Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/24/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202912
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6923202912.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu A. B.,
narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. XXX/X, D., právne zastúpeného Mgr. Martinom
Jankovičom, advokátom, so sídlom Železničná 257/19, 050 01 Revúca, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 71
Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.091,62 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 17C/14/2023-113 z 5. januára
2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.000,- Eur (časť I. výroku) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok
z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.000,- Eur od 04. 10. 2023 do zaplatenia (časť
I. výroku) m e n í tak, že v tejto časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp.
„prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,-
Eur s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 04. 10. 2023 do zaplatenia, všetko do 15 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (II. výrok). Žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % z priznanej sumy (III. výrok).

2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 6.091,62 Eur
titulom náhrady nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej mu porušením komunitárneho práva žalovanou
Slovenskou republikou, ktorá podľa neho nesprávne implementovala do vnútroštátneho právneho
poriadku smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“, resp. „smernica“). V
dôsledku toho mu čas výkonu služobnej pohotovosti nebol služobným úradom započítavaný do jeho
služobného času hasiča vykonávajúceho štátnu službu na E. F. G. D., ktorý čas pohotovosti v období

v období júla 2020 až júna 2023 predstavovalo u neho 1933,46 hodín, čím bolo porušené jeho právo na
maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín určený článkom 6 písm. b) smernice.3. Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 3, § 9, § 10 ods. 1, § 13, § 19 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CSP“), čl. 1 ods. 2 a 3, článok 2 ods. 1, 2 a 9, čl. 6
písm. b), článok 16 písm. b), článok 17 ods. 1, 2 a 3 písm. c) bod iii), čl. 19 a čl. 22 smernice 2003/88/

ES, čl. 2 smernice Rady 89/391/EHS, § 1 ods. 2, § 12 ods. 1 a 6, § 85 ods. 1 a 2, § 86, § 88 ods. 1,
§ 89 ods. 1 a 2, § 91, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 až 3 a § 193 zákona č. 315/2001 Z.
z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z. z.“
alebo „zákon o HaZZ“), § 85 ods. 5 a 13, § 86, § 87 ods. 1 a 2 a § 96 ods. 2 Zákonníka práce, § 11, §
13, § 100, § 101, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR

č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že prejednanie tohto sporu patrí do právomoci súdu a že je na
konanie súdom miestne príslušným. Ďalej mal za to, že pasívne vecne legitimovaným v prejednávanom
spore je žalovaná Slovenská republika ako štát, ktorý zodpovedá za (správne) prebratie smernice
2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku, pričom ide o objektívnu zodpovednosť štátu, bez

ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán štátu sa porušenia práva Únie dopustil. Podľa prvoinštančného súdu
sa smernica 2003/88/ES vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča, pretože vo vzťahu k nemu za sporné
obdobie nemožno uplatniť žiadnu výnimku z jej pôsobnosti. Smernica 2003/88/ES nebola správne
transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z.,
ktorého ustanovenia sú v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pretože zákon č. 315/2001

Z. z. umožňuje služobnému úradu, aby služobný (pracovný) čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento
opakovane prekračuje smernicou 2003/88/ES stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný
čas z dôvodu, že čas služobnej pohotovosti sa v celom rozsahu nezahrňuje do výpočtu maximálneho
denného alebo týždenného pracovného času. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z.
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich

služobného času, pričom v skutočnosti sa tento (neaktívny) čas služobnej pohotovosti nezapočítava do
pracovného času hasiča. Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. je preto v rozpore
s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES z dôvodu, že táto nebola správne implementovaná do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Čas služobnej (pracovnej) pohotovosti žalobcu je potrebné
zahrnúť do jeho pracovného času, pretože tento je povinný byť počas pohotovosti prítomný na mieste

určenom zamestnávateľom a musí mu byť okamžite k dispozícii v prípade potreby.

5. Súd prvej inštancie mal potom preukázané, že žalobca pracuje ako hasič s miestom výkonu práce
v D. s tým, že sa mu do služobného času počítal iba čas výkonu štátnej služby a prípadný nadčas počas
služobnej pohotovosti, ale nie celá služobná pohotovosť. Žalobca odpracoval viac hodín ako článkom 6

písm. b) smernice 2003/88/ES povolený limit hodín priemerného týždenného pracovného (služobného)
času 48 hodín v sedemdňových obdobiach, ktoré súd prvej inštancie špecifikoval konštatujúc, že právo
žalobcu vyplývajúce z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo v spornom období opakovane
porušované.Súdprvejinštancievychádzalzpočtuhodín,ktoréžalobcaskutočneodpracoval,niezfondu
pracovného času majúc za to, že fond pracovného času je len plánovaný čas, ktorý by mal byť v danom

mesiaci odpracovaný a nezapočítal do odpracovaných hodín školenia, pretože z predložených listinných
dôkazov nevyplývalo, koľko všetky absolvované školenia trvali. Súčet odpracovaných hodín (vrátane
služobnej pohotovosti a práce nadčas), ktoré boli odpracované žalobcom v rozpore so smernicou
2003/88/ES, tak predstavuje podľa výpočtu súdu prvej inštancie u žalobcu za žalované obdobie
7/2020 - 6/2023 cca 1.550 hodín. Prekročenie smernicou 2003/88/ES stanoveného limitu priemerného

týždenného pracovného času súd prvej inštancie sledoval v rámci sedemdňových období z dôvodu,
že smernica umožňuje, aby si štát určil referenčné obdobie, v rámci ktorého v priemere pracovný čas
(vrátane pohotovosti) nepresiahne 48 hodín týždenne. V prípade, ak si štát takéto referenčné obdobie
určí, môže sa v súlade so smernicou v rámci 7 dní prekročiť pracovný čas zamestnanca 48 hod.,
neskôr musí však pracovník odpracovať menej, aby v priemere za štátom stanovené obdobie pracovník

neodpracoval viac ako 48 hod. Smernica určuje, v akom rozpätí môže štát toto referenčné obdobie
určiť. Čím dlhšie obdobie sa nastaví, tým flexibilnejšie sa môže pracovný čas rozvrhovať. Súd prvej
inštancie zdôraznil, že referenčné obdobie nie je stanovené smernicou č. 2003/88/ES, táto len určuje
limity,vktorýchsihočlenskéštátymôžuupraviť.SlovenskárepublikavšakvzákoneoHaZZnestanovila,
aký je maximálny priemerný týždenný pracovný čas príslušníkov HaZZ, preto zo zákona nevyplýva

ani to, že by sa mal robiť nejaký priemer a za aké obdobie sa má priemer vypočítavať. Podľa názoru
súdu prvej inštancie obdobie, na ktoré sa rozvrhuje pracovný čas (§ 86 zákona o HaZZ) a obdobie,
za ktoré sa vypočítava priemerný týždenný pracovný čas sú odlišné inštitúty, môžu sa zhodovať a
nemusia. Napríklad v Zákonníku práce je určené, že pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného časusa čas rozvrhuje nerovnomerne na jednotlivé týždne a referenčné obdobie maximálneho priemerného
týždenného času sú štyri mesiace. To, že zákonodarca stanovil, na aké obdobie sa služobný čas
rozvrhuje, neznamená stanovenie referenčného obdobia pre výpočet priemeru týždenného pracovného

času v zmysle smernice. To by bolo podľa súdu prvej inštancie aj nelogické, ak sa nestanoví maximálny
priemerný limit, nie je dôvod určovať obdobie, za ktorý sa priemer určuje. Zákonník práce sa v týchto
otázkach na príslušníkov HaZZ nevzťahuje. Za týchto okolností (nestanovením možnosti určovania
priemeru za určité referenčné obdobie), ak zákon o HaZZ nebráni prekračovaniu 48-hodinového
pracovného času pre každé obdobie siedmich dní, je to v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES. Súd

prvej inštancie mal preto za to, že v prípade nestanovenia limitu maximálneho priemerného týždenného
pracovného času pre príslušníkov HaZZ a referenčného obdobia, za ktorý sa priemer má vypočítavať,
čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES (s priamym účinkom) priznáva príslušníkom HaZZ právo, aby ich
služobný čas (vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov) pre každé obdobie siedmich dní neprekročil
48 hod.

6. Žalobcovi tak vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti žalovanej, pretože bolo
preukázané splnenie predpokladov jej zodpovednosti za škodu podľa judikatúry súdneho dvora, t. j. (a)
cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, (b) porušenie je dostatočne závažné
a (c) priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie a škodou. Článok 6 písm. b) smernice
2003/88/ES priznáva právo, ktoré možno uplatniť priamo pred vnútroštátnym súdom. Porušenie

smernice 2003/88/ES bolo voči žalobcovi preukázané, pretože jeho priemerný týždenný pracovný
čas presiahol 48 hodín. Porušenie práva žalobcu bolo dostatočne závažné, pretože bolo v rozpore s
judikatúrou súdneho dvora a existuje aj príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES a vznikom škody (ujmou) žalobcu v dôsledky straty času na odpočinok. S poukazom
na súdnu prax súdneho dvora skutočnosť, že žalobca neupozornil zamestnávateľa na porušovanie

smernice 2003/88/ES, resp. neuplatnil nárok na náhradu škody najskôr voči zamestnávateľovi, je
pre záver o danosti príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
a vznikom škody nepodstatná. Smernica 2003/88/ES ani vnútroštátne právo výslovne neupravuje
otázku náhrady škody vzniknutej porušením práva Únie. Podľa judikatúry súdneho dvora náhrada
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby

mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených za podmienky dodržania zásady ekvivalencie a
zásady efektivity, súčasne náhrada škody musí byť primeraná vzniknutej ujme. Uplatnený nárok je pri
absencii výslovnej vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi,
potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú
vzťahy obsahom aj účelom najbližšie, t. j. v tomto prípade podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka

(náhrada nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do práva na ochranu osobnosti). Súd prvej inštancie
neaplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v platnom znení z dôvodu, že nesprávne transponovanie smernice je
postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d)
Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa podľa tohto zákona nepovažuje za nesprávny úradný postup.

Porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo porušované právo žalobcu na ochranu zdravia
(primeraný odpočinok po práci) a súčasne právo žalobcu na súkromie a rodinný život (voľný čas
nemohol tráviť podľa svojho uváženia). Vzhľadom na povahu porušeného práva a okolnosti, za ktorých
k porušeniu došlo, keď žalovaná ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
požiadavky neprekročenia maximálnej hranice týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu

právnu úpravu, ktorá toto prekročenie umožňuje, je možné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie
od neoprávneného zásahu, prípadne na odstránenie trvajúcich následkov, nie je vhodným riešením
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Do úvahy neprichádza ani morálna
satisfakcia. Ak by sa celý čas strávený na pracovisku započítal do pracovného času, žalobca by mohol a
muselstráviťnapracoviskureálneoveľamenejčasu;idetedaozásah,ktorývytvorilnezvratnýstavstraty

hodín voľného času a času na regeneráciu síl žalobcu vzhľadom na skutočnosť, že žalobca pracuje ako
hasič aj v súčasnosti, toto porušovanie je dlhodobé, a preto len samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením a peňažná náhrada predstavuje spôsobilý prostriedok odškodnenia
ujmy vzniknutej žalobcovi. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený
reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Žalobcom žiadanú

náhradu nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd považoval za primeranú len do výšky 2 000,- Eur pri
zohľadnení dĺžky porušenia práva žalobcu na 48-hodinový pracovný týždeň a charakteru následkov
porušenia jeho práva, a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok, ktorý nebyť tohto porušenia, mohol
využiť na svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho s rodinou. Súd prvej inštanciesa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že počas pracovnej pohotovosti na pracovisku nemôže voľne
disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, t. j. nemôže
využívať tento čas pre seba a tým reálne napĺňať úniovým pravom priznané právo na odpočinok,

zotavenie a nutnú regeneráciu. Na druhej strane z výpovede žalobcu vyplýva, že zásah do práva žalobcu
sa neprejavil vo forme konkrétnych negatívnych následkov v jeho rodinnom, spoločenskom živote alebo
na jeho zdravotnom stave, prípadne v iných oblastiach jeho života. Preto súd prvej po zohľadnení
všetkých okolností prípadu, ako aj výšky náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch priznávanej v iných
prípadoch, pri rôznych porušeniach osobnostných práv, či s prihliadnutím na rozsah odškodňovania

obetí trestných činov, priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú a spôsobilú zabezpečiť
účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy žalobcu a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú
zamietol. K námietke premlčania prvoinštančný súd uviedol, že táto bola čiastočne dôvodná vo vzťahu k
obdobiu od 01. 07. 2020 do 07. 08. 2020, ale súčasne nemala zásadný vplyv na posúdenie uplatneného
nároku na náhradu škody vzhľadom na celkové obdobie, za ktoré bola náhrada nemajetkovej ujmy
uplatnená.

7. Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že neexistuje ustálená rozhodovacia
prax najvyšších súdnych autorít ohľadne práva na úroky z omeškania pri zodpovednosti za škodu
spôsobenú porušením práva Európskej Únie. Mal za to, že i pri úrokoch z omeškania z plnenia
za porušenie práva Európskej Únie je nutné aplikovať Súdnym dvorom EÚ koncipovanú zásadu

ekvivalencie, podľa ktorej kritériá pre priznanie náhrady za porušenie práva Spoločenstva nemôžu byť
menej priaznivé ako kritériá platné pre podobné nároky na základe vnútroštátneho práva. V prípade
náhrady nemajetkovej ujmy za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (čo je najpodobnejší nárok
k uplatnenému nároku) patria poškodenému úroky z omeškania z priznanej náhrady najskôr odo dňa
oznámenia príslušného orgánu, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej

lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. V súlade so
zásadou ekvivalencie je nutné poškodenému priznať úroky z omeškania z náhrady za porušenie práva
EÚ obdobným spôsobom. Súd prvej inštancie mal za to, že keďže v prípade porušenia práva EÚ
sa nevyžaduje predbežné prejednanie nároku, žalovaná sa dostala do omeškania obdobne ako pri
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dňom oznámenia príslušného orgánu, že

neuspokojí nárok na náhradu škody. V predmetnej veci to bol deň 04. 10. 2023, kedy žalovaná doručila
súdu vyjadrenie k žalobe, kde celý uplatnený nárok neuznáva čo do základu i výšky. Od tohto dňa
preto žalobcovi patria úroky z omeškania zo súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Základná úroková sadzba H. k prvému dňu omeškania bola 4,5 %, preto žalobcovi patria úroky z
omeškania vo výške 9,5 % ročne. Vzhľadom na vyššie uvedené a skutočnosť, že žalobca si úroky

z omeškania uplatnil v nižšej percentuálnej výške 9,25 % ročne, súd prvej inštancie uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 04. 10. 2023 do zaplatenia z priznanej
sumy 2.000,- Eur a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania súd žalobu taktiež zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP vzhľadom

na plný úspech žalobcu v spore ohľadne základu nároku, kedy len výška plnenia závisela od úvahy súdu.
Preto mu priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.

9. V zákonnej lehote podala proti I. a III. výroku rozsudku odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. d), f) a h) CSP navrhujúc rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať jej nárok na náhradu

trov konania.

10. V odvolaní namietala, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne
záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie nepatrí do kompetencie súdu prvej
inštancie. Súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na porovnanie súladu, resp. vyslovenie

nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou č. 2003/88/ES. Takýto záver si okresný súd nemohol
osvojiť ani ako otázku predbežnú, pretože dôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto
súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje iba individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej
ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou
republikou,muselbynajskôrrozhodnúť,žezákonč.315/2001Z.z.nesprávneprebralsmernicu2003/88/

ES do slovenského právneho poriadku, čo nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani
pre individuálne posúdenie prípadu.11. Súd prvej inštancie sa ďalej nestotožnil s jej názorom, že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou
republikou a Ministerstvom vnútra SR ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom
konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy

potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym
právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie
predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská
republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR nesprávne prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona č.
315/2001 Z. z., musel práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla

vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne,
musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti
(t. j. po prebratí) smernice 2003/88/ES. Skutočnosť namietaná žalobcom v žalobe, t. j. že zákon č.
315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je
považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného
pracovného času na 48 hodín, neznamená, že by smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z.

prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Nebolo povinnosťou skopírovať doslovné
znenie každého ustanovenia smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z. aj vzhľadom na
priamy účinok smernice. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné
považovať za rozporné so smernicou 2003/88/ES. Smernica môže byť do vnútroštátneho právneho
poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t. j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade

v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom
dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody, preto je nevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia
smernice rozlišovali, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže byť u rôznych adresátov aplikovaná
správneanaopak.Súdprvejinštancieopomenul,žeSlovenskárepublikapripreberanísmernicedefacto
neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a

týmani zodpovednosťzanároky,ktorésižalobcauplatňujevtomtosúdnomkonaní,navyšeideonároky,
ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy. Žalobca namietal nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu
v jeho individuálnom prípade. Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.

12. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na
služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných
činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu. Z článku 1 ods. 2
smernice 2003/88/ES vyplýva vecná pôsobnosť smernice 2003/88/ES, ktorá definuje okruh vzťahov,

na ktorá sa má smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t. j. určenia jednotlivých
odvetví činnosti, na ktoré sa má smernica 2003/88/ES vzťahovať, je upravená v čl. 1 ods. 3, čl. 1 ods. 4
smernice 2003/88/ES. Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1
smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Vzhľadom na
charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica 2003/88/ES na

služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej
ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím
služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Oproti

štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov
(napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného

Hasičského a záchranného zboru subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v
zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Hasičský a záchranný zbor resp. jeho príslušníci vykonávajúci
zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany
obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú
činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými

osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Čl. 2
smernice len príkladom vymenováva „určité osobitné činnosti verejných služieb“, preto ak príslušníci
Hasičského a záchranného zboru nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení
smernice je aj v tejto oblasti automatická. Rozhodnutie vo veci ,,V-429/09 I. J.“ sa navyše týka„mestského hasiča“ - zamestnanca B. F., preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko
režim výkonu hasičských činností v takomto zariadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne
odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike,

ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po
systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov policajného zboru. Pretože smernica
2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj
ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.
Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu

aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Čl. 6 smernice 2003/88/
ES je spomenutý v článku 17 ods. 1 smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili
od uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a
zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade),
keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

13. V ďalšom žalovaná poukázala na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora,
ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie
práva Únie, kedy podľa nej žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody. Žalobca
veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu,“ ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Počas tejto služobnej

pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť
pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný
zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada
výkon práce). Rovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby
určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na

oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje „aktívna
činnosť,“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať, alebo sa venovať inej
činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej
iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa, tzn. žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú

odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.
Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú
je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe
to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym
systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musia znášať

škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky K. a i /Rada a komisia, C-104/89
a C-37/90). Pokiaľ ide o formu a spôsob výpočtu náhrady škody, žalovaná poukázala na rozsudok SD
EÚ vo veci C-429/09 I. J., z ktorého vyplýva, že smernica 2003/88/ES neobsahuje nijaké ustanovenie
týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, preto vznik škody musí posudzovať
vnútroštátny súd podľa zásad rovnocennosti a efektivity a musí byť nahradená udelením dodatočného

náhradného voľna alebo finančným odškodnením a definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto
náhrady.

14. Žalobou uplatnený nárok považovala žalovaná za mzdový nárok žalobcu, ktorý ho síce označil
za nemajetkovú ujmu, k žalobe ale prikladá ako listinné dôkazy tabuľky, ktorých výpočet je mätúci a

predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou
doplatku. Takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č. 315/2001 Z. z. žalobca žiada
akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku (mzdový nárok) a
nie nemajetkovú ujmu. Je nepochopiteľné, prečo sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
vyčíslil podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť a to

bez ohľadu na skutočnosť, či tým malo dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času.
Je nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzal nielen z počtu hodín nad maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej služobnej pohotovosti, teda
aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol. Žalobca úplne ignoruje fakt,
že zásah do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny,

posudzuje sa v každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného
života.Zažiadnychokolnostítedanemožnonemajetkovúujmuvypočítať„tabuľkovo“nazákladeakéhosi
univerzálneho vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom. Podľa názoru žalovanej
žalobca svoju ujmu v skutočnosti vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosťdostatočne ohodnotený a nie v tom, že mal byť prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas.
Žalobca touto formou iba maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu zamestnávateľovi. Aj z uvedeného
dôvodu nie je žalovaná pasívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko mzdových nárokov je možné

domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je ministerstvo vnútra a nie štát.

15. Pokiaľ súd prvej inštancie nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho
zákonníka o nemajetkovej ujme (§ 11 až § 13), žalovaná priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje
za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných

činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná
za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie
iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať
maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Dôkazné bremeno v
sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť

skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku
konania. Žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, v konaní pred súdom prvej
inštancie neuviedol, v čom údajný neoprávnený zásah spočíval. Nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú
reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať. Žalobca musí na konkrétnych
skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu

v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí, čo v prípade
žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť
odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to,
že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade
individuálne, čo prvostupňový súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nebral do úvahy.

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a
konkrétne preukázať. Žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do
medziľudských vzťahov, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania
v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Ak by

v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne
existoval, tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby sa žalobca
v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1
OZ, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak sa domáha len finančného plnenia, ktoré má
slúžiť len ako akási kompenzácia, bez toho aby bol tento údajný protiprávny stav do budúcna napravený.

Nemožno preto hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch.
Úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho vyplývajúci zásah
do jeho osobnostných práv sú preto celkom bezpredmetné, nakoľko žalobca podanou žalobou nechce
dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa.

16. Žalovaná nesúhlasila ani s priznaním úroku z omeškania z prisúdenej peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy. Na jednej strane súd prvej inštancie konštatuje, že neexistuje ustálená súdna prax
najvyšších súdnych autorít ohľadne práva na úroky z omeškania pri zodpovednosti za škodu spôsobenú
porušením práva EÚ, na strane druhej uvádza, že v tomto prípade je potrebné aplikovať zásadu
ekvivalencie vyplývajúcu z judikatúry súdneho dvora. V nadväznosti na túto úvahu analogicky aplikoval

právnu úpravu zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, podľa ktorej, ako uvádza súd prvej inštancie, prináleží žalobcovi právo
na úroky z omeškania momentom oznámenia príslušného orgánu, že neuspokojí uplatnený nárok na
náhradu škody. Podľa názoru žalovanej mal súd prvej inštancie aplikovať právnu úpravu a ustálenú
súdnu prax týkajúcu sa ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, nie právnu úpravu zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uplatnený úrok z omeškania je rozporný so zákonom, ako
aj s ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky a preto žalobcovi nárok na úroky z omeškania
nepatrí.

17. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

18. Uviedol, že súd prvej inštancie ako všeobecný súd má právomoc na prejednanie tohto sporu. S
poukazom na § 3 ods. 1 CSP a § 21 OZ konštatoval, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcoviporušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Únie do vnútroštátneho právneho
poriadku je súkromnoprávnym sporom. Z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody
spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne

súdy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovanej
zaškoduspôsobenúporušenímprávaÚnieatedaajjedenzjehopredpokladov,atodostatočnezávažné
porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom.

19. K námietke žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalobca poukázal na čl. 29 smernice

2003/88/ES, podľa ktorého je smernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaná ako členský štát
Únie a adresát smernice po vstupe Slovenskej republiky do Únie je zodpovedný za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia
tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nej došlo v dôsledku
jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Keďže smernica 2003/88/ES
je určená štátu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho

poriadku je pasívne vecne legitimovanou žalovaná Slovenská republika.

20. Ďalej žalobca súhlasil so súdom prvej inštancie, že na tento prípad dopadá pôsobnosť smernice
2003/88/ES. Poukázal na to, že pri výklade smernice je potrebné vychádzať z príslušnej judikatúry
súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal súdny dvor

(rozsudok C -261/2021 zo dňa 07. 07. 2022). Nie je preto dôvodu sa odchýliť od rozhodnutí súdneho
dvora vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice
má priamy účinok, priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Rozhodol, že sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie

pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a
to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Pojem pracovníka má autonómny význam vlastný právu
Únie, nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov jednotlivých členských štátov Únie.
Pracovníkomjekaždý,ktovykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovaha

pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným
hasičom alebo profesionálnym hasičom nie je teda vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka
relevantná a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (rozsudky C-397/01
až C-403/01, C-429/9, C-518/15), je teda bez právneho významu, či si hasič plní svoje úlohy v

pracovnom, resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Žalobca poukázal
tiež na to, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva,

ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C-429/09 body 33. až 35.)
Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby
uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom obmedzovali
(C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.) Súdny dvor opakovane judikoval, že časť pracovnej
pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo

týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08
bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,

je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04). Skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je mu
vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že do pracovného času sa má započítavať aj doba služobnej
pohotovosti vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora (C-214/20, C-580/19, C-344/19). Neobstojí

ani žalovanou namietaná možnosť odchýliť sa od uplatňovania niektorých článkov smernice v prípadoch
uvedených v čl. 17 smernice 2003/88/ES, nakoľko tento článok v súlade s odsekom 2 odchýlku od článku
2 alebo 6 smernice nepripúšťa. Zákon č. 315/2001 Z. z. v prílohe č. 4 bod 6 preberá smernicu 2003/88/ES, preto možno dospieť k záveru, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti
smernice.

21. K námietke žalovanej o nejasnosti stanovenia škody žalobca uviedol, že zo žaloby je zrejmé,
že si uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u neho došlo v príčinnej
súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovanej k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku
zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky) z dôvodu, že účelom
stanoveniamaximálnehotýždennéhopracovnéhočasubolopodľaodôvodneniasmernicezabezpečenie

potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce
nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo
nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice
2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp.
iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Výšku nároku odvodil od počtu hodín

služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času a hneď
v úvode žaloby uviedol svoj rodinný stav a rodinné zázemie, voľnočasové aktivity a teda svoje záujmy,
prípadne záujmy detí, ktorým sa vo voľnom čase venuje a toto uviedol aj na pojednávaní v rámci svojho
výsluchu. Uniesol teda bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne predpokladov zodpovednosti
žalovanej za škodu vyplývajúcich z judikatúry súdneho dvora. Poukázal na to, že čl. 6 písm. b) smernice

2003/88/ESneboldoprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyprebratýsprávne,pretožeprávnyporiadok
umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hod., keď do
služobného času sa mu v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice nezapočítava čas služobnej pohotovosti. V
žalobe preukázal listinnými dôkazmi, že za sporné obdobie od júla 2020 do júna 2023 jeho priemerný
týždenný služobný čas presahoval hranicu 48 hod. Žaloba obsahuje aj tabuľku, z ktorej vyplýva počet

odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti. Došlo teda k porušeniu článku smernice ktorý má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Zároveň bolo ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice porušené dostatočne závažným spôsobom,
pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu ohľadne hornej hranice priemerného týždenného pracovného času a súčasne ide o

porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (rozsudok C-429/09).
Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom
ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovanej došlo u neho
k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, práva na
súkromie a rodinný život, keďže reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice, a to

na úkor svojich blízkych ako aj seba, čas ktorý musel stráviť v práci, mohol venovať rodine, priateľom,
svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Pritom v jednom zo
svojich vyjadrení riadne identifikoval obdobia jednotlivých kalendárnych týždňov, v ktorých dochádzalo
k prekračovaniu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času.

22. Podľa žalobcu nie je dôvodná ani námietka žalovanej, že nie je daná príčinná súvislosť medzi
porušením práva Únie a vznikom škody. Poukázal na judikatúru súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že
by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to
od nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými

ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by návrhy na náhradu škody
založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že
sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Vo veci ako je vec tohto sporu, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo
stranyzamestnávateľavyžadovaniesplneniapodmienky,abydotknutípracovnícinajprvpožiadalisvojho

zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,
aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania.
Vyžadovanie takejto podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý

má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez
toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Žalobca preto zhrnul, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych
požiadaviek upravených týmto ustanovením a preto nemožno považovať za primerané požadovať,aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu
k svojmu zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu boli preto splnené. Za
nedôvodnú preto považoval aj námietku žalovanej, že nepreukázal spôsobenú ujmu. Preukázal, že v

žalovanom období odpracoval celkovo v žalobe presne uvedený počet hodín služobnej pohotovosti,
ktoré mu v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES neboli započítané do pracovného času a
zároveň opakovane dochádzalo u neho k prekračovaniu limitu 48-hodinového týždenného služobného
odpracovaného času, keď jednotlivé kalendárne týždne, kedy k tomu dochádzalo, riadne identifikoval.

23. Žalobca ďalej poukázal na to, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu
EÚ) porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú
ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad
rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia
dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá

týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok SR nemá výslovnú úpravu ohľadne
práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Ani zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje,
preto sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že jeho ujma má najbližšie k zásahu do práva na
ochranu osobnosti podľa § 11 až 13 OZ. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v

danom prípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania
práva bol žalobca názoru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 OZ, t.
j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Žalovaná ako členský štát EÚ totižto neprijala opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a zároveň za situácie, že

do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na
upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na
subjektzodpovednostizaneoprávnenýzásah,ktorýmještát,namieste.Doúvahyvzhľadomnaužvyššie
uvedené neprichádza ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým
ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zníženie dôstojnosti a

vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 OZ nevylučuje,
aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný
zákrok, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti s poukazom na to, že pri nariadenej služobnej
pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok,

rovnako neobstojí, pretože vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky
prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že
má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť
svoje povinnosti. Teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa

svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Jeho práva vyplývajúce zo smernice
2003/88/ES neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované jeho
právo na odpočinok, napriek tomu, že v spoločnosti plní zodpovedné úlohy. Keďže nemajetkovú ujmu
nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu v dôsledku
porušenia práva Únie a trvanie tohto zásahu, nie je podľa žalobcu primerané porovnávanie s inými

obdobnými prípadmi zásahov. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané
v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam
trestných činov. Nemožno pritom opomenúť ani fakt, že k zásahu dochádzalo počas dlhšieho časového
obdobia, t. j. v priebehu troch rokov spätne pred podaním žaloby na súd. Peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy možno považovať za primeranú aj s ohľadom na to, že žalovaná naďalej sústavne porušuje tzv.

nadriadené právo vo vzťahu k všetkým hasičom v rámci celej SR, dobrovoľne neodškodňuje nikoho
z tejto skupiny osôb a ani za obdobie niekoľkých rokov sa nezjednala náprava. Štátu hrozia ďalšie
a ďalšie žaloby tejto skupiny jednotlivcov, čo nemôže ísť na ich ťarchu v podobe priznávania príliš
nízkych nemajetkových ujem a naopak v prospech žalovanej, ktorej takýto stav zrejme vyhovuje a radšej
odškodní obdobných žalobcov symbolickými sumami, než aby vyriešil problém dlhodobo aj vo vzťahu

k udržateľnosti štátneho rozpočtu. Práve tieto okolnosti v súhrne musia podľa názoru žalobcu byť štát
mementom, že priznávané sumy nemajetkovej ujmy by mali byť u žalobcov postupom času vyššie a
vyššie, keď žalovaný dlhodobo toleruje takýto v rozpore s právom Únie nepriaznivý, nezákonný stav ajvzhľadom na infláciu, ale najmä (ne)záujem žalovanej o zjednanie nápravy v obdobných veciach ani
po niekoľkých rokoch.

24. K priznaným úrokom z omeškania žalobca uviedol, že v podanej žalobe poukázal na novšiu
rozhodovaciu súdnu prax NS SR a preto rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 185/2011 možno považovať
za prekonané. V tej súvislosti odkázal aj na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. II. ÚS 2149/17 zo dňa
10.12.2019. Súd prvej inštancie pritom správne pri priznávaní úroku z omeškania z priznanej istiny
vychádzal aj zo zásady ekvivalencie.

25. Žalovaná v odvolacej replike poukázala na svoje predchádzajúce vyjadrenia.

26. Na základe odvolania žalovanej krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu
určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP
a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a na základe toho rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust.

387 ods. 1 CSP čiastočne potvrdil a podľa § 388 CSP čiastočne zmenil. V nadväznosti na to rozhodol
v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP aj o náhrade trov odvolacieho konania.

27. V prejednávanej veci žalobca svoj nárok vyvodzoval z prekročenia maximálneho limitu týždenného
pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období júla 2020 až júna 2023

v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z. z.

28. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie tohto sporu. Podľa §
3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich
podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi

porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho
právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto
spore je štát je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v
takomprípadejepodľa§21OZprávnickouosobou.Zjudikatúrysúdnehodvorajednoznačnevyplýva,že
spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať

príslušné vnútroštátne súdy.

29. Nakoľko jedným z predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu žalobcovi spôsobenú porušením
práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie práv
jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a

povinný skúmať, či zo strany žalovanej došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (do zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená
skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez
posúdenia tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaná nedôvodne vytýkala v
odvolaní chýbajúcu právomoc súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/

ES.

30. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že

smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný
smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť
ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,
ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.

Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
Žalovaná prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 85 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z.,

služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z.,
služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie
byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžkavykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania

štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v
rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že
zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného

zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v
obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného
času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2
ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a
(alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,

že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore so
smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru
vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v

smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli prakticky v
totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 01. 04.
2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01. 05. 2004 došlo k zmene uvedených
ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01. 04. 2009, kedy sa v ustanovení § 86
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je

rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K

ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2012,
kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu
č. 400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaná v rámci preberania
smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnila skutočnosť, že pracovná (služobná)

pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto jej tvrdenie, že nebolo
preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.

31. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice

2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaná sa priamo nepodieľa
na aplikácii smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa
odvolacieho súdu z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Zhodne so žalobcom
odvolací súd poukazuje na článok 29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je táto smernica adresovaná
členským štátom. Žalovaná Slovenská republika ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po

vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej
aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát
zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice
došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/ES je
určená žalovanej, ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej

nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná
Slovenskárepublikaakoštát.Námietkanedostatkupasívnejvecnejlegitimáciežalovanejniejedôvodná.

32. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaná nedôvodne namietala, že v prípade

žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na
žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh
služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany). Súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SD EÚ (rozsudokC-261/21 zo dňa 07. 07. 2022). Obrana žalovanej je založená na všeobecnej polemike so závermi
súdu prvej inštancie bez dopadu na záväznosť rozhodnutí súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani
možnosť) sa odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že článok

6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a
nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak
sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku

ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov
určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny

alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú
ustanovenia smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci L., body 52 a 55, C-429/09 vo veci
J., bod 27 až 30, C-518/15 vo veci K.). Vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia námietka, že
smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a
bez právneho významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere

ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v
rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného
času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo
sociálnehoprávaÚnie,ktorénemožnopodrobiťakejkoľvekpodmienkealeboakémukoľvekobmedzeniu,
a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi

(C-429/09 vo veci J., body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti
článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú
podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci L. bod 99, C-429/09 vo veci J.,
body 35 a 52). Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je
potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného

času (C-397/01 vo veci L., bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v
režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle
od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci G., bod 27). Osobitne v prípade
hasičov súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný

čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09
vo veci J., C-52/04 vo veci L. M. J. F.). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti
k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do
pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto
aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z. z.). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného
času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a
režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste
výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú

možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej
pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa
09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Odvolací súd osobitne poukazuje

na záver uvedený v uznesení súdneho dvora C-52/04 vo veci L. M. J. F., podľa ktorého jediným cieľom
výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/EHS na ktorú žalovaná
poukazuje, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti,
zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností
(napríklad v prípade katastrofy), pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov

vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré,
vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových
a bezpečnostných zložiek. V konaní pritom žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že
by v rozhodnom období (neaktívna) časť určenej služobnej pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti.Nesprávny je názor žalovanej, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od článku
6 smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich

pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov
protipožiarnej služby a služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaná v podanom odvolaní, sa
týka článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku
6 smernice 2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

33. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto
predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora, ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval.
Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
Únie, ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám

alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c)
medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli
predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie
splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný

týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny
poriadokumožňuje,abypriemernýtýždennýpracovnýčasžalobcuvrátanenadčasovpresiahol48hodín.

Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože
ideoporušeniejasnejakonkrétnejnormyÚnie,ktorápokiaľideohornúhranicupriemernéhotýždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

34. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovanej došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani

spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným

zaradením.

35. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovanej, že medzi porušením práva Únie
a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na
porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie

vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahuje
judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity
uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im
k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými

ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej
strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.
Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie
a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych

požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú
žalobcovi boli splnené.36. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 6.091,62 Eur, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od júla 2020 do júna 2023. Súd prvej

inštancie žalobe čiastočne vyhovel, keď žalobu vyhodnotil ako dôvodnú čo do základu a výšky v rozsahu
2.000,- Eur a vo zvyšku ju zamietol. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovanej, že v skutočnosti sa
pod týmto nárokom skrýva mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade,
ak by ho žalobca odvodzoval z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení
smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve

v takom prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát. Nakoľko súd určuje výšku
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo, spôsob jej výpočtu zvolený žalobcom nie
je pre jej určenie rozhodujúci, čo však nevylučuje, že súd voľnou úvahou môže dospieť k rovnakej, resp.
porovnateľnej výške náhrady (ale môže dospieť aj k nižšej či vyššej výške s tým limitom, že nemôže
žalobcovi súc viazaný žalobným návrhom priznať viac, než čoho sa domáha).

37. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť

vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky
nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením
práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd

prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahu do jeho osobnosti (analógia podľa § 11 až § 13 OZ). Žalovaná nesprávne namieta, že žalobca
nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s
článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od júla 2020 do júna 2023 odpracoval v
priemere viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných

hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaná žiadnym spôsobom v konaní pred
súdom prvej inštancie nespochybnila a nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie.

38. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac
ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona

č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval
nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny
určenej služobnej pohotovosti (min. 1550 hodín) neboli započítané do odpracovaného času. Spôsob
plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku má opakovane v priemere za následok

prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES.
Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti na pracovisku
v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej pracovnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 z. č. 315/2001 Z. z. sa do služobného času nezapočítavajú.

39. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a
záchranného zboru v služobnom pomere v rozhodnom období júl 2020 až jún 2023 mal služobný
čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17-hodinových pracovných
zmien výkonu služby, po ktorých nasledovala 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, resp.
neskôrzo16-hodinovýchpracovnýchzmienvýkonuslužby,poktorýchnasledovala8-hodinováslužobná

pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne
24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá
bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času
a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala. Vo
vykazovanom období od júla 2020 do júna 2023 odpracoval žalobca cca 1550 hodín určenej služobnej

pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon 17/16 hodinovej služobnej činnosti, žiadna z nich
ale do počtu odpracovaných hodín započítaná nebola, preto sa môže javiť vychádzajúc iba z údajov
zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že limit týždenného pracovného času podľa smernice
prekročený nebol.40. Žalovaná žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňovala, preto tvrdenia žalobcu
o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa § 151 ods. 1

CSP za nesporné skutkové tvrdenia. Výkazom o služobnej činnosti (tabuľkami) žalobca preukazuje, že
v období od júla 2020 do júna 2023 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný
čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po práci,
za čo požaduje od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej Únie nahradiť nemajetkovú
ujmu vo forme finančného plnenia. I keď žalovaná žalobcom predložený plán vykonaných služieb

príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru na Hasičskej stanici v D. v priebehu konania pred
súdom prvej inštancie nerozporovala, v odvolaní už tvrdí, že nebolo preukázané prekročenie limitu 48
hodinového priemerného týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES. Žalobca predložil
súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej) činnosti za obdobie od 07/2020 do 06/2023 s
podrobným rozpisom vykonaných služieb, odpracovaných hodín služobnej pohotovosti, práce nadčas,
čerpania dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva, že priemerný týždenný pracovný čas určený

smernicou 2003/88/ES na 48 hodín týždenne bol v tom ktorom mesiaci opakovane prekračovaný. Ide
o záznamy z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcu, ktorých hodnovernosť
účinným spôsobom spochybnená nebola. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení
zákona o HaZZ, smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru SD EÚ k výkladu
pojmu pracovný čas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období júl 2020 až jún 2023. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené súhlasí s názorom súdu prvej
inštancie, že žaloba bola dôvodná čo do základu aj výšky.

41. Neobstojí ani argumentácia žalovanej, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej
dĺžkytrvaniaslužobnejpohotovosti.Žalobcatotižvykonávaslužbunamiesteurčenomzamestnávateľom
(služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas

celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí
byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného
sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si
svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na
odpočinokžalobcubolodlhodoboniekoľkorokovporušovanénapriektomu,žežalobcaplnívspoločnosti

veľmi zodpovedné úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z tohto dôvodu
považuje odvolací súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Služobný čas žalobcu mal
byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo smernice 2003/88/ES.
K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu
nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý čas žalobcovi vrátiť

možné nie je a nemôže ho stráviť inak.

42. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietala žalovaná
v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena

rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Navyše prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje
ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/47/2023 zo dňa 27. 05. 2024, z
ktorého vyplýva záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej
nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o

obetiach trestných činov. Toto možno aplikovať analogicky aj pri určovaní výšky peňažnej náhradu
nemajetkovej ujmy inej osoby, do ktorej osobnostných práv (najmä práva na súkromný a rodinný život)
bolo neoprávnene zasiahnutého iným spôsobom.

43. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovanej, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého možno žiadať
peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchtozásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného osobnostného

práva (práva na ochranu zdravia a práva na súkromie) a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.
j. žalovaná ako členský štát Únie neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za

neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne.

44. Pokiaľ ide o žalobou uplatnený úrok z omeškania z peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, na
rozdiel od súdu prvej inštancie je odvolací súd názoru, že ak nemožno analogicky aplikovať zákon č.
514/2003 Z. z. na samotnú škodu (istinu peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy) spôsobenú nesprávnou

transpozíciou smernice 2003/88/ES, nemožno tento zákon analogicky, resp. primerane aplikovať ani na
jej príslušenstvo. Preto nie je použiteľná ani judikatúra, na ktorú poukazoval žalobca, či žalovaná riešiaca
momentpočiatkuomeškaniasozaplatenímpeňažnejnáhradynemajetkovejujmyspôsobenejprivýkone
verejnej moci odvíjajúca sa od ust. § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 (kedy
toto ustanovenie počiatok omeškania ešte osobitne neriešilo - rozsudok NS SR sp. zn. 6 Cdo 185/2011

zo dňa 14.03.2012) a v znení účinnom po tomto dátume (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa 27.01.2022, sp. zn. 4Cdo/48/2017 zo dňa 30.07.2019, sp.
zn. 4Cdo/257/2019 zo dňa 26.02.2020, sp. zn. 7Cdo/243/2019 zo dňa 28.10.2020). Keďže peňažná
náhrada nemajetkovej ujmy bola žalobcovi priznaná na základe analogickej aplikácie § 11 a § 13 OZ,
je podľa názoru odvolacieho súdu na mieste analogicky aplikovať aj judikatúru Najvyššieho súdu SR

riešiacu otázku omeškania s plnením peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch priznania tejto
náhrady z dôvodu neoprávneného zásahu do ochrany osobnosti, najmä ak priznanie peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy je v tomto prípade založené na tom, že v dôsledku nesprávnej transpozície smernice
2003/88/ES došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu - práva na ochranu zdravia,
práva na súkromie, či práva na rodinný život. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Co 15/97 zo dňa 24.06.1998, zverejnený v Zbierke
stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 45/2000, ktorého právna veta o. i. znie: „Povinnosť
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je
určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.“ Tento
závervychádzaznázoru:„Pokiaľžalovanávodvolanínamietala,žeúrokzomeškanianemôžežalobcovi

patriť od 22. marca 1992, pretože sa k uvedenému dňu ešte nemohla dostať do omeškania a nebolo
isté, či vôbec bude povinná zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo nie, odvolací súd sa
stotožnil s jej názorom. Ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka považuje úroky z omeškania
za príslušenstvo pohľadávky. Keďže predmetná pohľadávka nemohla v tomto (dosiaľ právoplatne
neskončenom) súdnom konaní ešte vzniknúť, nebolo možné žalovanú zaviazať na zaplatenie úrokov z

omeškania.“ Pokiaľ žalobca v tejto otázke poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
II. ÚS 2149/2017 zo dňa 10. 12. 2019 riešiaci otázku počiatku omeškania s plnením peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy odlišne, odvolací súd k tomu uvádza, že v súlade s čl. 2 ods. 2 časť vety pred
bodkočiarkou základných princípov CSP, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže
legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších

súdnych autorít, rozhodol spor podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Ústavný súd
Českej republiky nie je v podmienkach právneho poriadku SR najvyššou súdnou autoritou. Z aktuálnej
judikatúry NS SR odvolací súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/174/2021 zo dňa 15. 08.
2023, v ktorom zotrval na záveroch judikátu R 45/2000, hoci sa v danom konaní argumentovalo aj
názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/2017 zo dňa 10.

12. 2019 a aj v náleze č. k. I. ÚS 22/2024 - 56 zo dňa 12. 06. 2024 Ústavný súd SR zotrval na názore
o konštitutívnom charaktere súdneho rozhodnutia o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z
dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka.

45. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval odvolanie žalovanej za dôvodné len ohľadne

priznaných úrokov z omeškania a preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia.

46. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania aplikoval odvolací súd ust. § 255 ods. 2 CSP, ktoré
určuje, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalobca mal neúspech
len v pomerne nepatrnej časti úrokov z omeškania a preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu
trov odvolacieho konania, t. j. v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne

podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.