Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. máj 2024

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 13C/75/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323203031
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Lacová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2024:8323203031.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou: JUDr. Lucia Lacová, v spore žalobcu: A. B. B. C., narodený

XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., právne zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr.
Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom Ku Potoku č. 4, 040 01 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému:
Slovenská republika, v mene ktorej koná A. F. SR, so sídlom G. D. X, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX,
v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva žalovaného podľa práva
Európskej únie Slovenskou republikou, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.600,00 Eur v lehote do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

III. Súd žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 100%
z prisúdenej sumy s tým, že o samotnej výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením súdneho úradníka.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 05.10.2023 bola Okresnému súdu Humenné doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal
vydania rozhodnutia tak, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške

5.000,00 Eur a povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobca je príslušník E. I. J. J. Slovenskej
republiky a uplatnený nárok odôvodnil nasledovne tým, že si uplatňuje nárok na náhradu škody,
spôsobenej žalovaným, ktorým je Slovenská republika, v dôsledku porušenia práva Európskej únie.
Žalobca poukázal na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len Smernica 2003/88/ES) v článku 6 písm. b) určuje
maximálnu dĺžku týždenného pracovného času a to v rozsahu 48 hodín, pričom predmetná smernica
bola nesprávne transponovaná do slovenského právneho poriadku, nakoľko zákon č. 315/2001 Z.

z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje hasičovi vykonávať štátu službu aj nad rozsah 48
hodín. V tejto súvislosti žalobca poukázal na jednotlivé týždne, v ktorých v období od 05.10.2020 do
04.10.2023 došlo k prekročeniu týždenného pracovného času, s poukazom na rozvrhnutie služobnej
pohotovosti, ktorú žalobca trávil na pracovisku a v prípade potreby musel byť pripravený na výjazd do
1 minúty od jeho vyhlásenia, pričom táto pohotovosť sa mu nezarátava do fondu pracovného času.
Taktiež žalobca poukázal aj na to, že na pracovisku napr. v mesiaci november 2021 strávil 240 hodín,
pričom fond pracovného času mu vykazoval len 168 hodín, čo však absolútne neodzrkadľuje realitu.

V dôsledku uvedeného žalobca nemá dostatok času na regeneráciu a odpočinok, je oddelený od
svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť
venovať sa svojím vlastným potrebám a organizovať si svoj súkromný čas je takmer vylúčená, resp.
obmedzená. Uvedené podľa názoru žalobcu vyvolalo zodpovednosť žalovaného podľa práva EÚ zaškodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú nesprávnou transpozíciou práva EÚ do vnútroštátneho práva. Má
za to, že služobný čas má byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu povinností, vyplývajúcich
zo Smernice 2003/88/ES. V dôsledku porušenia práva Únie došlo zo strany žalovaného k porušeniu

práva žalobcu na ochranu zdravia a zároveň aj k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život,
pretože musel odpracovať viac, ako by bol povinný v zmysle ustanovení smernice, a teda tento čas
nemohol venovať rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením. Právna úprava zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov odporuje čl. 6 písm. b) ako aj čl. 2 Smernice. V súvislosti s aplikáciou predmetného

ustanovenia smernice aj na prejednávaný prípad, žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ C-429/09 G. K., C-437/05 J. F. ako aj C-397/01 G., pričom Súdny dvor v týchto rozhodnutiach
konštatoval, že pohotovosť, ktorá je vykonávaná v režime fyzickej prítomnosti na mieste výkonu práce,
tak tento čas je potrebné zahrnúť do týždenného pracovného času, ktorý nemôže týždenne prekročiť
rozsah 48 hodín. Prvé z uvedených rozhodnutí sa dokonca týkalo režimu pohotovosti u nemeckých
hasičov a Súdny dvor v ňom uviedol, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok. Vo vzťahu k žiadanej

výške nemajetkovej ujmy, žalobca uviedol, že táto má byť primeraná, pričom poukázal na rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ a to vo veci C-46/93, kde tento súd zdôraznil, že spôsob náhrady škody má byť
v súlade so zásadou rovnocennosti, a to s prihliadnutím na náhradu škody, ktorá je poskytovaná
vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažnosti alebo podobných žalôb, vychádzajúcich z vnútroštátneho práva.
Žalobca taktiež uviedol, že z úniového práva vyplýva, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či

boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu, pričom v zmysle stabilizovanej
judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, či
porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Žalobca má za to, že v jeho prípade boli splnené
všetky podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR,

za porušenie jeho práva, garantovaného čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z čoho vyplýva jeho nárok
na náhradu takto spôsobenej škody. Čo sa týka prvej podmienky, tak v tejto súvislosti poukázal na to, že
čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES upravuje maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného
času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, keďže uvedené
ustanovenie predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemôže byť podrobené akejkoľvek

podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Vo vzťahu k druhej podmienke a to charakteru porušenia
práva EÚ, v tejto súvislosti žalobca poukázal na judikatúru Súdneho dvora (bod 58 rozsudku G.
K.), z ktorého vyplýva, že toto porušenie práva EÚ je dostatočne závažné. Taktiež žalobca mal
za splnenú aj príčinnú súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a škodou,

keďže v dôsledku nedodržania maximálneho týždenného pracovného času v danom prípade, žalobca
stratil čas, ktorý mohol venovať odpočinku, prípadne svojim voľnočasovým aktivitám. Vo vzťahu
k samotnej výške uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na to, že vnútroštátne právo nemá
osobitnú úpravu, obsahujúcu náležitosti konania o náhrade škody spôsobenej porušením úniových práv
jednotlivcov, preto analogicky na vec navrhuje aplikovať ustanovenia § 11 až 13 OZ, keďže tieto upravujú

vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu. Žalobca vo vzťahu k výške náhrady
nemajetkovej ujmy poukázal na to, že v prípade žalobcu dochádzalo k dlhodobému nerešpektovaniu
úniovým právom určeného týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES, čo sa prejavilo
v jeho osobnostnej sfére. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca predmetnou žalobou žiadal, aby
mu súd priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,00 Eur, a rovnako mu priznal nárok

na náhradu trov konania.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 08.12.2023 uviedol, že Smernica 2003/88/ES, ktorá podľa
názoru žalobcu bola nesprávne transponovaná do slovenského právneho poriadku, v čl. 1 ods. 3
v rámci osobnej pôsobnosti, vymedzuje odvetvia, na ktoré sa táto smernica má vzťahovať, pričom táto

je vymedzená odkazom na čl. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 89/391/EHS z 12.06.1989
o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, pričom
táto smernica v čl. 2 ods. 2 obsahuje aj negatívny výpočet odvetví, na ktoré sa jej pôsobnosť nevzťahuje,
pričom sa jedná aj o odvetvia činností, ktorých charakteristiky, vlastné pre určité osobitné činnosti
verejných služieb, sú s ňou v rozpore, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti

služieb civilnej ochrany. Preto vzhľadom na charakter žalobcom vykonávaných činností (zásahová
činnosť) a s tým spojený rozvrh služobného času, sa podľa názoru žalovaného Smernica 2003/88/
ES na služobný pomer príslušníkov E. I. J. J. nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia
nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný poukázal na to, že oproti štandardnýmpracovnoprávnym vzťahom, štátna služba príslušníkov E. I. J. J. vykazuje aj špecifiká štátnej služby
príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho
zabezpečenia, prísnej subordinácii, a pod.). Taktiež čo sa týka úloh, ktoré príslušníci E. I. J. J.

plnia, možno podľa názoru žalovaného, odkazujúc na právne predpisy, týkajúce sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného E. I. J. J., tieto činnosti bez
akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle
čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že Smernica č.2003/88/ES sa na žalobcu
nevzťahuje, preto žalobcovi nemohla vzniknúť škoda. Žalovaný poukázal na § 12 zákona č. 42/1994

Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, na § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., na § 8
ods. 1 a § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme, a v súvislosti
s tým uviedol, že nakoľko príslušníci E. I. J. J. plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi,
aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, nemožno na nich aplikovať predmetnú smernicu
v časti rozvrhnutia služobného času ako aj odmeňovania. Žalovaný vo svojom vyjadrení vzniesol aj
námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa jeho názoru mal byť v predmetnom

spore žalovaný zamestnávateľ žalobcu, ktorý rozvrhoval žalobcovi týždenný pracovný čas. Žalovaný
mal taktiež za to, že bolo povinnosťou žalobcu podľa § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. upozorniť
svojho nadriadeného, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad Smernicou povolený limit. Žalovaný
poukázal na to, že žalobca uvedenú povinnosť nesplnil, a taktiež za každú hodinu určenej služobnej
pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu

boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Následne
sa žalovaný vyjadril k transpozícií jednotlivých článkov Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES bol transponovaný do
štvrtej hlavy zákona č. 315/2001 Z.z., konkrétne do ustanovení § 85 a nasl., ktoré upravujú služobný čas
hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Z uvedených ustanovení vyplýva, že

okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase, sa za výkon štátnej služby považuje aj
služobná pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z.z. Uviedol, že ustanovenia § 86 ods.
2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nepopierajú, že by služobná pohotovosť v štátnej službe
bola výkonom štátnej služby, ale účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v

štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Poukázal na to, že pri nariadenej služobnej
pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného
času, čo sa prejavuje aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe.

Žalovaný má za to, že vyššie ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia
Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl.
3) a platnej Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.
Vo vzťahu k transpozícií čl. 6 Smernice 2003/88/ES, žalovaný poukázal na čl. 16 písm. b) a čl. 17
ods. 3 Smernice 2003/88/ES, pričom uviedol, že predmetná smernica pripúšťa výnimku z maximálneho

limitu počtu hodín za splnenia podmienok, ktorými sú písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce
nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín, zamestnávateľom vedený záznam
o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a zároveň, ak zamestnávateľ dodržiava
všetky zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri práci, a ak žiadnemu zamestnancovi
nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto

práce. Žalovaný taktiež uviedol, že Smernica 2003/88/ES (čl. 16) umožňuje ustanoviť aj odlišné
referenčné obdobie, a to v trvaní 4 mesiacov, čo prichádza do úvahy pri nerovnomerne rozvrhnutom
pracovnom čase a zároveň v čl. 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť
uplatnenia výnimky a určenia dlhšieho referenčného obdobia na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené
v kolektívnej zmluve, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného

obdobia je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo
výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa
príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že zákon
č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je
služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z., avšak v zmysle

§ 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v
rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu rozvrhnúť služobný čas hasičov aj nerovnomerne,
avšak dĺžka riadneho služobného času nemôže byť v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18hodín a s poukazom na § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. nemôže celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti prevýšiť 24 hodín v
služobnom dni. U žalobcu došlo k nerovnomernému rozvrhnutiu služobného času v referenčnom období

6 mesiacov, čo umožňuje čl. 17 ods. 1 Smernice. Žalovaný dodal, že napriek tomu, že vnútroštátne
právo explicitne neupravuje maximálny priemerný týždenný služobný čas, tak zákon č. 315/2001 Z.
z. a Kolektívne zmluvy ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, preto má žalovaný za to,
že právne predpisu sú transponované v čl. 6 Smernice správne. Keďže sa žalobcovi nepodarilo
preukázať, že by štát neprevzal smernicu do zákona správne, preto neboli naplnené podmienky pre

vznik nároku na náhradu škody. Taktiež žalovanému nie je zrejmé, aká škoda vznikla žalobcovi, keďže
za vykonávanie pracovnej pohotovosti bol žalobca odmeňovaný, a to bez ohľadu na to, či došlo
k výkonu práce žalobcom. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora C-46/93 H. L. G.
(bod 84), v zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú
snahu odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na
právnu ochranu. Keďže žalobca neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú

pohotovosť, resp. že výkon služobnej pohotovosti považuje za ujmu, nebolo možné, aby zamestnávateľ
včas zamedzil prípadnému vzniku takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Žalovaný poukázal
na to, že žalobca vykonáva štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom v súlade
s § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. tak, aby dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch nebola vyššia ako 18 hodín a zároveň, aby určená služobná pohotovosť, ktorá nadväzuje na

štátnu službu nepresahovala spolu so štátnou službou 24 hodín v služobnom dni. Žalovaný taktiež
uviedol, že žalobca nikdy voči plánovaným rozvrhom služobného času nenamietal, teda konkludentne
súhlasil s rozvrhnutím služobného času. Zo strany žalobcu nedošlo k snahe upozorniť zamestnávateľa
na porušovanie smernice, čím by došlo k vyriešeniu problému zmierlivo bez potreby súdneho konania.
Následne v ďalšom texte vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že vo veci M. K., na ktorú poukazuje

žalobca, sa jednalo o vec mestského hasiča, pričom výkon služby mestského hasiča sa odlišuje od
služby príslušníka E. I. J. J., ktorého zriaďovateľom je štát. Z predmetného rozhodnutia Súdneho
dvora následne žalovaný odcitoval odsek rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že Smernica 2003/88/ES
neobsahuje nijaké ustanovenie, týkajúce sa náhrady škody, vzniknutej porušením jej ustanovení, preto
je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti

a efektivity určil, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť
nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a zároveň, aby
definoval pravidlá, týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 8C/25/2017 z 23.12.2019, potvrdeného rozsudkom Krajského
súduvPrešovesp.zn.15Co/6/2020z24.11.2020.Uviedol,ževkonaníjepotrebnépreukázať,čižalobca

skutočne pracoval nad maximálny týždenný limit, nakoľko nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti
sú hodinami nad maximálny limit pracovného času a taktiež je v tejto súvislosti potrebné zohľadniť aj
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času v referenčnom období. Vo vzťahu k výške žiadanej náhrady
nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že túto považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou

žalobcu podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. N. A. v. Spojené kráľovstvo), pričom
pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. K. v.
Moldavsko, C. a A. v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého
výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi

súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko). Napokon Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná
za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie
iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať

maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. B. I. O. v. Fínsko).
Následne žalovaný uviedol, že nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu
reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané,
pričom súd musí posudzovať každý prípad jednotlivo. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že žalobca je povinný zdôvodniť, prečo nebola pre neho

postačujúca iná forma zadosťučinenia. Záverom len doplnil, že z dôvodu, že zo strany žalobcu nebol
preukázaný zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej
súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorú žalobca požaduje, nemožno žalobe vyhovieť. Žalovaný poukázal na doterajšiu rozhodovaciuprax všeobecných súdov SR v obdobných súdnych sporoch, odcitoval jednotlivé rozhodnutia s tým,
že priemerná výška doposiaľ priznanej škody v obdobných rozhodnutiach predstavuje sumu približne
1.000,00 Eur až 2.500,00 Eur. V závere uviedol, že v prípade, že sa súd nestotožní s vyššie uvedenými

námietkami, žalovaný navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal náhradu
trov konania.

3. Žalobca v replike zo dňa 15.01.2024 uviedol, že výkladom článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa
zaoberali viaceré rozhodnutia Súdneho dvora, pričom žalobca poukázal na rozhodnutie G. C-397/01

bod 53, v ktorom SD EÚ uviedol, že čl. 2 ods. 2 predmetnej smernice nevylučuje z jej pôsobnosti
služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Poukazujúc na uvedené
konštatoval, že výnimka z čl. 2 ods. 2 tejto smernice bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho
fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane
osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre ktorú je typické,

že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Z rozhodnutia C-52/04 (bod
57) G. der K. E. je zrejmé, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje
výnimka,uvedenávčl.2ods.2smerniceč.89/131/EHS,aletietočinnostipatriadopôsobnostismernice,
pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok. Aj z rozhodnutia C-518/15 R. A. vyplýva, že smernica
2003/88/ES sa má uplatniť na činnosť hasičského zboru bez ohľadu na charakter vykonávanej činnosti.

V tejto súvislosti žalovaný poukázal na čl. 17 ods. 3 bod iii) smernice, ktorá výslovne uvádza, že sa
vzťahuje aj na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Z uvedených dôvodov žalobca nesúhlasil
s tvrdením žalovaného, že by sa predmetná smernica nevzťahovala na protipožiarne služby a na služby
civilnej ochrany. Vo vzťahu k námietke pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že táto vyplýva zo
zodpovednosti štátu za správnu transpozíciu smernice do právneho poriadku, pričom za Slovenskú

republiku koná A. F. ako ústredný orgán štátnej správy pre E. I. J. J. podľa § 11 písm. c) zákona č.
575/2001 Z.z. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023. Žalobca taktiež poukázal na fakt, že slovenský zákonodarca rozhodol,
že smernica 2003/88/ES bude transponovaná do zákona č. 315/2001 Z.z., čo vyplýva z prílohy č. 4
v bode 6 tohto zákona, pričom samotné rozvrhnutie pracovného času žalobcu prekračuje maximálny

týždenný pracovný čas, čo odporuje čl. 6 písm. b) Smernice, a ktoré vyplýva z pripojeného prehľadu
týždennej dochádzky žalobcu. Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej transpozícií Smernice, praktický
dôsledok aplikácie zákona č. 315/2001 Z.z. negarantuje 48 hodinový týždenný pracovný čas pre
členov E. J. SR, a rovnako z predmetného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich týždenného služobného času (§ 85 a § 92

zákona č. 315/2001 Z.z.). Práve naopak, iba v prípade, ak dôjde k výkonu počas tejto pohotovosti,
uvedené sa považuje za štátnu službu nadčas (§ 122 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z.). Žalobca
poukázal na to, že smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu prechodnú kategóriu medzi pracovným
časom a časom odpočinku vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku, preto je nevyhnutné
považovať služobnú pohotovosť za súčasť pracovného času. Keďže zo strany žalovaného k uvedenému

nedochádza, pravidelne jeho týždenný pracovný čas prekračuje dovolený limit 48 hodín, a teda porušuje
ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Žalobca opätovne poukázal na judikatúru SD EÚ,
na ktorú poukazoval už v žalobe, pričom konštatoval, že z týchto rozhodnutí je zrejmé, že pracovnú
pohotovosť ako hasičov, tak aj lekárov a lekárskych záchranárov, je nevyhnutné zaradiť do pracovného
času, a to bez ohľadu na intenzitu činnosti pracovníka, keďže relevantnou skutočnosťou je dispozícia

zamestnanca zamestnávateľovi. Žalobca taktiež konštatoval, že žalovaný napriek tomu, že poukázal na
jednotlivé ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z., do ktorých bola transponovaná smernica 2003/88/ES,
tento sa nezaoberal tou skutočnosťou, či štát nie je povinný garantovať 48-hodinový týždenný pracovný
čas aj počas referenčného obdobia, keďže žiadne ustanovenie smernice nespája so zavedením
referenčných období možnosť nerešpektovať povinnosti vyplývajúce z čl. 6 písm. b) Smernice. V tejto

súvislosti žalobca poukázal na rozsudok C-254/18 z 11.04.2019. Vo vzťahu k jednotlivým náležitostiam
pre priznanie nároku na náhradu škody žalobca poukázal na bod 59 rozhodnutia G. K. C-429/09, pričom
konštatoval, že škoda žalobcovi mala vzniknúť v dôsledku straty času na odpočinok, nemožnosti voľne
disponovať so svojím časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať a regenerovať svoje sily. Keďže
v slovenskom právnom poriadku neexistuje úprava konania o náhradu škody spôsobenej porušením

úniových práv, v dôsledku toho žalobca analogicky vychádzal z ustanovení § 11-13 OZ v spojení
s § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Vo vzťahu k výpisom z dochádzkového systému SAP žalobca uviedol, že evidencia pracovného
času obsahuje jednak plánované hodiny, ale aj skutočne odpracované hodiny. Taktiež za nedôvodnúpovažoval aj námietku žalovaného, že najskôr mal žalobca upozorniť svojho zamestnávateľa, nakoľko
by bolo v rozpore s princípom efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť využívať všetky právne
prostriedky,ktorésúimkdispozícií,akbyimtospôsobiloneprimeranéťažkostialebobytonebolomožné

od nich rozumne vyžadovať. Uvedenú námietku vyhodnotil ako prenášanie zodpovednosti členských
štátov za dodržiavanie práva únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia povinnosti
vyňať nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83
C-429/09).Vovzťahukvýškepriznávanéhonárokunanáhraduškodyžalobcapoukázal,ževobdobných
prípadoch sú priznávané sumy od 2.500,00 Eur do 6.167,21 Eur, pričom uviedol konkrétne sumy a sp.

zn. jednotlivých rozhodnutí súdov. Vo vzťahu ku konkrétnym skutočnostiam, ktorými mala byť žalobcovi
spôsobená škoda, tento poukázal na stratu niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného
na regeneráciu pracovných síl, v dôsledku čoho len samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením. Žalobca dal do pozornosti závery vyplývajúce z rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/20/2023 z 30.03.2023, v ktorých sa odvolací súd vysporiadal s totožnými
námietkami žalovaného ako v predmetnom konaní.

4. Žalovaný v duplike zo dňa 31.01.2024 zotrval na svojich argumentoch, uvedených vo vyjadrení
k žalobe, a to najmä na nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, výklade pôsobnosti Smernice 2003/88/
ES založenom na negatívnom vymedzení pôsobnosti Smernice 89/391/ES v zmysle čl. 2 ods. 2 ako
aj na tom, že dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne s poukazom

na svoje predchádzajúce vyjadrenie. Žalovaný má naďalej za to, že žalobca, ako ani jeho právny
zástupca, v konaní neosvedčili, aby žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody a nepreukázali zásah do
súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Zároveň s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.

zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017 namietal neprimeranú výšku požadovanej škody 5.000,00
Eur, a to aj vzhľadom na rozhodovanie súdov SR v iných veciach, ktorých spisové značky a označenia
súdov uviedol, so záverom že priemerná výška doposiaľ priznanej škody v obdobných rozhodnutiach
predstavuje sumu približne 1.000,00 až 2.500,00 Eur. Zároveň poukázal, že k porušovaniu, resp.
prekračovaniu 48-hodinového služobného času nedochádza sústavne, čo vyplýva práve z predloženého

výpisu z dochádzkového systému SAP. Zároveň uviedol, že má zato, že žalobca nepreukázal, že
tvrdený zásah do jeho osobnej sféry sa negatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch alebo, že by
mal dopad na jeho zdravotný stav v takej miere, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch v žalobcom požadovanej výške.

5. Žalobca na pojednávaní dňa 20.05.2024 uviedol, že trvá na podanej žalobe a súdu doručených
vyjadreniach v celom rozsahu, pričom v rámci dokazovania žiadal, aby sa súd oboznámil s údajmi
z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP a zároveň, aby súd vykonal výsluch žalobcu.
Žalovaný na pojednávaní dňa 20.05.2024 zotrval na obsahu doručených vyjadrení s poukazom na
vznesené námietky ohľadom samotnej existencie nároku ako takého, ako aj výšky uplatňovanej

nemajetkovej ujmy a mál za to, že žaloba nie je opodstatnená. Navrhol, aby súd žalobu zamietol a priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania.
Žalobca po poučení k veci uviedol, že v E. I. J. J. F. E. pracuje od 01.01.2003, pričom od roku 2008
je veliteľom čaty. V rámci ranného nástupu zadeľuje prítomné osoby a techniku, v dopoludňajších
hodinách sa venuje výcviku a príprave techniky, popoludní sú zaradené aj fyzické aktivity a podobne.

Na pracovisku je povinný byť prítomný od 7 hod. ráno do 7 hod. ráno ďalšieho dňa, teda sú to tzv.
24-ky. Čo sa týka času osobného voľna, v tomto sa venuje oddychu, prípadne starostlivosti o rôznu
techniku a iné podobné záležitosti. Čo sa týka zásahu do jeho osobného a rodinného života, t. č. je
rozvedený má 2 plnoleté deti, syn má 24 rokov a dcéra má 18 rokov. V čase, kedy sa snažil s deťmi
stretávať a snažil sa aj o striedavú starostlivosť, mu toto nebolo umožnené, pričom dôvodom bola

práve jeho práca, keďže pracuje na zmeny. Týmto spôsobom to bolo zdôvodnené zo strany súdu, že
striedavá starostlivosť v takom prípade nie je možná. Keďže jeho práca sa nezmenila, ďalej sa už o to
ani nepokúšal. S deťmi sa stretáva kedy ako vyjde, pretože je pracovne vyťažený, buď býva v službe,
má pohotovosť alebo je niekde na výjazdoch, takisto sa zúčastňuje pravidelných školení a výcvikov.
Keď malo byť pojednávanie v tejto veci 17.04. bol povinný sa zúčastniť týždenného výcviku v Lešti a

nemohol to zrušiť aj z dôvodu, že bola dodaná nová technika a teda bolo naozaj nevyhnutné, aby sa
tohto výcviku zúčastnil ako člen modulu A., ktorý zasahuje pri rôznych zemetraseniach a podobných
živelných pohromách, nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Žalobca má s terajšou priateľkou maloletého
6-ročného syna, ktorý navštevuje 1. ročník ZŠ a venuje sa futbalu. Z dôvodu pracovnej vyťaženosti jeveľmi náročné skĺbiť starostlivosť o rodinu a syna, a zabezpečiť jeho účasť na všetkých futbalových
tréningoch. Predtým sa vo futbale angažoval, trénoval deti, ale musel nakoniec od toho odstúpiť, pretože
to nebolo možné skĺbiť so zamestnaním. Čo sa týka výkonu samotnej služobnej pohotovosti, táto býva

nariaďovaná po zmene na 24 hodín. V tom čase sú povinní byť tzv. „na telefóne“, v podstate celý čas
v strehu, či ho niekde nezavolajú, či sa niečo nestane. Do hodiny od povolania sú povinní sa dostaviť
na pracovisko a odtiaľ zbalení a nachystaní s technikou vyraziť na miesto zásahu. Čo sa týka širšej
rodiny, stretávanie je potrebné si dobre naplánovať, pretože vzhľadom na jeho prácu, je problematické
sa stretnúť napr. v prípade nejakých sviatkov, osláv, narodenín a pod. To isté platí aj pre Vianoce, Veľkú

noc a podobné sviatky, kedy naozaj nevie zaručiť, že bude doma, hoci má maloleté dieťa. Rovnako s
terajšou partnerkou sa mu nedarí budovať tento vzťah takým spôsobom, aby na ňu mal dostatok času
a naozaj sa jej venovať.

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom celého súdneho spisu v danej
veci a vyjadreniami strán, vrátane pojednávania, a zistil tento skutkový stav.

7. Predmetom žaloby je nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému z dôvodu, že
žalovaný nesprávne transponoval Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v dôsledku čoho predmetný zákon neobsahuje
maximálnevymedzenietýždennéhopracovnéhočasuvrozsahu48hodín,ktorénemôžebyťprekročené.

Z tvrdení žalobcu v jeho písomných podaniach, ktoré neboli žalovaným spochybnené, je zrejmé, že
jeho týždenný pracovný čas sa počas rokov 2019-2021 skladal zo sedemnásť (17), od roku 2022
zo šestnásť(16) hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala sedem (7), resp. od roku 2022
osem (8) hodinová pohotovosť, počas ktorej bol žalobca v mieste výkonu štátnej služby k dispozícii
zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah, pričom však súhrn takto uvedených zmien v rámci

týždenného pracovného času pravidelne prekračoval 48 hodín. U žalobcu došlo v priebehu 3 rokov,
t. j. 05.10.2020 do 04.10.2023 opakovane k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48 hodín.
Žalovaný žalobcom predložený rozpis pracovného času nerozporoval, teda nespochybňoval, že by sa
jednalo o nepravdivé informácie, preto súd z týchto údajov pri rozhodovaní vychádzal.

8. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzatvára:
Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a európskej
únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu
sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.
Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní

sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len ako „smernica“) podľa čl. 1 ods. 1 upravuje minimálne
požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.
Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálnu dobu denného odpočinku,

týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na prvý týždenný pracovný čas a b) určité
aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.
Podľa článku 1 bod 3 smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia, verejné a súkromné, v
zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smere 1999/63/ES bez toho, aby bol

dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.
Podľa článku 2 ods. 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: 1."pracovný čas" je
príslušnýčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosť
alebo povinnosti v súlade s príslušnými právnymi predpismi a/alebo praxou.
Podľa článku 2 ods. 9 smernice, primeraný odpočinok“ znamená, že pracovníci majú pravidelný čas

odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby
sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia
úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie.
Podľa článku 6 smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade

s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzený
zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.Podľa článku 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej
dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri

výpočte priemeru neutrálne.
Podľa § 1 od. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom
období (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“) tento zákon upravuje aj štátnu službu a právne vzťahy, ktoré
súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby.

Podľa § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.
Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.
Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich

mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.
Podľa§91ods.1ažods.3zákonač.315/2001Z.z.,štátnouslužbounadčasještátnaslužbavykonávaná

nad rámec určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V kalendárnom
roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 až ods. 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.
Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods.1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy,
ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty
určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do

pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy.
Podľa čl. 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv, každý má právo na odpočinok a
zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.

9. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy)

z dôvodu porušenia práva EÚ postupom žalovaného, ktorý neúplne, resp. nesprávne prevzal do
právneho poriadku SR Smernicu 2003/88/ES, čím porušil právo žalobcu na smernicou stanovený
maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať,
že právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie, patrí medzi všeobecné zásady
komunitárneho práva, vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu

úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku,
ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Uvedené
vyplýva aj z právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže čl. 7 ods. 2, 5 a čl. 144 Ústavy SR
ustanovuje zásadu prednosti a priameho účinku komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. Vzmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú
prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. V tejto súvislosti je potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci

zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na
zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva, a zdržať
sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok
komunitárneho práva. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene

členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú
škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady: ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 K., C- 178,179 a 188 až 190/94 L.), ad 2/
aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, C.
II C 106/77), ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie

(C 2/06 O., vec C 453/00 O. a E.), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je
v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 H. L. G. a K.). Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú
škodu podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20
rozhodnutia C 445/06 L. C., bod 51 rozhodnutia C 224/01 O., bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 H. L. G.
I. K., bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 K.): 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo

právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test P. N. P.), 2/ porušenie
úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou
spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd (viď bod 26 a 27 rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/66/2022
z 19.07.2023).

Vzhľadom na uvedené pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie
vymienených troch podmienok, pričom tunajší súd po preskúmaní okolností daného prípadu
a s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie má za to, že tieto podmienky sú v danej
právnej veci splnené, a teda nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.

10. Žalovaný v konaní vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú odôvodňoval
tým, že podľa názoru žalovaného žalobu pre netransponovanie, resp. nesprávnu transpozíciu smernice
do právneho poriadku, môže podať Európska komisia na Európsky súdny dvor alebo fyzická/právnická
osoba, ktorá bola priamo dotknutá, na vnútroštátny súd členského štátu s tým, že žalobca mal žalovať
svojho zamestnávateľa. S uvedeným sa tunajší súd nestotožnil poukazujúc, že z judikatúry Súdneho

dvora jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak sa fyzická osoba domáha nároku na náhradu škody
v dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práv tejto osoby,
pričom predpisy komunitárneho práva neupravujú postup, akým sa týchto nárokov môže fyzická osoba
dovolať, táto má právo subsidiárne použiť právne predpisy vnútroštátneho práva pri zachovaní princípov
rovnocennosti (existencia rovnakých procesných pravidiel a zásad rozhodovania ako sú tie, ktoré sa

uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou aj v prípade nárokov založených
na práve EÚ) a princípov účinnosti (zabezpečenie, aby vnútroštátne procesné pravidlá neznemožnili
uplatňovanie nárokov, založených na práve EÚ alebo ich neprimerane nesťažili). Keďže vnútroštátna
právna úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní o náhradu škody
v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku SR, v dôsledku

uvedeného je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie právnu úpravu, ktorá upravuje právne
vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci upravuje
zákon č. 514/2003 Z.z., kde je v § 4 písm. e) označený ako orgán, ktorý koná v mene SR v prípade vzniku
škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné ministerstvo či iný ústredný orgán štátnej

správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v danej oblasti. Keďže predmetný zákon na vec
nie je možné aplikovať z dôvodu, že do pôsobnosti tohto zákona patria iba právne vzťahy založené na
nesprávnom úradnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí štátu alebo orgánu územnej samosprávy,
pričom výslovne v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je vylúčená zodpovednosť štátu v dôsledku nesprávneho
zákonodarného a legislatívne procesu, tunajší súd analogicky na vec aplikoval iba ustanovenie § 4

písm. e) zákona č. 513/2003 Z.z., ktoré upravuje okruh štátnych orgánov, ktoré sú oprávnené konať
v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu, a to poukazujúc na povinnosť vnútroštátneho súdu
rešpektovať princípy rovnocennosti a účinnosti. V danej právnej veci je nevyhnutné konštatovať, že
z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj z princípov, na ktorých je založené právo EÚ vyplýva, že členskýštát zodpovedá za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho práva, a preto pasívna
vecná legitimácia vyplývajúca z hmotného práva svedčí v danej právnej veci práve Slovenskej republike
ako členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V mene štátu je oprávnené v danej

veci konať Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj E. I. J. J. SR, ktoré bolo
garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z.z.

11. Ďalšia námietka žalovaného spočívala v tom, že na štátnu službu hasičov sa predmetná smernica
nevzťahuje, pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci E. I. J. J. je možné subsumovať pod negatívne

vymedzenie pôsobnosti smernice v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. S týmto tvrdením žalovaného sa
tunajší súd rovnako nestotožňuje, pričom poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou
otázkou zaoberal v rozhodnutiach vo veciach K. (C-429/09), G. (C-397/01 až C-403/01), G. L. K. E.
(C-52/04). V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na znenie čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti predmetnej smernice tak, že táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činností, verejné a súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli

dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Smernica 89/391/EHS upravuje svoju pôsobnosť
v ustanovení čl. 2 ods. 1 tak, že sa uplatňuje na všetky odvetvia činností, a to verejné aj súkromné
(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.),
pričom ods. 2, prvá veta smernice 89/391/EHS ustanovuje, že predmetná smernica sa neuplatňuje
tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných

služieb, napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. Poukazujúc na zámer predmetnej smernice 89/391/
EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany, ale
len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ako uviedol aj žalobca vo svojom vyjadrení, a teda sa
neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá vážna - kritická situácia, pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť
ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti, a ak by za takejto situácie uplatňovaním všetkých povinností,

vyplývajúcich zo smernice, došlo k obmedzeniu alebo ohrozeniu možnosti zabezpečiť uvedené činnosti.
Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda nejde o automatické vylúčenie všetkých vzťahov v rámci
civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené predmetnou smernicou, a v rámci ktorých taktiež má dôjsť
kochranezdraviazamestnancov.Služobnáčinnosťžalobcuakohasičataknazákladevyššieuvedených
záverov patrí do pôsobnosti Smernice. Nemenej významnou skutočnosťou v predmetnej veci je to, že

Súdny dvor Európskej únie už vo vzťahu k tejto problematike zaujal stanovisko v rozhodnutí G. K., kde
výslovne uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 predmetného
rozsudkuSúdnydvorkonštatuje,žečlánok6písm.b)Smernice2003/88predstavujepravidlosociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom

povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti
ako je činnosť hasičov, o ktorú ide v prejednávanej veci, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, G., C-397/01, body 98 a 100, ako aj

G. K., C-429/09, body 33 - 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav
pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor v rozsudku G. K.
(C-429/09 týkajúci sa hasičov), J. F. (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a G. (C-397/01 týkajúci sa lekárskych
záchranárov), pričom dospel k záveru, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného
času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný

čas, a rovnako túto pracovnú pohotovosť je nevyhnutné považovať za pracovný čas, ak je zamestnanec
povinný byť na pracovisku. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí G. K. taktiež konštatoval, že právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 rozsudku G. K. C-429/09). Zároveň vyslovil aj to, že členské štáty

nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky G. a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj K.,

body 56 až 59). V bode 38 je uvedené, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. K., ktorého
v zásahovej službe zamestnáva C. E., právo sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný
pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia.12. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
tunajší súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku

6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto
súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo
nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001
Z.z. nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný
čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia

smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala
vžiadnomsvojomustanovenízákonač.315/2001Z.z.aniinomzákone,upravujúcomprávnepostavenie
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného
pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR
boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa
maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú

nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením
týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní
splneniapodmienokvrámcireferenčnéhoobdobiabolanedôvodná,nakoľkoustanovenieoreferenčnom
období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho
poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

13.PoukazujúcnajudikatúruSúdnehodvoraEÚ,zktorejjednoznačnevyplýva,žeSmernica2003/88/ES
samáuplatniťnačinnostihasičskéhozboru,ajkeďsúvykonávanézásahovýmisilamivteréneanezáleží
na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, má tunajší
súd za jednoznačne splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením

práva Únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych, zabezpečený stanovením
maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva z ustanovenia čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné a určené, a jeho cieľom
bolo priznať jednotlivcovi práva. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo o porušenie dostatočne
závažnéamedzitýmtoporušenímaspôsobenouškodoujednotlivcoviexistujepriamapríčinnásúvislosť.

Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorými by upozornil zamestnávateľa
na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd konštatuje,
že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto podmienky
neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený oproti
žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovaného, ktorý porušil svoje povinnosti

vyplývajúce z komunitárneho práva, a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento domáhal
odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným postupom nie je
podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne
transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.

14. Keďže ako už bolo vyššie uvedené, súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu troch rokov,
za ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval opakovane vyšší
počet hodín v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa
čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, bol žalobca z uvedeného dôvodu ukrátený v nemajetkovej sfére
o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. V súlade s

princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku konania, resp. nekonania
žalovaného došlo k porušeniu práva žalobcu na súkromný a rodinný život, práva na odpočinok, aj do
práva na ochranu jeho zdravia, a teda za tento zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom

pri stanovení konkrétnej výšky náhrady súd prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou
činnosťou súdov. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za
závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času
potrebného na regeneráciu fyzických síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy

(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020). Bolo na rozhodnutí
žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia
jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhradynemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa
domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,00 Eur.

15. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy

poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k

porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným

a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pričom samotná výška závisí od úvahy súdu
a od posúdenia závažnosti vzniknutej ujmy, dĺžky času, po ktorú dochádzalo k protiprávnemu konaniu,
intenzity zásahu, vniknutých dôsledkov ako aj od posúdenia špecifických okolnosti konkrétneho prípadu.

Vpredmetnejprávnejvecizvýsluchužalobcuvyplynulo,žetentovykonávanamáhavúpracovnúčinnosť,
ktorá si vyžaduje plne sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v dôsledku čoho
potrebuje dostatočný čas na regeneráciu fyzických i psychických síl, pričom tento čas je dlhodobo
okliešťovaný, nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných povinnosti nad maximálny, smernicou
povolený limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z predloženého výpisu z dochádzkového

systému vyplýva, že za 3 roky došlo u žalobcu opakovane k prekročeniu týždenného pracovného času
počas 19 mesiacov zo žalobou uplatneného celkového obdobia 3 rokov. Z výsluchu žalobcu taktiež
vyplývalo, že uvedené má vplyv aj na možnosť plánovať si voľnočasové aktivity, nakoľko nie vždy má
dostatok času načerpať nové sily a budovať rodinné väzby. Žalobca okrem iného vykonáva aj riadiacu
funkciu ako veliteľ čaty, ktorá má vplyv na množstvo povinností, ktoré prevyšujú povinnosti „radového“

príslušníka zboru a vyžadujú čas navyše (nezapočítaný do fondu pracovného času ani do práce nadčas)
na ich splnenie, ktorý by mohol využiť na odpočinok a regeneráciu síl, stráviť ho s rodinou, s maloletým
synom a partnerkou, s ktorou žije, venovať sa svojim koníčkom, či prípadne pomáhať svojim rodičom
a širšej rodine.

16. Poukazujúc na uvedené okolnosti prejednávanej veci a prípadu, na dlhodobé porušovanie práva
žalobcu na dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času (počas 19 mesiacov za žalobcom uplatnené obdobie 3 rokov) ako aj na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú
ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca

má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 2.600,00 Eur, nakoľko porušením práva Únie bolo
skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol zohľadňujúc
aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych
sporoch v rámci SR.
Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi

dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných
haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych
technických zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť
ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba,
aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby

sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom
jeho povolania (v súvislosti s uvedeným porovnaj rozsudok Okresný súd Spišská Nová Ves sp. zn.
5C/49/2018 z 15.10.2019).17. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Vo vzťahu k výroku o trovách konania súd v danej veci s použitím Základných princípov čl. 4

CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu
a o náhrade trov konania žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom. Podľa tohto článku v spojení s citovanými ustanoveniami môže súd priznať náhradu trov
konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške.
Ide o prípady, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je aj prípad prejednávanej veci.
„Nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,

pretože nemožno ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu alebo znaleckej činnosti. Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal
plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho
procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu (alebo od znaleckého posudku). Žalobcovi teda
bude priznaná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, avšak v plnej výške.“ (pozri Števček, M., Ficová

S., a Baricová, J. a kol.: Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 926)
Podľa rozhodovacej praxe Krajského súdu v Prešove konania, v ktorých rozhodnutie o výške plnenia
závisí od úvahy súdu, predstavujú výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania.
Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške
priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto

prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu sporovej strany (v nepatrnej časti alebo prevažnej
časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých
je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií, jeho samotné určenie (vyčíslenie)
vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný
rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti), a to ani to, akú sumu v pomere

k súdom priznanej sume strana uplatňovala. Za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi uplatňovanou
a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
13Co/49/2018 zo dňa 28.01.2019, sp. zn. 24Co/49/2017 zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 18Co/92/2018 zo
dňa 16.01.2019).

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže úvaha súdu sa týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre
rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku, súd priznal žalobcovi
ako úspešnej strane nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej sumy s tým, že o výške
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením
súdneho úradníka.

Poučenie:

Podľa § 355 ods. 1 CSP je proti tomuto rozsudku prípustné podať odvolanie.
Podľa § 358 CSP odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 362 ods. 1 CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje - teda prostredníctvom Okresného súdu Humenné na Krajský súd v

Prešove. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 362 ods. 2 CSP odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom súde.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Aknebudepovinnosťuloženátýmtorozsudkomdobrovoľnesplnenávstanovenejlehoteponadobudnutí
jeho právoplatnosti a vykonateľnosti, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona.