Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/131/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215190
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová ..
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2116215190.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Dominika Horváthová, v právnej veci žalobcu: Bytové družstvo so
sídlom v Trnave, so sídlom Ludvika van Beethovena 26, Trnava, IČO: 00 175 480, zastúpeného
splnomocnencom: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Mliekarenská 2,
Bratislava, IČO: 36 662 291, proti žalovanej: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11,

Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpenej splnomocnencom: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o, so sídlom
Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 14C/204/2016-426 zo dňa 17.03.2023 – voči zamietajúcemu
výroku III. a výroku IV. o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku III. a vo výroku IV.
o trovách konania z r u š u j e a vec v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd vo výroku I. zamietol návrh žalobcu na prerušenie
konania, výrokom II. konanie v časti o zaplatenie sumy 1.068,10 eura s príslušným úrokom z omeškania
zastavil, výrokom III. žalobu v celom rozsahu zamietol a výrokom IV. rozhodol, že žalovaná má nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 488, § 489, § 497, § 502 ods. 1 zák. č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj len „OBZ“), ust. § 2 písm. a) a b), § 1 ods. 2 písm. a) zák. č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ust. § 24a zák.
č. 129/2010 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „ZoSÚ“), ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm.

i), ods. 5, ods. 12, ods. 15 písm. a), § 451 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej aj len „OZ“) v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, ako i § 53a ods. 1 OZ v znení účinnom od
01.03.2010, ust. § 8b ods. 1 veta prvá, ods. 3 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov (ďalej aj len „ZoVB“), § 9 ods. 7 v znení účinnom od 01.11.2018 ZoVB, § 144, § 145 ods. 2, §
146 ods. 1, § 290 a § 298 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len CSP), ako
aj podľa čl. 2 písm. a), čl. 3 bod 1, bod 2, čl. 4 bod 1, čl. 6 bod 6 Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že klient
- vlastníci bytov v bytovom dome na ul. A. č. súp. XXXX v B., zastúpení Bytovým družstvom so sídlom v
Trnave, zastúpené C. D. E., prokuristom a banka - Dexia banka Slovensko a.s., uzavreli dňa 31.7.2008
Zmluvu o termínovanom úvere č. 06/057/08, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala poskytnúť klientovi

úver vo výške 4.000.000,- Sk (t. j. 132.775,68 eura) za účelom obnovy bytového domu A. X - X F.
B., rekonštrukcia balkónov, zateplenie domu a strechy. Úročenie úveru bolo dojednané v bode 2.2.4.zmluvy, keď celková revizibilná úroková sadzba je hodnota 6 mesačného BRIBOR plus úrokové rozpätie
0,9 % p.a. V bode 5.5. zmluvy je obsiahnuté dojednanie o tom, že banka má právo adekvátnym
spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta. Zmena miery rizika

klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta stanoveného bankou, alebo so zmenou
rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny
miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní
s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená
uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote

oznámi klientovi. Z listu Dexia banka Slovensko a.s. zo dňa 08.06.2011 adresovaného Bytovému
družstvusosídlomvTrnavevyplýva,ženímbankaoznamujesprávcovi,ženazákladepredchádzajúcich
spoločných rokovaní k problematike zvýšenia úrokového rozpätia podľa bodu 5.5. úverovej zmluvy č.
06/057/08 sa dňom 01.07.2011 mení úrokové rozpätie predmetného úveru na 2,50 % p.a. s tým, že
celková úroková sadzba bude predstavovať hodnotu 6 mesačného EURIBORU + 2,50 % p.a. Žalobca
sa ako správca bytového domu domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým,

že žalovaná zvýšila od 01.07.2011 úrokové rozpätie z 0,90 % p.a. na 2,50 % p.a., a to na základe
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Suma bezdôvodného obohatenia mala predstavovať spolu 12.893,25
eura, z toho suma 8.386,62 eura ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 01.07.2011 do 30.06.2016
a suma 4.506,63 eura ako bezdôvodné obohatenie za obdobie od 01.07.2016 do 31.01.2020.

4. Žalobca v konaní navrhol, aby súd podľa § 163 CSP prerušil konanie na 6 mesiacov z dôvodu, že
prebiehajú mimosúdne rokovania so žalovanou, avšak následne súdu oznámil, že k mimosúdnemu
urovnaniu sporov medzi stranami nedošlo, preto súd návrh žalobcu na prerušenie konania vo výroku I.
zamietol. Ďalej vzhľadom na to, že žalobca v časti istiny vo výške 1.068,10 eura spolu s príslušenstvom
zobral žalobu späť, keď táto suma predstavuje rozdiel medzi v žalobe uplatnenou sumou pôvodne vo

výške 9.454,72 eura a po novom prepočte upravenou sumou 8.386,62 eura, voči ktorému čiastočnému
späťvzatiu žalovaná nenamietala, súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1.068,10 eura spolu s
príslušenstvom vo výroku II. zastavil.

5.Súdprvejinštanciemalzato,žepredmetnúúverovúzmluvuuzavrelsprávcaztitulusvojhooprávnenia

vyplývajúceho mu zo znenia § 8b ods. 1 ZoVB, pričom dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví vlastníci
bytov, kým správca je ich zákonným zástupcom. Právny vzťah založený zmluvou o úvere posúdil
súd prvej inštancie ako právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou, ktorý je potrebné posudzovať
nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, ale aj podľa právnych predpisov ktoré
upravujúprávnevzťahyspotrebiteľskéhocharakteru(§52anasl.OZ).Nastranedlžníkatotižvystupovali

spotrebitelia, ktorým nebol úver poskytnutý v rámci obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a na
ich spotrebiteľskom postavení nič nemení skutočnosť, že za nich na základe zákonného splnomocnenia
konal správca bytového domu, keďže subjektom základného hmotnoprávneho vzťahu s bankou nebol
správca bytového domu, ale jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov.

6. Pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, na základe ktorého žalovaná zvýšila úrokové rozpätie,
v dôsledku čoho sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia získaného na úkor vlastníkov
bytov, keď uvedené ustanovenie považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda dané
ustanovenie za neplatné; súd prvej inštancie naopak považoval dané ustanovenie za určité a
zrozumiteľné, a teda v tomto smere za platne dojednané, keď zo znenia bodu 5.5. zmluvy vyplýva, že

žalovaná je oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ak dôjde k zmene miery rizika klienta.
Uvedené znenie je tak s poukazom na jeho formuláciu zrozumiteľné a určité. Pojem „miera rizika klienta“
sa pritom nepoužíva len v uvedenom bode 5.5, ale aj v bode 5.7, ktorý rieši možnosť prehodnotenia
miery rizika na žiadosť klienta. Zrozumiteľnosť a určitosť ustanovenia bodu 5.5 vyplýva aj z dokazovania
výsluchom svedka C. D. E., ktorý bol prokuristom žalobcu v čase uzatvorenia zmluvy a zmluvu, ako aj

viaceré iné zmluvy o úvere počas vykonávania funkcie prokuristu, podpísal. Z výpovede tohto svedka
vyplýva, že ako riaditeľ uzatváral úverové zmluvy aj s Dexia bankou, zúčastňoval sa aj rokovaní pred
uzavretím úverových zmlúv, v rámci ktorých si úverovú zmluvu prešli, odkonzultovali s právnikom, hlavne
tie prvé zmluvy, pričom pred podpisom mu boli zmluvy poskytnuté na kontrolu a pripomienkovanie.
Pred podpisom svedok čítal celý text zmlúv, prvé zmluvy detailne, ostatné zbežnejšie, v tom zmysle,

či sa tie ďalšie zmluvy nelíšili od tých prvých. Čo sa týka uzatvárania prvej zmluvy o úvere, svedok
uviedol, že trvalo určitú chvíľu, kým zmluvu podpísali, prechádzal ju s právnikom, ktorého mali na
družstve, nejaké veci sa tam poupravovali, niektoré ich pripomienky boli zobraté v úvahu, pričom to
nebolo tak, že sadnú si a zmluvu hneď podpíšu. Svedok sa nevyjadril, že by v zmluvách bolo nejakéneurčitéustanovenie.SúdtiežpoukázalnavýpoveďsvedkaC.G.H.,obchodnéhoriaditeľažalovanejpre
pobočku v Trnave v čase uzatvárania zmluvy, ktorý objasnil priebeh zmluvných rokovaní pred uzavretím
jednotlivých zmlúv a pred zvýšením úrokového rozpätia a uviedol, že každá zmluva bola dôsledne

prebratá, zo strany žalobcu boli len drobné, nie zásadné pripomienky. Zároveň potvrdil, že oznámeniu o
zvýšení úrokového rozpätia predchádzalo osobné rokovanie v banke kde bol dôvod zvýšenia žalobcovi
vysvetlený a oznámenie o zvýšení úrokového rozpätia žalobcovi bolo aj zasielané poštou. Svedok si
nepamätal, ale myslí si, že nebola vznesená výhrada zo strany žalobcu ohľadom neurčitosti niektorého
ustanovenia; žalobcovi bol vysvetlený spôsob úročenia a určovania úrokov. Na základe uvedeného súd

uzavrel, že za účelom uzatvorenia zmluvy o úvere prebehol vždy riadny kontraktačný proces, a to aj
za prítomnosti právnikov, prípadné pripomienky žalobcu boli prebraté, v dôsledku prijatia niektorých
pripomienok boli urobené aj nejaké zmeny zmluvy, a aj keď neboli prijaté všetky pripomienky žalobcu,
tento zmluvu v konečnom dôsledku podpísal, takže podmienky zmluvy po ich oboznámení akceptoval,
pričom po kontraktačnom procese nezostalo žiadne ustanovenie zmluvy neurčité. Pokiaľ mal správca
zásadnépripomienky,ktorébyakceptovanéneboli,vsúladesjehopovinnosťoukonaťvmenevlastníkov

bytov s odbornou starostlivosťou, takto formulovanú zmluvu nemal podpísať. Keďže ju ale podpísal,
vyjadril s oboznámenými podmienkami poskytnutia úveru súhlas. Súd bol teda názoru, že uvedený bod
5.5. zmluvy bol individuálne dojednaný.

7. Čo sa týka neprijateľnosti zmluvnej podmienky v bode 5.5 zmluvy ohľadom možnosti jednostranne

zmeniť zmluvnú podmienku namietanú žalobcom v danej veci, súd prvej inštancie uviedol, že túto bolo
potrebné posúdiť podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ, pričom možnosť preskúmať neprijateľnosť zmluvnej
podmienky z hľadiska tohto ustanovenia vyplýva aj z § 53 ods. 15 OZ, v zmysle ktorého za neprijateľnú
podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ sa nepovažuje podmienka, podľa ktorej si dodávateľ
finančných služieb podľa osobitného predpisu vyhradzuje právo z vážneho objektívneho dôvodu bez

oznámenia zmeniť úrokovú sadzbu, ak sa súčasne dodávateľ zaviaže bez zbytočného odkladu o
tom a o možnosti spotrebiteľa vypovedať spotrebiteľskú zmluvu písomne informovať spotrebiteľa a ak
spotrebiteľ má právo bezplatne a s okamžitou účinnosťou vypovedať túto zmluvu (teda ustanovenie sa
týka jednostrannej zmeny úrokovej sadzby). Posúdenie nekalosti môže zahŕňať posúdenie primeranosti
ceny a úhrady alebo vzťahu kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb, keď príslušné podmienky nie

sú transparentné. Ust. § 53 ods. 15 OZ (pôvodne odsek 12) sa stalo súčasťou Občianskeho zákonníka
účinnosťou zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch dňa 1.6.2010.
Smernica Rady 93/13/EHS obsahovala vo svojej prílohe v zozname nekalých podmienok pod bodom
2 písm. b) ustanovenie k pododseku j) (umožniť predajcovi alebo dodávateľovi jednostranne meniť
zmluvné podmienky bez právneho dôvodu, ktorý je uvedený v zmluve), podľa ktorého nebráni uplatneniu

podmienok, podľa ktorých si dodávateľ finančných služieb vyhradí právo zmeniť úrokovú sadzbu platenú
spotrebiteľom (alebo finančnú službu spotrebiteľovi alebo sumu iných poplatkov za finančné služby)
bez oznámenia, ak na to má právny dôvod, za predpokladu že sa od dodávateľa vyžaduje ihneď o tom
informovať druhú zmluvnú stranu alebo strany pri najbližšej príležitosti a že druhá strana má možnosť
ihneď odstúpiť od zmluvy. Súd poukázal na to, že vnútroštátne orgány aplikácie práva sa majú vždy

usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, t. j. jeho výklad v súlade so Smernicou.

8. Zo svedeckých výpovedí, vykonaných v mnohých súdnych konaniach vedených na Okresnom súde
Trnava podľa súdu vyplynulo, že zástupca správcu opakovane vo svojich výpovediach, a to hlavne
vo svojich prvých svedeckých výpovediach potvrdil, že došlo k dohode strán o texte a aj keď nemohli

robiť veľké zásahy do zmluvy, určité zásahy do jej obsahu boli robené, a preto považuje zmluvu
za individuálne dojednanú. Podľa článku 3 bod 1 Smernice, sa neprijateľnosť zmluvnej podmienky
posudzujespoukazomnato,čizmluvabolaalebonebolaindividuálnedojednaná,aknapriekpožiadavke
dôveryspôsobíznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvzniknutýchnazáklade
zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Samotné skutkové podstaty neprijateľnosti sú príkladmo uvedené v

prílohe smernice, ktorá tiež obsahuje aj výnimky, kedy konkrétne ustanovenie nie je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Sporné ustanovenie bodu 5.5 sa týka zmeny úrokovej sadzby, ktorá bola určená
súčtomsadzbyEURIBORaúrokovéhorozpätia.VývojsadziebEURIBORpočastrvaniazmluvypodlieha
rôznym zmenám, ktoré vopred nie je možné predpokladať. Keďže dodávateľ nemá vplyv na sadzbu
EURIBOR-u, nemožno považovať sporné ustanovenie a dôvod zmeny úrokovej sadzby za neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Priamo v bode 5.5 je pritom uvedený aj dôvod zmeny úrokovej sadzby, a to
zmena ratingu klienta, pričom z ďalších ustanovení zmluvy je zrejmé, že na rating klienta pôsobí plnenie
jeho zmluvných povinností, ako aj výška sadzby EURIBOR a predpoklad jej zmeny do budúcnosti,
čo nie je dodávateľom ovplyvniteľné. Z ďalšieho článku zmluvy, a to konkrétne z článku 5.7 vyplývaoprávnenie klienta, jedenkrát za kalendárny rok, požiadať banku o prehodnotenie miery jeho rizika a s
tým súvisiace prehodnotenie úrokovej sadzby. Práve z tohto dôvodu, že zmluva obsahuje aj dojednanie
zakotvené v bode 5.7, spočívajúce v oprávnení klienta žiadať o prehodnotenie miery jeho rizika, čo

má priamo vplyv na prehodnotenie úrokovej sadzby, súd s poukazom na vyššie citovaný článok 3
bodu 1 Smernice, nepovažoval ustanovenie bodu 5.5 za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože
takto dojednané zmluvné podmienky nespôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ktorý mal možnosť zasiahnuť do prehodnotenia úrokovej sadzby
svojho úveru. Súd ďalej poukazoval na to, že pre určenie predmetného ustanovenia bodu 5.5. zmluvy

o úvere za neprijateľné, chýba splnenie aj ďalšej podmienky, a to značná nerovnováha v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, nakoľko toto ustanovenie zmluvy umožňuje
zmenu úrokového rozpätia aj v prospech spotrebiteľa, keďže banka má možnosť meniť, a teda aj znížiť,
nielen zvýšiť úrokové rozpätie. Za istých podmienok aj ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) OZ (účinné
od 1.6.2010) umožňuje jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby zo strany dodávateľa a nepovažuje ho
za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. i) OZ.

9. Súd prvej inštancie dôvodil, že ak by aj bola v spotrebiteľskej zmluve dojednaná taká podmienka,
ktorá by svojim charakterom spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, ale bola by individuálne dojednaná, nepôjde o neprijateľnú zmluvnú
podmienku. V danej veci považoval súd podmienky uzavretej zmluvy za individuálne dojednané.

Žalovaná v konaní tvrdila, že minimálne k prvým zmluvám v roku 2006 prebehol riadny kontraktačný
proces, v rámci ktorého mal žalobca možnosť pripomienkovať jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktorého
kontraktačného procesu sa zúčastnili banka a správca, obaja ako podnikatelia. Z uvedeného vyplýva,
že nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej by dlžník nemal možnosť zasiahnuť, ale správca ako odborne
spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Uvedené mal súd preukázané aj zo zápisníc z

viacerých konaní vedených na súde, ktoré obsahujú výpovede svedkov C. D. E. a C. G. H.. Ustanovenie
bodu 5.5. bolo v zmluvách z roku 2006 a z roku 2008 totožné, čo vyplýva aj zo sťažnosti správcu zo dňa
18.01.2016 adresovanej NBS, ako aj z oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia zo dňa 08.06.2011,
pričom totožnosť znenia bodu 5.5 zmlúv je súdu známa aj z jeho úradnej činnosti. Ak sa potom
uskutočnil riadny kontraktačný proces k zmluvám z roku 2006, ktoré obsahovali totožné znenie bodu 5.5

týkajúce sa zmeny úrokovej sadzby, je možné považovať uvedené zmluvné dojednanie za individuálne
dojednané aj pre prípad tu prejednávanej zmluvy z roku 2008, keďže išlo o uzatváranie obdobných zmlúv
za obdobným účelom, pričom vlastníkov bytov vždy zastupoval ten istý správca. Rozhodujúce je, že
kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a žalobcom ako správcom (teda odborne
spôsobilou osobou), ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť, a do tohto aj minimálne v procese

tvorby vzorovej zmluvy v roku 2006 zasahoval. Konkrétne zápisnice do spisu ako dôkazy predložili
žalobca aj žalovaná, ktorí sa na obsah svedeckých výpovedí zachytený v týchto zápisniciach odvolávali
a súd teda vykonal dokazovanie aj zápisnicami obsahujúcimi výpovede svedkov v iných konaniach pred
tunajším súdom. Z predložených zápisníc vyplýva, že svedkovia C. G. H. a C. D. E. sa v rámci výsluchov
vyjadrovali ku kontraktačnému procesu, pričom zhodne vypovedali v tom zmysle, že pred uzatvorením

zmluvy sa rokovalo o obsahu zmluvy, správcovi bol predložený návrh zmluvy na pripomienkovanie,
zmluvy sa podrobne prechádzali a pripomienkovali najmä prvé zmluvy, niektoré pripomienky žalobcu
boli žalovanou akceptované, pričom C. D. E. ich konzultoval s právnikom bytového družstva. Ďalšie
zmluvysapripomienkovali vprípade,žesavnichniečovplyvomzmenyprávnejúpravymenilo.Uvedené
vyplýva zo zápisníc predložených žalobcom, a síce zo zápisnice zo dňa 28.7.2020 sp.zn. 11C/21/2017,

zo zápisnice zo dňa 9.7.2020 sp.zn. 11C/33/2017, zo zápisnice zo dňa 4.2.2020 sp.zn. 11C/51/2017, zo
zápisnice zo dňa 4.8.2020 sp.zn. 11C/51/2017. Výpovede oboch svedkov súd považoval za vierohodné,
keď si ich výpovede ohľadom kontraktačného procesu neodporovali v podstatných okolnostiach a neboli
ani v rozpore s ostatnými dôkazmi. Hoci svedkovia boli v minulosti zamestnancom žalovanej (C. H.)
a prokuristom žalobcu (C. E.), v súčasnosti k nim nie sú v žiadnom vzťahu a nemajú žiaden záujem

na výsledku konania. K svedeckým výpovediam C. H. a C. E. ďalej súd uviedol, že postupne bolo
vidieť, ako sa odstupom času výpovede svedkov mierne odlišovali od tých prvotných. Konkrétne je
možné postrehnúť určité odchýlky vo výpovedi C. H. v porovnaní s jeho predchádzajúcimi výpoveďami
v období, ktoré bolo podstatne bližšie k dobe, kedy došlo k uzatváraniu zmlúv. Svedok C. E. takmer
na všetky otázky odpovedať nevedel, nakoľko pre veľký odstup času si už nepamätal na jednotlivé

udalosti. Z toho dôvodu, keď súd považuje za prirodzené, že postupom času pri neskôr vykonávaných
výsluchoch si svedkovia vo všeobecnosti už menej pamätajú ako pri výsluchoch, ktorú sú realizované v
pomerne krátkom čase po udalostiach, ku ktorým svedeckú výpoveď podávajú, súd vychádzal v danej
vecizoskoršíchvýpovedí,zachytenýchvovyššieuvádzanýchzápisniciachsúdu,keďvtýchtokonaniachboli svedkovia vypočúvaní v období rokov 2019 - 2020, takže je prirodzené, že v tej dobe sa vedeli k
dopytovaným otázkam vyjadriť podstatnejšie.

10. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade predmetnej zmluvy o úvere sa nejedná o formulárovú
zmluvu, do ktorej dlžník nemal možnosť zasiahnuť, pretože správca ako odborne spôsobilá osoba
mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy a tento aj konzultoval s právnikom. Skutočnosť, že sa znenie
ustanovení neskôr dojednaných zmlúv zhodovalo so znením ustanovení skoršie dojednaných zmlúv,
vrátane bodu 5.5, nie je daná jednostranným pôsobením banky, ale zhodnou vôľou banky a správcu pri

procese kontraktácie, čo vylučuje, aby sa jednalo o formulárové zmluvy. Zvýšenie úrokového rozpätia
bolo žalobcovi oznámené, a to listom zo dňa 08.06.2011, doručenie ktorého žalobca tvrdil už v žalobe.
V predmetnom oznámení o zvýšení úrokového rozpätia zo dňa 08.06.2011 je uvedené, že k zvýšeniu
dochádzanazákladepredchádzajúcichrokovaníkuvedenejproblematike.Žalobcatedavedeloaplikácii
bodu 5.5 zmluvy od začiatku jeho použitia, pričom netvrdil a ani nepreukázal, že by po rokovaniach
so žalovanou proti tomuto postupu nejako namietal, takže žalobca po uskutočnených rokovaniach

zvýšenie úrokového rozpätia akceptoval a úver ďalej splácal aj po zvýšení úroku. Žalovaná pristúpila
k zmene úrokovej sadzby podľa bodu 5.5 na základe legitímneho právneho dôvodu, keď takto určená
úroková sadzba bola v celom rozsahu primeraná aktuálnemu stavu na trhu a porovnateľná s úrokovými
sadzbami ponúkanými v rovnakom segmente úverových produktov inými bankovými subjektmi, čím
došlo k naplneniu podmienky adekvátnosti zmeny úrokovej sadzby podľa bodu 5.5 zmluvy o úvere.

Zmena úrokovej sadzby nebola vykonaná zo strany žalovanej svojvoľne, ale po zmene miery rizika
klienta, ku ktorej dospela v rámci interného prehodnotenia komplexných ukazovateľov návratnosti úveru.
Dôvod zvýšenia úrokového rozpätia bol preukázaný aj z výpovedí svedka C. G. H. (zápisnica zo
dňa 28.07.2020 sp.zn. 11C/21/2017, zápisnica zo dňa 30.01.2019 sp.zn. 22Csp/86/2017, zápisnica
zo dňa 21.01.2020 sp.zn. 11C/25/2017, zápisnica zo dňa 04.02.2020 sp.zn. 11C/51/2017), keď na

základe monitoringu, ktorým sa každý rok stanovuje nový rating, úverová komisia rozhodla, že riziko
splácania úverov bytových domov je vyššie, preto sa rozhodli zvýšiť úrokové rozpätia vzhľadom na
zvýšenierizikovejprirážky.Zmenaúrokovejsadzbytedanebolavykonanázostranyžalovanejsvojvoľne,
ale po zmene miery rizika klienta, ku ktorej dospela v rámci interného prehodnotenia komplexných
ukazovateľov návratnosti úveru.

11. Žalobca v žalobe ako dôvod neplatnosti bodu 5.5. zmluvy uviedol, že ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku, a nie to, že je ustanovenie neurčité. Až neskôr začal tvrdiť, že ustanovenie je neurčité a
nezrozumiteľné. Uvedené si však odporuje, pretože ak žalobca v žalobe tvrdí, že uvedené ustanovenie
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, tvrdí, že toto ustanovenie spôsobuje značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorý záver však nevyhnutne
predpokladá, že žalobca bol schopný pochopiť význam uvedeného ustanovenia, čo vyplýva aj z
jeho vyjadrenia v žalobe, a síce, že už pri samotnom koncipovaní bodu 5.5 musela žalovaná
vedieť, že dané zmluvné ustanovenie umožňuje jednostranné zvýšenie úrokového rozpätia na základe
vlastného uváženia žalovanej ako banky. Žalobca teda pôvodne v žalobe určitosť predmetného

ustanovenia nespochybňoval a vychádzajúc zo žaloby mu bol jeho význam zrejmý, a preto neskoršie
spochybňovanie určitosti ustanovenia bodu 5.5 zmluvy považoval súd za účelové. Súd teda dospel k
záveru, že ustanovenie zmluvy o úvere bod 5.5 nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a nie je
neplatné ani z dôvodu jeho neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Žalobca teda nepreukázal, že by žalovaná
prijala bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníkov bytov, keďže jej bolo plnené na základe platného

ustanovenia. Nakoľko v bode 5.5 zmluvy nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku, súd nevyslovil jej
neplatnosť a žalobu vo výroku III. rozsudku zamietol, a to v časti istiny, ako aj úroku z omeškania,
keďže žalovaná sa s plnením do omeškania nedostala. Za nadbytočné považoval súd sa ďalej zaoberať
vznesenou námietkou premlčania, keďže v danom prípade žiadny nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia nevznikol.

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd s použitím ust. § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP.
Zohľadnil, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania v časti istiny 1.068,10 eura (zobral v tejto časti
žalobu bez zavinenia žalovanej späť), pričom vo zvyšnej časti bola žalovaná úspešná, čo v konečnom
dôsledku znamená nárok žalovanej voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania

v rozsahu 100 %, keď súd nezistil žiadne dôvody pre aplikáciu postupu podľa § 257 CSP a v konaní
takýto dôvod tvrdený ani nebol.13. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výrokov III. a IV. podal prostredníctvom svojho právneho
zastúpeniaodvolaniežalobca,pričomuplatnildôvodyvzmysle§365ods.1písm.h)CSP,žerozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, písm. f) tohto ustanovenia, že súd dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, písm. b) tohto ustanovenia, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a písm. d) tohto ustanovenia, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom sa domáhal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že prizná žalobcovi žalobou vznesený nárok, prípadne,

aby rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

14. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) odvolateľ videl v tom, že súd
nekonkretizoval zmluvné dôvody zmeny úrokového rozpätia v čl. 5.5 zmluvy a neaplikoval na znenie
článku 5.5 zákonné ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach. Súd konštatoval, že ust.
bodu 5.5 sa týka zmeny úrokovej sadzby, ktorá bola určená súčtom sadzby EURIBOR a úrokového

rozpätia, avšak nie je jasné, akým výkladom súd zistil, že bod 5.5 sa vzťahuje aj na úrokové rozpätie,
resp. ako na rating klienta pôsobí výška sadzby EURIBOR, resp. jej predpoklad zmeny do budúcnosti.
Žalovaná sama vo svojich vyjadreniach nešpecifikovala zmluvný dôvod v zmysle čl. 5.5 zmluvy, ktorý
aplikovala, len uvádzala, že pristúpila k zmene úrokovej sadzby na základe legitímneho právneho
dôvodu, v súlade s čl. 5 ods. 5.5 zmluvy o úvere, pri zmene miery rizika klienta, ku ktorej dospela v

rámci interného prehodnotenia komplexných ukazovateľov návratnosti úveru. Súd sám konštatoval v
bode 62 odôvodnenia, že žalovaná pristúpila k zmene úrokovej sadzby podľa bodu 5.5 na základe
legitímneho právneho dôvodu, keď takto určená úroková sadzba bola v celom rozsahu primeraná
aktuálnemu stavu na trhu a porovnateľná s úrokovými sadzbami ponúkanými v rovnakom segmente
úverových produktov inými bankovými subjektmi, čím došlo k naplneniu podmienky adekvátnosti zmeny

úrokovej sadzby podľa bodu 5.5 zmluvy o úvere; zmena úrokovej sadzby nebola vykonaná zo strany
žalovanejsvojvoľne,alepozmenemieryrizikaklienta,kuktorejdospelavrámciinternéhoprehodnotenia
komplexných ukazovateľov návratnosti úveru. Súd vyslovene ospravedlňuje žalovanú bez akejkoľvek
opory v skutkových tvrdeniach žalovanej vychádzajúc len z rôznych výpovedí C. H., pričom tento
zamestnanec nebol členom úverovej komisie a ani sa nikdy nezúčastnil jej zasadnutia, čo vyplýva

zo zápisníc – dôkazov. Ani žalovaná a ani súd nedefinoval, o koľko percent a za akej situácie môže
dôjsť k zvýšeniu úrokového rozpätia. Súd zároveň zmätočne spája a pletie EURIBOR (na ktorý nemá
žalovaná dosah) a zmenu úrokového rozpätia (pozn.: bolo dojednané v odseku 2.2.4.3 zmluvy: „Úrokové
rozpätie je 0,9 % p.a.“) ktoré žalovaná jednostranným úkonom zmenila na 2,5 % p.a. Riziko splácania
úverov bytových domov a ani návratnosť úveru neboli žiadnym spôsobom preukázané, vychádzajú iba

z tvrdenia súdu, ktoré nebolo ničím podložené a neboli zmluvne dojednaným dôvodom v zmysle čl. 5.5
zmluvy. Samotné výpovede C. H. sú v tomto ohľade rozporuplné.

15. Súd sa pokúša o eurokonformný výklad a citáciu Smernice, pričom zámerne opomína najdôležitejšie
časti Smernice, a to aplikáciu článku 2 písm. a) Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských, podľa ktorej nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky
definované v článku 3. Ďalej podľa článku 3 bod 2 Smernice, „skutočnosť, že určité aspekty podmienky
alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku
na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne
formulovanú štandardnú zmluvu.“ Podľa článku 3 bod 3 Smernice, Príloha obsahuje indikatívny a

nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Súd taktiež opomenul pri
právnom posúdení vychádzať aj z prílohy Smernice „PODMIENKY UVEDENÉ V ČLÁNKU 3 ODS.
3 1. Podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je: ….. j) umožniť predajcovi alebo dodávateľovi
jednostranne meniť zmluvné podmienky bez právneho dôvodu, ktorý je uvedený v zmluve; k) umožniť
predajcovi alebo dodávateľovi jednostranne meniť bez právneho dôvodu akékoľvek vlastnosti výrobku

aleboslužby,ktorémajúbyťzabezpečené;l)umožniťstanoveniecenyzatovarvmomentedodaniaalebo
umožniťpredajcovitovarualebododávateľovislužiebzvýšiťichcenubeztoho,abysavobochprípadoch
poskytlo spotrebiteľovi zodpovedajúce právo zrušiť zmluvu, ak je konečná cena príliš vysoká v porovnaní
s cenou dohodnutou pri uzavretí zmluvy. Súd pozabudol aj na aplikáciu smernice (EÚ) 2019/2161, ktorej
cieľom je modernizácia práva na ochranu spotrebiteľov EÚ a zlepšenie jeho presadzovania ( novela

Smernice).

16. Článok 5.5 obsahuje obe špeciálne skutkové podstaty neprijateľných zmluvných podmienok
upravené v § 53 ods. 4 OZ, čo súd nevyhodnotil vôbec, nakoľko predčasne skonštatoval, že zmluvavrátane čl. 5.5 bola individuálne dojednaná, hoci sa jedná sa o špeciálne klauzuly neprijateľnej zmluvnej
podmienky v zmysle § 53 ods. 4 písm. i) a j) OZ, ktoré sú vždy neplatné v zmysle § 53 ods. 5 OZ, i keby
boliindividuálnedojednané.Nejednásaogenerálnuklauzuluneprijateľnejzmluvnejpodmienkyuvedenú

v § 53 ods. 1 OZ, pri ktorej je možné posudzovať individuálne dojednanie, ale o osobitnú skutkovú
podstatu neprijateľných zmluvných podmienok uvedenú v § 53 ods. 4 OZ, ktorá je neplatná ex lege v
zmysle § 53 ods. 5 OZ (v súlade s Prílohou smernice 93/13/EHS tzv. Grey list). Cieľom právnej úpravy
podľa § 53 ods. 1 OZ je úprava generálnej neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá oprávňuje podrobiť
súdnemu prieskumu aj ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky doteraz neobsiahnuté v § 53 ods. 4 OZ a

v Prílohe Smernice obsahujúcej Grey List neprijateľných zmluvných podmienok v súlade so zachovaním
princípu dôvery vyžadovanom Smernicou. Z gramatického výkladu druhej vety ustanovenia § 53 ods. 1
OZ vyplýva, že sa vzťahuje k prvej vete, čomu zodpovedá aj logické členenie OZ na jednotlivé odseky.
Preto úprava uvedená v odsekoch § 53 ods. 1, 2, 3 OZ spolu súvisí a nadväzuje na seba a výnimka
z druhej vety ustanovenia § 53 ods. 1 OZ sa logicky vzťahuje iba na vetu prvú podľa § 53 ods. 1 OZ.
Ak by zákonodarca ponechával výnimku z neprijateľných zmluvných podmienok upravenú v druhej vete

ustanovenia § 53 ods. 1 OZ na všetky skutkové podstaty neprijateľných zmluvných podmienok, teda aj
demonštratívne uvedené v § 53 ods. 4 OZ, potom by bolo nadbytočné z legislatívneho pohľadu vôbec
kreovať § 53 ods. 4 OZ a vytvárať osobitné kategórie neprijateľných zmluvných podmienok. Zároveň
osobitné skutkové podstaty NPZ uvedené § 53 ods. 4 OZ majú svoje vlastné osobitné výnimky upravené
v § 53 ods. 13 až 16 OZ, z čoho vyplýva, že sa na ne neaplikujú kumulatívne aj výnimky podľa druhej vety

§ 53 ods. 1 OZ, čo by vlastne znamenalo potlačenie špecifických výnimiek prostredníctvom všeobecnej
výnimky podľa § 53 ods. 1 OZ, druhá veta.

17. Žalovaný namietal, že ak boli určité aspekty, podmienky alebo niektorá konkrétna podmienka
dohodnutá individuálne, neznamená to, že ostatné zmluvné podmienky boli takisto individuálne

dohodnuté, pričom podpis na konci zmluvy nenaznačuje, že zmluvné podmienky boli individuálne
dohodnuté (porov. Oznámenie Komisie Usmernenie k výkladu a uplatňovaniu Smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, Úradný vestník Európskej únie 2019/C
323/04). Súd posudzuje „značnú nerovnováhu“ ako pri generálnej neprijateľnej podmienke v zmysle §
53 ods. 1 OZ, pričom pri neprijateľných zmluvných podmienkach v zmysle § 53 ods. 4 OZ sa na značnú

nerovnováhu ani neprihliada a nie je potrebné ju posudzovať. Pojem „značná nerovnováha“ v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa je potrebné vykladať v zmysle Rozhodnutia
ESD C-415/11 „Aziz“. Pri otázke, či podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu treba predovšetkým
zohľadniť právne predpisy, ktoré by sa uplatnili v prípade neexistencie zmluvnej podmienky. Zároveň
súd skúma, či dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne

očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s takouto podmienkou po individuálnom dojednaní. (Mohamed
Azit,C415/2011).Článok5.5zmluvyumožňujezmeniťbankejednostranneúrokovúsadzbu(nieúrokové
rozpätie), kedykoľvek, automaticky bez dodatku, na základe vlastného rozhodnutia, netransparentným
a nejasným spôsobom. Článok 5.8 zmluvy umožňuje spotrebiteľom jeden krát ročne a za poplatok
určený v Sadzobníku poplatkov požiadať banku o prehodnotenie miery rizika, o ktorom však rozhoduje

zase len banka, nie spotrebitelia. Uvedené ustanovenie aj po formálnej aj po materiálnej stránke
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Tieto zmluvné podmienky, tak ako sú koncipované, sú nejasné a neprimerané a jednoznačne stavajú
spotrebiteľa do nevýhodnejšej pozície oproti veriteľovi, a to osobitne pokiaľ ide o právo banky sa
rozhodnúť o zvýšení svojej vlastnej marže – teda zisku. Z dôvodov, ktoré sú formulované príliš široko,

nejednoznačne a môžu byť zo strany banky uplatnené svojvoľne, sú predmetné zmluvné podmienky
v dôsledku uvedeného netransparentné, a preto neprijateľné. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí zo dňa 23.
apríla 2015 vo veci C-96/14 Jean Claude Van Hove proti CNP Assurances SA spresnil, že požiadavka
transparentnosti zmluvných podmienok stanovená Smernicou 93/13 nemôže byť obmedzená len na
ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. Naopak, keďže systém ochrany zavedený

Smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka transparentnosti
sa musí chápať široko (obdobne aj v rozsudku Kásler a Káslerné Rábai, C-26/13, ako aj Matej,
C-143/13). Ďalej Súdny dvor EÚ zdôraznil, že zmluvné podmienky možno považovať za sformulované
jasne a zrozumiteľne, ak sú pre spotrebiteľa zrozumiteľné nielen z gramatického hľadiska, ale zároveň

transparentne opisujú konkrétne fungovanie poistného mechanizmu s prihliadnutím na zmluvný rámec,
do ktorého patria, aby spotrebiteľ bol schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť
hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú. Pokiaľ to tak nie je, vnútroštátny súd môže
posúdiť prípadný klamlivý charakter dotknutej podmienky. Súdny dvor Európskej únie pritom ustálil,že zmluvné podmienky musia byť „vždy“ formulované jasne a zrozumiteľne (Kásler a Káslerné Rábai,
C-26/13). Základným princípom civilného práva je princíp pacta sunt servanda, ktorý hovorí, že
zmluvy sa majú dodržiavať. Akákoľvek jednostranná zmena musí mať základ buď v zákone alebo v

zmluve. Základným kritériom posudzovania oprávnenosti nároku na vykonanie jednostrannej zmeny je
prijateľnosťzmenovejklauzulyvzmysle§53OZaďalejtiežsúladspožiadavkamiosobitnýchzákonných
predpisov. Dôvod zmeny musí byť dostatočne transparentný a v zmluvnej podmienke výslovne uvedený.
Aby zmenová klauzula prešla testom prijateľnosti a splnila požiadavky pre výnimku podľa § 53 ods.
15 a) alebo b) OZ, musí v nej byť explicitne zakotvené všetko, čo predmetné ustanovenie vyžaduje. Z

Občianskeho zákonníka je možné indukciou odvodiť zásadu, že zmluvnú stranu môžu zaväzovať iba
také zmluvné ustanovenia, s ktorými mala možnosť sa vopred oboznámiť. Toto pravidlo je chránené
proti zmluvnému prelomeniu zákazom zmluvných podmienok, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými
nemal možnosť sa oboznámiť pred uzavretím zmluvy (§ 53 ods. 4 písm. a/ OZ) alebo ktoré požadujú
od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne
informovaný (§ 53 ods. 4 písm. v/ OZ). Na základe oznámenia by potom mal byť spotrebiteľ schopný

posúdiť, či došlo k naplneniu dôvodu uvedeného v zmenovej klauzule. Tu žalobca poukázal na rozsudok
SD EÚ vo veci C-26/2013 Árpád Kásler, Hajnalka Káslerné Rábai proti OTP Jelzálogbank Zrt. Dôvodil,
že súd poprel účel a význam spotrebiteľského práva v zmysle § 54 ods. 1 OZ, ako aj v zmysle § 3 ods.
3 zákona 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom základnou povinnosťou žalovanej v zmysle §
4 ods. 2 písm. c) zákona 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je používať nekalé obchodné praktiky

a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Prvoinštančný súd poprel význam smerníc
(smernice (EÚ) 2019/2161, smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES, smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2005/29/ES, smernice Rady č. 93/13/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady
2009/22/ES, smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ) a judikatúry SD EÚ zakotvujúcej
koncept ex offo ochrany spotrebiteľa.

18. Teda, ak by aj bola neprijateľná zmluvná podmienka individuálne dojednaná, čo žalobca popiera,
mala podstúpiť súdnemu prieskumu, či zmluvná podmienka upravená spotrebiteľskou zmluvou
sa neodchyľuje od ustanovení Smerníc a OZ v neprospech spotrebiteľa. Uznesenie Súdneho
dvora Európskej únie C-76/10 POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Iveta Korčkovská, obsahuje jednoznačnú

požiadavku na ochranu spotrebiteľa pred nečestnými klauzulami, a to vždy a za každých okolností.
Súdny dvor Európskej únie judikoval, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu
zmluvnejpodmienky(C-40/08AsturcomTelecomunicaciones).Tátomožnosťpriznanásúdusapovažuje
za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením

(C-168/05 Mostaza Claro, C-473/00 Cofidis). S poukazom na uvedené národný súd musí mať možnosť
skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a musí ich skúmať ex offo (rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial, C-243/08 Pannon GSM).
Súd mal teda vykonať právnu kvalifikáciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, uviesť a vysvetliť prečo
použil danú právnu kvalifikáciu a následne sa vysporiadať s potrebou individuálneho dojednávania.

19. Ďalej žalobca argumentoval tým, že súd nevykonal právne posúdenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky obsiahnutej v právoplatnom rozhodnutí súdov SR, na ktoré žalobca už pri podanej
žalobe poukázal. Nevykonanie právnej kvalifikácie resp. jej nesprávna právna kvalifikácia je základom
zmätočnosti celého súdneho konania. Poukázal pritom na znenie ust. § 53a ods. 1 OZ, § 53d OZ

a ust. § 4 ods. 10 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Príkladmo žalobca predložil napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR, spisová značka: 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, spolu s Uznesením
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/2020-21 zo dňa 15.04.2020, v ktorých už súdy vyhlásili
zmluvnú podmienku za neprijateľnú. V tomto prípade súdy posudzovali čl. 4.6 zmluvy o úvere, avšak
jednoznačne prezentujú postoj vyšších súdnych autorít k pojmom „miera rizika klienta“ a „rating klienta“

vo vzťahu k žalovanému a jeho zmluvám . Napriek zákonnej povinnosti dodávateľa zdržať sa používania
neprijateľnej zmluvnej podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými
spotrebiteľmi, v prípade existencie súdneho rozhodnutia, súd túto skutočnosť neskúmal a preklenul
ju nezrozumiteľnou argumentáciou, pričom svojvoľne skonštatoval, že nie je možné aplikovať § 53a
ods. 1 OZ z dôvodu že „vychádza z úplne iných skutkových okolnosti a jednalo sa o iný typ zmluvy“,

sám si vytvoril vlastnú výnimku z Občianskeho zákonníka. Súd nevykonal žiadne posúdenie, či si plní
dodávateľ túto zákonnú povinnosť, či neexistujú aj iné rozsudky súdu, ktoré by sa týkali konkrétnej
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom a nevyhľadal judikatúru, ktorou bola inými súdmiuložená povinnosť žalovanému vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo
zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie.

20. Výrokom č. IV. rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 14C/21/2017-500 zo dňa 13.8.2020 v
skutkovo a obsahovo totožnej veci Okresný súd Piešťany určil, že ustanovenie bodu 5.5 zmluvy o
termínovanom úvere č. 06/093/08 zo dňa 16.12.2008 v znení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom
meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta. Zmena miery rizika klienta môže
súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta stanoveného Bankou, alebo zmenou rizikovej váhy

klienta podľa pravidiel stanovených Národnou Bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika
Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi
rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť
automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi
Klientovi“ , je neprijateľnou podmienkou a je neplatné. Súd dospel k záveru, že takéto ustanovenie
zmluvy pripúšťa rôzny výklad a umožňuje uplatniť svojvôľu žalovaného - banky pri jednostrannej

zmene úrokovej sadzby a tým výrazne znevýhodniť vlastníkov bytov ako spotrebiteľov. Predmetné
ustanovenie zmluvy je neurčité, pričom jeho neurčitosť spočíva v skutočnosti, že používa pojem “miera
rizika klienta“, ktorý nie je v zmluve jasne definovaný a vysvetlený, čo potvrdil vo svojom vyjadrení
aj žalovaný. Túto neurčitosť nie je možné odstrániť výkladovými pravidlami stanovenými v § 35 ods.
2 OZ. Neumožňuje spotrebiteľom predpokladať obsah zmien úrokovej sadzby, ktoré môžu nastať v

budúcnosti. Neumožňuje spotrebiteľom alebo správcovi, ktorý koná v ich mene a na ich účet, prispôsobiť
svoje správanie tak, aby túto „mieru rizika“ na svojej strane znížili prípadne aspoň nezvýšili. Takéto
ustanovenie je neprijateľnou podmienkou nakoľko je v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. i/
OZ, a teda umožňuje žalovanej ako dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu
dohodnutého v zmluve nakoľko dôvod pre ktorý môže žalovaná k takejto zmene jednostranne pristúpiť

je v zmluve vymedzený len neurčito, resp. príkladmo odkazuje na skutočnosti s ktorými môže takáto
zmena miery rizika súvisieť s uvedeným slovného spojenia „predovšetkým“ z čoho je možné vyvodiť že
nie „výlučne“. Predmetné ustanovenie poukazuje na zmenu ratingu klienta stanoveného bankou, zmenu
rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených NBS a že rozhodujúce pre posúdenie sú skutočnosti
platné v čase ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi skutočnosťami. Z úverovej zmluvy však

nevyplýva akým spôsobom a na základe akých skutočností stanovila banka rating klienta pri uzatváraní
zmluvy resp. jeho rizikovú váhu podľa pravidiel NBS. Skutočnosť že žalovaná v rámci argumentácie
uviedla, že konkrétne metódy posudzovania rizík klienta predstavujú obchodné tajomstvo, ktoré banka
nezverejňuje ani nesprístupňuje, len dokresľuje, že spotrebiteľ na základe ustanovenia bodu 5.5 zmluvy
nemá možnosť zistiť, či žalovaná ako banka pri zmene úrokovej miery postupovala v súlade alebo v

rozpore s predmetným dojednaním, nakoľko jeho všeobecnosť neumožňuje riadne zistiť jeho obsah.
Rozhodnutie o zmene úrokovej miery je tak ponechaná na jednostrannom rozhodnutí žalovanej bez
jasných, určitých a predvídateľných podmienok, čo samo o sebe zakladá zjavnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
25Co/90/2020 – 684 zo dňa 24.11.2021 bol rozsudok Okresného súdu Piešťany č.k. 14C/21/2017-500

zo dňa 13.8.2020 potvrdený. Súd prvej inštancie mal preto v danom konaní skúmať, či neexistujú aj
iné právoplatné rozsudky obsahujúce neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa čl. 5.5 alebo podmienku s
rovnakým významom, čo však súd vôbec nevykonal a ani žalobcom predložené rozsudky nepreskúmal
z hľadiska § 53a ods. 1 OZ a § 53d OZ.

21. Žalobca ďalej poukazoval na to, že súd nesprávne právne vec posúdil v zmysle § 53 ods. 2 OZ
a nahradil zákonnú požiadavku individuálneho dojednávania zmluvy so spotrebiteľmi, teda možnosť
spotrebiteľa oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami pred samotným podpisom zmluvy a možnosť
ovplyvniť obsah zmluvy pred podpisom zo strany spotrebiteľa, možnosťou tretej osoby (správcu)
oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami, čo však nemá oporu v § 53 ods. 2 OZ a je v rozpore s § 54

ods. 1 OZ. Spotrebiteľom sú bez pochyby jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov, nie správca,
alebo iný zákonný, prípadne zmluvný zástupca. Súd preklenul nedostatok individuálneho dojednávania
spotrebiteľmi cez priebeh „kontraktačného procesu“ medzi zamestnancami banky a zástupcom správcu.
Ani podpisom zmluvy o výkone správy, prípadne plnomocenstva si spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje
postavenie. Súd nesprávne právne vec posúdil, keď § 52 a nasl. OZ a zákon o ochrane spotrebiteľa

v žiadnom prípade nemoderuje z dôvodu zákonného zastúpenia správcom spotrebiteľský prvok a
postavenie spotrebiteľov, čo súd uvádza ako jeden z hlavných argumentov zamietnutia žaloby.22. Súd nesprávne právne posúdil absolútnu neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky zmysle §
37 ods. 1 OZ (neplatnosť pre nezrozumiteľnosť a neurčitosť neprijateľnej zmluvnej podmienky) a § 39
OZ (neplatnosť pre rozpor neprijateľnej podmienky so zákonom a dobrými mravmi), hoci neplatnosť

súd posudzuje bez návrhu ex officio. Skúma sa, či zmluvná podmienka je formulovaná zrozumiteľne
v širšom kontexte v súvislosti so smernicou 93/13/EHS „in plain intelligible language“, t.j. jasne a
zrozumiteľne. (Vah Hove, C 96/2014). Ak je zmluvná podmienka nezrozumiteľná alebo nejasná a ak
nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa,možnojuvyhodnotiťakoneprijateľnúzmluvnú

podmienku a nie je potrebné pokračovať v skúmaní ďalších dôvodoch neprijateľnosti (Matei V 143/2013,
Kásler C 26/2013, Van Hove C 96/2014). Požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok stanovená
smernicou 93/13 by teda nemala byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického
hľadiska. Podobne rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-96/2014 Jean Claude Van
Hove proti CNP Assurances SA uvádza: „ Podmienky týkajúce sa hlavného predmetu poistnej zmluvy
možno považovať za sformulované jasne a zrozumiteľne, ak sú pre spotrebiteľa zrozumiteľné nielen z

gramatického hľadiska, ale zároveň transparentne opisujú konkrétne fungovanie poistného mechanizmu
s prihliadnutím na zmluvný rámec, do ktorého patria, aby spotrebiteľ bol schopný na základe jasných a
zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú. Pokiaľ to tak nie
je, vnútroštátny súd môže posúdiť prípadný klamlivý charakter dotknutej podmienky.“ Obdobný právny
názor vyjadril Súdny dvor Európskej únie taktiež v rozsudku vo veci C-143/2013 Bogdan Matei, Ioana

Ofelia Matei proti SC Volksbank România SA.

23. Súd chabo vysvetľuje zrozumiteľnosť a určitosť článku 5.5., necituje celé znenie slovného spojenia
„zmena miery rizika Klienta súvisiaca so zmenou ratingu Klienta stanoveného bankou alebo zmenou
rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska, ale účelovo vytrháva

časť vety z kontextu, pričom ak by sa súd zaoberal celým znením čl. 5.5, bol by dospel k záveru,
že pravidlá NBS týkajúce sa zmeny rizikovej váhy spotrebiteľa neexistovali ani v čase uzatvorenia
zmluvy, ako ani dodnes. Takisto neexistovali ani pravidlá stanovené bankou na zmenu ratingu klienta,
banka nikdy netvrdila, že by nejaké existovali, len odkazovala na kritériá posudzovania rizika nikomu
neznáme, lebo sú obchodným tajomstvom banky. Súd neposúdil článok 5.5 s ohľadom jeho neurčitosti

a nezrozumiteľnosti podľa § 37 ods. 1 OZ, vychádzal z výsluchu C. D. E. z iných súdnych konaní, avšak
jeho výpoveď nemá žiadny vplyv na neurčitosť resp. nezrozumiteľnosť článku 5.5. zmluvy. Absolútna
neplatnosť je objektívna, nemá nič spoločné s vnímaním strán, teda súd ju má posúdiť priamo z textu
predloženej zmluvy o úvere. Súd sa snaží tento nedostatok preklenúť cez tvrdenie, že „akože dohoda“
C. H. a C. E. odstraňuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvy, a tým pádom je ujednanie čl. 5.5. zmluvy

zrozumiteľné a určité.

24. Súd sa ani nezaoberal rozporom so zákonom (OZ a zákon o ochrane spotrebiteľa) a s dobrými
mravmi podľa § 39 OZ. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu pritom musí súd
vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu. Súd postupoval v rozpore s platnou legislatívou a judikatúrou

SD EÚ (rozsudok RWE Vetrieb C-92/11). Súd zjavne nevykonal právne posúdenie čl. 5.5 a logicky
a konzistentne nevysvetlil, prečo považuje čl. 5.5 za určitý a zrozumiteľný, teda ako si spotrebitelia
mohli vyložiť toto ustanovenie a či mali vedomosť v každom čase, v akom rozsahu je žalovaná ako
banka oprávnená pristúpiť k zmene úrokového rozpätia a na základe akých skutočností a podmienok.
Teda článok 5.5 bol neplatný už v čase jeho predloženia dodávateľom správcovi pre rozpor s platným

zákonom.

25. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Súd v právnej kvalifikácii opomenul § 53 ods. 3 OZ, podľa ktorého ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne

dojednané. Aj napriek skutočnosti, že vôbec nebolo potrebné preukazovať individuálne dojednávanie,
súd sa neúčelne zaoberal dokazovaním individuálneho dojednávania medzi správcom a žalovanou,
pričom sa nezaoberal individuálnym dojednávaním medzi spotrebiteľmi –vlastníkmi bytov a nebytových
priestorovažalovanou–bankou.Tentomedzistupeňsúdzjavneopomenul,atedaporušil§53ods.2OZ.
Súddospelkzáveru,žezmluvabolaindividuálnedojednaná,atonapriektomu,žežalovanánepredložila

žiadny listinný alebo iný relevantný dôkaz, ktorý by preukázal individuálne dojednávanie Zmluvy o
termínovanom úvere č. 06/057/08 zo dňa 31.07.2008. Súd zmätočne konštatoval, že zo svedeckých
výpovedí, vykonaných v mnohých súdnych konaniach vedených na súde vyplýva, že zástupca správcu
opakovane vo svojich výpovediach, a to hlavne vo svojich prvých svedeckých výpovediach potvrdil,že došlo k dohode strán o texte a aj keď nemohli robiť veľké zásahy do zmluvy, určité zásahy do jej
obsahu boli robené, a preto považuje zmluvu za individuálne dojednanú; a to hoci sa svedkovia nikdy
nevyjadrili k individuálnemu dojednaniu bodu 5.5 v súlade s článkom 3 bod 2 smernice, podľa ktorého

skutočnosť, že určité aspekty podmienky, alebo jedna konkrétna podmienka boli dohodnuté, nevylučuje
uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek
tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Ak prebehol „kontraktačný proces“, tak k prvým
zmluvám, ktoré však súd nemal k dispozícií a nepoznal ich obsah. C. H. a C. E. sa vo všeobecnosti
vyjadrovali k negociácií samotného úverového produktu, kedy chodili na centrálu banky v Žiline, pričom

nie je evidentné ani v ktorom roku „kontraktačný proces“ prebiehal, nie je žiadna písomná zmienka
o priebehu, nie je dokonca jasné, či sa to dialo za času Prvej komunálnej banky, a.s., alebo už za
času Dexia Banky, čo bolo výsledkom tohto „kontraktačného procesu“. Dôkazné bremeno je nesené
žalovanou, ktorá nepredložila žiadny dôkaz, súd túto skutočnosť preklenul nejasným spôsobom cez iné
zmluvy, u ktorých sám súd tvrdí, bez opory vo vykonanom dokazovaní, že prebehol kontraktačný proces,
pričom je evidentné, že žiadny vlastník – spotrebiteľ túto zmluvu pred podpisom nevidel, nemal o nej

žiadnu informáciu a nepoznal jej obsah. Súd konštatoval, že žalovaná v konaní tvrdila, že minimálne k
prvým zmluvám v roku 2006 prebehol riadny kontraktačný proces, v rámci ktorého mal žalobca možnosť
pripomienkovať jednotlivé ustanovenia zmluvy, teda nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej by dlžník
nemal možnosť zasiahnuť, pritom ustanovenie bodu 5.5. bolo v zmluvách z roku 2006 a z roku 2008
totožné,pretojemožnépovažovaťuvedenézmluvnédojednaniezaindividuálnedojednanéajpreprípad

tu prejednávanej zmluvy z roku 2008, keďže išlo o uzatváranie obdobných zmlúv za obdobným účelom.
SúdvlastnýmivoľnýmiúvahamivytvorilprocesnúobranužalovanejvrozporesCSPaprincípomrovností
zbraní. Pritom z výsluchu p. H. vyplýva, že zmluvy sa sprísňovali a najjednoduchšie boli v roku 2006,
tie ani neobsahovali možnosť zvýšenia úrokového rozpätia, pretože neobsahovali článok 5.5. Teda
článok 5.5 zmluvy nemohol byť ani individuálne dojednaný medzi správcom a bankou, nakoľko v čase

posudzovania prvých zmlúv ani neexistoval a následne správca nemal vedomosť o možnosti zvýšenia
úrokového rozpätia prostredníctvom článku 5.5 vôbec. Sám C. E. uviedol, že nevedel, že banka môže
zmeniť úrokové rozpätie, a to trikrát, vo všetkých svojich výpovediach. Preto je konštatovanie súdu, že
kontraktačný proces prebehol medzi žalovanou ako bankou a správcom (odborne spôsobilou osobou),
ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť, a aj minimálne v procese tvorby vzorovej zmluvy v roku

2006 zasahoval, zjavne nesprávne a protizákonné. Spotrebiteľom sú bez pochyby jednotliví vlastníci
bytov a nebytových priestorov, nie správca, alebo iný zákonný, prípadne zmluvný zástupca. Podstatné
je vyjadrenie zamestnanca banky C. H., že zmluvy boli formulárové, vypracované výlučne bankou na
základe úverovej žiadosti, že neexistovala žiadna „individuálne „dojednaná vzorová zmluva s Bytovým
družstvom so sídlom v Trnave, vždy sa použila aktuálna formulárová zmluva z databázy zmlúv banky,

ktorá sa len vyplnila, a nič sa v zmluve meniť nemohlo. Zo zápisnice z tohto konania 14C/204/2016 zo
dňa 9.6.2022 vyplýva, že svedok C. H. uviedol, že robil len návrhy úverov, návrhy zmlúv sa vypracovávali
na centrále Dexia banky, do vypracovaného návrhu zmluvy nemal možnosť zasiahnuť, o pripomienkach
klienta rozhodoval schvaľovací orgán centrály, pričom sa upravovali veci týkajúce sa splátkového
kalendára, prispôsoboval sa splátkový kalendár klientovi, odloženie prvej splátky, nepamätal si, že by

sa robili nejaké väčšie zmeny. Bol vzorový formulár zmlúv a po schválení úverového návrhu, parametre
boli dopĺňané pracovníkmi centrály, na regionálnej úrovni nemohli vytvoriť úverový návrh a zároveň
vytvoriť úverovú zmluvu a robiť zmeny. V danom okamihu bola vždy len jedna varianta zmluvy. Úverové
zmluvy sa menili raz za x rokov. Keď sa pripravila nová zmluva nechal svedok vzor zmluvy p. E. na
preštudovanie, a keď išiel ďalší úver, bol informovaný, že tá zmluva bude v novom znení. Všetky tieto

zmeny sa diali v dvojmesačnom predstihu. Klient v okamihu poskytovania úveru vedel, akú zmluvu
bude podpisovať. Raz ročne sa vyhodnocovala analýza bytového domu a na základe toho mohlo dôjsť
k zmene. Metodika bola stanovená internými predpismi a bola zameraná na schopnosť splácať úver
predmetným klientom. Na základe výpovede C. H. žalobca zdôrazňoval, že zmluvy boli formulárové,
vypracované výlučne bankou na základe úverovej žiadosti, neexistovala žiadna individuálne dojednaná

vzorová zmluva s Bytovým družstvom so sídlom v Trnave, vždy sa použila aktuálna formulárová zmluva
s databázy zmlúv banky, ktorá sa len vyplnila, a nič sa v zmluve meniť nemohlo. Z výsluchu svedka C. E.
potom vyplynulo, že prvé zmluvy boli dohadované za čias PKB banky, obsah súdu nemôže byť známy.

26. Ďalej žalobca dôvodil, že z vyjadrenia samotnej žalovanej vyplýva, že jediným dôvodom pre

zvýšenie úrokového rozpätia bolo „prehodnotenie rizika klienta z dôvodu porušenia záväzkov zo zmlúv
o termínovanom úvere“, čo nie je zmluvne dojednaný dôvod v zmysle čl. 5.5. Žalobca považoval
vyhodnotenie dôkazov v celom súdnom konaní za neprípustne svojvoľné a zaujaté. NBS posudzovala
článok 5.5 zmluvy v kontexte s bodom 12.1.1.1., pretože sama žalovaná v správnom konaní pred NBStvrdila, že zvýšila úrokové rozpätie z dôvodu porušenia povinností správcu zakladať výkazy (čo nie je
dôvod podľa 5.5), čo súd z listinných dôkazov ani nezistil a opieral sa o dôvody oprávnenosti zmeny
úrokového rozpätia vyplývajúce z výsluchov svedka C. H., ktorý tvrdil iné, ako žalovaná pred NBS, a to

že na základe monitoringu, ktorým sa každý rok stanovuje nový rating, úverová komisia rozhodla, že
riziko splácania úverov bytových domov je vyššie, preto sa rozhodli zvýšiť úrokové rozpätia vzhľadom na
zvýšenie rizikovej prirážky, teda zmena úrokovej sadzby nebola vykonaná zo strany žalovanej svojvoľne,
ale po zmene miery rizika klienta, ku ktorej dospel v rámci interného prehodnotenia komplexných
ukazovateľov návratnosti úveru.

27. K odvolacím dôvodom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces - § 365 ods. 1 písm. b) CSP a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci-§ 365 ods. 1 písm. d) CSP žalobca uvádzal, že súd neaplikoval správne
ustanovenie § 53 ods. 2 OZ a nezaoberal sa skúmaním zákonných predpokladov individuálneho

dojednania ustanovených zákonom, teda či mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom
zmluvy s jej obsahom a či mal spotrebiteľ možnosť aj reálne ovplyvniť jej obsah. Súd tvrdí, že nejde
o formulárovú zmluvu, pričom už aj z predložených súdnych rozhodnutí je evidentné, že neprijateľná
zmluvná podmienka obsiahnutá v článku 5.5 sa používa naprieč celým zmluvným spektrom žalovaného,
nielen v zmluvách o termínovanom úvere, ktoré sú predmetom súdnych konaní na prvoinštančnom

súde, ale aj v iných zmluvách, čo evidentne vyplýva z rozsudkov, ktoré súd cituje. Súd sa nezaoberal
predmetom konania, porušoval v priebehu súdneho konania „princíp rovnosti zbraní“, nevykonal
právne posúdenie veci vôbec a namiesto toho sa zaoberal výsluchmi, ktoré boli nadbytočné. Sám
zákonný sudca počas viac ako 6 rokov trvajúceho súdneho konania viedol procesnú obranu žalovanej,
bezdôvodneakceptovalvšetkynezmyselnéprocesnénámietkyžalovanejasvojímprocesnýmpostupom

spôsobili aj inú vadu, ktorá je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Žalobca namieta
porušenie „princípu rovnosti zbraní“ a to tým, že súd prvej inštancie neprípustným spôsobom nahrádzal
dôkaznú povinnosť žalovanej. Súd vlastnými úvahami a nad rámec navrhnutých a vykonaných dôkazov
kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalovanou, a to najmä neúčinným popretím skutkových
tvrdení žalovanou. Zároveň súd nevzal do úvahy rozhodovaciu prax v obdobnej veci súdov vyšších

inštancií.

28. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu predložila prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie ktorým žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

29. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP) žalovaná uviedla, že uvedené výhrady sú nedôvodné, keďže
s námietkami žalobcu sa súd v rozsudku dostatočne vysporiadal v ods. 47 až 63. To, že žalobca

s názorom súdu nesúhlasí, nepostačuje na záver, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces
alebo došlo k inej procesnej vade. Prvoinštančný súd neporušil rovnosť zbraní a spor rozhodol zákonne
nazákladeriadnevykonanýchdôkazovarelevantnejprávnejúpravy.Obomstranámdalrovnakýpriestor
na navrhovanie dôkazov, dôkazy zákonným spôsobom vykonal a vec rozhodol po vykonaní všetkých
navrhnutých dôkazov. Rozhodnutie bolo prijaté výlučne na základe dôkazov navrhnutých stranami

sporu. Súd bral v súlade s čl. 11 ods. 4 CSP do úvahy všetko, čo vyšlo v spore najavo. Listiny a svedecké
výpovede boli predložené resp. navrhnuté stranami. To, že z nich abstrahoval skutkový dej inak, ako to
prezentoval žalobca, nemožno považovať za procesnú vadu ani porušenie rovnosti zbraní.

30. K odvolaciemu dôvodu, že konanie má inú vadu ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) žalovaná uviedla, že súd pri rozhodnutí konzistentne a detailne
posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti, zdôvodnil prečo sa nezaoberal názormi NS SR a ÚS SR
v sporoch, ktoré sa týkajú iného typu zmlúv o úvere a neobsahujú ustanovenie čl. 5.5 v prejednávanom
znení. V danej veci pritom nemožno prihliadnuť na rozsudok Okresného súdu Piešťany sp. zn.
14C/21/2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/90/2020, keďže súd vo

veci rozhodoval na základe inej skutkovej a dôkaznej situácie, keďže sa odmietol zaoberať svedeckými
výpoveďami svedkov C. E. a C. H., v dôsledku čoho napadol žalovaný rozsudok odvolacieho súdu
dovolaním. Ak by súdy tieto výpovede zohľadnili, dospeli by pravdepodobne k úplne rovnakým záverom
ako aj napr. v rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24CoCsp/22/2022, 23CoCsp/57/2021,24Co/90/2020, 25Co/8/2021, 9Co/104/2020 a ďalších, ktoré sú konformné s napadnutým rozhodnutím.
Vzhľadom na počet potvrdzujúcich rozhodnutí Krajského súdu v Trnave, ktoré aprobovali záver
prvoinštančného súdu, že čl. 5.5 zmluvy o úvere nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, možno tieto

považovať za ustálenú rozhodovaciu prax a rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.11.2021, sp.
zn. 25Co/90/2020 za nedôvodný odklon od tejto praxe. Predmetom dokazovania a právneho posúdenia
v tomto spore bolo iba to, či je ustanovenie určité a zrozumiteľné, alebo je daný dôvod jeho absolútnej
neplatnosti v zmysle § 37 ods. 1 OZ, ktorú súd skúma ex offo a tiež či je ustanovenie neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Súd uvedené skutočnosti posúdil správne a svoj názor aj dostatočne odôvodnil,

pričom nie je nutné, aby dal súd podrobnú odpoveď na každú námietku, ale len na takú, ktorá je
pre rozhodnutie relevantná. Ak súd dospel k záveru, že ustanovenie nie je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, pretože bolo individuálne dojednané, čo potvrdil svedok C. E., nie je daný základ nároku
a nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie žalovaného.

31. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) žalovaná zdôraznila, že bývalý zamestnanec správcu
(C. E.) potvrdil, že ako jeho zástupca mal možnosť zmluvu pripomienkovať, pripomienkoval ju jeho
právnik a na obsahu zmluvy sa dohodli. Nepredloženie písomných dôkazov o priebehu kontraktačného
procesu neznamená, že kontraktácia nebola preukázaná, keďže jej priebeh preukazujú výpovede jej
účastníkov. To, či došlo počas kontraktácie k vzneseniu závažných alebo menej závažných pripomienok

a či boli akceptované nebolo predmetom dokazovania, preto sú tvrdenia žalobcu smerujúce k týmto
záverom špekulatívne. Pre individuálnu dohodu stačí potvrdenie skutočnosti, že správca reálne zasiahol
do zmluvných rokovaní a mohol ovplyvniť obsah zmluvy. Vo vzťahu k obsahu k výpovedi svedkov sa
žalovaná stotožňuje s hodnotením súdu. To, že výpovede svedkov neboli pri každom výsluchu rovnaké,
neznižuje ich relevantnosť ale podporuje ich autenticitu. Námietka žalobcu, že súd nemohol vykonať ako

dôkaz list NBS č. OFS – 885/2016 nie je dôvodná, ani podložená konkrétnou skutočnosťou. Súd vykonal
dôkaz touto listinou, ktorá bola súčasťou súdneho spisu v súlade s § 204 CSP. Listina bola doručená
obom stranám a žalobca nežiadal osobitne oboznámiť s obsahom tejto listiny v rámci dokazovania a s
obsahom listiny sa súd vysporiadal v odôvodnení rozsudku.

32. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. h/ CSP) žalovaná uviedla, že ustanovenie čl. 5.5 zmluvy o
terminovanom úvere nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku ani podľa úpravy platnej
v čase jej uzavretia. Právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv nemožno hodnotiť podľa doslovného znenia
konkrétneho ustanovenia (§ 53 ods. 2 OZ), ale ako celkovú úpravu v § 52 – 54 OZ, ktorý uvedenú

problematiku upravoval odlišne od aktuálnej úpravy. Z nej nevyplýva možnosť považovať ustanovenie
o dohodnutej zmene úrokovej sadzby v zmluve o úvere uzavretej medzi správcom (pri výkone jeho
podnikateľskejčinnosti)ažalovanýmzaneprijateľnúzmluvnúpodmienku.Vtomtosporesajednoznačne
preukázalo, že zmluva vrátane neprijateľnej podmienky bola medzi správcom a bankou individuálne
dojednaná. Preto nemožno prihliadnuť ani na rozhodnutie o tom, že čl. 5.5 bol vyhlásený za neprijateľnú

zmluvnú podmienku v rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 13.8.2020 č.k. 14C/21/2017-500
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.11.2021 sp. zn. 25Co/90/2020, kde sa
takáto skutočnosť nepreukázala. Žalobca pri prezentovanom právnom posúdení nesprávne aplikuje
nielen § 53 OZ, ale aj európsku právnu úpravu. Z oboch totiž jednoznačne vyplýva, že individuálne
dojednanie je rozhodujúce vždy, a to aj v prípade, ak ide o jednu z neprijateľných zmluvných podmienok,

ktoré obsahuje § 53 ods. 4 OZ. Toto ustanovenie totiž implementuje iba príkladmo uvedený výpočet
s tým, že v prípade individuálneho dojednania sa tento článok neaplikuje (§ 53 ods. 1 OZ a čl. 3
ods. 1 smernice 93/13/EHS). Súd nemôže prihliadať ani na rozhodnutia v iných sporoch (rozsudok
NS SR sp. zn. 6 Cdo 127/2017 a ďalšie) z dôvodu, že čl. 5.5 zmluvy o terminovanom úvere je
odlišný od týchto ustanovení a bol uzavretý za iných okolností, na čo poukazovala žalovaná v spore.

Žalobca nerozlišuje, že čl. 4.6 zmluvy o úvere bol dohodnutý v zmluve o úvere na bývanie, uzavretej
medzi fyzickými osobami - spotrebiteľmi, ktorí neboli pri uzavretí zmluvy zastúpení správcom ani iným
kvalifikovaným subjektom. Práve zastúpenie kvalifikovaným subjektom (správcom) vytvára podstatné
rozdiely pri okolnostiach uzavretia spornej zmluvy. Súd v tomto prípade nemohol skúmať, ako by
obsah zmluvy interpretoval „neskúsený“ spotrebiteľ, ale ako by ho interpretoval skúsený a odborne

spôsobilý správca, teda profesionál. Na tom nič nemení ani § 54 ods. 1 druhá veta OZ. V spore sa
preukázalo, že správca, ako zástupca spotrebiteľov, mal možnosť zasiahnuť do obsahu zmluvy z pozície
zástupcu množstva klientov. Znenia čl. 4.6 a čl. 5.5 úverových zmlúv nie sú totožné. Je medzi nimi
rozdiel napríklad aj v dôvode zmeny úrokovej sadzby (ktorý môže navyše súvisieť aj so zmenou ratinguklienta). Väčšina ďalších tvrdení žalobcu o nesprávnych skutkových zisteniach nevyplýva z vykonaného
dokazovania, ale z jeho interpretácie posudzovaných udalostí. Naopak, dokazovanie vykonané súdom,
vrátane svedeckých výpovedí zamestnancov resp. bývalých zamestnancov správcu, potvrdilo stav,

ktorý prezentoval súd v rozsudku. Žalobca sa domáha predloženia takých dôkazov, ktoré neexistujú,
a to s absurdným tvrdením, že ak by ich žalovaná mala k dispozícii, predložila by ich. Ide o údajnú
e-mailovú komunikáciu právneho predchodcu žalovanej z rokov 2006 - 2010 (ktorú nebola povinná
archivovať), resp. žalobca špekulatívne rozširuje skutkové skúmanie od obdobia roku 2003 a skôr. Ak
by sa však preukázali jeho tvrdenia, že zmluva bola kontrahovaná ešte s Prvou komunálnou bankou,

a.s. (čo žalovaná odmieta), na kontraktačný proces sa vôbec nevzťahovali ustanovenia § 52 a nasl.
spotrebiteľských zmluvách, pretože takáto úprava v danom čase v SR neexistovala. Žalobca ako dôkaz
nepredložil údajne kontrahovaný vzor zmluvy spred roku 2006, preto je nutné považovať jeho tvrdenie
za nepreukázanú domnienku. Súd postupuje pri dokazovaní na základe princípu voľného hodnotenia
dôkazov (čl. 15 ods. 1 CSP). Aj keď sa v spore vyskytuje spotrebiteľský prvok, neznamená to, že by súd
mal interpretovať predložené dôkazy len v prospech spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu konal súd prvej

inštancie pri dokazovaní aj hodnotení dôkazov správne.

33. Žalovaná nesúhlasila s argumentom žalobcu, že súd nesprávne ustálil dôvody použitia čl. 5.5 zmluvy
oúvere.Tátonámietkavšaknebolaprezentovanážalobcompočassporuajevrozporesjehoprocesnou
obranou. Dôvod aktivácie pritom vyplýva z oznámenia žalobcu o zvýšení úrokového rozpätia, z písomnej

komunikácie zo stranami aj zo svedeckej výpovede C. G. H. a bola ním zmena ratingu klienta (ako súd
správne konštatuje). Článok 5.5 zmluvy o terminovanom úvere doposiaľ nebol v prípade preukázania, že
ustanovenie bolo individuálne dojednané, vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Čl. 5.5 zmluvy
o úvere nie je neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. i) aj j) OZ. Ak by ustanovenie bolo
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, mohlo by spĺňať podmienky iba jedného z ustanovení. Aplikácia §

53 ods. 4 písm. i) OZ neprichádza do úvahy preto, že dôvod zmeny (zmena ratingu klienta) bol medzi
stranami individuálne dohodnutý v zmluve. Nesprávny je aj právny záver žalobcu, že vo veci možno
aplikovať § 53 ods. 4 písm. j) OZ, keďže predmetom sporu nie je zmena úrokovej sadzby. Tá je navyše
sčastideterminovanáindexom,naktorývplývavývojindexuEURIBOR,ktorýniejeurčovanýžalovaným,
ale Európskou centrálnou bankou. V konkrétnom prípade tak treba aplikovať § 53 ods. 16 písm. a)

OZ, v zmysle ktorého sa ustanovenie § 53 ods. 4 písm. j) o neprijateľných podmienkach nepoužije
na spotrebiteľskú zmluvu, ktorej predmetom je obchod s finančnými nástrojmi a inými produktmi alebo
službami, kde je cena závislá od pohybu kurzov a indexov na regulovanom trhu alebo od trhovej sadzby,
na ktoré dodávateľ nemá vplyv. Súd tiež správne konštatoval, že žalovaný nepreukázal v spore samotnú
výšku úrokovej sadzby po zvýšení úrokového rozpätia, ale jeho tvrdenia sa týkali iba výšky úrokového

rozpätia. V spore sa pritom celkom jednoznačne preukázalo, že čl. 5.5 zmluvy o terminovanom úvere
nie je neprijateľnou podmienkou s poukazom na § 53 ods. 1, 2 a 3 OZ. Bolo preukázané, že ustanovenie
je individuálne dojednané a aj to, že k zvýšeniu úrokovej sadzby došlo z dôvodu zmeny ratingu klienta
(ako to bolo medzi stranami dohodnuté). V čase uzavretia zmluvy aj v čase zvýšenia úrokovej sadzby
ho správca považoval za určité a zrozumiteľné, nepreukázal sa ani jeho rozpor so zákonom a s dobrými

mravmi. Preukázalo sa však, že žalobcovia (vlastníci bytov), ktorí majú mať postavenie spotrebiteľov,
do kontraktačného procesu vôbec nevstupovali. Preto je argumentácia ohľadom ich vzťahu k spornému
ustanoveniu zavádzajúca a irelevantná. V spore sa tiež bez pochybností preukázalo, že správca, ako
zástupca žalobcov, o oprávnenosti zvýšenia úrokového rozpätia vedel a akceptoval ho. Preto nebol
relevantný dôvod na to, aby súd dospel k právnemu posúdeniu, že čl. 5.5 zmluvy o terminovanom úvere

je neprijateľnou podmienkou alebo neplatný podľa § 37 ods. 1 alebo § 39 OZ. Vo vzťahu k námietke
neurčitosti a nezrozumiteľnosti, je aj z odôvodnenia rozsudku zrejmé, že ju súd považoval za relevantnú.
Preto vykonal dokazovanie zápisnicami o výsluchoch svedkov D. E. a G. H., ktorí konali za strany pri
podpise zmluvy. Obaja svedkovia potvrdili, že správca, ako zákonný zástupca vlastníkov bytov, mal
možnosť zmluvu pripomienkovať a pýtať sa na obsah zmluvy a to, že ustanovenia v čase podpisu za

určité nepovažoval. V konkrétnom prípade tak súd nemal dôvod sám nahrádzať vôľu strán výkladom a
skúmaním, či je alebo nie je ustanovenie určité, keďže určitosť a zrozumiteľnosť ustanovení zmluvy v
čase jej podpisu bola potvrdená samotnými zmluvnými stranami.

34. Žalobca podal k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu písomnú repliku, v ktorej zopakoval, že

z relevantných ustanovení OZ ani zákona o vlastníctve bytov nevyplýva oprávnenie správcu individuálne
dojednať zmluvu s dodávateľom, resp. oprávnenie viesť individuálne dojednávanie. Zákonné zastúpenie
pri uzatváraní zmluvy v zmysle platných ustanovení zákona č. 182/1993 Zb. automaticky samo o
sebe neznamená, že bolo naplnené aj individuálne dojednanie v zmysle ustanovení § 53 ods. 2 OZ.Zároveň neznamená, že spotrebitelia mali možnosť pred podpisom zmluvy ovplyvniť jej obsah, ak z
výpovedí správcu vyplýva, že ani správca nemal možnosť ovplyvniť obsah. Poukazoval na znenie
čl. 3 ods. 2 Smernice: „Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá

vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne

dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy
naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo
dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom
podať dôkaz.“ Záver o individuálnom dojednaní čl. 5.5 spotrebiteľskej zmluvy nevyplýva zo žiadneho
dodávateľom predloženého dôkazu, dôkazy sa týkajú iných zmlúv, aké boli predmetom konania a
žalovaná nepredložila dôkaz, že by sa spotrebitelia mali možnosť oboznámiť s konkrétnym znením čl.

5.5 zmluvy, vyjadriť sa k nemu a možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jeho obsah. V zmysle čl. 3
ods. 3 Smernice: 3. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. Pri právnom posúdení je potrebné vychádzať z prílohy Smernice tzv. Grey list,
ktorá obsahuje taxatívne vymenované neprijateľné zmluvné podmienky. V zmysle Prílohy č. II „Prehľad
oznámení podľa článku 8a smernice o nekalých podmienkach“ Slovenská republika oznámila EK podľa

článku 8a smernice 93/13/EHS (smernice o nekalých podmienkach), že: „Vnútroštátne právo obsahuje
čiernu listinu zmluvných podmienok, ktoré sú nekalé za každých okolností.“ Do § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka boli zakotvené v rámci transpozície Smernice 93/13/EHS všeobecné, typovo orientované
neprijateľnépodmienkyvzmysleSmernice.Akmožnoposudzovanézmluvnédojednaniespotrebiteľskej
zmluvy subsumovať pod niektorú z týchto všeobecných neprijateľných podmienok, ide automaticky

o neprijateľnú podmienku. Vtedy nie je potrebné podrobiť zmluvné dojednanie testu neprijateľnosti.
Testu neprijateľnosti je potrebné podrobiť zmluvné dojednanie vtedy, ak nespĺňa charakter ani jednej zo
všeobecných neprijateľných podmienok podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a preto je potrebné
ho posúdiť podľa generálnej klauzuly zakotvenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvné
podmienky v súlade s § 53 ods. 4 OZ v spotrebiteľských zmluvách sú neprijateľné za každých okolností

a teda sú vždy neplatné v zmysle § 53 ods. 5 OZ, pokiaľ nie sú splnené podmienky uvedené v § 53
ods. 13 až 16 OZ. Z listu NBS č. OFS – 885/2016 vyplýva, že žalovaná prehodnotila mieru rizika klienta
„z dôvodu porušenia záväzkov zo zmlúv o termínovanom úvere“, čo nie je zmluvne dojednaný dôvod
v zmysle čl. 5.5. Žalovaná pristúpila k zvýšeniu úrokového rozpätia na základe čl. 12.1.1.1. zmluvy,
pričom tvrdenia žalovanej uvedené v stanovisku v správnom konaní pred NBS sú v príkrom rozpore s

Oznámením o zmene úrokového rozpätia, v ktorom žalovaný uvádza dôvod zvýšenia článok 5.5 zmluvy.
Ktoré z týchto tvrdení je správne a z akého dôvodu súd neuvádza. Súd sa prikláňa k výpovedí bývalého
zamestnanca žalobcu C. H., ktorý nebol na zasadnutiach úverovej rady žalobcu a nevedel zmluvný
dôvod, aký žalovaná aplikovala, a teda ak má vedomosť o dôvodoch zmeny, tak len sprostredkovanú
„ z počutia“.

35. K replike žalobcu podala žalovaná písomnú dupliku, v ktorej na tvrdenia žalobcu reagovala tým,
že špecifickú situáciu, keď bude v mene spotrebiteľov kontrahovať zmluvu správca, všeobecný právny
predpis nerieši. Na základe úpravy Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je vylúčené,
aby akúkoľvek zmluvu dojednávali individuálni vlastníci, na ktorých sa má vzťahovať spotrebiteľská

ochrana. V ich mene ju ako ich zákonný zástupca dojednáva správca pri výkone správy (§ 6 ods. 2
ZoVB). Možnosťou individuálneho dojednávania úverovej zmluvy správcom sa zaoberal Najvyšší súd
Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 26.7.2023 sp. zn. 9Cdo/135/2022, ktorý v tejto súvislosti uviedol:
„spotrebitelia mali možnosť ovplyvniť jej obsah, a to práve prostredníctvom správcu, ktorý jednotlivých
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome zastupoval. Na posúdenie individuálneho

dojednania zmluvnej podmienky nemá vplyv to, či sa jednotliví vlastníci mali v priebehu kontraktačného
procesu možnosť oboznámiť so znením jednotlivých zmluvných dojednaní resp. ovplyvniť kontraktačný
proces, pretože konanie správcu, ktorý vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
zastupuje, je konaním na ich účet. Vo vzťahu k výsledku konania v prejednávanej veci je preto
bez právneho významu, že kontraktačného procesu s bankou sa zúčastňoval namiesto jednotlivých

vlastníkov iba správca ako ich zástupca, pretože to nemá vplyv na možnosť posudzovania zmluvných
podmienok ako individuálne dojednaných.“ Vzhľadom na uvedené je argumentácia žalobcu nesprávna.
Nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobca namieta vykonanie listu NBS č. OFS – 885/2016 ako dôkazu, ak
sám spochybňuje relevanciu jeho obsahu v danej veci. Pokiaľ sa žalobou domáha určenia neprijateľnostizmluvnej podmienky z dôvodu čl. 5.5 zmluvy, ale z listu NBS nevyplývajú ním tvrdené skutočnosti, je
tento dôkaz pre konanie irelevantný.

36. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

37. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti

rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP),
sprihliadnutímexoffonaprípadnévadytýkajúcesaprocesnýchpodmienok,ktoréalenezistil(§380ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, a preto bolo nevyhnutné
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých častiach zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c/ CSP)
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

38. Pretože výroky I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie neboli napadnuté odvolaním, je v týchto častiach
rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

39. Predmetom konania je nárok žalobcu, vystupujúceho v spore ako zákonný zástupca konajúci v mene
a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome súp. č. XXXX na ulici A. X – X F. B.,

na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo žalovanej na úkor vlastníkov bytov vzniknúť tým, že
na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere č. 06/057/08 zo dňa
31.07.2008, neoprávnene zvýšila od 01.07.2011 úrokové rozpätie z 0,90 % p. a. na 2,50 % p. a.

40. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či boli naplnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods.

1 písm. b), d), f) a h) CSP tak, ako boli konkretizované v podanom odvolaní popísanom vyššie.
Zásadná odvolacia námietka žalobcu v podanom odvolaní spočívala v tom, že súd prvej inštancie nevzal
do úvahy rozhodovaciu prax v obdobnej veci súdov vyšších inštancií, nevyhľadal, či neexistujú iné
rozsudky,ktorébysatýkalikonkrétnejpodmienkyčl.5.5zmluvyalebopodmienkysrovnakýmvýznamom
a nevyhľadal judikatúru, ktorou bola inými súdmi uložená povinnosť žalovanej vydať spotrebiteľovi

bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Preto bolo
prvoradou právnou otázkou v rámci prieskumu odvolacieho súdu posúdiť, či ust. čl. 5.5 zmluvy o úvere
v konkrétnom znení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak
dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou
ratinguKlientastanovenéhobankou,alebosozmenourizikovejváhyKlientapodľapravidielstanovených

Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti
platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú
zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve.
Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi Klientovi,“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
v zmysle § 53 OZ, resp. či je daný dôvod jeho absolútnej neplatnosti v zmysle § 37 ods. 1 OZ pre

jeho prípadnú neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť, alebo či prípadne toto ustanovenie nie je v rozpore so
zákonom a dobrými mravmi, teda či je neplatné v zmysle § 39 OZ.

41. Odvolaciemu súdu je z jeho vlastnej rozhodovacej činnosti známa v podstate už ustálená
rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR týkajúca sa rovnakého znenia

čl. 5.5 v zmluvách o termínovanom úvere, ktoré uzatvárala žalovaná, resp. jej právny predchodca
s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytových domoch na území Mesta Trnava. Najvyšší súd
SR sa pritom v uznesení z 19. marca 2018 sp. zn. 3 Cdo 88/2017 (publikovanom pod R65/2018)
okrem iného vyjadril pojmu „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ tak, že táto „je vyjadrená
predovšetkým v rozhodnutiach alebo stanoviskách najvyššieho súdu, ktoré sú publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno
zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj
v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdunespochybnili názory obsiahnuté v rozhodnutí dosiaľ nepublikovanom, alebo dokonca tieto názory
akceptovali, prípadne myšlienkovo na ne nadviazali a rozviedli alebo z nich vychádzali.“

42. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach s obdobným predmetom konania sp. zn. 2Cdo/40/2023,
7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023, 4Cdo/78/2023, 4Cdo/77/2023, 1Cdo/51/2023, 2Cdo/66/2022 ako
dovolací súd rozhodoval o dovolaniach žalobcu proti rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil
rozhodnutia súdu prvej inštancie o zamietnutí žalôb žalobcu. Súd prvej inštancie v týchto prípadoch
žaloby zamietol, pretože nepovažoval bod 5.5. zmluvy o úvere za neprijateľnú zmluvnú podmienku,

ale za bod platne dojednaný, určitý a zrozumiteľný. Význam tohto bodu bol podľa názoru súdu prvej
inštancie stranám zrejmý a bolo preukázané, že rokovania týkajúce sa uzatvorenia zmluvy a ich
zmien boli dojednané individuálne, pričom za vlastníkov konal správca, ktorý bol odborne spôsobilou
osobou, a ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť. Najvyšší súd na dovolanie žalobcu rozsudky
odvolacieho súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konania, pričom v týchto svojich rozhodnutiach
uviedol, že „z rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022 z 31. mája 2023 vychádzal ako z

prejudikatúry, ktorá už vyhodnotila právnu otázku týkajúcu sa neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá
už bola v rozhodovacej praxi dovolacím súdom vyriešená.“ Tieto rozhodnutia najvyššieho súdu boli
posudzované Ústavným súdom SR, pričom ústavné sťažnosti boli odmietnuté uzneseniami sp. zn. I. ÚS
140/2024, IV. ÚS 663/2023, I. ÚS 111/2024 pre zjavnú neopodstatnenosť.

43. Konkrétne Najvyšší súd SR v jednom zo svojich posledných uznesení sp. zn. 2Cdo/40/2023 zo
dňa 18.07.2024 rozsudok tunajšieho odvolacieho súdu (sp. z. 24CoCsp/27/2022) zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, keď konštatoval, že obsahovo totožná zmluvná podmienka v bode 5.5. zmluvy o
termínovanom úvere č. XX/XXX/XX zo 16. decembra 2008 v znení: „Banka má právo adekvátnym
spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena miery rizika

Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu Klienta stanoveného Bankou, alebo so zmenou
rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny
miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní
s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená
uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote

oznámi Klientovi.“, bola už predmetom skúmania v spore vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp.
zn. 14C/21/2017 o vydanie bezdôvodného obohatenia medzi totožnými stranami a vo výroku rozsudku
Okresného súdu Piešťany z 13. augusta 2020 sp. zn. 14C/21/2017 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
Krajského súdu v Trnave z 24. novembra 2021 sp. zn. 25Co/90/2020 bola právoplatne vyhlásená
za neprijateľnú. Najvyšší súd rozsudkom z 31. mája 2023 sp. zn. 5Cdo/71/2022 dovolanie žalovanej

Prima banky Slovensko, a. s. proti rozsudku Krajského s údu v Trnave z 24. novembra 2021 sp. zn.
25Co/90/2020 zamietol, pričom ústavný súd uznesením z 5. decembra 2023 sp. zn. IV. ÚS
617/2023 ústavnú sťažnosť sťažovateľa Prima banky Slovensko, a. s. odmietol.

44. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu vyjadreného v jeho uzneseniach sp. zn. 2Cdo/40/2023,

7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023, 4Cdo/78/2023, 4Cdo/77/2023, 1Cdo/51/2023, 2Cdo/66/2022, pokiaľ
obsahovo totožná zmluvná podmienka bola predmetom skúmania súdmi nižšej inštancie a vyhlásená
za neprijateľnú a najvyšší súd sa s takýmto posúdením stotožnil (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 5Cdo/71/2022), pričom v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu s obdobným predmetom názor
obsiahnutý v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/71/2022 nebol spochybnený, potom od takéhoto

názoru sa dovolací súd nepovažuje za potrebné odkloniť a v celom rozsahu naň odkazuje.

45. Podľa čl. 2 ods. 1 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

46. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.

47. Podľa § 53a ods. 1 OZ, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie obchodníkovi z dôvodu takejto podmienky, obchodník jepovinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách
so všetkými spotrebiteľmi. Obchodník má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto
podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť

primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca obchodníka.

48. Účinky súdneho rozhodnutia upravuje ust. § 228 CSP, a to tak, že rozhodnutia vydané v sporom
konaní sú záväzné inter partes, to znamená predovšetkým pre sporové strany daného civilného
sporového konania. Civilný sporový poriadok v spotrebiteľských sporoch, mimo sporov o abstraktnej

kontrole v spotrebiteľských veciach, výslovne neupravuje erga omnes záväznosť súdneho rozhodnutia,
ktorým bola zmluvná podmienka pravidelne používaná dodávateľom v spotrebiteľských zmluvách
vyhlásená za neprijateľnú. Avšak odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom vyjadreným dovolacím
súdom vo vyššie uvedených rozhodnutiach, že je v súlade s princípom právnej istoty, ako definičným
znakom právneho štátu, že je legitímnym očakávaním každého spotrebiteľa, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

49. Zároveň je potrebné zobrať na zreteľ skutočnosť, že Slovenská republika je v zmysle jej úniových
záväzkov, najmä článku 6 Smernice Rady 93/13 EHS povinná zabezpečiť spotrebiteľovi vysokú
mieru ochrany jeho práv, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa.

S ohľadom na uvedené je súd podľa § 298 CSP v spojení s § 295 CSP povinný aj bez návrhu skúmať
neprijateľnosť zmluvných podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných
dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, na tento účel aj bez návrhu obstarať alebo
zabezpečiť dôkaz a vykonať ho a výslovne uviesť vo výroku znenie zmluvnej podmienky, ako bolo
dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

Tieto ustanovenia predstavujú v CSP odôvodnenú výnimku z dispozičného princípu a z princípu ne ultra
petitum.

50. S účinnosťou od 01.03.2010 bolo do Občianskeho zákonníka zavedené ustanovenie § 53a,
ktoré je síce zaradené v hmotnoprávnom predpise, avšak má charakter procesnej normy - normuje

procesné účinky súdneho rozhodnutia a ktorého cieľom je ustanoviť zákonný zákaz používania
neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie. Rozsudok súdu
relevantný vzhľadom na § 53a ods. 1 OZ zaväzuje síce iba účastníkov daného konania, avšak cieľom
tohto ustanovenia je, aby dodávateľ nepokračoval v nečestnostiach. Zákonná povinnosť vyplývajúca
z tohto ustanovenia preto znamená pre dodávateľov generálnu hmotnoprávnou povinnosť, aby už na

súde neuplatňoval plnenie založené na neprijateľnej, teda nečestnej zmluvnej podmienke. V prípade
judikovanej neprijateľnej zmluvnej podmienky, nepredstavuje také rozhodnutie prekážku res iudicata,
avšak ak by dodávateľ opätovne uplatnil žalobou plnenie na základe tej istej neprijateľnej podmienky, pre
ktorú mu už raz súd plnenie z takejto zmluvnej podmienky nepriznal, súd mu môže žalobu bez ďalšieho
zamietnuť a nemusí už opätovne zdôvodňovať neprimeranosť zmluvnej podmienky, ale v tom prípade

stačí poukázať na už právoplatný rozsudok súdu. Súd teda nemôže priznať ochranu dodávateľovi, ak
sa domáha plnenia v rozpore so zákonom. Pokiaľ ide o vecný rozsah aplikácie ustanovenia § 53a ods.
1 OZ, vzťahuje sa aj na prípad, keď súd rozsudkom uložil dodávateľovi povinnosť na základe takejto
neprijateľnej podmienky vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ ide o účinky § 53a ods. 1
OZ a rozhodnutie súdu podľa § 298 CSP keď dodávateľ naďalej uplatňuje plnenie zo zakázanej zmluvnej

klauzuly, súd nemá v ďalšom konaní dôvod na opätovnú súdnu kontrolu rovnakej zmluvnej klauzuly, ale
vychádza zo zákazu ex lege a z existencie protiprávneho stavu, ktorý bráni poskytnúť ochranu plneniu
zo zakázanej zmluvy. Dôvodom takejto prísnej úpravy voči dodávateľom je aj skutočnosť, že dodávateľ
má v rámci úpravy v CSP možnosť proti výroku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený výrok súdu prvej
inštancie o vyslovení neplatnosti zmluvnej podmienky, podať dovolanie na Najvyšší súd SR.

51.Jednýmzozákladnýchaspektovprávnehoštátujeprincípprávnejistoty.Zákonnáformuláciaprincípu
právnejistotyvyjadrenávčl.2CSPchránihodnotupredvídateľnostipráva,resp.súdnychrozhodnutíako
jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. So zreteľom na uvedené, je odvolací
súd aj v predmetnej právnej veci toho názoru, že napriek tomu, že vyhlásenie zmluvnej podmienky čl.

5.5 zmluvy o úvere za neprijateľnú v jednom individuálnom spotrebiteľskom spore nie je subjektívne
záväzné pre posúdenie tejto zmluvnej podmienky v inom individuálnom spotrebiteľskom spore, za
predpokladu obdobných skutkových okolností, je povinnosťou súdu rozhodnúť obdobne. Zaväzuje hok tomu požiadavka právnej istoty vyjadrená v článku 2 CSP, ako aj požiadavka vyjadrená v rozhodovacej
činnosti Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 540/2012, IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

52. V danom prípade sa súd prvej inštancie otázkou záväznosti rozsudku Okresného súdu Piešťany
z 13.08.2020 sp. zn. 14C/21/2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 24.11.2021 sp.
zn. 25Co/90/2020 z pohľadu princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 2 CSP v spojení s § 53a OZ
nezaoberal. Odvolaciemu súdu je však známa rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR, keď dovolací
súd vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/40/2023, 7Cdo/98/2022, 7Cdo/74/2023, 4Cdo/78/2023,

4Cdo/77/2023, 1Cdo/51/2023, 2Cdo/66/2022 opakovane zastal jednoznačné stanovisko, že obsahovo
totožná zmluvná podmienka (čl. 5.5 zmluvy) už bola predmetom skúmania súdmi nižšej inštancie a bola
vyhlásená za neprijateľnú, pričom najvyšší súd sa s takýmto posúdením stotožnil (rozsudok NS SR
sp. zn. 5Cdo 71/2022 z 31. mája 2023), preto v uvedených rozhodnutiach na toto svoje rozhodnutie
sp. zn. 5Cdo/71/2022 už iba odkazuje. Predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu boli tiež posudzované
ústavným súdom, pričom ústavné sťažnosti boli odmietnuté (uzneseniami sp. zn. I.ÚS 140/2024, IV.ÚS

663/2023, I.ÚS 111/2024) pre zjavnú neopodstatnenosť. Potom aj odvolací súd nepovažuje za potrebné
sa od tohto ustáleného názoru dovolacieho súdu a ústavného súdu odkloniť, stotožňuje sa s ním
a v celom rozsahu naň odkazuje s tým, že je plne aplikovateľné aj v danej prejednávanej právnej veci,
v ktorej sú dané obdobné skutkové okolnosti a totožné znenie čl. 5.5 zmluvy o úvere.

53. V danom prípade však súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku uzavrel, že bod
5.5. zmluvy nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedené dojednanie nie je
ani neplatným právnym úkonom, preto nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa
žalobcadomáhal,čojevrozporesrozhodnutímnajvyššiehosúduvovecisp.zn.5Cdo/71/2022aďalšími
cit. rozhodnutiami najvyššieho súdu, v ktorých posúdenie a vyhlásenie totožnej zmluvnej podmienky za

neprijateľnú bolo akceptované.

54. Na základe vyššie uvedeného však má odvolací súd v zmysle čl. 2 CSP za to, že predmetná
základná právna otázka daného sporu bola ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít
vyriešená tak, že daná zmluvná podmienka v čl. 5.5 zmluvy o termínovanom úvere je neplatná, čo

zakladá dôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia od žalovanej. Bolo potom
potrebným, aby sa súd zaoberal opodstatnenosťou výšky uplatneného nároku, ako aj vznesenou
námietkou premlčania zo strany žalovanej a za tým účelom vykonal potrebné dokazovanie. Týmito
otázkami sa však prvoinštančný súd vzhľadom na jeho nesprávny právny záver (že nejde o neprijateľnú
a neplatnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho bezdôvodné obohatenie nevzniklo) nezaoberal

a súvisiace dôkazy nevykonal.

55. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu v podanom odvolaní považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo
veci samej ďalej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a
relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR

sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu
odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už

irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17
OSP), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

56. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom zamietajúcom výroku III. ako i v závislom výroku IV. o trovách konania s použitím ust. §

389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu v zmysle § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.57. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu, bude riadne v súlade s procesnou normou vykonať všetky navrhnuté a v zmysle § 295 CSP
i nevyhnutné dôkazy pre rozhodnutie vo veci a posúdenie žalobou uplatneného nároku, ako aj obrany

voči nemu (k vnesenej námietke premlčania zo strany žalovanej dáva odvolací súd tiež do pozornosti
R 14/2022 a R 15/2022), skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť a ustáliť, na zistený
skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia a následne vo veci opätovne
rozhodnúť, pričom rozhodnutie bude nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP vo
všetkých jeho záveroch odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade

trov konania včítane tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

58. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu
so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor

môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V
dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem

skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).