Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 6. december 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/212/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5724200934
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5724200934.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci
navrhovateľky-manželky: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E. – D.,
zastúpená: AK JUDr. Silvia Tatarková, s.r.o., so sídlom Škultétyho 472/10, 036 01 Martin, IČO: 36 868
108amanželanavrhovateľky:E.B.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomF.XXXX/XX,XXXXXE.,zastúpený:
JUDr. Dominik Brogyányi, advokát so sídlom Martina Hamuljaka 1473/25, 026 01 Dolný Kubín, IČO:
56 102 011, v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po
rozvode k maloletému dieťaťu: G. E. B., nar. XX.XX.XXXX, zastúpenému kolíznym opatrovníkom: Úrad

práce sociálnych vecí a rodiny Martin, Novomeského 4, 036 01 Martin, o odvolaní otca proti rozsudku
Okresného súdu Martin č.k. 17P/57/2024-106 zo dňa 6. júna 2024 v spojení s Opravným uznesením
Okresného súdu Martin č.k. 17P/57/2024-299 zo dňa 3.9.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17P/57/2024-106 zo dňa 6. júna 2024 v spojení s Opravným
uznesením Okresného súdu Martin č.k. 17P/57/2024-299 zo dňa 3.9.2024 v napadnutých výrokoch III.,
IV. potvrdzuje.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že „I. Súd
manželstvo navrhovateľky A. B., H. G., nar. XX.X.XXXX a E. B., H. B., nar. XX.X.XXXX uzavreté dňa
XX.XX.XXXX, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu E., zväzok XX, ročník XXXX, str. XXX,
poradové číslo XXX rozvádza.
II. Súd schvaľuje na čas po rozvode rodičovskú dohodu v nasledovnom znení:
- Maloletý G. E. B., nar. XX.X.XXXX sa zveruje do osobnej starostlivosti matky A. B., nar. XX.X.XXXX.
- Obidvaja rodičia budú maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok.

- Styk otca E. B., nar. XX.X.XXXX s maloletým G. sa neupravuje.
III. O vyživovacej povinnosti otca voči maloletému G. na čas po rozvode súd rozhodol takto:
- Otec E. B., nar. XX.X.XXXX je povinný platiť výživné na maloletého G. E. B., nar. XX.X.XXXX v sume
800,- eur mesačne vždy do 15 – teho dňa v mesiaci k rukám matky vopred, počnúc dňom právoplatnosti
výroku o rozvode manželstva.
IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že v rovnaký deň, teda 6.6.2024 na
okresnom súde prebiehalo konanie o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu
a viedlo sa pod sp. zn. 17P/58/2024. Matka a právny zástupca otca žiadali tento spis pripojiť a vykonať
dokazovanie dôsledným oboznámením sa s týmto spisom s tým, že v zásade odkázali na svojevyjadrenia a pokiaľ ide o úpravu práv a povinností, tak žiadali uzavrieť čiastočnú dohodu o úprave práv a
povinnostíkmaloletémusynovitak,akotobolovkonanísp.zn.17P/58/2024stým,žeopätovnesporným
zostalo výživné. So spisovým materiálom sp. zn. 17P/58/2024 okresný súd vykonal dokazovanie a

oboznámil sa s výpoveďami účastníkov, prečítal podstatný obsah tohto spisu a tiež vykonal dokazovanie
predloženými listinnými dôkazmi v aktuálnom konaní vedenom sp. zn. 17P/57/2024.Okresný súd na
pojednávaní vo veci sp.zn. 17P/58/2024 dotazoval právneho zástupcu otca (otec sa na pojednávanie
nedostavil), ako je možné, že pri príjme cca 1.000,- € brutto vykonáva nevyhnutné mesačné platby
v rozsahu 2.380,65 €, k čomu právny zástupca otca uviedol, že ich hradí z predaja nehnuteľnosti s tým,

že na nasledujúcom pojednávaní predložil právny zástupca otca do spisu kúpnu zmluvu s povolením
vkladu, za účelom preukázania, z čoho otec hradí zvýšené mesačné výdavky, z ktorej zmluvy vyplýva,
že otec predal nehnuteľnosť za kúpnu cenu 600.000,- €.

3. Z vyhlásenia o osobných a majetkových pomeroch matky vyplynulo, že nemá v osobnom vlastníctve
žiadnu nehnuteľnosť, ani automobil, ani cenné papiere, ani úspory a nemá ani iné investície. Jej príjem

v spoločnosti FMK Martin je 121,65 € mesačne, v spoločnosti KUZA s. r. o. 63,50 € a v spoločnosti
MIZU s. r. o. 526,09 €. Náklady na energie predstavujú 199,- € mesačne. Žije spolu s matkou, ktorá je
ŤZP a so svojim synom. Z lustrácie zo sociálnej poisťovne súd zistil, že matka dosahuje vymeriavací
základ v spoločnosti FMK Martin s. r. o. 187,50 €, v spoločnosti KUZA s. r. o. cca 39,- € vymeriavací
základ a v spoločnosti MIZU Martin s. r. o. vymeriavací základ 750,- €. Zo mzdových lístkov vyplýva, že

matka dosiahla vo februári 2024 v spoločnosti FMK Martin s. r. o. čistý príjem 121,65 €, v spoločnosti
MIZU Martin s. r. o. čistý príjem 526,09 € a v spoločnosti KUZA s. r. o. čistý príjem 63,50 €. Matka tiež
doložila do spisu doklady o platbách za energie. Matka predložila do spisu rukou písaný súhrn nákladov
na maloletého G., ktoré náklady jednak súvisia s diagnózou, a to nákup ihiel do inzulínového pera,
prúžkov do glukomeru, náhradné inzulínové pero a ďalej množstvo vitamínov. Tiež náklady súvisiace

so vzdelávaním, a to obedy v školskej jedálni 72,- €, školské potreby, ZRPŠ, školské výlety, plavecký,
lyžiarsky a podobne. Pokiaľ ide o náklady súvisiace so zdravotným stavom maloletého matka predložila
do spisu rozsiahle internetové výpisy preukazujúce cenu jednotlivých liekov a zdravotných pomôcok so
špecifikáciou, koľko predstavuje úhrada zdravotnou poisťovňou a koľko predstavuje doplatok pacienta.
Týmto preukázala výšku nákladov súvisiacich so G. zdravotným stavom. Matka predložila do spisu

žiadosť za člena do záujmového útvaru v Centre voľného času Martin, a to krúžok spoločenských tancov,
v ktorom poplatok na školský rok je 40,- €. Tiež predložila potvrdenie o úhrade platby v školskej jedálni.

4. Z vyhlásenia o osobných a majetkových pomeroch otca vyplýva, že vlastní rodinný dom s priľahlým
pozemkom v katastrálnom území E., zapísaný na LV č. XXX v 1/1, polyfunkčný dom v E. spolu s

pozemkami zapísaný na LV č. XXX v 1/1, pozemky katastrálne územie E. zapísané na LV č. XXXX v
1/2 , tiež vlastní 100 % obchodný podiel v spoločnosti FMK Martin s. r. o. a 50 % podiel v spoločnosti
MIZU Martin s. r. o. Je zamestnaný vo firme KUZA s. r. o., kde príjem brutto je 750,- € a vo firme FMK
Martin s. r. o., kde je príjem 187,50 €. Má výdavky spojené s energiami elektrina 90,- €, plyn 180,- €,
daň z nehnuteľností 1.538,40 € ročne, internet 25,- € mesačne a náklady súvisiace s poistením osôb,

nehnuteľností a bežné životné náklady. Tiež predložil do spisu potvrdenie o platbe na účet maloletého v
sume 600,- €, zmluvu o splátkovom úvere, kde sa uvádzajú ako dlžníci manželia A. B. a E. B., veriteľ G.
G., výška úveru 230.000,- €. Súd z vlastnej iniciatívy vykonal lustráciu na portáli elektronických služieb
katastra nehnuteľností a zistil, že otec je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, XXXX,
XXXX, všetky nehnuteľnosti v katastrálnom území E.. Z lustrácie v bankách súd zistil, že otec má vedený

účet vo I. J. K. s účtovným zostatkom 513,- €, v G. G. s účtovným zostatkom 344,91 €. Do spisu bola
otcom predložená kúpna zmluva, ktorou preukazuje, z čoho financuje nevyhnutné mesačné výdavky, a
to zmluva medzi predávajúcim E. B. a kupujúcim Xaxa s. r. o. Martin, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti
za kúpnu cenu 600.000,- €, z ktorých 300.000,- € bolo vyplatených pri podpise zmluvy a 300.000,- €
bankovým prevodom najneskôr do 1.4.2022. Otec tiež predložil do spisu potvrdenie z L. J. K., z ktorej

vyplýva, že suma 300.000,- € bola pripísaná na číslo účtu otca, ako kúpna cena za objekt, a to dňa
8.2.2022. Z rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 24C/80/2019 súd zistil, že E. B. (otec) bola uložená
povinnosť zaplatiť M. B. sumu 187.650,- € s úrokom z omeškania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť
4.8.2020. Otec do spisu predložil výpis z účtu, ktorým preukazoval, že poukázal na účet maloletého syna
sumu 600,- €, z ktorej maloletý svojou bankomatovou kartou vybral 24.4.2024 sumu 200,- € a 25.4.2024

sumu 200,- € a tiež predložil otec do spisu výpis z účtu, ktorým 3.5.2024, teda v rámci prebiehajúceho
konania poslal na účet maloletého dieťaťa sumu 300,- €, rovnako tak aj v júni 2024. Tiež otec predložil
potvrdenia o platbe dvakrát za obedy v školskej jedálni, teda za dva mesiace.5. V závere pojednávania rodičia dospeli k čiastočnej rodičovskej dohode, kde došlo medzi nimi ku
konsenzuvtom,žemaloletýG.budezverenýnačasporozvodedoosobnejstarostlivostimatky,obidvaja
rodičia ho budú zastupovať a spravovať jeho majetok a styk otca s maloletým G. sa neupravuje.

6. Okresný súd s poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu § 18 Zákona o rodine (ďalej len
ZoR ), § 19 ods. 1 ZoR, § 22 ZoR, § 23 ods. 1, 2, 3 ZoR, § 24 ods. 1 ZoR, § 36 ods. 1 ZoR, § 28 ods.
1, 2 ZoR, § 24 ods. 4 ZoR, § 25 ods. 5, veta 1. ZoR, § 62 ods. 1 ZoR, § 62 ods. 2, 5 ZoR, § 63 ods. 1
ZoR, § 76 ods. 1 ZoR, § 78 ods. 1 ZoR, rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

7. Navrhovateľka podala návrh na rozvod manželstva a s tým spojenú úpravu práv a povinností k
maloletému G.. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že obidvaja manželia trvajú na tom, aby ich
manželstvo bolo rozvedené. Každý z manželov, ako dôvody, pre ktoré žiada manželstvo rozviesť,
uvádza dôvody iné. Manželka tvrdí, že zo strany manžela bola fyzicky napádaná, manžel sa snažil,
aby bola od neho ekonomicky závislá, nemohla nikam chodiť, v podstate bola v plnej miere odkázaná

na manžela, a to aj z toho dôvodu, že ich spoločné dieťa, maloletý G. trpí vážnym ochorením
diabetes. Manžel upodozrieval svoju manželku z nevery, ktoré tvrdenie manželka dôrazne poprela s
tým, že priateľ, s ktorým sa stretáva, je gay. Pravú príčinu rozvratu manželstva súd nemôže zistiť,
pretože s manželmi v spoločnej domácnosti nežil. V každom prípade, ale z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že manželia, nech to už má akékoľvek dôvody, sa vzájomne odcudzili a už ani nemajú

žiadnu snahu opätovne sa zblížiť. Naopak, manželka, aj s maloletým dieťaťom opustila spoločnú
domácnosť. Manželia spolu nežijú. Spoločné žitie však v zmysle zákona o rodine prezumuje idylické
spolužitie v spoločnej domácnosti, ako po stránke osobnostnej a citovej, tak po stránke ekonomickej
a sexuálnej. Spoločná domácnosť sa síce pre spoločné žitie nevyžaduje, avšak pokiaľ z manželstva
pochádza maloleté dieťa, spoločná domácnosť umocňuje naplnenie výchovnej funkcie manželstva a

rodiny. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že táto základná funkcia manželstva absentuje medzi
manželmi. Ďalšou manželskou povinnosťou je rešpektovať navzájom svoju osobnosť, navzájom si
pomáhať a podporovať sa, a to v každej životnej situácii. Ide o osobnú, mravnú a psychickú pomoc a
podporu a prejav porozumenia, v prípade starostí a problémov. Z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že manželia spolu nežijú, jeden o druhého sa nezaujímajú, navzájom sa nepodporujú, nepomáhajú si,

dokonca sa ani spoločne nestarajú o ich spoločné dieťa. Súd dospel k presvedčeniu, že vzťahy medzi
manželmi sú trvalo rozvrátené a manželstvo neplní svoj účel, preto súd manželstvo rozviedol.

8.ČosatýkaúpravyprávapovinnostíkmaloletémuG.,takokresnýsúdvkonanívedenomnaOkresnom
súde Martin sp. zn. 17P/58/2024 rozhodoval o úprave práv a povinností rodičov k maloletému G. na

čas do rozvodu. Tieto konania, teda konanie o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas
do rozvodu, ako aj konanie o rozvod manželstva a úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu na
čas po rozvode prebiehali jeden deň, následne po sebe, a to deň 6.6.2024. Je teda zrejmé, že pokiaľ
ide o úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu medzi úpravou na čas do rozvodu a po rozvode,
nie je žiadny časový rozostup, teda nemohlo dôjsť k žiadnej zmene pomerov, preto súd upravil práva

a povinnosti na čas po rozvode rovnakým spôsobom, ako na čas do rozvodu s tým, že vynímajúc
vyživovaciu povinnosť, o ktorej súd rozhodol, ostatné práva a povinnosti účastníci – rodičia medzi sebou
vyriešili vzájomnou dohodou.

9. Matka návrhom žiadala, aby súd maloletého G. zveril do jej osobnej starostlivosti, určil vyživovaciu

povinnosť otca voči maloletému a styk otca s maloletým G. neupravoval. Návrh odôvodnila tým, že s
otcom maloletého sú ešte manželia, matka už podala návrh na rozvod s tým, že aktuálne sa so G.
odsťahovala zo spoločnej domácnosti. Obaja rodičia sa zhodli na tom, že vzťahy otca s maloletým G.
nie sú celkom ideálne a otec súhlasil so zverením maloletého do osobnej starostlivosti matky. V záujme
stabilizácie budúceho výchovného prostredia schválil okresný súd dohodu rodičov tak, že maloletého v

zmysle návrhu zveril do osobnej starostlivosti matky, na tomto sa rodičia dohodli a súd dohodu považoval
za súladnú so záujmom maloletého aj z toho dôvodu, že matka uvádzala, že otec sa o maloletého nikdy
nestaral. Vzhľadom k tomu, že maloletý je vážne chorý, trpí na diabetes, otec nevie, akých lekárov
navštevuje, ako mu je nutné podávať liečbu, ale nezaujímal sa o syna ani inak, nevie, kto je jeho
triedna učiteľka. Preto okresný súd, vzhľadom k tomu, že všetky tieto potreby zabezpečovala doteraz pre

maloletého matka, tak takéto rozhodnutie o zverení maloletého do jej osobnej starostlivosti považoval
za najlepšie s tým, že zastupovanie maloletého a spravovanie jeho majetku je zákonným právom oboch
rodičov, preto v zmysle tohto zákonného práva súd aj rozhodol o schválení rodičovskej dohody. Rodičia
tiež zhodne uvádzali a dohodli sa na tom, že styk otca s maloletým nie je potrebné upravovať. Súd vždypreferuje dohodu medzi rodičmi ohľadne úpravy výkonu práv a povinností k maloletým deťom, a to z
toho dôvodu, že sú to práve rodičia a nie súd, kto pozná svoje deti najlepšie a pozná ich potreby, priania
a želania. V tomto zmysle bola uzavretá aj čiastočná rodičovská dohoda.

10. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že jediný spor medzi rodičmi nastal
ohľadne výšky výživného. Matka žiadala, aby otec prispieval na výživu maloletého G. sumou 800,- €.
Argumentovala tým, že na maloletého sú zvýšené náklady v súvislosti so závažným ochorením diabetes,
kde maloletý pichá si inzulín, berie veľké množstvo liekov a doplnkov výživy s tým, že aj lieky, ktoré sú

hradené poisťovňou, tak nie sú celkom bez doplatku pacienta a naviac predpísané množstvá nestačia.
Jedná sa najmä o ihly a prúžky do glukomeru. Najväčšou položkou sú vitamíny a doplnky výživy,
ktoré nie sú hradené zdravotnou poisťovňou vôbec, avšak na základe odporúčaní lekára, tieto matka
maloletému kupuje. Predložila o cenách týchto liekov a výživových doplnkov súdu aj z internetového
portálu ceny týchto výživových doplnkov, ako aj výšku doplatkov pacienta na lieky, ktoré sú čiastočne
hradené zdravotnou poisťovňou. Otec argumentoval, že výživné 800,- € považuje za privysoké, lebo

náklady na maloletého G. sú podstatne nižšie a výživné má pokrývať nevyhnutné náklady na maloleté
dieťa. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na § 62 ods. 2, veta 2. ZoR, podľa ktorého dieťa má právo
podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že životná
úroveň otca je neporovnateľne vyššia, než je životná úroveň matky. Matka žije s dieťaťom v dome, ktorý
patril jej rodičom, teda starým rodičom maloletého G., ktorý starí rodičia previedli na maloletého G..

S týmto bývaním súvisia náklady, a to vodné a stočné 72,35 €, elektrina 36,- €, plyn mesačne 133,-
€. Z týchto nákladov matka hradí polovicu, pretože v nehnuteľnosti aktuálne býva ešte aj jej matka,
ktorá je ŤZP. Pokiaľ ide o príjmy matky, ako vyplýva z ňou predložených výplatných pások za mesiac
február 2024, ako aj z lustrácie v sociálnej poisťovni, tak je zrejmé, že jej príjem vo firme KUZA s. r. o.
je 63,50, vo firme MIZU Martin s. r. o. 515,73 € a vo firme FMK s. r. o. 116,58 €. Jej príjem dohromady

predstavuje sumu 695,81 €. Uviedla, že síce jediným spoločníkom vo firme KUZA s. r. o. je ona vo firme
MIZU Martin s. r. o. má 50 % podiel a firmu FMK s. r. o. vlastní jej manžel, ale ona v obidvoch firmách
je v podstate len „biely kôň“, o ničom nerozhoduje, o všetkom rozhoduje jej manžel. Všetky tri firmy
majú jednu účtovníčku, sídlia v nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve jej manžela a keďže boli manželia,
matka uviedla, že manželovi dôverovala a keď bolo treba, požičala mu občiansky preukaz a on v jej

mene pouzatváral zmluvy, urobil daňové priznania a podobne, tiež poprijímal zamestnancov a uzatvoril
pracovnú zmluvu aj s ňou, pričom ona túto zmluvu ani nepodpísala. Na druhej strane otec, ako okresný
súd zistil v lustrácii z katastra nehnuteľností, ako aj z vlastného vyjadrenia otca a z listiny o vyhlásení
o osobných a majetkových pomeroch, že otec vlastní rodinný dom s priľahlými pozemkami, ktorý je v
jeho výlučnom vlastníctve, polyfunkčný dom v E. spolu s priľahlými pozemkami a polovicu pozemkov v

katastrálnom území E., zapísané na LV č. XXXX. Tiež má 100 % podiel vo firme FMK Martin s. r. o. a
50 % podiel vo firme MIZU Martin s. r. o. Ak otec argumentoval, že výživné v sume 800,- € si nemôže
dovoliť, pretože jediným jeho príjmom je príjem z firmy KUZA s. r. o. 750,- € brutto a vo firme FMK s. r.
o. 187,50 € brutto, teda celkom necelých 1.000,- € brutto, tak okresný súd zdôraznil, že podľa vlastného
vyjadrenia otec mesačne vynakladá nevyhnutné náklady 2.380,65 €, preto s poukazom na § 63 ods.

1 ZoR okresný súd otca vyzval, aby preukázal svoje reálne príjmy, pretože z príjmov, ktoré deklaruje, a to
necelých 1.000,- € brutto nemôže predsa platiť trojnásobne vyššie náklady každý mesiac, ktoré náklady
podľa jeho vlastného vyjadrenia sú nákladmi nevyhnutnými. Otec predložil do spisu, aby preukázal, z
čoho financuje tieto nevyhnutné náklady kúpnu zmluvu, ktorou previedol nehnuteľnosť v jeho výlučnom
vlastníctve na spoločnosť Xaxa s. r. o. Martin za kúpnu cenu 600.000,- €, z ktorej kúpnej ceny mu bola

vyplatená suma 300.000,- € pri podpise zmluvy, čo preukázal aj potvrdením z L. J. a druhá polovica
300.000,- € do 1.4.2022. Je teda možné jednoznačne zhodnotiť, že otec vlastní niekoľko nehnuteľností,
je vlastníkom podielov v dvoch firmách a aj napriek jeho deklarovanému nízkemu príjmu utŕžil z predaja
nehnuteľností spoločnosti Xaxa s. r. o. sumu 600.000,- €. Okresný súd vzhľadom na uvedené dospel k
záveru, že životná úroveň matky sa ani len nepribližuje životnej úrovni otca.

11. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že zhodu životnej úrovne rodiča a dieťaťa
je potrebné hľadať predovšetkým v samotnom spôsobe života, využívaní kultúrnych, spoločenských a
športových možností. Vyživovacia povinnosť by sa mala určovať tak, aby životná úroveň dieťaťa zostala
v zásade zachovaná, teda aby zostalo zachované to, na čo je dieťa zvyknuté, napríklad dieťa môže byť

zvyknuté, čo je aj v danom prípade na nákladnejší spôsob života, pretože pomery rodičov, resp. otca
toto umožňujú, a preto je potrebné určiť tomuto zodpovedajúce výživné. Súd tiež pri určovaní výživného
zohľadňoval aj potreby dieťaťa, pretože podieľanie sa dieťaťa na životnej úrovni rodiča nie je jediným
kritériom. Súd bral do úvahy, že u maloletého, ako už bolo vyššie spomenuté, sú zvýšené náklady sozdravotným stavom, kde ochorenie diabetes, je ochorením vážnym, ktoré si vyžaduje oproti zdravým
deťom enormne zvýšené náklady. Tiež súd zobral do úvahy, že vyživovacia povinnosť nie je len plnením
peňažným, ale je uspokojovaním potrieb dieťaťa v súvislosti s bývaním, s kultúrou, so zdravím, so

športovým vyžitím.. Všetko toto osobnou starostlivosťou zabezpečuje matka. Aby všetky tieto potreby
dieťaťa mohli byť naplnené, je potom potrebné zohľadniť osobnú starostlivosť matky a finančné pomery
otca a určiť rozsah peňažného plnenia, ktorým bude otec, ktorý sa osobne o dieťa nestará podieľať
sa na výžive maloletého dieťaťa. Okresný súd konštatoval, že je v možnostiach a schopnostiach otca
platiť aj vyššie výživné také, ako požaduje matka, a to v sume 800,- € mesačne, a to vzhľadom na jeho

majetkové pomery, keď vlastní nehnuteľnosti, vlastní podiely vo firmách a utŕžil kúpnu cenu za predaj
nehnuteľnostívsume600.000,-€.Lenprevytvoreniesprávnehoobrazusúduvádza,žekebyotectakéto
výživné v sume 800,- € mesačne hradil odo dňa podania návrhu t. j. od 2.4.2024 až do dosiahnutia
plnoletostimaloletého,takzosumy600.000,-€byminullen16.800,-€,eštestálemuzostanekdispozícii
583.200,- €, z ktorých môže bez akýchkoľvek problémov pokrývať svoje nevyhnutné mesačné náklady,
ktoré deklaruje.

12. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že matka požadovala výživné odo dňa
podania návrhu t. j. od 2.4.2024. Otec sa bránil tým, že prispieval na výživu maloletého sumou raz 600,-
€ a raz 300,- €, teda platil v priemere 300,- € na mesiac. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že tieto finančné prostriedky boli poukázané na účet maloletého dieťaťa. Výživné sa však platí k rukám

matky, nie je možné nechať na rozhodovaní maloletého dieťa, akým spôsobom s výživným naloží. Ak
otec poukazoval výživné na účet svojho maloletého syna, ktorý účet mu aj sám zriadil a ku ktorému
maloletý disponuje aj bankomatovou kartou, tak toto okresný súd vnímal nie ako bežné výživné, ale ako
dar otca synovi nad rámec bežného výživného s tým, že výživné sa platí k rukám matky. Maloletý sa sám
rozhodol a potvrdil to aj otec prostredníctvom právnej zástupkyne na pojednávaní, že maloletý svojou

bankomatovou kartou z tohto účtu čerpal a kúpil si napr. play station. Tieto finančné sumy, ktoré otec
poukázal na synov účet a ktoré maloletý syn minul podľa vlastného uváženia, nie je možné považovať
za plnenie si vyživovacej povinnosti, ale je to suma, resp. dar, ktorou otec prispel svojmu synovi nad
rámec bežného výživného. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

13. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie otec, do výroku III., ktorým okresný súd
zaviazal otca k úhrade výživného na maloletého G., a to z dôvodu § 365 ods. 1 písm. f) Civilného
sporového poriadku, t. j. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku, t. j. z

dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Matka
maloletého dieťaťa v konaní žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala odôvodnené potreby a
náklady maloletého dieťaťa, ktoré by odôvodňovali určenie sumy mesačného výživného v zmysle
rozsudku. Konajúci súd pri rozhodovaní o výške výživného musí zobrať do úvahy v prvom rade
odôvodnené potreby oprávneného, teda maloletého dieťaťa. V tejto súvislosti konajúci súd musí

zohľadňovať veľké množstvo aspektov, ako vek maloletého dieťaťa, jeho zdravotný stav, ekonomické,
sociálne, kultúrne prostredie a zázemie, na základe ktorých stanoví mesačnú výšku výživného. Otec
maloletého dieťaťa v tejto súvislosti uvádza, že počas celého súdneho konania nerozporoval zdravotné
problémy jeho maloletého dieťaťa, avšak do času, kým rodičia žili v spoločnej domácnosti, výdavky
na lieky a vitamíny pre maloleté dieťa nedosahovali výšku, ktorú matka prezentovala vo svojich

vyjadreniach, ako aj na súdnych pojednávaniach. Samotná matka počas súdneho konania preukázala,
že nevie uviesť presnú výšku nákladov súvisiacich s obstaraním liekov a vitamínov pre maloleté dieťa,
nakoľko v návrhu zo dňa 02.04.2024 uviedla sumu vo výške 145,- Eur/mesačne, avšak na súdnom
pojednávaní zo dňa 06.06.2024 v konaní vo veci návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv
a povinností na čas do rozvodu manželstva vedenom Okresným súdom Martin, sp. zn. 17P/58/2024,

uviedla ďalšiu sumu, a to vo výške 417,- Eur/3 mesiace, t.j. 139,- Eur/mesiac. Otec má za to, že
matka si tieto výdavky na lieky a vitamíny „umelo“ navýšila, aby sa súdu pokúsila preukázať dôvodnosť
navrhovanej výšky výživného na maloleté dieťa v sume 800,- Eur/mesačne. Podľa otca ho okresný súd
zaviazal k neprimerane vysokému výživnému, pričom výdavky súvisiace s výživou maloletého dieťaťa
bude uhrádzať výlučne otec.

14. Otec maloletého dieťaťa v odvolaní uviedol, že matkou uvádzané výdavky, ktoré má v súvislosti s
výživou maloletého dieťaťa ani len nedosahujú výšku, ktorou bol otec zaviazaný k úhrade výživného
na maloleté dieťa, t.j. konajúci súd určil vyššie výživné, ako sú reálne odôvodnené potreby, ale ajako prezentované náklady matkou, ktoré má v súvislosti s výživou maloletého dieťaťa. Zároveň je
nevyhnutné uviesť, že obaja rodičia majú povinnosť sa podieľať na výžive ich maloletého dieťaťa
rovnakým spôsobom, čo v danom prípade nie je splnené, nakoľko otec bol zaviazaný k úhrade

všetkých nákladov na výživu maloletého dieťaťa, a tým pádom všetky náklady na jeho výživu by mal
znášať výlučne otec. Matkou navrhnutým mesačným výživným vo výške 800,- Eur si matka maloletého
dieťaťa chcela zabezpečiť aj úhradu svojich vlastných potrieb, ktoré žiadnym spôsobom nesúvisia
s výživným, ktoré má slúžiť na úhradu nevyhnutných a odôvodnených výdavkov súvisiacich s výživou
maloletého dieťaťa. Pri určovaní výšky výživného na maloleté dieťa musí konajúci súd zohľadňovať

jeho primeranosť, ako aj nevyhnutnosť. Otec má za to, že konajúci súd nezobral do úvahy tieto
dve zásady (t.j. primeranosť a nevyhnutnosť) a bez akéhokoľvek skúmania odôvodnených potrieb
oprávneného - maloletého dieťaťa zaviazal otca k neprimerane vysokému výživnému vzhľadom na
preukázané potreby maloletého dieťaťa. Výška mesačného výživného pre maloleté dieťa má vychádzať
z jeho skutočných odôvodnených potrieb. Zo strany súdu došlo len k osvojeniu si matkou uvádzaných
skutočnosti, ktoré matka neustále počas konania menila, a to bez akéhokoľvek logického odôvodnenia v

samotnom odôvodnení rozsudku. Otec prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že považuje
za primerané určenie výživného zo strany konajúceho súdu vo výške 300,- Eur/mesačne. Na uvedenom
otec naďalej trvá, výživné na maloleté dieťa vo výške 300,- Eur/mesačne považuje za primerané, a
to najmä s ohľadom na odôvodnené potreby maloletého dieťaťa, ako aj jeho zdravotný stav a ostatné
potreby, ako sú napr. ošatenie, mimoškolské, voľnočasové, kultúrne a športové aktivity, a.i. Potreby

maloletého dieťaťa v danom prípade je možné považovať za bežné, maloleté dieťa sa nevenuje
žiadnemu športu v registrovanom športovom klube, s ktorým by boli zvýšené mesačné výdavky. Počas
celého súdneho konania otec relevantným spôsobom preukázal, že z jeho strany dochádzalo k úhradám
na výživnom, a to na účet maloletého dieťaťa v sume vo výške 3x po 300,- Eur. Otec maloletého
dieťaťa žiadal Krajský súd v Žiline ako odvolací súd, aby zmenil rozsudok okresného súdu tak, že otca

zaviaže k úhrade výživného na maloleté dieťa vo výške 300,- Eur/mesačne počnúc dňom nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia.

15. K doručenému odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka v rozsiahlom vyjadrení. Okresný
súd prihliadal nielen na odôvodnené potreby maloletého, ale aj na výšku príjmu matky a príjmu,

resp. majetkové možnosti, ktoré otec má, nakoľko z dôkazov predložených súdu, bolo zrejmé, že
otec disponuje niekoľkými nehnuteľnosťami a vysokým obnosom finančných prostriedkov. Vlastníctvo
nehnuteľného majetku, ktorý otec nepotrebuje na uspokojovanie bytovej potreby, je určite skutočnosťou,
ktorá musí byť zohľadnená pri rozhodovaní o zmene výživného, pretože ovplyvňuje komplexné
majetkové pomery otca, ktoré sú rozhodné pre zvýšenie výživného. (rozhodnutie sp.zn. 11CoP 6/2018

Krajského súdu v Žiline). Matka samotná vykonáva starostlivosť o maloletého po výchovnej stránke, na
čom sa otec žiadnym spôsobom nepodieľa, matkin príjem je v porovnaní s otcovým neporovnateľný.
Matka má okrem výdavkov na maloletého výdavky aj na domácnosť, na bežné výdavky ako je
strava, oblečenie, drogéria, pohonné hmoty. Nad rámec toho je potrebné zabezpečovať výdavky aj na
maloletého, ktoré sú oproti jeho rovesníkom zvýšené, nakoľko maloletý trpí chorobou diabetes, kde

lieky predstavujú vysoké výdavky. Okrem iného aj strava, ktorú musí maloletý dodržiavať, je drahšia,
matka nakupuje výhradne v bio obchode, čo samotný otec uznal v rámci konania pred prvostupňovým
súdom, že potraviny z bio obchodu sú markantne drahšie. Maloletý syn rastie, chce žiť sociálny
život, navštevovať kultúrne podujatia, matka však na všetky tieto výdavky nemá dostatok finančných
prostriedkov. Okresný súd poukázal vo svojom rozhodnutí na to, že maloleté dieťa má právo podieľať

sa na životnej úrovni obidvoch rodičov. Maloletý bol zvyknutý na určitý životný štandard, pred tým, ako
sa matka s maloletým odsťahovala od otca. Životné úrovne rodičov, sú neporovnateľné a enormne
rozdielne. Citovala z rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 24CoP/18/2017. Otec v odvolaní
uvádza, že matka sústavne menila výšku výdavkov na maloletého. Uvedené matka rozporuje, nakoľko
zo zápisnice z pojednávania nič také nevyplýva. Matka uviedla, že vitamíny, ktoré sú odporúčané G.

lekárom, sú vo výške 417 €/3 mesiace. Okrem iného uviedla, že pre zdravotný stav maloletého je
prospešné, aby chodil každoročne na dovolenku do Čiernej hory, čo stojí cca 2000 €. Matka odôvodnila
výšku výdavkov na zdravotné pomôcky a lieky na maloletého, nakoľko sama uviedla, že niekedy je
spotreba ihiel a testovacích prúžkov vyššia a niekedy zas nižšia, všetko sa odvíja od zdravotného stavu
maloletého, o čom však otec nemá vedomosť, nakoľko sa o maloletého žiadnym spôsobom nezaujímal.

V prepočte sú teda len náklady na lieky vo výške cca 250 €/mesačne, ak je zdravotný stav maloletého
zhoršený, a teda vitamíny vo výške 139 €/mesiac, ihly vo výške 49 €/mesiac, testovacie prúžky 60 €/
mesiac. Otec o cene vitamínov vie, nakoľko ich on sám užíva. Matkin príjem je vo výške 750 € / mesiac,
a teda len 1/3 príjmu matky je mesačne spotrebovaná na lieky na maloletého syna. Otec nemá rešpektani k súdu, a tak, ako sa správal dominantne a manipulatívne vo vzťahu k synovi a manželke, nemá ani
žiadny rešpekt pred súdom, pretože si stále myslí, že môže urobiť čokoľvek, lebo mu nikto nič nedokáže.

16. K doručenému vyjadreniu matky sa písomne vyjadril otec, ktorý zotrval na svojom odvolaní. Matkou
uvádzané náklady súvisiace s výživou mal. dieťaťa ani len nedosahujú výšku, ktorou bol otec zaviazaný
k úhrade výživného na mal. dieťa, nakoľko konajúci súd v zmysle napadnutého rozsudku určil vyššie
výživné ako sú skutočné odôvodnené potreby mal. dieťaťa, ako aj prezentované náklady matkou. V
zmysle platnej právnej úpravy sa majú obaja rodičia podieľať na výžive ich maloletého dieťaťa rovnakým

spôsobom, pričom v tomto prípade to nie je splnené, a to z dôvodu, že otec mal. dieťaťa bol zo strany
konajúceho súdu zaviazaný k úhrade všetkých nákladov súvisiacich s výživou ich mal. dieťaťa, t. j.
všetky náklady na výživu mal. G. by mal znášať výlučne otec. V predmetnom vyjadrení matka uviedla,
že celkové náklady súvisiace so zdravotným stavom mal. dieťaťa (ako lieky - ak je zdravotný stav
mal. dieťaťa zhoršený, vitamíny, ihly, testovacie prúžky) sú vo výške 498,- Eur/mesačne. Aj na tomto
mieste je nevyhnutné uviesť, že otec bol zaviazaný výživným až vo výške 800,- Eur/mesačne, čo

nezohľadňuje ani zásadu primeranosti ani nevyhnutnosti. Otec mal. dieťaťa uvádza, že pobyt v Čiernej
Hore žiadnym spôsobom nesúvisí s ochorením mal. dieťaťa – diabetes, pričom rodičia spolu s mal.
G. chodili každoročne do Čiernej Hory výlučne za účelom dovolenky. Zároveň otec uvádza, že mal.
dieťa nemalo a ani nemá žiadnym lekárom odporúčaný pobyt v prímorskej krajine vzhľadom na jeho
ochorenie. K ukončeniu pracovného pomeru s matkou mal. dieťaťa došlo zo zákonných dôvodov, pričom

otec popiera, že k ukončeniu pracovného pomeru s matkou došlo z dôvodu rozvodu ich manželstva.
V súvislosti s matkou uvádzanými skutočnosťami týkajúcimi sa využívania motorového vozidla, ktoré
je vo vlastníctve spoločnosti FMK Martin, s.r.o. otec uvádza, že jeho syn B. B. využíva predmetné
motorové vozidlo z dôvodu plnenia si pracovných povinností, nakoľko je v uvedenej spoločnosti v
pracovnoprávnom pomere. Otec na základe uvedeného nerozumie spojitosti uvádzaných skutočností a

považuje ich za irelevantné vzhľadom k predmetnej veci.

17. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - účastníkom
- otcom (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému

zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania
(§ 66 Civilného mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku),
bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a
contrario) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie v napadnutých výrokoch (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

18. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie odvolania otca, a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci,
ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne

vyložil, a preto sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd
konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty odvolateľa nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto mu nemôže dať za pravdu.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

19. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti
predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/
ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v
konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého

súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.20. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade
nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom, ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, napriek
námietkam otca, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil

rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať
na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby
vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa
uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku. Súd má povinnosť dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.

V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním
riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne
a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané otcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho
súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

21. Posúdením otcom produkovaných odvolacích námietok vo svetle skutočností z obsahu spisového
materiálu plynúcich, tieto odvolací súd nevyhodnotil ako opodstatnené k odlišnému rozhodnutiu ako
okresný súd.

22. Odvolací súd predovšetkým pripomína, že Zákon o rodine (§ 62 ods. 2 a § 75 ods. 1, § 78 ods.

1 veta prvá) zakotvuje povinnosť rodičov prispievať na výživu detí podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom pri
určení rozsahu ich vyživovacej povinnosti súd prihliada k odôvodneným potrebám oprávneného, ako
aj k schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom povinného a pri hodnotení týchto schopností,
možností a majetkových pomerov povinného teda skúma komplexne jeho majetkové pomery, ako i to či

sa povinný bez dôležitého dôvodu nevzdal východnejšieho zamestnania, zárobku, alebo majetkového
prospechu, prípadne, či nevzal na seba neprimerané majetkové riziká.

23. Povinnosť vyživovať dieťa patrí medzi základné povinnosti rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej
povinnosti sa vychádza zo schopností, možností a majetkových pomerov každého rodiča a prihliada

sa aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými
výdavkami rodiča a súd neberie do úvahy pri skúmaní možností a schopností, ako aj majetkových
pomerov povinného rodiča výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

24. Odvolateľ teda v podstate vytýkal rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil

s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a jeho právnym hodnotením. V rámci celého
prvoinštančného konania mal otec vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie tvrdení a dôkazov
v prospech jeho tvrdení. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k i iným záverom ako
otec, nie je možné interpretovať ako porušenie práva otca na spravodlivý súdny proces.

25. Podľa jedného zo základných princípov mimosporového procesu vyjadreného v čl. 4 CMP, ktoré
tak okresný súd, ako i odvolací súd aplikujú pri svojom rozhodovaní, ak je účastníkom konania
maloleté dieťa, koná súd v jeho „najlepšom záujme“. Inými slovami, objektívnym explicitne stanoveným
zákonným kritériom pre rozhodnutie vo veci maloletého je „záujem maloletého dieťaťa“, čo korešponduje
s podstatou a účelom základného práva maloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť a

tomuto právu zodpovedajúcemu základnému právu obidvoch rodičov na starostlivosť a výchovu o svoje
dieťa. Obsah týchto práv je homogenizovaný nielen v práve, ale súčasne aj v povinnosti na sústavnú
starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj dieťaťa v zmysle § 28 ods. 1 písm. a) zákona
o rodine. Pokiaľ teda ide o záujem maloletého dieťaťa, súd musí tento vyhodnocovať a zdôvodniť nielen
mechanicky a formálne, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu (porov. I. ÚS 378/2019). Tak

okresný súd ani odvolací súd neposudzovali pomery rodičov len mechanicky a ani formálne, z ktorých
dôvodov nemohli zostať prehliadnutými závery okresného súdu, ktoré odvolací súd považoval za vecne
správne a v zmysle ktorých teda otcom uvádzaný príjem celkom necelých 1.000,- € brutto v komparácií
vlastného vyjadrenia otca, že mesačne vynakladá nevyhnutné náklady 2.380,65 €, nemohlo byť branéako rozhodujúce, pretože z príjmov, ktoré deklaruje, a to necelých 1.000,- € brutto, nemôže predsa platiť
trojnásobne vyššie náklady každý mesiac, ktoré náklady podľa jeho vlastného vyjadrenia sú nákladmi
nevyhnutnými. Otec predložil do spisu, aby preukázal, z čoho financuje tieto nevyhnutné náklady kúpnu

zmluvu, ktorou previedol nehnuteľnosť v jeho výlučnom vlastníctve na spoločnosť Xaxa s. r. o. Martin za
kúpnu cenu 600.000,- €, z ktorej kúpnej ceny mu bola vyplatená suma 300.000,- € pri podpise zmluvy, čo
preukázal aj potvrdením z L. J. a druhá polovica 300.000,- € do 1.4.2022. Je teda možné jednoznačne
podľa výsledkov dokazovania okresného súdu konštatovať, že otec vlastní niekoľko nehnuteľností, je
vlastníkom podielov v dvoch firmách a aj napriek jeho deklarovanému nízkemu príjmu utŕžil z predaja

nehnuteľností spoločnosti Xaxa s. r. o. sumu 600.000,- €. Je zrejmé, že životná úroveň matky sa
ani len nepribližuje životnej úrovni otca, za ktorej situácie zhodu životnej úrovne rodiča a dieťaťa je
potrebné hľadať predovšetkým v samotnom spôsobe života, využívaní kultúrnych, spoločenských a
športových možností. Vyživovacia povinnosť sa musí určovať tak, aby životná úroveň dieťaťa zostala v
zásade zachovaná, teda, aby zostalo zachované to, na čo je dieťa zvyknuté, napríklad dieťa môže byť
zvyknuté, čo je aj v danom prípade, na nákladnejší spôsob života, pretože pomery rodičov, resp. otca

toto umožňujú, a preto je potrebné určiť tomuto zodpovedajúce výživné. Ak okresný súd tiež pri určovaní
výživného zohľadňoval aj potreby dieťaťa, pretože podieľanie sa dieťaťa na životnej úrovni rodiča nie
je jediným kritériom a bral do úvahy, že u maloletého, ako už bolo vyššie spomenuté, sú zvýšené
náklady so zdravotným stavom, pričom ochorenie diabetes, je ochorením vážnym, ktoré si vyžaduje
oproti zdravým deťom enormne zvýšené náklady, pričom otec v odvolacom konaní vo svojom vyjadrení

uviedol sumu 498,- € za lieky, vitamíny, ihly, ihly, testovacie prúžky - výdavky vyčíslené matkou v tomto
konaní a zobral do úvahy, že vyživovacia povinnosť nie je len plnením peňažným, ale je uspokojovaním
potrieb dieťaťa v súvislosti s bývaním, s kultúrou, so zdravím, so športovým vyžitím, tak odvolací mal
zato, že takýto postup okresného súdu bol vecne správny, čomu zodpovedá i výška určeného výživného,
v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného

súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.

26.Natomtomiestevovzťahukodvolacímnámietkamotcavovzťahukokresnýmsúdomvyhodnoteným
pomerom matky a k tvrdeniu otca, že „výdavky súvisiace s výživou maloletého dieťaťa bude uhrádzať
výlučne otec. Otec namietal, že obaja rodičia majú povinnosť sa podieľať na výžive ich maloletého

dieťaťa rovnakým spôsobom, čo v danom prípade nie je splnené, nakoľko otec bol zaviazaný k úhrade
všetkých nákladov na výživu maloletého dieťaťa, a tým pádom všetky náklady na jeho výživu by mal
znášať výlučne otec“, odvolací súd pripomína, že vyživovacia povinnosť rodiča k maloletému dieťaťu
sa plní predovšetkým finančným plnením (výživným), vecným plnením a aj osobnou starostlivosťou.
Osobná starostlivosť o maloleté dieťa tvorí materiálne hodnoty, zodpovedajúce príspevku druhého

rodiča, ktorý ich poskytuje v peniazoch, a uspokojovanie potrieb dieťaťa touto formou vyvažuje platby
druhého rodiča.

27. V odvolaní sa otec bránil tým, že prispieval na výživu maloletého sumou raz 600,- € a raz 300,- €,
teda platil v priemere 300,- € na mesiac. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou odvolací súd

konštatuje, že nenašli v nej premietnutie závery okresného súdu, v zmysle ktorých bolo preukázané,
že tieto finančné prostriedky boli poukázané na účet maloletého dieťaťa. Výživné sa však platí k rukám
matky, nie je možné nechať na rozhodovaní maloleté dieťa, akým spôsobom s výživným naloží. Pokiaľ
bolo poukazované výživné na účet maloletého syna, ktorý účet mu aj otec zriadil a ku ktorému maloletý
disponuje aj bankomatovou kartou, tak toto nielen okresný súd, ale i odvolací súd, vnímajú nie ako bežné

výživné, ale ako dar otca synovi nad rámec bežného výživného s tým, že ako už súd uviedol, výživné sa
platí k rukám matky. Maloletý sa sám rozhodol a potvrdil to aj otec prostredníctvom právnej zástupkyne
na pojednávaní, že maloletý svojou bankomatovou kartou z tohto účtu čerpal a kúpil si napr. play station.
Bolo podľa odvolacieho súdu okresným súdom potom správne vyhodnotené, že tieto finančné sumy,
ktoré otec poukázal na synov účet a ktoré maloletý syn minul podľa vlastného uváženia, nie je možné

považovať za plnenie si vyživovacej povinnosti, ale sú to sumy resp. dar, ktorými otec prispel svojmu
synovi nad rámec bežného výživného. Odvolací súd argumentáciu otca ani v tejto rovine nemohol
vyhodnotiť ako takú, ktorá by mal vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu konštatovanú
v napadnutom rozsudku.

28. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí daťodpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie
o výške výživného na mal. dieťa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

29. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací
súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho
rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol
vlastnú argumentáciu.

30. Vychádzajúc z prezentovaných úvah sa odvolací súd stotožnil s určujúcim záverom súdu prvej

inštancie, ktorý uviedol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia. Vzhľadom na skutkové okolnosti
okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu v dostatočnom rámci zohľadnil i skutočnosti, špecifiká
v prejednávanej veci, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne
správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP, v podrobnostiach odkazuje na dostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Súdom prvej inštancie zvolenej argumentácii podľa názoru

odvolacieho súdu nemožno nič z hľadiska jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle naplnenia zmyslu
a účelu ochrany záujmov dieťaťa ako osobitne zákonom chráneného subjektu, vytknúť.

31. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

32. Odvolací súd zároveň potvrdil i závislý výrok o trovách konania, pričom východiskom je, že
v mimosporových konaniach upravených CMP platí vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení §
52 CMP, § 55 CMP zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená,
že každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady

aj výnimku v zmysle § 55 umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na
okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov
konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady
trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Zároveň je však potrebné
zdôrazniť, že pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. S poukazom

na tieto uvedené teoretické východiská súd prvej inštancie rozhodol správne o nároku na náhradu trov
konania v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže
nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ktoré závery v konkrétnostiach odvolateľ ani
nespochybnil a existenciu takýchto okolností ani vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania neuvádzal.

33.Totorozhodnutieodvolaciehosúduboloprijatéhlasovanímvsenátepomeromhlasov3(za):0(proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 CSP ).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania (§ 430 CSP).