Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. január 2024

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 13C/49/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202092
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Lacová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2024:8323202092.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou: JUDr. Lucia Lacová, v spore žalobcu: npráp. A. B., narodený

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. E. XXX, XXX XX C. D., právne zastúpený: Advokátska kancelária
prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku č. 4, 040 01 Košice, IČO: 54 725 542, proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná F. G. H., so sídlom B. E. X, XXX XX I., IČO:
XX XXX XXX, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva žalovaného
podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.600,00 Eur v lehote do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

III. Súd žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 100%
z prisúdenej sumy s tým, že o samotnej výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením súdneho úradníka.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 04.07.2023 bola Okresnému súdu Humenné doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal
vydania rozhodnutia tak, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške

5.000,00 Eur a povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalobca je príslušník Hasičského
a záchranného zboru Slovenskej republiky a uplatnený nárok odôvodnil nasledovne tým, že si uplatňuje
nárok na náhradu škody, spôsobenej žalovaným, ktorým je Slovenská republika, v dôsledku porušenia
práva Európskej únie. Žalobca poukázal na to, že Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/
ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len Smernica 2003/88/ES) v článku
6 písm. b) určuje maximálnu dĺžku týždenného pracovného času a to v rozsahu 48 hodín, pričom
predmetná smernica bola nesprávne transponovaná do slovenského právneho poriadku, nakoľko zákon

č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje hasičovi vykonávať štátu službu aj
nad rozsah 48 hodín. V tejto súvislosti žalobca poukázal na jednotlivé týždne, v ktorých v období
od 04.07.2020 do 03.07.2023 došlo k prekročeniu týždenného pracovného času, s poukazom na
rozvrhnutie služobnej pohotovosti, ktorú žalobca trávil na pracovisku a v prípade potreby musel byť
pripravený na výjazd do 1 minúty od jeho vyhlásenia, pričom táto pohotovosť sa mu nezarátava
do fondu pracovného času. Taktiež žalobca poukázal aj na to, že na pracovisku napr. v mesiaci
september 2020 strávil viac 237 hodín, pričom fond pracovného času mu vykazoval len 174 hodín,

čo však absolútne neodzrkadľuje realitu. V dôsledku uvedeného žalobca nemá dostatok času na
regeneráciu a odpočinok, je oddelený od svojho vlastného súkromného sociálneho prostredia, rodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojím vlastným potrebám a organizovať si
svoj súkromný čas je takmer vylúčená, resp. obmedzená. Uvedené podľa názoru žalobcu vyvolalozodpovednosť žalovaného podľa práva EÚ za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú nesprávnou
transpozíciou práva EÚ do vnútroštátneho práva. Má za to, že služobný čas má byť rozvrhnutý tak, aby
nedochádzalo k porušovaniu povinností, vyplývajúcich zo Smernice 2003/88/ES. V dôsledku porušenia

práva Únie došlo zo strany žalovaného k porušeniu práva žalobcu na ochranu zdravia a zároveň aj
k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život, pretože musel odpracovať viac, ako by bol
povinný v zmysle ustanovení smernice, a teda tento čas nemohol venovať rodine, priateľom, záľubám,
resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Právna úprava zákona č. 315/2001
Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov odporuje čl. 6 písm. b) ako

aj čl. 2 Smernice. V súvislosti s aplikáciou predmetného ustanovenia smernice aj na prejednávaný
prípad, žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-429/09 G. J., C-437/05 J. G. ako aj
C-397/01 B., pričom Súdny dvor v týchto rozhodnutiach konštatoval, že pohotovosť, ktorá je vykonávaná
v režime fyzickej prítomnosti na mieste výkonu práce, tak tento čas je potrebné zahrnúť do týždenného
pracovného času, ktorý nemôže týždenne prekročiť rozsah 48 hodín. Prvé z uvedených rozhodnutí sa
dokonca týkalo režimu pohotovosti u nemeckých hasičov a Súdny dvor v ňom uviedol, že čl. 6 písm. b)

Smernice má priamy účinok. Vo vzťahu k žiadanej výške nemajetkovej ujmy, žalobca uviedol, že táto má
byť primeraná, pričom poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a to vo veci C-46/93, kde tento súd
zdôraznil, že spôsob náhrady škody má byť v súlade so zásadou rovnocennosti, a to s prihliadnutím na
náhradu škody, ktorá je poskytovaná vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažnosti alebo podobných žalôb,
vychádzajúcich z vnútroštátneho práva. Žalobca taktiež uviedol, že z úniového práva vyplýva, že je

úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti
členského štátu, pričom v zmysle stabilizovanej judikatúry ide konkrétne o to, či cieľom porušenej
právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie takejto normy bolo dostatočne závažné
a či medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.
Žalobca má za to, že v jeho prípade boli splnené všetky podmienky založenia zodpovednosti Slovenskej

republiky zastúpenej F. G. H., za porušenie jeho práva, garantovaného čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES, z čoho vyplýva jeho nárok na náhradu takto spôsobenej škody. Čo sa týka prvej podmienky,
tak v tejto súvislosti poukázal na to, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES upravuje maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, keďže uvedené ustanovenie predstavuje pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré

nemôže byť podrobené akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom
priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Vo vzťahu k druhej
podmienke a to charakteru porušenia práva EÚ, v tejto súvislosti žalobca poukázal na judikatúru
Súdneho dvora (bod 58 rozsudku G. J.), z ktorého vyplýva, že toto porušenie práva EÚ je dostatočne
závažné. Taktiež žalobca mal za splnenú aj príčinnú súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b) Smernice

2003/88/ES a škodou, keďže v dôsledku nedodržania maximálneho týždenného pracovného času
v danom prípade, žalobca stratil čas, ktorý mohol venovať odpočinku, prípadne svojim voľnočasovým
aktivitám. Vo vzťahu k samotnej výške uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobca poukázal na to, že
vnútroštátne právo nemá osobitnú úpravu, obsahujúcu náležitosti konania o náhrade škody spôsobenej
porušením úniových práv jednotlivcov, preto analogicky na vec navrhuje aplikovať ustanovenia § 11

až 13 OZ, keďže tieto upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu.
Žalobca vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na to, že v prípade žalobcu
dochádzalo k dlhodobému nerešpektovaniu úniovým právom určeného týždenného pracovného času
podľaSmernice2003/88/ES,čosaprejavilovjehoosobnostnejsfére.Vzhľadomnauvedenéskutočnosti
žalobca predmetnou žalobou žiadal, aby mu súd priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

5.000,00 Eur, a rovnako mu priznal nárok na náhradu trov konania.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 30.08.2023 uviedol, že Smernica 2003/88/ES, ktorá podľa
názoru žalobcu bola nesprávne transponovaná do slovenského právneho poriadku, v čl. 1 ods. 3
v rámci osobnej pôsobnosti, vymedzuje odvetvia, na ktoré sa táto smernica má vzťahovať, pričom táto

je vymedzená odkazom na čl. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 89/391/EHS z 12.06.1989
o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, pričom
táto smernica v čl. 2 ods. 2 obsahuje aj negatívny výpočet odvetví, na ktoré sa jej pôsobnosť nevzťahuje,
pričom sa jedná aj o odvetvia činností, ktorých charakteristiky, vlastné pre určité osobitné činnosti
verejných služieb, sú s ňou v rozpore, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti

služieb civilnej ochrany. Preto vzhľadom na charakter žalobcom vykonávaných činností (zásahová
činnosť) a s tým spojený rozvrh služobného času, sa podľa názoru žalovaného Smernica 2003/88/
ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu,
preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný poukázal na to, žeoproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom, štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov
(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii, a pod.). Taktiež čo sa

týka úloh, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa názoru žalovaného,
odkazujúc na právne predpisy, týkajúce sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému
ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, tieto činnosti bez akýchkoľvek
pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný má za to, že Smernica č.2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje,

preto žalobcovi nemohla vzniknúť škoda. Žalovaný poukázal na § 12 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej
ochrane obyvateľstva, na § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., na § 8 ods. 1 a § 12 ods.
1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme, a v súvislosti s tým uviedol, že
nakoľko príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi,
aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, nemožno na nich aplikovať predmetnú smernicu
v časti rozvrhnutia služobného času ako aj odmeňovania. Žalovaný vo svojom vyjadrení vzniesol aj

námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa jeho názoru mal byť v predmetnom
spore žalovaný zamestnávateľ žalobcu, ktorý rozvrhoval žalobcovi týždenný pracovný čas. Žalovaný
mal taktiež za to, že bolo povinnosťou žalobcu podľa § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. upozorniť
svojho nadriadeného, že mu zamestnávateľ určuje pohotovosť nad Smernicou povolený limit. Žalovaný
poukázal na to, že žalobca uvedenú povinnosť nesplnil, a taktiež za každú hodinu určenej služobnej

pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu
boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Následne
sa žalovaný vyjadril k transpozícií jednotlivých článkov Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že čl. 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES bol transponovaný do
štvrtej hlavy zákona č. 315/2001 Z.z., konkrétne do ustanovení § 85 a nasl., ktoré upravujú služobný čas

hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Z uvedených ustanovení vyplýva, že
okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase, sa za výkon štátnej služby považuje aj
služobná pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z.z. Uviedol, že ustanovenia § 86 ods.
2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nepopierajú, že by služobná pohotovosť v štátnej službe

bola výkonom štátnej služby, ale účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v
štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z.). Poukázal na to, že pri nariadenej služobnej
pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. ide o služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného

času, čo sa prejavuje aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe.
Žalovaný má za to, že vyššie ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj ustanovenia
Kolektívnej zmluvy 2019 – 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2022 (čl.
3) a platnej Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES.
Vo vzťahu k transpozícií čl. 6 Smernice 2003/88/ES, žalovaný poukázal na čl. 16 písm. b) a čl. 17

ods. 3 Smernice 2003/88/ES, pričom uviedol, že predmetná smernica pripúšťa výnimku z maximálneho
limitu počtu hodín za splnenia podmienok, ktorými sú písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce
nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín, zamestnávateľom vedený záznam o
všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a zároveň, ak zamestnávateľ dodržiava všetky
zásadyochranybezpečnostiazdraviazamestnancovpripráci,aakžiadnemuzamestnancovinevznikne

zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce. Žalovaný
taktiež uviedol, že Smernica 2003/88/ES (čl. 16) umožňuje ustanoviť aj odlišné referenčné obdobie, a to
v trvaní 4 mesiacov, čo prichádza do úvahy pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase a zároveň
v čl. 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky, a určenia
dlhšieho referenčného obdobia na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na

celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia je, že príslušným
pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch),
kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom
poskytne primeraná ochrana. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje
limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka

40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z., avšak v zmysle § 91 ods. 3 zákona č.
315/2001 Z. z. možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín,
čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje
zamestnávateľovi žalobcu rozvrhnúť služobný čas hasičov aj nerovnomerne, avšak dĺžka riadnehoslužobného času nemôže byť v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín a s poukazom
na § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. nemôže celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti prevýšiť 24 hodín v služobnom dni.

U žalobcu došlo k nerovnomernému rozvrhnutiu služobného času v referenčnom období 6 mesiacov,
čo umožňuje čl. 17 ods. 1 Smernice. Žalovaný dodal, že napriek tomu, že vnútroštátne právo explicitne
neupravuje maximálny priemerný týždenný služobný čas, tak zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívne
zmluvy ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, preto má žalovaný za to, že právne predpisu
sú transponované v čl. 6 Smernice správne. Keďže sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát

neprevzal smernicu do zákona správne, preto neboli naplnené podmienky pre vznik nároku na náhradu
škody. Taktiež žalovanému nie je zrejmé, aká škoda vznikla žalobcovi, keďže za vykonávanie pracovnej
pohotovosti bol žalobca odmeňovaný, a to bez ohľadu na to, či došlo k výkonu práce žalobcom.
Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora C- 46/93 I. K. B. (bod 84), v zmysle ktorého by
mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu odvrátiť škodu alebo
obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Keďže žalobca

neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. že výkon
služobnej pohotovosti považuje za ujmu, nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadnému
vzniku takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Žalovaný poukázal na to, že žalobca vykonáva
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom v súlade s § 86 ods. 2 zákona č.
315/2001 Z.z. tak, aby dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch nebola vyššia ako 18

hodín a zároveň, aby určená služobná pohotovosť, ktorá nadväzuje na štátnu službu nepresahovala
spolu so štátnou službou 24 hodín v služobnom dni. Žalovaný taktiež uviedol, že žalobca nikdy
voči plánovaným rozvrhom služobného času nenamietal, teda konkludentne súhlasil s rozvrhnutím
služobného času. Zo strany žalobcu nedošlo k snahe upozorniť zamestnávateľa na porušovanie
smernice, čím by došlo k vyriešeniu problému zmierlivo bez potreby súdneho konania. Následne

v ďalšom texte vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že vo veci L. J., na ktorú poukazuje žalobca, sa
jednaloovecmestskéhohasiča,pričomvýkonslužbymestskéhohasičasaodlišujeodslužbypríslušníka
Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát. Z predmetného rozhodnutia Súdneho
dvora následne žalovaný odcitoval odsek rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že Smernica 2003/88/ES
neobsahuje nijaké ustanovenie, týkajúce sa náhrady škody, vzniknutej porušením jej ustanovení, preto

je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti
a efektivity určil, či škoda vzniknutá pracovníkovi v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť
nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a zároveň, aby
definoval pravidlá, týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 8C/25/2017 z 23.12.2019, potvrdeného rozsudkom Krajského

súduvPrešovesp.zn.15Co/6/2020z24.11.2020.Uviedol,ževkonaníjepotrebnépreukázať,čižalobca
skutočne pracoval nad maximálny týždenný limit, nakoľko nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti
sú hodinami nad maximálny limit pracovného času a taktiež je v tejto súvislosti potrebné zohľadniť aj
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času v referenčnom období. Vo vzťahu k výške žiadanej náhrady
nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že túto považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním

výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. M. F. v. Spojené kráľovstvo), pričom
pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. J. v.
Moldavsko, H. a F. v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého

výškanáhradyvkonkrétnomprípademusízohľadňovaťvýškunáhradypriznávanúvnútroštátnymisúdmi
v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. B. H., H.. A. v. Portugalsko). Napokon
Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala

bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. N. O. P. v. Fínsko). Následne žalovaný uviedol, že nestačí,
aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať,
čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané, pričom súd musí posudzovať každý prípad
jednotlivo. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že

žalobca je povinný zdôvodniť, prečo nebola pre neho postačujúca iná forma zadosťučinenia. Záverom
len doplnil, že z dôvodu, že zo strany žalobcu nebol preukázaný zásah do súkromného, rodinného života
či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by
odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje, nemožno žalobe vyhovieť.Žalovaný tiež vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti vzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta
nesprávnu transpozíciu a aplikáciu smernice, pričom žalovaný má za to, že túto má vykonať ústredný
orgán štátnej správy, teda v danom prípade F. G. H. A. ako orgán konajúci v mene žalovaného, pričom

príslušným je Mestský súd Bratislava IV, kde navrhol vec postúpiť, alternatívne navrhol konanie zastaviť
s poukazom na vznesené námietky nedostatku splnenia procesných podmienok konania a nedôvodnosti
žaloby. V prípade, že sa súd nestotožní s vyššie uvedenými námietkami, žalovaný navrhol, aby súd
žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania.

3. Žalobca v replike zo dňa 05.10.2023 uviedol, že výkladom článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa
zaoberali viaceré rozhodnutia Súdneho dvora, pričom žalobca poukázal na rozhodnutie B. C-397/01
bod 53, v ktorom SD EÚ uviedol, že čl. 2 ods. 2 predmetnej smernice nevylučuje z jej pôsobnosti
služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Poukazujúc na uvedené
konštatoval, že výnimka z čl. 2 ods. 2 tejto smernice bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho

fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane
osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že
nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Z rozhodnutia C-52/04 (bod 57)
B. K. J. D. je zrejmé, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka,
uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice č. 89/131/EHS, ale tieto činnosti patria do pôsobnosti smernice,

pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok. Aj z rozhodnutia C-518/15 R. F. vyplýva, že smernica
2003/88/ES sa má uplatniť na činnosť hasičského zboru bez ohľadu na charakter vykonávanej činnosti.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal na čl. 17 ods. 3 bod iii) smernice, ktorá výslovne uvádza, že sa
vzťahuje aj na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Z uvedených dôvodov žalobca nesúhlasil
s tvrdením žalovaného, že by sa predmetná smernica nevzťahovala na protipožiarne služby a na

služby civilnej ochrany. Vo vzťahu k námietke pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že táto
vyplýva zo zodpovednosti štátu za správnu transpozíciu smernice do právneho poriadku, pričom za
Slovenskú republiku koná F. G. ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičská a záchranný zbor
podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023. Žalobca taktiež poukázal na

fakt, že slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica 2003/88/ES bude transponovaná do zákona č.
315/2001 Z.z., čo vyplýva z prílohy č. 4 v bode 6 tohto zákona, pričom samotné rozvrhnutie pracovného
času žalobcu prekračuje maximálny týždenný pracovný čas, čo odporuje čl. 6 písm. b) Smernice, a ktoré
vyplýva z pripojeného prehľadu týždennej dochádzky žalobcu. Napriek tvrdeniu žalovaného o správnej
transpozícií Smernice, praktický dôsledok aplikácie zákona č. 315/2001 Z.z. negarantuje 48 hodinový

týždenný pracovný čas pre členov Hasičského zboru SR, a rovnako z predmetného zákona nevyplýva,
že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich týždenného
služobného času (§ 85 a § 92 zákona č. 315/2001 Z.z.). Práve naopak, iba v prípade, ak dôjde k výkonu
počas tejto pohotovosti, uvedené sa považuje za štátnu službu nadčas (§ 122 ods. 2 zákona č. 315/2001
Z.z.). Žalobca poukázal na to, že smernica 2003/88/ES neupravuje žiadnu prechodnú kategóriu medzi

pracovným časom a časom odpočinku vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku, preto je
nevyhnutné považovať služobnú pohotovosť za súčasť pracovného času. Keďže zo strany žalovaného
k uvedenému nedochádza, pravidelne jeho týždenný pracovný čas prekračuje dovolený limit 48 hodín,
a teda porušuje ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Žalobca opätovne poukázal na
judikatúru SD EÚ, na ktorú poukazoval už v žalobe, pričom konštatoval, že z týchto rozhodnutí je zrejmé,

že pracovnú pohotovosť ako hasičov, tak aj lekárov a lekárskych záchranárov, je nevyhnutné zaradiť
do pracovného času, a to bez ohľadu na intenzitu činnosti pracovníka, keďže relevantnou skutočnosťou
je dispozícia zamestnanca zamestnávateľovi. Žalobca taktiež konštatoval, že žalovaný napriek tomu,
že poukázal na jednotlivé ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z., do ktorých bola transponovaná
smernica 2003/88/ES, tento sa nezaoberal tou skutočnosťou, či štát nie je povinný garantovať 48-

hodinový týždenný pracovný čas aj počas referenčného obdobia, keďže žiadne ustanovenie smernice
nespája so zavedením referenčných období možnosť nerešpektovať povinnosti vyplývajúce z čl. 6
písm. b) Smernice. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok C-254/18 z 11.04.2019. Vo vzťahu
k jednotlivým náležitostiam pre priznanie nároku na náhradu škody žalobca poukázal na bod 59
rozhodnutia G. J., pričom konštatoval, že škoda žalobcovi mala vzniknúť v dôsledku straty času na

odpočinok, nemožnosti voľne disponovať so svojím časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať
a regenerovať svoje sily. Keďže v slovenskom právnom poriadku neexistuje úprava konania o náhradu
škodyspôsobenejporušenímúniovýchpráv,vdôsledkutohožalobcaanalogickyvychádzalzustanovení
§ 11-13 OZ v spojení s § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenúpri výkone verejnej moci. Vo vzťahu k výpisom z dochádzkového systému SAP žalobca uviedol, že
evidencia pracovného času obsahuje jednak plánované hodiny, ale aj skutočne odpracované hodiny.
Taktiež za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného, že najskôr mal žalobca upozorniť svojho

zamestnávateľa, nakoľko by bolo v rozpore s princípom efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť
využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícií, ak by im to spôsobilo neprimerané ťažkosti
alebo by to nebolo možné od nich rozumne vyžadovať. Uvedenú námietku vyhodnotil ako prenášanie
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade
nesplneniapovinnostivyňaťnárokyzuplatňovaniavkonanípredsúdom,čoodporujezásadámúniového

práva (bod 83 C-429/09). Vo vzťahu k výške priznávaného nároku na náhradu škody žalobca poukázal,
že v obdobných prípadoch sú priznávané sumy od 2.500,00 Eur do 6.167,21 Eur, pričom uviedol
konkrétne sumy a sp. zn. jednotlivých rozhodnutí súdov. Vo vzťahu ku konkrétnym skutočnostiam,
ktorými mala byť žalobcovi spôsobená škoda, tento poukázal na stratu niekoľkých stoviek hodín voľného
času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, v dôsledku čoho len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobca dal do pozornosti závery vyplývajúce z

rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/20/2023 z 30.03.2023, v ktorých sa odvolací súd
vysporiadal s totožnými námietkami žalovaného ako v predmetnom konaní. Žalobca v replike taktiež
súdu predložil výpočet priemerného týždenného pracovného času žalobcu, vypracovaného v súlade s
článkom 6 písm. b) a čl. 16 písm. b) Smernice.

4. Žalovaný v duplike zo dňa 18.10.2023 zotrval na svojich argumentoch, uvedených vo vyjadrení
k žalobe, a to najmä na nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, výklade pôsobnosti Smernice 2003/88/
ES založenom na negatívnom vymedzení pôsobnosti Smernice 89/391/ES v zmysle čl. 2 ods. 2 ako
aj na tom, že dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice 2003/88/ES správne s poukazom
na svoje predchádzajúce vyjadrenie. Žalovaný má naďalej za to, že žalobca, ako ani jeho právny

zástupca, v konaní neosvedčili, aby žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody a nepreukázali zásah do
súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Zároveň s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017 namietal neprimeranú výšku požadovanej škody 5.000,00

Eur, a to aj vzhľadom na rozhodovanie súdov SR v iných veciach, ktorých spisové značky a označenia
súdov uviedol, so záverom že priemerná výška doposiaľ priznanej škody v obdobných rozhodnutiach
predstavuje sumu približne 1.000,00 až 2.500,00 Eur.

5. Žalobca vo vyjadrení doručenom súdu dňa 20.11.2023 rovnako poukázal na nález Ústavného súdu

SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017, s tým že ho nie je možné použiť na prejednávaný
prípad, pretože tento posudzoval odlišnú situáciu a skutkový stav v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom
bola sťažovateľke uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie a zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Predmetom tohto konania je však porušenie práva EÚ a z tohto vyplývajúce dôsledky.

6. Žalobca na pojednávaní dňa 11.01.2024 uviedol, že trvá na podanej žalobe a súdu doručených
vyjadreniach v celom rozsahu, pričom v rámci dokazovania žiadal, aby sa súd oboznámil s údajmi
z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP a zároveň, aby súd vykonal výsluch žalobcu.
Žalovaný na pojednávaní dňa 11.01.2024 zotrval na obsahu doručených vyjadrení s výnimkou, že
nezotrváva na podanej námietke miestnej nepríslušnosti, a rovnako navrhol vykonať výsluch žalobcu.

Žalobca po poučení k veci uviedol, že v zbore pracuje už 18 rokov na pozícii technik - strojník, pričom má
na starosti aj ťažkú techniku, pasové vozidlá a ťažké stroje. Čo sa týka zásahu do jeho života vplyvom
porušovania a prekračovania týždenného pracovného času, týka sa to najmä jeho rodinného života, je
ženatý a má 2 deti. Toho času sú už dospelé, pričom syn má 28 rokov a žije samostatne, dcéra má
23 rokov a táto ešte študuje na VŠ. Zároveň má manželku, ktorá v minulom roku v decembri prišla nie

vlastným pričinením o prácu. V čase osobného voľna, resp. kedy by mal oddychovať po zmene, sú im
nariaďované rôzne školenia a kurzy, napr. v školiacich strediskách v Žiline, v Kapušanoch, v Košiciach,
ale aj vo výcvikovom stredisku v Lešti. Tieto školenia a kurzy sa zásadne odohrávajú v rámci pracovného
voľna. Má ešte žijúcich rodičov, ktorí sú vo vyššom veku, otec má 83 rokov a pravidelne s ním dochádza
do Košíc na kontroly kvôli srdcu, teda na kardiologické oddelenie. Zároveň sa stará a pomáha aj svokre,

ktorá má postcovidové problémy a 2-krát ročne absolvuje 2 až 3 týždňový pobyt vo G. D., kde ju vozí. Má
švagrinú, ktorej manžel sa zabil pri autonehode, táto má 2 maloleté deti a aj ona potrebuje jeho pomoc
a často jej pomáha, s nákupmi, alebo ak potrebuje niekde odviezť a pod. Ide o blízku rodinu, pretože
švagriná je sestra jeho manželky a jej manžel, ktorý je nebohý, bol jeho bratrancom, takže ide naozajo blízku rodinu, ktorej pomáha. Čo sa týka zdravotného stavu, tak zdravotné problémy vplyvom tejto
práce zatiaľ nemá žiadne, a zároveň na výkon tohto povolania je potrebné, aby bol úplne zdravý. Času
na regeneráciu a oddych je veľmi málo, je ho oveľa menej ako tomu bolo niekedy. Ak má voľno, tak

tento čas venuje najmä domácnosti, starostlivosti o dom, o záhradu, a všetok čas venuje svojej rodine
a pomoci svojim blízkym. Na koníčky a nejaké záľuby, napr. na turistiku ako tomu bolo niekedy, na to
nemá vôbec čas a už si ani nepamätá, kedy s tým prestal. Počas nariadenej služobnej pohotovosti majú
vytvorenú spoločenskú miestnosť, kde môžu tráviť voľný čas, a on ho trávi tak, že si robí buď nejaké
osobné papiere, resp. ho trávi pri počítači. Sú tam vytvorené podmienky aj na to, aby si napr. pospali

a oddýchli, no takúto možnosť nevyužíva, pretože v prípade nariadeného výjazdu je doba výjazdu do
jednej minúty. Naposledy počas tejto služobnej pohotovosti bol nariadený výjazd asi 2-krát za posledné
tri mesiace, a to 22.10. v B., bol to požiar v spaľovni nebezpečných odpadov, výjazd bol vyhlásený o
22,10 hod., následne tam boli až do 6,30 hod. nasledujúceho dňa. V zbore pôsobí už 18 rokov, no
nepožiadal o riešenie tejto situácie a o preradenie napr. na dennú zmenu, pretože pôsobil na dennej
zmene, ale bol požiadaný, aby bol zadelený na zmenovú prevádzku.

7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom celého súdneho spisu v danej
veci a vyjadreniami strán, vrátane pojednávania, a zistil tento skutkový stav.

8. Predmetom žaloby je nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému z dôvodu, že

žalovaný nesprávne transponoval Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v dôsledku čoho predmetný zákon neobsahuje
maximálnevymedzenietýždennéhopracovnéhočasuvrozsahu48hodín,ktorénemôžebyťprekročené.
Z tvrdení žalobcu v jeho písomných podaniach, ktoré neboli žalovaným spochybnené, je zrejmé, že
jeho týždenný pracovný čas sa počas rokov 2019-2021 skladal zo sedemnásť (17), od roku 2022

zo šestnásť(16) hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala osem (8), resp. od roku 2022
sedem (7) hodinová pohotovosť, počas ktorej bol žalobca v mieste výkonu štátnej služby k dispozícii
zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah, pričom však súhrn takto uvedených zmien v rámci
týždenného pracovného času pravidelne prekračoval 48 hodín. U žalobcu došlo v priebehu 3 rokov, t.
j. 04.07.2020 do 03.07.2023 štyridsaťkrát k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48 hodín.

Žalovaný žalobcom predložený rozpis pracovného času nerozporoval, teda nespochybňoval, že by sa
jednalo o nepravdivé informácie, preto súd z týchto údajov pri rozhodovaní vychádzal.

9. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzatvára:
Podľa článku 7, druhá, tretia veta Ústavy SR právne záväzné akty európskych spoločenstiev a európskej

únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu
sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.
Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času (ďalej len ako „smernica“) podľa čl. 1 ods. 1 upravuje minimálne
požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.
Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálnu dobu denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na prvý týždenný pracovný čas a b) určité
aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

Podľa článku 1 bod 3 smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia, verejné a súkromné, v
zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.
Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smere 1999/63/ES bez toho, aby bol
dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.
Podľa článku 2 ods. 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: 1."pracovný čas" je

príslušnýčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosť
alebo povinnosti v súlade s príslušnými právnymi predpismi a/alebo praxou;
Podľa článku 2 ods. 9 smernice, primeraný odpočinok“ znamená, že pracovníci majú pravidelný čas
odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby
sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia

úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie.
Podľa článku 6 smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude obmedzenýzákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Podľa článku 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej
dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri
výpočte priemeru neutrálne.
Podľa § 1 od. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom

období (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“) tento zákon upravuje aj štátnu službu a právne vzťahy, ktoré
súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru a príslušníkov Horskej záchrannej služby.
Podľa § 85 ods. l zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.
Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie

týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.
Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne

nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.
Podľa§91ods.1ažods.3zákonač.315/2001Z.z.,štátnouslužbounadčasještátnaslužbavykonávaná
nad rámec určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,

nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V kalendárnom
roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.
Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie

štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 až ods. 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k

porušeniu práva došlo.
Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci podľa § 3 ods.1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy,
ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty
určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do
pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy.
Podľa čl. 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv, každý má právo na odpočinok a

zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.

10. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy)
z dôvodu porušenia práva EÚ postupom žalovaného, ktorý neúplne, resp. nesprávne prevzal do
právneho poriadku SR Smernicu 2003/88/ES, čím porušil právo žalobcu na smernicou stanovený

maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať,
že právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie, patrí medzi všeobecné zásady
komunitárneho práva, vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu
úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku,ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Uvedené
vyplýva aj z právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže čl. 7 ods. 2, 5 a čl. 144 Ústavy SR
ustanovuje zásadu prednosti a priameho účinku komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. V

zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú
prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. V tejto súvislosti je potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci
zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na

zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva, a zdržať
sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok
komunitárneho práva. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene
členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú
škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady: ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu

alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 J., C- 178,179 a 188 až 190/94 K.), ad 2/
aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, H.
II C 106/77), ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie
(C 2/06 P., vec C 453/00 P. O. D.), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je
v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 I. K. B. O. J.). Zodpovednosť členského štátu za vzniknutú

škodu podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20
rozhodnutia C 445/06 K. H., bod 51 rozhodnutia C 224/01 P., bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 I. K.
B. O. J., bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 J.): 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým
alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test Q. M. Q.), 2/
porušenieúniovéhoprávajedostatočnézávažnéa3/medziporušenímúniovéhoprávačlenskýmštátom

a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady
škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd (viď bod 26 a 27 rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
9Co/66/2022 z 19.07.2023).
Vzhľadom na uvedené pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie
vymienených troch podmienok, pričom tunajší súd po preskúmaní okolností daného prípadu

a s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie má za to, že tieto podmienky sú v danej
právnej veci splnené, a teda nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.

11. Žalovaný v konaní vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú odôvodňoval
tým, že podľa názoru žalovaného žalobu pre netransponovanie, resp. nesprávnu transpozíciu smernice

do právneho poriadku, môže podať Európska komisia na Európsky súdny dvor alebo fyzická/právnická
osoba, ktorá bola priamo dotknutá, na vnútroštátny súd členského štátu s tým, že žalobca mal žalovať
svojho zamestnávateľa. S uvedeným sa tunajší súd nestotožnil poukazujúc, že z judikatúry Súdneho
dvora jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak sa fyzická osoba domáha nároku na náhradu škody
v dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práv tejto osoby,

pričom predpisy komunitárneho práva neupravujú postup, akým sa týchto nárokov môže fyzická osoba
dovolať, táto má právo subsidiárne použiť právne predpisy vnútroštátneho práva pri zachovaní princípov
rovnocennosti (existencia rovnakých procesných pravidiel a zásad rozhodovania ako sú tie, ktoré sa
uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou aj v prípade nárokov založených
na práve EÚ) a princípov účinnosti (zabezpečenie, aby vnútroštátne procesné pravidlá neznemožnili

uplatňovanie nárokov, založených na práve EÚ alebo ich neprimerane nesťažili). Keďže vnútroštátna
právna úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní o náhradu škody
v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku SR, v dôsledku
uvedeného je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie právnu úpravu, ktorá upravuje právne
vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., kde je v § 4 písm. e) označený ako orgán, ktorý koná
v mene SR v prípade vzniku škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné ministerstvo
či iný ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v danej oblasti.
Keďže predmetný zákon na vec nie je možné aplikovať z dôvodu, že do pôsobnosti tohto zákona patria
ibaprávnevzťahyzaloženénanesprávnomúradnompostupealebonezákonnomrozhodnutíštátualebo

orgánu územnej samosprávy, pričom výslovne v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je vylúčená zodpovednosť
štátu v dôsledku nesprávneho zákonodarného a legislatívne procesu, tunajší súd analogicky na vec
aplikoval iba ustanovenie § 4 písm. e) zákona č. 513/2003 Z.z., ktoré upravuje okruh štátnych orgánov,
ktoré sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu, a to poukazujúc na povinnosťvnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a účinnosti. V danej právnej veci je nevyhnutné
konštatovať, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj z princípov, na ktorých je založené právo EÚ
vyplýva, že členský štát zodpovedá za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho práva,

a preto pasívna vecná legitimácia vyplývajúca z hmotného práva svedčí v danej právnej veci práve
Slovenskej republike ako členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V mene
štátu je oprávnené v danej veci konať F. G. H. ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský
a záchranný zbor SR, ktoré bolo garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z.z.

12. Ďalšia námietka žalovaného spočívala v tom, že na štátnu službu hasičov sa predmetná smernica
nevzťahuje, pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci Hasičského a záchranného zboru je možné
subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
S týmto tvrdením žalovaného sa tunajší súd rovnako nestotožňuje, pričom poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou otázkou zaoberal v rozhodnutiach vo veciach J. (C-429/09), B.
(C-397/01 až C-403/01), B. K. J. D. (C-52/04). V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na znenie

čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti predmetnej smernice tak, že táto
smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné v zmysle článku 2 smernice
89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Smernica 89/391/EHS
upravuje svoju pôsobnosť v ustanovení čl. 2 ods. 1 tak, že sa uplatňuje na všetky odvetvia činností,
a to verejné aj súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie,

kultúra, voľný čas atď.), pričom ods. 2, prvá veta smernice 89/391/EHS ustanovuje, že predmetná
smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité
osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. Poukazujúc na zámer
predmetnej smernice 89/391/EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto nevylučuje z pôsobnosti všetky
služby civilnej ochrany, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ako uviedol aj žalobca vo svojom

vyjadrení, a teda sa neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá vážna - kritická situácia, pri ktorej sa
vyžaduje zabezpečiť ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti, a ak by za takejto situácie uplatňovaním
všetkých povinností, vyplývajúcich zo smernice, došlo k obmedzeniu alebo ohrozeniu možnosti
zabezpečiť uvedené činnosti. Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda nejde o automatické vylúčenie
všetkých vzťahov v rámci civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené predmetnou smernicou, a v rámci

ktorých taktiež má dôjsť k ochrane zdravia zamestnancov. Služobná činnosť žalobcu ako hasiča tak na
základe vyššie uvedených záverov patrí do pôsobnosti Smernice. Nemenej významnou skutočnosťou
v predmetnej veci je to, že Súdny dvor Európskej únie už vo vzťahu k tejto problematike zaujal stanovisko
v rozhodnutí G. J., kde výslovne uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči.
V bode 33 predmetného rozsudku Súdny dvor konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88

predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia
článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ

ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, o ktorú ide v prejednávanej veci, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, B., C-397/01, body 98 a
100, ako aj G. J., C-429/09, body 33 - 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť
aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor v rozsudku
G. J. (C-429/09 týkajúci sa hasičov), J. G. (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a B. (C-397/01 týkajúci sa

lekárskych záchranárov), pričom dospel k záveru, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného
pracovného času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný
pracovný čas, a rovnako túto pracovnú pohotovosť je nevyhnutné považovať za pracovný čas, ak je
zamestnanec povinný byť na pracovisku. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí G. J. taktiež konštatoval, že právo
Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že

zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v
čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 rozsudku G. J. C-429/09). Zároveň vyslovil aj to, že členské
štátynemôžujednostranneurčiťrozsahpôsobnostičl.6písm.b)smernice2003/88/EStak,žeuplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6

písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky B. a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj J.,
body 56 až 59). V bode 38 je uvedené, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. J., ktorého
v zásahovej službe zamestnáva H. D., právo sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm. b) smernice2003/88/ES voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný
pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia.

13. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
tunajší súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto
súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo
nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001

Z.z. nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný
čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia
smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala
vžiadnomsvojomustanovenízákonač.315/2001Z.z.aniinomzákone,upravujúcomprávnepostavenie
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného
pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR

boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa
maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú
nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením
týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní
splneniapodmienokvrámcireferenčnéhoobdobiabolanedôvodná,nakoľkoustanovenieoreferenčnom

období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho
poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

14.PoukazujúcnajudikatúruSúdnehodvoraEÚ,zktorejjednoznačnevyplýva,žeSmernica2003/88/ES
samáuplatniťnačinnostihasičskéhozboru,ajkeďsúvykonávanézásahovýmisilamivteréneanezáleží

na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, má tunajší
súd za jednoznačne splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením
práva Únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych, zabezpečený stanovením
maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva z ustanovenia čl. 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné a určené, a jeho cieľom

bolo priznať jednotlivcovi práva. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo o porušenie dostatočne
závažnéamedzitýmtoporušenímaspôsobenouškodoujednotlivcoviexistujepriamapríčinnásúvislosť.
Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorými by upozornil zamestnávateľa
na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd konštatuje,
že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto podmienky

neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený oproti
žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovaného, ktorý porušil svoje povinnosti
vyplývajúce z komunitárneho práva, a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento domáhal
odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným postupom nie je
podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne

transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.

15. Keďže ako už bolo vyššie uvedené, súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu troch rokov,
za ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 40-krát vyšší
počet hodín v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa

čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, bol žalobca z uvedeného dôvodu ukrátený v nemajetkovej sfére
o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. V súlade s
princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku konania, resp. nekonania

žalovaného došlo k porušeniu práva žalobcu na súkromný a rodinný život, práva na odpočinok, aj do
práva na ochranu jeho zdravia, a teda za tento zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom
pri stanovení konkrétnej výšky náhrady súd prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou
činnosťou súdov. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za
závažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času

potrebného na regeneráciu fyzických síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy
(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020). Bolo na rozhodnutí
žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušeniajeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa
domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,00 Eur.

16. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha
sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými

zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná

závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pričom samotná výška závisí od úvahy súdu
a od posúdenia závažnosti vzniknutej ujmy, dĺžky času, po ktorú dochádzalo k protiprávnemu konaniu,

intenzity zásahu, vniknutých dôsledkov ako aj od posúdenia špecifických okolnosti konkrétneho prípadu.
Vpredmetnejprávnejvecizvýsluchužalobcuvyplynulo,žetentovykonávanamáhavúpracovnúčinnosť,
ktorá si vyžaduje plne sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v dôsledku čoho
potrebuje dostatočný čas na regeneráciu fyzických i psychických síl, pričom tento čas je dlhodobo
okliešťovaný, nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných povinnosti nad maximálny, smernicou

povolený limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z predloženého výpisu z dochádzkového
systému vyplýva, že za 3 roky došlo u žalobcu 40-krát k prekročeniu týždenného pracovného času počas
19 mesiacov zo žalobou uplatneného celkového obdobia 3 rokov. Z výsluchu žalobcu taktiež vyplývalo,
že uvedené má vplyv aj na možnosť plánovať si voľnočasové aktivity, nakoľko nie vždy má dostatok času
načerpať nové sily a budovať rodinné väzby. Žalobca sa okrem svojej rodiny stará i o svojich rodičov

a svokru, ktorí sú vo vyššom veku, i o svoju švagrinú s maloletými deťmi, ktorej manžel tragicky zahynul.

17. Poukazujúc na uvedené okolnosti prejednávanej veci a prípadu, na dlhodobé porušovanie práva
žalobcu na dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času (40 x počas 19 mesiacov za žalobcom uplatnené obdobie 3 rokov) ako aj na náhradu

nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú
ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca
má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 2.600,00 Eur, nakoľko porušením práva Únie bolo
skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol zohľadňujúc
aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych

sporoch v rámci SR.
Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi
dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných
haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych
technických zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť

ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba,
aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby
sa mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám, ktoré priamo či nepriamo súvisia s výkonom
jeho povolania (v súvislosti s uvedeným porovnaj rozsudok Okresný súd Spišská Nová Ves sp. zn.
5C/49/2018 z 15.10.2019).

18. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak

mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Vo vzťahu k výroku o trovách konania súd v danej veci s použitím Základných princípov čl. 4
CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu
a o náhrade trov konania žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám

zákonodarcom. Podľa tohto článku v spojení s citovanými ustanoveniami môže súd priznať náhradu trov
konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške.
Ide o prípady, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je aj prípad prejednávanej veci.
„Nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku,
pretože nemožno ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy
súdu alebo znaleckej činnosti. Žalobcu je nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal

plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho
procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu (alebo od znaleckého posudku). Žalobcovi teda
bude priznaná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, avšak v plnej výške.“ (pozri Števček, M., Ficová
S., a Baricová, J. a kol.: Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 926)
Podľa rozhodovacej praxe Krajského súdu v Prešove konania, v ktorých rozhodnutie o výške plnenia

závisí od úvahy súdu, predstavujú výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania.
Úvaha súdu sa môže týkať len skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške
priznaného plnenia (nie základu uplatneného nároku). Pre priznanie plnej náhrady trov konania v tomto
prípade nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu sporovej strany (v nepatrnej časti alebo prevažnej
časti). Úvaha súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých

je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií, jeho samotné určenie (vyčíslenie)
vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný
rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti), a to ani to, akú sumu v pomere
k súdom priznanej sume strana uplatňovala. Za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi uplatňovanou
a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
13Co/49/2018 zo dňa 28.01.2019, sp. zn. 24Co/49/2017 zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 18Co/92/2018 zo
dňa 16.01.2019).
Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže úvaha súdu sa týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre
rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku, súd priznal žalobcovi

ako úspešnej strane nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej sumy s tým, že o výške
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením
súdneho úradníka.

Poučenie:

Podľa § 355 ods. 1 CSP je proti tomuto rozsudku prípustné podať odvolanie.

Podľa § 358 CSP odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 362 ods. 1 CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje - teda prostredníctvom Okresného súdu Humenné na Krajský súd v
Prešove. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 362 ods. 2 CSP odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom súde.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Aknebudepovinnosťuloženátýmtorozsudkomdobrovoľnesplnenávstanovenejlehoteponadobudnutí
jeho právoplatnosti a vykonateľnosti, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona.