Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. jún 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9CdoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721200747
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:8721200747.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej

a sudcov JUDr. Martina Holiča a JUDr. Alexandry Hanusovej, v spore žalobcu C. V., narodeného XX.
D. XXXX, R. S. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Gelenekym, Stará Ľubovňa, Garbiarska
20, proti žalovanému Obec Vyšné Ružbachy, Vyšné Ružbachy 243, IČO: 00 330 264, zastúpenej
advokátskou kanceláriou doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s. r. o., Košice, Hlavná 25, IČO:
52 651 258, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, vedenom na
Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11Cpr/4/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove z 11. mája 2023 sp. zn. 12CoPr/1/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.
Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“, ,,okresný súd“) rozsudkom z 15. marca 2022 č.
k. 11Cpr/4/2021 - 129 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru ako aj mzdových nárokov, založeného medzi stranami pracovnou
zmluvou z 01. apríla 2005 v znení jej dodatku z 01. októbra 2013 a pracovnej náplne z 01. februára 2019,
ktoré učinil žalovaný listom z 02. februára 2021 z dôvodu uvedeného v § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, a ktoré starosta žalovaného predložil 26. januára 2021 na prerokovanie s tým, že zamestnanecký

dôverník bol s týmto rozhodnutím oboznámený a toto bolo prerokované 28. januára 2021. Dôvodom
pre okamžité skončenie pracovného pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce
v požití alkoholických nápojov žalobcom, ktorého pracovnou náplňou o. i. bolo aj vedenie motorových
vozidiel, počas pracovnej doby 22. septembra 2020, o ktorom sa žalovaný dozvedel zo správy OR PZ,
ODI Stará Ľubovňa, ktorá mu bola doručená dňa 05. januára 2021 s tým, že až od uvedeného dňa, a to aj
s poukazom na princíp prezumpcie neviny, začala žalovanému plynúť zákonom stanovená dvojmesačná
prepadná lehota, v rámci ktorej mohol pristúpiť ku okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Preto

sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu o tom, že táto subjektívna prepadná lehota začala plynúť 22.
septembra 2020, kedy sa starosta žalovaného osobne od žalobcu dozvedel, že mu bol v dôsledku
pozitívnej dychovej skúšky počas pracovnej doby políciou v tento deň zadržaný vodičský preukaz.
Okrem toho si žalobca nesplnil povinnosť písomne bezodkladne oznámiť túto skutočnosť žalovanému.
O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ,,odvolací súd“) rozsudkom z 11. mája 2023 sp. zn. 12CoPr/1/2023,

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu, keď sa plne stotožnil so závermi tohto rozsudku.
2.1. Odvolací súd v odvolacom konaní posudzoval relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok
v kontexte s namietanou nepreskúmateľnosťou, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnymprávnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti,
aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím
na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v

opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (ku
tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).
2.2. Kruciálnou otázkou sporu bolo podľa odvolacieho súdu ustálenie okamihu počiatku plynutia 2
- mesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty, v rámci ktorej mohol žalovaný pristúpiť k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru v dôsledku závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobcu

spočívajúcejvpožitíalkoholickýchnápojovpočaspracovnejdoby.Súdprvejinštancievzhodesnázorom
žalovaného mal za to, že tá začala plynúť 05. januára 2021, kedy sa žalovaný dozvedel o výsledku
správneho konania vedeného voči žalobcovi za protiprávne konanie, ktorého sa žalobca dopustil 22.
septembra 2020 a to tým, že viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu počas pracovnej doby.
Žalobca mal naproti tomu za to, že počiatok plynutia 2-mesačnej subjektívnej prekluzívnej lehoty bolo
potrebné počítať od 22. septembra 2020, kedy bol žalobcovi za jazdu motorovým vozidlom pod vplyvom

alkoholu počas pracovnej doby zadržaný vodičský preukaz, v rovnako ktorý deň sa o tejto skutočnosti
akopriamynadriadenýžalobcoviodsaméhožalobcudozvedelstarostažalovaného.Spornýmostaloito,
či žalobca tým, že túto skutočnosť žalobcovi písomne bezodkladne neoznámil, porušil aj svoju povinnosť
v zmysle § 81 písm. g) Zák. práce. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, čo neostalo
ani medzi stranami sporným, že 22. septembra 2020 žalobca ako zamestnanec žalovaného, ktorého

pracovnou náplňou o.i. bolo aj vedenie motorových vozidiel, bol počas pracovnej doby kontrolovaný
políciou, mal pozitívnu dychovú skúšku, v dôsledku čoho mu bol na mieste zadržaný vodičský preukaz.
Z dokazovania pred súdom prvej inštancie taktiež vyplynulo, že o tejto skutočnosti žalobca sám osobne
v rovnaký deň informoval starostu žalovaného, ktorý sa následne u policajných orgánov telefonicky
dopytoval na stav tejto veci, pričom až na základe jeho písomnej žiadosti mu OR PZ, ODI Stará Ľubovňa,

listom z 29. decembra 2020, ktorý bol žalovanému doručený dňa 05. januára 2021, oznámil, že žalobca
bol za svoje protiprávne konanie z 22. septembra 2020 priestupkovo postihnutý, o.i. aj zákazom činnosti
vedenia motorových vozidiel všetkých druhov. Konkrétne išlo o rozhodnutie Okresného riaditeľstva
policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu, Stará Ľubovňa, č. ORPZ-SL-ODI2-180/2020-P
zo dňa 05. novembra 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05. novembra 2020. Týmto rozhodnutím

bola žalobcovi za uvedené protiprávne konanie uložená pokuta vo výške 150 eur a zákaz činnosti
viesť motorové vozidlá všetkých druhov po dobu 6 mesiacov so zápočtom času, od kedy mu bol
vodičský preukaz zadržaný. Požitie alkoholických nápojov počas pracovnej doby je v zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe závažné porušenie pracovnej disciplíny (ZSP č. 3/2000), čo ani stranami v spore
nebolo spochybňované.

2.3. Odvolací súd uviedol, že pri samotnom okamžitom skončení pracovného pomeru Zákonník práce
stanovuje určitý časový priestor existencie práva zamestnávateľa skončiť pracovný pomer okamžite.
Márnym uplynutím prekluzívnych lehôt podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce toto právo zamestnávateľa
zaniká. Lehoty sú dve, jedna je subjektívna (dvojmesačná), závislá od zistenia dôvodu pre okamžité
skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom, a druhá lehota je objektívna (jednoročná), začína

plynúť odo dňa, keď vznikol dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru a ohraničuje objektívnu
možnosť skončenia pracovného pomeru so zamestnancom, u ktorého nastali dôvody pre okamžité
skončenie pracovného pomeru. Pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru musia byť
súčasne dodržané obidve lehoty. Subjektívna lehota začne nanovo plynúť v dvoch prípadoch: (i) ak
zamestnanec naplnil dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru počas práce v cudzine

(závažne porušil pracovnú disciplínu počas práce v cudzine, alebo ak bol zamestnanec počas práce
v cudzine právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin), začne plynúť po návrate zamestnanca
z cudziny, a (ii) ak počas lehoty dvoch mesiacov od zistenia závažného porušenia pracovnej
disciplíny zamestnávateľom začne procesné konanie pred iným orgánom za účelom posúdenia konania
zamestnanca, začne plynúť po tom, ako sa zamestnávateľ dozvedel o výsledku takéhoto konania

pred iným orgánom. V tomto prípade Zákonník práce opakovane priznáva tejto dvojmesačnej lehote
subjektívny charakter, keďže začatie plynutia tejto lehoty je závislé od subjektívneho zistenia výsledku
zamestnávateľom a nie od objektívnej skutočnosti, napríklad právoplatného skončenia predmetného
procesného konania (príkladom je priestupkové konanie, v ktorom podozrivým je zamestnanec).
2.4. Ak potom sa žalobca dopustil konania zakladajúceho dôvod pre okamžité skončenie pracovného

pomeru 22. septembra 2020, o ktorom bolo rozhodnuté správnym orgánom 05. novembra 2020, kde
o výsledku priestupkového konania sa žalovaný dozvedel 05. januára 2021, pričom k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru pristúpil žalovaný 02. februára 2021 potom, ako to prerokoval so
zástupcami zamestnancov 28. januára 2021, učinil tak v zákonom stanovenej 2-mesačnej prekluzívnejlehote,atobezohľadunato,žefragmentálneinformácieosituácii,ktoránapokonvyústiladookamžitého
skončenia pracovného pomeru, mu boli samým žalobcom posunuté v rovnaký deň, ako ku nej došlo.
2.5. Odvolací súd nemal ani za potrebné postupovať podľa § 382 Civilného sporového poriadku (ďalej

len ,,CSP“) a strany sporu vyzývať na vyjadrenie sa k možnej aplikácii § 63 ods. 4 a 5 Zákonníka
práce na súdenú vec, pretože na uvedené zákonné ustanovenia sa žalovaný dovolával jednak v rámci
prvoinštančného konania (vyjadrenie k žalobe) ako aj odvolacieho konania (vyjadrenie k odvolaniu) a
žalobca svoju procesnú možnosť na to reagovať nevyužil (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo 1/2019).

3. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca. Rozhodnutie krajského súdu považoval za
nezákonné a nesprávne, keď zo strany súdu prišlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, mal
za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (dovolateľ zrejme omylom uviedol
nesprávne označenie § 421 písm. b) CSP, vychádzajúc z ďalšie textu dovolania, pozn. dovolacieho
súdu). Nestotožnil sa s právnym posúdením odvolacieho súdu, ktorý za okamih subjektívnej lehoty na

okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa určil deň, v ktorý
sa žalovaný dozvedel o výsledku priestupkového konania, teda dňa 05. januára 2021. Poukázal na
priebehdokazovaniaamalzato,žežalovanývedel,žežalobcovibolodňa22.septembra2020zadržané
vodičské oprávnenie, a teda hrubo porušil pracovnú disciplínu a súčasne stratil spôsobilosť vykonávať
prácu, teda zo strany žalovaného neboli žiadne zákonné dôvody, aby čakal na akékoľvek rozhodnutie

štátneho orgánu, ktoré by potvrdilo skutočnosť, ktorá mu bola známa od 22. septembra 2020. Zdôraznil
právny názor Najvyššieho súdu v judikáte č. R 59/1991, podľa ktorého za závažné porušenie pracovnej
disciplíny je možné považovať požívanie alkoholu na pracovisku. Žalovanému nič nebránilo, aby tohto
dňa okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu požitia alkoholických nápojov ako aj z dôvodu, že v ten
istý deň bolo žalobcovi odňaté vodičské oprávnenie a teda stratil spôsobilosť vykonávať prácu v zmysle

pracovnej zmluvy.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na to, že dovolanie žalobcu je zmätočné a dovolateľ z hľadiska
prípustnosti nevymedzil právnu otázku, od ktorej riešenia sa mal odvolací súd odkloniť, prípadne, ak
uviedol dovolací dôvod s odkazom na § 421 ods. 1 písm. b) CSP, ktorá nebola doposiaľ riešená

dovolacím súdom. V dovolaní uvádza len skutkový stav a polemizuje s právnym názorom, ktorý prijali
nižšie súdy. Navrhol preto dovolanie zamietnuť a priznať nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu - žalobca (ďalej aj dovolateľ),

v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť
dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalovaného
vyhodnotil ako prípustné, snažiac sa autenticky porozumieť textu, ale nedôvodné.

6. V predmetnej veci, ako už bolo uvedené, sa dovolací súd musel sám zaoberať vymedzením právnej

otázky, ktorú mal zodpovedať, vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, čím sa
súčasne dostal až na hranu zásady rovnosti strán v konaní (m.m. II. ÚS 172/03).

7. Dovolací súd viazaný skutkovým stavom, na ktorý nadväzovalo právne posúdenie v predmetnej
veci, dospel k záveru, že dovolateľ namieta záver súdov nižších stupňov, že v jeho prípade uplynula

subjektívna dvojmesačná lehota, počas ktorej mohol zamestnávateľ (žalovaný) uplatniť okamžité
skončenie pracovného pomeru. Z prvého pohľadu ide o otázku najmä skutkovú, a skutkové okolnosti v
danom spore, neboli medzi stranami sporné. Vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam bolo potrebné preto
vyriešiť vo všeobecnosti otázku začiatku plynutia dvojmesačnej subjektívnej lehoty.

8. V zmysle § 68 ods. 1 Zákonníka práce môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b)
porušil závažne pracovnú disciplínu.
V zmysle § 68 ods. 2 zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v
lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do

jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia
§ 63 ods. 4 a 5.
V zmysle § 63 ods. 4 Zákonníka práce, pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý
možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehotedvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel a pre porušenie pracovnej disciplíny v
cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď
dôvod výpovede vznikol.

V zmysle § 63 ods. 5 Zákonníka práce, ak sa v priebehu lehoty dvoch mesiacov uvedenej v odseku 4
konanie zamestnanca, v ktorom možno vidieť porušenie pracovnej disciplíny, stane predmetom konania
iného orgánu, možno dať výpoveď ešte do dvoch mesiacov od dňa , keď sa zamestnávateľ dozvedel
o výsledku tohto konania.

9. Zamestnanec sa niekedy dopustí takého konania, že zamestnávateľ v ňom môže vidieť porušenie
povinnosti vyplývajúcej z právnych predpisov a vzťahujúcich sa k ním vykonávanej práci. Ak sa v
dvojmesačnej lehote stane toto konanie zamestnanca predmetom šetrenia iného orgánu, môže s ním
zamestnávateľ skončiť pracovný pomer okamžite ešte do dvoch ďalších mesiacov odo dňa, kedy sa
dozvedelovýsledkutohtošetrenia.Akposudzujúorgányčinnévtrestnomkonaníkonaniezamestnanca,
v ktorom možno vidieť porušenie povinnosti vplývajúcich z právnych predpisov, sú pre zamestnávateľa

významné poznatky, ktoré vyplynuli z rozhodnutí týchto orgánov, prípadne z vyšetrovacích alebo
vyhľadávajúcich úkonov. Zistenie v tomto smere umožňuje zamestnávateľovi, aby lepšie a nezávisle
na svojich poznatkoch usúdil, či zamestnanec skutočne pracovné povinnosti porušil, aká bola forma
jeho zavinenia a aký stupeň intenzity porušenia porušenie pracovných povinností dosiahlo, a aby
vyvodil, aké opatrenia z porušenia pracovnej povinnosti zamestnanca prijme; je preto odôvodnené,

aby zamestnávateľ mohol po primeranú dobu so svojím zámerom počkať na výsledky činnosti týchto
orgánov.

10. Názor, podľa ktorého môže zamestnávateľ za takejto situácie udržovať zamestnanca v neistote,
že s ním môže kedykoľvek v budúcnosti z tohto dôvodu skončiť pracovný pomer, nie je správny. So

zamestnancom možno skončiť okamžite pracovný pomer len do jedného roku odo dňa, kedy došlo
k porušeniu pracovnej povinnosti. To platí nielen vtedy, ak sa v priebehu tejto lehoty zamestnávateľ
o porušení pracovnej povinnosti nedozvedel, ale aj v prípade, ak šetrenie iného orgánu o konaní
zamestnanca v tejto lehote neskončilo.

11. Právna úprava nedáva priestor pre výklad, že by lehota (§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) začala
plynúť už na základe predpokladu ( akokoľvek by bol pravdepodobný) že takýto dôvod nastane, alebo na
základe domnienky, že zamestnávateľ o porušení pracovnej disciplína zvlášť hrubým spôsobom mohol,
či dokonca musel k určitému dátumu vedieť. Dvojmesačná lehota počas ktorej musí zamestnávateľ
pristúpiť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru začína plynúť odo dňa, keď sa o dôvode k

okamžitému skončeniu pracovného pomeru preukázateľne dozvedel.

12. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že žalobcom podané dovolanie
síce vyvolalo procesný účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, výsledok
tohto dovolacieho prieskumu ale vedie k záveru, že jeho dovolanie nie je dôvodné. Najvyšší súd preto

dovolanie žalobcu zamietol podľa § 448 CSP.

13. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok
na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia

dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.