Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 13. október 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-9Cpr/8/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112229917
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Sedmohradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1112229917.21

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Vladimírom Sedmohradským v spore žalobcu: X. N., narodený

XX.XX.XXXX, bytom S. 5, XXX XX S., zastúpený: SODOMA VULGAN, spol. s r. o., so sídlom
Kominárska 2,4, 831 04 Bratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky,
so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, o zaplatenie 2.625,91 EUR s
príslušenstvom

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 1.240,34 EUR
spolu s úrokom s omeškania vo výške

9,00% ročne zo sumy 80,25 EUR od 13.10.2009 do zaplatenia;
9,00% ročne zo sumy 107,28 EUR od 13.11.2009 do zaplatenia;
9,00% ročne zo sumy 91,71 EUR od 13.12.2009 do zaplatenia;
9,00% ročne zo sumy 96,55 EUR od 13.01.2010 do zaplatenia;
9,00% ročne zo sumy 84,98 EUR od 13.02.2010 do zaplatenia;
9,00% ročne zo sumy 117,24 EUR od 13.03.2010 do zaplatenia;
9,00% ročne zo sumy 34,60 EUR od 13.04.2010 do zaplatenia;

9,25% ročne zo sumy 283,08 EUR od 23.06.2012 do zaplatenia;
9,50% ročne zo sumy 344,65 EUR od 23.06.2012 do zaplatenia.

II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu (predtým Okresný súd Bratislava I) dňa 14.09.2012 sa žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.139,97 EUR titulom neuhradenej náhrady mzdy za tzv.

"Odpočinok na pracovisku" zavedený Denným poriadkom, ktorý žalovaný ako zamestnávateľ vydal
s účinnosťou od 01.09.2007, a na základe ktorého v čase bol žalobca povinný byť na pracovisku v
určených dňoch od 18:00 hod. do 24:00 hod. V podaní zo dňa 11.01.2013 upresnil, že požadovaná suma
je tvorená istinou vo výške 612,61 EUR a úrokmi z omeškania vo výške 527,36 EUR. Nárok žalobcu
mal vzniknúť za obdobie od septembra 2009 do júla 2011, pričom podľa žalobcu išlo o nárok podľa §
96 ods. 5 zákona č. 311/2001 Z.z., Zákonníka práce, t.j. o nárok na náhradu vo výške najmenej 20%
minimálnej mzdy za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti mimo pracoviska.

2. Podaním zo dňa 10.06.2014 doručeným súdu dňa 11.04.2014 žalobca zmenil žalobný návrh tak, že
požadoval istinu vo výške 4.042,59 EUR a úrok z omeškania vo výške 631,71 EUR. Zmenu zdôvodnil
tým,žezosprávyInšpektorátupráceŽilinazodňa15.01.2013vyplýva,ževdanomprípadeidevzhľadomna povinnosť zamestnanca nachádzať sa na pracovisku o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v
zmysle§96ods.3Zákonníkapráce,vdôsledkučohomázamestnanecnároknapomernúčasťzákladnej
zložky mzdy. Žalobca uviedol, že za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná mzda v rokoch 2009 až

2011 postupne 1,89 EUR, 1,97 EUR a 2,03 EUR, pričom mu ale mala byť vyplácaná mzda 3,68 EUR,
3,84 EUR a 3,96 EUR. Na základe uvedených skutočností žalobca tvrdil, že mu žalovaný nevyplatil
mzdu v požadovanej výške. Súd túto zmenu žalobného návrhu pripustil uznesením č.k. 9Cpr/8/2012-81
zo dňa 01.07.2014.

3. Podaním zo dňa 20.06.2015 doručeným súdu na pojednávaní dňa 23.06.2015 žalobca opätovne
zmenil žalobný návrh. Vo vyjadrení zmenil právnu argumentáciu a tvrdil, že obdobie fyzickej prítomnosti
na pracovisku musí tvoriť súčasť pracovného času, pričom zároveň dochádzalo k prekračovaniu
maximálneho týždenného resp. mesačného pracovného času, v dôsledku čoho mal mať žalobca
preplatené mzdové zvýhodnenie vo výške 25%. Na základe výpočtov žalobcu uvedených v podaní
žalobca tvrdil, že žalovaný je mu povinný uhradiť istinu vo výške 2.625,91 EUR a úroky z omeškania

z rôznych súm. Súd zmenu žalobného návrhu pripustil v uznesení č.k. 9Cpr/8/2012-120 zo dňa
21.07.2015, pričom zároveň v tomto uznesení zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 1.416,68 EUR
(rozdiel medzi predtým žalovanou sumou 4.042,59 EUR a novým žalobným návrhom).

4. Žalobca v konaní zmenil žalobný návrh aj podaním zo dňa 07.07.2023. V tomto podaní nad rámec

dovtedajšieho žalobného návrhu požadoval aj uhradenie mzdy za pracovnú pohotovosť za mesiac
december 2011 v sume 102,63 EUR a úroky z omeškania z tejto sumy, a zároveň podstatným spôsobom
znížil oproti predchádzajúcemu žalobnému návrhu nárok na úroky z omeškania, keď tieto požadoval z
nižšíchsúm.Súdtotopodanievyhodnotilakozmenužalobyvovzťahukistineaakočiastočnéspäťvzatie
žaloby vo vzťahu k úrokom. Zmenu žalobného návrhu pripustil súd podľa § 142 ods. 1 CSP uznesením

na pojednávaní dňa 13.10.2023. Zároveň rozhodol aj o zastavení konania v časti úrokov z omeškania, a
tovrozsahuúrokovzomeškania,ktorébolipredtýmpredmetomžalobnéhonávrhunadzmenenýrozsah.
Súd v tomto prípade nepostupoval striktne podľa § 145 ods. 2 CSP, nakoľko v prípade, ak by pripustil
zmenu žalobného návrhu, ale zároveň by nerozhodol o zastavení časti konania, bol by predmet konania
podľa názoru súdu nejednoznačný. Súd tak pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal z pripustenej

zmeny žalobného návrhu v uznesení vydanom na pojednávaní dňa 13.10.2023, pričom toto uznesenie
obsahuje konečný žalobný návrh v celom rozsahu (č.l. 448).

5. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že potom, ako Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k.
XCo/XXX/XXXX zo dňa 24.04.2012 v inom konaní rozhodol, že časový úsek medzi 18:00 hod. a 24:00

hod., ktorý nasledoval po dvanásťhodinovej smene zamestnanca, je pracovnou pohotovosťou, pristúpil
žalovaný k prepočítaniu mzdových nárokov zamestnancov a ich nároky za pracovnú pohotovosť im
uhradil. Po zmenách a rozšíreniach žalobného návrhu vzniesol taktiež námietku premlčania vo vzťahu k
rozšírenému návrhu. Nakoľko podľa žalovaného žalobca svoj rozšírený nárok špecifikoval až v podaní
zo dňa 20.06.2015, pokladal žalovaný za premlčané celé toto rozšírenie, keďže nároky žalobcu vznikli

skôr, ako tri roky pred podaním návrhu (t.j. pred 23.06.2012). Pokiaľ by súd pokladal za relevantné
rozšírenie žaloby už rozšírenie vyplývajúce z podania žalobcu zo dňa 10.06.2014, namietol žalovaný
premlčanie všetkých nárokov z tohto podania, ktoré sa týkali obdobia po 11.06.2011. Žalovaný taktiež
námietku premlčania vzniesol k nároku žalobcu za mesiac august 2009. K prípadnej reakcii žalobcu, že
uvedené nároky nemohol uplatniť skôr, nakoľko nemal k dispozícii všetky potrebné podklady, žalovaný

uviedol, že žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi vždy na požiadanie poskytol súčinnosť.

6. K právnej kvalifikácii spornej práce žalobcu žalovaný uviedol, že ide o pracovnú pohotovosť na
pracovisku v zmysle § 96 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca podľa žalovaného musel byť prítomný na
pracovisku, mohol sa venovať činnostiam, ktoré s prácou nesúviseli, avšak musel byť pripravený na

výkon práce. Pokiaľ ide o výšku nároku žalobcu, žalovaný uviedol, že postupoval podľa § 96 ods. 3
Zákonníka práce, pričom ale pojem "pomerná časť" základnej zložky mzdy vykladal tak, že nejde o celú
základnú časť mzdy, ale len jej pomernú časť, pričom výška tejto pomernej časti závisí od dohody medzi
zamestnancom a zamestnávateľom. Uviedol, že túto pomernú časť mali žalobca a žalovaný dohodnutú v
kolektívnej zmluve, a táto bola dohodnutá vo výške minimálnej mzdy. Žalovaný žalobcovi vyplatil nároky

v súlade s touto dohodou. Žalovaný argumentoval, že výklad žalobcu, podľa ktorého je pomerná časť
podiel odpracovaných hodín na mesačnej mzde zamestnanca, je nelogický, nakoľko v takom prípade by
zamestnancovi patrila počas pracovnej pohotovosti rovnaká mzda, ako pri reálnom výkone práce, resp.
ako počas aktívnej časti pracovnej pohotovosti. Žalovaný odmietal aj uhradenie akýchkoľvek nadčasovza obdobie pracovnej pohotovosti, pričom poukázal na § 97 ods. 1 Zákonníka práce a skutočnosť, že
nadčasy prichádzajú do úvahy iba pri výkone práce, nie pri pracovnej pohotovosti.

7. Žalobca počas konania menil právnu kvalifikáciu svojho nároku. Vo svojich neskorších vyjadreniach
uviedol, že žalovaný nárok je nárok na mzdu za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa § 96 ods. 3
Zákonníka práce, pričom pod pomernou časťou základnej zložky mzdy je potrebné rozumieť alikvotnú
časť základnej mzdy zamestnanca podľa pracovnej zmluvy na jednu hodinu pracovnej pohotovosti. K
námietke premlčania uviedol, že táto nie je dôvodná, nakoľko pri zmene žalobného návrhu išlo len o

kvantitatívnu zmenu. Zároveň uviedol, že námietka premlčania jeho nárokov je v rozpore s dobrými
mravmi, nakoľko zamestnanec je v konaní slabšou stranou, žalovaný si bol podľa neho vedomý svojich
povinností a tieto dlhodobo ignoroval, pričom zamestnancov vystavoval až novodobému otroctvu, keď
im až do začiatku mimosúdnych rokovaní nevyplácal žiadne nároky za vykonanú prácu. Žalobca taktiež
nemal k dispozícii podklady a metodiku na výpočet nároku a je zodpovednosťou žalovaného, aby
mzdové nároky vyplácal riadne.

8. Súd vykonal v konaní dokazovanie nasledovnými listinnými dôkazmi: Oznámenie o vybavení podania
Inšpektorátom práce Žilina zo dňa 11.03.2013 (č.l. 77 až 78), emailová komunikácia medzi žalovaným
a právnym zástupcom žalobcu ohľadom osobných spisov zamestnancov zo dňa 14. až 21.10.2014
(č.l. 132 až 133), výplatné pásky žalobcu (č.l. 218 až 255), rozvrh odpracovaných hodín žalobcu (č.l.

256), časť znaleckého posudku č. X/XXXX znalkyne Z.. F.. D. X. (č.l. 260 až 268), tabuľky pracovnej
pohotovosti žalobcu za obdobie od augusta 2009 do decembra 2011 (č.l. 302 až 304), pracovná zmluva
žalobcu s dodatkami (č.l. 362 až 369) a Smernica pre odmeňovanie zamestnancov ŽSR s dodatkami
a prílohami (č.l. 380 až 390)

9. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca bol zamestnaný u žalovaného, pričom
v spornom období od augusta 2009 do decembra 2011 bol na základe interných predpisov žalovaného
okrem výkonu riadnej práce povinný nachádzať sa v určitých časových úsekoch na pracovisku. Počas
tohto času nepracoval, ale musel byť na výkon práce pripravený. Za toto obdobie vyplatil žalovaný
dodatočne žalobcovi mzdu, a to vo výške podľa kolektívnej zmluvy, resp. podľa smernice žalovaného

o odmeňovaní zamestnancov. Táto výška nezodpovedala výške alikvotnej hodinovej mzdy žalobcu, a
tento žiadal rozdiel v žalobe doplatiť. Medzi stranami zároveň nebola sporná výška tohto nároku, resp.
jeho výpočet zo strany žalobcu - žalovaný rozporoval, že takýto výpočet je v súlade so zákonom, avšak
niejehovýšku(č.l.342až343).Výškanárokuvyplývalaztabuľkypredloženejžalobcom(č.l.302až304).

10. Na takto zistený skutkový stav súd aplikoval právne posúdenie. Súd sa v prvom rade zaoberal
námietkou premlčania vznesenou žalovaným vo vzťahu k nárokom žalobcu, ktoré neboli predmetom
pôvodného žalobného návrhu, resp. vznikli viac ako tri roky pred úpravou žalobného návrhu v podaní
doručenom súdu na pojednávaní dňa 23.06.2015.

11. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v znení platnom od roku 2009 až dodnes ak Zákonník
práce neustanovuje inak, vzťahujú sa na pracovnoprávne vzťahy ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Keďže Zákonník práce neobsahuje osobitnú úpravu premlčania, ani neustanovuje inak, je potrebné na
premlčanie nárokov z pracovnoprávnych vzťahov aplikovať všeobecnú úpravu Občianskeho zákonníka.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe ustanovenej v

Občianskom zákonníku. Súd na premlčanie prihliadne iba na námietku dlžníka; ak sa dlžník premlčania
dovolá, právo nemožno priznať. V zmysle § 101 Občianskeho zákonníka ak nie je ustanovené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz.

12. V danom prípade pokladá súd za nesporné, že právo žalobcu na mzdu vzniklo, a teda sa mohlo

vykonať prvý raz, vždy splatnosťou mzdy prislúchajúcej žalobcovi ako zamestnancovi za vykonanú
pracovnú pohotovosť, pričom premlčacia doba je v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia tri roky.
Súd tak žalobcovi priznal všetky nároky, ktoré boli uplatnené riadne a včas, a nepriznal nároky, ktoré
vyhodnotil ako premlčané. Súd sa s jednotlivými nárokmi a ich premlčaním vysporiadava osobitne v
odsekoch 19 až 21 nižšie. Vo všeobecnosti však súd konštatuje, že žalobca si mohol nárok riadne a

včas uplatniť už pri podaní žaloby, nakoľko podľa názoru súdu už v danom čase mohol a mal nárok
správne právne posúdiť, najmä ale mal k dispozícii všetky potrebné údaje na jeho výpočet, keďže vedel,
aký rozsah pracovnej pohotovosti u žalovaného absolvoval a taktiež poznal svoju základnú zložku mzdy,
takže si vedel vypočítať jej pomernú časť. Súd zároveň zdôrazňuje, že ak by akékoľvek údaje nemalžalobca k dispozícii, bolo jeho povinnosťou už počas premlčacej doby tieto údaje od zamestnávateľa
zistiť, alebo sa o to pokúsiť. Žalobca však v konaní nepreukázal a ani netvrdil, že by žalovaný ako
zamestnávateľ akékoľvek údaje odmietol na žiadosť žalobcu žalobcovi poskytnúť, resp. že by mu

neposkytol súčinnosť. Naopak, žalovaný v konaní predložil dôkaz, že takúto súčinnosť v roku 2014, keď
o to bol požiadaný, žalobcovi poskytol (č.l. 132 až 133). Súd je zároveň v zmysle § 216 CSP viazaný
žalobným návrhom, a preto v prípade, že žalobca neuplatní požadovaný nárok počas premlčacej doby,
ale až po jej uplynutí, nemôže žalovanú sumu nad rámec tej, ktorá bola uplatnená včas, priznať. Súd
tak pri posudzovaní premlčania vychádzal z toho, že žalobca v žalobe uplatnil istinu vo výške 612,61

EUR, a svoj nárok rozšíril až podaním doručeným súdu dňa 11.06.2014.

13. Súd sa zároveň nestotožnil s názorom žalobcu, že uplatnenie námietky premlčania zo strany
žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi. Samotná skutočnosť, že žalovaný je v postavení
zamestnávateľaapretojesilnejšoustranousporuneznamená,ženemôžeuplatniťnámietkupremlčania.
Súdrozhodnenepokladázasprávne,žežalovanýnevyplatilžalobcoviajehokolegommzduzapracovnú

pohotovosť v plnej výške (viď odseky 14 až 18 nižšie), resp. ich dodatočne vyplatil len čiastočne, avšak
ani nevyplatenie týchto nárokov v plnej výške samo osebe nezakladá rozpor s dobrými mravmi; žalobca
mal možnosť domáhať sa svojich nárokov na súde a túto možnosť aj využil. Žalobca je však aj ako
slabšia strana povinný rešpektovať právnu úpravu a svoje nároky si uplatniť riadne a včas. Uvedené
platí o to viac, že bol v konaní zastúpený advokátom. Súd tak námietku premlčania nevyhodnotil ako

odporujúcu dobrým mravom.

14. Z hmotnoprávneho hľadiska súd na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka
práce. Keďže žalobca ako zamestnanec bol nad rámec štandardného pracovného času povinný byť
prítomný na pracovisku a byť pripravený na prácu, išlo v zmysle § 96 ods. 1 Zákonníka práce o

pracovnú pohotovosť. Keďže zároveň v danom čase nevykonával prácu (ak začal prácu vykonávať,
bola mu za toto obdobie uhradená mzda a toto obdobie nebolo predmetom konania), išlo podľa § 96
ods. 2 Zákonníka práce o neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.
Podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce patrí zamestnancovi za každú hodinu neaktívnej časti pracovnej
pohotovostinapracoviskumzdavovýškepomernejčastizákladnejzložkymzdy,najmenejvšakvovýške

minimálnej mzdy v eurách za hodinu podľa osobitného predpisu (resp. minimálneho mzdového nároku
ustanoveného v § 120 ods. 4 Zákonníka práce v eurách za hodinu pre prvý stupeň náročnosti práce v
znení Zákonníka práce platnom do 31.08.2011).

15. Z vyššie uvedeného ustanovenia vyplýva, že zamestnávateľ je zamestnancovi povinný za neaktívnu

časť pracovnej pohotovosti uhradiť pomernú časť základnej zložky mzdy. V konaní bol sporný výklad
tohto ustanovenia. Súd je jednoznačne toho názoru, že pod pomernou časťou základnej zložky mzdy je
potrebné rozumieť alikvotnú časť základnej (zmluvne dohodnutej) mzdy zamestnanca, pripadajúcu na
jednu pracovnú hodinu daného zamestnanca. Inými slovami, zamestnanec má právo na úhradu mzdy
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti v rovnakej výške, na akú má nárok podľa základnej zložky

mzdy pri riadnom výkone práce. Tento výklad zároveň podporuje aj odborná literatúra, napr. prof. Z..
E. G., O.. a F.. S. S. v G., H. a kol., Zákonník práce, Komentár, 3. vydanie, Bratislava: C. H. Beck,
2022, str. 946, ktorí uvádzajú, že pomernou časťou základnej zložky mzdy je suma, zodpovedajúca
času pracovnej pohotovosti na pracovisku. Ak je zamestnanec odmeňovaný formou hodinovej tarifnej
mzdy, má nárok na mzdu vo výške súčinu hodinovej sadzby tarifnej mzdy a počtu hodín neaktívnej časti

pracovnej pohotovosti na pracovisku (ak výška tarifnej mzdy nie je dohodnutá pod úrovňou minimálnej
mzdy). Ak je zamestnanec odmeňovaný formou mesačnej mzdy, je podľa komentára pomernou časťou
podiel zo sumy mesačnej mzdy, zodpovedajúci počtu hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na
pracovisku z mesačného fondu pracovného času zamestnanca. Súd nakoniec uvádza, že tento výklad
potvrdzuje aj súdna prax v obdobných veciach, napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. XCoPr/

XX/XXXX-XXX zo dňa 10.07.2019 alebo rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. XCoPr/X/XXXX
zo dňa 31.01.2023.

16. Ustanovenie § 96 ods. 3 Zákonníka práce je zároveň ustanovením relatívne kogentným, resp.
jednostranne kogentným a zamestnávateľ je oprávnený so zamestnancom dohodnúť odmeňovanie iba

vo väčšej výške, ako je zákonné minimum. V prípade, že kolektívna zmluva, resp. interná smernica
zamestnávateľa upravovala nižšie ohodnotenie zamestnancov za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti
na pracovisku (vychádzajúc z iného výkladu § 96 ods. 3 Zákonníka práce), je takáto kolektívna zmluva
alebo smernica v tejto časti neplatná. Žalovaný v konaní argumentoval opačne s poukázaním nauznesenie Najvyššieho súdu SR XCdo/XXX/XXXX zo dňa 29.04.2019, v ktorom Najvyšší súd SR
nad rámec dovolacieho prieskumu uviedol, že § 96 ods. 3 Zákonníka práce je "subsidiárnej povahy"
a použije sa len v prípade, ak sa zamestnanec a zamestnávateľ nedohodli inak, napr. osobitným

dojednaním v kolektívnej zmluve, a v takom prípade sa uplatní zásada "pacta sunt servanda". Súd k
tejto argumentácii v zmysle Článku 2 ods. 3 CSP uvádza, že podľa názoru tunajšieho súdu úprava § 1
ods. 6 a § 231 ods. 1 Zákonníka práce jednoznačne stanovuje, že v pracovnoprávnych vzťahoch možno
upraviť alebo dohodnúť upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky výlučne výhodnejšie v
prospech zamestnanca (tzv. jednostranná kogentnosť), pričom je nepochybné, že táto zásada sa okrem

iných podstatných záležitostí týkajúcich sa pracovného pomeru musí vzťahovať aj (a predovšetkým)
na ustanovenia Zákonníka práce týkajúce sa mzdového ohodnotenia zamestnancov. Zmluvnú voľnosť
v pracovnom práve možno uplatňovať len v prospech zamestnanca, resp. ak je to pre zamestnanca
priaznivejšie. Preto ak § 96 ods. 3 Zákonníka práce stanovuje, že zamestnanec má nárok na pomernú
časť základnej zložky mzdy za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, a túto pomernú časť je potrebné
chápať ako alikvotnú časť zodpovedajúcu rozsahu pracovnej pohotovosti (v súlade s výkladom súdu

uvedeným vyššie), nemožno sa od toho ustanovenia odchýliť v neprospech zamestnanca, a to ani na
základe dohody medzi zamestnancami a zamestnávateľom v kolektívnej zmluve alebo jej prílohe.

17. K argumentu žalovaného, že takýto výklad pojmu "pomerná časť" je nelogický, nakoľko v takom
prípade by nebol z hľadiska odmeňovania zamestnanca diferencovaný reálny výkon práce a pracovná

pohotovosť, počas ktorej zamestnanec nemusí pracovať súd uvádza, že takéto tvrdenie nie je pravdivé.
V prvom rade má totiž zamestnanec nárok len na pomernú časť základnej mzdy, a teda zamestnanci,
ktorí majú aj pohyblivú zložku mzdy, nemajú odmenu za pracovnú pohotovosť identickú. Zároveň je
podstatnou skutočnosť, že § 96 ods. 3 Zákonníka práce rieši situáciu, keď je zamestnanec povinný byť
fyzicky na pracovisku, a teda je v tomto smere výrazne obmedzený; z pohľadu zamestnanca tak nie

je až taký podstatný rozdiel v tom, či skutočne vykonáva prácu. Nakoniec tiež platí, že neaktívna časť
pracovnej pohotovosti sa nepovažuje za prácu nadčas, a teda zamestnanec nemá za toto obdobie nárok
na mzdové príplatky za prácu nadčas, na ktoré by mal inak pri reálnom výkone práce nadčas nárok mal.

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na nevyplatené časti

mzdy za pracovnú pohotovosť tak, ako ich vypočítal žalobca. Ako súd uvádza v odseku 9 vyššie, výpočet
nárokovzostranyžalobcunebolvkonanísporný.Súdtakvsúladesozávermiuvedenýmivyššieskúmal,
ktoré nároky žalobcu sú premlčané a ktoré možno žalobcovi priznať.

19. Súd žalobcovi nepriznal nároky na mzdu za mesiac august 2009 vo výške 85,83 EUR splatný

12.09.2009 a nárok za mesiac december 2011 vo výške 102,63 EUR splatný 12.01.2012. Prvý z týchto
nárokovbolpremlčanýužvčasepodaniažalobydňa14.09.2012,druhýztýchtonárokovžalobcauplatnil
až v roku 2022, a teda výrazne po uplynutí premlčacej doby.

20. Súd žalobcovi priznal nárok na mzdu za mesiace september 2009 až marec 2010, a to v celkovej

výške 612,61 EUR, nakoľko táto suma bola uplatnená ako istina už v žalobe podanej dňa 14.09.2012,
resp. upresnená v podaní zo dňa 11.01.2013, a teda v tejto sume neboli nároky za roky 2009 a 2010
premlčané. Súd napriek nejasnosti pôvodného žalobného návrhu, resp. napriek nesprávnej právnej
kvalifikácii návrhu zo strany žalobcu v žalobe postupoval v prospech žalobcu, a vychádzal z toho, že
predmetné sumy boli žalobcom žalované postupne, a to až do celkovej uplatnenej výšky. Žalobcovi tak

priznal nárok na sumu za september 2019 vo výške 80,25 EUR, október 2009 vo výške 107,28 EUR,
november 2009 vo výške 91,71 EUR, december 2009 vo výške 96,55 EUR, január 2010 vo výške 84,98
EUR, február 2010 vo výške 117,24 a marec 2010 v čiastočnej výške 34,60 EUR (spolu celkovo 612,61
EUR).

21. Súd taktiež žalobcovi priznal nárok na mzdu za mesiace máj až november 2011, nakoľko nárok
na mzdu za tieto mesiace žalobca uplatnil v rozšírení žalobného návrhu v podaní zo dňa 10.06.2014,
doručenom súdu dňa 11.06.2014. Súd tak žalobcovi priznal nároky na mzdu za všetky mesiace, ktoré k
tomutodňunebolipremlčané,počnúcnárokomzamesiacmáj2011,splatnýmdňa13.06.2014.Žalobcovi
tak priznal nárok na mzdu za mesiac máj 2011 vo výške 112,89 EUR, jún 2011 vo výške 77,07 EUR,

júl 2011 vo výške 82,10 EUR, august 2011 vo výške 99,10 EUR, september 2011 vo výške 86,38 EUR,
október 2011 vo výške 82,10 EUR a november 2011 vo výške 88,09 EUR. Celkovo za uvedené mesiace
priznal súd žalobcovi nárok vo výške 627,73 EUR. Súd tak spolu s istinou priznanou podľa odseku 20vyššie priznal žalobcovi prvým výrokom tohto rozhodnutia istinu v celkovej výške 1.240,34 EUR (612,61
+ 627,73).

22. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, žalobca mal v zmysle § 517
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nárok domáhať sa proti žalovanému zaplatenia úrokov z omeškania.
Podobne ako pri premlčaní, aj nárok na úroky z omeškania v pracovnoprávnych vzťahoch vyplýva z §
1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorý subsidiárne odkazuje na použitie ustanovení Občianskeho zákonníka.
V konaní nebola sporná splatnosť jednotlivých nárokov, nakoľko nebolo sporné, že výplatným dňom

žalovaného je vždy 12. deň v mesiaci. Súd tak žalobcovi priznal úroky z omeškania vo vzťahu k istine
za mesiace september 2009 až marec 2010 vždy odo dňa nasledujúceho po ich splatnosti, nakoľko
úroky z týchto súm boli požadované žalobcom už pri podaní žaloby. Pokiaľ ide o úroky z omeškania z
istiny za mesiace máj 2011 až november 2011, tieto boli žalobcom preukázateľne uplatnené až podaním
doručeným súdu dňa 23.06.2015, preto úroky z omeškania priznal súd žalobcovi len za nepremlčané
obdobie tri roky spätne, t.j. od 23.06.2012. Všetky úroky z omeškania súd priznal do zaplatenia.

23. Výška úrokov z omeškania bola v súlade s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v rokoch 2009 až
2011, o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
platná k prvému dňu omeškania. Táto sadzba bola ku dňu 13.06.2011, 13.11.2011 a 13.12.2011 vo výške

1,25%, súd tak vo vzťahu k žalovanej časti istiny v celkovej výške 238,08 EUR (112,89 + 82,10 + 88,09)
stanovil výšku úrokov z omeškania v súlade s návrhom žalobcu na 9,25%. O období od 13.07.2011 do
13.10.2011 bola táto sadzba vo výške 1,50%, súd tak vo vzťahu k žalovanej časti istiny v celkovej výške
344,65 EUR (77,07 + 82,10 + 99,10 + 86,38) stanovil výšku úrokov z omeškania v súlade s návrhom
žalobcu na 9,50%. Pri ostatných častiach istiny bola v čase splatnosti mzdových nárokov sadzba vo

výške 1,00% súd tak vo vzťahu k ostatným častiam žalovanej istiny stanovil výšku úrokov z omeškania
v súlade s návrhom žalobcu na 9,00%.

24. Keďže súd žalobe vyhovel len sčasti, druhým výrokom tohto rozsudku žalobu vo zvyšnej časti aj vo
vzťahu k žalovanej istine, aj vo vzťahu k žalovaným úrokom z omeškania, zamietol.

25. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1
CSP. Pokiaľ ide o žalovanú istinu, dosiahol v konaní väčší úspech žalovaný, nakoľko konečná žalovaná
suma bola 2.729,53 EUR a súd žalobcovi priznal sumu vo výške 1.240,34 EUR. Rovnako mal žalovaný
v konaní prevažný úspech aj pokiaľ ide o úroky z omeškania. V konaní tak mal väčší úspech žalovaný

a z tohto dôvodu by mal nárok na pomernú časť náhrady trov konania. Vzhľadom na skutočnosť, že
žalovanémuvkonanípodľaobsahuspisužiadnetrovykonaniavzmysle§251CSPnevznikli,súdpresný
úspech žalovaného v konaní nezisťoval a tretím výrokom tohto rozsudku rozhodol, že žalovanému nárok
na náhradu trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 CSP), ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z., Exekučný poriadok).

V Bratislave, 13. októbra 2023

Mgr. Vladimír Sedmohradský

sudca