Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/164/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6618202767
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6618202767.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Klenkovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a Mgr. Miroslava Šeptáka v spore žalobcu Š. J., narodeného
X. G. XXXX, U. P. Z., Š. XXXX/XXX, zastúpeného advokátkou JUDr. Bronislavou Garajovou, Poltár,
Železničná 291, proti žalovaným 1/ M. J., narodenému XX. D. XXXX, Z. H., I.. J. W. XXX/X, 2/ D. J.,
narodenému X. D. XXXX, Z. H., I.. J. W. XXX/X, obaja zastúpení advokátkou JUDr. Elenou Matulovou,
Poltár, Železničná 287/9, o uplatnenie predkupného práva pri prevode nehnuteľností, vedenom na
Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13C/13/2018, o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/23/2022 z 9. júna 2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd") napadnutým rozsudkom sp. zn. 16Co/23/2022
9. júna 2022 potvrdil rozsudok Okresného súdu Lučenec (ďalej len „súd prvej inštancie") č. k.
13C/13/2018-168 z 13. decembra 2018 o nahradení prejavu vôle žalovaných 1/ a 2/ ako predávajúcich o
uzavretí kúpnej zmluvy so žalobcom ako kupujúcim s vymedzeným obsahom kúpnych zmlúv, týkajúcich
prevodu nehnuteľností nachádzajúcich sa k. ú. S., zapísané na Obvodnom úrade Poltár, odbor katastra

na liste vlastníctva (ďalej len ,,LV") č. XXX ako pozemky registra „C", parcelného č. XXXX/X - lesný
pozemok o výmere 16 782 m2, parcelného č. XXXX/X - lesný pozemok o výmere 22 000 m2, parcelné č.
XXXX/X - lesné pozemky o výmere 35 479 m2 na mene žalovaného 1/ v podiele 1 - iny za kúpnu cenu
1.000 eur splatnú v hotovosti po uzatvorení zmluvy; o prevode nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX
ako pozemky registra ,,C" parcelného č. XXXX/X- lesný pozemok o výmere 16 782 m2, parcelného č.
XXXX/X - lesný pozemok o výmere 22 000 m2, parcelného č. XXXX/X- lesný pozemok o výmere 35 479
m2 na mene žalovaného 2/ v podiele 1-iny za kúpnu cenu 1000 eur splatnú v hotovosti po uzatvorení

zmluvy; uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v celom rozsahu;
žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 116, § 117, § 140, § 603
ods. 3 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) a na základe
výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že nehnuteľnosti boli
pôvodne v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a právnych prevodcov žalovaných 1/ a 2/ T. J. a G. J.

tak, ako sú zapísané na LV č. XXX k. ú. a obec S. ako pozemky registra ,,C" parcelného č. XXXX/
X- lesný pozemok o výmere 16 782 m2, parcelného č. XXXX/X - lesný pozemok o výmere 22 000
m2, parcelného č. XXXX/X- lesný pozemok o výmere 35 479 m2. Nesporným bolo taktiež tvrdenie
žalobcu, že pred prevodom spoluvlastníckych podielov spoluvlastníkov T. J. a G. J. na žalovaných1/ a 2/, tieto neboli písomne ponúknuté na kúpu podielovému spoluvlastníkovi - žalobcovi. Spornou
otázkou bolo, či bolo porušené právo žalobcu konaním spoluvlastníkov T. J. a G. J., teda či prevody ich
spoluvlastníckych podielov vyžadovali písomnú ponukovú povinnosť alebo či táto povinnosť nemusela

byť dodržaná, vzhľadom na výnimku danú zákonom pri prevode spoluvlastníckeho podielu blízkym
osobám. Pôvodnými podielovými spoluvlastníkmi boli T. J. a G. J. - bratia žalobcu. T. J., G. J. a Š.
J. majú brata A. J.Á.. Žalovaný 1/ je synom A. J. a žalovaný 2/ je vnukom A. J.. Kúpnou zmluvou z
21. septembra 2017 registrovanou pod V XXX/XXXX zo 17. októbra 2017 Okresným úradom v Poltári,
odbor katastrálny, bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k nehnuteľnostiam

zapísaným na LV č. XXX, nachádzajúcim sa v k. ú. S. v prospech M. J., D. J. (žalovaných 1/ a 2/) a I. J..

2.1. Podľa názoru súdu prvej inštancie dôkazná povinnosť na preukázanie výnimky vyplývajúcej z §
116 Občianskeho zákonníka zaťažovala žalovaných. Prevodcovia T. J. a G. J. boli osobami v rodinnom
vzťahu k žalovaným 1/ a 2/, avšak nie osobami v priamom príbuzenskom rade, súrodencami ani
manželmi. Pri posudzovaní intenzity ujmy, ktorú by utrpela jedna z blízkych osôb vo vzťahu k druhej

osobe, ktorá by ju pociťovala ako ujmu ,,vlastnú" uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ intenzitu rodinného
vzťahu nepreukázali. Žalovanými 1/ a 2/ posudzovaná ,,blízkosť" vychádzala z ich rodinného prepojenia,
dobrých rodinných vzťahov naprieč niekoľkým generaciám rodiny J.. Uvedený vzťah však nedosahoval
intenzitu blízkych osôb (občasné návštevy doma alebo v nemocničnom prostredí) tak, ako ho definuje
ustanovenie § 116 Občianskeho zákonníka. Navyše vzťah žalovaného 2/ k prevodcovi G. J., k jeho

právnemu predchodcovi bol ešte menej intenzívnym ako bol vzťah medzi žalovaným 1/ a jeho právnym
predchodcom(strýkom)T.J..Vnadväznostinauvedenésúdprvejinštancieuzavrel,žebolopovinnosťou
právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/ (G. J.Ľ. N. T. J.) zachovať právo podielového spoluvlastníka
Š. J. (žalobcu). O zamýšľanom predaji spoluvlastníckych podielov ho mali teda písomne upovedomiť.
Keďže sa tak nestalo, došlo k porušeniu práva žalobcu, preto žalobe vyhovel. O nároku na náhradu

trov konania rozhodol v súlade s § 262 v spojení s § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP").

3. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval správne zistený skutkový stav, ako aj správne právne
posúdenie, zároveň sa stotožnil s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie. Na potvrdenie

správnosti a v rámci vysporiadania sa s odvolacími námietkami následne uviedol, že porušenie
predkupného práva nemá za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o prevode spoluvlastníckeho
podielu. Spoluvlastník, ktorý je oprávnený z predkupného práva, má pri porušení povinnosti zo
strany spoluvlastníka, ktorý je povinný z predkupného práva na výber, či sa bude žalobou domáhať
vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníka na tretiu osobu, alebo sa

bude domáhať voči nadobúdateľovi (tretej osobe ako singulárnemu právnemu nástupcovi pôvodného
podielového spoluvlastníka), aby mu nadobudnutý spoluvlastnícky podiel ponúkol na kúpu za rovnakých
podmienok, za ktorých ich kúpil od pôvodného podielového spoluvlastníka, alebo sa uspokojí s tým, že
mu zostáva predkupné právo voči nadobúdateľovi. Podotkol, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so
všetkými dôkazmi vykonanými v konaní a správne dospel k záveru, že v danej veci došlo k porušeniu

predkupného práva žalobcu, nakoľko podieloví spoluvlastníci, ktorí nadobudli spoluvlastnícke podiely
kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený pod V XXX/XXXX, mu neponúkli písomne na predaj pred ich
prevodom žalovaným 1/ a 2/. Vo vzťahu k posúdeniu blízkeho vzťahu T. J.Ľ. a G. J. s nadobúdateľmi
poznamenal, že žalovaných 1/ a 2/ nepovažoval za také blízke osoby, že by ujmu, ktorú by utrpel
ktorýkoľvek z nich, považovali za ujmu vlastnú. Vzťah prevodcov a nadobúdateľov nepredstavuje taký

blízky vzťah, ktorý by napĺňal atribúty vyplývajúce z § 116 Občianskeho zákonníka. Za nepodstatnú
pre posúdenie, či došlo k porušeniu predkupného práva považoval skutočnosť týkajúcu starostlivosti
žalobcu a jeho detí o T. N. G. J.. Rovnako ani skutočnosť týkajúcu sa vedomosti žalobcu o prevode
spoluvlastníckeho práva ešte pred uzatvorením kúpnej zmluvy registrovanej pod V XXX/XXXX, resp. o
tom, že sa nadobúdatelia z kúpnej zmluvy pred jej uzavretím vyjadrili alebo nevyjadrili o tom, či majú

alebo nemajú záujem predmetné spoluvlastnícke podiely odkúpiť.

3.1. Ďalej odvolací súd dôvodil, že samotné zákonné predkupné právo má za následok vznik
povinnosti spoluvlastníka, ktorý hodlá svoj spoluvlastnícky podiel previesť na inú osobu, ponúknuť svoj
spoluvlastnícky podiel pred uskutočnením prevodu na predaj spoluvlastníkom (ak nejde o prevod blízkej

osobe). Nesplnenie zákonom daných povinností má za následok relatívnu neplatnosť tohto právneho
úkonu v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka, teda právo spoluvlastníka, ktorého predkupné právo
bolo porušené, v lehote 3 rokov od porušenia predkupného práva dovolať sa relatívnej neplatnosti.
Za splnenie ponukovej povinnosti možno považovať iba stav, ak spoluvlastník ponúkne prevodspoluvlastníckeho podielu ostatným spoluvlastníkom riadne. Za riadne uskutočnenú ponuku je možné
považovať iba ponuku, ktorá má obsahové náležitosti predpokladané zákonom a ktorá je adresná a bola
písomne doručená všetkým spoluvlastníkom. Keďže písomne prevodcovia spoluvlastníckych podielov

v danom prípade neponúkli na predaj svoje spoluvlastnícke podiely žalobcovi, predkupné právo žalobcu
bolo porušené. K námietke žalovaných 1/ a 2/ týkajúcej kupujúceho I. J., ktorý nie je stranou v spore,
odvolací súd uviedol, že nebol dôvod žalovať ďalšieho kupujúceho z kúpnej zmluvy registrovanej pod
J. XXX/XXXX z dôvodu, že I. J. nadobudol spoluvlastnícky podiel od A. J., teda od svojho starého
otca ako príbuzného v priamom rade, kedy sa na platný prevod spoluvlastníckeho podielu nevyžaduje

súhlas spoluvlastníkov. K námietke žalovaných 1/ a 2/ týkajúcej sa aktívnej legitimácie na strane
žalobcu, keď podľa nich mala byť žalobkyňou aj manželka žalobcu T. J., odvolací súd podotkol, že zo
žiadneho zákonného ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo iného právneho predpisu nevyplýva
povinnosť byť účastníkmi kúpnej zmluvy obom manželom - nadobúdateľom. Okrem toho nie je vylúčené,
aby nadobúdané nehnuteľnosti, resp. spoluvlastnícke podiely nadobudol len jeden z manželov z
finančných prostriedkov nadobudnutých mimo manželstva alebo darom alebo dedením aj počas trvania

manželstva, pričom druhý z manželov, ktorý nebol účastníkom zmluvy, má právo namietať relatívnu
neplatnosť takejto kúpnej zmluvy podľa § 40a a s odkazom na § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Na záver odvolací súd poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
22Cdo/831/2000, 33Cdo/3371/2008, 31Cdo/1926/2009 poznamenal, že právoplatnosťou rozsudku
nahrádzajúceho vyhlásenie vôle je kúpna zmluva uzatvorená. Zároveň zdôraznil, že realizovanie práva

žalobcu z dôvodu porušenia predkupného práva podielovými spoluvlastníkmi nie je v rozpore s dobrými
mravmi, ale v súlade so zákonom. Napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s § 387
ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s § 262 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP v prospech žalobcu; náhradu trov dovolacieho konania žalobcovi nepriznal, lebo
mu žiadne trovy konania nevznikli.

4. Proti uvedenému rozsudku podali žalovaní 1/ a 2/ (ďalej len ,,dovolatelia") dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b)
CSP. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ich procesných práv namietali zjavne neodôvodnené a
arbitrárne napadnuté rozhodnutie s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

(ďalej len ,,ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 514/2010, I. ÚS 335/06. V súvislosti s uplatneným dovolacím
dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolatelia poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 12. mája 2009 sp. zn. 2Cdo/ 91/2008. Argumentovali tým, že žaloba mala byť
zamietnutá z dôvodu nesprávnej výšky uplatneného spoluvlastníckeho podielu žalobcom. V rámci
uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolatelia považovali za

dosiaľ nevyriešenú otázku vymedzenia kritérií, skutočností a okolností, ktoré treba zohľadniť pri prijatí
záveru, či ide o osobu blízku alebo nie. Následne dôvodili, že pre určenie vzťahu medzi osobami
ako vzťahu blízkeho, budú relevantné len tie okolnosti, ktoré existovali v rozhodnom čase, t. j. v
čase uskutočnenia právneho úkonu - kúpnej zmluvy registrovanej pod J. XXX/XXXX. Podľa názoru
dovolateľov, nesprávne právne posúdenie spočíva aj v tom, že sa súdy nižších inštancií nezaoberali

vzdaním sa predkupného práva k nehnuteľnostiam, ktoré je možno učiniť ústne, konkludentne. Súdy
vychádzali z nesprávneho predpokladu a nesprávneho právneho posúdenia skutočnosti, že nedošlo k
ponuke spoluvlastníckych podielov k pozemkom na predaj. Tvrdili, že ponuka ako prejav bola daná už
niekedy v mesiacoch apríl - máj 2017 a žalobca sa konkludentne vzdal svojho zákonného predkupného
práva, preto predkupné právo spoluvlastníka, ktorý nechce odkúpiť podiel, zanikne. Nie je potrebné,

aby bola o neuplatnení predkupného práva urobená výslovná dohoda, postačí, keď spoluvlastník dá
zreteľne najavo, hoci aj konkludentne, že predkupné právo nechce uplatniť. V preskúmavanej veci
žalobca konkludentne dal najavo, že nemá záujem o prevádzané spoluvlastnícke podiely, čo žalovaní
v konaní preukázali. Dovolatelia boli presvedčení, že prevodom vlastníckeho práva na základe kúpnej
zmluvy z 21. septembra 2017 registrovanej pod J. XXX/XXXX, nedošlo k porušeniu predkupného práva,

nakoľko išlo o prevod na blízke osoby a vtedy sa predkupné právo neuplatňuje. Namietali, že súdy
sa kvalitou a intenzitou skutočných vzájomných vzťahov v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy a či ich
úroveň bola taká, že by ujmu vzniknutú jednému z nich bola druhým z nich dôvodne pociťovaná ako
jeho vlastná, nezaoberali. Trvali na tom, že sú osobami blízkymi v zmysle § 116 a § 117 Občianskeho
zákonníka s predávajúcimi z kúpnej zmluvy registrovanej pod J. XXX/XXXX, s T. N. G. J.A. sú v

pomere rodinnom s existujúcimi citovými väzbami. Udržiavajú s nimi kontakty, podľa možností sa
navštevujú, čo bolo v súdnom konaní preukázané svedkami, preto spĺňajú predpoklady vyplývajúce z §
116 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti spochybnili unesenie dôkazného bremena žalobcom, s
poukazom na výpoveď svedka T. J.. Podotkli, že v konaní predložili súdu dôkazy, ktorými preukazovali,že išlo o prevod medzi blízkymi osobami (čestné prehlásenie, fotografie, svedecké výpovede), ktorými
preukazovali, že žalobca o zamýšľanom prevode vedel a právo nevyužil (mailová komunikácia, čestné
prehlásenie A. J., čestné prehlásenie T.O. H. a G. D. - dcér G. J., výpoveď svedka I. J.). Zároveň dôvodili,

že odvolací súd sa vôbec nezaoberal otázkou, že podieloví spoluvlastníci sa musia v každom prípade
dohodnúť o výkone predkupného práva, ak sa chcú odchýliť od základného pravidla o pomernom
uplatňovaní nárokov z predkupného práva, resp. nárokov z jeho porušenia. To znamená, že ak má
záujem jeden spoluvlastník o celý prevedený podiel t. j. nad rozsah, ktorý zodpovedá v pomere
k ostatným podielom jeho spoluvlastníckeho podielu, musia s tým vysloviť súhlas ostatní podieloví

spoluvlastníci; inak je oprávnený požadovať iba to, čo pripadá pomerne na jeho podiel. Právne nemožné
bytotižbolo,akbysikaždýspoluvlastníkuplatňovalprevodceléhopodieluodnadobúdateľa.Poukazujúc
na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2009 sp.
zn. 2Cdo/91/2008, z ktorého relevantnú časť citovali, napokon podotkli, že žalobca má právo iba na
kúpu jemu zodpovedajúcemu spoluvlastníckemu podielu. To znamená, že nie na celý spoluvlastnícky
podiel vo veľkosti 1-ice z celku odkúpeného pozemku žalovanými, ale podľa výšky jeho vlastného

spoluvlastníckeho podielu k podielu žalovaných, pretože žalobca je vo vzťahu k celej nehnuteľnosti
podielovým spoluvlastníkom iba v rozsahu 1-iny, pričom ďalší spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1-iny
patrí ďalšiemu spoluvlastníkovi - I. J., ktorý spoluvlastnícky podiel nadobudol na základe kúpnej zmluvy
z 21. septembra 2017 registrovanej pod J. XXX/XXXX ako kupujúci. Za nesprávny preto považovali
názor, že v prípade ak je spoluvlastník, ktorý svoj nárok z porušenia predkupného práva neuplatnil, tak

ďalší dotknutý spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené, sa môže domáhať uplatnenia aj
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, t. j. celého podielu zodpovedajúceho predmetu prevodu
ako dôsledok „prirastania podielu". Správnym je názor, podľa ktorého môže tento ďalší spoluvlastník
uplatňovať nárok len na pomernú časť podielu podľa veľkosti svojho vlastného spoluvlastníckeho
podielu. Tento spoluvlastník sa v prípade porušenia predkupného práva, nemôže bez dohody s

ostatnými spoluvlastníkmi o výkone predkupného práva domáhať prevodu celého podielu, pokiaľ ostatní
spoluvlastníci zostávajú pasívni v obrane svojich práv. Mlčanie a pasivita ostatných spoluvlastníkov
nemôže v žiadnom prípade znamenať ich súhlas, preto má spoluvlastník, ktorý sa domáha svojho
nároku z predkupného práva, právo len na pomernú časť podielu a nadobúdateľovi (v tomto prípade
žalovanému) pripadá len taký spoluvlastnícky podiel, ktorý by inak patril tomu spoluvlastníkovi, ktorý by

sa svojho práva nedomáhal. Z toho vyplýva, že aktívny spoluvlastník má právo vykúpiť kúpnou zmluvou
prevedený spoluvlastnícky podiel len pomerne, teda len jeho časť pripadajúcu na jeho podiel. Podľa
názoru dovolateľov v danom prípade mala byť žaloba zamietnutá s odôvodnením, že s ohľadom na
predmet konania - nahradenie prejavu vôle - bol obsah navrhnutej kúpnej zmluvy v rozpore so zákonom
v časti veľkosti prevádzaného podielu. Zároveň zdôraznili, že keby nepovažovali G. N. T. J. za osoby

blízke,bolibypreviedlivlastníckeprávonaA.J.,ktorýjebratomG.aT..A.J. jestarýmotcomžalovaného
2/ a otcom žalovaného 1/. Navrhli napadnutý rozsudok zrušiť, ako aj zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie; odložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí. Uplatnili si nárok na
náhradu trov dovolacieho konania.

5. Žalobca písomné vyjadrenie k dovolaniu nepredložil.

6. Podľa § 444 ods. 1 CSP, dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia,
ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd" alebo ,,dovolací súd") nezistil splnenie
podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku v zmysle § 444 ods. 1 CSP a
v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

8. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje
zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, s nariadením
verejného vyhlásenia rozhodnutia v súlade s § 438 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 1 a 3 CSP, v
rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

9. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.10. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne

napadnúť dovolaním.

11. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

13. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

14. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny

proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

15. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie

ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

16. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý

proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

17. K namietanej nedôvodnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia uplatnenej v rámci dovolacieho
dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP, dovolací súd uvádza, že v rámci dovolacieho prieskumu nezistil
existenciu vady zmätočnosti, v postupe súdov nižších inštancií a ani nedostatočné odôvodnenie a

nevysporiadanie sa s podstatnými námietkami uplatnenými žalovanými v priebehu konania.

18. Z ustáleného skutkového stavu vyplýva, že nesporným bol prevod nehnuteľností vedených na LV č.
XXX, nachádzajúcich v k. ú. S. a to pozemkov registra ,,C" parcelného č. XXXX/X- lesný pozemok o
výmere 16 782 m2, parcelného č. XXXX/X-lesný pozemok o výmere 22 000 m2, parcelného č. XXXX/

X- lesný pozemok o výmere 35 479 m2, ktoré boli pôvodne v podielovom spoluvlastníctve žalobcu a
právnych predchodcov žalovaných 1/ a 2/ T. N. G. J.. Nesporným bolo taktiež tvrdenie žalobcu o tom, že
pred prevodom spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkov T. J. a G. J., tieto neboli písomne ponúknuté
žalobcovi. Sporným v danom prípade bolo posúdenie, či došlo k porušeniu predkupného práva žalobcu,ako aj spornou bola otázka posúdenia blízkej osoby v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka a s ňou
súvisiace posúdenie ujmy, ktorú by utrpela jedna z takýchto blízkych osôb vo vzťahu druhej osobe,
ktorá by túto ujmu musela pociťovať ako ujmu vlastnú. Súd prvej inštancie skonštatoval, že prevodcovia

spoluvlastníckychpodielovT.J.aG.J.súvrodinnomvzťahusožalovanými1/a2/,avšakniesúosobami
v priamom príbuzenskom rade, súrodencami ani manželmi. Považoval za nepochybné, že medzi nimi
je veľmi dobrý rodinný vzťah, príležitostne sa stretávajú, sú v kontakte a poskytujú si občasnú pomoc.
Uvedené však nedosahuje intenzitu požadovanú v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka, preto uzavrel,
že žalovaní 1/ a 2/ neuniesli dôkazné bremeno na jej preukázanie. Žalovanými posudzovaná ,,blízkosť"

vychádza z ich rodinného prepojenia, dobrých rodinných vzťahov naprieč niekoľkými generáciami rodiny
J.. Občasné návštevy doma alebo v nemocničnom prostredí však intenzitu blízkych osôb nedosahuje.
Navyše súd prvej inštancie podotkol, že vzťah žalovaného 2/ k prevodcovi G. J. je menej intenzívny,
ako je tomu vo vzťahu medzi žalovaným 1/ a jeho právnym predchodcom, strýkom T. J.. Odvolací
súd sa vo vzťahu k posúdeniu blízkej osoby stotožnil s vyššie uvedenými závermi. Podotkol, že vzťah
medzi prevodcami a nadobúdateľmi nespĺňa atribúty vyplývajúce z § 116 Občianskeho zákonníka, lebo

žalovaní 1/ a 2/ by ujmu T. J. a G. J. nepociťovali ako ujmu vlastnú.

19. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov uvedeného v bodoch 43, 44, 48 až 52 prvoinštančného súdu, i v
bode 23 odvolacieho súdu, chápaných v ich organickej (kompletizujúcej) jednote (sp. zn. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali,

akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho
právnemu posúdeniu. Odôvodnenie odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z §
220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva

vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické
a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre
právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami,

odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP.

20. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06), uvedené sa

však netýka danej veci. Uplatnenú námietku preto dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody
nepovažoval za dôvodnú.

21. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je
oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je

oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie (§ 442 CSP), v zmysle ktorého
dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších inštancií, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania, vrátane nesprávneho vyhodnotenia niektorého dôkazu. Dovolací súd síce má

možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a
či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom
omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo
dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V preskúmavanej veci však dovolací súd takúto

vadu nezistil.

22. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho
odôvodneniadovolanímnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnezistenýskutkovýstavalebonesprávne
právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (R 24/2017).

Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolatelia sa s právnym názorom
odvolacieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľnézákladné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III.
ÚS 209/04).

23. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie
je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení
účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.

Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,
vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS
252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

24. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP") stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z

9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

25. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd teda nezistil existenciu vadu zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP, preto prípustnosť a ani dôvodnosť dovolania z tohto dôvodu nie je daná.

26. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

27. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

29. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže
ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu

z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo
spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K

posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom
napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd
pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.30. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam vzájomný
vzťah medzi „právnou otázkou" a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu". Pre právnu otázku v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon" jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov
dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa však svojím rozhodnutím
odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu" (R 83/2018).

31. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné,

legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská
publikovanévZbierkachsúdnychrozhodnutía stanovískvydávanýchNajvyššímisúdmiČSSRa ČSFR,
ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR
a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch
najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018).

32. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú
vyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade
s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípu rovnosti právnej istoty a
legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods.1 a 2 a čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však

možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (sp. zn. 3Cdo/6/2017,
3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017 a 6Cdo/ 129/2017).

33. V rámci dovolacieho prieskumu skúmania prípustnosti dovolania a vymedzenia uplatneného
dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 CSP, v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 432
CSP (I. ÚS 51/2020), dovolací súd po skonštatovaní prípustnosti dovolania pristúpil k meritórnemu
dovolaciemu prieskumu a teda k posúdeniu namietaného nesprávneho právneho posúdenia dovolateľmi

nastolených otázok týkajúcich sa posúdenia odklonu v otázke rozhodnutia ultra petitum k veľkosti
spoluvlastníckeho podielu a v otázke hodnotenia blízkej osoby v zmysle § 116 veta za bodkočiarkou
Občianskeho zákonníka.

34. Podľa § 140 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú

spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci
nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.

35. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy

obsahom aj účelom im najbližšie.

36. Podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak sa predkupné právo porušilo, môže sa oprávnený
buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu zostane predkupné právo
zachované.

37. Podľa § 605 Občianskeho zákonníka ak nie je dohodnutá doba, dokedy sa má predaj uskutočniť,
musí oprávnená osoba vyplatiť hnuteľnosť do ôsmich dní, nehnuteľnosť do dvoch mesiacov po
ponuke. Ak táto doba uplynie márne, predkupné právo zanikne. Ponuka sa vykoná ohlásením všetkých
podmienok; ak ide o nehnuteľnosť, musí byť ponuka písomná.

38. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zákonné predkupné právo sa uplatňuje v prípade,
ak je vec v spoluvlastníctve viacerých osôb. Ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka neobsahuje
ďalšiu úpravu vecného predkupného práva a ani priamo neodkazuje, že na toto právo z hľadiska
obsahu, účinkov a výkonu, treba aplikovať ustanovenia o zmluvnom predkupnom práve. Uvedené však

nebráni tomu, aby sa aj na tieto právne vzťahy použila všeobecná právna úprava o predkupnom
práve zaradená do ôsmej časti druhej hlavy druhého oddielu v § 602 až § 606, avšak s určitými
odchýlkami danými charakterom právnej úpravy toho ktorého zákonného predkupného práva. Pokiaľ
pri zmluvnom predkupnom práve (§ 602 až § 606 Občianskeho zákonníka) ide o právo spojené ibas osobou oprávneného, v prípade zákonného predkupného práva podielových spoluvlastníkov (§ 140
Občianskeho zákonníka) ide o vecné právo, ktoré je späté so spoluvlastníckym podielom. Občiansky
zákonník nevyžaduje k predaju spoluvlastníckeho podielu súhlas ostatných spoluvlastníkov, vyžaduje

len rešpektovanie predkupného práva. Hoci v zákonnej úprave nie je výslovne zakotvené, že predkupné
právo podľa § 140 Občianskeho zákonníka má vecnú povahu a pôsobí voči tretím osobám, súdna
prax zákonnému predkupnému právu túto povahu prisudzuje. Keďže ustanovenie § 140 Občianskeho
zákonníka neobsahuje pre prípad zákonného predkupného práva osobitnú úpravu, na základe analógie
legis vyplývajúcej z § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, do úvahy prichádza všeobecná úprava

o predkupnom práve vyplývajúca z § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie pri
porušení predkupného práva stanovuje primárne všeobecné pravidlo, ktorým je oprávnenému daná
možnosť na nadobúdateľovi domáhať sa buď ponúknutia veci na kúpu alebo toho, aby mu zostalo
zachované predkupné právo. Sekundárnym oprávnením z porušenia predkupného práva je právo
oprávneného na reparáciu protiprávneho stavu t. j. navrátením do pôvodného stavu, k čomu slúži inštitút
dovolania sa relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka). Obe možnosti sa však vzájomne

vylučujú.

39. V danom prípade žalobca z dôvodu porušenia jeho predkupného práva právnymi predchodcami
žalovaných 1/ a 2/ sa žalobným návrhom voči nadobúdateľom domáhal nahradenia prejavu vôle
žalovaných 1/ a 2/ k uzavretiu kúpnej zmluvy v znení: ,, Predávajúci predávajú a kupujúci kupuje

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. S. , zapísané na Okresnom úrade Poltár, odbor katastra na
LV č. XXX ako pozemky registra „C" parcelného č. XXXX/X lesný pozemok o výmere 16 782 m2,
parcelného č. XXXX/X lesný pozemok o výmere 22 000 m2, parcelného č. XXXX/X lesný pozemok o
výmere 35 479 m2 na mene žalovaných spolu v podiele 2 / 4 -ín a to za rovnakú kúpnu cenu, za ktorú
tieto nehnuteľnosti odkúpili kúpnou zmluvou, ktorej vklad do KN bol Okresným úradom Poltár odborom

katastrálnym povolený pod J. XXX/XXXX "..

40. Podľa § 216 ods. 1 a 2 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. Súd môže prekročiť žalobný
návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu
medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

41. Podľa § 229 CSP právoplatné rozsudky ukladajúce povinnosť prejavu vôle nahradzujú tento prejav.

42. Vychádzajúc zo žalobného petitu uvedeného v bode 36, z navrhovaného textu kúpnej zmluvy
je nesporné, že žalobca sa domáhal kúpy nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX U.. Ú.. S. od

žalovaných 1/ a 2/ v rozsahu ich spoluvlastníckych podielov celkom spolu 2 / 4 -ín, teda od každého
zo žalovaných spoluvlastnícky podiel vo výške 1 /4 -iny, ktorý nadobudli kúpnou zmluvou z 21.
septembra 2017 (v spise na č. l. 44-45) od T. J. N. G. J., ktorí boli v uvedenom rozsahu podieloví
spoluvlastníci predmetných nehnuteľností. Právo disponovať so spoluvlastníckym podielom prislúcha
každému spoluvlastníkovi samostatne, pretože jeho podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastník

podieľa na právach a povinnostiach k spoločnej veci (§ 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

43. Dovolateľ k namietanému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri
riešení posúdenia otázky uvedeného spoluvlastníckeho podielu v nesprávnej výške, poukázal na
rozsudok najvyššieho súdu z 12. mája 2009 sp. zn. 2Cdo/91/2008. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že

dovolací súd zamietol dovolanie navrhovateľky, ktorá sa domáhala nahradenia prejavu vôle z dôvodu
porušenia jej predkupného práva aj nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, t. j. celého podielu
zodpovedajúceho predmetu prevodu, pričom bola podielovou spoluvlastníčkou len v rozsahu 1/4 - iny a
predmetomprevodunehnuteľnostíbolspoluvlastníckypodielvrozsahu2/4-ín. Dovolaciemuprieskumu
v danej veci podliehala otázka, či v prípade porušenia predkupného práva, keď nebol daný žiadny

priestor na dohodu ostatných spoluvlastníkov o výkone predkupného práva, sa môže jeden z nich
domáhať prevodu celého podielu - predmetu prevodu, pokiaľ ostatní spoluvlastníci (v danom prípade
jeden) zostávajú pasívni v obrane svojich práv. K tomu dovolací súd poznamenal, že ,,keďže mlčanie a
pasivitanemôževžiadnomprípadeznamenaťsúhlas,máspoluvlastník,ktorýsadomáhasvojhonároku,
právo len na pomernú časť podielu a nadobúdateľovi pripadá len taký spoluvlastnícky podiel, ktorý by

inak patril tým spoluvlastníkom (spoluvlastníkovi), ktorí by sa prevodu nedomáhali. Z toho vyplýva, že
navrhovateľka má právo vykúpiť kúpnou zmluvou prevedené spoluvlastnícke podiely len pomerne, teda
z každého predaného spoluvlastníckeho podielu 1 len polovicu, t. j. potom 1 z celku, ako správne uzavrel
odvolací súd ".44. Z okolností preskúmavanej veci však vyplýva, že žalobca si uplatňoval jemu patriaci spoluvlastnícky
podiel v rozsahu 1 /4 -iny od každého zo žalovaných 1/ a 2/. Vo vzťahu k ďalšiemu nadobúdateľovi

spoluvlastníckeho podielu I. J.A., ktorý ho nadobudol od podielového spoluvlastníka A. J., sa
žalobca porušenia predkupného práva nedomáhal, lebo predmetnou kúpnou zmluvou bol prevedený
spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1 /4 -iny na blízku osobu, ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná. K
dohode o výkone predkupného práva s ďalším podielovým spoluvlastníkom teda ani nemohlo dôjsť (§
140 veta druhá Občianskeho zákonníka). V kontexte uvedeného preto nemožno dospieť k záveru, že

by sa súdy nižších inštancií napadnutým rozhodnutím odklonili od vysloveného záveru vyplývajúceho z
rozsudku najvyššieho súdu z 12. mája 2009 sp. zn. 2Cdo/91/2008, s prihliadnutím aj na odlišné skutkové
okolnosti ako boli v preskúmavanej veci.

45. Pokiaľ žalobca vymedzil predmet sporu a to tvrdením o porušení jeho zákonného predkupného
práva, konkrétny nárok z tohto porušenia, ktorému žiadal poskytnúť súdnu ochranu, ako aj rozsah

a výšku nároku vymedzením spoluvlastníckeho podielu žalovaných spolu v rozsahu 2 /4 - ín , takto
sformulovaný žalobný petit spĺňa zákonné náležitosti pre platnosť právneho úkonu. Uvedenie rozsahu
spoluvlastníckeho podielu u každého zo žalovaných jednotlivo vo výroku rozhodnutia, ktorým sa
nahrádza prejav vôle žalovaných 1/ a 2/, preto nepredstavuje rozhodnutie ultra petitum, ani vydanie
rozhodnutia vo veci samej nad rozsah uplatneného žalobného petitu.

46. Rozčlenením uplatneného spoluvlastníckeho podielu celkom v rozsahu 2 /4 - ín, teda podľa
názoru dovolacieho súdu nedošlo k modifikácii navrhovaného textu nahradenia prejavu vôle žalovaných
s uzavretím kúpnej zmluvy, a tým ani k odklonu od právneho záveru vyplývajúceho z Cpj 237/81
uverejneného v Zborníku IV. Najvyššieho súdu ČSSR str. 381, zmysle ktorého o žalobe žiadajúcej

uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu určitého obsahu uvedeného v žalobe, môže súd rozhodnúť len
tak, že návrhu celkom vyhovie, alebo ho zamietne. Nemôže však sám obsah zmluvy modifikovať.
Vychádzajúc z uvedeného preto prípustnosť a ani dôvodnosť uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je daná.

47. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolatelia
vymedzili otázku týkajúcu sa kritérií, skutočností a okolností, ktoré treba zohľadniť pri prijatí záveru, či
ide o osobu blízku alebo nie, pretože zákon v ustanovení § 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho
zákonníka nedáva priamu odpoveď na túto otázku. Dovolatelia nesúhlasili so záverom súdov v tom,
že nešlo o prevod medzi blízkymi osobami. Dôvodili, že ustanovenie § 116 veta za bodkočiarkou

Občianskeho zákonníka v časti, v ktorej sa viaže hodnotenie vzájomného vzťahu iných osôb v pomere
rodinnomaleboobdobnomakoosôbsebenavzájomblízkychnapodmienku,žeujmu,ktorúutrpelajedna
z nich, by druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu, patrí k normám s relatívne neurčitou hypotézou,
ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, je ponechaná na úvahu súdu v každom
jednotlivom prípade. V tejto súvislosti namietali, že súdy sa nezaoberali kvalitou a intenzitou skutočných

vzájomných vzťahov v čase uzavretia kúpnej zmluvy a či ich úroveň bola taká, že by ujmu vzniknutú
jednému z nich bola druhým z nich dôvodne pociťovaná ako jeho vlastná.

48. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1
CSP, k nastolenej otázke konštatuje, že i napriek tomu, že ide o skutkovú otázku, ktorej riešenie je

výsledkomindividuálnehoposúdenia,ktorénemávšeobecnejšívýznam,vprípadeaplikácieustanovenia
§ 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka môže tak urobiť len vo vzťahu k primeranosti úvah
odvolacieho súdu ústiacich pre záver, či medzi nadobúdateľmi a ich prevodcami (T. N. G. J.Á.) išlo o
prevod spoluvlastníckych podielov medzi blízkymi osobami.

49. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a
manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke,
ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

50. V rámci druhej kategórie blízkych osôb spojenej s dôvodným pociťovaním ujmy ako vlastnej

(§ 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka) musí byť kumulatívne so vzťahom splnená
druhá podmienka, a to, že osoba by ujmu, ktorú utrpí iná osoba, dôvodne pociťovala ako vlastnú.
Podmienka pociťovania ujmy inej osoby ako ujmy vlastnej svedčí o istej kvalite a intenzite vzájomného
vzťahu, ktorý tieto osoby medzi sebou majú. Tento vzťah musí byť pritom vzájomný, to znamená, ženestačí, ak jedna z osôb by pociťovala ujmu tej druhej ako svoju vlastnú, ale musí to platiť aj opačne.
Pociťovanie ujmy niekoho iného, ako ujmy vlastnej je podmienkou subjektívnou, nestačí však iba
tvrdeniedotknutýchosôb,žeujmuinéhopociťujúakosvojuvlastnú.Práve„dôvodnosť"takéhoto„pocitu",

ktorá je explicitne vyjadrená v uvedenom ustanovení vnáša do posudzovania vzájomného vzťahu prvok
objektívnosti. Posudzovať by sa malo, či si osoby vzájomne prejavujú záujem, či si pomáhajú, ak žijú
v spoločnej domácnosti, skúmajú sa pomery, v akých spoločne žijú a pod. Napriek objektivizujúcemu
prvku „dôvodnosti" pociťovanej ujmy ako vlastnej je splnenie tejto podmienky veľmi individuálne a je
potrebné ho skúmať v každom jednotlivom prípade individuálne. Súd sa teda musí zaoberať vzťahom

posudzovaných osôb komplexne a to z hľadiska objektívneho a z hľadiska spoločenskej morálky.

51. Najvyšší súd v uznesení z 27. júna 2018 sp. zn. 5Cdo/32/2017 k posúdeniu nastolenej otázke
dovolateľmi uviedol, že ustanovenie § 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka nedáva priamu
odpoveď na túto otázku a nestanovuje žiadne presné kritériá, z ktorých by záver o tom, že ide o osobu
blízku, vyplýval. Je tomu tak preto, že každý jeden prípad je individuálny a každý jeden vzťah medzi

osobami jedinečný, založený na rôznych väzbách a okolnostiach. Aby tak rozhodnutie o existencii
blízkosti osôb bolo správne, zákonné a spravodlivé, nie je možné určiť presné hranice, kedy vzťah
týchto osôb už naberá charakter vzťahu blízkej osoby. Citované ustanovenie je totiž jednou z právnych
noriem,ktoréprávnateórianazývaprávnounormousrelatívneneurčitouhypotézou,t.j.normou,ktorých
hypotéza nie je stanovená právnym predpisom a ktorá tak prenecháva súdu na zvážení v každom

jednotlivom prípade, aby sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného
okruhu okolností. Napriek tomu je možné aspoň všeobecne uviesť, že pri prijímaní záveru súdu budú
podstatné napr. také okolnosti, aký druh vzájomného vzťahu je medzi osobami, či žijú v spoločnej
domácnosti (i keď tento znak nemusí byť ešte sám osebe určujúci), aké sú vzájomné pomery v takejto
domácnosti, či si osoby navzájom pomáhajú, zaujímajú sa o seba nielen z pohľadu majetkových

aspektov alebo ak ide o rozvedených manželov nielen z pohľadu starostlivosti o spoločné deti, či takéto
osoby prejavujú o seba záujem v závažných prípadoch, v chorobe, starobe a v núdzi. Ak bola hypotéza
právnej normy vymedzená súdom správne, nemôže byť rozhodnutie vo veci v rozpore so zákonom z
dôvodu, že neboli objasnené okolnosti ďalšie, prípadne že nebola zohľadnená iná okolnosť, ktorú v
posudzovanomprípadenemožnopovažovaťzapodstatnú,čivýznamnú.Zároveňjedôležitéaabsolútne

nevyhnutné zdôrazniť, že pre určenie vzťahu medzi osobami ako vzťahu blízkeho, budú relevantné
len tie okolnosti, ktoré tu existovali v rozhodnom čase, t. j. v prejednávanej veci v čase uskutočnenia
odporovateľného právneho úkonu dlžníkom. Akokoľvek závažné môžu byť okolnosti, ktoré nastanú po
rozhodnom čase, nemôžu byť tieto podkladom pre rozhodnutie súdu bez ďalšieho.

52. Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci je nepochybné, že medzi žalovanými 1/ a 2/
ako nadobúdateľmi a prevodcami, ide o veľmi dobrý rodinný vzťah. Súd prvej inštancie skonštatoval,
že rodina sa príležitostne stretáva, je v kontakte, poskytuje si občasnú pomoc. Takého prepojenie
však nedosahuje vyššiu intenzitu požadovanú ustanovením § 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho
zákonníka, lebo v tomto smere podľa záveru súdu prvej inštancie žalovaní neuniesli dôkazné

bremeno. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré konanie
sa riadi zásadou formálnej pravdy. Schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným
bremenom je predpokladom pre úspech v spore (§ 150 CSP). Nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť
(t. j. uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu
sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí vo veci samej. Žalovanými

posudzovaná otázka ,,blízkosti" vychádzala z ich rodinného prepojenia, dobrých rodinných vzťahov
naprieč niekoľkým generáciám rodiny J.. Nedosahuje však intenzitu blízkych osôb (občasné návštevy,
či už doma alebo v nemocničnom prostredí), preto žalovaných 1/ a 2/ nemožno považovať za tzv. iné
osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktoré sa pokladajú za osoby navzájom blízke, ak by ujmu,
ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Posúdenie tzv. iných osôb, ktoré

s prihliadnutím na objektívno-spoločenské hľadisko možno považovať za blízke osoby v preskúmavanej
veci je výsledkom zohľadnenia všetkých rozhodujúcich okolností v čase uskutočnenia prevodu (R
120/1956). Teda zhodnotením skúmania jednak subjektívneho pocitu, ako aj objektivizujúceho prvku
dôvodnosti (sp. zn. 7Cdo/281/2018, m. m. IV. ÚS 285/2018, II. ÚS 286/09, ÚS 51/2022).

53. Zhodnotením relevantných skutkových okolností v preskúmavanej veci, ktorými je dovolací súd
viazaný (§ 442 CSP) dospel teda k záveru, že namietané nesprávne posúdenie tzv. inej osoby ako
osoby blízkej nie je opodstatnené, preto dovolanie ako nedôvodné zamietol v súlade s § 448 CSP.54. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobcu vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP. Z obsahu
spisu však preukázateľne žalobcovi žiadne trovy dovolacieho konania nevyplývajú, ani mu nevznikli,

preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (R 72/2018).

55. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.