Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/76/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120201292
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2120201292.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov:

JUDr. Peter Duman a JUDr. Erika Tischlerová, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
adresa D. XXX/XX, E., zastúpená na doručovanie písomností splnomocnenkyňou: C. A. C., nar.
XX.XX.XXXX, adresa F. XXX/X, E., proti žalovanému: C. G., nar. XX.XX.XXXX, adresa XXX XX C.,
zastúpenému advokátom: JUDr. Marián Havrila, so sídlom Nám. Slobody 13, Michalovce, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 31C/8/2020-667
zo dňa 19.04.2023 - odvolanie žalobkyne voči časti zamietajúceho výroku IV. o zaplatenie sumy 4.158
eur za úroky z neplánovaných pôžičiek, sumy 4.300 eur za nedodržanie technologického postupu pri

zatepľovaní domu a sumy 10.000 eur za nemajetkovú ujmu a odvolanie žalovaného voči výroku V.
o trovách konania, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zamietajúceho výroku IV.
o zaplatenie sumy 4.158 eur za úroky z neplánovaných pôžičiek, sumy 4.300 eur za nedodržanie
technologického postupu pri zatepľovaní domu a sumy 10.000 eur za nemajetkovú ujmu, ako aj
v napadnutom výroku V. o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti o odvolaní
žalobkyne v plnom rozsahu.

III. Žalobkyni priznávavočižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavčastioodvolaní
žalovaného v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie úrokov
z omeškania 5 % ročne zo sumy 10.693 eur od 14.07.2016 do zaplatenia zastavil, výrokom II. uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 10.693 eur a zmluvnú pokutu 4.300 eur, a to všetko do

3 dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom III. uložil žalovanému povinnosť odovzdať žalobkyni všetky
doklady o kúpe materiálov, najmä doklady ku všetkým komponentom strechy stavby zhotovovanej podľa
zmluvy o dielo zo dňa 24.07.2015 potrebné na riadne uplatnenie reklamácie; výrokom IV. vo zvyšku
žalobu zamietol a výrokom V. rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 33 ods. 2, § 34, § 37 ods. 1, § 40

ods. 2, § 40a, § 41, § 49a, § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1, § 112 prvá veta, § 417 ods. 1, § 420 ods. 1, 3,
§ 442 ods. 1, § 488, § 489, § 494, § 544 ods. 1, 2, § 545a, § 546, § 548 ods. 1, § 550 ods. 1, § 631, § 633
ods. 1 prvá veta, § 642 ods. 2, § 644, § 651, § 657 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“) a vecne tým, že žalobkyňa uzatvorila dňa 24.07.2015 zmluvu o dielo so žalovaným, vystupujúcimako konateľ spoločnosti BOC - System, s. r. o., v ktorej sa zhotoviteľ zaviazal zhotoviť rodinný dom do
termínu 14.07.2016, pričom dňa 14.07.2017 žalobkyňa zaslala žalovanému odstúpenie od zmluvy, dňa
11.08.2017 bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, vo februári 2017 bol žalovaný vzatý do väzby v inej

trestnej veci a dňa 12.09.2018 bol podmienečne prepustený. Za účelom vyhotovenia stavby zaplatila
žalobkyňa sumu spolu 130.712,60 eura, a to žalovanému 96.469,25 eura a iným majstrom 34.246,35
eura. Žalovaný nedokončil všetky stavebné etapy podľa zmluvy o dielo. Sporným medzi stranami bolo to,
či sú jednotlivé nároky premlčané, či žalovaný zanechal a odovzdal stavbu vo funkčnom a obývateľnom
stave tak, aby žalobkyňa mohla požiadať o vydanie kolaudačného rozhodnutia, či v rámci etapy č. 55

chýbala iba omietka, či ďalšie pôžičky boli čerpané v súvislosti s navýšením platieb za stavbu, či došlo
k zásahu do práva na súkromie žalobkyne v rozsahu odôvodňujúcim vyplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy v peňažnej forme.

3. Súd uzavrel, že u žalobkyne nie je daná vecná legitimácia na uplatnenie nároku na náhradu škody
špecifikovanej ako škody, ktorá mala žalobkyni vzniknúť v súvislosti s nedokončením rodinného domu

v zmluvnom termíne a neoprávneným pozastavením prác na stavbe, uplatneného vo výške 4.158,- eur
za úroky z neplánovaných pôžičiek, ktoré boli žalobkyňa s matkou nútené čerpať, aby mohli uhradiť
duplicitné platby a za navýšené úroky o 5 splátok z pôžičky poskytnutej na stavbu rodinného domu.
Súd však zo zmluvy o pôžičke zo dňa 02.10.2015 (čl. 244, 245) zistil, že dlžníkom z tejto zmluvy, a
teda osobou, ktorej boli na jej základe poskytnuté peňažné prostriedky (a je ich povinná vrátiť) vo výške

70.000,- eur, bola H. C. a nie žalobkyňa, ktorá v zmluve vystupuje iba v pozícii ručiteľa. V zmluve je
dohodnutá lehota splatnosti 12 mesiacov od dátumu pripísania prostriedkov na účet dlžníka. Z potvrdení
o transakciách (čl. 251-253) je zrejmé, že peňažné prostriedky zo zmluvy o pôžičke boli vyplatené na
účet H. C. ako dlžníčky. Rovnako zo zmluvy o pôžičke zo dňa 26.09.2016 na sumu 150.000,- CZK (č.l.
260, 261) vyplýva, že dlžníkom je H. C. (ktorej boli prostriedky i vyplatené a následne ich aj vracala -

potvrdenia o transakciách č. l. 263, 264, 265) a žalobkyňa je opäť iba ručiteľom. Taktiež v prípade zmluvy
o spotrebiteľskom úvere zo dňa 30.05.2016 (čl. 266-269) bola dlžníkom s povinnosťou vrátiť čerpané
peňažné prostriedky H. C. (ktorá ich i splácala - potvrdenie o transakcii č. l. 270) a nie žalobkyňa. Pretože
žalobkyňa nebola dlžníčkou týchto pôžičiek, a teda nikdy nemala osobne povinnosť vrátiť peňažné
prostriedky (§ 657 OZ), ktoré boli na základe daných zmlúv čerpané, nevznikla jej v súvislosti s týmito

zmluvami, navýšením platených úrokov (ktoré by sa inak neplatili), či celkovou úhradou úrokov (pri
spotrebiteľskej zmluve), alebo stratou na výmennom kurze, škoda. Akýkoľvek nárok na náhradu škody
v súvislosti s nútených čerpaním, či preplatením týchto pôžičiek mohol vzniknúť iba samotnej dlžníčke,
ktorá jediná mala povinnosť z týchto právnych úkonov plniť, táto však nie je sporovou stranou konania.
Skutočnosť, že žalobkyňa bola v prípade dvoch pôžičiek ručiteľkou (§ 546 OZ), je z hľadiska jej vecnej

legitimácie v danom prípade irelevantná, keďže jej ako ručiteľke nikdy nevznikla povinnosť z daných
zmlúv plniť (uvedené ani netvrdila), na tieto zmluvy sama neplnila (neuhrádzala tak ani úroky, ktorých
vrátenia v podobe náhrady škody sa domáha) a jej pozícia bola iba v podobe zabezpečenia plnenia
záväzku hlavného dlžníka (ktorý sa zaväzuje, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak si tieto povinnosti
nesplní sám dlžník v primeranej dobe po tom, čo ho veriteľ na plnenie vyzve - § 548 ods. 1 OZ), ktorý

svoju povinnosť podľa tvrdení žalobkyne vždy splnil riadne v zmysle zmlúv. Ak by aj žalobkyňa ako
ručiteľka určitý dlh sama splnila, nevznikol by jej nárok na náhradu škody voči žalovanému, ale primárne
nárok v zmysle § 550 ods. 1 OZ voči dlžníkovi, ktorý porušil svoju povinnosť plniť. Preto domáhať
sa nároku uplatneného žalobkyňou v podobe škody spôsobenej uhradením úrokov z neplánovaných
pôžičiek a za navýšené úroky o 5 splátok z pôžičky poskytnutej na stavbu rodinného domu, ako aj za

kurzovústratupripôžičkezodňa26.09.2016,moholibadlžníkzdanýchzmlúvopôžičke,ktorémuvznikla
povinnosť, také úroky uhradiť a tieto aj následne uhradil. Keďže týmto dlžníkom nebola žalobkyňa, nie je
v danej časti žaloby vecne legitimovaná, na ktorú skutočnosť súd prihliadol ex offo, a z ktorého dôvodu
žalobu v predmetnej časti zamietol.

4. Žalovaný v konaní namietal premlčanie nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy a ostatných
žalobkyňou uplatnených nárokov. Súd dospel k záveru, že nároky žalobkyne uplatnené žalobou a
priznané súdom nie sú premlčané. Žalobkyňa si totiž svoje nároky voči žalobcovi uplatnila už v trestnom
konaní v marci 2017, čo preukazuje trestné oznámenie doručené OR PZ Trnava dňa 22.03.2017 (č.l.
642-644), priamo v ktorom si uplatnila voči žalovanému nárok na náhradu škody vo výške celkom

45.829,- eur, pozostávajúcej zo zmluvnej pokuty 28.100,- eur za nedodržanie termínu hrubej stavby a
stavby na kľúč, 13.572,- eur za nezabezpečenie prác a nedodanie materiálu, za ktorý uhradili platby a
za škody, 4.157,- eur za úroky a nemajetkovú ujmu 10.000,- eur. Následne listinou uplatnenie nároku na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 02.10.2017 (čl. 85-87) si žalobkyňa v trestnomkonaní uplatnila nárok na náhradu škody 95.425,- eur, zahŕňajúci i zmluvné pokuty 3.800,- eur za
nedokončeniehrubejstavby,34.800,-eurzanedokončeniestavbynakľúča32.100,-eurzanedodržanie
technologického postupu. Trestným rozkazom sp. zn. 6T/49/2019 zo dňa 18.09.2019, právoplatným

dňa 12.12.2019 (č.l. 645) bola žalobkyňa so svojím nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný
proces. Žalobkyni tak do podania žaloby dňa 07.02.2020 z premlčacej doby uplynula iba krátka časť
(keď dielo malo byť zhotovené do dňa 14.07.2016) v rozsahu menej ako jedného roka pri väčšine
nárokov (najviac pri nároku na zmluvnú pokutu za nedodržanie termínu hrubej stavby, ktorá mala byť
podľa zmluvy zhotovená ešte v novembri 2015, ktorý nárok však taktiež nie je premlčaný - uplynulo

z neho nie viac ako 27 mesiacov, pri zákonnej premlčacej dobe zmluvnej pokuty tri roky - § 101 OZ),
keď premlčacia doba jednotlivých nárokov počas trestného konania, v ktorom žalobkyňa preukázateľne
uplatnila svoj nárok na náhradu škody a v tomto konaní riadne pokračovala (§ 112 OZ), neplynula
(spočívala) a opätovne začala plynúť až dňa 12.12.2019. Premlčacie doby jednotlivých nárokov (ani
najkratšia do úvahy prichádzajúca subjektívna lehota pri nárokoch na náhradu škody (§ 106 ods. 1
OZ), a lehota troch rokov pri ostatných nárokoch), tak do dátumu podania žaloby neuplynuli a nároky

žalobkyne uplatnené žalobou nie sú premlčané. Rozdiel v uplatnenej výške nárokov v jednotlivých
listinách odôvodňovala žalobkyňa postupným zisťovaním ďalších skutočností a chybou v písaní, pričom
podstatná je skutočnosť, že konkrétne nároky (typovo a dôvodovo) si v trestnom konaní voči žalovanému
uplatnila. Rozdiel v uplatnenom nároku na zmluvnú pokutu za nedodržanie termínu stavby na kľúč
(uplatnený v trestnom konaní v sume 34.800,- eur, namiesto 36.800,- eur uplatňovaných žalobou) nie

je v konaní relevantným aj s poukazom na skutočnosť, že žalobkyni bol tento žalobou uplatnený nárok
priznaný iba v časti 4.300,- eur, v ktorej nebol premlčaný.

5. Zmluva o dielo bola žalovaným uzatvorená v mene iného subjektu (spoločnosti BOC - System. s.r.o.,
pričom žalovaný vystupoval pod identitou konateľa spoločnosti), keďže však žalovaný v skutočnosti

nemal oprávnenie konať za daný subjekt, konal zaň bez akéhokoľvek plnomocenstva, je z tohto konania
zaviazaný sám, keďže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu
neschválil (§ 33 ods. 2 OZ). Žalobkyňa podľa § 33 ods. 2 OZ využila svoje zákonné oprávnenie a
domáhala sa voči žalovanému ako reálnemu zhotoviteľovi podľa zmluvy o dielo (s ktorým zmluvu
uzatvorila) riadneho splnenia jeho záväzku zo zmluvy o dielo (§ 633 ods. 1 a § 644 OZ) a následných

nárokov v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo (napr. zmluvných pokút), na ktoré jej vznikol nárok
v zistenom rozsahu, keďže žalovaný ako zhotoviteľ si nesplnil riadne všetky povinnosti, ktoré na
seba sám zmluvou o dielo prevzal. Žalovaný sa zmluvou o dielo ako zhotoviteľ zaviazal postaviť
pre žalobkyňu ako objednávateľa rodinný dom špecifikovaný v čl. IV zmluvy (na parcele č. 304/34 v
katastrálnom území I. D. zapísanej na LV č. XXX) v zmysle platného stavebného povolenia, projektovej

dokumentácie, cenovej ponuky zo dňa 12.07.2015 a výpisu stavebných etáp (čl. III bod 3.1 Zmluvy).
Keďžežalovanýsinesplnilriadnevšetkypovinnostivzmyslezmluvyodielovzniklamupovinnosťzaplatiť
žalobkyni sumu celkom 10.693,- eur, ktorú si žalobkyňa uplatňovala ako škodu za nedodanie materiálu
a nezabezpečenie prác, ktoré boli zo strany žalobkyne riadne zaplatené a v súvislosti s rozdielom
medzi vyúčtovaným a reálne dodaným množstvom materiálu a prác. Súd žalobkyni tieto jej nároky v

celom rozsahu priznal, majúc za preukázanú existenciu skutkového stavu v zmysle skutkových tvrdení
a argumentácie žalobkyne, podložených konkrétnymi dôkazmi. Žalobkyňa preukázala, že žalovaný
nevykonal riadne všetky stavebné etapy, ktoré podľa zmluvy mal a nevyúčtoval riadne skutočne dodaný
materiál a práce, pričom skutočnosť, že mu boli vyplatené platby podľa ním predložených potvrdení
sama osebe nepreukazuje riadne vykonanie stavebných etáp. Žalobkyňa dôvodila, že žalovaný žiadal

úhradu niektorých platieb i vopred (na nákup materiálu a pod.), pričom žalovaný nepreukázal, že ním
zhotovované dielo bolo zhotovené kompletne a riadne podľa zmluvy. Súd mal žalobkyňou predloženými
dôkazmi jednoznačne vyvrátenú obranu žalovaného, že vyplatením platieb za jednotlivé etapy (ktoré
platby mali byť uskutočnené až po plnení etapy) je preukázané ich riadne a úplné dokončenie. Náhradu
tejto škody súd žalobkyni voči žalovanému, ktorý za ňu zodpovedá (§ 420 OZ), pretože si riadne

nesplnil svoje povinnosti podľa zmluvy, priznal v sume ňou celkovo uplatňovanej 10.693,- eur (hoci podľa
jednotlivých položiek v ich súčte predstavovali sumu o niečo vyššiu).

6. Žalobkyňa si žalobou uplatňovala tiež nárok na zmluvné pokuty. Súd žalobkyni priznal nárok na
zmluvnú pokutu za nedodržanie termínu stavby na kľúč v sume 4.300,- eur, keď v zmluve o dielo

našiel platný právny základ iba pre túto časť danej zmluvnej pokuty. V ostatnom rozsahu uplatňovaných
zmluvných pokút, t.j. v časti zmluvnej pokuty za nedodržanie termínu vykonania hrubej stavby v sume
3.800,- eur, za úmyselné nedodržanie technologických postupov v sume 32.100,- eur, ako aj v časti
zmluvnej pokuty za nedodržanie termínu stavby na kľúč v časti sumy 32.200,- eur, žalobu zamietol.Na základe znenia ustanovení zmluvy (čl. VI bod 6.4, čl. XII bod 12.3) upravujúcich nárok žalobkyne
na zmluvnú pokutu súd dospel k záveru, že zmluvná pokuta za nedodržanie termínu zhotovenia je
účastníkmi dojednaná iba pre prípad omeškania s odovzdaním celej stavby. Z ustanovenia čl. XII

bodu 12.3 zmluvy je zrejmé, že zhotoviteľ mal vykonať hrubú stavbu v termíne do 14.11.2015, a
celé dielo dokončiť do 14.07.2016. V nasledujúcom texte ustanovenia však zmluva spája následok
omeškania v podobe povinnosti úhrady zmluvnej pokuty 100,- eur denne iba s omeškaním odovzdania
stavby. Hrubá stavba predstavovala v zmysle zmluvy iba určité štádium zhotovovania diela, avšak
omeškanie s vykonaním hrubej stavby neoprávňuje žalobkyňu k uplatňovaniu si zmluvnej pokuty od

žalovaného, pretože povinnosť uhradiť zmluvnú pokutu je naviazaná na omeškanie s odovzdaním
stavby. Odovzdanie stavby sa pritom v zmysle čl. VI bod 6.4 Zmluvy má uskutočniť na základe zápisnice
oodovzdaníaprevzatídielaspoločnesprevzatímprávoplatnéhokolaudačnéhorozhodnutiaokolaudácii
stavby pri zhotovení celého diela. Pojem odovzdania (diela) je pritom v Zmluve spomínaný zásadne
vo význame odovzdania celého diela po jeho zhotovení, v zmluve nie sú upravené priebežné formálne
“odovzdávania” častí diela, či jednotlivých stavebných etáp, tieto sa iba evidujú v stavebnom denníku

(čl. VII bodu 7.2 Zmluvy). Keďže žalovaný nemal zmluvne uloženú povinnosť “odovzdať” žalobkyni
hrubú stavbu, nemohla mu vzniknúť povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu za omeškanie s jej odovzdaním,
preto súd žalobkyni tento nárok nepriznal. Vo vzťahu k zmluvnej pokute za omeškanie s odovzdaním
stavby (nedodržanie termínu stavby na kľúč) súd uzavrel, že táto zmluvná pokuta bola dojednaná
určite a zrozumiteľne a žalobkyni na ňu vznikol nárok, ktorý si uplatnila a súčasne nie je premlčaný,

avšak súd jej priznal nárok na túto zmluvnú pokutu iba v sume 4.300,- eur (za 43 dní omeškania). V
zmysle dotknutého ustanovenia Zmluvy bola jednoznačne určená splatnosť tejto zmluvnej pokuty, a to
do 20 pracovných dní odo dňa vzniku nároku na zmluvnú pokutu (pri omeškaní s ktorým plnením mala
žalobkyňa nárok na úhradu úrokov z omeškania, ktorý si ale neuplatnila), t.j. bez potreby ďalšieho úkonu
zo strany žalobkyne, s tým, že ak zhotoviteľ neuhradí objednávateľovi zmluvnú pokutu najneskôr do 30

pracovných dní, zmluva o dielo stráca svoju platnosť a účinnosť. Žalovaný žalobkyni žiadnu zmluvnú
pokutu neuhradil, na základe daného ustanovenia zmluvy potom došlo k zániku platnosti a účinnosti
zmluvy, a to dňa 27.08.2016 (uplynutím 30 pracovných dní od prvého dňa omeškania s odovzdaním
stavby - 15.07.2016), od ktorého dátumu nie je možné žalobkyni priznať ďalšiu zmluvnú pokutu za
omeškanie, keď v danej dobe už zmluva neexistovala a nepredstavovala tak právny základ pre zmluvnú

pokutu za ďalšie dni omeškania. Keďže však zmluva nezanikla ex tunc (od začiatku), ale až následne
(ex nunc), vznikol žalobkyni nárok na zmluvnú pokutu za dni počas ktorých trvalo omeškanie žalovaného
a súčasne existoval právny základ pre zmluvnú pokutu v podobe zmluvy o dielo (celkom 43 dní).
Zmluvné strany mali záujem na ukončení trvania (platnosti a účinnosti) zmluvy v prípade nesplnenia
povinnosti zhotoviteľa uhradiť zmluvnú pokutu, na čo súd prihliadol a žalobkyni priznal zmluvnú pokutu v

rozsahu dohodnutom zmluvne stranami. Vzhľadom na zánik platnosti a účinnosti zmluvy dňa 27.08.2016
potom už v konaní nemalo právnu relevanciu neskoršie odstúpenie od zmluvy žalobkyňou. Termín
dokončenia diela a odovzdania stavby bol účastníkmi zmluvy jasne dohodnutý na deň 14.07.2016.
Žalovaný v konaní netvrdil žiadny konkrétny predĺžený termín odovzdania stavby, žiadne konkrétne
dôvody časového predĺženia a takéto jeho formálne a konkrétne predĺženie ani nepreukázal. Žalovaný

tvrdil, že ku dňu opustenia stavby dokončil všetkých 54 stavebných etáp, žiadnu z etáp nenechal
rozpracovanú, posledných 5 etáp nezačal. Povinnosťou žalovaného ako zhotoviteľa stavby bolo riadne
dokončiť všetky stavebné etapy a dielo (vrátane stavebných etáp 56-59) aj s energetickým certifikátom
skolaudované odovzdať žalobkyni v termíne do 14.07.2016. Obrana žalovaného, že nedokončil iba
stavebnú etapu 55 a následné etapy, tak nemohla byť úspešná. K riadnemu odovzdaniu stavby (na

kľúč), v dohodnutom termíne nedošlo, pričom práve na toto neodovzdanie je viazaný aj vznik nároku na
zmluvnú pokutu, a preto žalobkyni vznikol nárok na uhradenie zmluvnej pokuty za nedodržanie termínu
odovzdania stavby na kľúč, ktorý jej súd priznal v sume 4.300,- eur.

7. Súd nepriznal žalobkyni nárok na zmluvnú pokutu za nedodržanie technologického postupu, keď

mal za to, že takáto zmluvná pokuta nebola v zmluve dohodnutá určito a platne. Zo znenia čl. XII
bodu 12.3 Zmluvy nie je totiž zrejmé, odkedy presne má vzniknúť povinnosť hradiť takúto zmluvnú
pokutu, pričom určenie tohto dňa je súčasťou konečného určenia výšky zmluvnej pokuty, ktorá musí
byť určená jasne, resp. musí byť jasne určený aspoň spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty, inak je
neplatná (§ 544 ods. 2 OZ). Deň odkedy má byť hradená zmluvná pokuta nie je presne určiteľný ani z

povahy veci, kde porušenie technických noriem, či technologického postupu a odchýlky od nich môžu
byť posudzované výrazne subjektívne najmä vzhľadom na okamih, kedy k takému porušeniu dôjde,
resp. kedy začne. V prípade zmluvnej pokuty ako sankcie za porušenie zmluvy musia byť účastníkom
jasné jej základné náležitosti (konkrétne vymedzené OZ) špecifikované v písomnej zmluve jednoznačnea bez možností pochybností o nich. Žalobkyňa si nárok na zmluvnú pokutu uplatňovala v súvislosti
s tým, že žalovaný začal dňa 04.07.2016 vykonávať práce na zateplení domu, tieto však trvali dlho
a finálne neboli dokončené, je teda zrejmé, že nesprávny technologický postup je práve v časových

súvislostiach trvania procesu zatepľovania. V prípade zmluvnej pokuty špecifikovanej v určitej sume za
dni (nie ako paušálnej sumy), je potrebné presne a určito uviesť prvý deň, od ktorého sa takáto zmluvná
pokuta bude aplikovať (keď takéto určenie je súčasťou určenia výšky zmluvnej pokuty, resp. potrebné na
možnosť jej určiteľnosti, ako základnej náležitosti dojednania o zmluvnej pokute). V tomto prípade nie
je konkrétne určeným ani určiteľným, ktorý deň má byť považovaný za prvý deň žalobkyňou tvrdeného

porušenia technologického postupu žalovaného, s dôsledkom vzniku povinnosti hradiť zmluvnú pokutu.
V zmysle ustanovení zmluvy nie je zrejmé, či ide o každý deň, kedy sa postup žalovaného odchýli
od technických noriem, postupov, či stavebného povolenia a následne sa napraví (čo by nebolo v
stavebníctve reálne udržateľným), alebo či má ísť o vážne odklony, ktoré môžu mať reálne následky a
trvajú dlhodobejšie, prípadne, či sa uvedené skúma až od 14.07.2016, dokedy mal mať žalovaný priestor
na zhotovovanie stavby a následné odovzdanie finálneho diela so svojou vlastnou zodpovednosťou.

Samotná formulácia porušení “ak zhotoviteľ nedodrží stavebné technológie, všeobecne záväzné právne
predpisy,technickénormy,projektovúdokumentáciualebostavebnépovolenie”jetiežveľmivšeobecnou
a dávajúcou neobmedzené možnosti uplatňovania tejto zmluvnej pokuty voči zhotoviteľovi. Pre určitosť
dojednania o zmluvnej pokute (počítanej na dni), bolo nevyhnutné presne špecifikovať termín začiatku
porušenia povinnosti žalovaným v tomto smere, napr. datovaním od výzvy objednávateľa na nápravu,

či uplynutia lehoty niekoľkých dní od upozornenia objednávateľa či stavebného dozoru bez odstránenia
nedostatkov a pod., ktoré by umožňovali zhotoviteľovi odstrániť prípadné objednávateľom posúdené
nedostatky a v prípade nesplnenia tejto povinnosti by vznikla nová povinnosť na úhradu zmluvnej pokuty
za nedodržanie (konkrétne vytknutého) technologického postupu, od konkrétneho, jasne určeného dňa.
Keďže však zmluva žiadne takéto ustanovenie neobsahuje, považoval súd dojednanie o zmluvnej

pokute(vzhľadomnaneurčeniekonkrétnehodňazačiatkuporušeniapovinnostizhotoviteľom-pripokute
uplatňovanej za konkrétne dni) za neurčité, neobsahujúce základnú zákonom požadovanú náležitosť, a
preto neplatné. Praktický problém s aplikáciou daného ustanovenia zmluvy preukazujúci jeho neurčitosť
vyplýva aj zo zisteného skutkového stavu. Podľa nesporných tvrdení žalobkyne, žalovaný práce na
povrchových úpravách exteriéru začal realizovať 04.07.2016, pričom od 19.07.2016 na prácach plynulo

nepokračoval. Z uvedeného je zrejmé, že za začiatok počítania lehoty, od kedy by mal vzniknúť
nárok na zmluvnú pokutu, nie je možné použiť dátum dohodnutého ukončenia stavby. Za uvedené
omeškanie už bol žalobkyni priznaný osobitný nárok na zmluvnú pokutu, pričom v čase uplynutia lehoty
na zhotovenie stavby, neuplynula ani v zmysle tvrdení žalobkyne lehota, ktorá by znamenala porušenie
technologického postupu žalovaným pri zatepľovaní (práce na zatepľovaní v danom čase prebiehali 10

dní). Žalobkyňa uvádzala, že žalovaný ani po troch mesiacoch od začatia prác na povrchových úpravách
stále nedokončil ani len 2. krok technologického postupu. Ani z uvedeného však nie je možné určiť, ktorý
konkrétny deň by mal byť dňom začiatku porušenia technologického postupu. Žalobkyňa si nárok na
zmluvnúpokutuuplatnilazadniod04.07.2016do31.05.2017stým,žezohľadňuje10dní,kedyžalovaný
vykonávalprácenazateplenídomu.Dňomzačiatkuporušeniatechnologickéhopostupužalovanýmvšak

nemôže byť žalobkyňou uvádzaný deň 04.07.2016, keď sama uvádza, že v tento deň žalovaný začal
práce na zatepľovaní a problém v technologickom postupe bol v trvaní prác, ich nedokončení a vystavení
materiálu riziku poškodenia a degradácie. Z nároku pritom nie je možné iba jednoducho odpočítať
desať dní, kedy žalovaný práce vykonával, keď prestávky (niekedy i niekoľkodňové) vo vykonávaní
stavebných prác (či už z dôvodov na strane účastníkov, počasia, či iných dôvodov) sú bežným javom

a neznamenajú porušenie technologických postupov. Súd nemohol žalobkyni ňou uplatňovaný nárok
priznať ani vzhľadom na zánik platnosti a účinnosti zmluvy dňa 27.08.2016, keď do času zániku
platnostizmluvyodzačatiavykonávaniapredmetnýchpovrchovýchúprav,priktorýchžalobkyňanamieta
technologický postup a uplatňuje si v súvislosti s nimi zmluvnú pokutu, neuplynulo viac ako jeden a
trištvrte mesiaca. Uvedená doba nie je pri zabezpečovaní zatepľovania rodinného domu dobou zásadne

prevyšujúcou obvyklý čas zateplenia s možnosťou konštatovania porušenia technologického postupu,
keď priemerný čas, za ktorý je možné zatepliť stredne veľký rodinný dom je jeden mesiac. K zmluvným
pokutám uplatňovaným žalobkyňou súd dodal, že sumu zmluvnej pokuty priznanú žalobkyni celkom vo
výške 4.300,- eur, považuje za primeranú charakteru (hodnote a významu) porušenia zabezpečovaných
povinností žalovaného, ktorý zanechal stavbu s nedokončením niektorých prvkov, avšak zvnútra v stave

dokončenom na 90 %.

8. Súd nepriznal žalobkyni ňou uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 10.000,- eur, keď nemal za preukázané, že by žalobkyni takýto nárok vznikol. Žalobkyňa v konaníuvádzala viacero aspektov konania žalovaného pri uzatváraní zmluvy a počas jej plnenia, ktorými malo
dôjsť k hrubému zásahu do jej práva na súkromie s dôsledkom vzniku nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalovaný s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy nesúhlasil, argumentoval

tým, že žalobkyňa s ním podpisovala zmluvu o dielo dobrovoľne, nebola pod nátlakom inej osoby,
žalovaný nebol odsúdený za trestný čin podvodu, žalobkyni reálne dom postavil a žalobkyňa sa chce
na jeho úkor obohatiť. Súd poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
predstavujekvalifikovanýnároknaodškodnenievzniknutejujmyvprípadezásahudoochranyosobnosti.
Na naplnenie predpokladov náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje vážnejší zásah do

subjektívnych práv chránenej osoby (§ 13 ods. 2 OZ). Suma uplatňovaná žalobkyňou vo výške 10.000,-
eur (ktorú výšku žalobkyňa bližšie neodôvodnila) býva ako náhrada nemajetkovej ujmy vyplácaná
napríklad pozostalým v prípadoch úmrtia blízkej osoby, ktorou stratou dochádza k vážnemu zásahu
do ich práva na súkromie. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch býva vyplácaná aj v prípade
škody spôsobenej poškodeným osobám trestnými činmi (najmä násilného charakteru), ktoré priamo
zasahujú ich osobnosť a dôstojnosť a mávajú na osobnosti poškodeného i dlhodobé následky. Súd v

prípade žalobkyne dospel k záveru, že nebolo do jej práva na ochranu osobnosti zasiahnuté spôsobom
odôvodňujúcim priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný bol síce preukázateľne
odsúdený za trestný čin neoprávneného podnikania, avšak objektom ochrany tohto trestného činu v
zmysle Trestného zákona nebola priamo žalobkyňa, ale celá spoločnosť a jej záujem na ochrane pred
konaním osôb bez osobitného povolenia (a súčasnej kontrole týchto osôb), ktoré sa na činnosť vyžaduje

zo zákona. Nemožno konštatovať, že by žalobkyni vznikla škoda týmto trestným činom. Skutková
veta daného trestného činu sa zameriava na výkon činnosti páchateľom bez povolenia, nie vznik
škody poškodenému, ktorá nie je do popisu skutkovej podstaty trestného činu, a teda ani do skutkovej
vety nijako zahrnutá. Žalovaný nebol odsúdený za trestný čin podvodu, či sprenevery (ktoré skutkové
podstaty trestných činov sa zameriavajú priamo na ochranu poškodených osôb ako ich objektov), keď

trestné konanie, ktoré sa ďalej viedlo voči žalovanému za jeho skutok vo vzťahu k žalobkyni bolo
zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t.j. z dôvodu, že skutok nie je trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci. Civilný súd je viazaný rozhodnutím o tom, či bol spáchaný trestný čin,
a tak vo vzťahu k posudzovaniu nároku žalobkyne vychádza z toho, že voči nej nebol spáchaný trestný
čin, ktorým by jej vznikla škoda. Žalobkyni tak nie je možné priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

ako obeti trestného činu, ktorým by jej bola spôsobená škoda. Žalovaný bol za ním spáchaný trestný
čin už odsúdený a riadne potrestaný. Súčasne si žalobkyňa v konaní uplatňuje svoje nároky v súvislosti
s občianskoprávnym zmluvným vzťahom so žalovaným (nedomáha sa neplatnosti právneho úkonu), a
to vrátane zmluvných pokút dohodnutých v zmluve o dielo, ktoré jej boli i v časti 4.300,- eur priznané.
Na celkovú nekorektnosť konania žalovaného vo vzťahu k žalobkyni a jej konkrétne aspekty potom súd

prihliadol pri rozhodovaní o trovách konania. Žalobkyňa na odôvodnenie svojho nároku uvádzala viacero
súvislostí a následkov konania žalovaného, ktoré mali predstavovať zásah do jej práva na súkromie,
avšak viaceré sa jej priamo netýkali. Ide konkrétne o znemožnenie predaja bytu v plánovanom termíne,
keď žalobkyňa nebola vlastníčkou daného bytu, ktorý sa plánoval v súvislosti s dostavbou rodinného
domu predať, pretože vlastníčkou bola jej matka H. C., a preto nemožnosťou predaja daného bytu

v plánovanom termíne nemohlo dôjsť k zásahu do práva na súkromie žalobkyne. Rovnako nutnosť
čerpania pôžičiek na duplicitné platby iným firmám resp. majstrom nemôže predstavovať zásah do jej
práva na súkromie, keď nebola dlžníkom daných pôžičiek. Súd sa tiež nestotožnil s tvrdením žalobkyne,
že sa nemohla priamo domáhať spôsobených škôd a ujmy v občianskom súdnom konaní z dôvodu, že
zmluvu uzatvorila s osobou, ktorá nefigurovala na zmluve, tzn. z dôvodu, že žalovaný podpísal zmluvu

podvodným spôsobom pod ukradnutou identitou. Žalobkyňa v tomto konaní reálne žalovala žalovaného
domáhajúc sa nárokov z ich zmluvného vzťahu, tieto nároky jej boli v nezanedbateľnom rozsahu i
priznané (a to vrátane zmluvnej pokuty, ktorej právnym základom je práve občianskoprávna zmluva
uzatvorená so žalovaným), a teda je zrejmé, že sa mohla domáhať i domáhala náhrady jej vzniknutých
škôdvcivilnomsporovomkonaní.PrávnyporiadokSRupravujerežimposúdeniasituácie,ktoránastalav

prípade vzťahu žalobkyne a žalovaného, ktorý je povinný nahradiť žalobkyni vzniknuté škody v súvislosti
s nedodržaním jeho povinností, ktoré na seba zmluvou prevzal. Medzi žalobkyňou a žalovaným ide
teda o zmluvný záväzok a nároky vyplývajúce z jeho nedodržania v preukázanom rozsahu, resp. o
náhradu škôd, ktoré preukázateľne vznikli konaním žalovaného, ktorých nárokov sa žalobkyňa mohla
domáhať. Skutočnosť, že žalobkyňa bola uvedená do omylu ohľadne osoby žalovaného, pričom v

prípade poznania jeho totožnosti by zmluvný vzťah neuzatvorila, je opäť skutočnosťou, z ktorej žalobkyni
vznikli osobitné práva (podľa § 49a OZ mala žalobkyňa možnosť domáhať sa neplatnosti právneho
úkonu urobeného v omyle), ktoré sa však rozhodla nevyužiť a domáhala sa priamo nárokov zo zmluvy
(vrátanenárokunazmluvnépokuty).Ostatnéžalobkyňouuvádzanédôvodypriznanianárokunanáhradunemajetkovej ujmy v peniazoch predstavujú porušenia povinností žalovaného z uzatvorenej zmluvy o
dielo, ktorých odstránenia následkov v podobe úhrady duplicitných platieb iným majstrom, úhrady iných
škôd, či zmluvnej pokuty spôsobenej omeškaním dokončenia stavby na kľúč, sa žalobkyňa už domáha

priamo v tomto konaní. S porušením zmluvných povinností žalovaného priamo súvisí aj skutočnosť,
že žalobkyňa si musela najať iných majstrov na dokončenie niektorých etáp, týmto priamo platila, že
sa sťahovala do rodinného domu inokedy ako pôvodne plánovala a pod. Všetky tieto aspekty sú však
súvislosťami posudzovanými v rámci zmluvného vzťahu žalobkyne a žalovaného, na základe ktorého jej
užpreporušeniezmluvnýchpovinnostížalovaným(vpreukázanom,činespornomrozsahu)bolipriznané

ňou uplatňované civilné nároky. Je bežnou skutočnosťou, že v prípade zmluvných vzťahov, zvlášť v
prípade vzťahov zložitejšieho charakteru (akým zmluva o dielo na výstavbu nehnuteľnosti je), dochádza
niekedy k nedodržaniu niektorých zmluvných povinností, či nespokojnosti, ako aj súvisiaceho stresu na
strane niektorého z účastníkov. Nedodržanie zmluvných povinností (a následky ním vyvolané, napríklad
v potrebe opravy pôvodných prác, omeškania a pod.) však ako také nepredstavuje dôvod vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale je základom možnej žaloby na uplatňovanie

si vzniknutých nárokov v civilnom sporovom konaní podľa znenia dohodnutej zmluvy, či v podobe
nárokov na náhradu škody. Stres, ktorý žalobkyňa uvádza, že prežívala v súvislosti s nedodržaním
povinností žalovaného a odstraňovaním jeho následkov (ktorý bližšie nešpecifikuje, neudáva jeho
osobitné dlhodobé dôsledky, súvisiace preukázateľné konkrétne zdravotné poškodenia, či obmedzenia),
predstavuje súvisiacu skutočnosť v prípade porušenia zmluvných povinností niektorou zo zmluvných

strán, rovnako ako stres zo samotnej skutočnosti uzatvárania zložitej zmluvy, zodpovedností, ktoré
táto so sebou prináša a pod. Nie je prijateľným, aby v prípade nedodržania zmluvných záväzkov
(ktoré nevyhnutne vedie k stresu na strane porušením dotknutého účastníka, ktorý sa na splnenie
zmluvných povinností spoliehal) dotknutej zmluvnej strane vznikal súčasne automaticky i nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Avšak vzhľadom na špecifickosť tejto veci, kedy žalovaný

konal voči žalobkyni nekorektne a protizákonne, počas vykonávania diela ju klamal, vydával sa za
osobu, ktorou nie je, či odkazoval majstrov na žalobkyňu aj v súvislosti s úhradami (či tvrdil, že
ona sama mu nezaplatila, a preto im nemôže zaplatiť on - čo následne žalobkyňa vždy vyvrátila
potvrdeniami o platbách, ktoré tvrdenia žalobkyne neboli žalovaným sporované), svojím konaním jej
spôsobil nadbytočný stres vo väčšom rozsahu ako iba pri bežnom porušení zmluvných povinnosti

(bez prítomnosti prvku nekorektnosti a klamstva), má súd za to, že daným konaním žalovaného, ktoré
sa týkalo priamo osoby žalobkyne došlo k zásahu do osobnosti žalobkyne, avšak nie v rozsahu,
ktorý by vyžadoval odškodnenie vzniknutej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nekorektnosť konania
žalovaného si v tomto prípade prirodzene vyžadovala jeho ospravedlnenie, ktorého sa však žalobkyňa
nedomáhala, a teda jej súd takýto nárok nemohol priznať. Nebolo však preukázané, že by v súvislosti

s uvedeným konaním žalovaného (jeho nekorektnosťou, či klamlivým tvrdením žalovaného majstrom,
že mu žalobkyňa nevyplatila peniaze, a preto im on nemôže zaplatiť) došlo k vážnemu zásahu do
osobnosti žalobkyne (klamlivé tvrdenie žalovaného nebolo prednesené verejne (uvedené žalobkyňa
ani netvrdila), nemalo žiadne špecifické následky, nepôsobilo zásadne difamačne voči žalobkyni,
žalobkyňa v následnej komunikácii s majstrami mohla predniesť i podložiť vlastný postoj a preukázať tak

práve nekorektnosť žalovaného, ktorý tak svojím konaním v konečnom dôsledku znížil najmä vlastnú
dôstojnosť v spoločnosti. Žalobkyňa uvádzala, že žalovaný poškodzoval jej dobré meno pred mnohými
majstrami, pričom v jej očierňovaní pokračuje aj pred súdom (na pojednávaní dňa 06.07.2022), kde
tvrdil, že “každý kto tam prišiel zabuchol dvere a povedal, že nikdy v živote tam už nevkročí, proste
také mali konflikty s pani žalobkyňou”. Súd sa potom pri formulovaní konkrétneho napádaného výroku

žalobkyňouzaoberaliotázkou,čidanývýrokžalovanéhomoholpôsobiťvovzťahukžalobkynidifamačne
v smere možnosti priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (či bol objektívne
spôsobilý privodiť vážnu ujmu na cti alebo dobrej povesti osoby v očiach ostatných fyzických osôb),
pričom dospel k záveru, že tomu tak nie je. V konaní nebolo preukázané, aká konkrétna ujma bola
žalobkyni výrokom žalovaného spôsobená, resp. mohla byť spôsobená, žalobkyňa sa o tomto výroku

žalovaného dozvedela a bol vyslovený iba v súvislosti s prebiehajúcim konaním a obranou žalovaného,
nie z verejne prístupných zdrojov, čo samotné poukazuje na nespôsobilosť výroku spôsobiť žalobkyni
akúkoľvek difamačnú ujmu. V prípade ochrany osobnosti v súvislosti s ochranou dobrého mena je totiž
relevantnásamotnáformaapodstatanapádanýchvýrokovžalovaného,tentosvojevýroky(čivyjadrenia)
neprezentoval verejne, či v komunite, kde sa zdržiava žalobkyňa, svoj výrok uvádzal v civilnej sporovej

veci v rámci jeho výsluchu priamo konajúcemu súdu. Nejde o verejné prednesenie výroku, ale o dôkazný
prostriedok, s ktorým právo sa oboznámiť majú len konkrétne úradné osoby a sporové strany konania,
a teda česť, dôstojnosť a dobrá povesť žalobkyne (ktorá mala okamžitú možnosť sa k daným tvrdeniamžalovaného vyjadriť) nemôže byť takýmto výrokom priamo dotknutá, keď nejde o výrok, ktorý by bol
verejne šírený, či s ktorým by bola oboznámená širšia komunita, v ktorej žalobkyňa žije.

9. Súd žalobkyni vo výroku III. priznal ňou uplatňovaný nárok na uloženie povinnosti žalovanému
odovzdať jej všetky doklady o kúpe materiálov, najmä doklady ku komponentom strechy stavby
zhotovovanej podľa zmluvy o dielo zo dňa 24.07.2015 potrebné na riadne uplatnenie reklamácie,
ktorý nárok žalovaný nijako nesporoval, pričom v konaní nebolo preukázané, že by žalobkyni takéto
dokumenty už boli žalovaným odovzdané. Povinnosť vydať dokumentáciu vyplýva žalovanému z čl. XV

bodu 15.1 písm. c) zmluvy.

10. Súd uviedol, že nevykonal dokazovanie navrhované žalobkyňou v podobe predvolania osôb
uvádzaných žalovaným v jeho výpovedi zo dňa 06.07.2022, resp. aby súd prihliadal na tvrdenia
žalovaného ako na klamlivé, či predloženie daňového priznania žalovaného preukazujúceho, že na
stavbách dosahoval zisky, ako aj iné dôkazy, ktoré žalobkyňa navrhovala predložiť zo strany žalovaného

na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení, keď skutkový stav považoval za dostatočne zistený v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie veci, pričom vykonanie ďalšieho dokazovania by nebolo hospodárnym a
nemalo potenciál zmeniť právne posúdenie veci súdom. Súd priamo prihliadal na nepravdivosť tvrdenia
žalovaného uvedeného na pojednávaní dňa 06.07.2022 ohľadne žalobkyne, keď preukazovanie jeho
pravdivosti v prípade žaloby na ochranu osobnosti je dôkazným bremenom osoby, ktorá tvrdenie

vyslovila. Rovnako v prípade iných návrhov na vykonanie dokazovania (žalobkyňou), ktoré majú
preukazovať tvrdenia žalovaného, bolo na samotnom žalovanom, aby takéto dôkazy predložil, inak
v prípade sporovania, súd jeho tvrdenia považuje za nepreukázané, bez potreby vyzývať ho na
predloženie konkrétnych dôkazov.

11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 257 CSP. Prihliadol na to, že v zmysle
zásady úspechu, by nárok na náhradu trov konania v tomto konaní mal žalovaný, keďže bol úspešnejší,
nakoľko žalobkyni bola z uplatňovanej sumy 97.251,- eur priznaná suma 14.993,- eur, a teda bola
úspešná v rozsahu cca 15 % uplatňovaného majetkového nároku, čo zodpovedá úspechu žalovaného
85 % a jeho čistému úspechu 70 %. Žalobkyňa bola ďalej úspešná v časti nároku na vydanie dokladov

o kúpe. Súd však dospel k záveru, že v konaní sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
nepovažoval za spravodlivé náhradu trov konania žalovanému priznať. Dôvody hodné osobitného
zreteľa videl najmä v skutočnostiach vyplývajúcich z podstaty veci, sekundárne aj v procesnom postupe
žalovaného. Skutočnosti vyplývajúce z podstaty veci a odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania
žalovanému videl súd v tom, že je to práve žalovaný, ktorý svojím nekorektným konaním voči žalobkyni

a nesplnením svojich povinností zavinil potrebu tohto konania, pričom žalobkyňu klamal a uviedol do
omylu v jeho osobe, a to priamo tým, že jej úmyselne uviedol inú identitu. Celková náročnosť celého
procesu uplatňovania nárokov a právna zložitosť veci v situácií, kedy žalobkyňa vystupuje v konaní bez
právneho zastúpenia, v spojení s charakterom konania žalovaného, jeho klamstvom a odsúdením za
trestný čin neoprávneného podnikania vytvárajú obraz skutkového stavu veci, v ktorom súd nepovažoval

za spravodlivé priznať žalovanému náhradu trov konania. Uvedenému nasvedčuje aj viacnásobná
nespornásnahažalobkyneeštepredzačatímkonaniaomimosúdneriešenieveci(opakovanýmivýzvami
žalovanému bez jeho odozvy). Skutočnosti vyplývajúce z procesného postupu potom súd videl v tom, že
sporové strany odkázal (za účelom zmierneho riešenia veci, ktoré má mať vždy prednosť) na mediačné
konanie, s ktorým obe strany súhlasili s tým, že sa ho zúčastnia. Uvedeného mediačného konania

sa však žalovaný efektívne nezúčastnil, pričom aj podľa správy mediátorky práve žalobkyňa bola tou,
ktorá sa zúčastnila mediačného stretnutia a mala veľkú snahu dosiahnuť mimosúdnu dohodu, žalovaný
však na snahu mediátorky nereagoval. Kontaktovala ho opakovane telefonicky, čakalo sa na jeho
návrat na Slovensko, následne s mediátorkou komunikovať prestal, nereagoval ani na maily, mediátorku
nekontaktoval ani následne, a to napriek prísľubu. Súd tak vyhodnotil dané konanie žalovaného ako

neefektívne, nesmerujúce ku skutočnej snahe o zmierne riešenie veci, iba zbytočne predlžujúce konanie
a potvrdzujúce nekorektnosť prístupu žalovaného k žalobkyni. Za daného stavu mal súd za to, že sú
splnené podmienky na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému podľa § 257 CSP.

12. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie, a to v rozsahu časti

zamietajúceho výroku IV., konkrétne v časti zamietnutia nárokov na zaplatenie sumy 4.158 eur za úroky
z neplánovaných pôžičiek, sumy 4.300 eur za nedodržanie technologického postupu pri zatepľovaní
domu a sumy 10.000 eur za nemajetkovú ujmu. Žiadala, aby v tomto rozsahu odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil a uvedené sumy jej priznal, vrátane nároku na náhradu trov konania. Ako odvolaciedôvody uviedla, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP).
Uviedla, že v konaní si neuplatňovala náhradu škody za úroky z neplánovane čerpaných pôžičiek

v postavení ručiteľa, ale v postavení blízkej osoby, ktorá čerpala pôžičky. Vecná legitimácia vyplýva
z ust. § 115 a nasl. OZ. V čase čerpania pôžičiek s matkou žili trvale v spoločnej domácnosti a spoločne
uhrádzali náklady na svoje potreby. V súčasnosti naďalej žijú v spoločnej domácnosti a spoločne
hospodária, aj keď vlastníkom rodinného domu je žalobkyňa a v prospech matky je zriadené vecné
bremeno. Táto skutočnosť vyplýva zo žaloby, súvisiacich vyjadrení a predložených dôkazov. Trestné

oznámenie zo dňa 15.03.2017 podávala žalobkyňa spoločne s matkou, ktorá ju splnomocnila na
zastupovanie v danom konaní a spoločne si v trestnom konaní uplatňovali aj nárok na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy. V trestnom rozkaze sp. zn. 6T/49/2019 zo dňa 18.09.2019 však bola s nárokom
na náhradu škody odkázaná na civilný proces iba žalobkyňa. Súd teda na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, ale aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď
uplatňoval ustanovenia OZ vzťahujúce sa na ručenie a ručiteľa, nakoľko náhradu škody v tomto bode

si žalobkyňa neuplatňovala z tohto postavenia, ale z postavenia blízkej osoby a existencie spoločnej
domácnosti a spoločného hospodárenia v ňom, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v trestnom konaní
bola na náhradu škody a nemajetkovej ujmy odkázaná len ona. Za úroky z neplánovaných pôžičiek jej
teda mala byť priznaná náhrada škody vo výške 4.158 eur.

13. K časti, ktorou súd prvej inštancie žalobkyni nepriznal nárok na zmluvnú pokutu za nedodržanie
technologického postupu, keď mal za to, že táto zmluvná pokuta nebola v zmluve dohodnutá
určito a platne, žalobkyňa poukázala na znenie ust. § 633 ods. 1 OZ a § 651 OZ a dôvodila, že
zmluvné dojednania sa nemajú vykladať formalisticky, ale v zmysle toho, čo zmluvné strany skutočne
zamýšľali, pričom v zmysle OZ, ako aj zmluvy o dielo, bol žalovaný povinný vykonať dielo riadne

a v dohodnutom čase a podľa záväzných technických noriem. Žalobkyňa preukázala, že žalovaný
v rámci neoprávneného podnikania nielen, že porušil jednotlivé ustanovenia zmluvy o dielo, ale pri
výstavbe rodinného domu boli z jeho strany porušené aj záväzné technické normy vzťahujúce sa na
realizáciu diela. Žalovaný preto znáša zodpovednosť za všetky škody spôsobené porušením zmluvy
o dielo, ako aj predmetných ust. OZ, ako aj za všetky poškodenia stavby, nakoľko žalobkyni dielo

nikdy neodovzdal do užívania a porušením technologických postupov najmä pri zateplení, ktoré bolo
podmienkou stavebného povolenia nemohol byť rodinný dom skolaudovaný až do jeho realizácie iným
zhotoviteľom. Zo zmluvy o dielo jasne vyplýva, že žalovaný bol povinný dodržiavať technologické
postupy počas celej doby výstavby, čo vyplýva aj z kolaudačného rozhodnutia, príslušných STN,
ako aj z projektovej dokumentácie. Zákon pri zmluvnej pokute ukladá len povinnosť písomného

dojednania a určenia výšky pokuty, resp. spôsobu jej určenia, čo v zmluve o dielo naplnené bolo. Pri
technologickom postupe nie je možné exaktne špecifikovať obdobie, kedy sa technologický postup
bude aplikovať, ale všetky technologické postupy by mali byť zrealizované k termínu odovzdania
stavby, aby stavba mohla byť skolaudovaná v zmysle stavebného povolenia. Túto povinnosť žalovaný
nikdy nesplnil, pretože stavba z jeho strany nebola nikdy dokončená ani odovzdaná, pretože nielenže

stavbu nedokončil, ale porušil technologické postupy, najmä pri zateplení, ako je opísané v žalobe,
vyjadreniach na súd a podložené dôkazmi. K 14.07.2016 mala byť odovzdaná kompletne dokončená
stavba a k tomuto dátumu mali byť zrealizované všetky práce na stavbe za dodržania technologických
postupov stanovených predmetnými dokumentmi, príslušnými normami a zákonmi. Za nedodržanie
technologického postupu mala byť teda priznaná náhrada škody minimálne vo výške 4.300 eur.

14. Ďalej žalobkyňa namietala voči zamietnutiu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000
eur. Dôvodila, že bola žalovaným pri podpise zmluvy uvedená do omylu v osobe, s ktorou podpisuje
zmluvu. Žalovaný pri uzatváraní zmluvy o dielo účelovo vystupoval pod cudzím menom a cudzou
firmou, nielen aby prekryl svoju trestnú minulosť a negatívne referencie na jeho osobu, ale spoliehal

sa na to, že v prípade podania žaloby voči jeho osobe spochybní platnosť zmluvy a vyhne sa
akejkoľvek zodpovednosti. Žalobkyňa predložila dôkazy vo veci podvodu a sprenevery a podniká
ďalšie kroky, pretože zo strany OČTK došlo k opakovaným procesným pochybeniam a hrubým
porušeniam príslušných zákonov. Tieto podania žalobkyne neboli zatiaľ vybavené, pričom svojou
nezákonnou činnosťou OČTK žalobkyňu priamo poškodili v ďalšom konaní. Ak objektom trestného

činu neoprávneného podnikania je celá spoločnosť a jej záujem na ochrane pred konaním osôb bez
osobitného povolenia, súdy nechránili spoločnosť, ktorej je žalobkyňa súčasťou, pred trestnou činnosťou
žalovaného. Žalovaný sa opakovane dopúšťal majetkovej trestnej činnosti, ako aj neoprávneného
podnikania, keď podnikal bez oprávnenia a vykonával odbornú činnosť, na ktorú nebol oprávnený.Žalovanému bola ukladaná podmienka na podmienku. K nepodmienečnému trestu bol odsúdený len pri
ostatnom majetkovom trestnom čine. Ukladanie podmienečných trestov pri opakovaných majetkových
trestných činoch viedlo žalovaného k sofistikovanejším spôsobom podnikania, a to, že sa začal

opakovane vydávať za iné osoby a opakovane podnikať bez oprávnenia. Takže trestné súdy porušili
svoju elementárnu povinnosť, a to chrániť žalobkyňu ako súčasť spoločnosti pred týmto recidivistom.
Nemožnosť predaja bytu sa žalobkyni priamo dotýkala a priamo ovplyvňovala výstavbu rodinného domu
a úroky z pôžičiek čerpaných v dôsledku neschopnosti žalovaného ukončiť výstavbu rodinného domu
v zmluvne dohodnutom termíne (§ 115, § 116 OZ). Neschopnosť žalovaného riadne realizovať výstavbu

rodinného domu pramenila z dôvodu, že žalovaný nemal žiadne praktické skúsenosti s výstavbou
diela v zmluvne dohodnutom rozsahu, ani nedisponoval oprávnením na realizáciu diela. Právny vzťah
k nehnuteľnosti nie je rozhodujúci, rozhodujúca je reálna existencia spoločnej domácnosti a spoločné
hospodárenie, resp. nakladanie s majetkom. Konanie žalovaného počas výstavby rodinného domu,
ktoré realizoval bez náležitého povolenia a k realizácii ktorej sa dostal podvodným konaním, žalobkyni
priamo veľmi hrubým spôsobom zasiahlo do súkromného života. Civilnú žalobu žalobkyňa mohla podať

až po nadobudnutí právoplatnosti trestného rozkazu zo dňa 18.09.2019, keď ju trestný súd odkázal
s náhradou škody na civilný súd a potom, ako bola v trestnom konaní preukázaná totožnosť žalovaného.
Ak by túto žalobu podala predtým, stačilo žalovanému prehlásiť, že ju nikdy nevidel a žiadnu zmluvu
s ňou neuzavrel. Keďže totožnosť žalovaného bola v trestnom konaní preukázaná, snažil sa žalovaný
spochybniť aspoň platnosť zmluvy na tom základe, že ju podpísal pod cudzím menom. Nie je normálne

a je v rozpore s dobrými mravmi vydávať sa za inú osobu, vykonávať podnikateľskú činnosť bez
náležitého oprávnenia a praxe a uchádzať sa o zákazku, ktorú žalovaný nikde v minulosti nerealizoval.
Obsahom právnej úpravy ochrany osobnosti je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý je spôsobilý vyvolať
ohrozenie alebo porušenie práv. Zákon nevylučuje, že k zásahu do osobnostných práv a poškodzovaniu
dobrého mena nemôže prísť pri záväzkových právach. Práve v takýchto prípadoch má byť zabezpečená

zvýšená ochrana dobrého mena. Porušenie práva na česť môže byť spôsobené len takými skutkovými
tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutého subjektu v očiach ostatných
fyzických osôb a teda pôsobiť difamačne. Nie je tu rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, postačuje
objektívna spôsobilosť príslušného konania spôsobiť takúto ujmu. Takisto je nerozhodný úmysel, aby
takéto skutkové tvrdenia pôsobili difamačne. Zákon teda nevyžaduje, aby osočujúce vyjadrenia boli

prednesené verejne, tieto však boli prednesené pred tretími osobami a živé tvrdenia o tom, že si
žalobkyňa neplní svoje finančné záväzky považuje za hrubý zásah do jej osobnostných práv, ktoré
vznikli priamo konaním žalovaného pri plnení zo zmluvy. Zákon chráni občana najmä pred rozširovaním
nepravdivých tvrdení. Je nerozhodné pri akej príležitosti, resp. v súvislosti s akou činnosťou bola
zasiahnutá osobnostná integrita fyzickej osoby. Nie je teda podstatné, že žalobkyňa mohla predniesť

svoj postoj k tomuto osočovaniu. Žalobkyňa nevidí dôvod požadovať ospravedlnenie od človeka, ktorý
mal dostatok času sa jej ospravedlniť a nielen, že tak nespravil, ale pokračoval v osočovaní jej osoby
aj pred súdom. Ak by nedošlo k nepravdivým tvrdeniam žalovaného pri výkone neoprávnenej činnosti,
ktorú nemal ani právo vykonávať, nemusela žalobkyňa obhajovať pred inými osobami svoje dobré meno.
Takéto osočovanie by ako hrubý zásah do svojho osobného života považoval každý jednotlivec. Pre

hanlivú povahu určitého tvrdenia sa nevyžaduje, aby bolo všeobecne chápané ako hanlivé. Stačí, ak
tvrdenie môže mať takýto účinok len u určitej skupiny ľudí. Je potrebné vychádzať nielen z použitých
výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za
ktorýchdošloktvrdeniu.Neoprávnenýmzásahomjevzásadekaždénepravdivétvrdenie,ktorézasahuje
právo chránené ustanoveniami OZ. Ak podľa súdu ide o porušenie zmluvných záväzkov a súd považuje

za normálne, že sa žalovaný vydával za inú osobu, prezentoval sa ako osoba s praktickými znalosťami
s výstavbou rodinných domov, pričom nedisponoval ani oprávnením na realizáciu diela, nieto praktickými
skúsenosťami, že dom staval žalobkyni recidivista opakovane právoplatne odsúdený za majetkovú
trestnú činnosť a neoprávnené podnikanie, ktorý už pred podpisom zmluvy vedel, že reálne môže nastať
situácia,ženedokončídomvzmluvnomtermíne,nakoľkovtomčasebolovočinemuvznesenéobvinenie

a že v následnom konaní mu vzhľadom na jeho predchádzajúcu trestnú činnosť hrozí nepodmienečný
trestodňatiaslobody,žedvadniprednasťahovanímsadodomu,boldomvneobývateľnomstaveatvrdí,
že žalobkyňa nepreukázala, že tieto skutočnosti jej vyvolali stres a hrubo zasiahli do jej súkromia, tak
tým dáva najavo, že byť slušným občanom sa nevypláca. Žalovaný sa ako opakovane trestaná osoba
za majetkové trestné činy pohyboval po jej pozemku, v jej rodinnom dome, mal prístup k jej majetku, čím

zasahoval do jej súkromnej sféry a pri poznaní týchto skutočností, by mu žalobkyňa nikdy nedovolila
ani len prekročiť hranicu svojho pozemku, nieto mu ešte zverovať finančné prostriedky. Konanie
žalovaného presiahlo akékoľvek hranice týchto vzťahov a hrubým spôsobom zasiahlo do súkromia
žalobkyne a jej osobnej cti. Pokiaľ súd poukazoval na to, že vyjadrenia žalovaného neboli prednesenéverejne, tak žalobkyňa poukazovala na to, že pojednávanie je verejné. Tiež na požiadanie musí byť
rozsudok v anonymizovanej forme sprístupnený ktorejkoľvek osobe. Aj ničím nepodložené tvrdenia
žalovaného pred súdom majú schopnosť vyvolať zákonom zakázané účinky. Ak sa prednesené výroky

dostanú na verejnosť, alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je tu daná objektívna spôsobilosť vyvolať
následky týkajúce sa osobnosti občana. Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačí
zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanoveniami zákona.
Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. Pri práve na ochranu občianskej cti, kde následok spočíva v znížení
vážnosti u spoluobčanov a v ohrození postavenia a uplatnenia občana v spoločnosti, by zisťovanie

takýchto okolností mohlo byť v rozpore s cieľom právnej úpravy ochrany osobnosti. Uplatňovanie
nemajetkovej ujmy v trestnom konaní má zväčša svoj právny základ v iných právnych odvetviach, tak
ako podvod, sprenevera alebo neoprávnené podnikanie. Škodu v súhrne predstavujú majetková škoda
a nemajetková ujma. Žalobkyňa si svoje nároky riadne uplatnila v trestných konaniach, nakoľko jej vznikli
v dôsledku trestnej činnosti žalovaného. Nemajetková ujma 10.000 eur za zásahy do jej súkromného
života a dobrého mena je primeraná vzhľadom na konanie žalovaného.

15. K odvolaniu žalobkyne podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok
považuje okrem výroku o trovách konania za zákonný, spravodlivý a vydaný na základe rozsiahleho
dokazovania. Žalobkyňa nie je vecne legitimovaná v nároku na náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť
v súvislosti s nedokončením rodinného domu v zmluvnom termíne a neoprávneným pozastavením prác

na stavbe vo výške 4.158 eur za úroky z neplánovaných pôžičiek, nakoľko zo zmluvy o pôžičke zo
dňa 02.10.2015 vyplýva, že dlžníkom bola H. C. a nie žalobkyňa, ktorá je iba ručiteľom. Ručenie je
vedľajším vzťahom, ktorý je odvodený od vzťahu hlavného – zmluvy o pôžičke. Ručiteľ vstupuje do
právneho vzťahu až v momente, keď dlžník nie je schopný platiť svoje záväzky, k čomu v danom
prípade nedošlo. Rovnako tomu je tak aj v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere z 30.05.2016.

Tvrdenie žalobkyne v odvolaní o jej vecnej legitimácii odvodenej z § 115 a nasl. OZ, teda z postavenia
blízkejosobynemôžeobstáť.Vecnúlegitimáciunapodávaniežalôbnemožnoodvodzovaťodpostavenia
blízkej osoby, nakoľko žalobcom v sporovom konaní má byť osoba, ktorej svedčí právo, ktoré si
uplatňuje, avšak v danom prípade žalobkyni nesvedčí právo na náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť
v súvislosti s nedokončením rodinného domu v zmluvnom termíne a neoprávneným pozastavením prác

na stavbe vo výške 4.158 eur za úroky z neplánovaných pôžičiek. Pokiaľ ide o odvolanie žalobkyne voči
nepriznaniu jej nároku na zmluvnú pokutu za nedodržanie technologického postupu, tak nepochybne, ak
byúčelomčl.XIIbodu12.3zmluvyodieloboloustanoveniezmluvnejpokutyajzanedodržaniepostupov,
bola by v zmluve dohodnutá, resp. uvedená určitejšie, zrozumiteľnejšie. Súd tak správne vyhodnotil
následok omeškania v podobe povinnosti úhrady zmluvnej pokuty iba s omeškaním odovzdania stavby.

Žalovaný trvá na tom, že nárok na uplatnenie nemajetkovej ujmy žalobkyňou je nedôvodný, účelový
s cieľom vymôcť od žalovaného finančné prostriedky, nakoľko žalobkyni preukázateľne nevznikla žiadna
nemajetková ujma a už vôbec nie v takom rozsahu, ktorý by zakladal náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 10.000 eur, pričom táto výška nebola ani v celom konaní žalobkyňou riadne
odôvodnená a preukázaná. Žalovaný žiadnym spôsobom nezasiahol do práva na súkromie žalobkyne,

ktorý by mal odôvodňovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tak ako to uvádza súd
v odôvodnení. Žalovaný preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny, okrem výroku V. a navrhoval, aby bol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, nakoľko žalobkyňa zapríčinila odvolacie konanie bez zjavného dôvodu
a žalovanému tak vznikajú ďalšie finančné výdavky.

16. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne podala žalobkyňa písomné vyjadrenie (replika),
v ktorom odkázala na dôvody uvedené vo svojom odvolaní. Trvala na tom, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil vo výroku IV. tak, že žalobkyni prizná sumu 4.158 eur za úroky z neplánovaných
pôžičiek, sumu 4.300 eur za nedodržanie technologického postupu pri zatepľovaní a sumu 10.000 eur

za nemajetkovú ujmu, ako aj trovy konania. Uviedla, že žalobkyni patrí právo podať odvolanie, pričom
nebolo povinnosťou žalovaného vyjadrovať sa k odvolaniu a zvyšovať tak svoje náklady.

17. K vyjadreniu žalobkyne podal žalovaný písomné vyjadrenie (duplika), v ktorom zotrval na svojich
predošlých písomných a ústnych vyjadreniach v konaní. Uviedol, že žalobu považuje od začiatku za

účelovú s cieľom obohatiť sa na úkor žalovaného, keď sa žalobkyňa domáhala nároku vo výške 97.251
eur, pričom v konaní bolo preukázané, že žalovaný zhotovil viaceré stavebné etapy, a preto žalobný
nárok bol značne nadhodnotený a nedôvodný. Žalovaný žalobkyni reálne postavil dom, za ktorý mu
zaplatila sumu 96.469,25 eura. Podanou žalobou od žalovaného žiadala náhradu škody vo výške 97.251eur, teda o 781,75 eura viac, ako mu sama skutočne zaplatila. Celková suma za dom, ktorú žalobkyňa
zaplatila bola 130.712,60 eura, z toho žalovanému 96.469,25 eura a ostatným majstrom 34.243,35
eura. To od začiatku konania svedčilo o účelovom konaní žalobkyne. Celkovo teda stavba domu stála

130.712,60 eura, po odpočítaní nároku 97.251 eur, by tak dom žalobkyňu vyšiel len na 33.461,60 eur.
Žalobkyňa v konaní nepreukázala zásah zo strany žalovaného do jej osobnostných práv. Žalovaný
žiadnymspôsobomnezasiaholdoprávanasúkromiežalobkyne,ktorýbyodôvodňovalnároknanáhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur. Preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okrem
výroku V. ako vecne správny potvrdil.

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu jeho výroku V. podal odvolanie aj žalovaný z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP). Mal za to, že
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania neboli splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 257
CSP, a preto navrhoval, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalovanému priznal nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 70 %, prípadne aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku V.
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. K nariadenému mediačnému
konaniu uviedol, že mal záujem o mimosúdne vyriešenie veci, avšak nie v rozsahu, v akom to navrhla
žalobkyňa, teda úhradu vo výške 100.000 eur. Žalobkyni po pojednávaní ponúkol ako mimosúdne
vyriešenie sporu sumu 5.000 eur, pričom žalobkyňa sa opakovane vyjadrila, že nižšiu sumu neprijme

a nemá záujem sa ani dohodnúť na sume, ktorá by bola nižšia ako 100.000 eur. Pokus o ďalšie rokovania
týkajúce sa mimosúdneho vyriešenia veci teda stratili význam. Neúspech mediačného konania nemožno
dávať za vinu výlučne žalovanému, nakoľko cieľom mediačného konania je uzavrieť dohodu, k čomu
z dôvodu požadovania neprimeranej a neopodstatnenej sumy žalobkyňou nedošlo, avšak pričinením
oboch strán sporu takéto konane nemôže byť na ťarchu výlučne žalovanému ako dôvod nepriznania

náhrady trov konania podľa § 257 CSP. Žalovanému vznikli trovy v tomto konaní a dokonca navýšené,
nakoľko príslušný bol práve Okresný súd Trnava, pričom žalovaný v záujme hospodárnosti sa snažil
trovykonaniaminimalizovať,tedanezúčastňovalsavšetkýchnariadenýchpojednávanízdôvoduvýkonu
práce v zahraničí a netrval ani na účasti právneho zástupcu (ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní
a súhlas s uskutočnením pojednávania bez prítomnosti zo dňa 24.01.2023 a 18.04.2023), ale podával

písomné vyjadrenia, aby v prípade úspechu v spore boli tieto čo najnižšie. Žalovaný teda nezapríčinil
trovy konania a ani sa ich žiadnym spôsobom nesnažil navýšiť. Od začiatku konania považoval žalovanú
sumu za neprimeranú a násobne navýšenú. Základnou zásadou pri priznávaní nároku na náhradu trov
konania je zásada úspechu a aplikácia § 257 CSP prichádza do úvahy len ak zodpovedá osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Ust. § 257 CSP nepredstavuje

ľubovôľu súdu, ide o výnimočný inštitút, ktorého uplatňovanie má súd starostlivo zvažovať, nakoľko
zasiahne do majetkovej sféry práve tej procesnej strany, ktorá v konaní dosiahla úspech. Takéto
rozhodnutie súdu zároveň narúša právnu istotu v tom zmysle, že úspešná strana sporu očakáva, že
podľa zásady úspechu jej bude priznaný nárok na náhradu trov konania. Žalovaný predmetný spor
nezapríčinil v takej výške, v akej sa žalobou o náhradu škody a nemajetkovej ujmy domáhala žalobkyňa,

avšak objektívne mu vznikli v tomto konaní výdavky, ktoré je v zmysle jeho 70 % úspechu vo veci
potrebné zo strany žalobkyne nahradiť. Náhrada trov konania plní vo vzťahu k stranám preventívnu
funkciu nakoľko nevyhnutnosť vzniku trov každého sporového konania má pôsobiť preventívne proti
svojvoľnému a šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde, ako
v tomto prípade. Súd pri rozhodovaní o uplatnení § 257 CSP konal v rozpore s judikatúrou ESĽP, podľa

ktorej ak má súd v úmysle použiť moderačné právo, alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd
umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila. Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu,
že je potrebné aplikovať ust. § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy získala to neoznámi, pričom táto
by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Žalovanému však v danom prípade nebolo umožnené vyjadriť
sa k plánovanej aplikácii § 257 CSP. Aplikácia § 257 CSP bola v tomto konaní nedôvodná, navyše

argumentsúduotom,žežalobkyňanemalavkonaníprávnezastúpenieaprecelkovúnáročnosťprípadu
nepovažoval súd za spravodlivé priznať žalovanému náhradu trov konania, považuje žalovaný za
nepodstatný a nadbytočný, pričom súd pri rozhodovaní nemal prihliadať na fakt, či žalobkyňa bola alebo
nebola v konaní právne zastúpená, nakoľko to bolo na rozhodnutí žalobkyne. Súd vytvoril precedens ex
nunc, kedy žalobcovia bez toho, aby platili súdny poplatok, navyše budú podľa § 257 CSP zbavení aj

povinnosti nahradiť trovy konania žalovaným, budú podávať šikanózne žaloby, čím zaťažujú súdy SR,
ako aj žalovaných výdavkami, ktoré prinášajú sporové konania. Žalobkyňa si vopred mala zvážiť, aký
nárok si bude uplatňovať a akú sumu bude žalovať tak, aby bola v spore úspešná. Žalovaný od začiatku
popieral výšku uplatnenej sumy. Žalobkyňa však kvôli nedôvodnému oslobodeniu od súdnych poplatkovžalovala neprimeranú sumu. Žaloba bola preto od začiatku šikanózna a čom svedčí aj výsledok sporu
a pomer úspechu a neúspechu.

19. K odvolaniu žalovaného podala žalobkyňa písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že všetky
rozhodné skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného sú vedomé klamstvo a osočovanie jej osoby
zo strany žalovaného a jeho právneho zástupcu, teda sa obaja dopustili porušenia § 150 ods. 1
CSP. Podľa správy mediátorky, žalovaný na snahu mediátorky nereagoval, kontaktovala ho opakovane
telefonicky, čakalo sa na jeho návrat na Slovensko, následne s mediátorkou komunikovať prestal,

nereagoval ani na maily, mediátorku nekontaktoval ani následne, a to napriek prísľubu. Z toho je
zrejmé, že žalovaný s mediátorkou žiadnym spôsobom nekomunikoval, a to ani o spôsobe, ani
o rozsahu mediačného riešenia sporu, mediácie sa nezúčastnil, o riešenie sporu mediáciou nemal
záujem, a teda tvrdenie žalovaného v odvolaní, že mal záujem o mimosúdne riešenie veci, je
v rozpore so správou mediátorky a teda ide o výslovnú lož. Ďalej žalobkyňa uviedla, že tvrdenie
žalovaného, že žalobkyni po pojednávaní ponúkol ako mimosúdne vyriešenie sporu sumu 5.000 eur je

klamstvom, keď žalovaný sa zúčastnil iba jedného súdneho pojednávania dňa 06.07.2022, kedy odišiel
z pojednávacej miestnosti skôr ako žalobkyňa, teda klame ako v sume, tak v spôsobe, ako aj termíne,
údajného pokusu o mimosúdne riešenie sporu, ku ktorému nikdy nedošlo, čím žalovaného vyviňuje
z neúspechu mediačného konania a aplikácie ust. § 257 CSP. O nezáujme žalovaného o mimosúdne
vyriešenie veci svedčia aj exekúcie vedené voči jeho osobe, ktoré mali podstatný vplyv na neurovnanie

sporu mimosúdnou dohodou. Bolo rozhodnutím žalovaného, po trestnej činnosti dlhodobo páchanej
v oblasti jeho trvalého bydliska, najmä z dôvodu vyhýbania sa prebiehajúcemu vyšetrovaniu v súvislosti
s majetkovou trestnou činnosťou, následnému súdnemu pojednávaniu vedenému na Okresnom súde
Prešov a v dôsledku toho nariadenému policajnému pátraniu, presunúť svoju trestnú činnosť do okolia
Trnavy a Bratislavy, čím miestne príslušným súdom bol Okresný súd Trnava. Preto trovy konania

spojené s miestne príslušným súdom sú výlučne dôsledkom trestnej činnosti žalovaného. Žalovaný
nemal záujem zúčastňovať sa súdnych pojednávaní, o čom svedčia jeho ospravedlnenia zo súdnych
pojednávaní dňa 11.05.2022, 12.10.2022, 28.10.2022, 25.01.2023 a 19.04.2023. Konanie žalovaného
bolo nekorektné k žalobkyni, bolo neefektívne a zbytočne predlžujúce súdne konanie, o čom svedčia
žiadosti žalovaného o zrušenie naplánovaných pojednávaní odôvodnené nepodloženými tvrdeniami,

ako aj postoj žalovaného k mediačnému konaniu. Súd pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 257
CSP postupoval správne, keď rozhodnutie, ktorým nepriznal náhradu trov konania žalovanému prijal na
základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností daného prípadu, ako aj na základe prísne
reštriktívneho výkladu ust. § 257 CSP. Súd pomenoval a riadne a presvedčivo odôvodnil existenciu
jednotlivých výnimočných okolností prípadu/dôvodov hodných osobitného zreteľa a tieto skúmal podľa

kritéria súladu rozhodnutia o neprijatí nároku na náhradu trov súdneho konania s dobrými mravmi,
pričom dospel k odôvodnenému záveru, že priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému
by zakladalo u tejto strany sporu neprimeraný/nezaslúžený prospech a vo vzťahu k žalobkyni by bolo
príkro nespravodlivé a neprimerane tvrdé. Odôvodnenie rozhodnutia o nepriznaní nároku na náhradu
trov konania je tiež dostatočne preskúmateľné. Názor podľa ktorého je súd povinný pred rozhodnutím

podľa § 257 CSP dať strane možnosť vyjadriť sa k takémuto postupu, Ústavný súd SR odôvodnil
potrebou vytvorenia procesného priestoru umožňujúceho stranám vyjadriť svoje stanovisko k prípadnej
aplikácii tohto ustanovenia (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018 zo dňa 18.07.2018),
avšak v neskôr prijatom uznesení sa od tohto striktného nahliadnutia ústavný súd odklonil a zmiernil
pohľad na obligatórnosť poskytnutia priestoru na vyjadrenie sa k aplikácii § 257 CSP tak, že ústavný súd

nepovažuje v každom jednotlivom prípade za povinnosť dať stranám možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu
podľa tohto ustanovenia. Naopak ústavný súd sa v tomto rozhodnutí prikláňa k potrebe vyčerpávajúceho
vysvetlenia, v čom spočívali okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nepriznal úspešnej
strane náhradu trov konania ako ku rigidne stanovenej povinnosti vždy a za každých okolností vyzvať
strany sporu, aby sa vyjadrili k potencionálnej aplikácii ust. § 257 CSP (uznesenie Ústavného súdu

SR sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo dňa 06.06.2019). S prihliadnutím na princíp kontradiktórnosti sporového
procesu a zachovanú dvojinštančnosť pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, je možné
dospieť k záveru, že nie je nevyhnutne potrebné pred každým rozhodnutím uplatňujúcim § 257 CSP
umožniť stranám vyjadriť sa. Takýto postup by však mal byť skôr ojedinelým a stranami predvídateľným.
Právny zástupca žalovaného vedel, že žalovaný klamal pri podpise zmluvy, keď sa vydával za inú

osobu, keď vykonával činnosť, na ktorú nemal oprávnenie, ani odbornú spôsobilosť, vedel, že žalovaný
spreneveril zverené finančné prostriedky, taktiež bol uzrozumený s tým, že žalovaný nereagoval na
výzvy o mimosúdne riešenie sporu, že žalovaný klamal pred súdom o rozhodujúcich skutočnostiach, že
zmaril mediačné konanie svojim nekorektným prístupom k mediátorke ako aj žalobkyni, ako aj ďalšímiskutočnosťami súdneho konania. Právny zástupca žalovaného musel nutne predpokladať, že skutkové
okolnosti vyplývajúce zo spisu a uvedené súdom v rozsudku budú mať pri rozhodovaní o nákladoch
konania význam. Taktiež musel nutne očakávať, že proti žalovanému bude použitá zásada dobrých

mravov v konaní, a to najmä vzhľadom k okolnostiam prípadu, výsledku trestného konania, mediačného
konania, ako aj konania žalovaného pred zahájením a v samotnom súdnom konaní, teda musel byť
uzrozumený s možnosťou uplatnenia § 257 CSP vzhľadom na povahu a okolnosti sporu a povinnosť
súdu skúmať, či vo veci existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
výnimočne prihliadnuť z dôvodu odstránenia neprimeranej tvrdosti. Skutočnosti uvádzané žalovaným

v jeho odvolaní sú vytrhnuté z kontextu rozsudku a v priamom rozpore s priebehom konania a dôkazmi.
Žalovaný nárok na priznanie trov konania odôvodnil na lživých tvrdeniach, ktoré sú v rozpore so
skutkovým stavom a dôkazmi, pričom už táto skutočnosť by mala viesť k nepriznaniu trov konania
žalovanémuasúdbynemalnaďalšieargumentyžalovanéhoaniprihliadať.Žalobkyňapretonavrhovala,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku V. nezmenil a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal a tiež aby mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

20. K vyjadreniu žalobkyne podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že zotrváva na svojom
odvolaní a má za to, že v danom prípade neexistujú výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali
aplikáciu ust. § 257 CSP, za ktoré nemožno považovať právnu náročnosť prípadu, ani fakt, že žalobkyňa
nebola v konaní právne zastúpená. Samotná žalobkyňa zapríčinila spor v takej výške, v akej sa žalobou

domáhalanárokunanáhraduškody anemajetkovejujmy97.251eur.Žalovanýmal70%úspechvoveci,
a preto je potrebné mu tieto výdavky vzniknuté v konaní nahradiť. Navrhoval preto, aby bol žalovanému
priznaný nárok na náhradu trov konania a trov odvolacieho konania v pomere 70 %, pretože je to práve
žalobkyňa, ktorá zapríčinila samotné konanie aj odvolacie konanie bez zjavného dôvodu a žalovanému
tak vznikajú ďalšie výdavky.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalobkyne i žalovaného
boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi –stranami, v ktorých neprospech bolo
rozhodnutie v nimi napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania

majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie
dôvody (žalobkyňa podľa § 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP a žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm. d/
a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi
podaných odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd

prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniam žalobkyne ani žalovaného nie je
možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaniami napadnutých častiach výroku

vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2
CSP.

22. Odvolací súd zdôrazňuje, že je v odvolacom konaní viazaný rozsahom podaného odvolania (§
379 CSP) ako aj odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), to znamená, že odvolanie prejednáva len

v medziach, v akých odvolateľ rozsudok súdu prvej inštancie napadol a prihliada len na tie dôvody,
z akých odvolateľ žiadal o preskúmanie napadnutého rozhodnutia, a to len z tých, ktoré boli uplatnené
v lehote pre podanie odvolania (okrem vád procesných podmienok § 380 ods. 2 CSP).

23. Pretože výroky I., II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie, ako ani časť jeho zamietajúceho výroku

IV. nad rámec žalobkyňou v odvolaní uplatnených súm 4.158 eur za úroky z neplánovaných pôžičiek,
4.300 eur za nedodržanie technologického postupu pri zatepľovaní domu a 10.000 eur za nemajetkovú
ujmu, neboli napadnuté odvolaním žiadnej zo sporových strán, nadobudli tieto právoplatnosť a nie sú
predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na žalobkyňou a žalovaným uplatnené
odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie
rozhodolnazákladevykonanéhodokazovaniaarealizovanéhoprávnehoposúdeniavecivecnesprávne,
pokiaľ žalobu žalobkyne zamietol v časti o zaplatenie náhrady škody v sume 4.158 eur za úrokyzneplánovanýchpôžičiek,dôvodiacnedostatkomaktívnejlegitimáciežalobkynevtejtočasti,ďalejpokiaľ
zamietol žalobu v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 4.300 eur za nedodržanie technologického
postupu pri zatepľovaní domu, dôvodiac neurčitosťou a teda neplatnosťou dojednania tejto zmluvnej

pokuty, ako aj pokiaľ zamietol žalobu v časti požadovanej nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur,
keď dospel k záveru, že síce k zásahu do osobnosti žalobkyne došlo v súvislosti protizákonným
konaním žalovaného voči žalobkyni, avšak nie v takom rozsahu, ktorý by si vyžadoval odškodnenie
vzniknutej nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale spôsobom, pri ktorom postačovalo ospravedlnenie
žalovaného, ktorého sa však žalobkyňa nedomáhala. Rovnako je predmetom prieskumu odvolacieho

súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania podľa § 257 CSP tak, že súd v spore prevažne
úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal vzhľadom na osobitosti danej právnej
veci a procesný postup žalovaného.

25. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatnených nárokov na náhradu škody vo

výške 4.158 eur, zmluvnej pokuty vo výške 4.300 eur a nemajetkovej ujmy 10.000 eur, ako aj pre
posúdenie spôsobu rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov predmetného prvoinštančného
konania, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací
súd konštatuje správnosť jeho dôvodov v týchto odvolaním napadnutých častiach a odkazuje na

výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo
právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu ani jednému z odvolateľov.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:

26. Jedným z nárokov, ktoré si žalobkyňa uplatnila v predmetnom spore voči žalovanému a ktorý
ostal predmetom odvolacieho konania, bol nárok na náhradu škody vo výške 4.158 eur, ktorú škodu
jej mal žalovaný spôsobiť tým, že nedokončil rodinný dom v zmysle zmluvy riadne a včas, čím boli
žalobkyňa a jej matka nútené čerpať ďalšie pôžičky (aby uhradili potrebné duplicitné platby ďalším
majstrom a firmám, za materiály a práce, ktoré žalovaný nezabezpečil), čím mala žalobkyni vzniknúť

škoda v podobe úrokov z týchto ďalších neplánovaných pôžičiek, ako aj za navýšené úroky o 5 splátok
z pôvodnej pôžičky poskytnutej na stavbu daného rodinného domu. Súd prvej inštancie tento nárok
žalobkyne zamietol, keď dospel k záveru, že žalobkyňa nebola na uplatnenie takto špecifikovaného
nároku aktívne vecne legitimovaná, pretože vykonaným dokazovaním bolo zistené, že dlžníkom zo
zmlúv o pôžičke, a to tak z pôvodnej zmluvy zo dňa 02.10.2015, ako aj zo zmluvy o pôžičke zo dňa

26.09.2016 a aj v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 30.05.2016, bola iba matka žalobkyne
p. H. C., a teda nie žalobkyňa, ktorá v prípade prvých dvoch zmlúv o pôžičke vystupovala iba ako
ručiteľ. Súd prvej inštancie zistil, že peňažné prostriedky boli vyplatené na účet H. C., ktorá ich aj
následne vracala, pričom ručiteľke (žalobkyni) nikdy nevznikla povinnosť z daných zmlúv plniť, ani podľa
predložených dôkazov na tieto pôžičky sama neplnila, čo žalobkyňa v odvolaní ani nerozporovala. Súd

prvejinštancietedauzavrel,ževzhľadomnato,žežalobkyňaneboladlžníčkoušpecifikovanýchpôžičiek,
a teda nikdy nemala osobne povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (§ 657 OZ), nemohla jej
vsúvislostistýmitozmluvami,navýšenímplatenýchúrokovvzniknúťškoda.Akýkoľveknároknanáhradu
škody v súvislosti s čerpaním týchto pôžičiek mohol vzniknúť iba dlžníčke, ktorou však žalobkyňa nebola.
S týmto právnym posúdením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Podľa zistení súdu prvej

inštancie,ktoréžalovanávodvolaníaninerozporovala,žalobkyňaneboladlžníkomzpredmetnýchzmlúv
o pôžičke a zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, peňažné prostriedky boli poskytnuté na účet jej matky
a matka tieto pôžičky a úver zo svojho účtu splácala. V spore nebolo preukázané, že by na splatenie
týchto pôžičiek a úveru plnila žalobkyňa, a to ani ako ručiteľka. Preto jednoznačne právo domáhať sa
náhrady škody spôsobenej čerpaním týchto pôžičiek a úveru, mala iba dlžníčka z týchto zmlúv, ktorou

však nebola žalobkyňa, ale jej matka. Spôsobením škody vzniká v zmysle § 420 ods. 1 OZ medzi
škodcom a poškodeným záväzkový právny vzťah, v rámci ktorého má škodca povinnosť škodu nahradiť
a poškodenému vzniká pohľadávka na náhradu škody voči škodcovi. Záväzkový vzťah medzi týmito
subjektmi má relatívnu povahu, t. j. vznikne a existuje vždy medzi individuálne určenými subjektmi.
Pretože žalobkyňa nebola dlžníčkou z predložených zmlúv o pôžičke, nebola povinná istinu a úroky

týchto pôžičiek splácať, preto jej ani nemohla vzniknúť škoda platením úrokov týchto pôžičiek, teda
medzi ňou a žalovaným nevznikol záväzkovoprávny vzťah zo škody majúcej byť spôsobenej platením
úrokov z daných pôžičiek.27. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že v konaní si neuplatňovala náhradu škody za úroky z neplánovane
čerpaných pôžičiek v postavení ručiteľa, ale v postavení blízkej osoby, ktorá čerpala pôžičky. Jej vecná
legitimácia má vyplývať z ust. § 115 a nasl. OZ, keďže v čase čerpania pôžičiek s matkou žili trvale

v spoločnej domácnosti a spoločne uhrádzali náklady na svoje potreby. V prvom rade je toto tvrdenie
žalobkyne neprípustnou novotou v odvolacom konaní (§ 366 CSP), nakoľko ide o skutkové tvrdenie
(prostriedok procesnej obrany), ktoré žalobkyňa mohla uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie,
avšak tak neurobila, preto naň v odvolacom konaní nemožno prihliadať. Tvrdenie žalobkyne o existencii
spoločnej domácnosti s H. C. je teda novotou neprípustnou a navyše ani nepreukázanou.

28. Avšak z hľadiska právneho posúdenia veci sa odvolaciemu súdu žiada dodať, že podľa § 115 OZ,
domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.
Definíciou pojmu domácnosť v ust. § 115 poskytuje Občiansky zákonník predovšetkým výklad tohto
pojmu používaného v jeho vlastných ustanoveniach, konkrétne v ust. § 149 ods. 4, § 150, § 474 ods. 1,
§ 475 ods. 1, § 672, § 688, § 706 ods. 1, § 708, § 711, § 809, § 813, § 817 a § 859 OZ. Tento pojem

používajú aj iné právne predpisy - Zákon o rodine, Trestný zákon, Trestný poriadok, Exekučný poriadok
a iné. Domácnosťou sa však nevyjadruje ďalší subjekt občianskeho práva, domácnosť nemá právnu
subjektivitu, i keď je to právne relevantný celok na účely občianskoprávnych vzťahov. Hoci domácnosť,
predstavuje predovšetkým spotrebné spoločenstvo, čo znamená, že určité osoby hospodária spoločne
so svojimi príjmami, neznamená to ešte, že na základe skutočnosti, že ak jeden člen tohto spotrebného

spoločenstva je dlžníkom zo zmluvy o pôžičke, stáva sa automaticky dlžníkom aj druhý člen domácnosti
(ak nejde o manželov v prípadoch upravených v ust. § 145 ods. 1, 2 OZ, pozn.), a teda že by mu prípadne
v dôsledku zmluvy o pôžičke priamo vznikala škoda. Okolnosť spoločnej domácnosti je v tomto prípade
(vzťah matka a dcéra) právne nerozhodná a bez súvislosti so žalobkyňou tvrdenou príčinou vzniku danej
škody. Žalobkyni konkrétne nevznikla škoda platením úrokov z pôžičiek, pretože nebola dlžníkom a tieto

preukázateľne neplatila ani ako ručiteľ z predmetných zmlúv. Pre náhradu škody má zásadný význam
vznik škody, ktorý je jej nevyhnutným predpokladom. Právne relevantnou škodu je len taká škoda, ktorá
vznikla v majetkovej sfére poškodeného. Keďže dlžníkom bola matka žalobkyne, prichádza do úvahy
iba škoda, ktorá vznikla v jej majetkovej sfére. To že žalobkyňa tvorila spoločnú domácnosť s dlžníčkou,
nie je právne relevantným dôvodom pre vznik škody v majetkovej sfére žalobkyne, nakoľko takáto

okolnosťsamaosebenezakladalajejpovinnosťuhrádzaťdlhyztýchtopôžičiekatietopreukázateľneani
neuhrádzala. V takomto prípade absentuje aj príčinná súvislosť, medzi tvrdeným protiprávnym konaním
škodcu a prípadnou žalobkyni majúcou byť vzniknutou škodou. Žalobkyňa teda na vymáhanie nároku
na náhradu škody za navýšené úroky z pôžičiek, nie je aktívne vecne legitimovaná.

29. Pokiaľ žalobkyňa v tejto časti jej žalobného nároku dôvodila tým, že v trestnom konaní bola
s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilné konanie iba ona, hoci si v trestnom konaní uplatňovali
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spoločne s matkou, tak uvedené tvrdenie je právne
irelevantné, pretože matke žalobkyne, ak jej vznikla nejaká škoda, nič nebránilo si túto samostatne
uplatniť v civilnom konaní. Trestné konanie totiž nie je nevyhnutným predpokladom pre uplatnenie si

nároku na náhradu škody, ako sa mylne domnievala v konaní žalobkyňa. Rozhodnutie v trestnom konaní
o vine páchateľa (tu škodcu), má význam len z hľadiska zistenia zavinenia škodcu, t. j. či išlo o úmyselné
konanie, alebo nedbanlivosť, ale predpoklady zodpovednosti za škodu si civilný súd ustaľuje samostatne
(otázka existencie protiprávneho úkonu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom
a vznikom škody), pričom v zmysle § 193 CSP je civilný súd viazaný len rozhodnutím trestného

súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, z ktorého rozhodnutia potom vyplýva
konkrétny subjekt zodpovedný za konkrétne protiprávne konanie spôsobujúce škodu v zmysle skutkovej
vety odsudzujúceho trestného rozhodnutia. Dokonca civilný súd nie je viazaný ani oslobodzujúcim
rozsudkom a otázku zodpovednosti škodcu za škodu si i v tom prípade môže posúdiť samostatne.
Žalobkyňa a prípadne aj jej matka teda nemuseli čakať na výsledok trestného konania pred tým, ako si

uplatnili nárok na náhradu škody v civilnom konaní, v ktorom sa osobitne skúmajú všetky predpoklady
nároku na náhradu škody (pričom žalobkyňa uvádzala, že už koncom októbra r. 2016 zistila, že žalovaný
nie je G. J. a preukázateľne mu zaslala výzvu na plnenie zo dňa 06.11.2016), teda evidentne poznala
subjekt, voči ktorému si mohla svoj nárok na náhradu škody uplatniť nezávisle na výsledku trestného
konania. Rovnako tak mohla postupovať aj jej matka. Súd prvej inštancie teda správne uzavrel, že

žalobkyni, ktorá nebola dlžníkom zo zmlúv o pôžičke, nesvedčí aktívna vecná legitimácia na uplatnenie
si náhrady škody spočívajúcej v platení úrokov z týchto pôžičiek, preto je jej nárok na zaplatenie sumy
4.158 eur celkom nedôvodný a súd prvej inštancie postupoval správne, keď ho zamietol.30. Žalobkyňa sa ďalej odvolala voči zamietnutiu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty v odvolaní
uplatňovanej už len vo výške 4.300 eur (oproti pôvodne v žalobe uplatnenej sume 32.100 eur) za
nedodržanie technologického postupu. Súd prvej inštancie tento nárok žalobkyni nepriznal, pretože

dospel k záveru, že táto zmluvná pokuta nebola v zmluve dohodnutá určito a platne, keďže zo znenia
čl. XII bodu 12.3 zmluvy nie je zrejmé, odkedy presne má vzniknúť povinnosť hradiť takúto zmluvnú
pokutu, pričom určenie tohto dňa je súčasťou určenia výšky zmluvnej pokuty. Deň odkedy má byť
hradená táto zmluvná pokuta nie je presne určiteľný ani z povahy veci, pretože v zmysle ustanovení
zmluvy nie je zrejmé, či ide o každý deň, kedy sa postup žalovaného odchýli od technických noriem,

postupov, či stavebného povolenia a následne sa napraví, čo by ale nebolo v stavebníctve reálne
udržateľným, alebo či má ísť o vážne odklony, ktoré môžu mať reálne následky a trvajú dlhodobejšie,
prípadne, či sa uvedené skúma až od 14.07.2016, dokedy mal žalovaný stavbu zhotoviť. Súd mal tiež
za to, že je tiež veľmi všeobecnou samotná formulácia porušení, za ktoré sa má daná zmluvná pokuta
uplatňovať, v zmluve vyjadrených ako nedodržanie stavebných technológií, všeobecne záväzných
právnych predpisov, technických noriem, projektovej dokumentácie alebo stavebného povolenia. Ani

v predmetnej právnej veci nebolo pritom možné bez pochyby určiť, ktorý konkrétny deň by mal byť dňom
začiatku porušenia technologického postupu na zatepľovaní rodinného domu.

31. Súd túto zmluvnú pokutu nepriznal žalobkyni tiež z dôvodu, že platnosť a účinnosť danej zmluvy
o dielo zanikla dňom 27.08.2016, so zreteľom na dojednanie v čl. XII bod 12.3 zmluvy, podľa ktorého ak

zhotoviteľ neuhradí objednávateľovi zmluvnú pokutu za omeškanie so zhotovením stavby najneskôr do
30 pracovných dní odkedy mu vznikne nárok na zmluvnú pokutu s omeškaním so zhotovením stavby,
zmluva o dielo stráca bez ďalšieho svoju platnosť a účinnosť. Súd prvej inštancie teda ustálil, že nakoľko
žalovaný žalobkyni žiadnu zmluvnú pokutu neuhradil, došlo uplynutím 30 pracovných dní od prvého
dňa omeškania s odovzdaním stavby t. j. odo dňa 15.07.2016, k zániku platnosti a účinnosti zmluvy

dňom 27.08.2016. Tento záver súdu prvej inštancie žalobkyňa v odvolaní ani nerozporovala. Súd prvej
inštancie správne uviedol, že po zániku platnosti a účinnosti zmluvy už žalobkyni nebolo možné priznať
nárok na zmluvnú pokutu podľa zmluvy, keďže zmluva zanikla s účinkami ex tunc, bolo jej možné priznať
len tú zmluvnú pokutu, na ktorú žalobkyni vznikol nárok počas trvania platnosti a účinnosti zmluvy, t.
j. len do dňa 27.08.2016. Po tomto dátume už jej zmluvnú pokutu v zmysle zaniknutej zmluvy priznať

možné nebolo. Súd ďalej vychádzal z toho, že práce na zatepľovaní domu začal žalovaný vykonávať
dňa 04.07.2016 odkedy do času zániku zmluvy dňa 27.08.2016 neuplynulo viac ako jeden a tri štvrte
mesiaca, ktorá doba pri zatepľovaní rodinného domu je dobou zásadne neprevyšujúcou obvyklý čas
zateplenia s možnosťou konštatovania porušenia technologického postupu.

32. Žalobkyňa proti týmto záverom súdu prvej inštancie v odvolaní namietala, že zmluvné dojednania sa
nemajú vykladať formalisticky, ale podľa úmyslu zmluvných strán, pričom cieľom uvedeného dojednania
bolo, aby žalovaný vykonal dielo riadne, v dohodnutom čase a podľa záväzných technických noriem.
Podľa žalobkyne všetky technologické postupy mali byť zrealizované k termínu odovzdania stavby
14.07.2016, aby stavba mohla byť skolaudovaná v zmysle stavebného povolenia. Túto povinnosť

žalovaný nesplnil, pretože stavba z jeho strany nebola nikdy dokončená ani odovzdaná, pretože
nielenže stavbu nedokončil, ale porušil technologické postupy, najmä pri zateplení. Za nedodržanie
technologického postupu jej preto mala byť priznaná náhrada škody minimálne vo výške 4.300 eur.

33. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa si zmluvnú pokutu za nedodržanie technologického postupu

podľa citovaného ustanovenia zmluvy uplatňovala konkrétne pre porušenie technologických postupov
na zateplení daného rodinného domu. Dôvodila, že žalovaný porušil technologické postupy tým,
že nezrealizoval kompletne kontaktný zatepľovací systém, teda že nenalepil všetky izolačné dosky,
neaplikoval sklotextílnu mriežku s celoplošným lepidlom, ani penetračný náter, nezrealizoval finálnu
silikónovú omietku, úmyselne nechal materiál – aplikované izolačné dosky - vystavený v lete 2016

extrémne vysokým teplotám a v zime 2017 extrémne nízkym teplotám, teda nedodržal predpísaný
technologický postup zvoleného zatepľovacieho systému. Z dokazovania vyplynulo, že práce na
zatepľovaní domu žalovaný začal dňa 04.07.2016, tieto práce riadne nedokončil, pričom dielo malo byť
dokončené dňa 14.07.2016, avšak žalovaný dielo zanechal a zatepľovanie si dokončila žalobkyňa sama
až v máji 2017 a povrchovú úpravu až v septembri 2017. Nárok na zmluvnú pokutu si žalobkyňa žalobou

uplatňovala odo dňa 04.07.2016 (od začatia prác žalovaným na zatepľovaní) až do 31.05.2017 (kedy
si zatepľovanie sama dokončila), t. j. za 331 dní od ktorých odpočítala 10 dní, po ktoré žalovaný na
zatepľovaní pracoval, t. j. celkom si zmluvnú pokutu uplatnila za 321 dní omeškania žalovaného, čopredstavuje pri výške zmluvnej pokuty 100 eur za deň omeškania, spolu pôvodne žalobou uplatnenú
sumu 32.100 eur.

34. Zmluvná pokuta je jeden zo zabezpečovacích prostriedkov záväzkov, ktorý má predovšetkým
preventívne pôsobiť na dlžníka, aby si svoje povinnosti voči veriteľovi plnil riadne a včas a pre prípad
porušenia zmluvnej povinnosti plní v určitom zmysle funkciu paušalizovanej náhrady škody. Zmluvnú
pokutu možno podľa ust. § 544 ods. 2 OZ dohodnúť len písomne a v dohode musí byť určená výška
pokuty alebo určený spôsob jej určenia. Zmluvná pokuta ako paušalizovaná náhrada škody pritom musí

byť dohodnutá dostatočne jasne tak, aby nevzbudzovala u účastníkov žiadne pochybnosti o jej výške,
prípadne o spôsobe jej výpočtu. V dohode o zmluvnej pokute teda musia byť výška zmluvnej pokuty
alebo spôsob jej určenia, ako aj povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje, vymedzené dostatočne
určito, inak je takáto dohoda neplatná (R 92/2004).

35. V posudzovanom prípade bola dojednaná sporná zmluvná pokuta v čl. XII bod 12.3 zmluvy

o dielo zo dňa 24.07.2015 tak že: „Ustanovenia o zmluvnej pokute sa budú aplikovať v rovnakej
výške aj v prípade, ak zhotoviteľ nedodrží stavebné technológie, všeobecne záväzné právne predpisy,
technické normy, projektovú dokumentáciu alebo stavebné povolenie. Objednávateľ má nárok na
zmluvnú pokutu vo výške uvedenej vyššie v tomto bode zmluvy (100 eur za každý deň omeškania,
pozn.) po dobu, kým nedôjde k odstráneniu uvedených porušení.“ Podľa tohto dojednania bola výška

zmluvnej pokuty dohodnutá v závislosti na dobe, po ktorú trvá porušenie zmluvnej povinnosti napr.
dodržiavať technologické normy a stavebné technológie - 100 eur za deň. Avšak v tomto dojednaní
skutočne chýba určenie začiatočnej doby, odkedy nárok na zmluvnú pokutu v týchto prípadoch vzniká,
čo má zásadný vplyv na spôsob určenia takto dohodnutej zmluvnej pokuty, a teda aj jej výšku. Možno len
súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že z predmetného ustanovenia nie je určiteľné, ktorý deň má

byť považovaný za prvý deň tvrdeného porušenia technologických postupov žalovaným, s dôsledkom
vzniku povinnosti hradiť zmluvnú pokutu, teda či ide o každý deň kedy sa postup žalovaného odchýlil od
technologických noriem, a následne sa napravil, alebo až v prípade vážnejšieho dlhodobejšieho odklonu
a nevykonanie ktorého konkrétneho úkonu v rámci zatepľovania rodinného domu je možné za takýto
vážny odklon považovať. Je zrejmé, že žalovaný rodinný dom riadne nedokončil, pričom práce prerušil

vo fáze prebiehajúceho zatepľovania rodinného domu, pričom pri zatepľovaní je potrebné dodržať
technologickýpostupzvolenéhozatepľovaciehosystému(pozostávajúcizfázlepeniaizolačnýchdosiek,
vyplnenia izolačných škár, ich brúsenia, kotvenia izolačných dosiek, aplikácii sklotextílnej mriežky,
nanesenia penetračného náteru a fasádnej omietky), avšak z dojednania o zmluvnej pokute za
nedodržanie technologických postupov v bode 12.3. zmluvy o dielo nie je určiteľné, v ktorom okamihu

realizácie zatepľovania sa konkrétne technologický postup pri zatepľovaní považuje za nedodržaný
snásledkompovinnostiplatiťzmluvnúpokutu.Preurčitosťdojednaniaozmluvnejpokutepočítanejpodľa
dní omeškania od porušenia povinnosti, bolo skutočne potrebné v zmluve presne špecifikovať termín,
ktorý sa stranami považuje za začiatok porušenia povinnosti zhotoviteľa (t. j. napr. od upozornenia,
alebo od výzvy objednávateľa či stavebného dozoru na nápravu), v opačnom prípade nie je v zmysle

tohto zmluvného ustanovenia jasné, odkedy nárok na príslušnú zmluvnú pokutu vzniká, čo robí dané
dojednanie o zmluvnej pokute neurčitým.

36. Neurčitosť tohto ustanovenia spôsobuje tiež príliš všeobecné formulovanie porušení zakladajúcich
nárok na zmluvnú pokutu, keď odkazuje na pojmy ako dodržanie stavebných technológií, všeobecne

záväzných právnych predpisov, technických noriem, projektovej dokumentácie a stavebného povolenia,
bez konkretizácie týchto všeobecných pojmov. Nie je tak zrejmé, kedy konkrétne v prípade napr.
nedodržania technologického postupu, dochádza k porušeniu zmluvnej povinnosti. Vzhľadom na to
odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že predmetné ustanovene o zmluvnej pokute za
nedodržanie technologických postupov nie je dostatočne určité, čím odporuje ustanoveniu § 544 ods.

2 OZ, a preto je neplatné podľa § 39 OZ.

37. Rovnako je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie v tom, že navyše po zániku platnosti
aúčinnostizmluvyodielodňom27.08.2016,nebolomožnépotomtodátumežalobkyninároknazmluvnú
pokutu priznať. Zánikom platnosti zmluvy totiž zanikajú aj všetky vedľajšie záväzky, vrátane záväzku na

zmluvnú pokutu, ktoré boli od existencie hlavného záväzku závislé. Záväzok z dohody o zmluvnej pokute
má akcesorickú povahu, teda jeho existencia a dôsledky sa viažu na existenciu hlavného záväzkového
vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom. Dohoda o zmluvnej pokute je teda vedľajším dohovorom, ktorá je
tak dlho platná, dokiaľ je platná hlavná zmluva. Ak však nárok na zmluvnú pokutu vznikol ešte predzánikom platnosti zmluvy z dôvodu jej skoršieho porušenia, nárok na zmluvnú pokutu nezaniká, ale je
obmedzený len do doby zániku zmluvy. Žalobkyni by tak bolo možné priznať nárok na zmluvnú pokutu
len do dátumu 27.08.2016, pričom ak žalobca začal na zatepľovaní pracovať dňa 04.07.2016, pracoval

na ňom desať dní, potom obdobie do 27.08.2016 nie je možné považovať za porušenie technologického
postupu pri zatepľovaní, keď bolo ustálené, že za priemernú dobu zateplenia rodinného domu je možné
považovať dobu približne jedného mesiaca, pričom žalobkyňa netvrdila a ani nepreukázala, kedy v tomto
období od 14.07.2016 do 27.08.2016 došlo konkrétne k porušeniu technologického postupu zo strany
žalovaného. Nakoľko je však dojednanie o zmluvnej pokute za nedodržanie technologického postupu

pre jeho neurčitosť neplatné, je takéto posúdenie pre nárok žalobkyne už irelevantné.

38. Posledná odvolacia námietka žalobkyne smerovala voči zamietnutiu nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodňovala tým, že žalovaný žalobkyňu oklamal pri uzatváraní zmluvy, keď sa
vydával za inú osobu, čím ju podviedol, ďalej tým, že vykonával odborné činnosti bez kvalifikácie, tým,

že sa žalobkyňa nemohla domáhať náhrady škody priamo v civilnom konaní, pretože žalovaný podpísal
zmluvupodcudzouidentitou,tým,žebolanútenáchodiťnavýsluchyvrôznychtrestnýchveciach,tým,že
nedokončením domu v stanovenom termíne jej žalovaný znemožnil predaj bytu v plánovanom termíne,
akoajnasťahovaniesadodomuvplánovanomtermíneabolanútenáčerpaťďalšiepôžičkynaduplicitné
platbyinýmfirmám,ďalejtým,žežalobkyňaneviedokončiťdomvplnomrozsahuanavýšilisajejnáklady

na jeho dokončenie, tým, že si žalobkyňa nemá u koho uplatniť záruku za nekvalitne vykonané práce,
ďalej za to, že žalovaný hrubo poškodil jej dobré meno, keď opakovane neuhrádzal platby za vykonané
práce najímaným majstrom, resp. firmám s klamlivým tvrdením, že mu žalobkyňa peniaze nevyplatila,
v dôsledku čoho sa títo obracali na žalobkyňu, čo vždy vedela vyvrátiť preukázaním príjmových
a výdavkových pokladničných dokladov, ďalej za nutnosť žalobkyne zabezpečiť si majstrov v časovej

tiesni,zato,žežalovanýdostalžalobkyňudosituácie,kedysamuselanasťahovaťdoneskolaudovaného
domu a za neustále zavádzanie a klamstvá počas realizácie stavby. Žalobkyňa uvádzala tiež, že ju
žalovaný vedome a úmyselne vystavil psychickému stresu, namiesto radosti z nového domu a jeho
užívania, bola nútená riešiť jeho protizákonné konanie, zabezpečovať vykonanie prác na dome, ktoré
malvykonaťžalovanývzmyslezmluvyodielo,zabezpečovaťpráce,ktoréneodbornevykonalporušením

technologických postupov, čím bolo hrubo zasiahnuté do jej súkromia.

39. Súd prvej inštancie uzavrel, že nezistil, že by právo na ochranu osobnosti žalobkyne bolo zasiahnuté
spôsobom, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na to, že
žalobkyňa uvádzala viacero následkov konania žalovaného, ktoré mali predstavovať zásah do jej práva

na súkromie, pričom zistil, že niektoré tieto následky sa jej priamo ani netýkali, napr. tvrdený následok
spočívajúci v znemožnení predaja bytu v plánovanom termíne, keď žalobkyňa nebola vlastníčkou
predmetného bytu. Rovnako nutnosť čerpania pôžičiek na duplicitné platby iným firmám a majstrom
nepredstavuje zásah do jej práva na súkromie, pretože nebola dlžníkom daných pôžičiek. Súd nesúhlasil
s tvrdením žalobkyne, že sa nemohla priamo domáhať spôsobených škôd a ujmy v civilnom sporovom

konaní, pričom ostatné dôvody priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy predstavovali porušenia
zmluvných povinností žalovaného, ktorých odstránenia sa žalobkyňa domáhala priamo v tomto konaní,
pričom nedodržanie zmluvných povinností ako také nepredstavuje dôvod vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale je základom žaloby na uplatnenie nárokov pre porušenie zmluvných
povinností. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že prežívala stres v súvislosti s nedodržaním povinností

žalovaného a odstraňovaním jeho následkov, súd uviedol, že tento stres ani bližšie nešpecifikovala,
neuvádzala jeho osobitné dlhodobé dôsledky, preukázateľné zdravotné poškodenia, či obmedzenia,
pričom stres predstavuje súvisiacu skutočnosť v prípade porušenia zmluvných povinností niektorou zo
zmluvných strán, ktoré takáto situácia so sebou prináša, avšak nie je prijateľným, aby pre nedodržanie
zmluvných záväzkov vznikal súčasne automaticky i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súd však zohľadnil okolnosti konkrétneho prípadu, a teda, že žalovaný sa voči žalobkyni dopustil
protizákonného konania, klamal ju počas vykonávania diela, vydával sa za osobu, ktorou nie je, či
odkazoval majstrov na žalobkyňu v súvislosti s úhradami, keď tvrdil, že mu ich ona sama nezaplatila, čím
jej spôsobil nadbytočný stres vo väčšom rozsahu ako iba pri bežnom porušení zmluvných povinností,
čím došlo k zásahu do osobnosti žalobkyne, avšak nie v rozsahu, ktorý by vyžadoval odškodnenie

vzniknutej nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale súd uzavrel, že konanie žalovaného si vyžadovalo jeho
ospravedlnenie, ktorého sa však žalobkyňa nedomáhala. Súd prvej inštancie nemal za preukázané,
že by konaním žalovaného došlo k vážnemu zásahu do osobnosti žalobkyne, keď klamlivé tvrdenie
žalovaného nebolo prednesené verejne, nemalo žiadne špecifické následky, nepôsobilo difamačne vočižalobkyni, ktorá v následnej komunikácii s majstrami mohla uviesť vlastný postoj a preukázať naopak
nekorektnosť žalovaného, čím v konečnom dôsledku bola znížená jeho vlastná dôstojnosť v spoločnosti.
Pokiaľ ide o výrok prednesený žalovaným na pojednávaní dňa 06.07.2022, súd uzavrel, že tento bol

uvedený iba v súvislosti s prebiehajúcim konaním a obranou žalovaného, nešlo o výrok z verejne
prístupných zdrojov, a teda česť, dôstojnosť, dobrá povesť žalobkyne, nemôže byť takýmto výrokom
dotknutá, keď nejde o výrok, ktorý by bol verejne šírený.

40. Žalovaná so závermi súdu prvej inštancie ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch v odvolaní nesúhlasila a zdôrazňovala, že bola žalovaným pri podpise zmluvy uvedená do
omylu v osobe, s ktorou podpisuje zmluvu. Žalovaný pri uzatváraní zmluvy o dielo účelovo vystupoval
pod cudzím menom a cudzou firmou, aby prekryl svoju trestnú minulosť a negatívne referencie na
jeho osobu a aby sa tiež vyhol akejkoľvek civilnoprávnej zodpovednosti. Poukazovala na to, že hoci
bol žalovaný odsúdený za trestný čin neoprávneného podnikania, a nie za podvod alebo spreneveru,
kedy by žalobkyňu bolo možné považovať za obeť trestného činu, tak súdy opakovaným odsudzovaním

žalobcu na nepodmienečné tresty odňatia slobody za jeho majetkovú trestnú činnosť, neochránili
žalobkyňu pred jeho trestnou činnosťou. Nemožnosť predaja bytu sa žalobkyni priamo dotýkala a priamo
ovplyvňovala výstavbu rodinného domu, ako aj úroky z pôžičiek čerpaných v dôsledku neschopnosti
žalovaného ukončiť výstavbu rodinného domu v dohodnutom termíne. Konanie žalovaného, ktorý
realizoval výstavbu rodinného domu bez náležitého povolenia a k realizácii ktorého sa dostal podvodným

konaním, žalobkyni priamo veľmi hrubým spôsobom zasiahlo do súkromného života. Žalobkyňa mala
za to, že civilnú žalobu mohla podať až po nadobudnutí právoplatnosti trestného rozkazu zo dňa
18.09.2019, keď ju trestný súd odkázal s náhradou škody na civilný súd a potom, ako bola v trestnom
konaní preukázaná totožnosť žalovaného, pretože ak by túto žalobu podala predtým, stačilo žalovanému
prehlásiť, že ju nikdy nevidel a žiadnu zmluvu s ňou neuzavrel. Dôvodila, že zákon nevylučuje, že do

zásahu do osobnostných práv a poškodzovaniu dobrého mena by mohlo prísť pri záväzkových právach.
Nie je tu rozhodujúce, či skutočne došlo k ujme, postačuje objektívna spôsobilosť príslušného konania
spôsobiť takúto ujmu. Takisto je nerozhodný úmysel, aby takéto skutkové tvrdenia pôsobili difamačne.
Zákon nevyžaduje, aby osočujúce vyjadrenia boli prednesené verejne, tieto však boli prednesené pred
tretími osobami a lživé tvrdenia o tom, že si žalobkyňa neplní svoje finančné záväzky považuje za

hrubý zásah do jej osobnostných práv, ktoré vznikli priamo konaním žalovaného pri plnení zo zmluvy.
Zdôrazňovala, že dom staval žalobkyni recidivista opakovane právoplatne odsúdený za majetkovú
trestnú činnosť a neoprávnené podnikanie, ktorý už pred podpisom zmluvy vedel, že reálne môže nastať
situácia,ženedokončídomvzmluvnomtermíne,nakoľkovtomčasebolovočinemuvznesenéobvinenie
a že mu hrozí nepodmienečný trest odňatia slobody. Dva dni pred nasťahovaním sa do domu, bol

dom v neobývateľnom stave, ktoré skutočnosti žalobkyni vyvolali stres a hrubo zasiahli do jej súkromia.
Žalovaný sa ako opakovane trestaná osoba za majetkové trestné činy pohyboval po jej pozemku, v jej
rodinnom dome, mal prístup k jej majetku, čím zasahoval do jej súkromnej sféry a pri poznaní týchto
skutočností, by mu žalobkyňa nikdy nedovolila ani len prekročiť hranicu svojho pozemku, nieto mu ešte
zverovať finančné prostriedky. Konanie žalovaného hrubým spôsobom zasiahlo do súkromia žalobkyne

a jej osobnej cti. Žalobkyňa tiež poukazovala na to, že pojednávanie, na ktorom žalovaný predniesol
svoj výrok, bolo verejné. Tiež na požiadanie musí byť rozsudok v anonymizovanej forme sprístupnený
ktorejkoľvekosobe.Tedaajničímnepodloženétvrdeniažalovanéhopredsúdommajúschopnosťvyvolať
zákonom zakázané účinky. Ak sa prednesené výroky dostanú na verejnosť, alebo ak sa na verejnosť
môžu dostať, je tu daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana.

41. Žalobkyňa teda v zmysle vyššie uvedeného v podstate namietala, že žalovaný svojím protiprávnym
konaním zasiahol do jej súkromného života a občianskej cti. Súkromie žalobkyne bolo zasiahnuté tým,
že ju žalovaný úmyselne uviedol do omylu ohľadom svojej identity, odbornej spôsobilosti a bezúhonnosti
a ďalej tým, že v rozpore so zmluvou dielo riadne nedokončil, čím ju vystavil stresu spojeného

sdokončovanímrodinnéhodomu,akoajohľadomzabezpečeniafinanciínajehodokončenie.Česť,resp.
dobrá povesť žalobkyne bola zasiahnutá tým, že žalovaný najatým majstrom, resp. firmám uvádzal, že
mu žalobkyňa nevyplatila peniaze na úhradu vykonaných prác, hoci táto mu ich predtým vyplatila.

42. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu veci, ako aj okolností danej veci vo všetkých jej

súvislostiach, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie nárok žalobkyne na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch posúdil správne, a teda, že je možné uzavrieť, že žalovaný sa voči
žalobkyni dopustil protiprávneho konania, keď ju klamal počas vykonávania diela, vydával sa za
osobu, ktorou nie je, či odkazoval majstrov na žalobkyňu s úhradami, keď lživo tvrdil, že mu ichona nevyplatila, čím jej spôsobil nadbytočný stres vo väčšom rozsahu, ako iba pri bežnom porušení
zmluvných povinností, čím došlo k zásahu do osobnosti žalobkyne, avšak nie v rozsahu, ktorý by
si vyžadoval odškodnenie vzniknutej nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale adekvátnym prostriedkom

nápravy bola v danom prípade nepeňažná forma zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia žalovaného.
Zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne nedosiahol v danom prípade intenzitu oprávňujúcu
žalobkyňu požadovať primerané zadosťučinenie v peniazoch.

43. Predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej

osoby je neoprávnený zásah, objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení
alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. Takýto zásah teda musí
nastať objektívne, čo vylučuje negatívnu individualistickú psychickú reakciu dotknutej fyzickej osoby. Tak
morálne zadosťučinenie v zmysle ust. § 13 ods. 1 OZ, ako aj zadosťučinenie v peniazoch v zmysle §
13 ods. 2 OZ sledujú rovnaký cieľ, a to primerane s ohľadom na všetky okolnosti prípadu optimálne
a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, t. j. nemajetkovú ujmu

vzniknutú na osobnosti fyzickej osoby.

44. Prvoradou zásadou je teda primeranosť zadosťučinenia z hľadiska jeho účelu. Peňažné
zadosťučinenie možno priznať len v prípade, ak morálne zadosťučinenie nie je v konkrétnom
prípade postačujúce a ak zároveň neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej

osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Zadosťučinenie v peniazoch predstavuje
inštitút, ktorý nemožno použiť na vyváženie a zmiernenie bežnej či len celkom krátkodobo pôsobiacej
nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. Súdna prax priznáva náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch najčastejšie v prípadoch, ako spôsobenie smrti rodinnému príslušníkovi, neoprávnené
zásahy spôsobené v hromadných informačných prostriedkoch, či závažné diskriminačné konanie.

45. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch teda vzniká iba ak nepostačuje náprava vo forme
upustenia od neoprávnených zásahov, odstránenia následkov neoprávnených zásahov, či poskytnutie
primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia za neoprávnený zásah. Zároveň zákon upravuje
demonštratívne ako podmienky vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch situácie, ak

bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Musí
teda ísť o taký prípad nemajetkovej ujmy vzniknutý na osobnosti fyzickej osoby, ktorý táto osoba pociťuje
ako závažný. Žalobca preto musí presne určiť a vyšpecifikovať nemateriálnu ujmu, ktorej kompenzáciu
si nárokuje, ako aj fakty dokladajúce rozsah týchto nehmotných strát (miera agresivity konania, trvanie
a opakovanie protiprávneho konania a pod.). Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

sa prihliada najmä na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti za ktorých k zásahu došlo.

46. Neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby sú najmä situácie, ak fyzická osoba
alebo právnická osoba rozširuje o inej fyzickej osobe nepravdivé tvrdenia alebo pravdu skresľujúce
skutočnosti. Konaním vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti postavenia postihnutej

fyzickej osoby u ostatných spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jeho
uplatnenia v spoločnosti. Zákon však poskytuje občianskoprávnu ochranu len v prípade závažnejšieho
porušenia cti vo sfére občianskoprávnych vzťahov, ktoré predstavujú zásah do osobnosti občana.
Predmetom ochrany nie sú menej závažné verbálne alebo iné urážky. Teda nie každý neoprávnený
zásah (najmä do práva na ochranu občianskej cti) je objektívne spôsobilý túto náležitosť spĺňať. Záleží

najmänaprostredí,vktoromdošlokzásahu,nasubjektezásahu,objektezásahu,najehoobsahu,pokiaľ
spočíval v skutkových tvrdeniach, na intenzite a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol vykonaný.
O objektívnu spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana v zmysle § 11 OZ nejde vtedy,
ak došlo k zásahu napr. pri rozhovore len medzi dvoma osobami. Iba ak by sa prednesené výroky
dostali na verejnosť, je tu daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana.

Za spôsobilý zásah nemožno preto uznať výroky, ku ktorým došlo v neprítomnosti iných osôb, príp. ak sa
nepreukázalo, že by sa tieto výroky dotýkajúce sa osobnosti občana dostali na známosť iným osobám.
Za nespôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť právo chránené ustanovením § 11 OZ je potrebné
usudzovať hlavne v prípadoch, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré svojím obsahom nevyvolávali
obavy zo vzniku prípadného následku alebo boli prednesené za takých okolností, pri ktorých nehrozilo

zverejnenie a nemohli teda žiadnym spôsobom znížiť vážnosť občana u spoluobčanov.

47. Pokiaľ ide o žalobkyňou tvrdený zásah do jej súkromného života tým, že ju žalovaný uviedol do
omylu pri uzatváraní zmluvy, nedokončením diela riadne a včas jej skomplikoval život a spôsobil strespri zabezpečovaní financií, zháňaní ďalších majstrov pri dokončovaní rodinného domu a oddialil jeho
užívanie, tu je potrebné uviesť, že nedodržanie zmluvných povinností ako také nepredstavuje dôvod
vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale je dôvodom predovšetkým pre uplatnenie

si majetkových nárokov vyplývajúcich z porušenia zmluvných povinností, a to či už titulom náhrady
škody, alebo vadného plnenia. V prípade porušenia zmluvných povinností niektorou zo zmluvných strán,
prináša takáto situácia so sebou zrejme aj stres v súvislosti s jej riešením. Avšak nesplnenie zmluvného
záväzku samo o sebe nie je možné považovať taký dôvod spôsobenia nemajetkovej ujmy, s ktorým by
bolo možné spájať bez ďalšieho nárok na peňažné zadosťučinenie.

48. Je zrejmé, že žalobkyňa musela vynaložiť zvýšené náklady a energiu v súvislosti s dokončením
daného rodinného domu, avšak nepreukázala, že by v tejto súvislosti utrpela tak závažnú ujmu,
ktorá by celkom neprimeraným spôsobom zasiahla do jej súkromného života. Primeraným riešením
danej situácie bolo predovšetkým odstránenie všetkých vzniknutých majetkových škôd, čo si vyžaduje
náročnejšie precizovanie výšky vzniknutej majetkovej škody, avšak túto skutočnosť si nemožno

zľahčovať cestou požadovania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď žalobkyňa navyše
uplatnenú výšku 10.000 eur ani nijako bližšie neodôvodnila. V tomto prípade zohľadnil súd aj tú
okolnosť, že žalobkyňa sama zanedbala svoje povinnosti pri vstupovaní do zmluvného vzťahu so
žalovaným, keď nebola dostatočne obozretná a neoverila si jeho totožnosť, ani nekontaktovala žiadnym
spôsobom priamo spoločnosť BOC - system, s. r. o. Ďalej súd zohľadnil aj to, že žalovaný bol za

svoju protiprávnu činnosť spočívajúcu v neoprávnenom podnikaní právoplatne odsúdený a potrestaný
v trestnom konaní, pričom cieľom civilného sporového konania nemá byť jeho opakované potrestanie
uložením mu povinnosti zaplatiť zadosťučinenie v peňažnej forme žalobkyni, ale pre žalobkyňu by malo
byť dostatočnou satisfakciu práve jeho odsúdenie v trestnom konaní. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že
prežívala stres v súvislosti s nedodržaním povinností žalovaného a odstraňovaním ich následkov, je

potrebné poukázať na to, že žalobkyňa ani bližšie neopísala, ako sa tento stres u nej prejavoval, ako
ju obmedzoval v osobnom, rodinnom, či pracovnom živote, prípadne či jej spôsobil určité zdravotné
následky. Ako bolo uvedené vyššie, súd má za to, že protiprávnym konaním žalovaného k zásahu do
osobnosti žalobkyne, do práva na jej súkromie došlo, avšak nie v tak závažnej intenzite, ktorá by si
vyžadovala vyváženie tejto nemajetkovej ujmy v peňažnej forme.

49. Pokiaľ ide o tvrdený zásah do občianskej cti žalobkyne, ktorého sa mal žalovaný dopustiť tým,
že opakovane neuhrádzal platby za vykonané práce najímaným majstrom, resp. firmám s klamlivým
tvrdením, že mu žalobkyňa peniaze nevyplatila, v dôsledku čoho sa títo potom obracali na žalobkyňu,
čo potom vyvracala preukázaním príjmových a výdavkových pokladničných dokladov; tak ani podľa

odvolacieho súdu nepredstavuje takéto klamlivé tvrdenie žalovaného uvedené majstrom podieľajúcim
sa na výstavbe daného rodinného domu taký závažný zásah do cti žalobkyne, ktorý by bolo adekvátne
vyvažovať peňažnou formou zadosťučinenia. V prvom rade mala žalobkyňa možnosť sa pred majstrami
obhájiť a uviesť veci na pravú mieru, pričom žalobkyňa netvrdila, že jej majstri neuverili, že to bol
práve žalovaný, ktorý ich zaviedol. V konečnom dôsledku teda tým, kto utrpel na povesti pred danými

majstrami, bol práve on. Žalobkyňa ďalej netvrdila, že by požívala v oblasti stavebníctva osobitnú
povesť, totiž vážnosť a čestnosť osoby v spoločnosti nie je možné prezumovať, ale je najskôr potrebné
preukázať, či daná osoba v určitých kruhoch vôbec môže utrpieť zníženie jej cti, vážnosti a dôstojnosti.
V danom prípade tak nie je možné dospieť k záveru, že by uvedenie nepravdivej informácie žalovaným
skutočne mohlo vzbudiť u majstrov zlú mienku o žalobkyni, najmä ak táto mala možnosť im to vysvetliť

potom, čo sa domáhali zaplatenia a u ktorých žalobkyňa v podstate nepožívala pred tým žiadnu povesť.

50. Pokiaľ ide o vyjadrenie subjektívneho názoru žalovaného adresované na osobu žalobkyne na
pojednávaní dňa 06.07.2022, tak správny bol záver súdu prvej inštancie v tom, že išlo o vyjadrenie
v rámci uplatňovania procesných práv žalovaného, jeho obrany voči skutkovým tvrdeniam žalobkyne,

avšak ktoré nedosiahlo takú intenzitu zásahu, aby pôsobilo difamačne na osobu žalobkyne, a to už
so zreteľom na celkovú nevierohodnosť osoby žalovaného, vzhľadom na protiprávne konanie, ktorého
sa voči žalobkyni preukázateľne úmyselne dopustil, išlo o menej závažnú urážku, o ktorej ani nie
je predpoklad, že by sa rozšírila vo verejnosti, pretože ako správne žalobkyňa sama v odvolaní
uviedla, súdne rozhodnutia sa zverejňujú anonymizované. Je navyše potrebné uviesť, že toto vyjadrenie

žalovaného na pojednávaní dňa 06.07.2022 predstavuje ďalší skutok tvrdeného zásahu do osobnosti
žalobkyne,ktorýmalnastaťažvpriebehusúdnehokonania,avšakohľadomktoréhožalobkyňanásledne
nenavrhla zmenu – rozšírenie svojej žaloby v zmysle § 140 ods. 2 CSP, podľa ktorého ustanovenia je
zmenou žaloby aj doplnenie skutočností uvedených v žalobe. V tomto prípade žalobkyňa v priebehukonania doplnila nové skutkové okolnosti - výrok žalovaného na pojednávaní - z ktorých odvodzovala
žalobou uplatnený nárok, preto sa vyžadovalo, aby navrhla pripustenie zmeny žaloby, čo však neučinila,
pretootomtoskutkužalovaného,ktorýsanestalpredmetomtohtosporovéhokonania,aninebolomožné

rozhodovať.

51. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ je vždy, v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu,
existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky,
považuje za ujmu značnú, pričom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to,
či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení
a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 81/2011).
Vyhodnotiac všetky tieto kritériá a zohľadniac skutočnosti, ktorými malo podľa žalobkyne dôjsť k zásahu
do jej práva na ochranu osobnosti, dospel odvolací súd k záveru, že miera zásahu žalovaného do práv

na ochranu osobnosti žalobkyne nedosiahla intenzitu závažného zásahu odškodňovaného peňažnou
formou zadosťučinenia a postačujúcim zadosťučinením v danom prípade bolo zadosťučinenie morálne,
preto postupoval súd prvej inštancie správne, pokiaľ nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 10.000 eur
zamietol.

52. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo na základe odvolania žalovaného tiež rozhodnutie
súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý aplikujúc § 257 CSP, v spore prevažne úspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Súd dôvodil existenciou osobitností danej právnej
veci a procesným postupom žalovaného, ktoré predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré súd nepovažoval za spravodlivé náhradu trov konania žalovanému priznať. Súd poukázal na

to, že to bol práve žalovaný, ktorý svojím nekorektným konaním voči žalobkyni a nesplnením svojich
povinností zavinil potrebu tohto konania, pričom žalobkyňu klamal a uviedol do omylu v jeho osobe,
a to priamo tým, že jej úmyselne uviedol inú identitu. Súd zohľadnil náročnosť procesu uplatňovania
nárokovžalobkyneaprávnuzložitosťveci,keďžalobkyňavystupujevkonaníbezprávnehozastúpenia,v
spojení s charakterom konania žalovaného, jeho klamstvom a odsúdením za trestný čin neoprávneného

podnikania, na základe ktorých okolností súd nepovažoval za spravodlivé priznať žalovanému náhradu
trov konania. Poukázal tiež na snahu žalobkyne ešte pred začatím konania o mimosúdne riešenie veci
(opakovanými výzvami žalovanému bez jeho odozvy). Skutočnosti vyplývajúce z procesného postupu
potom súd videl v tom, že žalovaný sa efektívne nezúčastnil mediačného konania, s účasťou na
ktorom obe sporové strany súhlasili, avšak podľa správy mediátorky, hoci sa žalobkyňa mediačného

stretnutia zúčastnila a mala veľkú snahu dosiahnuť mimosúdnu dohodu, žalovaný na snahu mediátorky
nereagoval, neskôr s mediátorkou komunikovať prestal. Takéto konanie žalovaného bolo neefektívne,
nepreukázalojehoskutočnúsnahuozmierneriešenieveci,zbytočnepredlžujúcekonanieapotvrdzujúce
nekorektnosť prístupu žalovaného k žalobkyni.

53. Žalovaný s nepriznaním mu náhrady trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu 70 % nesúhlasil
a dôvodil najmä tým, že mal záujem o mimosúdne vyriešenie veci, avšak žalobkyňa navrhovala úhradu
vovýške100.000eur,nemalazáujemsadohodnúťnanižšejsume,pretopokuso mimosúdnevyriešenie
veci stratil význam. Žalovaný poukazoval na to, že sa snažil minimalizovať svoje trovy konania, od
začiatku považoval žalovanú sumu za neprimeranú a dôvodil tiež tým, že ak mal súd v úmysle použiť

moderačné právo, mal mu umožniť sa k aplikácii ust. § 257 CSP vyjadriť. Súd tiež pri rozhodovaní nemal
prihliadať na fakt, či žalobkyňa bola alebo nebola v konaní právne zastúpená. Mal za to, že žaloba bola
od začiatku šikanózna, o čom svedčí aj výsledok sporu a pomer úspechu a neúspechu.

54. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2

CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).
Zásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre
sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane
trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané,
odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.Procesnýúspechvovecisaskúmačodoprávnehozákladuveciačodovýškypriznanéhonároku.

55. Výnimkou v tomto smere je ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnústranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim
zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie ust. § 257 CSP negatívne dopadá
na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia

zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.

56. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne
splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti,
ktoré pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257 CSP však

nezakladá voľnú možnosť jeho aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného
zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto
často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo tejto procesnej situácie. Súd pri
aplikácii tohto ustanovenia skúma aj dôvody, ktoré žalobcu viedli k podaniu žaloby, postoj strán v konaní,

plnenie si ich procesných povinností. Ust. § 257 CSP teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie,
kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom
chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť
na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide
o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

57.Odvolacísúdpozohľadneníuvedenýchvýchodískdospelkzáveru,ževdanejvecibolaaplikáciaust.
§ 257 CSP súdom prvej inštancie plne dôvodná, keďže vychádzajúc z individuálnych okolností daného
predmetu konania, ako aj so zreteľom na správanie sa procesnej strany v jeho priebehu, boli dané
výnimočné okolnosti veci a dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov

konania v spore prevažne procesne úspešnému žalovanému. V danej sporovej veci bolo spravodlivé
zohľadniť predovšetkým okolnosti, za ktorých bolo zasiahnuté do majetkovej sféry žalobkyne, ako aj do
jej práva na ochranu osobnosti, a to zavineným úmyselným protiprávnym konaním žalovaného, ktoré
si zasluhuje plné spoločenské odsúdenie. Žalovaný totiž v tak závažnej veci, ako je stavba rodinného
domu, úmyselne vystupoval pod cudzou identitou, aby žalobkyňu vlákal do záväzkovo-právneho vzťahu

s ním, predstierajúc svoju odbornú spôsobilosť, ktorou nedisponoval, pričom už v čase uzatvárania tejto
zmluvy si musel byť vedomý, vzhľadom na vznesené mu obvinenie v inej trestnej veci, že záväzok
z tejto zmluvy so žalobkyňou pravdepodobne ani riadne a včas nesplní. Žalovaný teda od počiatku
nevstupoval do zmluvného vzťahu so žalobkyňou s poctivým úmyslom, nesporne jej spôsobil svojím
konaním majetkovú škodu, ako aj morálnu ujmu, z ktorých dôvodov bola žalobkyňa nútená domáhať

sa ochrany svojich práv v súdnom konaní a hoci svoje nároky nadsadila, čo možno pripísať tomu, že
nebola v spore odborne právne zastúpená, nemôže byť táto skutočnosť posudzovaná v jej neprospech
prísnejšie, než samotné zavinené protiprávne konanie žalovaného, ktoré bolo podstatou pre vznik tohto
súdneho sporu.

58. V danej veci bolo tiež na mieste zohľadniť správanie sa žalovaného v priebehu konania, keď
napriek tomu, že prejavil záujem zúčastniť sa mediácie, konanie pred mediátorkou celkom odignoroval,
pričom neobstojí jeho vysvetlenie v odvolaní, že mal za to, že žalobkyňa nepristúpi na nižšiu peňažnú
sumu. Keďže sa žalovaný mediačného konania nezúčastnil, nemožno polemizovať nad tým, ako by toto
mediačné konanie dopadlo. Svojím postojom však žalovaný zapríčinil zbytočné prieťahy v konaní a len

potvrdil svoj nezodpovedný postoj vo vzťahu k žalobkyni.

59.Pokiaľideonámietkužalovaného,žesúdhomalpredaplikáciouust.§257CSPvyzvaťnavyjadrenie
sa k nemu, tak odvolací súd uzatvára, že takúto povinnosť civilný sporový poriadok neupravuje.
Predmetné ustanovenie je stabilnou súčasťou ustanovení Civilného sporového poriadku o trovách

konania (§ 251 a nasl. CSP), teda sporová strana, osobitne, ak je v konaní odborne právne zastúpená,
by mala rátať s možnosťou jeho uplatnenia. Predmetné ustanovenie § 257 CSP pritom ukladá súdu
povinnosť vždy skúmať aj to, či vo veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré
je potrebné pri stanovení povinnosti náhrady trov konania výnimočne prihliadnuť a v prípade ich zistenia,
je súd povinný toto ustanovenie aplikovať. K porušeniu procesných práv žalovaného pritom nedošlo,

pretože žalovaný mal možnosť sa vo svojom odvolaní k aplikácii ust. § 257 CSP vyjadriť a odvolací súd
sa s jeho argumentmi v tomto rozhodnutí aj vysporiadal, keď ich považoval za nedôvodné.60. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vnapadnutýchčastiachzamietajúcehovýrokuIV.ozaplateniesumy4.158eurzaúrokyzneplánovaných
pôžičiek, sumy 4.300 eur za nedodržanie technologického postupu pri zatepľovaní domu a sumy 10.000

eur za nemajetkovú ujmu, ako aj v napadnutom výroku V. o trovách konania, s použitím § 387 ods. 1
a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

61. O náhrade trov tohto odvolacieho konania potom rozhodol odvolací súd osobitne pre predmet
odvolacieho konania, ktorým bolo odvolanie žalobkyne voči výroku vo veci samej a osobitne pre predmet

odvolacieho konania, ktorým bolo odvolanie žalovaného voči výroku o trovách konania, nakoľko nie je
možné dávať do vzájomného pomeru úspechu ako rovnocenné odvolanie jednej sporovej strany čo do
zaplatenia konkrétnej peňažnej sumy a odvolanie protistrany len čo do nároku na náhradu trov konania.

62. S použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP potom odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v časti
konania o odvolaní žalobkyne priznal v celom rozsahu úspešnému žalovanému plnú náhradu trov tohto

odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni. V časti konania o odvolaní žalovaného, naopak priznal
náhradu trov tejto časti konania v celom rozsahu úspešnej žalobkyni proti neúspešnému žalovanému.
V odvolacom konaní už odvolací súd dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP nevidel, pretože obe sporové
stranybolinazákladerozsudkusúduprvejinštancie,ktorýbolvecnesprávny,užoboznámenésprávnym
posúdením veci, a teda bolo namieste, aby zvážili dôvodnosť podania odvolania.

63. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

64. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).