Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. máj 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/42/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119214572
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7119214572.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu
JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v spore žalobcu: Poľnohospodárske družstvo
VINOHRADY Choňkovce, sídlo: 072 63 Choňkovce 250, IČO: 00 197 271, zastúpeného advokátom:
JUDr. Danica Holováčová, sídlo: Čajakova 5, 040 01 Košice, IČO: 31 303 064, proti žalovanému:
Východoslovenská distribučná, a.s., sídlo: Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, zastúpeného

advokátskou kanceláriou: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., sídlo: Apollo Business
Center II, blok A, Prievozská 4, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 51 003 848, o zaplatenie
40.572,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Mestského súdu Košice č. k.
31Cb/105/2019-631 zo dňa 8. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Mení uznesenie Mestského súdu Košice č. k. 31Cb/105/2019-631 zo dňa 8. novembra 2023
v napadnutom výroku II. tak, že žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie uznesením č. k. 31Cb/105/2019-631 zo dňa 8. novembra
2023 (ďalej aj „uznesenie“) rozhodol tak, že konanie zastavuje (výrok I.) a stranám sporu náhradu trov

konania nepriznáva (výrok II.).

2. Výrok I. uznesenia súd prvej inštancie odôvodnil späťvzatím žaloby zo strany žalobcu. Výrok II. súd
prvej inštancie odôvodnil tým, že porovnaním finančnej situácie oboch strán sporu a ekonomického
dopadu na ich následné podnikateľské aktivity a reálne fungovanie v spoločnosti dospel k záveru, že toto
porovnanie možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu

trov konania podľa § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“). Dodal, že žalobca je podnikateľský subjekt, ktorému aj minimálny zásah
do jeho finančnej, ekonomickej sféry, je spôsobilý navodiť ohrozenie jeho podnikania, pričom tento
ekonomický zásah je spôsobený už aj zánikom nároku na doplatok v zmysle ustanovení zákona
o OZE za celý rok 2015 v zmysle už ustáleného právneho názoru vysloveného vyššími súdnymi
autoritami. V súvislosti s rozhodnutím o trovách konania tiež uviedol, že žalovaný je spoločnosť s

pravidelne dosahujúcimi finančnými príjmami, ktorému vzhľadom na predmet jeho podnikania a jeho
dlhodobé podnikateľské aktivity v danej oblasti (oblasť energetiky) s ustáleným viac menej monopolným
postavením v spoločnosti, nepriznanie nároku na náhradu trov konania viac-menej nespôsobí žiadne
výrazné zhoršenie jeho ekonomickej situácie, pozície v spoločnosti. Súd mal tiež za to, že žalobca v
čase podania žaloby nemohol mať žiadnu vedomosť o rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorým došlo k
zmene doterajšieho právneho názoru ohľadom posúdenia charakteru lehoty uvádzanej v zákone o OZE

(hmotnoprávna lehota).3. Žalovaný doručil v zákonom stanovenej lehote súdu prvej inštancie odvolanie proti výroku II.
uznesenia, ktoré oprel o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý výrok II. uznesenia zmenil tak, žalovanému prizná proti žalobcovi náhradu trov

konania v rozsahu 100%. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 257 CSP
namiesto zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie obsiahnutej v ustanovení § 256 ods. 1 CSP.
Názor o nesprávnej aplikácii § 257 CSP podporil uzneseniami Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo
67/2010 a sp. zn. 5MCdo/24/2011. Ďalšie odôvodnenie odvolania je uvedené v nasledovných odsekoch
3. 1 až 3.6..

3.1. Súdom prvej inštancie v bode 11. napadnutého uznesenia identifikované skutočnosti považuje
odvolateľ za arbitrárnu ústavne nekonformnú aplikáciu práva dosahujúcu takú intenzitu, ktorá vzbudzuje
dôvodné pochybnosti o odbornosti konajúceho sudcu súdu prvej inštancie ako aj dôvodné pochybnosti
o jeho nezaujatosti. Žalovaný nenesie žiaden podiel na vzniku sporu vo veci samej. Predmetom sporu
je zaplatenie podpory vo forme doplatku za obdobie, v ktorom žalobcovi nárok na podporu v zmysle § 4

ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej
výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o OZE“) zanikol pre nesplnenie
zákonom stanovených povinností žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči žalovanému.
Právne otázky týkajúce sa plnenia zákonnej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
ako aj zákonnej sankcie pre prípad jej nesplnenia v zmysle § 4 ods. 3 zákona o OZE, boli predmetom

množstva súdnych sporov vedených na súdoch v Slovenskej republike, vrátane Najvyššieho súdu SR,
pričom výsledkom týchto konaní je skutočnosť, že žalobca si svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE voči žalovanému riadne a včas nesplnil (rozsudok súdu prvej inštancie sp.zn.:
30Cb/82/2019, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 4Obdo/90/2020, uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp.zn.: 2Obdo/7/2021). Skutočnosť, že žalobca napriek nesplneniu svojej zákonnej povinnosti v

zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE voči žalovanému, inicioval voči žalovanému cca 10 súdnych
sporov a snažil sa vymôcť od žalovaného finančné prostriedky, na ktoré žalobca nemá a nikdy nemal
žiaden hmotnoprávny nárok, nemôže byť vyhodnotená ako skutočnosť svedčiaca na ťarchu žalovaného.
Ďalej súd prvej inštancie rovnako podľa neho nesprávne konštatuje, že novelou zákona o OZE došlo k
zmene povinností výrobcov energie z obnoviteľných zdrojov voči distribučným spoločnostiam a Úradu

pre reguláciu sieťových odvetví. Uvedená skutočnosť nie je vôbec pravdivá. Povinnosti obsiahnuté v §
4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ktoré si žalobca voči žalovanému nesplnil, neboli vôbec nové, ale tieto
boli súčasťou platnej právnej úpravy od roku 2010, od ktorého momentu boli všetci výrobcovia, vrátane
žalobcu, povinní si tieto povinnosti riadne a včas plniť. Uvedenú skutočnosť konštatuje aj Ústavný súd
SR vo svojom náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, ktorý musí byť tunajšiemu súdu známy: „Vo vzťahu k

povinnostiam ustanoveným v § 4 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona o podpore OZE ústavný súd podčiarkuje,
že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie už podľa pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od 1. januára 2010) a povinnosť
ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. d) majú výrobcovia elektriny od 1. marca 2013“. Žalobca podal žalobu
dňa 29.11.2019, t.j. v čase, kedy už existovali viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného

súdu SR o hmotnoprávnej povahe lehoty do 15.08. obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, a
to uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.: IV. ÚS 491/2018 zo dňa 31.01.2019; uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn.: 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.08.2019 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.:
3Obdo/72/2019 zo dňa 20.11.2019 ako aj nález Ústavného súdu SR, sp.zn.: PL. ÚS 50/2015, ktorý sa
zaoberal práve interpretáciou a aplikáciou § 4 ods. 2 písm. c) a § 4 ods. 3 zákona o OZE.

3.2. Žalobca zastúpený od samého začiatku kvalifikovaným právnym zástupcom teda z vyššie
uvedených dôvodov (ods. 3.1.) v čase podania žaloby mohol a mal mať vedomosť o vyvíjajúcej sa
rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít. Skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej interpretácie a
aplikácie právnych noriem zo strany výrobcov ako aj zo strany samotného tunajšieho súdu bol navodený

dojem o spornosti charakteru lehoty do 15.08. obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, nemôže
byť na ťarchu žalovaného. Navyše keďže žalobca v žiadnom spore vedenom voči žalovanému nikdy
úspešne nepreukázal, že by oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE vôbec doručil
žalovanému, bolo bezpredmetné riešiť otázku interpretácie charakteru lehoty do 15.08. obsiahnutej v § 4
ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Základným predmetom sporu bolo určenie momentu, kedy sa povinnosť v

zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE považuje za splnenú (odoslaním alebo doručením oznámenia)
a tiež otázka dôkazného bremena vo vzťahu k preukazovaniu doručenia oznámenia žalovanému a
obsahu zásielky. Riešenie oboch vyššie uvedených právnych otázok však v čase podania žaloby
vyplývalo jednak z platnej právnej úpravy (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a jednak z existujúcejrozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít týkajúcej sa účinnosti a doručovania jednostranných
právnych úkonov voči neprítomnej osobe (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára
2011, sp. zn. 5Cdo 129/2010 (R 27/2011). Žalobca teda nemusel čakať práve na súdom prvej inštancie

spomínané uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 4Obdo/90/2020 a sp.zn.: 2Obdo/7/2021, nakoľko
tieto nevyslovili žiadne nové doposiaľ Najvyšší súdom SR nevyslovené právne názory, ale len potvrdili
dovtedajšiu existujúcu ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR. Skutočnosť, že si žalobca
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE a § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesprávne interpretoval a
aplikoval, resp. aplikáciu § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka úplne opomenul ako aj skutočnosť, že sa

žalobca neoboznámil s existujúcou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít jednak k otázke
interpretácie a aplikácie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE, ako aj k § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a tiež k otázke dôkazného bremena vo vzťahu k preukazovaniu doručenia oznámenia žalovanému a
obsahu zásielky, v dôsledku čoho inicioval voči žalovanému konanie vo veci samej odsúdené od samého
začiatku na neúspech, nemôže byť na ťarchu žalovaného.

3.3.Súdprvejinštancietaktiežžalobcuvykresľujeakosubjekt,ktorýučinilkrokysmerujúcekzmierlivému
riešeniu sporu, ale bezvýsledne, pričom sa snaží umelo navodiť dojem, že nedosiahnutie mimosúdnej
dohody je dôvodom na strane žalovaného. Uvedené skutočnosti nepovažuje za pravdivé. Práve
žalovaný vypracoval znenie návrhu mimosúdnej dohody a toto zaslal dňa 12.01.2023 žalobcovi, pričom
vzhľadom na nečinnosť žalobcu sa práve žalovaný dňa 06.02.2023 opätovne informoval ohľadom

možnosti uzavretia mimosúdnej dohody, na čo však od žalobcu obdržal negatívnu odpoveď. Rovnako
sa práve žalovaný u žalobcu informoval o možnosti uzavretia mimosúdnej dohody mailom zo dňa
05.10.2023, na čo však od žalobcu obdržal rovnako aj v tomto prípade negatívnu odpoveď. Nie je
teda pravdou, že nedosiahnutie mimosúdnej dohody by bolo zapríčinené žalovaným. K nedosiahnutiu
mimosúdnej dohody došlo z dôvodov, že predstavy žalobcu a žalovaného o obsahu mimosúdnej dohody

boli diametrálne odlišné a nebolo možné nájsť žiadne kompromisné riešenie vyhovujúce pre obe
strany sporu. Žalobca však neurobil žiadne špeciálne kroky, ktoré by k uzavretiu mimosúdnej dohody
prispeli, práve naopak, tento len odmietal návrhy dohôd predostierané žalovaným. Skutočnosť, že medzi
stranami sporu nedošlo k uzavretiu mimosúdnej dohody teda nemôže byť na ťarchu žalovaného a
nemôže mať žiaden vplyv na nárok žalovaného na náhradu trov konania.

3.4. Za začatie konania, jeho priebeh a tiež za jeho ukončenie (bez vydania meritórneho rozhodnutia) je
podľa zákona potrebné prevziať určitú zodpovednosť, ktorej vyvodenie CSP spája práve s povinnosťou
náhrady trov konania, a to stranou konania, ktorej je možné túto zodpovednosť za zastavenie konania
pričítať, t.j. žalobcovi. V danom prípade podľa jeho názoru nedošlo k zmene rozhodovacej praxe

najvyšších súdnych autorít v otázkach, ktoré boli rozhodujúce pre predmet sporu. Avšak, ak by k
takejto zmene rozhodovacej praxe aj došlo, má za to, že vývoj rozhodovacej praxe v neprospech
samotného žalobcu, v priebehu trvania sporu, nie je možné považovať za dôvod hodný osobitného
zreteľa ani výnimočnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala nepriznanie nároku na náhradu trov konania
žalovanému v zmysle § 257 CSP. Uvedené potvrdil aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení,

sp.zn.: 4Cob/137/2022 zo dňa 26.01.2023. Aplikácia § 257 CSP a nepriznanie nároku na náhradu trov
konania žalovanému z dôvodu vývoja rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR
v otázke merita sporu v neprospech žalobcu, by znamenala možnosť akýchkoľvek subjektov podávať
akékoľvekneodôvodnenéžalobnénávrhysmožnosťouakejkoľvekneúspešnejstranysporusanásledne
zbaviť zodpovednosti za nesprávnu interpretáciu a aplikáciu dotknutých noriem v žalobnom návrhu a za

nedôvodne podaný žalobný návrh a zároveň sa zbaviť s tým spojených nákladov v podobe trov konania
druhej sporovej strany poukazom na vývoj rozhodovacej praxe.

3.5. K odôvodneniu výroku II. uznesenia týkajúceho sa finančnej situácie strán sporu uviedol, že mu
nie je zrejmé, z akých podkladov súd prvej inštancie pri formulovaní svojich záverov o majetkových

pomeroch strán sporu vychádzal, ani akými úvahami sa tento riadil. Súd prvej inštancie si od žalovaného
nikdy nežiadal dokladovanie jeho finančnej situácie. Rovnako nebolo súčasťou súdneho spisu ani
dokladovanie finančnej situácie žalobcom. V súdnom spise sa v čase pred vydaním napadnutého
uznesenia nenachádzali žiadne podklady preukazujúce majetkové pomery strán sporu a dokonca ani
sám žalobca v žiadnom svojom podaní svoju osobu nevykresľoval ako subjekt s akýmikoľvek finančnými

ťažkosťami. Odvolateľ poukázal na online výpis z obchodného registra, z ktorého vyplýva, že žalobca je
dlhodobo existujúcim stabilne fungujúcim subjektom vzniknutým od roku 1950, t.j. subjektom existujúcim
viac ako 50 rokov pred vznikom samotného žalovaného. Z informácií na portáli finstat.sk vyplýva, že
žalobca je dlhodobo stabilne fungujúcim subjektom so stabilnou ekonomickou situáciou s dosahovanýmitržbami v roku 2022 vo výške 4.145.716 EUR, aktívami v roku 2022 vo výške 6.214.938 EUR a vlastným
imaním v roku 2022 vo výške 3.730.710 EUR, s počtom zamestnancov 100 – 149, a teda subjektom
dlhodobo vykazujúcim znaky finančne stabilnej spoločnosti. Z lustrácie vlastníctva k nehnuteľnostiam

uskutočnenej Úradom geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky na podnet žalovaného
taktiež vyplýva, že žalobca disponuje obrovským množstvom nehnuteľného majetku. Z majetku žalobcu
vykázaného v rámci lustrácie nehnuteľností ako aj z finančnej situácie žalobcu vyplývajúcej z finančného
reportu z finstat.sk je zrejmé, že trovy konania dosahujúce v konaní pred súdom prvej inštancie
sumu vo výške 2.493,83 EUR, nie sú spôsobilé ohroziť finančnú stabilitu žalobcu ani jeho podnikanie.

Poukázal na nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07 a uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
6MCdo 5/2011, ktoré jednoznačne vyslovili záver, že ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie alebo
odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Skutočnosť, že strana sporu dosahuje pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti horšie výsledky než druhá strana sporu, nie je sama osebe spôsobilým
dôvodom na nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu.

3.6. Na základe vyššie uvedených dôvodov sa žalovaný domnieva, že o náhrade trov konania mal súd
prvej inštancie rozhodnúť podľa § 256 ods. 1 CSP, čo podporil rozhodnutiami Ústavného súdu SR sp.zn.:
I. ÚS 196/09 ako aj Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7MCdo 4/2010. Žalobca sa uplatňovaného nároku
nedomohol a žalovaný žiadnym svojim konaním nenaznačil oprávnenosť jeho žalobného nároku, a to
ani z časti. Žalovaný sa nezachoval v zmysle žalobcom uplatňovanej žalobnej požiadavky, z ktorého

dôvodu nebolo a ani objektívne nemohlo byť zastavenie konania zavinené žalovaným.

4. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril tak, že súd sa správne zaoberal v uvedenej veci aj
prípadnou aplikáciou § 257 CSP. Navrhol potvrdiť výrok II. uznesenia. Okolnosti hodné osobitného
zreteľa žalobca vidí v tom, že z judikátornej činnosti súdov je známe, že výrobcovia energie boli zmenou

zákona o OZE dotknutí na svojich právach pri zasielaní notifikačných povinností, čo viedlo k značným
zásahom do ich práv. Táto problematika spôsobila veľmi značnú debatu vo vzťahu k uplatňovaniu
procesnoprávnych a hmotnoprávnych lehôt, pričom samotný zákonodarca spôsobil uvedený problém
spočívajúci vo výklade zákona, čo viedlo k neistote podnikateľských subjektov na Slovensku. Ani pri
pragmatickom výklade zásady „právo patrí bdelým“ žalobca zdôrazňuje, že po celý čas vo všetkých

právnych vzťahoch so žalovaným vystupoval iniciatívne, čo viedlo aj k podaniu žaloby. Nemôže byť
však na škodu žalobcu ak sám zákonodarca spôsobí chaos pri tvorbe právnych noriem, ktorých výklad
je natoľko komplikovaný, že spôsobuje zásah do práv jednotlivcov. Poukázal na odborný výklad § 257
CSP a dôvodovú správu k danému ustanoveniu. Podľa jeho názoru sú splnené zákonné predpoklady
pre aplikáciu § 257 CSP, ktoré slúžia k odstráneniu neprimeranej tvrdosti voči žalobcovi, a je namieste

v súlade so zákonom i s princípom spravodlivosti, stranám sporu (žalovaným) náhradu trov konania
výnimočne nepriznať. Z žalobcom predloženého dôkazu - finančného reportu žalovaného za rok 2022
vyplýva, že jeho tržby v roku 2022 boli vo výške 236.600.000,- EUR a jeho čistý zisk bol za tento rok
vo výške 28.655.000,- EUR.

5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu vyjadril. Poukázal na uznesenie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 3Cob/60/2023, z ktorého vyplýva, že uvedomenie si neopodstatnenosti uplatneného
nároku, úpadok a dobrá finančná situácia žalovaného sama osebe nie je dôvodom hodným osobitného
zreteľa a ani kumuláciu týchto skutočností nie je možné považovať za naplnenie tohto liberačného
dôvodu pre rozhodnutie o trovách konania. Tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 15Co/246/2018, v zmysle ktorého „Ani nízke práve povedomie s určitosťou nie
je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP.“ Nad rámec skutočností uvedených
vodvolaní,dopozornostiodvolaciehosúdudalrozsudokKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.:11Co265/2017,
uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.: 21Cdo 3536/2016 a rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn.: 18Co/39/2019, z ktorých vyplýva, že skutočnosť, že strana sporu dosahuje pri výkone svojej

podnikateľskej činnosti horšie výsledky než druhá strana sporu, nie je sama osebe spôsobilým dôvodom
na aplikáciu § 257 CSP ani na nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu.
Postup súdu prvej inštancie, ktorým tento de facto nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov
konania z dôvodu druhu podnikania, druhu podnikateľských aktivít a úspešnosti podnikania žalovaného
ako spoločnosti s pravidelne dosahujúcimi finančnými príjmami, ktorá dlhodobo stabilne pôsobí na

regulovanom trhu s elektrinou ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy, považuje žalovaný
za absolútne svojvoľný a navyše spôsobilý vytvoriť nebezpečný precedens v rozhodovacej praxi súdov
prvej inštancie, kedy subjektom so stabilným postavením pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, ktoré
vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť obozretne, dosahujú z nej finančné príjmy a riadne si plnia svojezáväzky voči tretím stranám, nebudú generálne priznávané v súdnych konaniach nároky na náhradu trov
konania výlučne s poukazom na ich stabilnú podnikateľskú činnosť. Takýto právny názor by predstavoval
absolútne popretie princípu spravodlivosti a samotného práva na spravodlivý súdny proces.

6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného, ktoré
bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné. Odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, pretože
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem.

Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti nebolo vecne správne (nebolo ho možné podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdiť), preto ho odvolací súd z nižšie uvedených dôvodov podľa § 388 CSP zmenil tak ako
je to uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.

7. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký

závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP
priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom
stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého,

aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup
k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu
zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný)

vyplývajú (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods. 1
CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej
veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé

súdnekonania),t.j.abykaždejprocesnejstraneboladanáprimeranámožnosťpredniesťsvojuzáležitosť
zapodmienok,ktoréjunestavajúdopodstatnenevýhodnejšejpozícieakoprotistranu.Spravodlivésúdne
konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní
uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane
judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a
právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je súdnou praxou vykladaný tak, že musí ísť o
také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, ktoré

ale nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové

zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide v zásade o situáciu, kde
existuje logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo
ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z CSP
o vykonávaní dokazovania.

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP je daný, ak zistený skutkový stav neobstojí, pretože
súprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšieprostriedkyprocesnéhoútoku,ktoréneboli
uplatnené. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú

procesných podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.10.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.h)CSPjedanývtedy,aksúdvecnesprávneprávneposúdil.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu

podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie

správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

13. Žalovaný vo svojom odvolaní deklaroval odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h)

CSP, pričom s ohľadom na nižšie uvedené je potrebné konštatovať, že odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. f) a h) CSP je daný.

14. V prejednávanom spore rozhodoval súd prvej inštancie na základe žaloby žalobcu voči žalovanému
doručenej Okresnému súdu Košice I dňa 2.12.2019, ktorou sa žalobca ako výrobca elektriny domáhal od

žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy zaplatenia sumy 40.572,22 eur s príslušenstvom
titulom zmluvnej odplaty vo forme doplatku podľa zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu a zákona
o OZE.

15. Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť ako nedôvodnú s odôvodnením, že žalobca si v dôsledku

vlastnej nedbanlivosti svoju zákonom stanovenú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE
v zákonom stanovenej lehote nesplnil, preto mu v dôsledku jeho vlastnej pasivity nárok na uplatnenie
podpory na elektrinu vyrobenú v zariadení žalobcu v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE v
jednotlivých kalendárnych mesiacoch kalendárneho roku 2015 nevznikol. Zo strany žalobcu povinnosť
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE nebola voči žalovanému splnená, žalovanému zo strany

žalobcu nebola žiadna zásielka, ktorej obsahom by bol právny úkon smerujúci k splneniu zákonom
stanovenejpovinnostivzmysle§4ods.2písm.c)zákonaoOZEvzákonomstanovenejlehotedoručená,
a ani sám žalobca splnenie tejto zákonnej povinnosti v rámci tohto konania nepreukazuje žiadnymi
dôkazmi.

16. Uznesením Okresného súdu Košice I. č.k. 31Cb/105/2019–481 zo dňa 23.11.2020, potvrdeného
uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Cob/76/2021–519 zo dňa 8. júla 2021, bolo konanie
v prejednávanej veci prerušené do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Obdo/90/2020 v spore vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 27Cb/149/2015 a do
právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v spore vedenom na Okresnom súde

Košice I pod sp.zn. 30Cb/149/2015.

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením sp. zn. 4Obdo/90/2020 zo dňa
30.novembra 2021 (konanie vedené medzi totožnými stranami sporu ako v prejednávanom spore)
rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Cob/43/2019-497 zo dňa 14.8.2019

a rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 27Cb/149/2015-392 zo dňa 3.10.2018 zrušuje a vracia vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

18. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.10.2023 žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť.
Navrhoval konanie zastaviť a s poukazom na § 257 CSP nepriznať nárok na náhradu trov konania ani

jednej zo strán.

19. Súd prvej inštancie vo výroku II. napadnutého uznesenia rozhodol podľa § 257 CSP tak, že stranám
sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.20. Podľa § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť. Ďalej podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá
späť celkom, súd konanie zastaví.

21. V prejednávanom spore žalobca vzal bez pochybností žalobu voči žalovanému späť. Súhlas
žalovaného v zmysle § 146 ods. 1 druhej vety CSP nebol potrebný, žalovaný však so späťvzatím žaloby
vyjadril súhlas. Späťvzatie žaloby žalobca osobitne neodôvodnil, avšak navrhoval rozhodnúť o trovách
konania podľa § 257 CSP.

22. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

23. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

24. Z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva vo všeobecnosti zásada, že pokiaľ niektorá zo strán
sporu zaviní zastavenie konania, súd voči nej prizná právo na náhradu trov konania protistrane. Táto
zásada neplatí iba vo výnimočných prípadoch, kedy súd neprizná právo na nahradenie trov konania a
to konkrétne za situácie, keď existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP).

25. Dôvody, ktoré by umožňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP nie sú špeciálne upravené a v
zásade je táto otázka ponechaná na voľnú úvahu súdu. Rozhodnutie súdu však musí vychádzať z
obsahu spisu a priebehu konkrétneho sporu, prípadne aj z aktuálnej situácie strany, resp. strán sporu
(majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery). Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že v tomto

konaní zavinil zastavenie konania žalobca, ktorý žalobu vzal späť. Za tejto procesnej situácie podľa
ustanovenia § 256 ods. 1 CSP bolo namieste, aby súd prvej inštancie zaviazal žalobcu na nahradenie
trov konania žalovaného v celom rozsahu. Takýto záver platí, ak vo veci neexistujú dôvody hodné
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, ktorý predstavuje materiálny korektív aplikácie ustanovení § 255
a nasl. CSP upravujúcich postup súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Aplikácia ustanovenia §

257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady
trov konania, ak však súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
inak procesne úspešnej strane sporu náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť
môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strany, resp. strán sporu.
Odvolací súd má za to, že v prejednávanom prípade nebolo možné pristúpiť k aplikácii § 257 CSP,

nakoľko neboli dané ani žiadne okolnosti spočívajúce v samotnej veci, ani na strane strán sporu. Súd
prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania, keď
na základe vykonaného dokazovania rozhodol o náhrade trov konania podľa § 257 CSP. Je pravdou,
že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy napríklad aj s ohľadom na majetkové a sociálne
pomery strany sporu, pričom takýto sociálny aspekt vystupuje do popredia napríklad vtedy, keď povinná

stranamôženahradiťtrovylensveľkýmiťažkosťami.Aniuvedenévprejednávanomprípadepreukázané
žiadnym spôsobom nebolo. Žalobca navyše nijakým spôsobom v konaní nepreukazoval, že by sa
nachádzalvnepriaznivejfinančnejsituácii.Naopakžalovanýpredložilkodvolaniudôkazy,ktorévyvracali
nepriaznivé majetkové, resp. finančné pomery žalobcu. Odvolací súd má za to, že samotná skutočnosť,
že žalobca je podnikateľským subjektom, ktorý oproti žalovanému dosahuje v poslednom období (v

konaní preukázané finančné výsledky za rok 2022) nižšie tržby, zisky a výnosy, nie je dôvodom, aby súd
uprel žalovanému právo na náhradu trov konania.

26. V späťvzatí žaloby žalobca ako dôvod na aplikáciu § 257 CSP uvádzal právnu úpravu
v zákona o OZE, ktorá bola podľa jeho názoru chaotická a spôsobila v podnikateľských kruhoch

debatu a problémy, neprimeranú tvrdosť zákona a princíp spravodlivosti. Odvolací súd nevzhliadol
v prejednávanej veci žiadny z uvedených dôvodov, pre ktorý by bolo potrebné aplikovať § 257
CSP. Argument odvolateľa o značnej debate vo vzťahu k charakteru lehoty podľa zákona o OZE
(hmotnoprávna alebo procesnoprávna), považuje odvolací súd za subjektívny názor žalobcu v pozícii
výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov, ktorý nie je spôsobilý akokoľvek negovať alebo korigovať

základnú zásadu vyjadrenú v § 256 ods. 1 CSP týkajúcu sa náhrady trov konania. Žalovaný od
počiatku žalobu hodnotil ako nedôvodnú a trval na tom, že žalobca žalobou uplatnený nárok nemá.
Vývoj judikatúry v neprospech žalobcu hodnotí odvolací súd ako určité riziko, ktoré ako strana sporu
musí znášať. Skutočnosť, že spor nebol rozhodnutý podľa predstáv a očakávaní žalobcu, neznamená,že pokiaľ ide o trovy konania a ich náhradu (po tom, ako sa žalobca rozhodol žalobu vziať späť),
je bez ďalšieho uvedené potrebné vyhodnotiť ako výnimočnú okolnosť a dôvod hodný osobitného
zreteľa. Ako vyplýva aj z vyššie citovaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

4Obdo/90/2020 (bod 57. jeho odôvodnenia), už Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp.
zn. PL ÚS 50/2015 zo dňa 22.3.2017 konštatoval neudržateľnosť procesnoprávneho charakteru lehoty
ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o OZE. Rovnako sa v citovanom uznesení konštatuje, že
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Obdo/18/2018 zo dňa 27.8.2019 konštatoval
hmotnoprávny charakter predmetnej lehoty. Tvrdenie, že podľa žalobcu spôsobil problém a chaos

samotnýzákonodarcapritvorbeprávnejnormy,nemôžebyťvprejednávanomprípadekladenénaťarchu
žalovaného, ktorý sa v konaní riadne bránil voči žalobe a rovnako bol počas celého konania v stave
právnej neistoty. Ako neprimeranú tvrdosť by podľa odvolacieho súdu bolo možné považovať to, ak
by náhrada trov konania nebola priznaná žalovanému voči žalobcovi. Žalobca v odvolacom konaní
ničím nepreukázal ním tvrdenú skutočnosť, že z judikátornej činnosti súdov je známe, že výrobcovia
energie boli zmenou zákona o OZE dotknutí na svojich právach. Odvolací súd sa nestotožnil ani

s tvrdením žalobcu, že zastavenie konania nezavinil priamo. V konaní bolo podľa názoru odvolacieho
súdu spoľahlivo preukázané, že žalobca vzal svoju žalobu späť. Uvedený postup bol pritom slobodným
rozhodnutím žalobcu, ktoré mohol, ale nemusel zvoliť.

27. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP videl odvolací súd v tom, že z obsahu

spisu nevyplývalo, ako a na základe akých dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj minimálny
zásahdofinančnejsféryžalobcu,jespôsobilýnavodiťohrozeniejehopodnikania,akoajzakýchdôkazov
vychádzal pri rozhodovaní pri porovnávaní finančnej situácie strán sporu.

28. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

29. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na neúspech žalobcu v odvolacom konaní, priznal odvolací súd
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).