Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 20. október 2023

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-21C/67/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119225464
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Rovňánková

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2023:1119225464.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

EC

Mestský súd Bratislava IV sudkyňou JUDr. Silviou Rovňánkovou v právnej veci žalobkyne: F.. S. A.,
J.. XX.XX.XXXX, G. J. XX, O. X., zastúpená: Advokátska kancelária Prachová & Partners, s.r.o., so
sídlom Pribinova 20, Bratislava, IČO: 50 491 300, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná
Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 23.12.2019 sa žalobkyňa proti žalovanému
domáhala náhrady škody vo výške 12.160,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur
titulom nesprávneho úradného postupu zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).
2. Za nesprávny úradný postup žalobkyňa označila nečinnosť žalovaného v roku 2006 tým, že žalobkyňu

podľa ustanovenia § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení uznal za invalidnú s mierou
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou o 75% od
01.10.2006,alenárokžalobkynenavýplatuinvalidnéhodôchodkuneposúdilpodľapredpisuúčinnéhood
01.01.2004 a naďalej vyplácal invalidný dôchodok v sume, v akej jej patril do zistenia poklesu vykonávať
zárobkovú činnosť podľa novej právnej úpravy. Žalobkyňa ďalej uviedla, že k dátumu 01.10.2006 splnila
aj podmienku potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok, ako aj
ostatné podmienky nároku na invalidný dôchodok, čím jej vznikol nárok na invalidný dôchodok podľa

ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. už od 01.10.2006. Žalovaný o výsledku posúdenia
žalobkyne v roku 2006 a o dôvodoch pokračovania vo vyplácaní dôchodku podľa predpisov účinných
do roku 2003 žalobkyňu žiadnym spôsobom neinformoval, ani nevydal rozhodnutie v uvedenej veci.
Nevydaním rozhodnutia došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces tým, že žalovaný
nerozhodol o invalidnom dôchodku rozhodnutím, ktoré je možné napadnúť v administratívnom konaní
riadnym opravným prostriedkom a prípadne žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie žalovaného č. 556 012 6451 0 zo dňa

26.04.2016,vodôvodneníktoréhosauvádza,žepodľalekárskejsprávy-odbornéhoposudkuoinvalidite
z 18.06.2016 a výsledkov posúdenia žalobkyne podľa ustanovenia § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.
z. o sociálnom poistení bola uznaná za invalidnú s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou o 75% od 01.10.2006. Podľa názoru žalobkyne malžalovaný v roku 2006 po prehodnotení trvania invalidity žalobkyne určiť sumu invalidného dôchodku v
zmysle § 263a ods. 5 a ods. 9 zákona o sociálnom poistení, ktoré upravujú, že žalovaný má o invalidnom
dôchodku a čiastočnom invalidnom dôchodku podľa odsekov 1 a 2 rozhodnúť z vlastného podnetu.

Od mesiaca október 2006 až do uplatnenia žiadosti o posúdenie invalidného dôchodku žalobkyne dňa
23.02.2015 a jeho spätného vyplatenia od 23.02.2012, t. j. obdobie cca 5 rokov bola žalobkyňa v
dôsledku opomenutia zákonného postupu žalovaného ukrátená o výplatu dôchodku v zmysle zákona
o sociálnom poistení. Uvedeným konaním žalovaného žalobkyňa utrpela značnú materiálnu ujmu, ale
v dôsledku výrazne obmedzených možností uspokojovania svojich bežných potrieb, ktoré sú oproti

osobám bez zdravotného postihnutia vyššie z dôvodu nevyhnutných výdavkov na doplatky za pomôcky,
zdravotnú starostlivosť, odkázanosť na pomoc inej fyzickej osoby, individuálnej dopravy a podobne, aj
nemateriálnu. Žalobkyňa zdôraznila, že podľa ustanovenia, ale aj za neetický. V dôsledku nekonania
žalovaného bola žalobkyňa ukrátená na sume 190,- eur mesačne a tak jej vznikla škoda v celkovej výške
12.160,- eur. Vznik nemajetkovej ujmy žalobkyňa zdôvodnila tým, že mala značný problém zaobstarať
si dostatočné množstvo finančných prostriedkov na kúpu špeciálneho osobného motorového vozidla

pre invalidov, na ktoré si musela vziať úver, ktorý do dnešného dňa spláca; žalobkyňa si nemohla
dovoliť kupovať, respektíve absolvovať: výživové doplnky, rehabilitácie, či pomôcky, ktoré invalidom
zľahčia život, avšak sú finančne veľmi náročné; v dôsledku nedostatku finančných prostriedkov utrpel jej
súkromný, aj spoločenský život, keďže nemohla absolvovať návštevy priateľov ani kultúrnych podujatí;
rovnako nemohla navštevovať známych a rodinných príslušníkov na strednom Slovensku, čo má značný

vplyv aj na jej rodinný život. Výšku nemajetkovej umy si žalobkyňa uplatnila v sume 10.000,- eur.
Žalovanýnevyhovelžiadostižalobkynezodňa10.12.2018opredbežnéprerokovanienárokunanáhradu
škody.
3. Súd vyzval žalovaného uznesením zo dňa 01.07.2020 na vyjadrenie sa k žalobe, uviesť rozhodujúce
skutočnostinasvojuobranu,pripojiťlistiny,naktorésaodvolávaaoznačiťdôkazynapreukázaniesvojich

tvrdení, v prípade, že uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva, a to v lehote 30 dní od doručenia
výzvy. Uznesenie bolo žalovanému doručené dňa 02.07.2020. Nakoľko sa žalovaný v súdom stanovenej
lehote k žalobe nevyjadril, súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného zo
dňa 20.10.2020 v zmysle § 273 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
4. Podaním doručeným súdu dňa 25.11.2020 žalovaný navrhol zrušiť rozsudok pre zmeškanie. Nakoľko

súd vyhodnotil skutočnosti uvádzané žalovaným ako dôvodné, vyhovel návrhu žalovaného a uznesením
zo dňa 27.11.2020 rozsudok pre zmeškanie zrušil.
5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 28.07.2020 uviedol, že žalobkyni bol invalidný
dôchodok priznaný od 01.07.1975 podľa § 20 zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení a
tento dôchodok jej bol vyplácaný aj po 01. januári 2004 po nadobudnutí účinnosti zákona č. 461/2003

Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „ZoSP“). V rámci kontrolnej lekárskej prehliadky dňa 22.05.2006,
vykonanej v súlade s ustanovením § 263 ods. 2 ZoSP účinný do 18.07.2006, bolo posúdené trvanie
invalidity žalobkyne so záverom, že je naďalej invalidná podľa § 71 ods. 1 ZoSP s mierou poklesu
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť stanovenou na 70%, a preto sa jej invalidný dôchodok naďalej
vyplácal v nezmenenej sume. Žalobkyňa žiadosťou zo dňa 23.02.2015 požiadala o prehodnotenie

jej invalidného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení. Posudkový lekár sociálneho poistenia
Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava dňa 26.06.2015 posúdil zdravotný stav žalobkyne a určil jej
mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 80% od 02.06.2014. Rozhodnutím č.
556 012 6431 0 zo dňa 20.11.2015 bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok od 02.06.2014 v sume
525,40 eur mesačne. Rozhodnutím č. 556 012 6451 0-I zo dňa 24.11.2015 bolo rozhodnuté, že podľa §

263a ods. 5 a § 112 ods. 2 ZoSP má žalobkyňa nárok na výplatu invalidného dôchodku v sume 525,40
eur mesačne a súčasne jej zanikol nárok na výplatu invalidného dôchodku v sume 329,20 eur podľa
predpisov účinných do 31.12.2003 z dôvodu, že sa vypláca iba ten dôchodok, ktorá suma je vyššia.
Proti rozhodnutiu zo dňa 24.11.2005 sa žalobkyňa dňa 29.12.2015 odvolala z dôvodu, že jej zdravotné
problémy, ktoré odôvodňujú priznanie invalidného dôchodku podľa ZoSP pretrvávajú už od roku 2008,

a preto požadovala priznanie invalidného dôchodku už od 23.02.2006, t. j. 3 roky spätne odo dňa
podania žiadosti o invalidný dôchodok. Na základe podaného opravného prostriedku bol dňa 18.02.2006
zdravotný stav žalobkyne opätovne posúdený posudkovým lekárom, podľa ktorého žalobkyni invalidita
s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 80% vznikla odo dňa 03.08.2012. Na
žiadosť Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.02.2016 v rámci konania o odvolaní žalobkyne bol

zdravotný stav žalobkyne opätovne dňa 18.04.2016 posúdený posudkovým lekárom, podľa ktorého je
žalobkyňa invalidná od 01.10.2006 s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 75% a
od 03.08.2012 invalidná s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 80% a zároveň
je aj naďalej invalidná podľa § 29 ods. 3 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. a o sociálnom zabezpečení.V dôsledku zmeny posudkových záverov žalovaný o nároku žalobkyne opätovne rozhodol rozhodnutím
zo dňa 26.04.2016, ktorým jej bol od 31.12.2012, t. j. 3 roky spätne odo dňa doručenia opravného
prostriedku na súd priznaný invalidný dôchodok v sume 504,20 eur mesačne. Uvedeným rozhodnutím

bolo zmenené rozhodnutie zo dňa 20.11.2015. Proti rozhodnutiu zo dňa 26.04.2016 žalobkyňa podala
dňa10.06.2016opravnýprostriedok,nakoľkožalobkyninebolpriznanýinvalidnýdôchodok3rokyspätne
odo dňa podania žiadosti. Rozhodnutím zo dňa 30.06.2016 a 04.07.2016 žalovaný priznal žalobkyni
nárok na invalidný dôchodok od 25.02.2012, čím došlo k oprave dátumu priznania invalidného dôchodku
podľa ZoSP, ku ktorému žalobkyni tiež zanikol nárok na výplatu invalidného dôchodku podľa predpisov

účinných do 31.12.2003. Konanie pred Krajským súdom v Bratislave bolo zastavené uznesením č.
5Sd/22/2016 - 63 zo dňa 30.08.2017 z dôvodu, že žalobkyňa svoje opravné prostriedky vzala v celom
rozsahu späť. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.10.2017.
6. V súvislosti so žalobkyňou uplatneným nárokom na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. žalovaný namietol, že by sa dopustil nesprávneho úradného postupu v konaní o invalidnom
dôchodku žalobkyne. Mal za to, že prehodnocovanie trvania invalidity podľa § 263 ZoSP sa týkalo iba

tých poberateľov invalidného dôchodku, ktorým bol priznaný invalidný, respektíve čiastočný invalidný
dôchodok, podľa predpisov účinných do 31.12.2003, t. j. pred účinnosťou ZoSP. Žalovaný poukázal na
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 460/2006 Z. z., v zmysle ktorého ustanovenia § 263 ods.
2 a ods. 4 až 7 ZoSP nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, a tieto ustanovenia stratili platnosť
po šiestich mesiacoch od vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov, t. j. dňa 18.07.2006. Od októbra 2006

nadobudol účinnosť § 263a ZoSP, ktorý upravuje postup žalovaného pri tých poistencoch, ktorým už
bola invalidita prehodnotená podľa § 263 ZoSP. Z dôvodu neústavnosti § 263 ZoSP bol poistencom
podľa § 263a ZoSP opätovne priznaný invalidný dôchodok podľa predpisov účinných do 31.12.2003.
Ustanovenie § 263a ods. 5 ZoSP upravilo situáciu, ak by mal opätovne posúdený poistenec okrem
nároku na výplatu invalidného dôchodku podľa predpisov účinných do 31.12.2003 súčasne aj nárok

na výplatu invalidného dôchodku podľa ZoSP. V týchto prípadoch mal byť poistencovi vyplácaný vyšší
invalidný dôchodok. V súlade s § 263a ods. 9 a 10 ZoSP bol žalovaný povinný rozhodnúť o invalidnom
dôchodku pri týchto poistencoch najneskôr do 30.09.2009. Invalidný dôchodok bol žalobkyni priznaný
od 01.07.1975 podľa zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení. Tento dôchodok bol vyplácaný
aj po 01. januári 2004. Invalidita žalobkyne bola preskúmaná podľa zákona o sociálnom poistení v znení

účinnom pred 01. októbrom 2006 v rámci kontrolnej lekárskej prehliadky dňa 22.05.2006. O ďalšom
trvanínárokužalobkynenainvalidnýdôchodokpodľapredpisovúčinnýchpred31.12.2003aanionároku
na jeho výplatu sa však nerozhodlo, pretože ustanovenia § 263 ods. 2 a ods. 4 až 7 ZoSP stratili v
dôsledku Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 460/2006 Z. z. dňom 19.07.2006 účinnosť. Z
tohto dôvodu sa na žalobkyňu nevzťahovali ani ustanovenia § 263a ZoSP o opätovnom preskúmaní

trvania invalidity, a žalovaný nebol povinný rozhodnúť o invalidnom dôchodku žalobkyne v lehote do
30.09.2009. Rovnako sa na žalobkyňu v roku 2006 nevzťahovala ani úprava obsiahnutá v ustanovení
§ 263a ods. 5 ZoSP, nakoľko v roku 2006 jej nevznikol nárok na výplatu invalidného dôchodku podľa
zákona o sociálnom poistení, ale mala iba nárok na výplatu invalidného dôchodku priznaného podľa
právnych predpisov účinných do 31.12.2003. Žalovaný v roku 2006 nemohol, ani v súčasnosti nemá,

zákonomstanovenúpovinnosťrozhodnúťonárokunainvalidnýdôchodokprepoistencov,ktorýmvznikol
nárok na invalidný dôchodok pred účinnosťou zákona o sociálnom poistení. Žalovaný mal za to, že
nárok na výplatu invalidného dôchodku je preto podľa zákona o sociálnom poistení možné priznať na
základe žiadosti poistenca. Nárok na výplatu invalidného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení
tak žalobkyni vznikol na základe rozhodnutí zo dňa 30.06.2016 zo dňa 04.07.2016, a to dňa 25.02.2012,

t. j. 3 roky spätne od podania žiadosti o invalidný dôchodok, pričom v súlade s § 263a ods. 5 ZoSP
je žalobkyni od tohto dňa vyplácaný vyšší invalidný dôchodok priznaný podľa zákona o sociálnom
poistení. Podľa názoru žalovaného o výške invalidného dôchodku žalobkyne bolo rozhodnuté v súlade
so zákonom o sociálnom poistení, pričom žiadne z rozhodnutí žalovaného o invalidnom dôchodku
žalobkyne nebolo zrušené pre nezákonnosť. Žalovaný rovnako neopomenul vykonanie žiadnych úkonov

v konaní o invalidnom dôchodku žalobkyne, a preto jeho konanie o invalidnom dôchodku nevykazuje
znaky nesprávneho úradného postupu v intenciách § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.. Podľa názoru
žalovaného žalobkyňa relevantným spôsobom nepreukázala vznik škody a spôsob, akým mal žalovaný
svojim konaním zasiahnuť do jej osobnostných práv. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania
nároku žalobkyne, keď mal za to, že žalobkyňa sa o vzniku škody mohla dozvedieť najneskôr dňa

30.09.2009, nakoľko podľa jej vyjadrenia v súlade s § 263a ods. 10 ZoSP očakávala, že žalovaný
najneskôr tento deň rozhodne o jej invalidnom dôchodku. Subjektívna premlčacia lehota tak žalobkyni
uplynula dňa 01.10.2012.7. Na tvrdenia žalovaného reagovala žalobkyňa podaním zo dňa 10.05.2021, v ktorom uviedla, že
základným cieľom a účelom zákona o sociálnom poistení bolo s účinnosťou od 01.01.2004 prehodnotiť
trvanie invalidity tých poberateľov invalidného dôchodku, ktorým bol priznaný invalidný, respektíve

čiastočný invalidný dôchodok podľa predpisov účinných do 31.12.2003, t. j. pred účinnosťou zákona
o sociálnom poistení. Medzi týchto poistencov patrí aj žalobkyňa, ktorá je invalidná od roku 1975.
Žalobkyňa nespochybňovala, že od 01.10.2006 nadobudli účinnosť iné ustanovenia zákona o sociálnom
poistení, napríklad ustanovenie § 263a, na základe ktorých mal žalovaný povinnosť postupovať u
všetkých poistencov patriacich do tejto skupiny. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala aj na ustanovenie

§ 5 ods. 2 Antidiskriminačného zákona. Podľa názoru žalobkyne absencia praktickej aplikácie týchto
ustanovení viedla k tomu, že v súčasnosti existujú poistenci, ktorým bola prehodnotená invalidita aj
invalidné dôchodky podľa zákona č. 461/2003 Z. z. a súčasne poistenci, ktorým bola prehodnotená
len invalidita, bez vydania rozhodnutia o tejto podstatnej skutočnosti, invalidné dôchodky doposiaľ
poberajú podľa predpisov účinných do 30.12.2003. Tvrdenie žalovaného, že v roku 2006 nemal a
ani v súčasnosti nemá povinnosť rozhodnúť o invalidite a dôchodkových nárokoch týchto poistencov

považovala žalobkyňa za nezákonné a zavádzajúce. Podľa jej názoru, mal žalovaný povinnosť v
zmysle nálezu Ústavného súdu prijať legislatívu, ktorá by zabezpečila všetkým poistencom poberajúcim
invalidné dôchodky pred 01.01.2004 rovnaké zaobchádzanie. Mala za to, že zrušenie ustanovenia
§ 236 ods. 2 a ods. 4 až 7 ZoSP nálezom Ústavného súdu SR viedlo k ich nahradeniu inými
ustanoveniami zákona o sociálnom poistení (napríklad § 263a), preto nemôže byť pravdivé tvrdenie

žalovaného, že táto skutočnosť viedla k tomu, že sa na žalobkyňu ustanovenie § 263a nevzťahovali.
Dôkazom tejto skutočnosti sú aj všetky rozhodnutia žalovaného, osobitne však rozhodnutia zo dňa
30.06.2016 a zo dňa 04.07.2000, ktorými bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok podľa ZoSP.
Žalovaný v rozhodovacom procese uplatnil ustanovenia § 263a, o ktorých súčasne tvrdí, že sa na
žalobkyňunevzťahovali,akstanoveniudôchodkovejdávkypristúpilod01.10.2006,pričomajposudkové

závery potvrdzujú, že od tohto obdobia je žalobkyňa nepretržite invalidná, len miera poklesu zárobkovej
schopnosti bola od 03.08.2012 stanovená na 80%. Zvýšenie miery poklesu zárobkovej schopnosti
však nemá žiadny vplyv na výšku dôchodkovej dávky. V rozhodnutí zo dňa 30.06.2016 sa na strane
3 uvádza „ku dňu vzniku nároku na invalidný dôchodok, k 01. októbru 2006, ste získali 12 814
dní obdobia dôchodkového poistenia, presný rozpis je uvedený v priloženom osobnom liste, ...“.

Žalovaný týmto priznáva, že nárok na invalidný dôchodok podľa zákona o sociálnom poistení vznikol
žalobkyni v roku 2006, preto jej mal invalidný dôchodok podľa zákona o sociálnom poistení vyplácať od
01.10.2006. Až do podania žiadosti o určenie výšky invalidného dôchodku podľa zákona o sociálnom
poistení zo dňa 23.02.2015 bol žalobkyni vyplácaný invalidný dôchodok podľa predpisov platných do
31.12.2003, čo žalobkyňa považuje za nezákonné, diskriminačné a významne poškodzujúce kvalitu

jej života, uspokojovanie potrieb, udržiavanie rodinných a spoločenských kontaktov, spoločenského
života a zamedzujúce prístup k potrebnej zdravotnej starostlivosti, vrátane poskytovania pomôcok a
príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Žalobkyňa zopakovala argumentáciu v
súvislosti s povinnosťou žalovaného z vlastného podnetu rozhodnúť o invalidnom dôchodku žalobkyne
najneskôr do 30. septembra 2009, keď žalovaný o prehodnotení invalidity, ani o výške dôchodku

nevydal rozhodnutie, ale listom oboznámil žalobkyňu o prehodnotení invalidity. Podľa názoru žalobkyne
v týchto prípadoch mal mať žalovaný jednoznačne zakotvenú povinnosť opätovne posúdiť okrem
nároku poistenca na výplatu invalidného dôchodku podľa predpisov účinných do 31.12.2003 súčasne
aj nárok na invalidný dôchodok podľa zákona o sociálnom poistení a poistencovi mal byť vyplácaný
invalidný dôchodok, ktorý je vyšší alebo najvyšší. Ďalej žalobkyňa uviedla, že sociálne poistenie patrí

do systému sociálneho zabezpečenia, ktorého úlohou je aj poskytovanie sociálnej ochrany ľuďom, ktorí
sa ocitli v zákonom uznanej nepriaznivej sociálnej situácii. Je najvýznamnejším nástrojom sociálneho
zabezpečenia z hľadiska ovplyvňovania životnej úrovne ľudí, nakoľko mať príjem je základným
predpokladom na uspokojovanie verejných potrieb človeka. Žalobkyňa v dvoch rokoch prekonala
poliomyelitídu a neskorá diagnostika tohto ochorenia spôsobila jej ochrnutie obidvoch dolných končatín.

Táto skutočnosť následne viedla k jej odkázanosti na používanie invalidného vozíka a osobného
motorového vozidla, ktoré významným spôsobom nahrádzajú možnosť chôdze a premiestňovania
a tým zvyšujú jej mobilitu. Systémy poskytovania pomoci zamerané na prekonanie znevýhodnení
spôsobených zdravotným postihnutím predpokladajú väčšiu, alebo menšiu mieru finančnej spoluúčasti
postihnutej osoby. Žalobkyňa napriek tomu, že z dôvodu uvedených bariér mala znížené možnosti

získania príjmov, snažila sa využiť všetky svoje schopnosti - dosiahla vysokoškolské vzdelanie a
podarilo sa jej získať aj prácu. Neprimeraná pracovná záťaž viedla k zhoršeniu jej zdravotného
stavu a nutnosti zníženia pracovného úväzku, čím sa znížila možnosť získať potrebný príjem, ktorý
by primerane pokrýval potreby žalobkyne súvisiace so zdravotným postihnutím. Pre zachovanieexistujúceho zdravotného stavu je poskytovanie zdravotnej starostlivosti a rehabilitácie základným
predpokladom a je aj podmienkou možnosti zachovania príjmu. Rozpočet žalobkyne je neustále v napätí
ajenevyhnutné,abysústavneriešilaúroveňnaliehavostimedzisvojimipotrebami.Žalobkynivroku2005

zomrel partner, s ktorým bývali v jeho rodičovskom dome a v rámci vyporiadania dedičstva musela toto
bývanie opustiť a hľadať si iné, bezbariérové bývanie. Bola nútená hľadať si iné možnosti zabezpečenia
bývania, pri ktorých by nemusela mať obavy, že pri strate zamestnania stratí strechu nad hlavou. V
ďalšom žalobkyňa namietla, že žalovaný je viazaný zákonom o správnom konaní, poukázala na fakt,
že jej nebolo poskytnuté poučenie a pomoc, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpela v konaní

ujmu, keď žalovaný nepoučil o možnosti požiadať o vyplatenie dôchodku tri roky spätne a následne, keď
si túto možnosť uplatnila, musela podať dve odvolania a až na základe začatia súdneho konania jej bolo
priznané spätné vyplatenie dôchodkovej dávky tri roky od podania žiadosti. Žalobkyňa nepovažovala
za pravdivé tvrdenie žalovaného, že žiadne z rozhodnutí žalovaného neboli zrušené pre nezákonnosť,
nakoľko z dôvodu žalobkyňou podaného odvolania zo dňa 25.12.2015 a dovolania zo dňa 10.06.2016,
v ktorých upozornila na nezákonnosť, žalovaný zrušil svoje rozhodnutia a nahradiť ich inými.

8. K námietke premlčania žalobkyňa uviedla, že vzhľadom k tomu, že povinnosť konať bola pre
žalovaného zákonom určená do 30.09.2009, 10-ročná lehota, v ktorej došlo k porušeniu povinnosti a v
ktorej sa žalobkyňa mohla o tejto skutočnosti dozvedieť, uplynula dňa 30.09.2019. Žalovaná (správne
má pravdepodobne byť pravdepodobne „žalobkyňa“ - pozn. súdu) sa však prvýkrát dozvedela o tom,
že jej vznikol nárok na invalidný dôchodok ku dňu 01. októbra 2006 z rozhodnutia žalovaného zo

dňa 26.04.2016. Svoju požiadavku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
si žalobkyňa uplatnila dňa 10.12.2018. Žalobkyňa preto žalobcom vznesenú námietku premlčania
považoval za nedôvodnú, keďže si právo na náhradu škody uplatnila v 10 ročnej objektívnej lehote.
Naďalej zotrvala na tom, že zodpovednosť verejnej moci, v tomto prípade zodpovednosť Sociálnej
poisťovne, ústredie sa v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. tejto zodpovednosti nemožno zbaviť, t. j. ide

o absolútnu objektívnu zodpovednosť za škodu a v tomto prípade liberácia zodpovedného subjektu nie
je možná.
9. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 28.10.2021 zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach,
žalobunaďalejpovažovalzanedôvodnú. Zopakovalsvojuargumentáciuotom,ževkonaníoinvalidnom
dôchodku žalobkyne sa nedopustil nesprávneho úradného postupu, nakoľko nebol v prípade žalobkyne

povinnývroku2006zvlastnéhopodneturozhodnúťojejinvalidnomdôchodku.Podľajehonázorunebola
preukázaná ani existencia nezákonných rozhodnutí žalovaného. O invalidnom dôchodku žalobkyne je v
súčasnosti právoplatne rozhodnuté a všetky sumy invalidného dôchodku jej boli vyplatené v súlade so
zákonom o sociálnom poistení. Na sumu nevyplateného invalidného dôchodku vyčísleného žalobkyňou
vo výške 12.160,- eur žalobkyňa nemá zákonný nárok, a preto túto sumu nemožno považovať za

škodu v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z.. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 17 ods. 3
citovaného zákona majúc za to, že žalobkyňa relevantným spôsobom nepreukázala vznik škody a
akým spôsobom mal žalovaný svojim konaním zasiahnuť do jej osobnostných práv. Súčasne žalovaný
zotrval na vznesenej námietke premlčania, mal za to, že procesná obrana žalobkyne týkajúca sa
premlčania nároku neobstojí. Pri premlčaní nesprávneho úradného postupu je totiž prioritné určiť, kedy

sa reálne žalobkyňa mohla dozvedieť, že je žalovaný nečinný. To, kedy bolo o invalidnom dôchodku
rozhodnuté, nie je podstatné, nakoľko tým sa obdobie nečinnosti iba končí, čo však nemá vplyv na
začiatok plynutia premlčacej doby. Žalobkyňa je poberateľkou invalidného dôchodku už od roku 1975
a pri posúdení jej zdravotného stavu v máji 2006 musela očakávať, že žalovaný vydá o jej invalidnom
dôchodku rozhodnutie, a to tak, ako sama žalobkyňa viackrát viedla, najneskôr do 30.09.2009. O

nečinnosti žalovaného preto žalobkyňa musela vedieť už od 01. októbra 2009 a vtedy tiež zistila, že
nevydaním rozhodnutie vzniká škoda. V tomto prípade sa tak uplatňuje trojročná premlčacia lehota,
ktorá žalobkyni uplynula dňa 30.09.2012. Tvrdenie žalobkyne, že jej 10-ročná objektívna premlčacia
lehota uplynula až dňa 30.09.2019 je podľa názoru žalovaného síce pravdivé, avšak pri skoršom
uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty dňa 30.09.2012 nie je skončenie objektívnej premlčacej lehoty

právne relevantné. Žalovaný preto naďalej považoval uplatnené právo žalobkyne na náhradu škody za
premlčané. Vzhľadom na námietku existencie základných zákonných predpokladov vzniku nároku na
náhradu škody, a to existenciu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik
škody a jej výšku, a tiež existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a jeho konaním, žalovaný
navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, respektíve po prihliadnutí na námietku premlčania konanie

zastaviť.
10. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie na dňa 20.10.2023, na ktorom sporové strany
zotrvali na svojej argumentácii uvádzanej v písomných podaniach, žiadne návrhy na doplnenie
dokazovania nemali. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vznesenej námietkepremlčania zopakovala, že sa o vzniku nároku na invalidný dôchodok k 1. októbru 2006 dozvedela z
rozhodnutia žalovaného vydaného dňa 26.04.2016. Mala za to, nakoľko ide o sociálnu dávku zo strany
štátu, že tento jej nárok je nepremlčateľný.

11. Nakoľko v prejednávanom spore bola žalovaným vznesená námietka premlčania žalobou
uplatneného nároku, súd prednostne pristúpil k jej posúdeniu a vykonal dokazovanie z písomných a
ústnych vyjadrení sporových strán a predložených listinných dôkazov v rozsahu potrebnom na zistenie
jej dôvodnosti, pričom zistil nasledovný skutkový a právny stav:
12. Z odôvodnenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 26.04.2016, č. 556 012 6451 0 (č.l.

107 - str. 2 ods. 4) vyplýva: „Ku dňu vzniku invalidity ste splnili aj ostatné podmienky nároku na invalidný
dôchodok, čím vám vznikol nárok na invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v
znení zákona č. 439/2004 Z. z. 01. októbra 2006.“
13. Listom zo dňa 12.03.2019, č. 28755-2/2019-BA, Sociálna poisťovňa, ústredie, oznámila žalobkyni,
že jej nárok na náhradu škody vo výške 12.190,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-
eur, ktorá mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom žalovaného, neuznáva.

14. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinný do 31.08.2007 - v čase vzniku tvrdeného
nesprávneho úradného postupu žalovaného (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci, nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.
Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať
rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená
škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
podľa§15ododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov.
15. V prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o objektívnu
zodpovednosť za predpokladu súčasného splnenia troch podmienok - existencia nezákonného
rozhodnutia orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody ako majetkovej

či nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci má povahu objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Zákon
nepozná ani žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné tejto zodpovednosti sa zbaviť.
16. Žalobkyňa sa žalobou voči žalovanému domáhala náhrady škody vo výške 12.160,- eur a

nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur titulom nesprávneho úradného postupu, za ktorý označila
nečinnosť žalovaného v roku 2006, keď žalovaný žalobkyňu uznal za invalidnú s mierou poklesu
schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou o 75% podľa
ustanovenia § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení od 01. októbra 2006, avšak tentonárok žalobkyne na výplatu invalidného dôchodku neposúdil podľa predpisu účinného od 01.01.2004
a naďalej vyplácal invalidný dôchodok v sume, v akej patril do zistenia poklesu vykonávať zárobkovú
činnosť podľa novej právnej úpravy. Žalobkyňa sa o tom, že jej vznikol nárok na invalidný dôchodok k

01. októbru 2006 dozvedela z rozhodnutia žalovaného zo dňa 26.04.2016, č. č. 556 012 6451 0.
17. Skutočnosť, že žalovaný v roku 2006 po posúdení invalidity posudkovým lekárom Sociálnej
poisťovne dňa 22.05.2006 nerozhodol o ďalšom nároku žalobkyne na invalidný dôchodok podľa
predpisov účinných pred 31. decembrom 2003 a ani podľa ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení, nebola medzi sporovými stranami sporná. Spornou bola skutočnosť, či nečinnosť

žalovaného, spočívajúca v nevydaní rozhodnutia v danom prípade predstavovala nesprávny úradný
postup a teda či bol žalovaný povinný v rozhodnom období rozhodnúť o invalidnom dôchodku žalobkyne
podľa aktuálne platného predpisu (účinný od 01.10.2006), a to v zmysle § 263a ods. 10 z vlastného
podnetu najneskôr do 30.09.2009.
18. Premlčanie, ako právny inštitút, je následok kvalifikovaného uplynutia času, ktoré spôsobuje zánik
súdnej vymáhateľnosti práva, z ktorého sa stáva tzv. naturálna obligácia.

19. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania je, aby oprávnený subjekt pod hrozbou sankcie
premlčania uplatnil svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky
premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže
vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva.
Nemožnosť priznať oprávnenému subjektu premlčané právo nastane až vtedy, keď sú splnené tieto

predpoklady:
· uplynie právnym predpisom vymedzený čas (premlčacia doba),
· nevykonáva sa právo oprávneným subjektom v priebehu takto vymedzenej doby a
· povinný subjekt v rámci súdneho konania o uplatnenom práve účinne vznesie námietku premlčania.
20. Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podlieha premlčaniu. Právna úprava

premlčania nie je v zákone č. 514/2003 Z. z. komplexná, keďže tento právny predpis upravuje iba
premlčaciu lehotu práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a osobitný prípad
prerušenia jej plynutia. Ostatné otázky premlčania práva na náhradu škody sa v zmysle § 25 spravujú
ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
21. Platná právna úprava rozlišuje objektívnu a subjektívnu lehotu premlčania práva na náhradu škody

spôsobenej pri výkone verejnej moci.
22. Subjektívna premlčacia lehota práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci (bez
ohľadu na to, či škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, alebo jeho
nesprávnym úradným postupom) je trojročná a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o
škode.

23. V súvislosti s argumentáciou žalobkyne o možnej aplikovateľnosti 10-ročnej objektívnej premlčacej
lehoty súd, vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., uvádza, že túto je
možné aplikovať len v prípadoch vydania nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, keď začiatok
tejto lehoty začína plynúť odo dňa doručenia rozhodnutia poškodenému, rozhodnutím ktorým mala
poškodenému byť spôsobená škoda.

24. Súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2012, sp. zn. 5 M Cdo 13/2010,
z odôvodnenia ktorého vyplýva: ak podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny
úradný postup, potom pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci
okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade na rozdiel od škody uplatňovanej
vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny význam zrušenie

rozhodnutia, ktorému prípadne aj predchádzal nesprávny úradný postup, ani deň jeho doručenia
(oznámenia) poškodenému. Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, predpoklad hypotézy právnej normy sa nespája s
vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a
prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom,

ale jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel o
škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť
vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúce ich uplatnenie v zmysle zákona o nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.
25. Princíp premlčania v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je

konštruovaný na subjektívnej vedomosti poškodeného, čo konštatoval príkladmo aj Krajský súd v
Trenčíne vo svojom uznesení zo dňa 22. novembra 2005, sp. zn. 17Co/133/2005. Rozhodujúce teda
je to, aby sa preukázala vedomosť o škode, čiže kedy sa poškodený dozvedel o vzniku škody určitéhodruhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť na súde. (pre porovnanie aj uznesenie
Najvyššieho súdu ČR z 05. apríla 2011, sp. zn. 28 Cdo/479/2009)
26. Premlčacia lehota počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody neplynie, a to odo

dňa podania žiadosti až do skončenia predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Plynutie
premlčacej lehoty sa však prerušuje najdlhšie na obdobie šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku príslušnému orgánu.
27. Žalobkyňa vznik škody a nemajetkovej ujmy zdôvodňovala nevydaním rozhodnutia o invalidnom
dôchodku v rámci administratívneho konania, ktoré by bolo možné napadnúť riadnym opravným

prostriedkom a prípadne žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Mala za to,
že bolo povinnosťou žalovaného v zmysle § 263a ods. 9 zákona o sociálnom poistení rozhodnúť o jej
invalidnom dôchodku z vlastného podnetu najneskôr do 30.09.2009. Z uvedeného tvrdenia žalobkyne
možno vyvodiť, že žalobkyňa mala vedomosť o nečinnosti žalovaného, v dôsledku čoho jej vzniká škoda,
keď žalovaný „nesplnil“ svoju zákonnú povinnosť rozhodnúť najneskôr v lehote do 30.09.2009, a preto
svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému mohla uplatniť v lehote do 30.09.2012.

28. Súd však prihliadal na to, že žalobkyňa už v žalobe tvrdila, a neskôr viacnásobne zopakovala, že
subjektívnu vedomosť o tom, že jej vznikol nárok na invalidný dôchodok k 01.10.2006 nadobudla až z
rozhodnutia žalovaného č. 556 012 6451 0 zo dňa 26.04.2016.
29. Ako začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej lehoty súd určil deň 26.04.2016. Zohľadnil
prerušenie jej plynutia počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, keď žalovaný listom

zo dňa 12.03.2019 oznámil žalobkyni, že jej nárok, uplatnený žiadosťou zo dňa 10.12.2018, doručený
žalovanémudňa13.12.2018,neuznáva.Pokiaľbysižalobkyňaneuplatnilanárokžiadosťouopredbežné
prerokovanie, subjektívna premlčacia lehota by uplynula dňa 26.04.2019, táto sa predĺžila o dobu
predbežného prekovania - tri mesiace, a tak subjektívna premlčacia lehota uplynula dňa 26.07.2019.
Žalobkyňa si žalobou uplatnila svoj nárok na súde až dňa 23.12.2019, čiže zjavne po uplynutí premlčacej

lehoty.
30. Súd poukazuje na mylnú interpretáciu žalobkyne o včasnom uplatnený nároku, keď tento uplatnila v
trojročnej premlčacej lehote podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku u žalovaného. Z dikcie
ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa v prípade, ak jeho nárok na
náhradu škody, alebo jeho časť, nebol orgánom verejnej moci uspokojený do šiestich mesiacov odo dňa

prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde. Následne len súd môže nárok poškodenému priznať za predpokladu, ak tento nie je premlčaný,
resp. ak v konaní žalovaný nevznesie dôvodne námietku proti premlčanému nároku.
31. Z dôvodu účinne vznesenej námietky premlčacia žalovaným súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
32. Nad rámec rozhodnutia súd uvádza, že v priebehu konania žalobkyňa tvrdila aj existenciu

nezákonných rozhodnutí, keď pôvodne žalovaným vydané rozhodnutia o priznaní dôchodkovej dávky,
voči ktorým žalobkyňa podala opravný prostriedky - odvolanie zo dňa 25.12.2015 a dovolanie zo
dňa 10.06.2016, ktorými žalobkyňa upozornila na nezákonnosť, žalovaný následne zrušil dve svoje
rozhodnutia a nahradiť ich inými. Súd konštatuje, že žalobkyňa v konaní vyčíslila skutočnú škodu
ako rozdiel medzi sumou žalovaným vyplácanej sociálnej dávky a sumou, ktorá mala byť žalobkyni

za rozhodné obdobie vyplatená v zmysle zákona, čiže za obdobie od vzniku nároku na výplatu
zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. po obdobie, kedy žalobkyni bol tento nárok rozhodnutím žalovaného
priznaní tri roky spätne od podania žiadosti. Aj keď súd z dôvodu vznesenej námietky premlčania
neskúmal existenciou nezákonných rozhodnutí, považuje za potrebné uviesť, že medzi vznikom škody
a prípadným nezákonným rozhodnutím by absentovala príčinná súvislosť ako jeden zo základných

predpokladov na priznanie nároku na náhrady škody v zmysle zákona o zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci.
33. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

34. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 v spojení 255 ods. 1 CSP. Súd s poukazom
na princíp hospodárnosti už v tomto rozhodnutí plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že mu žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujeprípustnéodvolanie,ktorésapodávavlehote15dníoddoručenianaOkresnom

súde Bratislava I v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami moholzaložiťdosúdnehospisuaabykaždýsubjektdostaljedenrovnopissprílohami.Aksanepreložípotrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto odvolanie podal.

Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo
právo z rozhodnutia (§ 37 ods. 3) (ďalej len „oprávnený“). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie
(§ 38 ods. 1, 2 Exekučného poriadku). Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie
exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z. z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný
predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z. z.).