Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. september 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/78/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709210511
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7709210511.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek

senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu: A. B. C., so sídlom v Prešove,
Levočská 2, správca konkurznej podstaty úpadcu JUDr. Lucie Žužovej, bytom vo D. E., D. XXX,
zastúpeného JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 3, proti
žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave,
Račianska 71, v konaní o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti čiastočnému rozsudku Okresného
súdu Rožňava zo dňa 10.4.2014 č.k. 4C/131/2009-438 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa
27.2.2020 č.k. 4C/131/2009-677 takto

r o z h o d o l :

M e n í čiastočný rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom tak, že žalobu z a m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým čiastočným rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom uvedenými v záhlaví tohto
rozhodnutia súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 53.284,05 eur v lehote do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku s tým, že o zvyšku nároku (ušlom zisku - úroku z omeškania) rozhodne v
konečnom rozhodnutí. V konečnom rozhodnutí rozhodne aj o trovách konania.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o nároku pôvodne označenej žalobkyne JUDr. Lucie
Žužovej na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným rozhodnutím ministra spravodlivosti SR
zo dňa 29.01.2004, ktorým jej bol dočasne pozastavený výkon exekútorského úradu.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že dňa 29.01.2004 vtedajší minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic rozhodnutím o
dočasnom pozastavení výkonu exekútorského úradu v zmysle § 222 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o

súdnych exekútoroch a exekútorskej činnosti žalobkyni dočasne pozastavil výkon exekútorskej činnosti
z dôvodu začatia disciplinárneho konania za závažné disciplinárne previnenie podľa § 250 ods. 2
Exekučného poriadku. Ďalej konštatoval, že minister spravodlivosti SR Daniel Lipšic dňa 19.01.2004
podal na Disciplinárnu komisiu Slovenskej komory exekútorov návrh na začatie disciplinárneho konania
voči žalobkyni. Toto disciplinárne konanie bolo rozhodnutím Disciplinárnej komisie Slovenskej komory
exekútorov pod č. 4DK 4/2004 zo dňa 16.09.2004 prerušené do právoplatného rozhodnutia trestného
konania vedeného pod č. ČVS: PPOZ-10/BKV-V-2004. Trestné konanie bolo ukončené rozhodnutím

Špeciálneho súdu č. BB-4-Tš 7/2005 zo dňa 02.12.2005 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu
SR 2Toš 3/2006 zo dňa 26.10.2006 tak, že vec bola postúpená Disciplinárnej komisii Slovenskej
komory exekútorov podľa § 222 ods. 2 Trestného poriadku, keďže tento zistil, že nejde o trestný
čin, ale žalovaný skutok by mohol prejednať ako disciplinárne previnenie iný orgán. Konštatoval, ževo veci bolo rozhodnuté dňa 16.05.2007 tak, že disciplinárne obvinená žalobkyňa sa nedopustila
disciplinárneho previnenia v zmysle ust. § 220 ods. 2 Exekučného poriadku a preto jej disciplinárne
opatrenie neuložil. Rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR č. 18389/2006-41 zo dňa 11.01.2007

bol žalobkyni obnovený výkon exekútorského úradu od 15.01.2007. Súd prvej inštancie konštatoval, že
v rámci už prebiehajúceho konania došlo zo strany žalovanej k uznaniu právneho titulu uplatneného
nároku na náhradu škody (čo do základu), následne však došlo k zmene jej právneho názoru
na daný skutkový stav a žalovaná zmenila svoju obranu tak, že nároky žalobkyne neuznáva. Na
základe vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom súd
prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobkyne na náhradu škody ako dôvodný. Konštatoval, že podanie
návrhu na začatie disciplinárneho konania zo strany ministra spravodlivosti SR, ktoré bolo následne
zastavené je nesprávnym úradným postupom a v príčinnej súvislosti s ním vznikla škoda. Konštatoval,
že rozhodnutie ministra o dočasnom pozastavení výkonu exekútorského úradu bolo vydané dňa
29.01.2004 a žalobkyni doručené dňa 31.01.2004. Návrh na začatie disciplinárneho konania bol

predsedovi disciplinárnej komisie SKE doručený 6.2.2004 a týmto dátumom v zmysle disciplinárneho
poriadku bolo začaté disciplinárne konanie. S poukazom na list Slovenskej komory exekútorov zo dňa
09.02.2004 o vymenovaní disciplinárneho senátu konštatoval, že dňom začatia disciplinárneho konania
je deň doručenia návrhu na začatie disciplinárneho konania predsedovi disciplinárnej komory SKE,
t.j. 06.02.2004 v zmysle § 8 ods. 2 Disciplinárneho poriadku SKE. Konštatoval, že uvedeným dňom

začalo vo veci disciplinárne konanie podľa § 8 ods. 2. Konštatoval, že žalovaná súdu neprezentovala iný
spôsob výkladu § 8 disciplinárneho poriadku a z toho vyvodil, že minister predmetné rozhodnutie vydal
nedôvodne a to v rozpore so zákonom, pretože nenastala skutočnosť, ktorú predpokladá zákon v § 222
ods. 1 Exekučného poriadku (v tom čase nebolo začaté disciplinárne konanie). V rozhodnutí ministra
zo dňa 29.01.2004 sa cituje predmetné ustanovenie, ktoré dovoľuje ministrovi pozastaviť exekútorovi

výkon exekútorského úradu, ak bolo proti nemu začaté disciplinárne konanie. V zmysle citovanej úpravy
disciplinárne konanie začalo dňom doručenia návrhu ministra predsedovi disciplinárnej komisie, v tomto
prípade 06.02.2004. Poukázal na to, že minister mohol, ale nemusel titulom začatia disciplinárneho
konania pozastaviť výkon exekútorského úradu a disciplinárne konanie mohlo prebehnúť za stavu
ponechania výkonu exekútorského úradu. Keďže sa tak rozhodol, vyhodnotil to súd prvej inštancie ako

zákonné rozhodnutie, ale nesprávne, čo potvrdzuje zastavenie disciplinárneho konania. Konštatoval, že
návrh na začatie disciplinárneho konania, keď toto bolo zastavené, má dosah na predmetné konanie
ako nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo v ďalšom konaní zrušené. Za nesprávny úradný postup súd
prvej inštancie označil postup ministra spočívajúci v tom, že podanie návrhu na začatie disciplinárneho
konania, ktoré bolo zastavené. Výšku nároku na náhradu škody súd prvej inštancie ustálil za pomoci

znaleckého dokazovania a to znaleckými posudkami doc. Ing. Milana Polončáka č. 5/2008 zo dňa
12.12.2008 a znaleckým posudkom Ing. Jozefa Škultétyho č. 6/2010 zo dňa 03.08.2010. Konštatoval,
že zo znaleckého posudku Ing. Škultétyho vyplýva, že skutočná škoda bola ustálená na sumu 53.284,05
eur a výška ušlého zisku 68.477,97 eur. S poukazom na záver, že zo strany účastníkov konania neboli
záveryznaleckéhodokazovaniatýkajúcesavýškyškodyrozporovanéapretovýsledkytohtoznaleckého

dokazovania použil ako základ pre výpočet výšky škody. V dôvodoch rozsudku ďalej uviedol, že týmto
čiastočným rozsudkom rozhodol iba o časti nároku, teda o skutočnej škode s tým, že o nároku na
uplatnenú náhradu ušlého zisku, ako aj úroku z omeškania rozhodne konečným rozhodnutím, v ktorom
rozhodne aj o trovách konania.

4. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a nárok
žalobkyne ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť a žalovanej priznať náhradu trov odvolacieho
konania. Svoje odvolanie založila na ust. § 205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p. V odôvodnení odvolania
poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku konštatoval, že
nárok na náhradu škody považuje za dôvodný, nakoľko postup ministra spravodlivosti, keď vydal

rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu exekútorského úradu z dôvodu podania návrhu na
začatie disciplinárneho konania je nesprávnym úradným postupom. Súčasne konštatovala, že podanie
návrhu na začatie disciplinárneho konania, ktoré bolo zastavené je nesprávnym úradným postupom a v
príčinnej súvislosti s ním je žalovaná škoda. Poukázala na to, že žalobkyňa svojim písomným podaním
zo dňa 08.11.2013 konkretizovala, že nárok na náhradu škody si uplatňuje z dôvodu nezákonného

rozhodnutia ministra spravodlivosti zo dňa 29.01.2004. V ďalšej časti odvolania po citácii konkrétnych
ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. vykonala výklad tohto zákona z hľadiska dvoch základných foriem
objektívnejzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúvsúvislostisvýkonomštátnejmocištátnymiainými
poverenými orgánmi. Poukázala na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenúpodľa § 1 až 17 zákona, ktorým je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje
pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a má za to, že nevyhnutnou podmienkou vzniku
zodpovednosti štátu je, aby uvedené rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené. Má

za to, že inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho
zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. S poukazom
na znenie ust. § 18 a 19 citovaného zákona vykonala výklad druhej formy objektívnej zodpovednosti, a
to zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zdôraznila, že ide spravidla o
postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. V nadväznosti na to konštatuje, že súd prvej inštancie

vdôvodochčiastočnéhorozsudkujednoznačneneustálil,zakéhoprávnehotitulupriznalžalobkyninárok
na náhradu škody. Na strane 13 rozsudku uvádza, že nárok považuje za dôvodný z titulu nesprávneho
úradného postupu ministra spravodlivosti. pričom rozhodnutie ministra spravodlivosti považuje súd prvej
inštancie za zákonné, ale nesprávne. Na strane 14 rozsudku však súd konštatuje, že nesprávny a
nezákonný postup ministra spravodlivosti spôsobil žalobkyni škodu, za ktorú zodpovedá štát podľa §
1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (v zmysle ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím). Má za to, že z takýchto dôvodov nie je zrejmé, či súd považuje za nezákonný návrh
ministra spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania alebo považuje za nezákonné rozhodnutie
ministra o dočasnom pozastavení výkonu exekútorského úradu. Poukázala na to, že v prípade, ak súd
dospel k záveru, že štát zodpovedá za škodu podľa § 1 ods. 1 zákona, s poukazom na ust. § 3 namieta,
že neboli splnené podmienky pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

keďže žalobkyňa nevyužila možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu opravný prostriedok. Má
za to, že rozhodnutie ministra spravodlivosti, ktorým dočasne pozastavil výkon exekútorského úradu
žalobkyne, je správnym rozhodnutím, proti ktorému je prípustný riadny opravný prostriedok, t.j. rozklad,
pričom tento má odkladný účinok. Má za to, že žalobkyňa nevyužila zákonnú možnosť pre podanie
rozkladu,tedanevyužilariadneopravnéprostriedkynanápravustavu,ktorýonapovažujezanezákonný.

Rovnakonevyužilamožnosťpodaťnávrhnaprotestprokurátoranapreskúmaniezákonnostirozhodnutia
v občianskoprávnom konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. Má za to, že v dôsledku nečinnosti žalobkyne sa
rozhodnutieministraodočasnompozastavenívýkonuexekútorskéhoúradustaloprávoplatným,nakoľko
nebolo zrušené alebo zmenené a aj zákonným a teda nespôsobilým pre vznik nároku na náhradu škody
podľa § 1 ods. 1 cit. zákona. Za predpokladu, že súd prvej inštancie má za to, že základom nároku

žalobkyne je nesprávny úradný postup, žalovaná uviedla, že je právom ministra spravodlivosti podať
návrh na začatie disciplinárneho konania a o tomto koná a rozhoduje disciplinárna komisia. Pri podaní
návrhu ministrom nedošlo k žiadnemu porušeniu objektívneho práva, zákon upravuje len právo ministra
podať návrh na začatie disciplinárneho konania, neupravuje žiadny postup pri podávaní tohto návrhu,
ktorým by teoreticky mohla vzniknúť škoda. Žalovaná zároveň v odvolaní s poukazom na znenie ust. §

22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vzniesla námietku premlčania nároku na náhradu škody. Konštatovala,
že ide o námietku právnu a teda sa ňou neuplatňuje taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť
v zmysle § 101 O.s.p. najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým sa končí
dokazovanie. Poukázala na to, že rozhodnutie minister vydal dňa 29.01.2004 a žalobkyni bolo doručené
31.01.2004. S poukazom na to, že žaloba bola súdu doručená dňa 17.08.2009 má za to, že sa tak stalo

po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, ktorá uplynula 31.01.2007.

5. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 27.02.2020 č.k. 4C/131/2009-677 súd prvej inštancie rozhodol, že
dopĺňa výrok rozsudku zo dňa 10.04.2014 č.k. 4C/131/2009-438 tak, že o zvyšku nároku (ušlom
zisku - úroku z omeškania) rozhodne v konečnom rozsudku. Tento dopĺňací rozsudok odôvodnil

názorom odvolacieho súdu o potrebe doplnenia čiastočného rozsudku tak, aby bolo zrejmé, že súd
prvej inštancie ponechal rozhodnutie o zvyšku nároku v konečnom rozsudku. Tento dopĺňací rozsudok
bol súdom prvej inštancie vydaný potom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
28.11.2019 č.k. 4Cdo/180/2018-658 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.10.2017 sp.
zn. 1Co/357/2016 a dopĺňací čiastočný rozsudok Okresného súdu Rožňava zo dňa 28.04.2016 č.k.

4C/131/2009-480 a vrátil vec súdu prvej inštancie a odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

6. Uznesením Okresného súdu Prešov z 01.04.2016 č.k. 1K 12/2016, ktoré bolo v Obchodnom vestníku
SR zverejnené 15.04.2016 bol na majetok žalobkyne vyhlásený konkurz a do funkcie správcu
konkurznej podstaty bol ustanovený A. B. C. so sídlom kancelárie v Prešove, Levočská 2. V súlade s

ust. § 47 ods. 1 a 3 zák. č. 7/2005 Z.z. tak došlo k prerušeniu konania zo zákona (ex lége). Správca
konkurznej podstaty podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 28.01.2020 oznámil, že navrhuje
pokračovať v tomto konaní, preto sa stal účastníkom konania namiesto úpadcu.7. O odvolaní žalovanej rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 14.7.2021 sp. zn.
9Co/103/2020 tak, že potvrdil čiastočný rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom a nepriznal stranám
sporu náhradu trov odvolacieho konania.

8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR
uznesením zo dňa 28.2.2023 sp. zn. 4Cdo/274/2021 tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 14.7.2012 sp. zn. 9Co/103/2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9. Dovolací súd na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že dovolanie žalovanej považoval za dôvodné,
nakoľko zistil, že odvolací súd sa pri riešení rozhodujúcej právnej otázky (splnenia podmienky
podania opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu) odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, ktorý sa už otázkou splnenia podmienky podania opravného prostriedku
proti nezákonnému rozhodnutiu ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu exekútorského úradu
exekútorovi, ktorý je administratívnym aktom aplikácie práva zaoberal v rozhodnutiach sp. zn.

2MCdo/17/2011, 4Cdo/176/2020 a 4Cdo/340/2020, v ktorých konaniach konajúce senáty dospeli
kzáveru,žerozhodnutieministraspravodlivostiopozastavenívýkonuexekútorskéhoúraduexekútorovi,
je administratívnym aktom aplikácie práva, ktorý nemožno napadnúť odvolaním, lebo minister ho
nevydáva v správnom konaní. Exekučný poriadok priamo nezaložil vecnú príslušnosť súdu preskúmať
rozhodnutia správnych orgánov v správnom súdnictve. To však neznamená, že takéto rozhodnutie

nie je preskúmateľné súdom. Pokiaľ žalobca nenapadol vydané rozhodnutie ministra spravodlivosti
o pozastavení výkonu exekútorského úradu samostatnou žalobou na súde, rozhodnutím súdu o jeho
oslobodení spod obžaloby nedošlo zároveň k zrušeniu vydaného rozhodnutia ministra spravodlivosti
o zastavení výkonu exekútorského úradu žalobcovi (dokonca ani v príčinnej súvislosti s oslobodzujúcim
rozsudkom, či analogicky v súvislosti s vydaným uznesením o vznesení obvinenia). Na tieto rozhodnutia

nadväzuje rozhodnutie MS SR sp. zn. 6Sž/196/01, v ktorom Najvyšší súd dospel k záveru, že právomoc
súdov v správnom súdnictve na preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa § 247 ods.
1 a nasl. O.s.p. je daná aj v prípade, ak v osobitnom zákone nie je výslovne uvedené, že takéto
rozhodnutie je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Súd v takýchto prípadoch skúma, či boli
splnené podmienky ust. § 244 ods. 2 O.s.p., či boli alebo mohli byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti priamo dotknuté. Z uvedeného dôvodu bola daná právomoc NS SR na preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu – ministra spravodlivosti , aj keď to priamo exekučný poriadok nevyslovil.

10. Dovolací súd je toho názoru, že pokiaľ žalobkyňa v danej veci nenapadla vydané rozhodnutie
ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu exekútorského úradu samostatnou žalobou na súde,

rozhodnutím súdu o zamietnutí žaloby nedošlo zároveň k zrušeniu vydaného rozhodnutia ministra
spravodlivosti o pozastavení výkonu exekútorského úradu žalobkyni (dokonca ani v príčinnej súvislosti
s oslobodzujúcim rozsudkom, či analogicky v súvislosti s vydaným uznesením o vznesení obvinenia).
Pokiaľ teda odvolací súd založil svoje rozhodnutie v tej spomínanej otázke na inom právnom názore,
podľa ktorého hlavnou a rozhodujúcou priamou príčinou zmenšenia majetkového stavu žalobkyne bolo

rozhodnutie ministra o pozastavení exekútorskej činnosti, pretože bez neho by k vzniku ušlého zisku
žalobkyne nebolo došlo, preto toto rozhodnutie spĺňa predpoklady nezákonnosti a zakladá nesprávny
úradný postup ministra pri jeho vydávaní a preto tiež odvolací súd konštatoval splnenie zákonnej
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ministra v ich
príčinnej súvislosti so zmenšením majetku žalobkyne, treba mať za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

11. Nakoľko sa rozhodnutie odvolacieho súdu v riešení predmetnej právnej otázky odklonilo od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej je nielenže
prípustné, ale aj dôvodné. Z tohto dôvodu zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie

konanie.

12. Krajský súd v Košiciach po zrušení jeho skoršieho rozsudku a vrátení veci dovolacím súdom na
ďalšie konanie prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.
1 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), v rozsahu danom ust. § 379 a

§ 380 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je
opodstatnené.13. Odvolací súd je v prejednávanej veci, berúc do úvahy právny názor dovolacieho súdu, ktorým je
viazaný,tohonázoru,žesúdprvejinštanciesícesprávnezistilskutkovýstavvecipriposudzovanínároku
žalobcu na náhradu škody spôsobenej F. G. H., súdnej exekútorke, avšak vec nesprávne právne posúdil,

pokiaľ dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný.

14. Podľa § 222 ods. 1 zák.č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom období o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) minister môže pozastaviť exekútorovi výkon
exekútorského úradu, ak bolo proti nemu začaté trestné konanie za úmyselný trestný čin alebo za trestný

čin súvisiaci s exekučnou činnosťou a to až do vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa. Rovnako môže
pozastaviť exekútorovi výkon exekútorského úradu, ak bolo proti nemu začaté disciplinárne konanie za
závažné disciplinárne previnenie podľa § 220 ods. 2 a to až do právoplatnosti rozhodnutia.

15. V danom prípade niet pochýb o tom, že rozhodnutím ministra spravodlivosti SR zo dňa 29.1.2004.
č. 1209/0452/42-O bol dočasne pozastavený výkon exekútorského úradu JUDr. Lucie Žužovej, súdnej

exekútorsky z dôvodu podania návrhu na začatie disciplinárneho konania voči nej.

16. Rozhodnutie ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu exekútorského úradu exekútorovi je
potrebné považovať za administratívny akt aplikácie práva, ktorý nemožno napadnúť odvolaním, lebo
minister ho nevydáva v správnom konaní. Exekučný poriadok priamo nezaložil vecnú príslušnosť súdu

preskúmať rozhodnutia správnych orgánov v správnom súdnictve. To však neznamená, že takéto
rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom (viď. rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Sž/196/01). Žalobkyňa
v danom prípade nenapadla vydané rozhodnutie ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu jej
exekútorského úradu samostatnou žalobou na súde. Uznesením Najvyššieho súdu SR 2Toš/3/2006
zo dňa 26.10.2006 bola vec postúpená disciplinárnej komisii Slovenskej komore exekútorov podľa §

222 ods. 2 Trestného poriadku, pretože súd zistil, že nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mohol
prejednať ako disciplinárne previnenie iný orgán, a následne disciplinárny orgán rozhodol dňa 16.5.2007
tak, že disciplinárne obvinená JUDr. Lucia Žužová, súdna exekútorka sa nedopustila disciplinárneho
previnenia v zmysle § 220 ods. 2 Exekučného poriadku, preto podľa § 227 ods. 2 Exekučného poriadku
nebolo uložené disciplinárne opatrenie. Týmto rozhodnutí, ale nedošlo k zrušeniu vydaného rozhodnutia

ministra spravodlivosti o pozastavení výkonu exekútorského úradu JUDr. Lucie Žužovej.

17.Nároknanáhraduškodyvzmyslezák.č.58/1969Zb.jesvojoupovahounárokomobčianskoprávnym
a nemožno ho uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť
nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 4

ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb.). Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako
otázku predbežnú a súčasne nárok na náhradu škody v zmysle zák.č. 58/1969 Zb. nemožno uplatniť,
dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný
orgán. Ak ide o rozhodnutie, ktoré bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené
ako nezákonné, súd z takéhoto rozhodnutia vychádza pri rešpektovaní prezumpcie jeho správnosti

(rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/16/2005).

18. Pokiaľ teda v danej veci žalobkyňa nenapadla vydané rozhodnutie ministra spravodlivosti
o pozastavení výkonu exekútorského úradu samostatnou žalobou na súde, možno dospieť k záveru, že
nie je naplnená zákonná požiadavka vyžadovaná ust. § 4 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. a teda, že nárok na

náhradu škody možno uplatniť len vtedy, pokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
pre nezákonnosť zrušil príslušný orgán. Bez splnenia tejto podmienky sa nemôže úspešne domáhať
žalobkyňa náhrady škody titulom nezákonného rozhodnutia. Z tohto dôvodu dospel súd prvej inštancie
k nesprávnemu právnemu záveru, ak uzavrel, že nárok žalobcu je dôvodný.

19. Na základe týchto úvah odvolací súd v súlade s § 388 C.s.p. zmenil čiastočný rozsudok v spojení
s dopĺňacím rozsudkom, ktorým bolo nároku žalobkyne čiastočne vyhovené tak, že tento zmenil a žalobu
v tomto rozsahu zamietol.

20. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2, § 453

ods. 2 a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
a dovolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v celom rozsahu.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).