Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/174/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121222998
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6121222998.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členiek

senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcov: 1. A. B. C., D., nar.
XX.X.XXXX, bytom C., C. XXX/XX, 2. E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C., G. XXXX/XX, 3. H. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C., H. XXXX/X, všetci zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. I. J., D., K.,
so sídlom Košice, Južná trieda 28, proti žalovanému: J. C., C., I. K. XX/X, A.: XX XXX XXX, o zaplatenie
28.376,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k.
K2-44C/11/2021-347 zo dňa 31.augusta 2023

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Nepriznáva stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v 1.-3. rade sumu 19.832,38 € s
úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 19.832,38 € od 14.1.2021 do zaplatenia, a to všetko
do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta .

III. Žalobcovia v 1.-3. rade majú nárok na náhradu trov konania proti žalovanému
v rozsahu 39,78 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcov, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcom sumu 28.376,58 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 14.1.2021
až do zaplatenia a to titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., za užívanie

nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území E. J., Obec: Košice - Juh, Okres: Košice IV,
zapísaných na LV č. XXXXX, ako parcely registra „E“ č. 7594/1- orná pôda o výmere 1376 m2, č. XXXX/
X- orná pôda o výmere 846 m2, č. 7594/4- orná pôda o výmere 430 m2, č. XXXX/X- orná pôda o výmere
120 m2, č. 7594/6- orná pôda o výmere 456 m2, č. 7594/7- orná pôda o výmere 748 m2, č. 7596- orná
pôda o výmere 4503 m2 (v areáli Triton sa nachádza časť tejto parcely vo výmere 4117 m2) patriacich do
podielového spoluvlastníctva žalobcov. Dôvodili tým, že na uvedených parcelách sa nachádza Mestská
plaváreň Triton pričom J. C. využíva tieto pozemky na podnikateľské účely. V katastrálnom území E. J.

prenajíma žalovaný pozemky za ročnú odplatu priemerne vo výške 12 eur za m2 s tým, že žalobcovia
žiadali6eurzam2,keďžežalovanýsabezdôvodneobohacujenaúkoržalobcov,nakoľkopozemkyužíva
bez právneho dôvodu, nakoľko si na nich mesto zriadilo Mestskú plaváreň Triton bez súhlasu vlastníka
pozemku a k pozemku nemá vlastnícky vzťah a ani nájomný vzťah s vlastníkom pozemku. Žalobcovia sadomáhali vydania bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného. K D. C.- L. M. 7596, druh pozemku
orná pôda o výmere 4503 m2 geodet A. E. N. vyhotovil grafickú identifikáciu stavu C KN a skutkového
stavu, ktoré vyčíslenie výmery dielov parcely KN E č. 7596 v zmysle grafickej identifikácie vymedzil ako

diel č. 1 výmera 136 m2, diel č. 2 výmera 78 m2 a diel č. 3 výmera 66 m2, spolu ide o výmeru 280 m2.
Diely č. 1-3 nie sú síce súčasťou areálu Triton, avšak sú užívané zo strany žalovaného, pričom diel
č. 1 predstavuje miestnu komunikáciu (cestu) s priľahlou časťou, diel č. 2 predstavuje zeleň a diel č. 3
predstavuje chodník. Napriek tomu, že tieto diely nie sú súčasťou areálu Triton, sú užívané žalovaným,
pričom žalobcovia žiadajú vydanie odplaty za vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z, ktorý

zákon sa na túto časť parcely vzťahuje. Znaleckým posudkom č. 10/2020 vyhotoveným znalcom A. J. O.
bola stanovená hodnota nájmu v tomto katastrálnom území na 6,185 eur/m2/rok, ale žalobcovia žiadajú
len 6 eur/m2/rok. Žalobcovia sa domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 22.1.2019
do 22.1.2021 podľa ich spoluvlastníckych podielov, spolu ide o sumu 26.976,72 eur a vydania odplaty
za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. za užívanie parcely č. 7596 diely č. 1-3 za obdobie
od 22.1.2018 do 22.1.2021 podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov žalobcov spolu vo výške 1.399,86

eur. Celkovo sa žalobcovia domáhajú zaplatenia sumy 28.376,58 eur s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 28.376,58 eur od 14.1.2021 do zaplatenia a náhrady trov konania.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a neuznával uplatnený nárok žalobcov z dôvodu, že nárok je
premlčaný v celom rozsahu, nakoľko na pozemkoch vo vlastníctve žalobcov bolo zákonom č. 66/2009

Z.z. zriadené vecné bremeno a to ku dňu účinnosti tohto zákona t.j. k 1.7.2009, pričom k tomuto
dátumu vznikol aj nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno, ku ktorého premlčaniu došlo v 3 ročnej
premlčacej dobe. Mal za to, že areál kúpaliska Triton až do prerušenia prevádzky v roku 2018 slúžil
verejnosti na športovo-rekreačný účel v súlade s funkčným využitím stanoveným územným plánom
MestaKošice,ktorýúzemieareáludefinujeakoplochušportovorekreačnéhovyššiehovybaveniaapreto

areál nemôže slúžiť na účely podnikania, čím je daná aplikácia zákona č. 66/2009 Z.z. na usporiadanie
majetkovoprávnych vzťahov k pozemkom nachádzajúcim sa v areáli kúpaliska Triton. Uvádzal, že nemal
ku dňu účinnosti zákona zmluvne dohodnuté iné právo a ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, čo je preukázané stavebným povolením č. Výst. 9151/2081/83-Lr. zo dňa 29.11.1983, ktorá
prešla do vlastníctva štátu na mesto, čím v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo

v prospech J. C. zákonné vecné bremeno. Poukazoval na citovanú judikatúru a citované uznesenie
Ústavného súdu SR, pričom niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali ich závery, keďže aj primeraná
jednorazová náhrada za zriadenie vecného bremena vznikla vlastníkovi zaťaženého pozemku ex lege
ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. a v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka sa nárok na takúto
náhradu premlčal v zákonom stanovenej 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá uplynula dňa 1.7.2012, nakoľko

žaloba bola podaná na súd dňa 22.1.2021. Žalovaný namietol aj výšku bezdôvodného obohatenia
a za tým účelom predložil súdu znalecký posudok č. 59/2019 vypracovaný znalcom A. F. P., ktorým
preukazuje, že žalobcom uplatnený nárok je značne nadhodnotený. Navrhol žalobu zamietnuť v celom
rozsahu.

4. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, konajúc v intenciách odvolacieho súdu
v znení uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/139/2022-299 zo dňa 9.6.2023, ktorým
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, dávajúc do pozornosti aj citované rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
5Co/136/2021 zo dňa 15.11.2022 ako aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS

677/2022 zo dňa 20.12.2022, v ktorom odvolací súd uviedol, že rozhodnutie nereflektuje na konkrétne
skutočnosti sporu a len jednoznačne spor právne posudzuje podľa zákona č. 66/2009 s tým, že ak
pri právnom posúdení vo veci rozhodne o použití rozdielnych právnych režimov, tak z odôvodnenia
rozhodnutia musí byť jasné, jednoznačné a nesporné, čo viedlo k potvrdeniu nároku žalobcov pod
dva rôzne právne režimy. Konajúc v intenciách odvolacieho súdu preto súd prvej inštancie v spore

rozhodol sčasti podľa § 451 titulom bezdôvodného obohatenia, čo sa týka nehnuteľností nachádzajúcich
sa v areály kúpaliska Triton s tým, že o nehnuteľnostiach, ktoré nie sú súčasťou areálu Triton, avšak
sú užívané zo strany žalovaného, pričom diel č. 1 predstavuje miestnu komunikáciu (cestu s priľahlou
časťou, diel č. 2 predstavuje zeleň a diel č. 3 predstavuje chodník, vychádzajúc z vyhotovenej grafickej
identifikácie stavu C KN vypracovanej geodetom A. E. N.) už ale rozhodol v zmysle zákona č. 66/2009

Z.z. a keďže odplata za obmedzenie vlastníckeho práva k priľahlej časti, odčlenenej ako diely č. 1
až 3 je jednorazová a žaloba bola na súd doručená až dňa 22.1.2021, právo na jej zaplatenie sa
premlčalo a preto súd v prevyšujúcej časti žalobu vo výroku pod č. II. zamietol s tým, že vo vyhovujúcom
výroku priznal titulom bezdôvodného obohatenia žalobcom okrem istiny aj príslušné úroky z omeškaniapodľa ust. § 517 ods. 1 OZ, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 a taktiež § 563 OZ, vychádzajúc
z ustálenej rozhodovacej praxe súdov v tomto smere, pričom pri určení výšky bezdôvodného obohatenia
súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 59/2019 vypracovaného znalcom A. F. P..

5. Vec právne posúdil súd prvej inštancie v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 488,
§ 489, § 451 ods. 1, 2 OZ, § 458 ods. 1 OZ, § 1 až 3 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri
majetkovoprávnomusporiadanípozemkovpodstavbami,ktoréprešlizvlastníctvaštátunaobceavyššie
územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z.z.“), § 4 ods. 1

a 2 zákona č. 66/2009 Z.z., § 151n ods. 1 OZ, § 151o OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 101 ods. 1 OZ, § 2 ods.
1 a 2 zákona č. 513/1991 Z.z. Obchodný zákonník (ďalej „ObZ“).

6. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP ako
aj § 255 ods. 2 CSP pomerne (viď bod 65 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 362 ods.
1 CSP odvolanie žalobcovia ako aj žalovaný s tým, že žalobcovia podali odvolanie proti II. a III. výroku
napadnutého rozhodnutia a žalovaný proti I. výroku napadnutého rozhodnutia. Obaja uplatnili odvolacie
dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

8. Žalobcovia podané odvolanie odôvodňovali tým, že súd prvej inštancie mal vyhovieť napadnutému

rozsudku v celom rozsahu a preto navrhovali rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcom priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Mali za to, že súd mal prihliadať pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia aj na nimi vyhotovený
znalecký posudok č. 7/2021, ktorý sa týka konkrétnych parciel, ktoré sú predmetom tohto súdneho
konania, nakoľko znalec A. O. v Znaleckom posudku č. 7/2021 zo dňa 30.01.2021 pri stanovení

hodnoty nehnuteľnosti postupoval porovnávacou metódou, keďže „všeobecná hodnota je výsledná
objektivizovanáhodnotanehnuteľnostíastavieb,ktorájeznaleckýmodhadomichnajpravdepodobnejšej
ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri
poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou
a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou.“ Teda súd prvej inštancie sa

mal zaoberať cenou, či cena stanovená znalcom je všeobecnou, alebo nie je všeobecnou cenou, a to
na základe logického a odôvodneného postupu. Konštatovanie súdu prvej inštancie spočívajúce v tom,
že ,,podľa názoru súdu je znalecký posudok č. 59/2019 najrelevantnejší“ a následne konštatovanie,
že ,,v znaleckom posudku č. 7/2021 zasa znalec posudzoval hodnotu nájmu porovnávacou metódou,
kde výsledná suma 8,734 eur/m2 je podľa názoru súdu neprimeraná“ je neprípustné, nakoľko súd prvej

inštancie vôbec nezdôvodnil, prečo sa priklonil k znaleckému posudku č. 59/2019, a prečo nebral do
úvahy novší aktuálny znalecký posudok č. 7/2021, pričom iba stroho konštatoval, že je hodnota nájmu
stanovená znaleckým posudkom č. 7/2021 neprimeraná. Preto mal za to, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom ani neodôvodnil, prečo súd
prvej inštancie považoval znalecký posudok č. 59/2019 za najrelevantnejší, na základe akých dôvodov

k tomuto dospel, a prečo sa teda svojvoľne rozhodol neprihliadať na znalecký posudok č. 7/2021.
Preto je takéto konštatovanie a závery súdu arbitrárne. Znaleckým posudkom č. 10/2020 vyhotovený
znalcom A. J. O. bola stanovená hodnota nájmu v tomto k. ú. na 6,185 eur/m2/rok, ale žalobcovia
žiadajú len 6 eur/m2/rok. Čo sa týka výroku pod č. III. rovnako nesúhlasili s rozhodnutím súdu, čo sa
týka pomerného zastúpenia, nakoľko mali za to, že boli v plnom rozsahu úspešní, keďže ich nárok

bol daný a stanovenie výšky predmetného nároku záviselo od znaleckého posudku. Uviedli, že aj keď
súd priznal nižšiu sumu a priklonil sa k inému znaleckému posudku, preto nemožno žalobcov zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe znaleckej činnosti, pričom žalobcovia
boli neúspešní iba v časti vydania odplaty za vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 za pozemky
nachádzajúce sa mimo areálu Triton v žalovanej sume vo výške 1.399,86 eur a vo zvyšnej časti vydania

bezdôvodného obohatenia za pozemky nachádzajúce sa v areáli Triton boli už úspešní v celom rozsahu
(viď v tomto znení aj poukaz na citované rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/151/2022
zo dňa 27.4.2023).9. Žalovaný podané odvolanie smeroval proti všetkým výrokom rozsudku aj keď z obsahu je zrejmé,
že jeho odvolanie smerovalo len proti I. výroku napadnutého rozhodnutia. Navrhoval rozsudok zmeniť
tak, aby odvolací súd žalobu zamietol. Žalovaný zastával názor, že areál kúpaliska Triton neslúži ani

neslúžil na podnikateľské účely, keďže bol zriadený a prevádzkovaný za účelom napĺňania potrieb
verejnosti, nie za účelom podnikania. Dôvodil tým, že krátky slovník slovenského jazyka (Krátky slovník
slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková – M. Považaj. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava:
Veda 2003. 985 s. ISBN 80-224-0750-X) definuje slovo účel ako „zámer, zmysel, ku ktorému smeruje
istá činnosť“. Je preto irelevantné, že v areáli kúpaliska mohol v minulosti prebiehať napr. stánkový

predaj občerstvenia ako doplnková a tiež nevyhnutná služba pre návštevníkov, keďže poskytovanie
takejto služby rozhodne nebolo zámerom/zmyslom a teda účelom zriadenia a prevádzky kúpaliska
vlastneného, dotovaného a spravovaného samosprávou mesta, ale týmto účelom bolo napĺňanie potrieb
verejnosti, verejného záujmu. Jeho argumentácia nachádza oporu aj v dôvodovej správe k Zákonu, v
ktorej sa uvádza, že „Tento zákon sa nebude vzťahovať na usporiadanie pozemkov, ktoré sú zastavané
stavbami, ktoré slúžia na podnikateľský účel, keďže ich usporiadanie nie je vo verejnom záujme.“ Z

dôvodovej správy jednoznačne vyplýva zámer zákonodarcu poskytnúť možnosť majetkovoprávneho
usporiadania vzťahov k pozemkom zastavaným stavbami vo vlastníctve samospráv len v prípade, ak
je na takomto usporiadaní verejný záujem. Prevádzkovanie dlhodobo stratového a mestom dotovaného
areálu kúpaliska Triton je bezpochyby činnosťou vykonávanou za účelom sledovania verejného záujmu
a za žiadnych okolností nemožno usudzovať, že areál slúži/slúžil na účely podnikania. Výber vstupného

bol len nevyhnutným prostriedkom k zabezpečeniu chodu kúpaliska, a teda k zabezpečeniu verejného
záujmu, pričom kúpalisko negenerovalo žiaden zisk a bolo pravidelne dodotované mestom Košice. O
tom, že prevádzkovanie kúpaliska nemožno považovať za činnosť vykonávanú za účelom dosiahnutia
zisku svedčí aj záujem podnikateľských subjektov o prevádzkovanie kúpalísk. Napríklad v Košiciach je
celkom nula kúpalísk prevádzkovaných podnikateľskými subjektami súkromného sektora. Z uvedeného

vyplýva, že samotný zákon predpokladá existenciu činnosti, ktorú je treba považovať za podnikateľskú
činnosť aj napriek tomu, že nie je vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, keďže za podnikateľskú
činnosť považuje aj „sústavnú činnosť vykonávanú samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na
vlastnú zodpovednosť....na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu.“ Z hľadiska
účelu vykonávanej činnosti teda možno za podnikanie považovať A) činnosť podnikateľa za účelom

dosiahnutia zisku alebo B) činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu na
účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu.
Zákonodarca teda dôsledne rozlišuje medzi podnikaním za účelom dosahovania zisku a podnikaním,
ktorého účelom nie je dosahovanie zisku. Keďže zákonodarca z rôznych možných činností
vykonávaných vo verejnom záujme, resp. za iným účelom ako je dosahovanie zisku, označil v

ustanovení § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka za podnikateľskú činnosť len činnosť vykonávanú
na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť
registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu, nemožno dôjsť k záveru, že kúpalisko
Tritonprevádzkovanézaúčelomnapĺňaniaverejnéhozáujmuslúži/slúžilonapodnikateľskéúčely.Keďže
prevádzkovanie kúpaliska Triton nemožno považovať za sústavnú činnosť vykonávanú samostatne

podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku, pretože nie je
naplnený pojmový znak podnikania „účel dosiahnutia zisku“, a ani za sústavnú činnosť registrovaného
sociálneho podniku podľa osobitného predpisu vykonávanú samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú
zodpovednosť na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, pretože takýto subjekt
kúpalisko neprevádzkoval, nemožno dôjsť k záveru o tom, že kúpalisko Triton slúžilo na podnikateľské

účely. Na základe vyššie uvedených dôvodov mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie mal vec posúdiť
podľa ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. a žalobu zamietnuť. Žalovaný mal ďalej za to, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že citované
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže súd viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu v rozpore s vykonaným dokazovaním a zákonom usúdil, že kúpalisko Triton
slúžilo na podnikateľské účely a preto časť uplatneného nároku nesprávne posúdil ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

10. Žalobca vo vyjadrení nesúhlasil s tvrdením žalovaného, keďže je to v rozpore s vykonaným

dokazovaním ako aj s názorom Krajského súdu v Košiciach, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný,
keďže v priebehu konania preukázal, že ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. slúžilo kúpalisko Triton
stojace na pozemkoch, ktoré sú predmetom tohto konania na podnikanie. V roku 2009 a nasl. bolo aj
riadne otvorené a užívané. Preto vecné bremeno na týchto pozemkoch objektívne nemohlo vzniknúť.Tento názor vyslovil Krajský súd v Košiciach nielen v uznesením sp. zn. 3Co/139/2022 ktorým bol súd
prvej inštancie viazaný ale aj v ďalších uzneseniach napr. sp. zn. 6Co/77/2023 zo dňa 7. augusta 2023,
sp. zn. 6Co/70/2023 zo dňa 28.júna 2023 a iné.

11. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcov už nevyjadril.

12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len „CSP“), prejednal odvolania strán sporu ako odvolania podané včas a oprávnenými osobami

proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods.
1 CSP a to v celom rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania
strán sporu.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.10.2024 o 10.10 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dv. 215/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo
zverejnené dňa 4.10.2024 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 1, 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.

14. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený inou procesnou vadou konania danou
aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v Stanovisku
občianskoprávneho kolégia zo dňa 3.12.2015 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR
a súdov Slovenskej republiky 1/2016.

15. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom, spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v
zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

17. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo

byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj
inéokolnostiakosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktorézvykonaného
dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,

ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.18. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

19. Po preskúmaní obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru, že rozsudku súdu prvej inštancie

nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd prvej inštancie vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by
opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že
by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP, alebo že by
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by

použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Strany sporu vo svojom odvolaní neuviedli žiadne také
vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností,
hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku žalobcov, než ako rozhodol súd prvej
inštancie, ktorý stranám sporu aj vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili

a realizovali všetky svoje procesné práva. Rozsudok spĺňa základné kvalitatívne požiadavky, medzi
ktoré patrí spoľahlivé zistenie skutkového stavu veci, dostatočne presvedčivé a zákonu zodpovedajúce
odôvodnenie, výsledok rozhodnutia súdu nie je prekvapivý, ale je výsledkom primeranej aplikácie
relevantných právnych noriem na zistený skutkový stav.

20.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto

odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako
ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudkuakodvolacímnámietkamstránsporu,sozreteľomnato,žeodôvodneniesúdnehorozhodnutia
v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v

opravnom prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom
opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa
v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV.
ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07), odvolací súd dodáva nasledovné:

22. Predmetom konania v prejednávanom spore je nárok žalobcov na náhradu bezdôvodného
obohatenia, ktoré vzniklo žalovanému užívaním nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve žalobcov,
ktoré sú zapísané na LV č. XXXXX, katastrálne územie E. J., na ktorých sa nachádza kúpalisko Triton.
Zároveň predmetom konania je nárok žalobcov na finančnú náhradu za vecné bremeno za užívanie
pozemkov v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne, ktoré sú zapísané na LV č. XXXXX, katastrálne

územie E. J. a na ktorých sa nachádza miestna komunikácia, chodník a zeleň, vo vlastníctve žalovaného
a ktoré sa nachádzajú za areálom kúpaliska Triton t.j. nie sú jeho súčasťou, pričom žalobcovia v
podanej žalobe žiadali vydanie odplaty za vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých
opatreniach pri majetkovo právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

23. Podstatou odvolacích námietok žalovaného je tvrdenie, že areál kúpaliska Triton neslúžil na
podnikateľské účely, kúpalisko nebolo prevádzkované podnikateľom za účelom dosiahnutia zisku ale vo
verejnom záujme, preto v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. k pozemkom v areáli kúpaliska vzniklo zákonné
vecné bremeno, a preto finančná náhrada za užívanie je premlčaná.

24. Žalobcovia naopak tvrdili, že areál kúpaliska Triton slúžil na podnikateľské účely, preto sa naň
zákon č. 66/2009 Z.z. nevzťahuje a žalovaný užíva tieto pozemky bez právneho dôvodu, čím sa na
úkor žalobcov bezdôvodne obohacuje v zmysle ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom bolanamietaná výška bezdôvodného obohatenia, ktorá je zrejmá z nimi predloženého znaleckého posudku.
Preto mali za to, že názor krajského súdu je v tomto smere jednoznačný.

25. Aj keď v podanom vyjadrení žalobcovia konštatovali, že podali odvolanie voči II. a III. výroku
rozsudku, v ktorom namietali len výšku priznaného bezdôvodného obohatenia a nepriznanie náhrady
trovkonaniavprospechžalobcovvplnomrozsahu,stalosatoaleažpolehote15dnísodkazomna§362
ods. 1 CSP a preto odvolací súd pri prieskume napadnutého rozsudku v odvolacom konaní vychádzal
z podaného odvolania, v ktorom žalobcovia uvádzali, že odvolanie smeruje proti II. a III. výroku rozsudku

a preto aj odvolací súd preskúmal II. výrok rozsudku v celom jeho rozsahu.

26. Treba konštatovať, že súd prvej inštancie konal s odkazom na ust. § 391 ods. 2 CSP (viď uznesenie
č.k. 3Co/139/2022-299 zo dňa 9. júna 2023), nakoľko v napadnutom rozsudku reflektoval na intencie
odvolacieho súdu s tým, že právne posúdenie sporu je v konečnom štádiu vecou vždy súdu s odkazom
na ust. § 262 ods. 1 CSP.

27. Odvolací súd apeluje na to, že otázku, či kúpalisko Triton slúžilo na podnikanie, keďže to vylučuje
ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z., v zmysle ktorého sa tento zákon nevzťahuje na usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely (odkaz na § 2
Obchodného zákonníka), už riešil senát Krajského súdu v Košiciach v skutkovo a právne obdobnej

veci inej žalobkyne proti tomu istému žalovanému (viď rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
5Co/136/2021), na ktorý poukazoval aj odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení v tomto spore
a z ktorého aj v napadnutom rozsudku vychádzal súd prvej inštancie, pričom dospel k záveru, že
„Kúpaliská, aj keď vo všeobecnosti slúžia verejnosti, ale odplatne a sú využívané na podnikateľské účely,
preto sa na ne nevzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z.. Skutočnosť, že kúpalisko už dlhé roky neslúži svojmu

účeluaniejevyužívané,nemôžebyťnaujmužalobkyne“,pretoajrozsudokvčasti,ktorouboložalobkyni
priznané bezdôvodné obohatenie za užívanie jej pozemkov v areáli kúpaliska Triton je správny, nakoľko
s vyššie uvedeným záverom, v zmysle ktorého kúpalisko Triton slúžilo na podnikanie sa stotožňuje aj
odvolací súd a preto z tohto záveru vychádza pri odôvodňovaní tohto rozhodnutia, tak ako to aj vecne
správne učinil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.

28. Podľa ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná
samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku
alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť
registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu.

29. Podľa § 2 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka podnikateľom podľa tohto zákona je osoba
zapísaná v obchodnom registri.

30. Do obchodného registra sa v zmysle § 27 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka zapisujú obchodné

spoločnosti, ktorými sú aj spoločnosti s ručením obmedzeným v zmysle § 105 a nasl. Obchodného
zákonníka.

31. Podnikateľmi sú osoby zapísané v obchodnom registri (právnické osoby a fyzické osoby) bez ohľadu
na to, či podnikajú alebo sú oprávnené podnikať. Nie je rozhodujúce, či je zápis uskutočnený povinne

alebo dobrovoľne.

32. Ako vyplýva z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, vymedzenie pojmu podnikanie úzko súvisí
s pojmom podnikateľ, lebo podnikanie je definované ako činnosť vykonávaná podnikateľom. Znamená
to, že podnikateľskú činnosť, t.j. podnikať môže len podnikateľ v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného

zákonníka, teda ten, kto je na to oprávnený.

33. Podnikaním je podľa Obchodného zákonníka len taká činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ a zároveň
kumulatívne spĺňa všetky znaky, ktoré požaduje zákon, teda tie, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 2
ods. 1 Obchodného zákonníka. Sú to: samostatnosť, sústavnosť, uskutočňovanie vo vlastnom mene,

na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku.34. Samostatnosť pri výkone podnikateľskej činnosti treba chápať v tom zmysle, že podnikateľ sám
rozhoduje o spôsobe a formách svojej podnikateľskej činnosti, nie je teda podriadený inému subjektu,
ktorého príkazy musí plniť.

35. Sústavnosť podnikania nemožno vykladať reštriktívne, napr. tak, že by malo ísť o nepretržitú
podnikateľskú činnosť. Kritérium sústavnosti spĺňa aj sezónna činnosť, prípadne činnosť, ktorú
podnikateľ na určitý čas preruší a znovu v nej pokračuje. Dôležité je, aby úmyslom podnikateľa bolo
vykonávať túto činnosť opakovane. Požiadavka sústavnosti vylučuje z podnikateľskej činnosti takú

činnosť, ktorá sa vykonáva náhodne, výnimočne, prípadne príležitostne.

36. Podnikateľ koná vo svojom mene vtedy, keď nekoná v mene niekoho iného. Nie je podmienkou, aby
konal osobne, ale osoba, ktorá za neho koná, musí konať v mene podnikateľa. Podnikateľ podniká pod
vlastným menom, keď podniká pod obchodným menom. Obchodným menom obchodnej spoločnosti je
názov, pod ktorým je zapísaná v obchodnom registri.

37. Podnikateľ vykonáva podnikateľskú činnosť na vlastnú zodpovednosť vtedy, keď za jeho
podnikanie nezodpovedá nikto iný. Vlastná zodpovednosť podnikateľa je logickým dôsledkom toho, že
podnikateľská činnosť je vykonávaná samostatne a pod vlastným menom podnikateľa. To znamená, že
konanie podnikateľa zaväzuje jeho samého, a preto podnikateľ musí niesť aj vlastnú zodpovednosť za

porušenie povinností, ktoré na seba prevzal.

38. Podnikateľská činnosť je vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku vtedy, keď hlavným účelom
podnikania je dosiahnutie zisku (majetkového prospechu). Podnikateľ teda podniká preto, aby dosiahol
zisk. Z hľadiska posúdenia tohto znaku podnikateľskej činnosti nie je rozhodujúce, či zisk bol skutočne

dosiahnutý. Dôležitý je cieľ podnikateľskej činnosti, teda to, či podnikateľ vyvíjal činnosť s úmyslom
dosiahnuť zisk. Za zisk možno považovať akýkoľvek majetkový prospech.

39. Podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení obec pri výkone samosprávy najmä
zabezpečuje výstavbu a údržbu a vykonáva správu miestnych komunikácii, verejných priestranstiev,

obecného cintorína, kultúrnych, športových a ďalších obecných zariadení, kultúrnych pamiatok,
pamiatkových území a pamätihodností obce (f), utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob
života a práce obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky na zabezpečenie
zdravotnej starostlivosti, na vzdelanie, kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú
kultúru a šport (h), vykonáva vlastnú investičnú činnosť a podnikateľskú činnosť v záujme zabezpečenia

potrieb obyvateľov obce a rozvoja obce (k).

40. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že obec môže v záujme zabezpečenia potrieb
obyvateľov obce a rozvoja obce vykonávať aj vlastnú investičnú činnosť a vlastnú podnikateľskú činnosť.

41. Obec môže realizovať podnikateľskú činnosť vo viacerých formách:
a/ podnikanie obce vlastným menom, kedy obec figuruje v pozícii podnikateľa podľa § 2 ods. 2
Obchodného zákonníka; ide o prípady, keď obec vystupuje ako právnická osoba, ktorá podniká najmä
na základe živnostenského oprávnenia,
b/ podnikanie obce prostredníctvom zriadených príspevkových organizácií - príspevková organizácia

obce môže so súhlasom obce vykonávať podnikateľskú činnosť,
c/ podnikanie obce prostredníctvom vlastných (komunálnych) obchodných spoločností - spravidla pôjde
o spoločnosť s ručením obmedzeným alebo akciovú spoločnosť,
d/ podnikanie prostredníctvom vstupu do iných obchodných spoločností - tento spôsob predstavuje
formu podnikania, v rámci ktorej sa obec podieľa účasťou na podnikaní iných subjektov,

e/ spoločné podnikanie s inými právnymi subjektmi,
f/ príjmy z prenájmu nehnuteľností - podľa § 4 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
prenájomnehnuteľnostíobceježivnosťou,ibaaksapopriprenájmeposkytujúajinénežzákladnéslužby
spojené s prenájmom,
g/ podnikanie obce prostredníctvom obecného sociálneho podniku.

42. Zákon o obecnom zriadení a ani iný zákon tiež nevylučuje zabezpečenie potrieb obyvateľov obce aj
podnikateľskou činnosťou iných subjektov než samotnej obce, teda prostredníctvom iných podnikateľov.43. Odvolací súd preto apeluje na to, že mesto Košice realizovalo výstavbu kúpaliska Triton za účelom
uspokojovania verejných potrieb (rekreácia a oddych obyvateľov mesta), ale tieto potreby sa následne
zabezpečovali prostredníctvom podnikateľského subjektu - podnikateľa v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/

Obchodného zákonníka, ktorému nájomnou zmluvou zo dňa 13.09.1994 prenajalo celý objekt kúpaliska
Triton v Košiciach, keďže to priniesla doba a zmena charakteru verejných potrieb a ich zabezpečenia
v čase vyhlásenia rozsudku (a teda v rozhodnej dobe), už podnikateľský charakter a teda z podnikania
prameniaci zisk, čo je v konaní aj podľa odvolacieho súdu nespochybniteľné.

44. Mesto C. teda síce samo kúpalisko nevyužívalo na podnikateľský účel (prenájom nehnuteľnosti vo
vlastníctve obce bez poskytovania iných než základných služieb sa považuje iba za správu vlastného
majetku a nie za podnikanie - viď § 4 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní), ale
svoj majetok (kúpalisko Triton) prenajalo podnikateľskému subjektu (J. D. K., K.. C.), ktorý prevádzkoval
kúpalisko za účelom dosiahnutia zisku, pričom ide o nespornú skutočnosť v spore, nakoľko vstup
na kúpalisko bol podmienený vstupným, ktoré predstavovalo príjem tohto podnikateľského subjektu -

nájomcu a de facto išlo o podnikanie Mestskej časti Košice - Juh, ktorá podnikala prostredníctvom
vlastnej spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej bola jediným spoločníkom. Preto aj bol prenajatý
majetok mesta Košice - kúpalisko Triton bolo využívané na podnikanie nájomcu - J. D. K., K.. C., ktorý
je podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka a z tohto podnikania mal aj príjmy,
ako o tom svedčia jeho účtovné závierky za roky 2013 až 2016, ktoré sú obsahom spisu.

45. Z hľadiska rozhodnutia v spore bolo smerodajné a potrebné posúdenie, či stavba (areál kúpaliska)
slúžila na podnikanie a nemusí ísť pritom o prípad, že stavba je využívaná na podnikanie priamo mestom
(obcou, VÚC), v ktorého vlastníctve sa táto stavba nachádza s tým, že na charaktere podnikateľskej
činnosti nemení nič ani tá skutočnosť, že mesto resp. J. M. C. - E. poskytovali dotácie na prevádzku

tohto kúpaliska, pretože dotácie môžu byť poskytované aj na podnikateľskú činnosť a tieto dotácie tiež
predstavovali v zmysle predložených účtovných závierok výnosy kúpaliska. Samotná skutočnosť, že
prevádzkovateľ kúpaliska ako podnikateľ nedosahoval zisk, taktiež nepreukazuje resp. nevylučuje, že
nešlo o prevádzkovanie kúpaliska s podnikateľským účelom, keďže činnosť podnikateľa, aj keď sa ňou
nedosahuje zisk, neprestáva byť podnikaním, pokiaľ táto napĺňa všetky znaky podnikania v zmysle § 2

ods. 1 Obchodného zákonníka, ako už boli uvedené vyššie. Podnikaním nie je činnosť, ktorej výsledkom
musí byť vždy zisk, podstatným je to, či podnikateľ vyvíjal činnosť s úmyslom dosiahnuť zisk. Podnikanie
teda môže byť aj stratové, čo v praktickom živote je bežným javom. Vzhľadom na skutočnosť, že stavba
- areál kúpaliska Triton slúžila na podnikateľské účely, nemožno na pozemky v areáli kúpaliska Triton
aplikovať zákon č. 66/2009 Z.z., teda k týmto pozemkom nevzniklo vecné bremeno v zmysle citovaného

zákona v prospech žalovaného.

46. Pri posúdení, či k pozemkom v areáli kúpaliska Triton vzniklo vecné bremeno v zmysle zákona č.
66/2009 Z.z., je rozhodujúce, či stavba slúžila na podnikanie v čase nadobudnutia jeho účinnosti, t.j.
01.07.2009, keďže k vzniku vecného bremena došlo týmto dňom v prípade splnenia všetkých zákonných

podmienok a teda či v tomto období aj malo charakter „sústavnej činnosti vykonávanú samostatne
podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť ... na účel dosiahnutia merateľného
pozitívneho sociálneho vplyvu“. Splnenie zákonných podmienok pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z.
sa teda posudzuje ku dňu 01.07.2009 a keďže k tomuto dňu kúpalisko Triton bolo stavbou slúžiacou
na podnikateľské účely, nevzniklo k pozemkom v jeho areáli zákonné vecné bremeno v prospech

žalovaného.

47. Rovnako odvolací súd vychádzal z nespornej skutočnosti, že žalovaný pozemky v areáli kúpaliska
Triton užíva bez právneho dôvodu (bez zmluvy či iného titulu, oprávňujúceho ho na užívanie), tieto
pozemky užíva bezodplatne, čím sa na úkor žalobcov ako podielových spoluvlastníkov pozemkov v

areáli kúpaliska Triton obohacuje bez právneho dôvodu, čím vzniká bezdôvodné obohatenie v zmysle §
451Občianskehozákonníkavovýškeobvykléhonájomného,ktorébyuhrádzal,akbyktýmtopozemkom
existoval nájomný vzťah s tým, že toto bezdôvodné obohatenie je žalovaný povinný vydať žalobcom,
na úkor ktorých sa obohatil.

48. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, ak vo vzťahu k pozemkom nachádzajúcim sa
v areáli kúpaliska Triton dospel k záveru, že žalovaný má stavbu postavenú na pozemku žalobcov,
užíva tento pozemok, alebo minimálne obmedzuje v jeho užívaní žalobcov, získava majetkový prospechplnením bez právneho dôvodu, teda sa bezdôvodne obohacuje na úkor žalobcov, a preto je povinný
takto získané plnenie vydať tomu, na úkor koho bolo získané – t.j. žalobcom.

49. Odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu aj pri určení výšky bezdôvodného obohatenia, ak
vychádzal zo znaleckého posudku A. P. č. 59/2019, ktorý stanovil nájomné pozemkov v obci Košice -
Juh v kat. území Južné mesto vo výške 4,411 eur. Uvedený znalecký posudok sa vzťahoval na pozemky,
ktoré sú predmetom tohto konania, preto je podľa názoru súdu najrelevantnejší. Znalecký posudok
predložený žalobcami č. 10/2020 posudzoval iné pozemky. K tejto všeobecnej hodnote ročného nájmu

sa približuje aj znalecký posudok č. 39/2020, nakoľko znalec určil všeobecnú hodnotu ročného nájmu
v sume 3,834 eur/m2 za rok 2019 a v sume 3,883 eur/m2 za rok 2020. Je pravdou, že znalecký
posudok č. 59/2019 bol vypracovaný dňa 26.11.2019 a pokrýva obdobie roku 2019, avšak zo znaleckého
posudku číslo 39/2020 vyplýva, že hodnota ročného nájmu za rok 2020 je takmer rovnaká ako v roku
2019 s malou odchýlkou. V znaleckom posudku č. 7/2021 zasa znalec posudzoval hodnotu nájmu
porovnávacou metódou, kde výsledná suma 8,734 eur/m2 je podľa názoru súdu neprimeraná, pričom aj

podľa odvolacieho súdu znalec hodnotil nájomné zmluvy uzatvorené s obchodnými spoločnosťami, až
na jednu výnimku, pričom mesto musí hospodáriť efektívne so svojím majetkom, preto nájom môže byť
aj vyšší, aj napriek skutočnosti, že žalobcovia požadujú výšku náhrady len v sume 6,- eur/m2. V tomto
prípade súd za spravodlivú síce považuje náhradu titulom nájomného, avšak musí ísť o sumu primeranú,
s čím sa stotožňuje aj odvolací súd a preto aj vecne správne vychádzal zo znaleckého posudku A. P. č.

59/2019, čím sú odvolacie námietky žalobcov nedôvodné.

50. K odvolacej námietke žalobcov, že prečo súd prvej inštancie neaplikoval znalecký posudok A. O.,
ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nájmu pozemkov vo výške 9,90 eur, ktorý znalecký posudok bol
podľa žalobcov najaktuálnejší a najhodnovernejšie odzrkadľuje hodnotu požadovaného bezdôvodného

obohatenia, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že tento znalecký posudok
stanovil nájomné za iné ako sporné obdobie a preto súd pri určení výšky náhrady z neho nemohol
vychádzať. Rovnako znalecké posudky A. O. a A. Q. sa vzťahovali na iné pozemky, ako sú predmetom
sporu. Pri konkurencii znaleckých posudkov A. O. a A. P., ktoré obe stanovili všeobecnú hodnotu nájmu
pozemkov, ktoré sú predmetom sporu, bolo potrebné uprednostniť znalecký posudok A. P., nakoľko ak

sú v spore predložené viaceré znalecké posudky, je potrebné zvážiť aj to, za ktoré obdobie bola ustálená
všeobecná hodnota nájmu a to v zmysle ust. § 191 a nasl. CSP, čo procesne správne určil aj súd prvej
inštancie v tomto spore.

51. Tu treba uviesť, že súd pri ustálení výšky všeobecnej hodnoty nájmu vychádza zo záverov

znaleckého posudku, musí reflektovať na jeho závery a nemôže sám určovať, v akej výške prizná
bezdôvodné obohatenie a túto modifikovať podľa vlastnej úvahy. Závery znaleckého posudku súd
nemôže nahradiť vlastným názorom, ale musí znalcovi uložiť, aby podal vysvetlenie, posudok doplnil
alebo podal vysvetlenie. Pri voľnom hodnotení dôkazov v zmysle čl. 15 Základných princípov CSP v
spojení so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP) súd nemusí a nesmie prihliadnuť len

na záver znaleckého posudku ako jedného z vykonaných dôkazov, ale musí ho ako každý iný dôkaz
posúdiť z formálnej stránky (či spĺňa zákonom vyžadované kritéria), a vyhodnotiť ho v súhrne s ostatnými
dôkazmi, s ktorými tento nemôže byť v rozpore. Hodnotenie znaleckého posudku ako dôkazu teda
spočíva výlučne na jeho presvedčivosti. Hodnotiaca úvaha súdov musí zodpovedať zásadám formálnej
logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplýva

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením (§ 220
ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP). Viď uznesenie NS SR zo dňa 26.09.2023 sp. zn. 4Cdo/162/2021
v tomto smere.

52. Aj keď zo strany súdu neboli pochybnosti o vecnej správnosti znaleckého posudku A. O., ktorý

ustálil všeobecnú hodnotu nájmu vo výške 8,734 eur/m2/rok, žalobcovia si vychádzajúc z tohto posudku
uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia „iba“ vo výške 6 eur/m2/rok. Nakoľko súd nemôže
nahradiť záver znaleckého posudku vlastným názorom, a teda zo znalcom ustálenej výšky všeobecnej
hodnoty nájmu 8,734 eur/m2/rok nemôže priznať „iba“ 6 eur/m2/rok (na základe vlastnej úvahy resp.
úvahy žalobcov), vecne správne postupoval súd prvej inštancie, ak pri svojom rozhodnutí vychádzal

zo záverov znaleckého posudku A. P., o vecnej správnosti ktorého nemal pochybnosti (viď bod 48.
odôvodnenia napadnutého rozsudku).53. Z uvedených dôvodov vecne správne rozhodol súd prvej inštancie, ak žalovaného zaviazal na
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 19.832,38 eur a nárok žalobkyne v prevyšujúcom rozsahu
zamietol, vecne správne.

54. Aj keď žalobcovia konkrétne nenamietali výrok č. II. napadnutého rozsudku v otázke finančnej
náhrady za vecné bremeno za pozemky v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, ktoré sú zapísané na
LV č. XXXXX k.ú. E. J., p.č. 7596 (diel č. 1,2,3) vo výmere 136 m2, diel č. 2 vo výmere 78 m2 a diel
č. 3 vo výmere 66 m2, spolu vo výmere 280 eur m2, ale v podanom odvolaní uvádzali, že podávajú

odvolanie aj proti výroku č. II., odvolací súd v odvolacom konaní tento výrok podrobil odvolaciemu
prieskumu v celom rozsahu a uvádza, že sa taktiež stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a
právnym záverom súdu prvej inštancie o vzniku vecného bremena v prospech žalovaného k pozemkom
v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, na ktorých sa nachádza miestna komunikácia, zeleň a chodník
v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., za ktoré žalobcom ale patrí jednorazová náhrada a túto si
mohla uplatniť do troch rokov od účinnosti zákona, t.j. do 01.07.2012 a nakoľko tak neučinili v tejto časti

je uplatnený nárok premlčaný (§ 387 ods. 2 CSP) z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania zo
strany žalovaného (viď v tomto smere aj rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/136/2021,
6Co/67/2024), ktoré nadväzujú na rozhodovaciu prax a právne posúdenie týchto sporov Najvyšším
súdom SR a Ústavným súdom SR vo svojich rozhodnutiach, na čo nadväzuje aj odvolací súd v tomto
rozhodnutí a preto dopĺňa, že vzhľadom na charakter žalobou uplatneného nároku je súd prvej inštancie

viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

55. Preto aj správne súd prvej inštancie skúmal, či k týmto pozemkom v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov vzniklo vecné bremeno v zmysle zák. č. 66/2009 Z.z. a z vykonaného dokazovania správne
uzavrel, že na dotknutých pozemkoch sa nachádza miestna komunikácia, chodník a zeleň ako priľahlá

plocha, ktoré ako stavby patria do vlastníctva žalovaného, ktorý ich nadobudol prechodom z vlastníctva
štátu do vlastníctva obce podľa osobitného zákona - zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na
ktorý odkazuje zákon č. 66/2009 Z.z., a to z listín predložených žalovaným - Protokolom o prechode
nehnuteľného majetku podľa zák. SNR č. 138/1991 Zb. zo dňa 11.1.1993, Informatívnym oznámením
pre delimitačnú komisiu a Opisom karty majetku mesta Košice a vzhľadom na skutočnosť, že na

pozemkochvpodielovomspoluvlastníctvežalobcovsanachádzastavba-miestnakomunikácia,chodník
a zeleň ako priľahlá plocha, súd prvej inštancie sa správne zaoberal splnením podmienky povolenia tejto
stavby v zmysle právnych predpisov platných v čase jej zriadenia.

56. Odvolací súd apeluje na to, že zákon č. 66/2009 Z.z. v § 1 stanovuje na aplikáciu tohto zákona

len dve podmienky: 1/ musí ísť o pozemok pod stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného
celku a zároveň 2/ stavba prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných
predpisov (napr. zákon č. 138/1991 Zb. - delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky nie sú v
danom ustanovení stanovené, teda podmienkou nie je ani vydanie stavebného povolenia na stavbu
či kolaudačného rozhodnutia (obdobne rozsudok KS Žilina sp. zn. 30S/54/2016 zo dňa 13.6.2017,

sp.zn. 5Co/92/2019 zo dňa 26.11.2019). Zmyslom uvedeného zákona totiž bolo usporiadať vlastnícke
vzťahy práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov
neboli, pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku).
S poukazom na vyššie uvedené je preto správny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého na
pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcov je umiestnená miestna komunikácia, chodník a zeleň ktorá je

povolenou, preto k pozemkom pod touto stavbou v spoluvlastníctve žalobcov vzniklo v súlade s § 4
ods. 1 zákon č. 66/2009 Z.z. dňom 01.07.2009 zákonné vecné bremeno, obsahom ktorého je právo
držať a užívať tieto pozemky a preto žalovaný neužíva pozemky bez právneho dôvodu, ale užíva ich
titulom zákonného vecného bremena. Pokiaľ ide o charakter náhrady za zákonné vecné bremeno v
zmysle zák. č. 66/2009 Z.z., samotný zák. č. 66/2009 Z.z. neobsahuje úpravu priznávania náhrady

za zriadenie vecného bremena. Je treba dať za pravdu žalobcom, že súdnou praxou bolo postupne
ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého
nájomného. Súdna prax vychádzala z dovtedajšej rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej
základom bol nález Ústavného súdu SR PL.ÚS/42/2015 zo dňa 12.10.2016, pričom už v rozhodnutí
sp. zn. III.ÚS/237/2009 sa ústavný súd priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady

počas trvania núteného obmedzenia. V súlade s takto ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj Krajský
súd v Košiciach a aj okresné súdy v obvode tohto krajského súdu.57. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Košiciach až na kolégiu dňa 06.04.2022 zaujalo k
otázke náhrady podľa zákona č. 66/2009 Z.z. stanovisko, v zmysle ktorého aj v prípade náhrady za
nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa zák. č. 66/2009 Z.z. patrí jednorazová náhrada a tá patrí

len vlastníkovi pozemku v čase vzniku vecného bremena, pričom vychádzalo v tom čase už z ustálenej
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia
najvyššiehosúdu,ktorésú(akojudikáty)publikovanévZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutí
súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax

vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo
87/2017, 6 Cdo 21/2017).

58. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke priznávania jednorazovej náhrady za
zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom
zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j. 01.07.2009, pričom sa premlčuje v lehote troch rokov,
nepredstavujú len rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa
30.11.2020, ale sú to aj novšie rozhodnutia, ktoré nadväzujú na závery vyššie uvedených rozhodnutí.

59.RozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Cdo/194/2018zodňa26.08.2019asp.zn.8Cdo/17/2019
zo dňa 30.11.2020 vychádzajú z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa
14.04.2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2016, ktoré sa týkali priznávania
primeranej náhrady za zariadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a
použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zariadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009
Z.z..

60. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie

vyššie uvedenej judikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí
sp. zn. IV. ÚS 539/2020 zo dňa 28.10.2020, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu NS
SR sp.zn. 2Cdo/194/2018, keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne.

61. Aj proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť,

ktorá bola rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa 30.09.2021 odmietnutá pri rešpektovaní
princípu subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebieha konanie pred všeobecnými súdmi, spor nebol
právoplatne rozhodnutý.

62. Ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. rozhodovacia

prax dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie
jednorazovej náhrady; jedná sa o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/171/2021 z 27. októbra
2021 a sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26. januára 2022, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 8Cdo/17/2019, teda obe vychádzajú z jednorazovej náhrady. Rovnako z úvahy o jednorazovej
náhrade vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 2 Cdo/151/2020 zo dňa 31.03.2022.

63. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 je uvedené: „17/
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že mu nie je známe rozhodnutie najvyššieho
súdu, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z..
V tejto súvislosti však dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019, sp.

zn. 2Cdo/194/2018, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej otázky „či
vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z., má
nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb
primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej
časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného

právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným
vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia“ (bod
35.) a následne uviedol: „36. Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24.
marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktorésa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej
len„zákonč.182/1993Z.z.“).37.Vyslovenýprávnynázorjeplneprijateľnýapoužiteľnýajnapriznávanie

primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. Aj obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným)
vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny
charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva
zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z.. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.

38. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona
k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie

záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. 39. Podľa § 4 ods. 2 zákona č.
66/2009 Z.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. 40. Uvedené ustanovenia označili
oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich

vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho
zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať
pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu
územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú
predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné

zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob,
ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa
nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli
na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského
režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať

medzery vo vlastníckych vzťahoch. 41. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z.
expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom
rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné
bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v

pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri
nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných
princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a
užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008). 42. I v prípade zriadenia vecného
bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy

vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci
alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich
inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva
a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/198/2014, uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo 2/2014).

43. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege
jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť
tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.. Ak tieto legálne
(zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva

založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym,
okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností,
vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za
obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov“.

64. Zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa
§ 4 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych
predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada vo
forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, sa venoval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27.04.2022. Odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/26/2014,
3Cdo/49/2014 a 8Cdo/17/2019, v ktorých bola riešená otázka náhrady za zákonné vecné bremeno v
zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. so záverom, že právo na náhradu pri zriadení vecného bremena podľa

§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého
pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona.

65. Všetkými vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo prekonané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4MCdo/2/2014 z 23. apríla 2015, na ktoré poukázala žalobkyňa, ktoré vychádzalo zo záveru, že

náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek
až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 zákona č. 66/2009 Z.z..

66. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo/175/2019 tiež uviedol (viď ods. 20. odôvodnenia), že vecné
bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z.z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1, 2
cit.zák.zanútenéobmedzenievlastníkovsícenadlhý,alezozákonavopredurčiteľnýčasajednorazová

náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky
tejtonáhrady.Tutrebazdôrazniť,žedovolacísúdvovyššieuvedenomrozhodnutísp.zn.5Cdo/175/2019
zotrval na názore o jednorazovej náhrade napriek argumentom odvolacieho súdu, ktorý v dovolaním
napadnutom rozsudku vychádzal z odlišnosti vecného bremena upraveného zákonom č. 182/1993
Z.z. a zákonom č. 66/2009 Z.z., ktorú videl v časovom obmedzení (dočasnosti) vecného bremena

vzniknutého podľa zákona č. 66/2009 Z.z. (do vykonania pozemkových úprav), pričom vecné bremeno
vzniknuté zo zákona č. 182/1993 Z.z. je trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych
vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou, teda v tomto zákone
nie je trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené. Z týchto dôvodov odvolací súd v
dovolaním napadnutom rozsudku neaplikoval závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 a sp.

zn. 3Cdo/49/2014, vzťahujúce na náhradu za vznik vecného bremena v zmysle zákona č. 182/1993
Z.z.. Následne odvolací súd s odkazom na rozhodnutie sp. zn. 4MCdo/2/2014 priznal náhradu vo forme
opakovanej náhrady. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd sa záverom o priznaní opakujúcej sa
náhradyzaobmedzenievlastníckehoprávavlastníkapozemkuzastavanéhostavbouvovlastníctveobce
alebo vyššieho územného celku vecným bremenom vzniknutým v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z.z.

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

67. Preto aj odvolací súd v tomto spore nemá dôvod odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe,
ktorá bola vyššie popísaná, pretože uvádzané argumenty boli predostreté aj v konaní vedenom na
Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/157/2018, z ktorého rozsudok bol predmetom

dovolacieho prieskumu pod sp. zn. 5Cdo/175/2019, pričom túto argumentáciu o rozdielnom charaktere
vecného bremena v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. a v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. Najvyšší súd
SR nepovažoval za relevantnú pre priznanie opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena.

68. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, čím sa neporušujú princípy právneho štátu a princíp legitímnych očakávaní žalobcov (viď v tomto
smere citované rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, prípadne Najvyššieho súdu SR, Ústavného
súdu SR), pričom žalobcovia sú zastúpení právnym zástupcom, ktorému vývin rozhodovacej praxe
najvyššieho súdu v čase od podania žaloby (návrhu na vydanie platobného rozkazu) dňa 22.01.2021
musel byť zrejmý a samotná skutočnosť, že v čase podávania návrhu na vydanie platobného rozkazu

bola rozhodovacia prax súdov odlišná od stavu v čase rozhodovania súdu, nemôže byť bez ďalšieho
dôvodom na priznanie opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena.

69. Vychádzajúc zo záveru, že žalobcom vznikol nárok na jednorazovú náhradu dňom účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z., ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101

Občianskeho zákonníka a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, vecne správne
rozhodol súd prvej inštancie pokiaľ žalobu v tomto rozsahu (280,28 eur) zamietol, keďže z obsahu spisu
nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by na takto vznesenú námietku premlčania nemal prihliadať, pričom
odvolací súd, čo sa týka uvádzaného odôvodnenia vychádzal a citoval odôvodnenie rozsudku Krajského
súdu v Košiciach č.k. 6Co/67/2024-513 zo dňa 11.6.2024, keďže je najaktuálnejšie v tomto spore, čo

sa týka právneho posúdenia uplatneného nároku.

70. K napadnutému výroku pod č. III. odvolací súd uvádza, že v danom prípade boli žalobcovia úspešní,
čo sa týka základu uplatňovaného nároku pri nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v areáli kúpaliskaTriton, čo ale nemožno povedať o nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa za areálom kúpaliska Triton,
označených ako diely č. 1 až 3 s tým, že výška plnenia titulom bezdôvodného plnenia v danom prípade
vychádzala zo znaleckého posudku a preto správne v tomto prípade vychádzal súd prvej inštancie

z pomerného úspechu žalobcov, ktorý je v rozsahu 39,78% úspechu. Žalobcovia sa podanou žalobou
domáhali priznania sumy 28.376,58 € (100%), súd im priznal sumu 19.832,38 € (69,89 %), pričom
neúspešní boli v rozsahu 30,11 %. Čistý úspech žalobcov tak predstavuje 39,78 % (69,89- 30,11),
pričom netreba opomenúť, že v časti zamietavého výroku nebol ani daný základ titulom bezdôvodného
obohatenia.

71. K otázke náhrady trov konania v prípade, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu, eventuálne od
znaleckého dokazovania odvolací súd uvádza, že súdna prax zaujala jednoznačné právne stanovisko,
ktoré je pravidelne pertraktované v rozhodnutiach všeobecných súdov všetkých inštancií. V tejto
súvislosti treba poukázať na právnu vetu rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.12.2017 sp.zn.
10Co/191/2017, ktorá znie: „Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých

výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde
o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,
nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo
je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo

zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná
znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je
primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba
považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku
a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy

súdu. Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo
výroku rozsudku. Priznanie plnej náhrady trov konania žalobcom z tzv. prísudku vyplývaj aj z uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.6.2017 sp.zn. 14Co/100/2017, ktorý konštatoval: „Pokiaľ
žalobkyňa bola plne procesne úspešná čo do základu a výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného
úspechu závisela od znaleckého posudku, žalobkyňa má právo na plnú náhradu trov. Aj keď Civilný

sporový poriadok nemá obdobné ustanovenie, pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania je
potrebné vychádzať z rovnakých princípov v časti, ktorá sa týka výšky plnenia závislej od znaleckého
posudku konania z prisúdenej sumy.“ (totožne: rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
11.9.2016 sp.zn. 14Co/93/2018, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.2.2018 sp.zn.
14Co/17/2017, rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.5.2018 sp.zn. 23C/191/2015, rozsudok

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 8.12.2016 sp.zn. 11C/168/2012).

72. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako
vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP s odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP a to aj čo sa týka výroku
o trovách konania, ktorý je rovnako vecne správny (viď bližšie odôvodnenie v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia) s tým, že o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, a keďže v odvolacom konaní boli obe
strany či už úspešné alebo neúspešné v skoro rovnakých pomeroch, odvolací súd nepriznal stranám
sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

73. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 2:1 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).