Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/40/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203398
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203398.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla, a členov

senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom C. X, XXX XX C., štátny občan SR, zast.: Advokátska kancelária BUGRI s. r. o., so sídlom
Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému: Slovenská republika, v menej
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava-mestská
časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 4.801,88 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec, sp. zn. 12C/65/2023-214 zo dňa 12. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd, ako súd prvej inštancie, o nároku žalobcu o
zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 4.801,88 Eur rozhodol tak, že:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4.801,88 Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia o určení výšky trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia 4.801,88 Eur titulom náhrady škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie, a to Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času,
ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej
republiky. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd
v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. V súvislosti

so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným, súd poukázal na § 19 písm. b)
Civilného sporového poriadku (z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), ktorý
upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie
miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.
Žalovaný namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného zboru, sa Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Súd uviedol, že v zozname preberaných
právne záväzných aktov Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom

zbore (ďalej aj „ZoHaZZ“) je uvedená aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa
04.11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú
dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp.
ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný časodpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný

čas a určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 6 Smernice
členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť
bezpečnosť a zdravie pracovníkov týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi
predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi
partnermi. Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. .

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné
a súkromné. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ods. 1 táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje tam, kde sú s ňou
nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr.

ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V tomto prípade sa
bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto
Smernice. Aplikujúc uvedené znenie Smernice súd zhrnul, že Smernica upravuje minimálne požiadavky
na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia
činnosti verejné aj súkromné. Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské

štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa
na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17
sačlenskéštátymôžuodchýliťoduplatňovaniačlánkov3až6,8a16,keďvzhľadomnaosobitnúpovahu
príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho vopred
môžu určiť sami pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku 6 v prípade

lekárov v odbornej príprave v súlade s uvedenými ustanoveniami Smernice. Smernica pre členské štáty
zároveň určuje prechodné obdobie na zosúladenie vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa organizácie
pracovného času. Štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime
fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa ZoHaZZ mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice
podľa článku 17. Článok 17 Smernice upravuje prípady, v ktorých sa členské štáty môžu odchýliť od

uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností
sa trvanie pracovného času nemeria alebo nie je pracovný čas vopred určený alebo si ho môžu určiť
sami pracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti
a zdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES sa vzťahuje na všetky
odvetvia činností, verejné a súkromné. Podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na

podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci ods. 1 táto Smernica sa vzťahuje
na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu,
služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje tam, kde sú
s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako
sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V tomto

prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle
cieľov tejto Smernice. Okresný súd tiež poukázal na článok 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného
sporového poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré

majú prednosť pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho
dvora Európskej únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie
byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť
riešený v prospech komunitárneho práva. Členský štát Európskej únie musí implementovať Smernicu
včas, t. j. v lehote určenej priamo v Smernici, prípadne do 20 dní odo dňa jej zverejnenia v úradnom

Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú priamy účinok, avšak Súdny dvor
Európskejúnierozhodol,žeurčitéopatreniastanovenéSmernicoumôžumaťvovýnimočnýchprípadoch
priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci právny akt. Ustanovenia
Smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné a ustanoveniami Smernice sa priznávajú
práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho

dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne
súdy,aleajostatnéorgányverejnejmoci,akoajinéverejnéorgány. SúdnydvorEurópskejúniejudikoval,
že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci Günter
Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymisúdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je zásada zodpovednosti štátu za
škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia
založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva únie členským štátom, a to bez

ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán
má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Žalovaný v
konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku Slovenskej
republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie ZoHaZZ neodporuje dotknutej Smernici.
Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode,

aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá na
odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu,
že nerešpektovaním Smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa § 11 a
nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z výpovede
žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie a z obsahu
výplatných pások žalobcu za obdobie august 2020 až jún 2023 konštatoval, že pri určení pracovnej

pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín
priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od augusta 2020 do júna
2023 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES dlhodobo
dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci,
právananajvyššiuprípustnúdĺžkupracovnéhočasuaprimeranýodpočinokpopráci,právanasúkromný

a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania Smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel
o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských
aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno konštatovať aj zásah do osobnostných práv žalobcu.
Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne vznikol nárok na primerané odškodnenie. Iba samotné
konštatovanie porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v

tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy. Žalovaný v konaní vzniesol
námietku premlčania uplatneného nároku a namietal neprimeranosť výšky žalobcom vyčísleného
nároku. K tomu súd uviedol, že slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá na odškodnenie
jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním Smernice vznikla žalobcovi ujma,
ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na

ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy,
ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.
Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. K ujme žalobcu dochádzalo každým kalendárnym mesiacom za žalované obdobie (august

2020 až jún 2023) tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice a v
priamej príčinnej súvislosti dochádzalo k ujme na právach žalobcu. Žalovaný porušovaním Smernice
nekompenzoval ujmu v služobnom plate žalobcu ku dňu splatnosti mzdy za kalendárny mesiac, vždy
10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za
mesiac august 2020, ktorá bola 10. 9. 2020. Žaloba bola súdu doručená dňa 4. 9. 2023, preto nárok

žalobcu uplatnený v konaní premlčaný nie je. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady, súd posudzoval
primeranosť žalovanej náhrady k ujme, ktorá v dôsledku neúplnej implementácie smernice do právneho
poriadku Slovenskej republiky vznikla žalobcovi, pričom výška priznanej náhrady bola na úvahe súdu.
Žalobca svoj nárok spojil s porušením nároku na odpočinok, a tak okresný súd posudzoval tento nárok
žalobcu ako nemajetkovú ujmu, čo okrem právneho poriadku Slovenskej republiky zohľadňuje aj zámer

tvorcu Smernice rady č. 2003/88/ES. Okresný súd poukázal na konkrétne okolnosti na strane žalobcu,
ktorými bolo zasiahnuté do práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka a vyhovením nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zmiernil nepriaznivý následok neoprávneného
zásahu, ku ktorému došlo zo strany žalovaného. Okresný súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy
vychádzal z doloženého tabuľkového prehľadu vykonaných služieb žalobcom za august 2020 až jún

2023. Žalobcom požadovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 4.801,88 Eur považoval za
primeranú, a preto žalobe vyhovel. O trovách konania vzhľadom na úspech žalobcu rozhodol poukazom
na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,2 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj
„CSP“).

3. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Žalovaný
v podanom odvolaní konkrétne namietal, že na to, aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že
uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca preukázať, že zákon č. 315/2001 Z. z. prebral
smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. musel by preukázať na také ustanovenia zákona č. 315/2001Z. z., ktoré by boli v rozpore so smernicou 2003/88/ES. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nemal
právomoc skúmať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES, ktoré právo nespadá
do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu

Európskej únie, pričom súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu
otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho
sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Súd
prvej inštancie sa podľa žalovaného nesprávne vysporiadal s ním vznesenou námietkou nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keď nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím

smernice“ a „aplikáciou smernice“; v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho
znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu a v druhom
prípade ide o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Podľa názoru žalovaného sa
miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou
republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom)
rozlišovať. K pôsobnosti smernice uviedol, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne

vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2
Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré
zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností
a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť

porušené tak ako to tvrdí žalobca. úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia,
možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného
systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek
pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2
ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Zdôraznil, že čl. 2 Smernice len príkladom vymenováva „určité osobitné

činnosti verejných služieb“, preto ak príslušníci Hasičského a záchranného zboru tu nie sú taxatívne
vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení Smernice je aj v tejto oblasti automatická. Podľa
žalovanéhorozhodnutievoveciV-429/09G.Fusssatýka„mestskéhohasiča“-zamestnancaStadtHalle,
preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto
zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci

Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú
im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v
prípade príslušníkov Policajného zboru. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody poukázal
žalovaný na to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V
prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca

veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil,
že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo
neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je
nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa

odnehonežiadavýkonpráce).Rovnakotakprinariadenejslužobnejpohotovostijevmiestevykonávania
štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu
nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať
alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon

práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená, že
žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu
zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú
prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií.

Rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24
hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej
služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto dôvodu je pre zistenie,
či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním
štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej

služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (v zmysle judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie). Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 04. 12. 2023 zdôraznil, že
nežaluje nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne.Pre žalovaného je nepochopiteľné, prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú (ako
sám vo vyjadrení uvádza) vyčíslil podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti,
ktoré mal reálne odslúžiť a to bez ohľadu na skutočnosť, či tým malo (a ak áno, tak v akom rozsahu)

dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času. Podľa žalovaného žalobca svoju ujmu
v skutočnosti vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne ohodnotený a
nie v tom, že mal byť prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalovaný aj z tohto dôvodu
považuje žalobu za zmätočnú, nakoľko si žalobca touto formou iba maskuje svoje mzdové nároky voči
svojmu zamestnávateľovi. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi

priznal, t.j. 4.8041,88 EUR, žalovaný považuje za absolútne neprimeranú a premrštenú. Žalobca
vo svojich podaniach doručených prvostupňovému súdu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej
náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah
mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu
nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním
sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné

práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne, čo súd prvej
inštancieprirozhodovaníovýškenáhradynemajetkovejujmynebraldoúvahy.Podľanázoružalovaného
tabuľkypriloženékžalobenemožnopovažovaťzadôkaz,ktorýbypreukazovalvýškuujmy,ktorúžalobca
požaduje. Žalovaný zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel
ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Žalovaný odvolaním

tiež napadol výrok rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania. Na základe uvedených skutočností
žalovaný navrhol zmeniť rozsudok okresného súdu, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať nárok na
náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

považuje v celom rozsahu za zákonný a vecne správny. Odvolanie žalovaného považuje v celom
rozsahu za nedôvodné a neopodstatnené. Námietku právomoci súdu považuje za zjavne nedôvodnú a
účelovú. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu.
Poukázal na to, že Súdny dvor vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych

súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali, keďže takáto činnosť predstavuje základný kameň,
na ktorom je postavená doktrína Súdneho dvora o priamych a nepriamych účinkoch a aplikovateľnosti
predpisov úniového práva vnútroštátnymi orgánmi každého členského štátu. Vnútroštátny súd pri
rozhodovaní o individuálnom nároku jednotlivca na náhradu škody (či už majetkovej škody alebo
nemajetkovej ujmy) vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či

vnútroštátna právna norma je v súlade s predpisom úniového práva, teda posudzovať aj to, či konkrétna
smernica bola do vnútroštátnej úpravy transponovaná správne. V tomto smere poukázal na rozhodnutie
v rozsudku Súdneho dvora C-106/89, C-456/98 a pre túto vec ťažiskový rozsudok Súdneho dvora
C-429/09 vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle. Na území Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný
orgán než všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by bol vzhľadom na predmet tohto konania

oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť tento spor a v rámci neho si aj prejudiciálne
posúdiť súlad a správnosť transpozície Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. K námietke
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uviedol, že žalovaný sa snaží spochybniť svoju pasívnu vecnú
legitimáciu, neuvádza ale absolútne žiadne nové relevantné skutkové či právne argumenty, ktoré by už
nepredniesol v doterajšom priebehu konania a ktorých nesprávnosť by už nebola vyvrátená v priebehu

konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie s touto námietkou
žalovaného vyčerpávajúco a správne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca je
presvedčený, že o danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní nemožno mať žiadne
pochybnosti a súd prvej inštancie aj v tomto smere vec správne právne posúdil. Túto námietku považuje
za zjavne nedôvodnú a neopodstatnenú. K námietke pôsobnosti Smernice 2003/88/ES uviedol, že

žalovaný rovnakú námietku už uvádza v každom takomto súdnom spore, pričom k tejto námietke sa
žalobca už aj písomne vyjadroval. Považuje za nepochybné, že smernica 2003/88/ES sa v celom
rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov - príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
(teda aj na žalobcu), pričom činnosť hasičov v žiadnom prípade nespadá pod „osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany“ tak, ako to zjavne účelovo a zavádzajúco tvrdí žalovaný. Aj túto odvolaciu námietku

žalovaného považuje za zjavne nedôvodnú a právne posúdenie súdom prvej inštancie je aj v tomto
smere zákonné a správne. Vo vzťahu k námietkam voči nároku na náhradu škody uviedol, že poukazuje
na žalobcom uvádzanú rozsiahlu skutkovú a právnu argumentáciu uvedenú v jeho písomnom vyjadrení
v konaní pred súdom prvej inštancie s prihliadnutím na argumentáciu žalovaného o tom, že „neaktívnučasť“ pracovnej pohotovosti nemožno podľa neho považovať za súčasť pracovného času. Porušovanie
práv hasičov nerešpektovaním Smernice je stav, ktorý trvá dlhoročne (t. j. nielen počas žalovaného
obdobia) a o ktorého protiprávnosti žalovaný nepochybne vie a musí vedieť, pričom sám žalovaný je

pôvodcomtohtoprotiprávnehostavu.Akbytedasámžalovanýkonaltak,akojevzmysleúniovéhopráva
povinný, k porušovaniu mojich práv by nedochádzalo. K námietke, že „nie je žalovanému zrejmé, prečo
si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou 2,77 EUR za každú hodinu, počas ktorej
malo dochádzať k porušovaniu jeho práv“ uviedol, že táto suma je len výsledkom porovnania žalovanej
sumy s počtom hodín mnou odpracovanej určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná

do pracovného času. Vydelením žalovanej sumy (4.801,88 Eur) s celkovým počtom odpracovaných
hodín určenej služobnej pohotovosti (1736,27 hodín) a následným porovnaním výslednej sumy (2,77
Eur) so zákonnými minimálnymi mzdovými nárokmi (minimálnou hodinovou mzdou za žalované obdobie
dokonca pre prvý, najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá suma predstavovala 3,66 Eur za hodinu1)
je totiž očividne zrejmé, že žalovaná (a napadnutým rozsudkom priznaná) suma náhrady škody v
žiadnom prípade nemôže byť „neprimerane vysoká“ tak, ako to po celý čas (a v každom obdobnom

súdnom spore) namieta žalovaný. Porušovanie práv hasičov nerešpektovaním Smernice je stav, ktorý
trvá desaťročia (teda nielen počas mnou označeného žalovaného obdobia) a o protiprávnosti ktorého
žalovaný nepochybne vie a musí vedieť, pričom sám žalovaný je pôvodcom tohto protiprávneho stavu.
Prvé z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch boli vydané už približne v roku 2015,
teda žalovaný už minimálne 9 rokov objektívne vie, že tunajšia vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ

a pracovný čas hasičov porušuje predmetnú Smernicu 2003/88/ES. Ak by v skutočne materiálnom
právnom štáte k nesprávnemu prebratiu či nedodržaniu smernice a porušovaniu práv jednotlivca aj
došlo, štát by tento stav čo najskôr napravil a to bez toho, aby bolo potrebné zo strany dotknutého
jednotlivca domáhať sa „upustenia od takého zásahu“. Ak by sám žalovaný konal tak, ako je v zmysle
úniového práva povinný, k porušovaniu práv žaalobcu by nedochádzalo a žalovaný mal už doposiaľ k

dispozícii nepochybne viac než dostatok času na to, aby tento protiprávny stav napravil. Žalovaný však
tento stav naďalej zjavne vedome udržiava a obmedzuje sa len na to, že v súdnych sporoch, akým je aj
tento, vznáša nielen právne, ale aj vecne neobhájiteľné námietky.
V súvislosti so spochybňovaním vzniku ujmy v dôsledku porušovania Smernice postačí len opätovne
poukázať na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého

už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku
na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku
musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska
vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ). Zároveň
už len samotná strata času odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu života

a zdravia, opätovne bez potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v tomto smere.
Žalovaný však na túto základnú skutočnosť pri svojich námietkach samozrejme nikdy nereflektuje a
vždy bez ďalšieho spochybňuje, že by nejaká ujma mohla dotknutému žalobcovi (hasičovi) vôbec
vzniknúť. Okrem toho však žalovaný vôbec nezohľadňuje ani dôkaznú situáciu v danom spore a to
najmä to, aké skutočnosti boli ďalej preukázané vykonaním dôkazu výsluchom žalobcu ako dôkazu v

zmysle § 195 CSP. Ak teda žalovaný aj v tomto prípade len paušálne popiera akékoľvek negatívne
následky porušovania Smernice každodenný život žalobcu, a teda aj vznik akejkoľvek ujmy, tak toto jeho
tvrdenie je v očividnom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktoré žalovaný zjavne vôbec nereflektuje a
v skutočnosti ho úplne ignoruje. Žalovaný rovnako tak ignoruje aj vyššie uvedenú judikatúru Súdneho
dvora, podľa ktorej už samotné porušovanie článku 6 písm. b) Smernice spôsobuje ujmu, keďže

znamená aj zasahovanie do bezpečnosti a zdravia dotknutého hasiča (viď ods. 54 rozsudku C-243/09).
Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

5.Žalovanývosvojomvyjadrenízodňa26.03.2024uviedol,že žalobcavosvojomvyjadreníkodvolaniu

žalovaného reagoval na niektoré právne aspekty namietané žalovaným. Obsahom tohto vyjadrenia je
len konštatovanie, že žalovaný v odvolaní poukázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu, a žalobca
zároveň poukázal na svoju argumentáciu a predchádzajúce tvrdenia. Žalovaný zdôraznil, že predmetom
sporu je právne posúdenie skutočností uvádzaných stranami sporu, pričom rozsudok Okresného súdu
Lučenec sp. zn. 12C/65/2023-214 zo dňa 12.03.2024 žalovaný nepovažuje za správny, a teda sa s

ním nestotožňuje. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným v konaní nebola
podľa názoru žalovaného zo strany súdu správne aplikovaná, žalovaný v plnom rozsahu zotrval na
svojom odvolaní a taktiež všetkých svojich predchádzajúcich vyjadreniach a podaniach. Opätovnenavrhol rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať nárok na náhradu
trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

6. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný
odvolacímidôvodmi(§380ods.1,2CSP),prejednalodvolaniežalovanéhobeznariadeniapojednávania
(a contrario § 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, preto sa
obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s doplnením ďalších
dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti, v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného.

9. Žalovaný v odvolaní namietal, že právo konštatovať, že obsah smernice 2003/88/ES bol do zákona č.

315/2001 Z. z. prevzatý nesprávne, nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie
iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Odvolací súd sa s týmto tvrdením žalovaného
nestotožňuje.

10. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne

veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

11. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv.
súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu.

Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou
osobou. Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej
porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

12. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný

skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá
cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný

bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal
na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu
s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu
pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001

Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

13. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, žalovaný v konaní poukázal
na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ s tým, že na aplikácii
Smernice 2003/88/ES sa žalovaný nepodieľa, nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. Odvolací

súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku Slovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na
aplikácii Smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je z hľadiska
prejednávaného sporu bez právneho významu. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. 29 Smernice
2003/88/ES táto smernica je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej

únie a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný
za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice; v
prípade že štát túto povinnosť nesplní, je štát, teda žalovaný, zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu
Smernice 2003/88/ES pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratiado právneho poriadku Slovenskej republiky. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaným je Slovenská
republika. Podľa ust. § 21 Občianskeho zákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov
štát, je právnickou osobou. Slovenská republika ako člensky štát a adresát smernice 2003/88/ES po

vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej
aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená
štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná žalovaná
Slovenská republika (štát). Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v

konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičsky a záchranný zbor v zmysle ust. §
11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy
v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. Odvolacia námietka žalovaného o
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie tak nie je dôvodná.

14. Odvolací súd za nedôvodnú považuje aj námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer
príslušníkov hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým
spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia

činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES v spojení s čl. 2 Smernice Rady 89/391/EHS zo dňa 12. 06. 1989 o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, pričom zároveň namietal, že rozhodnutie
Súdneho dvora C 429/09 sa týka „mestského hasiča“ a preto ho nie je možné považovať za smerodajné,
resp., že Smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje

charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času, keď činnosť žalobcu
patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré nahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej obrany. Odvolací
súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci aj v znení Smernice 2003/88/
ES správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora, pretože súd je povinný
plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor podal (viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 07. 07.

2022). Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu
na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné
skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy
účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Súdny dvor rozhodol, že Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj

keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti
požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely Smernice
2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého

štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je
podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k

posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia
Smernice 2003/88/ES (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie
uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom,
resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/

ES predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité
pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi
súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci Fus body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť

rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na
nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).
Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov

potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04).
Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať

do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm.
b/ smernice č. 2003/88/ES. Námietka žalovaného, že smernica č. 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
preto z vyššie uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa

vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť
presvojhozamestnávateľakdispozíciiaobmedzeniauloženétomutopracovníkovipočaspohotovostisú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať
v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo

veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

15. Posúdenie okresným súdom námietky premlčania vznesenej žalovaným žalovaný odvolaním
nenapadol, preto sa odvolací súd premlčaním nároku žalobcu nezaoberal.

16. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní uvádza, že článok 17
ods. 1 smernice č. 2003/88/ES umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku
za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany, bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom
jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej
obrany (ako je v súdenej veci), odvolací súd uvádza, že túto odvolaciu námietku nemožno považovať za

dôvodnú, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu zhoduje s názorom súdu prvej inštancie vo vzťahu
k tejto námietke, ktorý názor súdu prvej inštancie tento veľmi podrobne odôvodnil. Správne súd prvej
inštancievyslovilzáver,žehocivčlánku17smerniceč.2003/88/ESboladanámožnosťčlenskýmštátom
odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení smernice podľa článku 17 ods. 3 písm.
b/ smernice, v ktorej je uvedené, že v súlade odstavcom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len

od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od článku 2 alebo 6 smernica nepripúšťa. Súd prvej inštancie
zároveň správne poukázal na to, že zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v prílohe
č. 4, bod 6 preberá smernicu Rady 2003/88/ES, a preto dospel aj k správnemu záveru, že v danom
prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

17. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu,

že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku
škody(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR)
z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku
vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom

alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva
žalobcunasúkromiearodinnýživot(článok19ods.2ÚstavySR),pretožereálnemuselodpracovaťviac,
ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by
mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je
tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil

a neboli mu započítané do služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa
počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca
finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore
pri nariadenej služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona.18.Okresnýsúddospelksprávnemuzáveruohľadomsplneniapredpokladovzodpovednostižalovaného
za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Podľa judikatúry
Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti
pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy

rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd je v súlade s názorom súdu prvej inštancie toho názoru, že
v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku
porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES priznáva
pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto
ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebolo do

právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s
čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom
prvej inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom
žalobcu, že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to od 1. februára 2020 do 31. januára

2023 vrátane, dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48
hodín, na čo poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, pričom zároveň rozsudok súdu
prvej inštancie obsahuje aj prehľadné tabuľky, z ktorých vyplýva počet hodín odpracovanej pracovnej
pohotovosti. Zároveň je splnená aj podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom,
keďže porušenie článku 6 písm. b/ smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide

o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Splnená
je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom ujmy u
jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k

vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle
článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle
článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle
smernice 2003/88/ES, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a
prichádzaločas,ktorýbychcelamoholvenovaťrodine,priateľom,svojimzáľubám,resp.inýmaktivitám,

ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

19. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom
škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsilie na

zamedzenie vzniku škody. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje
judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými

ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu,
že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné
zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto

slabšie postavenie, môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv
voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa,
ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec
tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany
zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho

zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,
aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania;vyžadovanie takejto podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má
základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho,
aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí

pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto
ustanovením, a preto za týchto podmienok správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemožno
považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho
práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu
k svojmu zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli

splnené.

20. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 4.801,88 Eur, ktorú vyčíslil ako
súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od 8/2020 do 7/2023, vrátane a rozdielu
peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/2001 Z. z.,

pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou v spojení s listinnými dôkazmi, ktoré má žalobca
kdispozíciiodsvojhozamestnávateľa,preukázal,takakotovyhodnotilsúdprvejinštancie,žepritakomto
rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol
venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Domáhal sa
náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré

reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času (čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 smernice),
nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín
týždenne. Z konania pred súdom prvej inštancie ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
vyplýva, že žalovaný nerozporoval dôkazy predložené žalobcom ani výpočet času služobnej pohotovosti
a správne preto súd prvej inštancie skutočnosti tvrdené žalobcom a preukazované listinnými dôkazmi

súd považoval za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP).

21. Odvolací súd uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ)
porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu

práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti
a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu
výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca
na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až13Občianskehozákonníka).Žalovanéhoodvolacia
námietka, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná.

22. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky
pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že žalobca sa mal domáhal upustenia od takého zásahu od svojho zamestnávateľa
s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási
kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd prvej inštancie

so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na
ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu správne dospel k záveru,
že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j.
na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy
porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát EÚ

neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES a zároveň
za situácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný záver,
že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako

berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmyv peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené

následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného
práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného

týždennéhopracovnéhočasupodľačlánku6písm.b/smernice2003/88/ES)jedôvodnýzáver,žežaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Berúc do úvahy judikatúru ESD
možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu
v zmysle slovenského práva k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v
peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti

fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“).Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ
totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy
v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti
fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99).

23. Odvolací súd teda uvádza, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané,
pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej
skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si
po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný

a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo
práve výkonom služobnej pohotovosti. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu
uplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva
Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to
namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady

priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo
obetiam trestných činov. Zároveň neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou
sporu o ochranu osobnosti, z dôvodu, že v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje osobitná
právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhrade škody spôsobenej porušením úniového práva
s tvrdením, že žalovaný nemôže byť účastníkom sporu o ochranu osobnosti majúc za to, že v takomto

prípade žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný, k čomu odvolací súd uvádza, že k otázke pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného sa už odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia vyjadril vyššie.

24. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie, a odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie po vyhodnotení odvolania žalovaného ako nedôvodného, rozsudok

súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil vo veci samej, a to aj v
závislom výroku o trovách konania. V odvolacom konaní neboli zistené nesprávne skutkové zistenia
z vykonaných dôkazov, ktoré boli vykonané pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie posúdil
vec právne správne. Tvrdenie žalovaného, že rozsudok súdu prvej inštancie je v určitej časti arbitrárny
a nedostatočne odôvodnený, nie je dôvodné, keď rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne a

zrozumiteľne odôvodnený a spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd sa správne a
náležite vysporiadal so všetkými podstatnými otázkami ohľadom základu uplatneného nároku, ako aj
jeho výšky.

25. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj v časti trov konania pri právnej aplikácii ust. § 262 ods.

1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom výška týchto
trov bude určená osobitným uznesením súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o

trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na
§ 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a
žalobcovi ako úspešnej strane v odvolacom konaní tak priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštanciepo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

27. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.