Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. august 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/53/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119212919
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8119212919.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., a JUDr. Michala Boroňa,v spore žalobkyne: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. X, XXX XX E., právne zastúpený JUDr. Michal Feciľak, advokát, IČO: 37941623,
sosídlomJesenná8,08005Prešovprotižalovanému:MestoPrešov,IČO:00327646,sosídlomHlavná
73, 080 01 Prešov, právne zastúpený JUDr. Martin Staroň, advokát, IČO: 42083541, so sídlom Hlavná
89, 080 01 Prešov, o zaplatenie 1.275,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu i žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9C/34/2019-756 zo dňa 30.03.2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a II.

II. M e n í rozsudok vo výroku III. tak, že žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.

III. M e n í rozsudok vo výroku IV. tak, že žalobkyňa a žalovaný sú povinní samostatne každý z nich
zaplatiť trovy štátu po 915,32 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.275,83 eur spolu s 5%
úrokom z omeškania od 14.08.2019 do zaplatenia.

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 415,00 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00%
ročne z tejto sumy od 14.08.2019 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

IV. Žalovaný je povinný zaplatiť A. F. G. A., H., C. X, XXX XX D. znalečné v sume 1830,64 € do 3 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1, 2, § 563
Občianskeho zákonníka.4. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že základ uplatneného
nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je daný. Pozemok (spolu)vlastnícky patriaci
žalobkyni je žalovaným neoprávnene užívaný jeho stavbou. Žalovaný na výslovnú žiadosť súdu, aby

splnil dôkazné bremeno ohľadne preukázania, že ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov uviedol, že uvedené preukázať nevie. Následkom toho bolo nepreukázanie podmienok pre
vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z..

5. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal súd prvej inštancie z vypracovaného

znaleckého posudku. Výšku trhového nájomného určil nasledovne:
- D. č. XXXX/XX - 3,87 €/m2 - 2 roky = 69,66 €, teda 70 €, čo pri výške spoluvlastníckeho podielu
predstavuje sumu 35,00 €
- D. č. XXX/X - 4,32 €/m2 - 2 roky = 380,16 €, teda 380,00 € pri výške podielu 1/1, spolu 415,00 €.

6. Splatnosť bezdôvodného obohatenia viazal súd prvej inštancie na výzvu, podľa ktorej sa malo plniť

do 7 dní od doručenia výzvy zo dňa 01.08.2019 (doručená v rovnaký deň - č. l. 30). Ak teda žalobca
požadoval úrok z omeškania od 14.08.2019, súd prvej inštancie ho od tohto dátumu priznal. Výška
základnej sadzby ECB ku dňu omeškania bola 0,00% ročne, preto úrok z omeškania predstavuje 5,00%
ročne (§ 3 NV SR č. 87/1995 Z.z.).

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 251, 255 ods. 1, § 257, § 260 Civilného
sporového poriadku. V prejednávanej veci išlo o konanie, v ktorom výška plnenia závisela od znaleckého
posudku a úvahy súdu. Žalobkyňa bola úspešná v základe nároku (priznanie náhrady), súd prvej
inštancie však mal za to, že do úvahy prichádza aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku, ak
žalobkyňa výšku odplaty určila vedome v premrštenej výške. Navrhovala odplatu v 3 - násobnej výške

ako jej bola priznaná, hoci vedela (rovnako ako aj jej právny zástupca), že v obdobných veciach boli jej
právnym predchodcom a právnym zástupcom predložené znalecké posudky (ktorých obdobu predložila
aj teraz) ako zrejme premrštené odmietnuté. Na vyvrátenie nesprávnosti žalovanej sumy musel žalovaný
vynaložiť značné prostriedky na odborné vyjadrenie, na ktorých náhradu nárok nemá. Napriek úspechu
v základe nároku tak súd prvej inštancie žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal.

8. K trovám znaleckého dokazovania súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný znalecké dokazovanie
navrhol, pričom mu však nič nebránilo, aby si súkromný znalecký posudok nechal na vlastné trovy
vyhotoviť. Ak by tak urobil, musel by ho v celom rozsahu zaplatiť a nárok na náhradu trov konania v
prejednávanej veci nemal. Súd preto na rozdiel od svojho prvého rozsudku dospel k záveru, že celý

zvyšok znalečného je povinný zaplatiť žalovaný.

9. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalovaný neuznáva základe uplatneného nároku, keďže má za to, že nebolo

preukázané neoprávnené užívanie žalovaných parciel za uvedené obdobie. V danom prípade na
predmetných parcelách vzniklo zo zákona č. 66/2008 Z.z. vecné bremeno, ktoré je právnym dôvodom
užívania pozemkov. Za zriadenie vecného bremeno by mal žalobca nárok na finančnú náhradu, ktorá
je však jednorazová a vznikla dňa 01.07.2009. keďže sa jedná o majetkové právo, nárok na finančnú
náhradu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej lehote, preto žalovaný vzniesol námietku premlčania.

Podaným odvolaním napadol žalovaný aj výrok o náhrade znalečného, uvádzajúc pritom, že znalecké
dokazovanie znaleckým ústavom zavinil samotný žalobca, keď žaloval evidentne premrštenú sumu.
O pribratí znaleckého ústavu rozhodol súd prvej inštancie. Žalovaný má za to, že na vyvrátenie
nesprávnosti žalovanej sumy vynaložil žalovaný značné finančné prostriedky. Napadnutý rozsudok
navrhol žalovaný zmeniť a žalobu zamietnuť, žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznať

a uložiť žalobcovi povinnosť zaplatiť znalečné v sume 1.830,64 eur, alternatívne napadnutý rozsudok
zmeniť vo výroku IV. tak, že žalobca i žalovaný sú povinní zaplatiť samostatne znalečné v sume 915,12
eur.

10. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že zákonné vecné bremeno na jej pozemkoch nevzniklo.

Žalovanýnepreukázal,žecestabolapostavenávsúladesvtedyplatnýmipredpismi.Vopačnomprípade
poukázala žalobkyňu na najnovšiu rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, ktorá stojí v priamom rozpore
s právny názorom Najvyššieho súdu SR v súvislosti s jednorazovosťou odplaty za vecné bremeno. Vovzťahu k výroku o náhrade trov znalečného žalobkyňa uviedla, že bol ten, kto navrhol vykonanie dôkazu.
To, že znalca do konania pribral súd nemôže byť dôvodom, aby znalečné hradila žalobkyňa.

11. Žalovaný na podanom odvolaní i uplatnených odvolacích dôvodov zotrval. Poukázal na to, že
ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. existuje bohatá
rozhodovacia prax dovolacieho súdu, v ktorých sa preferuje priznanie jednorazovej náhrady.

12. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, namietajúc, že súd prvej inštancie pochybil pri určení

výšky bezdôvodného obohatenia, keďže neprihliadal na znalecký posudok č. 17 zo dňa 25.05.2017,
ktorý vyhotovil znalecký ústav I. J. B. D. a pristupoval k nemu zaujato. Priznané bezdôvodné obohatenie
preto nepredstavuje reálne trhové nájomné v danom mieste a čase. Súd pritom nemôže zasahovať od
znaleckej činnosti a jej záverov, pretože ide o činnosť, na ktorú nemá odborné znalosti. Žalobkyňa sa
súčasne nestotožnila s výberom nájomných zmlúv, ktoré boli podľa IZSI nevhodné na porovnávanie.
Uplatnený nárok nepovažuje žalobkyňa za premrštený, naopak, namieta, že súd prvej inštancie jej

priznal nižšiu sumu ako trhové nájomné. Na preukázanie svojich tvrdení použila žalobkyňa komparáciu
s výškou ročného nájomné ako parkovného za osobné motorové vozidlo, ktoré žalovaný vyberá za
deň. Uviedla tiež, že zmluvy použité v znaleckom posudku ISZI č. XX/XXXX vychádzali z odborného
stanoviska, ktoré si žalovaný nechal vypracovať pre orientačné určenie nájomného na jeho pozemkoch
podľa jednotlivých ulíc. Takéto odborné stanovisko však slúži odlišnému účelu a je vo svojej podstate

absolútne všeobecné. Je tiež neprípustné porovnávať nájomné za nepotrebné a prebytočné majetky vo
vlastníctve mesta. Žalovaný nestanovuje výšku nájmu svojich pozemkov na základe trhu v podmienkach
voľnej súťaže, ale na základe zásad hospodárenia a nakladania s majetkom mesta. K nepriznaniu
náhrady trov konania voči žalovanému namietala žalobkyňa aplikáciu § 257 Civilného sporového
poriadku. To na ktorý posudok a z akých dôvodov sa súd rozhodne prihliadať nemohlo byť v čase

podania žaloby vo vedomostnej a dispozičnej sfére žalobkyne. Posudzovanie výšky a dôvodnosti
uplatneného nároku je vecou súdu, je však bežnou praxou, že žalobca žaluje sumu, ktorá sa mu
javí byť z dostupných zdrojov najvýhodnejšia. Ani skutočnosť že obdoba znaleckého posudku už bola
odmietnutá v inom konaní ešte neznamená, že a priori bude súd postupovať rovnako aj v prejednávanej
veci. To, že žalovaný musel vynaložiť značné prostriedky na znalecký posudok, pričom nemá nárok

na ich refundáciu nemôže znamenať, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov konania. Príliš veľký
rozdiel medzi závermi znaleckých posudkov je ako argument okolnosti hodnej osobitného zreteľa
vylúčený práve tým, že nárok na náhradu trov konania sa žalobcovi prizná iba z prisúdenej sumy.
Napadnutý rozsudok navrhla žalobkyňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, respektíve napadnutý rozsudok zmeniť spôsobom priznania zvyšku uplatneného nároku

žalobkyni spoločne s nárokom na náhradu trov konania.

13. Žalovaný považoval odvolanie žalobkyne za nedôvodné. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie
o kvalite znaleckého posudku A.. Tvrdenia žalobkyne o zaujatosti súdu prvej inštancie voči znaleckému
posudku I. nie je možné prijať, pretože súd prvej inštancie rozanalyzoval zmluvy na porovnanie, pričom

v závere skonštatoval nepoužiteľnosť posudku z dôvodu porovnávania s nájmom pozemkov odlišných
od pozemkov, ktoré sú predmetom konania. Znalecká organizácia uviedla, že predmetné pozemky sú
len ťažko prenajateľné, vzhľadom na ich polohu, možnú využiteľnosť a malú výmeru, pričom svoje
závery riadne odôvodnila. Žalovaný trvá na tom, nie sú splnené podmienky na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Na predmetných pozemkoch vzniklo zo zákona vecné bremeno, pritom nárok na náhradu

za jeho zriadenie je premlčaný. K trovám znaleckého dokazovania žalovaný uviedol, že v danom prípade
boli splnené podmienky aplikácie § 257 Civilného sporového poriadku, keďže zo strany žalobkyne
bola výšky odplaty určená vedome v premrštenej výšky, pričom zo strany žalovaného museli byť
vynaložené značné finančné prostriedky na vyvrátenie nesprávnosti žalovanej sumy. Žalovaný pritom
nie je podnikateľským subjektom, nevlastní mestskú komunikáciu za účelom dosiahnutia zisku, ale

k bezplatnému uspokojovaniu verejnej potreby.

14. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
ďalej aj ako „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo podľa
§ 363 a § 365 ods. 1 CSP, súd viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1

CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3
CSP, dospel k záveru, že odvolania sporových strán sú opodstatnené len čo do výrokov o náhrade trov
konania.15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejednáva vec v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadom akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený, ale aj
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd v konaní relevantne posudzuje konkrétne dôvody uvádzané v odvolaní, a to či bol

zistený skutkový stav správne a úplne a či sa aplikovali správne príslušne právne predpisy, pričom v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS/78/2005).

17. Po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej
inštancie dospel vo veci samej k správnym skutkovým záverom a vec zároveň správne právne posúdil.

V predmetnej veci nie je skutkovo sporné, že žalované pozemky sú vlastníctvom žalobkyne, pritom
sú zastavené stavbou, ktorá je vo vlastníctve žalovaného. Obmedzenie vlastníckeho práva žalobkyne
pretrváva, preto je v predmetnom konaní nevyhnutné posúdiť, či dané obmedzenie žalobkyne v užívaní
žalovaných pozemkov je zo strany žalovaného zákonné a či žalobkyni patrí za dané obmedzenie
náhrada. Strany sporu vstúpili do konania s rozdielnym právnym posúdením existujúceho skutkového

stavu. Kým žalovaný sa bránil, že na žalovaných pozemkoch vzniklo v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z.
vecné bremeno, žalobkyňa uvedený ex lege stav rozporuje a uplatňuje si voči žalovanému nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia titulom neoprávneného užívania jej pozemkov.

18. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona

k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie

záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

19. S ohľadom na okolnosti prípadu možno usudzovať, že rozlišujúcim kritériom právneho posúdenia
strán sporu je povolenie stavby žalovaného v zmysle platných právnych (administratívnych) predpisov.

Žalovaný s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020 preferuje legalizačný
aspekt pre stavbu vo vlastníctve štátu bez ohľadu na pozemkovo-vlastnícke vzťahy a bez ohľadu na
eventuálne porušenie stavebných administratívnoprávnych predpisov. Odvolací súd sa s predostretou
úvahou žalovaného nestotožnil. Podľa odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
539/2020 je zrejmé, že ústavný súd nemal ambíciu nahrádzať právne závery krajského či okresného

súdu, ale svoju pozornosť zameral na svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom, o ktorej by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
napadnutý rozsudok krajského súdu takéto prvky nevykazoval, avšak ústavný súd zároveň jednoznačne
nedal odpoveď, že vznik zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. nie je podmienený

povolením stavby podľa platných právnych predpisov.

20. S rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020 a jeho použiteľnosťou na daný prípad
sa vysporiadal už súd prvej inštancie, ktorý napokon postupoval podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžrk/20/2018, vyžadujúceho pre vznik vecného bremena podľa zákona

č. 66/2009 Z.z. presnú identifikáciu stavieb, ku ktorým sa má zriadiť právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, ich umiestnenie na pozemku, či boli tieto stavby riadne povolené z hľadiska predpisov
stavebnéhopráva,čiprešlinaobecpodľazákonač.138/1991Zb.ačinávrhvlastníkastavbysmerujelen
k zaťaženiu pozemkov pod dotknutými stavbami a priľahlých pozemkov, teda takých pozemkov, ktorých
zaťaženie je nevyhnutné na riadne užívanie stavieb na nich zriadených. K predmetnému rozhodnutiu

odvolací súd uvádza, že ide o rozhodnutie správneho senátu najvyššieho súdu, ktoré má v predmetnej
veci svoju relevanciu s ohľadom na zákonný postup pre vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena
zo zákona, spadajúci do právomoci úradov katastra ako orgánov správnych. Najvyšší súd SR v časevydania rozhodnutia sp. zn. 1Sžrk/20/2018 normoval rozhodovaciu činnosťou správnych orgánov, preto
jeho výklad ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je použiteľný v predmetnej veci.

21. Povolenie stavby, pod ktorou sa má zriadiť zákonné vecne bremeno, je imanentným predpokladom
pre vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z., čo expressis verbis vyplýva aj zo zákonnej
dikcie ust. § 4 ods. 1. Žalovaný povolenie stavby napriek výzve súdu prvej inštancie v konaní
nepreukázal. Dôkazné bremeno na jeho strane bolo odôvodnené prezumovanou dispozíciou žiadanej
dokumentácie o povolení stavby, ako aj jeho procesnou obranou, od ktorej odvodzoval zákonnosť

užívania pozemkov žalobkyne. S ohľadom na zistený skutkový stav bola vylúčená aplikácia zákona
č. 66/2009 Z.z.. Na užívanie pozemkov vo vlastníctve žalobkyne súčasne žalovaný nepreukázal iný
právny titul, preto bolo potrebné existujúci stav posúdiť ako neoprávnený, z ktorého má žalobkyňa právo
domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Právne posúdenie súdu prvej inštancie bolo správne
a uplatnený odvolací dôvod neopodstatnený.

22. Z obsahu preskúmavaného spisu odvolací súd dáva zároveň do pozornosti, že napadnutý rozsudok
sledujeipredchádzajúcurozhodovaciučinnosťvšeobecnýchsúdovkžalovanýmpozemkom.Vpriebehu
konania bolo zistené, že už právny predchodca žalobkyne sa domáhal pred súdom voči žalovanému
vydania bezdôvodného obohatenia za totožného skutkového stavu, len za iné časové obdobie.
O podanej žalobe rozhodoval Okresný súd Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/25/2017

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXXX/XX/XXXX. Súdy oboch inštancií pritom
zhodne dospeli k záveru, že od neoprávnenej stavby treba odlíšiť „nepovolenú - čiernu stavbu“, t.j.
stavbu postavenú v rozpore s príslušnými administratívnymi predpismi a bez potrebných správnych
rozhodnutí. Aby bolo možné na uplatnený nárok aplikovať zákon č. 66/2009 Z.z., bolo potrebné zo strany
žalovaného preukázať, že stavby v jeho vlastníctve boli v čase ich výstavby postavené v súlade s vtedy

platnými predpismi (§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.). Zo strany žalovaného však v priebehu konania
takéto dôkazy (napr. rozhodnutie o umiestnení stavby, stavebné povolenie, či kolaudačné rozhodnutie)
produkované neboli. So zreteľom na to bolo potrebné konštatovať, že právny dôvod užívania pozemkov
vo vlastníctve žalobkyne nebol zo strany žalovaného v spornom období preukázaný, a preto žalobkyni
vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

23. V nasledujúcom rozsahu bolo povinnosťou súdu prvej inštancie ustáliť výšku bezdôvodného
obohatenia. Relevantná bola výška trhového nájomného, ktoré by bol žalovaný povinný zaplatiť,
ak by mienil pozemky žalobkyne pod vlastnými stavbami užívať ako nájomca. Hodnotenie dôkazov
však komplikovala dôkazná situácia viacerých znaleckých posudkov, resp. odborných vyjadrení, ktoré

trhové nájomné ustálili podstatne rozdielne. Podľa žalobkyňou predloženého znaleckého posudku,
vypracovaného I. J. B. D. - G. K. zo dňa 25.07.2017, bola všeobecná hodnota nájmu v prípade parcely
D. L. č. XXX/X pre rok 2017 stanovená vo výške 13,28 eur za m2 na rok a parcele D. M. č. XXXX/XX
vo výške 11,91 eur za m2 na rok. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že znalecká organizácia
použila pri vypracovaní posudku materiál nevhodný na porovnávanie a nepracovala so správnymi

údajmi. Súd podrobne v odôvodnení napadnutého rozsudku konkretizoval nevhodné zmluvy a náležite
ich argumentoval. Súd prvej inštancie dokonca uviedol, že má vedomosť, že znalecká organizácia
dostala za jeden z posudkov, vypracovaný pre advokátsku kanceláriu N. K., pokutu pre jeho nesprávnosť
od Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Žalobkyňou predloženému znaleckému posudku
teda bola venovaná náležitá pozornosť, čo činí jej odvolaciu námietku neopodstatnenou.

24. Odvolací súd sa zároveň stotožnil so zisteniami súdu prvej inštancie, že znalecký posudok
I. J. B. D. nie je dostatočne objektívny s ohľadom na zadovážený porovnávaný materiál (zmluvy
s odlišným predmetom nájmu). Aj v tomto kontexte poukazuje na predchádzajúcu rozhodovaciu
činnosť všeobecných súdov vo vzťahu k žalovaným pozemkom. V už zmienenom konaní vedenom

na Okresnom súde Prešov sp. zn. 10C/25/2017 nepovažoval súd totožný znalecký posudok I. J.
B. D. za dostatočne objektívny. V znaleckom posudku č. 17 totiž znalec dospel k všeobecnej
hodnote nájomného porovnávacou metódou, pričom podkladom pre porovnanie boli iba nájomné
zmluvy predložené žalobkyňou. Absentovala teda existencia viacerých, od seba nezávislých podkladov
vhodných na porovnanie. Nájomné zmluvy, z ktorých znalec pri svojom výpočte vychádzal, sa týkali

prenájmu skladovacích, parkovacích plôch, odstavných plôch, či nebytových priestorov (kancelárske,
či výrobné priestory), a teda sa nejednalo o porovnateľné pozemky s pozemkami, ktoré sú predmetom
tohto konania, keďže tieto pozemky už boli prispôsobené účelu, na ktorý sa prenajímali, a na rozdiel
od porovnávaných pozemkov, mali pre ich vlastníka reálne ekonomické využitie. Nájomná sadzba vpredmetných zmluvách teda nebola určená len za samotný pozemok, ale aj za stavby, prípadne služby
na ponúkanom pozemku, ktoré nesporne zvyšujú hodnotu nájomného.

25. Súd prvej inštancie na základe opodstatnených výhrad k predloženému znaleckému posudku I. J.
B. D. pribral na návrh žalovaného do konania znaleckú organizáciu Inštitút znalcov súdneho inžinierstva,
ktorá vypracovala znalecký posudok číslo XX/XXXX a tento súdu predložila dňa 19.10.2020. Znalecká
organizácia Inštitútu znalcov súdneho inžinierstva dospela k záveru, že výška nájomného za žalované
obdobie pri pozemku D. M. č. XXXX/XX je 3,87 eur za m2 na rok a pri pozemku D. L. č. XXX je 4,32

eur za m2 na rok, teda podstatne odlišne od podanej žaloby. Súd prvej inštancie považoval predložený
znalecký posudok za veľmi kvalitný. Znalecká organizácia podrobne analyzovala v širokom rozsahu
všetky jej predložené zmluvy a vyabstrahovala z nich zmluvy vhodné na porovnanie, pričom tento
svoj názor aj riadne odôvodnila. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom posudku stotožnil so
závermi súdu prvej inštancie. Je zrejmé, že znalecká organizácia si zabezpečila dostatok vlastných
podkladov aj podkladov od žalobkyne a žalovaného, ktoré kriticky zhodnotila a vyabstrahovala materiál

vhodný na použite zvolenej porovnávacej metódy. Získaný bol dostatočný počet nájomných zmlúv na
porovnateľné pozemky, u ktorých bolo zrealizované uzatvorenie nájomnej zmluvy za porovnateľných
podmienok, vrátane účelu majetkovoprávneho vyporiadania pozemkov pod jestvujúcou komunikáciou.
Takto zadovážené podklady preto podľa názoru odvolacieho súdu prispeli k objektívnosti posudku a jeho
použiteľnosti v konaní. Znalecká organizácia pri určení ceny nájomného sa vyporiadala aj s odborným

stanoviskom č. 1/2019 a 2/2019 vo veci stanovenia výšky nájomného za pozemky vo vlastníctve Mesta
E. pre obdobie roku 2019. Je zrejmé, že dané podklady nebrala do úvahy, pretože sa nejednalo
o dvojstranný právny úkon, čo dáva odpoveď na odvolaciu argumentáciu žalobkyne.

26. V podanom odvolaní žalobkyňa ďalej argumentovala priznanú výšku bezdôvodného obohatenia

porovnaním výšky nájomného s cenou parkovaného v meste E.. Odvolací súd však daný prímer
nepovažuje za relevantný, a to najmä s ohľadom na účel predmetu nájmu, čo bola výhrada aj proti
použiteľnosti znaleckého posudku I. J. B. D.. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné tiež zdôrazniť,
že v predmetnom konaní sa vysporiadava dlho trvajúci stav neoprávnenej stavby, respektíve stavby
stojacej na cudzom pozemku. V minulosti možno šlo o bežný jav, že štát staval na pozemkoch, ktoré

nemal vlastnícky vysporiadané, no v súčasnosti sa upustilo od preferencie a legalizácie štátneho
vlastníctva a dôsledky predchádzajúceho konania štátu je potrebné riešiť. Ak pod stavbami toho času
vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku nevzniklo zákonné vecné bremeno, obmedzený
vlastník má právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Pri určení jeho výšky sa vychádza
z trhového nájomného, no zreteľ by mal byť braný aj to, že v podmienkach trhu by žalovaný

možno nájomnú zmluvu za existujúcich podmienok neuzavrel, no len sťažka možno stavby, a tým aj
existujúci neoprávnený stav, odstrániť. Stavby vo vlastníctve žalovaného slúžia verejnému účelu, nie
podnikateľskej činnosti, preto odstránenie stavby by malo dopad na verejný život v meste. Žalovanému
bol existujúci neoprávnený stav užívania cudzieho pozemku nanútený, sám ho nevytvoril. Napriek tomu
bola žalobkyni priznaná náhrada vo výške obvyklej odplaty za nájom pozemkov, čo potvrdil predložený

znalecký posudok Inštitútu znalcov súdneho inžinierstva.

27. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci však nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.
2 CSP). Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce

sa žalobkyňou v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a
námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobkyňa i žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu
prvej inštancie nestotožňujú, ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej

inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel a čiastočne
ju zamietol.28. Za daného stavu preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a II. ako vecne
správny postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 CSP.

29. Vo vzťahu k výrokom o trovách konania sa odvolací súd s napadnutým rozsudkom nestotožnil
a považoval za dôvodné pristúpiť k jeho zmene postupom vyplývajúcim z ust. § 388 CSP nasledovným
spôsobom.

30. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú aplikáciu ust. § 257 CSP pri rozhodovaní súdu prvej

inštancie o náhrade trov konania sporových strán. Je zrejmé, že v predmetnom konaní bola priznaná
suma bezdôvodného obohatenia vyčíslená na základe predloženého znaleckého posudku. Úvahy súdu
prvej inštancie o vedome nadhodnotenej žalovanej sume sú relevantné, no podľa názoru odvolacieho
súdu nie v kontexte aplikácie ust. § 255 ods. 1 CSP.

31. Zásadu úspechu vo veci (§255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí

od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom

druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti
strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená;
jej výška nasleduje. (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017 zo dňa 13.12.2017).

32. Ak v predmetnom konaní vyšlo najavo, že žalobkyňa žalovala premrštenú sumu bezdôvodného

obohatenia, jej postup bol dostatočne perzekvovaný čiastočným zamietnutím žaloby, ktoré našlo svoje
odzrkadlenie aj vo výroku o náhrade trov konania. Ak by bol žalobkyni priznaný základ nároku,
odôvodňoval by 100% náhradu trov konania voči žalovanému, avšak výška náhrady trov by sa odvíjala
len z prisúdenej sumy, teda tej, ktorá sa na základe vykonaného dokazovania ukázala ako opodstatnene
žalovaná. Súd prvej inštancie však dané úvahy odvolacieho súdu podľa odôvodnenia napadnutého

rozsudku nie dostatočne reflektoval. Nim uplatnený dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP však odvolací
súd nepovažuje za opodstatnený, preto zmenil napadnutý výrok spôsobom vyplývajúcim z výrokovej
časti tohto rozsudku.

33. V priebehu konania bol do konania pribratiu znalec, ktorý prispel k ozrejmeniu skutkového stavu, no

jeho činnosť si vyžiadala trovy, ktoré je potrebné zaplatiť. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol, že všetky vzniknuté trovy znalečného je povinný znášať žalovaný. Ten voči rozhodnutiu
súdu prvej inštancie namietal, pritom odvolací súd vyhodnotil jeho argumentáciu ako opodstatnenú.
Zo skutkových záverov je zrejmé, že žalobkyňa žalovala približné trojnásobok opodstatnenej sumy
bezdôvodného obohatenia. Pri vyčíslení uplatneného nároku sa pridržiavala vypracovaného znaleckého

posudku, ktorý bol, podľa jej vlastných slov, pre ňu najvýhodnejší. Samozrejme, žalobkyňa za bežných
okolnostínemaladôvodspochybňovaťodbornézáveryznalcov,predmetnýprípadjevšakšpecifickýtým,
že totožný znalecký posudok bol už v minulosti podrobený súdnemu prieskumu v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov sp. zn. 10C/25/2017, s prijatým záverom o neprimerane vysokej sume určeného
trhového nájomného. Skutková situácia si aj v poukazovanom konaní vyžiadala kontrolné znalecké

dokazovanie, pritom rozsudok vo veci sp. zn. 10C/25/2017 bol predložený aj do spisu preskúmavaného
prípadu.

34. S ohľadom na uvedené, žalobkyňa mohla rozumne predpokladať, že žaluje neprimerane vysokú
sumu, čo žalovaný aj v priebehu konania namietal. Ak potom znalec, ktorého pribral do konania

súd na návrh žalovaného, dal za pravdu procesnej obrane žalovaného a vo výsledku sa podstatne
znížila výška priznaného bezdôvodného obohatenia, nepovažuje odvolací súd za spravodlivé, aby
trovy znalečného znášal výlučne žalovaný. Žalobkyňa teda vlastným procesným útokom, u ktorého
mohla predpokladať jeho nesprávnosť, zavinila trovy konania, čo predstavuje podľa názoru odvolacieho
súdu dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý opodstatňuje, že vzniknuté trovy konania jej nebudú plne

nahradené. Racionálny a spravodlivý sa pritom javil byť návrh žalovaného, aby v prípade, že odvolací
súd dospeje k záveru, že pod stavbami žalovaného nedošlo k zriadeniu zákonného vecného bremena (k
čomu odvolací súd aj dospel), bol zmenený výrok IV. napadnutého rozsudku tak, že žalobca i žalovaný
sú povinní zaplatiť samostatne znalečné v sume 915,12 eur. Odvolací súd tak v danom prípade uplatnilsvoje moderačné právo pri rozhodovaní o náhrade trov konania a v zmysle § 257 CSP rozhodol, že
strany sporu sú povinné pomerne znášať trovy znalečného, pritom úspech žalobkyne v základe nároku
bol zohľadnený v prevyšujúcej časti nezaplatených trov, keďže preddavok vo výške 900,- eur znášal

žalovaný.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 2 CSP. Podľa výsledku odvolacieho konania boli sporové strany úspešné i neúspešné v rovnakom
rozsahu. Čo sa týka veci samej, odvolanie žalobkyne i žalovaného bolo posúdené ako nedôvodné, čo

svedčí potvrdeniu výrokov I. a II. napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k výrokom o trovách konania pred
súdom prvej inštancie bola žalobkyňa úspešná v rozsahu podaného odvolania voči výroku III. a žalovaný
bol úspešný v rozsahu podaného odvolania voči výroku IV.. V odvolacom konaní teda nemožno ani jednu
zo sporových strán označiť ako procesne úspešnejšiu, preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho
konania žiadnej zo strán nepriznal.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).