Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. december 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/28/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118374750
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:6118374750.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom
D., E. XXXX/X, proti žalovanému F. A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, zast. RS legal s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom Piešťany, Žilinská cesta 130, IČO: 36864358, o zaplatenie 13.277,57 €
s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 2C/4/2019-138 zo dňa 22.10.2021 Okresného súdu Spišská

Nová Ves

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 13.277,57 € s prísl., titulom
odmeny príkazníka na základe zmluvy podľa ust. § 730 ods. 1 Občianskeho zákonníka a odmeny za
sprostredkovanie investičnej príležitosti žalovanému ako akcionárovi a členovi predstavenstva investora

podieľať sa na zisku z investičného projektu „Nadstavba Grösslingova 17“ podľa § 774 Občianskeho
zákonníka. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy uzatvorenej ústnou formou ako príkazník
vykonával činnosť smerujúcu k tomu, aby príkazca sprostredkoval uzatvorenie zmluvy o nadstavbe
bytového domu na Grösslingovej 17 v Bratislave pre spoločnosť WISDOM Investments a.s., až do
momentu zániku príkaznej zmluvy jej odvolaním zo strany žalovaného ako príkazcu. Po zániku príkaznej
zmluvy vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi časť odmeny zodpovedajúcej práci vykonanej

žalobcom ako príkazníkom, podľa ust. § 732 Občianskeho zákonníka. Strany sporu sa dohodli na
zaplatení dlhu žalovaného voči žalobcovi vo výške žalovanej sumy v písomnej dohode „Uznanie
peňažného záväzku a dohoda o jeho splatení“ uzatvorenej dňa 10.11.2008, v ktorej (čl. I.) žalovaný
uznal svoj dlh voči žalobcovi vo výške 13.277,57 € (400.000,- Sk) čo do dôvodu aj výšky a v čl. II. sa
zaviazal uhradiť dlh najneskôr do 18.11.2008, ktorý však doposiaľ žalobcovi neuhradil ani len čiastočne.

2.OkresnýsúdSpišskáNováVes(ďalej„súdprvejinštancie“alebolen„súd“)rozsudkomžalobuzamietol
(I.) a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu (II.) s tým, že o výške náhrady trov
konania si vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí (III.).

3. Spor právne posúdil podľa ustanovení § 774 a § 588 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“)

a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Podľa posúdenia súdu prvej
inštancie v danom spore nedošlo k naplneniu pojmových znakov sprostredkovateľskej zmluvy podľa ust.
§ 774 OZ (ktorým je, že pričinením sprostredkovateľa sa dostaví aj výsledok, na rozdiel od príkaznej
zmluvy, kde dosiahnutie výsledku nepatrí k pojmovým znakom tejto zmluvy), keďže „jediný dôkaz, o
ktorý žalobca svoj nárok oprel, bolo uznávacie prehlásenie, dôvod ktorého žalovaný spochybnil. V tejto
súvislosti súd konštatuje, že uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom

súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa – R 13/1988“.
Vzhľadom na námietku neexistencie dlhu (záväzku) voči žalobcovi v čase uznania záväzku vznesenúžalovaným súd dospel k záveru, že „z dôvodu neexistencie zmluvného vzťahu medzi stranami sporu
nemohlo dôjsť k platnému uzatvoreniu uznania dlhu“. Žalovaný podpísanie listiny vysvetlil tým, že po
oznámení informácie žalobcovi, že s ním bude ukončený pracovný pomer dohodou (žalobca nechcel

dostať výpoveď pre neschopnosť), žalobca sa v jeho kancelárii rozplakal, že takto sa nemôže vrátiť
domov, frajerka ho vyhodí z domu a bolo mu ho ľudsky ľúto, pričom žalobca túto jeho slabosť využil
ažiadalho,abymupodpísal(nímkoncipované)uznaniedlhuakofyzickáosobazdôvodu„abymalaspoň
niečo v ruke“. Žalovaný potvrdil, že túto listinu podpísal, pretože „všetkým zúčastneným od začiatku bolo
jasné, že žalovanému ako fyzickej osobe žalobca nikdy nič nesprostredkoval, išlo o vzťah podriadeného

a nadriadeného zamestnanca“. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný v plnom rozsahu poprel
skutkové tvrdenia žalobcu v zmysle ust. § 149 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vo vzťahu
k uzatvoreniu zmluvy o sprostredkovaní ako aj vo vzťahu k uznávaciemu prehláseniu, čím „vyvrátil
právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval“. Z týchto dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol, keďže mal za to, že žalobca nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, o ktoré by oprel svoj nárok
a dostal sa do dôkaznej tiesne. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, a nakoľko

dôvody pre aplikáciu § 257 CSP nezistil, priznal žalovanému ako úspešnej strane sporu plnú náhradu
trov konania s tým, že o jej výške rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa

ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
žalobou uplatnený nárok len ako nárok z dôvodu uznania záväzku obsiahnutého v zmluve „Uznanie
peňažného záväzku a dohode o jeho splatení“ zo dňa 10.11.2008, túto listinu nesprávne posúdil ako
jednostranný prejav vôle žalovaného uznanie záväzku v zmysle § 558 OZ a v konaní skúmal existenciu
uznanéhozáväzkuvčaseuznania10.11.2008.Podľažalobcusúdmalposúdiťnárokajakonárokpriamo

z tejto zmluvy, v ktorej sa zaväzuje žalovaný v čl. II zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu 13.277,57 €.
Súd dospel k nesprávnym skutkovými zisteniam ohľadne predmetu sporu/ sprostredkovateľskej zmluvy,
nedostatočne posúdil všetky skutkové znaky obsahu ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným
a pochybil, pokiaľ posudzoval dohodu len z hľadiska striktne sprostredkovateľskej zmluvy, čím dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. V tejto súvislosti žalobca uviedol,

že uznávaciemu vyhláseniu žalovaného v čl. I zmluvy zo dňa 10.11.2008, ktorým písomne uznáva
záväzok voči žalobcovi, predchádzalo plnenie z jeho strany v prospech žalovaného na základe ústnej
dohody, ktorá mala znaky zmiešanej sprostredkovateľskej aj príkaznej zmluvy, a žalovaný bol teda
povinný v zmysle ústnej dohody a v dôsledku splnenia záväzku žalobcu zaplatiť mu sumu 13.277,57
€. Súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, keď z tvrdenej absencie pojmových znakov

sprostredkovateľskej zmluvy podľa § 774 a nasl. OZ vyvodil záver, že neexistuje žiadny záväzok, resp.
že žalovaný vyvrátil právnu domnienku existencie záväzku ku dňu 10.11.2008. Poukázal na obsah
a skutkové zdôvodnenie podanej žaloby, podľa ktorej medzi ním a žalovaným bola ústne uzatvorená
zmiešaná zmluva, ktorá má prvky tak sprostredkovateľskej ako aj príkaznej zmluvy, a teda súd sa mal
vysporiadať so všetkými znakmi a nezúžiť rozhodovanie len na sprostredkovateľskú zmluvu podľa §

774 OZ. Uvedeným skutočnostiam nasvedčuje aj samotný text listiny „Uznanie peňažného záväzku
a dohoda o jeho splatení“ zo dňa 10.11.2008 podpísanej žalobcom a žalovaným. Namietal vady
dokazovania a hodnotenia dôkazov, nedostatok hodnotenia dôveryhodnosti výpovede žalovaného a
nesprávne skutkové zistenia v bode 40 rozsudku ohľadne vyvrátenia právnej domnienky existencie
dlhu a vytýkal súdu prvej inštancie, že zúžil predmet sporu na dokazovanie neexistencie záväzku

žalovaného zo sprostredkovateľskej zmluvy a nesprávne presunul dôkazné bremeno v danom spore
na žalobcu. Podľa žalobcu dôkazné bremeno v danom spore je na žalovanom v dôsledku uznania
záväzku žalovaným a ak súd presúva dôkazné bremeno na žalobcu, musí najprv v konaní žalovaný
preukázať skutočnosti, ktoré vyvracajú domnienku existencie uznaného záväzku. Tvrdenie súdu prvej
inštancie, že nebolo preukázané, že k realizácii projektu došlo pričinením žalobcu, je v priamom

rozpore s obsahom výpovede svedka F. H., ktorý výslovne uviedol, že „[žalobca] priniesol projekt
nadstavby I. 17“. Prezentácia a prínos projektu Grosslingova 17, ako aj príprava podkladov, boli práve
dôsledkom predchádzajúcej ústnej dohody so žalovaným (ako fyzickou osobou a zároveň členom
štatutárneho orgánu WISDOM Investments a.s.) ohľadne odmeny za toto „sprostredkovanie a prípravu
podkladov“. Teda projekt bol predstavený spoločnosti WISDOM Investments a.s preto a len preto, že

tomu predchádzala ústna dohoda so žalovaným, ktorej obsahom bola aj odmena, čo následne žalovaný
písomne uznal v zmluve dňa 10.11.2008, a čo je dôvodom vzniku peňažného záväzku žalovaného. To,
že projekt bol realizovaný v konečnom dôsledku spoločnosťou WISDOM Investments a.s., v ktorej bol
žalovaný členom predstavenstva, nemá priamy súvis s obsahom dohody medzi žalobcom a žalovaným.Medzi žalobcom a žalovaným neexistovala nikdy podmienka, že projekt musí realizovať žalovaný
sám ako fyzická osoba a že nemôže byť realizovaný v konečnom dôsledku prostredníctvom tretej
osoby prepojenej so žalovaným. V listine „Uznanie peňažného záväzku a dohoda o jeho splatení“

zo dňa 10.11.2008 žalovaný výslovne uznáva, že žalobca 1/ pripravil pre žalovaného podklady a
sprostredkoval žalovanému možnosť podieľať sa na zisku z projektu Nadstavba - Grosslingová 17,
2/ sprostredkoval žalovanému ako členovi predstavenstva spol. WISDOM Investments a.s. možnosť
pre WISDOM Investments a.s. kúpiť podiel v spol. A.MANZARD, s.r.o. Z údajov v obchodnom registri
vyplýva, že spoločnosť WISDOM Investments a.s., kde bol v čase uznania dlhu žalovaný členom

predstavenstva a zrejme aj akcionárom s nárokom na podiel na zisku, nadobudla obchodný podiel
v A.MANZARD, s.r.o. k 8.3.2008, teda v čase uznania záväzku (10.11.2008) už bol záväzok (v prípade
posúdenia vzťahu ako sprostredkovateľskej zmluvy v prospech WISDOM Investments a.s.) riadne
splnený a nie je preto pravdivé konštatovanie súdu, že neboli naplnené pojmové znaky. Keďže medzi
žalobcom a žalovaným nebola uzatvorená písomná zmluva (o sprostredkovaní), pričom zmluvné typy
uvedené v Občianskom zákonníku nie sú taxatívne vymedzené, a teda je možné uzatvoriť ústne aj

zmiešaný typ zmluvy, prípadne nepomenovanú zmluvu (prípadne aj zmluvu v prospech tretej osoby
napr. WISDOM Investments a.s.), ktorá obsahuje niektoré znaky iných zmluvných typov, žalobca
považoval za nesprávne právne posúdenie súdom, ak bez ďalších dôkazov vzťahuje na ústnu dohodu
sporových strán rigidne konkrétny zmluvný typ sprostredkovateľskej zmluvy podľa § 774 a nasl. OZ a
následne dospeje k záveru, že keďže neboli naplnené znaky práve tohto zmluvného typu, tak medzi

stranami nebola žiadna dohoda. Súd vec nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, pokiaľ dospel k záveru ohľadne uzatvorenia sprostredkovateľskej zmluvy podľa § 774 a
nasl. OZ, čím sú dané dôvody odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Súd mal posúdiť,
či podľa obsahu tvrdení sporových strán sa nejedná prípadne o iný zmluvný typ, napr. zmluvu v
prospech tretieho so zmiešanými prvkami príkaznej a sprostredkovateľskej zmluvy a pod. Dohoda bola

medzi žalobcom a žalovaným, ale realizovať projekt nemusel (v zmysle dohody) osobne žalovaný.
Podľa názoru žalobcu stačí, že splnil svoj záväzok a priniesol projekt žalovanému, pripravil pre neho
podklady, pôsobil, aby žalovaný mal možnosť na projekte sa podieľať; tento projekt sa následne fakticky
zrealizoval v spoločnosti, kde pôsobil žalovaný ako člen predstavenstva a akcionár. K pojmovým znakom
sprostredkovania citoval z Komentára autorov Števček, Dulák, a kol.: Občiansky zákonník II. Komentár,

vyd. C.H. Beck 2015, str. 2811), podľa ktorého sprostredkovanie je buď nepriame - obstaranie príležitosti
uzatvoriť zmluvu, alebo priame sprostredkovanie uzatvorenia zmluvy, ďalším znakom je aj odmena.
„Sprostredkovateľskou zmluvou je zmluva, ktorou sa záujemca zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi
odmenu za [1] obstaranie príležitosti uzavrieť zmluvu alebo [2] za sprostredkovanie jej pričinenia za
predpokladu, že tento požadovaný výsledok sa dosiahne pričinením (činnosťou) sprostredkovateľa“.

Podľa žalobcu zo skutočnosti, že projekt nadobudla v konečnom dôsledku spoločnosť WISDOM
Investments a.s. k 8.3.2008, kde žalovaný pôsobil ako člen predstavenstva a že k uznaniu dôvodu
záväzku a vzniku záväzku zaplatiť 400.000 Sk sa žalovaný písomne zaviazal dňa 10.11.2008 plynie, že
v čase uznania žalobca svoj záväzok (zo zmiešanej zmluvy typu sprostredkovateľskej a príkaznej) voči
žalovanému splnil. To, že sa nejednalo o striktne sprostredkovateľskú zmluvu, ale o nejaký zmiešaný

zmluvný typ (v prospech tretieho), je z hľadiska záväzku žalovaného nerozhodné, preto aj rigídne
skúmanie pojmových znakov sprostredkovateľskej zmluvy je založené na nesprávnom predpoklade, že
bola uzatvorená čisto sprostredkovateľská zmluva v prospech žalovaného. Hlbším skúmaním obsahu
ústnej dohody (ktorej existenciu žalovaný popiera) by sa dospelo k záveru, že sa jednalo o zmluvu v
prospech tretej osoby (WISDOM Investments a.s.), pretože je ťažko predstaviteľné, že by žalovaný ako

fyzická osoba priamo disponoval potrebnými financiami na kúpu projektu (10 mil. Sk) a jeho realizáciu
(15 mil. Sk). Žalobca po dohode so žalovaným, za dohodnutú odmenu, obstaral projekt (čím splnil svoj
záväzok voči žalovanému), žalovaný tento projekt prevzal a prostredníctvom WISDOM Investments
a.s. aj skutočne realizoval. Za obstaranie tohto projektu sa žalobca a žalovaný dohodli na odmene,
motívom platenia ktorej žalovaným bol jeho vlastný 50 % podiel na zisku z projektu vo výške cca 0,5

mil. €. Poukázal ďalej na to, že žalovaný listinu - zmluvu zo dňa 10.11.2008, v ktorej uznáva dlh a
zaväzuje sa zaplatiť 400.000 Sk, nielenže podpísal dňa 10.11.2008, ale nasledujúci deň 11.11.2008
nechal svoj podpis osvedčiť notárom, teda podpis rozhodne nebol vykonaný pod nátlakom, ako to
tvrdil žalovaný. Z výpovede žalovaného na pojednávaní dňa 2.6.2021 vyplýva, že medzi stranami
pred podpisom prebiehalo rokovanie ohľadne spôsobu zabezpečenia a úhrady pohľadávky žalobcu,

výsledkom čoho bola podpísaná zmluva z 10.11.2008, v ktorej sa žalovaný zaviazal zaplatiť dlžnú sumu.
Tvrdenie žalovaného, že jeho pracovný pomer mal skončiť pre neschopnosť, označil za nepravdivé,
nakoľko jeho pracovný pomer skončil dohodou až po podpise zmluvy z 10.11.2008 a uznaní záväzku;
v čase podpisu zmluvy 10.11.2008 bol dodatkom z konca októbra 2008 (na ktorom je podpísaný zazamestnávateľa aj žalovaný, ako člen predstavenstva) jeho pracovný pomer predĺžený z doby určitej
(do 1.11.2008) na dobu neurčitú. V čase podpisu zmluvy z 10.11.2008 teda nebol dôvod predpokladať
skončenie jeho pracovného pomeru z dôvodov uvádzaných žalovaným, keďže krátko predtým bola

pracovná zmluva zmenená na dobu neurčitú. Ak by mal byť prepustený pre neschopnosť, zrejme
by stačilo počkať na uplynutie dohodnutej doby v pracovnej zmluve k 1.11.2008 a pracovný pomer
by skončil uplynutím doby a nebolo by potrebné skončiť pracovný pomer výpoveďou alebo dohodou.
Uvedené vyplýva aj zo svedeckej výpovede JUDr. H.. Aj tieto tvrdenia žalovaného sú teda v rozpore s
preukázateľnou skutočnosťou, čím sa stávajú jeho výpovede nedôveryhodné. Nepravdivé sú aj tvrdenia

žalovaného, že dôvodom výpovede okrem neschopnosti bolo aj to, že nepriniesol žiadne ďalšie projekty.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na listinné dôkazy predložené na pojednávaní dňa 22.10.2021.
K námietkam žalovaného, že uznanie dlhu je neplatným právnym úkonom, nakoľko ide o simulovaný
právny úkon, ktorý bol urobený pod nátlakom, žalobca citoval ust. § 41a ods. 2 a § 42 OZ a mal
za to, že v dôsledku neplatného právneho úkonu nastupuje zodpovednosť žalovaného za spôsobenú
škodu, ktorú by mal nahradiť v rozsahu záväzku, ktorý podpísal, pretože ak by mu oznámil žalovaný,

že uznanie nepovažuje za platné, mohol sa domáhať nárokov vo vzťahu k spol. WISDOM Investments
a.s. aj vzhľadom na svedeckú výpoveď JUDr. H., v ktorej potvrdil, že mal nárok na 5 % podiel na zisku.
V tejto súvislosti uviedol, že on nežiadal spol. WISDOM Investments a.s. o uznanie dlhu z titulu odmeny
za sprostredkovanie a prípravu podkladov, pretože mal podpísanú dohodu so žalovaným. Tvrdenia
žalovaného o nátlaku pri podpise zmluvy žalobca považoval za nepravdivé aj s poukazom na to, že

žalovaný mu bol pracovne nadriadeným a členom predstavenstva jeho zamestnávateľa a ak by bolo
pravdivé toto tvrdenie, k rokovaniam o zmenke a následnému podpísaniu zmluvy zo dňa 10.11.2008
by nikdy nemohlo dôjsť. Za nedôveryhodné označil i tvrdenie žalovaného, že projekt nedosiahol zisk
– toto tvrdenie žalovaný nedoložil žiadnymi dôkaznými prostriedkami. Uviedol, že „možnosť podieľať
sa na zisku“ neznamená garantovanú konkrétnu výšku zisku, ale „ekonomickú príležitosť spočívajúcu

v účasti na projekte“, čo on zabezpečil a splnil, pretože projekt sa nakoniec zrealizoval a žalovaný
bol jednak konateľom A.MANZARD, s.r.o. a jednak členom predstavenstva WISDOM Investments a.s.
Keďže projekt bol v gescii žalovaného ako člena predstavenstva WISDOM Investments a.s. a konateľa
A.MANZARD,s.r.o.,jepochopiteľné,žemoholnastaviťpodmienkytransakcietak,abyúčtovnenevznikol
zisk. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie sa dopustil chyby v hodnotení dôkazov v ich vzájomnej

súvislosti v zmysle § 191 CSP, ako aj v posúdení dôveryhodnosti výpovedí žalovaného, ktoré boli
preukázateľne nepravdivé, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Z odôvodnenia
rozsudku nie je zrejmé, čím konkrétne, ktorým dôkazným prostriedkom, podľa názoru súdu žalovaný
vyvrátil právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania. Podľa žalobcu v súhrne predložené
dôkazné prostriedky svedčia v prospech jeho nároku, a to 1/ zmluva z 10.11.2008, 2/ svedecká výpoveď

JUDr. H., ktorý potvrdil, že projekt I. 17 priniesol žalobca, 3/ motívy a tvrdenia žalované sa preukázali
ako nepravdivé a boli vyvrátené, resp. tvrdenia sú v základnom logickom rozpore so skutkovým
stavom (pracovná nespokojnosť so zamestnancom - a napriek tomu podpísanie uznania záväzku
voči podriadenému zamestnancovi, a to za situácie, že podľa žalovaného záväzok vôbec neexistuje).
Ak súd videl rozpory vo výpovedi žalobcu a žalovaného ohľadne existencie „sprostredkovateľskej

zmluvy“ podľa § 774 OZ, z toho ešte nevyplýva, že žalovaný vyvrátil domnienku existencie záväzku na
základe skutočností, ktoré môžu byť iným zmluvným typom (zmiešanou zmluvou sprostredkovateľskou
a príkaznou, prípadne zmluvou v prospech tretieho a pod.). Záver, že ak to nie je sprostredkovateľská
zmluvapodľa§774OZ,takneexistuježiadnazmluva,jenesprávny-dôkaznébremenojenažalovanom,
ktorý písomne záväzok uznal v zmluve z 10.11.2008. Žalovaný totiž nepredložil žiadne také dôkazy,

ktoré by vylučovali alebo zásadne spochybnili existenciu jeho záväzku voči žalobcovi. Záver súdu, že
žalovaný vyvrátil domnienku existencie záväzku považoval za nesprávne skutkové zistenie, čím je daný
dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. K popretiu skutkových tvrdení v zmysle ust. § 149 CSP
žalobcauviedol,ženestačíibapoprieťskutkovétvrdeniažalobcu,aleabybolopopretieprocesneúčinné,
musí v zmysle § 151 ods. 2 CSP žalovaný uviesť vlastné skutkové tvrdenia. Tvrdenia žalovaného sa

ukázali ako nepravdivé (nátlak pri podpise, dôvod podpisu, záväznosť podpisu...), žalovaný ich nedoložil
inými dôkazmi, ktoré by potvrdili pravdivosť jeho popierajúcich tvrdení, pravdivosť iných overiteľných
tvrdení žalovaného ohľadne dôvodov uznania dlhu, resp. podpisu zmluvy z 10.11.2008, bola opakovane
v konaní vyvrátená, tvrdenia žalovaného si logicky odporujú (napr. tvrdená neexistencia záväzku vs.
písomné uznanie tohto záväzku, podpis pod nátlakom vs. vzťah žalovaného ako nadriadeného k

podriadenému pri ukončovaní pracovného pomeru). Podľa názoru žalobcu tvrdenia žalovaného mal súd
považovať za účelové a vyhodnotiť ich ako procesne neúčinné v zmysle § 151 CSP. Konštatovanie súdu
o popretí skutkových tvrdení žalovaným považoval aj za vadu dokazovania, ktorá vedie k nesprávnym
skutkovým zisteniam. V bode 42 odôvodnenia rozsudku v nadväznosti na vykonané dokazovanie súdprvej inštancie prenáša opätovne dôkazné bremeno na žalobcu, keď konštatuje, že „žalobca nepredložil
žiadne ďalšie dôkazy, o ktoré by oprel svoj nárok“, a teda podľa súdu „dostal sa do dôkaznej tiesne“.
Aj uvedený záver súdu považoval za nesprávny s poukazom na to, že žalovaný nepreukázal žiadne

skutočnosti, ktorými by vyvrátil domnienku existencie záväzku v čase písomného uznania záväzku v
rámci zmluvy z 10.11.2008 a skutočnosti, ktoré tvrdil, sa ukázali ako nepravdivé. Na základe uvedeného
žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel a priznal mu nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie
v potrebnom rozsahu, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
správne právne posúdil. Poukázal na obsah žaloby a výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 2.6.2021,
v ktorej žalobca rozšíril žalobu zmenou a doplnením rozhodujúcich skutočností a uviedol, že uzatvoril
zmluvu o sprostredkovaní so žalovaným ako fyzickou osobou, na základe uvedeného súd uznesením
2C/4/2019-107 zo dňa 7.6.2021 rozhodol o pripustení zmeny žaloby. Podľa žalovaného žalobca bol

povinný preukázať svoje tvrdenie, že medzi ním a žalovaným bola ústnou formou uzatvorená zmluva
a aký bol obsah uzatvorenej zmluvy (jej náležitosti). To znamená, že strana, ktorá niečo v konaní
tvrdí, musí to aj preukázať. Žalobca nemusí správne určiť, o aký zmluvný typ sa jedná, nakoľko súd
v zmysle zásady „Iura novit curia“ sám posúdi, o aký zmluvný typ ide, resp. či ide o nepomenovanú
zmluvu a či s ohľadom na preukázané náležitosti/obsah ide o platnú zmluvu. Žalobca sa však mýli,

ak tvrdí, že súd prvej inštancie prenášal dôkazné bremeno na neho. Súd prvej inštancie postupoval
správne, ak vyzval žalobcu, aby v konaní upresnil, akú zmluvu so žalovaným uzavrel a predovšetkým,
čo bolo jej obsahom. Žalobca na pojednávaní dňa 2.6.2021 jednoznačne deklaroval, že sprostredkoval
žalovanému investičnú príležitosť - nadstavbu bytového domu I. XX, za sprostredkovanie ktorej sa
so žalovaným dohodli na odmene, pričom výšku tejto odmeny žalovaný písomne uznal. Vzhľadom

na uvedené, súd prvej inštancie podľa výpovede žalobcu ustálil, že nešlo o príkaznú zmluvu, ale
o zmluvu o sprostredkovaní, kde mal žalovaný vystupovať ako fyzická osoba (záujemca). Len na
základe ustálenia tejto skutočnosti mohol súd následne viesť ďalšie dokazovanie vo veci a posúdiť,
či na základe tvrdení strán a predložených dôkazov je preukázané, že medzi stranami bola ústnou
formou uzavretá platná zmluva o sprostredkovaní, ktorá by zakladala nárok žalobcu voči žalovanému

na zaplatenie odmeny (provízie) vo výške žalovanej istiny 13.277,57 €, a teda, že v čase písomného
Uznania dlhu existoval záväzok žalovaného voči žalobcovi na zaplatenie sumy 13.277,57 €. Žalobca
v podanom odvolaní mení svoje pôvodné tvrdenie, že medzi ním a žalovaným bola uzavretá zmluva
o sprostredkovaní a prichádza s novým tvrdením, že išlo o zmiešanú zmluvu, ktorá mala prvky
tak sprostredkovateľskej ako aj príkaznej zmluvy a súčasne, že išlo o zmluvu v prospech tretieho

- neuvádza však, kto má byť tou treťou osobou, v prospech ktorej sa daná zmiešaná zmluva s
prvkami príkaznej a sprostredkovateľskej zmluvy uzatvorila. Uvedené skutkové okolnosti a tvrdenie
žalovaného, že sprostredkovanie investičnej príležitosti malo byť pre tretiu osobu, ktoré žalobca uvádza
v odvolaní, sú novými tvrdeniami (uzavretie zmluvy v prospech tretieho), ktoré menia resp. popierajú
tvrdenia žalobcu uvedené v konaní pred súdom prvej inštancie. Prostriedky procesného útoku alebo

procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie tzv. novoty, pritom
možno v odvolacom konaní použiť výlučne za podmienok uvedených v § 366 CSP, ktoré podľa názoru
žalovaného v danom prípade nie sú splnené. V odvolaní uvedené „nové“ tvrdenie žalobcu, že dotknuté
Uznanie dlhu je zároveň zmluvou (titulom) neobstojí, nakoľko v čase písomného uznania dlhu dňa
10.11.2008 už daná investičná príležitosť Nadstavba I. XX bola realizovaná spoločnosťou WISDOM

Investments a.s., a teda dňa 10.11.2008 nebolo reálne možné zo strany žalobcu prevziať záväzok
obstarať či sprostredkovať pre žalovaného túto investičnú príležitosť. Podľa žalovaného v konaní bolo
jednoznačne preukázané, že investičnú príležitosť realizovala spoločnosť WISDOM Investments a.s.
(a to prostredníctvom kúpy obchodného podielu v spoločnosti A.MANZARD, s.r.o.), a že tento projekt
priniesol sám žalobca ako zamestnanec spoločnosti WISDOM Investments a.s. v rámci plnenia svojich

pracovných povinností na pracovnej pozícii investičného manažéra, ktorý bol zodpovedný za investície
spoločnosti do projektov, aktívne vyhľadávanie projektov, ich posudzovanie, akvizície atď., je zrejmé, že
zo strany žalobcu ide o špekulatívne tvrdenie, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní
neobstojí. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia, že poznal žalovaného pred
nástupom do spoločnosti WISDOM Investments a.s. a že by medzi nimi bol ešte pred jeho nástupom

do spoločnosti uzatvorený nejaký záväzkovo-právny vzťah, či už predložením písomnej zmluvy, e -
mailovej komunikácie alebo inej písomnej komunikácie, ktorá by nasvedčovala uzavretiu prípadnej
neformálnej zmluvy medzi stranami sporu. Tvrdil, že projekt „Nadstavba I. XX“ predstavil a priniesol
do spoločnosti WISDOM Investments a.s. žalobca ako zamestnanec tejto spoločnosti, nakoľko muvyhľadávanie investičných príležitostí vyplývalo z jeho pracovnej pozície, a teda išlo o výkon jeho práce
a plnenie jeho pracovných povinností. V žiadnom prípade nešlo o obstaranie investičnej príležitosti
pre žalovaného alebo pre spoločnosť WISDOM Investments a.s. na základe príkaznej zmluvy alebo

zmluvy o sprostredkovaní. Žalovaný bol vo vzťahu k žalobcovi nadriadeným, a teda bol oprávnený
dávať mu v rámci výkonu jeho práce pokyny. V žiadnom prípade však nešlo o pokyny žalovaného
(ako príkazcu) žalobcovi (ako príkazníkovi) z príkaznej zmluvy. Žalobca ako zamestnanec spoločnosti
WISDOM Investments a.s. mal prísľub, že ak projekt „Nadstavba I. XX“ prinesie spoločnosti zisk, bude
mu okrem riadnej mzdy vyplatená aj osobitná odmena. Zo strany spoločnosti WISDOM Investments a.s.

išlo len o nezáväzný ústny prísľub, žiadny konkrétny záväzok. O tejto „nenárokovateľnej“ odmene hovorí
aj Dohoda o mzde a odmeňovaní zo dňa 1.11.2007, predložená žalobcom, kde v Článku I bod 3. sa
uvádza, že zamestnávateľ je oprávnený na základe výnimočných pracovných výsledkov zamestnanca
vyplatiť zamestnancovi mimoriadnu odmenu v podobe jednorazovej platby k mesačnej mzde. Uvedené
písomne potvrdili aj svedkovia - členovia predstavenstva spoločnosti WISDOM Investments a.s. F. J.
H. a A. K. L.. Na vyplatenie mimoriadnej odmeny však žalobca nemal právny nárok, o čom svedčí

aj výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 2.6.2021, v ktorej uviedol: „Ja som na začiatku nevyžadoval
písomnú zmluvu, lebo som predpokladal, že budem v tej firme pracovať a nebudú mať dôvod mi
nevyplatiť dohodnutú sumu“. Toto priznanie žalobcu v celom rozsahu potvrdzuje tvrdenia žalovaného,
že spoločnosť WISDOM Investments a.s. rozhodla o ukončení pracovného pomeru so žalobcom - z
dôvodu, že žalobcom prinesený investičný projekt „Nadstavba I. XX“ nepriniesol očakávaný zisk, nastala

hospodárska kríza a spoločnosť znižovala stavy zamestnancov, s čím žalobca nerátal. Po tom, čo bolo
žalobcovi oznámené, že v spoločnosti končí, žalobca sa psychicky zrútil a vyvíjal na žalovaného (ako
svojho priameho nadriadeného) nátlak, preto mu podpísal dokument Uznanie dlhu, o ktorom vopred
vedel, že je od počiatku neplatný (§ 37 ods. 1 OZ) a k ničomu ho nezaväzuje, nakoľko v čase uznania
nemal voči žalobcovi žiaden dlh, a nemala ho ani spoločnosť WISDOM Investments a.s. Zdôraznil, že

predmetom platného uznania môže byť len dlh, ktorý vznikol z platného záväzkového vzťahu. Uznaním
dlhu nevzniká nový záväzkový právny vzťah (nejde o nováciu), nemení sa právny dôvod uznaného
záväzku a nemenia sa okolnosti, na základe ktorých dlh vznikol. Uznanie dlhu je jeden zo spôsobov
zabezpečenia záväzkov a v prípade, že primárny záväzok (dlh) neexistoval, takéto uznane dlhu by ho
nekonvalidovalo. Tým sa prejavuje zásada akcesority, charakteristická pre zabezpečovacie inštitúty,

akým je aj uznanie dlhu. Žalovaný tvrdil, že podpísanie uznania dlhu nebolo urobené vážne, išlo o
simulovaný právny úkon, nakoľko uznal dlh, o ktorom vedel, že neexistuje, a to len preto, aby upokojil
žalobcu a ten naňho ďalej nevyvíjal nátlak. Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú
za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností, absolútna neplatnosť právneho úkonu
nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Toto právo sa

nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným
schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou), pričom súd musí na
absolútnu neplatnosť prihliadať aj bez návrhu z úradnej povinnosti. Z uvedených dôvodov žalovaný
navrhol napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 CSP ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na
plnú náhradu trov konania.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP,
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365

ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v
zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a namietané odvolacie
dôvody v prejednávanej veci sú preukázané; preskúmavaný rozsudok nie je zákonný a vecne správny
a postupom súdu prvej inštancie bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom

konaní, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) v spojení s § 391
CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

t.j. uplatnil odvolacie dôvody upravené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Z obsahu odvolania
možno vyvodiť aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keďže žalobca namieta tiež
nesprávnosť procesného postupu súdu prvej inštancie tým, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
riadne nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu, procesnou obranou žalovaného a so všetkými relevantnýmiotázkami posudzovaného prípadu vrátane otázky unesenia dôkazného bremena stranami sporu, zistený
skutkový stav nesprávne posudzoval iba podľa právnej úpravy sprostredkovateľskej zmluvy v zmysle
ust. § 774 OZ, čím založil nepreskúmateľnosť a vecnú nesprávnosť svojho rozhodnutia a odňal žalobcovi

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

8. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

9. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po

výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd SR vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasť základného práva na spravodlivý proces a vylučujúcich svojvôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť
súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť (všetky) dôkazy a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť (§
191 CSP, § 220 ods. 1 CSP). Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým

spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto v ust. § 220 ods. 1 CSP zákon
určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá
jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia
vymedzil, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné
a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov súd urobil vo vzťahu ku skutočnostiam sporným.

V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenia odôvodnili aplikáciu zvolenej právnej
normy, podá interpretáciu právnej normy na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o
spornom práve či povinnosti strán. Povinnosťou súdu je v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadať tiež s
rozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodneniamápritompodľaprávnejpraxevyplývaťdôvod,prektorý
súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti

argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako záveru, ku ktorým na základe
týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III.

ÚS 332/09).

10. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu a spravodlivý proces vyžaduje, aby súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
sa vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné, resp. dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2006, II. ÚS 383/2006, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03,
III. ÚS 209/04, II. ÚS 251/04). Dostatočné odôvodnenie rozhodnutia je nevyhnutné aj z pohľadu práva
neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní opravných

prostriedkov. Neúplné odôvodnenie totiž znemožňuje sporovej strane, ktorej bola rozhodnutím súdu
spôsobená procesná ujma, posúdiť myšlienkový postup konajúceho súdu vo vzťahu k uplatňovanému
nároku a správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia, podať riadny opravný prostriedok, a teda ani sa
kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom
konaní úspešný, čo súčasne znamená odňatie možnosti sporovým stranám konať pred súdom a

porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.11. Pokiaľ odôvodnenie rozsudku nespĺňa zákonné podmienky, dochádza tu k procesnej vade, ktorú
ustálená súdna prax považuje za taký postup súdu, ktorým je neúspešnej strane sporu odňatá možnosť
konať pred súdom a porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie [§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

účinného do 30. júna 2016, od 1. júla 2016 ust. § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku
- nesplnenie procesných podmienok a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces].

12. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody
v prejednávanej veci sú opodstatnené a rozsudok je vecne nesprávny, nepreskúmateľný a celkovo
nepresvedčivý, a to z tých podstatných dôvodov, ktoré žalobca uviedol v podanom odvolaní; výhrady
a právne argumenty žalobcu obsiahnuté v odvolaní vytýkajúce nesprávny procesný postup súdu
v konaní a v procese dokazovania a hodnotenia vykonaných dôkazov, spochybňujúce skutkový základ
rozhodnutia a spôsob právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie, považuje odvolací

súd za dôvodné a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

13. Žalobca v odvolaní predovšetkým dôvodne namietal, že súd prvej inštancie v rozpore so
zákonom posúdil otázku zodpovednosti strán sporu za ne/unesenie dôkazného bremena vo vzťahu
ku skutočnostiam preukázania vzniku (existencie) žalovaným uznaného záväzku a uzavretia (platnej)

zmluvy medzi stranami sporu, z ktorej záväzok vyplynul (vznikol), dôkazným bremenom nesprávne
zaťažil stranu žalobcu, v tomto zmysle nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a zistený skutkový stav
ani po právnej stránke neposúdil správnym spôsobom a podľa všetkých do úvahy prichádzajúcich
ustanovení hmotnoprávnych predpisov.

14. V ustanoveniach § 132, § 150, § 151 a § 167 CSP sú upravené základné procesné povinnosti
strán sporu, a to povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (v teórii procesného práva sa pomenúvajú
ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), ktoré sú v sporovom konaní naplnením princípu
kontradiktórnosti (prejednacej zásady), stanovujúceho, že je zásadne vecou strán sporu tvrdiť
skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno

je medzi stranami rozdelené v závislosti od toho, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti
účastníkov hmotnoprávneho vzťahu, teda strana je povinná navrhnúť dôkazy na preukázanie tých
právnevýznamnýchskutočností,ohľadomktorýchmábremenotvrdenia(ktoré(ktorésúpodľahmotného
práva v jeho záujme). Posúdenie, ktorý z účastníkov má dôkazné bremeno na preukázanie určitých
skutočností, bude preto možné pri znalosti hmotnoprávneho predpisu. Platí, že strana sporu je povinná

tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má
tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti.
Súdna prax vykladá pojem dôkazného bremena tak, že sa ním rozumie procesná zodpovednosť
účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom
toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na

základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka
nepriaznivé rozhodnutie v jeho neprospech (Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, vyd.
Praha: C. H. Beck, 2016, str. 569, 696).

15. Posúdenie dôkazného bremena je súčasťou zisťovania skutkového stavu a hodnotenia dôkazov

(pozri II.ÚS 400/09), avšak zahŕňa aj aplikáciu a interpretáciu hypotézy hmotnoprávnej normy, od ktorej
sa odvíja rozloženie dôkazného bremena. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 35/2012 k otázke
rozloženia dôkazného bremena strán sporu uviedol, že „Správne rozloženie dôkazného bremena
vedie k vymedzeniu zisťovaných skutočností a je nevyhnutným predpokladom pre správne uplatnenie
zodpovednosti účastníka za neunesenie dôkazného bremena, a tým priamo aj k obsahu výroku

rozhodnutia vo veci samej. Nesprávne rozloženie dôkazného bremena spravidla vedie k diametrálne
odlišnému výroku rozhodnutia. Za určitých okolností môže byť potom táto procesná chyba vo svojich
účinkoch prejavom svojvôle, t.j. arbitrárnosti zo strany konajúceho súdu, ktorý napr. neúmerne
zaťaží dôkazným bremenom jedného účastníka, nesprávne uplatní jeho zodpovednosť za neunesenie
dôkazného bremena a následne rozhodne v neprospech tohto účastníka“.

16. Podľa ust. § 558 OZ ak niekto písomne uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj
výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčaní dlhu má také uznanie tento právny
následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.17. Uznanie dlhu podľa ust. § 558 OZ je zabezpečovacím prostriedkom, ktorý možno charakterizovať
ako jednostranný písomný a adresný (vo vzťahu k veriteľovi) právny úkon dlžníka a jeho podstatou je

založenie vyvrátiteľnej právnej domnienky o existencii dlhu v čase tohto prejavu. Pre platnosť úkonu
uznania dlhu nie je pritom rozhodujúce, či dlh v čase prejavu skutočne existoval. Uznaním dlhu spravidla
dochádza k predĺženiu zákonnej premlčacej doby. Z hľadiska obsahových náležitostí pre platnosť
uznávacieho prejavu je rozhodujúce, aby tento prejav obsahoval označenie oprávnenej osoby (veriteľa)
a povinnej osoby (dlžníka), určenie dôvodu dlhu (spravidla jeho kvalifikovanie), uvedenie výšky dlhu

a skutočnosti, z ktorých vyplýva, že dlžník si je svojej povinnosti k plneniu vedomý, resp. že je pripravený
dlh splniť.

18.Uznaniedlhumávýznamnéprocesnédôsledky,atožezaloženímprávnejdomnienkyexistenciedlhu
v čase uznania posilňuje procesnú pozíciu veriteľa, ktorý nemusí v prípadnom spore dokazovať vznik
dlhu, ani jeho trvania v čase, keď k uznaniu došlo. Dochádza tým k preneseniu dôkazného bremena

z veriteľa na dlžníka, ktorého v prípade súdneho konania zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že
v čase uznania dlh nevznikol, bol splnený alebo zanikol inak.

19. Súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ust. § 558 OZ, ktoré je relevantné pre rozhodnutie
v danom spore, a na základe zistených skutočností dospel k nesprávnemu záveru, že žalovaný „vyvrátil

právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval“ a že žalobca dôkazné bremeno o tvrdených
skutočnostiach neuniesol.

20. Žalobca v danom spore na dôkaz svojho tvrdenia o existencii (nesplneného) peňažného záväzku
žalovaného vo výške 13.277,57 € s prísl., predložil listinu Uznanie peňažného záväzku a dohodu o jeho

splatení zo dňa 10.11.2008 (č.l. 5), podpísanú žalovaným na strane dlžníka (táto skutočnosť nebola
v konaní sporná), v ktorom žalovaný uznal svoj peňažný záväzok voči žalobcovi vo výške 400.000,- Sk
a zaviazal sa ho zaplatiť najneskôr do 18.11.2008. Tento dlh čo do dôvodu jeho vzniku je v listine zo
dňa 10.11.2008 vyjadrený ako peňažný záväzok za pripravené podklady a sprostredkovanie dlžníkovi
(žalovanému) možnosti podieľať sa na zisku z projektu Nadstavba - I. 17 a sprostredkovanie možnosti

dlžníkovi ako členovi predstavenstva WISDOM Investments a.s. pre túto spoločnosť kúpiť podiel v spol.
A.MANZARD s.r.o.; z obsahu listiny bez pochýb je zrejmá i vôľa (pripravenosť) žalovaného dlh žalobcovi
zaplatiť, a to bezhotovostne na označený bankový účet veriteľa, najneskôr v lehote do 18.11.2008.
Tento právny úkon podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne spĺňa obsahové náležitosti platného
uznávacieho prejavu vôle podľa ust. § 558 OZ. Písomné uznanie dlhu žalovaným teda založilo právnu

domnienku existencie dlhu v čase uznania, a preto v danom spore žalobca nebol povinný dokazovať
vznik dlhu, jeho právny dôvod ani jeho trvanie v čase, keď k uznaniu došlo. Súd prvej inštancie
vyšiel vo svojej úvahe a pri hodnotení vykonaných dôkazov z mylného názoru v otázke rozloženia
dôkazného bremena strán, pokiaľ procesnou zodpovednosťou za unesenie dôkazného bremena vo
vzťahu ku skutočnosti vzniku a existencie záväzku žalovaného v čase uznania (a jeho právneho

dôvodu),vyplývajúcehozozáväzkovéhovzťahustránzaloženéhozmluvouosprostredkovaníinvestičnej
príležitosti, zaťažil žalobcu, a nie stranu žalovaného.

21. Podľa ust. § 558 OZ i záverov právnej praxe dôsledkom uznania záväzku je presun dôkaznej
povinnosti (dôkazného bremena) z veriteľa na dlžníka (v danom prípade žalovaného), ktorého zaťažuje

povinnosť preukázať, že záväzok nevznikol, zanikol splnením alebo iným spôsobom, prípadne bol
prevedenýnainého.Vrovineprocesnéhoprávavyvrátiteľnádomnienkanachádzasvojodrazvust.§192
CSP, ktoré stanovuje, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz
opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná
právna domnienka, teda nie je predmetom procesného dokazovania, a ak nebola v konaní domnienka

existencie uznaného záväzku vyvrátená, súd musí mať túto skutočnosť za preukázanú (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 2854/99 z 21.2.2001, tiež 32Cdo 633/2000, 32Odo 1160/2003 a
29Odo 180/2003 a ďalšie).

22. V žiadnom prípade nemožno za situácie platného uznania záväzku urobiť záver, k akému dospel

po vykonaní dokazovania v prejednávanej veci súd prvej inštancie, že oprávnený veriteľ (tu žalobca)
neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, a to ani
vtedy, ak dlžník (v danom prípade žalovaný) popiera takúto skutočnosť svojimi negatívnymi tvrdeniami.
Pozitívne vyriešenie otázky, či strana sporu uniesla dôkazné bremeno alebo nie, totiž nemôže byťzaložené na obyčajnom popretí skutočnosti, o existencii ktorej platí vyvrátiteľná právna domnienka,
pretože akceptácia takéhoto názoru by vo svojej podstate popierala zmysel inštitútu vyvrátiteľnej
domnienky (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo 2441/2012, tiež zmieňované

rozhodnutia NS ČR sp. zn. 29Odo 180/2003 a 32Odo 1160/2003).

23. Dôkazné bremeno v danom spore preto zaťažovalo žalovaného, ktorý namietal, že uznaný záväzok
(dlh) nevznikol, resp. neexistoval v čase uznania a že sprostredkovateľskú zmluvu ani žiadnu inú zmluvu
so žalovaným neuzatvoril, a bolo na žalovanom, aby tieto svoje tvrdenia v konaní aj preukázal. Podľa

názoru odvolacieho súdu žalovaný svojimi tvrdeniami a argumentáciou v rámci procesnej obrany v
doterajšom konaní nevyvrátil právnu domnienku o existencii dlhu v čase uznania, nepreukázal, že ním
uznaný (jeho) záväzok voči žalobcovi vôbec nevznikol a kvalifikovane nepoprel ani skutkové tvrdenia
žalobcu o uzavretí zmluvy so žalovaným o sprostredkovaní investičnej príležitosti v prospech tretej
osoby. Na základe skutkového stavu, ako bol zistený súdom prvej inštancie, nemožno urobiť záver, že
žalovaný preukázal a podložil svoje tvrdenia dostatočnými dôkazmi. Žalovaný svoju procesnú obranu

v spore založil na spochybňovaní platnosti právneho úkonu uznania dlhu a podpisu spornej listiny, ktorú
podľa jeho tvrdení mal podpísať pod psychickým nátlakom a citovým vydieraním zo strany žalobcu.
Tvrdenia žalovaného a jeho argumenty, že uznanie dlhu nebolo urobené vážne a ide o simulovaný
právny úkon, podpísanie ktorého žalovaný (ako osoba znalá práva – pozn. odvolacieho súdu) vysvetlil
tým, že „všetkým zúčastneným od začiatku bolo jasné, že žalobca mu ako fyzickej osobe nikdy nič

nesprostredkoval...“ a že „uznal dlh, o ktorom vedel, že neexistuje, a to len preto, aby upokojil žalobcu
a ten naňho ďalej nevyvíjal nátlak...“ - odvolací súd takéto vysvetlenie už so zreteľom na vysokoškolské
právnické vzdelanie žalovaného, nepovažuje vôbec za logické, presvedčivé, a ani za vierohodné,
ktoré by bolo spôsobilé „vyvrátiť právnu domnienku o existencii uznaného záväzku“ žalovaného voči
žalobcovi, založenú písomným uznaním dlhu. Podľa posúdenia odvolacieho súdu žalovaný svojimi

tvrdeniamiapredloženýmidôkazmivdanomsporerovnakokvalifikovane(účinne)nepoprelaniskutkovú
okolnosť uzavretia zmluvy o sprostredkovaní investičnej príležitosti v prospech tretej osoby (WISDOM
Investments, a.s.) a že táto bola uzatvorená medzi ním ako fyzickou osobou a žalobcom v čase pred
vznikom jeho pracovného pomeru v spoločnosti WISDOM Investments, a.s. (zamestnávateľa žalobcu),
v ktorej bol žalovaný akcionárom a členom predstavenstva. Za danej dôkaznej situácie súd prvej

inštancienedôvodnezaťažilžalobcuvkonanídokazovaním(preukazovaním)skutočností,ktorýmsvedčí
vyvrátiteľná právna domnienka, a preto mali byť považované za preukázané, a dospel k predčasnému,
a tým aj k nesprávnemu záveru, že žalobca svoj nárok nepreukázal a dostal sa do dôkaznej „tiesne“
a z tohto dôvodu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

24. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne nesprávny, neúplný a z pohľadu odvolacieho
súdu aj arbitrárny musel byť zrušený postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391
ods. 1 CSP v zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania a vec
bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní bude úlohou
súdu prvej inštancie odstrániť odvolacím súdom vytýkané nedostatky doterajšieho rozhodovania a po

prípadnom doplnení dokazovania na základe návrhov strán, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade
so zákonom, vychádzajúc vo svojich úvahách zo zásady, že dôkazné bremeno ohľadne skutočností,
ktorým svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, je na strane žalovaného, a nie žalobcu. Dôsledne
sa súd vysporiada so všetkými rozhodujúcimi skutkovými okolnosťami posudzovaného prípadu,
uplatnený nárok kvalifikuje po právnej stránke a zistený skutkový stav právne posúdi podľa relevantných,

do úvahy prichádzajúcich hmotnoprávnych noriem, pri právnom posudzovaní veci vo svojich úvahách
súd prvej inštancie vyjde z názoru odvolacieho súdu vyjadreného v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 CSP)
a vo veci opätovne rozhodne. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní v súlade s ust. §
220 ods. 2 CSP tak, aby bolo zrozumiteľné, presvedčivé a preskúmateľné, dôsledne sa vysporiadalo so
všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán

a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale
aby i materiálne zodpovedalo kritériám zákonného a spravodlivého odôvodnenia.

25. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o nároku strán na náhradu trov konania vrátane
trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.