratívnom vyhostení žalobcu podľa §
82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, v ktorom uviedol, že dôvodom vyhostenia žalobcu

bola skutočnosť, že predstavoval vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu v zmysle § 120 ods. 2 písm.
i) zákona o pobyte cudzincov, pričom na základe zásady „lex specialis derogat lex generali“ osobitný
zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie, teda v danom prípade ustanovenie
§ 120 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov ruší ustanovenie § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (ďalej ako „správny poriadok“) vo vzťahu k podkladu rozhodnutia, ktoré

sa na základe uvedeného neodôvodňuje. Ustanovenie § 120 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte
cudzincov bolo v čase vydania rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom platné a účinné.
Následne proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie. Druhostupňový
správny orgán rozhodnutím č. RHCP PO zo dňa 26.06.2017, ktoré žalobca považuje za rozhodnutie
nezákonné spôsobujúce žalobcovi ujmu, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a

odvolanie zamietol. Argumentácia správnych orgánov vychádzala z faktov, t.j. z existencie platného
medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaného federálnym súdom v oblasti Zavodskoj, mesta Groznyj,
Čečenská republika, Ruská federácia, evidovaného Národnou ústredňou Interpol. Správne orgány, pri
hodnotení dôvodov na administratívne vyhostenie, vychádzali tiež z informácie, vedenej pod č. PPZ-
NKA-PTJ5-V1-1/2017, ktorá požívala ochranu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, z ktorej

vyplývalo, že žalobca pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky predstavuje vážnu hrozbu
pre bezpečnosť štátu. Spracovateľom utajovanej písomnosti bola Národná protiteroristická jednotka
Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru. Poznamenávame, že správne orgány boli
predmetnou utajovanou informáciou viazané. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2Sa/18/2017
zo dňa 06.05.2019 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

druhostupňového správneho orgánu - RHCP PO zo dňa 26.06.2017. V odôvodnení rozsudku, krajský
súd k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 12. 2018 sp. zn. PL. ÚS 8/2016, podľa
ktorého je ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o o pobyte cudzincov (vrátane písm. i/) v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky uviedol, že predmetom súdneho prieskumu v predmetnej veci je právoplatnérozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe procesných predpisov účinných v čase konania správneho
orgánu v tejto veci, teda v čase, kedy v zákone o pobyte cudzincov platilo ustanovenie § 120 ods. 2,
preto aj správne orgány z tohto ustanovenia, ktoré má procesný charakter v čase svojho rozhodovania

vychádzali. Zdôraznil, že aj pre konanie o vyhostení je pre správny súd rozhodujúci skutkový stav,
ktorý bol zistený v čase rozhodovania správneho orgánu, pričom správny orgán je povinný použiť
procesné ustanovenia platné v čase jeho rozhodovania. Krajský súd ďalej konštatoval, že v čase
začatia správneho konania správny orgán disponoval informáciou podľa zákona o ochrane utajovaných
skutočností nasvedčujúcou potrebe postupu podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, s

tým, že v priebehu konania sa ukázala opodstatnenosť dôvodu administratívneho vyhostenia.
Zo strany správneho orgánu bol postup v súlade so zákonom. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že
v čase rozhodovania správnych orgánov bolo ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov
(vrátane písm. i/) platné a účinné. Správne orgány postupovali v čase vydania rozhodnutia podľa
platných právnych predpisov, čo nespochybnil ani Krajský súd v Košiciach a ani kasačný súd. V
tejto súvislosti tiež uviedla, že súdy pri preskúmaní rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu

nespochybnili ani skutkovú stránku danej veci (informácie poskytnuté Národnou kriminálnou agentúrou
Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, týkajúce sa žalobcu). Kasačný
súd postupoval spôsobom, že rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, pričom rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, od ktorého sa odvíja celé
konanie zostalo nedotknuté. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo zrušené až následne,

a to druhostupňovým správnym orgánom, ktorý prvostupňovému správnemu orgánu vec vrátil na nové
rozhodnutie a prejednanie. Reflektujúc na právny názor kasačného súdu, úlohou správneho orgánu
bolo vysporiadať sa vo svojom rozhodnutí s jeho odôvodnením (procesný nedostatok) v intenciách
vyššieuvedenýchrozhodnutísúdov.Správnyorgánajnapriekvyššieuvedenémunemoholvodôvodnení
svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o administratívnom

vyhostení žalobcu, nakoľko tieto podliehali utajeniu. Týmto postupom by mohlo dôjsť k odkrytiu zdroja
poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo
všeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré
môžu ohrozovať bezpečnosť Slovenskej republiky. Prvostupňový správny orgán ako aj druhostupňový
správny orgán vychádzali z podkladov, utajovaných písomností, ktoré boli poskytnuté z policajného

útvaru, ktorého úlohou je práve vyhodnocovať informácie súvisiace s hrozbami pre bezpečnosť štátu,
pričom aj následne bolo potvrdené, že poskytnuté informácie týkajúce sa žalobcu zostávajú nezmenené.
Žalobca sa vyhostením vrátil do Švédska, kde mal poskytnutý azyl, jeho výskyt na území Slovenskej
republiky zaznamenaný nebol. Správne orgány dospeli k záveru, že zrealizovaním výkonu prvotného
rozhodnutia správneho orgánu, tzn. vyhostením žalobcu do Švédska došlo k naplneniu sledovaného

legitímneho cieľa a úlohy bezpečnostných zložiek, a to zabezpečenia ochrany bezpečnosti štátu a
verejného poriadku Slovenskej republiky a k naplneniu stratégie boja proti terorizmu a extrémizmu, preto
dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu odpadol a konanie o administratívnom vyhostení
bolo zastavené. Vzhľadom na uvedené, žalovaná zastávala názor, že nedošlo k naplneniu prvej z troch
hmotnoprávnych podmienok zodpovednosti za škodu.

Bez ohľadu na skutkové okolnosti individuálnej právnej veci, nezákonné rozhodnutie musí byť priamou,
bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 1.284,29 eur uplatnenej titulom náhrady účelne vynaložených trov
právneho zastupovania v mesiaci november 2016 a v mesiaci marec a apríl 2017 uviedla, že podľa
ustanovenia § 31 ods. 1 Správneho poriadku platí, cit: „Trovy konania, ktoré vznikli správnemu orgánu,

znáša tento orgán. Trovy, ktoré v konaní vznikli účastníkovi konania, znáša účastník. Trovy, ktoré v
konaní vznikli zúčastnenej osobe, znáša zúčastnená osoba. Vo všeobecnosti platí, že trovy vzniknuté
v nejakom konaní by mali byť uhrádzané v tomto konaní, avšak z vyššie citovaného ustanovenia §
31 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva, že trovy konania, ktoré vznikli účastníkovi správneho konania
musí účastník znášať sám. Ak teda zákon priamo nepriznáva možnosť uplatniť si nárok na náhradu

trov právneho zastúpenia v tomto konaní, potom je postup kedy si účastník konania takúto náhradu
uplatňoval iniciovaním ďalšieho samostatného konania neprípustné. V kontexte vyššie uvedených
tvrdení možno konštatovať, že škoda, ktorú si žalobca uplatňuje v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nie
je oprávneným nárokom, nakoľko pozostáva z vynaložených trov právneho zastúpenia v konaní, ktoré
podľa zákona musí znášať účastník konania sám (keďže nedošlo podľa názoru žalovaného k splneniu

prvej hmotnoprávnej podmienky v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.).“ Nad rámec uvedeného dodala,
že uplatnenú náhradu škody považuje za premlčanú. K vydaniu nezákonného rozhodnutia nedošlo,
napriek tomu poukázala, že existencia nezákonného rozhodnutia nemá automaticky za následok vznik
nároku na nemajetkovú ujmu. Dokonca aj Ústavný súd Slovenskej republiky (II.ÚS 467/08). Žalovanáteda zastávala názor, že žalobca v konaní nepreukázal, že priamo a bezprostredne mu v dôsledku
údajného nezákonného rozhodnutia bola spôsobená nemajetková ujma. Žalobca nepreukázal, že mu
vznikli závažné následky v súkromnom, spoločenskom živote. Žalobca tiež nepreukázal, že v značnej

miere došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, priamo a jedine, údajným nezákonným
rozhodnutím. Vychádzajúc z obsahu žalobného návrhu a z obsahu samotného administratívneho spisu
žalovaná zastávala názor, že žalobca žiadnu ujmu neutrpel.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 18.1.2023 (replike) poukázal na to, že po zrušení rozhodnutia

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.10.2019, následne
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia
Policajného zboru, vo svojom rozhodnutí zo dňa 17. júla 2020 o zastavení konania voči žalobcovi
skonštatovalo, že od začiatku konania neboli k dispozícii skutočnosti, ktoré by umožňovali záver, že
žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, alebo verejný poriadok. Bez ohľadu na
presvedčenie žalovanej o tom, že správne orgány oboch stupňov postupovali správne, vyhlásením

rozsudku najvyššieho súdu o zrušení predmetného rozhodnutia Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej
polície Prešov, nastala situácia predpokladaná zákonom č. 514/2003 Z. z., jeho § 6 ods. 1. K naplneniu
základného predpokladu pre vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
podľa žalobcu došlo. Zotrval na vyčíslení konkrétnych trov administratívneho konania až do jeho
zastavenia dňa 17.7.2020. Za právne služby uhradila ich sumu sestra žalobcu. Žalobca viac než 3

roky a 7 mesiacov (do zastavenia administratívneho konania) niesol biľag „nebezpečného teroristu“,
bol obmedzený na slobode pohybu, tým, že bol proti svojej vôli vyhostený z územia Slovenskej
republiky, v sprievode policajnej eskorty bol komerčnou leteckou linkou prepravený, s medzipristátim
v Prahe, do Švédskeho kráľovstva, bol mu zakázaný vstup na územie Slovenskej republiky. Došlo
teda k ponižujúcemu zaobchádzaniu voči nemu zo strany orgánov verejnej moci Slovenskej republiky.

Poukázal na ust. § 83 ods. 3 prvej vety zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar
zaznamená údaje o štátnom príslušníkovi tretej krajiny, čase zákazu vstupu a o dôvodoch rozhodnutia
do evidencie nežiaducich osôb, a ak existujú dôvody, môže tiež vyhotoviť záznam v schengenskom
informačnom systéme. Podľa čl. 96 ods. 3 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14.
júna 1985: Rozhodnutia sa môžu zakladať i na tom, že cudzinec tretej krajiny bol vyhostený, odmietnutý

na hraniciach alebo deportovaný, pričom toto opatrenie sa nesmelo v minulosti odložiť alebo zrušiť, ďalej
museli tieto opatrenia obsahovať, alebo byť spojené so zákazom vstupu alebo pobytu, musí sa taktiež
zakladať na nedodržovaní vnútroštátnych právnych predpisov o vstupe alebo pobyte cudzincov. Podľa
žalobcu je nepochybné, že informácia o administratívnom vyhostení žalobcu, dôvode jeho vyhostenia
a dĺžke zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky, bola zaznamenaná do evidencie nežiaducich

osôb. Zároveň neexistuje žiadny rozumný dôvod sa nedomnievať, že vzhľadom na dôvody vyhostenia
žalobcu neboli, v súlade s podmienkami uvedenými v citovanom čl. 96 Dohovoru, ktorým sa vykonáva
Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, tieto údaje rovnako zaznamenané aj do schengenského
informačného systému, čo nepochybne malo spôsobilosť výrazne obmedziť slobodu pohybu žalobcu
v rámci Schengenského priestoru a rovnako malo spôsobilosť závažne znížiť vážnosť a spoločenské

postavenie žalobcu v krajinách majúcich prístup do schengenského informačného systému. Žalobca bol
presvedčený o tom, a vyjadrenia žalovanej to len potvrdzujú, že osobná sloboda, ktorej súčasťou je aj
sloboda pohybu, nie je pre žalovanú žiadna hodnota, a preto mu za zníženie jeho ľudskej dôstojnosti
a vážnosti vydaním predmetného nezákonného rozhodnutia, náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
patrí. Čo sa týka premlčania, premlčacia doba začala plynúť od 15. novembra 2019, teda nasledujúci

deň po doručení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.
októbra 2019, a žaloba bola doručená súdu dňa 21. júla 2022.

5. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 14.2.2023 (duplike) uviedla, že každý členský štát si upravuje
legislatívne sám konkrétne podmienky odškodňovania poškodených osôb. Pri domáhaní sa nároku

na náhradu škody je potrebné preukázať kumulatívne splnenie zákonných podmienok vnútroštátneho
právneho predpisu, ktorý upravuje špecifický, konkrétny zákonný rámec podmienok, až od splnenia
ktorých je možné pripisovať štátu zodpovednosť za pochybenie jeho orgánov. Takýmto zákonom na
území Slovenskej republiky je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zodpovednosť štátu za

škodu nenastupuje automaticky pri akomkoľvek rozhodnutí vydanom orgánom verejnej moci, pričom
z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva, že dôkazná povinnosť na preukázanie
kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy ako i kritérií pre určenie rozsahu (výšky)
tejto náhrady (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) stíha výlučne žalobcu. V tejto súvislosti žalovanápoukázala na totožný názor premietnutý aj v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/131/2015
zo dňa 28.03.2017. Žalobca bol podľa žalovanej povinný spoľahlivo preukázať dôvodnosť uplatnenej
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, resp. rozsah konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu

mali, v súvislosti s údajným nezákonným rozhodnutím vzniknúť. Podstata nemajetkovej ujmy nespočíva
v ohrození práva, resp. spôsobilosti privodiť ujmu, ale vo vzniku ujmy, tzn. vzniku reálnej ujmy na
právach ku ktorej už došlo. Zákon nepozná pojem „hrozba“/ “predpoklad“ vzniku škody, ale hovorí o
vzniku škody, pričom tá musí vzniknúť buď na majetku fyzickej osoby (majetková škoda) alebo na
iných jej právach (nemajetková škoda). Žalobca podľa žalovanej neuniesol dôkazné bremeno ohľadom

ním tvrdenej, domnelej nemajetkovej ujmy, na základe čoho ju žalovaná považovala za nepreukázanú.
Žalovanej nebolo zrejmé, ako žalobca dospel k samotnej výške nemajetkovej ujmy, z čoho vychádzal
pri jej vyčíslení. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu
mali vzniknúť v súvislosti s údajným nezákonným rozhodnutím v jednotlivých oblastiach života, intenzitu
zásahu, kedy je na žalobcovi, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré
umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu hodnoverne preukázal, ako aj

to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom
na vyváženie, či zmiernenie údajne vzniknutej ujmy. Žalobca nemal na území Slovenskej republiky
žiadnych rodinných príslušníkov, preto je vylúčené, aby údajne nezákonné rozhodnutie malo akýkoľvek
dopad na jeho rodinné vzťahy. Žalobca na území Slovenskej republiky taktiež nemal žiadnu prácu,
žiadne zabezpečené bývanie alebo inú formu spoločenského zázemia, a teda je vylúčené, aby údajne

nezákonné rozhodnutie malo akýkoľvek dopad na jeho spoločenský život. Žalobca neovláda slovenský
jazyk, takže akékoľvek sociálne aktivity a nadobúdanie nových kontaktov sú vylúčené, a teda je vylúčený
akýkoľvek negatívny dopad na ne. Jediná osoba spôsobilá preukázať údajne utrpenú ujmu a negatívne
dopady je výlučne žalobca, pričom je dôležité si uvedomiť, že nie každá prežitá situácia predstavuje
zároveň aj ujmu a nie každá utrpená ujma je súčasne aj závažnou ujmou, ktorú je potrebné odškodniť.

Na základe uvedeného žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

6. Súd vo veci nariadil pojednávanie na dňa 12.3.2024, ktorého sa zúčastnili obe sporové strany. Na
pojednávaní žalobca zotrval na podanej žalobe a všetkých skutočnostiach v nej uvádzaných. Nad
rámec písomných vyjadrení poukázal na kogentnosť ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z., a teda súčasťou náhrady škody sú aj účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia v konaní,
v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Žalobca bol počas celej doby trvania konania až do jeho
skončenia spájaný s nebezpečenstvom pre Slovenskú republiku. Vyhostený bol komerčnou linkou za
policajného sprievodu (eskorty). S poukazom na poučenie cudzinca zo dňa 08.04. 2020, ktoré bolo
právnej zástupkyni žalobcu doručené v súvislosti s rozhodnutím vo vyhostení z rovnakého dňa, je možné

predpokladať a neexistuje žiaden dôvod pochybovať o tom, že údaje o tom, že žalobca bol vyhostený
z územia Slovenskej republiky a že je považovaný za nebezpečnú osobu, boli zaznamenané aj
v Schengenskom informačnom systéme. Údaje o tom, že žalobca je považovaný Slovenskou republikou
za nebezpečného, boli dostupné akémukoľvek štátu, ktorý má prístup k Schengenskému informačnému
systému. Uviedol, že takýmto hrubým zásahom bolo zasiahnuté do jeho ľudskej dôstojnosti, do jeho

osobnej cti, do jeho, slobody pohybu, do jeho osobných práv, do jeho povesti a do náhľadu, na ktorý sa
na žalobcu nazeralo širokou verejnosťou.

7.Žalovanánapojednávanízotrvalanasvojichpísomnýchvyjadreniach,nadichrámecuviedla,ženebol
navrhnutý ani vykonaný jediný dôkaz, ktorý preukazuje, že zo strany žalobcu došlo k takému zásahu,

ktorý odôvodňuje priznanie nároku na nemajetkovú ujmu, taktiež neboli splnené ostatné predpoklady,
ktoré zákon č. 514/2003 Z.z. predpokladá na priznanie akejkoľvek náhradu škody. Na potvrdení o úhrade
nekorešponduje suma na ňom uvedená a suma uplatnená v tomto spore, taktiež nie je zrejmé, za aké
služby bola táto platba vykonaná.

8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a vyjadreniami sporových strán, listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil tento skutkový stav:

Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Riaditeľstva hraničnej a
cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru (ďalej

„orgán verejnej správy prvého stupňa“) sp. zn. PPZ – HCP – PO6 –ZVC-104-43/2016 zo dňa 4.11.2016
(č.l. 17-20) bol žalobca administratívne vyhostený na územie Švédskeho kráľovstva z dôvodu vážnej
hrozby pre bezpečnosť štátu podľa ust. § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň muuložil zákaz vstupu na územie SR na dobu 10 rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom
vykonania administratívneho vyhostenia.

9. Dňa 1.12.2016 bol žalobca, na základe uvedeného rozhodnutia administratívne vyhostený na územie
Švédskeho kráľovstva a odovzdaný tamojším orgánom.

10. Žalobca voči rozhodnutiu uvedenému v bode 8. tohto rozsudku podal odvolanie zo dňa 21.11.2016
(č.l. 9-11). Rozhodnutím o odvolaní Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ-

HCP-PO2-13/2017 zo dňa 4.1.2017 (č.l. 27-34) bolo rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa
zrušené a vrátené mu na nové prejednanie a rozhodnutie.

11. Dňa 31.3.2017 bolo vydané Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Riaditeľstva
hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru
rozhodnutie sp. zn. PPZ – HCP – PO6 –1 - 085/2017 – ZVC (č.l. 21-26), ktorým správny orgán rozhodol

tak, že administratívne vyhostil žalobcu na územie Švédskeho kráľovstva z dôvodu vážnej hrozby pre
bezpečnosť štátu v zmysle § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, uložil mu zákaz vstupu na
územie Slovenskej republiky po dobu 10 rokov, ktorá začala plynúť dňom vykonania administratívneho
vyhostenia, neurčil lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky.

12. Žalobca voči rozhodnutiu uvedenému v bode 11. tohto rozsudku podal odvolanie zo dňa 24.4.2017
(č.l. 12-15). Rozhodnutím o odvolaní Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ-
HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.6.2017 (č.l. 46-52) bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené
rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa sp. zn. PPZ-HCP-PO6-1-085/2017 zo dňa 31.3.2017.

13. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa 06.05.2019 zamietol žalobu žalobcu,
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu - RHCP
PO zo dňa 26.06.2017.

14. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.10.2019 (č.l.

53 – 58) bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa 6.5.2019 tak, že
rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017
zo dňa 26.6.2017 bolo zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Predmetný rozsudok Najvyššieho
súdu SR bol právnej zástupkyni žalobcu doručený dňa 14.11.2019.

15. Rozhodnutím Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej
polície Prezídia Policajného zboru sp. zn. PPZ-HCP-PO2-62-004-2020 zo dňa 17.7.2020 (č.l. 35-45)
bolo rozhodnutie správneho orgánu č. PPZ-HCP- PO6-3-118/2020-AV zo dňa 8.4.2020 zrušené a
konanie o vyhostení žalobcu zastavené.

16. Dňa 8.3.20217 bolo podané právnou zástupkyňou žalobcu v mene žalobcu vyjadrenie vo veci sp.zn.
PPZ-HCP-PO6-1-083/2017-ZVC v konaní vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu (č.l. 59-60).

17. Zápisnicami o vyjadrení účastníka konania zo dňa 4.11.2016 vo veci sp.zn. PPZ-HCP-PO6-
ZVC-104/038/2016 (č.l. 61-67) je preukázané zastupovanie žalobcu v konaní o jeho administratívnom

vyhostení jeho právnou zástupkyňou a jej účasť pri jeho výsluchu pred správnymi orgánmi.

18. Listom zo dňa 8.12.2021 (č.l. 68) požiadal žalobca Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v celkovej výške 1.284,29 eur z titulu náhrady
účelnevynaloženýchtrovprávnehozastúpeniaanáhraduškodyvovýške5.000eurztitulunemajetkovej

ujmy. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom zo dňa 6.6.2022 (č.l. 7) žalobcovi oznámilo, že
jeho žiadosť posúdilo ako nedôvodnú.

19. Potvrdením o úhrade (č.l. 16) bola preukázaná úhrada sumy vo výške 2.000 eur dňa 7.11.2016
právnej zástupkyni žalobcu sestrou žalobcu za zastupovanie v konaní o administratívnom vyhostení

žalobcu.

20. Zistený skutkový stav posúdil podľa týchto ustanovení právnych predpisov:Podľa § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), skutkové
tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

21. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

22. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

23. Podľa § 6 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,

je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

24. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

25. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak.

26. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

27. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

28. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o

treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

29. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,

ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

30. Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri

roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa
právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)
rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu

spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.31. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ zákona č. 209/1992 Zb.o Dohovore o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, zákonné

zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie,
alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

32. Uplatnený nárok bol predbežne prerokovaný v zmysle ust. § 15, § 16 zákona č. 514/2003 Z.z.
(č.l. 68, 7), čím boli splnené podmienky vyžadované zákonom pre konanie o nároku žalobcu pred

súdom. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím žiadosťou
o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 8.12.2021. Požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
spolu 5.000 eur a náhradu škody titulom úhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.284,29 eur.
Žalovaná nárok žalobcu ani sčasti neuznala a neuspokojila, ako vyplýva z jej listu zo dňa 6.6.2022.

33. Súd v prvom rade konštatuje, že uplatnená náhrada škody nie je v súlade s § 19 zákona č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
premlčaná. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.10.2019
bol právnej zástupkyni žalobcu doručený dňa 14.11.2019, čo žalovaná nespochybnila, preto súd túto
skutočnosť považoval za nesporú. Premlčacia doba začala plynúť od 15.11.2019, teda nasledujúci deň
po doručení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Táto spočívala v čase od podania žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku žalobcom žalovanej, teda od 8.12.2021 do odpovede žalovanej,
ktorou žiadosti žalobcu nevyhovela, t.j. do 7.6.2022 (doručenie odpovede právnej zástupkyni žalobcu).
Žaloba bola doručená súdu dňa 21.7.2022, teda včas.

34. V prejednávanej veci súd skúmal, či je daná zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím tak, ako to v žalobe tvrdil žalobca. Predpokladom vzniku zodpovednosti za
škodu je kumulatívne splnenie troch základných predpokladov, a to
1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,
2. vznik škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a
3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody.
Všetky tieto podmienky musia byť splnené súčasne, preto o vzniku zodpovednosti nemožno hovoriť, ak
chýba ktorýkoľvek z týchto predpokladov. Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na
zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť.

35. Základ nároku žalobcu vychádza z konania o administratívnom vyhostení začatého na základe
rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Riaditeľstva hraničnej a
cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru sp.
zn. PPZ – HCP – PO6 –ZVC-104-43/2016 zo dňa 4.11.2016 (č.l. 17-20), na základe ktorého bol
žalobca administratívne vyhostený na územie Švédskeho kráľovstva z dôvodu vážnej hrozby pre

bezpečnosť štátu podľa ust. § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu bol uložený
zákaz vstupu na územie SR na dobu 10 rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom
vykonania administratívneho vyhostenia. Žalobca za nezákonné považuje rozhodnutie Riaditeľstva
hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného
zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.06.2017,

ktorým bolo zamietnuté odvolanie a potvrdené prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície
Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-PO6-1-085/2017-ZVC zo dňa 31.03.2017, ktorým bol žalobca
administratívne vyhostený na územie Švédskeho kráľovstva a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na
územieSlovenskejrepublikynadobu10rokovvzmysleustanovenia§82ods.2písm.a)austanovenia§
82 ods. 3 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. Predmetné rozhodnutie žalobca považuje za nezákonné z dôvodu, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.10.2019 rozhodol o
tom, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa 06.05.2019 mení tak, že
rozhodnutie RHCP PO zo dňa 26.06.2017 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

36. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v
zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Ak má byť
štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konaniesvojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že
štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)
interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov verejnej moci (správnych orgánov) chrániť

bezpečnosť štátu, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov,
ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné,
ako orgány verejnej moci (správne orgány) v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v tomto konaní potvrdilo.

37.Súdvkonaníonárokunanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmoci
nie je oprávnený skúmať ako predbežnú otázku zákonnosť rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená
škoda. Podľa Najvyššieho súdu SR, "všeobecné súdy nie sú oprávnené mimo rámca správneho
súdnictva skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných príslušným orgánom" (rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. M Cdo 58/2001). Pokiaľ rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda,
nie je príslušným orgánom zrušené, platí prezumpcia jeho správnosti. Ako sa vyjadril Najvyšší súd SR,

vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu "predpokladá
zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné, a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak
by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný
nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav" (rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 31. mája 2011, sp. zn. 6 Cdo 115/2010). Súd v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutímorgánuštátutaktiežniejeoprávnenýskúmaťzákonnosťrozhodnutia,ktorýmbolozmenené
alebo zrušené rozhodnutie orgánu štátu, ktorým mala byť škoda spôsobená.

38. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa
22.10.2019 rozhodol o tom, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa

06.05.2019 zmenil tak, že rozhodnutie o odvolaní Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov
sp. zn. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.6.2017 zrušil a vec mu vracia na ďalšie konanie. V
odôvodnení rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o
pobyte cudzincov, podľa ktorého žalovaný (RHCP Prešov) postupoval tak, že neodôvodnil rozhodnutie,
ktoré bolo vydané na základe ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov (hoci

ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, účinné v čase vydania rozhodnutia žalovaným,
takéto odôvodnenie nevyžadovalo), stratilo účinnosť dňom zverejnenia Nálezu Ústavného súdu SR
PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 v zbierke zákonov a bolo možné tak ustáliť, že jeho rozpor
s ústavným poriadkom nepochybne existoval už počas jeho platnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako kasačný súd vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie správneho

orgánu nie je v súlade so zákonom. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o odvolaní Riaditeľstva
hraničnej a cudzineckej polície Prešov sp. zn. PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.6.2017 bolo
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/11/2019 zo dňa 22.10.2019 zrušené
pre nezákonnosť, a teda jeho rozpor s právnym poriadkom Slovenskej republiky (§ 120 ods. 2 zákona
č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov), možno teda konštatovať existenciu nezákonného rozhodnutia.

39. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20.
marca 2012, sp. zn. 7 Cdo 27/2011: „Pojem nezákonnosti nie je v zákone č. 514/2003 Z.z. definovaný.
Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia je vo všeobecnosti otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym
právo. Teda aj napriek tomu, že zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje, čo sa považuje za nezákonné

rozhodnutie, je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie
orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami
Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná. Právna úprava osobitne ani neupravuje, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne
konštatovanávzrušujúcomrozhodnutí(vovýrokualebojehoodôvodnení),alepodľanázorudovolacieho

súdu, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení
rozhodnutia, možno uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi
predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Potom tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového
stavu, ako aj z dôvodu vady konania, je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže

zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla.“ Tiež
rozhodnutieuznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz30.mája2011,sp.zn.4MCdo20/2009:
„Zákon explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie štátu. Podľa dôvodovej správy
(k § 1 ods. 1 zákona) k vymedzeniu tohto pojmu sa zaujíma zámerne záporné stanovisko, lebo definíciaby mohla viesť k nesprávnemu alebo zužujúcemu, či naopak k rozširujúcemu aplikovaniu tohto pojmu,
a pokiaľ by nebola tautologická, viedla by ku konštrukcii dvojakej nezákonnosti, a to nezákonnosti, za
ktorú sa zodpovedá, a nezákonnosti, za ktorú sa nezodpovedá. V dôsledku toho zistenie nezákonnosti

je vecou konkrétneho posúdenia okolností prípadu. Pri aplikácii sa treba pridržiavať toho, že ide o
všeobecný a obsahovo aj rozsahovo pružný pojem. Zároveň treba rešpektovať aj skutočnosť, že tento
pojem zákon osobitne neobmedzuje. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou
súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z

dôvodu vady konania, je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať
zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek
tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že
pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v
rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi
z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti

zrušené alebo zmenené príslušným orgánom.“

40. Opierajúc sa o vyššie prezentovanú, ustálenú súdnu prax a právne názory vyjadrené v rozhodovacej
činnosti najvyšších súdnych autorít, má súd za preukázané splnenie jednej z podmienok pre určenie
zodpovednosti štátu za škodu – existenciu nezákonného rozhodnutia. Námietky žalovanej o absencii

nezákonného rozhodnutia sú formalistické a odporujúce zmyslu i účelu zákonnej, aj ústavnej ochrany
práva na náhradu škody pri výkone verejnej moci.

41. Následne súd skúmal existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
škodou uplatňovanou žalobcom. Príčinná súvislosť znamená priamy, bezprostredný vzťah príčiny a

následku, pričom musí ísť o hlavnú, priamu a bezprostrednú príčinu škody.

42. Žalobca požadoval nemajetkovú ujmu vo výške spolu 5.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy
za nezákonné administratívne vyhostenie. Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, priznanie
nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy pri konštatovaní porušenia práva (nezákonného rozhodnutia /

nesprávneho úradného postupu), ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením pre poškodeného, pričom zásah tejto intenzity musí žalobca preukázať. Nemajetková
ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej
sfére dotknutej osoby. Jej výšku určuje súd úvahou s prihliadnutím na závažnosť spôsobenej ujmy.

43. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom táto úvaha nemôže
byť nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, ale musí sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. Súd pritom musí brať na zreteľ jej prvoradú satisfakčnú funkciu, ktorou je zabezpečiť primerané
zmiernenie nemajetkovej ujmy, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu; na druhej strane však
nemožno priznávať neprimerané či dokonca premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k

bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by pri porovnaní s odškodňovaním zásahov do iných práv a
slobôdzaručenýchústavoumohliniektoréujmynainýchzákladnýchprávachbagatelizovať(rozhodnutie
Najvyššieho súdu sp.zn. 4 Cdo 171/2005, sp.zn. 8Cdo 134/2019). V rámci voľnej úvahy je povinnosťou
súdu posudzovať primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre
ľudské práva (Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko), Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 15/2012
zo dňa 30. septembra 2013).

44. Každé vyhostenie z konkrétnej krajiny a niekoľkoročný zákaz vstupu osoby do tejto krajiny,
ovplyvňuje život a osobnú slobodu človeka, ktorého sa vyhostenie týka a predstavuje závažný zásah

do základných ľudských práv fyzickej osoby. Vedené konanie o administratívnom vyhostení žalobcu
zároveň znamenal pre neho aj neistotu v jeho právnom postavení. Náhrada nemajetkovej v peniazoch
má byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok na obohacovanie
sa.

45. V prejednávanom prípade u žalobcu došlo k závažnému zásahu do jeho osobnej slobody, a to
konkrétne slobody pohybu, vyhostením žalobcu proti jeho vôli z územia Slovenskej republiky ako
aj zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky. Vyhostený z územia Slovenskej republiky bol
v sprievode policajnej eskorty komerčnou leteckou linkou s medzipristátim v Prahe, do Švédskehokráľovstva. Minimálne počas tejto doby bol ostatnými pasažiermi vnímaný ako osoba nebezpečná, ktorá
si vyžaduje policajnú eskortu. Takýto spôsob vyhostenia je sám osebe spôsobilý, bez potreby ďalšieho
dokazovania, hrubo zasiahnuť do jeho ľudskej dôstojnosti, do jeho osobnej cti, do jeho slobody pohybu,

dojehoosobnýchpráv,dojehopovestiadonáhľadu,ktorýmsanažalobcunazeraloširokouverejnosťou.
Žalobca bol počas celej doby trvania konania až do jeho skončenia spájaný s nebezpečenstvom pre
Slovenskú republiku, ako aj s označením „teroristu“. Žalobcu toto označenie prenasledovalo po dobu
troch rokov a siedmych mesiacov.

46. Berúc do úvahy povahu konania o administratívnom vyhostení, dlhú dĺžku tohto konania 3 roky a
7 mesiacov, mieru a závažnosť zásahu do osobnej slobody, predovšetkým do slobody pohybu žalobcu,
ako aj následky spočívajúce v ponižujúcom spôsobe vyhostenia do Švédskeho kráľovstva komerčnou
linku v sprievode policajnej eskorty, súd ustálil ako dôvodnú, primeranú a zodpovedajúcu všeobecnej
predstave spravodlivosti, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur.

47. Pokiaľ žalobca tvrdil, že informácia o jeho administratívnom vyhostení, dôvode jeho vyhostenia
a dĺžke zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky, bola zaznamenaná do evidencie nežiaducich
osôb, aj do Schengenského informačného systému, čo nepochybne malo spôsobilosť výrazne obmedziť
slobodu pohybu žalobcu v rámci Schengenského priestoru a rovnako malo spôsobilosť závažne
znížiť vážnosť a spoločenské postavenie žalobcu v krajinách majúcich prístup do Schengenského

informačného systému, súd poukazuje na to, že žalobca v tomto smere nenavrhol žiadne dokazovanie
a ničím nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali
vzniknúť. Podstata nemajetkovej ujmy nespočíva v ohrození práva, resp. spôsobilosti privodiť ujmu, ale
vo vzniku ujmy, tzn. vzniku reálnej ujmy na právach ku ktorej už došlo. Zákon nepozná pojem „hrozba“/
“predpoklad“ vzniku škody, ale hovorí o vzniku škody, pričom tá musí vzniknúť buď na majetku fyzickej

osoby (majetková škoda) alebo na iných jej právach (nemajetková škoda). V tomto rozsahu žalobca
neuniesol dôkazné bremeno ohľadom ním tvrdenej skutočnosti. Súd preto v zostávajúcom rozsahu
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (3.000 eur), žalobu ako nedôvodnú zamietol.

48. Pri uplatnenom nároku na náhradu majetkovej ujmy (škody) v peniazoch, ktorá žalobcovi vznikla

v dôsledku úhrady trov konania v konaní o administratívnom vyhostení, mal súd za to, že tento nárok
je dôvodný v plnej výške 1.284,29 eur. Žalovaná nerozporovala, že žalobca bol v správnom konaní
právne zastúpený JUDr. Ivetou Rajtákovou, preto túto skutočnosť mal súd za nespornú. Nerozporovala
ani realizáciu špecifikovaných úkonov právnych služieb, uskutočnených v rámci právneho zastúpenia
žalobcu právnou zástupkyňou žalobcu, ich účelnosť a výšku. Preto súd aj tieto skutočnosti považoval za

nesporné. Išlo pritom o tieto úkony právnych služieb: dňa 04.11.2016 prevzatie a príprava zastupovania
v sume 143 eur, dňa 04.11.2016 zastupovanie pred správnym orgánom – 2 úkony 11:13–14:55 v sume
286 eur, dňa 04.11.2016 zastupovanie pred správnym orgánom – 15:55–16:35 v sume 143 eur, dňa
21.11.2016 odvolanie v sume 143 eur, dňa 08.03.2017 vyjadrenie k podkladom rozhodnutia v sume
147,33 eur, dňa 24.04.2017 odvolanie v sume 147,33 eur, režijný paušál 5 x 8,58 eur + 2 x 8,84 eur =

60,58 eur, spolu základ dane 1.070,24 eur + 20 % DPH (214,05 eur).

49. Žalovanou bolo rozporované, či v rámci konania o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
má žalobca nárok na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v správnom konaní. Absolútne neprijateľná
je námietka žalovanej, že trovy v správnom konaní si každý účastník znáša sám (§ 31 ods. 1 zákona

č. 71/1967 Zb.). V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že konanie o administratívnom vyhostení žalobca
neinicioval sám, ale ho začala žalovaná, pričom podľa jeho výsledku, takéto konanie nemalo ani začať.
Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 18 ods. 1 priamo priznáva náhradu škody vo forme účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Tento
zákon je lex specialis vo vzťahu ku zákonu č. 71/1967 Zb. Žalovaná rozporovala preukázanie výšky ich

reálnej úhrady žalobcom, keďže suma uvedená na potvrdení o úhrade nekorešponduje s ich výškou
uplatnenou v tomto spore a nie je zrejmé, za aké právne služby bola suma na potvrdení o úhrade
hradená. Súd vychádza zo zhodného tvrdenia žalobcu a jeho právnej zástupkyne, ktorí ako účastníci
zmluvy o poskytovaní právnych služieb v správnom konaní tvrdili, že úhradou dňa 7.11.2016 (potvrdenie
o úhrade na č.l. 16) došlo zo strany žalobcu k úhrade právnych služieb jeho právnej zástupkyni za

úkony v konaní o administratívnom vyhostení. To, že žalobca reálne uhradil právnej zástupkyni vyššiu
čiastku, ako si uplatňuje v tomto spore, nemá vplyv na dôvodnosť ním uplatnenej čiastky v tomto spore,
nakoľko tá je nižšia ako ním vykonaná reálna úhrada. Problémom by bol opačný prípad, a to ak by
reálne uhradená čiastka bola nižšia ako suma uplatnená v tomto spore. Na základe uvedeného, súdvyhodnotil všetky úkony vykonané právnou zástupkyňou žalobcu v konaní o administratívnom vyhostení
žalobcu, ktoré boli uplatnené v tomto spore, za účelné. Preto za ne priznal žalobcovi náhradu vo výške
1.284,29 eur.

50. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

51. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

52. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom po 31.1.2013,
výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

53. Pokiaľ ide o žalobcom uplatňované úroky z omeškania, tieto neboli žalovanou v celom priebehu

sporu namietané. V tejto súvislosti súd poukazuje, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 30.7.2019,
sp. zn. 4Cdo/48/2017 dovolací súd ustálil, že právnu otázku vo vzťahu k nároku na úroky z omeškania z
náhrady nemajetkovej ujmy možno považovať za vyriešenú uzneseniami Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/48/2010, 2Cdo/155/2011, 7Cdo/253/2013, so závermi, že štát je povinný nahradiť škodu najneskôr
do šiestich mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z.z.

a márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu dostáva do
omeškania, a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť
zaplatiť poškodenému veriteľovi tiež úroky z omeškania.

54. Na základe vyššie uvedeného súd vychádzal z toho, že pokiaľ si štát nesplní svoju povinnosť škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím nahradiť poškodenému včas, dostáva sa do omeškania s plnením
tohto dlhu od okamihu, kedy si žalobca môže svoj nárok uplatniť na súde (t.j. po zmienených šiestich
mesiacoch, resp. v prípade negatívneho rozhodnutia o žiadosti aj od skončenia prejednania). V tomto
prípade, keďže žalovaná reagovala na žiadosť o predbežné prerokovanie žalobcu zo dňa 8.12.2021 jej
oznámení, že ju považuje za nedôvodnú listom zo dňa 6.6.2022, ktorý bol právnej zástupkyni žalobcu

doručenýdňa7.6.2022,štátsitedanesplnilsvojupovinnosťškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím
nahradiť poškodenému (žalobcovi ) včas, dostala sa žalovaná do omeškania s plnením tohto dlhu od
8.6.2022 (t.j. dňom nasledujúcim po oznámení žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí). Žalobca žiadal
priznať úroky z omeškania len zo sumy náhrady škody z titulu trov právneho zastúpenia v správnom
konaní vo výške 1.284,29 eur a odo dňa 8.6.2022, pričom súd v súlade s § 216 ods. 1 CSP je viazaný

žalobným návrhom, preto žalobcovi priznal úroky z omeškania z ním žiadanej sumy odo dňa 8.6.2022.
V súlade s vyššie citovanými ustanoveniami patria žalobcovi úroky z omeškania odo dňa požadovaného
žalobcom, teda od 8.6.2022 do zaplatenia vo výške 5% zodpovedajúcej základnej úrokovej sadzbe ECB
platnej tomuto dňu ako prvému dňu omeškania žalovanej (0%) zvýšenej o 5 percentuálnych bodov.

55. V súlade s § 232 ods.3 CSP súd určil lehotu splatnosti 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

56. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

57. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 255 ods.1 CSP, podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na
náhradu trov konania právo.58. Pri posudzovaní procesného úspechu strán sporu súd zohľadnil, že rozhodnutie o výške
nemajetkovej ujmy v peniazoch je stanovené na základe voľnej úvahy súdu, a preto sporová strana,

ktorá uspeje pri posudzovaní tohto nároku, sa v súlade s ustálenou súdnou praxou považuje za plne
úspešnú, a to v rozsahu priznaného plnenia (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 56/2017).

59. Žalobca bol teda v konaní plne procesne úspešnou stranou, preto mu vznikol voči žalovanej
nárok na náhradu rov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods.2 CSP).

Poučenie:

K2-22C/32/2022

K2-22C/32/2022

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice
v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).