Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 42CoKR/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3121207876
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Blaha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:3121207876.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána

Blahu, členiek senátu Mgr. Miriam Kamenskej a JUDr. Martiny Holecovej v právnej veci žalobcu
BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zast.
Advokátska kancelária JUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01
Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368 proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX C. XXX, zast. JUDr. Karol Porubčin, advokát, so sídlom Centrum 27/32, 017 01 Považská
Bystrica, IČO: 37 914 073 o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38Odi/10/2021-148 zo dňa 19. decembra 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38Odi/10/2021-148 zo dňa 19. decembra 2022 p o t v r
d z u j e .

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v prvom výroku zamietol žalobu o zrušenie oddlženia pre
nepoctivý zámer žalovaného. V druhom nároku priznal žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa domáhal zrušenia oddlženia
žalovaného pre nepoctivý zámer z dôvodu, že žalovaný sa úmyselne priviedol do platobnej
neschopnosti, nebol platobne neschopný podľa § 166g ods. 2 písm. e) a f) zákona č. 7/2005 Z.z.
o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“) a nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach
svojich možností a schopností podľa § 166g ods. 1 ZKR. Žalovaný nebol platobne neschopný, keďže
je zamestnaný, je v produktívnom veku, mal dostatočný príjem na postupnú úhradu svojich záväzkov,
disponoval a disponuje finančnými prostriedkami, z ktorých mohol hoci len sčasti uhrádzať pohľadávku

žalobcu a ďalších veriteľov, pričom neposkytol žiadne finančné prostriedky a nesnažil sa uhrádzať svoje
záväzky, čím je preukázaný jeho nepoctivý zámer. Ak žalovaný disponuje dostatočným príjmom na
to, aby mohol len sčasti plniť svoje záväzky, nemal využiť inštitút oddlženia, ale formu splátkového
kalendára a tak preukázať poctivý zámer. Platobne neschopnou je len fyzická osoba, ktorá nie je
schopná ani čiastočne plniť 180 dní po splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Žalovaný nespĺňal
podmienku platobnej neschopnosti podľa § 3 ods. 2 tretia veta ZKR, resp. § 166g ods. 2 písm. f)
ZKR. Žalovaný disponuje alebo disponoval finančnými prostriedkami na plnenie svojich záväzkov, či

už formou exekučných zrážok alebo dobrovoľne a v prípade riadneho plnenia svojich záväzkov by bol
schopný splatiť všetky svoje záväzky. Ak by mal žalovaný poctivý zámer, naďalej by riadne splácal svoje
záväzky veriteľom alebo by využil inštitút splátkového kalendára. Žalovaný má a mal pravidelný príjem,
ktorý je zákonnou podmienkou na povolenie splátkového kalendára. Pretože žalovaný odmieta uhradiťdobrovoľne svoje záväzky a rozhodol sa ich zbaviť prostredníctvom oddlženia, nemožno považovať za
poctivý zámer, keďže týmto konaním dochádza k úmyselnému zneužitiu inštitútu oddlženia. Z konania
žalovaného nevyplýva úprimná snaha po podaní návrhu na oddlženie riešiť svoj dlh v rámci svojich

možností. Po vyhlásení konkurzu žalovaný nevykonal v prospech žalobcu žiadne úhrady napriek tomu,
že sa u neho nijako nezmenili jeho pomery. Naďalej je zamestnaný a životné náklady sa u neho
nezmenili. Pokračovaním v plnení svojich záväzkov by žalovaný dokázal splatiť svoje záväzky voči
všetkým veriteľom a využitím oddlženia poškodil všetkých svojich veriteľov, keď po oddlžení nie je
povinný uhradiť ani časť svojich záväzkov.

3.Žalobcatvrdil,žejeveriteľompohľadávkyvočižalovanémunazákladeZmluvyoúvereč.2545490187,
ktorú nadobudol postúpením od D. E., F.. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 25.10.2018. Podľa
žalobcu žalovaný vo svojich vyjadreniach neuviedol, aké výdavky mal v čase podania návrhu z príjmu
600,- až 700,- Eur a ani ich výšku, čím by preukázal svoju možnú nepriaznivú situáciu. Neuviedol
za aké obdobie a v akej výške sa mu uskutočňovali zrážky zo mzdy a teda nepreukázal, že v čase

podania návrhu sa nachádzal v nepriaznivej situácii. Na doklady predložené žalovaným uviedol, že
potvrdenie o príjme za jeden mesiac, z ktorého vyplýva jeho nízka mzda, nepredstavuje relevantný
dôkaz o jeho platobnej neschopnosti, keďže platobnú neschopnosť žalovaného vyvracia ďalší dôkaz
predložený žalovaným, a to potvrdenie o príjme za obdobie od 07/2018 do 06/2019, z ktorého vyplýva,
že žalovaný pred podaním návrhu na konkurz dosahoval príjem postačujúci na to, aby mohol hoci aj

čiastočne uspokojovať pohľadávku žalobcu, resp. iných veriteľov. Žalovaný nepredložil žiadne dôkazy,
že jeho výdavky presahovali príjem, ani nepriaznivú zdravotnú situáciu alebo iné objektívne dôvody
znemožňujúce mu riešiť dlhy. Z individuálneho účtu poistenca poskytnutého Sociálnou poisťovňou
pritom vyplýva, že žalovaný bol pred vyhlásením konkurzu riadne zamestnaný s mesačným príjmom,
ktorý nebol nízky, vzhľadom na výšku vymeriavacieho základu. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému

premlčaná nie je, keďže táto bola priznaná právnemu predchodcovi žalobcu na základe právoplatného
rozhodnutia súdu a 10 ročná premlčacia lehota neuplynula.

4. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalovaný poprel tvrdenia žalobcu. V čase podania
žiadosti o poskytnutie právnej pomoci (10/2018), ako aj v čase podania návrhu na oddlženie (01/2019)

žalovaný pracoval s výškou čistému mesačného príjmu 650,- až 700,- Eur, pričom žalovaný je vyučeným
čalúnnikom, ktorý nemá maturitu ani iné školenia. V tomto čase mal maloleté dieťa, bol povinný hradiť
jeho výživné, na jeho majetok boli vedené exekúcie a po zrážkach zo mzdy a úhrade výživného
mu ostávali financie len na nevyhnutné výdavky, t.j. stravu, ošatenie, bývanie a hygienické potreby.
Žalovaný uviedol, že nedisponoval žiadnym majetkom, ktorý mohol použiť na úhradu dlhov. V čase

podania návrhu na konkurz bolo na jeho majetok vedených viacero exekúcii, mal ďalších 13 veriteľov,
ktorých uviedol v Zozname veriteľov pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. Žalobca si prihlásil
v konkurze pohľadávku vo výške 66,83 Eur a 14.253,61 Eur, pričom pohľadávky si prihlásili aj iní
veritelia, napr. G., F. vo výške 3.257,46 Eur. Ak by celý mesačný príjem 700,- Eur po dobu 180 dní
pred podaním návrhu použil len na splácanie dlhu voči žalobcovi na úhradu jeho pohľadávky 14.253,61

Eur, nedokázal by ani čiastočne uhrádzať iné ďalšie záväzky. V čase podania návrhu boli prihlásené
pohľadávky viac než 180 dní po ich splatnosti, pričom v Centre právnej pomoci (ďalej aj „CPP“) mu
bolo poradené oddlženie konkurzom, pretože oddlženie splátkovým kalendárom je primárne určené
pre situácie, keď je dlžník vlastníkom majetku, ktorý si chce zachovať a preto musí svoj dlh veriteľom
splácať,abydostaliviac,akobyzískaliprispeňaženímajetku.Popovoleníoddlženiariadnesosprávcom

spolupracoval, poskytoval mu súčinnosť, je zamestnaný a vedie riadny život, nemá vyšší príjem zo
zamestnania, nedisponuje voľnými prostriedkami, ktoré by mohol použiť na úhradu záväzkov voči
žalobcovi. Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 29.04.2014 sp. zn. 3P/18/2014-41 bol
zaviazaný prispievať na výživu maloletej dcére sumou 50,- Eur mesačne. Z odôvodnenia tohto rozsudku
vyplýva, že táto suma bola určená vzhľadom na nepriaznivé majetkové pomery žalovaného (absencia

hodnotnéhomajetku, nízkapriemernáčistámzda539,18Eurmesačne,záväzkyvočiviacerýmveriteľom
použité na uspokojovanie nevyhnutných potrieb rodiny, pričom mesačná splátka pôžičiek bola v sume
497,40 Eur). Výška jeho príjmu v 06/2018 bola 110,50 Eur a za obdobie 07/2018 – 01/2019 vo výške
657,71 Eur. Od vyhlásenia konkurzu je zamestnaný, riadne uhrádza výdavky, neprodukuje nové dlhy,
stará sa o maloletú dcéru. Na pojednávaní žalovaný okrem iného uvádzal, že rodičom prispieval na

bývanie v sume 350,- Eur mesačne a momentálne žije u matky.

5. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že medzi stranami nebolo sporné, že
žalobca je veriteľom žalovaného na základe Zmluvy o úvere č. 2545490187, pričom pohľadávka znej vyplývajúca bola Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 25.10.2018 postúpená od pôvodného
veriteľa - D. E., F. na žalobcu. Sporné nebolo ani to, že právnemu predchodcovi žalobcu bola jeho
pohľadávka priznaná právoplatným a vykonateľným Platobným rozkazom Okresného súdu Považská

Bystrica č.k. 7Csp/93/2018-95 z 14.11.2018. Nesporné bolo aj to, že žalovaný bol oddlžený formou
konkurzu uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22Odk/2/2019, pričom žalovaný čiastočne plnil
svoj záväzok pred podaním návrhu na konkurz. Nespornou bola aj skutočnosť, že v čase podania návrhu
žalovaný pracoval a výška jeho čistého mesačného príjmu sa pohybovala okolo 650,- až 700,- Eur
s jednou vyživovacou povinnosťou, pričom na majetok žalovaného boli vedené exekúcie. Nesporným

bolo aj to, že žalovaný je vyučený čalúnnik bez maturity, v čase podania návrhu mal žalovaný ďalších
13 veriteľov a po povolení oddlženia riadne spolupracoval so správcom a poskytoval mu súčinnosť.
Okresný súd považoval za sporné, či žalovaný bol v čase podania návrhu platobne neschopný, či mal
dostatočný príjem na postupnú úhradu svojich záväzkov, či sa žalovaný úmyselne priviedol do platobnej
neschopnosti, či žalovaný mal snahu poškodiť veriteľa, či vynaložil úprimnú snahu riešiť dlh v medziach
svojich možností a schopností a či žalovaný disponoval a disponuje finančnými prostriedkami na plnenie

svojich záväzkov.

6. Po vykonanom dokazovaní dospel okresný súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keďže žalobca
neuniesol dôkazné bremeno o nepoctivom zámere žalovaného pri oddlžení a preto žalobu zamietol.

7. Okresný súd mal preukázané, že lehota na podanie návrhu na oddlženie bola zachovaná, keďže
konkurz na majetok žalovaného bol vyhlásený v roku 2019 a žaloba bola doručená súdu v roku 2021,
t.j. v rámci šesťročnej lehoty od vyhlásenia konkurzu. Na základe predloženej Zmluvy o postúpení
pohľadávok, vrátane predloženej výzvy pôvodného veriteľa žalovaného D. E., F. na úhradu celého
zostatku nesplateného dlhu, mal preukázané, že na základe tejto Zmluvy o postúpení pohľadávok sa

žalobca stal veriteľom žalovaného a teda je dotknutý oddlžením žalovaného, keďže jeho pohľadávka,
ktorá bola právoplatne priznaná súdom v roku 2018 a nie je premlčaná, bola dotknutá povolením
oddlženia žalovaného a stala sa nevymáhateľnou.

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na to, že účelom oddlženia nie je

garancia úplného uspokojenia pohľadávok veriteľov, ktoré boli riadne prihlásené a zistené v konkurze,
ale jeho účelom je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, jeho dlhov, aby ho neuspokojené dlhy
neprenasledovali po celý zvyšok života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po
stránkehospodárskehozabezpečeniavďalšejexistenciimoholopätovnepostaviťnavlastnénohy(nález
Ústavného súdu SR z 10.01.2017 sp. zn. III. ÚS 570/2016).

9. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd poukázal na oznámenie Sociálnej poisťovne,
z ktorého vyplýva vymeriavací základ žalovaného od 06/2018 do 01/2019 vo výške 450,- až 1.299,-
Eur, pričom v konaní žalovaný tvrdil, že jeho čistý príjem sa pohyboval vo výške 650,- až 700,- Eur
mesačne a tvrdil, že z tohto príjmu po vykonaní zrážok zo mzdy v rámci exekúcie, úhrady výživného

50,- Eur mesačne a príspevku na bývanie matke 350,- Eur (u ktorej býva), mu nezostávali financie na
úhradu svojich záväzkov. Okresný súd mal preukázané zo Zoznamu majetku žalovaného, ako prílohy
k návrhu na vyhlásenie konkurzu, že žalovaný nedisponoval žiadnym majetkom, ktorá skutočnosť
vyplýva aj z potvrdenia správcu, pričom v konaní žalobca nepreukázal opak. Žalobca netvrdil a ani
nepreukázal výšku záväzkov žalovaného, s plnením ktorých bol tento 180 dní po lehote splatnosti, aby

bolo možné ustáliť jeho platobnú ne/schopnosť. Okresný súd mal preukázané zo Zoznamu veriteľov
žalovaného a z indikatívnej informácie z Centrálneho registra exekúcii, ako aj exekučných príkazov
a Potvrdenia Okresného súdu Banská Bystrica, že žalovaný mal viacerých veriteľov (okrem žalobcu
minimálne aj Intrum Slovakia s.r.o., G., F., VšZP, a.s.), ktorých výška záväzkov nebola preukázaná.
V konaní potom bolo nesporné a preukázané, že žalovaný bol zamestnaný, jediným jeho majetkom bol

pravidelný čistý príjem v rozsahu 650,- Eur až 700,- Eur mesačne, z ktorého mal byť podľa tvrdenia
žalobcu schopný uhrádzať svoje záväzky (ktorých výška nebola nielenže preukázaná, ale ani len
tvrdená). Pretože žalobca nepreukázal, že žalovaný disponoval takým finančným majetkom, z ktorého
bol schopný uhradiť všetky svoje záväzky po lehote splatnosti 180 dní (ktorých výšku ani netvrdil), teda
takým finančným majetkom, ktorý by pokrýval jeho splatné záväzky 180 dní po lehote splatnosti, potom

nie je možné dospieť k záveru o platobnej schopnosti žalovaného len na základe skutkových okolností,
že žalovaný disponoval pravidelným mesačným príjmom zo zamestnania, z ktorého by bol schopný
postupne aspoň čiastočne uhradiť svoje záväzky. Skutočnosť, že pohľadávka, či už žalobcu alebo iného
veriteľa, bola pred vyhlásením konkurzu uspokojovaná zrážkami zo mzdy, prípadne v rámci exekúcie,nepreukazuje, že žalovaný bol v čase podania návrhu na konkurz platobne schopný. Tvrdenia žalobcu
o platobnej schopnosti žalovaného sú založené na nepodložených domnienkach o dostatočnej výške
príjmu žalovaného na úhradu jeho záväzkov.

10. S odkazom na ustanovenie § 3 ods. 2 tretia veta ZKR okresný súd konštatoval, že žalobca bez
pochybností nepreukázal, že žalovaný platobne neschopný nebol. Aj keď v konaní bola preukázaná
výška čistého príjmu žalovaného, bolo však preukázané (nesporné), že žalovanému boli vykonávané
zrážky zo mzdy v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, bola voči nemu vedená minimálne

jedna exekúcia, mal viacerých veriteľov, ktorú skutočnosť žalobca nespochybnil. Pokiaľ chcel žalobca
preukázať, že žalovaný bol platobne schopný, musel tvrdiť a preukázať dostatok finančných prostriedkov
na úhradu všetkých jeho záväzkov. Podľa okresného súdu všeobecné konštatovanie, že príjem
žalovaného bol v dostatočnej výške na postupnú čiastočnú úhradu záväzkov, na vyvodenie záveru
o platobnej schopnosti žalovaného nestačí. Výška príjmu žalovaného je irelevantná, podstatné je, či
bol zo svojho príjmu a finančného majetku schopný v čase splatnosti uhrádzať svoje splatné záväzky

voči všetkým svojím veriteľom. Žalobca však nepreukázal svoje tvrdenie, že by žalovaný bol platobne
schopný, teda že bol schopný plniť 180 dní po lehote splatnosti všetky peňažné záväzky, keď netvrdil,
ani nepreukázal výšku všetkých záväzkov, ktoré žalovaný mal (neoznačil, ani nenavrhol vykonať žiadne
dôkazy). Na druhej strane zo Zoznamu veriteľov žalovaného bolo preukázané, že žalovaný mal viaceré
záväzky voči viacerým veriteľom a nebolo preukázané, že všetky záväzky voči všetkým svojím veriteľom

bol schopný plniť zo svojho príjmu. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR pod bodom XIV.
stanoviska (str. 181/357) k pojmu „nie je schopný plniť“ treba pristupovať tak, že úpadok je daný vtedy,
ak u dlžníka objektívne nastala situácia, ktorá bráni uspokojiť pohľadávky veriteľov v stanovenej lehote
splatnosti, aj keby chcel (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29Odo/236/2003 zo 06.09.2005).
Platobnú neschopnosť je preto potrebné vykladať tak, že dlžník nie je schopný plniť splatnú pohľadávku

veriteľa riadne a včas, a to aj v kontexte ostatných jeho dlhov. Súčasne sa musí jednať o úhradu všetkých
dlhov riadne a včas, inak by iný výklad znamenal, že žiaden dlžník by nemohol žiadať o oddlženie
splátkovým kalendárom, v ktorom sa stály príjem dlžníka predpokladá a pri ktorom je s poukazom na
§ 166 ods. 1 ZKR rovnako predpokladom platobná neschopnosť dlžníka. Objektívnou neschopnosťou
plniť sa rozumie stav, kedy dlžník nemá dostatok finančných prostriedkov, aby splatný peňažný záväzok

uhradil riadne a včas.

11. Okresný súd poukázal aj na § 1 vyhlášky č. 643/2005 Z.z. účinnej v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu za účelom definovania platobnej neschopnosti, v ktorom je určený druh a výška
finančného majetku, ktorého existencia vyvracia závery o platobnej neschopnosti, pričom sa má jednať

o finančný majetok v hodnote takej, aby bol spôsobilý na krytie záväzkov dlžníka voči veriteľom. Podľa
okresného súdu podstatou definície platobnej neschopnosti nie je to, či je dlžník schopný záväzok
uhradiť v splátkach, ale či disponuje dostatkom finančného majetku, ktorým by záväzok mohol uhradiť
v celosti. Pri platobnej neschopnosti sa posudzujú finančné prostriedky, resp. iný finančný majetok,
ktorý má vplyv na posudzovanie platobnej schopnosti, a to v takej hodnote, aby bol spôsobilý na krytie

splatných záväzkov dlžníka. Existenciu žiadneho finančného majetku, a to ani finančných prostriedkov
v hodnote spôsobilej na krytie záväzkov, žalobca v konaní nepreukázal a ani to netvrdil. Tvrdenia
žalobcu, že žalovaný je zamestnaný a poberá mzdu, nevyvracajú ešte záver o platobnej neschopnosti
žalovaného. Samotná existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjmu žalovaného neznamená, že tento
spĺňa podmienku platobnej schopnosti a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.

zn. 43CoKR/17/2021 z 22.09.2021 a sp. zn. 41CoKR/18/2021 z 19.012022.

12. Okresný súd preto dospel k záveru, že v čase podania návrhu na konkurz žalovaný bol platobne
neschopný, keďže v konaní nebolo preukázané, že v čase podania návrhu disponoval takým finančným
majetkom, ktorý by kryl všetky jeho splatné peňažné pohľadávky, teda nebola preukázaná jeho platobná

schopnosť.

13. Poukázal aj na to, že na jednej strane ako dôvod podania žaloby žalobca uvádza, že žalovaný v čase
podania návrhu nebol platobne neschopný a zároveň na druhej strane tvrdí, že sa žalovaný úmyselne
priviedol do platobnej neschopnosti. Teda sám tvrdí, že žalovaný bol platobne neschopný, do ktorej sa

mal priviesť úmyselne. Žalobca si vo svojich tvrdeniach teda odporuje.

14. K ďalším tvrdeniam žalobcu o tom, že žalovaný sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti,
okresný súd uviedol, že žalobca žiadne skutočnosti netvrdil a teda ani nepreukázal, z akého konkrétnehokonania, správania, skutkov žalovaného je možné usudzovať úmyselné privedenie sa do platobnej
neschopnosti za účelom podania návrhu na konkurz.

15. K tvrdeniam žalobcu o nepoctivom zámere žalovaného neplnením jeho záväzkov v čase po
vyhlásení konkurzu na majetok žalovaného, v dôsledku čoho ostali žalovanému „uvoľnené“ finančné
prostriedky, poukázal okresný súd na ustanovenie § 166c ZKR, ktoré vymedzuje taxatívne okruh
pohľadávok,naktorésaoddlženienevzťahuje (oddlženímnedotknutépohľadávky).Natietopohľadávky
sa nevzťahujú účinky uvedené v § 167e a § 167f ZKR a veriteľom týchto pohľadávok zostáva

zachované právo domáhať sa ich splnenia. Pohľadávka žalobcu však nie je nedotknutou pohľadávkou,
ale pohľadávkou podľa § 166a ZKR, t.j. ktorá sa uspokojuje konkurzom a preto nie je daný dôvod
na to, aby sa od žalovaného spravodlivo požadovalo, aby po oddlžení naďalej uspokojoval žalobcu
alebo ďalších veriteľov nemajúcich oddlžením nedotknuté pohľadávky. Inak by tomu bolo, ak by bolo
preukázané, že žalovaný nadobudol na základe dedenia, darovaním alebo výhrou nie nepatrný majetok,
čo však zistené nebolo. Okresný súd sa nestotožnil so žalobcom, že ak po oddlžení konkurzom dlžník

automaticky dobrovoľne neuhrádza aspoň čiastočne svoje záväzky, treba jeho konanie posudzovať ako
nepoctivý zámer pri oddlžení. Takýto záver by znamenal, že každý dlžník by si na základe vlastných
výpočtov musel vytvoriť obdobu splátkového kalendára, na základe ktorého by naďalej uhrádzal z príjmu
prevyšujúceho jeho výdavky pomerne všetky svoje záväzky. Takáto požiadavka je však v rozpore so
zámerom zákonodarcu a účelom oddlženia, ktorým je zbavenie dlžníka všetkých dlhov a umožnenie

začať mu odznova. Dôraz na možnosť nového začiatku pre dlžníka je vyjadrený aj v ustanovení §
167h ods. 1 ZKR, podľa ktorého konkurzu podlieha iba majetok, ktorý patril dlžníkovi ku dňu vyhlásenia
konkurzu. Majetok nadobudnutý po vyhlásení konkurzu má dlžníkovi slúžiť na opätovné zaradenie do
spoločnosti bez záväzkov, inak by ochrana oddlžených osôb vo forme nevymáhateľnosti pohľadávok
ich veriteľov nemala význam.

16. Podľa okresného súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania nepoctivého zámeru
žalovaného pri oddlžení. Žalobcom uvádzané skutkové tvrdenia boli všeobecné a neboli podložené
relevantnými dôkazmi. Žalobca nepreukázal, že žalovaný nebol v čase podania návrhu platobne
neschopný, nepreukázal, že sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti a nepreukázal, že

nevynaložil úprimnú snahu riešiť dlh v rámci svojich možností a schopností. Okresný súd sa nestotožnil
so žalobcom ani v tom, že pokiaľ je dlžník zamestnaný a v produktívnom veku s dostatočným príjmom
a vyžije oddlženie miesto toho, aby svoje záväzky riadne uhrádzal, je toto konanie samo o sebe
dôkazom nepoctivého zámeru. Nepoctivý zámer nie je možné vyvodiť ani z okolností, že žalovaný pre
riešenie dlhov zvolil konkurz a nie splátkový kalendár, keďže voľba medzi týmito spôsobmi patrí dlžníkovi

a splátkový kalendár je určený najmä pre dlžníkov, ktorí majú ešte dostatok majetku a určité príjmy.
Žalobca nepreukázal a ani netvrdil, že majetkové (finančné pomery) žalovaného umožňovali úspešné
zostavenie splátkového kalendára podľa ZKR. Nie je preto možné ustáliť, že žalovaný tým, že podal
návrh na oddlženie konkurzom a nie splátkovým kalendárom, mal snahu, teda úmysel poškodiť veriteľa
a že mal nepoctivý zámer. Z uvedených dôvodov žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa §

255 ods. 1 CSP v súlade so zásadou úspechu v spore tak, že žalovanému ako strane úspešnej priznal
právo na ich náhradu voči žalobcovi v rozsahu 100%.

17. Proti uvedenému rozhodnutiu podal včas v celom rozsahu odvolanie žalobca z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Namietal, že žalovaný ním deklarované skutočnosti o výške čistého

príjmu, o vykonaní zrážok zo mzdy, o úhradách výživného a príspevku na bývanie matke 350,- Eur,
t.j. o nedostatku finančných prostriedkov na riadnu úhradu svojich záväzkov po úhrade týchto výdavkov
nepreukázal a súd vychádzal len z tvrdení deklarovaných žalovaným, čím poprel zásadu rovnosti zbraní
a dôkaznej povinnosti strán sporu a porušil právo na spravodlivý proces. Poukázal na ustanovenie §
151 ods. 2 CSP, podľa ktorého každá strana sporu musí nielen tvrdenie protistrany poprieť, ale uviesť

a preukázať aj svoje vlastné tvrdenia, inak ide o neúčinné popretie.

18. Uviedol, že nebolo v možnostiach žalobcu preukázať majetok a majetkovú situáciu žalovaného
a preto navrhol doplnenie dokazovania vykonaním dopytu na Sociálnu poisťovňu za účelom zistenia
príjmu, resp. vymeriavacieho základu žalovaného v období pred a po podaní návrhu na vyhlásenie

konkurzu na jeho majetok. Žalobca preto nemohol preukázať, aký bol majetok žalovaného pred podaním
a v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, keď nemal objektívne možnosti tieto skutočnosti
preukázať. Nebolo v možnostiach žalobcu preukázať ani výšku záväzkov žalovaného v spornom
období. Okresný súd dospel k nesprávnym záverom, keď na ťarchu a v neprospech žalobcu vyhodnotiljeho dôkaznú núdzu a odkázal na rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. 36Odi/4/2022 zo
dňa 23.11.2022. Okresný súd preto nepostupoval správne a zákonne a dôkaznú núdzu a vykonané
dokazovanie nesprávne vyhodnotil a preskúmal.

19. Podľa žalobcu z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný bol pred podaním a v čase
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu riadne zamestnaný a mal dostatočný nemalý príjem, čo
vyplýva aj z Potvrdenia Sociálnej poisťovne o vymeriavacom základe žalovaného. Príjem žalovaného
bol dostatočný na postupné, čiastočné uspokojovanie jeho záväzkov, ako i životných nákladov. Ani

skutočnosť, že dlžník mal viacero veriteľov, bez znalosti výšky ich pohľadávok, nie je sama o sebe
relevantná na vyslovenie záveru o platobnej neschopnosti dlžníka. Je jedno, či dlžník má 10 veriteľov
a aká výška je ich pohľadávok, ak žalovaný disponuje príjmom postačujúcim aj na čiastočnú úhradu
svojich záväzkov, t.j. má príjem na to, aby každému svojmu veriteľovi dokázal mesačne splácať sumu
vo výške 30,- Eur, nemožno potom hovoriť o platobnej neschopnosti dlžníka. Práve týmto, t.j. čiastočnou
úhradou, by dlžník preukázal svoj poctivý zámer. Zopakoval, že žalovaný mal prejaviť snahu a osloviť

veriteľov za účelom dohody ohľadne plnenia si jeho záväzkov, čo neurobil, žiadneho veriteľa a ani
žalobcu neoslovil a napriek tomu, že bol zamestnaný, neuskutočnil žiadnu platbu. Žalovaný teda
neprejavil úprimnú snahu o vyriešenie jeho záväzkov a naopak konal tak, aby sa svojich dlhov zbavil.

20. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že žalobca nepreukázal, že žalovaný disponoval takým

finančným majetkom, z ktorého by bol schopný hradiť všetky svoje záväzky po lehote splatnosti a tento
záver považoval za nesprávny, keď žiaden dlžník nie je schopný pokryť všetky svoje záväzky, inak
by nebol dlžníkom a predmetný záver neguje účel pôžičiek a úverov, pretože dlžníci by disponovali
príjmom na pokrytie svojich záväzkov a ak by dlžníci disponovali príjmom na úhradu záväzkov, nebrali
by si pôžičku. Nesúhlasil so záverom, že platobne schopný je len ten, kto dokáže pokryť svoje záväzky

svojím majetkom, pretože takýto výklad je v rozpore s podstatou úverov, hypoték, či pôžičiek. Pri
takomto výklade žiaden dlžník by nebol platobne schopný, keď žiadny dlžník nepokryje svoje záväzky
svojím majetkom. Okresný súd sa nezaoberal možným vypočítavým konaním žalovaného, ktorý napriek
tomu, že disponoval príjmom postačujúcim na úhradu jeho záväzkov, žalobcovi neuskutočnil žiadnu
platbu. Odkázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Okresného súdu Trnava, sp. zn. 36Odi/4/2022 zo

dňa 23.11.2022 z ktorého vyplýva, že účelom oddlženia nie je nedôvodná ochrana dlžníka pred jeho
veriteľmi a zákonodarca týmto inštitútom neposkytuje možnosť zbaviť sa dlhov na úkor veriteľov. Účelom
oddlženia je dosiahnutie maximálnej možnej ochrany práv dlžníka na „slušný život“ a práva veriteľov na
úhradu ich pohľadávok za situácie, keď dlžník pre mimoriadne nepriaznivú životnú a finančnú situáciu
nie je schopný splácať svoje dlhy voči veriteľom a táto situácia má priamy a negatívny dopad na jeho

osobný život, prípadne život jeho rodiny, ako aj na zabezpečenie základných životných potrieb pre seba
alebo svoju rodinu. Dlžníkovi však ustanovenie §166g ZKR ukladá povinnosť ctiť si zásadu „pacta sund
servanda“,čoznamenápovinnosťvynaložiťúprimnúsnahuvyriešiťsvojdlhvmedziachsvojichmožností
a schopností.

21. Žalobca ďalej poukázal na to, že pokiaľ okresný súd odkazoval na ustanovenie vyhlášky č. 643/2055
Z.z., samotný okresný súd uviedol, že táto nereflektuje na zmenu definície platobnej neschopnosti
fyzickej osoby v ZKR od 01.03.2017. Okresný súd subjektívne a nesprávne vyhodnotil, že predmetná
vyhláška platí aj v súčasnosti napriek tomu, že nekorešponduje s aktuálnou právnou úpravou oddlženia.

22. Vytýkal okresnému súdu, že nesprávne vyhodnotil ako rozporné dôvody, pre ktoré sa žalobca
domáhal zrušenia oddlženia. Žalobca sa snažil súdu uviesť, že žalovaný bol v čase podania návrhu
na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok platobne neschopný, keďže disponoval príjmom postačujúcim
na to, aby mohol svoje záväzky postupne uhrádzať a tým prejaviť snahu a poctivý zámer, avšak na to,
aby žalovaný splnil formálne podmienky platobnej neschopnosti podľa § 3 ods. 2 ZKR, prestal splácať

svoje záväzky a konal tak, aby mal aspoň jednu exekúciu, t.j. aby mohol podať návrh na vyhlásenie
konkurzu na jeho majetok a formálne splnil podmienky platobnej neschopnosti napriek tomu, že platobne
neschopný nebol. Tieto dôvody preto nie sú rozporné.

23. Na platobnú neschopnosť dlžníka nie je možné nazerať čisto z formálneho hľadiska, t.j. naplnenia

formálnych znakov platobnej neschopnosti podľa § 3 ods. 2 ZKR, keďže dlžník môže sám svojím
podvodným konaním spôsobiť, resp. navodiť tento stav tým, že prestane splácať svoje dlhy, aby bola
splnená doba omeškania stanovená zákonom, čo je aj prejednávaný prípad. Tým, že žalovaný sám
prestal splácať záväzok voči žalobcovi napriek tomu, že na jeho úhradu mal finančné prostriedky,neuhradil žiadnu sumu, čím konal nepoctivo a vyvolal stav omeškania a navodil stav údajnej platobnej
neschopnosti. Žalobca nesúhlasil so záverom a rozhodnutím okresného súdu, nakoľko žalovaný
nebol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu platobne neschopný, naopak žalovaný nekonal

s poctivým zámerom a o úhradu svojich záväzkov sa nepokúsil a neprejavil žiadnu snahu o ich
vyriešenie. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva nepoctivý zámer žalovaného. Žalobca
nesúhlasil ani so záverom okresného súdu o nepreukázaní platobnej schopnosti žalovaného, keď
z dokazovania vyplýva nepoctivý zámer žalovaného a jeho platobná schopnosť. Okresný súd preto
nesprávnevyhodnotilaposúdilnepoctivýzámeržalovaného.Navrholpreto,abyodvolacísúdnapadnuté

rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
alebo aby zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobe vyhovie.

24. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 23.01.2023. Uviedol, že s odvolaním
nesúhlasí a napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné a správne. Okresný súd v napadnutom
rozhodnutí správne ustálil, že žalovaný bol v čase podania návrhu na konkurz platobne neschopný,

nebolo preukázané, že by disponoval takým finančným majetkom, ktorý by kryl všetky jeho splatné
peňažné záväzky, teda nebola preukázaná jeho platobná schopnosť. Nebolo preukázané ani to, že by sa
úmyselnepriviedoldoplatobnejneschopnostianiejespravodlivéžiadaťodžalovaného,abypooddlžení
naďalej uspokojoval aj čiastočne žalobcu alebo iných veriteľov nemajúcich oddlžením nedotknuté
pohľadávky. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania existencie zákonných dôvodov na

zrušenie oddlženia. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.

25. K tomuto vyjadreniu sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 31.01.2023 s tým, že žalovaný neuviedol
žiadne nové alebo iné rozhodujúce skutočnosti, pričom s jeho vyjadrením nesúhlasil. Zopakoval, že
dlžníka, ktorý v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu disponuje príjmom, z ktorého by mohol

čiastočne uspokojovať pohľadávky veriteľov a ktorý napriek tomu využije inštitút oddlženia, nemožno
považovať za dlžníka, ktorý prejavil úprimnú snahu o vyriešenie dlhov a ktorý koná poctivo. Takýto príjem
z vykonaného dokazovania bol preukázaný, ktorý postačoval na čiastočnú úhradu dlhov žalovaného.

26. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 07.02.2023, v ktorom zotrval na svojom

predchádzajúcom vyjadrení.

27. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 Civilný sporový
poriadok (ďalej aj „CSP“) bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý

verejný záujem. Rozsudok bol podľa § 379 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

28. Predmetom konania bola žaloba na zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer z dôvodu,
že v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu žalovaný nebol platobne neschopný, z dôvodu, že

sa úmyselne priviedol do platobnej neschopnosti, z dôvodu, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa
(§ 166g ods. 2 písm. e), f), h) ZKR) ako aj z dôvodu, že zo správania žalovaného po podaní návrhu
nemožno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v rámci svojich možností a schopností (§
166g ods. 1 ZKR). Podstatnou argumentáciou žalobcu pri odôvodňovaní uvedených skutkových podstát
nepoctivého zámeru bolo tvrdenie, že v čase podania návrhu, ako aj po podaní návrhu, bol žalovaný

zamestnaný s pravidelným mesačným príjmom, ktorého výška postačovala na to, aby pohľadávku
žalobcu, resp. iných veriteľov, plnil čo i len čiastočne. Ďalej tvrdil, že napriek oddlženiu a zachovaniu
pravidelného príjmu zo zamestnania žalovaný nevynaložil úprimnú snahu na riešenie svojich dlhov a ani
čiastočne neuhradil žalobcovi žiadnu časť z jeho pohľadávky. Žalovaný sa v konaní bránil tvrdením, že
jeho životná situácia mu neumožňovala ani čiastočne uhrádzať dlh žalobcu, vzhľadom na výšku tohto

dlhu, vzhľadom k tomu, že v čase podania návrhu na oddlženie mal viacero (13) veriteľov, vzhľadom
na viacero vedených exekučných konaní, ako aj osobnú a majetkovú situáciu, kedy po čiastočných
úhradách a zrážkach zo mzdy, po uspokojení jednej vyživovacej povinnosti a príspevku na domácnosť
pre svoju matku, mu neostávali finančné prostriedky na úhradu dlhu žalobcu alebo iných veriteľov.

29. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom ku dňu
podania návrhu na konkurz (ďalej aj „ZKR“) právnická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná
plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi. Za jednu
pohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky, ktoré počas90 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pôvodne patrili len jednému veriteľovi. Fyzická
osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný
záväzok. Ak peňažnú pohľadávku nemožno voči dlžníkovi vymôcť exekúciou alebo ak dlžník nesplnil

povinnosť uloženú mu výzvou podľa § 19 ods. 1 písm. a), predpokladá sa, že je platobne neschopný.

30. Podľa § 166f ods. 1 ZKR veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia
oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov
od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak

preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer. Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na
spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.

31. Podľa § 166g ods. 1 ZKR dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno
usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností,
najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie,

zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo
výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie
nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa do spoločnosti
opätovne zaradil.

32. Podľa § 166g ods. 2 ZKR dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak
e) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že sa úmyselne priviedol do
platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh,
f) v čase podania návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na
okolnosti musel vedieť,

h) zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho
veriteľa alebo zvýhodniť niektorého veriteľa.

33. Po zhodnotení skutočností zistených z obsahu predloženého spisu dospel odvolací súd k záveru, že
súd prvej inštancie v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne posúdil, keď

vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobu zamietol. V konaní súdu prvej inštancie nezistil odvolací súd
žiadne vady, okresný súd sa dostatočne vysporiadal s tvrdením strán sporu a odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia spĺňa zákonom stanovené podmienky na odôvodnenie rozsudku súdu ako rozhodnutia vo
veci samej. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie neodňal žalobcovi možnosť konať pred
súdom a stotožnil sa s jeho záverom o tom, že žalobca nepreukázal, že žalovaný v čase podania návrhu

na oddlženie nebol platobne neschopný, ako aj s jeho záverom, že nebola v konaní zistená existencia
nepoctivého zámeru žalovaného pri oddlžení z iného dôvodu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré týmto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Odvolací
súdpreskúmalnapadnutérozhodnutievýhradnevrozsahuazdôvodovuvedenýchžalobcomvodvolaní.
Vzhľadom na dôvody žalobcom podaného odvolania odvolací súd na podporu správnosti napadnutého

rozhodnutia dodáva k veci nasledovné.

34. Pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie, ktorý považoval za dostatočný a ktorý bol spôsobilý na rozhodnutie vo veci samej a
nepovažoval za potrebné vykonané dokazovanie doplniť alebo ho zopakovať.

35. Žalobca odôvodňoval nepoctivý zámer žalovaného pri oddlžení tým, že žalovaný pred podaním ako
aj po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu bol zamestnaný, pričom výška jeho príjmu bola postačujúca
aspoň na čiastočnú úhradu dlhu. Podľa žalobcu, pokiaľ príjem dlžníka postačuje aspoň čiastočne na
úhradu pohľadávky žalobcu ako veriteľa, alebo iných veriteľov, nebola splnená podmienka platobnej

neschopnosti žalovaného ako dlžníka v zmysle § 3 ods. 2 ZKR a bol preto splnený jeden z príkladmo
vymenovaných dôvodov nepoctivého zámeru pri oddlžení podľa § 166g ods. 2 písm. f) ZKR.

36. Okresný súd správne poukázal v napadnutom rozhodnutí na účel oddlženia fyzickej osoby, ktorým
je „poskytnutie druhej šance“ dlžníkovi vo forme zbavenia jeho dlhov tak, aby ho neprenasledovali po

celý zvyšok jeho života a negenerovali jeho ďalší úpadok.

37. Konštrukcia oddlženia fyzických osôb je založená na ex post kontrole poctivého zámeru dlžníka
pri oddlžení, čo znamená, že pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu vo forme oddlženia sa súdrozhodujúci o oddlžení nezaoberá existenciou poctivého zámeru. Možnosť preskúmania poctivého
zámeru pri oddlžení je ponechaná na veriteľov, keď každý z dotknutých veriteľov (ktorých pohľadávka
povolenímoddlženiasastalanevymáhateľnou)samôževzákonnomurčenejšesťročnejlehotedomáhať

zrušenia oddlženia pre nepoctivý zámer.

38. Kritériá nepoctivého zámeru sú vymedzené v § 166g ods. 2 ZKR príkladným výpočtom, pričom nie je
vylúčené, aby nepoctivý zámer dlžníka veriteľ preukazoval aj iným konaním, z ktorého je možné dospieť
k dôvodnému záveru o nepoctivom zámere dlžníka pri oddlžení. Zároveň ustanovenie § 166g ods. 1 ZKR

pozitívne vymedzuje poctivý zámer, t.j. také konanie dlžníka, z ktorého je možné vyvodiť jeho poctivý
zámer pri oddlžení, pričom sa jedná o konanie po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu.

39. V zmysle ustanovenia § 166f ods. 1 ZKR vyplýva, že pri podaní žaloby o zrušenie oddlženia dôkazné
bremeno o preukázaní nepoctivého zámeru z akéhokoľvek dôvodu vymedzeného v § 166g ods. 2 ZKR
(alebo iného) zaťažuje veriteľa (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/18/2022 zo

dňa 31.01.2023, sp. zn. 5Obdo/9/2022 zo dňa 18.04.2023). Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Obdo/18/2022
vo vzťahu k dôkaznému bremenu vyplýva: „Predpokladom úspešnosti žaloby o zrušenie oddlženia
je, že veriteľ v zmysle § 166f ods. 1 ZKR preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer.
Dôkazné bremeno spočíva na veriteľovi, ktorý v spore o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka
tento musí preukázať, pričom kritériá pre určenie nepoctivého zámeru sa týkajú najmä ekonomického

správania dlžníka pred podaním návrhu na oddlženie a po jeho podaní. Skutočnosť, že v spore
o zrušenie oddlženia má dôkazné bremeno veriteľ, vyplýva aj z obsahu zákonného ustanovenia § 166f
ods. 1 ZKR, v ktorom zákonodarca výslovne uviedol: „Veriteľ, ktorý bol dotknutý oddlžením, má právo
domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia ... ak preukáže, že dlžník nemal pri
oddlžení poctivý zámer.“ Zákon o konkurze a reštrukturalizácii definuje v § 166g ods. 1 poctivý zámer

s ohľadom na správanie sa dlžníka potom, ako podal na súd návrh na oddlženie konkurzom. Zákon
o konkurze a reštrukturalizácii obmedzuje povolenie oddlženia podmienkou zistenia poctivosti zámeru.
Táto podmienka je vyjadrením snahy eliminovať možnosti dlžníka o zneužitie tohto inštitútu, čo však
súd zisťuje len na základe návrhového konania dotknutého veriteľa potom, ako k oddlženiu dlžníka
došlo....Povinnosťveriteľapreukázaťnepoctivýzámerdlžníkaznamená,žedotknutýveriteľ,t.j.žalobca,

musí uviesť konkrétne tvrdenia, prečo má za to, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer a súčasne
musí tieto tvrdenia podoprieť dôkazmi, t.j. preukázať. Súd teda v konaní najskôr vyhodnocuje splnenie
tejto procesnej povinnosti žalobcu a unesenie dôkazného bremena žalobcom a až následne môže
vyhodnocovať, či žalovaný preukázal skutočnosti vylučujúce žalované právo. Súd prvej inštancie pri
rozhodovaní vychádzal zo zásady formálnej pravdy, ktorou sa civilné sporové konanie dôsledne riadi,

tedavkonaníbollimitovanýpreukázanýmitvrdeniamižalobcuohľadomnepoctivéhozámeružalovaného
na oddlženie.“

40. Okresný súd sa v napadnutom rozhodnutí týmito závermi Najvyššieho súdu SR prezentovaných
vo viacerých rozhodnutiach o dôkaznom bremene dôsledne riadil. Správne poukázal na to, že žalobca

nepreukázalsvojetvrdenieotom,žežalovanýnebolplatobneneschopný,resp.žebolplatobneschopný,
v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Okresný súd správne zdôrazňoval, že bol to žalobca,
ktorý bol povinný preukazovať svoje tvrdenia, pretože na ňom je bremeno tvrdenia, t.j. najprv povinnosť
tvrdiť, že existuje konkrétny dôvod nepoctivého zámeru pri oddlžení dlžníka a následne ho zaťažuje
dôkazná povinnosť toto tvrdenie preukázať.

41. Okresný súd správne konštatoval, že žalobca v žalobe, ani v priebehu konania neuviedol žiadne
konkrétne okolnosti a konanie žalovaného odôvodňujúce existenciu nepoctivého zámeru žalovaného.
Všeobecné tvrdenie o tom, že žalovaný nebol platobne neschopný, pretože mal pravidelný dostatočný
príjem na čiastočné splácanie pohľadávky žalobcu (a iných veriteľov) nepostačuje na záver o preukázaní

nepoctivého zámeru z dôvodu absencie platobnej neschopnosti.

42. Pokiaľ žalobca v odvolaní vytýkal napadnutému rozhodnutiu porušenie zásady rovnosti zbraní,
keď mal okresný súd vychádzať len z tvrdení deklarovaných žalovaným, toto tvrdenie nezodpovedá
obsahu spisu a princípu rozloženia dôkazného bremena. Nie je to žalovaný, ktorý má preukazovať,

že bol platobne neschopný, ale je to žalobca, ktorý má preukazovať, že v čase podania návrhu na
oddlženie žalovaný nebol platobne neschopný. Ako správne uviedol okresný súd, žiadne konkrétne
tvrdenia podložené dôkazmi žalobca v konaní neuviedol.43. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že nie je v jeho možnostiach a schopnostiach
preukázať majetok a majetkovú situáciu žalovaného a teda, že nemohol preukázať majetok žalovaného
v čase pred podaním návrhu a po podaní návrhu na oddlženie. Žalobca disponuje dôkaznou

iniciatívou, t.j. mohol navrhnúť vykonanie konkrétnych dôkazov, avšak žiadne konkrétne dôkazy okrem
Potvrdenia Sociálnej poisťovne o výške zdaniteľného príjmu žalovaného nenavrhol. Okresný súd
správne vychádzal z nesporných skutočností, a to, že žalobca je veriteľom žalovaného na základe
Zmluvy o úvere č. 2545490187, že táto pohľadávka právnemu predchodcovi žalobcu bola priznaná na
základe právoplatného platobného rozkazu súdu zo dňa 14.11.2018, že žalovaný bol oddlžený, že pred

podaním návrhu na konkurz čiastočne uhrádzal záväzok, že v čase podania návrhu na konkurz bol
zamestnaný a výška čistého príjmu predstavovala 650,- Eur až 700,- Eur, že na jeho majetok boli vedené
exekúcie,ževčasepodanianávrhumalďalších13veriteľovapopodanínávrhunakonkurzsosprávcom
spolupracoval. Okresný súd mal preukázané aj to, že žalovaný nedisponoval ku dňu podania návrhu
na vyhlásenie konkurzu žiadnym majetkom, čo vyplýva z Potvrdenia správcu. Žalobca tieto skutočnosti
nepoprel a ich nesprávnosť nepreukázal.

44. Okresný súd preto správne dospel k záveru o nepreukázaní tvrdenia žalobcu, že žalovaný nebol
platobne neschopný, keďže nebolo preukázané, že v čase podania návrhu na konkurz disponoval takým
finančnýmmajetkom,ktorýbybolpostačujúcinaúhradujehopeňažnýchzáväzkov,nielenvočižalobcovi,
polehotesplatnosti180dní.Dôkaznúsituáciuaprocesnépostaveniestránsporuokresnýsúdvyhodnotil

správne, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o absencii platobnej neschopnosti
žalovanéhokudňupodanianávrhunavyhláseniekonkurzu.Ajkeďmážalobcaznačnesťaženúdôkaznú
situáciu pri preukazovaní majetkových pomerov žalovaného (jeho príjmov, výdavkov, záväzkov a pod.),
táto skutočnosť ho nezbavuje dôkazného bremena, keďže nemusí konkrétny dôkaz priamo predložiť,
ale môže konkrétne dôkazy aspoň označiť (napr. konkrétne listiny z konkurzného spisu o veriteľoch

úpadcu a ich pohľadávkach - zoznam veriteľov, o majetku úpadcu – zoznam majetku), čo však žalobca
neurobil. Postupom okresného súdu preto nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces
a ani k porušeniu zásady rovného postavenia strán sporu.

45. Podstatnou výhradou žalobcu v odvolaní a počas celého konania bolo jeho tvrdenie o tom, že príjem

žalovaného z existujúceho zamestnania postačoval aspoň na čiastočnú úhradu jeho záväzkov a preto
nebol splnený predpoklad platobnej neschopnosti žalovaného. S takýmto tvrdením sa odvolací súd
nestotožnil.

46.Odvolacísúdzdôrazňuje,žeexistenciaurčitéhopríjmu,resp.zamestnaniadlžníkaniejesamaosebe

spôsobilá na záver o platobnej schopnosti dlžníka ku dňu vyhlásenia konkurzu, čo bolo opakovane
vyjadrené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR.

47. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov SR č. 1/2024 pod poradovým č. 13 (rozsudok NS SR sp. zn. 4Obdo/37/2022 zo

dňa 14.06.2023) vyplýva: „Len samotná skutočnosť, že jeden zo záväzkov žalovaného bolo možné
postupne vymôcť v exekúcii neznamená, že žalovaný v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu
nebol platobne neschopný.“

48. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že definícia platobnej neschopnosti vyplýva z ustanovenia

§ 3 ods. 2 ZKR, podľa ktorého fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní
po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Právna domnienka upravená v poslednej vete § 3
ods. 2 ZKR slúži na zjednodušenie posudzovania platobnej neschopnosti dlžníkov, nie je však definíciou
platobnej neschopnosti, ktorá je v prípade fyzickej osoby obsiahnutá v predposlednej vete § 3 ods. 2
ZKR.

49. Z citovaného rozhodnutia ďalej vyplýva: „Pokiaľ neplatí, že len v prípade, ak nemožno voči dlžníkovi
vymôcť peňažný dlh exekúciou, je dlžník platobne neschopný, potom nemôže platiť ani výrok, že ak
je voči dlžníkovi možné vymôcť peňažný dlh exekúciou, dlžník nikdy nebude platobne neschopný. Ak
dovolateľka v konaní tvrdila, že len na základe toho, že bolo možné voči dlžníkovi vymôcť jej peňažný

dlh exekúciou, dlžník nemôže byť platobne neschopný, toto tvrdenie nemá oporu v právnej úprave. ...
Jeho platobnú neschopnosť preto nie je možné posudzovať oddelene, len s poukazom na peňažnú
pohľadávku žalobkyne, ale aj v súvislosti s jeho schopnosťou plniť ostatné peňažné záväzky. Aj keď je
potrebné vziať do úvahy, že možnosť tvrdenia a predkladania dôkazov dotknutým veriteľom vo vzťahuk pohľadávkam iných veriteľom je značne obmedzená, nič to nemení na tom, že súdy nižšej inštancie
správne poukázali na tieto ďalšie záväzky žalovaného voči iným veriteľom, a teda platobnú neschopnosť
žalovaného posudzovali komplexne s hodnotením ekonomickej situácie žalovaného. Proti žalovanému

sa viedla aj ďalšia exekúcia v prospech banky. Pluralita veriteľov žalovaného a ďalšia exekúcia svedčia
v neprospech platobnej schopnosti dlžníka.“

50. Z ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súd SR sp. zn. 5Obdo/18/2022 z 31.01.2023 okrem iného
vyplýva: „Objektívnou neschopnosťou dlžníka plniť je pritom nutné rozumieť stav, kedy dlžník nemá

dostatok objektívnych prostriedkov, aby splatný peňažný záväzok uhradil. Výklad pojmu „nie je schopný
plniť“ možno chápať tak, že tento znak úpadku je daný vtedy, ak u dlžníka objektívne nastala situácia,
ktorá bráni uspokojiť pohľadávky veriteľov v stanovenej lehote splatnosti, aj keby to dlžník chcel.
Platobná neschopnosť musí byť všeobecná, teda musí byť zrejmé, že plnenie záväzku je pre dlžníka
nemožné. Rovnako tiež samotná existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjmu žalovaného ešte
neznamená, že tento spĺňa podmienku platobnej schopnosti vzhľadom na výšku pohľadávky žalobcu,

iných záväzkov a existencie finančného majetku žalovaného. Ide o komplexné posúdenie konkrétnej
životnej situácie, teda nielen jednotlivej pohľadávky a schopnosti túto (hoci aj dlhodobo) uhrádzať,
použitím len matematického výpočtu bez zohľadnenia ostatných sociálnych a ekonomických súvislostí
tak, ako to zo zákona jednoznačne vyplýva.“

51. Najvyšší súd SR teda vo viacerých rozhodnutiach dospel k záveru, že samotná existencia
pracovnoprávneho vzťahu a existencia príjmu, resp. možnosť čiastočných úhrad záväzkov (aj v rámci
exekúcie), sama o sebe nepreukazuje platobnú schopnosť dlžníka v čase podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu.

52. V súlade s uvedenými závermi je potrebné platobnú neschopnosť posudzovať komplexne, t.j.
s prihliadnutím na všetkých veriteľov dlžníka, výšku ich pohľadávok, výšku príjmu dlžníka, jeho náklady,
existenciu jeho finančného majetku a zisťovania objektívnej nemožnosti (aj čiastočnej) úhrady záväzku
voči jednému alebo viacerým veriteľom bez toho, aby tým došlo k znevýhodneniu a lebo poškodeniu
iných veriteľov. Z definície platobnej neschopnosti vyplýva, že dlžník musí byť schopný splácať všetky

svoje záväzky riadne a včas, pretože ak nie je objektívne spôsobilý splácať čo i len jeden svoj záväzok
180 dní po lehote splatnosti, potom spĺňa kritérium platobnej neschopnosti podľa § 3 ods. 2 ZKR.

53. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalovaný pred podaním návrhu, ako aj v čase podania
návrhu na vyhlásenie konkurzu bol zamestnaný s čistým príjmom od 650,- Eur do 700,- Eur. Tieto

tvrdenia o čistom príjme žalovaného žalobca účinne nepoprel. Zároveň z vykonaného dokazovania
vyplýva, čo žalobca taktiež nepoprel, že v čase podania návrhu evidoval žalovaný 13 veriteľov, tzn. bola
nesporná pluralita viacerých veriteľov. Ďalej bola nesporná existencia minimálne jedného exekučného
konania vedeného proti žalovanému. Zo správy správcu konkurznej podstaty žalovaného vyplýva,
že nebol zistený žiaden majetok podliehajúci konkurzu, sporná nebola existencia jednej vyživovacej

povinnosti žalovaného k maloletému dieťaťu. Po zohľadnení majetkovej a osobnej situácie žalovaného,
a to existencie dlhu voči žalobcovi vo výške 14.253,61 Eur prihláseného do konkurzu, existencie
žalovaným preukázanej ďalšej splatnej pohľadávky prihláseného veriteľa G., F. vo výške 3.257,46
Eur, po zohľadnení výšky čistého príjmu žalovaného, ktorý žalobca účinne nepoprel a nespornej
skutočnosti o neexistencii žiadneho majetku žalovaného podľa správy správcu, potom okresný súd

správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, keď dospel k záveru o nepreukázaní platobnej schopnosti
žalovaného, t.j. jeho schopnosti uhrádzať pohľadávky veriteľov, ktoré boli splatné viac ako 180 dní
ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Odvolací súd poukazuje na tieto skutočnosti nad
rámec skutkových tvrdení žalobcu, pretože tento ani len netvrdil žiadnu konkrétnu výšku, či už svojej
pohľadávky alebo pohľadávky iného veriteľa vo vzťahu k príjmom a výdavkom žalovaného a teda

konkrétne skutkové okolnosti ani len netvrdil, t.j. ani nemohol preukázať, že žalovaný bol platobne
schopný. Uvedené údaje vyplývajú z vyjadrenia žalovaného zo dňa 31.01.2023, ktoré žalobca nepoprel
a z dokladov k nemu pripojených.

54. Ako bolo uvedené z rozhodnutí NS SR vyplýva, že platobnú schopnosť je potrebné posudzovať

komplexne nielen vo vzťahu k individuálnej pohľadávke konkrétneho veriteľa (žalobcu), ale celkovo vo
vzťahu aj k iným pohľadávkam iných veriteľov, vrátane komplexného posúdenia majetkovej situácie
žalovaného, t.j. zohľadnenia aj jeho výdavkov, celkovej životnej situácie a jeho finančného majetku.
Žalobca ani len netvrdil o konkrétnych výškach pohľadávok nielen svojej, ale aj iných veriteľov, pričomodvolací súd poukazuje na § 132 ods. 2 CSP, podľa ktorého opis rozhodujúcich skutočností nie je možné
nahradiť odkazom na označené dôkazy. Na druhej strane bol to žalovaný (ktorého nezaťažuje dôkazné
bremeno preukazovania jeho platobnej neschopnosti), ktorý poukázal na konkrétne výšky pohľadávok

konkrétnych veriteľov.

55. Všeobecné tvrdenie žalobcu o existencii stabilného príjmu zo zamestnania žalovaného, ktorý
je spôsobilý aspoň (30,- Eur mesačne) na čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľa nepostačuje
na preukázanie nepoctivého zámeru žalovaného spočívajúceho v tvrdení o platobnej schopnosti

žalovaného v čase podania návrhu na konkurz, pretože nezohľadňuje komplexné posúdenie konkrétnej
životnej situácie žalovaného, teda nielen vo vzťahu k jednotlivej pohľadávke (žalobcu) a schopnosti túto
uhrádzať, ale nezohľadňuje ani ostatné sociálne a ekonomické okolnosti na strane žalovaného aj vo
vzťahu k pohľadávkam iných veriteľov žalovaného, k jeho výdavkom a finančnému majetku.

56. Okresný súd správne v napadnutom rozhodnutí poukázal na ním zistené a nesporné skutočnosti

o výške čistého príjmu žalovaného, o tom, že bola preukázaná (nepopretá) pluralita aj iných veriteľov
okrem žalobcu, o tom, že bola preukázaná aj exekúcia vedená na uspokojenie pohľadávky aj iného
veriteľa žalovaného a aj to, že nebol zistený žiaden majetok žalovaného spôsobilý na úhradu jeho
dlhov. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu a na preukázanie nepoctivého
zámeru žalovaného nepostačuje všeobecné tvrdenie o existencii zamestnania žalovaného a z toho

plynúceho príjmu, ktorý podľa všeobecného tvrdenia žalobcu postačuje aspoň na čiastočnú úhradu
pohľadávok žalobcu a iných veriteľov. Ako bolo uvedené, ani čiastočné uhrádzanie dlhu (a to ani
v rámci exekúcie), resp. existencia pracovnoprávneho vzťahu s pravidelným príjmom, sama o sebe
nepreukazujeplatobnúschopnosťžalovaného.Prizohľadnenívýškypohľadávkyžalobcu,prizohľadnení
plurality ďalších veriteľov, vedenia exekúcie, osobných a majetkových pomerov žalovaného, okresný

súd správne vyhodnotil zistený skutkový stav, keď dospel k záveru o nepreukázaní platobnej schopnosti
žalovaného ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu.

57. Žalobca opakovane v odvolaní poukazoval na to, že nebola preukázaná úprimná snaha žalovaného,
ktorý po povolení oddlženia nevykonal v prospech žalobcu žiadnu, ani čiastočnú úhradu dlhu, a to

napriek tomu, že disponoval príjmom postačujúcim na takúto čiastočnú úhradu. Odvolací súd sa s týmto
tvrdením nestotožnil.

58. Okresný súd správne v bode 46. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že
pohľadávka žalobcu je pohľadávkou, ktorá je dotknutá oddlžením, čo znamená, že na základe účinkov

povoleniaoddlženiapodľa§167eZKRsajednáopohľadávkunevymáhateľnú.Odvolacísúdsa stotožnil
so záverom okresného súdu, že žiadna zákonná úprava neukladá žalovanému povinnosť po povolení
oddlženia dobrovoľne uhrádzať pohľadávku, ktorá sa povolením oddlženia stala nevymáhateľnou.
Takéto ne/konanie (nevykonanie dobrovoľnej úhrady nevymáhateľnej pohľadávky) nevymedzuje žiadna
právna úprava ako konanie s nepoctivým zámerom pri oddlžení.

59. Odvolací súd konštatuje, že pozitívne vymedzenie poctivého zámeru v zmysle § 166g ods. 1 ZKR
sa týka konania dlžníka po povolení oddlženia. Jedná sa o situácie, pokiaľ dôjde k takej zásadnej
zmene v majetkových pomeroch na strane dlžníka, ktorá odôvodňuje prijať záver o tom, že umožňuje
žalovanému poskytnúť časť z majetku nadobudnutého po oddlžení veriteľom aspoň na čiastočnú

úhradu nevymáhateľného dlhu. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní o zrušenie oddlženia pre
nepoctivý zámer súd najskôr vyhodnocuje splnenie procesnej povinnosti žalobcu, ktorého zaťažuje
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno preukázania nepoctivého zámeru žalovaného a až následne
môže vyhodnocovať, či žalovaný preukázal skutočnosti vylučujúce žalované právo (rozhodnutie NS SR
sp. zn. 5Obdo/18/2022 zo dňa 31.01.2023). V takom prípade teda nastupuje procesná možnosť dlžníka

vyvrátiť tvrdenia o nepoctivom zámere. Pokiaľ však žalobca nepreukáže nepoctivý zámer dlžníka podľa
§ 166g ods. 2 ZKR, potom nedochádza k preukázaniu nepoctivého zámeru len tým, že z príjmu, ktorý
bol u žalovaného pred podaním návrhu, v čase podania návrhu a aj po podaní návrhu, nebola uhradená
žalobcovi po povolení oddlženia ani časť nevymáhateľnej pohľadávky.

60. Pokiaľ žalobca namietal nesprávnu aplikáciu vyhlášky č. 643/2005 Z.z. pri závere okresného súdu
o nepreukázaní platobnej schopnosti žalovaného, na túto výhradu odvolací súd neprihliadol, pretože bez
ohľadu na aplikáciu tejto vyhlášky je záver okresného súdu správny a dostatočný na základe výkladuustanovenia § 3 ods. 2 s použitím § 166g ods. 2 písm. f) ZKR a správneho vyhodnotenia dôkaznej
situácie.

61. Žalobca v odvolaní tvrdil, že okresný súd nesprávne posúdil rozporuplnosť žalobcom tvrdených
dôvodov nepoctivého zámeru. Na túto výhradu odvolací súd neprihliadol, pretože nemá žiadny vplyv na
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

62. Pokiaľ žalobca v odvolaní nesúhlasil so záverom okresného súdu, že žalobca nepreukázal, že

žalovaný nebol platobne neschopný, s týmto tvrdením sa odvolací súd z uvedených dôvodov nestotožnil.
Okresný súd správne posúdil zistený skutkový stav ako aj dôkazné bremeno strán sporu, keď dospel
k záveru o nepreukázaní tvrdenia žalobcu, že žalovaný v čase podania návrhu na konkurz nebol
platobne neschopný.

63. Odvolací súd preto považoval napadnuté rozhodnutie v prvom výroku, ktorým žalobu zamietol, za

vecne správne.

64. Žalobca podal odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu v celom rozsahu, vrátane druhého výroku
o náhrade trov konania. Pretože súd prvej inštancie žalobcu v celom rozsahu zamietol, v súlade so
zásadou úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP správne priznal žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

65. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil v celom rozsahu.

66. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania postupoval odvolací súd podľa § 396 ods. 1
s použitím § 255 ods. 1 CSP. Pretože žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu,
priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, ktorý úspešný
v odvolacom konaní nebol.

67. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).