Uznesenie – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoPr/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722203007
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8722203007.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov
senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., nar.
XX.X.XXXX, bytom A. E. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpeného: Mgr. Peter Troščák, advokát
so sídlom Hlavná 50, 080 01 Prešov, IČO: 50003500, proti žalovanému: Spojená škola so sídlom
Masarykova 24, 080 01 Prešov, IČO: 54018391, právne zastúpenému: Advokátska kancelária Fabian

a Novosad s.r.o., so sídlom Masarykova 16, 080 01 Prešov, IČO: 51 913 984, o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16Cpr/10/2023-143
zo dňa 16.1.2024, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa v konaní domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo

dňa 4.5.2022 a určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá. Žiadal tiež zaviazať
žalovaného na náhradu mzdy odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní až
do dňa, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci.

2. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

„I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, podľa ktorého žalobca uzatvoril so žalovaným

pracovnú zmluvu na dobu určitú dňa 3.9.2007, s viacerými dodatkami, s dohodnutým druhom práce
„učiteľ“. Dňa 25.3.2022 žalovaný požiadal Odborový zväz školstva a vedy na Slovensku, ZO OZ
pri Strednej odbornej škole, Masarykova 24, Prešov (ďalej len „zástupcovia zamestnancov“ alebo
„odborová organizácia“), aby prerokoval organizačnú zmenu týkajúcu sa zníženia úväzku žalobcu na
osem hodín týždenne, s účinnosťou od 1.9.2022. Zástupcovia zamestnancov prerokovali túto žiadosť a
dňa 29.3.2022 sa vyjadrili, že návrh berú na vedomie. Následne žalovaný vydal rozhodnutie č. 01/2022

o organizačnej zmene zo dňa 25.4.2022 (ďalej tiež len „rozhodnutie č. 01/20202“), v ktorom rozhodol
o znížení týždenného pracovného času žalobcu z 37,5 hodiny na 13,5 hodiny (čo zodpovedá ôsmim
vyučovacím hodinám týždenne). Cieľom zmeny bolo zabezpečiť vyššiu efektívnosť práce a úsporu
mzdových nákladov s ohľadom na upravený počet žiakov prvého ročníka v dennej forme štúdia.
V rozhodnutí uviedol, že k zmene pracovného času dôjde konkrétne u žalobcu. Taktiež uviedol,
že zmena bude účinná od 1.9.2022 a v prípade, ak zamestnanec nebude súhlasiť so zmenou

pracovných podmienok, bude rozhodnuté o zrušení pracovného miesta a o nadbytočnosti žalobcu.
Žalovaný následne žiadosťou z 26.4.2022 požiadal zástupcov zamestnancov o prerokovanie možnéhoskončenia pracovného pomeru žalobcu z dôvodu nadbytočnosti. V žiadosti poukázal na rozhodnutie
zamestnávateľa o organizačných zmenách č. 01/2022, pričom uviedol, že pokiaľ zamestnanec nebude
súhlasiť so zmenou pracovných podmienok v podobe zníženého úväzku, bude mu v súlade s § 63 ods. 2

Zákonníka práce ponúknutá iná vhodná práca na pracovnej pozícii: školník, ktorá sa má v organizačnej
štruktúre žalovaného uvoľniť dňom 1.6.2022. V prípade, ak nebude akceptovať žalobca ani ponuku
inej vhodnej práce, bude s ním ukončený pracovný pomer. V prípade ukončenia pracovného pomeru
bude žalobcovi navrhnuté, aby jeho pracovný pomer bol skončený dohodou v súlade s ustanovením
§ 60 Zákonníka práce. Pokiaľ by žalobca nepristúpil na skončenie pracovného pomeru dohodou,

bude s ním ukončený pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z
dôvodu organizačných zmien. Odborová organizácia túto žiadosť prerokovala a vzala na vedomie. Dňa
4.5.2022 žalovaný vydal rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách č. 02/2022 (ďalej tiež
len „rozhodnutie č. 02/2022“), ktorým rozhodol o zrušení pracovného miesta učiteľa slovenského jazyka
z dôvodu nadbytočnosti a v ten istý deň bola žalobcovi doručená výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobca namietal neplatnosť výpovede z dôvodu, že táto nebola vopred

prerokovaná zo zástupcami zamestnancov, pričom prerokované nebolo ani rozhodnutie žalovaného č.
02/2022,ktorýmbolavýpoveďodôvodnená.Namietaltiež,žerozhodnutieč.02/2022sanevzťahovalona
jeho pracovnú pozíciu učiteľa všeobecnovzdelávacích predmetov, keďže sa v ňom pojednáva o zrušení
miesta učiteľa slovenského jazyka a literatúry. Voľné pracovné miesto mu síce ponúknuté bolo, ale
ponukanebolaadekvátnavzhľadomnajehokvalifikáciu.Vpriebehukonaniatiežnamietal,žejehoosoba

bola spomedzi viacerých učiteľov slovenského jazyka a literatúry, ktorých sa organizačná zmena dotkla,
výlučne na základe zlého úmyslu zamestnávateľa.

4. Súd prvej inštancie na ustálenie skutkového stavu vypočul viacerých zamestnancov a členov
odborovejorganizácieapooboznámenísaslistinnýmidôkazmirekapitulovanýmivbode6.odôvodnenia

rozsudku, s prihliadnutím na prednesy sporových strán aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia
§ 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 74 a § 237 ods. 1,3 Zákonníka práce.

5. Z hľadiska právneho posúdenia veci súd prvej inštancie poukázal na potrebu jusnaturalistického
prístupu pri posudzovaní konania žalovaného cez otázku dobrých mravov. Napriek citlivému vnímaniu

subjektívneho pocitu nespokojnosti žalobcu so skončením jeho pracovného pomeru konštatoval,
že je potrebné zohľadniť aj aktuálnu situáciu na pracovisku žalovaného ako zamestnávateľa, ako
aj potrebu pokrytia požadovanej práce, v danom prípade vyučovacieho procesu, a to v kontexte
finančnej konsolidácie a zníženia počtu tried či počtu žiakov. Výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce, teda nadbytočnosť žalobcu ako zamestnanca, korešponduje s vykonaným

dokazovaním. Z neho vyplynulo, že v školskom roku 2022/2023, teda po výpovedi danej žalobcovi, u
žalovaného nemali ďalší vyučujúci nadčasové hodiny, čo korešponduje s potrebou zamestnávateľa a
množstvom zamestnancov. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa náležitosti výpovede v zmysle
§ 61 ods. 2 Zákonníka práce, súd prvej inštancie konštatoval, že vo výpovedi je explicitne uvedený
dôvod výpovede, a teda nadbytočnosť zamestnanca, čo spolu s informáciou o zrušení pracovného

miesta predstavuje nezameniteľný dôvod. V textovom znení výpoveď obsahuje aj stručné odôvodnenie
samotnej výpovede v podobe neakceptovania iného druhu práce a potreby úspory mzdových nákladov.
Pokiaľ ide o námietku, podľa ktorej výpoveď zo dňa 4.5.2022 nie je pokrytá rozhodnutím č. 02/2022
zo 4.5.2022, súd prvej inštancie poukázal na to, že už v rozhodnutí č. 01/2022 z 25.4.2022 bolo
konštatované, že za predpokladu nesúhlasu zamestnanca so zmenou pracovných podmienok (krátenie

úväzku, iná pracovná pozícia) rozhodne zamestnávateľ o zrušení pracovného miesta. Rozhodnutie
č. 02/2022 zo 4.5.2022 bolo už len logickým vyústením celého procesu skončenia pracovného
pomeru. Odborová organizácia už dňa 26.4.2022 prerokovala prípadné skončenie pracovného pomeru
zamestnanca a uvedené vzala na vedomie. Namietanie toho, že rozhodnutie č. 02/2022 bolo datované
4.5.2022, teda v deň výpovede, je možné vzhľadom na okolnosti považovať za prílišný formalizmus.

Odborová organizácia bola bez pochýb oboznámená s obsahom tohto rozhodnutia pred samotnou
výpoveďou, čo vyplynulo zo svedeckých výpovedí členov odborovej organizácie, ako aj zo zápisníc
z rokovania zástupcov zamestnancov. Napokon, právny predpis podľa súdu prvej inštancie ani
nepredpokladá pri skončení pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
obligatórne vydávanie organizačných rozhodnutí. Súd prvej inštancie poukázal aj na výpovede svedkov

- členov alebo bývalých členov odborovej organizácie (D., D., F., G.), ktoré podľa súdu jednoznačne
potvrdzujú, že žiadosti zamestnávateľa boli s odborovou organizáciou prerokované a navrhované
opatrenia vzali zástupcovia zamestnancov na vedomie. K námietke, podľa ktorej sa rozhodnutie č.
02/2022 nevzťahuje na pracovnú zmluvu žalobcu, súd prvej inštancie uviedol, že v pracovnej zmluveje pozícia žalobcu uvedená ako učiteľ, ide teda o jasnú identifikáciu pracovného miesta, ako aj
nezameniteľnú identifikáciu konkrétneho zamestnanca. Pokiaľ ide o splnenie ponukovej povinnosti súd
prvej inštancie súhlasil so žalobcom, že ponúknutá pozícia údržbár-technik-elektrikár bola iba ťažko

akceptovateľná s ohľadom na vzdelanie žalobcu, pokiaľ však zamestnávateľ nedisponoval vhodnejším
pracovným miestom zodpovedajúcim schopnostiam zamestnanca pri zrušení jeho pracovného miesta,
nemohol takúto pozíciu ani ponúknuť. K námietke o uprednostnení inej učiteľky slovenského jazyka,
ktorej sa rovnako mohla dotknúť organizačná zmena vzhľadom na menšiu potrebu rozsahu výučby
slovenského jazyka a literatúry, poukázal súd prvej inštancie na skutočnosť, že je výsostným právom

zamestnávateľa slobodne sa rozhodnúť, ktorého zo zamestnancov s rovnakou kvalifikáciou si v
pracovnom pomere ponechá. Žiaden vyučujúci nemá právny nárok na úväzok ako taký a o jeho rozsahu
rozhoduje vedenie školy. Aj v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd
nie je v zásade oprávnený preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa pokiaľ ide o dôvody výberu
zamestnanca, ktorý je nadbytočný. V bodoch 52. až 53. súd prvej inštancie poukázal na prejednaciu
zásadu, ktorá platí v civilnom procese. V jej dôsledku je súd oprávnený založiť rozhodnutie iba

na skutočnostiach predložených procesnými stranami, a to, čo strany nepredložia, nemôže brať za
základ pre svoje rozhodovanie. Poukázal tiež na význam unesenia dôkazného bremena a bremena
tvrdenia. V konaní bolo preukázané, že u žalovaného prebehli organizačné zmeny spojené s redukciou
zamestnancov, ako aj to, že zostávajúci vyučujúci nemali po výpovedi danej žalobcovi v nasledujúcom
školskom roku nadčasové hodiny, preto nemožno hovoriť o zlom úmysle zamestnávateľa. V tomto

smere žalovaný uniesol svoje dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu na
doplnenie dokazovania výsluchom svedkov H. a I., ako aj jeho návrh, aby žalovaný predložil písomnosti
preukazujúce výšku úväzku a rozdelenie vyučujúcich hodín týkajúcich sa úväzkov. Vykonanie tohto
dôkazu by podľa súdu prvej inštancie neúmerne predĺžilo súdne konanie, čo by bolo v rozpore so
zásadou hospodárnosti a nenavyšovania ďalších trov konania. Súd po vypočutí viacerých svedkov mal

situáciu aj nad rámec navrhnutých listinných dôkazov za dostatočne ustálenú. Žalovaným boli v konaní
predložené rozvrhy hodín za rozhodné školské roky, z ktorých je možné jednotlivé úväzky zistiť.

6. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c),
d), e), f), g), h) CSP. Rozsudok napadol v rozsahu oboch jeho výrokov. V odvolaní uviedol, že najmä

výrok o zamietnutí žaloby je nedostatočne odôvodnený s ohľadom na úsečnú právnu argumentáciu, je
nepresvedčivý a v odôvodnení absentuje čo i len jediný odkaz na konštantnú rozhodovaciu prax vyšších
súdov v skutkovo obdobných veciach. Rozsudok preto nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia, čím zároveň došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie z
dôvodu nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Rozsudok je podľa odvolateľa prekvapivý a založený

na svojvôli súdu prvej inštancie. Za zmätočné označil závery súdu prvej inštancie uvedené v bodoch
52. a 53. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keďže v nich súd poukázal na výlučnosť prejednacej
zásady a viazanosť súdu iba skutočnosťami predloženými v konaní procesnými stranami, bez možnosti
vziať za základ pre rozhodnutie skutočnosti, ktoré strany v konaní súdu nepredložia. Poukázal na
to, že v danom prípade ide o individuálny pracovnoprávny spor, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie

§ 319 CSP, podľa, ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečiť taký dôkaz; na tento
účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Z vecnej
stránky poukázal na to, že vo výpovedi zo dňa 4.5.2022 žalovaný vymedzil výpovedný dôvod skutkovo
iba odkazom na rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách č. 02/2020 zo dňa 4.5.2022,

takýto odkaz však nepostačuje, keďže vo výpovedi je potrebné konkretizovať, že riadne špecifikovaným
rozhodnutím zamestnávateľa došlo práve k zrušeniu konkrétnej pracovnej pozície, ktorú zastáva práve
konkrétna osoba, vo vzťahu, ku ktorej je výpoveď urobená. Z chronológie udalostí zo dňa 4.5.2022, kedy
bol skončený pracovný pomer so žalobcom vyplýva, že ani rozhodnutie č. 02/2022 zo dňa 4.5.2022 a
ani výpoveď zo dňa 4.5.2022 neboli vopred prerokované so zástupcami zamestnancov. Vopred bolo

prerokované len rozhodnutie č. 01/2022 zo dňa 25.4.2022, ktoré sa však netýkalo výpovede žalobcu, ale
iba zmeny pracovného času žalobcu. Za nedostatočnú považuje tiež odpoveď zástupcov zamestnancov
zo dňa 26.4.2022, v ktorej konštatovali, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách
č. 01/2022 berú na vedomie. Právny predpis nedáva možnosť zástupcom zamestnancov ponechať
rozhodnutie zamestnávateľa alebo výpoveď dávanú zamestnancovi bez vyjadrenia súhlasu alebo

nesúhlasu. Zdôraznil, že ani žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie prípadného skončenia pracovného
pomeru zamestnanca zo dňa 26.4.2022, ani odpoveď zástupcov zamestnancov zo dňa 20.4.2022 nie je
možnépovažovaťzaprerokovanievýpovededanejžalobcovi,keďžeobatietodokumentypochádzajúzo
dňa 26.4.2022, teda z času, kedy ešte neexistovalo rozhodnutie č. 02/2022 zo dňa 4.5.2022. V tom časeteda nebolo ani rozhodnuté o tom, že pracovný pomer bude skončený s konkrétnym zamestnancom.
Pokiaľ výpoveď zo dňa 4.5.2022 vznikla na podklade rozhodnutia č. 02/2022 zo dňa 4.5.2022, a
skôr vzniknúť nemohla, je zrejmé, že nemohla byť právne účinným spôsobom vopred prerokovaná

so zástupcami zamestnancov, ktorí neprerokovali ani rozhodnutie č. 02/2022. Žalobca poukázal na
to, že v zmysle publikovanej judikatúry je obsah pojmu prerokovanie výpovede potrebné vykladať
tak, že logicky v sebe zahŕňa aj možnosť vyjadrenia sa k podanej žiadosti, nie je len úkonom jednej
strany, ale musí obsahovať aj prípadnú možnosť reakcie. Účasť príslušného odborového orgánu pri
skončení pracovného pomeru nemožno považovať len za formálny úkon bez jeho materiálneho obsahu.

Podľa rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 4/2007 ako R 47/2007 „účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so
zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť
zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou a alebo priložený návrh
na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2
Zákonníka práce.“ Žalobca poukázal aj na prednes svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom

dňa 19.12.2023, z ktorého vyplýva, že po skončení pracovného pomeru so žalobcom pribudlo učiteľke
pani H. 15 hodín slovenského jazyka, pani A. a pani F. po 3 hodiny slovenského jazyka, čo v súhrne tvorí
21 hodín slovenského jazyka + 2 hodiny etickej výchovy, čo vytvorilo až 23 hodín, teda jednu nadčasovú
hodinu. Úmyslom zamestnávateľa tak bolo zachrániť presunom výučby pani učiteľku H., keďže došlo
k zrušeniu triedy s odbornými predmetmi, v ktorých táto učila. V konaní nebolo preukázané, že došlo

všeobecne k poklesu hodín slovenského jazyka. V tomto smere žalovaný klamal. Nadbytok učiteliek
zamestnávateľabolibavovzťahukumeleckýmpredmetom,pretoajdošlokzrušeniutriedysumeleckým
zameraním, nepoklesla však potreba výučby slovenského jazyka. Súd prvej inštancie sa nezaoberal
dostatočne tým, či riaditeľ školy mal alebo nemal zlý úmysel pri výbere nadbytočného zamestnanca,
napriek tomu, že riaditeľ školy na pojednávaní 23.11.2023 po mnohých otázkach priznal, že prihliadal

aj na to, že na žalobcu mali byť nejaké podávanie sťažností a oznamované iné problémy. Takéto
skutočnosti však riaditeľ školy so žalobcom nikdy neriešil, a preto ide iba o výhovorky. Súd prvej inštancie
nevyhodnotil v odôvodnení rozhodnutia skutočnosť, že z výsluchu vypočutých svedkov bolo zrejmé, že
vypočúvané osoby boli zjavne ovplyvnenej svojim zamestnávateľom - žalovaným, vypovedali vyhýbavo,
tvrdili, že sa nepamätajú skoro na nič, nevedeli uviesť žiadne konkrétne skutočnosti, avšak na druhej

strane tvrdili, že zo strany zamestnávateľa bolo všetko prerokované, hoci nikdy nevideli návrh výpovede
a nemohli vopred prerokovať rozhodnutie č. 02/2022 zo dňa 4.5.2022 a ani výpoveď zo dňa 4.5.2022. Aj
z výpovede svedkyne F. napokon vyplynulo, že na schôdzi odborov sa zaoberali tým, že prepustený má
byť jeden z dvojice učiteľov H. alebo žalobca. Aj vo vzťahu k tejto skutočnosti navrhol žalobca výsluch
učiteľky H., čo však súd prvej inštancie zamietol. Súd prvej inštancie sa tak dostatočne nezaoberal tým,

či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami. Žalovaný
nepreukázal, že by bola daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobcu a organizačnými
zmenami, keďže z celého úväzku žalobcu nič nezaniklo a neznížila sa potreba výučby slovenského
jazyka. Súd prvej inštancie sa neriadil závermi publikovanými v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/1085/2015 zo dňa 1.10.2017, napriek tomu, že žalobca v konaní pred súdom

prvej inštancie preukázal okolností diskriminačného výberu jeho osoby ako nadbytočného zamestnanca.
V napadnutom rozsudku podľa žalobcu absentuje riadne a dostatočné odôvodnenie, prečo súd prvej
inštancie nevykonal ďalšie dôkazy navrhnuté žalobcom. Žalobca ďalej namietol, že súd prvej inštancie
nebol kauzálne príslušný na konanie o podanej žalobe, keďže žaloba bola podaná dňa 26.10.2022 na
kauzálne príslušný Okresný súd Poprad, čím došlo k porušeniu práva na zákonného sudcu a práva na

spravodlivé súdne konanie. V rámci argumentácie poukázal na argumentáciu Okresného súdu Prešov
uvedené v prípise sp. zn. 11Cpr/15/2023 zo dňa 6.11.2023 zdôrazňujúcu prednosť procesnej zásady
perpetuatio fori pred okamžitou zmenou kauzálnej príslušnosti súdu prvej inštancie v dôsledku novej
súdnej mapy.

7. Odvolateľ navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a rozhodnúť tak, ako to bolo navrhnuté v petite žaloby
a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania, eventuálne zrušiť
napadnutý rozsudok a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. K odvolaniu žalobcu sa podaním zo dňa 11.3.2024 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že sa v

celom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie. Pokiaľ ide o argumentáciu týkajúcu
sa nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia žalovaný uviedol, že s týmto názorom sa nestotožňuje,
keďže súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci a svoje závery dostatočným spôsobom
odôvodnil. V odvolaní žalobca neuviedol, v čom konkrétne mu súd prvej inštancie neposkytol odpoveďna jeho skutkovo relevantné argumenty prednesené v konaní, pričom takéto všeobecné vymedzenie
odvolacieho dôvodu je nedostatočné a nespĺňa procesné podmienky, na podklade ktorých by mohol
odvolací súd preskúmať rozhodnutie súdu prvej inštancie. K námietke nevykonania všetkých žalobcom

navrhnutých dôkazov poukazoval žalovaný na stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej dokazovanie
je vecou súdu a nie je jeho povinnosťou vykonať všetky stranami navrhnuté dôkazy, pokiaľ to
nepovažuje za potrebné na to, aby vo veci samej mohol rozhodnúť, a pokiaľ považuje skutkový stav
v prejednávanej veci za dostatočne zistený a preukázaný na rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej
inštancie v bode 55. odôvodnenia rozhodnutia náležite vysvetlil, prečo nevyhovel návrhom žalobcu na

vykonanie dokazovania. K otázke kauzálnej nepríslušnosti súdu na konanie vo veci samej žalovaný
uviedol, že táto otázka už bola v priebehu konania na súde prvej inštancie vyriešená s poukazom na
rozhodovaciu činnosť súdov o tejto otázke, pričom zo strany žalobcu to nebolo v priebehu konania
žiadnym spôsobom spochybňované. Poukázal v tomto smere aj na názor vyslovený už v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Ndob/58/2023 zo dňa 19.12.2023. K námietke svojvôle
a arbitrárnosti rozhodnutia a k absencii skutkovo a právne významných otázok žalovaný uviedol, že

s touto námietkou nesúhlasí, keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku dáva jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Pokiaľ ide o
námietku nereflektovania osobitných ustanovení týkajúcich sa individuálnych pracovnoprávnych sporov
žalovaný uviedol, že tieto osobitné ustanovenia majú povahu lex specialis a ich účelom je výlučne
zabezpečiť rovnaké procesné postavenie sporových strán v konaní pred súdom. Nositeľom procesnej

zodpovednosti za výsledok konania však vždy ostáva procesná strana, túto zodpovednosť nemožno
prenášať na konajúci súd. Princíp ochrany slabšej strany sa automaticky nespája s úspechom tejto
strany v sporovom konaní. Žalobca však ani vo vzťahu k tejto námietke bližšie nevymedzil, v čom
konkrétne mal súd postupovať v rozpore s ustanoveniami osobitnej časti CSP týkajúce sa individuálnych
pracovnoprávnych sporov. K absencii formálnych a materiálnych podmienok výpovede z dôvodu

hospodárnosti žalovaný v celom rozsahu odkázal na svoje predchádzajúce písomné a ústne vyjadrenia
prezentované v konaní na súde prvej inštancie, aj na výsledky vykonaného dokazovania v konaní na
súde prvej inštancie. Žalovaný vopred požiadal zástupcov zamestnancov o prerokovanie zamýšľaných
organizačných zmien a o prerokovanie prípadného skončenia pracovného pomeru so žalobcom, na
základe toho následne došlo k prerokovaniu uvedených žiadostí a k prijatiu rozhodnutí č. 01/2022

a č. 02/2022, ktoré na seba nepochybne nadväzujú a tvoria jeden celok. Zákon pre platné skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vyžaduje predchádzajúce prerokovanie organizačných
zmien, no nevyžaduje samotné prerokovanie konkrétnych rozhodnutí zamestnávateľa a konkrétnej
listiny o právnom úkone skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa.
Rozhodnutie č. 02/2022 jednoznačne predchádzalo výpovedi žalobcu a jeho obsah bol vopred

prerokovaný. Aj v zmysle rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Prešove rozhodnutie o organizačnej
zmene a výpoveď môžu byť datované tým istým dňom za splnenia predpokladu, že rozhodnutie
o organizačnej zmene predchádzalo výpovedi, čo bolo v tomto prípade preukázané zápisnicou z
osobného stretnutia so zamestnancom dňa 4.5.2022, s ktorého obsahom súhlasil aj samotný žalobca.
Primárnym cieľom žalovaného nebolo ukončenie pracovného pomeru žalobcu, ale prijatie organizačnej

zmeny, ktorá by smerovala k zníženiu pracovného úväzku žalobcu. Len v dôsledku odmietavého
stanoviska žalobcu k takejto organizačnej zmene nedošlo a žalovaný bol nútený existujúci stav vyriešiť
iným spôsobom, a to znížením celkového počtu zamestnancov a z toho vyplývajúcimi zmenami
organizácie výchovno-vzdelávacieho procesu. Do celého procesu boli od začiatku zainteresovaní
zástupcovia príslušnej odborovej organizácie, o dôvodoch pripravovaných organizačných zmien a

celom procese boli podrobne informovaný. Zástupcom zamestnancov dáva zákon možnosť vyjadriť
sa ku skončeniu pracovného pomeru, no nedáva možnosť zmeniť toto rozhodnutie zamestnávateľa.
Podmienkou pre samotné skončenie pracovného pomeru formou výpovede v zmysle ustanovenia
§ 74 Zákonníka práce je jeho predchádzajúce prerokovanie, nie získanie súhlasu alebo nesúhlasu
zástupcov zamestnancov. O tom svedčí aj tá skutočnosť, že samotný zákon pamätá na situáciu, kedy

zo strany zástupcu zamestnancov aj napriek žiadosti zamestnávateľa vôbec nedôjde ani k prerokovaniu
výpovede a zamestnávateľ je aj napriek tomu oprávnený platne skončiť pracovný pomer s dotknutým
zamestnancom. Opätovne však v tejto súvislosti poukázal žalovaný na bod 45. rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/92/2018 zo dňa 19.6.2019, podľa ktorého, ak si zamestnávateľ
splnil svoju povinnosť predložiť žiadosť o prerokovanie výpovede zástupcom zamestnancov, nemá ďalej

možnosti ovplyvniť proces a ani samotný výsledok tohto prerokovania, nakoľko uvedené je výlučne
vecou zástupcov zamestnancov. Absencia súhlasného alebo nesúhlasného stanoviska zástupcu
zamestnancov preto nemôže spochybniť platnosť výpovede. Pripustením opačného výkladu by mohlo
dochádzať k absurdným situáciám, v ktorých by zástupcovia zamestnancov mohli účinne brániťzamestnávateľovi uskutočňovať jemu patriace právo voľby zamestnanca, s ktorým ukončí pracovný
pomer,nakoľkobyvprípadenesúhlasusoskončenímpracovnéhopomeruskonkrétnymzamestnancom
zamestnávateľovi neoznámili svoje nesúhlasné stanovisko, ale záverom ich prerokovania by bolo iba

znenie „beriem na vedomie“, pričom výber zamestnanca, s ktorým bude ukončený pracovný pomer,
by ostal výlučne v rukách odborovej organizácie. Napokon k argumentácii týkajúcej sa neplatnosti
výpovede z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania žalovaný uviedol, že ide zo strany
žalobcu o špekuláciu a neustále meniacu sa argumentáciu založenú na umelo vykonštruovaných
skutočnostiach. Žalobca primárne namietal neplatnosť skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že

výpoveď neobsahovala zákonom stanovené náležitosti a zároveň, že rozhodnutie zamestnávateľa o
organizačnýchzmenáchč.02/2022nebolovopredprerokovanésozástupcamizamestnancov.Následne
prišiel s argumentáciou, že predmetné rozhodnutie zamestnávateľa ani samotná výpoveď sa na neho
vôbec nevzťahuje, nakoľko v zmysle pracovnej zmluvy pôsobí u zamestnávateľa na pozícii učiteľa
všeobecno-vzdelávacích predmetov, a teda nezastáva pozíciu učiteľa slovenského jazyka a literatúry.
Následne začal spochybňovať samotný pokles vyučovacích hodín slovenského jazyka zrušenie triedy

s odbornými predmetmi a v poslednom rade spochybnil aj samotný výber zamestnávateľa vo vzťahu
k jeho osobe z dôvodu zlého úmyslu zamestnávateľa. V odvolacom konaní poukázal na porušenie
zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný nesúhlasí s tým, že výber zamestnanca, ktorému bude
daná výpoveď, realizoval so zlým úmyslom vo vzťahu k osobe žalobcu. Samotný pocit, či presvedčenie
žalobcu o tom, že žalovaný postupoval so zlým úmyslom a diskriminačne, nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Zamestnávateľ nemal inú možnosť ako v
dôsledku rozhodnutia ministra školstva vedy výskumu a športu prijať organizačnú zmenu a pristúpiť
ku skončeniu pracovného pomeru s jedným zo zamestnancov z dôvodu jeho nadbytočnosti pre pokles
vyučovacích hodín slovenského jazyka a pre zrušenie jednej triedy s odbornými predmetmi. Pokiaľ ide
o námietku týkajúcu sa diskriminácie poukázal žalovaný na to, že žalobca v konaní pred súdom prvej

inštancie nepreukázal okolnosti diskriminácie pri výbere jeho osoby ako nadbytočnej, nešpecifikoval
ani len o pohnútku zamestnávateľa či dôvody pre diskriminačné správanie zo strany zamestnávateľa,
ktoré by mali viesť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k jeho osobe. V tomto
smere žalovaný poukázal aj na právny názor obsiahnutý v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/240/2019 zo dňa 27.10.2021, v zmysle, ktorého: „K presunu dôkazného bremena

nepostačuje, že žalobkyňa opísala konania žalovaného, ktoré považovala za šikanu, ale bolo potrebné,
aby svoje tvrdenia konkretizovala, nakoľko z nich, tak ako uviedla, nebolo možné vyvodiť, v čom
vlastne mala spočívať šikana zo strany žalovaného. Dovolací súd dodáva, že len samotný pocit, či
vnútorné presvedčenie žalobkyne nemožno bez ďalšieho považovať na prvý pohľad sa záver o porušení
zásady rovnakého zaobchádzania.“ Neobstojí ani argument žalobcu o údajnej záchrane pani H. so zlým

úmyslom zamestnávateľa, keďže k organizačnej zmene u žalovaného došlo v súvislosti so znížením
celkového počtu vyučovacích hodín slovenského jazyka a literatúry, ktorý je povinným predmetom
vyučovaným vo všetkých triedach, teda aj v odborných študijných odboroch. Žalobca opomenul, že aj
pani H. má rovnako plnú kvalifikáciu na vyučovanie tohto predmetu, a teda zrušenie triedy, v ktorej
vyučovala odborné predmety v žiadnom prípade nezakladá nadbytočnosť tejto zamestnankyne, a

už vôbec nie povinnosť žalovaného ukončiť pracovný pomer s touto zamestnankyňou. Na základe
uvedeného žalovaný navrhol odvolanie žalobcu zamietnuť a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

9. Replikou zo dňa 10.4.2024 sa vo veci vyjadril žalobca. Uviedol, že tvrdenia žalovaného v jeho

vyjadrení k odvolaniu nekorešpondujú s jeho tvrdeniami na pojednávaní dňa 23.11.2023, z ktorých
vyplývalo, že rozhodnutie č. 01/2022 hovorí iba o znižovaní pracovného úväzku a až následne
nadväzujúce rozhodnutie číslo 02/2022 pojednáva o skončení pracovného pomeru. Argumentácia
žalovaného v jeho vyjadrení nič nemení na skutočnosti, že rozhodnutie o organizačných zmenách číslo
02/2022 zo dňa 4.5.2022 a ani výpoveď zo dňa 4.5.2022 neboli vopred prerokované so zástupcami

zamestnancov. Žalobca zotrval na názore, že v konaní bolo preukázané, že rozsah výučby slovenského
jazyka a literatúry nepoklesol, výučba len prešla zo žalobcu na učiteľku H., ktorá prišla o výučbu
umeleckých predmetov a na ďalšie dve učiteľky, v dôsledku čoho je v tejto situácii možné uzavrieť, že
nebola daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobcu a organizačnými zmenami.

10. Žalovaný reagoval duplikou zo dňa 7.5.2024, v celom rozsahu zotrval na svojom stanovisku, že
ukončenie pracovného pomeru žalobcu formou výpovede je platné po formálnej aj materiálnej stránke.
Poukázal na to, že medzi rozhodnutím zamestnávateľa č. 01/2022 a rozhodnutím č. 02/2022 je úzka
vzájomná súvislosť a spolu tvoria jeden celok. Rozhodnutie č. 02/2022 bolo prijaté v dôsledku neprijatianavrhovaného skráteného úväzku zo strany žalobcu. Výpoveď bola žalobcovi doručená až po tom,
ako bolo prijaté rozhodnutie č. 02/2022, pričom o rozhodnutiach bol žalobca najprv upovedomený,
ako to vyplýva z obsahu zápisnice z osobného stretnutia so zamestnancom zo dňa 4.5.2022. Nie

je pravdou, že u žalovaného sa neznížila potreba výučby hodín slovenského jazyka. Na základe
zníženia počtu žiakov prvého ročníka v dennej forme štúdia pre školský rok 2022/2023 žalovaný
musel pristúpiť k zníženiu počtu tried dennej formy štúdia o jednu triedu. V každej triede je povinná
výučba hodín slovenského jazyka, pokiaľ teda došlo k zníženiu počtu tried žalovaného, muselo priamo
úmerne dôjsť aj k poklesu potreby výučby hodín slovenského jazyka. Žalovanému nie je zrejmé, akým

spôsobom žalobca dospel k ním uvádzaným výpočtom prerozdelenia úväzku a počtom hodín, ktoré
uvádza vo svojom písomnom podaní. Žalovaný s ohľadom na zníženie počtu žiakov prvého ročníka
a pri zachovaní pôvodnej štruktúry úväzkov ostatných vyučujúcich bez nadčasových hodín nemal
pokrytú výučbu predmetu slovenského jazyka a literatúry v rozsahu 8 vyučovacích hodín týždenne.
Práve z tohto dôvodu rozhodol o skrátenie úväzku jedného zamestnanca s aprobáciou na výučbu
tohto predmetu, k čomu došlo rozhodnutím č. 01/2022, následne vzhľadom na postoj žalobcu, ktorý

navrhované skrátenie úväzku odmietol, bol žalovaný nútený pristúpiť k ďalším zmenám v rozvrhu hodín
pre nasledujúci školský rok, v rámci čoho došlo k prerozdeleniu uvedených ôsmich vyučovacích hodín
medzi ostatných zamestnancov so zodpovedajúcou aprobáciou. Aprobácia žalobcu neumožňovala
vzhľadom na rozhodnutie ministerstva školstva a charakter prijatých organizačných zmien u žalovaného
stanoviť rozsah jeho vyučovacej povinnosti na 22, respektíve 23 vyučovacích hodín týždenne tak, ako

to vyplývalo z jeho pôvodnej pracovnej zmluvy v znení jej neskorších dodatkov. Žalovaný bol povinný
zabezpečiť riadny a efektívny proces výučby na škole ako celku, teda nielen vo vzťahu k vyučovaniu
hodín slovenského jazyka, čo je pomerne zložitá záležitosť, ktorá musí korešpondovať s určitými
požiadavkami stanovenými okrem iného aj rozhodnutím ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR
zo dňa 31.1.2022, potrebou zabezpečenia efektívnosti práce u zamestnávateľa, úsporou mzdových

nákladov, aprobáciou zamestnancov či prideľovaním trvalej nadčasovej práce zamestnancom. Vo
vzťahu k ďalším tvrdeniam žalobcu poukázal žalovaný na svoje predošlé vyjadrenia.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti

rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je v časti
dôvodné.

12. Odvolací súd považoval za potrebné v prvom rade sa vysporiadať s námietkou žalobcu týkajúcou
sa nepríslušnosti súdu prvej inštancie na konanie v predmetnom pracovnoprávnom spore.

13. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné

podmienky“). Procesné podmienky predstavujú základné procesné predpoklady, aby mohol súd
autoritatívne rozhodnúť vo veci samej. Existencia a splnenie procesných podmienok je predpokladom
poskytnutia súdnej ochrany ohrozeným alebo poškodeným subjektívnym právam v rozsahu Čl. 1 CSP.
Súd je povinný zisťovať ich existenciu a splnenie v každom štádiu konania, teda aj v štádiu odvolacieho
konania.

14. Teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné podmienky, ktorými sú v sporovom
konaní žaloba a splnenie poplatkovej povinnosti, ďalej procesné podmienky na strane súdu, ktorými
súd právomoc, príslušnosť a zákonné obsadenie súdu a napokon aj procesné podmienky na strane
sporovýchstrán(pozitívneprocesnépodmienky)ktorýmisúprocesnásubjektivita,procesnáspôsobilosť,

povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom s riadnym plnomocenstvom a tzv. negatívne
procesné podmienky medzi ktoré patria prekážka začatého konania a prekážka rozsúdenej veci.

15. Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou prvoinštančného súdu a rovnako
aj súdu odvolacieho počas celého priebehu konania. Nedostatky niektorých procesných podmienok

sú neodstrániteľné, čo znamená, že prítomnosť takéhoto nedostatku absolútne bráni súdu v konaní
a rozhodnutí vo veci a jedine správne rezultuje do zastavenia konania. Nedostatky iných procesných
podmienok sú odstrániteľné, a teda súd po zistení nedostatku procesnej podmienky sa pokúsi tento
nedostatok odstrániť vlastným postupom alebo výzvou voči strane sporu. Vadou predpokladanou v §365 ods. 1 písm. a) CSP tak trpí konanie pred prvoinštančným súdom v prípade, keď tento vec prejednal
a rozhodol napriek nesplneniu niektorej z vyššie uvedených procesných podmienok.

16. Podľa § 40 CSP, súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú
príslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba
do otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.

17. V rozsahu vecnej, funkčnej a kauzálnej príslušnosti hovoríme o odstrániteľnom nedostatku

podmienky konania, pretože nemá za následok zastavenie konania, ale len postúpenie veci príslušnému
súdu.

18. Zákonom č. 150/2022 Z. z. okrem iného došlo k zmene a doplneniu zákona č. 160/2015 Z. z.
CSP. V rámci tejto zmeny došlo s účinnosťou od 1.6.2023 k zmene kauzálnej príslušnosti súdov v
pracovnoprávnych sporoch, konkrétne k zmene znenia § 24 písm. e) CSP, keď v znení účinnom

od 1.6.2023 sa na konanie v individuálnych pracovnoprávnych sporoch a v sporoch z kolektívnych
pracovnoprávnych vzťahov, štrajku a výluky stal pre obvod Krajského súdu v Prešove namiesto
Okresného súdu Poprad kauzálne príslušným Okresný súd Prešov.

19. Pokiaľ dochádza k zmene procesného predpisu, je potrebné prihliadať na ustanovenia

intertemporálnej povahy, ktorými sa určuje režim dočasného, prechodného (intertemporálneho)
spolupôsobenia skoršej a neskoršej právnej úpravy; teda vzájomný vzťah týchto úprav. Nosným
pojmovým znakom procesnej intertemporality je princíp okamžitej aplikovateľnosti novej procesnej
úpravy na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa doterajších (zrušených či zmenených)
predpisov. Účelom princípu okamžitej aplikovateľnosti nových procesných noriem, teda použiteľnosti

nových procesných ustanovení na konania začaté a prebiehajúce podľa doterajšej právnej úpravy je
zabezpečiť taký procesný priebeh jednotlivých konaní, ktorý nepripúšťa alternatívne, a v dôsledku toho
sporné výklady pre časovú pôsobnosť príslušných predpisov alebo ich jednotlivých ustanovení (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2014 sp. zn. PL.ÚS 107/2011, uznesenie zo dňa
12.4.2018 sp. zn. II.ÚS/185/2018, uznesenie zo dňa 22.9.2020 sp. zn. III.ÚS/349/2020, nález zo dňa

8.2.2023 sp.zn. II.ÚS/451/2022).

20. Princíp okamžitej aplikovateľnosti novej procesnej úpravy je procesnému právu natoľko imanentný,
že sa v prechodných ustanoveniach procesnej úpravy nemusí explicitne vyjadrovať, t. j. platí aj bez toho,
aby bol priamo vyjadrený.

21. Intertemporálnym ustanovením - prechodným ustanovením k úpravám účinným od 1.6.2023 je §
471c CSP, podľa ktorého konania začaté a právoplatne neskončené do 31.5.2023 sa dokončia na
súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31.5.2023; to neplatí, ak podľa
osobitného predpisu výkon súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd.

22. Ustanovenie § 471c CSP je výnimkou z princípu okamžitej aplikovateľnosti novej procesno-právnej
úpravy Civilného sporového poriadku v znení účinnom od 1.6.2023 a vzťahuje sa výlučne na konania
začaté a právoplatne neskončené na súdoch vecne a miestne príslušných. Napriek tomu, že Civilný
sporový poriadok rozoznáva a upravuje vecnú, miestnu, kauzálnu a funkčnú príslušnosť zvlášť, ust. §

471c CSP sa dotýka len vecnej a miestnej príslušnosti súdov. Uvedené ustanovenie CSP neupravuje
dokončenie konaní začatých a právoplatne neskončených do 31.5.2023 na súdoch kauzálne a funkčne
príslušných podľa predpisov účinných do 31.5.2023.

23. Pokiaľ teda na konanie v pracovnoprávnych sporoch podľa predpisov účinných do 31.5.2023 bol

kauzálne príslušný Okresný súd Poprad [§ 23 písm. g) CSP účinného do 31.5.2023], zatiaľ čo s
účinnosťou od 1.6.2023 je na konanie v pracovnoprávnych sporoch pre obvod Krajského súdu v Prešove
kauzálne príslušný Okresný súd Prešov [§ 24 písm. e) CSP] a súčasne § 471c CSP (intertemporálne
ustanovenie) explicitne neupravilo, že konania začaté a právoplatne neskončené do 31.5.2023 sa
dokončia na súde kauzálne príslušnom podľa predpisov účinných do 31.5.2023, potom so zreteľom na

princíp okamžitej aplikovateľnosti novej procesnej právnej úpravy je na konanie v pracovnoprávnych
sporoch začatých a právoplatne neskončených do 31.5.2023 pre obvod Krajského súdu v Prešove
kauzálne príslušný Okresný súd Prešov. V takomto prípade na určenie príslušnosti súdu nemajú vplyvžiadne okolnosti na strane účastníkov konania (ako to predpokladá § 36 ods. 2 CSP a v ňom vyjadrená
zásada „perpetuatio fori“), pretože príslušnosť súdu sa odvíja len od zmeny procesného predpisu.

24. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na analógiu vo vzťahu k rozhodnutiam ohľadne funkčnej
príslušnosti súdu podľa Civilného mimosporového poriadku (zákon č. 161/2015 Z.z., ďalej len „CMP“)
v nadväznosti na § 396b CMP upravujúci prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.6.2023
obdobne ako § 471c CSP, a to na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.6.2023 sp.
zn. IV.ÚS/257/2023 (ods. 75. až 77.), ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 2Ndc/30/2023 zo dňa 26.7.2023 a sp. zn. 4Ndc/11/2023 zo dňa 25.7.2023, ktorými bola okamžite
aplikovaná nová procesná úprava funkčnej príslušnosti súdov podľa CMP účinného od 1.6.2023.
Ustanovenie § 396b (obdobne ako § 471c CSP) neupravuje dokončenie vecí v konaniach začatých a
právoplatne neskončených do 31.5.2023 na súdoch funkčne (ani kauzálne) príslušných podľa predpisov
účinných do 31.5.2023.

25. S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že odvolacia námietka týkajúca sa
nepríslušnosti súdu prvej inštancie namietaná žalobcom ako odvolací dôvod vyjadrený v § 365 ods. 1
písm. a) a c) CSP nebola v danom prípade dôvodná.

26. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde

o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa
§ 58 pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre
neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z
dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, alebo o výpoveď podľa odseku 1 písm.
f), iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší

pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný
prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté
ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

27. Podľa § 74 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo

strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak
súvýpoveďalebookamžitéskončeniepracovnéhopomeruneplatné.Zástupcazamestnancovjepovinný
prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,

že k prerokovaniu došlo.

28. Podľa § 237 ods. 1 Zákonníka práce prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi zástupcami
zamestnancov a zamestnávateľom.

29. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva
na spravodlivý proces, zaručeného Čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného
súdu SR implikované aj v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej
súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné
odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo

právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Civilný sporový poriadok
upravuje v ustanovení § 220 ods. 2 základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na
odôvodnenie rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

30. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

31. Pri koncipovaní dôvodov rozhodnutia je potrebné vychádzať zo základného princípu voľného
hodnotenia dôkazov v Čl. 15 základných princípov CSP a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovanýpožiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami
súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť

dôkaznú situáciu. Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo
vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

32. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv
na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď

na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia,
či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie že argument je irelevantný, nezodpovedá
požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov
smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/114/2008).

33. Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou

námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav
arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn.
II.ÚS/410/2006).
34. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil, výsledky vykonaného

dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne, presvedčivo a dostatočným spôsobom
neodôvodnil.

35. Podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

36. Podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

37. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v Čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

38. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. Čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/

a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn.
I.ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

39. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s
poukazomnavýsledkyvykonanéhodokazovaniaazistenérozhodujúceskutočnosti,aletiežspoukazom
na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez
rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a
z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne

a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

40. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany;

porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť
sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.41.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

42. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za

predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú
dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno
ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo/157/2011).

43. V súdenom prípade odvolací súd konštatuje, že odvolaním napadnuté rozhodnutie nespĺňa atribút
úplnosti a presvedčivosti. Súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie pokiaľ ide

o zásadnú a pre vec podstatnú žalobnú námietku týkajúcu sa nesplnenia hmotnoprávnej podmienky
skončenia pracovného pomeru žalobcu vyplývajúcu z § 74 Zákonníka práce.

44. Súd prvej inštancie sa prerokovaním organizačnej zmeny a s ňou súvisiacich žiadostí a rozhodnutí
žalovaného zaoberal v bodoch 46. a 47. odôvodnenia rozsudku. Osobitne sa však nezaoberal

splnením podmienky prerokovania výpovede danej žalobcovi. Súd prvej inštancie poukázal na to, že
už v rozhodnutí žalovaného o organizačných zmenách č. 01/2022 z 25.4.2022 bolo konštatované, že
za predpokladu nesúhlasu zamestnanca so zmenou pracovných podmienok rozhodne zamestnávateľ
o zrušení pracovného miesta s následkom skončenia pracovného pomeru žalobcu. Toto zástupcovia
zamestnancov vzali na vedomie, čo vyplýva zo zápisnice zo zasadnutia na č.l. 115b súdneho spisu

a z odpovede na žiadosť zo dňa 26.4.2022 na č.l. 26 súdneho spisu. Z obsahu žiadosti o prerokovanie
zo dňa 26.4.2022 (č.l. 22 - 25), ako aj z rozhodnutia zamestnávateľa č. 01/2022 však nevyplýva, že
by žalovaný v tom čase už bol rozhodnutý dať žalobcovi výpoveď z konkrétnych dôvodov. Z obsahu
uvedených písomností je zrejmé, že žalovaný rozhodol rozhodnutím č. 01/2022 o zmene ustanoveného
týždenného pracovného času, pričom však v tom čase žalovaný v rovnakej miere predpokladal okrem

zníženia úväzku žalobcu aj tri ďalšie možné postupy na riešenie potreby zabezpečenia zvýšenia
efektívnosti práce a zabezpečenie úspory mzdových nákladov. Tieto postupy síce avizoval zástupcom
zamestnávateľov, avšak bez toho, aby z jeho žiadosti bolo zrejmé, že sa pre niektorý z uvedených
postupov už rozhodol. Sám zamestnávateľ formuluje ako prednostne navrhované riešenia v prípade
neakceptovania zníženia úväzku ponuku inej práce, skončenie pracovného pomeru dohodou so

žalobcom, a až ako posledné možné riešenie predkladá výpoveď danú zamestnávateľom podľa § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Inými slovami, z obsahu aj názvu Žiadosti o prerokovanie prípadného
skončenia pracovného pomeru zamestnanca zo dňa 26.4.2022 je zrejmé, že v čase prerokovania tejto
žiadosti zo dňa 26.4.2022 ani sám žalovaný ešte nebol rozhodnutý zrušiť pracovné miesto a následne
skončiť pracovný pomer so žalobcom výpoveďou z dôvodu jeho nadbytočnosti. Samotné prerokovanie

rozhodnutia zamestnávateľa č. 01/2022 ani s ním súvisiacej žiadosti obsahujúcej spolu štyri alternatívy
ďalšieho postupu preto nie je možné stotožniť s prerokovaním výpovede, ktoré je hmotnoprávnou
podmienkouskončeniapracovnéhopomeruvýpoveďouzostranyzamestnávateľapodľa§74Zákonníka
práce, ako to urobil súd prvej inštancie. Osobitne sa takýto záver javí ako sporný a nedostatočne
odôvodnený s ohľadom na to, že predpokladom výpovede vymedzeným v rámci dôvodov uvedených vo

výpovedi zo dňa 4.5.2022 bolo iné, osobitne prijaté rozhodnutie žalovaného – rozhodnutie č. 02/2022.
Až týmto rozhodnutím došlo k zníženiu stavu pracovných miest v organizačnej štruktúre žalovaného,
čo predstavovalo základ pre úvahy o nadbytočnosti zamestnanca s následnou možnosťou výpovede
z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

45. Odvolací súd tiež v tejto súvislosti dáva do pozornosti súdu prvej inštancie právny názor vyslovený
Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/72/2006 zo dňa 28.9.2006, ale tiež v celom rade
ďalších rozhodnutí, podľa ktorého účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa prerokovať výpoveď danú
zamestnancovi so zástupcami zamestnávateľov „nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o
prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede k žiadosti o prerokovanie

adresovaný príslušnému odborovému orgánu obsahuje náležitosti výpovede z pracovného
pomeru určené ustanovením § 61 Zákonníka práce.“ K týmto náležitostiam patrí aj dostatočne určité
skutkové vymedzenie dôvodov výpovede. V prípade výpovede z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce je týmto dôvodom konkrétne písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnejzmene, v dôsledku ktorej sa stal zamestnanec nadbytočným. Z uvedeného je zrejmé, že v čase
prerokovania výpovede by už malo existovať rozhodnutie zamestnávateľa o tej konkrétnej organizačnej
zmene, ktorá viedla k nadbytočnosti zamestnanca. Súd prvej inštancie sa prerokovaním výpovede

v týchto intenciách dostatočne nezaoberal a v rozhodnutí sa s touto otázkou nevysporiadal tak, aby
jeho rozhodnutie bolo logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri
rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, aby toto rozhodnutie vyhovelo požiadavke na
zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

46. Na presvedčivosti napadnutému rozhodnutiu uberá aj bližšie neargumentovaný sporný záver súdu
prvej inštancie uvedený v závere bodu 46. odôvodnenia, podľa ktorého zákon „nepredpokladá pri
skončení pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce obligatórne
vydávanie organizačných rozhodnutí“. S ohľadom na znenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
podľa ktorého je možné dať zamestnancovi výpoveď ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom
na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického

vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o
iných organizačných zmenách, nie je odvolaciemu súdu zrejmé, aké úvahy viedli súd prvej inštancie
k citovanému záveru, ani to, aký dopad má mať toto konštatovanie súdu na posúdenie zásadnej žalobnej
námietky o nesplnení hmotnoprávnej podmienky výpovede podľa § 74 Zákonníka práce. Len pre potreby
ďalšieho konania odvolací súd dáva do pozornosti, že vo vzťahu k výpovednému dôvodu podľa § 63

ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je rozhodnutie o organizačnej zmene hmotnoprávnym predpokladom
platnosti výpovede a má byť podľa zákona urobené v určitej forme (písomnej), pričom nedodržanie tejto
formy spôsobuje, že takýto hmotnoprávny predpoklad nie je splnený.

47. Záver o tom, ako súd prvej inštancie posúdil otázku, či došlo k prerokovaniu výpovede zo zástupcami

zamestnávateľov v zmysle § 74 Zákonníka práce nie je možné ustáliť ani z bodu 47. odôvodnenia
rozsudku, keďže aj tu súd prvej inštancie s poukazom na výpovede svedkov konštatuje iba to, že
s odborovou organizáciou boli prerokované žiadosti zamestnávateľa, a že navrhované opatrenia boli
odbormi vzaté na vedomie. Žiadosť o prerokovanie organizačnej zmeny však nemožno podľa názoru
odvolacieho súdu bez ďalšieho stotožňovať so žiadosťou o prerokovanie výpovede (porovnaj napr.

rozsudok KS v Prešove, sp. zn. 6CoPr/5/2014 zo 14.10.2014).

48.Pokiaľideoodvolaciunámietkutýkajúcusanevykonanianavrhovanéhovýsluchusvedkýňzaúčelom
preukázania zlého úmyslu žalovaného pri výbere práve žalobcu ako nadbytočného zamestnanca,
odvolací súd s ohľadom na absenciu posúdenia kardinálnej otázky platnosti výpovede z dôvodu

nenaplnenia hmotnoprávneho predpokladu podľa § 74 Zákonníka práce považoval za predčasné
záväzne posúdiť nevyhnutnosť vykonania týchto dôkazov v ďalšom konaní. Zároveň však na tomto
mieste konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o výlučnom práve zamestnávateľa rozhodnúť o tom,
s ktorým z viacerých nadbytočných zamestnancov ukončí pracovný pomer výpoveďou je právne
udržateľný a konzistentný so stabilizovanou súdnou judikatúrou. Jedinou výnimkou, kedy by súd skúmal

dôvody a okolnosti výberu nadbytočného zamestnanca zamestnávateľom je situácia, ak by žalobca
tvrdil konkrétne skutočnosti svedčiace o diskriminačnom správaní zamestnávateľa, a to niektorým
z dôvodov uvedených v antidiskriminačnej legislatíve. Ani z žalobcom namietanej možnosti súdu
vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§
319 CSP) nevyplýva povinnosť súdu abstrahovať namiesto žalobcu a v jeho prospech z neurčitých

a nekonkrétnych poukázaní na „zlý úmysel“ konkrétne tvrdenia o naplnení niektorého z dôvodov
diskriminácie podľa osobitného zákona, ani povinnosť v tomto smere iniciatívne viesť dokazovanie.

49. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať

ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý náležite nevysvetlil
prijaté skutkové a právne závery poukazom na vykonané dokazovanie, a ktorého medzery v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a

podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

50.Povinnosťousúduprvejinštancie,ktorýjeviazanývyššievyslovenýmiprávnyminázormiodvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude riadne v súlade s platnou procesnou normou (§ 185 a nasl. CSP)a spôsobom stanoveným pre vykonávanie dôkazov skutkový stav opätovne komplexne vyhodnotiť,
na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, a predovšetkým, pri
opätovnom posúdení veci sa náležite vysporiadať so všetkými relevantnými argumentmi sporových

strán, najmä sa vysporiadať s otázkou splnenia hmotnoprávnej podmienky prerokovania výpovede
so zástupcami zamestnancov v zmysle vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu, ako aj
s prípadnými ďalšími prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany žalobcu, ktoré tento po
vrátení veci môže v zmysle § 320 CSP uplatniť až do vyhlásenia rozsudku, následne vo veci opätovne
rozhodnúť a rozhodnutie náležite v súlade s § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť.

51. Prvoinštančný súd v novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).

52. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).