Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/207/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120334072
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Čisovský

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:6120334072.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Čisovského a členov

senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu v spore žalobcu: Finerg International, s.r.o.,
so sídlom Stará Lesná 157, 059 60 Stará Lesná, IČO: 36511391, zastúpený Advokátska kancelária
Hajduk s. r. o., so sídlom Štúrova 101/5, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 53556283, proti žalovanému:
SoDo s. r. o., so sídlom Landererova 8, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 44637314,
zastúpený FELŠ?CI & Partners, s.r.o. so sídlom Bajkalská 31, 821 05 Bratislava - mestská časť Ružinov,
IČO: 47254203, o zaplatenie 735,41 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Kežmarok, č.k. 8Cb/47/2020-319 zo dňa 19.10.2022, v spojení s opravným uznesením Okresného

súdu Poprad, č.k. KK-8Cb/47/2020-356 zo dňa 4.7.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Kežmarok, č.k. 8Cb/47/2020-319 zo dňa 19.10.2022, v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Poprad, č.k. KK-8Cb/47/2020-356 zo dňa 4.7.2023.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok ( ďalej len súd alebo súd prvej inštancie ) napadnutým rozsudkom ( v poradí
druhým ) v spojení s opravným uznesením rozhodol tak, že:
I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodoltakožalobe,ktoroužalobcažiadal,abysúdzaviazalžalovanéhonazaplateniesumy735,41
eursúrokomzomeškaniavovýške9%ročnezosumy188,28eurod29.januára2018dozaplateniaazo
sumy547,13eurod28.januára2020dozaplatenia,paušálnejnáhradynákladovspojenýchsuplatnením
pohľadávky vo výške 40 eur a na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným 1. apríla
2010 uzatvoril Zmluvu o dodávke pitnej vody a odvádzaní vôd do a z nehnuteľnosti žalovaného. Za rok

2018 vystavil žalovanému za odobraté množstvo vody a kanalizačné splašky 31. decembra 2018 faktúru
č. 2018227 na sumu 617,04 eur. Žalovaný túto faktúru 18. apríla 2019 uhradil v časti 428,76 eur. Za rok
2019 vystavil žalovanému podľa zmluvných podmienok a na základe bližšie nešpecifikovaných uznesení
súdov za odobraté množstvo vody a kanalizačné splašky vyprodukované v súvislosti s užívaním jeho
nehnuteľnosti so súpisným číslom 602 v Starej Lesnej 13. januára 2020 faktúru č. 220143 na sumu
547,13 eur.
3. Uvedenému rozsudku predchádzalo rozhodnutie Okresného súdu Kežmarok, ktorý svojim prvým

rozsudkom, č.k. 8Cb/47/2020-135 zo dňa 11.6.2021 rozhodol rovnako tak, že žalobu zamietol a priznal
žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.4. Súd prvej inštancie svoje prvé rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že žalovaný v odpore proti
platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 8Up/1340/2020 tvrdil, že žalobca odvádza
svoj nárok zo Zmluvy o dodávke pitnej vody a odvádzaní vôd z 1. apríla 2010, ktorá sa týkala dodávky

pitnej vody a odvádzania odpadových vôd kanalizáciou do a z apartmánového domčeka so súpisným
číslom XXX v A. B., ktorý sa nachádza na pozemku - parcela registra „C“, parcelné číslo 4418/23, druh
pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 109 m2 zapísaného na LV č. XXX pre k. ú.: A. B., obec
A. B., okres: Kežmarok. Tento apartmánový domček je súčasťou ubytovacieho komplexu - areál Hotela
Lesná, pričom užívanie stavieb označených ako „Rozšírenie areálu Hotela Lesná - stavebný objekt“ bolo

povolené na základe stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia zabezpečovaného žalobcom
ako stavebníkom a investorom celého areálu, ktorý fakticky spravuje žalobca, ktorý je vlastníkom
celej rozvodnej siete (vrátane vodných stavieb). Na túto rozvodnú sieť žalobcu je odkázaný, keďže v
súčasnosti nie je možné jeho napojenie na dodávku vody a odvod vôd na Podtatranskú vodárenskú
prevádzkovú spoločnosť, a. s. (ďalej len „PVPS, a. s.“). Žalobca listom z 15. júna 2018 zmluvu o
dodávke pitnej vody a odvádzaní vôd vypovedal, v dôsledku čoho v čase vystavenia predmetných faktúr

bola zmluva ukončená. Po skončení tejto zmluvy musel z dôvodu hrozby odpojenia od dodávky vody
podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia na Okresný súd Kežmarok, ktorý uznesením, sp.
zn. 2Cb/20/2018 z 21. septembra 2018 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým okrem iného zakázal
žalobcovi prerušiť dodávku pitnej vody vodovodom a odvádzanie odpadových vôd a zrážkových vôd z
povrchového odtoku kanalizáciou k apartmánovému domčeku so súpisným číslom XXX C. D. A. B., a

to na dobu štyroch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia a uložil žalobcovi povinnosť podať
žalobu o zriadenie vecného bremena. Keďže toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
10. októbra 2018, trvalo do 10. februára 2019. Do tohto dňa sa mu nepodarilo so žalobcom dohodnúť,
a preto ho žalobca 12. februára 2019 odpojil od dodávky vody, čo mu oznámil e-mailom, prílohou
ktorého bol mimoriadny odpočet stavu vodomerov. Avšak neznáma osoba z jeho vodomernej šachty

nachádzajúcej sa na jeho pozemku po odpojení odmontovala dva súvisiace vodomery, čím nastala
patová situácia prerušenia kontinuity dodávky pitnej vody a odvodu vôd, čo viedlo k havarijnému
stavu. Z tohto dôvodu musel opäť podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia na Okresný
súd Kežmarok, ktorý uznesením, sp. zn. 8Cb/12/2019 z 24. februára 2019 prikázal žalobcovi (ako
žalovanému) obnoviť a poskytovať mu (ako žalobcovi) dodávku pitnej vody vodovodom a odvádzanie

odpadových vôd a zrážkových vôd z povrchového odtoku kanalizáciou. Toto uznesenie bolo potvrdené
uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1Cob/28/2019 z 2. júla 2019, avšak konanie vo veci samej
nie je právoplatne skončené. V súčasnosti je ochotný žalobcovi platiť za dodávku pitnej vody a odvod
odpadových vôd sumy určené PVPS, a. s., a teda nie je z jeho stany možné, aby pristúpil k úhradám
iných požiadaviek žalobcu, ktorý túto patovú situáciu spôsobil (žalobca mal neprijateľné požiadavky,

napr. za zriadenie vecného bremena požadoval 50.000 eur, za predaj pozemku, parcelné číslo 4418/25
sumu 477.732,97 eur a za nájom vodnej stavby sumu 5,80 eur/m3 dodávanej vody. Po doručení faktúry
č. 2018227 spočítal spotrebu podľa faktúr vystavených žalobcom od roku 2010 do roku 2018 a došiel k
rozdielu v celkovej sume 188,28 eur, ktorý pozostával z vodného za apartmánový domček so súpisným
číslom 602/1 vo výške 33 m3 (353 - 320) a za apartmánový domček so súpisným číslom 602/2 vo

výške 39 m3 (680 - 641) x 1,0884 eur bez DPH/m3 podľa faktúry PVPS, a. s. č. 518171188 zaslanej
žalobcom a stočného za apartmánový domček so súpisným číslom 602/1 vo výške 33 m3 (353 - 320) a
za apartmánový domček so súpisným číslom 602/2 vo výške 39 m3 (680 - 641) x suma 1,0904 eur bez
DPH/m3 podľa faktúry č. 518171188 zaslanej žalobcom. Sumu 188,28 eur považoval za svoj preplatok
oproti reálnej spotrebe a započítal ho tak so sumou faktúry č. 2018227 vo výške 617,04 eur, pričom

po započítaní zaplatil žalobcovi 428,76 eur, čo zodpovedalo doplatku za reálnu spotrebu za roky 2010
až 2018. Žalobca zápočet neuznal a listom z 27. marca 2019 mu ho vrátil. Z faktúry č. 220143 ani zo
žaloby nie je objektívne poznateľné a preskúmateľné, čo ňou žalobca fakturuje, pretože z nej žiadne
položkové náklady nevyplývajú, pričom povinnosť akejkoľvek úhrady nevyplýva z uznesenia Okresného
súdu Kežmarok č. k. 8Cb/12/2019-77, z ich vzájomnej dohody, ani zo zákona. Na opravu faktúr vyzval

žalobcu viackrát, avšak žalobca žiadnu opravu nevykonal. Žalobca v replike k časti žalovanej sumy vo
výške 188,24 eur tvrdil, že výpočet odobratej vody presne zdokumentoval, čo môžu svojimi denníkmi
odpočtov z rokov 2010 až 2019 preukázať svedkovia - údržbári E. F. a E. G.. V súvislosti so žalovanou
sumou vo výške 547,13 eur žalobca potvrdil, že tento nárok uplatňuje z dôvodu náhrady nákladov na
prevádzku tzv. vodnej stavby, prostredníctvom ktorej dodáva vodu a odvádza odpadovú vodu do a z

nehnuteľnosti žalovaného.
5. Dané rozhodnutie súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil podľa § 132 ods. 1, ods. 2, § 149, §
150 ods. 1, § 151 CSP, § 488, § 489 OZ, § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 7 písm. c),
ods. 8 písm. c) zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene adoplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom do 31. decembra
2021 (ďalej aj len „zákon o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách“).
5.1. Súd prvej inštancie svoje prvé rozhodnutie právne odôvodnil tým, že žalobca nepoprel skutkové

tvrdenie žalovaného, podľa ktorého žalobca túto zmluvu vypovedal listom z 15. júna 2018 v
jednomesačnej výpovednej lehote. Žalobca už v žalobe nesplnil základnú procesnú povinnosť pravdivo
a úplne uviesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenie o celkovom množstve vody, ktorú do
nehnuteľnosti dodal, ako aj skutkové tvrdenie o celkovom množstve vody odvedenej z nehnuteľnosti
žalovaného za rok 2018. Za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať odkaz žalobcu na faktúru

č. 2018227 z 31. decembra 2018. V prostriedkoch procesnej obrany žalovanému stačilo tvrdiť, že
po doručení faktúry č. 2018227 spočítal spotrebu podľa faktúr vystavených žalobcom od roku 2010
do roku 2018 a došiel k rozdielu v celkovej sume 188,28 eur pozostávajúcej z jednotlivých položiek.
Keďže tvrdenia žalobcu o dlhu žalovaného vo výške 188,28 eur boli len všeobecné a obmedzovali
sa na používanie právnych pojmov, bolo jeho procesnou povinnosťou potom, ako žalovaný tieto jeho
tvrdenia podrobnejšie poprel, svoje skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy tiež podrobnejšie rozviesť.

Žalobca bol povinný už na vyjadrenie žalovaného k žalobe reagovať uvedením skutočností, z ktorých
by bolo možné usudzovať naplnenie právneho pojmu uvedeného v ustanoveniach § 488 a § 494
ods. 1 Občianskeho zákonníka (existencia konkrétneho dlhu). Žalobné tvrdenia žalobcu boli síce z
pohľadu abstraktného bremena tvrdenia dostačujúce, avšak v dôsledku ich popretia žalovaným ho
zaťažovalo bremeno substancovania (konkrétne bremeno tvrdenia), z ktorého vyplývala jeho povinnosť

uviesť konkrétne a určité skutočnosti, ktoré by mohli byť predmetom ďalšieho dokazovania (napr. také
prostriedky procesného útoku, z ktorých by bolo zrejmé celkové množstvo vody dodávanej a odvádzanej
z nehnuteľnosti žalovaného a jeho účtovanie v rokoch 2010 až 2018 a v konečnom dôsledku účinné
popretie tvrdenia žalovaného, že žalovaná suma 188,28 eur predstavuje jeho preplatok oproti reálnej
spotrebe). Vzhľadom na procesnú pasivitu žalobcu týkajúcu sa objasňovania existencie dlhu žalovaného

pri dodávke vody a odvádzaní odpadových vôd tak nebolo možné túto rozhodnú skutkovú okolnosť
objasniť. Uvedená skutočnosť tak nie je ani preukázaná, ani vyvrátená. Zostala preto neobjasnená
(stav non liquet). Aplikujúc základné pravidlo delenia dôkazného bremena, tak neostávalo súdu iné,
než postupovať tak, ako by bolo zistené, že skutkový prednes strany zaťaženej dôkazným bremenom
(žalobca) bol dokazovaním vyvrátený. V danom prípade tak ostal neobjasnený znak skutkovej podstaty

normy hmotného práva obsiahnutý v ustanoveniach § 488 a § 494 Občianskeho zákonníka spočívajúci
v prípadnom porušení právnej povinnosti žalovaného vyplývajúcej zo zmluvy sporových strán z 1. apríla
2010,resp.vexistenciipohľadávkyžalobcuvočinemuvovýške188,28eur.Akostaneneobjasnenýznak
skutkovej podstaty (hypotézy) normy práva zakladajúcej právo (nárok), rozhodne súd tak, ako by tento
znak nebol naplnený, t. j. žalobu zamietne. Aplikujúc posledné uvedené pravidlo delenia dôkazného

bremena, tak bolo rozhodnuté o zamietnutí žaloby v časti zaplatenia sumy 188,28 eur.

5.2. Zároveň v kontexte právneho posúdenia uviedol, že sumy akýchkoľvek náhrad za vodné stavby
neupravuje žiadny právny predpis ani dohoda strán sporu a rovnako nie je žiadnym spôsobom upravená
ani povinnosť žalovaného tieto sumy znášať. Tieto skutočnosti nevyplývajú ani z okolností prípadu

a vzájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, keďže povinnosť žalovaného na zaplatenie
akýchkoľvek náhrad za vodné stavby žalobcu nemožno vyvodzovať z toho, že „nehnuteľnosti kúpil
so zľavou bez práva na rozvody“ a vznik a znášanie týchto nákladov spôsobil žalobca ako pôvodný
stavebník a investor celej danej lokality. Bremeno (ne)usporiadania vzťahov pri prvotnom predaji
nehnuteľností po ich výstavbe, ktorú realizoval žalobca, preto nemožno prenášať na ďalších vlastníkov

nehnuteľností, ale podnikateľské riziko i povinnosť ich znášania má niesť žalobca. Nie je predsa
spravodlivé ani v súlade s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, aby žalobca ako pôvodný
investor po niekoľkých rokoch od prvotného predaja nehnuteľností v rámci svojho projektu, zrazu začal
od vlastníkov vyžadovať plnenia, s ktorými pri prvotnej investícii nepočítali a ktoré neodsúhlasili, a to
len preto, lebo žalobca sa tak zrazu rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že akékoľvek náklady vodnej

stavby (nielen za jej užívanie, ale aj opravy a servis ako taký) má znášať žalobca. Ak je žalobca ako
vlastník vodovodnej prípojky a kanalizačnej prípojky povinný ex lege zabezpečovať jej opravu a údržbu
na vlastné náklady, má túto povinnosť o to viac v prípade zabezpečovania opráv a údržby vnútorného
vodovodu označovaného samotným žalobcom ako vodná stavba, v situácii, kedy technické riešenie
zabezpečovania dodávky vody a odvádzania odpadovej vody v celom areáli inicioval on sám. Za daných

skutkových okolností je žaloba v časti uplatnenia nároku žalobcu na náhradu nákladov na prevádzku
jeho vlastnej vodnej stavby voči žalovanému nedôvodná už čo do samotného právneho základu. Preto
aj v časti nároku na zaplatenie sumy 547,13 eur bola žaloba zamietnutá.6. Protiuvedenémuprvémurozsudkupodalodvolaniežalobca,nazákladektoréhorozhodolKrajskýsúd
v Prešove uznesením, č.k. 5Cob/48/2021-167 zo dňa 17.2.2022 tak, že zrušil rozsudok a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol,žeúlohousúduprvejinštanciebude,priskutkovomposudzovaníveci,zvážiťvykonaniedôkazov
navrhovaných žalobcom pred meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktoré v predchádzajúcom
konaní bez uvedenia dôvodov zamietol a tieto buď vykoná, alebo ich zamietnutie dôsledne odôvodní, tak
aby naplnil zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Zároveň sa riadne vysporiada s vyjadreniami žalobcu,
na ktoré v prechádzajúcom konaní bez uvedenia dôvodov neprihliadal a taktiež sa riadne vysporiada

s odborným stanoviskom vypracovaným obchodnou spoločnosťou EKOSERVIS SLOVENSKO, s. r. o.
z 11. mája 2020, ktorý už v konaní ako listinný dôkazný prostriedok pripustil, vykonal a nezamietol ho.
Uložil súdu prvej inštancie, pri právnom posudzovaní veci, v odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzať
zo skutočnosti, že žalobca si uplatnil dva druhy hmotnoprávnych nárokov - nárok za dodávku vody
a odvádzanie odpadových vôd a nárok na zaplatenie náhrad za vodné stavby žalobcu. Oba nároky
náležite právne posúdiť a v odôvodnení uviesť aký právny predpis na danú vec aplikoval a toto svoje

hmotnoprávne posúdenie jasne a zrozumiteľne stranám sporu odôvodniť tak, aby spĺňalo procesné
náležitosti v zmysle ustanovení § 220 CSP a § 236 CSP a aby bolo v prípade podaného odvolania
odvolacím súdom preskúmateľné.

6.1. Odvolací súd zdôraznil, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku ani len

nezmienil o tom, že žalobca mu v priebehu konania doručil vyjadrenia (č. l. 72, č. l. 95, č. l. 121 súdneho
spisu) a stanovisko odborne spôsobilej osoby (č. l. 62 súdneho spisu), a teda ani o tom, čo bolo ich
obsahom. Žalobca vo svojom vyjadrení k odporu zo 4. decembra 2020 (č. l. 95 súdneho spisu) a na
pojednávaní konanom 11. júna 2021 (žalobca tvrdil, že to navrhoval aj vo svojom vyjadrení z 10. júna
2021, ale toto vyjadrenie sa v súdnom spise, ani v elektronickom súdnom spise nenachádza) navrhol

vypočuť ako svedkov údržbárov E. F. a E. G., avšak súd prvej inštancie na pojednávaní konanom
11. júna 2021 uznesením návrhy na doplnenie dokazovania zamietol. V odôvodnení napadnutého
rozsudku vôbec neuviedol, že návrhy na doplnenie dokazovania zamietol, a teda ani to aké vlastne
návrhy zamietol a konkrétne dôvody prečo ich zamietol. Takisto sa súd prvej inštancie nevysporiadal v
odôvodnení napadnutého rozsudku s písomnými listinami predloženými žalobcom v priebehu konania,

ktoré podľa žalobcu odôvodňujú oprávnenosť vyúčtovania sumy vodného a stočného vo faktúre.
Popritom súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia neprihliadol na listinný dôkaz a vôbec
sa s ním nevysporiadal, pričom sa jedná o odborné stanovisko vypracované obchodnou spoločnosťou
EKOSERVIS SLOVENSKO, s. r. o. z 11. mája 2020, predmetom ktorého bola výška nákladov žalobcu
spojených s prevádzkou verejného vodovodu.

6.2. Súčasne odvolací súd uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie právne posudzoval predmet sporu
podľa Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a žalobca sa domáhal právneho
posúdenia predmetu tohto sporu podľa vodného zákona, má za to, že tu je súd prvej inštancie
povinný zohľadniť skutkové okolnosti danej veci, právne významné skutočnosti a na základe toho

dospieť k záveru, aký právny predpis na danú vec aplikovať a svoje hmotnoprávne posúdenie jasne a
zrozumiteľne stranám sporu odôvodniť, rešpektujúc tak zásadu rímskeho práva ktorá je platná dodnes
„Iura novit curia“ (z lat. "súd pozná právo", v zmysle ktorej počas súdneho konania právne predpisy
nie sú predmetom dokazovania, pretože ich súd musí poznať. Dokazovať sa musia len relevantné
skutočnosti. Táto zásada sa nevzťahuje len na predmet nedokazovania zákonných noriem, ale určuje

aj zodpovednosť súdu za jeho konanie a úradný postup, teda aj prípadné pochybenia). V nadväznosti
na to odvolací súd poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil
podľa § 4 Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách označeného ako „Vodovodné
prípojky a kanalizačné prípojky“ bez toho, aby zohľadnil zákonnú definíciu verejného vodovodu, verejnej
kanalizácie, hromadného zásobovania vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd zakotvenú

v ustanovení § 2 písm. a), b), c), d) tohto zákona a vyhodnotil, či zásobovanie vodou a odvádzanie
odpadových vôd uskutočňované žalobcom napĺňa kritéria hromadnosti.

6.3. Nakoniec odvolací súd dodal, že ak sa žalobca v odvolaní domáhal právneho posúdenia predmetu
sporu podľa § 52 písm. j) bod 2. a písm. k) bod 2. a § 53 vodného zákona, tieto ustanovenia sa

navzájom vylučujú, pretože v ustanovení § 53 sú upravené iba povinnosti vlastníka vodnej stavby
podľa § 52 ods. 1 písm. a) až c) a g) až i) vodného zákona. Napriek tomu, ak súd prvej inštancie
po zohľadnení skutkových okolností danej veci zistí, že zásobovanie vodou a odvádzanie odpadových
vôd uskutočňované žalobcom nenapĺňa kritérium hromadnosti, bude jeho povinnosťou vysporiadať sas otázkou, či vodovodnú prípojku a kanalizačnú prípojku, ktoré sú umiestnené na pozemku žalobcu,
možnokvalifikovaťakovodnústavbuvzmysleustanovenia§52písm.j)bod2.apísm.k)bod2.vodného
zákona, ktorej odpoveď nájde vo vykonanom dokazovaní.

7. Po vrátení veci súdu prvej inštancie tento opätovne spor prejednal, pričom v odôvodnení svojho
druhého rozhodnutia sa vyporiadal i s vadami vytýkanými odvolacím súdom v uznesení, ktorým zrušil
prvý rozsudok súdu prvej inštancie.
8. K nároku na zaplatenie sumy 188,28 eur s príslušenstvom súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide

o vyjadrenie žalobcu na čl. 72, s týmto sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal v pôvodnom rozsudku,
keď konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o existencii jeho nároku na zaplatenie sumy vo
výške 188,28 eur. V súvislosti s týmto nárokom totiž vo vyjadrení na čl. 72 žalobca len stroho konštatuje,
že ,,predmetom sporu sú oprávnené náklady vlastníka vodnej stavby za jej účtovanie vo výške 5,36 eur
za 1 m2 vody pri spotrebe uvedenej vo faktúrach za rok, čo predstavuje žalovanú sumu“. Vo vzťahu k
vyjadreniu žalobcu na čl. 95 uviedol, že v ňom žalobca konštatoval, že „žalovaný vo faktúre č. 2018227

z 31. 12. 2018 namietal množstvo odobratej vody k 31. 12. 2018 a odôvodnil to svojou tabuľkou bez
bližšieho zdôvodnenia. Túto sumu následne započítal priloženým zápočtom, ktorý žalobca neuznal
pre jasný rozpor so zákonom o účtovníctve. Podľa žalovaného žalobca vyfakturoval o 33 m3 + 39
m3 viac za obdobie rokov 2010 - 2018, t. j. o žalovanú sumu 188,28 eur. Výpočet odobratej vody je
žalobcom presne zdokumentovaný a môžu ho svojimi denníkmi odpočtov vodomerov z rokov 2010 -

2019 zdokumentovať údržbári E. F. a E. G.“. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalobca na
pojednávaní 19.10.2022 trval už len na výsluchu svedka E. F..
8.1.Vuvedenomkontextesasúdprvejinštanciestotožnilsprávnymnázoromžalovaného,podľaktorého
vykonanie výsluchu svedka F. a listinných dôkazov navrhnutých žalobcom označených ako ,,Tabuľka
- príloha bod 2“ by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a na preukázanie nároku

uplatňovaného žalobcom (týkajúceho sa zaplatenia sumy 188,28 eur ako zvyšku faktúry žalobcu č.
2108227 z 31. 12. 2018) by boli nadbytočné, keďže žalovaný spotrebu uvedenú vo faktúre za rok 2018
nespochybnil. To bol i dôvod nevykonania uvedených dôkazov, keďže nesporné skutkové tvrdenia nie
je potrebné učiniť predmetom dokazovania v konaní pred súdom ( § 151 ods. 1 CSP). Uviedol, že
žalovaný v tejto súvislosti spochybnil celkové množstvo vody dodané do jeho nehnuteľnosti za celé

obdobie existencie nehnuteľnosti od roku 2010 do roku 2018, ktorá je o túto sumu žalobcom fakturovaná.
8.2. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že žalovaný už v odpore proti platobnému rozkazu
Okresného súdu Banská Bystrica predložil zápočet s tabuľkami a uvedením spotreby a faktúr zaslaných
žalobcom za celé obdobie, kedy celková fakturovaná suma prevyšuje sumu odpočtu spotreby práve
o 188,28 eur. Túto skutočnosť žalovaný žalobcovi reklamoval (faktúru č. 21877 mu vrátil), a preto

nevykonal úhradu sumy 188,28 eur. Na tomto mieste súd prvej inštancie zdôraznil, že uvedený nesúlad
vyplývajúci z písomných listín nemožno odstrániť svedeckou výpoveďou E. F. o tom, či a ako vykonal
odpočet vody a či to v tom čase žalovaný namietal, ak je objektívnym faktom a je nesporné, že žalovaná
suma z tejto faktúry prevyšuje súčet celkovej reálnej spotreby žalovaného podľa faktúr samotného
žalobcu za roky 2010 - 2018. Tieto návrhy na dokazovanie tak nemajú pre predmet sporu, ako ho

vymedzil žalobca, právnu relevanciu. Súd prvej inštancie opätovne konštatoval, že skutočnosť, že o
uvedenú sumu je celková preukázateľná fakturovaná suma vyššia ako preukázateľný odpočet celkovej
spotreby za roky 2010 - 2018 je fakt, kedy žalobca pri tejto zvyšnej sume neuniesol dôkazné bremeno.
Žalovaný totiž jeho skutkové tvrdenia účinne poprel tak ako to predpokladá § 151 ods. 2 CSP.
9. K nároku na zaplatenie sumy 547,13 eur s príslušenstvom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca

vo vyjadrení na čl. 95 a 96 spisu predložil skutkové tvrdenie, podľa ktorého náhrada za užívanie vodnej
stavby vyplýva z odborného stanoviska odborne spôsobilej osoby, z ktorého vyplýva právny základ
a výpočet náhrady za užívanie rozvodov žalobcu vo výške 5,80 eur/m3. Žalobca tvrdil, že zažaloval
menej ako mu podľa odborného stanoviska patrí (5,36 eur/m3), nakoľko v čase podania žaloby si urobil
len vlastnú kalkuláciu. Uviedol, že pred vyhotovením faktúry si z ukazovateľov z vlastného účtovníctva

metodikouuvedenouvodbornomstanoviskuvypočítalnákladyspojenésdodávkouvody,t.j.zaužívanie
vodnej stavby. Táto suma predstavuje sumu 4,47 eur/m3 bez DPH (t. j. 5,36 eur/m3) tak ako je uvedená
vo faktúre a v žalobe. Súčasne tvrdil, že oprávnenosť celej fakturácie náhrady z faktúry č. 220143
z 13.1.2020 na sumu 547,13 eur predstavuje vyúčtovanie nákladov spojených s dodávkou vody a
odvádzaním odpadových vôd za užívanie vodnej stavby v súčte odberných miest žalovaným. Sumu

tvorí súčin odobratej vody a náhrady nákladov spojených s dodávkou vody zvýšenú o DPH. Titulom je
bezdôvodné obohatenie za neoprávnené užívanie vodnej stavby a podrobne zdôvodnené v bodoch 8,
9, 10 vyjadrenia zo 4.12.2020.9.1. V tomto smere súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca v priebehu konania nedokázal uviesť z
akého právneho dôvodu si tento nárok uplatňuje. Nepreukázal tak skutkový základ existencie nároku
ani jeho právny dôvod. Súd poukázal na to, že žalobca v prvom rade nárok zdôvodnil existenciou

faktúry č. 220143. Táto však, v súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít nie je právnym
titulom. V samotnej faktúre naviac uvádza, že ,,fakturuje v zmysle uznesenia OS Kežmarok spis.
zn. 8Cb 12/2019-77“ ,,náklady spojené s povinnosťou obnovenia a poskytovania dodávky pitnej vody
vodovodom a odvádzanie odpadových vôd a zrážkových vôd z povrchového odtoku kanalizáciou k
stavbe - apartmánovému domčeku so súp. č. 602“ v sume 547,13 eur. Súčasne prisvedčil žalovanému,

podľa ktorého z obsahu faktúry samotnej nemožno určiť čo ňou vlastne žalobca žalovanému účtuje,
keďže z nej žiadne položkovité náklady nevyplývajú, pričom povinnosť úhrady nevyplýva ani z uznesenia
Okresného súdu Kežmarok, na ktoré sa žalobca vo faktúre odvoláva, ani z dohody so žalovaným a ani
zo zákona.
9.2. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že žalobca tvrdil, že ,,z časti je právnym nárokom zmluva
o dodávke vody do 15.6.2018 a ,,následne aj v spojitosti s neodkladným opatrením, ktoré neurčilo

výšku náhrady tak ide o bezdôvodné obohatenie, t. j. ujmu, ktorá žalobcovi vznikla s uspokojením práva
žalobcu nariadeným neodkladným opatrením“, pričom napokon žalobca uviedol, že si uplatnil ,,náhradu
za dodávku vody“ ako aj ,,náhrady za užívanie vodnej stavby“. Podľa súdu však žalobca žiadne náklady,
náhrady ani výdavky nepreukázal. Skutkové tvrdenia žalobcu sú tak v tomto smere nepreskúmateľné
a zmätočné, preto súd prvej inštancie opakovane akcentoval na záver uvedený v už prvom zrušujúcom

rozsudku, že žalobca neuniesol v tejto súvislosti dôkazné bremeno o existencii nároku na zaplatenie
sumy vo výške 547,13 eur.
9.3. Súd prvej inštancie súčasne uviedol, že dôvodom pre zamietnutie žaloby v časti nároku na
zaplatenie sumy 547,13 eur je i nutnosť aplikácie § 28 Zákona č. 442/2002 Z. z., ktorý upravuje právne
vzťahy sporových strán a v dôsledku toho prijatie právneho záveru, podľa ktorého žalobca nemá právo

od žalovaného požadovať úhradu nákladov nad rámec nákladov na vodné a stočné podľa príslušných
cien stanovených Úradom pre reguláciu sieťových odvetví SR. Poukázal tiež na to, že žalobca sa na
žalovanom ako vlastník vodnej stavby/vnútorného vodovodu/vnútornej vodnej infraštruktúry domáhal
zaplatenia sumy 547,13 eur z titulu náhrady nákladov na údržbu tejto vodnej stavby. Toto právo
žalobcu podľa súdu nevyplýva zo Zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene Zákona SNR č.

372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (Vodný zákon). Uvedené je zrejmé už len
z úvodných ustanovení tejto zákonnej úpravy. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že právo žalobcu v
postavení vlastníka vodnej stavby alebo akokoľvek uvedený stavebný útvar bude označovaný, nie je
upravený ani žiadnou konkrétnou normou práva obsiahnutou v Zákone č. 442/2002 Z. z. o verejných
vodovodoch. Výkladom vyššie uvedených ustanovení tejto zákonnej úpravy možno len konštatovať aké

právne postavenie, subjektívne práva a právne povinnosti majú sporové strany navzájom. To podľa súdu
znamená, že žalobca vystupuje v postavení vlastníka vodovodnej prípojky (§ 4 ods. 6), kanalizačnej
prípojky (§ 4 ods. 8), odberateľa vody (ust. § 4 ods. 3, § 28 ods. 4), producenta odpadovej vody (ust. § 4
ods. 4, § 28 ods. 7) a žalovaný v postavení konečného spotrebiteľa (ust. § 28 ods. 1, ods. 4, 7). Žiadna z
uvedených noriem však explicitne nerieši otázku vzniku práva žalobcu na náhradu nákladov spojených s

údržbou a prevádzkou vodnej stavby. Súd prvej inštancie zdôraznil, že § 28 upravuje práva a povinnosti
strán sporu v otázke vodného a stočného, neupravuje však otázku, ktorá je otázkou podstatnou pre
posúdenie vzniku práva žalobcu na náhradu nákladov spojených s prevádzkou a údržbou jeho vlastnej
vodnej stavby. Zároveň súd uviedol, že ako orgán aplikujúci právo musí i v takomto konkrétnom prípade
rozhodnúť a právo aplikovať. Odmietnutie rozhodnutia by znamenalo odmietnutie spravodlivosti, ktoré

je v právnom štáte neprípustné. V danom prípade vo všeobecnosti podľa súdu platí, že súd nemá
možnosťpoužiťkonkrétnuprávnunormuupravujúcudanýprávnyvzťahpriamo,resp.priamoupravujúcu
právnu otázku, o ktorej je potrebné rozhodnúť, preto bolo nevyhnutné v prejednávanom spore aplikovať
normu práva upravujúcu otázku podobnú, resp. obsahom a účelom jej najbližšiu a pri jej aplikácii
tak použiť analógiu zákona (konkrétne normu obsiahnutú v ust. § 4 ods. 7 písm. c) a ust. § 4 ods.

8 písm. c) Zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch). Nakoniec uzavrel, že z uvedených
dôvodov spočívajúcich v aplikácii ust. § 4 Zákona č. 442/2002 Z. z. aplikujúc logický výklad normy
práva obsiahnutej v posledných dvoch citovaných zákonných ustanoveniach (ods. 7 a 8) spočívajúci
v analógii zákona, opätovne dospel k záveru, že ak je žalobca ako vlastník vodovodnej prípojky a
kanalizačnej prípojky povinný ex lege zabezpečovať jej opravu a údržbu na vlastné náklady, má túto

povinnosť o to viac v prípade zabezpečovania opráv a údržby vnútorného vodovodu označovaného
samotným žalobcom ako vodná stavba, v situácii, kedy technické riešenie zabezpečovania dodávky
vody a odvádzania odpadovej vody v celom areáli inicioval on sám.10. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP
tak, žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keďže mal vo veci
plný úspech s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
11. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie z odvolacích dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP bez toho, aby ich skutkovo bližšie vymedzil.
Navrhol rozsudok zmeniť, žalobe v plnom rozsahu vyhovieť a priznať plnú náhradu trov konania voči
žalovanému, vychádzajúc z názoru, že požadovaná náhrada mu v celosti patrí, či už ide o nárok z kúpnej

zmluvy, bezdôvodného obohatenia, nájmu, prípadne inej škody.
12. Žalobca v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nerešpektoval prednosť práva Európskej únie pred
vnútroštátnymipredpismi,čozakladánielennesplnenieprocesnýchpodmienok,aleajinúvadukonania.
Tvrdil, že je povinnosťou súdu v každom štádiu konania zisťovať nedostatky procesnej podmienky, hoci
k nej dôjde neskôr v priebehu konania. Niektoré nedostatky súdu sú neodstrániteľné a bránia súdu
v konaní a rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu bol podľa žalobcu súd prvej inštancie povinný na túto

skutočnosť reagovať a nie mlčky ju obísť. V tejto súvislosti súd prvej inštancie absolútne opomenul
implementáciu nariadení Rady Európskej únie, ktorá svojim rozhodnutím č. 2022/1909 zo 06.10.2022
v časti G zakázala poskytovať právne služby ruským subjektom, okrem iného aj poradenské služby v
súvislosti s implementáciou nariadenia Rady č. 833/2014 a č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach v
Európskej únii s ohľadom na inváziu Ruska na Ukrajinu. V osobe spoločníka a konateľa ide o osobu,

ktorá je jediným konečným užívateľom výhod, s vysokou pravdepodobnosťou uvedenou v sankčnom
zozname. Nakoľko je žalovaný zastúpený advokátom, je podľa odvolateľa dôvodné podozrenie, že svoje
služby poskytuje nezákonne s dopadom na osobné sankcie.

12.1. Súčasne mal za to, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný pokyn odvolacieho súdu,

keď mal nariadiť výsluch svedka, ktorý podrobne vedel zdokumentovať aj svojimi písomnosťami
opodstatnenosť časti nároku na zaplatenie 188,28 eur ako spotrebované vodné a stočné. Súd podľa
žalobcu nepochopiteľne opäť tento dôkazný prostriedok nepripustil a neakceptoval na pojednávaní
predložený dôkaz ( email Konstantina Pavlova ). Žalobca poukázal na to, že žalovaný predmetnú
skutočnosť ohľadom žalovanej spotreby vody a stočného nikdy nenamietal reklamáciou, nakoľko táto

spotreba vody mu bola oznámená ešte pred fakturáciou. Tieto skutočnosti by potvrdili nevypočutí
svedkovia. Skutočnosť, že súd zamietol tento vážny dôkaz (výsluch svedka), žalobca považuje za vadu v
skutkových zisteniach súdu, ktorou trpí napadnuté rozhodnutie. Žalobca je toho názoru, že nevykonaním
navrhovanéhodôkazusúdnielenzaložilodvolacídôvod,aleúmyselneobišielnariadenierozhodujúceho
dôkazu, keď mu navyše aj stačilo, že protistrana verbálne poprela tento nárok bez uvedenia jedinej

písomnosti alebo dôkazu. Podľa názoru žalobcu ide o svojvôľu súdu prvej inštancie pri jeho rozhodovaní,
čím bolo porušené jeho ústavné právo na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
tak považuje za arbitrárne.

12.2. Odvolateľ rovnako vyjadril nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie, ktorý nárok na zaplatenie

sumy 547,13 eur z titulu náhrady nákladov v súvislosti s prevádzkovaním vodnej stavby, posúdil
podľa Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. Uviedol, že vodná stavba je v jeho
vlastníctve a za jej užívanie mu patrí náhrada, pričom táto otázka už bola medzi účastníkmi riešená.
Vyslovil názor, že žalovaný nemôže túto vodnú stavbu užívať bezodplatne, poukázal v tomto smere na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, č.k. 7Cob/52/2021 a uviedol, že nakoľko na predmetnú situáciu

neexistuje právny predpis, stanovil cenu na základe odborného stanoviska spoločnosti EKOSERVIS
SLOVENSKO, s.r.o. zo dňa 11.5.2020.

12.3. Nakoniec žalobca akcentoval na skutočnosť, že svojvoľnou aplikáciou nesprávnych právnych
noriem nebol založený dôvod iba na nesprávne právne posúdenie, keď súd aplikoval nesprávnu právnu

normu, ale predovšetkým bolo porušené základné ústavné právo žalobcu nie len na spravodlivý súdny
proces, ale aj na ústavnú zásadu všeobecnej spravodlivosti, keď za užívanie cudzieho majetku podľa
súdu prvej inštancie, nepatrí žalobcovi náhrada, hoci žalovaný nepreukázal, za čo by mal užívať cudzí
majetok. Tento postup súdu aj pri aplikácii užívania a tendenčného výkladu právnych noriem, o ktoré
opiera svoje rozhodnutie súd prvej inštancie považuje žalobca za nezákonný a v rozpore s ústavnými

zásadami práva na spravodlivý proces a princípom všeobecnej spravodlivosti.13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny,
súladný s už právoplatne prijatým rozsudkom odvolacieho súdu v konaní sp. zn. 3Cob/27/2022 ako aj
za vyčerpávajúco odôvodnený.

13.1. V úvode svojho vyjadrenia poukázal na to, že žalobca zakrývajúc naďalej svoju neschopnosť
uniesť svoje dôkazné bremeno ide tak ďaleko, že nesúvisiac s meritom veci v odvolaní predovšetkým
a v prvom rade ponižuje, diskriminuje ale aj vážne osočuje žalovaného, keď doslova zneužíva aktuálny
„rusko-ukrajinský konflikt“. Podľa žalovaného uvedené tvrdenia nielenže nemajú žiadne opodstatnenie

v tejto veci, ale je aj smutné a úbohé ako sa nimi snaží žalobca (sám pritom klame, že nie v pocitovej
rovine) ovplyvniť odvolací súd, urážať žalovaného a jeho advokáta a týchto len bezdôvodne avšak
nemorálne, disciplinárne až trestuhodne očierňovať. Žalovaný je pritom slovenská obchodná spoločnosť
založená podľa slovenského práva a touto je aj žalobca, pričom v predmete sporu nejde o žiadne ruské
spoločnosti, žiaden spor ohľadom rusko – ukrajinsko – slovenskej otázky a napokon a hlavne, aj žalobca
je spoločnosťou s ruským zastúpením – spoločníkmi žalobcu sú 4 ruskí občania a dvaja ruskí občania

sú aj jeho konateľmi.

13.2. Z hľadiska vykonaného dokazovania a záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, žalovaný
poukázalnaskutočnosť,žeodvolacísúdvosvojomuzneseníuložilsúduprvejinštanciezvážiťvykonanie
dôkazov navrhovaných žalobcom a tieto vykonať, resp. ich nevykonanie riadne odôvodniť, čo súd prvej

inštancie vo svojom rozhodnutí i v konaní uskutočnil. V tomto smere poukázal žalovaný i na závery
rozsudku Najvyššieho súdu SR z 31.3.2021 sp. zn. 5 Cdo/107/2019, v zmysle ktorých „ Nevyhovenie
dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého
tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti
s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť,

čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť
dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz
navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené“.
Súčasne žalovaný uviedol, že žalobca tak v odvolaní ako ani v návrhoch na vykonanie dokazovania
nepreukázal, že by mal výsluch svedka F. ako aj email od p. H., prípadne iné dôkazy zmeniť nespornú

skutočnosť o nesúlade ním odčítanej spotreby a ním vystavených faktúr za celkové množstvo vody
dodané do nehnuteľností žalovaného za celé obdobie od roku 2010 do roku 2018, pretože celková výška
faktúr prevyšovala súčet celkovej reálnej spotreby za toto obdobie. Správny záver žalovaného i súdu
žalobca v tomto smere nevyvrátil, resp. nepreukázal opak.

13.3. Na záver žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, vo vzťahu k odvolacím tvrdeniam žalobcu ohľadom
sumy 547,13 eur s príslušenstvom, uviedol, že považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
za vyčerpávajúco odôvodnený a dávajúci zadosť aj predchádzajúcemu zrušujúcemu uzneseniu
odvolacieho súdu zo dňa 17.2.2022. V tomto smere odvolací súd neuviedol záväzný právny názor, ale
uložil súdu prvej inštancie náležite právne posúdiť oba žalobcom uplatnené nároky a v odôvodnení

uviesť, aký právny predpis na danú vec aplikoval a toto svoje hmotnoprávne posúdenie jasne a
zrozumiteľne stranám sporu odôvodniť – to súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku aj uskutočnil.
Zároveň mal za to, že súd prvej inštancie správne uviedol, že samotný žalobca nepreukázal tak
skutkovýzákladexistencienárokuakoanijehoprávnydôvod(bod91.napadnutéhorozsudku).Žalovaný
zopakoval, že žalobca faktúrou č. 220143 zo dňa 13.1.2020 fakturoval sumu 547,13 eur „v zmysle

uznesenia OS Kežmarok spis. zn. 8Cb12/2019-77“ „náklady spojené s povinnosťou obnovenia a
poskytovania dodávky pitnej vody vodovodom a odvádzanie odpadových vôd a zrážkových vôd z
povrchového odtoku kanalizáciou k stavbe – apartmánovému domčeku so súp. č. 602“. Následne už
žalobca uviedol, že „z časti je právnym nárokom zmluva o dodávke vody do 15.6.2018“ a „následne aj
v spojitosti s neodkladným opatrením, ktoré neurčilo výšku náhrady, tak ide o bezdôvodné obohatenie,

t. j. ujmu, ktorá žalobcovi vznikla s uspokojením práva žalobcu nariadeným neodkladným opatrením“,
pričom napokon žalobca uvádza, že si uplatnil „náhradu za dodávku vody“ ako aj „náhradu za užívanie
vodnej stavby“. V odvolaní žalobca uvádza, že „požadovaná náhrada mu v celosti patrí, či už ide o nárok
z kúpnej zmluvy, bezdôvodného obohatenia, nájmu, prípadne inej škody“. Žalobca tak ani v odvolaní
neunáša dôkazné bremeno, pretože nevie vysvetliť ani preukázať, na akom podklade sa vlastne svojho

údajného nároku v tejto časti domáha.

14. Krajský súdvKošiciachakosúdodvolacíprejednalodvolaniežalobcu,ktorébolopodanévzákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadeniapojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385
CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP a

dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

15. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými
dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Odvolateľ ako odvolací dôvod uvádza
dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. a), t.j., že neboli splnené procesné podmienky, písm. b), t.j.,

že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm. d), t.j. že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; písm. e), t.j., že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, písm. f), t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; písm. h), t.j., že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o prípustné

odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie meritórne prejednal.

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, vychádza zo skutočnosti, že procesné podmienky
(podmienky konania) definuje samotný Civilný sporový poriadok (§ 161 ods. 1) ako podmienky, za
ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Teória civilného práva procesného rozoznáva vecné procesné

podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania – t. j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej
povinnosti), podmienky na strane súdu [právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu – vada tejto
podmienky je však reglementovaná samostatne v ust. § 365 ods. 1 písm. c)], procesné podmienky
na strane účastníkov (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie
advokátom, spôsobilosť byť zástupcom a riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv. negatívne procesné

podmienky (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie splnenia procesných
podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého priebehu konania.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, je daný vtedy, ak je na strane súdu taký
závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP

priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom
stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup
k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu
zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný)
vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP

ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej
veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé
súdnekonania),t.j.abykaždejprocesnejstraneboladanáprimeranámožnosťpredniesťsvojuzáležitosť

zapodmienok,ktoréjunestavajúdopodstatnenevýhodnejšejpozícieakoprotistranu.Spravodlivésúdne
konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní
uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane
judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a

právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolací súd uvádza, že inou vadou
sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod

§ 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.19. Neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, je v sporovom konaní
odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že
súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú

skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že
nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy
veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý
- hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy

musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.
20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti

alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne
posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany
sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide,
ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia

skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne
priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke
treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

22. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke
krajského súdu.

23. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov

v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, preskúmal, či súd prvej inštancie na zistený
skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil,
vychádzajúc z ustáleného právneho názoru, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní.

24. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil
skutkový stav a jeho rozhodnutie je vo výroku vecne správne, riadiac sa právnym názorom vysloveným
v 1. rozhodnutí odvolacieho súdu. Odvolací súd si osvojil dostatočné a riadne odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatnom odkazuje ( § 387 ods. 2 CSP ), pričom odvolacie dôvody

tvrdené žalobcom v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu, nepovažuje za naplnené.

25. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu, odvolací
súd uvádza:

26.Zhľadiskanedostatkuprocesnejpodmienkytak,akojuvymedzilvodvolanížalobca,mátátospočívať
v skutočnosti, že právny zástupca žalovaného má poskytovať právne služby subjektu, ktorý je subjektom
ruským a ktorý je v osobe spoločníka a konateľa osobou s vysokou pravdepodobnosťou na sankčnom
zozname. Z uvedeného má byť zrejmé, že právny zástupca poskytoval svoje služby žalovanémunezákonne.Odvolacísúdpovažuje,ktvrdeniužalobcu,zanevyhnutnépredovšetkýmuviesť,ževzmysle
§ 21 ods. 1, 2 ObZ, zahraničné osoby môžu podnikať na území Slovenskej republiky za rovnakých
podmienok a v rovnakom rozsahu ako slovenské osoby, pokiaľ zo zákona nevyplýva niečo iné, pričom

zahraničnou osobou sa na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba s bydliskom alebo právnická
osoba so sídlom mimo územia Slovenskej republiky a slovenskou právnickou osobou na účely tohto
zákona sa rozumie právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky. V intenciách uvedeného
je tak bez pochýb zrejmé, že žalovaný je slovenskou právnickou osobou. Ak žalobca vyvodzoval
potrebu implementácie ním označeného nariadenia Rady EÚ v súvislosti so zaradením spoločníka,

resp. konateľa žalovanej spoločnosti na „sankčnom zozname“, bolo jeho povinnosťou túto skutočnosť
preukázať, aby vôbec existoval dôvod, pre ktorý by sa mal súd prvej inštancie s uvedeným vysporiadať.
Nakoľko k tomuto nedošlo, nemožno v žiadnom prípade vyvodiť záver o naplnení odvolacieho dôvodu,
ktorým malo byť nesplnenie procesných podmienok.

27. Žalobca súčasne namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný pokyn odvolacieho súdu,

keď mal nariadiť výsluch svedkov F. a G.. V tomto smere odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie
po vrátení veci vo svojom druhom rozhodnutí v odôvodnení v bodoch 55 až 60, jasne vysvetlil prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a zároveň sa vyporiadal i s vyjadreniami žalobcu tak, ako mu to uložil
odvolací súd v jeho prvom rozhodnutí, čím naplnil predpoklady dané § 220 ods. 2 CSP o náležitostiach
odôvodnenia rozsudku. Zároveň, k už uvádzaným argumentom súdom prvej inštancie z hľadiska nároku

na zaplatenie sumy 188,28 eur, odvolací súd dopĺňa, že žalobca odvodzoval výpočet svojho nároku od
stanoviska odborne spôsobilej osoby ( EKOSERVIS SLOVENSKO s.r.o. ) – Výpočet ceny na základe
skutočných nákladov v zmysle vyhlášky č. 21/2017 Z.z., v závere ktorého táto určila, že žalobcovi
vznikajú náklady spojené s prevádzkou verejného vodovodu, ktoré predstavujú 4,080 eur za m3 za
výrobu, distribúciu a dodávku pitnej vody a 1,762 eur za m3 za odkanalizovanie a čistenie splaškových

odpadových vôd. Tieto náklady podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 21/2017 Z.z., z ktorých žalobca vyvodzuje
svoj nárok, však vychádzajú z vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje
cenová regulácia výroby, distribúcie a dodávky pitnej vody verejným vodovodom a odvádzania a čistenia
odpadovej vody verejnou kanalizáciou, ktorá sa vzťahuje na distribúciu vody regulovaným subjektom,
teda subjektom, ktorý má oprávnenie na distribúciu pitnej vody. Takýmto regulovaným subjektom, ktorý

je oprávnený dodávať a vyrábať vodu však žalobca nie je, preto nemohol uniesť dôkazné bremeno
v smere výšky nákladov za dodávku vody a odvádzanie odpadových vôd, ak ju odvodzoval od vyhlášky
vzťahujúcej sa na regulované subjekty.

28. V kontexte ďalších odvolacích námietok je podstatný predovšetkým správny záver súdu prvej

inštancie, že z hľadiska zákonnej úpravy, vo vzťahu strán sporu, má žalobca postavenie odberateľa
vody na základe zmluvy uzavretej s Podtatranskou vodárenskou a prevádzkovou spoločnosťou, a.s.
( ďalej len PVPS, a.s. ) podľa § 4 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z.z. a producenta odpadových vôd
podľa § 4 zákona č. 442/2002 Z.z., keďže odoberá vodu z verejného vodovodu na účely jej ďalšej
dodávky konečnému spotrebiteľovi, resp. odvádza odpadové vody do verejnej kanalizácie a žalovaný

má postavenie konečného spotrebiteľa a spoluproducenta odpadových vôd podľa § 28 zákona č.
442/2002 Z.z. Rovnako správny je i záver súdu prvej inštancie, že žalobca je vlastníkom vodnej stavby
– vonkajší vodovod a vonkajšia kanalizácia, ako aj vlastníkom vodovodnej a kanalizačnej prípojky, čo
vyplýva aj z rozhodnutí o umiestnení stavby, vodoprávneho povolenia a kolaudačného rozhodnutia
k vodným stavbám. V tomto smere súd prvej inštancie správne zohľadnil predmet právnej úpravy zákona

overejnýchvodovodochaverejnýchkanalizáciáchapríslušnéustanoveniaaplikovalnazistenýskutkový
stav a rovnako správne je i posúdenie nároku žalobcu na zaplatenie náhrad za vodné stavby. Odvolací
súd v tomto kurze akcentuje predovšetkým na tú skutočnosť, že žalobca ako vlastník vodovodnej
a kanalizačnej prípojky je priamo zo zákona povinný zabezpečovať ich opravu a údržbu na vlastné
náklady v zmysle § 4 ods. 7, 8 zákona č. 442/2002 Z.z., pričom túto povinnosť má o to viac v situácii,

kedy technické riešenie zabezpečovania dodávky vody a odvádzania odpadovej vody v predmetnom
areáli, v ktorom sa nachádza i nehnuteľnosť žalovaného, inicioval on sám.

29. Nakoniec odvolací súd uvádza, že nespochybňuje tvrdenie žalobcu v odvolaní, že žalovaný nemôže
vodnú stavbu užívať bezplatne, pričom rovnaký názor bol jednoznačne vyjadrený i v rozhodnutiach

Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 3Cob/27/2022 a sp. zn. 3Cob/52/2021, zároveň však v nich bol
uvedený i názor zhodný s názorom súdu prvej inštancie v preskúmavanom rozhodnutí, že nárok
na zaplatenie primeraných náhrad za predmetné služby je možné priznať len na základe bezpečnepreukázaného rozsahu komodít, ktoré žalovaný odoberal, a to aj pokiaľ ide o užívanie vonkajších
rozvodov.

30. Za daného stavu, vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie je
nedôvodné, preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne
správny.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods.
2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ust. § 77 ( ust. § 425

CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy podľa ust. § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám,

alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací
súd dovolanie odmietne podľa ust. § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa ust. § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).