Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/34/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118204840
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2118204840.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek

senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v právnej veci žalobkyne: A. A., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom B. C. C. XXXX/X, D., zastúpenej advokátom: JUDr. Michal Hargaš, so sídlom
Sasinkova 9, Bratislava-mestská časť Staré Mesto, proti žalovaným: 1. E. D. F., G., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom H. A. XXX, I. J. G., zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária SOPKO & Partners
s.r.o., so sídlom Paulínska 24, Trnava, IČO: 54 237 050, 2. RENNTAX a.s., so sídlom Andreja Žarnova
1, Trnava, IČO: 44 032 129, zastúpeného advokátkou: Mgr. Eva Bačiková, so sídlom Paulínska 17,
Trnava, o odovzdanie predmetu nájmu do užívania nájomcovi, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku

Okresného súdu Trnava č. k. 39C/50/2018-265 zo dňa 2. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaným 1. a 2. n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom žalovaným 1. a 2.
nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 685 ods. 1, § 706 ods. 1 zákona

č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „Občiansky zákonník“), s poukazom na
procesné ustanovenia § 251, § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

3. Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, že matka žalobkyne (G. A.) bola nájomníčkou 2-
izbového bytu na K. B. L. X M. D. na prvom poschodí, prvý byt vľavo od vstupu na dobu neurčitú, o
čom bolo rozhodnuté rozsudkom okresného súdu č. k. 27C/1/2004-242 zo dňa 5.11.2009 (právoplatným

dňa 29.12.2009), z odôvodnenia ktorého vyplýva, že návrh navrhovateľky (G. A.) bol dôvodný, keď
odporcovia v uvedenom konaní nepreukázali, že by sa voči navrhovateľke skončil nájom k bytu, či už
výpoveďou alebo rozhodnutím súdu. G. A. užívala predmetný byt na základe platnej nájomnej zmluvy,
z bytu sa vysťahovala len z dôvodu, že výbuchom nálože v prejazde nehnuteľnosti dňa 17.9.1997
došlo k poškodeniu statiky nehnuteľnosti a náhradný byt jej bol poskytnutý mestom Trnava na dobu
určitú, od 19.12.1997 do 31.08.1998, a to na základe súhlasu mesta Trnava zo dňa 19.12.1997 s
uzatvorením nájomnej zmluvy na nájom bytu medzi Správou Mestského majetku Trnava a G. N., keď

byt bol poskytnutý na B. C. X na preklenutie času nevyhnutného na zabezpečenie náhradného bytu v
zmysle rozhodnutia o vyprataní zo dňa 1.8.1997. Rozsudkom okresného súdu č. k. 18C/26/2012-45 zo
dňa 12.12.2012 bol zamietnutý návrh G. A. o zabezpečenie bytovej náhrady za sporný byt na K. B., a to
z dôvodu, že navrhovateľka je stále nájomcom 2-izbového bytu v D. J. B. K. L. X, prvé poschodie, prvýbyt vľavo od vstupu, ako to vyplýva z právoplatného rozsudku č. k. 27C/1/2004-242 zo dňa 05.11.2009.
Nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by došlo k ukončeniu nájmu k predmetnému bytu, a práve
z toho dôvodu súd návrh navrhovateľky zamietol, keď za danej situácie nemajú odporcovia povinnosť

zabezpečovať navrhovateľke bytovú náhradu, navrhovateľka je stále nájomcom predmetného bytu,
k ukončeniu nájmu nedošlo. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave
č.k. 11Co/61/2013-69 zo dňa 09.04.2014, v ktorom pre doplnenie Krajský súd v Trnave uviedol, že
nie je zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia by malo byť odporcom uložené zabezpečiť
navrhovateľke (G. A.) náhradný byt, keď naviac odporcovia v predmetnom konaní v súčasnosti už

nie sú vo vzťahu k navrhovateľke prenajímateľmi, nakoľko v súčasnosti už nie sú vlastníkmi domu, v
ktorom sa predmetný byt nachádza, a teda nie sú v konaní pasívne vecne legitimovaní. Kúpnou zmluvou
zo dňa 24.3.2016 bolo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX
Okresného úradu Trnava, katastrálneho odboru ako parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape
ako parc. č. 260, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 758 m2 a stavba budova (nehnuteľná kultúrna
pamiatka) č. s. XXX na parc. č. 260 prevedené zo žalovaného 1. a E. O. P. (pôvodného 2.), ktorý

sa tak stal výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Vklad vlastníckeho práva bol povolený
pod V1970/16 dňa 5.4.2016 (list vlastníctva č. XXXX pre kat. územie D.). Žalovaný 2. predmetné
nehnuteľnosti nadobudol v roku 2016. Stavba č.s. XXX je po výbuchu staticky narušená. Z bytu na C.
ulici sa G. A. spolu so žalobkyňou a bratom žalobkyne M. A. vysťahovali do bytu na N. ulici, kde žili až
do roku 2017, teda aj v čase smrti matky žalobkyne, G. A., ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX.

4. Právne okresný súd uzavrel, že žaloba nebola podaná dôvodne, nakoľko žalobkyňa nie je aktívne
vecne legitimovaná na podanie žaloby o odovzdanie predmetu nájmu do užívania nájomcovi, nakoľko
nie je nájomcom 2-izbového bytu na K. B. L. X M. D. na prvom poschodí, prvý byt vľavo od vstupu
a ani na ňu neprešlo právo nájmu k tomuto bytu po smrti nájomníčky G. A.. S ohľadom na predmet

konania mal okresný súd za to, že je potrebné skúmať, či a ak áno, na ktorú osobu taxatívne uvedenú
v ust. § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka prešli práva vyplývajúce z nájmu bytu na K. B. L. X M.
D.. V konaní vzniesol žalovaný 1. námietku pasívnej vecnej legitimácie s tým, že nie je vlastníkom
sporného bytu, vlastnícke právo k uvedenej nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzal aj predmetný byt,
bolo prevedené na žalovaného 2. o čom svedčí aj výpis z LV č. XXXX pre kat. územie D.. Žalovaný

2. vzniesol v konaní námietku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, keď mal za to, že neboli splnené
všetky podmienky prechodu práva k nájmu sporného bytu a k prechodu nájmu bytu po smrti matky
žalobkyne na žalobkyňu nedošlo. Žalobkyňa tak nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o
odovzdanie predmetu nájmu do užívania nájomcovi, pretože nie je nájomníčkou. Okresný súd poukázal
na § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že prechod práv vyplývajúcich z nájomnej zmluvy na

osoby taxatívne vymenované. Predpokladom prechodu nájmu bytu sú všeobecne existencia nájmu bytu,
jediný nájomca a smrť nájomcu. K prechodu užívacieho práva dochádza priamo zo zákona, takže nie je
potrebný žiadny ďalší právny úkon. Nevyžaduje sa žiadna dohoda medzi nájomcom, na ktorého prešlo
právo zo zomretej osoby a prenajímateľom. Netreba uzatvárať ani novú nájomnú zmluvu. Osoba, na
ktorú zo zákona prešlo právo nájmu, vstupuje ex lege do všetkých práv a povinností spojených s nájmom

bytu, vstupuje teda do nájomnej zmluvy. Ak nedôjde k prechodu nájmu, nájomný pomer zanikne a byt
sa stáva voľným a vlastník bytu môže s ním disponovať - znovu ho prenajať. Základnou podmienkou,
ktorá musí byť splnená je, že osoba, na ktorú má prejsť právo nájmu, nemá vlastný byt. Existencia
vlastného bytu sa skúma ku dňu smrti doterajšieho nájomcu. Vlastný byt má subjekt, ktorý disponuje
titulom, ktorý zakladá právo na bývanie, ktorý podľa svojej povahy, slúži trvalému uspokojovaniu potrieb

bývania. Spôsobilosť založiť trvalé bývanie je daná objektívnymi znakmi právneho titulu zakladajúceho
právo na bývanie trvalej povahy, nielen subjektívnou vôľou toho, komu svedčí. Oprávnená osoba preto
nesmie mať výlučné alebo spoločné neodvodené právo k bytu (nájom, spoločný nájom, právo vlastnícke,
právo založené nepomenovanou zmluvou). Vlastný byt má aj osoba, ktorá má nájom na dobu neurčitú k
inému bytu, a to aj napriek tomu, že tento byt pre jeho nižšiu kvalitu neužíva, pokiaľ stav bytu objektívne

jeho užívaniu nebráni. Mať vlastný byt znamená disponovať takým právnym titulom, ktorý zakladá
právo na bývanie, ktoré už podľa svojej povahy slúži uspokojovaniu potreby bývania. K prechodu práva
nájmu bytu v zmysle vyššie citovaného ustanovenia dochádza priamo zo zákona (ex lege) za splnenia
podmienok v tomto ustanovení uvedených. Táto zmena subjektu nájomného vzťahu nie je podmienená
žiadnym právnym úkonom osôb, ktoré do nájomného vzťahu namiesto doterajšieho nájomcu vstupujú,

ale nastáva bez ohľadu na prejav vôle (súhlas) prenajímateľa. Dôkazné bremeno o splnení podmienok
prechodu práva k nájmu bytu zaťažuje v spore toho, kto ich splnenie tvrdí. Zákonná podmienka „nemať
vlastný byt“ v zmysle ustanovenia § 706 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka zahŕňa v sebe nielen
podmienku nevlastniť žiaden byt, ale aj skutočnosť nemať iné právo k bytu, ktoré zakladá nárok nabývanie, ktoré podľa svojej povahy slúži na trvalé uspokojovanie potreby bývania (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 MCdo 20/2005; Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M.,
Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451-880. Komentár, Praha: C.H. Beck, 2015,

s. 2496). Podmienka nemať vlastný byt sa posudzuje ku dňu smrti nájomcu, nájom bytu ktorého má
prejsť.

5. Prvoinštančný súd konštatoval, že v predmetnej veci neboli splnené zákonné podmienky na prechod
nájmu bytu nachádzajúceho sa v bytovom dome v D., J. K. B. L. X z G. A. ako nájomníčky tohto bytu

na žalobkyňu, a to pre absenciu vedenia spoločnej domácnosti v čase smrti G. A. v predmetnom byte,
nakoľko žalobkyňa spolu so svojou matkou G. A. a bratom M. A. bývali v čase smrti G. A. v byte na N.
X M. D., a nie v spornom byte na ul. K. X M. D.. V danom prípade bolo nesporne preukázané spolužitie
žalobkyne s jej matkou G. A. v spoločnej domácnosti na N. ulici, keď predmetné spolužitie vykazovalo
znaky spoločnej domácnosti v zmysle § 115 Občianskeho zákonníka. Spoločná domácnosť je tvorená
fyzickými osobami, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Ide o trvalé

spoločné bývanie (súžitie) a spotrebné spoločenstvo fyzických osôb. Spoločná domácnosť však musí
existovať v byte, ku ktorému má nájom prejsť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/111/2005
publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 80/2006). Spolužitie žalobkyne s jej matkou a s jej bratom
v spoločnej domácnosti v čase smrti matky žalobkyne bolo nesporné, avšak išlo o spoločnú domácnosť
v byte na N. ulici, a to na základe nájomnej zmluvy. Nebola tak splnená podmienka, aby toto spolužitie

bolouskutočňovanévbyte,ktoréhosaprechodprávanájmubytutýka.Zároveňtakbolonesporným,žev
čase smrti svojej matky, mala žalobkyňa vlastný byt na základe nájomnej zmluvy. V konaní tak žalobkyňa
nepreukázala, že boli splnené všetky podmienky zákonného prechodu nájmu bytu, a to podmienku
bývania v predmetnom byte ku dňu smrti jej matky, od ktorej odvodzuje žalobkyňa svoj nájom k bytu na
K. B. X a podmienku nemať vlastný byt. Zákonná podmienka „nemať vlastný byt“ v zmysle ustanovenia

§ 706 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka teda zahŕňa v sebe nielen podmienku nevlastniť žiaden
byt, ale aj skutočnosť nemať iné právo k bytu, ktoré zakladá nárok na trvalé uspokojovanie potreby
bývania. Podmienka „nemať vlastný byt“ sa posudzuje ku dňu smrti nájomcu, nájom bytu ktorého má
prejsť. Žalobkyňa tak nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o odovzdanie predmetu nájmu
do užívania nájomcovi, nakoľko nie je nájomcom a ani na ňu neprešlo právo nájmu k tomuto bytu po

smrti nájomníčky G. A.. Zmena v osobe vlastníka prenajatej veci spôsobuje automatický vstup nového
vlastníka do právneho postavenia prenajímateľa, so zachovaním všetkých práv a povinností, ktoré si
nájomca dohodol s pôvodným prenajímateľom, a to aj takých, na ktoré sa zaviazal pôvodný vlastník
veci z osobitných dôvodov (napr. pre svoj osobný vzťah k nájomcovi), pokiaľ k zániku týchto záväzkov
nedošlo z iných dôvodov (napr. z § 579 ods. 1 vyplýva, že ak bola povinnosť viazaná na osobu dlžníka,

smrťou táto povinnosť zanikne).

6. Preskúmavanie vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou súdneho konania; súd vecnú legitimáciu
skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, ak ju žiadna zo strán sporu nenamieta. Vecná legitimácia sa na
začiatkukonaniatvrdí.Súdžalobevyhovielenvtedy,akžalobcapreukáže,žejenositeľomsubjektívneho

práva a žalovaní sú nositeľmi subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (aktívna a pasívna
vecná legitimácia), o ktorých sa v spore rozhoduje. „Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného
práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (navrhovateľ) je subjektom hmotnoprávneho
oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej
strane (odporca) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný)“ (z uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 517/2011-9 zo dňa 22.11.2011). Aj po prijatí nového
procesného predpisu (Civilný sporový poriadok) sú závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/192/2004 plne aplikovateľné. Žalovaný 1. v konaní namietal svoju pasívnu legitimáciu
z dôvodu, že predajom týchto nehnuteľností, kde sa nachádzal aj sporný byt, prechod nájmu ku ktorému
jepredmetomsporu,prešlinárokyvyplývajúceznájomnýchzmlúvzožalovaného1.nanovéhovlastníka,

vočiktorémubolopotrebnéuplatniťsvojenárokyvsporovomkonaní.Vzmysle§680ods.2Občianskeho
zákonníka, ak dôjde k zmene vlastníctva prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia
prenajímateľa. Na rámec predmetného sporu poukázal na § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého by žalovaný 2. dňom, kedy sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností, vstúpil do právneho
postavenia „prenajímateľa nájomných zmlúv“ priamo zo zákona. Ak by došlo k prechodu nájmu bytu na

K. B. L. X M. D. po smrti matky žalobkyne na žalobkyňu, bol by pasívne vecne legitimovaný len žalovaný
2. Žalovaný 1. by nebol pasívne vecne legitimovaný, nakoľko nie je vlastníkom sporného bytu.7. Nakoľko mal okresný súd na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že k prechodu nájmu
bytu na K. ulici po smrti matky žalobkyne na žalobkyňu nedošlo, žalobkyňa tak nie je aktívne vecne
legitimovaná na podanie žaloby o odovzdanie predmetu nájmu do užívania nájomcovi, nakoľko nie je

nájomcom. Čo sa týka alternatívneho petitu, a to zabezpečenia náhradného bytu za neobývateľný byt
na K. ulici, i v tomto prípade návrh žalobkyne nie je dôvodný, nakoľko po smrti jej matky na ňu neprešiel
nájom k tomuto bytu a preto nemá nárok ani na náhradný byt. V záujme zachovania právnej istoty, súd
poukazuje i na rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 18C/26/2012 zo dňa 17.12.2012, ktorým bol návrh
matky žalobkyne G. A. o zabezpečenie bytovej náhrady zamietnutý. Uvedený rozsudok nadobudol dňa

30.05.2014 právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/61/2013 zo dňa
09.04.2014. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd vo výroku I. žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol.

8. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s §
257 CSP, keď dospel k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobkyne
odôvodňujúcich úplné nepriznanie náhrady trov konania žalovaným 1. a 2. v dôsledku čoho II. výrokom

žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov konania nepriznal. Pri zisťovaní existencie dôvodov hodných
osobitného zreteľa prihliadol na dôvody uvádzané žalobkyňou, konkrétne na skutočnosť, že žalobkyňa
je osoba bez pravidelného príjmu, momentálne nemá stále ubytovanie, čo jej spôsobuje predovšetkým
sociálne problémy. Taktiež je onkologický pacient po operácii v roku 2023, čaká na schválenie invalidity,
taktiež potrebuje urgentne riešiť bytovú otázku pre svojho brata M. A., ktorý jej bol rozhodnutím súdu v

roku 2022 zverený do opatrovníctva. Brat je na ňu silno citovo naviazaný a z dôvodu jeho zdravotného
stavu potrebujú pomoc a strechu nad hlavou. S poukazom na uvedené zistil u žalobkyni pomery
odôvodňujúce použitie ust. § 257 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku žalobkyňa podala odvolanie a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť vyhovením

žalobe a priznaním nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalovaným
v rozsahu 100 %, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Uviedla, že v časti žaloby týkajúcej sa
zabezpečenia náhradného bytu za neobývateľný byt na K. ulici, žalobkyňa rešpektuje a súhlasí s
názorom okresného súdu, že v danej veci bolo o tomto nároku v minulosti už právoplatne rozhodnuté

rozsudkom okresného súdu č. k. 18C/26/2012 zo dňa 17.12.2012 (ktorým bol návrh matky žalobkyne G.
A.ozabezpečeniebytovejnáhradyzamietnutý),ktorýnadobudolprávoplatnosťdňa30.5.2014(vspojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/61/2013 zo dňa 9.4.2014). V prípade odovzdania
predmetu nájmu do užívania nájomcovi, má za to, že na vec je potrebné hľadieť komplexne a jednotlivé
vzťahy hodnotiť individuálne. Okresný súd rozsudkom č. k. 27C/1/2004-242 zo dňa ustálil právny názor,

že G. A., nar. XX.X.XXXX je nájomcom dvojizbového bytu v D., J. B. K. X na prvom poschodí, na
dobu neurčitú. Deti G. A., teda žalobkyňa a jej brat M. A., ktorí so zosnulou matkou a nájomníčkou
sporného bytu bývali v spoločnej domácnosti bez vlastného bytu do dňa jej smrti, zostali bez strechy
nad hlavou, bez adekvátneho náhradného ubytovania. Po výbuchu nálože, ktorý zapríčinil statické
porušenie dotknutej nehnuteľnosti, vlastníci nehnuteľnosti nezabezpečili náhradný byt pre nájomcov 2-

izbového bytu na K. L. X M. D., ktorý bol výbuchom nálože staticky porušený. Okresný úrad - odbor
životného prostredia rozhodnutím č. G 97/02725-77/ŽP-SP/Bch zo dňa 01.08.1997 užívateľom bytu na
K. X nariadil vypratanie nehnuteľnosti. Povinnosť zabezpečiť náhradný byt uložil vlastníkom bytu, pričom
túto povinnosť si do dnešného dňa nesplnili. Náhradný byt operatívne zabezpečilo mesto Trnava, avšak
na dobu určitú, na čas nevyhnutný na zabezpečenie náhradného bytu. Mesto Trnava dňa 19.12.1997

udelilo súhlas s uzatvorením nájomnej zmluvy na dobu určitú do 31.03.1998 na ul. C. L. X, D. na čas
nevyhnutný na zabezpečenie náhradného bytu pre G. A. a jej rodinných príslušníkov žijúcich v spoločnej
domácnosti. Nakoľko nehnuteľnosť na ul. C. L. X bola v katastrofálnom stave a G. A. a jej rodinní
príslušníci žili v neľudských podmienkach, boli nútení situáciu riešiť a vysťahovali do podnájmu na ul. N.
X. Dňa XX.X.XXXX G. A. zomrela, žalobkyňa a jej brat M. A. sa ocitli na ulici, bez strechy nad hlavou,

čo trvá do dnešného dňa. Okresný súd v konaní pod sp. zn. 27C/1/2004 zhodne s konaním vedenom
pod sp. zn. 18C/26/2012, ustálili právny záver, že nájomná zmluva na ul. K. L. X trvá a predmetný byt
na ul. C. X bol len dočasný. G. A. s rodinou boli nútení sa vysťahovať z 1-izbového domu na C. B.
L. X. Matka žalobkyne nemala inú možnosť, s rodinou sa musela vysťahovať, nevedela sa brániť, ich
rodina sa cítila byť marginalizovaná. Pre posúdenie otázky samotného prechodu nájmu v zmysle § 706

ods. 1 Občianskeho zákonníka, je potrebné skúmať, kto uzatvoril nájomný vzťah na nehnuteľnosť na
ul. N. X ako aj skutočnosť, či sa v prípade osoby žalobkyne jednalo o splnenie podmienky „mať vlastný
byt“. Okresný súd sa uvedenými otázkami v konaní dostatočným spôsobom nevysporiadal a nezaoberal,
čo malo za následok, že rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa žalobkyne vychádza z nesprávnehoprávneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu, t.j. jeho zdôvodnenie má byť v zmysle platnej právnej
úpravy také presvedčivé a určité, že nevzniknú pochybnosti o jeho správnosti. V prípade, že je zmätočné
a protirečivé nespĺňa túto zákonom stanovenú podmienku a je arbitrárne.

10. Žalovaný 2. odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobkyne uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje ako
vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Z tvrdení žalobkyne uvedených v
žalobe vyplýva, že potom čo boli nútení (žalobkyňa, jej matka a jej brat) vysťahovať sa z bytu na ul. K.
X M. D., ktorého nájomníčkou bola jej matka, dočasne bývali na ul. C. C. X M. D.. Z bytu na ul. C. L.

X sa žalobkyňa spolu s matkou a bratom v roku 2015 vysťahovala do bytu v bytovom dome p. Q. na
ul. N. X M. D.. Žalobkyňa vo svojom podaní zo dňa 3.12.2020 uvádza že: „V podnájme na ul. N. L. X
bytového domu vo vlastníctve p. Q. som bývala v jednej izbe so svojou matkou G. A. – po mozgovej
príhode, s ťažkým zdravotným postihnutím, pohybujúcou sa pomocou invalidného vozíka a so svojím
bratom M. A. s dg. ľahká duševná zaostalosť, a to od 2015 do 10/2017. O moju matku G. A. som sa do
dňa jej smrti starala, poberala som opatrovateľský príspevok, čo doložím ako dôkaz. Moja matka G. A.

zomrela dňa XX.X.XXXX a teda v deň jej smrti som s ňou žila v spoločnej domácnosti v bytovom dome
na ul. N. X, D.“. Uvedené tvrdenia žalobkyňa preukázala listinnými dôkazmi: potvrdením Úradu práce
sociálnych vecí a rodiny Trnava zo dňa 4.1.2021 o poberaní opatrovateľského príspevku A. A. v období
od 1.2.2014 do 27.6.2017 a príjmovým dokladom zo dňa 13.10.2017 potvrdzujúcim, že A. A. zaplatila
dňa 13.10.2017 nájomné prenajímateľom E. O. Q. a E. G. Q., ako vlastníkom bytového domu na B. N. X

M. D.. Uvedené tvrdenia žalobkyne žalovaní nepopreli a sú preto nesporné. Z verejne dostupného listu
vlastníctva č. XXXXX Okresného úradu Trnava katastrálneho odboru vyplýva, že E. G. Q. a E. O. Q.
sú podielovými spoluvlastníkmi bytov v bytovom dome č. s. XXXX J. B. N. X M. D.. Žalobkyňa, A. A.,
k okamihu smrti svojej matky bola ako nájomníčky bytu na ul. K. X M. D., trvale užívala byt v bytovom
dome na ul. N. X M. D.. Právo žalobkyne užívať tento byt bolo založené nájomnou zmluvou s vlastníkmi

nehnuteľnosti pánmi O. a G. Q., ktorým žalobkyňa za užívanie bytu riadne platila nájomné. Žalovaný
2. má za to, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam.
Okresný súd v konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami a preto odvolane v zmysle § 365 ods.
1 písm. e) CSP považuje za nedôvodné, pričom žalobkyňa v odvolaní neoznačila dôkazy, ktoré súd za
účelom zistenia rozhodujúcich skutočností nevykonal. Keďže z vykonaného dokazovania vyplynul záver,

že žalobkyňa bola v okamihu smrti svojej matky ako nájomníčky bytu na ul. K. X M. D., nájomcom bytu
v bytovom dome na ul. N. X M. D. (čo sama tvrdila a preukázala), okresný súd správne vyhodnotil vec
po právnej stránke tak, že mal za to, že na žalobkyňu neprešlo právo nájmu bytu, keďže neboli splnené
zákonné predpoklady prechodu nájmu bytu v zmysle § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nakoľko
na žalobkyňu neprešlo právo nájmu bytu v zmysle § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobkyňa nie

je účastníkom nájomného vzťahu k bytu na ul. K. X M. D., teda nie je ani nositeľom hmotnoprávneho
oprávnenia zakladajúceho aktívnu vecnú legitimáciu v konaní. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, je
správny záver okresného súdu, že žalobkyňa nie je vecne legitimovaná na podanie žaloby. Okresný
súd napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnil, keď v odsekoch 15. až 20. odôvodnenia rozsudku uvádza
skutkové zistenia, ktoré považuje za preukázané na základe vykonaného dokazovania. V odsekoch 24.

až 33. jasne a výstižne vysvetľuje ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia, ako vec posúdil po právnej
stránke pričom poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax súdov v podobných veciach a to tak v otázke
vecnej legitimácie konaní ako aj v otázke prechodu práva nájmu bytu a podstaty pojmu „mať vlastný byt“.

11. Žalovaný 1. odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobkyne uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje

ako vecne správny potvrdiť. V predmetnej veci nie je vecne legitimovaný. Predmetná nehnuteľnosť
nachádzajúca sa v k. ú. D. na ulici K. M. D. nie je vo vlastníctve žalovaného 1., čo bolo v konaní
preukázané.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej

len „CSP“), po zistení, že odvolanie strany bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaverejnejtabulianawebovejstránkesúdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je dôvodné postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdiť.

13. Žalobou sa žalobkyňa domáhala zaviazať žalovaných (pôvodne označených E. D. F., G. a E. O.
P.) predmet nájmu (2-izbový byt na B. K. L. X M. D., prvé poschodie, prvý byt vľavo) bez zbytočného
odkladu uviesť do stavu na riadne užívanie a predmet nájmu odovzdať v čo najkratšom termíne do
užívania A. A., nar. XX.X.XXXX a M. A., nar. XX.X.XXXX (deťom G. A. zomrelej dňa XX.X.XXXX),

alternatívne povinnosti zabezpečiť adekvátny náhradný byt v čo najkratšom termíne do užívania A. A.,
nar. XX.XX.XXXX a M. A., nar. XX.XX.XXXX (deťom G. A. zomrelej dňa XX.X.XXXX).

14. Odvolací súd sa zameral na vecný prieskum správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
a to v rozsahu podaného odvolania žalobkyňou (§ 379 a § 380 Civilného sporového poriadku), ktorým
žalobu žalobkyne zamietol (I., II.) s poukazom na odvolacie dôvody žalobkyne.

15. Prioritne odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 379, § 380 ods. 1 v spojení s § 365 ods.
3 CSP je viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré odvolávajúca sa
strana vymedzí v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto opravného prostriedku. Preto odvolací
súd napadnuté rozhodnutie posudzoval takmer výlučne z hľadiska odvolacieho dôvodu označeného

odvolateľkou. V štandardnom sporovom konaní zodpovednosť za obsahové vymedzenie odvolania v
plnej miere zaťažuje odvolateľa (v prejednávanom spore žalobkyňu). Odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľky a formulovať namiesto nej
odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou v odvolaní vznesených
konkrétnych námietok.

16. Žalobkyňa ako odvolateľka v posudzovanom prípade neuviedla žiadne konkrétne skutkové, či
právne dôvody, ktoré by mohli (čo i len teoreticky) spochybniť závery súdu prvej inštancie vo vzťahu
k zamietnutiu žaloby voči žalovanému 1. (I. výrok), keď okresný súd v odseku 31 odôvodnenia
napadnutého rozsudku námietku žalovaného 1. o nedostatku jeho právnej vecnej legitimácie v spore,

posúdil ako dôvodnú a uzavrel, že v prípade, aby došlo k prechodu nájmu bytu na K. B. L. X M.
D. po smrti matky žalobkyne na žalobkyňu (k čomu však podľa záverov okresného súdu nedošlo –
pozn. odvolacieho súdu), bol by pasívne vecne legitimovaný len žalovaný 2., žalovaný 1. by nebol
pasívne vecne legitimovaný, nakoľko nie je vlastníkom sporného bytu (čo vyplynulo z vykonaného
dokazovania – pozn. odvolacieho súdu). Je zjavné, že v odvolaní žalobkyne absentuje akákoľvek úvaha/

protiargumentácia ohľadne individuálne konštatovaných vecných dôvodov, ktoré súd prvej inštancie
viedli k zamietnutiu žaloby voči žalovanému 1. (I. výrok). Zároveň odvolateľka nenapadla zamietnutie
žaloby (aj) voči žalovanému 2. v časti požiadavky žalobkyne povinnosť zabezpečiť adekvátny náhradný
byt v čo najkratšom termíne do užívania A. A., nar. XX.X.XXXX a M. A., nar. XX.X.XXXX (deťom G. A.,
zomrelej dňa XX.X.XXXX). Pričom žalobkyňa v odvolaní výslovne súhlasila s názorom okresného súdu

(ktorý žalobu aj v tejto časti zamietol), že o tomto nároku bolo už v minulosti právoplatne rozhodnuté
rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 18C/26/2012 zo dňa 17.12.2012 (v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 11Co/61/2013 zo dňa 9.4.2014), čo okresný súd konštatoval v odseku
32 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Inými slovami, odvolateľka (žalobkyňa) úplne rezignovala na
relevantnú reakciu na nosné dôvody/závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie

ohľadom (zamietnutia žaloby vrátane povinnosti zabezpečiť adekvátny náhradný byt) žalovaného 1. a
zamietnutie žaloby voči žalovanému 2. (časti povinnosti zabezpečiť adekvátny náhradný byt). Dôsledky
takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu odvolateľky a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu napadnutého
I. výroku v časti zamietnutia žaloby voči žalovanému 1. ako aj zamietnutia povinnosti zabezpečiť
adekvátny náhradný byt voči žalovanému 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia (aj

vo vzťahu k žalovanému 1.) kvalifikovane uviedol rozhodujúci skutkový stav, na ktorý vecne správne
aplikoval hmotnoprávne i procesnoprávne predpisy, z ktorých vyvodil správne právne závery. Súd prvej
inštancie postupoval i v súlade s prejednacou zásadou a zásadami hodnotenia dôkazov, adekvátne
preukázanému skutkovému stavu, dôkaznej procesnej aktivite i ostražitosti strán konania, predovšetkým
dôkaznej iniciatíve a vyhodnoteniu dôkazného bremena. S ohľadom na uvedené, podľa odvolacieho

súdu odvolanie žalobkyne ohľadom výroku I. týkajúce sa zamietnutia (celej) žaloby voči žalovanému 1.
ako aj zamietnutia žaloby voči žalovanému 2. (v časti povinnosti zabezpečiť adekvátny náhradný byt)
nebolo dôvodné, preto odvolací súd napadnutý I. výrok týkajúci sa žalovaného 1. ako aj žalovaného 2.(v časti povinnosti zabezpečiť adekvátny náhradný byt) postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny
potvrdil.

17. Pretože odvolací súd ohľadom zamietnutia žaloby voči žalovanému 2. (I. výrok - povinnosť predmet
nájmu /2-izbový byt na ul. K. L. X M. D., prvé poschodie, prvý byt vľavo/ bez zbytočného odkladu uviesť
do stavu na riadne užívanie a predmet nájmu odovzdať v čo najkratšom termíne do užívania A. A., nar.
XX.XX.XXXX a M. A., nar. XX.XX.XXXX, deťom G. A. zomrelej dňa XX.X.XXXX), ako aj rozhodnutia
o náhrade trov konania (II. výrok) preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav,

ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania
správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa
i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku (aj rozsahu napadnutého
rozsudku).Odvolacísúdnenachádzadôvod,prektorýbysamalodzáverovsúduprvejinštancieodchýliť

a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke, ktorá vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné
skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedla už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi
náležite vysporiadal.

18. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom

zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba
nasledovné:

19. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej skutkový stav (zistený aj na základe podkladov

predložených stranami) podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho
dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je dôvodom odvolania, môže spočívať v tom, že súd vec
posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu, alebo že správne použitý právny predpis nesprávne

vyložil, prípadne ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

20. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Je daná vtedy, ak jedna strana je subjektom
práva a opačná strana subjektom povinnosti. Žalobca je aktívne vecne legitimovaný vtedy, ak mu

skutočne patrí nárok, ktorý žalobu uplatňuje a žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, keď má skutočne
povinnosť, ktorej splnenia sa na ňom žalobca domáha. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že
žalobca nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia a žalovaný nie je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti. To platí nielen pre konanie vo veci samej, ale i pre konanie o nariadenie neodkladného
opatrenia.

21. Správne posúdenie otázky vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej), okrem iného, predpokladá,
že súdy si náležitým spôsobom ujasnia, čo je na základe obsahu žaloby predmetom konania a čo je
právnym dôvodom nároku uplatneného žalobou.

22.Stranouvsporesaniektomôžestaťbeztoho,abybolúčastníkomhmotno-právnehovzťahu,oktorýv
konaníide;stačí,akpodážalobu(vtakomprípadesastávažalobcom)aleboabybolaprotinemupodaná
žaloba(vtakomprípadesastávažalovaným).Čivšakbudežalobcavsporeúspešný,závisíodtoho,čije
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej

procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve
užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-
právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),

nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).23. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v civilnom sporovom konaní musíme rozlišovať
procesnú legitimáciu a vecnú legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou

v spore. Vecnou legitimáciou rozumieme z hmotného práva vyplývajúci stav svedčiaci o tom, kto je
nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná,
buď aktívne (na strane žalobcu) alebo pasívne (na strane žalovaného), sa ukáže (prejaví) v konečnom
vecnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej aktívnej legitimácie teda znamená, že strana nebola
nositeľom práva, o ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná legitimácia má význam v každom sporovom

konaní. Nedostatok vecnej aktívnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré
išlo v konaní.

24. Podľa § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak nájomca zomrie a ak nejde o byt v spoločnom
nájme manželov, stávajú sa nájomcami (spoločnými nájomcami) jeho deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať
a nevesta, ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt. Nájomcami

(spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo
na neho boli odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou a
nemajú vlastný byt.

25. Ustanovenie § 706 Občianskeho zákonníka rieši prechod nájmu bytu v prípade smrti nájomcu.

Ak nejde o spoločný nájom bytu manželmi, nastáva prechod bytu tak, ako je uvedený v odseku 1,
a teda že spoločnými nájomcami sa stávajú deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta, ktorí žili s
nájomcom v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt. Zákon ustanovuje podmienku,
že tieto vymenované osoby musia v čase smrti žiť s nájomcom v spoločnej domácnosti a taktiež nemôžu
mať vlastný byt. Nemať vlastný byt znamená na účely prechodu nájmu, nedisponovať takým právnym

titulom, ktorý zakladá právo na bývanie, ktorý podľa svojej povahy slúži k trvalému (nie k prechodnému)
uspokojovaniu potreby bývania. Nájom preto nemôže prejsť na osobu, ktorá má v deň smrti nájomcu
iný vlastný byt, alebo užíva, resp. môže užívať na základe nájomnej zmluvy. Iný byt nemusí byť vôbec
v rovnakej obci alebo v rovnakom kraji. Ako nedôvodné už aj najvyšší súd posúdil námietky, že byt sa
nenachádza v obci alebo v kraji, v ktorom by malo dôjsť k prechodu nájmu.

26. Ustanovenie § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepochybne obmedzuje zmluvnú voľnosť
vlastníka bytu (bytového domu) v užívaní jeho veci. Zároveň však platí, že toto obmedzenie nesmie
byť zneužívané k účelom iným, napr. k získaniu výhodného bývania účelovým konaním, ktoré formálne,
z hľadiska slovného vyjadrenia, nie je výslovne v rozpore so zákonnou dikciou, ale je v rozpore s

účelom obmedzujúceho ustanovenia. Účelom zákonného obmedzenia vlastníka bytu (bytového domu)
je v danom prípade ochrana faktických nájomníkov, ktorých spájala s nájomcom veľmi úzka väzba
či už v čase jeho smrti (§ 706 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka) alebo po dobu najmenej
troch rokov pred jeho smrťou (§ 706 ods. 1, druhá veta, Občianskeho zákonníka) k danému, t.j.
konkrétnemu bytu, o prevod ktorého ide. Z povahy inštitútu prechodu nájmu bytu (§ 706 ods. 1

Občianskeho zákonníka) vyplýva, že spolužitie musí byť uskutočňované v byte, ktorého sa prechod
nájmu týka. Použitie extenzívnych výkladových prostriedkov v danom prípade nie je na mieste, pretože
zákonnej ochrane práv osôb žijúcich s pôvodným nájomníkom bytu konkuruje ochrana práv vlastníka
bytu (bytového domu). Zákonné podmienky prechodu nájmu bytu uvedené v ustanovení § 706 ods.
1 Občianskeho zákonníka preto treba vykladať reštriktívne, rešpektujúc účel zákonného ustanovenia

(pozri rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/111/2005).

27. Žalobkyňa namietala, že prvoinštančný súd sa otázkami, kto uzatvoril nájomný vzťah na
nehnuteľnosťnaul.N.X,čisavprípadeosobyžalobkynejednaloosplneniepodmienky„maťvlastnýbyt“
v spojení s § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dostatočným spôsobom nevysporiadal a nezaoberal,

čo malo za následok, že rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa žalobkyne vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

28. K námietke žalobkyne označenej v odseku 27 odvolací súd poukazuje na odsek 29 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd okrem iného konštatoval, že v danom prípade bolo

nesporne preukázané spolužitie žalobkyne s jej matkou a s jej bratom v spoločnej domácnosti v čase
smrti matky žalobkyne, avšak išlo o spoločnú domácnosť v byte na N. B., a to na základe nájomnej
zmluvy.Zároveňtakbolonesporným,ževčasesmrtisvojejmatky,malažalobkyňavlastnýbytnazáklade
nájomnej zmluvy. V konaní tak žalobkyňa nepreukázala, že boli splnené všetky podmienky zákonnéhoprechodu nájmu bytu, a to podmienku bývania v predmetnom byte ku dňu smrti jej matky, od ktorej
odvodzuje žalobkyňa svoj nájom k bytu na K. B. X a podmienku nemať vlastný byt v zmysle ustanovenia
§ 706 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, ktorá zahŕňa v sebe nielen podmienku nevlastniť žiaden

byt, ale aj skutočnosť nemať iné právo k bytu, ktoré zakladá nárok na trvalé uspokojovanie potreby
bývania. V uvedenom kontexte okresný súd tiež poukázal na to, že spoločná domácnosť však musí
existovať v byte, ku ktorému má nájom prejsť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo 111/2005 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 80/2006). Zároveň dôvodne v uvedenom
odseku konštatoval, že žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby o odovzdanie

predmetu nájmu do užívania nájomcovi, nakoľko nie je nájomcom a ani na ňu neprešlo právo nájmu
k tomuto bytu po smrti nájomníčky G. A.. S ohľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že otázkou
splnenia predpokladov v zmysle § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aj predpokladom podmienky
„mať vlastný byt“ sa okresný súd náležite zaoberal, keď okrem uvedeného v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol v odseku 2 „žaloba bola odôvodnená tým, že .... v roku 2015 z dôvodu odmietnutia
platby nájmu v bytovom dome sa vysťahovali do podnájmu na ul. N. X do bytového domu vo vlastníctve

pána Q.. Išlo o jednu izbu, v ktorej platili nájom vo výške 250,- eur. ...V izbe žalobkyňa bývala od roku
2015 do 2017 so svojou matkou G. A. .... a bratom .... Krátko po smrti matky sa ocitli na ulici, bez
prístrešia čo sa stalo dňa 15.10.2017, kedy Q. vymenil zámok, pričom nepodpísali žiadnu výpovednú
zmluvu a dodnes im nevrátil zaplatenú zálohu vo výške 300,- eur....“. V odseku 7 uviedol, že „V replike
žalobkyňa uviedla, že v podnájme na ul. N. X vo vlastníctve pána Q. bývala v jednej izbe (kuchyňa,

WC a sprcha boli spoločné s ostatnými nájomníkmi na chodbe) so svojou matkou a bratom od 2015 do
10/2017. O matku sa do dňa jej smrti starala, poberala opatrovateľský príspevok. Jej matka zomrela dňa
XX.XX.XXXX a teda v deň jej smrti s ňou žalobkyňa žila v spoločnej domácnosti.“ Aj z uvedené vyplýva,
že okresnému súdu nemožno vytknúť, že by otázkou „mať vlastný byt“ v spojení s bývaním žalobkyne na
adrese N. X, D. nezaoberal. Pričom je nutné uviesť, že ani samotná žalobkyňa závery okresného súdu

konštatované ním v odseku 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku nenamietala, a to ani konkrétne
existenciu nájomného vzťahu ohľadom bytu na N. L. X. K uvedenému aj odvolací súd poukazuje na to,
že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa disponovala právnym titulom, ktorý zakladá právo na bývanie,
ktoré už podľa svojej povahy slúži uspokojovaniu potreby bývania (v čase smrti G. A.) v byte na adrese
N. X, D., čo vyplýva z jej tvrdení uvedených vyššie a potvrdzuje aj príjmový pokladničný doklad zo dňa

13.10.2017 (na čl. 148 predložený žalobkyňou) v zmysle ktorého dňa 13.10.2017 E. Q. (O. a G.) prijal
od žalobkyne nájom v sume 300,- eur.

29. Žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé.

30. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

31. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.
V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené
v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.32. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

33. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje,

že súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil I. výrok rozsudku (aj) vo
vzťahu k žalovanému 2. (povinnosť uviesť byt 2-izbový byt na B. K. L. X M. D., prvé poschodie, prvý
byt vľavo - bez zbytočného odkladu uviesť do stavu na riadne užívanie a predmet nájmu odovzdať
v čo najkratšom termíne do užívania A. A., nar. XX.X.XXXX a M. A., nar. XX.X.XXXX), primerane,
jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil, čím splnil zákonné kritériá

odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd sa v rozsahu postačujúcom pre
správne rozhodnutie vo veci samej vysporiadal s námietkami žalobkyne a jej právnou argumentáciou.
Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí ani námietka žalobkyne, že napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný s ohľadom na už vyššie uvedené. Zo strany súdu prvej inštancie podľa odvolacieho
súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, k absencii riadneho odôvodnenia rozhodnutia v

súlade so zákonnými požiadavkami (§ 220 ods. 2 CSP) vo vzťahu k odôvodneniu zamietnutiu žaloby
vrozsahuoznačenomvtomtoodseku.Zároveňpodľaodvolaciehosúdutedanedošloanikznemožneniu
stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že by došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie okresný súd fakticky v relevantných záveroch
riadne právne aj vecne odôvodnil na strane 9 až 13.

34. V súvislosti s odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), písm. e) CSP (konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), odvolací súd konštatuje, že

nestačí len formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom
konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu, čo však
odvolateľka v súvislosti s uvedenými odvolacími dôvodmi nenaplnila, preto sa odvolací súd nimi ani
nemohol zaoberať.

35. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý I. výrok rozsudku (aj) vo vzťahu k žalovanému
2. (povinnosť uviesť byt 2-izbový byt na B. K. L. X M. D., prvé poschodie, prvý byt vľavo - bez zbytočného
odkladu uviesť do stavu na riadne užívanie a predmet nájmu odovzdať v čo najkratšom termíne do
užívania A. A., nar. XX.XX.XXXX a M. A., nar. XX.XX.XXXX) ako vecne správny postupom podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Pokiaľ ide o II. (závislý) výrok o náhrade trov konania, ktorým prvoinštančný súd

žalovaným 1. a 2. nepriznal náhradu trov konania, odvolací súd konštatuje, že tento nebol napadnutý
odvolaním žalovaného 1. ani žalovaného 2. (ani aplikáciu § 257 CSP), odvolací súd sa preto stotožnil
s postupom okresného súdu, ktorý rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil aplikáciou § 255 ods.
1 v spojení s § 257 CSP a aj II. výrok napadnutého rozsudku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
a 2 CSP potvrdil.

36. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

37. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods.

2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

38. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.39. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane náhradu
tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, musela vynaložiť, pričom tieto by
nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) je aj to, že strana konania, ktorá bola v konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby
sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.
So zreteľom na rozmanitosť prípadov je však treba riešiť každú vec individuálne, s prihliadnutím na celý
priebeh konania a postup strán, ako aj vzhľadom na to, do akej miery sú jednotlivé strany dotknuté vo

svojich záujmoch vyhlásenými rozhodnutiami.

40. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

41. Pokiaľ ide o ustanovenie § 257 CSP, odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na konkrétne okolnosti

prípadu je potrebné zo strany súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé
riešenie vzťahov medzi účastníkmi, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k výkonu
súdnictva (nález Ústavného súdu SR z 31.7.2008 sp. zn. IV. ÚS 147/08). Ústavný súd Českej republiky
judikoval, že pomerovať úspech a neúspech vo veci nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu
rozhodnuté, ale treba ich posudzovať v širších súvislostiach. Rozhodovanie o trovách konania nesmie

byť len mechanickým posudzovaním výsledkov sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v
merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého
súdneho konania (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 257/05). Požiadavky na právnu
argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu,
aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený.

42. Ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku predstavuje ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,
ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania, výnimočne prihliadnuť (porov.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len NS SR 2MCdo/17/2009). Nie je preto

možné dotknuté ustanovenie považovať za predpis zakladajúci jeho voľnú možnosť aplikácie.

43. Citované zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo
zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení
o náhrade trov konania, by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto

stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo/2/2008).

44. Citované zákonné ustanovenie v odseku 40 predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa

neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí
zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.
Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad
týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom
voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je
možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň

možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane,
ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na
základe všeobecného hodnotiaceho záveru. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy
náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnej strane pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného
procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1), resp. zodpovednosti

za zavinenie (256 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa
neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že
ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu
trov konania.45. Odvolací súd poukazuje na to, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba
prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré

viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (tu už s možnosťou zhodnotiť konkrétne
správanie sa strán pred podaním žaloby na súd, v priebehu konania). Nepriznanie náhrady trov konania
musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je
aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo
dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky

právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon
nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským
výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu
k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve
podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto
podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým

okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré
upravujú náhradu trov konania.

46. V odseku 41 odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že prihliadol na dôvody
uvádzané žalobkyňou, konkrétne na skutočnosť, že žalobkyňa je osoba bez pravidelného príjmu,

momentálne nemá stále ubytovanie, čo jej spôsobuje predovšetkým sociálne problémy. Taktiež je
onkologický pacient po operácii v roku 2023, čaká na schválenie invalidity, taktiež potrebuje urgentne
riešiť bytovú otázku pre svojho brata M. A., ktorý jej bol rozhodnutím súdu v roku 2022 zverený do
opatrovníctva. Brat je na ňu silno citovo naviazaný a z dôvodu jeho zdravotného stavu potrebujú pomoc
a strechu nad hlavou. Uvedené nebolo zo strany žalovaných 1. a 2. namietané (ani v odvolacom konaní).

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262
ods. 1, § 257 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešným žalovaným 1. a 2.
nepriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keď v posudzovanej veci rovnako
ako okresný súd vzhliadol existenciu výnimočných okolností hodných osobitného zreteľa na strane

žalobkyne s poukazom na uvedené v odseku 46 v jej osobných a majetkových pomeroch v spojení so
zlým zdravotným stavom.

48. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

argumentáciu odvolateľky, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

49. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporovej strany, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto

súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).