Uznesenie – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Tdo/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6222010100
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Kliment
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6222010100.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov
JUDr. Petra Štifta a JUDr. Mariána Mačuru v trestnej veci obvineného K. K.É. pre zločin nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, prerokoval
na neverejnom zasadnutí konanom 26. marca 2024 v Bratislave dovolanie obvineného K. K., podané
prostredníctvom jeho obhajkyne JUDr. Zuzany Šimovej, PhD., LL.M., proti uzneseniu Krajského súdu v

Banskej Bystrici z 1. júna 2023, sp. zn. 4To/37/2023, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Tr. por. sa dovolanie obvineného K. K. odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 24. januára 2023, sp. zn. 3T/37/2022,
uznal obvineného K. K. za vinného zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
podľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na skutkovom základe tam uvedenom.

Za to súd obvinenému uložil podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) §
38 ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. sa
obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň sa nad správaním obvineného
v skúšobnej dobe uložil probačný dohľad. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. obvinenému určil skúšobnú dobu na
2(dva)roky.Podľa§51ods.4písm.h)Tr.zák.uložilobvinenémupovinnosťspočívajúcunajmävpríkaze

podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu
sociálneho výcviku, alebo inému výchovnému programu. Podľa § 83 ods. 1 písm. g) Tr. zák. mu uložil
aj zhabanie veci a to 1 ks útočnej pušky vzor 57, kal. 7,62 x 39, výr. č. XXXXX m + 1 ks zásobníku.
Podľa § 98 ods. 3 Tr. zák. zničenie veci súpravy na čistenie zbrane útočnej pušky vz. 58 a 1 ks textilnej
šatky čierno-bielej farby.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal obvinený K. K. ihneď po jeho vyhlásení, do zápisnice
o hlavnom pojednávaní odvolanie, o ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
uznesením z 1. júna 2023, sp. zn. 4To/37/2023, rozhodol tak, že postupom podľa § 319 Tr. por. odvolanie
obvineného K. K. ako nedôvodné zamietol.

Dňa 15. decembra 2023 podal obvinený K. K., prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. Zuzany

Šimovej, PhD., LL.M., písomne odôvodnené dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie dôvody v súlade s
ustanovením § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Tr. por., pretože zásadným spôsobom bolo porušené právo
na obhajobu a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

V rámci odôvodnenia podaného dovolania obvinený opätovne poukázal na skutkový stav a na

výpovede jednotlivých svedkov, pričom s ich vyhodnotením zo strany konajúcich súdov polemizoval.
Taktiež spochybnil závery znaleckého posudku, ktoré nepovažoval za presvedčivé vo vzťahu kupreukázaniu jeho úmyselného zavinenia. Inými slovami spochybňoval hodnotenie vykonaných dôkazov
ako okresným, tak i krajským súdom.

Na podklade skutočností vyššie uvedených preto obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd dovolací postupom podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku rozsudkom vyslovil
porušenie zákona v neprospech obvineného z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Tr. por. a aby
ďalej podľa § 386 ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 1. júna 2023,
sp. zn. 4To/37/2023, a rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš z 24. januára 2023, sp. zn. 3T/37/2022,

zrušil a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal Okresnému súdu Veľký Krtíš, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu obvineného K. sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš (ďalej aj „prokurátor“)
podaním z 5. februára 2024 konštatujúc, že obvineným uplatnené dovolacie dôvody nie sú dané napriek
tomu, že z podaného dovolania nie je zrejmé pod ktorý dovolací dôvod možno priradiť jednotlivé jeho

dovolacie námietky. Skutočnosť, že okresný a krajský súd si neosvojili hodnotenie dôkazov, najmä
v otázke hodnotenia vierohodnosti svedkov a interpretácie znaleckých posudkov a výpovedi znalcov
podľa predstáv obvineného, nezakladá ním tvrdené dovolacie dôvody. Pokiaľ si niektoré vykonané
dôkazy navzájom odporovali, tak sa s uvedenými rozpormi okresný súd riadne vysporiadal v odôvodnení
rozsudku. Závery okresného súdu si krajský súd osvojil a nad rámec odôvodnenia okresného súdu,

ich aj doplnil. Tak okresný, ako aj krajský súd dali jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky obvineného.

Na základe vyššie uvedeného preto prokurátor navrhol, aby dovolanie obvineného bolo odmietnuté na
neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por., nakoľko je zrejmé, že dovolacie dôvody podľa §

371 ods. 1 písm. c), písm. i) Tr. por. nie sú dané.

Vyjadrenie prokurátora bolo 13. a 14. februára 2024 zaslané na vedomie obvinenému K. K., ako i
jeho obhajkyni JUDr. Zuzane Šimovej, PhD., LL.M., ktorí k vyjadreniu prokurátorky do termínu konania
neverejného zasadnutia dovolacieho súdu nezaujali žiadne stanovisko.

Dovolanie obvineného K. K. spoločne s kompletným k veci prislúchajúcim spisovým materiálom bolo 28.
februára 2024 riadne predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na
konanie a rozhodnutie o podanom dovolaní.

Po predložení veci najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predbežne preskúmal dovolanie
obvineného spolu s predloženým spisovým materiálom a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1,
ods. 2 písm. h) Tr. por.], bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.], po vyčerpaní
riadnych opravných prostriedkov (§ 372 ods. 1 Tr. por.), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.),
v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný

prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.) a spĺňa aj nevyhnutné obsahové náležitosti (§ 374 Tr. por.).
Zároveň ale najvyšší súd zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí,
lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Úvodom najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k

náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, a nie na revíziu skutkových zistení
ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania.
Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou
zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať v intenciách Trestného poriadku len

odvolacísúd[§322ods.3Tr.por.,§326ods.5Tr.por.].Dovolacísúdniejevšeobecnoutreťouinštanciou
zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a
úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený eo ipso
prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti
v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o

dovolaní môže dovolací súd vykonať dokazovanie len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2
Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.Rovnako najvyšší súd považuje za potrebné pripomenúť, že v dovolacom konaní je (okrem výnimky
uvedenej v § 385 ods. 2 Tr. por.) viazaný rozsahom a obsahom dovolateľom uplatnených námietok
(R 120/2012-I). Viazanosť dovolacími dôvodmi teda na strane jednej limituje rozsah prieskumnej

právomoci dovolacieho súdu, na strane druhej ale „zaťažuje“ aj samotného dovolateľa (zastúpeného
profesionálnym obhajcom z radov advokátov), ktorý svoje výhrady musí koncipovať spôsobom
nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo vlastne konajúcim súdom vytýka (uvedené má potom súvis s
preskúmavaním podmienok podľa § 371 ods. 4, ods. 5 Tr. por.).

Pokiaľ ide o obsahovú stránku podaného dovolania, najvyšší súd upozorňuje, že obvinený v dovolaní
uvádza len skutkové okolnosti a uvádza skutočnosti tvrdené už v rámci podaného odvolania, ktoré
najpodstatnejšie boli však súdom prvého stupňa, resp. druhého stupňa náležite zodpovedané a s
ktorými námietkami sa ako okresný, tak i krajský súd dostatočným a argumentačne správnym spôsobom
vysporiadal.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd stabilne judikuje, že právo
na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv
obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Tr. por.). Za porušenie práva na obhajobu podľa tohto
ustanoveniapretonemožnopovažovaťobsaharozsahvlastnejúvahyorgánučinnéhovtrestnomkonaní
alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por.,

resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní
alebo súdu učinený podľa § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú
a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods.
1 písm. c) Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia
§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie

právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011).

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. považuje najvyšší súd za
nevyhnutné zdôrazniť, čo v rámci svojej rozhodovacej činnosti notoricky opakuje, a síce pre naplnenie
tohtodovolaciehodôvodujenevyhnutné,akoajnapokonzosamotnejdikcieTrestnéhoporiadkuvyplýva,

aby zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné. Inými slovami povedané, nie každé porušenie
práva obvineného na obhajobu, resp. porušenie práva obvineného na obhajobu s akoukoľvek intenzitou,
zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného
uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Pri samotnom posudzovaní, či v

konkrétnom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné
vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne, ako aj vo
vzájomných súvislostiach, vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre
úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov
činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.

Zásadné porušenie práva na obhajobu, podmieňujúce naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.
1 písm. c) Tr. por., však nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným v porovnaní s tým,
ako to vo veci vykonali príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú pre dovolací súd záväzné
(nepreskúmateľné). Porušenie práva na obhajobu nemôže byť odôvodnené tým, že súdy, vychádzajúc

zo zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., vyhodnotili dôkazy odlišným
spôsobom, ako je predstava obvineného.

V tejto súvislosti treba ešte doplniť, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo
obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Konajúci súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
obvineným,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujúskutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov trestnej veci uvádzaných
obvineným. Rozhodnutia okresného a krajského súdu, ktoré z hľadiska obsahu ich odôvodnenia tvoria

jednotu, uvedené kritéria spĺňajú.

Doobsahuuvedenýchprávvšaknepatríprávoobvineného,abysakonajúcisúdstotožnilsjehoprávnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožnopovažovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS
197/02, III. ÚS 284/08).

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. najvyšší súd stabilne judikuje, že pri
posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii je vždy viazaný konečným skutkovým zistením,
ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne
skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani
meniť, ani dopĺňať. Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého, prípadne

druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať
len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie
námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania,
prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť
a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy
bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred

súdomprvéhostupňaajehoskutkovézáverymôžedoplňovaťalebokorigovaťlenodvolacísúd.Dovolací
súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu
druhého stupňa.

V dôsledku uvedeného iba s poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením

vykonaných dôkazov nemožno potom vyvodzovať predmetný dovolací dôvod. Ten je totiž daný len v
tých prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. teda
vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie
správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.

V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu dovolací súd skúma, či skutok ustálený
súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu
trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto
dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako

iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie,
že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom pod
nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia je potrebné rozumieť napr. nedostatočné
posúdenieokolnostívylučujúcichprotiprávnosťčinu(§24až§30Tr.zák.),premlčaniatrestnéhostíhania
(§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu, spoločného trestu

alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Tr. zák.) ako i ukladania trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi
podľa § 47 ods. 2 Tr. zák.
Pokiaľ ide o konkrétne dovolacie námietky obvineného vo vzťahu k uplatneniu jednotlivých dovolacích
dôvodov podľa § 371 ods. 1 Tr. por., najvyšší súd uvádza, že napriek explicitnej zákonnej dikcii
neumožňujúcej preskúmavanie a zmenu správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu dovolacím

súdom, obvineným uplatnené námietky sú postavené práve na jeho spochybňovaní.

Vychádzajúc z týchto úvah dovolací súd konštatuje, že námietky, ktoré obvinený predostiera, sa týkajú
hodnotenia skutkového stavu, do ktorého dovolací súd s ohľadom na § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. časť
za bodkočiarkou zasahovať nemôže. Ani dovolateľom tvrdený extrémny nesúlad právoplatne zisteného

skutku s vykonanými dôkazmi nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., keďže
pochybeniaskutkovejpovahyvpodstatnýchokolnostiachsúuplatniteľnélenvrámcidovolaciehodôvodu
podľa § 371 ods. 3 Tr. por. (R 14/2015-III).

Pokiaľ obvinený v podstate poukazuje na skutočnosť, že krajský súd sa dostatočným spôsobom

nevysporiadal s namietaným odôvodnením okresného súdu, dovolací súd pripomína, že ak sa odvolací
súd stotožní s právnymi závermi súdu prvého stupňa, nie je v rozpore so zákonom a s právom
obvineného na spravodlivé súdne konanie, ak tieto závery okresného súdu prevezme do odôvodnenia
svojho rozhodnutia. Nad rámec uvedeného najvyšší súd pripomína, že odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS

264/08, IV. ÚS 372/08), pretože tieto konania z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež
v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd
môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19.
12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 - 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexnéhoposudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového súdu, ako aj druhostupňového
súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Nemožno preto
akceptovať argumentáciu obvineného v súvislosti s jeho tvrdením, že „odvolací súd jednoducho prevzal

závery, ku ktorým dospel okresný súd v rozsudku“. Krajský súd nie je povinný dávať explicitnú odpoveď
na každú námietku odvolateľa, keďže odvolací súd je v rámci svojej revíznej kompetencie povinný
preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Pokiaľ odvolací súd zistí, že
odvolanie nie je dôvodné, a teda rozsudok súdu prvého stupňa je skutkovo a právne správny, odvolanie

postupom podľa § 319 Tr. por. zamietne, čím vysloví, že prvostupňové rozhodnutie je správne, a preto
odvolaciemu súdu nemožno vyčítať prevzatie a stotožnenie sa s právnou argumentáciou rozhodnutia
súdu prvého stupňa, keďže už táto obsahovala odpovede na podstatné a relevantné obhajobné
námietky obvineného. Navyše krajský súd sa v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia navyše
zareagoval aj na najpodstatnejšie odvolacie námietky obvineného (skutočnosť, že išlo o palnú zbraň,
nedôveryhodnosť výpovede obvineného a samotné jeho zavinenie vo vzťahu ku držbe predmetnej

zbrane - viď č. l. 4 napadnutého uznesenia).

Najvyšší súd bez potreby osobitnej formálnej repetície poukazuje na to, že okresný súd (na s. 14 -
17 rozsudku) a krajský súd (na s. 4 napadnutého uznesenia) sa in concreto zaoberali s podstatou
obhajobnej argumentácie obvineného, pričom sa pre rozhodnutie relevantnými otázkami vysporiadali, a

zároveň mu okresný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil na podklade akých dôkazov a akými skutkovými
úvahami sa riadil pri riešení otázky viny. Najvyšší súd v tejto časti odkazuje dovolateľa, zastúpeného
obhajcom z radov advokátov, na podrobné a argumentačne správne odôvodnenie rozsudku okresného
súdu v spojení s odôvodnením krajského súdu. Keďže sa najvyšší súd s právnymi závermi ako
okresného, tak i krajského súdu v napadnutých rozhodnutiach stotožnil a neidentifikoval v nich

žiadne pochybenie odôvodňujúce mimoriadny zásah v dovolacom konaní, nepovažuje najvyšší súd za
efektívne opätovne uvádzať celú právnu argumentáciu okresného a krajského súdu, preto v tejto časti
odôvodnenia svojho rozhodnutia na právne a argumentačne správne závery napadnutého uznesenia
krajského súdu, ako i rozsudku okresného súdu odkazuje, a to napriek vyjadreniam dovolateľa, ktorý
uvedenú argumentáciu považuje za nedostatočnú, nedôslednú.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom uplatnené
dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Tr. por. nie sú dané, a preto jeho dovolanie
na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, postupom podľa § 382 písm. c) Tr. por.
odmietol.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.