Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. september 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8222201590
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8222201590.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v sporovej veci žalobcu: A. B. C. XX, A. A.
D. XXX/XX, XXX XX C., E.: XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Matúšom Hribom, advokátom,
so sídlom Tehelná 46, 085 01 Bardejov, IČO: 42 246 237 proti žalovanému: F. F. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. XX, XXX XX C., o vydanie veci, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov č.k. 5C/49/2022-1074 zo dňa 06.02.2024 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 13.08.2022 sa voči žalovanému domáhal, aby súd určil
povinnosť vydať žalobcovi dokumentáciu žalobcu a to: zmluvy, ktorých zmluvnou stranou je žalobca,
uzatvorené v rokoch 2004 až 2017 (vrátane); dodacie listy vystavené žalobcovi v rokoch 2004 až 2017
(vrátane); faktúry vystavené žalobcom v rokoch 2004 až 2017 (vrátane); faktúry vystavené žalobcovi v
rokoch 2004 až 2017 (vrátane); objednávky žalobcu zadané v rokoch 2004 až 2017 (vrátane); peňažné
denníkyžalobcuzaroky2004až2017(vrátane); výpisyzbankovýchúčtovžalobcuzaroky2004až2017
(vrátane); účtovné závierky žalobcu za roky 2004 až 2017 (vrátane); daňové priznania žalobcu za roky

2004až2017(vrátane).Zároveňžiadalpriznaťnároknanáhradutrovkonania.Žalobuodôvodnilžalobca
tým, že žalovaný bol v období od 05.12.2011 do 19.07.2017 predsedom žalobcu, to znamená, že bol v
zmysle § 7c ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov jeho štatutárnym
orgánom, ktorý riadil činnosť spoločenstva a konal v jeho mene. Z titulu svojej funkcie žalovaný
disponoval dokumentáciou žalobcu od obdobia vzniku žalobcu až do času zániku jeho funkcie predsedu.
Skončením jeho funkcie predsedu už žalovaný nemal legitímny dôvod, aby mal u seba dokumentáciu
žalobcu, ale bol povinný ju vydať ďalšiemu zvolenému predsedovi spoločenstva, čo neurobil. Terajší

predseda žalobcu - E. F. D. opakovane žiadal žalovaného o odovzdanie dokumentácie žalobcu,
avšak bezúspešne, preto prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobca vyzval žalovaného na
odovzdaniekompletnejúčtovnejdokumentáciežalobcuzaobdobieodroku2004doroku2017.Žalovaný
na výzvu právneho zástupcu žalobcu reagoval stanoviskom k výzve zo dňa 31.05.2022, kde uznal,
že požadovanou dokumentáciou disponuje, ale odmieta ju odovzdať a kladie si zo svojej pozície
nelegitímne podmienky. Účtovná dokumentácia vzniknutá z činnosti žalobcu a súvisiaca so správou
bytového domu je majetkom žalobcu a žalovaný nemá žiaden právny dôvod, aby túto dokumentáciu

zadržiaval a je povinný ju odovzdať k rukám štatutárneho orgánu žalobcu, ktorý riadi činnosť žalobcu,
je z titulu svojej funkcie oprávnený touto dokumentáciou disponovať a je povinný sa o ňu starať.2. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) hore označeným rozsudkom rozhodol tak, že
cit.:

„I. Konanie v časti o vydanie dokumentácie za roky 2004, 2005, 2006 z a s t a v u j e .

II. Žalovaný je p o v i n n ý vydať žalobcovi dokumentáciu žalobcu a to:
- zmluvy, ktorých zmluvnou stranou je žalobca uzatvorené v rokoch 2007 až 2017 (vrátane),
- dodacie listy vystavené žalobcovi v rokoch 2007 až 2017 (vrátane),

- faktúry vystavené žalobcom v rokoch 2007 až 2017 (vrátane),
- faktúry vystavené žalobcovi v rokoch 2007 až 2017 (vrátane),
- objednávky žalobcu zadané v rokoch 2007 až 2017 (vrátane),
- peňažné denníky žalobcu za roky 2007 až 2017 (vrátane),
- výpisy z bankových účtov žalobcu za roky 2007 až 2017 (vrátane),
- účtovné závierky žalobcu za roky 2007 až 2017 (vrátane),

- daňové priznania žalobcu za roky 2007 až 2017 (vrátane),
všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 137 písm. a/ CSP, § 144 CSP, § 145 a § 146 ods. 1 CSP.

4. Z vykonaných dôkazov súd prvej inštancie vec skutkovo ustálil tak, že z rozhodnutia G. H. B. I., J.
B. B. A. K. L. I. M. N. XX.XX.XXXX, O.: XXXX/XXXXX/XXX/XX/XX vyplýva, že v zmysle uvedeného
rozhodnutia bolo registrované dňa 02.03.2004 pod číslom J. K. L. - X/XXXX spoločenstvo vlastníkov
bytov a nebytových priestorov a to A. B. C. XX, D. XX, XXX XX C.. Štatutárnym orgánom bol predseda
spoločenstva - P. P.. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 03.03.2004. Z výpisu z

registra spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov vyplýva zápis A. B. C. XX, D. XXX/
XX, XXX XX C., A. Q., E.: XXXXXXXX, dátum vzniku 03.03.2004. Ďalej z výpisu vyplýva, že osobami
oprávnenými konať v mene spoločnosti bol od 03.03.2004 do 15.11.2007 E. A., od 15.11.2007 do
05.12.2011 J. R., od 05.12.2011 do 19.07.2017 F. F. G., od 19.07.2017 do 02.12.2019 S. F., od
02.12.2019 E. F. D.. Z Odstúpenia z funkcie predsedu A. XX zo dňa 06.09.2012 vyplýva, že žalovaný

F. F. G. ku dňu 31.12.2012 odstupuje z funkcie predsedu A. XX z dôvodu konfliktnej situácie, vyvolanej
podnikateľskými aktivitami 2 členov A. XX - B. C. XX, XX, XX a nebytových priestorov v bytovom
dome na D. T. O. XX B. C.. Je pre neho neprijateľné, aby výkonom funkcie predsedu spoločenstva
konal aj v prospech ľudí, ktorí mu evidentne spôsobujú vážne problémy rušením pokoja vo vlastnom
byte, teda v byte, ktorý mu najprv pod zámienkou kľudného prostredia pre bývanie predali, aby o pár

rokov neskôr ho v ňom terorizovali hlukom živej i reprodukovanej hudby z ich reštauračného zariadenia,
hlučnýmsprávanímnávštevníkov,rušenímnočnéhokľuduainýmiaktivitami,ktorénepatriadoprostredia
obytnej zóny. Do riešenia prejavov tejto podnikateľskej svojvôle už vstúpil a všetko, čo v tomto smere
vykoná, považuje za osobnú záležitosť, o ktorej nebude bližšie informovať. Je odhodlaný pritom použiť
aj krajné prostriedky pre vyriešenie tohto jeho problému. S termínom odstúpenia žalovaného z funkcie

predsedu skončí aj účtovný rok, preto považuje za svoju povinnosť dokončiť svoje funkčné obdobie aj
vypracovaním „Konečného vyúčtovania nákladov spojených s užívaním a správou bytov za rok 2012“
a to bez nároku na akúkoľvek odmenu po 1 januári 2013. Zo Zmeny rozhodnutia o odstúpení z funkcie
predsedu A. XX zo dňa 18.10.2012 vyplýva, že žalovaný členom rady A. XX písomne oznamuje, že
vzhľadom na vývoj situácie a s prihliadnutím na obsah listu, ktorý dostal z advokátskej kancelárie JUDr.

Matúš Hrib, Werferova 1, Košice, zastupujúcej členov A. XX - C. U. K. P. P. (list zo dňa 17.09.2012) berie
svoje rozhodnutie o odstúpení z funkcie späť a ako riadne zvolený a registrovaný predseda zostáva vo
funkcii predsedu A. XX až do právneho vysporiadania požiadaviek uvedených v liste. Z Oznámenia o
odstúpení z funkcie predsedu A. XX adresovaného všetkým členom A. XX zo dňa 05.06.2013 vyplýva,
že žalovaný odstupuje z funkcie predsedu (štatutára) A. XX ku dňu 30.06.2013. Z Výzvy na vydanie

dokumentácie zo dňa 11.05.2022 adresovanej právnym zástupcom žalobcu žalovanému vyplýva, že
žalovaný bol vyzvaný najneskôr do 31.05.2022 k rukám predsedu A. XX E. F. D. odovzdať kompletnú
účtovnú dokumentáciu od roku 2004 do roku 2017, ktorou ako bývalý predseda musí disponovať a ktorú
neoprávnene zadržiava. Ak v uvedenom termíne svoju povinnosť žalovaný nesplní, žalobca pristúpi ksúdnemu vymáhaniu nároku. Zo Stanoviska k výzve adresovaného žalovaným pre predsedu A. XX E. F.
D. zo dňa 31.05.2022 vyplýva, že výzvu na vydanie dokumentácie zo dňa 11.05.2022 žalovaný považuje
za nedôvodnú, argumentačne prázdnu a zavádzajúcu a nebude na ňu ináč ako týmto stanoviskom

reagovať. Okrem iného v nej žalovaný uviedol, že požadovanú účtovnú dokumentáciu A. XX, ktorú vraj
neoprávnenezadržiava,neodovzdábezjejnáležitejkontrolyapísomnéhovyjadreniakontrolórov(členov
rady) v akom stave ju prevzali, čo v nej prípadne chýbalo, čo je potrebné opraviť a pod. Z Preberacieho
protokolu č. XX o odovzdaní účtovnej a inej administratívnej agendy A. XX za rok 2004 vyplýva,
že tam špecifikované listinné dokumenty žalovaný dňa 24.03.2023 odovzdal preberajúcemu E. F. D.,

predsedovi A. XX. Odovzdanie a rovnako tak prevzatie uvedených účtovných dokladov je potvrdené
podpismi oboch zúčastnených. Z obsahu preberacieho protokolu vyplýva, že predmetom vydania boli
okrem iného aj daňové priznanie, výkaz o príjmoch a výdavkoch, výkaz o majetku a záväzkoch, prehľad
o zrazených a odvedených preddavkoch. Z Preberacieho protokolu č. XX o odovzdaní účtovnej a
inej administratívnej agendy A. XX za rok 2005 vyplýva, že tam špecifikované listinné dokumenty
mal žalovaný dňa 03.04.2023 odovzdať preberajúcemu E. F. D., predsedovi A. XX. Na predmetnom

preberacom protokole je uvedený dátum a podpis odovzdávajúceho (žalovaný), absentuje však podpis
preberajúceho (E. F. D., predseda A. XX). Z obsahu preberacieho protokolu vyplýva, že predmetom
vydania boli okrem iného aj daňové priznanie, výkaz o príjmoch a výdavkoch, výkaz o majetku a
záväzkoch, prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch. Z Preberacieho protokolu č. XX zo dňa
03.04.2023 o odovzdaní účtovnej a inej administratívnej agendy A. XX za rok 2006 vyplýva, že uvedená

dokumentácia nie je k dispozícii. K jej strate došlo po odovzdaní dokumentácie v júni 2009 mandatárovi
- C., A., pričom pokus o nájdenie stratenej dokumentácie nebol úspešný.

5. Súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu veci vec právne posúdil tak, že žalobca na
pojednávaní konanom dňa 12.01.2024 zobral žalobcu späť v časti o vydanie účtovnej dokumentácie

za rok 2004, 2005, 2006, keďže žalovaný po podaní žaloby dokumentáciu v uvedenom rozsahu
žalobcovi vydal, pričom žalovaný na pojednávaní konanom dňa 06.02.2024 vyjadril súhlas s uvedeným
späťvzatím žaloby. Súd na základe tohto dispozitívneho úkonu žalobcu a súhlasu žalovaného postupom
podľa § 145 CSP rozhodol o zastavení konania v časti o vydanie dokumentácie za roky 2004, 2005,
2006. Po čiastočnom späťvzatí žaloby sa žalobca v zmysle žaloby domáhal voči žalovanému vydania

dokumentácie žalobcu a to: zmluvy, ktorých zmluvnou stranou je žalobca, uzatvorené v rokoch 2007 až
2017 (vrátane), dodacie listy vystavené žalobcovi v rokoch 2007 až 2017 (vrátane), faktúry vystavené
žalobcomvrokoch2007až2017(vrátane),faktúryvystavenéžalobcovivrokoch2007až2017(vrátane),
objednávky žalobcu zadané v rokoch 2007 až 2017 (vrátane), peňažné denníky žalobcu za roky 2007
až 2017 (vrátane), výpisy z bankových účtov žalobcu za roky 2007 až 2017 (vrátane), účtovné závierky

žalobcu za roky 2007 až 2017 (vrátane), daňové priznania žalobcu za roky 2007 až 2017 (vrátane).
Ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka upravuje nárok vlastníka na súdnu ochranu. Žaloba na
vydanie veci (actio reivindicatio) je žalobou na plnenie a chráni obsah vlastníckeho práva, t.j. právo
vlastníka vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky, vrátane oprávnenia nakladať s ňou. Poskytuje
ochranu proti inému spôsobu porušovania oprávnení vlastníka. Žaloba na vydanie veci predpokladá,

že iná osoba neoprávnene, t.j. bez právneho dôvodu, zadržiava vec patriacu vlastníkovi a súčasne
mu vec odmieta vydať. Aktívna legitimácia patrí vlastníkovi. Nie je rozhodujúce, či ide o výlučného
vlastníka, bezpodielového spoluvlastníka alebo podielového spoluvlastníka; spoluvlastník sa môže
domáhať súdnej ochrany bez toho, aby na to potreboval súhlas ďalšieho spoluvlastníka; to platí aj pre
bezpodielového spoluvlastníka. Vlastnícke právo musí trvať až do poskytnutia súdnej ochrany. Pasívna

legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec fakticky u seba, avšak nemá na to žiaden právom aprobovaný
dôvod. Ak porušovateľ vlastníckeho práva už nemá vec u seba, vzniká mu zodpovednostná povinnosť
na náhradu škody. Súd pri posudzovaní dôvodnosti podanej žaloby skúmal, či žalobcovi svedčí právo,
ktorého sa domáha, t.j. či je nositeľom hmotného práva, ktoré je predmetom konania (aktívna vecná
legitimácia) a či žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorá zodpovedá právu, ktorého

sa žalobca domáha (pasívna vecná legitimácia). Nedostatok vecnej legitimácie na strane žalobcu či
žalovaného znamená, že žalobe nemožno vyhovieť. Predpokladom úspešnosti žaloby je, že žalobca
preukáže, že je nositeľom tvrdeného hmotného práva a že žalovaný je nositeľom zodpovedajúcej
hmotnoprávnej povinnosti. Vzhľadom k skutkovým tvrdeniam strán sporu a vykonané dokazovanie,
medzi stranami nebolo sporné, že všetky hnuteľné veci, t.j. dokumentácia, okrem daňových priznaní,

ktorých vydania sa domáhal žalobca v čase rozhodovania súdu existujú, vlastnícky patria žalobcovi
a sú v dispozičnej sfére žalovaného. Keďže uvedené skutočnosti neboli medzi stranami sporné, súd
vychádzal zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu, resp. zo skutkových tvrdení jednej strany
sporu, ktoré druhá strana nepoprela a to bez potreby vykonávať rozsiahle dokazovanie. Žalovanýv rámci procesnej obrany (vyjadrenia k žalobe) namietal, že žalobcovi nie je možné vydať daňové
priznania, keďže „nie je a nikdy ani nebolo“ v dokumentácii žalobcu. Žalobca na vydaní daňových
priznaní napriek tomu trval, pričom na pojednávaní konanom dňa 12.01.2024 poukázal na skutočnosť,

že v zmysle preberacieho protokolu č. 11 a č. 12 za roky 2004 a 2005 o odovzdaní účtovnej a inej
administratívnej agendy A. XX žalovaný vydal žalobcovi aj daňové priznania za uvedené roky. Žalovaný
na preukázanie skutkového tvrdenia o nepodávaní daňových priznaní žalobcom nepredložil, resp.
neoznačil žiadne dôkazy (napr. potvrdenie daňového úradu). Vzhľadom k vykonanému dokazovaniu
mal súd za preukázané, že v dokumentácii žalobcu, ktorá sa nachádza v dispozícii žalovaného sa

nachádzajú aj daňové priznania, keďže skutkové tvrdenie žalovaného, že tieto v dokumentácii nie sú
a nikdy neboli, bolo v rozpore s vykonaným dokazovaním a to z obsahom preberacích protokolov za
roky 2004 a 2005, v zmysle ktorých samotný žalovaný uvedené daňové priznania za uvedené roky
žalobcovi vydal. Keďže v zmysle vyššie uvedeného mal súd preukázané, že žalobca je vlastníkom
vecí, ktorých sa domáhal vydania a zároveň, že uvedené veci sa nachádzajú v dispozícii žalovaného,
ďalej skúmal, či u žalovaného existuje právny dôvod na nevydanie vecí žalobcovi. Súd na základe

skutkových tvrdení žalovaného dospel k záveru, že v čase rozhodovania súdu žalovanému nesvedčí
žiaden právny dôvod, ktorý ho oprávňuje zadržiavať dokumentáciu, ktorá vlastnícky patrí žalobcovi.
Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalobca je spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome v zmysle § 7 zákona č. 182/1193 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
ktoré vykonáva správu bytového domu. Žalobca vznikol dňa 03.03.2004, pričom podľa § 7c ods. 1

uvedeného zákona orgánmi spoločenstva sú a) predseda, b) rada, c) zhromaždenie, d) iný orgán, ak
tak ustanoví zmluva o spoločenstve. V zmysle odseku 2 uvedeného zákona, je predseda štatutárny
orgán spoločenstva, ktorý riadi jeho činnosť a koná v jeho mene. Medzi stranami nebolo sporné, že
žalovaný v určitom časovom období zastával funkciu predsedu spoločenstva, t.j. žalobcu, teda bol
štatutárnym orgánom žalobcu. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný vykonával funkciu predsedu

žalobcu od 05.12.2011, pričom podľa žalobcu uvedenú funkciu zastával do 19.07.2017, čo vyplýva aj
z výpisu z registra spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov a podľa žalovaného iba do
dňa 30.06.2013, pričom poukázal na písomné vzdanie sa funkcie k uvedenému dňu. Z uvedeného
vyplýva, že žalovaný bol v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z., oprávneným subjektom fakticky disponovať
s dokumentáciou žalobcu v období, keď zastával funkciu predsedu žalobcu. Okrem uvedeného obdobia

žalovaný bol oprávnený fakticky disponovať s dokumentáciou žalobcu iba na základe súhlasu osôb,
ktoré po žalovanom vykonávali funkciu štatutára žalobcu. Súd zdôrazňuje, že v zmysle § 217 CSP pre
rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Vzhľadom k predmetu konania, nie je podstatné,
v ktorom konkrétnom období v minulosti žalovaný bol právne oprávnený disponovať s dokumentáciou
žalobcu. Rozhodujúce pre rozhodnutie súdu o podanej žalobe žalobcu je, či žalovaný má na faktickú

dispozíciu s dokumentáciou žalobcu právny dôvod v čase rozhodovania súdu o žalobe na vydanie
veci. Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 05.02.2024 poukázal na tri dôvody pre nevydanie
dokumentácie žalobcu. Prvým dôvodom bola skutočnosť, že podal žalobu na zrušenie platnosti voľby
predsedu a členov rady na schôdzi dňa 03.07.2017, pričom uvedené konanie skončilo zamietnutím
jeho dovolania Najvyšším súdom SR, ktoré mu bolo doručené dňa 13.03.2023. K tomu súd konštatuje,

že samotná skutočnosť, že žalovaný podal žalobu na určenie neplatnosti voľby predsedu a členov
rady, nezakladá právny dôvod, aby žalovaný naďalej zadržiaval u seba dokumentáciu žalobcu, ktorá
mu vlastnícky nepatrí. Súd poznamenáva, že z jeho činnosti je známa skutočnosť, že žalovaný sa
žalobou vedenou na tunajšom súde pod sp.zn. 6C/24/2017 domáhal určenia neplatnosti voľby, pričom
rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 20.05.2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove ako

odvolacím súdom zo dňa 03.11.2021 bola jeho žaloba zamietnutá, pričom právoplatnosť rozhodnutia
nadobudli dňom 02.12.2021. Teda právoplatnosťou uvedených súdnych rozhodnutí bolo nesporné, kto
je štatutárnym orgánom žalobcu. Žalovaný síce podal dovolanie voči rozsudku odvolacieho súdu, to
však bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR ako dovolacím súdom zamietnuté, pričom právoplatnosť
nadobudlo dňom 13.03.2023. Ak by súd aj teoreticky pripustil, že uvedené súdne konania zakladali

žalovanému právny dôvod na zadržiavanie dokumentácie žalobcu, tak po 13.03.2023 uvedený dôvod
odpadol, avšak žalovaný k vydaniu zostávajúcej dokumentácie nepristúpil, pričom pre súd je rozhodujúci
stav v čase rozhodovania. Druhý dôvod na nevydanie dokumentácie podľa žalovaného spočíva v tom,
že žalobca žiada len jej vydanie, avšak bez toho, aby sa riešilo čokoľvek iné mimo odovzdania, čo má byť
podľa žalovaného v rozpore s logikou i právom, pričom zároveň poukazoval na skutočnosť, že žalobca

nepožaduje vydať všetku dokumentáciu, ktorú žalovaný má, napr. správy o činnosti spoločenstva,
vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, vyúčtovanie úhrad za plnenia. V tejto súvislosti
súd zdôrazňuje, že v civilnom sporovom konaní súd rozhoduje o nároku, ktorý v žalobe vymedzí
žalobca.Žalobcasvojnároknaochranusvojichprávvymedzilvsamotnejžalobe(odsek1.odôvodnenia)a súd je uvedeným návrhom viazaný (§ 216 ods. 1 CSP) a nemôže ho prekročiť. Vzhľadom k
uvedenému, súd v predmetnom konaní nemohol rozhodovať aj o vydaní ďalšej dokumentácie, ktorá
nebola uvedená v žalobe. Z uvedeného zároveň vyplýva, že súd pri rozhodovaní o žalobe žalobcu

o vydanie dokumentácie nemohol rozhodovať aj iných nárokoch, resp. ako uviedol žalovaný riešiť
čokoľvek iné mimo odovzdania. Žalovaný v priebehu celého súdneho konania naznačoval, že žalobca,
resp. jeho štatutár má snahu zmocniť sa dokumentácie žalobcu, aby takto niečo zakryl (napr. kto, koľko
a kedy nezaplatil za služby a tovar, či do fondu opráv, iné finančné delikty a pochybenia). Súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom k stanoviskám strán sporu, súd sa v priebehu celého roka 2023

snažil o zmierlivé vyriešenie sporu, keďže žalovaný vyjadroval snahu dokumentáciu vydať žalobcovi,
avšak odmietal ju vydať ako anonymnú masu papiera. Medzi stranami došlo aj k dohode o forme a
obsahu odovzdania dokumentácie s tým, že žalovaný pristúpi k postupnému vydávaniu dokumentácie
podľa rokov, pričom o odovzdaní a prevzatí boli spísané aj preberacie protokoly s obsahom, s ktorým
súhlasili obe sporové strany. K vydaniu dokumentácie zo strany žalovaného však došlo iba za roky 2004
až 2006. Následne žalovaný už dokumentáciu za ďalšie roky žalobcovi nevydal, pričom zdôrazňoval

potreburiešiťďalšieveci,ktorémajúzdokumentácievyplývať.Akobolovyššieuvedené,súdvsporovom
konaní rozhoduje o žalobnom návrhu tak, ako ho vymedzí žalobca v podanej žalobe. Ak žalovaný
má vedomosť o tom, že z dokumentácie žalobcu, ktorú zadržiava vyplývajú nejaké skutočnosti, ktoré
je potrebné, aby sa nimi zaoberali iné orgány (napr. súdy, polícia, prokuratúra, slovenská obchodná
inšpekcia) bol a je ako bývalý štatutárny orgán žalobcu povinný konať a obrátiť sa na príslušné orgány,

keďže môže týmto jeho nekonaním dochádzať k porušovania práv vlastníkov bytov a nebytových
priestorov. Žalovaný však v priebehu celého konania len všeobecne a hmlisto naznačuje, že iné
osoby, či už bývalí alebo súčasní členovia orgánov žalobcu, alebo niektorí vlastníci bytov a nebytových
priestorov sa mali dopustiť konania, ktoré mohlo byť v rozpore s právami ostatných vlastníkov bytov a
nebytových priestorov, avšak žiadne podanie na príslušné orgány do dnešného dňa nepodal a zároveň

odmieta vydať dokumentáciu žalobcovi, aby súčasný štatutárny orgán mohol po posúdení dokumentácie
prípadne pristúpiť k riešeniu žalovaným naznačovaných vecí. Pokiaľ ide o tretí dôvod pre nevydanie
dokumentácie, t.j. podľa žalovaného žalobcove nepravdivé tvrdenia o skutočnej dobe výkonu jeho
funkcie predsedu, zamlčanie pôsobenia dočasne povereného člena rady výkonom funkcie predsedu,
či trojročnej existencie spoločenstva bez akéhokoľvek predsedu: k tomu súd uvádza, že ak žalovaný

má za to, že či už samotný žalobca, resp. niektorí vlastníci bytov a nebytových priestorov sa voči nemu
dopustili konania, ktorým zasiahli do jeho práv, tak potom žalovaný má nárok uplatniť na príslušnom
orgáne (napr. súde, polícii, prokuratúre) ochranu svojich práv, či už podaním žaloby v súdnom konaní,
alebo podaním trestného oznámenia na polícii a pod. Uvedené však nie je právny dôvod na zadržiavanie
dokumentácie žalobcu.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1, § 255 ods. 1
a § 256 ods. 1 CSP s tým, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal voči žalovanému vydania
dokumentácie špecifikovanej v žalobe za roky 2004 až 2017. V priebehu konania zobral žalobca žalobu
čiastočne späť a to ohľadne vydania dokumentácie za roky 2004 až 2006, a to z dôvodu, že žalovaný po

podaní žaloby vydal žalobcovi dokumentáciu za uvedené roky, čím v zmysle § 256 ods. 1 CSP zavinil
zastavenie konania v uvedenej časti. V zostávajúcej časti ohľadne vydania dokumentácie za roky 2007
až 2017 bol žalobca vecne úspešný, teda v zmysle § 255 CSP má nárok na náhradu trov konania aj v
tejto časti. Súd o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol jednak podľa §
256 ods. 1 CSP a jednak podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100

%. O samotnej výške týchto trov konania bude v súlade s § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po právoplatnosti
tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

7. Voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, pričom z obsahu odvolania je zrejmé,
že tento podal odvolanie voči výroku II. a voči výroku III. rozhodnutia súdu prvej inštancie. Podľa

názoru odvolateľa žaloba sa opiera o klamlivé tvrdenie žalobcu o dobe jeho výkonu funkcie predsedu
A. XX od 05.12.2011 do 19.07.2017 opierajúc sa len o výpis z registra Ministerstva vnútra. Žalobca
takýmto spôsobom spochybnil jeho zákonné právo predčasne odstúpiť z volenej funkcie predsedu
a zamlčal následné ročné pôsobenie odmeňovaného povereného predsedu a vymazal trojročné
obdobie, počas ktorého SVB 28 nemalo žiadneho predsedu. Je to nespochybniteľný a právne závažný

dôkazoabsolútnejpasivitevlastníkovbytovanebytovýchpriestorov,ktorívsnahezakryťsvojedlhodobé
zlyhanie a nezáujem zvoliť nové orgány A. XX sa rozhodli odstrániť akékoľvek dôkazy o činnosti A.
XX za 13 rokov jeho dovtedajšej existencie, a to zmocnením sa účtovnej dokumentácie spôsobom jej
dobrovoľného odovzdania priamo štatutárnemu zástupcovi žalobcu E. D., avšak bez toho, aby sa riešiločokoľvek iné mimo odovzdania tejto dokumentácie. Zároveň uviedol, že neuznanie žiadnych právnych
dôvodov žalovaného pre nevydanie účtovnej dokumentácie spôsobom, aký si stanovil žalobca považuje
za účelové, právne skreslené a neobjektívne, pričom poukázal na rovnaké tri dôvody neodovzdania

dokumentácie, ktoré uvádzal pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa v rámci svojho odôvodnenia
súd prvej inštancie zaoberal. Z podaného odvolania tak možno vyvodiť odvolacie dôvody v zmysle
ustanovenia § 365 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku.

8. Žalobca sa k žalovaným podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po zistení,
že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§
359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil

dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných

podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených
zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie podané žalovaným nie

je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11.Odvolacísúdvodvolacomkonaníposúdilrelevantnosťodvolateľomvznesenýchodvolacíchdôvodov
ako aj či súd prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v

odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím

nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a

povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v

zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom
prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie žiadneho čiastkového procesného práva

odvolateľa, ktoré by odôvodňovalo záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé.

13. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací dôvoddopadá na také pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod zostávajúce
odvolacie dôvody. Takéto pochybenia sa stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná

manudukčná povinnosť súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu
uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193
CSP alebo napríklad posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného
orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP, alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody a mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania
pred súdom prvej inštancie nebola odvolacím súdom zistená iná vada v konaní, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom túto odvolateľ v podanom odvolaní ani nijako bližšie
nekonkretizoval. Zostala teda iba v podobe všeobecne formulovaného odvolacieho dôvodu, ktorý nebolo
možné bližšie odvolacím súdom preskúmať.

14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j. že vo veci neboli súdom
prvej inštancie vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu odvolací súd
poznamenáva, že pokiaľ sa odvolateľ nestotožňuje s vyhodnotením ním uvádzaných dôkazov, odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že to, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje,
nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I ÚS
204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom sporových strán vrátane ich dôvodov a námietok. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov

súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získaní dôležitých poznatkov,
na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a z ktorého potom vychádza a ktorý
následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového
stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového
konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový

stav je významný však z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného
bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať súladne s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svojnárokalebosabrániprotijehouplatneniu,prípadneštádiasamotnéhocivilnéhoprocesu.Predmetná
odvolacia námietka je nedôvodná, keďže súd prvej inštancie rozhodoval na základe dôkazmi overeného

skutkového stavu. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak nemožno považovať za taký, ktorý
by bol okrem iného aj z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, a teda spôsobilý na jeho derogáciu.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolateľ, aj keď nie explicitne, dostal v konaní
pred všeobecným súdom s poukazom na ust. § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odpoveď aj
na túto námietku. ( pozri I. ÚS 343/2020 zo dňa 07.07.2020).

15. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza,
že dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov
súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov,

na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a
na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Vyhodnotenie
vykonanýchdôkazovsúdmusíuviesťvodôvodnenírozsudkupodľa §220ods.2CSP.Voľnéhodnotenie

dôkazov súdom pritom neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho
dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje
nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnejlogiky. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie listinné dôkazy
nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými stranami
napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť dôkazov)

a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo vzťahu
k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom
týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej
inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS
214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012). Predmetná odvolacia námietka tak nie je nedôvodná.

17.Súdprvejinštanciezistilvdanejveciskutkovýstavvdostatočnomrozsahuazozistenýchskutočností
prijal správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené, s ktorým sa stotožňuje a na ktoré v plnom rozsahu poukazuje

(§ 387 ods. 2 CSP). Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/92.

18. Napadnuté rozhodnutie je konzistentné, jednoznačnými argumentmi podporuje skutkové a právne
závery súdu, ku ktorým v konaní dospel, pričom tieto sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť

prijateľné a racionálne a zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Prijaté právne závery sú v súlade s
vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ
sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nadväzne na uvedené odvolací súd na zvýraznenie vecnej
správnosti napadnutého rozsudku v kontexte odvolacích námietok žalobcu uvádza nasledovné.

19. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie správne uzatvoril po právnej stránke, že v konaní
bolo preukázané, že žalobca je vlastníkom vecí, ktorých sa domáhal vydania a zároveň bolo pred
súdom prvej inštancie bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že uvedené veci sa nachádzajú
v dispozícií žalovaného (tento predmetnú skutočnosť v zásade ani nepopieral). Zároveň súd prvej

inštancie pri skúmaní právneho dôvodu na nevydanie veci na strane žalovaného správne uzavrel,
že v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie žalovanému nesvedčil žiaden konkrétny právny dôvod,
ktorý by ho oprávňoval zadržiavať žalobcom špecifikovanú dokumentáciu, ktorá mu ako vlastníkovi
patrí. Z uvedeného je tak zrejmé, že žalovaný bol svojho času oprávneným subjektom fakticky
disponovať s dokumentáciou žalobcu, a to v čase keď zastával funkciu samotného predsedu žalobcu.

Nespôsobilosť konkrétnych dôvodov pre nevydanie dokumentácie žalovaným žalobcovi, ktoré samotný
žalovaný uvádzal súd prvej inštancie podrobne a jasne po skutkovej aj právnej stránke veci rozoberá
v odstavcoch č. 30, 31 a 32 svojho rozhodnutia. S každým z dôvodov uvádzaných žalovaným na
nevydanie dokumentácie sa tak súd prvej inštancie podrobne, jasne a zrozumiteľne vysporiadal vo
svojom odôvodnení, pričom žalovaným podané odvolacie námietky žiaden z právnych záverov prijatých

súdom prvej inštancie nevyvracajú. Zároveň argumenty uvádzané žalovaným k dôvodom nevydania
dokumentácie v podanom odvolaní nie sú spôsobilé vyvrátiť prijaté právne závery súdu prvej inštancie
takakoichuviedolvodôvodnenísvojhorozhodnutia,keďžalobevcelomrozsahupovykonaníspäťvzatia
vyhovel.

20. Odvolací súd naviac poukazuje na tú skutočnosť, že pokiaľ žalovaný pred súdom prvej inštancie
potvrdil, že po podaní žaloby žalobcovi už vydal účtovnú dokumentáciu za rok 2004, 2005, 2006 v ním
požadovanom rozsahu, týmto svojím konaním odobril oprávnenosť nároku žalobcu na vydanie v časovej
osi aj ďalšej do budúcna existujúcej dokumentácie (za žalobcom požadované ďalšie kalendárne roky2007 až 2017). Uvedené by neplatilo iba v prípade, ak by v rozhodnom období nastali a zároveň boli
pred súdom prvej inštancie preukázané také nové skutkové okolnosti, ktoré by mohli viesť k právnemu
záveru, že po kalendárnom roku 2006 žalobca nie je vlastníkom vecí, ktorých vydania sa domáhal.

V konaní pred súdom prvej inštancie však žalovaný nepreukázal existenciu takýchto nových skutkových
okolností ktoré by po kalendárnom roku 2006 nastali.

21. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd

SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite

veci bez významu.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd vo veci nezistil naplnenie odvolacích dôvodov
uplatnených v odvolaní. Keďže vo veci bol dostatočne zistený skutkový stav, ktorý má podklad v správne
vyhodnotených dôkazoch a zistené skutočnosti boli aj správne právne posúdené súdom prvej inštancie

odvolací súd nevzhliadol v okolnostiach prípadu dôvody pre odvolateľom navrhovaný postup podľa
ustanovenia § 389 ods. 1 CSP.

23. Správnemu výroku II. vo veci samej zodpovedá aj správny výrok III. o nároku na náhradu trov
konania. Žalovaný bol pri uplatnení nároku, o ktorom súd prvej inštancie rozhodoval neúspešný, preto

v plnom rozsahu patrí náhrada trov konania žalobcovi.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodoval odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 262 ods. 2 CSP tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol síce úspešný žalobca, ktorému však zo spisu
žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú a ani si ich neuplatnil (právny zástupca
žalobcu sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril). V odvolacom konaní neúspešnému žalovanému

zase nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Správnosť takéhoto rozhodnutia
vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 7Cdo/14/2018
z 28.02.2018-ZRS 72/2018).

26. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).