Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202284
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323202284.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: A. B. A., nar. XX.X.XXXX,
A. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o.,
so sídlom Ku Potoku č. 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866,
o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva žalovaného podľa práva Európskej
únie Slovenskou republikou, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
21C/52/2023-93 zo dňa 12.3.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III.

II. Žalobcovi sa proti žalovanému priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak,
že:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2 250 eur, a to v lehote do 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z
prisúdenej sumy, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka
po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Predmetom žaloby je nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému z dôvodu, že
žalovaný nesprávne transponoval Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v dôsledku čoho predmetný zákon neobsahuje

maximálnevymedzenietýždennéhopracovnéhočasuvrozsahu48hodín,ktorénemôžebyťprekročené.
Z tvrdení žalobcu v jeho písomných podaniach, ktoré neboli žalovaným spochybnené, je zrejmé, že
jeho týždenný pracovný čas sa počas rokov 2019-2021 skladal zo sedemnásť (17), od roku 2022
zo šestnásť(16) hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala osem (8), resp. od roku 2022
sedem (7) hodinová pohotovosť, počas ktorej bol žalobca v mieste výkonu štátnej služby k dispozícii
zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah, pričom však súhrn takto uvedených smien v rámci
týždenného pracovného času pravidelne prekračoval 48 hodín. U žalobcu došlo v priebehu 3 rokov, t.j.

24.7.2020 do 23.7.2023 43-krát k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48 hodín. Žalovaný
žalobcom predložený rozpis pracovného času nerozporoval, teda nespochybňoval, že by sa jednalo o
nepravdivé informácie, preto súd z týchto údajov pri rozhodovaní vychádzal.Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy) z
dôvodu porušenia práva EÚ postupom žalovaného, ktorý neúplne, resp. nesprávne prevzal do právneho
poriadku SR Smernicu 2003/88/ES, čím porušil právo žalobcu na smernicou stanovený maximálny

týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať, že právo
na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie, patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho
práva, vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža
základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť
vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Uvedené vyplýva aj z právneho

poriadku Slovenskej republiky, keďže čl. 7 ods. 2, 5 a čl. 144 Ústavy SR ustanovuje zásadu prednosti
a priameho účinku komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. V zmysle uvedeného je súd
viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti je
potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa

ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov
vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva, a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by
mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Porušenia
úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vychádzajú z

absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na
prípady: ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu
smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C-178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu
ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal
II C 106/77), ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie (C

2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,
ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť
členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nastáva, ak sú
splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01
Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C

6/90 a 9/90 Francovich): 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie
úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou
spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd (viď bod 26 a 27 rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9Co/66/2022

z 19.07.2023).
Vzhľadom na uvedené pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie
vymienených troch podmienok, pričom tunajší súd po preskúmaní okolností daného prípadu a s
prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie má za to, že tieto podmienky sú v danej
právnej veci splnené, a teda nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.

Žalovaný v konaní vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú odôvodňoval tým,
že podľa názoru žalovaného žalobu pre netransponovanie, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do
právneho poriadku, môže podať Európska komisia na Európsky súdny dvor alebo fyzická/právnická
osoba, ktorá bola priamo dotknutá, na vnútroštátny súd členského štátu s tým, že žalobca mal žalovať
svojho zamestnávateľa. S uvedeným sa tunajší súd nestotožnil poukazujúc, že z judikatúry Súdneho

dvora jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak sa fyzická osoba domáha nároku na náhradu škody v
dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práv tejto osoby,
pričom predpisy komunitárneho práva neupravujú postup, akým sa týchto nárokov môže fyzická osoba
dovolať, táto má právo subsidiárne použiť právne predpisy vnútroštátneho práva pri zachovaní princípov
rovnocennosti (existencia rovnakých procesných pravidiel a zásad rozhodovania ako sú tie, ktoré sa

uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou aj v prípade nárokov založených
na práve EÚ) a princípov účinnosti (zabezpečenie, aby vnútroštátne procesné pravidlá neznemožnili
uplatňovanie nárokov, založených na práve EÚ alebo ich neprimerane nesťažili). Keďže vnútroštátna
právna úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní o náhradu škody v
dôsledku nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku SR, v dôsledku

uvedeného je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie právnu úpravu, ktorá upravuje právne
vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., kde je v § 4 písm. e) označený ako orgán, ktorý koná v
mene SR v prípade vzniku škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné ministerstvo čiiný ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v danej oblasti. Keďže
predmetný zákon na vec nie je možné aplikovať z dôvodu, že do pôsobnosti tohto zákona patria iba
právne vzťahy založené na nesprávnom úradnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí štátu alebo

orgánu územnej samosprávy, pričom výslovne v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je vylúčená zodpovednosť
štátu v dôsledku nesprávneho zákonodarného a legislatívne procesu, tunajší súd analogicky na vec
aplikoval iba ustanovenie § 4 písm. e) zákona č. 513/2003 Z.z., ktoré upravuje okruh štátnych orgánov,
ktoré sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu, a to poukazujúc na povinnosť
vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a účinnosti. V danej právnej veci je nevyhnutné

konštatovať, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj z princípov, na ktorých je založené právo EÚ
vyplýva, že členský štát zodpovedá za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho práva,
a preto pasívna vecná legitimácia vyplývajúca z hmotného práva svedčí v danej právnej veci práve
Slovenskej republike ako členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V mene
štátu je oprávnené v danej veci konať Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj
HasičskýazáchrannýzborSR,ktorébologarantomprávnejúpravyvykonanejzákonomč.315/2001Z.z.

Ďalšia námietka žalovaného spočívala v tom, že na štátnu službu hasičov sa predmetná smernica
nevzťahuje, pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci Hasičského a záchranného zboru je možné
subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
S týmto tvrdením žalovaného sa tunajší súd rovnako nestotožňuje, pričom poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou otázkou zaoberal v rozhodnutiach vo veciach Fuß (C-429/09),

Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C-52/04). V tejto súvislosti
je potrebné upriamiť pozornosť na znenie čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje rozsah
pôsobnosti predmetnej smernice tak, že táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné
a súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18
a 19 tejto smernice. Smernica 89/391/EHS upravuje svoju pôsobnosť v ustanovení čl. 2 ods. 1 tak,

že sa uplatňuje na všetky odvetvia činnosti, a to verejné aj súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo,
obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.), pričom ods. 2, prvá veta smernice
89/391/EHS ustanovuje, že predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej
ochrany. Poukazujúc na zámer predmetnej smernice 89/391/EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto

nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb,
ako uviedol aj žalobca vo svojom vyjadrení, a teda sa neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá
vážna - kritická situácia, pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti, a ak by
za takejto situácie uplatňovaním všetkých povinností, vyplývajúcich zo smernice, došlo k obmedzeniu
alebo ohrozeniu možnosti zabezpečiť uvedené činnosti. Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda

nejde o automatické vylúčenie všetkých vzťahov v rámci civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené
predmetnou smernicou, a v rámci ktorých taktiež má dôjsť k ochrane zdravia zamestnancov. Služobná
činnosť žalobcu ako hasiča tak na základe vyššie uvedených záverov patrí do pôsobnosti Smernice.
Nemenej významnou skutočnosťou v predmetnej veci je to, že Súdny dvor Európskej únie už vo vzťahu
k tejto problematike zaujal stanovisko v rozhodnutí G. Fuß, kde výslovne uviedol, že z rozsahu úpravy

tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 predmetného rozsudku Súdny dvor konštatuje, že
článok6písm.b)Smernice2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa

nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva
nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, o ktorú ide v
prejednávanej veci, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (rozsudky
z 5. októbra 2004, Pfeifferai., C-397/01, body 98 a 100, ako aj G. Fuß, C-429/09, body 33 - 35 a
38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov

(lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor v rozsudku G. Fuß (C-429/09 týkajúci sa hasičov), J.
Vorel (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a Pfeiffer (C-397/01 týkajúci sa lekárskych záchranárov), pričom
dospel k záveru, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času v spojení s
ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas, a rovnako
túto pracovnú pohotovosť je nevyhnutné považovať za pracovný čas, ak je zamestnanec povinný

byť na pracovisku. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí G. Fuß taktiež konštatoval, že právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 rozsudku G. Fuß C-429/09). Zároveň vyslovil aj to, že členské štátynemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie
tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6

písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako
aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 je uvedené, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß,
ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na

priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia.
Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES,
tunajší súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto
súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo
nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001

Z.z. nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný
čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia
smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v
žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného

pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR
boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa
maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú
nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením
týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní

splneniapodmienokvrámcireferenčnéhoobdobiabolanedôvodná,nakoľkoustanovenieoreferenčnom
období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho
poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie. Inak sa v tejto
námietke súd stotožňuje s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu, ktorý sa k nej vyjadril.
Poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Smernica 2003/88/ES sa

má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží
na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, má tunajší
súd za jednoznačne splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením
práva Únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych, zabezpečený stanovením
maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva z ustanovenia čl. 6 písm.

b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné a určené, a jeho cieľom
bolo priznať jednotlivcovi práva. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo o porušenie dostatočne
závažnéamedzitýmtoporušenímaspôsobenouškodoujednotlivcoviexistujepriamapríčinnásúvislosť.
Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorým by upozornil zamestnávateľa
na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd konštatuje,

že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto podmienky
neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený oproti
žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovaného, ktorý porušil svoje povinnosti
vyplývajúce z komunitárneho práva, a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento domáhal
odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným postupom nie je

podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne
transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.
Keďže ako už bolo vyššie uvedené, súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu takmer troch rokov,
za ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 43-krát vyšší
počet hodín v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa

čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, bol žalobca z uvedeného dôvodu ukrátený v nemajetkovej sfére
o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. V súlade s
princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku konania, resp. nekonania

žalovaného došlo k porušeniu práva žalobcu na súkromný a rodinný život, práva na odpočinok, aj do
práva na ochranu jeho zdravia, a teda za tento zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom
pri stanovení konkrétnej výšky náhrady súd prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou
činnosťou súdov. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora zazávažný zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času
potrebného na regeneráciu fyzických síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy

(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020). Bolo na rozhodnutí
žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia
jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa
domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- eur.

Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do jej postavenia
v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry
fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu
do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť
nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy poskytuje najúčinnejšiu
občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu osobnosti je právo

na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. Súd
vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v
konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa
musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k

porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným

a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pričom samotná výška závisí od úvahy súdu a
od posúdenia závažnosti vzniknutej ujmy, dĺžky času, po ktorú dochádzalo k protiprávnemu konaniu,
intenzity zásahu, vniknutých dôsledkov ako aj od posúdenia špecifických okolnosti konkrétneho prípadu.

Vpredmetnejprávnejvecizvýsluchužalobcuvyplynulo,žetentovykonávanamáhavúpracovnúčinnosť,
ktorá si vyžaduje plne sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v dôsledku čoho
potrebuje dostatočný čas na regeneráciu fyzických i psychických síl, pričom tento čas je dlhodobo
okliešťovaný, nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných povinnosti nad maximálny, smernicou
povolený limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z predloženého výpisu z dochádzkového

systému vyplýva, že za necelé 3 roky došlo u žalobcu 43-krát k prekročeniu týždenného pracovného
času počas celkovo 15 mesiacov zo žalobou uplatneného obdobia. Z výsluchu žalobcu taktiež vyplývalo,
že uvedené má vplyv aj na možnosť plánovať si voľnočasové aktivity, nakoľko nie vždy má dostatok
času načerpať nové sily a budovať rodinné väzby, pričom v byte žije nie len so svojou manželkou ale
aj so svojou dcérou a synom, ktorí študujú na strednej a vysokej škole, stará sa o chorého otca a

svokrovcov. Manželka pritom tiež pracuje na turnusy a vzhľadom na pracovný čas žalobcu, sa poriadne
ani nevidia a nestretávajú. Tento zásah do osobnostných práv žalobcu je pritom trvalý a nedá sa navrátiť,
ani reparovať.
Poukazujúc na uvedené okolnosti prejednávanej veci a prípadu, na dlhodobé porušovanie práva
žalobcu na dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného

pracovného času (36 x počas 16 mesiacov za žalobcom uplatnené obdobie takmer 3 rokov) ako aj
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy
aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že
žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 2.250,- eur, nakoľko porušením práva Únie
bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol zohľadňujúc

aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych
sporoch v rámci SR.
Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi
dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných
haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych

technických zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť
ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba,
aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby sa
mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jehopovolania(vsúvislostisuvedenýmporovnajrozsudokOkresnýsúdSpišskáNováVessp.zn.5C/49/2018
z 15.10.2019). Súd poukazuje aj na existujúcu aktuálnu rozhodovaciu prax súdov SR v obdobných
žalobách hasičov, z tých istých skutkových a právnych dôvodoch, na ktoré správne poukázal aj PZ

žalobcu.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, navrhujúc zmenu rozsudku tak, že žaloba bude
zamietnutá. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do
zákona č. 315/2001 Z.z. prebratý nesprávne. Ak sa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície

orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie,
tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do
kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Podľa názoru žalovaného a v
zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj právneho poriadku Európskej únie súd prvej
inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu

zákona č. 315/2001 Z.z. (alebo len niektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou 2003/88/ES vo
všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver
nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania
by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu
škody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva

únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral
Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Žalovaný dáva do pozornosti odvolacieho
súdu, že uvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie
prípadu.
Žalovaný k námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uvádza, že je nevyhnutné rozlišovať medzi

Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi,
ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej
inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a
následnenesprávnymprávnymposúdenímaplikovaltentozávernavznikzodpovednostikompetentných
orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice.

Žalovaný poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť
kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie. Tieto
podmienky sú definované nasledovne:
1) cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva,
2) porušenie je dostatočne závažné a

3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť.
Čo sa týka posúdenia, či (a v akej miere) došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny 48
hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované
hodinyvzhľadomnapohotovosťanadčasyalebodovolenkuapráceneschopnosť,počasktorýchžalobca

reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody,
aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky
hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo
potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6
mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezaoberal. Žalobca v žalobe vychádzal

len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako aj času odpracovanej
pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k
prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov.
Žalovaný mal za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval
výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní

zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho
zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s
princípom hospodárnosti, a teda na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal a ani
riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi.
Žalovaný mal za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym

relevantným spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný.Žalovanýzdôraznil,žezostranyžalobcuneboložiadnymspôsobompreukázané,žebyutrpelujmu,ktorá
by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne žalovaný poukazuje
aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do

jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba
tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné
čiastkové žaloby.
Žalovaný mal za to, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným
dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako

základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že
žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,
keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym
zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť
prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na
spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou

činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle zásady kontradiktórnosti je však
povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto
zásah na strane žalobcu existuje. Žalovaný má za to, že uvedené riadne preukázané nebolo.
Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamieta a
žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

V rámci kontradiktórnych reakcií strany sporu zotrvali na svojich postojoch v konaní.

3. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad
daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný

rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli
uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a preto je potrebné rozsudok
súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.
Odvolací súd pritom konštatuje, že odvolaním žalovaného je napadnutý výrok týkajúci sa priznanej sumy

2.250,- eur a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

4. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Takéto dôvody z preskúmavanej veci

odvolací súd nezistil. Z procesného postupu súdu prvej inštancie nevyplývajú vady, ktorých dôsledkom
by bolo porušenie práva odvolateľa na spravodlivý proces. Súd zistil správne a zodpovedajúco procesnej
iniciatívestránskutkovýstavpotrebnýnarozhodnutieopodanejžalobeanapokonajvecsprávneprávne
posúdil. Preto rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutej časti
potvrdil.

5. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP, stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi
súduprvejinštancieavreakciinauplatnenéodvolaciedôvodyanazdôrazneniesprávnostipredmetného
rozhodnutia dodáva, že:

6. Predmetom prejednávaného sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v
dôsledku odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl.
6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.1.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času.

7. Odvolateľove námietky vo vzťahu k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie
súladu vnútroštátneho práva s pravom únie, (pričom žalovaný má za to, že žalobca ani nepreukázal,
ktoré ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy sú v rozpore so Smernicou, resp. ktoré boli nesprávne
prevzaté do vnútroštátnej právnej úpravy), ako aj námietky o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
Slovenskej republiky v spore, (tvrdiac, že uvedená Smernica sa nevzťahuje na hasičov, resp. na žalobcu

ako príslušníka Hasičského záchranného zboru SR), považuje odvolací súd za nedôvodné.

8. Vo vzťahu k odvolacej námietky k nedostatku právomoci všeobecných súdov na posudzovanie súladu
vnútroštátneho práva s právom únie odvolací súd upriamuje pozornosť na ust. § 3 ods. 1 CSP, podľaktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je
účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Z ustanovenia § 73 CSP vyplýva

potreba určiť subjekt, ktorý za štát koná pred súdom. Aj s použitím ustanovenia § 135 ods. 1 CSP
preto správne v predmetnom konaní je označený aj ústredný orgán štátnej správy, ktorý za štát v
predmetnej veci koná. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku
nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku,
je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry

Súdnehodvoravyplýva,žesporyonáhraduškodyspôsobenejporušenímprávaúniemedzijednotlivcom
a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie mal
právomoc prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor žalobcu a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa
domáhal ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel posudzovať
zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom
jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej

cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom
spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri
preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu
k zákonu č. 315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či
zákona č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Z týchto dôvodov

preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda
nemal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z.z. so Smernicou 2003/88/ES, podľa názoru
odvolacieho súdu je nedôvodná.

9. Odvolací súd tu poukazuje i na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter

Fuß, ktorý vo svojom rozhodnutí citoval aj súd prvej inštancie, a ktorý sa zaoberal práve otázkou
výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny
týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci
zásahovejslužbyspadajúcejdoverejnéhosektoraajehorozpisslužiebstanovovalvpriemernejdĺžke54

hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny, pričom každá 24-hodinová zmena, v rámci ktorej musel
byť hasič prítomný na pracovisku, pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť
prerušená zásahovou činnosťou.

10. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným

významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-
hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu

dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto
nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

11. So zreteľom na vyššie uvedené je potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v
zmysle zákona č.315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b) cit. Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES.
Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou,

ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie
splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov.

12. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákon“) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy týždenný

služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý
odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zákona bola
do jeho znenia prebratá Smernica č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava je vsúlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s právom
Únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88/ES

je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na
systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2
ods.1a2Smernice2003/88/ESvymedzuje„pracovnýčas“ako„akýkoľvekčas,počasktoréhopracovník
pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“
ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville

de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto
smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného
týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b) cit. Smernice.

13.1. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci D. J. proti Radiotelevizija Slovenija, sp.zn. C-344/19 z
9.3.2021, článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti
vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len telefonicky zastihnuteľný a ak
je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom môže bývať v služobnom byte,

ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska, ale nemusí sa v ňom zdržiavať,
predstavujevcelomrozsahupracovnýčasvzmysletohtoustanovenia,lenpokiaľzcelkovéhoposúdenia
všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti
zásahovpočastejtodoby,vyplýva,žeobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočasuvedenejdobysú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať

v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v najbližšom okolí predmetného miesta nie
je na účely takéhoto posúdenia relevantná.
13.2. Na položené otázky vo veci C-580/19 z 9.3.2021, RJ a Stadt Offenbach am Main (mesto
Offenbach am Main, Nemecko) Súdny dvor EÚ odpovedal cit.: „článok 2 bod 1 smernice 2003/88 sa má

vykladať v tom zmysle, že čas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého
pracovník musí byť schopný so svojou zásahovou uniformou a služobným vozidlom, ktoré mu poskytol
zamestnávateľ, s využitím oprávnení spočívajúcich vo výnimkách zo Zákona o cestnej premávke a
v práve prednosti viažucich sa na toto vozidlo dostaviť sa na hranice mesta, v ktorom sa nachádza
jeho služobný útvar, v lehote 20 minút, predstavuje v celom rozsahu „pracovný čas“ v zmysle tohto

ustanovenia, len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej
lehoty, a prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby, vyplýva, že obmedzenia uložené
tomuto pracovníkovi počas uvedenej doby sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom.“

13.3. Obdobne Súdny dvor EÚ vo veci C-107/19 z 9.9.2021 (XR proti Dopravní podnik hl. m. Prahy,
akciová společnost) rozhodol tak, že „ článok 2 smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo
4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času sa má vykladať v tom zmysle,
že prestávka v práci, ktorá sa poskytuje pracovníkovi počas jeho denného pracovného času a počas
ktorej musí byť v prípade potreby schopný do dvoch minút odísť na výjazd, je „pracovným časom“ v

zmysle uvedeného ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností vyplýva, že obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas uvedenej prestávky v práci majú takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť pracovníka slobodne nakladať s časom, v rámci ktorého sa od neho
výkon práce nepožaduje, a venovať sa vlastným záujmom.“
13.4. V rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-214/20 z 11.1.12020 (MG a Dublin City Council

(mestská rada v Dubline, Írsko) súdny dvor odpovedal na položené otázky cit.: „článok 2 bod 1
Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že doba pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej
dostupnosti zabezpečovanej hasičom v zálohe, počas ktorej tento pracovník vykonáva so súhlasom
svojho zamestnávateľa samostatnú zárobkovú činnosť, ale v prípade tiesňového volania sa musí
dostaviť na hasičskú stanicu, na ktorú je pridelený, v lehote najviac desiatich minút, nepredstavuje

„pracovný čas“ v zmysle tohto ustanovenia, ak z celkového posúdenia všetkých okolností prejednávanej
veci, najmä z rozsahu a spôsobu, akým môže pracovník vykonávať inú zárobkovú činnosť, a skutočnosti,
že nie je povinný zúčastniť sa na všetkých zásahoch zabezpečovaných z tejto hasičskej stanice, vyplýva,
že obmedzenia kladené na pracovníka počas tejto doby nemajú takú povahu, aby objektívne a vo veľmivýznamnej miere ovplyvnili schopnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas danej doby s časom,
v rámci ktorého sa od neho výkon profesionálnej služby hasiča v zálohe nevyžaduje.“
13.5. Vo vzťahu k pôsobnosti cit. Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov Záchranného

a hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01
až C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo dňa
14.7.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú
žalobcom v rámci služobného pomeru, táto výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice 89/391 je podpora
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z čl. 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah

pôsobnosti je nutné chápať širšie, teda výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku nevylučuje z pôsobnosti
smernice služby civilnej ochrany en bloc, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb. Rozsah
pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským
štátom chrániť. Jej účelom bolo zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného

rozsahu - napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Taká služba civilnej ochrany v užšom zmysle sa odlišuje od štandardnej,
základnej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.
Nevyznačuje sa žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v
oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z

pôsobnostiuvedenévčlánku2ods.2prvompododsekuSmernice89/391.Najednejstranezákonodarca
SpoločenstvasícevychádzalzozásadypoužiteľnostiSmernice2003/88/ESnatakétočinnosti,nastrane
druhej, dal možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
smernice (článok 17). V článku 17 ods. 3 písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s
odsekom2tohtočlánkusamôžuvykonaťodchýlkyčlánkov3,4,5,8až16vprípadečinnostíspojenýchs

potrebounepretržitejslužbyalebovýroby,najmäprotipožiarneslužbyaslužbycivilnejochrany.Odchýlku
od článku 6 však Smernica nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.
13.6. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg
vyplýva, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/

ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti
vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v
konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice
2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný
pracovnýčas,vzťahujúcisaajnaslužbyhliadky.Jehoprekročeniejevšakmožnévprípadevýnimočných

okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho
fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v
čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/EHS definuje

svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na
článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia
činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb
(priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako
vyplýva z ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v

rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb
civilnej ochrany.
13.7. V prejednávanom spore sa na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto
výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ smernice 89/391, ktorý je zameraný na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.1

vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti
uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek
Smernice 89/391 nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité
osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391

sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov,
ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2
ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situáciaalebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle
slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej

náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru.

14. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri haváriách,
živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene

fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť
v čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k
záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice
89/391,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutnýchnaúčelyochranybezpečnosti,zdravia,

ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad
v prípade katastrofy. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného tak uzatvára, že služobná činnosť
žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

15.Knámietkenedostatkuvecnejpasívnejlegitimácieštátusažiadauviesť,žeSúdnydvortiežrozhodol,

že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v
prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami
práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo Únie v celom rozsahu
a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade potreby neuplatnia

nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné vziať na zreteľ
aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých
je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia
práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a

bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov
za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať
podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže
zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. Právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť

verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t.j. 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencie škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Za splnenie týchto troch podmienok musí

štát napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za
spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách
nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy
(zásada ekvivalencie) a nemôže byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).

16. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora,
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený
v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88. Preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia

tohto ustanovenia.

17. Prvá podmienka priznania uplatneného nároku je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm.
b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti

a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od
ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom
prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by ktomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené dôležité pravidlo sociálneho
práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu.

18. Vo vzťahu k druhej podmienke, judikatúra Súdneho dvora za dostatočne závažné porušenie práva
Únie považuje zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré
majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej
normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora

v danej oblasti.

19. Žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5-hodinovú riadnu službu v služobný
deň nadväzovala určená 7,5-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku (niekedy 17 na 8) tak, že
súhrn takto rozvrhnutého týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín.

20. Žalovaný vo svojom odvolaní argumentoval s poukazom na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a
C-48/93 vo veci Brasserie du pecher a Factortame a namietal, že žalobca nepreukázal, že vyvinul
primerané úsilie, aby sa vyhol škode alebo obmedzil jej rozsah, resp. že by využil dostupné prostriedky
na svoju ochranu, ktoré mal k dispozícii, žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že
odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú ujmu.

Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora,
predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß v spojení s rozsudkom C-445/06 vo veci Danske Slagterier.
Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným
osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď
by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny

dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami
práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené
na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa
jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť

tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie
postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči
zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré
môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť,
že v takej veci ako vo veci samej, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo

strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci
najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady
škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského
štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná
na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti

vyňaté z ich dodržovania. Vyžadovanie takejto podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na
náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť
jeho dodržovanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88
nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych
požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade,

ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný,
výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto
článkom 6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo.

21. V posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad

upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti.
Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho
osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedná sa o nehmotné hodnoty ľudskej osobnosti v jej fyzickej (telesnej),
ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Funkciou práva na ochranu osobnosti je zabezpečenie
dôstojnej existencie a slobodného rozvoja osobnosti fyzickej osoby.

22. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je, o.i., právo na súkromný a rodinný život,
ako aj právo na ochranu zdravia. Odvolací súd odkazuje na závery súdu prvej inštancie o vzniku
nemajetkovej ujmy u žalobcu, ktorej podstatou je skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý mohol tráviťs rodinou, prípadne inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Je potrebné dodať, že
žalobca má aj právo na ochranu zdravia podľa Čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, že uvedený článok
zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych

a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon. V pracovnoprávnej oblasti je
právonaochranuzdraviazabezpečovanépredovšetkýmzavádzanímopatrenínazlepšeniebezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov, vrátane úpravy pracovných podmienok, medzi ktoré patrí aj organizácia
pracovného času a odpočinku. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného
vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej Deklarácie

ľudských práv). Z úvodných ust. Smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj Smernice Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, vyplýva, že normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále
príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo
zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší
stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci

by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času,
t.j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť
maximálnu hranicu týždenného pracovného času; primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú
pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý

a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

23. Vychádzajúc aj z vyššie uvedených skutočností, je potrebné sa stotožniť so záverom súdu, že

žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma. Uvedená ujma u žalobcu spočíva v porušení jeho
základného osobnostného práva - práva na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, spočívajúca predovšetkým v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.
Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v

zmysle uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce
zadosťučineniepodľaods.1§13aženeoprávnenýmzásahombolavznačnejmierezníženádôstojnosť,
resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.

24. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na

ochranu zdravia) a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.
Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
sú uvedené príkladmo, teda právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky
ochrany, a ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej

vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa odseku 1
nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu

došlo, t.j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala
vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý
umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu

a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Uvedené prostriedky nápravy
podľa § 13ods.1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v
takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie.

25. K argumentácii žalovaného, podľa ktorej pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
odpočívaťalebosavenovaťinejčinnosti,žeprinariadenejslužobnejpohotovostijevmiestevykonávania
štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok zamestnanca a teda, sa od neho
nevyžaduje aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnejpohotovosti, je potrebné odkázať na opakované konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný
čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je
zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po

prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí
vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti. Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo
nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitého
poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník môže tráviť
počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom a rodine.

26. Preto odvolací súd aj tieto námietky žalovaného považoval za nedôvodné. Žalobca vykonáva službu
na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí
byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych
resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si
svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a

spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastným potrebám, je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená.

27. Právo na odpočinok u žalobcu bolo niekoľko rokov porušované, pričom žalobca plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité,

aby mal možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu
aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko
zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná. Vzhľadom na odpracované hodiny nad týždenný limit
dovolený právom Európskej únie za obdobie od 6/2020 do 4/2023 výška priznanej nemajetkovej ujmy
2.250,-eurstýmsúvisiacaniejeneprimeraná(ajvzhľadomužnapredchádzajúcuúvahu).Prácažalobcu

ako hasiča je nielen náročná, riziková, nezameniteľná a veľmi dôležitá. Preto je potrebné zabezpečiť,
aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život.

28. Odvolací súd výšku peňažnej náhrady priznanú súdom prvej inštancie považuje za minimálne
primeranú. Vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku a čas, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom,

nevenoval sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia
s výkonom jeho povolania, nemožno považovať záver súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd totiž
pri posudzovaní tejto výšky je viazaný právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť
uplatňovanej výšky ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel.
Spôsob určenia je na úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná,

zjavne nevybočujúca z pravidiel primeranej náhrady.

29. Odvolací súd sumarizačne poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej
republiky v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej
príslušníkmi hasičského a záchranného zboru podporujúce závery tohto rozhodnutia:

29.1. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/24/2024 zo dňa 5.3.2024 (porovnaj napr.
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019,
6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019, 6Co/60/2022, 6Co/69/2022, 6Co/102/2022, 6Co/89/2022, 6Co/60/2022
a 6Co/35/2022a 6Co/129/2022), rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.2.2024, sp.zn.
14Co113/2023, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 15Co/161/2023 zo dňa 31.1.2024.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 6Co/113/2023 zo dňa 17.10.2023, rozsudok Krajského
súduvBanskejBystrici,sp.zn.12Co/59/2022zodňa11.10.2023).RozsudokKrajskéhosúduvKošiciach
sp.zn. 2Co/152/2022 zo dňa 17.8.2023. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v
Košiciach sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020, sp.zn. 2Co/54/2020 z 3.12.2020 a tiež rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15Co/86/2022 zo dňa 10.5.2023, sp.zn. 16Co/36/2022

zo dňa 23.3.2023. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/15/2023 zo dňa 10.08.2023,
rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 9Co/66/2022 zo dňa 13.4.2023, rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/11/2022 zo dňa 22.2.2023, rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp.zn. 14Co/2/2023 zo dňa 13.2.2023, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn.
17Co/82/2022 zo dňa 13.12.2022, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 14Co/7/2022 zo dňa

12.10.2022. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/129/2022 zo dňa 10.10.2022, rozsudok
Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 9CoCsp/4/2020 zo dňa 4.5.2021, rozsudok Krajského súdu v
Košiciach, sp.zn. 5CoPr/3/2020 zo dňa 18.3.2021) (por. napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2019, 3CoPr/229/2019). Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.11Co/222/2020 zo dňa 16.12.2020, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 15Co/6/2020 zo dňa
16.11.2020, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 9CoPr/1/2019 zo dňa 12.5.2020.

30. Aj cez prizmu uvedených právoplatných záverov všeobecných súdov Slovenskej republiky nemal
odvolací súd v predmetnej veci dôvod na opodstatnené pochybnosti o existencii základu i výšky nároku,
akú žalobcovi priznal súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsahom.

31. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného vo vzťahu k trovám konania je potrebné poukázať

na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.5.2022 č.k.
II. ÚS/233/2022-18. V tomto rozhodnutí sa Ústavný súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako i
názorom prezentovaným v komentári k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva,
že pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásad do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda
patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je
irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch.

32. V danom prípade predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Výška
uplatňovaného nároku teda bez akýchkoľvek pochybností závisela od úvahy súdu. Aj keď Civilný
sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej v ust. § 142 ods. 3 O.s.p., uvedené
neznamená, aby nová právna úprava vylučovala osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a

nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od úvahy súdu. Pri uplatňovaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy bolo povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť jeho požadovanú výšku. Z
povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé od úvahy súdu. V
sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov,
čomu zodpovedá aj systematické začlenenie ustanovenia § 255 CSP. Podľa tohto kritéria môže súd

priznať náhradu trov konania v plnej výške aj vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v
požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška nároku závisí od úvahy súdu.

33. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k.
II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky pod č. 31/2020 konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a
ad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri
rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné
sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a

nadväzujúca.“

34. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku I. a vo výroku III. o
trovách konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny, s odôvodnením rozhodnutia
súdom prvej inštancie sa stotožňuje a tak, ako je už uvedené vyššie s poukazom na ustanovenie §

387 ods. 2 CSP na neho odkazuje. Odvolací súd sa pritom neodchýlil od praxe akú pri rozhodovaní o
obdobných nárokoch zvolili iné odvolacie súdy, či aj iný senát tunajšieho súdu.

35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

36. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP a § 3 ods. 9 zák.ona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).