Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. marec 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/89/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4322201695
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4322201695.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.
Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobkyne: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti
žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XXXX/X, XXX XX F., o zaplatenie 91 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 16. mája 2023 pod

č.k. 7C/19/2022-85, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému nárok na náhradu trov konania proti
žalobkyni nepriznal. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 12 ods. 2 písm. f), § 58 ods.

2 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene zákonov, § 4 ods.
1 písm. a) zákona č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu, § 451 ods. 1, § 454 Občianskeho zákonníka,
§ 147 ods. 1, 2, 3, § 151 ods. 1, § 232 ods. 3, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, § 3 ods. 1, 2, § 4
ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci.
1.2. Uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou dňa XX.XX.XXXX domáhala, aby súd v upomínacom

konaní vydal platobný rozkaz, ktorým zaviaže žalovaného zaplatiť sumu 91 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 25.06.2020 do zaplatenia, ako aj trovy konania. Žalobu
odôvodnila tým, že dňa 09.04.2021 boli odboru právnych služieb sekcie legislatívy a právnych služieb
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odstúpené podklady na vymáhanie pohľadávky štátu voči
žalovanému. Žalovanému bola dňa 25.05.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX vo výške 91 eur,
splatná do 24.06.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení G.

G. a F. H. I. za obdobie od 03.05.2020 do 09.05.2020. Žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti
faktúry neuhradil. Žalobkyňa zaslala žalovanému výzvy na úhradu pohľadávky zo dňa 19.10.2020 a
19.01.2022,ktorýmihovyzvalanazaplateniedlžnejsumy.Úrokyzomeškaniasižalobkyňauplatňujeodo
dňa 25.06.2020 až do ich zaplatenia, t. j. odo dňa ktorý nasleduje po dni splatnosti dotknutej faktúry. Súd
prvej inštancie vydal dňa 29.04.2022 platobný rozkaz pod č.k. 7C/19/2023-11, voči ktorému žalovaný
podal odpor, v ktorom uviedol, že nárok považuje za nedôvodný. Poukázal na nález ÚS SR PL. ÚS

4/2021 a na jeho závery.
1.3. Podaním zo dňa 25.01.2021 bola súdu prvej inštancie oznámená konsolidácia pohľadávky
žalobkyne, keďže zmluvou o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV zo dňa 12.08.2022 zverejnenou
v CRZ dňa 18.08.2022 pod č. Z2200159, ktorá bola uzavretá v zmysle zákona č. 374/2014 Z.z. medzi
správcom pohľadávok štátu - Ministerstvom vnútra SR a Slovenskou konsolidačnou, a.s. ako poverenej
osobe postúpené právo uplatňovať a vymáhať (konsolidovať) pohľadávku štátu voči žalovanému.

Pretožesanejednáopostúpenie,alezmenuosobyoprávnenejuplatňovaťavymáhaťpohľadávku,ktorej
vlastníkom je naďalej štát a k tejto zmene dochádza zo zákona dňom účinnosti zmluvy o vymáhanípohľadávok štátu, Slovenská konsolidačná, a.s. vstupuje do postavenia správcu pohľadávok štátu a
pôvodný správca - MV SR toto postavenie stráca, nebolo potrebné rozhodovať o zmene účastníka
konania na strane žalobkyne v zmysle § 80 ods. 1 CSP.

1.4. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby,
ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením
ÚVZ znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157
nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby
vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu

je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická
osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen
povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť
znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie
atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v
plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný

súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu
v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť
domáhať sa úhrady nákladov medzi "poskytovateľom služieb" a jeho prijímateľom - osobou povinnou
plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 zákona
o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto

povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým
spojené.
1.5. Ako vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenie dopadá na všetky
náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov,
dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady

s tým súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho
vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To platí aj
na prípad poskytnutia stravy žalovanému. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne
s poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie
žalovaného pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia, prípadne inej osobe, ktorá uvedenú

službu dodala.
1.6. V období, v ktorom bol žalovaný v karanténnom zariadení, t.j. od 03.05.2020 do 09.05.2020 a kedy
bola vystavená faktúra žalovanému (dňa 25.05.2020), bola právna úprava podľa § 12 ods. 2 písm.
f) zák. č. 355/2007 Z.z. týkajúca sa opatrení na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení
definovaná ako "izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom

zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia", ale uvedená právna norma
bola derogovaná nálezom Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021-136 z 08.12.2021, na základe čoho bol text
právnej normy upravený v znení "izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad". Z
textu právnej normy, s ktorou žalobkyňa spája svoj nárok, bolo vylúčené opatrenie, týkajúce sa izolácie
v inom určenom zariadení, aj karanténne opatrenia. A teda v čase, keď si žalobkyňa uplatnila svoje

nároky na súde, bola právna úprava § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. dotknutá nálezom
Ústavného súdu. Rovnako nebola účinná právna úprava, na ktorú poukázala Národná rada SR v bode
34. nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021, podľa ktorého v súčasnosti je platné a účinné nariadenie
vlády č. 183/2021 Z.z. v znení nariadenia vlády č. 436/2021 Z.z.. Na predmetný prípad nedopadá ani
nariadenie vlády č. 269/2020 Z.z., ktoré nadobudlo účinnosť dňom jeho vyhlásenia 30.09.2020 v spojení

s usmernením Ministerstva vnútra SR, sekcie krízového riadenia č. SKR-COKP1- 2020/000496-006 zo
dňa 11.11.2020, pretože nadobudli účinnosť až po tom, ako bol žalovaný v izolácii. Súd prvej inštancie
vzhľadom na uvedené vyložil právnu normu v spojení s nálezom Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021 v
prospech žalovaného, pretože karanténne opatrenia a izolácie v inom určenom zariadení stratili oporu v
právnej norme a teda nenašiel žiadnu oporu v zákone, na základe ktorej by bol žalovaný povinný uhradiť

náklady izolácie v karanténnom zariadení.
1.7. Žalobkyňa si následne v rámci svojich ďalších vyjadrení uplatnila nárok na úhradu stravného počas
izolácie v karanténnom zariadení ako paušálnu náhradu za to, že uhradila zariadeniu to, čo mal uhradiť
sám žalovaný v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. v spojení so zákonom č. 283/2002 Z.z.
o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov a v spojení s opatrením MPV a R č. 176/2019

Z.z. o výške stravného. Uplatnila si teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 454
Občianskeho zákonníka. V konaní nie je sporné, že žalovaný bol v období od 03.05.2020 do 09.05.2020
v karanténnom zariadení G. G. a F. H. I.. Žalobkyňa však v konaní nepreukázala ani sekundárny nárok,
pretože faktúra č. 009/2020 predložená spolu s doloženou objednávkou iba preukazujú, že SOŠ služieba lesníctva fakturovala MV SR náhradu za dodanú stravu repatriantov a dobrovoľníkov za obdobie od
03.05.2020 do 17.05.2020 v celkovej výške 9 165 eur. Faktúra ako taká však nie je právny úkon, ale
len účtovný doklad podľa osobitného predpisu, ktorý automaticky bez ďalšieho nezakladá nárok na jej

úhradu.Zfaktúrynevyplýva,žepredmetomcelkovejfakturovanejsumyjeajnáhradazažalovanéhoanie
vakejvýške,t.j.nevyplývaznej,čiaakúnáhradužalobkyňauhradilazariadeniuvovzťahukžalovanému
a aký sekundárny nárok jej voči žalovanému vznikol. Z objednávky iba vyplýva schválenie celkových
nákladov v zmysle faktúry (aj to je diskutabilné, vzhľadom k absencii podpisu oprávnenej osoby), no
nie jej skutočná úhrada. Nevyplýva z nej úhrada nákladov za stravu za žalovaného v uplatnenej výške.

Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne nároku na uhradenie stravného v žalovanej výške voči
žalovanému. Nie je subjektom, ktorý by si mohol uplatniť paušálnu náhradu stravného podľa zákona č.
283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením MPV a R č.
176/2019 Z.z. o výške stravného voči žalovanému a preto žalobu zamietol.
1.8. Žalovaný v podanom odpore poukázal na to, že keďže nebol zbavený osobnej slobody v súlade so
zákonom, vykazuje si stravné. Rovnako mal výdavky na cestu a výpadok príjmu v sumu 990 eur. Súdu

nebolo zrejmé, či toto vyčíslenie má chápať ako vzájomnú žalobu, vyzval žalovaného na upresnenie,
na čo žalovaný nereagoval. Vzhľadom na skutočnosť, že si nárok vyčíslil bez toho, aby žiadal zaviazať
žalobkyňu na úhradu rozdielu medzi ním vyčíslenou sumou a pohľadávkou žalobkyne, vyhodnotil
vyčíslenie žalovaného iba ako prostriedok procesnej obrany voči žalobkyni a nie ako vzájomnú žalobu.
Nárok, ktorý si žalovaný vyčíslil v podanom odpore by mohol byť chápaný ako nárok na náhradu škody

pre nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalovaný však
nedoložil žiaden dôkaz, ktorý by preukázal dôvodnosť a oprávnenosť ním vyčísleného nároku a zároveň
netvrdil a nepreukázal, že nárok vopred predbežne prerokoval s dotknutým orgánom podľa § 15 ods. 1
zákona č. 514/20003 Z.z. Preto nárok uplatnený žalovaným v odpore nemohol brať do úvahy započítať
s pohľadávkou žalobkyne.

1.9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, aj keď bol žalovaný v spore
plne úspešný, vzhľadom k tomu, že mu žiadne trovy nevznikli, tak mu ich voči žalobkyni nepriznal.

2.1. Žalobkyňa podala v zákonnej lehote odvolanie a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Dôvodila ustanoveniami § 365 ods. 1

písm. b), d), f) a h) CSP. Nestotožnila sa so závermi súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktorý navyše na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok nesprávny právny názor.
2.2. Tvrdila, že vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane
obyvateľstva počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. Následne uznesením č. 113

z 15. marca 2020 uložila ministerke vnútra SR vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény
občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených
Ministerstvom vnútra SR. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky z dôvodu vyhlásenia
mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4
písm. e) zákona č. 355/2007 Z.z. opatrenie č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020, ktorým sa všetkým

osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7:00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, nariaďuje izolácia
v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a
následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej
dobe 14 dní. Z obsahu samotného uznesenia č. 113 je zrejmé a nespochybniteľné, že vláda Slovenskej
republiky týmto uznesením uložila Ministerstvu vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy,

povinnosti vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení
určených Ministerstvom vnútra SR.
2.3. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej
osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme
ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti

podľa ustanovenia § 51 a § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri
plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi
upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa
Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS
4/2021).Nietpochýbotom,ženamietanéustanovenie§58ods.2zákonaoochraneverejnéhozdraviaje

ustanovením svojou povahou zákonným. Uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto
vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia. Prípustnosť
tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s
plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plneniaakýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú
slobodu. Vzhľadom na kvantitatívnu limitáciu zásahu uložená povinnosť znášať náklady v ich skutočnej
výške vyhovuje požiadavke dostatočnej určitosti, a teda aj požiadavke na dostatočnú kvalitu zákonnej

úpravy povinnosti z hľadiska jej predvídateľnosti a ochrany pred svojvôľou (nález Ústavného súdu SR
sp. zn. PL ÚS 4/2021).
2.4. Poukázala na bod 196. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL ÚS 4/2021-136 zo dňa
08.12.2021 publikovaného v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z.z., v ktorom sa uvádza, že
„Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval

ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť
dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda
nie spätne, retroaktívne).
2.5. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému
zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalovaný by si potreboval
zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto postupovala

v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanému zabezpečila. Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky nie je platiteľom DPH, čo je uvedené na vystavenej faktúre. Na základe
tejto skutočnosti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nebolo povinné vystavovať faktúru a v zmysle
zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov postačovalo vystaviť účtovný
doklad. Napriek vyššie uvedenému Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vystavilo faktúry, ktoré

obsahujú všetky náležitosti účtovného dokladu a obsahujú údaje nad rámec zákonnej povinnosti.
Žalobkyňa vymáha paušálne náklady za stravu, ktorú žalovanému zabezpečila počas jeho pobytu v
subjekteHM.PlnilasubjektuHMzažalovanéhoto,čomalpodľa§58ods.2zákonač.355/2007Z.z.plniť
žalovaný sám. Pri vyčíslení výšky stravného vychádzala zo všeobecne záväzného právneho predpisu
platného v rozhodnom čase, zo zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších

predpisov v spojení s opatrením MPSVR SR č. 176/2019 Z.z. o sumách stravného. Podľa v tom čase
platného ustanovenia § 1 písm. c) Opatrenia je suma stravného za deň vo výške 11,60 eura, k čomu
bola pripočítaná suma 1,40 eura za plastový obal. Súčtom uvedených súm vznikla paušálna suma za
stravu vo výške 13 eur za deň (13,- € x 7 dní = 91 eur). Od žalovaného nepožaduje úhradu všetkých
nákladov, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu.

2.6. Všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava
rovnako. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že zabezpečenú stravu odmietol, príp. neoznámil
subjektu HM, že nemá záujem na poskytovaní stravy, napr. z dôvodu zakúpenia stravy na vlastné
náklady. Od žalovaného nepožadovala náhradu nákladov na ubytovanie v priestoroch subjektu HM
ani skutočné náklady na zabezpečenie jeho stravy, ktoré by boli oveľa vyššie ako uplatnené paušálne

náklady. Mala za to, že ňou uplatnený nárok je daný, dôvodný a preukázaný.

3. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v

zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP) vec prejednal. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, preto je potrebné napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

5. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

6. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

7. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlads právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu
ústavného súdu v zbierke zákonov.

8.1. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi
predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré
ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov
od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s
medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené

v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s
nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po
šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
8.2. Podľa odseku 6 citovaného ustanovenia, rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a
5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného

súdu je všeobecne záväzné.

9. Žalobkyňa v odvolaní namietala mimo iného aj vadu konania spočívajúcu v porušení jej práva na
spravodlivý proces. Odvolací dôvod vymedzený v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo

zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl.
Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie
Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí
právo na prístup súdu, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote,
právo na poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy

a vyjadrovať sa k nim, právo vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so
všetkými relevantnými skutočnosťami súdom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na
preskúmanie rozhodnutia. Hoci porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu predstavuje
pochybenie súdu, o naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde vtedy, keď postup súdu znemožňujúci

realizáciu procesných práv strany sporu dosiahne takú mieru, ktorá odôvodňuje záver, že v konaní došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10.1 V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 12.05.2021 pod sp.zn. PL. ÚS 5/2021, právne
účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú orientované (v

zásade) pro futuro (ex nunc). Vyplýva to z čl. 125 ods. 3 a 6 ústavy, ktorého zákonným odrazom je
§ 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ide o mechanizmus, ktorý po strate účinnosti normatívneho
textu zasiahnutého nesúladom právnych predpisov (teda po pominutí spôsobilosti byť normatívnym
podkladom pre tvorbu právnych vzťahov), keď taká strata nastáva (až a práve) dňom vyhlásenia
derogačného nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov (nie skôr, resp. spätne, teda ex tunc),

predpokladá až následné zosúladenie právnych predpisov, a to legislatívnou činnosťou orgánov, ktoré
derogačným nálezom ústavného súdu zasiahnuté právne predpisy vydali.
10.2. Akákoľvek ústavne konformná úvaha o prípadných spätných účinkoch normatívnej zmeny
právneho predpisu (zmenu generovanú derogačným nálezom ústavného súdu nevynímajúc) musí mať
explicitnú, ústavnú alebo zákonnú oporu (pozri aj PL. ÚS 1/2018). „Sankcia“ (v porovnaní so samotnou

konštatáciou nesúladu právnych predpisov) v podobe straty účinnosti podľa čl. 125 ods. 3 ústavy má už
konštitutívne účinky a pôsobí ex nunc, počnúc dňom vyhlásenia derogačného nálezu ústavného súdu.
Úvaha o spätnosti takého efektu, teda už k momentu nadobudnutia účinnosti derogovaného ustanovenia
alebo právneho predpisu, by mala ťažko dohliadnuteľné súvislosti (primárne však na taký záver ústavná
úprava neposkytuje podklad). V tomto smere nie je možné opomenúť derogačný nález ústavného súdu

sp. zn. PL. ÚS 17/08, ktorý predmetný účinok definuje výslovne: „Rozhodnutie ústavného súdu má vo
vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom účinky ex nunc.“

11.1. Posudzujúc predmetné konanie z hľadiska uvedených skutočností a úvah dospel odvolací súd k
záveru, že súd prvej inštancie odňal žalobkyni právo na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie zamietol

žalobu a svoje rozhodnutie založil na skutkovom závere, podľa ktorého vyložil právnu normu v spojení
snálezomÚstavnéhosúduSRPL.ÚS4/2021vprospechžalovanéhodôvodiac,žekaranténneopatrenia
aizolácievinomurčenomzariadenístratilioporuvprávnejnormeatedanenašielžiadnuoporuvzákone,
na základe ktorej by bol žalovaný povinný uhradiť náklady izolácie v karanténnom zariadení. Žalobkyňasi uplatnila nárok na úhradu stravného počas izolácie v karanténe ako paušálnu náhradu za to, že
uhradila zariadeniu to, čo mal uhradiť sám žalovaný v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z..
11.2 Súd prvej inštancie sa ale v predmetnej veci opomenul vysporiadať s účinkami derogačného

nálezu ústavného súdu. Samotný nález zo dňa 08.12.2021 pod č.k. PL.ÚS 4/2021-136 v časti V., bode
188. odkazuje na ustanovenie čl. 125 ods. 3 ústavy, teda že v prípade vyslovenia nesúladu právnych
predpisov, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. V zmysle
§ 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde tieto strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu
v zbierke zákonov. V bode 196. ústavný súd vo svojom náleze konštatoval, že vzhľadom na to, že

ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval ako nesúladné s
ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia
tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne,
retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ
v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia
vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily.

12. Súd prvej inštancie vec posúdil v zmysle nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 08.12.2021 pod č.k.
PL.ÚS 4/2021-136. Jeho derogačné (zrušujúce) účinky na vec aplikovaného právneho predpisu (zákona
č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov) však pôsobia a nastávajú ex nunc (pro futuro, do budúcna),

okamihom právnej skutočnosti, ktorá nastala, teda nepôsobia spätne do minulosti – ex tunc, ako ich súd
prvej inštancie nesprávne aplikoval.

13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389
ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude riadiť právnym názorom odvolacieho súdu, bude sa
zaoberať tvrdeniami žalobkyne uvedenými v odvolaní, podľa ktorých ustanovenia zákona č. 355/2007
Z.z., ktoré boli právnym základom pre nariadenie karantény pre žalovaného (súčasťou ktorých bolo aj
poskytnuté stravné), a pri ktorých Ústavný súd SR konštatoval ich nesúlad s Ústavou SR, stratili účinnosť

dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov SR, avšak tento nález Ústavného súdu
SR nemá spätné účinky aj na právne vzťahy začaté pred vyhlásením tohto nálezu Ústavného súdu
SR a pred jeho zverejnením v Zbierke zákonov. Následne opätovne rozhodne, a v novom rozhodnutí
rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP), vrátane trov odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).