Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203010
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203010.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu A.
B. C., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D. XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpeného
Advokátska kancelária BUGRI s. r. o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
812 71 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 7.284,62 Eur, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 12C/53/2023-194 z 22. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 7.284,62

Eur (I. výrok) m e n í tak, že žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 7.075,72 Eur do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti (o zaplatenie sumy 208,90 Eur) žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 94,26 % do troch dní
od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.284,62 Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Žalovanej tiež uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania

v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o určení ich výšky (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady
nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej mu porušením komunitárneho práva žalovanou Slovenskou
republikou, ktorá podľa neho nesprávne implementovala do vnútroštátneho právneho poriadku smernicu
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“, resp. „smernica“). V dôsledku toho mu čas

výkonu služobnej pohotovosti nebol služobným úradom započítavaný do jeho služobného času hasiča
vykonávajúceho štátnu službu na OR HaZZ v F. a to viedlo k tomu, že fakticky mal v období júla 2020
až mája 2023 priemerný týždenný služobný (pracovný) čas 50,88 hodín, ktorý tak prekročil maximálny
týždenný pracovný čas 48 hodín určený článkom 6 písm. b) smernice.

3. Súd prvej inštancie aplikoval čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 36 ods. 1 písm. c), d) a e), čl. 40 a čl. 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ust. § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 92 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods.

4, § 103 ods. 1, 2 a 5, § 116 ods. 1 a 2, § 122 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 3, § 130, § 135e ods. 1,
2 a 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“,
resp. „zákon o HaZZ“), § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy, § 11, § 13 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníkaa tiež bod 5, čl. 1 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3, čl. 2 ods. 1, 2, 3 a 5, čl. 6 písm. a) a b), čl. 16, čl. 17
ods. 1 a 5 smernice č. 2003/88/ES a čl. 2 ods.1 a 2 smernice č. 89/391/EHS.

4. Súd prvej inštancie potom skonštatoval, že prejednanie tohto sporu patrí do právomoci súdu, pretože
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje iný orgán ako všeobecný súd,
ktorý by mal právomoc rozhodnúť o práve žalobcu na náhradu škody z dôvodu porušenia úniového
práva. Poukázal na čl. 1 a na § 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) majúc za
to, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávnej

transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku je potrebné zaradiť medzi
súkromnoprávne spory, kedy aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že spory o náhradu
škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcami a štátom majú rozhodovať príslušné
vnútroštátne súdy. Prvoinštančný súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalovanej týkajúcu sa
miestnej nepríslušnosti, kedy s odkazom na § 19 písm. b) CSP uviedol, že k zásahu do práv žalobcu
postupom žalovanej došlo v súvislosti so štátnou službou, ktorú žalobca vykonáva v mieste patriacom

do jeho územnej pôsobnosti.

5. Za neopodstatnenú považoval súd prvej inštancie námietku žalovanej o absencii jej pasívnej vecnej
legitimácie. Uviedol, že osoba poškodená konaním štátu sa môže voči nemu domáhať náhrady
spôsobenej škody, ak smernica ako právny akt majúci priamy účinok je dostatočne jasná a presná

a nebola vôbec alebo bola nesprávne transponovaná do právneho poriadku členského štátu, pričom
predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti
členského štátu za takto vzniknutú škodu. Okresný súd dospel k tomu, že čl. 6 písm. b) smernice č.
2003/88/ES má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi práva v rámci minimálnych požiadaviek
na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času. Zodpovednosť členského štátu

Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa porušenia
dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa vnútroštátneho práva povinnosť škodu
nahradiť. Žalovaná Slovenská republika je preto v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom a v jej
mene koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého spadá
Hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol v žalovanom období aj žalobca.

6. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej, že smernica č. 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu z dôvodu
charakteru vykonávaných činností, prvoinštančný súd poukázal na to, že táto smernica definuje rozsah
svojej pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti - verejné i súkromné a výslovne odkazuje na čl. 2
smernice č. 89/391/EHS, v zmysle ktorého odseku 2 sa daná smernica neuplatňuje tam, kde sú s ňou

nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad
ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, pričom v takom prípade sa
bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, ak je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov smernice
č. 2003/88/ES. Článok 2 ods. 2 smernice č. 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby
civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb. Táto výnimka sa musí vykladať

tak, že rozsah jej pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v
prípade neočakávaných udalostí priamo ohrozujúcich život, zdravie či majetok, pre ktoré je typické, že
nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Súd prvej inštancie bol toho
názoru, že služba vykonávaná žalobcom sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali
použitiu právnych noriem spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov

pri práci, na základe čoho prijal záver, že služobná činnosť žalobcu v prejednávanej veci patrí do
pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES. Zároveň okresný súd vychádzajúc z čl. 17 smernice č. 2003/88/
ES upravujúceho odchýlky od čl. 6 tejto smernice vyvodil, že štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne
osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa zákona o HaZZ
mali zakladať výnimku z pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES.

7. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na zo zákona č. 315/2001 Z. z. vyplývajúcu definíciu pojmov
služobný čas, výkon štátnej služby, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času či služobná pohotovosť
a aplikoval čl. 2 ods.1 a 2 smernice č. 2003/88/ES, v zmysle ktorého je pracovný čas akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnosti, pričom akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom, je časom odpočinku. Odkázal tiež
na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorý v rozsudku vo veci G./XX H. E. I. konštatoval, že
členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb,
odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice č. 2003/88/ES, vrátane pojmovpracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti
alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v smernici. Z ďalších rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej

službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný
čas v zmysle smernice. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver, že vnútroštátna právna úprava
umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a
rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú čl.
6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade

s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov (príslušníkov HaZZ) neprijala teda doposiaľ
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa čl. 2 smernice č. 2003/88/ES a
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená čl. 6 písm.
b) tejto smernice.

8. V nadväznosti na to potom súd prvej inštancie skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu
škody v dôsledku porušenia jeho práv plynúcich z čl. 2 a čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES, pričom
Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozhodnutiach judikoval, že poškodení jednotlivci majú právo
na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1/ cieľom porušenej normy únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, 2/ existencia škody a 3/ priama príčinná súvislosť medzi

porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Prvú podmienku považoval okresný súd
za splnenú, pretože čl. 2 a čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva
Európskej únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže stanovuje
minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia. Táto ukladala členským štátom
stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov a pracovnej

pohotovosti, od ktorej sa nemožno odchýliť. Súčasne, podľa judikatúry súdneho dvora ide o dostatočne
závažné porušenie práva únie. Druhá a tretia podmienka súvisia s posúdením nároku, ktorý si žalobca z
titulu porušenia únijného práva uplatnil. V tomto smere Súdny dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej
jednotlivcomporušenímkomunitárnehoprávazostranyčlenskéhoštátumusíbyťadekvátnaspôsobenej
škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia

vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé
ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva a rovnako tieto kritériá nesmú mať
taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane
sťažia. V neposlednom rade náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Slovenská právna

úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva, preto
sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním smernice č. 2003/88/ES
mu vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa zásad upravených v § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Hoci totiž Slovenská
republika prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto úpravy je vylúčené
vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti daného zákona.

9. Súd prvej inštancie na základe toho dospel k existencii základu žalobcom uplatneného nároku, lebo
v dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES pri rozvrhovaní

pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov ako aj fyzickej a psychickej regenerácii. Tým došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri
práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a
práva na vedenie súkromného rodinného života) a za to mu patrí nárok na primerané odškodnenie.

Samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením, týmto bolo práve
peňažné odškodnenie vzniknutej ujmy.

10. Súd prvej inštancie následne vychádzal zo žalobcom predloženého prepočtu hodín služobnej
pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období od 01.

07. 2020 do 31. 05. 2023 v rozsahu 1826,88 hodín. Žalovaná tieto žalobcom predložené dôkazy
nerozporovala, preto ich okresný súd považoval za nesporné a zároveň si osvojil spôsob výpočtu
náhradyškodyakonemajetkovejujmyuvedenývžalobe,ktorýpovažovalzaprimeraný.Uplatnenúvýšku
nemajetkovej ujmy považoval za primeranú, ktorá zároveň spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nieje sumou neprimerane vysokou s prihliadnutím na obdobie, počas ktorého k porušovaniu práv žalobcu
dochádzalo.

11. Súd prvej inštancie považoval uplatnený nárok v celom rozsahu za dôvodný majúc súčasne za
neopodstatnenú námietku premlčania vznesenú žalovanou, lebo žalobcovi vznikla nemajetková ujma
každý mesiac potom, čo v priamej súvislosti s porušením jeho práva mu nebola ujma kompenzovaná
v služobnom plate, teda rozhodujúcim momentom bol 10. deň každého nasledujúceho mesiaca zhodný
s výplatným termínom. Žiaden z čiastkových nárokov za jednotlivé mesiace a teda ani za mesiac júl

2020 nebol premlčaný, lebo ani ohľadne neho 3-ročná premlčacia doba počítaná od 10. 08. 2020 do
podania žaloby dňa 08. 08. 2023 neplynula.

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom
na plný úspech žalobcu v spore.

13. V zákonnej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d),
f) a h) CSP navrhujúc rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať jej nárok na náhradu trov konania.

14. Žalovaná namietala, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie nepatrí do kompetencie súdu prvej

inštancie. Súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na porovnanie súladu, resp. vyslovenie
nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou č. 2003/88/ES. Takýto záver si okresný súd nemohol
osvojiť ani ako otázku predbežnú, pretože dôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto
súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje iba individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej
ujmy.

15. V súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou žalovaná poukázala na nevyhnutnosť rozlišovania medzi
Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Ide o dva samostatné subjekty,
ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súčasne
súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou

smernice“. Prebratie smernice je premietnuté do textu právneho predpisu, ktorý musí byť s obsahom a
znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.,
mal preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie nesprávneho prebratia smernice č.
2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č. 315/2001 Z. z. pred a po účinnosti

smernice č. 2003/88/ES. Žalovaná tiež uviedla, že k porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej
jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v
rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok na náhradu škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia
smernice. Podľa žalovanej žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je rozporné so smernicou,
Slovenská republika pri preberaní smernice č. 2003/88/ES neporušila žiadne predpisy a preto pri

absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť za žalobcom
uplatnené nároky. Tieto vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu a žalobca za nárok na náhradu škody vo
forme nemajetkovej ujmy „skryl“ svoj mzdový nárok. Žalobca namietal nesprávne prebratie smernice č.
2003/88/ES,niejejaplikáciuvindividuálnomprípadeaSlovenskárepublikanemôženiesťzodpovednosť
za nesprávnu aplikáciu tejto smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.

16. Vo vzťahu k pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES žalovaná zopakovala, že táto sa nevzťahuje na
služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných
činností a s tým spojený rozvrh služobného času. Rozsah pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je
pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice č. 89/391/EHS a negatívne vymedzený v jej čl. 2 ods. 2. Na

základe toho sa smernica č. 2003/88/ES nevzťahuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Úlohy, ktoré plnia príslušníci HaZZ možno subsumovať pod pojem
„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods. 2 smernice č. 89/391/EHS. Rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie G./XX H. H. D. nie je relevantné, nakoľko sa týka mestského hasiča,
výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru

v Slovenskej republike. Žalovaná tiež odkázala na čl. 17 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES, ktorý umožňuje
členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu
ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia,
že sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.17. Žalovaná ďalej poukázala na z judikatúry Súdneho dvora vyplývajúcu povinnosť kumulatívneho
splnenia všeobecných podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody

za porušenie práva únie. Mala za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom
neosvedčil. Stanovenie jej výšky označila za nejasné a pripomenula, že za nariadenú pohotovosť
bol žalobca riadne odmeňovaný. V čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna
činnosť, môže odpočívať či venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu,
za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo

o sebe nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Pokiaľ ide o posúdenie, či došlo k
porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, mal žalobca preukázať, či skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, nakoľko nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú
hodinami nad maximálny limit pracovného času. Poukázala na potrebu zohľadnenia nerovnomerného
rozvrhnutia služobného času u hasiča v referenčnom období 6 mesiacov. Žalobca v žalobe vychádzal len
z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času a času odpracovanej pohotovosti,

z čoho však nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho
limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov. Je irelevantné, koľko hodín služobnej
pohotovosti žalobca odpracoval, relevantná je iba skutočnosť, či a v akej miere bol prekročený
maximálny 48 hodinový pracovný čas. Žalobca tak nemohol vychádzať pri výpočte žalovanej sumy z
počtuhodínslužobnejpohotovosti.Žalobcapodanoužaloboumaskujesvojemzdovénárokyvočisvojmu

zamestnávateľovi, ktorá skutočnosť má za následok, že nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom,
pretože mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky. S ohľadom na zásadu kontradiktórnosti žalovaná konštatovala, že úlohou
žalobcu je označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti, a teda

na začiatku konania. Žalobca riadne nepreukázal nárok čo do titulu a výšky. Uplatnenú sumu označila
za neprimeranú a premrštenú v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia. Poukazujúc na ustanovenie §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalovaná konštatovala, že žalobca doposiaľ nepreukázal zásah do
súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských

vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie. V súvislosti s náhradou
škody, resp. nemajetkovej ujmy citovala viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, ako aj Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Napokon žalovaná nesúhlasila ani
s právnym posúdením premlčania žalovaného nároku, ktorý mohol žalobca za daný mesiac uplatniť už

v prvý deň nasledujúceho mesiaca.

18. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie
navrhujúc ho potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej
únie žalobca zdôraznil, že Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od
vnútroštátnych súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali. Vnútroštátny súd pri rozhodovaní
o nároku jednotlivca na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc

posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi úniového práva, a teda posudzovať aj
to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy transponovaná správne. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie G./XX zo dňa 13. 11. 1990, G./XX zo dňa 13.
07. 2000 či G./XX zo dňa 25. 11. 2010.

20. Za nedôvodnú označil žalobca námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, ktorá sa síce snažila
spochybniť ju, neuviedla však žiadne nové argumenty, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej
inštancie. Danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovanej vyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie. Za nepochybnú považoval skutočnosť, že smernica č. 2003/88/ES sa
v celom rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov. Žalovaná ani tu neuviedla žiadne

nové skutočnosti ako v konaní pred súdom prvej inštancie. S otázkou pôsobnosti smernice sa okresný
súd náležite vysporiadal. Pokiaľ žalovaná v odvolaní uviedla, že v čase služobnej pohotovosti nie je od
hasičov vyžadovaná aktívna činnosť a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, reagoval
žalobca tvrdením, že ako hasič vykonáva určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavanádo fondu odpracovaného času a žalovaná ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré
nemôže opustiť, musí byť v pracovnej pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby
do 1 minúty opustiť stanicu a vykonať služobný zákrok. Žalobca aj s ohľadom na judikatúru Súdneho

dvora Európskej únie považoval za nepochybné, že ním vykonávaná určená služobná pohotovosť je
pracovným časom tak, ako to stanovuje čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES.

21. V kontexte tvrdení žalovanej o správnej transpozícii smernice a jej reálneho dodržiavania žalobca
zdôraznil, že transpozícia smernice je súladná s právom Európskej únie len vtedy, ak sa ňou reálne

dosahuje výsledok smernicou sledovaný. Vo vzťahu k smernici č. 2003/88/ES uviedol, že táto bola do
právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z. transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované
nie sú a ani neboli dosiahnuté. Vnútroštátna právna úprava zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
ustanovenia smernice nerešpektuje. Označil za neakceptovateľné, že žalovaný štát dlhoročne porušuje
svoje povinnosti, vedome nerieši a udržiava ním vyvolaný protiprávny stav a vyčíta jednotlivcovi, že sa
domáha odškodnenia ujmy, ktorá mu vznikla a za ktorú zodpovedá štát na základe zásady absolútnej

objektívnej zodpovednosti. V nadväznosti na uvedené považoval za zarážajúce, že žalovaná v odvolaní
namietala, že žalobca sa svojou žalobou mal domáhať upustenia od protiprávneho zásahu v zmysle §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V súvislosti so spochybňovaním vzniku ujmy v dôsledku porušovania
smernice poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie G./XX H. H. J. D. a dodal, že už len
samotná strata času odpočinku predstavuje zásah do základných práv na ochranu života a zdravia bez

potreby preukazovania akéhokoľvek iného následku v tomto smere.

22. Žalobca vyjadril presvedčenie, že v konaní preukázal zásah do súkromného a rodinného života,
v ktorom smere poukázal na listinné dôkazy a svoj výsluch na pojednávaní. Reagujúc na námietku
neprimeranosti výšky prisúdeného nároku uviedol, že pre posúdenie primeranosti žalovanej, resp.

následne prisúdenej výšky nároku nie je rozhodujúce to, aký spôsob výpočtu či stanovenia výšky nároku
žalobca či súd použije, podstatné je, aby súdom priznaná výška náhrady bola primeraná ku všetkým
okolnostiam, za ktorých škoda vznikla a k jej následkom tak, aby predstavovala skutočné odškodnenie
ujmy, ktorá sa už inak než poskytnutím peňažnej náhrady odškodniť nedá. Súd prvej inštancie
zvážil primeranosť požadovanej náhrady so všetkými skutkovo a právne relevantnými okolnosťami,

za ktorých škoda vznikla, prihliadol na následky protiprávneho stavu. Prisúdená náhrada škody vo
forme nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadňuje závažnosť, intenzitu a dĺžku trvania zásahu do jeho
základnýchpráv,mieruzavineniažalovanejaokolnosti,zaktorýchdošlokporušovaniujehopráv.Takisto
aj námietka premlčania bola prvoinštančným súdom vyhodnotená správne.

23. Ďalšie vyjadrenia v rámci odvolacieho konania neboli podané.

24. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP len v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a z dôvodov
vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení

povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 7.284,62 Eur podľa § 388 CSP zmenil, pretože neboli
splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

25. Odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné ohľadne právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej
inštancie vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku žalobcu (za mesiac júl 2020).

V ostatnom je odvolanie žalovanej nedôvodné.

26. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovanej ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k splneniu podmienok zodpovednosti

žalovanej za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES v období od júla 2020 do mája 2023 (vrátane) spôsobeného nesprávnou
transpozíciou smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, v tomto smere si
osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na tieto v
plnom rozsahu poukazuje (okrem vyššie uvedenej čiastkovej otázky premlčania uplatneného nároku

žalobcu za mesiac júl 2020).

27. Predmetom sporu je zaplatenie žalovanej sumy z titulu náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej
ujme spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazomna čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore

v znení neskorších právnych predpisov. Žalobca nemajetkovú ujmu v sume 7.284,62 Eur odvodil od
odpracovaných hodín určenej a nariadenej služobnej pohotovosti za obdobie od júla 2020 do mája 2023
(vrátane), ktoré mu neboli započítané do pracovného času. Jeho priemerný týždenný pracovný čas za
dané obdobie dosiahol 50,88 hodín týždenne, čo je viac než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný
čas povoľuje čl. 6 písm. b) Smernice.

28. K jednotlivým odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza:

29. Ust. § 3 CSP vymedzuje právomoc civilných súdov metódou konkrétneho výpočtu právnych vzťahov,
o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne
spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov.

Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je
oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať
splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zisťovanie danosti právomoci
civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich právomoci
alebo nie, je závislé od jeho obsahu a nie iba od jeho úpravy konkrétnym právnym odvetvím

hmotného (najčastejšie) súkromného práva. Právomoc je jednou z procesných podmienok. Splnenie
tejto procesnej podmienky súd skúma z úradnej povinnosti (ex offo) v každom štádiu konania a na
každej inštancii. Jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania. Ak súd zistí nedostatok
právomoci, musí tiež zisťovať existenciu iného príslušného orgánu, ktorý má právomoc vo veci konať
a ktorému je súd povinný vec po zastavení konania postúpiť (§ 10 ods. 1 CSP). Ak takýto štátny orgán

neexistuje, súkromnoprávny spor resp. iná súkromnoprávna vec patrí do právomoci súdu.

30. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom a žalovanou jedná o súkromnoprávny spor
týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody porušením úniového práva, súd prvej
inštancie mal v zmysle ustanovenia § 3 CSP právomoc spor medzi žalobcom a žalovanou prejednať

a rozhodnúť.

31. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalovanej ohľadne pasívnej vecnej legitimácie, odvolací súd
poukazuje na to, že v civilnom sporovom konaní musíme rozlišovať procesnú legitimáciu a vecnú
legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou v spore. Vecnou legitimáciou

rozumiemezhmotnéhoprávavyplývajúcistavsvedčiaciotom,ktojenositeľomuplatnenéhoprávaalebo
povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná, buď aktívne (na strane žalobcu) alebo
pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v konečnom vecnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej
legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná
legitimácia má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že

strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej
(existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane
žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj
bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta.

32. Odvolací súd konštatuje, že žalobca správne v žalobe označil žalovanú, ktorá je pasívne vecne
legitimovanou v spore, keďže predmetom sporu je náhrada škody (spočívajúcej v nemajetkovej ujme)
voči štátu, ktorá vznikla žalobcovi (jednotlivcovi) v súvislosti s nedostatočnou transpozíciou smernice
2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z..

33. Odvolací súd poukazuje na to, že smernice sú súčasťou sekundárneho práva Európskej únie. Podľa
článku 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj ,,ZEÚ“) ,,je smernica záväzná pre každý
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.“ Smernica nemá všeobecnú záväznosť (ako nariadenie),
pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie (ďalej len ,,členský štát“) a nie všetkým

fyzickým a právnickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho
právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného predpisu
a s presnosťou a s jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty (K. B. B., G./
XX, XX. XX. XXXX, L. XX; K. B. F., G./XX, XX. XX. XXXX, M. N.. A., L. XX; K. B. O., G./XX, XX. XX.XXXX, M. N.. A.). Zároveň členské štáty majú povinnosť transponovať (prebrať) smernicu do svojho
vnútroštátneho právneho poriadku v predpísanej transpozičnej lehote.

34. Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie iba prostredníctvom všeobecne záväzného
predpisu. Transpozícia smerníc do slovenského právneho riadku prebieha prostredníctvom zákonov
Národnej rady SR alebo prostredníctvom aproximačných nariadení vlády Slovenskej republiky. Za
nesprávny úradný postup sa ale nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo

výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky (§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z.).

35. Súdny dvor po prvýkrát rozhodoval o zodpovednosti štátu za porušenie úniového práva v súvislosti
s opomenutím transpozície smernice (G. P. X/XX, D. P. L., 19. 11. 1991, Zb. s. I-5357, bod 46).
Zodpovednosť členského štátu môže však vyplývať aj z iných druhov porušenia úniového práva,

ako je porušenie povinností súvisiacich s transpozíciou smernice, napríklad: aplikácia ustanovenia
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúceho úniovému právu (G. P. XX/XX, D. P. L. E. B., 05.
03.1996, Zb. s. I-1029, body 14, 15 a nasl.).

36. V rozsudku vo veci G./XX J. D. B. N. Q. zo dňa 25. 11. 2010, v bodoch 45, 46 Súdny dvor EÚ

uviedol: ,,Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti
štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou
zmlúv, na ktorých je Únia založená (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991, D. P. A., G./
XX P. G./XX, Zb. s. I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, L. E. B. P. D., G./XX P. G./XX, Zb. s. I-1029, bod
31, ako aj z 26. januára 2010, R. S. T. N. J., G./XX,Zb.s. I-635, bod 29). Z uvedenej judikatúry vyplýva,

že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť (pozri v tomto zmysle rozsudky L.
E. B. P. D., už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999, K./XX, Zb. I-3099, bod 62; zo 4. júla 2000, Q., G./XX,
Zb. s. I-5123, bod 27, a z 30. septembra 2003, K., G./XX, Zb. s. 1-10239, bod 31).“

37. Keďže žalobca (fyzická osoba) sa žalobou domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme
z titulu porušenia úniového práva členským štátom EÚ (Slovenskou republikou), žalovaná Slovenská
republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a to Ministerstvo vnútra SR, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR, disponuje pasívnou vecnou

legitimáciou.

38. K odvolacej námietke žalovanej spočívajúcej v tom, že smernica 2003/88/ES sa na daný prípad (na
žalobcu - hasiča) neaplikuje, odvolací súd uvádza, že výklad jej pôsobnosti žalovanou je nesprávny,
keď čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. 2 smernice 89/392/EHS a

negatívne vymedzenie upravuje výslovne: „Táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných
v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice.“

39. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetné výkladové otázky s jednoznačným záverom vyriešil
Súdny dvor EÚ. Z Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci G./XX J. D. proti N. Q. zo dňa 25. 11. 2010,

bodu 33, 38 vyplýva: ,,Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,
keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré
ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,
v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia

článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide
otakéčinnosti,akoječinnosťhasičov,oktorúidevovecisamej,hocibyktomudošlolenprostredníctvom
súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, B. P. A., G./XX P. G./
XX, Zb. s. I-8835, body 98 a 100, ako aj D., už citovaný, body 33 až 35 a 38).“
,,Za týchto podmienok má pracovník, ako je J., ktorého v zásahovej službe zamestnáva N. Q., právo

sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu
zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré
vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok D., už citovaný, bod 60).“40. V rozsudku Súdny dvor EÚ vo veci G./XX H. E. I. proti U. C. zo dňa 21. 02. 2018, v bode 27
uviedol: ,,Po druhé Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88 sa má uplatniť na činnosti hasičského
zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj

proti žiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti
viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým
rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie (uznesenie zo 14. júla 2005, B. E. D. Q., G./XX,
EU:C:2005:467, bod 52).“

41. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí Súdny dvor EÚ rozhodol, že smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a
nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku
ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov

určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie. Vzhľadom na uvedené sú irelevantné námietky žalovanej o tom, že

smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na postavenie žalobcu ako príslušníka hasičského zboru, a bez
právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič
dobrovoľný, mestský alebo štátny.

42. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o uvedené judikatúrne závery Súdneho dvora EÚ, je

nesporné, že tieto sú v súlade so Zmluvou o fungovaní Európskej únie záväzným výkladovým rámcom
a prameňom pre výklad a aplikáciu noriem úniového práva vo všetkých členských štátoch EÚ, s
retrospektívnym účinkom (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci G./XX U.) s tým, že výklad úniového
práva poníma záväznosť nielen s účinkami per partes, ale s ohľadom na jednotu systému EÚ (na účely
používania úniového práva), má aj všeobecnú záväznosť.

43. Súdny dvor EÚ totiž zabezpečuje nielen jednotný výklad a používanie zakladajúcich zmlúv, ako
prameňov úniového práva, ale odvodzuje z nich aj nové pravidlá prostredníctvom výkladu existujúcich
prameňov práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ
nevyhnutnedochádza„kskrytej“normotvorbeprostredníctvomsúdnehoorgánu,navonokprezentovanej

ako výklad prameňov práva a vypĺňanie medzier v práve. Úloha Súdneho dvora EÚ ako neformálneho
normotvorcu je všeobecne akceptovaná s tým, že rozhodnutiam Súdneho dvora EÚ sa bez akýchkoľvek
výhrad priznáva všeobecná precedentná záväznosť. Požiadavka jednotnej aplikácie a interpretácie
úniového práva vo vnútri EÚ znamená, že význam pojmov úniového právneho poriadku nemôže byť v
jednotlivých členských štátoch rôzny, ale musí spočívať na objektívnych kritériách definovaných úniovým

právom (V., 69/79, 10. 1. 1980 s. 75, bod 6), pričom aplikácia, účinnosť a záväznosť úniového práva
nemôže byť v jednotlivých štátoch rozdielna (M., 94/77, 31. 1. 1978, Zb. s. 99, body 25 a 26).

44. Odvolací súd zdôrazňuje, že vnútroštátny súd je všeobecným súdom aplikácie úniového práva,
pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a

chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (D. a L., G. P. X/XX, 19. 11. 1991, Zb. s. I-5357,
bod 32; D., G./XX, 19. 6. 1990, Zb. s I-2433, bod 19). Je povinný zabezpečiť právnym subjektom
právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia
nepriameho účinku práva EÚ tak, že bude vykladať všetky procesné ustanovenia eurokonformným
spôsobomtak,abyichaplikáciaprispelakrealizáciipožiadavkynazabezpečenieúčinnejsúdnejochrany

práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplávajú z úniového právneho poriadku (K., R./XX, Úz. 21.
5. 2008, Zb. s UU-77, bod 49; S., G./XX, 13. 3. 2007, Zb. s. I-2271, bod 44). Vnútroštátny súd je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu
úniového práva (F., G./XX, 18. 7. 2007, Zb.s. I-6199, body 60 a 61).

45. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne skúmal, či sú splnené
podmienky na vznik zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením úniového práva. Tieto
podmienky nie sú upravené právom EÚ, ale boli sformulované judikatúrou Súdneho dvora EÚ (viďrozsudky v spojených veciach G./XX P. G./XX D., H. N. H. G./XX P. G./XX D. P. L. E. B.). Z
uvedenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že podmienkami na vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú porušením práva EÚ sú: 1/ protiprávnosť konania/opomenutia, 2/ spočívajúca v porušení

normy EÚ, ktorá priznáva práva pre fyzické alebo právnické osoby alebo zakladá povinnosti pre členský
štát, 3/ porušenie je dostatočne závažné, 4/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou
spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje priama príčinná súvislosť (kauzálny nexus), 5/
škoda naozaj vznikla.

46. Odvolací súd uvádza, že zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na
pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe,
nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného
pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4, bodu 6 (aktuálne
prílohy č. 4, bodu 5 - poznámka odvolacieho súdu) zákona č. 315/2001 Z. z. do jeho znenia bola prebratá

smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2002 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

47. Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je ale vo
výklade pojmu „pracovný čas,“ keďže z ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná

pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve
v tom spočíva rozpor s právom Únie.

48. Súdny dvor EÚ opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88/
ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom

na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Článok 2 ods. 1, 2 smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas
odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“.

49. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci G./XX H. E. I. proti U. C. uviedol: ,,Článok 17 ods. 3 písm.
c) bod iii) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty sa nemôžu,
pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru
povinností vyplývajúcich z ustanovení tejto smernice vrátane jej článku 2, ktorý definuje okrem iného

pojmy „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Článok 15 smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle,
že neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali menej reštriktívnu definíciu pojmu
„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v článku 2 tejto smernice.“

50. Súdny dvor EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné

v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (napr.
bod 95 C-397/01 B. ) a konštatoval, že pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, sa musí považovať ako celok za „pracovný čas“ v zmysle
smernice 93/104 nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonala v priebehu tejto
pracovnej pohotovosti (bod 27 G./XX H.).

51. Ako už bolo uvedené, osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ túto otázku riešil v rozhodnutí G./
XX J. D., keď zdôraznil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a
nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES.

52. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania (listinnými
dôkazmi predloženými žalobcom, ktoré žalovaná nerozporovala) zistil, že žalobca v posudzovanom
období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad
rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

53. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil
zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich
právach, je nutné poukázať na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá takúto požiadavkunepredpokladá a ani z predpisov úniového práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor EÚ rešpektuje
zásadu spoločnú právnym systémom členských štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky

G./XX P. G./XX C., G./XX P. XX/XX L. E. B. D.), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu
škody priznaných jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich
návrhy na náhradu škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich
možné rozumne vyžadovať (rozsudok G./XX E. N., bod 62).

54. Súdny dvor EÚ vo veci G./XX D. dospel k záveru, že nemožno považovať za primerané žiadať od
takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody, najprv podával žiadosť
zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod 76 až 87 G./XX D.).
Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na
vzniku ujmy spôsobenej mu žalovanou pri implementácii noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek

možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal
zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem úniového práva,“ by bolo len prenášaním zodpovednosti
členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto
podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva
(bod 83-86 G./XX D.).

55. Podľa názoru odvolacieho súdu vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z.
v dôsledku nedostatočného transponovania smernice 2003/88/ES umožnila zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že tento presiahol maximálnu hranicu
stanovenú v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, v dôsledku čoho žalobca v rozhodnom období

vykonávalprácunadčaspovolenýprávomÚnie,kedysavyžadovalo,abybolnepretržitedostupnýaplne
k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, pričom došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie, ktorého
súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny
založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemohol venovať rodine v rozsahu, v akom
by chcel, ale najmä nemohol so svojim časom voľne nakladať, nemohol sa venovať svojim záľubám. Pre

nedostatok času nemohol ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne
potrebný. Právo na odpočinok bolo u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že
plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Odvolací
súd v tomto smere v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s
ktorým sa stotožňuje.

56. Pokiaľ odvolateľ namietal výšku priznanej nemajetkovej ujmy odvolací súd túto námietku
nepovažoval za dôvodnú a v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Žalobca nemajetkovú ujmu vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej povinnosti za
obdobie od júla 2020 do mája 2023 a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú

pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona o HaZZ a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa §
122 ods. 2 písm. a/ ZoHaZZ, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou žalobcu v spojení s
listinnýmidôkazmi,ktorémážalobcakdispozíciiodsvojhozamestnávateľapreukázal,žejehopriemerný
pracovný čas za dané obdobie dosiahol 50,88 hodín týždenne, pri takomto rozvrhnutí pracovného času,
ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných,

rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii.

57. Súd je pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že
má posúdiť primeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii smernice
2003/88/ES žalobca utrpel, pričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady

nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu. Súd musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej
ujmy hodnotiť tak jednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená
a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa v zmysle
judikatúry Súdneho dvora považuje za závažný zásah do práv jednotlivca, keď ide o nezvratný stav

straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času, ktorý žalobca (berúc do úvahy náplň jeho
zamestnania) potrebuje na regeneráciu pracovných síl, by samotné konštatovanie porušenia práva
nebolo dostatočným zadosťučinením. Z týchto dôvodov je preto dôvodné poskytnúť žalobcovi primeranú
finančnú náhradu.58. Úvahu súdu prvej inštancie v tom smere, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy a pri posudzovaní
primeranosti uplatnenej sumy vychádzal z časového obdobia, v ktorom dochádzalo k porušovaniu

práva EÚ, rozsahu porušovania Smernice 2003/88/ES (počtu hodín nad prípustný rámec) a hodnoty
nadpracovaných hodín, ktoré žalobca odpracoval nad rámec 48-hodinového týždenného pracovného
času za žalované obdobie, kedy považoval uplatnenú sumu za primeranú, treba považovať v zásade
za správnu. Celková suma je vysoká z dôvodu rozsahu ujmy žalobcu, čo do trvania aj počtu
nadpracovaných hodín. V prepočte za každú nadpracovanú hodinu táto suma nie je vysoká. Pokiaľ by

služobný úrad žalobcu neporušoval sústavne počas tak dlhého obdobia a v takom rozsahu právo na
maximálny týždenný pracovný čas, nebola by uplatnená suma taká vysoká.

59. Odvolací súd uvádza, že rovnako ako okresný súd má takisto vedomosť o rozhodovacej
činnosti, či už súdov prvej inštancie, ako aj súdov odvolacích, pričom táto rozhodovacia činnosť v
jednotlivých prípadoch (obdobných ako prípad v tejto veci) je rozličná, keď niektoré rozhodnutia, či

už prvoinštančných súdov, resp. odvolacích súdov sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je
odvodzovaná od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná do pracovného času za
situácie, že zároveň nebol rešpektovaný článok 6 písm. b) Smernice č. 2003/88/ES, niektoré súdy pri
úvahe o výške nemajetkovej ujmy vychádzajú zo skutočnosti, koľko hodín pracovnej pohotovosti, ktorá
bezprostrednenadväzovalanapracovnýčashasiča,bolovrozhodnomobdobínadrozsahom48hodína

niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú na základe voľnej úvahy, neberúc do úvahy ani počet
odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do pracovného času hasiča, resp.
ktorý presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Odvolací súd teda uzatvára, že súd prvej
inštancie pri rozhodovaní o žalobcom uplatnenom nároku, ktorým sa domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy správne prihliadol na charakter a trvanie zásahu, ktorým zásahom boli porušené aj osobnostné

práva na súkromie a rodinný život garantované článkom 19 ods. 2 Ústavy SR, ako aj článku 36 ods.
1 písm. c), d), e) Ústavy SR, podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c/),
najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d/), primeraný odpočinok po práci (písm. e/). Odvolací
súd uvádza, že je potrebné prihliadnuť na to, že právo na odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko

rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré od neho vyžadujú plné
nasadenie. O to viac je dôležité, aby mal možnosť po práci si aj odpočinúť a venovať sa svojim záľubám,
rodine, resp. vykonávaniu aktivít podľa vlastného uváženia, pričom takýto odpočinok nemôže dosiahnuť
v prípade nariadenej pracovnej pohotovosti, počas ktorej je povinný zdržiavať sa na pracovisku.

60. Súd prvej inštancie teda správne prihliadol na okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo (nesprávna
transpozícia smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na následky, ktoré žalobcovi vznikli
(zásah do súkromného života žalobcu, strata práva na odpočinok) a uplatnený nárok považoval správne
za primeraný.

61. Odvolací súd však dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil dôvodnosť
žalovaným vznesenej námietky premlčania, a to uplatneného nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu
za obdobie júla 2020 vo výške 208,90 Eur, kedy v tomto rozsahu odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v časti o
zaplatenie sumy 208,90 Eur zamietol (v ostatnej časti prvého výroku je tento rozsudok z hľadiska obsahu

potvrdzujúci).

62. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku. Žalobca
v podstate argumentoval, že svoj nárok uplatnil v trojročnej premlčacej dobe počítanej od splatnosti
mzdy za mesiac júl 2020, t. j. od 10. 08. 2020, kedy mu ako z obsahu žaloby vyplýva vznikol nárok

v sume 208,90 Eur. Súd prvej inštancie na premlčanie uplatneného nároku aplikoval ustanovenie §
101 Občianskeho zákonníka a ohľadne počiatku plynutia premlčacej doby sa stotožnil s argumentáciou
žalobcu.

63. Odvolací súd uvádza, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým

právom, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Aj keď
predmetom konania v prejednávanom spore je náhrada škody od štátu za porušenie práva Európskejúnie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice (škodový nárok), nakoľko na výpočet náhrady škody
sa analogicky aplikujú ustanovenia o náhrade nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 a 3 Občianskeho
zákonníka), v záujme jednotnosti právneho posúdenia aj na premlčanie uplatneného nároku aplikoval

odvolací súd premlčacie doby ako v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

64. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým
je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“ a
tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel

alebo nevedel o svojom práve. Na základe uvedeného neobstojí argumentácia súdu prvej inštancie (ani
žalobcu), že premlčanie uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2020 plynie až
od splatnosti mzdy za tento mesiac, t. j. od 10. 08. 2020, kedy sa žalobca dozvedel, že mu nemajetkovú
ujmu žalovaná v mzde nenahradila, pretože plynutie premlčacej doby nie je závislé od tejto subjektívnej
vedomosti žalobcu. Navyše predmetom konania nie je mzdový nárok žalobcu, preto uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy nemá žiadny súvis so mzdou žalobcu a jej splatnosťou.

65. Začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v
tomtoprípadeviazanýnaokamih,kedydošlokneoprávnenémuzásahudoprávažalobcunazachovanie
priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Premlčacia
doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Právo na náhradu

nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t. j. z hľadiska posudzovaného
prípadu za mesiac júl 2020 dňa 01. 08. 2020. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2020 plynula žalobcovi do 01. 08. 2023. Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2020 v sume 208,90 Eur uplatnil žalobca podaním žaloby na súde až
dňa 08. 08. 2023 (§ 156 CSP). Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovanou bola v

tomto rozsahu dôvodná. Podľa § 100 posledná veta Občianskeho zákonníka, ak sa dlžník premlčania
dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
pokiaľ na námietku premlčania uplatneného nároku za mesiac júl 2020 neprihliadol. Preto odvolací súd
podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok v tomto rozsahu zmenil a žalobu žalobcu v časti o zaplatenie
sumy 208,90 Eur zamietol.

66. Odvolací súd poukazuje na to, že z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 265/2009 zo 17. 02.2011
vyplýva, že „Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu
je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína

plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv“, z
rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/124/2017 zo dňa 18.07.2018 vyplýva, že : „Najvyšší súd ustálil
aj to, že začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemajetkovú
ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť

dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.“

67. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o
vyhovení žalobe zmenil. V odvolacom konaní neboli zistené nesprávne skutkové zistenia súdom prvej
inštancie z vykonaných dôkazov pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie okrem posúdenia

vznesenej námietky premlčania vec správne právne posúdil, rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky
náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní pred súdom
prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

68. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého

ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení
s § 396 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie v spojení s § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo
veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo
strán nemá na náhradu trov konania právo a v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku

na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko
rozhodnutím odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí a súčasne odvolací súd zmenil
rozhodnutie súdu prvej inštancie, bol odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého
konania (t. j. trovách konania pred súdom prvej inštancie ako aj o trovách odvolacieho konania). Nebolopotrebné osobitne rozhodovať o zrušení výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania (druhý výrok), pretože tento výrok je odstránený novým rozhodnutím o trovách konania zo
strany odvolacieho súdu podľa § 396 ods. 2 CSP. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania

bolo nevyhnutné zobrať do úvahy výsledok celého konania, v ktorom bol žalobca v spore pomerne
úspešnejší, pretože pri predmete konania o zaplatenie sumy 7.284,62 Eur jeho úspech predstavuje
97,13 % (prisúdená suma 7.075,72 Eur) a úspech žalovanej predstavuje 2,87 % (zamietnutá suma
208,90 Eur). Z hľadiska pomeru úspechu strán vzhľadom na predmet konania a jeho výsledok bol tak
žalobca v spore pomerne úspešnejší a vznikol mu proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 94,26 % (97,13 % mínus 2,87 %). Aj keď premetom konania bol nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy, k zamietnutiu časti uplatneného nároku nedošlo len na základe úvahy súdu o výške
nároku, ale na základe premlčania časti uplatneného nároku (premlčanie sa týka samotného základu
nároku,pretožemávplyvnaobdobie,zaktorébolnárokpriznanýoprotipôvodneuplatnenémuspornému
obdobiu), preto neprichádzalo do úvahy priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom
rozsahu z prisúdenej sumy.

69. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.