Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. august 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/79/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809209138
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Miničová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:3809209138.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a
členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v spore žalobcu Slovenská sporiteľňa,
a.s., Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, proti žalovanej Q. P., V. XX. D. XXXX, Y. - Y. IV Q.,
C. K. Q. XXX/X a Občianskym združením OPOS, Trenčianska Teplá, A. Hlinku 1084/24A, IČO: 51 147
688, vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 4Cb/15/2009, o zaplatenie 7 376,24 eura s

príslušenstvom, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 31. marca 2021 č. k.
8Cob/7/2020-426, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 31. marca 2021 č. k. 8Cob/7/2020-426 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza, ako súd prvej inštancie, rozsudkom z 13. novembra 2019 č. k.

4Cb/15/2009-385, rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie 7 376,24 eura s príslušenstvom tak, že
výrokom I. konanie sčasti o zaplatenie 97,66 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05% denne
zo sumy 97,66 eura od 22. apríla 2009 do zaplatenia zastavil, výrokom II. žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi 4 051,97 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 4 051,97
eura od 22. apríla 2009 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, výrokom
III. žalobu, čo do zvyšku zamietol a výrokom IV. žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 39,20%.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že právny predchodca žalobcu - spoločnosť
Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 35 865 491 žalobou podanou 10.
augusta 2009 žiadal zaviazať žalovanú na zaplatenie 7 376,24 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 0,05% denne zo sumy 7 376,24 eura od 22. apríla 2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy

konania. Žalobu odôvodnil tým, že 23. apríla 2008 uzatvoril so žalovanou Zmluvu o finančnom leasingu
č. XXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančného leasingu na hnuteľnú vec: motorové vozidlo
SeatLeonDiesel,rokvýroky2008.Obstarávaciacenapredmetuleasingubolastanovenána862300Sk,
celková cena za leasing bola dohodou zmluvných strán rozdelená na prvú zvýšenú splátku vo výške 258
689,90 Sk, spracovateľský poplatok a 48 pravidelných mesačných splátok. Zmluvné strany sa dohodli na
možnosti žalovanej odkúpiť predmet zmluvy po skončení nájmu za dohodnutú sumu 1 190 Sk. Žalovaná

pri podpise zmluvy uhradila sumu vo výške 258 689,90 Sk ako prvú zvýšenú splátku. Nakoľko žalovaná
porušila povinnosti vyplývajúce z predmetnej zmluvy, došlo k predčasnému zániku leasingovej zmluvy.

3. V priebehu konania došlo k zmene na strane žalobcu v dôsledku zlúčenia spoločnosti Leasing
Slovenskej sporiteľne a.s., IČO: 35 865 491 so spoločnosťou žalobcu. žalobca následne podaním zo 4.
apríla 2019 vzal žalobu sčasti späť, a to o zaplatenie 97,66 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške

0,05% denne zo sumy 97,66 eura od 22. apríla 2009 do zaplatenia s odôvodnením, že žalobca sa snažil
získať ďalšie písomné listiny preukazujúce úhradu týchto nákladov, resp. vykonanie predmetnej opravy,ale pre dlhé časové obdobie od odobratia PL nebol úspešný. Žalovaná so späťvzatím žaloby v tejto časti
súhlasila. Súd preto konanie v späťvzatej časti zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP.

4. Predmetom žaloby zostal žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 5 821,67 eura (pozostávajúci
z nákladov súvisiacich s predčasným ukončením zmluvy vo výške 732,46 eura, z náhrady finančného
výnosu vo výške 3 319,51 eura a z osobitného peňažného plnenia vo výške 1 769,70 eura) spolu s
úrokom z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 5 821,67 eura od 22. apríla 2009 do 19. septembra
2011, zo sumy 5 821,67 eura od 20. septembra 2011 do zaplatenia.

5. Súd prvej inštancie mal z dokazovania vykonaného výsluchom žalovanej, vyjadreniami žalobcu,
výsluchom svedka J. T. a oboznámením obsahu listinných dôkazov predložených stranami sporu
preukázané, že predchodca žalobcu Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., IČO: 35 865 491 a žalovaná
uzatvorili 23. apríla 2008 Zmluvu o finančnom leasingu č. XXXXXXX, predmetom ktorej bolo „poskytnutie
finančného leasingu na Predmet leasingu Prenajímateľom Nájomcovi na dobu určenú v čl. II tejto

zmluvy za odplatu". Predmetom leasingu podľa tejto zmluvy bolo osobné vozidlo značky SEAT Leon
Diesel 2.0 TDI FR, rok výroby 2008. Ako prenajímateľ bola v predmetnej zmluve uvedená spoločnosť
Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., IČO: 35 865 491 (predchodca žalobcu) a ako nájomca žalovaná
identifikovaná menom priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom OP. Ako dodávateľ bola v zmluve
uvedená spoločnosť R.O.P. car, s.r.o., IČO: 31 597 467. Podľa článku III. (Záverečné ustanovenia)

neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy boli Všeobecné podmienky finančného leasingu, ktoré nájomca
prevzal pri podpise tejto zmluvy (ďalej „VPFL"), Splátkový kalendár a Protokol o prevzatí predmetu
leasingu. Podľa tohto článku nájomca vyhlásil, že pred podpisom tejto ZFL bol zo strany prenajímateľa
písomne informovaný o zmluvných podmienkach podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, a to prostredníctvom Formuláru o zmluvných podmienkach o spotrebiteľskom úvere. Zmluvné

strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy súvisiace so zmluvou sa budú v súlade s § 262 ObZ.
spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. V záhlaví Zmluvy sa uvádza, že bola
uzatvorená podľa § 269 ods. 2 v spojitosti s § 262 ods. 1 ObZ. Skutočnosť, že žalobca je právnym
nástupcom Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., IČO: 35 865 491 v konaní podľa okresného súdu nebola
sporná.

6. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal zo zistenia, že aj keď žalovaná mala
oprávnenienavýkonpodnikateľskejčinnostiod22.apríla2008,vzhľadomnaoznačeniezmluvnýchstrán
je zmluva o finančnom leasingu uzatvorená medzi predchodcom žalobcu a žalovanou spotrebiteľskou
zmluvou, ktorá má v zmysle ust. § 51 OZ charakter inominátnej, čiže nepomenovanej zmluvy, na ktorú

sa vzťahovali ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
časeuzavretiapredmetnejzmluvy.VychádzajúczobsahuVšeobecnýchpodmienokfinančnéholeasingu
upravujúcich v bode 5.2. riadne ukončenie Zmluvy o finančnom leasingu tak, že zmluva riadne končí
dňom prevodu vlastníckeho práva k predmetu leasingu na nájomcu a že nájomca nadobudne vlastnícke
právo k predmetu leasingu, ak budú splnené podmienky uvedené v týchto Všeobecných podmienkach,

mal súd prvej inštancie za to, že predmetná zmluva zabezpečuje prevod vlastníckeho práva na nájomcu
po splnení príslušných podmienok, a že na predmetnú zmluvu sa vzťahuje právna úprava zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

7. K námietke žalovanej, že v danom prípade nejde o nájomnú zmluvu s následným odkúpením vozidla,

ale ide o kúpnu zmluvu tovaru na splátky, súd prvej inštancie poukázal okrem iného na obsah zmluvy
o finančnom leasingu, v ktorej je predchodca žalobcu (Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s.) označený
ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca. Už v článku I. označenom zvýraznene „Predmet zmluvy" je
uvedené, že je ním poskytnutie finančného leasingu na predmet leasingu prenajímateľom nájomcovi na
dobu určenú v čl. II. tejto zmluvy za odplatu. Súd prvej inštancie vyhodnotil námietku žalovanej týkajúcu

sa typu uzavretej zmluvy ako neopodstatnenú a konštatoval, že ani zmluva o finančnom leasingu ani
všeobecné podmienky finančného leasingu, a ani formulár o zmluvných podmienkach nie sú navzájom
v rozpore a konanie predchodcu žalobcu nebolo nekalé; naopak, všeobecné podmienky finančného
leasingu tvoriace neoddeliteľnú súčasť leasingovej zmluvy žalovanú zaväzujú.

8. K tvrdeniu žalovanej, že došlo k porušeniu § 49a, § 54 ods. 2 OZ, súd prvej inštancie uviedol, že v
konaní nebolo preukázané, že žalovaná pri uzatvorení predmetnej ZFL konala v omyle (domnievajúc
sa, že uzatvára kúpnu zmluvu tovaru na splátky alebo zmluvu o spotrebiteľskom úvere), a že by žalobca
takýto (nepreukázaný) omyl, a už vôbec nie úmyselne, vyvolal.9. Pri skúmaní opodstatnenosti jednotlivých nárokov žalobcu prvoinštančný súd uviedol, že žalovaná sa
nepochybne dostala do omeškania so splácaním leasingových splátok, čo bolo dôvodom predčasného

ukončenia zmluvného vzťahu a vyhotovenia finančného vyúčtovania predčasne ukončenej leasingovej
zmluvyzo7.apríla2009zostranypredchodcužalobcupodľabodu5.1.2písm.a)abodu5.1.15osobitnej
časti všeobecných podmienok finančného leasingu. Preto súd prvej inštancie rozhodol o uplatnenom
nároku tak, ako to uviedol vo výroku svojho rozsudku. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

10. Na odvolanie žalovanej, Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, napadnutým rozsudkom z 31.
marca 2021 č. k. 8Cob/7/2020-426, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. a IV.
potvrdil a žalobcovi proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

11. Krajský súd uviedol, že za podstatné odvolacie námietky žalovanej považoval jej tvrdenia o

arbitrárnosti rozsudku okresného súdu, keďže tento sa v jeho odôvodnení nevysporiadal so všetkými
jej námietkami týkajúcimi sa neplatnosti zmluvných dojednaní v bode 5.1.16 a 5.1.19 všeobecných
podmienok finančného leasingu pre ich neprijateľnosť a rozpor s dobrými mravmi, vykonané dôkazy
nesprávne vyhodnotil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne
právne posúdil. Žalovaná argumentovala tým, že uvedené zmluvné dojednania zakladajú hrubú

nerovnováhu v právach a povinnostiach strán na jej neprospech ako spotrebiteľky, tieto neboli
individuálne dojednané, ona pri podpise zmluvy nemohla ovplyvniť ich obsah, pričom na ich základe
žalobca od nej požaduje úhradu nákladov bez toho, aby ich skutočnú výšku a vynaloženie náležite
preukázal.

12. Odvolací súd námietky žalovanej uvedené v odvolaní vyhodnotil ako nedôvodné a konštatoval,
že súd prvej inštancie sa v rozsudku náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými vykonanými
dôkazmi, tvrdeniami a vyjadreniami strán, keď tieto vyhodnotil nielen samostatne, ale aj vo vzájomných
súvislostiach a celkom zrozumiteľne vysvetlil, ako na ich základe dospel k ním uvádzaným záverom.
Odvolací súd zdôraznil, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalovaná vedela,

že uzatvorila leasingovú zmluvu. Súd prvej inštancie správne podľa odvolacieho súdu dôvodil tým, že
všeobecné podmienky finančného leasingu žalovanú zaväzovali a následkom porušenia zmluvných
povinností bol vznik nároku na náhradu nákladov súvisiacich s predčasným ukončením leasingového
vzťahu.

13. Odvolací súd poukázal na odseky 44. až 53. odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorých
súd prvej inštancie veľmi podrobne objasnil, na základe čoho vyvodil záver o povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi z titulu predčasného ukončenia leasingového vzťahu náhradu nákladov vzniknutých
v súvislosti s takýmto ukončením zmluvného vzťahu, pričom sa vysporiadal so všetkými námietkami
žalovanejoneprijateľnostijednotlivýchzmluvnýchdojednanízpohľaduprávnejúpravyobsiahnutejvust.

§ 52 ods. 1 a nasl. OZ, príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia
predmetnej zmluvy. Odvolací súd tiež ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu žalovanej, podľa ktorej
výška žalobcom vynaložených nákladov nebola v konaní preukázaná, keďže mal za to, že súd prvej
inštancie starostlivo preskúmal nároky žalobcu a z uplatnených vecných nákladov priznal len tie, ktoré
žalobca reálne vynaložil a ich úhradu tretím osobám preukázal výpismi obratov na účte v banke tak, ako

to vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu v odseku 53.

14. Odvolací súd ďalej uviedol, že v postupe žalobcu pri realizácii jeho práv vo vzťahu k žalovanej
nevzhliadol rozpor s dobrými mravmi. Žalobca si svoje povinnosti zo zmluvy o finančnom leasingu, ktorú
žalovaná s ním uzatvorila dobrovoľne, splnil. Naopak, bola to práve žalovaná, ktorá si svoje zmluvné

povinnostineplnila,ahocipredmetnýzáväzkovývzťahzleasingovejzmluvyjevzťahomspotrebiteľským,
ani napriek zvýšenej ochrane poskytovanej spotrebiteľom nemožno podľa krajského súdu žalovanú
zbaviť úplne zodpovednosti za následky jej konania.

15. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené s poukazom na § 387 ods. 1, 2 CSP uviedol, že súd

prvej inštancie na základe správne zisteného skutkového stavu dospel k správnemu právnemu záveru, a
preto konštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na jeho závery odkázal. O trovách konania
rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP.16. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaná (č.l. 444
spisu), prípustnosť ktorého odôvodnila ust. § 420 písm. f) CSP, teda že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa žalovanej ďalej napadnuté rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP).

17. Žalovaná (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľka") k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f)
CSP uviedla, že odvolací súd sa nevysporiadal s tým, či okresný súd oboznámil strany sporu o sporných
a nesporných skutočnostiach a o predbežnom právnom posúdení veci v zmysle § 181 ods. 2 CSP
s tým, že súdom zistený skutkový stav neobstojí. Podľa dovolateľky sa konajúci súd nedostatočne
procesne vysporiadal s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie potvrdil napriek
tomu, že VPFL obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti

dovolateľka poukázala na početnú judikatúru týkajúcu sa riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí.

18. Podľa dovolateľky sa odvolací súd ďalej nezaoberal ani tým procesným pochybením súdu
prvej inštancie, ktorým tento nevykonal ani na námietku žalovanej skúmanie „pravdivosti" žalobcom
predložených dôkazov. Odvolací súd týmto podľa dovolateľky iba na základe svojich domnienok

vyhodnotil závery okresného súdu ako vecne správne a dostatočne odôvodnené. Aj v tejto súvislosti
dovolateľka poukázala na početnú judikatúru týkajúcu sa dokazovania.

19. Ohľadom dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka uviedla, že ako
žalovaná počas celého konania namietala klasifikovanie konania ako obchodnoprávneho sporu, hoci

toto malo byť riešené v rámci civilnej agendy ako spor zo spotrebiteľskej zmluvy na základe neprijateľnej
zmluvnej podmienky včlenenej do zmluvy uzavretej 23. apríla 2008 označenej ako zmluvy o finančnom
leasingu č. 9870666.

20. Dovolateľka je názoru, že zmluva obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, avšak odvolací súd,

ako aj súd prvej inštancie jej uložili povinnosť zaplatiť plnenie zo zmluvy, ktorá je upravená v § 269 ods.
2 a § 262 ObZ. Z obsahu uzavretej zmluvy vyplýva záväzok veriteľa poskytnúť žalovanej ako dlžníčke
úver v dojednanej sume a záväzok žalovanej vrátiť veriteľovi istinu úveru spolu s dojednanou odplatou.
Z obsahu zmluvy je nesporné, že ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl. OZ a
podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

21. Žalovaná dodala, že obsah zmluvy a formulárových zmluvných podmienok pred jej podpisom
nemohla podstatným spôsobom ovplyvniť. Súdom je z rozhodovacej činnosti známe, že veriteľ (žalobca)
vzorový text zmlúv používal vo viacerých prípadoch pri poskytovaní úverov iným spotrebiteľom.
Žalovanej poskytol úver veriteľ v rámci jeho podnikateľskej činnosti a žalovaná pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej, či inej podnikateľskej činnosti, ale
ako spotrebiteľka, čo je zrejmé aj z jej označenia v zmluve o úvere menom, priezviskom, rodným číslom,
adresou trvalého pobytu a zo záverečného ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého
sa právne vzťahy zmluvných strán spravujú zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a OZ.
Na uvedenú zmluvu sa teda vzťahuje aj zákon č. 258/2001 Z. z., pretože veriteľ poskytol spotrebiteľský

úver v rámci svojho podnikania a žalovanej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom opak žalobca netvrdil, a ani nepreukazoval.
Spotrebiteľským úverom treba podľa žalovanej v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. chápať
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.

22. Žalovaná ďalej namietala aj nekalé praktiky žalobcu. Ku klamaniu spotrebiteľa podľa žalovanej došlo
pri uzatváraní samotnej zmluvy a jej znenia a príslušných listín, v ktorých žalobca uvádza zmluvu ako
leasingovú teda zmluvu medzi prenajímateľom a nájomcom, ale vo formulári o zmluvných podmienkach
zmluvy o spotrebiteľkou úvere (ktorú žalobkyňa nepriložila k žalobe) uvádza informácie pre spotrebiteľa

ako poskytnutie spotrebiteľského úveru, čím porušil zákon a použil nekalú obchodnú praktiku podľa § 5
ods. 1, § 7 ods. 2 písm. a), b) a § 8 ods.1 a 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v platnom
znení. Žalovaná navyše považuje konanie žalobcu za v rozpore s dobrými mravmi, s ktorou námietkou
sa konajúce súdy nemali zaoberať.23. Dovolateľka záverom dovolania poukázala na skutočnosť, že konajúce súdy jej neposkytli ako
spotrebiteľke náležitú ochranu ex offo tak, ako to vyplýva zo zákonnej úpravy. Napokon odvolací

súd miesto posúdenia všetkých odvolacích námietok uzavrel, že práve žalovaná mala byť tou, ktorá
si svoje zmluvné povinnosti neplnila, a to napriek spotrebiteľskému charakteru danej zmluvy, ktorá
podľa presvedčenia dovolateľky obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky, čím bola pre žalovanú
ako zmluvnú stranu nevyvážená. Takéto závery konajúcich súdov považuje napokon dovolateľka za
rozpornú s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, v ktorom prípade je však

povinnosťou súdu svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť v zmysle čl. 2 ods. 3
CSP takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované.

24. Preto dovolateľka navrhla, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Žalovaná si zároveň uplatnila nárok na náhradu trov dovolacieho konania v
rozsahu 100%.

25. Žalobca sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd"), ako súd dovolací [§ 35 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP")] po zistení, že dovolanie podala včas žalovaná,

v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená podľa § 429 ods. 2
písm. c) CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný
prostriedok žalovanej treba odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie
prípustné.

27. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí,
že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť
vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky,

za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno
interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (por. 9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021).

28. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,

že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či
sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu.

29. Predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým
rozhodnutím bol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti II. a IV. výroku potvrdený. Z
tohto dôvodu je dovolanie voči napadnutému rozhodnutiu prípustné podľa § 420 CSP, pretože ide o
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie v danom procesnom štádiu končí.

30. V posudzovanom prípade dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

31. Túto vadu vzhliadla dovolateľka v takom postupe odvolacieho súdu, kedy tento sa nevysporiadal
s tou skutočnosťou, či došlo k predbežnému právnemu posúdeniu veci zo strany okresného súdu v
zmysle § 181 ods. 2 CSP. Dovolateľka ďalej namietla nesprávne vykonanie dokazovania a jeho následne

nesprávnevyhodnotenie,nakoľkosakonajúcesúdynemalidostatočnevysporiadaťsoVPFLobsahujúce
neprijateľné zmluvné podmienky v rozpore s dobrými mravmi s tým, že konajúce súdy neskúmali
„pravdivosť" žalobcom predložených dôkazov. Dovolateľka napokon namietla, že súdy konali, rozhodli,vykonali a vyhodnotili vykonané dôkazy v rozpore s jej očakávaním v rámci princípu právnej istoty a
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

32. Dovolací súd uvádza, že právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je
jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (sp. zn. II. ÚS 383/06).

33. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo

strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp. zn. I. ÚS 46/05, sp. zn. II. ÚS 76/07).

34. Funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu,
pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia
a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu
umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa
spravoval pri svojom rozhodovaní.

35. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každé súdne rozhodnutie,
pričom odôvodnenie rozhodnutia musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho
správnosti v konaní o opravnom (riadnom alebo mimoriadnom) prostriedku. Ak rozhodnutie neobsahuje
zákonné náležitosti, ide o rozhodnutie nedostatočné a nepreskúmateľné a takéto rozhodnutie súdu

porušuje právo strany sporu na spravodlivý proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a
právne argumentovať proti rozhodnutiu v rámci opravných prostriedkov.

36. Dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR z 21. januára 2021, sp. zn. II. ÚS 120/2020. V
bodoch 38. a 39. odôvodnenia nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol: „Pod pojmom procesný

postup je podľa názoru ústavného súdu potrebné rozumieť nielen faktický postup súdu, teda to, ako sa
spor vedie, ale napr. aj postup súdu pri vykonávaní, alebo hodnotení dôkazov (IV. ÚS 557/2020), ktorý
má v konečnom dôsledku aj odraz v samotnom odôvodnení rozhodnutia súdu. V zmysle judikatúry ESĽP
aj kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia je potrebné považovať za jeden zo základných aspektov
práva na spravodlivý proces, podobne ako právo na rovnosť zbraní, alebo zásadu kontradiktórnosti

konania. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie" toho,
ako súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol) a ako také nemôže byť od doterajšieho
procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné
súdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Súdne rozhodnutie musí byť preto
považované za súčasť procesného postupu súdu".

37. V zmysle § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP súd musí v odôvodnení rozhodnutia
podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje vyššie uvedené
náležitosti, je nepreskúmateľné.

38. Z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať

aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi
nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a musí sa tiež v odôvodnení vysporiadať
s podstatnými tvrdeniami strany sporu uvedenými v odvolaní. V tomto smere dovolací súd poukazuje
aj na nález Ústavného súdu SR z 13. novembra 2018 sp. zn. III. ÚS 314/2018, uverejnený v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 47/2018, ktorý v bode 35. odôvodnenia konštatoval, že

„absencia vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní v napadnutom
rozsudku krajského súdu je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe
zakladá porušenie sťažovateľom namietaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, i práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru".39. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že súd prvej inštancie po riadnom vykonaní
dokazovania a následne aj správnom vyhodnotení dokazovania, svoj rozsudok odôvodnil riadne a v

súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP, z ktorého dôvodu odvolací súd poukázal na odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Osobitne odvolací súd uviedol, že za podstatné odvolacie námietky
žalovanej považoval okrem iného aj tú námietku, v zmysle ktorej sa konajúci okresný súd nevysporiadal
s tvrdenou neplatnosťou zmluvných dojednaní skúmanej zmluvy v bodoch 5.1.16 a 5.1.19 pre ich
neprijateľnosť a rozpor s dobrými mravmi (bod 11. napadnutého rozsudku). Odvolací súd bol názoru, že

nielen spomenutá odvolacia námietka, ale aj všetky ostatné (týkajúce sa dokazovania a vyhodnotenia
dôkazov) sú nedôvodné, v ktorej súvislosti odvolací súd s odkazom na § 220 ods. 2 CSP uvádza
všeobecné požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia, a to z hľadiska gramatického, lexikálneho
a štylistického (bod 12 napádaného rozhodnutia), kedy tieto hľadiská podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa. V tejto súvislosti dodal, že z rozsudku okresného súdu je
zrejmé, že skúmaná zmluva je zmluvou nepomenovanou s prvkami nájomnej zmluvy, pričom všeobecné

podmienky finančného leasingu a formulár o zmluvných podmienkach nie sú vo vzájomnom rozpore,
ani v rozpore s § 5 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. V ostatnej časti sa odvolací
súd venuje posúdeniu povinností žalovanej, ktoré jej plynuli z porušenia zmluvy a podrobne v zhode
so súdom prvej inštancie rozoberá položky uplatnené žalobcom, ktoré súvisia s vynaložením nákladov
spojených so zadržaním, uskladnením a prevozom predmetu leasingu, zaplatenia finančného výnosu.

Odvolací súd uzavrel, že nevzhliadol v postupe žalobcu pri realizácii jeho práv vo vzťahu k žalovanej
rozpor s dobrými mravmi, kedy žalovanú ako spotrebiteľku napriek zvýšenej ochrane nemožno úplne
zbaviť zodpovednosti za následky jej konania.

40. V súvislosti s inštitútom dobrých mravov a inštitútu neprijateľnej zmluvnej podmienky dovolací súd

poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. februára 2011 č. k. IV. ÚS 55/2011-19, v zmysle
ktorého zákon tieto inštitúty explicitne nekonfrontuje a preto ich treba vykladať v zmysle „ratio legis"
tak, že „pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá

vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však
zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v
právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za
fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka
sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na

absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu...".

41. Dovolací súd z obsahu spisu zisťuje, že žalovaná počas celého konania okrem iného výslovne
namieta, sporná zmluva vrátane jej príloh je neplatná pre rozpor jej ustanovení s dobrými mravmi, ktoré
majú vytvárať medzi stranami nerovnomerné postavenie, ktoré sú navyše formulárového charakteru,

ktorých obsah žalovaná ako spotrebiteľka nemohla v žiadnom smere ovplyvniť. Dovolací súd súhlasí s
tým názorom konajúcich súdov, že hoci je žalovaná v postavení tzv. slabšej strany ako spotrebiteľka, táto
skutočnosť ju úplne nezbavuje a ani nemôže zbaviť zodpovednosti ja prípadné porušenie jej zmluvných
povinností, avšak jedine za tých okolností, ak je skúmaná spotrebiteľská zmluva v súlade s generálnou
klauzulou v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej klauzuly sú „neprijateľné

také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa".

42. Identifikácia spôsobenia značnej nerovnováhy je podstatným kritériom pre vyhodnotenie zmluvného
dojednania ako neprijateľnej podmienky, preto je vhodné posúdiť najskôr to, či zmluvné dojednanie

spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach strán. Ak sa prijme záver, že zmluvné dojednanie
spôsobuje nerovnováhu, posúdi sa aj to, či je takto spôsobená nerovnováha značná (viď Števček, M. a
kol.: Občiansky zákonník I. Veľký komentár. 2. vydanie. Nakladatelství C. H. Beck, 2019).

43. Zároveň dovolací súd uvádza, že v rámci testu neprijateľnosti je potrebné v prvom rade posúdiť to,

či zmluvné dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach strán. Posúdenie existencie
stavu nerovnováhy možno vykonať pomocou testu proporcionality. Vykonaním testu proporcionality
sa porovná stav medzi stranami, ktorý vyplýva z obsahu zmluvného dojednania so stavom, ktorý bypre ne znamenal absolútnu rovnosť v ich právach a povinnostiach (Smernica 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

44. Preskúmaním odôvodnení rozhodnutí súdu prvej inštancie v spojení s rozhodnutím odvolacieho
súdu, ktoré spolu vytvárajú jeden celok dovolací súd konštatuje, že hoci súd prvej inštancie pomerne
rozsiahlo a podrobne poukazuje na jednotlivé ustanovenia skúmanej zmluvy vrátane jej príloh
(podmienokapod.),sktorýmskúmanímsaodvolacísúdvplnomrozsahustotožnil,vsúvislostisosobitne
vznesenou námietkou zo strany žalovanej ohľadom nerovnomernosti práv a povinností zmluvných strán

v neprospech slabšej strany, ktoré dojednania sú podľa žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, v oboch
skúmaných rozhodnutiach absentuje vyššie špecifikovaný a zákonom vyžadovaný test proporcionality
medzi stranami zmluvy, ktorý by identifikoval rovnováhu v právach a povinnostiach. Z rozhodnutí sa
javí, že sa súdy nevyhodnocovali proporcionalitu práv a povinností zmluvných strán pri uzatváraní
zmluvy, ale sa zamerali na následné správanie sa žalobcu pri uplatnení svojho nároku, čo je zrejmé aj z
konštatovania odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že „v postupe žalobcu pri realizácii jeho práv vo vzťahu

k žalovanej nevzhliadol rozpor s dobrými mravmi (bod 15 napadnutého rozsudku)".

45. Je potrebné zdôrazniť, že hmotnoprávna námietka výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi v
súdenej veci v procese uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy je podstatnou a zásadnou, ktorú námietku
konajúci súd musí v každom jednotlivom prípade skúmať na základe objektívnych kritérií a takéto svoje

zistenie odôvodniť, a to obzvlášť na námietku strany sporu - slabšej strany ako spotrebiteľa. Tým,
že sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nevysporiadal s podstatnou (kľúčovou)
odvolacou námietkou žalovanej o neprijateľnosti zmluvných dojednaní pre ich neprijateľnosť a rozpor
s dobrými mravmi, kedy takúto námietku považoval za podstatnú aj samotný odvolací súd (bod 11.
napádaného rozhodnutia), a ktorej námietky sa žalovaná v odvolaní domáhala (§ 387 ods. 3 CSP),

odvolací súd zaťažil konanie v tejto časti vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

46. Po preskúmaní veci vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k názoru, že
v posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dostatočné a
preskúmateľné, pretože jeho odôvodnenie neposkytuje odpoveď na vyššie špecifikovanú námietku

žalovanej o nerovnomernosti práv a povinností zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy, a to pre výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi, resp. značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, keďže rozhodnutie neobsahuje „test proporcionality" rovnováhy
takýchto práv a povinností zmluvných strán , ktorý test má rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní.

47. Dovolací súd preto konštatuje, že v dôsledku nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu
došlo k porušeniu práv žalovanej na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Zistená procesná
vada konania zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací
súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou

procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. V dôsledku zistenej procesnej vady sa v
ostatnom už dovolací súd nezaoberal zvyšnými dovolacími námietkami žalovanej, ktorých vyhodnotenie
v danom procesnom štádiu je nadbytočné.

48. Najvyšší súd Slovenskej republiky, preto dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a

vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, § 450 CSP).

49. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho
konania (§ 453 ods. 3 CSP).

50. Odvolací súd je právnym názorom dovolacieho súdu viazaný (§ 455 CSP).

51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok