Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. júl 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8224010068
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8224010068.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 03.
júla 2024, v trestnej veci obž. A. B. pre zločin ublíženie na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k
§ 155 ods. 1 Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp.
zn. 12T/7/2024 zo dňa 03. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 12T/7/2024 zo dňa 03. mája 2024 bol obžalovaný A. B.
uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženie na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona
s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 09.09.2023 v čase o 20.57 hod. v prevádzke pohostinstva C. v D. na ulici E. č. XX, po
predchádzajúcom požití alkoholu a po vzájomnej hádke s čašníkom F. G., za prítomnosti minimálne
ďalších troch ľudí, vošiel dnu do pohostinstva a s kuchynským nožom s plastovou hnedou rúčkou o
celkovej dĺžke 27,5 cm, čepeľ o dĺžke 14,5 cm, hrúbka 2,5 cm, rukoväť 13 cm, držiacim v pravej ruke išiel
rovno za F. G., ktorý stál pri barovom pulte chrbtom k nemu, zdvihol nôž nad hlavu a zahnal sa ním na F.

G. s úmyslom ho bodnúť do vrchnej časti tela a to hlavy, krku, hrude alebo chrbta a s ohľadom na dĺžku
čepele noža a miesto útoku tak konal v úmysle zasiahnuť dôležité orgány poškodeného F. G., pričom
tam prítomný E. D. spoločne s H. I. predmetný útok včas odvrátili a do príchodu polície ho spacifikovali,
čím poškodenému F. G. nebolo spôsobené žiadne zranenie.

Za to mu bol uložený podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona s prihliadnutím na § 37 písm. h/, m/, § 38 ods.

5 Tr. zákona a za použitia § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem)
rokov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona okresný súd obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia
slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona bol obžalovanému uložený aj trest prepadnutia veci - kuchynský
nôž s plastovou hnedou rúčkou o celkovej dĺžke 27,5cm, dĺžkou čepele 14,5 cm a rukoväte 13 cm o
hrúbke 2,5cm, zaistenej obžalovanému dňa 09.09.2023.

Podľa § 60 ods. 5 Tr. zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stala Slovenská republika.

Podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zákona prvostupňový súd uložil obžalovanému ochranné protialkoholické
liečenie ústavnou formou.Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný, ktoré bližšie písomne
odôvodnil prostredníctvom ustanoveného obhajcu. Obžalovaný má za to, že vzhľadom na vykonané

dokazovanie vystali skutočnosti vyvolávajúce pochybnosti o vine obžalovaného alebo ktoré by mohli
ovplyvniť súd pri rozhodovaní o výmere pri prípadnom uložení trestu. Obžalovaný sa ku skutku
kladenému mu za vinu priznal a svoje konanie oľutoval a tento jeho postoj k trestnej činnosti mal súd
zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť a náležíte sa s ňou vysporiadať pri ukladaní trestu.
Obhajoba je toho názoru, že nebola preukázaná miera akou vplývalo poranenie hlavy, o ktorom svedčil

poškodený G. a rovnako aj jeho manželka G., na ovládacie a rozpoznávacie schopnosti obžalovaného.
Do pozornosti súdu dáva vyjadrenie znalca- Štatutárneho zástupcu Znaleckej organizácie E., ktorý
jednoznačne vyslovil svoj názor, že poranenie hlavy má negatívny vplyv na znášanie alkoholu
organizmom človeka. Súčasne poukazuje na výsledky znaleckého dokazovania vyššie uvedenej
spoločnosti, ktorá skúmala duševný stav obžalovaného a uviedla, že rozpoznávacie a ovládacie
schopnosti obžalovaného boli v čase spáchania skutku znížené a to podstatne. Rovnako v znaleckom

posudku je uvedené, že alkohol mal zásadný podiel na spáchaní skutku. Obhajoba poukazuje aj na
skutočnosť, že obžalovaný v čase spáchania skutku mohol mať v krvi cca 2,2 - 2,3 %o, pričom
hranica ktorou sa začína ťažká opilosť je 2,5 promile. Takto určené hodnoty alkoholu v krvi v spojitosti
s úrazom hlavy a jeho dôsledkami mohli mať nemalý vplyv na rozpoznávacie a ovládacie schopnosti
obžalovaného a dokonca podľa názoru obhajoby ich mohli aj úplne vylúčiť. Obžalovaný navrhoval v

konaní pred súdom vypočuť jeho manželku alebo B. C., ktorí by mohli o intenzite jeho zranení svedčiť,
respektíve by mohli potvrdiť, že obžalovaný sa zdržiaval v pohostinstve C. už aj v poobedných hodinách.
Rovnako obžalovaný považuje za chybu konania, že nebolo preukázané ako utrpel zranenia, ktoré
podľa svedka G. a G. mal a kto mu ich spôsobil. Nie je ani jednoznačne preukázané, že obžalovaný
mal skutočne úmysel poškodenému ublížiť. Obžalovaný tvrdí, že jeho úmyslom bolo mať nôž len na

prípadnú nevyhnutnú sebaobranu alebo na zastrašenie poškodeného. A. I., lokalizoval poškodeného v
značnej vzdialenosti od obžalovaného pri jeho pokuse, čo je potvrdzované aj kamerovým záznamom.
Podľa názoru obžalovaného nie je možné považovať vzdialenosť, v ktorej sa obžalovaný nachádzal od
poškodeného, za takú nízku aby mohlo byť jednoznačne určené, že obžalovaný chcel poškodenému
skutočne ublížiť na zdraví. Dáva do pozornosti odvolacieho súdu aj rozsudok R 16/1964. Správne

závery o tom, aké nebezpečenstvo pre napadnutého z útoku hrozilo, môže súd urobiť len na podklade
lekárskeho zistenia alebo posudku. Takéto lekárske zistenie alebo posudok v konaní absentovalo a preto
obžalovaný žiada odvolací súd, aby sa s tou skutočnosťou vysporiadal. S ohľadom na uvedené a s
dôrazom na zásadu in dubio pro reo obhajoba žiada Krajský súd Prešov, aby obžalovaného spod
obžaloby oslobodil.

Pre prípad, ak sa Krajský súd Prešov nestotožní s ich právnym názorom v otázke viny, žiada odvolací
súd, aby obžalovanému trest mimoriadne znížil za využitia § 39 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, nakoľko
obžalovaný má za to, že závažnosť pokusu trestných činov kladených obžalovanému za vinu s
ohľadom na použitie zákonom predvídanej trestnej sadzby je pre obžalovaného neprimerane prísne

a na ochranu spoločnosti by postačoval aj trest nižšieho trvania. Opätovne dáva do pozornosti súdu
výsledky znaleckého dokazovania Znaleckej organizácie E., ktorá uvádza, že obžalovaný je závislý od
alkoholu a je ochotný sa ambulantne z tejto závislosti liečiť. Rovnako poukazuje na ďalšiu skutočnosť
odôvodňujúcu prípustnosť mimoriadneho zníženia trestu a to rodinnú situáciu obžalovaného, ktorý je
otcom dvoch maloletých detí, z ktorých jedno je podľa informácií získaných od obžalovaného zdravotne

znevýhodnené. Obžalovaný má prirodzenú potrebu, ktorá je v ich rodinnej situácií aj nevyhnutnosťou
starať sa o tieto svoje deti a pomôcť im pri každodenných potrebách. V tejto súvislosti poukazuje na
R 3/1970 ,,Mimoriadne pomery páchateľa, ktoré odôvodňujú mimoriadne zníženie trestu pod dolnú
hranicu trestnej sadzby, môžu spočívať aj v tom, že sa páchateľ stará o osoby, ktoré sú na jeho
výživu alebo výchovu odkázané. Tr. zákon nevyžaduje, aby v takýchto prípadoch išlo o povinnosť

vyplývajúcu zo zákona. Môže ísť aj o povinnosť, ktorá vyplýva aj zo zásad spoločnosti. Obžalovaný
má za to, že uložený trest nie je v súlade so zásadou humanity a súd mal postupovať v súlade s už
judikovaným rozhodnutím R 13/2013 a trest mu mimoriadne znížil pod základnú hranicu trestnej sadzby
a nie trestnú sadzbu zvyšovať z dôvodu jeho recidívy. Žiada súd, aby vzal do úvahy ako poľahčujúcu
okolnosť aj priznanie obžalovaného na hlavnom pojednávaní vykonané dňa 03.05.2024 a to ešte pred

vykonaným výsluchom zástupcu znaleckej organizácie E. a prečítaním výsluchu pani G.. Vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby Krajský súd Prešov po výsluchu obžalovaného zrušil rozsudok
Okresného súdu Bardejov pracovisko Svidník spis. zn. 12T/7/2024 zo dňa 03.05.2024 a obžalovanéhospodobžaloby oslobodil, alebo pre prípad, že by sa súd s ich právnym názorom v otázke viny nestotožnil,
žiada súd, aby po zohľadnení vyššie uvedených skutočností obžalovanému mimoriadne znížil trest.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku
a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vykonané dokazovanie týkajúce skutku, ktorý bol posúdený
ako zločin ublíženie na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 Tr. zákona a prečin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. a/ Tr.
zákona. Vo vzťahu k tomuto skutku boli vykonané dôkazy v celom rozsahu potrebnom na zistenie a
ustálenie skutkového stavu veci a to zákonným spôsobom. Z takto procesne zabezpečených dôkazov

následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti, pričom tieto majú oporu vo výsledkoch dokazovania.
Tietoskutkovéokolnosti,považujeodvolacísúdzasprávne,snimisastotožnilakeďžeprvostupňovýsúd
vodôvodnenísvojhorozhodnutiapodrobnerozviedoljednotlivédôkazy,zktorýchpriustálenískutkového
stavu vychádzal, krajský súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa, z dôvodu neopakovania tých
istých okolností a skutočností, v celom rozsahu odkazuje.

Odvolací súd konštatuje, že prípravné konanie bolo vykonané procesným spôsobom a dôkazy boli
zaobstarané v dostatočnom rozsahu odôvodňujúcim podanie obžaloby. Súd prvého stupňa sa s týmito
dôkazmi vysporiadal v celom rozsahu a to aj s prihliadnutím na návrhy a námietky procesných strán.

Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak
priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný
záver, že obžalovaný A. B. spáchal skutok, ktorý mu bol obžalobou kladený za vinu. Úplnosť vykonaných
dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj
nadriadeného súdu, ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich

z § 2 ods. 12 Tr. poriadku a na vytvorenie záverov o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahu
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom
logického myslenia. Odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti tiež uviesť, že vo vzťahu ku
skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom
konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym zásadným

procesným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, najmä pokiaľ ide o
zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom tam popísaným a že ho spáchal obžalovaný.

V súlade s vyššie uvedeným preto aj podľa názoru krajského súdu výrok o vine obžalovaného, ktorý
si v prípravnom konaní na spáchanie skutku v dôsledku požitia alkoholu nespomínal, v konaní pred

súdom najprv jeho spáchanie popieral a až neskôr uviedol, že sa cíti byť vinným zo skutku a ľutuje
ho, je možné ustáliť predovšetkým na základe výpovedí svedkov – poškodeného F. G., B. G., E. D. a
H. I. ale aj kamerovým záznamom, ktorý zaznamenal samotný priebeh skutku a pričom tieto dôkazy
sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku a bolo by preto nadbytočné ich znovu
na tomto mieste znovu opakovať a preto krajský súd na nich v celom rozsahu odkazuje. V súlade

so skutočnosťami tam uvedenými a vyplývajúcimi z týchto dôkazov potom krajský súd len v krátkosti
sumarizuje, že obžalovaný po konflikte s poškodeným na terase baru, ktorý fyzicky začal obžalovaný
sotením do poškodeného, vošiel do baru s nožom v ruke, zodvihol ho nad hlavu a pri pohybe smerom
k poškodenému sa týmto nožom zahnal, až kým ho neodzbrojili a nespacifikovali prítomní zákazníci
E. D. a H. I.. O tom, že obžalovaný mal v čase skutku pri sebe nôž, svedčí aj výpoveď samotného

obžalovaného, ale aj zápisnica o prevzatí zaistenej veci. Žiaden z uvedených svedkov nepotvrdil, že by
pred samotným útokom obžalovaného na poškodeného došlo k fyzickému útoku zo strany poškodeného
na obžalovaného, prípadne aj za asistencie svedkov I. a D., ako tvrdil obžalovaný, čo malo viesť k jeho
odchodu domov pre nôž a návratu do pohostinstva s nožom. Súd prvého stupňa správne ustálil, že
obžalovaný použil nôž s čepeľou dlhou 14,5 cm a útok viedol voči poškodenému G. smerom sponad

hlavy dole, a teda buď na hlavu, krk alebo v závislosti od otočenia poškodeného na jeho hruď alebo
chrbát, teda miesta, kde má poškodený životne dôležité orgány (v hlave napr. mozog, oči, kĺby a cievy,
v hrudnom koši napr. srdce, pľúca, veľké cievy a nervy, miechu, na krku napr. dýchacie cesty, miechu,
veľké krčné cievy a nervy). Pri takomto použití tak dlhého noža obžalovaný musel vedieť, že dôležitéorgány zasiahnuť môže a keďže on sám si na to aj vybral nôž, evidentne to aj urobiť chcel. Okrem toho už
v minulosti bol za útok nožnom na krk iného právoplatne odsúdený pri rovnakej právnej kvalifikácii. Preto
okresný súd správne v tomto smere aj upravil skutkovú vetu, keď tieto okolnosti do skutkovej vety doplnil.

Súhrn týchto priamych a nepriamych dôkazov preukazuje vinu obžalovaného a tvorí nám logickú a ničím
nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje
všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného.

Správne preto prvostupňový súd konanie obžalovaného A. B. po právnej stránke posúdil, ak toto
kvalifikoval ako zločin ublíženie na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods.
1 Tr. zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona. Obžalovaný
sa dopustil konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu ublíženie na zdraví a
ktorého sa dopustil v úmysle inému spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví - zdvihol nôž nad hlavu a zahnal sa
ním na F. G. s úmyslom ho bodnúť do vrchnej časti tela a to hlavy, krku, hrude alebo chrbta a s ohľadom

na dĺžku čepele noža a miesto útoku tak konal v úmysle zasiahnuť dôležité orgány poškodeného F. G.,
avšak k dokonaniu trestného činu nedošlo v dôsledku bezprostredného zásahu hostí – I. a D. a súčasne
sa dopustil verejne a na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného - poškodeného a
čin spáchal závažnejším spôsobom konania - so zbraňou, čím takto naplnil po objektívnej a subjektívnej
stránke skutkovú podstatu uvedených trestných činov.

Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi
okolnosťami, pričom nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť a ani vyhlásenie obžalovaného o priznaní
a oľutovaní vykonané na poslednom termíne hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa nehodnotil v
kontexte postoja obžalovaného prezentovaného v priebehu celého trestného konania ako úprimné

oľutovanie skutku, ale ako vyjadrenie uskutočnené pod ťarchou vykonaných dôkazov s čím sa stotožnil
aj odvolací súd. Prvostupňový súd ustálil u obžalovaného 2 priťažujúce okolnosti a to, že spáchal viac
trestných činov (podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona), keď sa v jednočinnom súbehu dopustil aj zločinu
ublíženie na zdraví v štádiu pokusu ale aj prečinu výtržníctva a taktiež priťažujúcu okolnosť podľa § 37
písm. m/ Tr. zákona, t.j. že obžalovaný už bol v minulosti odsúdený a to opakovane. Zároveň správne

okresný súd vyhodnotil, že obžalovaný sa opätovne dopustil zločinu, keďže aj 11.07.2007 sa dopustil
okrem iného aj obdobného zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zákona v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona a to dokonca obdobným spôsobom (nožom najmenej raz pichol iného
poškodeného do krku), za čo už bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.
4T/93/07 zo dňa 30.11.2007. Preto sa dolná hranica trestnej sadzby (4 roky) zvyšovala podľa § 38 ods.

5 Tr. zákona v spojení s § 38 ods. 8 Tr. zákona z rozdielu medzi hornou hranicou (10 rokov) a dolnou
hranicou (4 roky), t.j. o 3 roky (1/2) zo 6 rokov. Súd prvého stupňa tak obžalovanému ukladal úhrnný
trest pri trestnej sadzbe 7 až 10 rokov odňatia slobody. S uvedeným záverom prvostupňového súdu sa
v celom rozsahu stotožnil aj nadriadený súd.
Dokazovaním boli zistené skutočnosti k osobe obžalovaného, ktorý podľa odpisu z registra trestov má

7 záznamov ( okrem už spomínaného zločinu ublíženia na zdraví aj za trestný čin lúpeže, krádeže
a pod.). Obžalovaný sa pritom dopustil aj viacerých (14) priestupkov, z čoho boli tri proti občianskemu
spolunažívaniu.

Súčasne možno konštatovať, že okresný súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie

trestov dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany
spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane
obžalovaného, jeho rodinné a osobné pomery.

Krajský súd sa preto stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu ohľadne výšky trestu a spôsobu jeho

výkonu, pričom má za to, že uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov,
teda na samej dolnej hranici zákonom zvýšenej trestnej sadzby, zodpovedá zásadám pre ukladanie
trestov, ako z pohľadu individuálnej, tak aj z pohľadu generálnej prevencie. Prihliadal pritom i na
spôsob spáchania činu a jeho možný následok, na hodnotenie osoby obžalovaného, jeho pomery a
možnosti nápravy, z čoho vyvodil záver, že boli splnené zákonné podmienky pre uloženie takéhoto

trestu. Účelom trestu v tomto prípade má byť z pohľadu obžalovaného uvedomenie si následkov svojho
konania a z pohľadu konajúcich súdov preventívne pôsobenie trestu na obžalovaného, ktorý by sa
mal z tohto svojho konania poučiť a v budúcnosti sa podobného konania vyvarovať. Dostatočnosť
ochrany spoločnosti je potrebné skúmať vždy s ohľadom na individuálne skutkové okolnosti konkrétnejtrestnej veci v úzkej súvislosti s vlastnosťami a osobnosťou páchateľa. Úsudok o možnosti nápravy
páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného
trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby

páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach.
Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia
jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej
mikroštruktúry.Zhľadiskaposúdeniamožnostinápravypáchateľamáveľkývýznamcelkovýspôsobjeho
života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt

23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd
uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov
trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Odvolací súd pritom dospel
k záveru, že ani doteraz vykonané nepodmienečné tresty odňatia slobody nemali na obžalovaného
dostatočný prevýchovný účinok, že v budúcnosti sa bude snažiť vyvarovať akejkoľvek ďalšej trestnej
činnosti a žiť riadnym životom.

Zákonu zodpovedajúce je aj rozhodnutie prvostupňového súdu o spôsobe výkonu uloženého trestu.
Vychádzajúc z vyššie uvedené je teda rozhodnutie okresného súdu o tom, že výkon uloženého trestu
odňatia slobody obžalovaný vykoná v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia zákonné.
Odvolací súd konštatuje, že boli splnené zákonné podmienky na výkon takéhoto trestu, vzhľadom na

to, že obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu
odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin (ostatný trest odňatia slobody pritom
vykonal dňa 13.03.2023 za trestný čin krádeže).

Správne a zákone okresný súd uložil obžalovanému aj trest prepadnutia veci a to kuchynského noža,

ktorý bol použitý na spáchanie trestného činu a ktorý podľa výpovede obžalovaného patrí jemu.

Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že obžalovaný spáchal predmetné trestné činy po
predchádzajúcom požití alkoholu a pod jeho vplyvom, čo vyplýva z výsledkov dychových skúšok ale
aj z výpovede samotného obžalovaného. Vyšetrením duševného stavu obžalovaného bolo zistené, že

obžalovaný je závislý na alkohole a znalecká organizácia vyšetrujúca jeho duševný stav odporučila
uloženie ochranného protialkoholického liečenia obžalovanému ústavnou formou, s čím obžalovaný
aj v čase vyšetrenia súhlasil. Preto súd prvého stupňa podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zákona uložil
obžalovanému okrem trestu aj ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. V danom prípade
je potrebné, aby obžalovaný toto liečenie absolvoval, pretože sa jedná o človeka, ktorý si možno

neuvedomuje dôsledky užívania alkoholu pre jeho ďalší život. Ochranné liečenie je pritom jedným z
druhov ochranných opatrení, ktoré patria medzi prostriedky slúžiace na dosiahnutie účelu Trestného
zákona. Jeho účelom je - rovnako ako pri treste - zaistiť ochranu spoločnosti, ale špecifickým spôsobom.
Pre posúdenie stavu liečenia sú rozhodujúce odborné lekárske znalosti, podstatným pre rozhodnutie
je aj doba vykonávania ochranného liečenia, prístup a postoj povinného k prebiehajúcemu liečeniu.

Rozhodnutie o uložení ochranného liečenia ústavnou formou však nie je rozhodnutím o „nekonečnom“
ústavnom liečení pacienta, keďže táto forma liečenia môže byť v budúcnosti zmenená (zrušená), a to s
ohľadom na vývoj zdravotného stavu obžalovaného, pričom je tiež limitované dosiahnutím jeho účelu.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného s týmito sa krajský súd nestotožnil a odkazuje na

vyššie uvedené skutočnosti a okolnosti, ktorými sa riadil pri preskúmavaní napadnutého výroku o vine,
pričom na základe z hora uvedených dôkazov, mal aj odvolací súd za preukázané, že obžalovaný
sa dopustil skutku, z ktorého bol uznaný za vinného a tento je trestným činom. Dôvody odvolania
uvádzané obžalovaným sú vo svojej podstate ich zopakovaním a k ich uplatneniu už došlo v rámci
prvostupňového konania (najmä v záverečnej reči obhajcu), pričom okresný súd na ne v napadnutom

rozsudku obsiahlo a adekvátne odpovedal. Podstatou podaného odvolania je totiž snaha obžalovaného
dosiahnuť, aby krajský súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe iného hodnotenia v intenciách
požiadavky obžalovaného dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobil prvostupňový súd. Je
ale potrebné konštatovať, že skutkový stav bol okresným súdom na podklade vykonaného dokazovania
zistený správne a následne bol aj zákone subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu

trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona.

Správne pritom okresný súd dospel k záveru, že aj keď sa v znaleckom posudku z odvetvia psychiatria
konštatovala podstatne zmenšená schopnosť obžalovaného ovládať svoje konanie a rozpoznať jehonásledok, do tohto stavu sa dostal vedome a sám požitím alkoholu, pričom vedel o jeho neblahých
účinkoch na jeho organizmus. Nejednalo sa ani o patologickú opitosť, keďže sám obžalovaný uviedol,
že aj priestupkov sa v minulosti dopustil pod vplyvom alkoholu a aj to, že vedel, že po prepustení

z psychiatrického liečenia má užívať lieky, na ktoré nemá požívať alkoholické nápoje, no tieto lieky
úmyselne vysadil. Obžalovaný musel vedieť, čo s ním alkohol môže urobiť a skutočnosť, že mal pri
sebe nôž, svedčí o tom, že na takéto konanie bol pripravený. Napokon znalec pri svojom výsluchu
jednoznačne vylúčil vymiznutie ovládacích alebo rozpoznávacích schopností obžalovaného. Súd prvého
stupňa a ani krajský súd preto nezistil dôvody pre ukladanie miernejšieho trestu, resp. na mimoriadne

zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zákona.

K poraneniu hlavy obžalovaného, o ktorom svedčil poškodený G. a rovnako aj jeho manželka G.,
a aký to mohlo mať vplyv v kombinácii s požitým alkoholom na ovládacie a rozpoznávacie schopnosti
obžalovaného je nutné uviesť, že ani obžalovaným navrhnutí svedkovia by nevedeli/nemohli objektívne
uviesť, prípadne popísať/kategorizovať zranenia obžalovaného, pričom v spise sa nenachádza žiadna

lekárska správa o ošetrení obžalovaného po jeho zadržaní a ani pri jeho vzatí do väzby do príslušného
ústavu na výkon väzby, kde musel absolvovať zdravotnú prehliadku. Ak by šlo o vážnejšie poranenie
hlavy obžalovaného je viac než isté, že by bol ihneď po svojom zadržaní v doprovode polície odvezený
na príslušné ošetrenie, k čomu by bola vystavená aj lekárska správa o zraneniach obžalovaného, kedy
len na jej podklade by bolo možné uvažovať o objektívnom zhodnotení jeho poranení a ich možného

vplyvu na ovládacie a rozpoznávacie schopnosti obžalovaného príslušným znalcom alebo odborným
vyjadrením. Preto túto námietku nemožno hodnotiť inak ako špekulatívnu.

Pokiaľ ide o preukázanie úmyslu obžalovaného poškodenému ublížiť, pričom tento tvrdí, že jeho
úmyslom bolo mať nôž len na prípadnú nevyhnutnú sebaobranu alebo na zastrašenie poškodeného,

odvolací súd najprv uvádza, že subjektívna stránka trestného činu predstavuje vnútorný vzťah páchateľa
k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak
ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. V
zmysle ustálenej súdnej praxe, aj v prípadoch, kde sa nepodarí z dostupných dôkazov spoľahlivo
zistiť, akým motívom bol páchateľ k svojmu činu vedený, nemožno z toho mechanicky usúdiť, že

chýba úmysel spôsobiť skutkovou podstatou uvádzaný následok. Úmysel spôsobiť následok, aj v
prípade nepreukázania motívu konania obvineného, možno vyvodiť aj z okolností za akých došlo
k spáchaniu súdeného skutku. Obrana obžalovaného spochybňujúca naplnenie subjektívnej stránky
súdených trestných činov je preto účelová, pretože tento po predchádzajúcom konflikte na terase
baru s poškodeným sa za ním rozbehol, vybral nôž a pokúsil sa ním zaútočiť na poškodeného, ktorý

bol k nemu otočený chrbtom. V žiadnom prípade sa teda nemohlo jednať o sebaobranu, keďže bol
to obžalovaný, ktorý útočil nožom, bez toho aby na neho niekto iný útočil, či snahu o zastrašenie
poškodeného, pretože tento sa k obžalovanému obrátil tvárou až v čase útoku, teda nemal možnosť
vidieť nôž skôr, napr. pred útokom a ktorého by sa preto mohol zľaknúť a prípadne takto by mohlo dôjsť
k jeho zastrašeniu.

Ohľadne návrhov obžalovaného na vykonanie ďalších dôkazov –vypočutie jeho manželky a B. C.,
okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo zdôvodnil, prečo ich vykonanie nepovažoval
za potrebné, s čím sa stotožnil aj krajský súd. Rozsah vo veci vykonaných dôkazov považoval aj
krajský súd za dostatočný na vydanie rozhodnutia, keď dôvod nevyhovenia návrhu obžalovaného na

vykonanie navrhovaných dôkazov je podrobne ozrejmený v odôvodnení prvostupňového rozsudku.
Takýmto postupom súdov pritom nemohlo dôjsť k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu, keďže
za to nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu
o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku, resp.
pri uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. poriadku. Obžalovanému bolo pritom plne umožnené

uplatnenie jeho práv, keď treba zmieniť najmä právo navrhovať dôkazy vo svoj prospech, či právo
vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, čo obžalovaný intenzívne využil. Posudzujúc v
kontexte celého trestného konania nemožno teda v danej veci hovoriť o porušení práva obžalovaného
na obhajobu. Porušenie práva na obhajobu nemožno odvíjať ani od iného hodnotenia dôkazov
obžalovaným oproti tomu, ako to vo veci učinil súd prvého stupňa. Súčasťou jednej zo základných

(všeobecných) zásad trestného konania, a síce zásady zabezpečenia práva na obhajobu, je aj právo
obvineného požadovať, aby v trestnom konaní boli zistené všetky okolnosti svedčiace v jeho prospech.
Súčasne je potrebné zdôrazniť, že toto jeho právo však neznamená automaticky povinnosť orgánov
činných v trestnom konaní a súdov vykonávať všetky ním navrhované dôkazy (§ 2 ods. 10 a § 272ods. 3 Tr. poriadku). Súd, vykonávajúci dokazovanie vo veci, totiž čo do rozsahu dokazovania nie je
viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má
pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre

vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila. V týchto
súvislostiach odvolací súd ale pripomína, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou
povinnosťou strán konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná.
Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán konania
na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania, a súčasne zabezpečiť,

aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa
neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Je jednoznačne
súladné so zákonom, ak o vine a treste rozhodujúci súd, súc viazaný zásadami zistenia skutkového
stavu veci bez dôvodných pochybností (§ 2 ods. 10 Tr. poriadku) a voľného hodnotenia dôkazov (§ 2
ods. 12 Tr. poriadku), vykoná len tie dôkazné návrhy, ktoré podľa jeho úvahy môžu prispieť k náležitému
objasneniu skutočností dôležitých pre posúdenie veci a vydanie spravodlivého meritórneho rozhodnutia.

Vo vzťahu k námietke obžalovaného, aby sa krajský súd vysporiadal s tým, aké nebezpečenstvo pre
napadnutého z útoku hrozilo, čo môže súd urobiť len na podklade lekárskeho zistenia alebo posudku,
uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere doplnil a upresnil skutkovú vetu podanej obžaloby o
skutočnosť, že obžalovaný zdvihol nôž nad hlavu a zahnal sa ním na F. G. s úmyslom ho bodnúť do

vrchnej časti tela a to hlavy, krku, hrude alebo chrbta a s ohľadom na dĺžku čepele noža a miesto
útoku tak konal v úmysle zasiahnuť dôležité orgány poškodeného. Je viac než jasné, že útokom na
vrchnú časť tela poškodeného, kde sa nachádzajú životne dôležité orgány, ktoré okresný súd precizoval,
tak dlhým nožnom, môže dôjsť k ich zasiahnutiu a spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví a v nejednom
prípade aj ku smrti. K zraneniu poškodeného nedošlo len vďaka bezprostrednému zásahu hostí, ktorí

obžalovaného spacifikovali. Nebolo potrebné potom podľa názoru krajského súdu k vzťahu k možným
zraneniam poškodeného dať vyhotoviť znalecký posudok či lekárske zistenie, keďže ide o skutočnosť
všeobecne známu, že vo vrchnej časti tela sú životne dôležité orgány, zasiahnutím/poranením ktorých
by došlo k život ohrozujúcemu stavu, pričom aj znalec či lekár by len odhadoval, ktoré orgány by mohli
byť zasiahnuté a čo by takýmto útokom mohlo byť spôsobené na zdraví poškodeného.

K návrhu obžalovaného na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody odvolací súd poukazuje na
to, že v súlade so zásadou individualizácie trestu Trestný zákon umožňuje vo výnimočných prípadoch
uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu stanovenú v osobitnej časti. Umožňuje tak uloženie trestu
aj tým páchateľom, u ktorých by uloženie trestu v rámci trestnej sadzby nezodpovedalo konkrétnym

okolnostiam prípadu alebo pomerom páchateľa. Takýmito okolnosťami budú najmä inak poľahčujúce
okolnosti, za predpokladu, že ich rozsah alebo význam prekračujú hranice bežné pre priznanie
statusu poľahčujúcich okolností, napr. osobné pomery páchateľa, silné citové rozrušenie, starostlivosť
páchateľa o väčší počet osôb na neho odkázaných, závislosť početnej rodiny páchateľa od jeho príjmu
a podobne. Nie je možné však vylúčiť, že viacero okolností, ktoré inak samy o sebe sú len všeobecnými

poľahčujúcimi okolnosťami, vo svojom súhrne nadobudnú v konkrétnom prípade taký význam, že ich
bude možné posúdiť ako mimoriadne okolnosti v zmysle ustanovení § 39 ods. 1 Tr. zákona. Obžalovaný
uvádza, že sa chce starať o svoju rodinu a pomôcť im pri každodenných potrebách, pričom jedno z detí
je podľa informácií získaných od obžalovaného zdravotne znevýhodnené, o čom však strana obhajoby
nepredložila žiaden relevantný dôkaz. Zo správania sa obžalovaného, ktorý vediac, že nemá požívať

alkoholaajnapriektomuhopožívaatovniemalejmiere,možnousudzovať,žeasinevenovalprimeranú
pozornosť starostlivosti o rodinu. Poukázanie pritom len na všeobecné skutočnosti vzťahujúce sa na
pomery obžalovaného, v ktorých vidí obhajoba dôvod na použitie mimoriadneho zníženia trestu - § 39
ods. 1 Tr. zákona bez ich bližšej a detailnejšej špecifikácie, považuje odvolací súd za nedostatočné
a nepreskúmateľné. Z hľadiska tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru,

z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ
pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné pomery,
ktoré existujú až v čase rozhodovania o treste (napr. majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný stav
a jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo a pod.). Aj krajský súd v zhode s okresným
súdom dospel k záveru o neexistencii mimoriadnych okolnosti na strane obžalovaného, ktoré by boli

dôvodom na postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona a teda znižovať trest odňatia slobody bod zákonom
zvýšenú trestnú sadzbu. Senát odvolacieho súdu vyslovuje názor, že takáto „možnosť“ mimoriadneho
zníženia trestu musí byť vždy posudzovaná spolu s účelom trestu tak, ako je uvedený v ustanovení § 34
ods. 1 Tr. zákona. Okrem ochrany spoločnosti je dôraz kladený najmä na výchovný (prevýchovný) účeltrestu.Splneniepodmienokuvedenýchv§39Tr.zákonajenutnézvážiťvzhľadomnavšetkyindividuálne
okolnosti daného prípadu ako i pomery páchateľa.

Ohľadne namietanej vzdialenosti obžalovaného od poškodeného, je potrebné dodať, že z výpovedí
svedkov ale aj z kamerového záznamu možno ustáliť, že poškodený F. G. bol v relatívne krátkej
vzdialenosti od obžalovaného, ktorý išiel za ním. Obžalovaný nebol doma pre nôž ako to tvrdí, pretože
po tom, čo vstal zo zeme na terase pred barom, išiel do baru a v priestore pred ním už mal v ruke nôž.
Z uvedeného tiež možno usudzovať na úmysel obžalovaného napadnúť poškodeného s nožom v ruke

za predchádzajúci konflikt. Útok po vstupe do priestorov baru bol pritom zo stany obžalovaného rýchly
a tomu zodpovedalo aj odvrátenie tohto útoku vyššie uvedenými svedkami.

K žiadosti obžalovaného o prerušenie trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm. e/ Tr. poriadku
z dôvodu schválenej novely Trestného zákona, krajský súd udáva, že je potrebné rozlišovať medzi
pozastavením účinnosti zákona, ktorý bol riadne účinný a pozastavením účinnosti zákona, ktorý ešte

nebol účinný po žiadnu dobu, teda orgány činné v trestnom konaní a súdy podľa tohto ešte rozhodovať
nemohli. V danom prípade novela Tr. zákona č. 40/2024 Z. z. nenadobudla účinnosť, teda nebola
účinná po žiaden čas, nakoľko jej účinnosť bola pozastavená uznesením ústavného súdu a preto nie
je aplikovateľná (použiteľná) na žiadne trestné veci. Jej ustanovenia teda nie sú nateraz rozhodujúce
pre rozhodnutie vo veci samej v žiadnej trestnej veci a preto v tejto situácii nie je ani možné aplikovať

ustanovenie o prerušení trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm. e/ Tr. poriadku, či obdobné
ustanovenia týkajúce sa súdneho konania. Prerušenie trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm. e/
Tr. poriadku v dôsledku uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/2024, zo dňa 28.02.2024 by bol
postup zjavne v rozpore so zákonom.

Odvolací súd taktiež nerozhodoval ani o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu
podanú prostredníctvom obhajcu dňa 20.06.2024, keďže zamietnutím odvolania obžalovaného sa stal
výrok o uloženom treste právoplatný a vykonateľný a súčasne bol nariadený výkon trestu odňatia
slobody, čím sa uvedená žiadosť stala bezpredmetnou.

Záverom krajský súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom
súdnom konaní totiž rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné,

aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
K ďalším odvolacím námietkam obžalovaného, pokiaľ ide o samotné hodnotenie dôkazov, krajský súd na
základe preskúmania odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe štúdia
predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že okresný súd sa správne, logicky a presvedčivo
vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd riadny opravný prostriedok obžalovaného vyhodnotil ako
nedôvodný a jeho odvolanie zamietol postupom podľa § 319 Tr. poriadku.

Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.

jednohlasný

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie
je prípustný.