Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119225464
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Dubovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1119225464.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu

Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. XX, E. F., právne zast. Advokátska kancelária Prachová & Partners, s.r.o., so sídlom
Pribinova 20, Bratislava, IČO: 50 491 300, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná
Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, IČO: 30 807 484, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo
dňa 20.10.2023, č.k. B1-21C/67/2019-202, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa voči žalobkyni n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne (výrok I.), ktorou sa žalobkyňa
proti žalovanému domáhala náhrady škody vo výške 12.160 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
10.000 eur titulom nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
514/2003 Z.z.“), ktorá jej mala vzniknúť nečinnosťou žalovaného a zároveň žalovanému nepriznal nárok
na náhradu trov konania (výrok II.).

2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d) a ods.
2, § 9 ods. 1 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003
Z.z. a vecne s poukazom na kumulatívne zákonné predpoklady založenia (objektívnej) zodpovednosti
štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci a vznikom škody) tým, že žalobkyňa uplatnený nárok titulom nesprávneho úradného
postupu spočívajúceho v nečinnosti žalovaného v roku 2006 odôvodnila tým, že žalovaný žalobkyňu
uznal za invalidnú s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou
fyzickou osobou o 75% podľa ust. § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len
„zákon č. 461/2003 Z.z.“) od 01.10.2006, avšak tento nárok žalobkyne na výplatu invalidného dôchodku
neposúdil podľa predpisu účinného od 01.01.2004 a naďalej jej vyplácal invalidný dôchodok v sume, v
akej patril do zistenia poklesu vykonávať zárobkovú činnosť podľa novej právnej úpravy. Žalobkyňa sa o

tom, že jej vznikol nárok na invalidný dôchodok k 01.10.2006 dozvedela z rozhodnutia žalovaného č. 556
012 6451 0 zo dňa 26.04.2016. Skutočnosť, že žalovaný v roku 2006 po posúdení invalidity posudkovým
lekárom Sociálnej poisťovne dňa 22.05.2006 nerozhodol o ďalšom nároku žalobkyne na invalidný
dôchodok podľa predpisov účinných pred 31.12.2003 a ani podľa ust. zákona č. 461/2003 Z.z., nebolamedzi sporovými stranami sporná, spornou bola skutočnosť, či nečinnosť žalovaného, spočívajúca v
nevydaní rozhodnutia v danom prípade predstavovala nesprávny úradný postup, a teda či bol žalovaný
povinný v rozhodnom období rozhodnúť o invalidnom dôchodku žalobkyne podľa aktuálne platného

predpisu (účinného od 01.10.2006) v zmysle ust. § 263a ods. 10 zákona č. 461/2003 Z.z. z vlastného
podnetunajneskôrdo30.09.2009.Súdprvejinštancieprihliadajúcnainštitútaprávnuúpravupremlčania
a žalovaným vznesenú námietku premlčania poukázal na to, že právo na náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci podlieha premlčaniu, že právna úprava premlčania nie je v zákone č. 514/2003 Z.z.
komplexná, keďže právny predpis upravuje iba premlčaciu lehotu práva na náhradu škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci a osobitný prípad prerušenia jej plynutia, teda že ostatné otázky premlčania
práva na náhradu škody sa v zmysle ust. § 25 zákona č. 514/2003 Z.z. spravujú ustanoveniami zákona
č. 40/1964 Zn. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Uviedol, že právna úprava
rozlišuje objektívnu a subjektívnu lehotu premlčania práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci. Subjektívna premlčacia lehota práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci je trojročná a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a v súvislosti s

argumentáciou žalobkyne o možnej aplikovateľnosti 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty súd prvej
inštancie, vychádzajúc z ust. § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že túto je možné aplikovať len
v prípadoch vydania nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, keď začiatok tejto lehoty začína
plynúťododňadoručeniarozhodnutia,ktorýmmalapoškodenémubyťspôsobenáškoda,poškodenému.
Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) z

20.03.2012, sp. zn. 5M Cdo 13/2010, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že ak podmienkou na uplatnenie
práva na náhradu škody je nesprávny úradný postup, potom pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade, na
rozdiel od škody uplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá
právny význam zrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne aj predchádzal nesprávny úradný postup, ani

deň jeho doručenia (oznámenia) poškodenému. Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva
na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu, predpoklad hypotézy právnej normy
sa nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, ale ani s jeho vedomosťou
o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným
orgánom, ale jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený

dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých
možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške), zakladajúce ich uplatnenie v zmysle zákona č.
514/2033 Z.z. Zhrnul, že princíp premlčania v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je konštruovaný na subjektívnej vedomosti poškodeného, čo konštatoval aj napr. Krajský
súd v Trenčíne v uznesení zo dňa 22.11.2005, sp. zn. 17Co/133/2005 a že rozhodujúce je to, aby

sa preukázala vedomosť o škode, čiže kedy sa poškodený dozvedel o vzniku škody určitého druhu
a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť na súde (por. aj uznesenie Najvyššieho súdu
Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) z 05.04.2011, sp. zn. 28 Cdo/479/2009), pričom premlčacia doba
počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody neplynie (odo dňa podania žiadosti až do
skončenia predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, najdlhšie na obdobie šiestich mesiacov

ododňapodaniažiadostiopredbežnéprerokovanienárokupríslušnémuorgánu).Konajúcisúdpoukázal
nato,žežalobkyňavznikškodyanemajetkovejujmyzdôvodňovalanevydanímrozhodnutiaoinvalidnom
dôchodku v rámci administratívneho konania, ktoré by bolo možné napadnúť riadnym opravným
prostriedkom a prípadne žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, že mala za
to, že bolo povinnosťou žalovaného v zmysle ust. § 263a ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnúť o jej

invalidnom dôchodku z vlastného podnetu najneskôr do 30.09.2009. Z uvedeného tvrdenia žalobkyne
podľa súdu prvej inštancie možno vyvodiť, že žalobkyňa mala vedomosť o nečinnosti žalovaného, v
dôsledku čoho jej vznikla škoda, keď žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť rozhodnúť najneskôr v
lehote do 30.09.2009, a preto svoj nárok na náhradu škody voči žalovanému mala uplatniť v lehote do
30.09.2012. Súd prvej inštancie prihliadal aj na to, že žalobkyňa v žalobe a aj neskôr opakovane tvrdila,

že subjektívnu vedomosť o tom, že jej vznikol nárok na invalidný dôchodok k 01.10.2006 nadobudla
až z rozhodnutia žalovaného č. 556 012 6451 0 zo dňa 26.04.2016, ktorý deň súd prvej inštancie
určil ako začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, zohľadnil aj prerušenie jej plynutia
počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody (žalovaný listom zo dňa 12.03.2019 oznámil
žalobkyni, že jej nárok, uplatnený žiadosťou zo dňa 10.12.2018, doručený žalovanému dňa 13.12.2018,

neuznáva). Trojročná subjektívna premlčacia lehota by tak uplynula dňa 26.04.2019, táto sa predĺžila
o dobu predbežného prekovania (tri mesiace), preto uplynula dňa 26.07.2019. Ak potom žalobkyňa
podala žalobu, ktorou si voči žalovanému uplatnila nárok na súde až dňa 23.12.2019, učinila tak
zjavne po uplynutí premlčacej lehoty. Súd prvej inštancie poukázal na mylnú interpretáciu žalobkyne ovčasnom uplatnení nároku, že tento uplatnila v trojročnej premlčacej dobe podaním žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku u žalovaného, keď z ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že
poškodený sa v prípade, ak jeho nárok na náhradu škody alebo jeho časť, nebol orgánom verejnej moci

uspokojenýdošiestichmesiacovododňaprijatiažiadosti,môžedomáhaťuspokojenianárokualebojeho
neuspokojenej časti na súde a že následne len súd môže nárok poškodenému priznať za predpokladu,
ak tento nie je premlčaný, resp. ak v konaní žalovaný nevznesie dôvodne námietku premlčania. Z
dôvodu účinne vznesenej námietky premlčacia žalovaným súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu
zamietol. Nad rámec uvedeného záveru súd prvej inštancie uviedol, že v priebehu konania žalobkyňa

tvrdila aj existenciu nezákonných rozhodnutí, keď pôvodne žalovaným vydané rozhodnutia o priznaní
dôchodkovej dávky, voči ktorým žalobkyňa podala opravný prostriedok - odvolanie zo dňa 25.12.2015
a dovolanie zo dňa 10.06.2016, ktorými žalobkyňa upozornila na nezákonnosť, žalovaný následne
zrušil dve svoje rozhodnutia a nahradiť ich inými. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa v
konaní vyčíslila skutočnú škodu ako rozdiel medzi sumou žalovaným vyplácanej sociálnej dávky a
sumou, ktorá mala byť žalobkyni za rozhodné obdobie vyplatená, čiže za obdobie od vzniku nároku

na výplatu podľa zákona č. 461/2003 Z.z. po obdobie, kedy žalobkyni bol tento nárok rozhodnutím
žalovaného priznaný tri roky spätne od podania žiadosti. Aj keď súd prvej inštancie z dôvodu vznesenej
námietky premlčania neskúmal existenciou nezákonných rozhodnutí, uviedol, že medzi vznikom škody
a prípadným nezákonným rozhodnutím by absentovala príčinná súvislosť ako jeden zo základných
predpokladov na priznanie nároku na náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. O nároku na

náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že plne úspešnému žalovanému s
poukazom na princíp hospodárnosti nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu
vyplynulo, že mu žiadne trovy nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. f) a h) CSP), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Súd prvej inštancie v rámci posúdenia premlčania tvrdeného nároku žalobkyne v odôvodnení posúdil

námietku nad rámec toho, čo uviedol žalovaný, posúdil skutočnosť subjektívnej vedomosti žalobkyne o
vzniku nároku až doručením rozhodnutia č. 556 012 6451 0 zo dňa 26.04.2016 a uvedený deň označil
za začiatok plynutia premlčacej lehoty, zohľadnil jej prerušenie počas prerokovania nároku žalovaným o
tri mesiace a dospel k záveru, že posledný deň premlčacej lehoty pripadol na 26.07.2019; v uvedenom
súd prvej inštancie posudzoval námietku žalovaného nad rámec jeho námietky napriek tomu, že je

viazaný návrhmi sporových strán a že žalovaný v spore nie je slabšou stranou a došlo tak k porušeniu
princípu rovnosti sporových strán a kontradiktórnosti konania; žalobkyni nebolo umožnené sa k tejto
skutočnosti vyjadriť, keďže rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých súd prvej inštancie dospel k
meritórnemu rozhodnutiu, sa žalobkyňa dozvedela až z jeho odôvodnenia. Žalobkyňa nesúhlasila s
posúdením námietky premlčania, pretože žalobkyňa o škode nenadobudla subjektívnu vedomosť dňa

26.04.2016, keďže po tomto momente boli iniciované aj iné súdne konania, ktoré boli zastavené na
základe späťvzatia, keďže žalobkyňa si nebola vedomá žiadneho pochybenia zo strany žalovaného,
subjektívnu vedomosť o nároku žalobkyňa nadobudla až následne v 12/2018, kedy si uplatnila u
žalovaného nárok žiadosťou zo dňa 10.12.2018; do uvedeného momentu žalobkyňa nepoznala výšku
škody, ktorá jej vznikla. Žalobkyňa poukázala na uznesenie NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 1098/2004, na

rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 07.05.2015, sp. zn. 9Co/654/2013 a Krajského súdu Prešov
zo dňa 15.02.2018, sp. zn. 5Co/109/2017 a mala za to, že predmetný nárok si uplatnila aj v rámci 10-
ročnej objektívnej a v rámci subjektívnej 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle ust. § 19 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že napadnutý rozsudok súd prvej
inštancie nedostatočne odôvodnil, pretože podstatnú časť odôvodnenia vybavil len odsekom nesprávne

rozoberajúcim námietku premlčania, pričom je právom strany sporu, aby bolo rozhodnutie presvedčivo
odôvodnené, čo sa podľa jej názoru nestalo a poukázala na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ÚS SR“) a NS SR, že jasne a jednoznačne odôvodnené rozhodnutie procesnej
povahy tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu (nález ÚS SR zo dňa 13.03.2003 sp. zn. II.
ÚS 6/2003, nález ÚS SR zo dňa 04.02.2009 sp. zn. I. ÚS 117/07, nález ÚS SR zo dňa 12.06.2008

sp. zn. I. ÚS 114/2008, uznesenie NS SR zo dňa 29.07.2010 sp. zn. 2 M Cdo 7/2009, nález ÚS SR
z 01.03.2010 sp. zn. I. ÚS 327/2010, nález ÚS SR zo dňa 01.07.2010 sp. zn. III. ÚS 36/2010) a na
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 16.12.2002 vo veci Hadjanastssiou v.
Grécko. S poukazom na judikatúru a ust. § 220 ods. 2 v spojení s ust. 234 ods. 2 CSP podľa žalobkyneje zrejmé, že je porušením CSP a práva na spravodlivý súdny proces, ak odôvodnenie rozhodnutia
neobsahuje úvahy, ktorými sa súd pri aplikácii právneho predpisu riadil.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 14.12.2023 a uviedol, že podľa žalobkyne
k naplneniu odvolacích dôvodov malo dôjsť tým, že súd prvej inštancie posúdil premlčanie nad
rámec vznesenej námietky premlčania, nesprávne posúdil námietku premlčania a napádaný rozsudok
nedostatočne odôvodnil. S poukazom na zmysel a účel inštitútu námietky premlčania uviedol žalovaný,
že pokiaľ žalobkyňa uviedla, že sa v rámci konania pred súdom prvej inštancie vyjadrovala iba k

námietke premlčania, ktorú vzniesol žalovaný (t.j. že premlčacia lehota žalobkyni začala plynúť dňa
30.09.2009 v súlade s ust. § 263a ods. 10 zákona č. 461/2003 Z.z., do kedy žalobkyňa očakávala
vydanie rozhodnutia o jej invalidnom dôchodku a uplynula dňa 30.09.2012), nie k súdom prvej inštancie
určenému začiatku plynutia premlčacej lehoty dňa 26.04.2016 (čím podľa žalobkyne porušil princíp
rovnosti sporových strán), s tvrdeniami žalobkyne žalovaný nesúhlasil. Súd prvej inštancie argumentáciu
žalobkyne spochybňujúcu uplynutie premlčacej lehoty od dňa 30.09.2009 neuznal, ale uviedol, že z

tvrdení žalovaného možno vyvodiť, že žalobkyňa si mohla svoj nárok uplatniť v lehote do 30.09.2012,
ale vzhľadom na opakované vyjadrenie žalobkyne, že sa o vzniku jej nároku na invalidný dôchodok
od dňa 01.10.2006 dozvedela až z rozhodnutia žalovanej č. 556 012 6451 0 zo dňa 26.04.2016,
posúdil plynutie premlčacej lehoty od tohto dňa. Súd prvej inštancie tak nekonštatoval, že k premlčaniu
nároku žalobkyne nemohlo dôjsť už 30.09.2012 ako to v odvolaní tvrdí žalobkyňa, ale určil, že bez

nutnosti vykonania ďalšieho dokazovania považuje za preukázané začatie plynutie premlčacej lehoty
od 26.04.2016, v dôsledku čoho je právo žalobkyne rovnako premlčané. Žalovaný poukázal na to,
že po konštatovaní premlčania nároku súdom prvej inštancie, už nebolo hospodárne dokazovať a
odôvodňovať, či k uplynutiu premlčacej lehoty mohlo dôjsť už dňa 30.09.2012, nakoľko táto skutočnosť
nemohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Žalovaný nemal za to, že súd prvej inštancie bol viazaný

odôvodnením námietky premlčania zo strany žalovaného (dňom začatia plynutia premlčacej lehoty,
ktorý žalovaný určil na najskorší dátum 30.09.2009 podľa zákona č. 461/2003 Z.z.) a doplnil, že
od žalovaného nie je možné objektívne požadovať, aby uviedol všetky ďalšie eventuálne možnosti
začiatku plynutia premlčacej lehoty a akceptácia argumentácie žalobkyne by zásadne oslabila inštitút
premlčania, nie je súladná so zmyslom a účelom inštitútu a je rozporná s dobrými mravmi. Žalovaný

na pojednávaní dňa 20.10. 2023 nenamietal začiatok plynutia premlčacej lehoty určený v predbežnom
právnom posúdení veci súdom prvej inštancie na deň 26.04.2016, k tejto skutočnosti sa ale žiadnym
spôsobom nevyjadrila ani žalobkyňa, tejto skutočnosti vôbec nevenovala pozornosť, hoci mala rozhodný
vplyv na zamietnutie žaloby - žalobkyňa tak sama nevyužila opakovanú možnosť vyjadriť sa k tejto
skutočnosti na pojednávaní pred vyhlásením dokazovania za skončené. Nie je preto pravdivé tvrdenie

žalobkyne, že jej nebola daná možnosť vyjadriť sa, že sa o súdom prvej inštancie určenom dni začiatku
plynutia premlčacej lehoty 26.04.2016 dozvedela až z odôvodnenia rozsudku, pretože ak sa žalobkyňa
k skutočnostiam zisteným v rámci dokazovania nevyjadrila priamo na pojednávaní, resp. nepožadovala
odročenie pojednávania z dôvodu možnosti zaujatia stanoviska k novým skutočnostiam, nemôže
uvedené predstavovať vadu konania a viesť k zrušeniu rozsudku. S poukazom na ustálenú judikatúru

(napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/231/2009 zo dňa 30.03.2011) bolo pri určení začiatku plynutia
premlčacej lehoty potrebné vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti žalobkyne o škode, teda
kedy nadobudla vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej
sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia. Žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobkyni bol na základe jej žiadosti zo dňa 25.02.2015 rozhodnutím žalovanej zo dňa

20.11.2015 priznaný invalidný dôchodok od 02.06.2014 v sume 525,40 eur, proti ktorému rozhodnutiu
žalovaného podala žalobkyňa opravný prostriedok z dôvodu, že jej invalidný dôchodok nebol priznaný
3 roky spätne (§ 112 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.), teda nie z dôvodu nesúhlasu s výškou sumy
invalidného dôchodku, ktorému odvolaniu žalovaný vyhovel a rozhodnutím zo dňa 26.04.2016 jej
priznal invalidný dôchodok vo výške 504,20 eur od 31.12.2012 a na základe ďalšieho opravného

prostriedku bol žalobkyni invalidný dôchodok priznaný spätne od 25.02.2012 (t.j. presne tri roky od
podania žiadosti). Z uvedeného je podľa žalovaného jednoznačné, že z rozhodnutia žalovanej zo dňa
24.06.2016 už bolo možné aspoň v približnej sume vyčísliť škodu, čo napokon žalobkyňa aj učinila v
žalobe, kedy sumu škody vyčíslila vo výške mesačného rozdielu 190 eur medzi jej reálne vyplateným
invalidným dôchodkom a invalidným dôchodkom, na ktorý mala mať nárok, pričom žalobkyňa pri

výpočte prihliadala práve na sumy vyplývajúce z rozhodnutia žalovanej zo dňa 24.06.2016. Žalovaná
tak nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že dňa 26.04.2026 nemala vedomosť o vzniku škody, resp.
o jej výške, nakoľko v rámci opravných prostriedkov bol sporný iba deň vzniku nároku na výplatu
invalidného dôchodku, suma invalidného dôchodku žalobkyne sa od vydania rozhodnutia nemenila ažalobkyni muselo byť známe aj znenie ust. § 263a ods. 10 zákona č. 461/2003 Z.z., na ktoré sa pri
odôvodňovaní nesprávneho úradného postupu žalovaného odvolávala v žalobe. Žalovaný považoval
za účelové tvrdenie žalobkyne, že sa o vzniku škody sa dozvedela až 10.12.2018 (deň vyhotovenia

žiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody),keďod26.04.2016do10.12.2018nedošlo
s výnimkou pravidelnej valorizácie k žiadnej zmene vo výške sumy invalidného dôchodku žalobkyne,
teda nebola preukázaná žiadna objektívna okolnosť, ktorá by žalobkyni v tomto období bránila vyčísliť
škodu aspoň v približnej výške. S poukazom na rozhodnutia NS SR (R 29/1983 a rozhodnutia NS SR
sp, zn. 1Cdo/82/2009 1Cdo/43/2009, 2Cdo/194/2011, 3Cdo/231/2009, 3Cdo/187/2013, 7Cdo/305/2014)

nesúhlasil žalovaný s tvrdením žalobkyne, že rozsudok nie je presvedčivo a dostatočne odôvodnený,
pretože s poukazom na vznesenie námietky premlčania, ktorej súd prvej inštancie vyhovel, nebol s
prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania v odôvodnení povinný vysporiadať sa so všetkými v
spore tvrdenými skutočnosťami. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil.

5. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila v podaní zo dňa 11.01.2024, v zásade zopakovala
svoju odvolaciu argumentáciu a doplnila, že žalovaný vo vyjadrení tvrdil, že žalobkyňa na základe
rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku zo dňa 20.11.2015 podala opravný prostriedok iba z
dôvodu, že jej nebol priznaný spätne 3 roky a pýtala sa, z akého dôvodu by žalobkyňa nereagovala v
rámci podania opravného prostriedku aj na výšku invalidného dôchodku, ak by mala vedomosť o jeho

nesprávnejvýške,čopodľanejpotvrdzujetvrdeniažalobkyne.Žalobkyňamalazato,ženároksiuplatnila
v rámci 10-ročnej objektívnej a aj v rámci 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle ust. § 19 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z., v odvolaní poukázala na relevantnú súdnu prax, na základe ktorej je nutné
o vedomosti o škode hovoriť vtedy, ak je poškodenej osobe známa jej výška; opačné by znamenalo
povinnosť uplatniť si nárok bez takejto vedomosti.

6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 23.01.2024, zotrval na svojich
vyjadreniach a doplnil, že na účinné uplatnenie námietky premlčania v rámci procesnej obrany nie je
zákonom č. 514/2003 Z.z. ani Občianskym zákonníkom obligatórne vyžadované uvedenie konkrétneho
dňa začiatku plynutia premlčacej doby, pričom od žalovaného tiež ani nie je možné objektívne

požadovať, aby pri vznesení námietky premlčania uviedol všetky eventuálne možnosti začiatku plynutia
premlčacej lehoty. Zopakoval, že žalobkyňa sa sumu invalidného dôchodku a skutočnosť, že jej invalidný
dôchodok nebol priznaný spätne od r. 2006 preukázateľne dozvedela už z rozhodnutia žalovanej zo dňa
24.06.2016, na ktoré rozhodnutie žalobkyňa prihliadala aj pri výpočte výšky škody v žalobe a že tvrdenie
žalobkyne, že sa o výške škody dozvedela až 10.12.2018 nevychádza zo zisteného skutkového stavu

a žalobkyňou je uvádzané iba z dôvodu jej snahy o vyhnutie sa uplynutiu premlčacej doby.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania

si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané
dôvodne.

8. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj správne vecne
i právne vyhodnotil a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, s

ktorým odôvodnením sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a nakoľko odôvodnenie napadnutého
rozhodnutie je vyčerpávajúce, v ktorom sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal so všetkými pre
danú vec rozhodnými skutočnosťami, odvolací súd sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti jeho
rozhodnutia a na odvolacie námietky žalobkyne (§ 387 ods. 2 CSP).

9. Z obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala od žalovaného
zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu žalovaného
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. na tom skutkovom základe, že za nesprávny úradný postup žalobkyňa
označilanečinnosťžalovanéhovr.2006tým,žežalobkyňupodľaust.§71ods.1zákonač.461/2003Z.z.
uznal žalovaný za invalidnú s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so

zdravou fyzickou osobou o 75 % od 01.10.2006 (invalidita žalobkyne bola preskúmaná podľa zákona č.
461/2003 Z.z. v znení účinnom pred 01.10.2006 v rámci kontrolnej lekárskej prehliadky dňa 22.05.2006),
ale nárok žalobkyne na výplatu invalidného dôchodku neposúdil podľa predpisu účinného od 01.01.2004
a naďalej jej vyplácal invalidný dôchodok v sume, v akej jej patril do zistenia poklesu vykonávaťzárobkovú činnosť podľa novej právnej úpravy, že už k 01.10.2006 splnila podmienku potrebného
počtu rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok a aj ostatné podmienky vzniku
nároku na invalidný dôchodok, teda že jej vznikol nárok na invalidný dôchodok podľa ust. § 70 ods.

1 zákona č. 461/2003 Z.z. od 01.10.2006. Žalovaný o výsledku posúdenia žalobkyne a o dôvodoch
pokračovaniavovyplácanídôchodkupodľapredpisovúčinnýchdor.2003žalobkyňužiadnymspôsobom
neinformoval a nevydal rozhodnutie. Žalobkyňa poukazovala na to, že v súlade s ust. § 263a ods.
9 a 10 zákona č. 461/2003 Z.z. bol žalovaný povinný rozhodnúť o invalidnom dôchodku najneskôr
do 30.09.2009, žalovaný nekonal a jeho postup považovala žalobkyňa za nezákonný. Nevydaním

rozhodnutia o invalidnom dôchodku, ktoré je možné napadnúť v administratívnom konaní riadnym
opravným prostriedkom a prípadne žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu,
došlokporušeniuprávažalobkynetým,žežalovanýnerozhodol.Zodôvodneniarozhodnutiažalovaného
č. 556 012 6451 0 zo dňa 26.04.2016 vyplýva, že podľa lekárskej správy z 18.06.2016 a výsledkov
posúdenia žalobkyne podľa ust. § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. bola uznaná za invalidnú s mierou
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou o 75% od

01.10.2006, teda žalovaný mal určiť v roku 2006 po prehodnotení trvania invalidity žalobkyne sumu
invalidného dôchodku v zmysle ust. § 263a ods. 5 a ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. a rozhodnúť z
vlastného podnetu. Od 10/2006 až do uplatnenia žiadosti o posúdenie invalidného dôchodku žalobkyne
dňa 23.02.2015 a jeho spätného vyplatenia od 23.02.2012 bola žalobkyňa v dôsledku opomenutia
zákonného postupu žalovaného ukrátená o výplatu dôchodku v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z., čím

utrpela značnú materiálnu ujmu (v dôsledku obmedzených možností uspokojovania svojich bežných
potrieb v sume 190 eur mesačne - škoda v celkovej výške 12.160 eur za obdobie cca 5 rokov od
10/2006 do 23.12.2012) a nemateriálnu ujmu (v dôsledku problémov zaobstarať si dostatočné množstvo
finančných prostriedkov na kúpu špeciálneho osobného motorového vozidla pre invalidov a nemožnosť
napĺňať svoje osobitné potreby pre invalida, dopadu na súkromný, rodinný a spoločenský život v sume

10.000 eur). Žalovaný nevyhovel žiadosti žalobkyne zo dňa 10.12.2018 o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, nárok odmietol aj v konaní ako neoprávnený a naviac premlčaný.

10. Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,

pri výkone verejnej moci (d) nesprávnym úradným postupom.

11. Podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

12. Podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje
postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86

písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky
pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

13. Podľa ust. § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

14. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

15. Podľa ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný

orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.16. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

17. Podľa ust. § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

18. Podľa ust. § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí
za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola

spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa §
7 a 8.

19. Podľa ust. § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., lehota neplynie počas predbežného prerokovania
nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich
mesiacov.

20. S ohľadom na skutkové vymedzenie nároku žalobkyne súd prvej inštancie správne posúdil základ
jej nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ako zodpovednosť za škodu (a nemajetkovú ujmu) spôsobenú
nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, ktorá mala byť spôsobená nečinnosťou žalovaného v
roku 2006, a to nevydaním rozhodnutia o invalidnom dôchodku v rámci administratívneho konania,

keď žalovaný žalobkyňu uznal za invalidnú s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
v porovnaní so zdravou fyzickou osobou o 75% podľa ust. § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. od
01.10.2006 a naďalej jej vyplácal invalidný dôchodok v sume, v akej patril do zistenia poklesu vykonávať
zárobkovú činnosť podľa novej právnej úpravy, pričom žalobkyňa tvrdila, že sa o tom, že jej vznikol
nárok na invalidný dôchodok k 01.10.2006 dozvedela z rozhodnutia žalovaného zo dňa 26.04.2016 č.

556 012 6451 0.

21. Odvolací súd poznamenáva, že v konaní bolo medzi stranami sporné právne posúdenie premlčania
nároku. Skutočnosť, že žalovaný v roku 2006 po posúdení invalidity posudkovým lekárom nerozhodol
o ďalšom nároku žalobkyne na invalidný dôchodok, nebola medzi sporovými stranami sporná. Spornou

bola aj tá skutočnosť, či nečinnosť žalovaného, spočívajúca v nevydaní rozhodnutia v danom prípade
predstavovala nesprávny úradný postup, teda či bol žalovaný povinný v rozhodnom období rozhodnúť o
invalidnom dôchodku žalobkyne podľa aktuálne platného predpisu (účinného od 01.10.2006) v zmysle
ust. § 263a ods. 10 z vlastného podnetu najneskôr do 30.09.2009.

22. K námietkam odvolateľa, týkajúcim sa nesprávne súdom prvej inštancie posúdeného premlčania
uplatneného nároku (ak ustálil počiatok plynutia premlčacej doby deň 26.04.2016 a nie žalobkyňou
tvrdený deň uplatnenia nároku u žalovanej dňa 10.12.2018), ktoré námietky spadajú pod nesprávne
právne posúdenie veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené.

23. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť
na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a

zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje
povinnosti. Zásada hospodárnosti konania vedie konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní
vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k
rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov (viď R 29/1983a rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 82/2009, 1 Cdo 43/2009, 2 Cdo 194/2011, 3 Cdo 231/2009, 3 Cdo
187/2013, 7 Cdo 305/2014).

24. S ohľadom na to, že posúdenie námietky premlčania je právnym posúdením, k odvolacej
argumentácii žalobkyne, že námietku žalovaného súd prvej inštancie posúdil prekvapivo nad rámec
toho, ako bola žalovaným uplatnená, odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR zo dňa 22. 09. 2010,
sp. zn. 5 Cdo 196/2009, podľa ktorého: „Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia
(práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne

kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti,
ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma,
či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície
tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny
vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe
vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo

obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný
právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený
a súdom zistený skutkový stav dopadajú“. Posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovaným tak
bolo v rámci kompetencií a predmetom právneho posúdenia (kvalifikácie nároku) súdom prvej inštancie
zohľadňujúc tak skutkové tvrdenia žalovaného ako aj žalobkyne. Správne poukázal žalovaný na to, že k

právnemu posúdeniu súdu prvej inštancie, vyslovenému na pojednávaní dňa 20.10.2023, podľa ktorého
je počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby určený na deň 26.04.2016, sa žalobkyňa žiadnym
spôsobom nevyjadrila, nevyužila možnosť vyjadriť sa k tejto zásadnej skutočnosti na pojednávaní pred
vyhlásením dokazovania za skončené a nežiadala poskytnutie dodatočného času na zaujatie stanoviska
k tejto skutočnosti. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobkyne, že jej nebola daná možnosť vyjadriť sa a

že sa o súdom prvej inštancie určenom dni začiatku plynutia premlčacej doby 26.04.2016 dozvedela až
z odôvodnenia napadnutého rozsudku; uvedené tak nepredstavuje vadu konania alebo napadnutého
rozhodnutia.

25. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd postupoval pri rozhodovaní vo veci správne, keď

prioritne posudzoval žalovaným vznesenú námietku premlčania, a dospel k správnemu právnemu
záveruopremlčanínárokunanáhraduškodyanemajetkovejujmyuplatnenéhožaloboudňa23.12.2019,
teda vec správne právne posúdil. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie bolo zistené, že
z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredie - zo dňa 26.04.2016 č. 556 012
6451 0 vyplýva, že žalobkyňa ku dňu vzniku invalidity splnila aj ostatné podmienky nároku na invalidný

dôchodok, teda jej vznikol nárok na invalidný dôchodok podľa ust. § 70 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
01.10.2006. Súd prvej inštancie z uvedeného opakovaného tvrdenia žalobkyne správne dovodil začiatok
plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby dňom 26.04.2016 a zohľadnil prerušenie jej plynutia
počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody (uplatnený žiadosťou zo dňa 10.12.2018,
doručenou žalovanému dňa 13.12.2018, keď žalovaný listom zo dňa 12.03.2019 oznámil žalobkyni, že

jej nárok neuznáva). Vychádzajúc z toho, že subjektívne premlčacia doba na uplatnenie nároku uplynula
dňa 26.07.2019, žalobkyňa si svoj nárok na súde uplatnila zjavne po uplynutí premlčacej doby dňa
23.12.2019. Uvedené konštatovanie je primárnym dôvodom pre zamietnutie žaloby bez jej meritórneho
prejednania.

26. Aj v podanom odvolaní žalobkyňa argumentovala tým, že počiatkom plynutia 3-ročnej premlčacej
doby je podanie jej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku u žalovaného dňa 10.12.2018 s poukazom
na to, subjektívnu vedomosť o nároku žalobkyňa nadobudla až v 12/2018, kedy si uplatnila u žalovaného
nárokžiadosťouzodňa10.12.2018;douvedenéhomomentužalobkyňanepoznalavýškuškody,ktorájej
vznikla. Uvedená argumentácia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď z komunikácie žalobkyne

so žalovaným je zrejmé, že pri výpočte uplatnenej škody vychádzala z rozhodnutia žalovanej zo dňa
24.06.2016 (ktorým jej priznal invalidný dôchodok vo výške 504,20 eur od 31.12.2012 a ktorá suma
invalidného dôchodku žalobkyne sa od vydania rozhodnutia nemenila), kedy už bolo možné aspoň v
približnej sume vyčísliť škodu (rovnako bez potreby odborného výpočtu ju žalobkyňa vyčíslila v žalobe
vo výške mesačného rozdielu približne 190 eur medzi reálne jej vyplateným invalidným dôchodkom a

invalidným dôchodkom, na ktorý mala mať nárok); uvedené sama žalobkyňa uviedla na pojednávaní dňa
20.10.2023. Ak teda pri určení výšky škody žalobkyňa vychádzala po celý čas od počiatku (a aj neskôr v
žiadosti o prerokovanie nároku a pri podaní žaloby) z invalidného dôchodku priznaného jej v rozhodnutí
zo dňa 24.06.2016, je nepochybné, že dostatok informácii pre výpočet škody (a teda subjektívnuvedomosť o nároku a jeho výške) mala žalobkyňa už na základe rozhodnutia zo dňa 26.04.2016 a v
čase jeho vydania. Z uvedeného dôvodu je argumentácia žalobkyne o tom, že subjektívnu vedomosť o
nároku a jeho výške žalobkyňa nadobudla až v 12/2018, kedy si uplatnila u žalovaného nárok žiadosťou

zo dňa 10.12.2018, nie je dôvodná.

27. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne ako odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci
považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa už
konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však
nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu
argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

28. S ohľadom na všetko zhora uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).