Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203403
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203403.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty
Deákovej a sudcov JUDr. Jozefa Zlochu a JUDr. Danice Kočičkovej ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX/XX, D., zast. Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom so sídlom
Námestie SNP 23, Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 5.822,70 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k.
16C/66/2023-208 zo dňa 20. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi
sumu5.822,70Eurvlehote3dníodprávoplatnostirozsudku(prvávýrokováveta)arozhodolopovinnosti

žalovaného zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške (druhá výroková veta).
1.1 Z jeho odôvodnenia vyplýva, že predmetom sporu je nárok žalobcu ako príslušníka hasičského
a záchranného zboru na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej transpozície smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“) do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej

republiky. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku argumentoval, že služobný čas príslušníka
Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý nerovnomerne; pracovná zmena pozostáva z výkonu
štátnej služby, na ktorú nadväzuje služobná pohotovosť, ktorá sa do pracovného času nezapočítava;
v rámci jednej pracovnej zmeny žalobca odpracuje 24 hodín; ak je počas pracovnej pohotovosti žalobca
povolaný na výjazd, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. Vychádzajúc z čl.6 písm. b)
smernice č. 2003/88/ES nesmie pracovný čas presiahnuť 48 hodín v rámci 7 dní; podľa čl.2 ods.1

smernice a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je služobná pohotovosť na pracovisku považovaná
za pracovný čas. Tým, že zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č.
315/2001 Z.z.“ alebo „zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) pracovnú pohotovosť nezarátava do
pracovného času, je daný rozpor medzi vnútroštátnym právom a právom Európskej únie; ak by žalovaný
transponoval smernicu správne, nedochádzalo by k porušeniu práv žalobcu a ani k strate odpočinku.
Žalobca pri určení výšky nemajetkovej ujmy analogicky vychádzal z ustanovenia §122 ods.2 písm. a)

zákona č. 315/2001 Z.z.; za primeranú náhradu považoval rozdiel medzi peňažnou náhradou za určenú
služobnú pohotovosť a nariadenú služobnú pohotovosť za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej
pohotovosti za žalované obdobie.
1.2 Žalovaný, vychádzajúc z čl.2 ods.2 smernice č. 89/381/EHS, mal v rámci procesnej obrany za
to, že ustanovenia smernice č. 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru
nevzťahujú; namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore ako aj spôsob výpočtu priemerného

týždenného pracovného času, poukázal na 4 mesačné referenčné obdobie; žalovanému nebolo zrejmé,
ako mohla žalobcovi vzniknúť škoda, keď za služobnú (neaktívnu) pohotovosť je žalobca odmeňovaný.Spôsob výpočtu náhrady škody žalobcom označil za mätúci a predstavujúci skôr mzdový nárok.
Náhradu uplatnenej nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú; konštatoval aj, že posúdenie
referenčných období je potrebné vnímať v súvislosti s pandémiou COVID-19; vzniesol námietku

premlčania uplatneného nároku a námietku miestnej nepríslušnosti.
1.3 Súd prvej inštancie po predbežnom prejednaní sporu nepovažoval za sporné, že žalobca je
od 12.01.2012 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“) s nerovnomerne
rozvrhnutým pracovným časom; do konca roku 2021 mal pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín
výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti, od januára 2022 sú tieto rozvrhnuté na 16 hodín

výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti; žalobca sa v rámci jednej zmeny nachádza v mieste
výkonu služby minimálne 24 hodín.
1.4 Okresný súd vykonal dokazovanie listinami a výsluchom žalobcu na pojednávaní. Zo zisteného
skutkového stavu mal za to, že dňom, kedy žalobca začal vykonávať prácu hasiča, t.j. od 01.02.2010,
začalo uňho plynúť 6 mesačné referenčné obdobie v zmysle ustanovenia §86 ods.1 zákona č. 315/2001
Z.z.; podľa názoru okresného súdu sa tak referenčné obdobie aplikuje od 01.02. – 01.08. a od 01.08.

– 01.02.. Súd prvej inštancie pri výpočte vychádzal zo súčtu fondu pracovného času na mesiac a doby
strávenej pohotovosťou na pracovisku z výplatných pások; v konkrétnostiach uviedol, že na referenčné
obdobie od 01.08.2020 – 01.02.2021 dopadalo priemerne 26,29 týždňa a žalobca odslúžil 1417,79
hodín čo bolo v priemere na týždeň 53,93 hod.; za dané obdobie v každom týždni odslúžil 5,93 hod.
nad 48 hodín, čo spolu predstavovalo 155,90 hod (5,93 x 26,29). Súd prvej inštancie takto určil počet

odslúžených hodín za celé žalované obdobie na 661,59 hodín, ktoré vydelil 24 hodinami a ustálil, že
žalobca naviac odslúžil 27,57 dňa, teda 28 dní.
1.5 Predmetom sporu bolo posúdenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva
Európskej únie, konkrétne v dôsledku nesprávnej implementácie smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie

C-368/07 vo veci Komisia vs. Taliansko, konštatoval, že členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia
potrebné na zabezpečenie plného účinku smernice v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje. Ak je
vnútroštátne právo v rozpore so smernicou, má smernica prednosť (C-106/77 vo veci Simmenthal).
Uviedol aj, že štát nesie zodpovednosť za škodu v dôsledku porušenia práva Európskej únie (C-46
až 48/93); členské štáty sú preto povinné nahradiť fyzickým a právnickým osobám škodu spôsobenú

porušením úniového práva (C-231 až 233/06). Na základe uvedeného potom okresný súd dospel
k záveru, že žalovaný ako štát je pasívne vecne legitimovaný za porušenie práva Európskej únie
tvrdenou nesprávnou transpozíciou smernice, čo priamo definuje aj judikatúra Súdneho dvora Európskej
únie. Za správne považoval okresný súd aj žalobcom označený orgán, ktorý koná v mene štátu; na
rozdiel od doterajšej judikatúry v obdobných veciach bol však toho názoru, že na predmetný vzťah

je potrebné primerane aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone
verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.); v tejto súvislosti aplikoval jeho ustanovenie §4 ods.1
písm.e),vzmyslektoréhokonázaštátministerstvovprípadeškodyvzniknutejnesprávnoutranspozíciou
smernice v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo iného ústredného
orgánu; Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Hasičský

a záchranný zbor. Aplikujúc ustanovenie §19 písm.b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“) mal súd prvej inštancie za to, že je príslušným na prejednanie sporu, pretože v obvode
súdu nastala skutočnosť, ktorá založila právo na náhradu škody.
1.6 V kontexte uvedeného okresný súd ďalej konštatoval, že konkrétne podmienky zodpovednosti štátu
za škodu v dôsledku porušenia práva Európskej únie vyplývajú z rozsudkov Súdneho dvora Európskej

únie, v konkrétnostiach vo veci C-6/90 a 9/90 Francovich a Bonifaci, C-46/93 a C-48/93 Brassierie,
Factorame a C-224/01. Zároveň ustálil, že smernica č. 2003/88/ES bola transponovaná do zákona
o Hasičskom a záchrannom zbore, čo vyplýva z jeho prílohy č. 4.
1.7 Súd prvej inštancie sa zameral aj na výklad pojmu pracovný čas; tu poukázal na znenie čl.2 ods.1
smernice č. 2003/88/ES ako aj §85 ods.1 zákona č. 315/2001 Z.z. Vychádzajúc zo znenia §86 ods.2, §92

ods.1 a §122 ods.3 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore vyvodil okresný súd záver, že zákon výkon
služobnej pohotovosti na pracovisku oddeľuje od výkonu štátnej služby; uvedené vyplýva z ustanovenia
§86 ods.2 zákona č. 315/2001 Z.z., v zmysle ktorého celková dĺžka vykonávania štátnej služby (18
hodín) a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti nesmie byť viac ako 24 hodín.
Okresný súd ustálil, že právna úprava v zákone odporuje čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES, pretože

nezapočítava do pracovného času trvanie služobnej pohotovosti, ktorá sa má považovať za pracovný
čas podľa čl.2 ods.1 danej smernice.
1.8 V zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Fu? tento
ustálil, že hasič v prípade porušenia čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES má právo domáhať sa náhradyškody voči štátu. Štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak (a)
porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá
povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva únie je dostatočne závažné, (c) existuje priama príčinná

súvislosť medzi porušenou úniovou normou a spôsobenou škodou a (d) existuje škoda.
1.8.1 Okresný súd konštatoval, že cieľom čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES je zabezpečenie pravidla
sociálneho práva Európskej únie, z ktorého má mať prospech každý pracovník. Daný článok smernice
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi.

1.8.2 Porušenie čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES považoval okresný súd za dostatočne závažné,
pretože došlo k porušeniu jasnej a zrozumiteľnej úniovej normy; aj judikatúra Súdneho dvora EÚ
definovala, že táto právna úprava sa vzťahuje aj na príslušníkov hasičského a záchranného zboru;
rovnako definovala, že služobnú pohotovosť je potrebné považovať za pracovný čas (rozsudok súdneho
dvora vo veci C-303/98 alebo C-518/15). V tejto súvislosti považoval okresný súd porušenie úniovej
normy za závažné.

1.8.3 Súd prvej inštancie považoval za splnenú aj podmienku existencie priamej príčinnej súvislosti
medzi porušenou úniovou normou a spôsobenou škodou; nebyť nesprávnej vnútroštátnej úpravy
v rozpore s článkami smernice, nedochádzalo by k tomu, že služobná pohotovosť na pracovisku sa
nepovažuje za služobný čas; príčinnú súvislosť zároveň vyvodil aj priamo z judikatúry (pozri rozsudok
SD EÚ C-243/09).

1.8.4 Pre posúdenie, či žalobcovi vznikla škoda vo forme nemajetkovej ujmy bolo podľa názoru
okresného súdu potrebné zistiť, kedy a či vôbec došlo priamo voči žalobcovi k porušeniu čl.6 písm.b)
smernice č. 2003/88/ES. Súd konštatoval, že ak by bol žalobca v službe v príslušnom referenčnom
období v priemere menej ako 48 hodín za 7 dní, nemohlo by u neho dôjsť k zásahu do jeho práv.
V rámci vykonaného dokazovania však súd zistil, že žalobca bol za žalované obdobie v službe viac ako

podľa smernice mal byť, a to celkovo o 13 dní s poukazom na referenčné obdobie (v zmysle skutkových
záverov 28 dní, pozn. odvolacieho súdu). Žalobca výšku svojho nároku neodvodzoval od hodín, ktoré
strávil v práci naviac v rámci referenčného obdobia; výšku škody odvíjal od celkového počtu hodín
určenej služobnej pohotovosti za žalované obdobie, ktoré mali byť prvkom odškodnenia. Uvedené podľa
názoru súdu prvej inštancie nezohľadňovalo hypotézu čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES, pretože nie

všetok čas určenej služobnej pohotovosti predstavoval porušenie smernice. Súd sa zároveň nestotožnil
so spôsobom vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy, pretože medzi namietaným porušením práv žalobcu
a žalobcovým určením odškodnenia nebol vecný súvis. Keďže súd nie je viazaný výpočtom žalobcu,
ktorým dospel k požadovanej výške ujmy, pretože tá je na voľnej úvahe súdu, okresný súd mal za to, že
žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do jeho práv v rozsahu 28

dní za žalované obdobie, čo muselo mať vplyv na jeho súkromný a rodinný život.
1.9Žalobcabolzažalovanéobdobievpráciviac,akotodovoľujeúniovéprávo,kedysanemoholvenovať
svojej rodine či záujmom; nadmerné fyzické a psychické vypätie pri často náročných zásahoch bez
primeraného oddychu môže spôsobiť pochybenia pri služobnej činnosti žalobcu či jeho nedostatočný
výkon.

1.10 Zlou transpozíciou úniového práva dochádza k porušeniu pozitívneho záväzku štátu, aby prijal
opatrenia na ochranu súkromného a rodinného života žalobcu; žalobca je tiež ukrátený na svojich
právach tým, že štát neprijal z hľadiska jeho pozitívneho záväzku právnu úpravu, ktorá práva žalobcu
má ochraňovať a boli prijaté na pôde Európskej únie. Žalobca tak stratil nádej na pozitívnu zmenu
právnej úpravy v prospech rešpektovania nielen záväzkov štátu voči Európskej únii, ale aj záväzkov

štátu voči nemu samému. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že žalobcovi vznikla nemajetková
ujma na týchto právach, ktorá by mala byť odškodnená formou relutárnej náhrady peňažného plnenia
s poukazom na primeranú aplikáciu kritérií podľa §17 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z.; samotné
konštatovanieporušeniaprávanepostačuje(§17ods.2danéhozákona).Nároknafinančnéodškodnenie
vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo veci Fu?; v zmysle judikatúry má

byť odškodnenie fyzických a právnických osôb pri porušení práva únie primerané vzniknutej ujme
(C-470/03).
1.11 Súd prvej inštancie bol toho názoru, že najbližším inštitútom, s ktorým je možné porovnať
protiprávne konanie v danej veci, je odškodnenie nezákonnej väzby fyzickej osoby, pri odškodnení za
ktorú sa taktiež vychádza z rozsahu dní jej trvania; pri nezákonnej väzbe, obdobne ako v prejednávanej

veci, nemá poškodená osoba možnosť na sebarealizáciu, vytváranie, udržiavanie a rozvíjanie
spoločenských a rodinných väzieb; rozdiel však spočíva v závažnosti zásahu do týchto práv, preto vzal
súd zreteľ, že žalobca nemôže byť za stratu svojho voľného času odškodnený v rovnakom rozsahu
ako nezákonne väznená osoba. V súvislosti s odškodňovaním nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbupoukázal okresný súd na rôzne rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva,
z ktorých vyvodil, že súdy v priemere za jeden deň trvania nezákonnej väzby priznávajú sumu 31,50

Eur; keďže väzba predstavuje podstatne závažnejší zásah do práv poškodenej osoby, súd považoval
z hľadiska závažnosti následkov u žalobcu za primerané odškodnenie za jeden deň, ktorý strávil v práci
nad stanovený rámec, sumu 15,- Eur, t.j. 420,- Eur za 28 dní (15 Eur x 28 dní). Túto sumu nemajetkovej
ujmy následne posúdil cez prizmu judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a dospel k názoru, že
žalobcovi nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy len za čas, ktorý strávil v práci nad stanovený rámec

v dôsledku porušenia úniového práva, pretože tento nárok nepokrýva celý zásah do práva žalobcu na
súkromie a neodškodňuje aj legitímne očakávania žalobcu, že si štát voči nemu bude plniť pozitívne
záväzky z úniového práva. Okresný súd bol toho názoru, že štát úmyselne prijatou právnou úpravou
porušil úniové právo, pretože mal vedomosť o judikatúre Súdneho dvora Európskej únie v otázke
aplikácie čl.6 písm.b) a čl.2 ods.1 smernice č. 2003/88/ES, avšak právnu úpravu nezmenil; okresný súd
mal za to, že v dôsledku flagrantného správania sa žalovaného došlo u žalobcu k strate nádeje, že sa

uvedený právny stav v právnom poriadku niekedy zmení.
1.12 Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca má nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá má za individuálnych okolností prípadu plniť okrem reparačnej funkcie aj
funkciu preventívno-sankčnú; výška náhrady ujmy musí štát odradiť od ďalšieho porušovania práv
žalobcu tolerovaním protiprávneho stavu. Uviedol, že v prípade zlého úmyslu, o ktorom súd prvej

inštancie nadobudol presvedčenie, bolo potrebné navýšiť náhradu ujmy za každý mesiac výkonu služby
žalobcu v 24 hodinových zmenách, a to bez ohľadu na to, či bolo v spore preukázané, že žalobca
slúžil v práci viac ako stanovujú normy úniového práva; okresný súd to označil za odškodnenie za
trvanie nezákonnej právnej úpravy a jej dopad na prežívanie žalobcu v spoločnosti. Žalobca začal slúžiť
v 24 hodinových zmenách od 01.02.2010; od tohto momentu mu vznikol nárok požadovať náhradu

nemajetkovej ujmy. Z hľadiska trvania protiprávneho stavu, závažnosti ujmy, ktorá žalobcovi vznikla
a existencie zlého úmyslu žalovaného považoval súd prvej inštancie za spravodlivé a slušné, aby
žalobcovi patrilo za každý mesiac trvania protiprávneho stavu odškodnenie tejto zložky nemajetkovej
ujmy v sume 500,- Eur; túto výšku nepovažoval za disproporčnú; poukázal na príklad, že za trvanie
nezákonnej väzby je primerané priznanie sumy 1.000,- Eur za mesiac jej trvania.

1.13 Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd
prvej inštancie primerane aplikoval §19 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje plynutie subjektívnej
ako aj objektívnej premlčacej lehoty. Keďže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje
na zmenu legislatívy súd vymedzil za každý mesiac jej trvania, považoval za potrebné prihliadnuť na
premlčanie tohto nároku za každý mesiac samostatne. Konštatoval, že súdu prvej inštancie bola žaloba

žalobcu doručená dňa 05.09.2023, žalobca sa o škode dozvedel minimálne v okamihu podania žaloby
na súd nevynímajúc skutočnosť, že v obdobných veciach už súdy ohľadne kolegov žalobcu rozhodovali
minimálne od roku 2018. Keďže sa nárok na náhradu ujmy za stratu nádeje za každý mesiac premlčuje
samostatne, počnúc od 01.03.2010, nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v tejto časti bol
premlčaný za nároky do 30.08.2020. Na druhej strane súd uviedol, že nie je premlčaný nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy za čas, ktorý žalobca strávil v službe nad rámec stanovený smernicou. Bolo potrebné
si uvedomiť, že žalobca, s ohľadom na plynutie referenčného obdobia, bol spôsobilý dozvedieť sa o ujme
podľa §19 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. až po uplynutí príslušného referenčného obdobia, t.j. keď
mu bola zamestnávateľom vystavená posledná výplatná páska za 6. (posledný) mesiac; až vtedy bol
žalobca spôsobilý zistiť, či v referenčnom období došlo k prekročeniu konkrétneho rámca. Námietku

premlčania na základe uvedeného vyhodnotil okresný súd ako nedôvodnú.
1.14 Okresný súd bol na základe vyššie uvedeného toho názoru, že žalobcovi patrí nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy za mesiace od 01.10.2020 až do 30.11.2023,
atovovýške19.000,-Eur(38mesiacovx500,-Eur).Žalobcoviprislúchanároknanáhradunemajetkovej
ujmy v 1. časti a v 2. časti v sume 19.420,- Eur. Nakoľko je súd v sporovom konaní viazaný žalobným

návrhom a žalobca si uplatnil menej, ako bol súdom zistený jeho nárok, priznal žalobcovi len sumu
5.822,70 Eur.
1.15 Súd prvej inštancie zároveň nevzhliadol dôvod na to, aby opakovane reagoval na procesnú obranu
žalovaného, na ktorú dali odpovede už iné súdy v právoplatných veciach; tu poukázal na viaceré
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Košiciach. Zároveň uviedol, že

pri primeranej aplikácii zákona o zodpovednosti štátu za škodu nevyžadoval od žalobcu predbežné
prejednanie nároku podľa §15 ods.1 tohto zákona; v predmetnom ustanovení totiž zákonodarca
spredbežnýmprejednanímnárokupriporušeníprávaúnienesprávnoutranspozíciousmernicenepočítal
a uvedenú situáciu nebolo možné subsumovať pod prípady tam uvedené.1.16 V závere odôvodnenia okresný súd konštatoval, že sa odchýlil od doterajšej súdnej praxe
v obdobných veciach v otázke 6 mesačného referenčného obdobia, aplikácie zákona o zodpovednosti
štátu za škodu a aj čo sa týka rozsahu a spôsobu náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedol, z akého dôvodu

nebolo možné vychádzať z priemeru hodín určených žalobcom a na to nadväzujúcim výpočtom výšky
ujmy formou nariadenej služobnej pohotovosti; týmto svojím postupom sledoval vyvolanie diskusie
s vyššími súdmi.
1.17 Okresný súd zároveň nepredĺžil paričnú lehotu, napriek tomu, že s tým žalobca súhlasil; mal za to,
že štát mal dostatok času mimosúdne odškodniť žalobcu.

1.18 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu vo veci (§255 ods.1 C.s.p.),
a teda žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Navrhol
odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu
trov konania. Pri uplatnení odvolacích dôvodov podľa §365 ods.1 písm. d), f) a h) C.s.p. tvrdil, že konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.1 Namietol, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných
právnych predpisov so smernicou Európskej únie do kompetencie súdu prvej inštancie nepatrí;

súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na vyslovenie ne/súladu zákona č. 315/2001 Z.z. so
smernicou č. 2003/88/ES; takýto záver okresný súd nemohol vysloviť ani ako otázku predbežnú, pretože
dôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje len
individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy.
2.2 Pri namietaní pasívnej vecnej legitimácie poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania medzi Slovenskou

republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky s tým, že ide o dva samostatné subjekty, ktorých
postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie
nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Prebratie
smernice je premietnuté do textu právneho predpisu, ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v
súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky nesprávne prebrala smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., mal preukázať,
v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie nesprávneho prebratia smernice č. 2003/88/ES
bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č. 315/2001 Z.z. pred a po účinnosti smernice č.
2003/88/ES; k porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát
účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok

na náhradu škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice. Žiadne ustanovenie zákona
č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou; Slovenská republika pri preberaní
smernice č. 2003/88/ES neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla
vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní
uplatnil. Zároveň mal za to, že žalobcom uplatnené nároky vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu;

žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový nárok. Žalovaný
zotrval na tvrdení, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice č. 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v
individuálnom prípade; Slovenská republika pritom nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu aplikáciu
smernice č. 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.
2.3 Ohľadom pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES žalovaný zopakoval, že táto sa na služobný pomer

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým
spojený rozvrh služobného času nevťahuje; rozsah pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES je vymedzený
pozitívne v čl. 2 ods.1 Smernice č. 89/391/EHS a negatívne v jej čl. 2 ods.2; na základe uvedeného
konštatoval, že smernica č. 2003/88/ES sa na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany nevzťahuje. Úlohy, ktoré plnia príslušníci HaZZ, možno subsumovať pod pojem

„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods.2 smernice č. 89/391/EHS. Rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 vo veci Fu? nepovažoval za relevantné, pretože sa týka
mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského
a záchranného zboru v Slovenskej republike.
2.4 Odvolateľ upriamil pozornosť aj na čl.17 ods.1 smernice č. 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským

štátom odchýliť sa od uplatňovania čl.6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov; jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa
jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.2.5 Poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva povinnosť kumulatívneho
splnenia všeobecných podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody
za porušenie práva únie. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom

neosvedčil. Vyjadril nepochopenie, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda; stanovenie jej
výšky označil za nejasné; pripomenul, že za nariadenú pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný.
Žalovaný zdôraznil, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť;
môže tak odpočívať, či venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú
je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o sebe nie

je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.
2.6 Žalovaný mal za to, že žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu údajne vzniknutú
porušením smernice maskuje svoje mzdové nároky, z ktorého dôvodu nie je žalovaný pasívne vecne
legitimovaný, pretože mzdových nárokov je možné sa domáhať len od žalobcovho služobného úradu,
a teda Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
2.7 Namietol, že súd prvej inštancie v rámci dokazovania bral do úvahy žalobcom predložené výplatné

pásky, avšak nevzal do úvahy žalobcom predložený výpočet priemerne odpracovaného času za
ním stanovené referenčné obdobia. Súd prvej inštancie nepovažoval žalobcom predložené výpočty
za relevantné a namiesto toho si sám vypočítal priemerne odpracovaný čas žalobcu podľa vlastnej
metodiky, čím okresný súd porušil viaceré zásady, na ktorých je civilný sporový proces budovaný.
Jednou z týchto zásad je zásada rovnosti strán sporu, keď aj pozitívny zásah do práv jednej strany

sporu je porušením tejto zásady. Ďalšou porušenou zásadou bola prejednacia zásada, keď súd skúma
len podklady predložené stranami sporu a sám si ďalšie podklady z vlastnej iniciatívy nezabezpečuje
a nevytvára. Vzhľadom na to, že v civilnom sporovom konaní je dôkazné bremeno na strane žalobcu
a súd prvej inštancie žalobcom predložený výpočet odpracovaných hodín nevzal do úvahy, malo to mať
za následok, že žalobca v otázke preukazovania odpracovaných hodín neuniesol dôkazné bremeno;

napriek tomu súd prvej inštancie sám z vlastnej iniciatívy zabezpečil vlastný výpočet, ktorý v konečnom
dôsledku dopomohol potvrdiť žalobcove tvrdenie o údajnom prekračovaní maximálneho týždenného
pracovného času. Týmto postupom okresný súd nahradil procesnú aktivitu žalobcu, čo žalovaný označil
za neprijateľné.
2.8 Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, tu žalovaný tvrdil, že súd daný nárok subsumoval pod

ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne jeho ustanovenia §11 až §13. Žalovaný konštatoval,
že žalobcom uplatnená suma je neprimeraná a privysoká; poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, v zmysle ktorej musí byť náhrada nemajetkovej ujmy rozumne primeraná utrpenej ujme na
povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy je potrebné vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy. Následne vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/19/2020

namietol súdom vypočítanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch, kde súd nad rámec žaloby
vykonal výpočet v dvoch častiach; prvú časť poňal ako náhradu nemajetkovej ujmy za čas, ktorý
žalobca strávil v službe nad rámec stanovený smernicou č. 2003/88/ES; súd prvej inštancie prirovnal
údajné porušenie smernice k inštitútu nezákonnej väzby, kde uviedol, že súdy priemerne za jeden deň
nezákonnej väzby priznávajú sumu 31,50 Eur; keďže nezákonná väzba predstavuje závažnejší zásah

do práv poškodenej osoby ako porušenie smernice, súd prvej inštancie stanovil za jeden deň v práci
nad rámec stanovený smernicou č. 2003/88/ES náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15,- Eur (t.j. za 28
dní celkom 420,- Eur); takéto porovnávanie označil žalovaný za neprijateľné. Rovnako za neprijateľné
považoval aplikovanie hoci len niektorých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tak, ako to urobil okresný súd; v tejto súvislosti upriamil

pozornosť na ustanovenie §9 ods.1 citovaného zákona. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že pokiaľ je
aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. na predmetný prípad vylúčená, posudzuje sa náhrada nemajetkovej
ujmy striktne podľa ustanovení §13 a nasl. Občianskeho zákonníka. Druhú časť nemajetkovej ujmy
poňal okresný súd ako náhradu nemajetkovej ujmy „za stratu nádeje na zmenu legislatívy“; tu žalovaný
namietol, že sám žalobca nikde vo svojich vyjadreniach ani netvrdil, že svoju ujmu vidí aj v „strate nádeje

na zmenu legislatívy“, z ktorého dôvodu súd rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy nad rámec podanej
žaloby. Žalovaný označil za neprijateľné, aby si súd sám nad rámec žaloby „rozšíril“ nemajetkovú
ujmu žalobcu o „stratu nádeje na zmenu legislatívy“, keď žalobca na nič podobné ani len okrajovo
nepoukazoval. Takýmto postupom súd prvej inštancie neopodstatnene navýšil výslednú sumu priznanej
nemajetkovej ujmy, a to o čiastku 500,- Eur za každý mesiac žalovaného obdobia, z ktorého dôvodu

konštatoval, že by žalobcovi prislúchol nárok vo výške 19.420,- Eur, ale nakoľko bol viazaný žalobným
návrhom, priznal mu len sumu vo výške 5.822,70 Eur. Hoci súd prvej inštancie konštatoval, že náhrada
nemajetkovej ujmy má plniť za individuálnych okolností okrem reparačnej funkcie aj preventívno-
sankčnú funkciu, žalovaný zdôraznil, že náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkachSlovenskej republiky sleduje výlučne reparačnú funkciu. Žalovaný v odvolaní namietol aj súdom prvej
inštancie konštatovaný „zlý úmysel“ štátu.
2.9 S poukazom na §13 ods.2 OZ žalovaný konštatoval, že žalobca doposiaľ nepreukázal zásah do

súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských
vzťahoch či nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie; náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch môže súd priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná
v zmysle §13 ods.1 OZ, resp. ak by takáto satisfakcia nebola postačujúca, a to len za predpokladu, že

bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade
žalobcu nebolo podľa názoru žalovaného preukázané. V súvislosti s náhradou škody/nemajetkovej ujmy
citoval viaceré rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky (napr. rozsudok Krajského súdu
v Žiline sp.zn. 6Co/159/2019 zo dňa 27.05.2020, Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5Co/192/2019 zo
dňa 29.10.2019 či Mestského súdu Košice sp.zn. K2-37C/60/2020). Mal za to, že žalobca žiadnymi
dôkaznými prostriedkami nepreukázal, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, hoci

ide o základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Za otázne označil činnosti, ktoré by chcel
žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas
pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne vylúčené, aby
sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, v prípade ho plnohodnotne tráviť
s rodinou. Žalovaný označil za bežné, že ľudia majúci vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou, nemajú

toľko voľného času na priateľov a voľnočasové aktivity; uvedené ale nepredstavuje argument spôsobilý
preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
2.10 Vyjadril presvedčenie, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí
násilných trestných činov, pretože pri týchto dochádza k závažnému zásahu do zdravia či života.
2.11 Vychádzajúc z iných rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach

konštatoval, že priemerná výška doposiaľ priznanej škody/nemajetkovej ujmy bola v rozmedzí od 1.000,-
Eur do 2.500,- Eur.
2.12 Odvolateľ namietol aj výrok o nároku na náhradu trov konania, pretože nárok žalobcu bol uplatnený
nesprávne a súd prvej inštancie aj trovy konania nesprávne právne posúdil.

3. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie
a navrhol ho potvrdiť; považoval ho v celom rozsahu za zákonný a vecne správny.
3.1 Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej
únie zdôraznil, že Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych

súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali; za nespochybniteľnú považoval skutočnosť, že
vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca na náhradu škody vzniknutej porušením úniového
práva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi
úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy
transponovaná správne; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie

C-106/89 zo dňa 13.11.1990, C-456/98 zo dňa 13.07.2000 či C-429/09 zo dňa 25.11.2010 či C-243/09
zo dňa 14.10.2010. Vyjadril presvedčenie, že na území Slovenskej republiky neexistuje iný orgán než
všeobecný súd, ktorý by bol vzhľadom na predmet podanej žaloby a jeho skutkový a právny základ
oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť daný spor.
3.2 Žalobca označil za nedôvodnú a neopodstatnenú námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného,

ktorý sa síce snažil spochybniť ju, neuviedol však žiadne nové, skutkovo a právne relevantné argumenty,
s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie. Pasívna vecná legitimácia žalovaného vyplýva z
dlhoročnej konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
3.3 Za nepochybnú považoval skutočnosť, že smernica č. 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez
obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov; žalovaný v tejto súvislosti neuviedol žiadne nové skutočnosti

ako tie v konaní pred súdom prvej inštancie; odvolaciu námietku žalovaného ohľadom rozsahu
pôsobnosti smernice označil za nedôvodnú a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vyhodnotil
ako správne a zákonné.
3.4 Na odvolaciu námietku, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná aktívna
činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, žalobca uviedol, že ako hasič vykonáva

určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času a žalovaný
ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť v pracovnej
pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do 1 minúty opustiť stanicu a vykonať
služobný zákrok. Žalobca aj s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie považoval zanepochybné, že ním vykonávaná služobná pohotovosť je pracovným časom v zmysle čl. 2 ods.1
smernice č. 2003/88/ES.
3.5 Za zavádzajúce označil žalobca tvrdenie o uplatňovaní si mzdového nároku. Uviedol, že suma

2,92 Eur nebola základom pre výpočet výšky nároku, ale je výsledkom porovnania žalovanej sumy
s počtom hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré žalobcovi neboli započítané do pracovného
času; vydelením žalovanej sumy (5.822,70 Eur) s celkovým počtom odpracovaných hodín určenej
služobnej pohotovosti (1994,41 hodín) a následným porovnaním výslednej sumy 2,92 Eur so zákonnými
minimálnymi mzdovými nárokmi pre prvý stupeň náročnosti práce, ktorá suma predstavovala 3,66 Eur/

hodinu, považoval žalobca za zrejmé, že napadnutým rozsudkom priznaná suma náhrady škody nie je
neprimeraná a privysoká.
3.6 V kontexte správnej transpozície smernice a jej reálneho dodržiavania žalobca zdôraznil, že
transpozícia smernice je súladná s právom Európskej únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje
výsledok smernicou sledovaný. Vo vzťahu k smernici č. 2003/88/ES uviedol, že táto bola do právnej
úpravy zákona č. 315/2001 Z.z. transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované nie sú a ani

neboli dosiahnuté; vnútroštátna právna úprava zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ustanovenia
smernice nerešpektuje.
3.7. Bol toho názoru, že žalovaný len paušálne popiera akékoľvek negatívne následky porušovania
smernice č. 2003/88/ES na každodenný život žalobcu a vznik akejkoľvek ujmy. Podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie už samotné porušovanie čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES spôsobuje

ujmu, keďže znamená aj zasahovanie do bezpečnosti a zdravia dotknutého hasiča. Žalobca vyjadril
presvedčenie, že svoj nárok odôvodnil a preukázal.
3.8 Čo sa týka námietky žalovaného týkajúcej sa posúdenia prisúdeného nároku tak, ako ho konštatoval
súd prvej inštancie, žalobca mal za to, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku tak, ako je
posudzovanáaleboodôvodnenávžalobe;tentonárokjesúdoprávnenýprávneposúdiťajinak,zktorého

dôvodu nebol ani v prejednávanej veci viazaný žalobcom prezentovaným právnym posúdením. Napriek
tomu, že okresný súd právne vyhodnotil žalovaný nárok podľa iných zákonných ustanovení, než ktoré
označil v žalobe žalobca, nemá to za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Hoci žalobca označil
právnu kvalifikáciu nároku súdom prvej inštancie za špecifickú, odlišnú od doterajšej rozhodovacej praxe
súdov v obdobných sporoch, okresný súd svoje skutkové zistenia a právne závery podrobne vysvetlil

a preskúmateľne odôvodnil; súd pritom nerozhodoval o inom, než uplatnenom nároku; z rozhodujúcich
skutkových tvrdení a vykonaných dôkazov len vyvodil vlastné skutkové zistenia a tieto následne právne
kvalifikoval inak, než boli uvedené v žalobe.
3.9 Žalobca, reagujúc na ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného uviedol, že vzhľadom na prejednávaný
prípad má náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť okrem satisfakčnej funkcie aj funkciu

preventívno-sankčnú, čo sa má prejaviť aj v samotnej výške relutárnej náhrady a má odradiť
porušovateľa od protiprávneho konania.
3.10 Pokiaľ ide o výšku nároku, táto musí byť primeraná. Súdom prvej inštancie priznaná náhrada škody
vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch bola podľa názoru žalobcu primeraná, zohľadňujúca následky
na jeho osobnom živote, mieru závažnosti ako aj intenzitu a dĺžku trvania zásahu do základných práv.

3.11 Za zákonný a vecne správny považoval žalobca aj výrok o nároku na náhradu trov konania.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu (replika) zotrval na podanom odvolaní
a predchádzajúcich vyjadreniach; s právnym názorom žalobcu, ktorý neuviedol žiadne nové relevantné
skutkové ani právne tvrdenia, sa nestotožnil. Keďže je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

absolútne individuálnym nárokom, nemôže podľa názoru žalovaného obstáť poukazovanie žalobcu na
rozhodovaciu prax konajúceho súdu v obdobných veciach.

5. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §34 C.s.p., preskúmal vec
bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods.1 C.s.p. z dôvodov vymedzených v

odvolaní podľa §380 ods.1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa §389 ods.1 písm.b) C.s.p. zrušil
a vec vrátil podľa §391 ods.1,2 C.s.p. súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Podľa §389 ods.1 písm.b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.7. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil,
že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie,
vkonkrétnostiachsmerniceč.2003/88/ESajejčl.2ods.1ačl.6písm.b);tvrdilapreukazoval,žežalovaný

v dôsledku nesprávnej transpozície smernice nerešpektoval smernicou garantovaný maximálny 48
hodinový týždenný pracovný čas; argumentoval, že nesprávnym prebratím smernice č. 2003/88/ES do
zákona č. 315/2001 Z.z. sa do služobného času hasiča nezapočítava služobná pohotovosť (určená ani
nariadená); nerešpektovaním ustanovení smernice malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu,
preto svoj nárok analogicky uplatnil v zmysle ustanovení §11-§13 Občianskeho zákonníka.

7.1 V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v žalovanom období od augusta 2020 do júna 2023
vrátane príslušníkom Hasičského a záchranného zboru; štátnu službu vykonával v služobnom pomere
na hasičskej stanici v Poltári spadajúcej pod Okresné riaditeľstvo HaZZ v Lučenci. Podanou žalobou
sa domáhal zaplatenia sumy 5.822,70 Eur; výšku nemajetkovej ujmy určil ako súčin odpracovaných
hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35%, resp. 20% z príslušnej časti
služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny

služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo
v deň pracovného pokoja (50 % - 30 % = 20 %).
7.2 Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k názoru, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal
s námietkou žalovaného o nedostatku právomoci konajúceho súdu, pozornosť venoval aj pasívnej
vecnej legitimácii žalovaného; pokiaľ konštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy spôsobenej zásahom do jeho práv, aj toto hodnotenie bolo správne. Nesprávny však bol postup
okresného súdu, ktorý žalobcom uplatnený nárok subsumoval pod ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.,
ako aj postup, na základe ktorého sa súd zaoberal iným plnením, než aké bolo v žalobe uvedené, čím
porušil zásadu „ne ultra petitum“, ako aj právo žalovaného na spravodlivý proces.

8. Jednou z náležitostí žaloby je povinnosť žalobcu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, na
základe ktorých si v konaní uplatňuje svoje právo a ktoré mu zakladajú tvrdený nárok voči žalovanému.
Súd je predmetom sporu, a teda skutkovým základom uplatneného nároku uvedeným v žalobe, viazaný.
„V súlade s autonómiou súkromnoprávnych vzťahov súdy neposkytujú ochranu právnemu vzťahu, právu
ani nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca nežiadal.“ (pozri Civilný sporový poriadok, Komentár,

doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív, str. 800).
8.1 Súd tak nie je v sporovom konaní oprávnený zaoberať sa iným právnym vzťahom, iným právom
ani iným plnením čo do druhu a výšky, než aké boli vymedzené v žalobe a nemôže ani priznať iné
plnenie ako to, ktoré bolo v petite žiadané. Súd teda nemôže žalobcovi prisúdiť niečo iné, než žiadal;
musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom. Vyplýva to jednak z dispozičného

princípu sporového procesu ako aj z viazanosti súdu žalobným návrhom v zmysle ustanovenia §216
C.s.p. (zásada „ne ultra petitum“).

9. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na zásadu „iura novit curia“; konštatoval,
že„stranysporusúpovinnévymedziťlenskutkovéokolnostiprípadu,otázkaprávnehoposúdenianároku

na náhradu nemajetkovej ujmy je vecou súdu“. S uvedeným sa odvolací súd stotožňuje. Zásada „súd
pozná právo“ znamená, že súd nevykonáva dokazovanie v otázkach právnych, ale iba v otázkach
skutkových; súd musí pri rozhodovaní posúdiť vec sám; strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok
právne kvalifikovať.
9.1 Odvolací súd však konštatuje, že v posudzovanej veci nešlo o otázku „iura novit curia“, ale o

otázku skutkovú. Žalobca v žalobe uplatnený nárok skutkovo vymedzil tak, že si uplatňuje nárok, ktorý
mu vznikol v dôsledku dlhodobého zásahu do jeho osobnostných práv; domáhal sa náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa počtu hodín nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré
reálne odslúžil a ktoré hodiny mu neboli, v rozpore s čl.2 ods.1 a čl.6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES,
započítané do fondu pracovného času. Žalobca sa nedomáhal nároku z dôvodu straty nádeje na zmenu

legislatívy; rovnako sa nedomáhal nemajetkovej ujmy za počet hodín odpracovaných nad smernicou č.
2003/88/ES stanovený limit 48 hodín týždenne v rámci jednotlivých referenčných období.
9.2 Súd prvej inštancie, ktorý vlastným výpočtom určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy, odôvodňujúc
uvedené stratou nádeje na zmenu legislatívy, svojím postupom nahradil procesnú aktivitu žalobcu
a porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, predpokladanú ustanovením §216 C.s.p. Na uvedenom závere

nič nemení ani skutočnosť, že súd v konečnom dôsledku priznal žalobcovi len ním uplatnené plnenie vo
výške 5.822,70 Eur, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že žalobcovi „patrí nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy za mesiace od 1. októbra 2020 až
do 30. novembra 2023 /správne má byť od 1.8.2020 do 30.6.2023/... v celkovej sume 19.000,- Eur.“.10. Keďže je v sporovom konaní základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia
a predložiť dôkazy za účelom ich preukázania a žalobca svoj nárok v žalobe odôvodnil porušovaním

práva na ochranu súkromia a rodinného života, práva na ochranu zdravia a práva na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky, nebol daný dôvod, aby súd prvej inštancie vytváral nový/iný právny
nárok a skutkovo ho inak odôvodňoval (výpočet, koľko hodín v každom referenčnom období žalobca
odpracoval nad smernicou stanovený limit; strata nádeje na zmenu legislatívy).
10.1 Zároveň platí, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. rozhodnutia iných sudcov (resp.

senátu) toho istého súdu. Rozhodovacia prax Okresného súdu Lučenec (ako aj iných okresných súdov
v obvode pôsobnosti konajúceho krajského súdu) je jednotná v názore, že v obdobných veciach si
žalobcovia správne uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenia §11-
§13 Občianskeho zákonníka, ktoré závery boli niekoľkokrát potvrdené odvolacím súdom; predmetné
ustanovenia sú totiž obsahom aj účelom najbližšie náhrade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva únie; inštitútom najbližším prejednávanej veci tak nie je odškodnenie za nezákonnú väzbu,

konštatovanie súdu prvej inštancie v tomto smere nebolo správne.

11. Ako už odvolací súd naznačil vyššie, stotožniť sa nemohol ani s aplikáciou ustanovení zákona č.
514/2003 Z.z. na prejednávanú vec. Súd prvej inštancie síce správne konštatoval, že pokiaľ ide o otázku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, túto vo všeobecnosti upravuje zákon

č.514/2003Z.z.,ktorývustanovení§4písm.e)akozaškoduzodpovednýorgánverejnejmocišpecifikuje
ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice
Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy. Predmetné ustanovenie však nie je možné aplikovať izolovane, bez súčasnej

aplikácie ustanovenia §3 v spojení s §9 daného zákona.
11.1 Prejednávaná vec sa týka ujmy vzniknutej žalobcovi porušením práva únie z dôvodu absentujúcej,
resp. nesprávnej transpozície smernice č. 2003/88/ES do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore.
Absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice Európskej únie do noriem vnútroštátneho práva
je však výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle ustanovenia §3 ods.1

písm.d) v spojení s §9 ods.2 z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z. vylúčený, keďže za nesprávny úradný
postup nie je považovaný postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl.86 písm.a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu
Vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl.119 písm.b) Ústavy Slovenskej republiky.
11.2 Na základe tejto skutočnosti nie je možné prisvedčiť súdu prvej inštancii, že príslušné ustanovenia

zákona č. 514/2003 Z.z. je možné na predmetný právny vzťah aplikovať a za primeranej aplikácie
ustanovenia §17 zákona č. 514/2003 Z.z. priznať žalobcovi uplatnený nárok.

12. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie svojím postupom
(aplikáciou ustanovení zákona č.514/2003 Z.z., odôvodňujúc priznanie uplatneného nároku stratou

nádeje na zmenu legislatívy) prekročil rámec vymedzeného petitu tým, že žalobcovi priznal plnenie
z iného skutkového, než v žalobe vymedzeného základu, čím porušil zásadu „ne ultra petitum“; uvedené
malo za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces.
12.1 Z týchto dôvodov potom odvolací súd rozsudok okresného súdu postupom podľa ustanovenia §389
ods.1 písm.b) C.s.p. zrušil a v zmysle ustanovenia §391 ods.1,2 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie, v

ktorom súd prvej inštancie, vychádzajúc z obsahu žaloby a skutkových tvrdení strán sporu vec opätovne
prejedná a posúdi dôvodnosť uplatneného nároku.

13. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).