Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Tdo/31/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618010608
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňaková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6618010608.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej
a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Dušana Krč-Šeberu, v trestnej veci obvineného Y. I. pre zločin
útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné, na
neverejnom zasadnutí konanom 25. januára 2024 v Bratislave, o dovolaní Y. I. proti uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 2. júna 2022, sp. zn. 4To/44/2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Y. I. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

RozsudkomOkresnéhosúduLučenec(ďalejtiež„okresnýsúd"alebo„súdprvéhostupňa")z22.februára
2022, sp. zn. 2T/157/2018, bol okrem iných obvinený Y. I. uznaný vinným zo spáchania zločinu útoku na
verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom
útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

- dňa 12. októbra 2018 v čase okolo 10.10 hod. na križovatke ulíc J. V. a K. V. v N. hliadka PMJ v zložení
ppráp. Bc. R. V. a ppráp. Y. L. spozorovala osoby pri veľkoobjemovom kontajneri, z ktorého obžalovaná
E. V. vyhadzovala odpad a obžalovaný Y. I. stál pri kontajneri a ukladal ho na trávnatú plochu, a preto
odstavili služobné motorové vozidlo pri kontajneri a vyzvali ich, aby prestali s protiprávnym konaním,
pričom obžalovaný Y. I. začal nadávať hliadke PMJ, že sú „Vyjebaní kokoti, skurvení PMJ-čkari a že

ich môže jebať a že si bude robiť, čo chce a takí buzeranti mu nebudú hovoriť čo môže a čo nemôže!",
následnehoppráp.R.V.vyzvalkpreukázaniutotožnosti,avšakobžalovanýY.I.svojutotožnosťodmietol
preukázať a pohol sa od služobného motorového vozidla preč, pričom bol vyzvaný, aby sa vrátil k vozidlu
a taktiež aby sa preukázal, pričom výzvu nerešpektoval a ďalej im nadával slovami: „Ja vás môžem
jebať, nikde nejdem a nič vám nebudem ukazovať, vy skurvení buzeranti!", obžalovaný Y. I. bol opätovne
vyzvanýkvráteniusakvozidluapreukázaniutotožnosti,pričommubolauvedenáajvýzva,žeprotinemu

budú použité donucovacie prostriedky, avšak obžalovaný Y. I. naďalej výzvu nerešpektoval a vyhrážal
sa hliadke, že na druhý deň nebudú policajti, že sa o to postará a keď budú vonku, tak uvidia, čo s
nimi urobí, a preto členovia hliadky zo služobného motorového vozidla vystúpili a ppráp. Bc. R. V. chytil
obžalovaného Y. I. za pravú ruku a ppráp. Y. L. sa ho snažil chytiť za ľavú ruku, avšak obžalovaný Y. I.
sa vytrhol a preto ho ppráp. Y. L. chcel chytiť zozadu a stiahnuť na zem, avšak obžalovaný Y. I. sa prehol
dopredu a kopol pravdepodobne svojou pravou nohou dozadu, pričom zasiahol ppráp. Y. L. do pravého

kolena, na čo sa ppráp. Y. L. obžalovaného Y. I. podarilo stiahnuť na zem, a keď mu zakladali putá,
tak k ppráp. Y. L. odzadu pristúpila obžalovaná E. V. a chytila ho za uniformu, pričom do neho strkala
a snažila sa ho z obžalovaného Y. I. odtiahnuť a keď sa hliadke podarilo založiť putá obžalovanému
Y. I., tak ppráp. Y. L. ako vstával a obžalovaná E. V. bola za ním, tak do nej strčil a táto spadla na
chrbát na zem a súčasne ho kopla do pravého stehna, následne hliadka naložila obžalovaného Y. I. do
služobného motorového vozidla, pričom ho eskortovali na OO PZ Lučenec a taktiež na ošetrenie do

NsP Lučenec a následne späť na OO PZ Lučenec, pričom počas cesty sa obžalovaný členom hliadky
vyhrážal, že na druhý deň nebudú policajti, že ich zabije aj s rodinami, nakoľko ich pozná a tiež ppráp. Y.L. povedal, že zdochne aj s jeho ženou a s dieťaťom, čo zopakoval niekoľkokrát, pričom obžalovaný Y. I.
kopnutímppráp.Y.L.spôsobilpomliaždenieapodvrtnutiepravéhokolenaťažšiehostupňasnatiahnutím
vonkajšieho postranného väzu a plastiky predného skríženého väzu pravého kolena s dobou liečby a

práceneschopnosťou v trvaní 20 dní.

Za to okresný súd uložil obvinenému podľa § 323 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4, ods.
8 Trestného zákona, § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods.

2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženia.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali obvinený a spoluobvinená E. V. odvolania, ktoré Krajský
súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") uznesením z 2. júna 2022, sp. zn.
4To/44/2022, podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Proti naposledy označenému rozhodnutiu krajského súdu podal obvinený, prostredníctvom svojho
obhajcu JUDr. Stanislava Ďuricu, advokáta so sídlom v Lučenci, M. Rázusa 29, vo svoj prospech
dovolanie z dôvodov plynúcich z ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku doplnené
vlastnoručne napísanými podaniami obvineného.

V písomných dôvodoch podaného dovolania vo vzťahu k namietaným dovolacím dôvodom podľa
§ 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku, prostredníctvom svojho obhajcu, namietal, že
dovolacie dôvody obsiahnuté v ním podanom dovolaní z 9. marca 2021, s ktorými sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky stotožnil, v dôsledku čoho vydal rozsudok, spisovej značky 1Tdo/11/2021, z 8.

decembra 2021, ktorým zrušil pôvodné rozhodnutia súdov nižších stupňov, a to rozsudok Okresného
súdu Lučenec, spisovej značky 2T/157/2018 z 11. júna 2019 a uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo 14. novembra 2019, neboli, podľa názoru dovolateľa, v ďalšom konaní odstránené a
nezákonný stav v prejednávanej trestnej veci, teda porušenie zákona tak, ako to deklaroval Najvyšší
súd Slovenskej republiky v spomínanom zrušujúcom rozsudku naďalej pretrváva. V tejto súvislosti

obvinený dôvodil, že okresný súd síce vykonal dokazovanie tak, ako mu to vyplynulo z odôvodnenia
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, avšak podľa názoru dovolateľa iba povrchne,
alibisticky a formálne, doplnenie dokazovania vykonal len účelovo s cieľom dospieť k totožnému
rozhodnutiu, ako pred podaním dovolania, znalca MUDr. Y. F. prepočul len formálne, avšak objektívne
sa nevysporiadal s jeho participáciou na liečení poškodeného, čo podľa názoru obvineného mohol

vykonať vyžiadaním si podrobnej dokumentácie od zdravotníckeho zariadenia NsP Lučenec. Namietal
ďalej, že konajúci súd absolútne vylúčil možnosť pochybností o výsledkoch znaleckého skúmania,
a priori zaujal stanovisko o nedôvodnosti pribratia nového znalca do konania, čo by, podľa názoru
obvineného, vyvrátilo akékoľvek pochybnosti o spravodlivom rozhodnutí vo veci samej a prípadnej
dôvodnosti, respektíve neopodstatnenosti otázky predpojatosti, či už rozhodovacieho sudcu alebo do

konania doteraz pribratého znalca a výsledkov jeho znaleckého skúmania. Zároveň vyjadril názor, že
krajský súd postupoval rovnako, keď sa stotožnil s rozhodnutím okresného súdu odôvodniac svoje
rozhodnutie o odvolaní poukazom na výpoveď znalca MUDr. Y. F. pred okresným súdom, ktorý (znalec)
jednoznačne konštatoval, že sa necíti byť zaujatý s tým, že táto otázka mu bola položená už v uznesení o
pribratí znalca v roku 2018 a keďže sa necítil byť zaujatý, znalecký posudok vypracoval, zároveň uviedol,

že nepoznal ani obvineného a ani poškodeného pred tým, ako bol do konania pribratý ako znalec,
v súvislosti so zranením poškodeného, tohto nikdy neoperoval, ani mu neposkytoval žiadnu liečebnú
starostlivosť a keby vošiel do pojednávacej miestnosti, poškodeného by ani nepoznal, poškodený nikdy
nebol jeho pacientom, avšak nevylúčil možnosť, že niekedy mu mohol poskytnúť lekársku starostlivosť,
lebo za tie roky ošetroval mnohých pacientov, no v súvislosti s týmto zranením ho nikdy neliečil,

denne ošetrí niekedy 25 až 30 pacientov, pričom tých, ktorí k nemu chodia pravidelne, pozná. V tejto
súvislostivyjadrildovolateľnázor,ževzhľadomnavyslovenépochybnostibolodôvodnésatoutootázkou
zaoberať dôslednejšie a nielen poukázať na obsah tvrdenia znalca MUDr. Y. F., jeho tvrdenia mali byť
podložené listinnými dôkazmi, ktoré si súd mal možnosť vyžiadať, buď od samotného poškodeného
alebo od príslušného zdravotníckeho zariadenia s tým, že takýmto postupom mal súd preveriť, kto

vykonal samotnú operáciu u poškodeného, na ktorú poukazuje obvinený, mal si tiež zaobstarať výpis
z elektronickej databázy absolvovaných ošetrení u MUDr. Y. F. z inkriminovaného obdobia, prípadne
databázu jeho pacientov. V tejto súvislosti považoval obvinený za rozporuplné vyjadrenie dotknutého
znalca (MUDr. Y. F.), že by poškodeného nepoznal, keby vošiel do pojednávacej miestnosti, avšakbez toho, aby ho videl. Obvinený ďalej vyjadril názor, že už samotný výsluch znalca MUDr. Y. F.,
ako realizovaný dôkazný prostriedok, v konaní a dôkaz z neho plynúci nemôže obstáť na neprospech
obvineného a vyvoláva pochybnosti o dôveryhodnosti tohto dôkazu, ako aj z neho plynúcich výsledkov

(záverov znaleckého posudku vypracovaného týmto znalcom). S poukazom na uvedené namietal, že
dôvody v poradí prvého dovolania z 9. marca 2021 sú stále aktuálne, nezákonný stav porušenia zákona
tak, ako ho pôvodne definoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, naďalej pretrváva.

V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozhodol tak, že:
I. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vysloví, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2.
júna 2022, sp. zn. 4To/44/2022, bol v ustanoveniach § 168 ods. 1, § 176 ods. 2, § 272 ods. 2, ods. 3, §
274 ods.1, § 319 Trestného poriadku porušený zákon v neprospech obvineného.
II. Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zruší uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. júna
2022, sp. zn. 4To/44/2022.

III. Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikáže Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vec v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

K podanému dovolaniu obhajca pripojil aj vlastnoručne napísané podanie obvineného, v rámci ktorého
sa obvinený nestotožnil s výškou trestu, ustáleným priebehom skutku, nepribratím nového znalca do

konania,nevykonanímnavrhovanejrekonštrukcieanamietalzaujatosťsudcuJUDr.StanislavaGaloviča.

Dovolateľ vo vlastnoručne napísaných podaniach, ktoré boli okresnému súdu doručené 25. júla 2022,
16. septembra 2022, 19. októbra 2022, 21. decembra 2022, 16. januára 2023 a Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky 5. mája 2023 namietal, že okresný súd pri opätovnom rozhodovaní nepribral do

konania nového znalca a ani nevykonal revíziu zranenia. Poukázal na to, že žiadal o iného sudcu,
pretože sudca L. J. bol podľa jeho názoru zaujatý, keďže nevykonal žiaden úkon v jeho prospech a
odsúdil ho bez dôkazov, taktiež žiadal o to, aby bol súdený na inom súde, avšak vyhovené mu nebolo. V
tejto súvislosti ešte tvrdil, že vyššie menovaný sudca mu mal k otázke pribratia znalca povedať, že načo
priberať znalca, keď žiaden znalec nepôjde proti znalcovi, obvinený to však videl tak, že je „cigáň" a oni

si môžu robiť, čo chcú. Obvinený ďalej argumentoval tým, že poškodený Y. L. mal operované koleno
ešte pred spáchaným skutkom a na kontrolu chodieval k tomu istému lekárovi, ktorý bol znalcom, pritom
znalec klamal, že ho nepozná. Zásadné porušenie práva na obhajobu vzhliadol obvinený v skutočnosti,
že súdy nevykonali dôkazy, ktoré navrhoval vykonať a v tom, že sa nevysporiadali s argumentáciou
svedčiacou v jeho prospech. Ďalej namietal, že v prejednávanej veci nebol vykonaný vyšetrovací pokus,

ktorý by ozrejmil, že nemohlo dôjsť k spáchaniu skutku tak, ako bol ustálený. Zároveň vyjadril názor, že
nie je možné, aby znalecký posudok vypracovával znalec, ktorého pacientom je poškodený, pretože za
takejto situácie nie je možné vylúčiť zaujatosť znalca. Namietal ešte, že v jeho prípade nebola správne
použitá kvalifikovaná skutková podstata trestného činu, a preto je napadnuté rozhodnutie založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, pričom zistený skutok bol, podľa jeho názoru, zo

strany polície vykonštruovaný. Tvrdil, že nie je pravdou, že by sa policajtom vyhrážal a ani to, že by
policajta kopol do kolena, keďže iba spadol poškodenému Y. L. na nohu vzhľadom na to, že policajti
nezvládli zákrok s tým, že video, ako ho policajti bili, do úst mu chceli pustiť kaser, bolo vymazané, aby
nebolo vidno, ako policajti páchajú trestnú činnosť. Obvinený v závere zdôraznil, že nič neurobil a žiada
o prepustenie na slobodu.

K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Lučenec (ďalej tiež „prokurátor"),
ktorý sa s obsahom podaného dovolania a námietkou smerujúcou k naplneniu dovolacieho dôvodu v
zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku pre porušenie práva na obhajobu nestotožnil. Vo
vzťahu k námietkam týkajúcim sa zaujatosti znalca MUDr. Y. F. prokurátor poukázal na vyjadrenia

dotknutého znalca v konaní pred súdom, kedy uviedol, že sa necítil predpojatý, a to ani v roku 2018,
kedy bol pribratý ako znalec s tým, že táto otázka mu bola položená už v uznesení o pribratí znalca,
obvineného a ani poškodeného pred vypracovaním znaleckého posudku nepoznal, poškodeného v
súvislosti s jeho zraneniami, ktoré utrpel pri stíhanom skutku, neoperoval, ani mu neposkytoval žiadnu
liečebnú starostlivosť, nebol to jeho pacient, nevylúčil skutočnosť, že niekedy mu mohol poskytnúť

lekársku starostlivosť, lebo za tie roky ošetroval mnohých pacientov, no v súvislosti s týmto zranením
ho neliečil. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku prokurátor
uviedol, že dovolací súd nemôže skúmať a ani meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku s tým, že
vypočutý znalec MUDr. Y. F. sa pridržal svojho znaleckého posudku, ako aj záverov, ku ktorým došiel azistil, že poškodený Y. L. utrpel zranenia, ktoré sú detailne popísané, charakter spôsobeného zranenia
zodpovedal mechanizmu vzniku zranenia podľa udania poškodeného. Vo svojom vyjadrení prokurátor
ďalej uviedol, že okresný súd nemal žiadne pochybnosti ani o výpovediach ostatných svedkov a nezistil

ani žiadny motív, ktorý by smeroval ku krivému obvineniu, a to či už obvineného alebo spoluobvinenej E.
V. s tým, že ani Krajský súd v Banskej Bystrici, konajúci na základe odvolania obvinených, nemal v tomto
smere žiadne pochybnosti o správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa dôvodiac, že výroky a
záveryzodpovedajúvýsledkomdokazovaniavykonanéhonaviacerýchhlavnýchpojednávaniach,čiužv
pôvodnom konaní v roku 2019 alebo potom v následnom novom konaní v roku 2022 po zrušení a vrátení

veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Prokurátor ešte vyjadril názor, že obvinený ani v jednom
svojom dôkaze v novom konaní neuvádzal žiadne iné okolnosti ako tie, ktoré na svoju obranu uvádzal
ešte v pôvodnom konaní, v ktorom bol prvýkrát uznaný vinným zo stíhanej trestnej činnosti, pričom
okresný súd sa s novou argumentáciou obvineného, ktorú uvádzal v dovolacom konaní vysporiadal
aj keď závery hodnotenia dôkazov sa nezmenili, keďže nedošlo k zmene skutkového stavu oproti
pôvodnému konaniu.

Vzhľadom na vyššie uvedené prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
obvineného podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací [§ 377 Trestného poriadku]

pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania
a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného
poriadku],bolopodane´prostredníctvomobhajcu(§373ods.1Trestnéhoporiadku),osobouoprávnenou
na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného
poriadku) a na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku). Zistil ďalej,

že dovolanie spĺňa obligatórne obsahove´ náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), a že
obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1
Trestného poriadku).

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podane´ dovolanie je potrebne´

odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejme´, že nie sú splnene´ dôvody dovolania podľa §
371 Trestného poriadku [§ 382 písm. c) Trestného poriadku].

V prvom rade sa žiada uviesť, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a
záväzným rozhodnutiam súdov predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov

v právnom štáte. Aj z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave najzásadnejších a zákonom
taxatívne vymedzených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne
ovplyvniť trestné konanie, respektíve jeho procesný výsledok. Dovolanie nie je prostriedkom určeným
na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane rozhodnutie
najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslom 57/2007].

Jednotlivé dovolacie dôvody [§ 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku], ktoré môže dovolateľ
uplatňovať, sú vymedzené taxatívne a podstatne užšie ako dôvody zakotvené v Trestnom poriadku pre
zrušenie rozsudku v odvolacom konaní, aby sa príliš širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného

prostriedku nenarušovala právna istota. Dovolanie teda nezakladá ďalšiu riadnu opravnú inštanciu
a nepredstavuje „ďalšie odvolanie". (Primerane napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Tdo/67/2018, 4Tdo/17/2019, 4Tdo/23/2019, 5Tdo/85/2017, 5Tdo/7/2020).

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo

porušené právo na obhajobu.

Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu. Je jedným zo základných
práv obvineného, ktoré je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 40 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd a následne aj v § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Porušenie práva na obhajobu

je síce dôvodom pre podanie dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], avšak zákon (teda
Trestný poriadok) pre uplatnenie takéhoto dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie
práva na obhajobu (teda nie každé aj bezvýznamné porušenie tohto práva zakladá vyššie označený
dovolací dôvod).Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je
potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho

obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku) - primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v
Zbierke pod číslom 7/2011.

Naplnenie vyššie uvedeného dovolacieho dôvodu videl obvinený v podstate v tom, že súdy nižšieho
stupňa (okresný a krajský súd) ani pri opätovnom rozhodovaní neodstránili, podľa jeho názoru,

pochybenie, ktoré im bolo vytknuté zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zrušujúcom
rozsudku, spisovej značky 1Tdo/11/2021 z 8. decembra 2021, iba formálne prepočuli do konania
pribratého znalca MUDr. Y. F., avšak nevysporiadali sa s otázkou spočívajúcou v jeho participácii na
liečení poškodeného Y. L. a z toho prameniacou jeho možno zaujatosťou, v dôsledku čoho nesprávne
vylúčili možnosť existencie pochybností o správnosti záverov znaleckého skúmania a potrebu pribratia
do konania nového znalca.

K vyššie uvedeným námietkam obvineného je však potrebné v prvom rade uviesť, že za porušenie
práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah
vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov
pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, respektíve uplatnení oprávnenia podľa §

2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v
zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a
že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho

konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového
stavu (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 7/2011).

Súd vykonávajúci dokazovanie teda návrhmi strán ani ich názormi, čo do rozsahu dokazovania, nie je
viazaný. Je výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný

význam, a vykonanie ktorého naopak, nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je
podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila („argumenta ponderantur, non
numeratur"). Súd je však povinný s návrhmi strán v konaní, čo do rozsahu dokazovania, sa vysporiadať
(primerane rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 5Tdo/54/2019, 4Tdo/34/2018).

Vychádzajúc z ustanovenia § 272 ods. 3 Trestného poriadku je obvinený síce v rámci práva na obhajobu
oprávnený navrhovať dôkazy a určitý dôkaz aj sám zabezpečiť, je ale na úvahe orgánov činných v
trestnom konaní a súdu, ktoré z dôkazov vykoná, respektíve zabezpečí. V rámci práva na obhajobu,
v konaní pred súdom je povinnosťou súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred
meritórnymrozhodnutímtomutonávrhubuďvyhovieť,alebohoodmietnuť,aleborozhodnúť,žesaďalšie

dôkazy vykonávať nebudú (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom
116/2014).

Tak ako na to poukázal aj obvinený v dôvodoch podaného dovolania, v prejednávanej veci najvyšší
súd o dovolaní obvineného už raz rozhodoval, a to rozsudkom spisovej značky 1Tdo/11/2021 z 8.

decembra 2021, ktorým pôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie
a rozhodnutie. Z dôvodov uvedeného zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu plynie, že naplnenie
dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku videl v tom, že súdy nižšieho
stupňa neposkytli obvinenému žiadnu odpoveď, alebo tomu zodpovedajúce vysvetlenie, na jeho
námietky týkajúce sa spochybnenia (teda otáznosti) objektivity znalca MUDr. Y. F., ako aj na otázku,

prečo súdy nižších stupňov nerozhodli o návrhu obvineného na vykonanie kontrolného znaleckého
posudku.

Z obvineným napadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa (rozsudku okresného súdu, spisovej
značky2T/157/2008z22.februára2022auzneseniakrajskéhosúduz2.júna2022,sp.zn.4To/44/2022)

však plynie, že najvyšším súdom vytýkané nedostatky dostatočným spôsobom odstránili, na vyššie
uvedené dovolateľom namietané otázky náležite odpovedali a svoj postup primeraným spôsobom
odôvodnili.Po zrušení pôvodného rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšším súdom a následnom zrušení
rozhodnutia okresného súdu krajským súdom, súd prvého stupňa (ako to plynie z odôvodnenia
jeho rozhodnutia, rozhodnutia krajského súdu, ale napokon aj dovolania obvineného), na hlavnom

pojednávaní konanom 22. februára 2022 znalca MUDr. Y. F. vo vzťahu k obvineným namietanej
predpojatosti vypočul, pričom dotknutý znalec uviedol, že sa necíti byť predpojatý, táto otázka mu
bola položená už v samotnom uznesení o pribratí znalca z 24. októbra 2018, a keďže sa necítil byť
zaujatý,znaleckýposudokvypracoval,poškodenéhoaniobvinenéhopredpodanímznaleckéhoposudku
nepoznal, v súvislosti so zranením, ktoré poškodený utrpel, ho neoperoval, ani mu neposkytol žiadnu

liečebnú starostlivosť, pacientov, ktorí k nemu chodia pravidelne pozná.

Na námietku zaujatosti znalca MUDr. Y. F. vznesenú obvineným, reagovali tak okresný súd (na strane 5
ods. 1 rozsudku), ako aj krajský súd (na strane 5 odsek 1 a 2 uznesenia), v podstate zhodne poukazujúc
na to, že znalec, už pri svojom pribratí do konania sa necítil byť predpojatý, obvineného ani poškodeného
pred vypracovaním znaleckého posudku nepoznal, v súvislosti so zranením v rámci stíhaného skutku

poškodenému zdravotnú starostlivosť neposkytoval.

Návrh na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku okresný súd podľa § 272 ods. 3 Trestného
poriadku zamietol (poznámka najvyššieho súdu - správne - odmietol) dôvodiac (na strane 5 odseku
4 svojho rozhodnutia), že tento návrh považoval za nedôvodný a nadbytočný, keďže námietka

predpojatosti dotknutého znalca bola vyvrátená jeho výsluchom, ktorý (znalec) potvrdil, že poškodeného
pred vypracovaním znaleckého posudku nepoznal, v súvislosti so zranením ho neoperoval ani neliečil s
tým, že túto jeho výpoveď potvrdzujú aj predložené lekárske správy, na ktorých meno znalca nefiguruje,
z čoho je zrejmé, že znalec lekársku starostlivosť poškodenému neposkytoval s tým, že vznesenú
námietku predpojatosti znalca považoval okresný súd za účelovú aj z dôvodu, že zaujatosť znalca

obvinený po doručení uznesenia o pribratí znalca nenamietal, ale urobil tak až v konaní pred súdom.

Z uvedeného je teda zrejmé, že okresný ako aj krajský súd sa dôkaznými návrhmi obvineného zaoberali,
procesne na ne reagovali a v dôvodoch svojich rozhodnutí vysvetlili, prečo im nevyhoveli, pričom tento
obsah a rozsah vlastnej úvahy súdov nižších stupňov o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ktorú

nie je možné považovať za svojvoľnú, či arbitrárnu, dovolací súd v rámci dovolacieho konania tak, ako
už bolo uvedené, nie je oprávnený preskúmavať, pretože by to odporovalo viazanosti dovolacieho súdu
zisteným skutkovým stavom podľa § 371 ods. 1 písm. i), veta za bodkočiarkou, Trestného poriadku,
podľa ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť
(primerane už spomínané rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 7/2011).

Nad rámec uvedeného, len pre úplnosť najvyšší súd dodáva, ako to už bolo vyššie naznačené, že ani
najvyšší súd vo svojom zrušujúcom rozsudku (spisovej značky 1Tdo/11/2021) obvinenému neprisvedčil,
že by znalec MUDr. Y. F. zaujatý bol, v dôsledku čoho by bolo potrebné vykonať nové znalecké
dokazovanie novým znalcom a taktiež neurčil, aký rozsah dokazovania majú súdy nižšieho stupňa za

účelom preverenia týchto skutočností vykonať, konštatoval „len", že súdy nižšieho stupňa na tieto otázky
(námietky) obvineného nedali žiadnu odpoveď.

Najvyšší súd však súdmi nižšieho stupňa poskytnutú odpoveď na tieto otázky obvineného v dôvodoch
napadnutých rozhodnutí, tak ako je to vyššie uvedené, považoval z už rozvedených dôvodov za

primeranú a postačujúcu. Napokon obvinený ani vysvetlenie poskytnuté súdmi nižšieho stupňa v zásade
priamo nenamieta (neuvádza svoje vlastné protiargumenty, okrem tvrdenia bez bližšieho zdôvodnenia,
že napriek zisteniam súdov nižšieho stupňa a napriek vyjadreniu znalca MUDr. Y. F., dotknutý znalec
poškodeného ošetroval s tým, že považuje za nelogické vyjadrenie znalca, že poškodeného nespoznal,
hoci ho na hlavnom pojednávaní ani nevidel), nie je však spokojný s rozsahom vykonaného dokazovania

na účely preverenia ním vznesených námietok.

Ktomujepotrebnévprvomradeuviesť,žeznaleczrozumiteľnýmajasnýmspôsobomvysvetlil,žepozná
tých pacientov, ktorí k nemu dochádzajú pravidelne, pričom pacientov ktorých ošetroval len raz alebo
sporadicky nepozná a keďže v súvislosti s vyšetrovaným skutkom poškodenému zdravotnú starostlivosť

neposkytol a neposkytuje mu starostlivosť pravidelne, jeho presvedčenie, že by ho ani nespoznal, ak
by vošiel do pojednávacej miestnosti je logické, súladné s jeho doterajším vyjadrením a skúsenosťou,
že pacientov, ktorých neošetruje pravidelne, nespoznáva. Toto jeho vyjadrenie preto nijakým spôsobom
pochybnosti o jeho tvrdení, že nie je zaujatý nevyvoláva.Ako už bolo vyššie uvedené, rozsah dokazovania je vecou súdov nižších stupňov, pričom námietka v
tomto smere nie je spôsobilým predmetom dovolacieho konania, pretože by to odporovalo viazanosti

dovolacieho súdu skutkom zisteným súdmi nižšieho stupňa [tak ako to plynie z ustanovenia § 371 ods.
1 písm. i), časť vety za bodkočiarkou, Trestného poriadku]. Súdy nižšieho stupňa sú v tomto smere
povinné zaoberať sa návrhmi obvineného na doplnenie dokazovania a týmto návrhom buď vyhovieť,
alebo zmysluplne a v dostatočnom rozsahu odôvodniť odmietnutie ich vykonania.

Obvinený v konaní pred súdmi nižšieho stupňa, ako to plynie zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z
22. februára 2022, zápisnice o verejnom zasadnutí konanom 2. júna 2022, ale aj odvolania obvineného,
doplniť dokazovanie a preveriť nezaujatosť znalca vyžiadaním zdravotnej dokumentácie poškodeného,
či zoznamu pacientov znalca nenavrhoval, preto súdy nižšieho stupňa na tieto skutočnosti ani reagovať,
či sa nimi zaoberať, nemohli.

Vzhľadom na to, ako to už bolo vyššie naznačené, že dovolacie konanie slúži na nápravu právnych
chýb, nikdy nie chýb skutkových, ktoré sú z dovolacieho prieskumu vylúčené [§ 371 ods. 1 písm. i), text
za bodkočiarkou, Trestného poriadku], návrhy na doplnenie dokazovania, teda doplnenie skutkových
zistení, prednesené prvýkrát až v dovolacom konaní a v nadväznosti na to poukázanie na nedostatočný
rozsah dokazovania vykonaného súdmi nižšieho stupňa nenapĺňajú žiaden dovolací dôvod.

Nad rámec uvedeného len pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že obvinený svoje tvrdenie, že znalec
MUDr. Y. F. poškodeného pozná, ničím (žiadnym dôkazom) nepodporil, neuviedol zdroj tejto informácie,
ani bližšie nezdôvodnil. Dotknutý znalec známosť s poškodeným poprel, jeho (znalcov) podpis sa
nenachádza na žiadnej lekárskej správe, z ktorých vychádzal pri vypracovaní znaleckého posudku,

v znaleckom posudku sa neodvoláva na žiadne svoje vyšetrenie, či ošetrenie poškodeného, a pri
popisovaní a posudzovaní mechanizmu vzniku zranenia poškodeného vychádza z lekárskej správy
MUDr. Y.. Nič preto nenasvedčuje tomu, že by znalec MUDr. Y. F. pravdu nehovoril, poškodeného
ošetroval, a preto aj podľa názoru najvyššieho súdu ďalšie dokazovanie v smere preverenia jeho
tvrdení nie je potrebné a už vôbec nie vyžiadaním zdravotnej dokumentácie poškodeného, či zoznamu

pacientov dotknutého znalca, ktoré sú chránené zákonnou (zákon číslo 576/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) povinnosťou mlčanlivosti, ktorej prelomenie je
namieste len v skutočne odôvodnených prípadoch, čo nie je s ohľadom na vyššie uvedené (nedostatok
argumentácie a odôvodnenia na strane obvineného) prípad v prejednávanej veci.

Pokiaľ ešte obvinený namietal, že nebolo vyhovené jeho návrhu na vykonanie, či už rekonštrukcie alebo
vyšetrovacieho pokusu, k tomu je potrebné uviesť, že súdy nižšieho stupňa vykonané dokazovanie
považovali za dostatočné na preukázanie viny obvineného, preto ani nevyhoveli návrhu obvineného na
vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, keďže tento návrh považovali (ako to už bolo vyššie

uvedené) za jednak neodôvodnený a jednak nadbytočný s tým, že v dôvodoch svojich rozhodnutí
rozviedli, o ktoré dôkazy [najmä výpovede svedkov Y. L. a Bc. R. V., členov policajnej hliadky,
ktorí priebeh skutku popísali tak, ako sa obvinenému kladie za vinu, svedka C. Y., ktorí počul krik
obžalovaného s tým, že policajti sa správali profesionálne a závery znaleckého dokazovania z odboru
zdravotníctva, podľa ktorých mechanizmus vzniku zranenia poškodeného zodpovedá priebehu, ako ho

popísal poškodený] opreli svoje rozhodnutie o vine obvineného, akými úvahami sa pri vyvodení tohto
záveru spravovali, ako sa vysporiadali s obhajobou obvineného, pričom tieto úvahy, ktoré nemožno
považovať za svojvoľné či arbitrárne, sú z dovolacieho prieskumu s ohľadom na už niekoľkokrát
opakovanú viazanosť dovolacieho súdu skutkovými zisteniami súdov nižšieho stupňa [§ 371 ods. 1,
text za bodkočiarkou, Trestného poriadku] vylúčené. Z celého kontextu odôvodnenia rozhodnutí súdov

nižšieho stupňa preto plynie, že nimi rozvedené vykonané dokazovanie už nie je potrebné dopĺňať
ďalšími dôkazmi, pretože to považujú za nadbytočné, a pokiaľ ide o rekonštrukciu alebo vyšetrovací
pokus, je zrejmé, že ich vykonanie je nadbytočné aj z dôvodu, že znalec dospel k záveru, že charakter
zranenia poškodeného zodpovedá mechanizmu vzniku zranenia podľa udania poškodeného (pričom
znalec, ako to plynie z jeho znaleckého posudku, uviedol, že mechanizmus uvádzaný obvineným je s

veľkou pravdepodobnosťou rovnajúcou sa takmer istote nepravdepodobný), pričom takýto záver znalca
by ani vykonanou rekonštrukciou alebo vyšetrovacím pokusom nebolo možné vyvrátiť.Vyššie uvedenými námietkami preto obvinený dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku nenaplnil.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol
orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov
trestného konania.

Úspešnéuplatnenievyššieuvedenéhodovolaciehodôvodupredpokladá,ževprejednávanejvecikonala

alebo rozhodovala vylúčená osoba, ktorá je zároveň z procesného hľadiska nositeľom postavenia
orgánu činného v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku), sudcu alebo prísediaceho.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku, z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca
alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny
tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho

pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému
zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Pomerom úradnej osoby k prejednávanej veci je najmä vzťah prezentovaný záujmom úradnej osoby
na výsledku prejednávanej veci, napríklad z dôvodu, že v takejto veci vystupuje ako poškodený alebo

poškodeným je jej blízky príbuzný, alebo vzťah založený na situácii, že úradná osoba bola svedkom
prejednávanej veci a podobne.

Pomerom k osobe, ktorej sa úkon týka, jej zástupcovi, prípadne k inému orgánu činnému v tomto konaní
môže byť napríklad vzťah príbuzenský, úzko priateľský alebo prípadne naopak nepriateľský, opierajúci

sa však o konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné takýto pomer vyvodiť.

Vždy však ide o okolnosti, ktoré bránia byť sudcovi vo veci, či už subjektívne alebo objektívne
nestranným.

Okolnosti, ktoré bránia sudcovi objektívne byť nestranným, nastávajú nezávisle od jeho vôle, vyvolávajú
však oprávnené pochybnosti o jeho nestrannosti, so zreteľom napríklad na štatút, či funkcie, ktoré vo
veci vykonával a aj keby sudca subjektívne bol nestranným, nemôže vo veci pre ich existenciu konať
v zmysle teórie zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa taký aj
objektívne javiť stranám v konaní.

Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak a spravidla sa posudzuje podľa
správania sudcu.

S ohľadom na existenciu Ústavou Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 1 zákona číslo 460/1992 Zb. v

znení neskorších predpisov) garantovanú zásadu zákonného sudcu, však musí ísť o taký výnimočný
dôvod, ktorý spôsobuje, že v konkrétnej trestnej veci bude lepšie zabezpečené uplatnenie základných
zásad trestného konania prostredníctvom iného sudcu. Teda sudcu možno vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom
zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.

Ako to už bolo vyššie naznačené, pri riešení otázky nestrannosti sudcu je nutné zohľadniť aspekty
tak subjektívneho, ako aj objektívneho charakteru (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva Piersack proti Belgicku), pritom pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie
nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak s tým, že na preukázanie nedostatku subjektívnej

nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva Hauschildt proti Dánsku). Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho
stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov v zmysle už spomínanej tzv. teórie zdania
nezaujatosti, podľa ktorej spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že
je poskytovaná, nestačí teda, že sudca je objektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne

javiť (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudská práva Delcourt proti Belgicku), pričom
vždy je treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že
prezrádzajú nedostatok nestrannosti (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudská práva Pullar
proti Spojenému kráľovstvu) s tým, že relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sazakladá na objektívnych, konkrétnych, dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
však nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo i len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,
ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. V tejto súvislosti je potrebné brať na zreteľ skutočnosť,

že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a
interakcie medzi členmi spoločnosti, preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti
zákonného sudcu a znamenala by dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci, môže
aj pri zohľadnení už spomínanej tzv. teórie zdania nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že vzťah
sudcu k danej veci, k stranám v konaní alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj

napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne (primerane
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 332/2008).

O námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej
námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 5 alebo ak je dôvodom
námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to

platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31 (§ 32 ods. 6 Trestného
poriadku).

Obvinený v tejto súvislosti v podstate namietal zaujatosť konajúceho sudcu (žiadal o iného sudcu z
dôvodu jeho zaujatosti) dôvodiac, že namietaný sudca nevykonal žiaden úkon v jeho prospech, odsúdil

ho bez dôkazov a k otázke pribratia nového znalca mu mal povedať, že „načo priberať znalca, keď
žiaden znalec nepôjde proti znalcovi", obvinený to však videl z pozície, že je „cigáň" .

Vo vzťahu k týmto námietkam dovolateľa sa žiada v prvom rade uviesť, že hoci obvinený predmetnú
námietku nepodradil pod žiaden dovolací dôvod, vychádzajúc z ustanovenia § 374 ods. 1 Trestného

poriadku je úlohou obvineného (kvalifikovane zastúpeného obhajcom), aby v podanom dovolaní
vecne špecifikoval konkrétne chyby dovolaním napádaného rozhodnutia prípadne konania, ktoré mu
predchádzalo, pričom je už vecou dovolacieho súdu, aby takto vecne špecifikované konkrétne chyby
podradil pod príslušné ustanovenie § 371 Trestného poriadku a posúdil jeho ne/naplnenie (primerane
rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 120/2012), z uvedeného dôvodu preto najvyšší súd

skúmal, či vyššie uvedené námietky obvineného nenapĺňajú dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
e) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 4, veta prvá, Trestného poriadku dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno
použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal

ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Obvinený, ktorému v dovolacom konaní namietané okolnosti sú známe už v pôvodnom konaní a napriek
tomu ich najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, neuplatní, dáva týmto jednoznačne najavo, že
ich nepovažuje za spôsobilé zásadným spôsobom zmeniť jeho postavenie, či spôsobiť mu zásadnú

ujmu na jeho právach. Inak povedané obvinený, ktorý v skoršom štádiu trestného konania rezignuje na
svoje práva a napriek znalosti ich porušenia sa nedožaduje ich nápravy už v tomto skoršom štádiu (v
rámci odvolacieho konania), kedy ešte nie je vec právoplatne skončená, nemôže sa v neskoršom štádiu
trestného konania po právoplatnom skončení veci ich nápravy úspešne domáhať, keďže dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a záväzným rozhodnutiam súdov, ako to už

bolo uvedené, predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov v právnom
štáte. Aj z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave najzásadnejších a zákonom taxatívne
vymedzených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť
trestné konanie, respektíve jeho procesný výsledok, pričom takýmto vadami nemôžu byť vady, ktoré
obvinený v štádiu odvolacieho konania nepovažoval za tak závažné, aby sa ich nápravy napriek

ich poznaniu domáhal [primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom R
57/2007 a k otázke súladnosti citovanej právnej úpravy podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku s Ústavou
Slovenskej republiky rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2016 z 15.
júna 2016].

Vzhľadomnato,žeobvinenýprvýkrátnamietalzaujatosťkonajúcehosudcuažvporadídruhomdovolaní
(teda neurobil tak najneskôr v odvolacom konaní), ide o námietku, ktorá z dôvodu oneskorenosti, už nie
je vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia § 371 ods. 4, veta prvá, Trestného poriadku spôsobilou
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku založiť.Napriek tomu nad rámec uvedeného len pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že v konečnom dôsledku
ide o argumentáciu, ktorá nie je spôsobilá námietku zaujatosti konajúceho sudcu úspešne opodstatniť.

Námietka, že sudca nevykonal žiaden úkon v jeho prospech a odsúdil ho bez dôkazov, je námietkou
mimo rámca ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ide skôr o námietku uplatniteľnú v
rámci riadnych či mimoriadnych opravných prostriedkov, nezakladá však dôvod vylúčenia sudcu.
Obdobne tak nič, okrem tvrdenia obvineného nenasvedčuje tomu, že by konajúci sudca mal odmietnuť
doplnenie dokazovania, pretože obvinený je „cigáň", pričom ničím nepodložené, nepreukázanie tvrdenie

obvineného nemôže vyvolávať pochybnosti o zaujatosti konajúceho zákonného sudcu.

Vyššie uvedenými námietkami preto obvinený dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
e) Trestného poriadku zjavne nenaplnil.

Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na

dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku sa vzťahuje k najdôležitejšej
fáze trestného konania, teda k dokazovaniu. Týka sa predovšetkým vykonávania dôkazov súdom,
ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá, teda ich vyhľadávanie a zabezpečovanie, lebo dôkazy

zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou, nie
sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto
skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní tých
dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu
napríklad sp. zn. 3Tdo/26/2017, 3Tdo/39/2019, 4Tdo/88/2015).

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých
prípadoch, keď zistene´ porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny
procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov, tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho

dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie
obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo
vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 24/2020).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej rozhodovacej praxi však ako podklad

pre záver o porušení práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), skúma celkovú spravodlivosť procesu (primerane napríklad
rozhodnutia ESĽP vo veci Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu z 15. decembra 2011,
Schatschaschwili proti Nemecku z 15. decembra 2015, Ibrahim a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 13.
septembra 2016, Simeonovi proti Bulharsku z 12. mája 2017, Murtazaliyeva proti Rusku z 18. decembra

2018 a ďalšie). Teda pre záver o porušení článku 6 Dohovoru z pohľadu práva na spravodlivý proces
nestačí akékoľvek (nepodstatné, formálne) porušenie zákona pri vykonávaní akéhokoľvek dôkazu, ale
musí ísť o porušenie podstatné, závažné, majúce zásadný materiálny dopad na práva obvineného, a to
až do takej miery, že spôsobuje nespravodlivosť procesu ako celku.

Anipoužitiatohtodovolaciehodôvodusadovolateľvpodanomdovolanísícevýslovnenedomáhal,avšak
podľa ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu (už spomínané rozhodnutie publikované v Zbierke pod
číslom 120/2012) viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle §
385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka (vecného) vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania,
ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených

v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného
poriadku. Obvinený v ním podanom dovolaní namietal zaujatosť do konania pribratého znalca MUDr.
Y. F.. Pokiaľ by skutočne znalecký posudok, o ktorý súdy nižšieho stupňa opreli svoje odsudzujúce
rozsudky, bol vypracovaný zaujatým znalcom, znamenalo by to, že rozhodnutie bolo založené na
dôkaze, ktorý nebol súdom vykonaný zákonným spôsobom (pritom išlo o významný, ťažiskový dôkazy),

čo by mohlo zakladať vyššie uvedený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku

Podľa § 142 ods. 2 Trestného poriadku na prehliadku a pitvu mŕtvoly nesmie byť ako znalec pribratý
lekár, ktorý zomrelého ošetroval počas choroby, ktorá smrti predchádzala.Podľa § 144 ods. 1 Trestného poriadku znalec musí byť pri pribratí upozornený na povinnosť bez odkladu
oznámiť skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený alebo ktoré mu vo veci bránia byť činný ako znalec.

Musí byť tiež poučený o význame znaleckého posudku z hľadiska všeobecného záujmu a o trestných
následkoch vedome nepravdivého znaleckého posudku.

Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a
doplneníniektorýchzákonov(ďalejaj„Zákonoznalcoch")jeznalec,tlmočníkaleboprekladateľvylúčený,

ak možno mať pre jeho pomer k veci, k zadávateľovi alebo k inej osobe, ktorej sa úkon týka, pochybnosť
o jeho nezaujatosti.

Podľa § 11 ods. 2 Zákona o znalcoch len čo sa znalec, tlmočník alebo prekladateľ dozvie o
skutočnostiach,prektoréjevylúčený,bezodkladnetooznámizadávateľovi.Akjezadávateľomsúdalebo
iný orgán verejnej moci, rozhodne o jeho vylúčení tento orgán.

Podľa § 11 ods. 3 Zákona o znalcoch znalec, tlmočník alebo prekladateľ zapísaný v zozname nesmie
vykonať úkon v odbore alebo odvetví, v ktorom nie je zapísaný; to sa nevzťahuje na znalca, tlmočníka
alebo prekladateľa ustanoveného na účely súdneho alebo iného konania súdom alebo iným orgánom
verejnej moci.

Ako to už bolo vyššie uvedené obvinený svoje tvrdenie, že znalec MUDr. Y. F. poškodeného pozná
ničím (žiadnym dôkazom) nepodporil, neuviedol zdroj tejto informácie, ani bližšie nezdôvodnil. Dotknutý
znalec známosť s poškodeným poprel, jeho podpis (znalca) sa nenachádza na žiadnej lekárskej správe,
z ktorých vychádzal pri vypracovaní znaleckého posudku, v znaleckom posudku sa neodvoláva na

žiadne svoje vyšetrenie, či ošetrenie poškodeného, a pri popisovaní a posudzovaní mechanizmu vzniku
zranenia poškodeného vychádza z lekárskej správy MUDr. Y..

Zároveň sa v tejto súvislosti žiada uviesť, ako to už bolo vyššie naznačené, že nie každý, akejkoľvek
intenzity, vzťah môže opodstatňovať pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu a jeho vylúčenie

v zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadku (keďže „prelamuje" zásadu zákonného sudcu), ale len
vzťah primerane intenzívny, prekračujúci rámec bežného úradného, pracovného, študijného, či iného
obdobného vzťahu (teda vzťah úzko priateľský, blízko príbuzenský, alebo naopak nepriateľský a
podobne).

Obvinený namietal, že znalec poškodeného ošetroval. Vychádzajúc však z citovaného ustanovenia §
142 ods. 2 Trestného poriadku ako znalec na prehliadku a pitvu mŕtvoly nesmie byť pribratý lekár,
ktorý zomrelého ošetroval počas choroby, ktorá smrti prechádzala, iné zákonné obmedzenie Trestný
poriadok nepozná. Aj keby znalec poškodeného ošetroval, predmetom znaleckého dokazovania nebolo
preverovanie správnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti poškodenému, ale popísanie mechanizmu

vzniku zranenia poškodeného, ktoré poskytnutiu zdravotnej starostlivosti predchádzalo, a ktoré s
mechanizmom vzniku zranenia nemá žiaden súvis, preto táto samotná skutočnosť (pokiaľ by aj znalec
ošetrujúcim lekárom poškodeného bol) nie je sama osebe takej intenzity a obvinený to ani netvrdí, že by
bol spôsobilý pochybnosti o nezaujatosti znalca vyvolať, keďže neprekročil rámec bežného pracovného
vzťahu, vzťahu lekára a pacienta, ktorý ako to bolo už vyššie naznačené, nie je spôsobilý sám osebe

pochybnosti o nezaujatosti znalca vyvolať.

Obvinený teda zjavne dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku námietkami
uvedenými v podanom dovolaní nenaplnil.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie situácia spočívajúca v tom, že skutok

bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiaden trestný
čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný
za vinného z prísnejšieho/miernejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil.
Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda situácia, že skutok zistený vnapadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného
činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje
naplnenie tohto dôvodu (primerane napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Tdo/29/2018,

2Tdo/6/2019, 5Tdo/48/2018).

Naposledy citované ustanovenie teda slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb a jeho znenie za
bodkočiarkou vylučuje možnosť úspešne sa domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je
rozhodnutie založené, s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Inak povedane´, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému skôr konajúcimi súdmi, vyjadrenému v tzv.
skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru a nikdy
nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým
zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi
oboch stupňov - ich posudzovanie je dominanciou konania odvolacieho. Dovolací súd nie je možné
chápať ako tretiu „odvolaciu" inštanciu zameranú na preskúmanie rozhodnutí súdu druhého stupňa

[primeraneuznesenienajvyššiehosúdusp.zn.2Tdo/7/2018z3.septembra2018(publikovanévZbierke
pod číslom 96/2018)].

Dovolací súd teda hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého

bol obvinený uznaný za vinného, a ktorý je vymedzený v takzvanej skutkovej vete napadnutého
rozsudku, zodpovedá znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu, pod ktorú bol napadnutým
rozsudkom podradený.

Obvinený bol v úvode označeným rozsudkom okresného súdu uznaný vinným zo zločinu útoku na

vereného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom
útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

S takto ustáleným právnym posúdením zisteného skutku sa krajský súd, ako to vyplýva z jeho v úvode
označeného uznesenia, bez výhrad stotožnil.

Zločinu útoku na vereného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa
dopustí ten, kto použije násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa a spôsobí nim
ublíženie na zdraví.

Prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa dopustí ten, kto
sa inému vyhrážal usmrtením, ublížením na zdraví alebo spôsobením malej škody v úmysle pôsobiť na
výkon právomocí verejného činiteľa.

Podľa § 123 ods. 2 Trestného zákona sa ublížením na zdraví na účely tohto zákona rozumie také

poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie,
počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného, pričom nie iba
krátkym časom sa v zmysle dlhodobo ustálenej súdnej praxe rozumie doba okolo 7 dní (primerane R
16/1986).

Z obsahu skutku tak, ako ho súd prvého stupňa ustálil a pojal do takzvanej skutkovej vety svojho
rozsudku a s ktorým sa krajský súd bezo zmeny stotožnil, v podstate (zjednodušene povedané)
plynie, že 12. októbra 2018 okolo 10.10 hod v N., potom, čo hliadka PMJ v zložení ppráp. Bc.
R. V. a ppráp. Y. L., vyzvala obvineného a spoluobvinenú, aby upustili od protiprávneho konania
(vyhadzovania odpadu z kontajnera), obvinený hliadke vulgárne nadával, po výzve odmietol preukázať

svoju totožnosť, opakovane hliadke nadával, po poučení, že ak výzvu neuposlúchne, budú proti nemu
použitédonucovacieprostriedky,tútonerešpektoval,vyhrážalsahliadke,žesapostaráoichprepustenie
z Policajného zboru, pri spacifikovaní pravdepodobne svojou pravou nohou zasiahol ppráp. Y. L. do
pravého kolena, pričom počas eskorty sa obvinený členom hliadky vyhrážal, že na druhý deň nebudú
policajti, že ich zabije aj s rodinami, nakoľko ich pozná a tiež ppráp. Y. L. povedal, že zdochne aj s

jeho ženou a s dieťaťom, čo zopakoval niekoľkokrát, pričom obvinený kopnutím ppráp. Y. L. spôsobil
pomliaždenie a podvrtnutie pravého kolena ťažšieho stupňa s natiahnutím vonkajšieho postranného
väzu a plastiky predného skríženého väzu pravého kolena s dobou liečby a práceneschopnosti v trvaní
20 dní.Pokiaľ teda obvinený potom, čo bol vyzvaný, aby upustil od protiprávneho konania a preukázal svoju
totožnosť, členom hliadky PMJ vulgárne nadával, svoju totožnosť po výzve odmietol preukázať, po

poučení o použití donucovacích prostriedkov, pri spacifikovaní kopol ppráp. Y. L. do pravého kolena tak,
že mu spôsobil zranenie s dobou liečenia 20 dní a počas prevozu sa členom hliadky vyhrážal, že ich
zabije s rodinami a ppráp. Y. L. povedal, že zdochne aj s jeho ženou a s dieťaťom, sa nepochybne zločinu
útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona v súbehu
s prečinom útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a) Trestného zákona dopustil. Súdy

nižšieho stupňa preto takto ustálený skutok správne právne kvalifikovali, keďže z ustálených skutkových
okolností spoľahlivo plynú (ako to bolo vyššie rozvedené) všetky znaky skutkových podstát uvedených
trestných činov.

A pokiaľ obvinený v tejto súvislosti namietal, že skutok bol zo strany polície vykonštruovaný, nie je
pravdou, že by sa vyhrážal policajtom a ani to, že policajta kopol do kolena, iba spadol poškodenému

na nohu, lebo policajti nezvládli zákrok, pričom video ako ho policajti bili, do úst mu chceli pustiť kaser,
bolo vymazané, aby nebolo vidno ako policajti páchajú trestnú činnosť, k tomu sa žiada uviesť, že ide
o skutkové námietky, ktoré sú vychádzajúc z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i), veta za bodkočiarkou,
Trestného poriadku, v zmysle ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže
skúmať a meniť, z dovolacieho prieskumu vylúčené, pretože obvinený sa s nimi v podstate dožaduje

inéhohodnoteniavykonanéhodokazovaniapodľasvojichpredstáv,vosvojprospechazároveňvyjadruje
nesúhlas s ustáleným skutkom prezentujúc vlastný priebeh skutkového deja.

Vyššie uvedenými námietkami preto obvinený ani dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku zjavne nenaplnil.

Vzhľadom na to, že obvinený Y. I. skutočnosťami, ktoré uviedol vo svojom dovolaní, zjavne nenaplnil
dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), písm. i) Trestného poriadku, Najvyšší
súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí jeho dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto senát najvyššieho súdu jednomyseľne rozhodol tak, ako
je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.