Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/40/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120205989
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2120205989.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. X. XXXX XXXX/X, D., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. G. XXXX/XX, H. I. B., 3/ G.
J. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. L. XXX, F. I. B., 4/ G. G. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.
F. N. O. G. XXXX/X, D., žalobcovia 1/ až 4/ zastúpení splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr.
Michal Antal, PhD., s.r.o., Hlavná 13, 917 01 Trnava, IČO: 55 121 071, proti žalovanému: Mesto Trnava,
Hlavná 1, Trnava, IČO: 00 313 114, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov
1/, 2/, 3/ a 4/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 38C/38/2020–95 zo dňa 2. februára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom žalovanému
nárok na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 40 ods. 1, §
112, § 113 ods. 1, § 115, § 116 ods. 1, § 145 ods. 1 a 2 zákona č. 141/1950 Sb. Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1.1.1951 do 31.3.1964 (ďalej len „SOZ“); § 135a ods. 2 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991; § 123, § 129, § 130 ods. 1, §

134 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1992 (ďalej
len „O.z.“); § 3 ods. 1, § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam /katastrálny zákon/ v znení neskorších predpisov (ďalej
len „katastrálny zákon“); § 5 ods. 1 až 3 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestom
poplatku za komunálne a drobné stavebné odpady v znení účinnom od 1.1.2005 do 30.4.2005 (ďalej
len „zákon č. 582/2004 Z.z.“); § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Vecne dôvodil, že
žalobcovia 1/ až 4/ sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 28.7.2020 domáhali určenia, že

poručiteľka - nebohá P. B., K. F., nar. XX.X.XXXX, zomr. v D. dňa X.X.XXXX, naposledy bytom M. N.
XXXX/XX, D., bola ku dňu smrti výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v okrese Trnava,
obci D., kat. úz. D., zapísanej na LV č. XXXXX ako parcela reg. „C“, parc. č. 152 - záhrada o výmere
396 m2 (ďalej aj ako „nehnuteľnosť“ alebo „pozemok“), ako aj náhrady trov konania. V odôvodnení
žaloby uviedli, že žalobcovia sú dedičmi po poručiteľke a majú za to, že pozemok, ktorý je v súčasnej
dobe zapísaný na LV č. XXXXX ako výlučné vlastníctvo žalovaného, patrí do dedičstva po ich právnej
predchodkyni. Pozemok bol pôvodne (v minulosti) v pozemkovej knihe vedený ako parc. č. 750/4 (v

pozemkovoknižnejvložkeč.XXXX).PozemokbolvnepretržitomužívanírodinyB.odpäťdesiatychrokov
minulého storočia, pričom poručiteľka (a pred smrťou jej manžela E. B. spoločne s ním) sa k tomuto
pozemku vždy správala ako k svojmu vlastníctvu. Voči držbe pozemku po celú uvedenú dobu nikdy
nikto nenamietal. Poručiteľka mala preto pozemok v nerušenej dobromyseľnej držbe vyše 60 rokov.Pokiaľ ide o vstup poručiteľky do držby pozemku, tento bol právnym predchodcom žalobcov pridelený,
ale oficiálne rozhodnutie, alebo iný právny akt alebo zmluvu k dispozícii nemajú. Z rôznych dôvodov
(hlavne z dôvodov zdravotných ťažkostí manžela poručiteľky) však prepis vlastníckeho práva nebol

doriešený zápisom do katastra (predtým pozemkovej knihy). O tom, že k prideleniu pozemku skutočne
došlo, svedčí záznam - výpis z evidenčného listu č. XXXX, z ktorého vyplýva, že poručiteľka bola spolu
s manželom zapísaná ako „Držiteľ alebo iná oprávnená osoba“. Z tohto zápisu jednoznačne vyplýva,
že v čase vstupu právnych predchodcov žalobcov do držby muselo existovať nejaké rozhodnutie,
akt alebo iný právny úkon, na základe ktorého bol aj zápis o ich držbe vykonaný. Predpokladajú, že

išlo o prídelovú listinu alebo o výmer. V čase vstupu právnych predchodcov do držby pozemku bol
tento v neužívania schopnom a zdevastovanom stave, bol plný stavebnej sute, smetí a veľkých kusov
betónu. Právni predchodcovia žalobcov pozemok po jeho pridelení vyčistili, upravili terén, doviezli naň
novú zeminu, vybudovali oplotenie, bránu, zariadili vodovodnú a kanalizačnú prípojku, vystavali drobnú
stavbu - záhradný prístrešok a po dohode s vlastníkom susedného pozemku i murovaný plot. Následne
mali v pláne na pozemku postaviť i rodinný dom, ich plány sa ale neuskutočnili pre chorobu manžela

poručiteľky, ktorý bol nútený odísť na invalidný dôchodok. Neskôr bola v lokalite nariadená stavebná
uzávera a preto právni predchodcovia žalobcov opustili zámer postaviť tam rodinný dom. Pozemok preto
dlhodobo využívali ako záhradu. O skutočnosti, že poručiteľka sa k pozemku v dobrej viere správala
ako ku svojmu vlastníctvu svedčí okrem iného i to, že za pozemok platila dane ako jeho vlastníčka.
V roku 1988 Mesto Trnava plánovalo rozšíriť cestu na K. ulici, za ktorým účelom boli vykonávané

jednania s jednotlivými vlastníkmi pozemkov na K. ulici a Mesto Trnava jednalo s poručiteľkou ako s
vlastníčkou pozemku. Poručiteľka mala dať mestu ako vlastníčka súhlas s „uvoľnením“ časti svojho
pozemku v prospech novej cesty, ale v roku 1989 bolo od plánovaného zámeru upustené. Poručiteľka,
ako i v minulosti jej manžel, sa preto evidentne k pozemku celú dobu držby správala ako ku svojmu
vlastníctvu. Počas celej doby držby - vyše 60 rokov ani raz nikto nikdy nenamietal práva ich rodiny

k pozemku. Práve naopak, aj voči orgánom verejnej moci (vrátane mesta) vždy vystupovali z pozície
vlastníkov. O tom, že pozemok nie je formálne vlastnícky vedený na poručiteľku, sa dozvedeli až počas
dedičskéhokonania.Posmrtimanželaporučiteľkynebolodedičstvoprejednávané,pretotútoskutočnosť
vtedy nezistili. Poručiteľka (vtedy ešte spolu so svojím manželom) vstúpili do držby pozemku v 50-
tych rokoch minulého storočia, niekedy v roku 1957, za účinnosti SOZ. Po nástupe socializmu bolo

evidovanie vlastníckeho práva zatlačené do pozadia a dôraz sa kládol na evidovanie užívacích vzťahov.
Vlastnícke právo sa v tej dobe nadobúdalo priamo zmluvou (iným aktom) a nevyžadoval sa zápis do
pozemkovej knihy. Zápis, ktorý sa mohol vykonať na žiadosť účastníka právneho úkonu za úplatu,
mal teda v tom čase len deklaratórny charakter. Práve zmena týkajúca sa vlastníckeho práva a jeho
ustupovanie užívacím vzťahom logicky spôsobila, že poručiteľka (vtedy ešte so svojím manželom) bola

zapísaná „len“ ako „Držiteľ alebo iná oprávnená osoba“ a nikdy nepovažovali za potrebné riešiť zápis
v pozemkovej knihe. Dôkazná situácia dostatočne preukazuje to, že právni predchodcovia žalobcov a
neskôr už len poručiteľka vykonávala nad pozemkom dlhodobú dobromyseľnú držbu, ktorá sa opiera o
dostatočný, tzv. putatívny titul. Z dôvodu absencie právnej úpravy nebolo možné vlastnícke právo podľa
Občianskeho zákonníka z roku 1964 nadobudnúť vydržaním a to ani v prípade, ak vydržacia doba začala

plynúť pred 1.4.1964. Novela Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. upravila inštitút vydržania do
dnešnej podoby a práve na základe týchto ustanovení došlo k vydržaniu pozemku poručiteľkou. V danej
veci nie je dôležité presne určiť, v ktorom okamihu došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva poručiteľky
vydržaním, keďže po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. poručiteľka
vykonávala k pozemku dobromyseľnú držbu až do svojej smrti, t. j. cca 30 rokov. Pri pochybnostiach sa

predpokladá, že držba je oprávnená. Naliehavý právny záujem vyplýva priamo zo zákona a to z výkladu
ust. § 198 ods. 1 a 2 CMP, ktorý možnosť žiadať takéto určujúce rozhodnutie priamo predpokladá a
iba takýmto spôsobom vedia žalobcovia dosiahnuť zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v
prospech poručiteľky.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že táto nie je dôvodná a navrhol ju zamietnuť.

Argumentoval tým, že dňa 1.1.1956 uzavrela Domová správa mesta Trnavy s p. E. B. nájomnú zmluvu
týkajúcu sa pozemku - záhrady s výmerou 380,86 m2 na ul. Q. R. Q. X. Na nájomnej zmluve sa
uvádza, že záhrada je rumoviskom. Dňa 14.5.1956 požiadal p. E. B. a manželka P. B. Radu MNV, odbor
miestneho hospodárstva o odpredaj tohto pozemku. V doplnku k žiadosti o odpredaj žiadateľ uviedol,
že oplotenie pozemku bolo vyhotovené na náklad Domovej správy. Ostatné úpravy pozemku vykonal

on s rodinou na svoje náklady. Ku kópii daňového priznania k dani z nehnuteľností na pozemok parc.
č. 750/4 zo dňa 22.02.2005 predloženého žalobcami uviedol, že na daňovom priznaní sa p. B. písomne
označila ako vlastník pozemku. Mestský úrad však nedisponuje žiadnym dokladom preukazujúcim, že
by bola skutočne jeho vlastníčkou. Keďže nájomný vzťah k pozemku bol založený nájomnou zmluvouz 1.1.1956, avšak nájomca nie je zapísaný v katastri, uplatňovalo mesto ako správca dane vo vzťahu k
pozemku postup § 5 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. Podľa posledného záznamu v pozemkovej knihe,
ktorý je datovaný 5.2.1957, bol uvedený pozemok zapísaný na základe ustanovenia zákona z r. 1946

do vlastníctva Československého štátu v správe MNV v Trnave, Domová správa mesta Trnavy v celosti.
Z týchto skutočnosti možno konštatovať, že žiadna kúpnopredajná zmluva nebola nikdy uzavretá a
pokračovalo užívanie predmetného pozemku na základe nájomnej zmluvy. Z informácií od Okresného
úradu - katastrálneho odboru vyplýva, že evidenčný list č. XXXX, na ktorom sú manželia B. zapísaní
ako „držiteľ alebo iná oprávnená osoba", je už len archívnym materiálom. Evidenčné listy, na ktorých sa

evidovali užívatelia, sa neaktualizujú a zaznamenávajú stav k 31.12.2004. Z výpisu z pozemnoknižnej
vložky č. XXXX vedenej pred zápisom pozemku na liste vlastníctva vyplýva, že v roku 1957 bol pozemok
parc. č. 750/4 (záhrada v intraviláne) s výmerou 385 m2 zapísaný do vlastníctva Československého
štátu, v správe MNV v Trnave, Domová správa mesta Trnavy. Z identifikácie parciel vyplýva, že citovaný
pozemok zodpovedá v súčasnosti pozemku parc. reg. „C“ parc. č. 152 záhrada s výmerou 396 m2,
ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXXX, vlastník Mesto Trnava. Do vlastníctva Mesta Trnava

prešiel pozemok pri zápise rozhodnutia o schválení ROEP (registra obnovenej evidencie pozemkov) v
r. 2011. Rozdiel vo výmerách medzi údajom v pozemkovej knihe a na liste vlastníctva odôvodnil OÚ
- katastrálny odbor novým určením výmer pozemkov v rámci technicko-hospodárskeho mapovania v
r. 1974. Nakoľko žalovaný je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník pozemku a žiadna listina
nepreukazuje, že by tomu tak nemalo byť, nemôže poskytnúť vyjadrenie, že vznikom vlastníckeho práva

(tým sa myslí v prospech osoby, ktorá si uplatňuje nárok na vydržanie) nie sú dotknuté jeho oprávnené
záujmy. Žalobcovia tvrdia, že právni predchodcovia spĺňali všetky zákonné predpoklady vyžadované
pre úspešné nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko pozemok dlhodobo nerušene užívali
v dobrej viere, že sú vlastníci a to počas zákonom stanovenej vydržacej doby. Do ich dobromyseľnej
držby následne po smrti poručiteľky vstúpili právni nástupcovia - potomkovia P. B. a E. B.. Tvrdeniu o

dobromyseľnej držbe však odporuje uzatvorená nájomná zmluva - žalobcovia mylne predpokladali, že
ideprídelovúlistinualebovýmer.Žalobcovianepreukázalidobromyseľnosťdržbypozemkuporučiteľkou,
keď uzatvorená nájomná zmluva zo dňa 1.1.1956 vyvracia všetky pochybnosti o dobromyseľnosti
držby pozemku (že patrí držiteľovi) a zápis v evidencii nehnuteľností jednoznačne svedčí v prospech
žalovaného, ktorý žalobu považuje za nedôvodnú.

Žalobcovia 1/ až 4/ v replike s argumentáciou žalovaného nesúhlasili. Potvrdili, že nedisponujú žiadnym
dokladom o nadobudnutí pozemku, ale existencia takéhoto dokladu nie je zákonným predpokladom na
nadobudnutie nehnuteľnosti vydržaním. Zákonným predpokladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním je kvalifikovaná držba a uplynutie času. Splnenie týchto predpokladov je možné preukázať i
inak ako predložením dokladov, na ktoré poukazuje žalovaný. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukazuje

na to ustanovenie § 5 zákona č. 582/2004 Z.z., ktorý určuje osobu, ktorá je daňovníkom dane z
pozemkov. Žalovaný neuznáva, že vlastníkom pozemku bola právna predchodkyňa žalobcov, ale keďže
rodina žalobcov dane za pozemok preukázateľne platila niekoľko desaťročí, túto skutočnosť žalovaný
odôvodňujetým,ževrajmestoakosprávcadanevovzťahukpredmetnémupozemkuuplatňovalopostup
podľa § 5 ods. 3 zák. č. 582/2004 Z. z. Takéto vysvetlenie žalovaného trpí závažnou vadou. Žalovaný

tým v podstate priznáva, že nemal vedomosť o tom, kto je vlastníkom daného pozemku a pri správe
daní sa za vlastníka pozemku nepovažoval. Rodina žalobcov daň z nehnuteľnosti uhrádzala, pretože sa
cítila byť vlastníkom a preto sa ich predchodkyňa označila v daňovom priznaní za vlastníka pozemku. Je
objektívnym faktom, že dňa 1.1.1956 bola nájomná zmluva k pozemku právnymi predchodcami žalobcov
skutočne uzatvorená. Je ale taktiež faktom, že títo podnikli už v mesiaci máj roku 1956 aktívne oficiálne

kroky k nadobudnutiu pozemku (ich žiadosť o odpredaj stavebného pozemku zo dňa 14.5.1956). Na
danú žiadosť, keďže bola oficiálne evidovaná, bola uskutočnená nejaká odpoveď (to podporuje i fakt, že
žiadosť bola následne dopĺňaná). Doklady o odpovedi sa nezachovali, ale o výsledku môžu dostatočne
napovedať nasledujúce fakty, a to nájomné z nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 1.1.1956 sa malo začať
uhrádzať od roku 1957, toto však nikdy uhrádzané nebolo a to napriek tomu, že rodina pozemky užívala

cca 70 rokov. Nikto nájomné nikdy nepožadoval a za celú dobu užívania nebol nikto z rodiny ani raz
vyzvanýkvyprataniualeboodovzdaniupozemku.Privýkonesprávydanísamestoevidentnenecítilobyť
vlastníkom pozemku, keď malo postupovať podľa § 5 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. Nie je zachovaná
žiadna negatívna odpoveď na žiadosť právnych predchodcov žalobcov o odkúpenie pozemku a to
napriek tomu, že žiadosť o odkúpenie s doplnením archivovaná je. Je absolútne nelogické tvrdiť, že k

užívaniu pozemku dochádzalo na základe nájomnej zmluvy z 1.1.1956. Všetci rodinní príslušníci, ktorí
boli v čase vstúpenia do držby dospelí, už nežijú. Žalobcovia boli buď deti, alebo ešte nežili. Informácie
majú teda sprostredkované, ale nikto z nich nemal ani len vedomosť o tom, že k danému pozemku
bola niekedy spísaná nájomná zmluva. Právni predchodcovia ju nikdy nespomínali, čo je len logické,ak ich právo užívania pozemku od nej neodvodzovali. Naopak, tvrdili, že pozemok im patrí a tento
nadobudli od mesta (MNV). V reťazci udalostí, ktorý sa týka držby pozemku, došlo na základe žiadosti
právnych predchodcov žalobcov k udalosti, na základe ktorej sa títo domnievali, že sú vlastníci. Či už

išlo o prídel, o kúpu alebo čosi iné. Táto skutočnosť nebola vnesená do pozemkovej knihy, čo však
v tom čase nebolo ničím neobvyklým, keďže zápis mal len deklaratórny charakter. Bývalá susedka,
pani O. G. potvrdila, že jej stará mama mala vedomosť o tom, že manželia B. pozemok kúpili. Zároveň
potvrdila, že nikto ich vlastnícke právo nespochybňoval a že vždy vystupovali ako vlastníci. Je nesporné,
že právni predchodcovia žalobcov užívali pozemok cca 70 rokov. O skutočnosti, že tento nebol oficiálne

„napísaný“ na poručiteľku zistili až pri dedičskom konaní. Ich právna predchodkyňa sa až do svojej smrti
považovala za vlastníčku, platila za pozemok dane a tento užívala. Je pravdou, že nevedia preukázať
putatívny právny titul v podobe listiny, ale na základe tvrdení sporových strán a listinných dôkazov bol v
prejednávanej veci založený taký skutkový stav, z ktorého možno rozumne uzavrieť, že omyl právnych
predchodcov a neskôr omyl P. B. v to, že je vlastníčkou, je ospravedlniteľný. Právni predchodcovia
žalobcovstúpilidodržbypozemkunazákladenájomnejzmluvyz1.1.1956,pričomnájommalbyťplatený

od roku 1957. Dňa 14.5.1956 právni predchodcovia požiadali o odkúpenie pozemku - pričom uvedená
listina je archivovaná a rovnako je archivovaný i doplnok k tejto žiadosti, ďalší vývoj záležitosti nie je
známy, iné doklady sa nezachovali. Z nejakého dôvodu nedošlo zo strany právnych predchodcov k
plateniu nájomného a toto od nich nikto nepožadoval 70 rokov. Za pozemok poručiteľka riadne plnila
daňovú povinnosť, pričom bola registrovaná na platenie daní z dôvodu vlastníctva pozemku. V rodine

žalobcov bolo známe, že pozemok bol nadobudnutý od mesta a manželia B. tam plánovali stavať rodinný
dom. K tomuto nedošlo pre chorobu a neskôr smrť E. B.. Z predloženého čestného prehlásenia pani
G. vyplýva, že jej stará mama mala vedomosť o tom, že manželia B. pozemok od mesta odkúpili. Nikto
nikdy nespochybňoval vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov a ich právo pozemok užívať. Z
vyjadrenia žalovaného vyplýva, že mesto sa k pozemku správalo v zmysle dikcie ust. § 5 ods. 3 zák. č.

582/2004 Z. z. a teda minimálne v súvislosti so správou daní sa nepovažovalo za vlastníka. Na základe
uvedeného žalobcovia tvrdia, že ak ich právni predchodcovia nenadobudli pozemok na základe stratenej
prevodnej zmluvy alebo prídelu (prípadne iným spôsobom), tak ich omyl v existenciu ich vlastníckeho
práva bol vzhľadom na vyššie uvedené, ako i na celkovú dobu užívania - v podstate jeden celý ľudský
život - ospravedlniteľný a ich držba bola preto oprávnená a dobromyseľná a spôsobilá k tomu, aby na

jej základe došlo k vydržaniu.
Žalovaný v duplike poukázal na to, že žalobcovia nedisponujú dokladom o nadobudnutí pozemku z
minulosti. V prípade tohto sporu nejde o držbu kvalifikovanú, ktorej predpokladom je o.i. oprávnenosť,
ktorá sa od detencie (faktického ovládania veci s vedomím, že ide o cudziu vec) líši tým, že držiteľ
nakladá s vecou ako s vlastnou a so zreteľom na všetky okolnosti a povahu konkrétneho prípadu

je dobromyseľný, že mu právo patrí. Doterajšie tvrdenia žalobcov však tomu nenasvedčujú. Dobrá
viera sa neposudzuje z pohľadu držiteľa a vychádzajúc z jeho subjektívneho presvedčenia, ale na
základeposúdeniaobjektívnychskutočnostínezávislýchodvôledržiteľaanezávislýchnajehoskutočnej
vedomosti o tom, že mu právo patrí alebo nepatrí. Pri správe dane z nehnuteľnosti je v prvom rade
potrebné určiť daňovníka, ktorý môže byť odlišný od vlastníka, preto pre určenie, či ide o daňovníka

podľa § 5 ods. 1, 2 alebo 3 (pani B. v daňovom priznaní vyplňovala údaje o daňovníkovi), je pre tento
spor irelevantné. Osoba, ktorá nehnuteľnosť skutočne užíva, bola známa a daňovník má možnosť
správcovi dane vždy v rámci daňového konania hodnoverne preukázať, že je vlastníkom nehnuteľnosti,
čo sa však v tomto prípade nikdy nestalo. Pretože v evidencii nehnuteľností (výpis z evidenčného listu
XXXX) boli manželia B. uvedení ako „Držiteľ alebo iná oprávnená osoba“ a nie „nájomca“, postupoval

správca dane určením daňovníka podľa § 5 ods. 3 uvedeného zákona. Žalobcovia sami uvádzajú,
že je objektívnym faktom, že nájomná zmluva z 1.1.1956 bola ich právnymi predchodcami skutočne
uzatvorená. Sú preto potom prinajmenšom spochybniteľné tvrdenia žalobcov o tom, že sa domnievajú,
že na základe žiadosti o odpredaj pozemku zo 14.5.1956, údajne došlo k odpovedi na túto žiadosť
(či už pozitívnu alebo negatívnu). Keďže však žiadnym hodnoverným spôsobom nemôžu preukázať

čo i len odpoveď na túto žiadosť, nieto ešte právny úkon, ktorým by došlo k nadobudnutiu pozemku,
žalovaný považuje túto skutočnosť za veľmi vysokú dôkaznú núdzu zo strany žalobcov, ktorú objektívne
nie je možné žiadnym spôsobom konvalidovať. Predložené čestné prehlásenie pani O. G. v tomto
smere uvedenú dôkaznú núdzu žalobcov nie je objektívne spôsobilé zvrátiť. Vlastníctvo nehnuteľností
je veľmi významnou majetkovou právnou skutočnosťou dôležitou pre vlastníka, ktorej dôkaz by jej

vlastník vo vlastnom záujme mal vždy hodnoverne preukázať. Údaje o vlastníctve pozemku z evidencie
nehnuteľností tak doposiaľ vždy svedčili a svedčia v prospech žalovaného.
Žalobcovia v stanovisku k duplike poukázali na právnu argumentáciu týkajúcu sa dobrej viery, jej
posudzovanie a existenciu omylu. V tejto súvislosti je podľa žalobcov možné na danú situáciu aplikovaťjudikatúru ohľadne kolízie princípov nemo plus iuris a bona fidei, napr. nález I. ÚS 549/2015 a tzv.
test proporcionality. Uviedli, že dobromyseľnosť právnej predchodkyne v konaní preukazujú nepriamo
pomocou viacerých čiastkových dôkazných prostriedkov, ale existenciu dôkaznej núdze zapríčinil sám

žalovaný svojou pasivitou a nedbalosťou. Žalovaný sa totiž bez akýchkoľvek pochýb správal ako
ukážkový nedbalý vlastník, ktorý vyše 60 rokov neprejavil o svoje vlastníctvo žiaden záujem. Žalovaný
teda svojou nedbalosťou zapríčinil, že vec sa rieši až teraz, po smrti právnej predchodkyne, keďže až
na základe dedičského konania zistili, že pozemok, ktorý považujú za „rodinný“ v podstate celý ich
život nebol v katastri nehnuteľností zapísaný na ich právnu predchodkyňu. V tejto súvislosti analogicky

poukázali na doktrínu, ktorú založili ako Najvyšší súd SR, tak i Ústavný súd SR (najmä v konaniach
týkajúcich sa kolízie princípov „nemo plus iuris“ a „bona fidei“), podľa ktorej „vyššie riziko má niesť
nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere.“ Napriek tomu, že nedisponujú žiadnym právnym
dokumentom, ktorý by bolo možné považovať za putatívny právny titul, pri komplexnom posúdení
všetkých okolností a čiastkových dôkazov, ktoré v konaní predložili, tieto utvárajú ucelený a presvedčivý
obraz, ktorý viac ako spravdepodobňuje, že ich právna predchodkyňa bola naozaj v dobrej viere

presvedčená v to, že predmetnú nehnuteľnosť vlastní a užíva ako vlastníčka po práve. Predpoklad
existencie jej dobromyseľnosti je posilňovaný o to viac, že nikto jej domnelé vlastnícke právo vyše 60
rokov nespochybňoval. Nikto sa k danému pozemku nehlásil, a to ani žalovaný, ktorý teraz tvrdí, že
právna predchodkyňa žalobcov bola údajne len nájomníčka. Napriek tomu však od nej nájomné nikdy
nepožadoval. Ak by v minulosti v 50- tych rokoch minulého storočia naozaj nedošlo k okolnostiam, ktoré

by odôvodňovali presvedčenie právnej predchodkyne, žalovaný by si určite svoje vlastnícke právo k
nehnuteľnosti bol uplatňoval. Nešlo totiž o nejakú ornú pôdu na periférii katastra mesta, ale o pozemok v
širšom centre, ktorého hodnota ani zďaleka nie je zanedbateľná. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
po právnom posúdení veci a po vykonaní ústavného testu proporcionality nemožno dôjsť k inému záveru
ako k tomu, že ponechanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je nielen morálne a spravodlivé ale i v

súlade s právom.
Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil tento skutkový stav veci: Žalobcovia 1/ až 4/ sú
právnymi nástupcami po poručiteľke P. B., zomr. X.X.XXXX. Žalovaný je výlučným vlastníkom parcely
registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape s parcelným č. 152 o výmere 396 m2, druh pozemku
záhrada, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXXX pre katastrálne územie D. (pozemok). V spätnej

identifikácii parciel v časti A (stav podľa pozemkovej knihy, prípadne listiny) je uvedené katastrálne
územie D., Pkn. vložka XXXX, parcelné č. 750/4, druh pozemku záhrada, výmera 385 m2, v časti C (stav
podľa údajov registra CKN) parcelné č. 152, druh pozemku záhrada, výmera 396 m2 a v časti D (vlastník,
nájomca, držiteľ a iná oprávnená osoba) iba číslo LV XXXXX, bez uvedenia mena vlastníka. Vo výpise z
katastra nehnuteľností - výpise z evidenčného listu č. XXXX - zo dňa 25.5.2004 pre katastrálne územie

D., parcelné č. 152, výmera 396 m2, druh pozemku záhrada sú ako držiteľ alebo iná oprávnená osoba
evidovaní B. E. a P., K. F., K.. Okresný úrad Trnava, katastrálny odbor v odpovedi z 20.1.2020 uviedol,
že parcela registra „C“ č. 152 - záhrada o výmere 396 m2 katastrálne územie D. bola zapísaná do listu
vlastníctva (LV) č. XXXXX v prospech Mesta Trnava v celosti pod číslom zmeny 6201/11 pri zápise
rozhodnutia o schválení ROEP. Vo výpise z ROEP sa ako titul nadobudnutia uvádza pozemkovoknižná

vložka č. XXXX, č.d. 477/57 - Záznam Zn. MH/1957/9 a § 8 zák. č. 10/128/1496 Zb. Rozdiel vo výmere
11 m2 je spôsobený novým určením výmer pozemkov v rámci technicko-hospodárskeho mapovania v
r. 1974. Vo veci vedenia evidenčného listu č. XXXX doplnili, že dňom 1.1.2005 sa vypustilo z evidencie
katastra evidovanie užívacích vzťahov, to znamená, že evidenčné listy, na ktorých sa užívatelia evidujú,
sú už iba archívnym materiálom, neaktualizujú sa a zaznamenávajú stav k 31.12.2004. Z výpisu z

pozemkovoknižnej vložky č. XXXX pre D. vyplýva, že v časti A majetková podstata sa uvádza pod č. 1
ako občiansky majetok záhrada s parcelným č. 750/4 o výmere 385 m2, v časti B vlastníctvo sa uvádza
pod č. 4, že dňa 5.2.1957 došlo k vkladu vlastníckeho práva pre československý štát v správe MNV v
Trnave, Domová správa mesta Trnavy v celosti, a to na základe záznamu Miestneho národného výboru
v Trnave zo dňa 4.2.1957 na základe § 8 zák. č. 10/128/1946 Sb. Predchádzajúcimi vlastníkmi, pod

poradovým č. 3 boli uvedení manželia S. a R. T., ktorí vlastníctvo nadobudli dňa 9.7.1938 na základe
kúpnej zmluvy. Dňa 1.1.1956 bola uzavretá nájomná zmluva medzi Domovou správou mesta Trnava ako
majiteľom a E. B. ako nájomníkom, ktorej predmetom nájmu bola záhrada o výmere 380 m2. Zo žiadosti
manželov B. zo dňa 14.5.1956 vyplýva, že požiadali Radu MNV, odbor miestneho hospodárstva v Trnave
o odpredaj stavebného pozemku, ktorý má plochu 380 m2. Žiadosť odôvodnili tým, že majú záujem

si tam postaviť rodinný dom, pričom pozemok majú v prenájme od 1.1.1956 od Domovej správy, kde
majú uzavretú riadnu nájomnú zmluvu. Pozemok bol prenajatý ako rumovisko, na ktorom sa nachádzalo
staré železo, hrdzavé plechovice, odpadky, ktoré s rodinou odstránili a pustý pozemok obhospodárili. Z
nedatovaného doplnku k žiadosti vyplýva, že po vyčistení stavebného pozemku si dali naviezť zeminua opravili bránu na vlastný náklad, oplotili pozemok, ktoré bolo na náklady Domovej správy. Manžel
právnej predchodkyne žalobcov E. B. uhradil faktúru za montáž vodomeru na ul. U. G. v D. v sume
126,60 Kčs, čo bolo preukázané faktúrou č. 30/04-1960. Mesto Trnava, mestský úrad potvrdil dňa

18.11.2004, že p. P. B. má od roku 1993 podané daňové priznanie k dani z nehnuteľností za pozemok
- záhrada, parcela č. 750/4 o výmere 380 m2 a nemá nedoplatok na dani z nehnuteľností. Z daňového
priznania k dani z nehnuteľností z 21.2.2005 vyplýva, že ho podala predchodkyňa žalobcov, p. P. B. k
pozemku v katastrálnom území D., číslo parcely 1750/4, druh pozemku „C“, popis pozemku záhrada,
právny vzťah - vlastník, výmera pozemku 380 m2, znížená daň vypočítaná vo výške 152 Sk. O. G.,

nar. XX.X.XXXX v čestnom prehlásení z 15.2.2021 uviedla, že v rokoch 1979 až 1993 bývala na K.
ulici a poznala aj manželov P. a E. B., ktorí dlhodobo užívali susedný pozemok. Má vedomosť o tom,
že rodina B. kúpila predmetný pozemok od mesta ešte pred tým ako tam bývala. Povedala jej to, teraz
už nebohá, jej stará matka. Má tiež vedomosť, že rodina B. na predmetnom pozemku plánovala stavať
rodinný dom. Manželia B. sa k nehnuteľnosti správali vždy ako ku svojej a podľa jej vedomostí i všetci
susedia ich považovali za vlastníkov. E. M., nar. XX.X.XXXX v čestnom prehlásení uviedla, že v rokoch

1996 až 1997 poskytla dočasné ubytovanie v jej rodinnom dome p. P. B., nakoľko bola nútená novým
majiteľom opustiť byt. V tom čase bola účastná rozhovoru menovanej a jej matky, že koncom 50-tych
rokov jej rodičia požičali manželom B. peniaze na kúpu pozemku na K., aby si mohli postaviť nový dom.
Dozvedela sa aj to, že po infarkte p. B., ktorý zostal na invalidnom dôchodku, sa menovaná zamestnala
ako predavačka v galantérii a strihovej službe, aby mohli pôžičku splácať. Výšku pôžičky ani dobu

splácania si už nepamätá. Žalobca 1/ pri výsluchu uviedol, že mal 12 rokov, keď sa prvý krát s otcom
dostal na predmetný pozemok, bolo to okolo roku 1957. Vtedy mu otec povedal, že ho kúpili. Pozemok
bol v tom čase rumoviskom a bolo potrebné ho pripraviť k užívaniu. Rodičia chceli stavať dom, vypožičali
si peniaze od známych. Začali prípravy pozemku na stavbu rodinného domu, zabezpečili natiahnutie
kanalizácie, vodovodu. V roku 1961 dostal otec infarkt, následne zostal na invalidnom dôchodku a pre

rodinu nebolo možné z finančných dôvodov pristúpiť k realizácii stavby. Bolo treba vrátiť peniaze, ktoré
si požičali od známych. Matka preto začala pracovať ako predavačka, aby to vedeli splácať. Peniaze,
ktoré si ich rodina požičala, boli použité na kúpu pozemku, takú má vedomosť. A na prípravné práce
súvisiace s úpravou pozemku. Počas socializmu nikdy neplatili nájomné. Niekedy v roku 1991 im matka
uviedla, že bola zavolaná na MNV, že jej bola vyrubená daň, ktorú platila až do smrti. Okolo roku 1985

mala byť matka zavolaná na mesto z dôvodu, že bolo v pláne vybudovanie cesty, ktorá mala zasahovať
a zaberať predmetný pozemok. Mal informáciu, že im mal byť poskytnutý za to náhradný pozemok,
avšak následne sa táto výstavba cesty nerealizovala. Boli v tom, že pozemok je ich, užívali ho po celé
obdobie a aj po roku 1991, kedy bola vyrubená daň, ktorú pravidelne platili, nakoľko boli v tom, že ju
platia za ich pozemok. Na katastri nehnuteľností si zápis vlastníckeho práva neoverovali z toho dôvodu,

že boli presvedčení, že pozemok je ich. Žalobca 2/ pri výsluchu vypovedal, že v čase, keď mali rodičia
nadobudnúť pozemok, bol ešte malé dieťa. Začal to vnímať až keď mal 6, možno 8 rokov. To bolo po
roku 1961, vtedy dostal otec infarkt, ktorý bol silný a nebolo možné, aby pokračovali prípravné práce,
ktoré dovtedy prebiehali. Všetko a pozastavilo a prípravné práce prestali. Počas celej doby zo strany
rodičov vždy počul ako sa vyjadrovali o ich záhrade, ich pozemku, ich parcele. Daň, ktorá bola matke

neskôr vyrubená, platil on pravidelne, pričom na doklade bola matka uvádzaná ako vlastník. Čo sa týka
pôžičky, ktorá mala byť rodičom poskytnutá na kúpu pozemku a ostatné čistiace práce, tam si okolnosti
jej poskytnutia nepamätá pre nízky vek. Vie ale, že rodičia splácali pôžičku, ktorú im poskytla mamina
sestra pani G. V., matka pani M.. Vie to, pretože sa ako sestry často stretávali a počul ako sa o tom
rozprávali. Nepamätá si, že by niekto rozprával o nejakom nájomnom vzťahu alebo nájomnom, nič také

nezaregistroval. Počas celého obdobia, čo platil dane, nikto z mesta neuviedol, že by pozemok nebol ich.
Čosatýkastavbycesty,ktorásamalauskutočniťamalbyťzabranýajichpozemok,pamätásiakomatka
uviedla túto skutočnosť s tým, že prídu o pozemok, ktorý vlastnili. Nevedel, že matka nie je zapísaná ako
vlastník daného pozemku, to sa dozvedel až po jej smrti, počas dedičského konania. Počas celej doby
nebol dôvod overiť si, či je matka vlastník daného pozemku. Nepotrebovali s nehnuteľnosťou nakladať,

nechceli to predať. Matka nechcela riešiť disponovanie alebo prevod a keďže bola vyrubená daň, túto
zaplatili. Nepovažoval za potrebné predtým ako zaplatí daň, zisťovať a overovať si v katastri vlastníctvo.
Žalobca 3/ uviedol pri výsluchu, že poručiteľka bola jeho babka, ktorá ho vychovala. Pamätá si, že s
ňou všade chodil, často chodili na predmetný pozemok, kde chovala aj zvieratá. Čo sa týka okolnosti
okolo roku 1985, kedy sa mala stavať cesta, bol vtedy s babkou na úrade, kde dostala predvolanie

ako vlastník, pričom jej bolo oznámené, že sa bude stavať cesta, ktorá bude zasahovať do pozemku.
Pamätá si, keď babka vyšla z úradu, že si sadli, plakala, nakoľko nechcela o pozemok prísť. Babka bola
dobrý, úprimný človek, jednoduchá žena, ktorá si nemala dôvod, resp. nevedela vo svojom veku overiť
skutočnosti na katastri nehnuteľnosti. Babka by nikoho neoklamala. Mal záujem si na danom pozemkuotvoriť ambulanciu, avšak po smrti babky zistili, že pozemok jej nepatril, pretože nebola zapísaná ako
vlastník. Svedkyňa O. G. pri výsluchu uviedla, že jej dedo býval na adrese K. M. D., keď mala 17 rokov išli
tam bývať s mamou. Celé to bol jeden pozemok aj pozemok s B.. V čase, keď mali jej starí rodičia záujem

o celý pozemok, čiže aj o susediacu časť, boli sa dopytovať zrejme na MNV a tam im bolo povedané, že
túto časť už nemôžu dostať, nakoľko ju majú B.. Keď žiadali o stavebné povolenie, oslovovali aj susedov,
teda aj B.. List vlastníctva od nich nežiadali. Dom stavali niekedy okolo roku 2004. Dokladali súhlas
p. P. B.. Svedkyňa nevedela presne uviesť akým spôsobom mali B. danú nehnuteľnosť nadobudnúť,
či kúpou alebo darom. Vie ale, že manželia B. mali záujem na danom pozemku stavať. Do času, kým

sa dozvedela o tomto konaní, si myslela, že susedný pozemok vlastnia B., nakoľko tam dovtedy nikto
iný nebol. B. tento pozemok užívali, mali tam záhradu. Svedkyňa E. M. uviedla, že žalobca 1/ je jej
bratranec a ostatní žalobcovia sú jej rodina. Matka žalobcov 1/ a 2/ bola jej teta. V roku 1996 poskytla
tete dočasné ubytovanie. S jej matkou často debatovali a pri jednej takej jednej debate bola prítomná,
keď sa rozprávali o tom, ako jej rodičia požičali peniaze manželom B. na kúpu pozemku. Vedela o tom
aj predtým, pretože to často spomínala jej babka (matka p. B. a jej matky), keď ešte žila. Teta (P. B.)

bola domáca a musela ísť do práce kvôli tomu, aby vedeli splácať ten dlh, pretože strýko (manžel P. B.)
dostal infarkt. Celá rodina boli v domnienke, že pozemok je ich vlastníctvo, roky to užívali. Pozemok bol
súčasťou života rodičov žalobcov 1/ a 2/, chovali tam zvieratá, chodili tam oddychovať, tak sa k nemu
správali, mali tam záhradku. Myslí, že tam chceli stavať, tak sa to spomínalo. Len potom strýko dosť
skoro zomrel. Nevie, či pôžička na kúpu pozemku bola splatená, myslí si, že áno, pretože teta začala

robiť. Tá pôžička bola niekedy koncom 50. a začiatkom 60. rokov. Vie to podľa toho, kedy teta začala
robiť, čo bolo okolo 60. rokov.
Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver, že žaloba nie je dôvodná. Mal
za preukázané, že poručiteľka v roku 1956 spolu s manželom E. B. uzavreli dňa 1.1.1956 nájomnú
zmluvu s Domovou správou mesta Trnava ako majiteľom. Nájomná zmluva bola uzavretá s účinnosťou

od 1.1.1956 do odvolania. Súd preto ustálil, že titulom, na základe ktorého právni predchodcovia
žalobcov užívali predmetný pozemok bola nájomná zmluva. Z predložených listín síce vyplýva, že
právni predchodcovia žalobcov (manželia B.) dňa 14.5.1956 požiadali Radu MNV, odbor miestneho
hospodárstva v Trnave o odpredaj predmetného pozemku, ale v konaní nebolo preukázané, že by k
odpredaju následne došlo. Z posledného záznamu v pozemkovej knihe zo dňa 5.2.1957 je zrejmé,

že predmetný pozemok bol zapísaný na základe ustanovenia zákona z roku 1946 do vlastníctva
Československého štátu v správe MNV v Trnave, Domová správa mesta Trnavy v celosti. Žiadny ďalší
záznam sa v knihe nenachádza. Súd poukázal na datovanie zápisu dňom 5.2.1957, pričom žiadosť
o odpredaj predmetnej parcely bola právnymi predchodcami žalobcov datovaná dňom 14.5.1956.
Užívanie pozemku právnymi predchodcami podľa názoru súdu potom pokračovalo na základe uzavretej

nájomnej zmluvy z 1.1.1956. Z ust. § 112 SOZ vyplýva, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísaným
v pozemkovej knihe sa zapíše do tejto knihy, čo v danej veci preukázané nebolo. Nebola preukázaná
ani existencia iného právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov,
či už kúpna zmluva, prídelová listina alebo výmer. Súd mal tak za to, že právni predchodcovia vstúpili
do užívania spornej nehnuteľnosti na základe nájomnej zmluvy a k predchodu vlastníckeho práva na

základe kúpnej zmluvy nedošlo. Podľa názoru súdu nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti titulom
kúpy nemožno mať za preukázané ani z výpovedí žalobcov a svedkov. Výpovede žalobcov 1/, 2/ a
3/ ani svedkýň nepreukazujú uzavretie samotnej kúpnej zmluvy. Tvrdená existencia pôžičky právnych
predchodcov žalobcov za účelom kúpy pozemku a jeho zveľadenia nepreukazuje uzavretie samotnej
kúpnej zmluvy. Navyše zákon platný v čase údajného uzavretia kúpnej zmluvy (v roku 1957) síce

nevyžadoval na prechod vlastníckeho práva zápis v pozemkovej knihe, a teda vlastníctvo sa v tom
čase nadobúdalo už uzavretím zmluvy, ale v prípade ak došlo k prevodu nehnuteľností, zapísal sa tento
prevod do pozemkovej knihy. Je nelogické, že ak daná parcela bola riadne evidovaná v pozemkovej
knihe a bol tam dňa 5.2.1957 zapísaný ako vlastník Československý štát, v správe MNV v Trnave,
Domová správa mesta Trnavy po predchodcoch S. a R. T., že by v prípade ďalšieho prevodu (na

základe zmluvy) nedošlo k zápisu, prípadne by sa nezachovala ani neskoršia kúpna zmluva, keď sa
zachovala nájomná zmluva ako aj žiadosť o odpredaj. Právnym predchodcom žalobcov nemožno uprieť,
že pozemok zveľadili, ale právny titul, na zákale ktorého by došlo k prechodu parcely do ich vlastníctva,
v konaní preukázaný nebol. Skutočnosťou preukazujúcou, že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo nie je ani
to, že p. B. zriadil vodovodnú prípojku a ani to, že p. B. neskôr platila daň z nehnuteľnosti. Vodovodnú

prípojku si mohli právni predchodcovia zriadiť aj v prípade ak boli „len“ užívateľmi pozemku. Takisto
čo sa týka platby dane z nehnuteľností, tak nebolo preukázané, že by právna predchodkyňa bola na
platenie dane nejakým spôsobom vyzývaná zo strany správcu dane a predložené daňové priznanie
je vyplnené samotnou právnou predchodkyňou, kde ona sama zaškrtla políčko, že je vlastníkom.Uvedená skutočnosť však samotná neznamená, že objektívne aj vlastníkom bola. V roku 2004 sa
z katastra nehnuteľnosti dalo jednoducho zistiť, kto je vlastníkom tej ktorej parcely. Následne potom
vyznieva logicky argumentácia žalovaného, že osoba, ktorá nehnuteľnosť skutočne užívala, bola známa

a daňovník má možnosť správcovi dane vždy v rámci daňového konania hodnoverne preukázať, že je
vlastníkom nehnuteľnosti. Keď potom podľa evidencie nehnuteľností (výpis z evidenčného listu XXXX)
boli právni predchodcovia žalobcov uvedení ako držiteľ alebo iná oprávnená osoba a nie nájomca,
postupoval správca dane určením daňovníka podľa § 5 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. Mesto Trnava ako
správcadanepovažovalopredchodcovžalobcovniezavlastníka,aleibazaužívateľa.Súdsanestotožnil

s argumentáciou žalobcov, že ich dôkazná núdza bola zapríčinená konaním žalovaného, jeho pasivitou
a nedbalosťou. V konaní nebola preukázaná nedbalosť žalovaného ako vlastníka, keď súd skutočnosť,
že žalovaný „nechal“ právnu predchodkyňu žalobcov predmetný pozemok užívať hodnotiť (pozn.
odvolacieho súdu - zrejme „nevyhodnotil“) ako jeho nedbalosť či pasivitu. Z predložených listín mal súd
jednoznačne za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov vstúpili do užívania pozemku titulom
nájomnej zmluvy z roku 1956, z čoho vyplýva ich vedomosť o nájomnom vzťahu, na základe ktorého aj

nehnuteľnosť zveľadili. Skutočnosť, že došlo k uzavretiu zmluvy v konaní preukázaná nebola. Uzavretie
kúpnej zmluvy, predmetom ktorej by mal byť sporný pozemok, nie je podľa súdu preukázaná tvrdenou
pôžičkou právnych predchodcov žalobcov, z ktorej mala byť financovaná kúpa pozemku. Navyše
existencia pôžičky právnej predchodkyne žalobcov nebola preukázaná, keďže tvrdenia strán a svedkýň
sú len „z počutia“, pričom priamo sa nevedeli vyjadriť ani k výške ani k splatnosti, uvádzali len, že taká

pôžička mala existovať. Dobromyseľnosť držby právnymi predchodcami nemožno mať za preukázanú
ani tým, že rodina B., ako aj susedia boli presvedčení, že im pozemok patrí. Takisto tvrdenie, že
poručiteľka ako domnelá vlastníčka viackrát dokladala súhlas susedom v rámci stavebných konaní nebol
preukázaný a ani tvrdenie, že rodičom svedkyne O. G. bolo na MNV povedané, že susediaci pozemok
si nemôžu odkúpiť, pretože patrí B.. Toto tvrdenie bez ďalšieho môže znamenať aj to, že ho užívajú a

nie, že majú k nemu vlastnícke právo, pričom mohlo dôjsť k nedorozumeniu pri interpretácii. Ak aj právni
predchodcovia žalobcov a neskôr už len samotná právna predchodkyňa, užívali nehnuteľnosť - spornú
parcelu, užívali ju z titulu existencie nájomného vzťahu a nikdy nemohli nadobudnúť presvedčenie,
že nehnuteľnosť, ktorú užívajú, je ich vlastná. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním tu
absentuje základná podmienka, a to dobromyseľnosť, teda užívanie predmetu vydržania s vedomím,

že ide o vec v mojom vlastníctve. Vo všetkých (aj skorších) právnych úpravách je základná požiadavka
vydržania rovnaká, a to, že so zreteľom na všetky okolnosti je držiteľ dobromyseľný, že mu vec patrí,
sama detencia na vydržanie nestačí. Dobromyseľnosti držby v tu prejdnávanej veci odporuje uzavretá
nájomná zmluva, pričom sa právna predchodkyňa mohla mylne domnievať, že išlo o výmer alebo
prídelovú listinu. Aj tvrdenie držiteľa, v tomto prípade právnej predchodkyne žalobcov o tom, že mu

vec patrí, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie
držiteľa bolo po celú dobu dôvodné. V predmetnej veci ale konkrétna zmluva alebo listina, ktorou by
došlo k prevodu, neexistuje. Nemožno potom dospieť k záveru, že držba bola kvalifikovaná, keďže
predpokladom kvalifikovanej držby je okrem iného aj oprávnenosť držby. Za oprávnenú držbu možno
považovaťlentakúdržbu,ktoráspĺňavšetkynáležitosti,atovôľunakladaťsvecouakovlastnou,faktické

ovládanie veci a dobrú vieru držiteľa so zreteľom na všetky okolnosti, čo zahŕňa aj nadobúdací titul, ktorý
ale absentuje. Jediným nespochybniteľným titulom užívania spornej parcely právnymi predchodcami
žalobcov je nájomná zmluva z 1.1.1956, pričom žiadnym hodnoverným spôsobom nebolo preukázané
neskoršie uzavretie kúpnej zmluvy, ktorá aj v tom čase, ak išlo o prevod nehnuteľnosti, musela mať
písomnú formu. Je nepravdepodobné, že by po následnom uzavretí kúpnej zmluvy nedošlo k zápisu

tejto skutočnosti do pozemkovej knihy, tak, ako to ustanovoval § 112 SOZ, aj keď samotný zápis by
mal len deklaratórny charakter. V konaní vykonaným dokazovaním bolo potom preukázané len užívanie
pozemku právnymi predchodcami žalobcov, ale nie titul nadobudnutia a samotné užívanie pozemku
nepreukazuje dobromyseľnosť držby. Uvedené nebolo vyvrátené ani výpoveďami žalobcov 1/, 2/ a 3/
ani výpoveďami svedkov. Žalobcovia tak neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že počas právom

stanovenej vydržacej doby bola ich právna predchodkyňa v užívaní nehnuteľností dobromyseľná, čo je
základnou požiadavkou vzniku vlastníckeho práva. K inému právnemu záveru nemohol súd dospieť ani
po žalobcami uvádzanom teste proporcionality v zmysle nálezu Ústavného súdu SR. Vzhľadom k tomu,
že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno
a v konaní nepreukázali oprávnenosť držby spornej parcely ich právnou predchodkyňou, poručiteľkou

p. P. B., žalobu v celom rozsahu zamietol.
V časti o trovách konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, §
262 ods. 1, čl. 4 ods. 2, čl. 17 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), keď žalovanému, ktorý by inak na náhradu trov konania mal nárok, nakoľkobol v konaní plne úspešný, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, nárok na náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko žalovaný náhradu trov konania nežiadal priznať a v konaní mu žiadne
trovy nevznikli, preto v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania, rozhodol o náhrade trov

žalovaného uvedeným spôsobom za použitia princípu racionálneho zákonodarcu.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podali včas odvolanie žalobcovia 1/ až 4/, s návrhom na
jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu a zároveň priznaním im nároku na náhradu trov konania,
alternatívne navrhli jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

Žalobcovia uviedli odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Vytkli súdu prvej
inštancie, že jednotlivé tvrdenia a dôkazy nesprávne vyhodnotil a preto viac krát dospel k nesprávnym
čiastkovým skutkovým a následne i právnym záverom a zároveň jednotlivé dôkazy posudzoval nelogicky
izolovane a bez akéhokoľvek zohľadnenia ich vzájomného súvisu. Prvoinštančný súd sa zároveň vôbec
nevysporiadal s viacerými tvrdeniami žalobcov a dôkazmi a tento postup zrejme vyriešil odkazom na
niekoľko rozhodnutí ESĽP a to napriek tomu, že tieto opomenuté skutočnosti považujú žalobcovia za

podstatné pre posúdenie súvislostí medzi jednotlivými dôkazmi a teda i pre rozhodnutie vo veci samej.
Súd do svojho odôvodnenia vložil svoje vlastné, ničím neodôvodnené názory, ktorými svoje závery
podporil, preto už samotný spôsob a metóda akou súd vyhodnotil vec po skutkovej a právnej stránke
sú nesprávne a arbitrárne. Žalobcovia majú za to, že v konaní boli zákonným spôsobom preukázané
nasledovné skutkové okolnosti: 1. dňa 1.1.1956 uzatvoril E. B., otec a starý otec žalobcov s Domovou

správou mesta Trnava nájomnú zmluvu k predmetnému pozemku, pričom nájomné sa malo začať platiť
od roku 1957, 2. dňa 14.5.1956 požiadali manželia E. a P. B. o odkúpenie pozemku, 3. rodičia svedkyne
E. M. požičali v danom období manželom B. na kúpu predmetného pozemku peniaze, ktoré museli byť
na niečo použité, keďže P. B. pôžičku aj reálne splácala zo svojej mzdy, 4. v roku 1957 nedošlo k začatiu
platenia nájomného a nájomné od rodiny B. nebolo nikdy nikým pýtané, 5. rodina B. užívala pozemok

nerušene vyše 60 rokov, 6. pani P. B. až do svojej smrti platila za pozemok daň, pričom k dani z príjmu
sa prihlásila z dôvodu, že je vlastník (resp. to tak uvádzala), 7. celá rodina B., ako i všetci susedia boli
presvedčení, že pozemok patrí rodine B., 8. ako k vlastníkom sa k manželom B. správali i orgány verejnej
správy a mesta, keď napr. súhlas B. ako susedov bol viackrát dokladaný do stavebných konaní, alebo
napríklad keď rodičia svedkyne O. G. mali o pozemok záujem, na bývalom MNV im bolo povedané,

že tento je už B., alebo keď sa plánovalo rozšírenie cesty, mesto s B. jednalo ako s vlastníkmi, 9. v
roku 1996 sa musela P. B. narýchlo vysťahovať zo svojho bytu, keď ju nový vlastník z neho po 50tich
rokoch užívania doslova vyhodil, 10. až do roku 2020 nikto nespochybňoval, že pozemok patrí B. a nikto
si naň nikdy nenárokoval žiadne práva. Žalobcovia súdu predložili súhrn skutkových okolností, ktoré
majú vo svojich vzájomných súvislostiach dostatočne preukazovať existenciu a dôvodnosť dobrej viery

ich právnej predchodkyne v jej vlastnícke právo. Avšak, pokiaľ ide o vyššie uvedené, tak súd prvého
stupňa: A/ skutkové okolnosti uvedené v bodoch 3 a 8 považuje za nepreukázané, B/ k skutkovým
okolnostiam uvedeným v bodoch 4 a 9 sa vo svojom odôvodnení vôbec nevyjadruje a nijakým spôsobom
sa s nimi nevysporiadava, C/ skutkové okolnosti uvedené v bodoch 5, 6, 7 a 10 nepovažuje za relevantné
a vysporadúva sa s nimi len okrajovo. Ad. A/. Názor, že právne skutočnosti uvedené v bodoch 3 a

8 žalobcovia nepreukázali považujú za nesprávny. Existenciu pôžičky okrem strán potvrdila nezávislá
svedkyňa, o ktorej dôveryhodnosti nevznikla v konaní žiadna pochybnosť a táto priamo potvrdila nielen
to, že bola účastná rozhovoru jej matky a P. B. (t. j. priamo zmluvných strán zmluvy o pôžičke), z
ktorého nepochybne existencia pôžičky vyplývala, ale sama uviedla, že o tejto pôžičke vedela aj predtým
od svojej starej mamy. Ďalej potvrdila, že má vedomosť, že práve kvôli tejto pôžičke sa musela P. B.

zamestnať, aby ju mohla splácať. A samotná skutočnosť, že svedkyňa nevie výšku pôžičky a dobu
jej splácania uviesť predsa v danej veci vôbec relevantná nie je a nemá vplyv na preukázanie toho,
či pôžička bola alebo nebola poskytnutá. Navyše toto skutkové tvrdenie nebolo účinným spôsobom v
konaní žalovaným sporované. Pokiaľ ide o údajné nepreukázanie skutočností uvedených v bode 8,
tak tieto skutočnosti boli preukazované svedeckou výpoveďou O. G., pričom jej hodnovernosť taktiež

nebola nijakým spôsobom spochybnená. V tejto súvislosti súd uvádza svoje úvahy o tom, že vraj mohlo
dôjsť k nedorozumeniu pri interpretácii, pričom takéto fabulácie súdu za stavu, že svedkyňa sa vyjadrila
celkom jasne, považujú za minimálne nevhodné. Ad. B/ Pokiaľ ide o okolnosti uvedené v bodoch 4
a 9, tieto súd vo svojom odôvodnení v podstate žiadnym spôsobom nevyhodnotil. A keďže z dôvodu
značného časového odstupu a núteného vysťahovania právnej predchodkyne z jej bytu sa takmer

žiadne doklady nezachovali, tak jej dobrú vieru preukazujú žalobcovia súhrnom skutkových okolností,
ktoré vo svojich súvislostiach preukazujú, že pozemok nebol po desaťročia ich rodinou užívaný len na
základe nájomnej zmluvy. Súd sa však v tejto súvislosti formalisticky uspokojil s nájomnou zmluvou,
ktorá má preukazovanú dobrú vieru vyvracať. Preto považujú za vážne pochybenie súdu, prečo sa v tejtosúvislostivôbecnezaoberalnapr.nasledovnýmiotázkami:„PrečoodP.B.niktonikdynájomnénepýtal?“,
alebo prípadne „Čo sa vlastne stalo so žiadosťou o odkúpenie pozemku z roku 1956?“ alebo „Nie je
reálne dôvodné predpokladať ospravedlniteľnú stratu dokumentov počas núteného vysťahovania sa P.

B.?“ Preto v tejto časti považujú odôvodnenie súdu za nepreskúmateľné, keďže nie je vôbec jasné, prečo
sa týmito argumentmi vôbec nezaoberal. Ad. C/ Pokiaľ ide o skutkové okolnosti uvedené pod bodmi 4, 6,
7 a 10, tak súd tieto v podstate považuje za irelevantné. Žalobcovia ich však za irelevantné nepovažujú,
keďže tieto dotvárajú celkový obraz a okolnosti užívania a s tým spojené skutočné presvedčenie P. B.
o jej práve k pozemku. Samotné skutkové východiská, z ktorých súd vychádzal pri svojom právnom

posúdení a následnom rozhodnutí posúdil nedostatočne, nesprávne a formalisticky.
Odvolatelia ďalej uviedli, že právne posúdenie súdu prvej inštancie je v celku jednoduché. Keďže podľa
jeho názoru bola preukázaná existencia nájomnej zmluvy a zároveň nebolo preukázané nič iné, čo by
malo relevanciu v tejto veci, tak dobrá viera P. B. vo svoje vlastnícke právo preukázaná v konaní nebola.
Tieto právne závery sa však opierajú o nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav. Žalobcovia
poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra

2018, podľa ktorého pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ
objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť
teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba
považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,
že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo

preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Podľa žalobcov skúmanie veci súdom prvého stupňa
v žiadnom prípade nenapĺňa ústavné kritériá uvádzané v citovanom náleze Ústavného súdu SR, už
samotné v odôvodnení prezentované úvahy prvostupňového súdu nie sú s týmto ústavným nálezom
konformné, keď súd neskúma či došlo k „poctivému nadobudnutiu“, ktoré by bolo v súlade s dobrými
mravmi, ale celé jeho dôvodenie je opreté o nepreukázanie existencie formálneho putatívneho právneho

titulu v podobe právneho dokumentu. V konaní žalobcovia túto formálnu dôkaznú núdzu nahradili
komplexným preukázaním všetkých okolností prípadu, ktoré sa v tejto dobe ešte preukázať dali. Sú
presvedčení, že pani B. nemožno neaktivitu po tejto stránke nijakým spôsobom zazlievať. S manželom
totiž kúpili pozemok, na ktorom chceli stavať svoj rodinný domček, avšak E. B. dostal infarkt, stal
sa z neho invalid a aby P. B. mohla kúpnu cenu splácať, musela sa sama zamestnať. Následne

jej manžel zomrel a ich rodinné plány sa nikdy neuskutočnili. Pozemok užívali len ako záhradu a
rodinné víkendové miesto. A je len pochopiteľné, že sama pani B., prostá a jednoduchá žena, ktorá
si toho dosť v živote vytrpela, nepovažovala za potrebné ísť na kataster a overovať si, či je naozaj
zapísaná na liste vlastníctva, keďže až do jej smrti nikto nikdy ani len náznakom jej vlastnícke právo
nespochybnil a nikto od nej nikdy nepýtal žiadne nájomné. S odstupom času je samozrejme jasné, že

právna predchodkyňa urobila chybu a nezabezpečila tzv. intabuláciu. Avšak vzhľadom na jej osobné
pomery, ťažkú životnú situáciu a zároveň i vzhľadom na špecifiká doby jej túto chybu nemôže azda nik
spravodlivo zazlievať a to i s ohľadom na to, že zápis do pozemkovej knihy mal vtedy len deklaratórny
charakter. A práve absencia podmienky intabulácie, resp. deklaratórnosť zápisu v pozemkovej knihe
tvorila v tej dobe početné problémy. Následky tejto úpravy boli odstraňované až v roku 1964, v prípade

žalobcov však neskoro. Nutnosť inej úpravy však jasne preukazuje, že k takým prípadom v tej dobe
naozaj početne dochádzalo. Úvahy súdu o tom, že je nepravdepodobné, že by k zápisu nedošlo preto
zrejme nie sú správne. Žalobcovia citovali z právnej publikácie: E. E. L.: Aktuálne otázky katastrálneho
konania, Katastrálny zákon v praxi, (dostupné na internete:https://ja-sr.sk/sites/default/files/2021-04/
Aktualne_otazky_katastralneho_ konania_ Katastralny_zakon_ v_praxi. pdf): „Prijatím tzv. Stredného

občianskeho zákonníka (Zák. č. 141/1950 Zb.,s účinnosťou od 1.1. 1951) bol zrušený intabulačný
princíp zápisov vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a k prevodu vlastníckeho práva
došlo už samotnou zmluvou, bez potreby akéhokoľvek ďalšieho zápisu v pozemkovej knihe. Zápis
prevodu vlastníctva k nehnuteľným veciam v pozemkovej knihe alebo železničnej knihe nebol povinný
a nadobudol len deklaratórny účinok. Jestvujúce zápisy v pozemkovej knihe už nezaručovali časovú

autenticitu ani hodnovernosť a preto bol prijatý zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností. Boli
zriadené orgány geodézie a kartografie, ktoré mali postupne zriaďovať evidenciu vlastníckych a iných
vecných práv k nehnuteľnostiam na základe došlých listín a vyšetrovaním v obci a zakladať evidenciu
právnychvzťahov.Vmnohýchkatastrálnychúzemiachsavšakvychádzalolenztzv.krokárskychmáp,...“
A teda je zrejmé, že v danej dobe práve z dôvodu nedomyslenej právnej úpravy ako i spoločenskej a

politickej klímy, nebol tento prípad ojedinelý.
Žalobcovia ďalej vytkli odôvodneniu napadnutého rozhodnutia jeho nedostatočnosť a častú
nezrozumiteľnosť. Súd sa podľa nich vôbec nevysporiadal s viacerými ich tvrdeniami a námietkami
a s niektorými tvrdeniami a argumentmi vysporiadal nedostatočne a len okrajovo. Napr. keďže podľanázoru žalobcov na tento prípad možno analogicky aplikovať a vykonať ústavný test proporcionality (viď
napr. nález I. ÚS 549/2015), tak z odôvodnenia súdu nie je vôbec zjavné, či tento súd vôbec vykonával
alebo sa rozhodol, že je ho vykonávať nepotrebné, nie je to vôbec zrozumiteľné. Podľa žalobcov

vykonaný mal byť a tento by mal byť súčasťou odôvodnenia. Súd sa ďalej nielen absolútne nedostatočne
ale zároveň i nezrozumiteľne vysporadúva s námietkou a tvrdením, že žalovaný predstavoval tzv.
nedbalého vlastníka. Súd sa s týmto tvrdením vysporadúva jedinou vetou: „V konaní nebola preukázaná
nedbalosť žalovaného ako vlastníka, keď súd skutočnosť, že žalovaný „nechal“ právnu predchodkyňu
žalobcov predmetný pozemok užívať hodnotiť ako jeho nedbalosť či pasivitu.“ Uvedené len ťažko možno

považovať za zrozumiteľné odôvodnenie, ktoré by žalobcom zodpovedalo, prečo súd s ich argumentom
nesúhlasí. Zároveň namietajú, že súd úplne odignoroval ich skutkové argumenty uvedené vyššie pod
bodmi 4 a 9. Nedostatočné sústredenie sa súdu vo veci vyplýva aj z toho, že rozsudok obsahuje viacero
prepisových chýb, ktoré ho robia ťažko zrozumiteľným. Odôvodnenie rozhodnutí súdov má jasne a
zrozumiteľne vysvetliť dôvody vydania konkrétneho rozhodnutia a taktiež nemá byť štylizované tak, aby
si čitateľ musel domýšľať slová. Preto majú za to, že odôvodnenie súdu prvého stupňa je nedostatočné

a preto je jeho rozhodnutie len ťažko preskúmateľné.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalovaný
neuznáva žalobný nárok v celom rozsahu a v celom rozsahu zotrváva na všetkých svojich doterajších
vydareniach. Svedeckú výpoveď jednej osoby o existencii pôžičky manželom B. a následného splácania

pôžičky pri preukázateľnej dôkaznej núdzi žalobcov považuje za veľmi slabý dôkazný prostriedok pri
tak dôležitej právnej otázke, akou je vlastníctvo nehnuteľnosti. Otázka, či niekedy došlo k plateniu
nájomného, je v prípade splnenia podmienok vydržania irelevantná, navyše, ak existuje veľmi významný
dôkaznieovlastníctve,aleonájme-atýmjenájomnázmluvazodňa1.1.1956.Žalobcoviatvrdia,žecelá
rodina B. ako i všetci susedia boli presvedčení, že pozemok patrí rodine B.. Vlastníctvo nehnuteľností

je v súčasnosti (a bolo aj v minulosti) veľmi významnou majetkovou právnou skutočnosťou dôležitou
pre vlastníka, ktorej dôkaz by jej vlastník vo vlastnom záujme mal vždy hodnoverne preukázať, resp.
presvedčiť sa o existencii zápisu svojho vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností, a to minimálne
od 1.1.1993 (teda viac ako 30 rokov!), kedy nadobudol účinnosť zákon č. 265/1992 Zb. o zápisoch
vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, ktorý bol neskôr nahradený v súčasnosti platným

a účinným zákonom č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). Žalobcovia tvrdia, že keď rodičia svedkyne O. G. mali o
pozemok záujem, na bývalom MNV im „bolo povedané", že tento je už B.. Žalovaný považuje argument
„bolo povedané", za rovnako veľmi slabý. Argumentácia, že v roku 1996 sa musela pani B. narýchlo
vysťahovať zo svojho bytu (a z tohto dôvodu naznačovaná možná strata rôznych dokumentov pri

sťahovaní), nemôže ospravedlniť výraznú dôkaznú núdzu žalobcov. Žalobcova poukazujú na nález ÚS
SR sp. zn. II ÚS 484/2015, podľa ktorého: "Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o
dar ako bezodplatné plnenie". A práve s preukázateľnosťou nadobudnutia vlastníctva sú žalobcovia vo

veľmi výraznej dôkaznej núdzi. Podľa žalovaného v tak právne významnej veci je dôkaz svedeckou
výpoveďou nepostačujúci. Žalobcovia uvádzajú, že neaktivitu pani B. nemožno „nijakým spôsobom
zazlievať“. Žalovaný je naopak presvedčený, že pani B. mala takmer 30 rokov existencie novej právnej
úpravyevidencienehnuteľnostídostatočnedlhomožnosťpresvedčiťsa(tedanielenona,aleajjejrodina,
resp. susedia alebo ktokoľvek iný), či jej sporný pozemok patrí, alebo nie a vykonať pre to príslušné

právne kroky v zmysle rímsko-právnej zásady: „právo je v prospech bdiacich a nie spiacich“.

4. Žalobcovia v ďalšom vyjadrení uviedli, že poukazujú na právny názor Veľkého senátu Najvyššieho
súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024 13.5.2024, že „Právny titul je len jedným z
dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely

vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal
poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie
alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ V zmysle uvedeného právneho názoru NS
SR (ktorý podporuje taktiež Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.11.2018, na ktorý
poukazovali už vo svojom odvolaní) majú za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne

a v rozpore s aktuálnou judikatúrou NS SR. V prvostupňovom konaní jednoznačne preukázali všetky
rozhodujúceskutočnosti,ktoréodôvodňujúexistenciudobromyseľnostidržiteľa–právnejpredchodkyne.
Žiadajú odvolací súd, aby v plnom rozsahu vyhovel ich odvolaciemu návrhu.5. Ďalšie podania strán už v odvolacom konaní neboli predložené.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362ods.1CSP),stranou,vktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359CSP),protirozsudkusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné

vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej
tabuli súdu a na úradnej tabuli súdu na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny a je dôvodné ho potvrdiť.

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania je posúdiť,
či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu o určenie, že poručiteľka - nebohá P. B., K.
F., nar. XX.X.XXXX, zomr. v D. dňa X.X.XXXX, naposledy bytom M. N. XXXX/XX, D., bola ku dňu smrti
výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v okrese Trnava, obci D., kat. úz. D., zapísanej na

LV č. XXXXX ako parcela reg. „C“, parc. č. 152 - záhrada o výmere 396 m2, zamietol.

8. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľov) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou
použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto – rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej

inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

9. Žalobcovia sa žalobou domáhajú určenia, že poručiteľka bola ku dňu smrti výlučnou vlastníčkou
nehnuteľnosti.
Podľa§137písm.c/CSPžaloboumožnopožadovať,abysarozhodlonajmäourčení,čituprávojealebo
nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak

vyplýva z osobitného predpisu.
Základnou podmienkou prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c/ CSP je existencia
naliehavého právneho záujmu na požadovanom právnom určení. Tento právny záujem musí byť
kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či
podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou

môže dosiahnuť odstránenie spornosti vzťahu účastníkov konania, či sa vytvára pevný základ právneho
vzťahu medzi nimi, prípadne či predchádza vzniku ďalších sporov.
V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (1 Cdo 43/2007, 3 Cdo 44/2008, 5 Cdo 147/2007) je
prípustná žaloba o určenie, že konkrétna vec (hnuteľná, nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi,
ktorou žalobou sa môže v sporovom konaní takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa a

takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom v konaní o dedičstve, ako aj podkladom pre uskutočnenie
zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností.
Určovacou žalobou môže byť určené len jestvovanie práva, prípadne právneho vzťahu, existujúceho ku
dňuvyhláseniarozsudku,obsahomžalobynemôžebyťurčenieprávazadobuminulúaanidobudúcnosti
(pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 32/98, 2 Cdo 131/06). Z tohto

pravidla judikatúra pripúšťa výnimky, a to v podobe žalôb o určenie, že určitá osoba bola ku dňu smrti
vlastníkomveci,resp.žaloba,žeurčitávecpatrídodedičstva(pozrirozhodnutiaNajvyššiehosúdusp.zn.
1 Cdo 26/07, 3 Cdo 44/08). /uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/156/2018/
Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia osvedčili, že na požadovanom
určení majú naliehavý právny záujem, nakoľko sú dedičmi po poručiteľke a rozhodnutie súdu môže byť

podkladom v konaní o dedičstve, ako aj podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu vlastníckych práv
v katastri nehnuteľností, čo nebolo v konaní na súde prvej inštancie sporné.10. Odvolatelia namietali, že súd prvej inštancie jednotlivé tvrdenia a dôkazy nesprávne vyhodnotil a
preto viac krát dospel k nesprávnym čiastkovým skutkovým a následne i právnym záverom a zároveň
jednotlivé dôkazy posudzoval nelogicky izolovane a bez akéhokoľvek zohľadnenia ich vzájomného

súvisu. Konkrétne uviedli, že majú za to, že v konaní preukázali, že rodičia svedkyne E. M. požičali v
danom období manželom B. na kúpu predmetného pozemku peniaze, ktoré museli byť na niečo použité,
keďže P. B. pôžičku aj reálne splácala zo svojej mzdy. Názor súdu prvej inštancie, že tieto právne
skutočnosti nepreukázali považujú za nesprávny. Existenciu pôžičky okrem strán potvrdila nezávislá
svedkyňa o ktorej dôveryhodnosti nevznikla v konaní žiadna pochybnosť a táto priamo potvrdila nielen

to, že bola účastná rozhovoru jej matky a P. B. (t. j. priamo zmluvných strán zmluvy o pôžičke), z
ktorého nepochybne existencia pôžičky vyplývala, ale sama uviedla, že o tejto pôžičke vedela aj predtým
od svojej starej mamy. Ďalej potvrdila, že má vedomosť, že práve kvôli tejto pôžičke sa musela P. B.
zamestnať, aby ju mohla splácať. A samotná skutočnosť, že svedkyňa nevie výšku pôžičky a dobu
jej splácania uviesť predsa v danej veci vôbec relevantná nie je a nemá vplyv na preukázanie toho,
či pôžička bola alebo nebola poskytnutá. Navyše toto skutkové tvrdenie nebolo účinným spôsobom v

konaní žalovaným sporované.
Žalovaný oponoval, že svedeckú výpoveď jednej osoby o existencii pôžičky manželom B. a následného
splácania pôžičky pri preukázateľnej dôkaznej núdzi žalobcov, považuje za veľmi slabý dôkazný
prostriedok pri tak dôležitej právnej otázke akou je vlastníctvo nehnuteľnosti.

11. Podľa § 187 ods. 1 a 2 CSP: (1) Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému
objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. (2) Dôkazným
prostriedkomjenajmävýsluchstrany,výsluchsvedka,listina,odbornévyjadrenie,znaleckédokazovanie
a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Podľa § 191 ods. 1 a 2 CSP: (1) Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. (2) Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje
inak.

12. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí

vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení
dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu
pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti
musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym

poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ CSP možno napadnúť výsledok činnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu
súd dospel. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva v tom, že bol nesprávne vytvorený skutkový
základ rozhodnutia, ktorá nesprávnosť je spôsobená chybným vyhodnotením vykonaných dôkazov.

K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením
dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Za skutkové zistenia,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,
ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom

prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie
dôkazovbybolomožnévytknúťsúduprvejinštancievprípade,akbyzobraldoúvahyskutočnosti,ktoréz
vykonanýchdôkazovaleboprednesovstránnevyplynuli,aleboinaknevyšlivkonanínajavo,prípadne,že
by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní
najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán

alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický
rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je
možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými
závermi.
Podľa vzťahu k dokazovanej skutočnosti sa rozlišujú dôkazy priame a nepriame. Posudzovanie

a hodnotenie nepriamych dôkazov je odlišné ako posudzovanie a hodnotenie priamych dôkazov.
Rozdielne je najmä to, za akých okolností môžu nepriame dôkazy viesť k potvrdeniu dokazovanej
skutočnosti.Skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za preukázanú vtedy, ak na
základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu
(presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala (že je pravdivá); nestačí, ak prichádza do úvahy

len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť) (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
21 Cdo 2682/2013 zo dňa 26.6.2014).

13. Podľa žalobcov existenciu pôžičky potvrdila svedkyňa a žalobcovia, preto názor súdu prvej inštancie
o jej nepreukázaní považujú za nesprávny.

Súdprvejinštancievnapadnutomrozsudkuvodseku43uviedol,žeuzavretiekúpnejzmluvy,predmetom
ktorej by mal byť sporný pozemok, nie je podľa súdu preukázané tvrdenou pôžičkou právnych
predchodcov žalobcov, z ktorej mala byť financovaná kúpa pozemku. Navyše existencia pôžičky právnej
predchodkyne žalobcov nebola preukázaná, keďže tvrdenia strán a svedkýň sú len „z počutia“, pričom
priamo sa nevedeli vyjadriť ani k výške ani k splatnosti, uvádzali len, že taká pôžička mala existovať.
Odvolací súd poukazuje na to, že výsluch svedkyne E. M. a žalobcov 1/ a 2/ bol vo vzťahu

k preukazovanej skutočnosti (existencia pôžičky) nepriamym dôkazom. Súd prvej inštancie nemal
existenciu pôžičky za preukázanú z dôvodu, že informácie žalobcov a svedkyne o pôžičke sú
sprostredkované, t. j. boli získané od ďalších osôb a žiadny zo žalobcov ani svedkyňa neboli účastníkom
zmluvy o pôžičke a ani svedkom jej uzavretia, ale o tomto len počuli od príbuzných. Zároveň nevedeli
o pôžičke uviesť žiadne podrobnosti ani jej podstatné náležitosti, čo tiež súd prvej inštancie zohľadnil

pri hodnotení týchto dôkazov.
Ani po prihliadnutí na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany, nebolo možné
dospieť k inému záveru o pôžičke, ako dospel súd prvej inštancie. Žalobcovia v žalobe tvrdili, že
pozemok bol rodičom pridelený, predpokladali, že na základe prídelovej listiny alebo výmeru. Existenciu
kúpnej zmluvy ani pôžičky v žalobe netvrdili. Žalobca 1/ v žalobe uviedol len to, že si pamätá, pozemok

bolrodičompridelený.Ažpotom,akožalovanýpočaskonaniapredložilžiadosťmanželovB.oodkúpenie
pozemku, predložili žalobcovia čestné prehlásenie E. M. o pôžičke na kúpu pozemku, pričom do
sprievodného listu napísali, že o týchto skutočnostiach sa dozvedeli len pred pár dňami, preto ich
neuvádzali v žalobe. Žalobca 1/ a 2/ následne pri svojom výsluhu tvrdili, že si pamätajú, že pozemok
rodičia kúpili a požičali si peniaze od známych bez toho, aby ozrejmili, prečo si na toto spomenuli až pri

svojom výsluchu, čo tiež vzbudzuje pochybnosti o existencii pôžičky. Ani skutočnosť, že poručiteľka sa
musela po infarkte manžela zamestnať bez ďalšieho nepreukazuje poskytnutie pôžičky, ale len to, že ak
nemohol pracovať manžel, musela zabezpečiť príjem financií do rodiny ona.
Žalobcovia namietli aj to, že toto skutkové tvrdenie nebolo účinným spôsobom v konaní žalovaným
sporované. Odvolací súd k tomuto uvádza, že aj keď strana sporu účinne nepoprie skutkové tvrdenia

protistrany, tieto sa samé o sebe bez ďalšieho nepovažujú sa preukázané, ale je potrebné ich vyhodnotiť
vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a všetkým, čo v konaní vyšlo najavo. Žalovaný v danej
veci len ťažko mohol účinne poprieť tvrdenia žalobcov o existencii pôžičky, teda uviesť vlastné skutkové
tvrdenia o tejto okolnosti, keď nebol jej účastníkom a nemal o nej žiadnu vedomosť. Žalovaný len vo
vzťahu k svedeckej výpovedi svedkyne M. o existencii pôžičky uviedol, že ho považuje za veľmi slabý

dôkazný prostriedok pri tak dôležitej právnej otázke, akou je vlastníctvo nehnuteľnosti, s čím je možné
súhlasiť.
Existencia pôžičky z iného dôkazu nevyplynula, preto výsluch svedkyne a žalobcov 1/ a 2/ ako nepriame
dôkazy samé o sebe existenciu pôžičky nemohli preukázať aj keď do úvahy prichádzala možnosť jej
pravdepodobnosti, avšak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov (v súvislosti s tým, čo vyšlo

za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli žalobcovia v žalobe a písomných podaniach) nie je možné
bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť (uzavretie
zmluvy o pôžičke na kúpu pozemku) naozaj stala.

14. Žalobcovia považujú za nesprávny aj názor súdu prvej inštancie, že nepreukázali skutočnosť, že

ako k vlastníkom sa k manželom B. správali i orgány verejnej správy a mesta, keď napr. súhlas B. ako
susedov bol viackrát dokladaný do stavebných konaní, alebo napríklad keď rodičia svedkyne O. G. mali
o pozemok záujem, na bývalom MNV im bolo povedané, že tento je už B., alebo keď sa plánovalo
rozšírenie cesty, mesto s B. jednalo ako s vlastníkmi. Tieto skutočnosti boli preukazované svedeckou
výpoveďou O. G., pričom jej hodnovernosť taktiež nebola nijakým spôsobom spochybnená. V tejto

súvislosti okresný súd uviedol svoje úvahy o tom, že vraj mohlo dôjsť k nedorozumeniu pri interpretácii,
pričom takéto fabulácie súdu za stavu, že svedkyňa sa vyjadrila celkom jasne, považujú za minimálne
nevhodné.Tu odvolací súd rovnako poukazuje na to, že výsluch svedkyne O. G. bol vo vzťahu k preukazovanej
skutočnosti (správanie orgánov verejnej správy k manželom B.) nepriamym dôkazom. Svedkyňa
nevypovedala o tom, čoho bola priamym svedkom, ale o tom, čo sa dozvedela od starých rodičov

že im bolo povedané, pričom ani nevedela s istotou povedať kto im to mal povedať a zároveň sa
opäť jednalo o všeobecné informácie. Odvolatelia vytkli súdu prvej inštancie jeho úvahy o tom, že
mohlo dôjsť k nedorozumeniu pri interpretácii, lebo svedkyňa sa podľa nich vyjadrila celkom jasne.
K tomuto odvolací uvádza, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nepovažoval
za preukázané tvrdenie, že rodičom svedkyne O. G. bolo na MNV povedané, že susediaci pozemok si

nemôžu odkúpiť, pretože patrí B.. Toto tvrdenie podľa okresného súdu bez ďalšieho môže znamenať
aj to, že ho užívajú a nie, že majú k nemu vlastnícke právo, pričom mohlo dôjsť k nedorozumeniu
pri interpretácii. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ sa svedkyňa
dozvedela túto informáciu od starých rodičov, nie je vylúčené, že jej bola interpretovaná inými slovami,
výklad ktorých už umožňoval pripísať ich obsahu iný význam. Krajský súd poukazuje na to, že svedkyňa
privýsluchuaniraznepovedala,žemanželiaB.bolivlastnícipozemku.Pretoajodvolacísúduzatvára,že

nie jemožnébezrozumnýchpochybnostínadobudnúťistotu(presvedčenie)otom,žesatátoskutočnosť
naozaj tak stala a že je možné ju považovať za preukázanú.

15. Žalobcovia ďalej namietali, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyhodnotil okolnosti, že od
rodiny B. nebolo nikdy pýtané nájomné a že poručiteľka bola nútená sa narýchlo vysťahovať zo svojho

bytu a je možné predpokladať ospravedlniteľnú stratu dokumentov. Žalobcom nie je jasné, prečo sa súd
týmito argumentami vôbec nezaoberal.
Žalovaný považoval otázku, či niekedy došlo k plateniu nájomného, za irelevantnú.
V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na bod. 47. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd
prvej inštancie vysvetlil, prečo sa ďalšími námietkami strán sporu nezaoberal. Urobil tak preto, lebo daný

argument a odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce a odkázal pritom na rozhodnutie
ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c.
Francúzsko z 19. februára 1998. Odvolací súd dopĺňa, že judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Odpoveď sa vyžaduje len na argument, ktorý je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúci, pričom
aj odvolací súd sa stotožňuje s tým, že žalobcami označené argumenty takými nie sú.

16. Žalobcovia ďalej nesúhlasili so súdom prvej inštancie, že skutkové okolnosti, že rodina B. užívala
pozemok nerušene vyše 60 rokov, že až do roku 2020 nikto nespochybňoval, že pozemok patrí B. a nikto

si naň nenárokoval, poručiteľka platila daň za pozemok, pričom k dani z príjmu sa prihlásila z dôvodu, že
je vlastník, že celá rodina aj všetci susedia boli presvedčení, že pozemok patrí rodine B., sú irelevantné,
pretože dotvárajú celkový obraz a okolnosti užívania a s tým spojené presvedčenie poručiteľky o jej
práve k pozemku.
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že v odseku 41. odôvodnenia sa súd prvej inštancie zaoberal

aj uvedenými skutkovými tvrdeniami a uzavrel, že právni predchodcovia žalobcov nerušene užívali
pozemok titulom nájomnej zmluvy, ďalej že nebolo preukázané, že by právna predchodkyňa bola na
platenie dane nejakým spôsobom vyzývaná zo strany správcu dane a predložené daňové priznanie je
vyplnené samotnou právnou predchodkyňou, kde ona sama zaškrtla políčko, že je vlastníkom, ktorá
skutočnosť však samotná neznamená, že objektívne aj vlastníkom bola. V odseku 43. odôvodnenia

napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že dobromyseľnosť držby právnymi predchodcami
nemožnomaťzapreukázanúanitým,žerodinaB.,akoajsusediabolipresvedčení,žeimpozemokpatrí.
Žalobcami opísané skutkové okolnosti podľa odvolacieho súdu naozaj dotvárajú obraz ohľadne užívania
pozemku, ale ani vo vzájomnej súvislosti nepreukazujú kvalifikovanú dobromyseľnosť poručiteľky
o vlastníctve pozemku, preto ani táto námietka žalobcov nebola dôvodná. Žalovaný k presvedčeniu

rodiny B. a susedov o tom, že pozemok im patrí, správne podotkol, že minimálne od 1.1.1993 sa mohli
presvedčiť o existencii zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností, lebo vlastník by vždy mal
vedieť hodnoverne preukázať svoje vlastnícke právo.

17. Žalobcovia vytýkali súdu prvej inštancie, že neskúmal, či došlo k poctivému nadobudnutiu, ktoré

by bolo v súlade s dobrými mravmi a že celé jeho odôvodnenie je opreté o nepreukázanie existencie
formálneho putatívneho právneho titulu v podobe právneho dokumentu. Žalobcovia v konaní túto
formálnu dôkaznú núdzu nahradili komplexným preukázaním všetkých okolností prípadu, ktoré sa v tejto
dobe ešte preukázať dali a sú presvedčení, že poručiteľke nemožno neaktivitu po tejto stránke nijakýmspôsobom zazlievať, lebo je pochopiteľné, že poručiteľka, prostá a jednoduchá žena, ktorá si toho dosť
v živote vytrpela, nepovažovala za potrebné ísť na kataster a overovať si, či je naozaj zapísaná na
liste vlastníctva, keďže až do jej smrti nikto nikdy ani len náznakom jej vlastnícke právo nespochybnil

a nikto od nej nikdy nepýtal žiadne nájomné. V tejto súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018 a rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobcovia v žalobe nevedeli označiť ani predložiť právny titul
nadobudnutia vlastníckeho práva poručiteľky k pozemku, neskôr počas konania za titul nadobudnutia

označili (bližšie neidentifikovanú) kúpnu zmluvu a jej uzavretie preukazovali nepriamymi dôkazmi
a okolnosťami prípadu, ktoré vo vzájomnej súvislosti podľa nich mali preukazovať vlastnícke právo
poručiteľky.
Žalovaný ako dôkaz o titule užívania pozemku predložil nájomnú zmluvu z 1.1.1956, ktorú uzavrel
manžel poručiteľky (ako nájomník) s Domovou správou mesta Trnavy (ako majiteľom) a ktorá bola
uzavretá do odvolania a zároveň predložil výpis z Pk. vložky č. XXXX, v ktorej posledným záznamom

zo dňa 05.02.1957 bol predmetný pozemok zapísaný na základe ustanovenia zákona z roku 1946 do
vlastníctva Československého štátu v správe MNV v Trnave, Domová správa mesta Trnavy v celosti.
Ako už bolo konštatované, nepriame dôkazy samé o sebe existenciu tvrdenej skutočnosti (kúpnej
zmluvy) nepreukazujú, aj keď do úvahy prichádzala možnosť jej pravdepodobnosti, avšak na základe
výsledkov hodnotenia týchto dôkazov (v súvislosti s tým, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo

uviedli žalobcovia v žalobe a písomných podaniach) a priamych dôkazov predložených žalovaným, nie
je možné bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť
naozajstalaatonarozdielodnájomnejzmluvy,uzavretieaexistenciaktorejbolažalovanýmpreukázaná
a nebola sporná.
K označeným rozhodnutiam Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018 a Veľkého

senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.5.2024 odvolací súd uvádza, že
nedostatok právneho titulu v konaní na Najvyššom súde SR spočíval v jeho neplatnosti pre nedodržanie
písomnej formy (nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve), avšak boli známe všetky jej
podstatné náležitosti a okolnosti uzavretia, pričom bolo preukázané poctivé konanie držiteľa pri jeho
nadobudnutí, konkrétne zaplatenie kúpnej ceny.

V tu prejednávanej veci je sporná samotná existencia nadobúdacieho titulu a tento nedostatok
žalobcovia nezhojili ani preukázaním okolností svedčiacich o poctivosti nadobudnutia pozemku
právnymi predchodcami, teda že za daný pozemok zaplatili kúpnu cenu, čo podľa uvedených judikátov
malo byť rozhodujúcim pre posúdenie dobromyseľnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto nie
je v rozpore s uvedenými rozhodnutiami. Na rozdiel od skutkového stavu zisteného v citovaných

rozhodnutiach v tu prejednávanej veci mal okresný súd preukázaný právny titul užívania pozemku
poručiteľkou a to nájomnú zmluvu, na základe ktorejsa táto nemohla domnievať (a ani to nebolo v konaní
tvrdené), že na ňu bolo prevedené vlastnícke právo k pozemku.
Neaktivitu poručiteľky, ktorá mala stratiť doklady a napriek tomu viac ako dvadsať rokov nepovažovala
za potrebné zabezpečiť si nový doklad o vlastníctve pozemku, nemožno ospravedlniť tým, že bola

jednoduchá žena a nikto jej vlastnícke právo nespochybnil. Práve naopak, vzbudzuje to pochybnosť
o tom, že poručiteľka vedela, že nie je vlastníčkou pozemku a preto by na katastri doklad o zápise
jej vlastníckeho práva na liste vlastníctva nezískala. Uvedenému nasvedčuje aj argumentácia uvedená
odvolacím súdom v odseku 24. a 25.

18.Podľažalobcovsasúdprvejinštancienezrozumiteľnevysporiadalsichnámietkouotom,žežalovaný
predstavoval nedbalého vlastníka, keď uviedol, že v konaní nebola preukázaná nedbalosť žalovaného
ako vlastníka, keď súd skutočnosť, že žalovaný „nechal“ právnu predchodkyňu žalobcov predmetný
pozemok užívať hodnotiť (pozn. odvolacieho súdu zrejme „nevyhodnotil“) ako jeho nedbalosť či pasivitu.
Hoci v uvedenej vete je nesprávne uvedené jedno slovo, je z nej zrejmé, že podľa okresného súdu

nebola preukázaná nedbalosť žalovaného ako vlastníka, lebo súd skutočnosť, že žalovaný „nechal“
právnu predchodkyňu žalobcov predmetný pozemok užívať, nevyhodnotil ako jeho nedbalosť či pasivitu.
Tu odvolací súd len dopĺňa, že na základe nájomnej zmluvy žalovaný ako prenajímateľ bol povinný
prenechať nájomcovi predmet nájmu, aby ho nájomca užíval.

19. Žalobcovia vytýkali súdu prvej inštancie, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či súd
prvej inštancie vykonal test proporcionality, alebo sa rozhodol, že je ho vykonávať nepotrebné, lebo
odôvodnenie (posledná veta odseku 45) nie je v tomto vôbec zrozumiteľné. Žalobcovia tvrdia, že
vykonaný mal byť a tento by mal byť súčasťou odôvodnenia.Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia navrhovali súdu prvej inštancie vykonať test proporcionality, lebo
v prípade inštitútu vydržania dochádza ku kolízii dvoch základných princípov súkromného práva a to
ochrany a nedotknuteľnosti vlastníctva vs. ochrana dobromyseľnosti. V predposlednej vete odseku 45.

odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že dospel k záveru, že žalobcovia
neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že počas právom stanovenej vydržacej doby bola ich
právna predchodkyňa v užívaní nehnuteľností dobromyseľná, čo je základnou požiadavkou vzniku
vlastníckeho práva. Uvedený záver súdu prvej inštancie je zároveň odpoveďou na potrebu vykonania
testuproporcionality.Odvolacísúdlendopĺňa,žepokiaľnebolapreukázanádobromyseľnosťporučiteľky,

nebol dôvod vykonávať test proporcionality a súd prvej inštancie ho ani vykonať nemohol.

20. Odvolací súd zistil, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie
vyhodnotil každý dôkaz samostatne a na záver odôvodnenia v odseku 45. zhrnul, čo bolo vykonaným
dokazovaním preukázané a čo nie, preto neobstojí námietka žalobcov, že súd jednotlivé dôkazy
posudzoval izolovane bez zohľadnenia ich vzájomného súvisu. Odvolací súd sa nestotožnil ani

s názorom žalobcov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie si svoju povinnosť vyhodnotiť dôkazy podľa § 191 CSP splnil,
výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým
sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) sa vytvára na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo,

aj v ich komplexnosti, pričom súd prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli strany. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä
prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd
má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej
požiadavke preskúmateľnosti, čo v danom prípade splnené je.

Súd prvej inštancie vychádzal zo správne vykonaným dokazovaním zisteného skutkového stavu, že
žalobcovia 1/ až 4/ sú právnymi nástupcami po poručiteľke P. B.. Žalovaný je výlučným vlastníkom
predmetného pozemku. Poručiteľka spolu s manželom E. B. uzavreli dňa 1.1.1956 nájomnú zmluvu
s Domovou správou mesta Trnavy ako majiteľom. Nájomná zmluva bola uzavretá s účinnosťou od
1.1.1956 do odvolania, predmetom nájmu bol pozemok. Zo žiadosti manželov B. zo dňa 14.5.1956

vyplýva, že požiadali Radu MNV, odbor miestneho hospodárstva v Trnave o odpredaj stavebného
pozemku, ktorý má plochu 380 m2. Žiadosť odôvodnili tým, že majú záujem si tam postaviť rodinný
dom, pričom pozemok majú v prenájme od 1.1.1956 od Domovej správy, kde majú uzavretú riadnu
nájomnú zmluvu. Pozemok bol prenajatý ako rumovisko, na ktorom sa nachádzalo staré železo, hrdzavé
plechovice, odpadky, ktoré s rodinou odstránili a pustý pozemok obhospodárili. Z nedatovaného doplnku

k žiadosti vyplýva, že po vyčistení stavebného pozemku si dali naviesť zeminu a opravili bránu na
vlastný náklad, oplotili pozemok, ktoré bolo na náklady Domovej správy. Manžel poručiteľky E. B. uhradil
faktúru za montáž vodomeru na pozemku. Vo výpise z pozemkovoknižnej vložky č. XXXX pre Trnavu v
časti A majetková podstata sa uvádza pod č. 1 ako občiansky majetok záhrada s parcelným č. 750/4 o
výmere 385 m2, v časti B vlastníctvo sa uvádza pod č. 4, že dňa 5.2.1957 došlo k vkladu vlastníckeho

práva pre československý štát v správe MNV v Trnave, Domová správa mesta Trnavy v celosti, a to
na základe záznamu Miestneho národného výboru v Trnave zo dňa 4.2.1957 na základe § 8 zák. č.
10/128/1946 Sb. Predchádzajúcimi vlastníkmi, pod poradovým č. 3 boli uvedení manželia S. a R. T.,
ktorí vlastníctvo nadobudlo dňa 9.7.1938 na základe kúpnej zmluvy. Vo výpise z evidenčného listu
č. XXXX sú ako držiteľ alebo iná oprávnená osoba evidovaní B. E. a P.. Pozemok bol zapísaný do

listu vlastníctva č. XXXXX v prospech Mesta Trnava pri zápise rozhodnutia o schválení ROEP a vo
výpise z ROEP sa ako titul nadobudnutia uvádza pozemkovoknižná vložka č. XXXX. č.d. XXX/XX -
Záznam Zn. MH/1957/9 a § 8 zák. č. 10/128/1496 Zb. Dedičské konanie po manželovi poručiteľky
nebolo prejednávané. Mestský úrad Trnava dňa 18.11.2004 potvrdil, že p. P. B. má od roku 1993 podané
daňové priznanie k dani z nehnuteľností za pozemok - záhrada, parcela č. 750/4 o výmere 380 m2 a

nemá nedoplatok na dani z nehnuteľností. Daňové priznanie k dani z nehnuteľností zo dňa 21.2.2005
podala poručiteľka k pozemku a ako právny vzťah uviedla vlastník. Súd prvej inštancie primerane
odôvodnil, prečo nepovažoval ďalšie žalobcami tvrdené skutočnosti za preukázané a prečo tieto z toho
ktorého dôkazu nevyplynuli. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru,
že titulom, na základe ktorého právni predchodcovia žalobcov užívali pozemok bola nájomná zmluva a

že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, že počas právom stanovenej vydržacej doby bola ich právna
predchodkyňa v užívaní nehnuteľností dobromyseľná.Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno
svojich tvrdení, keďže v konaní neprodukoval žiadne také dôkazy, ktorými by tvrdenia žalovaného
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyvrátili.

21. Žalobcovia namietali aj nesprávne právne posúdenie veci a uviedli, že právne posúdenie súdu prvej
inštancie je v celku jednoduché, keďže podľa jeho názoru bola preukázaná existencia nájomnej zmluvy
a zároveň nebolo preukázané nič iné, čo by malo relevanciu v tejto veci, tak dobrá viera P. B. vo svoje
vlastníctvo preukázaná v konaní nebola. Tieto právne závery sa podľa nich opierajú o nedostatočne

a nesprávne zistený skutkový stav.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, pričom označený odvolací dôvod

s ohľadom na nižšie uvedené nebol naplnený.
Ako bolo konštatované vyššie, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, preto odvolacia námietka žalobcov
o nesprávnom právnom posúdení veci z dôvodu nesprávne zisteného skutkového stavu neobstojí. Nad
rámec dôvodu uvedeného v odvolací súd dopĺňa, že súd prvej inštancie použil na zistený skutkový stav

správny právny predpis, aj ho správne aplikoval a interpretoval a zároveň vyvodil správne právne závery.

22. Podľa § 130 ods. 1 O.z. ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Podľa § 134 ods. 1až 4 O.z.: (1) Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v

držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. (2) Takto
nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam,
ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). (3) Do doby
podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. (4) Pre
začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti
ustanovenej zákonom. Základným predpokladom vydržania je existencie titulu prevodu vlastníckeho
práva, ktorý možno definovať ako existenciu relevantného právneho úkonu, ktorého obsahom mal
byť prevod vlastníckeho práva, ku ktorému prevodu však z iných dôvodov (nedostatok formy,
nezavkladovanie) nedošlo, hoci za splnenia podmienok daných zákonom v čase vzniku daného titulu

účinným, by k prevodu vlastníckeho práva inak došlo. Absencia uvedeného titulu spôsobuje nemožnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko je jeho základným predpokladom. Od existencie
samotného titulu držby sa odvíja ďalší základný predpoklad - jej oprávnenosť a dobromyseľnosť.
Oprávnená držba vyžaduje súčasné spojenie dvoch podmienok a to dobromyseľnosti držiteľa o tom,
že mu vec alebo právo patrí a danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam.

Dobromyseľnosť spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci alebo, že je oprávneným
vykonávateľom práva. Nestačí presvedčenie držiteľa, že nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu
nezasahuje do jeho práv. Dobromyseľnosť musí byť posudzovaná objektívne a nie len zo subjektívneho
hľadiska držiteľa. Do úvahy treba brať, či by držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom
na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno po každom (spravodlivo) požadovať, mal alebo

mohol mať pochybnosti, či mu vec alebo právo patrí. Vo vzťahu k vydržaniu je nevyhnutné, aby takáto
dobromyseľnosť bola daná po celú dobu plynutia vydržacej doby. Samotné subjektívne presvedčenie
držiteľa o jeho dobromyseľnosti je preto v tomto smere nedostatočné. Nastúpenie dobromyseľnosti je
potrebné posudzovať predovšetkým podľa okolností, ktoré sprevádzali vznik držby. Dobromyseľnosť
zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať

pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal
v presvedčení o svojom vlastníctve veci alebo oprávnenom výkone práva (Števček, M., Dulak, A.,
Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár.
2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 939 s.).
Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/19/2021 z 26.1.2022 zdôraznil, že otázka existencie

dobromyseľnosti ako jedného zo zákonných predpokladov vydržania, teda to či v konkrétnom prípade
bola dobromyseľnosť preukázaná alebo nepreukázaná, nie je otázkou interpretácie práva, ale otázkou
dostatku či naopak nedostatku skutkových zistení pre jeden alebo druhý možný záver – a teda
primárnevecoudokazovania(vyhodnoteniaskutkovýchzistenípotrebnýchpreformulovanienáslednéhoprávneho záveru, či došlo k vydržaniu). V takom prípade ide skôr o otázku skutkovú, keďže mimo
akúkoľvek pochybnosť ide len o proces hodnotenia dôkazov (vymykajúci sa z rámca pojmu „právna
otázka“). Súčasne platí, že vyhodnotenie existencie či neexistencie dobromyseľnosti v konkrétnom

prípade závisí od posúdenia jedinečných skutkových okolností posudzovanej veci, čo činí uvedenú
otázku nespôsobilou na zovšeobecnenie, ktoré sleduje jeden z účelov ust. § 421 ods. 1 CSP.

23. Žalobcovia tvrdili, že poručiteľka s manželom nadobudli pozemok niekedy v roku 1957. Od 1.1.1951
do 31.3.1964 platil Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. (SOZ), ktorý upravoval inštitút vydržania v

ustanoveniach § 115, § 116 ods. 1 v spojení s § 145 tak, že vlastnícke právo k nehnuteľnej veci
mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom ustanovenú, ktorá bola
v prípade nehnuteľných vecí 10 rokov. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na
všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu. Občiansky
zákonník č. 40/1964 Zb. účinný od 1.4.1964 neupravoval inštitút vydržania. Z dôvodu absencie právnej
úpravy vydržania nebolo možné vlastnícke právo podľa tohto Občianskeho zákonníka nadobudnúť

vydržaním, a to ani v prípade, ak vydržacia doba začala plynúť pred 1.4.1964. Až novela Občianskeho
zákonníka č. 509/1991 Zb. upravila inštitút vydržania do dnešnej podoby. Podľa žalobcov k vydržaniu
pozemku poručiteľkou došlo na základe týchto ustanovení s tým, že v danej veci nie je dôležité presne
určiť, v ktorom okamihu došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva poručiteľky vydržaním, keďže po
nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. poručiteľka vykonáva k pozemku

dobromyseľnú držbu až do svojej smrti, t. j. cca 30 rokov.

24. Žalobcovia ďalej v konaní uvádzali, že poručiteľka s manželom nadobudli pozemok spoločne, spolu
ho aj užívali a že manžel zomrel skôr ako poručiteľka a dedičstvo po ňom nebolo prejednávané.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ by aj pozemok manželia nadobudli

spoločne, tento by potom patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré v prípade smrti
manžela malo byť v rámci dedičského konania najprv vyporiadané a následne výlučný majetok
nebohého manžela ako dedičstvo prejednaný. Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov totiž zaniká
smrťou jedného z manželov, a preto je vylúčené, aby predmetom dedičstva po druhom manželovi,
ktorý zomrel neskôr, bol majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V prejednávanej

veci to potom znamená, že do dedičstva po poručiteľke, ktorá zomrela neskôr než manžel, nemôže
patriť nehnuteľnosti v režime ich pôvodného bezpodielového spoluvlastníctva. Súd nemôže v civilnom
sporovom konaní ani určiť, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pokiaľ táto vec predtým tvorila
dedičstvo po skôr zomrevšom poručiteľovi a vlastnícke vzťahy k tejto veci neboli usporiadané v
konaní o dedičstve po tomto poručiteľovi. Takouto žalobou by sa neprípustne obchádzalo dedičské

konanie. Keďže právne predpisy dedičského práva vychádzali a vychádzajú z ingerenčného princípu
nadobúdania dedičstva dedičmi poručiteľa, žaloba, že poručiteľka bola výlučnou vlastníčkou veci, ktorá
nebola predmetom dedičského konania po skôr zomrevšom poručiteľovi, je predčasná, čo znamená, že
žalobcovia ako dedičia uplatnili nárok, ktorý v súčasnosti nemá oporu v hmotnom práve.
Dedičstvo po zomrelých manželoch sa musí prejednať v osobitných konaniach o dedičstve po každom

poručiteľovi zvlášť. Je tak už aj len z toho dôvodu, že okruh dedičov po poručiteľoch môže byť iný.
Týmto okruhom si pred dedičským konaním nemôžu byť istí ani samotní dedičia, pretože poručiteľ
mohol zanechať závet, ktorý im nemusí byť známy. Môže dokonca existovať závetný dedič, ktorému
mohol poručiteľ odkázať celý svoj majetok. Navyše v konaní o dedičstve majú dedičia právo dedičstvo
odmietnuť alebo môžu uzavrieť dedičskú dohodu, ktorou sa odklonia od spôsobu vyporiadania dedičstva

podľa zákona. Okruh dedičov po prvom poručiteľovi a výsledok prvého dedičského konania zákonite
ovplyvňuje nielen okruh dedičov, ale najmä rozsah majetku, ktorý môže byť predmetom dedenia
v nasledujúcom dedičskom konaní po poručiteľovi, ktorý zomrel neskôr. V závislosti od výsledkov
dedičského konania po skôr zomrevšom poručiteľovi by do dedičstva po druhom poručiteľovi ten istý
majetok nemusel patriť vôbec.

Aj keby však boli žalobcovia jediní dedičia po manželovi poručiteľky E. B. (spolu s v tom čase žijúcou
poručiteľkou ako jeho manželkou), dedičstvo by neodmietli (čo možno predpokladať, keďže podali túto
žalobu) a neodchýlili sa od zákona, teda okruh dedičov by sa nemenil a dedilo by sa len podľa zákona,
je zrejmé, že po E. B. by jeho tri deti (žalobcovia 1/ a 2/ a otec žalobcov 4/ a 5/) zdedili spolu až 3/8-
ový podiel na predmetnom pozemku. Toto dedičstvo by nadobudli k okamihu smrti E. B., čo vylučuje,

aby bol tento 3/8-ový spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti zároveň súčasťou dedičstva
po poručiteľke P. B..Z uvedeného potom vyplýva aj to, že poručiteľka pre neprejednanie majetku po zomretom manželovi
v dedičskom konaní nemohla byť dobromyseľná v tom, že ona je výlučnou vlastníčkou celého pozemku,
teda aj 3/8-nového podielu na pozemku zo zákona pripadajúceho ich deťom.

25. Pozornosti odvolacieho súdu neušlo ani to, že žalobcovia v konaní neuviedli, z akého dôvodu
nebolo prejednávané dedičstvo po E. B.. Ak by týmto dôvodom bola nemajetnosť, teda že v dedičskom
konaní bolo preukázané, že manžel poručiteľky nebol ku dňu svojej smrti spoluvlastníkom pozemku,
nemohla byť poručiteľka od smrti manžela dobromyseľná, že jej pozemok patrí. Táto skutočnosť musela

objektívne vyvolať u právnej predchodkyne žalobcov pochybnosť, že im s manželom pozemok patrí.
Ak poručiteľka nevedela preukázať opak už v čase smrti manžela v dedičskom konaní, znamená to,
že už vtedy nedisponovala žiadnym nadobúdacím titulom, a preto ospravedlňovanie dôkaznej núdze
žalobcov stratou dokladov poručiteľky v roku 1996 (viac ako 20 rokov po smrti manžela) pri sťahovaní
vyznieva účelovo.
Aj keď poručiteľka mohla mať subjektívny pocit, že jej nehnuteľnosť patrí, len takýto subjektívny pocit

držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami
objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby; v danom prípade však okolnosti nasvedčujúce
oprávnenosti držby neboli zistené. Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnou predchodkyňou žalobcov
bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nej vyvolať presvedčenie, že po smrti
manžela sa stala vlastníčkou celej nehnuteľnosti, preto nepostačovala pre ustálenie splnenia podmienok

nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
Odvolací súd preto zhodne ako súd prvej inštancie uzatvára, že žalobcovia nepreukázali, že poručiteľka
bola s ohľadom na uvedené okolnosti prípadu počas celej vydržacej doby dobromyseľná, že je
vlastníčkou celého pozemku. Súd prvej inštancie potom dospel k správnemu právnemu záveru, že
nakoľko žalobcovia nepreukázali existenciu právneho titulu prevodu vlastníckeho práva k pozemku

ani dobromyseľnosť poručiteľky, neboli splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva k pozemku
a žalobu bolo potrebné zamietnuť.

26. Žalobcovia v odvolaní označili za odvolací dôvod aj § 365 ods. 1 písm. d/ CSP bez uvedenia
odvolacích argumentov týkajúcich sa tohto dôvodu. Krajský súd poukazuje na to, že odvolanie musí

byť odôvodnené, čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho
identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho
dôvodu. Odvolací súd je viazaný využitými odvolacími dôvodmi, a to nielen nominálne, ale aj ak ide
o odvolateľom použitú odvolaciu argumentáciu (konkrétne pochybenia, vytýkané súdu prvej inštancie
v rámci daného odvolacieho dôvodu). Takto odvolateľ vymedzuje konkrétny predmet, resp. hĺbku

odvolacieho prieskumu.
Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.d/CSPdopadánaakékoľvekpochybeniavprocesnompostupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Jedná sa teda o vadu v procesnom postupe súdu, ktorý
predchádzal vydaniu rozhodnutia, nie o vadu samotného rozhodnutia.

Žalobcovia v odvolaní neuviedli, akú konkrétnu vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, malo konanie na súde prvej inštancie, teda v akom konkrétnom pochybení
okresného súdu vidia naplnenie tohto odvolacieho dôvodu, preto v tejto časti odvolania absentovalo jeho
obsahové vymedzenie, čo vylučovalo možnosť jeho prieskumu odvolacím súdom.

27. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobcovia vytýkajú súdu prvej inštancie, že odôvodnenie rozsudku
je nedostatočné, lebo súd sa nevysporiadal so všetkými tvrdeniami a námietkami žalobcov a zároveň
je často nezrozumiteľné, lebo obsahuje viacero prepisových chýb, z ktorých dôvodov je ťažko
preskúmateľné.
Uvedené námietky žalobcov napĺňajú odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktorý dôvod

síce žalobcovia formálne neoznačili, ale nakoľko podľa ich obsahu namietajú nedostatočné zdôvodnenie
napadnutéhorozsudkuanevysporiadaniesascelouichargumentáciou,jednásaovady,ktorézakladajú
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa ktorého súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

Napriek nesprávnemu formálnemu označeniu tohto dôvodu odvolací súd konštatuje, že z obsahu
spisu vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných stránv prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú
vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené

zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho
práva sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady
vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikovaný právny
predpis a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite,
podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nároku a obranou proti takému uplatneniu. K námietke žalobcov, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal
so všetkými tvrdeniami a námietkami žalobcov odvolací súd odkazuje na odsek 13. odôvodnenia tohto

rozsudku a dopĺňa, že súd nemusí dať odpoveď na všetky argumenty či námietky strany, ale len na tie,
ktoré sú pre rozhodnutie sporu podstatné. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať
pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu
právažalobcunaspravodlivýsúdnyproces.Doprávanaspravodlivýprocestotižnepatríprávoúčastníka
konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

Žalobcoviavodvolaníbližšieneoznačilichybyvpísaní,ktorésamajúvnapadnutomrozsudkunachádzať
a kvôli ktorým by malo byť rozhodnutie nezrozumiteľné. Chyby v písaní, ktoré neušli pozornosti
odvolacieho súdu neboli takého rozsahu, že by dané slovo mohlo mať iný význam, prípadne že by
absencia slova spôsobila nezrozumiteľnosť rozsudku.

28. Ďalšie argumenty žalobcov odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné,
keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu
SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu žalobcov
už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už
vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

29. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu (vrátane konkrétnymi odvolacími
dôvodmi nespochybnenej časti o náhrade trov prvoinštančného konania) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP

potvrdil.

30. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP a článkom 4 CSP tak, že žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ nepriznal, hoci mu nárok na náhradu trov konania

vznikol, nakoľko strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých
účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobcovia 1/, 2/, 3/ a 4/), avšak
žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané,
že žalovanému žiadne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v odvolacom konanínevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcom 1/, 2/, 3/ a 4/ nepriznáva.

31. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)