Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/85/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117225216
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7117225216.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu

JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Natálie Štrkolcovej, v spore žalobcu: JUDr. Marian Ďurana, PhD.,
správca konkurznej podstaty úpadcu AGROCHOV, spol. s r.o., sídlo: Priehradná 22, 962 33 Budča, IČO:
31636101,sosídlomkanceláriesprávcu:Sládkovičova6,01001Žilina,zn.správcuS1320,IČO:42055
644, proti žalovanej: A. B. C., predchádzajúci správca a advokát, so sídlom Tomášikova 35, 040 01
Košice, IČO: 42 107 920, zastúpený advokátkou: JUDr. Ingrid Kovalčukovou, sídlo: Štúrova 22, 040 01
Košice, IČO: 10 826 271, v konaní o zaplatenie 18.660,18 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 26Cb/116/2017 – 407 zo dňa 24. augusta 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 26Cb/116/2017 – 407 zo dňa 24. augusta 2021.

II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že: 1, vo svojom výroku I žalovanú zaviazal
zaplatiť žalobcovi 18.660,18 EUR, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 18.660,18 EUR od
11.10.2017 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, 2, vo výroku II priznal
žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a 3, vo výroku III. zaviazal
žalovanú zaplatiť súdny poplatok vo výške 1.119,50 eur na účet Okresného súdu Košice I.

2. Počas odvolacieho konania bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k.
46K/179/2002-2062, zo dňa 2. augusta 2023 za správcu konkurznej podstaty úpadcu AGROCHOV,
spol. s r.o., „v konkurze“ ustanovený JUDr. Marian Ďurana, PhD.. Z uvedeného dôvodu s účinnosťou
od právoplatnosti tohto uznesenia je zo zákona žalobcom nový správca konkurznej podstaty uvedený
v záhlaví tohto rozsudku namiesto pôvodného správcu JUDr. Jaroslava Jakubča, PhD..

3. Žalobca svoju žalobu odôvodnil spôsobom uvedeným v odsekoch 3. až 3.3. Po nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 46-24K/179/02-An-1054 zo
dňa 14.05.2014 bol na schôdzi konkurzných veriteľov konanej dňa 19.05.2015 po odvolaní
predchádzajúceho správcu konkurznej podstaty A. B. C., advokátky, so sídlom Čajakova 1, 040
01 Košice, na základe návrhu konkurzného veriteľa ustanovený za správcu konkurznej podstaty
úpadcu AGROCHOV, spol. s r.o., „v konkurze“ (Úpadca). Ďalej dodal, že Rozvrhovým uznesením č.k.
46-24K/179/02-1850 zo dňa 20.09.2016, ktoré sa stalo právoplatným dňom 07.08.2017 a vykonateľným

dňom 07.10.2017 (ďalej len „Rozvrhové uznesenie“), rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici o rozdelení
výťažku zo speňaženia majetku podliehajúcemu konkurzu v konkurznej veci úpadcu.3.1. Žalovanej bola v období, počas ktorého vystupovala ako správca Úpadcu, vyplatená suma
20.259,02 EUR, ktorá pozostávala z nasledovných výdavkov : a) výdavky vo výške 1.167,44 EUR
vyúčtované žalovanou titulom cestovného, b) výdavky vo výške 1.591,58 EUR, ktoré neboli napriek

výzvam žalovanou špecifikované, ani vyúčtované a c) výdavky vo výške 17.500 EUR, ktoré si žalovaná
vyplácala ako „paušálne“ výdavky vo výške 350 EUR, a to v období od 01.02.2007 do 31.07.2011.
K vyplácaniu týchto paušálnych mesačných výdavkov uvedených v bode c) malo dôjsť na základe
Opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 46-24K/179/02-Ga zo dňa 23.03.2011 (ďalej len
„Opatrenie").

3.2. V súvislosti s vyššie citovaným opatrením sa žalobca vyjadril tak, že podľa jeho názoru neexistovalo.
Poukázal na § 29 ods. 1 a 3 zák. č. 328/1991 Zb. (ďalej len „ZKV“) a tvrdil, že pohľadávky proti podstate
zásadne nie je možné paušalizovať a je potrebné ich vždy hodnoverne doložiť, spravidla vhodným
účtovným dokladom. Uviedol, že výdavky, ktoré vzniknú po predložení konečnej správy je nutné určiť
odhadom a následne ich upresniť v rozvrhovom uznesení a pred tým ich náležite vyúčtovať. V prípade,

ak by aj akceptoval existenciu opatrenia, toto opatrenie žalovanú nezbavilo povinnosti hotové výdavky
riadne vyúčtovať, a to spôsobom, ktorý umožňuje ich preskúmanie a schválenie.

3.3. Krajský súd v Banskej Bystrici vo vyššie uvedenom Rozvrhovom uznesení konštatuje, že s ohľadom
na skutočnosti, že žalovaná napriek opakovaným výzvam nepredložila vyúčtovanie svojich výdavkov

vo výške 19.091,58 EUR, tieto výdavky neboli vyplatené v súlade so zákonom, preto Rozvrhovým
uznesením rozhodol tak, že z dodatočne vyplatených výdavkov v celkovej výške 20.256,02 EUR schválil
len sumu 1.167,44 EUR pripadajúcu na vyúčtované výdavky a vo vzťahu k zostávajúcej sume 19.091,58
EUR vznikla povinnosť na jej vrátenie, pričom príslušný konkurzný súd tiež rozhodol i o tom, že doposiaľ
nevyplatená časť odmeny, náležiaca žalovanej, sa uspokojí vo výške 431,40 EUR. S ohľadom na

skutočnosti, že na základe Rozvrhového uznesenia vzniklo právo na uspokojenie nevyplatenej časti
odmeny vo výške 431,40 EUR a zároveň povinnosť na vrátenie sumy vo výške 19.091,58 EUR, žalobca
listom zo dňa 21.09.2017, doručeným dňa 25.09.2017, vyzval žalovanú na vrátenie sumy 18.660,18
EUR v lehote do 15 dní od doručenia výzvy žalovanej. Poukázal na § 451 ods. 1, 2, § 456 a § 458 zák. č
40/1964 Zb. (Občiansky zákonník) a uviedol, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor konkurznej

podstaty. Žalobca si uplatnil aj nárok na úroky z omeškania podľa § 369 ods. 1, § 369 ods. 2, § 340 zák.
č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) a podľa § 1 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z..

4. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, uviedla, že ju považuje za bezdôvodne podanú, že sa neopiera o
žiadne relevantné dôkazy a práve naopak, žalobca sa snaží na úkor žalovanej bezdôvodne obohatiť.

Bližšie odôvodnenie jej stanoviska je uvedené v odsekoch 4.1 až 4.5.

4.1. Rozvrhovým uznesením č.k. 46-24K/179/02-1850 zo dňa 20.09.2016 rozhodol Krajský súd v
Banskej Bystrici o rozdelení výťažku zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu v konkurznej
veci úpadcu, ktoré sa stalo právoplatným dňom 07.08.2017 a vykonateľným 07.10.2017. Voči tomuto

rozvrhovému uzneseniu žalobca ako správca úpadcu však nepodal odvolanie, žiadny mimoriadny
opravný prostriedok, resp. ústavnú sťažnosť, čím sa sám vystavil riziku povinnosti plniť veriteľom
v sumách reálne, resp. fakticky neexistujúcich vo výške určenej súdom, v dôsledku čoho sa dané
rozvrhové uznesenie stalo nevykonateľné. Žalobca dané nezrealizoval, stotožnil sa s daným rozvrhovým
uznesením a nedomáhal sa ochrany svojich práv. Žalobca ako oprávnená osoba tým, že nepodal

voči rozvrhovému uzneseniu odvolanie s námietkou jeho nevykonateľnosti, resp. mimoriadny opravný
prostriedok, nemôže prenášať ťarchu plnenia konkurzným veriteľom na žalovanú, ako pôvodného
správcu a preto vzniesla námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.

4.2. V žalobe žalobca uvádza, že žalovanej ako pôvodnej správkyni konkurznej podstaty boli vyplatené:

a) výdavky vo výške 1.167,44 EUR vyúčtované žalovanou titulom cestovného, b) výdavky vo výške
1.591,58EUR,ktorénebolinapriekvýzvamžalovanoušpecifikovanéanivyúčtovanéc)výdavkyvovýške
17.500 EUR, ktoré si žalovaná vyplácala ako „paušálne“ výdavky vo výške 350 EUR, a to v období od
01.02.2007 do 31.07.2011. K výdavkom vo výške 1.591,58 EUR, ktoré neboli napriek výzvam žalovanou
špecifikované ani vyúčtované uviedla, že žalobca požaduje po žalovanej neexistujúci a vykonštruovaný

nárok, pričom žalobca nepredložil jediný dôkaz, že v tejto sume boli žalovanej finančné prostriedky
vyplatené, nepredložil žiaden dôkaz o dátume a spôsobe ich vyplatenia, nepredložil žiadne údajné
„výzvy“, na ktoré sa odvoláva a nepredložil žiaden dôkaz, že žalovanej boli „údajné výzvy“ doručené. K
údajným výdavkom vo výške 17.500 EUR uviedla, že Krajský súd v Banskej Bystrici pôvodnej správkynikonkurznej podstaty (žalovanej) vydal Opatrenie dňa 23.03.2011 pod sp. zn. 46-24K/179/02-Ga, výrok
ktorého znie: „súd udeľuje správkyni konkurznej podstaty súhlas na vyplatenie hotových výdavkov
spojených so správou a udržiavaním podstaty, ako aj osobných cestovných výdavkov v mesačnej

paušálnej sume 350 Eur spätne od 1.2.2007 do 31.3.2011“.

4.3. Opatrenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.03.2011 pod sp. zn. 46-24K/179/02-Ga
predložila spolu s doručenou obálkou a uviedla, že jej bolo doručené poštou a bolo podané krajským
súdom na pošte podľa podacej pečiatky - Banská Bystrica, deň 25.03.2011 s podacím číslom: RR

55 385 569 9 SK, pošta Banská Bystrica 1. Tvrdenia žalobcu, že Opatrenie nie je opatrené doložkou
právoplatnosti, v konkurznom spise sa nenachádza a nenachádza sa ani v elektronickej evidencii
konkurzného spisu označila za zavádzajúce. S poukazom na znenie § 226 CSP argumentovala, že
toto rozhodnutie je nemenné a záväzné. Tiež dodala, že voči predmetnému opatreniu, spočívajúcemu v
udelení súhlasu na vyplatenie výdavkov spätne za obdobie od 01.02.2007 do 31.03.2011 nebol podaný
žiadny opravný ani mimoriadny opravný prostriedok, preto toto opatrenie nadobudlo právoplatnosť

okamihom jeho doručenia. Žalobcom tvrdená neexistencia opatrenia nemôžu ísť na ťarchu žalovanej
ako predchádzajúcej správkyne konkurznej podstaty, pretože zodpovednosť za konkurzný spis nesie
samotný konkurzný súd a nie žalovaná, nedostatky resp. administratívne zlyhania, v žiadnom prípade
nemôžu byť na ťarchu žalovanej s výrazným negatívnym dopadom na jej práva.

4.4. Súd citovaným Opatrením udelil súhlas k vyplateniu výdavkov žalovanej, ktoré sa týkali minulého
obdobia do vydania tohto opatrenia, čiže za obdobie spätne, tak ako je uvedené vo výroku samotného
opatrenia a nie do budúcna. Po vydaní tohto opatrenia finančné prostriedky boli vyplatené, toto opatrenie
sa stalo súčasťou účtovnej evidencie úpadcu - zaúčtovania vyplatenia týchto prostriedkov na základe
uvedeného opatrenia. V danom prípade tak o žiadne bezdôvodné obohatenie nejde, preto tvrdenia

žalobcu v žalobe (o neoprávnenosti ich vyplatenia) sa nezakladajú na pravde.

4.5. Žalovaná vzniesla aj námietku premlčania nároku žalobcu. Žaloba žalobcu bola doručená súdu dňa
04.12.2017. Podľa žalovanej uplynula subjektívna premlčacia lehota, ktorá je štyri roky a preto navrhla,
abykonajúcisúdžalobuzamietolvcelomrozsahu.Poukázalanato,žefinančnéprostriedkyvyplatenéna

základe opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 46-24K/179/02-Ga, zo dňa 23.03.2011 boli
vyplatené po vydaní tohto opatrenia nasledovne: dňa 28.04.2011 vo výške 5.595 EUR, dňa 11.02.2013
vo výške 7.500 EUR, dňa 21.03.2013 vo výške 4.405 EUR. Keďže žalobca podal žalobu, ktorá bola
doručená súdu dňa 04.12.2017 a k poslednému výplatnému termínu došlo dňa 21.03.2013, žalovaná tak
vzniesla aj námietku premlčania, pretože tieto skutočnosti nespochybniteľne preukazujú, že vznesená

námietka premlčania je dôvodná.

5. Súd prvej inštancie prvýkrát vo veci samej rozhodol svojim rozsudkom zo dňa 19.10.2018, ktorým
žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalovanej priznal právo na nahradenie trov konania. Toto rozhodnutie
bolo neskôr odvolacím súdom na základe odvolania žalobcu zrušené uznesením Krajského súdu

v Košiciach č.k. 2Cob/52/2019-242 zo dňa 28.8.2019. Podľa odvolacieho súdu zásadnou otázkou, ktorú
bolo potrebné v konaní posúdiť je to, či žalovaná postupovala správne, ak si na základe opatrenia
vyplatila žalovanú sumu. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ
sa opatrenie nenachádza v súdnom spise na Krajskom súde v Banskej Bystrici nemôže to byť na
ťarchu žalovanej. Uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude nielen opakovane

posúdiť obsah opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.3.2011 sp. zn. 46-24K/179/02-
Ga, ale aj dôvody prečo sa napadnuté opatrenie nenachádza v konkurznom spise Krajského súdu v
Banskej Bystrici s prihliadnutím na to, že predmetné opatrenie nie je opatrené doložkou právoplatnosti a
vykonateľnosti. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol v merite veci predčasne
bez riadneho zistenia skutkového a právneho stavu ohľadne predmetného opatrenia a teda, či žalovaná

sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila. Odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že súd prvej
inštancie po doplnení dokazovania má posúdiť opatrenie konkurzného súdu, a to nielen z hľadiska
náležitosti vyžadovaných podľa ust. § 66b ods. 2 ZKV ale aj z hľadiska jeho vecnej správnosti (uznesenie
NS SR zo dňa 25.2.2010 sp. zn. 6Obo 31/2008).

6. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom na nové prerokovanie po ďalšom
doplnení dokazovania pri svojom opätovnom rozhodovaní vychádzal zo záverov a zistení uvedených
v nasledovných odsekoch 6.1. až 6.9.6.1. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca je správcom konkurznej podstaty úpadcu
AGROCHOV, spol. s r.o., „v konkurze“ v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod
sp. zn. 46-24K/179/02 a že žalovaná bola predchádzajúcou správkyňou. Sporné nebolo ani to, že

na základe opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.3.2011 č.k. 46-24K/179/02-Ga si
žalovaná vyplatila žalobou vymáhanú sumu. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca výzvou zo
dňa 21.09.2017 vyzval žalovanú na vrátenie neschválených výdavkov konkurzu, a že boli vydané:
a) Rozvrhové uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 46-24K/179/02-1850 zo dňa
20.09.2016, b) Rozvrhové uznesenie (opravné skrátené znenie) Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.

zn. 46-24K/179/02-1859 zo dňa 29.09.2016 a c) uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/9/2017
zo dňa 20.06.2017. Sporné bolo medzi stranami to, či bolo vydané Krajským súdom v Banskej Bystrici
opatrenie sp. zn. 46-24K 179/02-Ga zo dňa 23.03.2011 a či žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy
18 660,18 EUR s príslušenstvom voči žalovanej.

6.2. Podľa tvrdenia žalovanej ako pôvodnej správkyne konkurznej podstaty Krajský súd v Banskej

Bystrici vydal dňa 23.03.2011 Opatrenie pod sp. zn. 46-24K/179/02-Ga. Vo výroku tohto uznesenia
je uvedené, že: „súd udeľuje správkyni konkurznej podstaty súhlas na vyplatenie hotových výdavkov
spojených so správou a udržiavaním podstaty, ako aj osobných cestovných výdavkov v mesačnej
paušálnejsume350Eurspätneod1.2.2007do31.3.2011“.Zodôvodneniaopatreniavyplýva,žepoužitie
týchto prostriedkov malo byť zúčtované pri návrhu na vydanie rozvrhového uznesenia. Toto opatrenie

žalovanej malo byť doručené poštou. Zo žalovanou predloženej obálky súd zistil, že táto bola podaná
Krajským súdom v Banskej Bystrici na pošte podľa podacej pečiatky - Banská Bystrica, dňa 25.03.2011
s podacím číslom: RR 55 385 569 9 SK, pošta Banská Bystrica 1. Nie je však z obálky zrejmé, aká
písomnosť v nej bola doručovaná žalovanej. Nebolo teda súdu preukázané, že v predmetnej obálke bolo
žalovanej doručené predmetné opatrenie. Žalovanou predložený rovnopis rozhodnutia (opatrenia) po

formálnej stránke má všetky náležitosti stanovené v § 61 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z., Nie je však na
ňom vyznačená jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.

6.3. V súdnom spise na Krajskom súde v Banskej Bystrici, vedenom pod sp. zn. 46-24 K 179/02,
ani v „ESS“ (elektronickom súdnom spise) sa opatrenie zo dňa 23.3.2011 ani žiadosť o vydanie

opatrenia, na ktorej je pečiatka podateľne súdu, podľa ktorej mu toto podanie bolo doručené dňa
18.03.2011, nenachádzajú. Spis po zosnulom sudcovi JUDr. Ľubomírovi Gagovi bol pridelený sudkyni
JUDr. Alene Antalovej dňa 01.02.2012. Menovaná nevedela uviesť, prečo sa v konkurznom spise sp.
zn. 46-24K/179/02 nenachádza opatrenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 46-24K/179/02-Ga
zo dňa 23.03.2011 a žiadosť správkyne konkurznej podstaty o vydanie opatrenia zo dňa 16.03.2011,

nakoľko v čase ich vyhotovenia nebola zákonnou sudkyňou vo veci. V čase, kedy malo byť predmetné
opatrenie vydané, spis sa nachádzal z dôvodu podaného odvolania na Najvyššom súde SR. Ďalej
uvedená sudkyňa uviedla, že pokiaľ by aj bolo takéto opatrenie zákonným sudcom JUDr. Ľubomírom
Gagom vydané (čo nevyplýva z konkurzného spisu, ani z ESS), podľa jeho odôvodnenia mal byť vydaný
(spätne) súhlas na vyplatenie hotových výdavkov v mesačnej paušálnej sume, pričom použitie týchto

prostriedkov malo byť správkyňou zúčtované pri návrhu na vydanie rozvrhového uznesenia, pričom
však žalovaná napriek opakovaným výzvam súdu vyúčtovanie týchto výdavkov vo výške 17.500 EUR
nepredložila. Konkurzná sudkyňa tiež dodala, že preto súd považoval príslušné peňažné prostriedky za
neoprávnenevyplatenéatietododatočnévýdavkynebolischválené. Poukázalanarozvrhovéuznesenie
č.k.46-24K/179/02-1850zodňa20.09.2016,ktorépodovolanízostranyA.C.bolopotvrdenéuznesením

Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obo/9/2017-1928 zo dňa 20.06.2017.

6.4. Podľa vyjadrenia súdneho znalca Ing. Gdovina pri paušálne uplatňovaných výdavkoch (t. j.
výdavkoch nahrádzaných pevne stanovenou sumou) je potrebné pojem „zúčtovanie“ chápať ako
vyjadrenie sumáru uplatnených paušálnych výdavkov za príslušné časové obdobie. Súdu nebolo

preukázané, že by žalovaná bola vyzvaná súdom, alebo žalobcom na akékoľvek vyúčtovanie, alebo
zúčtovanie svojich výdavkov. Povinnosť správcu vyúčtovať odmenu a výdavky však vyplýva priamo z
ust. § 29 ZKV.

6.5. Z rozvrhového uznesenia č.k. 46-24K/179/02-1850 zo dňa 20.09.2016, potvrdeného uznesením

Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obo/9/2017-1928 zo dňa 20.06.2017 vyplýva, že hotové výdavky žalovanej
ako bývalej správkyne úpadcu AGROCHOV, spol. s r.o. „v konkurze“ neboli vyúčtované v zmysle ust.
§ 29 ZKV vo výške 19.091,58 EUR a neboli schválené. Žalovanej však vzniklo právo na uspokojenie
nevyplatenej časti odmeny vo výške 431,40 EUR. Žalobca preto výzvou zo dňa 21.09.2017 vyzvalžalovanú na vrátenie sumy 18.660,18 EUR (19.091,58 EUR - 431,40 EUR). S poukazom na vyššie
uvedené mal súd za to, že k vyplateniu náhrady výdavkov konkurzu žalovanej došlo bez právneho
dôvodu. Žalovaná sa teda bezdôvodne obohatila na úkor veriteľov v konkurze a je povinná získané

bezdôvodné obohatenie vo výške 18.660,18 EUR vydať žalobcovi, ako správcovi konkurznej podstaty
úpadcu AGROCHOV, spol. s r.o. „v konkurze“.

6.6. Žaloba bola podaná na súd dňa 04.12.2017. Posledná splátka žalovanej sumy bola vyplatená
žalovanej dňa 21.03.2013. Žalobca bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty úpadcu

AGROCHOV, spol. s r.o. uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.06.2015. Z e-mailovej
komunikácie medzi žalobcom a žalovanou vyplýva, že žalovaná dňa 25.06.2015 odovzdala novému
správcovi (žalobcovi) konkurznú agendu. Žalobca sa preukázateľne dozvedel o bezdôvodnom
obohatenížalovanejaojehovýškeažzprávoplatnéhorozvrhovéhouzneseniač.k.46-24K/179/02-1850
zo dňa 20.09.2016. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 07.08.2017. To znamená, že až dňa
07.08.2017 mal žalobca ustálenú výšku bezdôvodného obohatenia a v tento deň začala plynúť trojročná

objektívna premlčacia lehota. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty nemôže nastať skôr, než
začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby. Nakoľko žaloba bola doručená súdu dňa 04.12.2017,
nedošlo k uplynutiu objektívnej ani subjektívnej (dvojročnej) premlčacej lehoty.

6.7. Výzvou zo dňa 21.09.2017 žalobca vyzval žalovanú na vrátenie sumy 18.660,18 EUR na účet

úpadcu do 15 dní od doručenia výzvy. Výzva bola doručená žalovanej dňa 25.09.2017 (bod 22.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) . Vzhľadom na uvedené sa žalovaná dostala do omeškania
so zaplatením dlžnej sumy dňa 11.10.2017. Výška úroku z omeškania je v súlade s návrhom žalobcu a
citovanými zákonnými ustanoveniami (§ 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.).

6.8. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil skutočnosťou, že žalobca bol
v konaní plne úspešný, preto mu voči žalovanej priznal právo na nahradenie trov konania v rozsahu
100% a to podľa § 255 CSP.

6.9. V danom prípade bol žalobca oslobodený od platenia súdneho poplatku v zmysle ustanovenia

§ 4 ods. 2 písm. o) Zákona o súdnych poplatkoch a keďže súd jeho žalobe vyhovel, v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia zaviazal žalovanú zaplatiť súdu súdny poplatok za žalobu vo výške
1 119,50 EUR (položka 1a) Sadzobníka súdnych poplatkov).

7. Žalovaná v zákonnom stanovenej lehote podala proti všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie

odvolanie, ktoré odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a) b), d), f) a h) CSP.
V odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietne, žalovanej prizná voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100%. Konkrétne dôvody jej
odvolania sú uvedené v nasledovných odsekoch 7.1. až 7.9.

7.1. K naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP podľa žalovanej došlo tak, že súd
vo veci konal aj napriek tomu, že nebol zaplatený súdny poplatok za podanie žaloby a to aj napriek tomu,
že žalovaná na túto skutočnosť v konaní opakovane poukazovala. V tejto súvislosti žalovaná nesúhlasí
so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého je žalobca údajne od platenia súdnych poplatkov
oslobodený v zmysle § 4 ods. 2 písm. o) Zákona o súdnych poplatkoch, čo však nie je pravda.

7.2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP bol podľa žalovanej naplnený z nasledovných
dôvodov: Súd prvej inštancie nedodržal zákonný postup v zmysle § 181 ods. 2 CSP, podľa ktorého
bol povinný postupovať po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom. Žalovaná poukázala nato, že
uvedené bolo namieste, keďže k zrušeniu došlo z dôvodu „nesprávneho právneho posúdenia“. Podľa

žalovanej odvolací súd inštruoval súd prvej inštancie k tomu, ako má vykonané dokazovanie hodnotiť
a k akým záverom má dospieť a toto je neprimeraným zásahom do nezávislosti súdu prvej inštancie
aj napriek tomu, že ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti žalovanej rozhodnutie odvolacieho
súdu nezrušil. Žalovaná v tomto smere poukázala na svoju argumentáciu, ktorú použila v konaní pred
ústavným súdom, konkrétne na jej záver, že za danej situácie (nezákonné rozhodnutie odvolacieho

súdu) môže byť výsledkom konania iba ďalšie nezákonné a formálne rozhodnutie. Podľa žalovanej sa to
preukázalo v novom rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol diametrálne odlišne ako vo svojom
prvom rozhodnutí, a to bez náležitého odôvodnenia tejto zmeny. Žalovaná dodala, že pokiaľ by súd prvejinštancie postupoval podľa § 181 ods. 2 CSP a uviedol by svoje predbežné právne posúdenie, tak by
žalovaná primerane prispôsobila svoju procesnú obranu takto zmenenej situácii.

7.3. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP bol naplnený tým, že súd prvej inštancie vydal
prekvapivé rozhodnutie a náležite neodôvodnil, čo ho viedlo k zásadnej zmene v hodnotení vykonaného
dokazovania, a to najmä vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci.

7.4. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP žalovaná odôvodnila spôsobom

uvedeným v tomto odseku a nasledovnom odseku 7.5. Žalovaná v konaní predložila originál Opatrenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 46-24K/179/02-Ga zo dňa 23.11.2023, pričom súd prvej inštancie
skonštatoval, že toto rozhodnutia spĺňa všetky formálne náležitosti zákona. Doručenie tohto opatrenia
bolo preukázané predložením originálu poštovej obálky s podacou pečiatkou pošty Banská Bystrica 1
sdátumomodoslania25.3.2011,kdeboloznačenýodosielateľKSBanskáBystricaaadresát–žalovaná.
Predložením tohto dôkazu žalovaná vyvrátila tvrdenia žalobcu o neexistencii opatrenia a uniesla

dôkazné bremeno svojich tvrdení o nevyplatení predmetnej sumy bez právneho dôvodu. Keďže žalobca
na predložené dôkazy právne relevantným spôsobom nereagoval, nie je možné uzavrieť, že opatrenie
neexistovalo, resp. nebolo právoplatné (právoplatnosť nadobudlo doručením žalovanej). V tomto smere
je dôkazné bremeno na žalobcovi. Žalovaná sa zásadne vyhradila voči akýmkoľvek náznakom, žeby
ňou predložené opatrenie nebolo vydané „riadne“, t.j. bez vedomia Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Takáto úvaha by zrejme mala znamenať, že si ho žalovaná vyhotovila sama, respektíve bola vyhotovená
poza chrbát konajúceho sudcu.

7.5. Zjavne nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie je aj v súvislosti s určením okamihu
začatia plynutia premlčacej lehoty žalobcu na podanie žaloby. V tomto smere súd prvej inštancie v rámci

svojho prvého rozhodnutia dospel k záveru, že premlčacia lehota začala plynúť okamihom odovzdania
konkurzného spisu žalobcovi (25.6.2015) a nárok bol preto premlčaný, tak v novom rozhodnutí to už
vyhodnotiltak,želehotazačalaplynúťodprávoplatnostirozvrhovéhouznesenia.Súdprvejinštancietoto
jeho nové stanovisko riadne neodôvodnil. V tejto súvislosti žalovaná tvrdí, že správny okamih začatia
plynutia premlčacej lehoty je najneskôr deň 25.6.2015 (odovzdania spisu žalobcovi) a teda, že lehota

uplynula dňa 25.6.2017, t.j. cca 5 mesiacov pred podaním žaloby. Pokiaľ súd prvej inštancie v tejto
súvislosti poukázal na judikát – rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 27Cbi/1/2012 zo
dňa 20.2.2014, tak tu je zásadný rozdiel oproti tejto veci, pretože nejde o porovnateľný prípad, nakoľko
žalovaná si svojvoľne a bez súhlasu konkurzného súdu nevyplatila ani cent, ale išlo o výplaty na základe
riadne vydaného a doručeného Opatrenia.

7.6. Existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaná odôvodnila jednak
nesprávnym právnym posúdením otázky premlčania a tiež nesprávnym výkladom ohľadom možnosti
priznania náhrady výdavkov a správcu paušálnou formou. Konkrétne dôvody žalovanej sú uvedené
v nasledovných odsekoch 7.7. a 7.8.

7.7. V súvislosti s odôvodnením začiatku plynutia premlčacej lehoty žalovaná nesúhlasila so
záverom súdu prvej inštancie v tom zmysle, že objektívna lehota mohla začať plynúť až dňom
právoplatnosti rozvrhového uznesenia konkurzného súdu, z ktorého sa žalobca dozvedel o tomto
bezdôvodnom obohatení. Toto odôvodnenie podľa žalovanej nezodpovedá textu zákona (§ 107 ods. 2

Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že pojmovým znakom začatia premlčania
pri bezdôvodnom obohatení nie je zistenie jeho výšky, ale výlučne len zistenie, že k nemu došlo a tiež
zistenie osoby, ktorá sa bezdôvodne obohatila. Z uvedeného je zrejmé, že ustálenie výšky údajného
bezdôvodného obohatenia je právne absolútne nepodstatné. Konštatovanie súdu prvej inštancie v tom
zmysle, že subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr ako objektívna je pravdivé, ale zbytočné a jeho

záver, že v tomto prípade nedošlo ani len k uplynutiu objektívnej premlčacej lehoty nemá oporu v zákone
a súd ani nevysvetlil, na základe čoho k takému záveru dospel.

7.8. Z odborného stanoviska súdneho znalca Ing. Gdovina zo dňa 7.10.2016 jednoznačne vyplýva,
že paušál je pevne stanovená suma na úhradu výdavkov a zúčtovanie výdavkov je výlučne vyjadrením

sumáru uplatnených paušálnych výdavkov za príslušné časové obdobie. K tomuto súd prvej inštancie
nezaujal žiadne stanovisko, ale len poukázal na všeobecnú povinnosť správcu vyúčtovať odmenu
a výdavky, ktorá vyplýva priamo z ustanovenia § 29 ZKV. Napriek názoru konkurzného súdu ako aj
žalobcu (žalovaná nevyúčtovala paušálne výdavky), je faktom, že ustanovenie § 29 ZKV v skutočnostinič nehovorí o tom, že správca je bezpodmienečne povinný vyúčtovať všetky výdavky po jednotlivých
položkách, zákonodarca hovorí iba o všeobecnej povinnosti správcu na ich vyúčtovaní po speňažení
majetku a táto formulácia vôbec nevylučuje, žeby sa mohlo jednať o výdavky uplatňované paušálne,

čomu zodpovedá spôsob vyúčtovania ako ho predložila žalovaná konkurznému súdu dňa 13.2.2013.
Paušálne výdavky priznal žalovanej súd, ktorý tak mohol urobiť s ohľadom na znenie § 66 ods. 1 ZKV,
preto ich vyúčtovanie nemuselo byť logicky urobené rovnakým spôsobom ako to bolo v prípade priznania
preukazovaných výdavkov, ale len práve tak ako to uviedol súdny znalec. Žalovaná na podporu tohto
svojho stanoviska poukázala na viaceré judikáty NS ČR (sp. zn. Rv I 219/30, sp. zn. 28 Cdo 3113/2007

a sp. zn. 28 Cdo 669/2010). Podľa citovanej judikatúry, ale aj priamo zo zákona (§ 8 ods. 2 ZKV) vyplýva,
že správca má nárok na náhradu výdavkov a na odmenu a tento nárok žalovanej nemohol zaniknúť
len preto, že podľa názoru sudkyne v príslušnom konkurznom konaní žalovaná nevyúčtovala výdavky
v súlade s § 29 ZKV. Keďže žalovanej vyplýva nárok na náhradu odmeny a výdavkov z hmotného práva,
pričom na základe platného opatrenia konkurzného súdu jej bola priznaná paušálna náhrada týchto
výdavkov paušálnou formou a toto opatrenie doposiaľ nebolo zrušené, tak vyplatenie týchto náhrad

nemôže byť subsumované pod žiadnu zo skutkových podstát v zmysle § 451 a násl. OZ.

7.9. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal námietkou žalovanej, ktorú vzniesla,
a to konkrétne námietkou nedostatku jej pasívnej legitimácie. K tomuto dodala, že príslušné výdavky
boli z konkurznej podstaty vyplatené iným subjektom, pričom sebe si na základe vydaného opatrenia

vyplatila iba 17.500,- eur (50 mesiacov po 350,- eur) a nie 18.660,18 eur, na ktorú bola zaviazaná.

8. Žalobca s k podanému odvolaniu vyjadril tak, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne
správnyapretonavrhol,abyhoodvolacísúdpotvrdilažalovanúzaviazalnanahradenietrovodvolacieho
konania. Bližšie odôvodnenie jeho stanoviska je uvedené v nasledovných odsekoch 8.1. až 8.5.

8.1. Podľa žalobcu mu vôbec nie je zrejmé z akého dôvodu považuje žalovaná rozhodnutie súdu
prvej inštancie za nedostatočne odôvodnené. K tomuto žalobca dodal, že skôr prvý rozsudok súdu
prvej inštancie nebol dostatočne odôvodnený a to práve s ohľadom na žalobcove námietky v súvislosti
s existenciou Opatrenia konkurzného súdu o vyplácaní paušálnych náhrad výdavkov, pričom žalobca

poukázal na existujúce Rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ktoré sa s týmto opatrením už
vysporiadalo a neprihliadalo sa naň. Žalobca poukázal nato, že práve v nadväznosti na tento nedostatok
prvého rozsudku súdu prvej inštancie ho neskôr odvolací súd zrušil a nariadil mu v ďalšom konaní sa
náležite vysporiadať s týmito skutočnosťami.

8.2. Námietku žalovanej o neprípustnosti konania, keďže nebol zaplatený súdny poplatok sa žalobca
vyjadril tak, že je neopodstatnená. V tejto súvislosti poukázal nato, že žalobca je zo zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch oslobodený od povinnosti platiť súdne poplatky, o čom už súd prvej inštancie
v tomto konaní rozhodol, keď svojim uznesením č.k. 26Cb/116/2017- 159 na základe sťažnosti zrušil
skôr vydané rozhodnutie súdneho úradníka o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanie žaloby.

K oslobodeniu žalobcu (ako správcu konkurznej podstaty podľa ZKV) od povinnosti platiť súdne
poplatky žalobca poukázal na judikáty: NS SR sp. zn. 3Obo/6/2010 a uznesenie KS v Trnave č.k.
10Co/366/2009-66 zo dňa 30.10.2009, v ktorých je konštatované že toto oslobodenie sa vzťahuje aj na
správcov konkurzných podstát aj podľa ZKV a nie len na správcov konkurzných podstát podľa novšieho
Z.č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii.

8.3. Tvrdenia žalovanej, že odvolací súd svojim uznesením, ktorým zrušil prvý rozsudok súdu prvej
inštancie, inštruoval súd prvej inštancie ako má dokazovanie vyhodnotiť a k akým záverom má dospieť,
nie sú založené na pravde a nie je zrejmé ako žalovaná k týmto tvrdeniam dospela. Odvolací súd
iba uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude nielen opakovane posúdiť obsah

Opatrenia (v nadväznosti na žalobcom namietané skutočnosti), ale mal toto opatrenie posúdiť nie len
z hľadiska náležitostí vyžadovaných podľa § 66b ods. 2 ZKV, ale aj z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Z toho vyplýva, že odvolací súd žiadnym spôsobom neinštruoval, resp. neurčil súdu prvej inštancie
žiadne konkrétne závery, ku ktorým má dospieť, tak ako sa to snaží navodiť žalovaná. Žalobca poukázal
aj nato, že obsahom tohto rozhodnutia odvolacieho súdu sa na základe sťažnosti žalovanej zaoberal aj

Ústavný súd, ktorý sa nestotožnil so závermi sťažovateľky (žalovanej).

8.4. K predmetnému Opatreniu konkurzného súdu sa žalobca stotožnil so závermi odvolaním
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Tiež k tomu dodal, že aj keď toto rozhodnutie obsahujevšetky zákonné náležitosti, tak v tomto konaní nebolo dostatočne preukázané, že zákonný sudca
opatrenie aj skutočne podpísal a dodal, že pokiaľ administratívnym omylom došlo k expedovaniu
sudcom nepodpísaného dokumentu, tak takéto nepodpísané rozhodnutie doručením nenadobúda

atribúty právne záväzného rozhodnutia. K Opatreniu ďalej poukázal aj na stanovisko konkurzného
súdu, ktorý poukázal, že Opatrením mal byť vydaný (spätne) súhlas na vyplatenie hotových výdavkov
v mesačnej paušálnej sume, pričom použitie týchto prostriedkov malo byť správkyňou zúčtované pri
návrhu na rozvrhové uznesenie, žalovaná však napriek opakovaným výzvam súdu vyúčtovanie týchto
výdavkov v sume 17.500,- eur nepredložila.

8.5. Žalobca sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nepremlčaní žalovanej pohľadávky a dodal,
že je vylúčené, aby premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť ešte v čase,
keď bola žalovaná správkyňou. Podľa žalobcu by to bolo v rozpore s princípom spravodlivosti, keď by sa
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia mohol premlčať v čase, kedy žalobca o jeho existencii ani
nemohol vedieť, obdobne ako to nemohol vedieť ani konkurzný súd a ani veritelia. Až právoplatnosťou

rozvrhového uznesenia boli splnené všetky predpoklady pre uplatnenie nároku uplatneného v tomto
konaní. Na podporu tohto tvrdenia žalobca poukázal na Uznesenie NS SR sp. zn. 1Obo/17/2015
zo dňa 18.10.2016, podľa ktorého objektívna (3. ročná) premlčacia lehota v posudzovanom prípade
začala plynúť dňom právoplatnosti uznesenia konkurzného súdu o schválení konečnej správy. Rovnaké
závery sú podľa žalobcu per analogiam aplikovateľné aj na túto vec, pretože procesným návrhom

na vyrovnanie sa s nevyúčtovanými výdavkami žalovanej v tomto prípade stalo rozvrhové uznesenie
konkurzného súdu a až od právoplatnosti tohto rozhodnutia mohla začať plynúť akákoľvek premlčacia
lehota. Žalovaná si ako bývalá správkyňa neoprávnene ponechala sumu vo výške 19.091,58 eur
zodpovedajúcu nevyúčtovaným výdavkom a toto zistenie konkurzného súdu je záväzné aj pre iné súdy,
nakoľko ho konkurzný súd autoritatívne konštatoval a vyhlásil v rámci svojej výlučnej kompetencie danej

§ 12 ZKV a § 29 ZKV. Plynutie premlčacej doby nie je možné spájať s vyplatením preddavkov, ale ani
s ustanovením žalobcu do funkcie, prípadne s momentom prevzatia správcovského spisu od žalovanej.
Lehota mohla začať plynúť až na základe právoplatného a vykonateľného rozvrhového uznesenia,
ktorým bola určená suma neschválených a nevyúčtovaných výdavkov, ktorú je žalovaná povinná vydať.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1 CSP prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani verejný záujem. Rozsudok vyhlásil dňa 31.
októbra 2024 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, pričom o termíne a mieste verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

10. Podľa § 365 (Odvolacie dôvody) ods. 1 CSP: „(1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že : a)
neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.“

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP: „Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.“

12. Podľa § 387 ods. 2 CSP: „Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.“

13. Vychádzajúc zo skutkových zistení súdu prvej inštancie ako aj z obsahu ďalších podaní vykonaných
sporovými stranami v rámci odvolacieho konania dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je vecne správne a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.14. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým i právnym posúdením veci
a jeho rozhodnutie spĺňa všetky požiadavky podľa § 220 ods. 2 CSP. Preto odvolací súd konštatuje,

že dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k jeho rozhodnutiu boli správne. Žalovanou deklarované
odvolacie dôvody teda neboli v plnom rozsahu naplnené.

15. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia z hľadiska hmotného práva, k odvolaniu žalovanej a k podstatným
tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza nasledovné:

16. V rámci odvolacieho konania žalovaná postavila svoju obranu na existencii odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. a), b) d), f) a h) CSP. Po dôkladnom prerokovaní oprávnenosti žalovanou
namietaných odvolacích dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že ani jeden z nich nie je naplnený

a preto rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, t.j. rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanú zaviazal na nahradenie odvolacích trov žalobcu v plnom
rozsahu a to z nasledovných dôvodov:

17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP (neboli splnené procesné podmienky):

Existenciu tohto odvolacieho dôvodu sú podľa § 161 CSP súdy povinné skúmať v každom štádiu
súdneho konania a v prípade, žeby neboli procesné podmienky splnené a ich nenaplnenie nie je možné
odstrániť, tak by to malo mať za následok zastavenie konania.

17.1. Z obsahu spisu je dostatočne zrejmé, že tento odvolací dôvod nie je vo veci daný. Tento odvolací

dôvod je totiž možné považovať za naplnený iba v prípade, žeby spor trpel niektorou z týchto zásadných
procesných vád: neexistencia žaloby, vec nepatrí do právomoci súdu, konal nepríslušný súd, strana
sporu nemá právnu subjektivitu, strana sporu nie je procesne spôsobilá, existuje prekážka začatého
konania (litispendencia) alebo existuje prekážka rozhodnutej veci (res iudicatae). V tomto súdnom
konaní sú splnené všetky procesné podmienky, preto tento odvolací dôvod nie je daný.

17.2. Žalovaná v súvislosti s naplnením tohto odvolacieho dôvodu namietala skutočnosť, že žalobca
nezaplatil súdny poplatok a preto malo byť podľa nej konanie zastavené. Táto argumentácia žalovanej
nie je dôvodná a to z dôvodu, že žalobca ako správca konkurznej podstaty je podľa § 4 ods. 2 písm.
o) Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch od platenia súdnych poplatkov skutočne oslobodený.

Uvedené vyplýva aj z judikatúry, na ktorú poukázal žalobca (viď ods. 8.2). K tomuto odvolací súd ešte
dodáva, že aj v prípade, žeby žalobca nebol od platenia súdneho poplatku oslobodený, tak vychádzajúc
z ustanovenia § 10 ods. 2 písm. a) Zákona č. 71/1992 Zb. (Následky nezaplatenia poplatku) by
ku zastaveniu konania nebolo možné pristúpiť v čase po 21.12.2017, kedy súd prvej inštancie začal
konať vo veci (doručenie žaloby a jej príloh žalovanej spolu s uznesením zo dňa 21.12.2017).

18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces): Z obsahu odvolania je možné vyvodiť, že tento odvolací dôvod mal byť
podľa žalovanej daný tým, že súd prvej inštancie nedodržal zákonný postup v zmysle § 181 ods. 2 CSP,

podľa ktorého bol povinný postupovať, pretože pokiaľ by súd prvej inštancie postupoval podľa § 181 ods.
2 CSP a uviedol by svoje predbežné právne posúdenie, tak by žalovaná primerane prispôsobila svoju
procesnú obranu takto zmenenej situácii a tiež namietala, že odvolací súd zasiahol do nezávislosti súdu
prvejinštanciesvojimuznesením,ktorýmzrušilprvýrozsudoksúduprvejinštancievydanývovecisamej.
Vychádzajúc z obsahu spisu, z ktorého je zrejmý procesný postup súdu ako aj z dokazovania, ktoré bolo

stranami sporu navrhnuté a ktoré bolo vykonané, je potrebné konštatovať, že aj napriek skutočnosti, že
súd prvej inštancie nevykonal úkony podľa § 181 ods. 2 CSP, neporušil procesné práva žalovanej v takej
miere, žeby bolo porušené jej právo na spravodlivý proces.

18.1. Pokiaľ žalovaná argumentovala, že s ohľadom na neprezentované predbežné právne posúdenie

veci a s tým súvisiacu nenaplnenú možnosť žalovanej na primeranú obranu, je potrebné poukázať na
nasledovnéskutočnosti:Súdprvejinštancieužvovecirazmeritórnerozhodol,neskôrvovecirozhodoval
aj odvolací súd, preto pokiaľ súd prvej inštancie opätovne vo veci pojednával, tak zjavne nešlo o prvé
pojednávanie vo veci samej. Za tejto situácie (vo veci sa uskutočnilo viacero pojednávaní a boli užvydané aj rozhodnutia) je možné konštatovať, že keď súd prvej inštancie opätovne neoznámil svoje
predbežné právne posúdenie veci, tak toto nemohlo spôsobiť zásadné porušenie procesných práv až
v takom rozsahu, žeby bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Pokiaľ žalovaná tvrdila, žeby po

oboznámenípredbežnéhoprávnehonázoruzvolilaadekvátnuprocesnúobranu,taksohľadomnaobsah
jej obrany v tomto odvolacom konaní ani táto jej argumentácia nie je dôvodná, pretože spôsob jej obrany
je v podstate rovnaký ako počas celého konania (premlčanie pohľadávky, neexistencia bezdôvodného
obohatenia s ohľadom na vydané Opatrenie konkurzného súdu, po rozhodnutí odvolacieho súdu –
nezákonnosť jeho rozhodnutia).

18.2. Podľa žalovanej mal odvolací súd inštruovať súd prvej inštancie k tomu, ako má vykonané
dokazovanie hodnotiť a k akým záverom má dospieť, čo považuje za neprimeraný zásah do nezávislosti
súdu prvej inštancie a aj toto by malo napĺňať danosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
b) CSP. Ani toto stanovisko žalovanej nie je opodstatnené, pretože z obsahu predmetného rozhodnutia
odvolacieho súdu takéto závery, respektíve pokyny pre súd prvej inštancie nevyplývajú.

19. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci): Tento odvolací dôvod mal byť naplnený tým, že
súd prvej inštancie vydal prekvapivé rozhodnutie a náležite neodôvodnil, čo ho viedlo k zásadnej
zmene v hodnotení vykonaného dokazovania a to najmä vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci. Podľa

názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie svoje nové odvolaním napadnuté rozhodnutie dostatočne
a zrozumiteľne odôvodnil, preto tento odvolací dôvod naplnený nie je. Navyše je vhodné dodať, že
situáciu, keď novšie rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej je iné ako to bolo pri jeho skoršom
rozhodovaní, nie je možné považovať za inú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. V súdnej
praxi existuje mnoho takýchto prípadov, keď súd prvej inštancie pri svojom novom rozhodnutí rozhodne

inak, nakoľko to vyplynulo z novo zistených skutočností, respektíve z nového skutkového a právneho
posúdenia veci.

20. K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (nesprávne zistený skutkový stav
a nesprávne právne posúdenie) odvolací súd obdobne ako aj pri ostatných odvolacích dôvodoch

žalovanej zistil, že ani tieto odvolacie dôvody nie sú dané. Súd prvej inštancie v rámci svojho konania
arozhodovaniatotižsprávnezistilskutkovýstavvecianatentoskutkovýstavsprávneaplikovalpríslušné
právne normy. Bližšie odôvodnenie tohto záveru je uvedené v nasledovných odsekoch 20.1 až 20.8.

20.1. Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania žalovaná v rámci týchto odvolacích dôvodov namietala

v zásade to, že: 1, žalovaná sa bezdôvodne neobohatila na úkor úpadcu a v tejto súvislosti postavila
svoju obranu na tvrdení, že nevyúčtované výdavky v sume 350,- eur mesačne jej boli priznané sporným
Opatrením konkurzného súdu a 2, predmetná pohľadávka je premlčaná, pričom súd prvej inštancie
v tomto smere zle určil začiatok plynutia premlčacej lehoty.

20.2. Žalovaná na svoju obranu tvrdí, že nejde o bezdôvodné obohatenie, pretože jej konkurzný
súd Opatrením zo dňa 23.3.2011 udelil súhlas na vyplatenie jej výdavkov ako správkyne spätne za
obdobie od 1.2.2007 do 31.3.2011. Existencia tohto Opatrenia Krajského súdu v Banskej Bystrici
je medzi účastníkmi konania sporná nakoľko žalobca tvrdí, že neexistuje, čo žalovaná zásadne
poprela. Avšak v tomto smere odvolací súd poznamenáva, že pre rozhodnutie o nároku žalobcu na

vydanie bezdôvodného obohatenia nie je podstatné zodpovedanie otázky existencie tohto opatrenia,
ale zásadným je zistenie, či u žalovanej došlo k faktickému bezdôvodnému obohateniu alebo nie.

20.3. Sporné opatrenie malo byť vydané v rámci tzv. dozorovej činnosti konkurzného súdu pre určitú
fázu konkurzného konania v čase po schválení konečnej správy (od 1.2.2007 do 31.3.2011) v súvislosti

s ďalšími výdavkami správkyne na pokrytie následných nákladov konkurzu. Žalovaná obsah a význam
tohtoopatreniavysvetľovalanárokomnapevnestanovenúfinančnúčiastkuatospoukazomna odborné
stanovisko súdneho znalca Ing. Gdovina. Táto jej obrana však nie je opodstatnená, pretože zákon
v žiadnom svojom ustanovení (ZKV) skutočne takýto inštitút úhrady výdavkov a odmeny neobsahuje
a navyše priamo z obsahu tohto sporného opatrenia vyplýva, že použitie týchto prostriedkov malo byť

správkyňou zúčtované pri návrhu na vydanie rozvrhového uznesenia.

20.4. Podľa príslušných ustanovení (§ 30 až § 33 ZKV) sa použitie prostriedkov získaných v konkurznom
konaní rozdelí na základe rozvrhového uznesenia. Týmto rozvrhovým uznesením sa určí spôsobrozdelenia peňažných prostriedkov a to na základe schválenej konečnej správy, pričom sa samozrejme
zohľadnia aj ďalšie výdavky, ktoré správcovi vznikli v súvislosti so správou podstaty po schválení
konečnej správy. Je samozrejmé, že správca má určité výdavky spojené so spravovaním konkurznej

podstatyajpovydaníkonečnejsprávy(čojeajtentoprípad),tietovýdavkyvšaklogickyvrámcidozorovej
činnosti podliehajú schváleniu konkurzného súdu, ku ktorému dôjde práve v rámci vydania rozvrhového
uznesenia.

20.5. Konkurzný súd pri svojom rozhodovaní o schválení dodatočných výdavkov musí vychádzať

z vyúčtovania (analógia podľa § 29 ZKV). V tomto konkrétnom prípade Krajský súd v Banskej Bystrici
ako príslušný konkurzný súd svojim Rozvrhovým uznesením č.k. 46-24K/179/02-1850 zo dňa 20.9.2016
(potvrdené Uznesením NS SR zo dňa 20.6.2017) rozhodol o použití prostriedkov získaných konkurzom,
pričom neschválil nevyúčtované výdavky vtedajšej správkyne konkurznej podstaty (žalovaná) v sume
19.091,58 eur (v ich rámci 17.500,- eur paušálne výdavky a 1.591,58 eur nešpecifikované výdavky).
Žalovaná ako správkyňa konkurznej podstaty týmito finančnými prostriedkami zjavne disponovala

(získala ich v rámci konkurzného konania speňažením podstaty, prípadne inak) a pri skončení výkonu
svojej funkcie ich do podstaty nevydala. Okamihom, keď konkurzný súd na základe rozvrhového
uznesenia neschválil ich použitie na pokrytie výdavkov v súvislosti so správou podstaty, odpadol
právny dôvod na ich použitie ako vyplatenie pohľadávky proti podstate (výdavky a odmena správcu).
Žalovaná navyše žiadnym spôsobom nepreukázala, že tieto peňažné prostriedky v rámci konkurzu

vyplatila iným subjektom. Z uvedeného dôvodu sa žalovaná na úkor konkurznej podstaty úpadcu
bezdôvodne obohatila, z čoho vyplýva aj to, že žalovaná má v tomto spore nie len procesnoprávnu, ale
aj hmotnoprávnu pasívnu legitimáciu.

20.6. Žalovaná v rámci svojej obrany tiež uviedla, že svoje výdavky vyúčtovala a v tejto súvislosti

predložila jej vyúčtovanie dodatočných príjmov a výdavkov zo dňa 13.2.2013. K tomuto je potrebné
dodať, že z obsahu tohto vyúčtovania (č.l. 156) vôbec nie je zrejmé konkrétne použitie paušálne
vyplácaných súm 350,- eur mesačne. K tomuto však odvolací súd poznamenáva, že táto skutočnosť
(opodstatnenosť výdavkov) bola predmetom skúmania nato príslušného Krajského súdu v Banskej
Bystrici, ktorý o nich rozhodol svojim rozvrhovým uznesením.

20.7. Vychádzajúc z vyššie uvedeného záveru, že bezdôvodné obohatenie vzniklo na základe
Rozvrhového uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 46-24K/179/02-1850 zo dňa 20.9.2016
(potvrdené Uznesením NS SR zo dňa 20.6.2017), je možné uzavrieť (ako to správne urobil aj súd prvej
inštancie), že 3 ročná objektívna premlčacia lehota začala plynúť od 7.8.2017, kedy sa toto rozhodnutie

stalo právoplatným. Ďalej je potrebné dodať, že v rovnaký deň začala plynúť aj 2 ročná subjektívna
premlčacia lehota, pretože až tento deň sa žalobca ako správca konkurznej podstaty úpadcu dozvedel
o tom, že k bezdôvodnému obohateniu skutočne došlo. Žaloba žalobcu bola podaná dňa 4.12.2017,
zčohojezrejmé,ževzmysle§107ods.1a2Občianskehozákonníkakpremlčaniupohľadávkynedošlo,
pretože premlčacia doba pred podaním žaloby neuplynula.

20.8. Žalovaná na svoju obranu tiež argumentovala svojim zákonným právom na zaplatenie odmeny
a výdavkov podľa § 8 ZKV a v tejto súvislosti poukázala na viacero vyššie citovaných judikátov. K tomuto
odvolací súd dodáva, že obsah tohto rozhodnutia s týmto zákonným právom nie je v rozpore, pretože
predmetom sporu je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a nie na vrátenie poskytnutej

odmeny, respektíve preplatených výdavkov, ktoré navyše žalovaná v tomto konaní (ani v príslušnom
konkurznom konaní) nijako konkrétne nešpecifikovala.

21. Žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu úspešný, preto vychádzajúc
z obsahu § 255 ods. 1 CSP, bolo správne a zákonné aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti

žalovanejnahradiťžalobcovitrovykonaniavrozsahu100%.Obdobnezdôvoduplnéhoúspechužalobcu
a jeho oslobodenia od súdnych poplatkov, bolo zákonné a správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie
o povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok za podanie žaloby.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a to tak,

že plne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnej žalovanej náhradu trov konania v rozsahu podľa
pomeru jeho úspechu v odvolacom konaní, t.j. v plnom rozsahu.23. O výške nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne samostatným uznesením
poverený súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP ).

24. V zmysle vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak ako
je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).