Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoCsp/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5820201813
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5820201813.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., so
sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr.
Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto,
IČO: 37 927 795, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, XXX XX C. A.,
zastúpenému obchodnou spoločnosťou JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., so sídlom Pavla Mudroňa
1191/5, 010 01 Žilina, IČO: 47 445 092, o zaplatenie 7.980,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 12Csp/57/2020-231 zo dňa 18. augusta

2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 12Csp/57/2020-231 zo dňa 18. augusta 2022 vo výroku
I. mení nasledovne:
Žalobu v časti o zaplatenie sumy 7.021,15 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne: zo sumy
7.980,64 eur od 30.01.2018 do 09.07.2020, zo sumy 7.927,92 eur od 10.07.2020 do 07.10.2020, zo
sumy7.746,42eurod08.10.2020do14.12.2020,zosumy7.577,67eurod15.12.2020do04.01.2021,zo
sumy 7.493,30 eur od 05.01.2021 do 25.01.2021, zo sumy 7.408,93 eur od 26.01.2021 do 24.03.2021,

zo sumy 7.317,22 eur od 25.03.2021 do 10.05.2021, zo sumy 7.148,47 eur od 11.05.2021 do 12.07.2021
a zo sumy 7.021,15 eur od 13.07.2021 do zaplatenia zamieta.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu
78 % a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 12Csp/57/2020-231 zo dňa 18. augusta 2022 vo výroku
II. zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.021,15 eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 5 % ročne: zo sumy 7.980,64 eur od 30.01.2018 do 09.07.2020, zo sumy 7.927,92 eur od
10.07.2020 do 07.10.2020, zo sumy 7.746,42 eur od 08.10.2020 do 14.12.2020,
zo sumy 7.577,67 eur od 15.12.2020 do 04.01.2021, zo sumy 7.493,30 eur od 05.01.2021
do 25.01.2021, zo sumy 7.408,93 eur od 26.01.2021 do 24.03.2021, zo sumy 7.317,22 eur
od 25.03.2021 do 10.05.2021, zo sumy 7.148,47 eur od 11.05.2021 do 12.07.2021 a zo sumy 7.021,15

eur od 13.07.2021 do zaplatenia (výrok I.). Vo zvyšnej časti konanie zastavil (výrok II.). Žalobcovi voči
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.)2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej
inštancie dňa 08.09.2020 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 8.132,55 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne od 30.01.2018 do zaplatenia.

3.Nazákladečiastočnéhospäťvzatiažalobysúdprvejinštancienásledneuznesenímzodňa09.07.2021
konanie zastavil v časti o zaplatenie sumy 151,91 eur a pripustil zmenu žaloby, ktorou sa žalobca
domáhal zaplatenia sumy 7.980,64 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne od 30.01.2018 do zaplatenia.
4.Vďalšomžalobcapodanímdoručenýmsúduprvejinštanciedňa21.10.2021vzalžalobuspäťzdôvodu

čiastkových úhrad vykonaných žalovaným v dňoch 09.07.2020, 07.10.2020, 14.12.2020, 04.01.2021,
25.01.2021, 24.03.2021, 10.05.2021 a 12.07.2021, spolu v vo výške 959,49 eur. Po zohľadnení týchto
platiebžalobcanaďalejtrvalažalobevčastiozaplateniesumy7.021,15eurspolusúrokomzomeškania
vo výške 5 % ročne: zo sumy 7.980,64 eur
od 30.01.2018 do 09.07.2020, zo sumy 7.927,92 eur od 10.07.2020 do 07.10.2020, zo sumy 7.746,42
eur od 08.10.2020 do 14.12.2020, zo sumy 7.577,67 eur od 15.12.2020

do 04.01.2021, zo sumy 7.493,30 eur od 05.01.2021 do 25.01.2021, zo sumy 7.408,93 eur
od 26.01.2021 do 24.03.2021, zo sumy 7.317,22 eur od 25.03.2021 do 10.05.2021, zo sumy 7.148,47
eur od 11.05.2021 do 12.07.2021 a zo sumy 7.021,15 eur od 13.07.2021
do zaplatenia. Uvedené platby žalovaný nerozporoval, a preto vo výroku II. napadnutého rozsudku súd
prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len „CSP“) vo vzťahu k späťvzatej časti nároku o zastavení konania.
5. Uznesením č. k. 12Csp/57/2020-146 zo dňa 20.04.2021 súd prvej inštancie pripustil, aby
na strane žalobcu z konania vystúpil pôvodný žalobca (D. E. F. G.) a na jeho miesto ako žalobca vstúpil
žalobca Intrum Slovakia, s.r.o.
6. Žalovaný nárok žalobca odôvodnil tým, že pôvodný žalobca (D. E. F.,

G.), je právny nástupca spoločnosti Consumer Finance Holding a. s., Hlavné námestie 12, Kežmarok,
IČO: 35 923 130, z titulu zlúčenia uvedenej spoločnosti s pôvodným žalobcom. Consumer Finance
Holding, a. s. a žalovaný uzatvorili dňa 15.04.2016 zmluvu o pôžičke č. 8016070 / 7540501649
(evidenčné číslo zmluvy / autorizačný kód), na základe ktorej poskytol Consumer Finance Holding, a. s.
žalovanému pôžičku vo výške 10.000,- eur. Podľa zmluvy mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných

120 mesačných splátkach po 155,08 eur, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 18.609,60 eur.
Túto pôžičku splatil žalovaný len čiastočne. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil svoju povinnosť
splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, t. j. v súlade so zmluvou
a podmienkami k zmluve, pôvodný žalobca (ešte ako Consumer Finance Holding, a. s.) listom zo dňa
25.11.2017 - Predžalobná upomienka, vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok,

na čo poskytol žalovanému dodatočnú lehotu na plnenie viac než 30 dní. Súčasne právny predchodca
žalobcu žalovaného upozornil, že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky, bude
oprávnený úver zosplatniť. Žalovaný ani v dodatočne poskytnutej lehote dlžné splátky neuhradil.
Pôvodný žalobca dňa 19.01.2018 úver zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom zo dňa
24.01.2018 - Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru. Neuhradením splátky uvedenej v

predžalobnej upomienke sa žalovaný dostal do omeškania viac než 3 mesiace, a teda súčasne
pôvodnému žalobcovi vzniklo oprávnenie vyhlásiť dlh
za splatný v celom rozsahu. Právo žalobcu na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti upravoval čl. 10.2
zmluvných podmienok. Žalobca si uplatnil aj zákonné úroky z omeškania, a to
od šiesteho dňa nasledujúceho po Oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti, keďže oznámenie bolo

zaslané obyčajnou listovou zásielkou, kde bežná doba doručenia je 5 dní. V zmysle čl. 15.2 zmluvných
podmienok sa zásielka považuje za doručenú piatym dňom
od podania na poštovú prepravu.
7. Žalovaný žalobcom uplatnený nárok neuznal v celom rozsahu a žiadal žalobu zamietnuť. Namietal,
že žalobca neskúmal a ak skúmal, tak nedostatočne jeho bonitu. Z uvedeného dôvodu by nemohol

žalobca požadovať od žalovaného jednorazové splatenie úveru a tiež mal byť takýto úver považovaný
za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný tiež poukazoval na to, že žalobca nepreukázal, že mu
doručil, resp. dostalo sa do jeho dispozície oznámenie o okamžitej splatnosti úveru, a preto neboli
splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Právo na vyhlásenie predčasnej
splatnostiúverupôvodnýžalobcanevyužildosplatnostinajbližšejnasledujúcejsplátky,zktoréhodôvodu

neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Po postúpení žalovanej
pohľadávky z pôvodného žalobcu na žalobcu, žalovaný poukazoval na to, že v čase uvedeného
postúpenia pohľadávky voči žalovanému neboli splnené podmienky pre platné postúpenie, a preto jetakéto postúpenie pohľadávky neplatné. Žalobca tak žalovanú pohľadávku nenadobudol a nemá aktívnu
vecnú legitimáciu v spore.
8. Súd prvej inštancie ďalej citujúc ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 565 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník v znení účinnom do 30.06.2024 (ďalej len „OZ“), ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), ust. § 1 ods. 2 veta prvá, § 2 písm. d) a § 11 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, ust. § 92 ods. 8 veta prvá zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov uviedol,

že medzi stranami nebolo sporné, že predmetná zmluva o pôžičke, uzavretá medzi Consumer Finance
Holding, a. s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom dňa 12.04.2016, je spotrebiteľskou zmluvou a
ňou založený vzťah medzi žalobcom a žalovaným je spotrebiteľským vzťahom. Ďalej že na základe
zmluvy veriteľ poskytol žalovanému úver
vo výške 10.000,- eur, pričom žalovaný sa zaviazal úver uhradiť formou 120 mesačných splátok
vo výške 155,08 eur. Napokon nebola sporná ani výška uskutočnených úhrad žalovaného. Zároveň

bolo preukázané, že pôvodný veriteľ Consumer Finance Holding, a. s. zanikol zlúčením s pôvodným
žalobcom (D. E. F., G.) a na pôvodného žalobcu prešli všetky práva a povinnosti z predmetnej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere.
9. Jednotlivé námietky žalovaného súdu prvej inštancie posúdil nasledovne. Pokiaľ ide o námietku
nedostatočného posúdenia schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver, súd prvej inštancie

uviedol, že žalobca potvrdením o výške daňovej povinnosti žalovaného zo dňa 13.04.2016, faktúrami
vystavenými žalovaným ako dodávateľom, výpisom z účtu žalovaného v A. F. G. H. za mesiac marec
2016, potvrdením zamestnávateľa o príjme manželky žalovaného, daňovým priznaním k dani z príjmov
fyzickej osoby za rok 2015 žalovaného, výpisom z účtu manželky žalovaného z I. F. G. za mesiac
marec 2016, preukázal, že skúmal bonitu žalovaného v čase poskytnutia úveru. Námietku žalovaného,

že neboli podrobne skúmané jeho výdavky, súd prvej inštancie vyhodnotil ta, že tieto výdavky boli
zrejmé z predložených výpisov z účtu žalovaného a jeho manželky. Ak mal žalovaný aj iné výdavky,
tieto objektívne mohol a mal poskytovateľovi úveru uviesť. Subjekt poskytujúci úvery má len určité a
značne obmedzené možnosti, ako zistiť skutočné výdavky žiadateľa o úver, nedisponuje vyšetrovacím
a s tým spojeným aj vynucovacím oprávnením a ani personálnym a materiálnymi kapacitami na to,

aby preveroval výdavky a tvrdenia klienta. Zisťovanie bonity klienta poskytovateľom úveru je založené
vo veľkej miere na spolupráci klienta s poskytovateľom úveru (§ 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) a pokiaľ klient zamlčí, resp. uvedie skresľujúce informácie o
svojich výdavkoch, o ktorých väčšinou z ich podstaty vie len on, nemožno túto skutočnosť považovať
za porušenie povinnosti poskytovateľa úveru primerane skúmať bonitu klienta. Na základe uvedeného,

tak súd prvej inštancie uzavrel, že bonita žalovaného bola zo strany poskytovateľa úveru skúmaná v
dostatočnom rozsahu, a nebolo namieste uplatňovať ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Čo sa
týka námietky žalovaného, že žalobca nepreukázal doručenie mu oznámenia o vyhlásení okamžitej
splatnosti, súd prvej inštancie ani túto nepovažoval
za dôvodnú. Poukázal na to, že žalobca síce naozaj takýto dôkaz nedoložil, avšak podmienka dôjdenia

uvedeného oznámenia do sféry žalovaného bola splnená jeho doručením spolu
so žalobou dňa 17.12.2020. Tento deň možno považovať za deň, kedy sa žalovaný
o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru dozvedel.
10. K námietke žalovaného, že právny predchodca žalobcu postupoval v rozpore s ust. § 565 veta druhá
OZ, keďže právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti neuplatnil do splatnosti najbližšej nasledujúcej

splátky, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca upozornil žalovaného podľa ust. § 53 ods. 9 OZ
na jeho omeškanie a možnosť predčasného zosplatnenia úveru predžalobnou upomienkou zo dňa
25.11.2017, ktorá bola žalovanému doručená dňa 30.11.2017. Predčasnú splatnosť žalobca vyhlásil ku
dňu 24.01.2018. Za potrebné však považoval súd prvej inštancie uviesť, že ust. § 53 ods. 9 OZ je pri
spotrebiteľskom úvere splácanom v mesačných splátkach ustanovením špeciálnym (lex specialis) vo

vzťahu k ust.
§ 565 veta druhá OZ. Nie je totiž možné postupovať podľa oboch zákonných ustanovení súčasne a
vtedy je potrebné aplikovať ustanovenie majúce povahu špeciality k prejednávanej veci. Aplikujúc na
prejednávaný prípad, v ktorom boli dohodnuté splátky úveru vždy k 20. dňu v mesiaci, t. j. v mesačnej
periodicite, by podľa ust. § 53 ods. 9 OZ mal veriteľ počkať, až kým bude žalovaný v omeškaní viac

ako tri mesiace. Ak by sa použilo aj ust. § 565 veta druhá OZ, možnosť vyhlásiť okamžitú splatnosť v
súlade s ust. § 565 by veriteľovi uplynula ešte počas uvedenej trojmesačnej lehoty. Za použitia súčasnej
aplikácie oboch ustanovení by tak vôbec nebolo možné vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. V súdenomprípade išlo o spotrebiteľský vzťah, a preto bolo na mieste aplikovať prioritne ust. § 53 ods. 9 OZ, ktoré
modifikuje podmienky vyhlásenia predčasnej splatnosti vo vzťahu k úveru poskytnutému
na základe spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvej inštancie preto ust. § 565 veta druhá OZ neaplikoval.

11. Žalovaný napokon namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu pre neplnenie podmienok
pre platné postúpenie pohľadávky. Súd prvej inštancie aj napriek skutočnosti,
že pôvodný veriteľ Consumer Finance Holding, a. s. nebol bankou, posudzoval postúpenie žalovanej
pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Žalovaný sa o skutočnosti, že je v
omeškaní so splácaním úveru dozvedel už na základe predžalobnej upomienky zo dňa 30.11.2017.

Následne sa o tom, že je v omeškaní dozvedel aj z oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti a
doručenej žaloby dňa 17.12.2020. Súd prvej inštancie v nadväznosti na to, ďalej uviedol, že z ust.
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nemožno vyvodiť názor žalovaného, že by postupujúca banka
mala vypracovať osobitnú výzvu podľa uvedeného ustanovenia, a túto opäť doručovať žalovanému.
Zmyslom daného ustanovenia totiž je, aby bolo možné postúpiť len takú pohľadávku, o ktorej klient vie,
že je s ňou v omeškaní. Z predložených listín bolo možné za takúto výzvu považovať aj predžalobnú

upomienkudoručenúžalovanémudňa30.11.2017.Zatakútovýzvunebolomožnépovažovaťoznámenie
ovyhláseníokamžitejsplatnosti,keďžetoboložalovanémudoručenémenejako90dnípredpostúpením
pohľadávky. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že predžalobnú upomienku
vystavenú Consumer Finance Holding, a. s. nemožno pre účely ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
považovať za výzvu banky. Keďže sa pôvodný žalobca (D. E. F., G.) stal právnym nástupcom Consumer

Finance Holding, a. s., súd prvej inštancie považoval všetky právne úkony Consumer Finance Holding,
a. s., vrátane predžalobnej upomienky zo dňa 25.11.2017, priamo za úkony pôvodného žalobcu, ktorý je
bankou. V nadväznosti na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalovaná pohľadávka bola platne
postúpená a žalobca je aktíve vecne legitimovaný v spore.
12. Žalovaný riadne a včas nesplácal úver, ktorý mu bol poskytnutý právnym predchodcom žalobcu.

Právny predchodca žalobcu následne platne vyhlásil okamžitú splatnosť úveru a požadoval od
žalovaného uhradenie celej žalovanej sumy. V priebehu konania došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby
z dôvodu čiastkových úhrad žalovaného. Keďže žalovaný je povinný podľa ust. § 497 ObZ poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a nekonal tak, súd prvej inštancie žalobcovi priznal žalovaný nárok na
zaplatenie sumy 7.021,15 eur aj s príslušenstvom.

13. Napokon súd prvej inštancie, považujúc žalobcu za plne úspešnú stranu v spore, priznal žalobcovi
s odkazom na ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. u považoval žalobcu za úspešného v rozsahu 100%.
14. Proti rozsudku súdu prvej inštacnie vo výrokoch I. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny vo výroku I. tak, že žalobu v tomto rozsahu odvolací súd

zamietne a prizná mu voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
15. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Tieto námietky konkretizoval tak, že v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1
zákonač.129/2010Z.z.saúvervzmysleust.§11ods.2zákonapovažujezabezúročnýabezpoplatkov.

Veriteľ podľa žalovaného nebol oprávnený vyžadovať od neho jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru, pričom zotrval
na argumentácií, že si právny predchodca žalobcu nepreveril jeho úverovú zaťaženosť v úverovom
registri, čo treba považovať za hrubé porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona.
16. Za dôvod bezúročnosti považoval žalovaný aj to, že po dosadení údajov do interaktívnej kalkulačky

na výpočet RPMN bola táto vypočítaná vo výške 13,97 %, zatiaľ čo zmluva obsahovala nesprávny údaj
14,90 % v neprospech spotrebiteľa. Z dikcie ust.
§ 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. vyplýva, že obligatórnou náležitosťou nie je len uvedenie
úrokovej sadzby, ale aj ďalších náležitostí vzťahujúcich sa k úrokovej sadzbe. Žalovaný namietal
neprimeranosť dojednanej výšky úrokov s ohľadom na dobré mravy. Uviedol, že za poskytnutý úver

vo výške 20.000,- eur bola odplata stanovená vo výške 17.220,40 eur, čo predstavuje 86,10 % istiny.
Uvedené protiplnenie žalovaný považoval
za úžerné. Vychádzajúc z uvedeného považoval žalovaný úver za poskytnutý bez úrokov
a bez poplatkov, pričom ku dňu postúpenia pohľadávky mal predchodca žalobcu nárok len
nazostatoknesplatenejistiny.Zmluvuopostúpenípohľadávkypretopovažovalzaneplatnýprávnyúkon,

pretože porušuje zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má.
17. Žalovaný tiež v odvolaní zotrval na svojej námietke produkovanej už v konaní na súde prvej
inštancie, že pohľadávka nebola postúpená za splnenia podmienok podľa ust. § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. Rovnako žalovaný trval na námietke, že neboli splnené ani podmienky pre platnévyhlásenie mimoriadnej splatnosti, keďže veriteľ nevyhlásil mimoriadnu splatnosť do zročnosti najbližšej
nasledujúcej splátky. Predžalobnú upomienku ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
považoval z tohto dôvodu za neplatné právne úkony.

18.Vnadväznostinauvedenépotomžalovanýnamietalnesplneniepodmienokprepostúpeniežalovanej
pohľadávky aj podľa ust. § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., teda,
že v danom prípade došlo k postúpeniu tzv. živého úveru.
19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa s odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu
prvej inštancie stotožňuje a považuje ho v celom rozsahu za vecne správne. Súd prvej inštancie sa

dostatočnevysporiadalsprávnouaajskutkovoustránkouvecianazákladevykonanýchdôkazovdospel
k správnym skutkovým zisteniam. K odvolacím námietkam žalovaného uviedol, že právny predchodca
žalobcu pred uzatvorením zmluvy skúmal schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver s odbornou
starostlivosťou. Žalovaný spĺňal štandardné riskové podmienky. Podpisom zmluvy prehlásil, že ním
uvedené údaje sú pravdivé a že ku dňu podpisu zmluvy mu neboli známe žiadne okolnosti, ktoré by
mohli mať vplyv na riadne plnenie jeho záväzku. Veriteľovi zároveň z titulu podnikania preukázal výšku

mesačnéhopríjmuavýdavkov.Stanovenávýškamesačnejsplátkysamujavilaakoprimeraná.Žalovaný
zo začiatku riadne hradil predpísané splátky. Žalovaný tiež ani žiadnym spôsobom neinformoval o
zmene finančných pomerov, ktoré by mu znemožnili splácanie úveru a nebola prednesená ani žiadosť
o prípadné zníženie mesačnej splátky. K skúmaniu bonity sa žalobca ďalej vyjadril tak, že si veriteľ
od žalovaného za účelom overenia bonity vyžiadal jeho súhlas s použitím osobných údajov za účelom

preverenia jeho úverovej histórie v nebankovom registri, ako aj preverenia jeho pracovného pomeru v
Sociálnejpoisťovni.Zuvedenéhopodľažalobcuvyplýva,ženedošloknamietanémuhrubémuporušeniu
povinnosti veriteľa. K námietke o nesprávne určenej výške RPMN žalobca uviedol, že ním použitá
kalkulačka je nepoužiteľná pre správny výpočet RPMN, keďže umožňuje nastavenie splatnosti splátky
iba na začiatku resp. na konci obdobia. Splatnosť splátky bola pri danom produkte k 20. dňu v mesiaci,

takže hodnota vypočítaná uvedenou kalkulačkou bude priaznivejšia, alebo nepriaznivejšia v závislosti
od zvolenia splatnosti na začiatku či konci obdobia. K samotnej výške RPMN žalobca ďalej uviedol,
že podľa údajov v súhrnných informáciách zverejnených Ministerstvom financií SR o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2015 so stavom ku dňu
31.12.2015 bola pre úvery so splatnosťou od 5 do 10 rokov v čase uzavretia úverovej zmluvy priemerná

RPMN vo výške 10,78 %. Najvyššia prípustná výška odplaty bola potom podľa ust. § 53 ods. 6 OZ
21,56 %. Výška dojednanej odplaty v úverovej zmluve 14,90 % tak neprevyšovala odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu v čase uzavretia úverovej zmluvy. K námietke týkajúcej sa jeho aktívnej
vecnej legitimácií žalobca uviedol, že ide o pohľadávku nebankového subjektu, spoločnosti Consumer
Finance Holding, a. s, ktorej vlastníkom sa banka stala až následne. Právny predchodca nedisponoval

bankovou pohľadávkou, preto nie je na tento prípad možné aplikovať postup podľa ust. § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. Odhliadnuc od toho boli aj tak splnené podmienky pre platné postúpenie
pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Výzvu zo dňa 25.11.2017 na zaplatenie
dlžného zostatku je totiž potrebné považovať za výzvu banky. Žalovaný tak napriek písomnej výzve dlh
nezaplatil a do omeškania sa dostal viac ako 90 kalendárnych dní. Žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie

dlžnej sumy aj v oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 24.01.2018. V tomto kontexte
žalobca poukázal na to,
že úkony sa posudzujú na základe ich obsahu, a to bez ohľadu na ich označenie. Nemožno vylúčiť, že
v obsahu jednej listiny, v tomto prípade predžalobnej upomienky zo dňa 25.11.2017, vyplýva viacero
právnych úkonov.

20. Iné podania sporových strán v tomto odvolacom konaní odvolaciemu súdu predložené neboli.
21. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti rozsudku
súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. bolo podané oprávneným subjektom
(§ 359 CSP) – žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané, včas (§ 362 ods. 1 CSP)
a smerovalo proti rozhodnutiu, voči ktorému je tento opravný prostriedok prípustný

[§355ods.1a2,§357písm.m)CSP],preskúmalrozsudoksúduprvejinštancievrozsahuvyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP
a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. §
219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP vo výroku I. zmenil tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Zároveň v zmysle ust.

§ 396 ods. 2 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Napokon týmto
rozhodnutím odvolacieho súdu zostal rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním nenapadnutom výroku II. nedotknutý.22. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že opravný prostriedok
žalovanéhoprotirozsudkusúduprvejinštancievovýrokuI.jedôvodný.Rozhodnutiesúduprvejinštancie
v predmetnej časti totiž vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].

23.Nesprávnymprávnymposúdenímsarozumiesubsumovanieskutkovéhostavupodnormuhmotného
práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného
skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil
nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a
napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (k tomu

rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 2MCdo/4/2009 zo dňa 27.04.2010).
24. Žalovaný popri iných odvolacích dôvodoch tiež namietal, že vzhľadom na skutočnosť, že postupca
nevyhlásil mimoriadnu splatnosť do zročnosti najbližšej nasledujúcej splátky (§ 565 OZ), neboli splnené
podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, a preto je oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti, od ktorého právneho úkonu postupcu odvodzoval žalobca splnenie podmienok pre platné
postúpenie žalovanej pohľadávky, neplatným právnym úkonom. Potom v nadväznosti na skutočnosť,

že v čase postúpenia žalovanej pohľadávky nenastal ešte termín konečnej splatnosti dotknutého
spotrebiteľského úveru a ani nedošlo k splatnosti žalovanej pohľadávky pred termínom konečnej
splatnosti, bolo potrebné považovať predmetné postúpenie pohľadávky za rozporné s ust. § 17 ods. 12
zákona č. 129/2010 Z. z. a v dôsledku toho za neplatné pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Z uvedeného
tak žalovaný vyvodzoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore. Uvedenú námietku

žalovaný vzniesol už v rámci konania na súde prvej inštancie, pričom sa s ňou súd prvej inštancie
vyporiadal tak (viď odsek č. 17 odôvodnenia napadnutého rozsudku), že ust. § 565 OZ veta druhá OZ,
nie je možné aplikovať v prípade uplatnenia tohto práva dodávateľom vyplývajúceho zo spotrebiteľskej
zmluvy. K tejto časti odvolacej argumentácie žalovaného žalobca vo vyjadrení k odvolania nezaujal
žiadne stanovisko.

25. Odvolací súd poukazuje na to, že bolo nesporným, že v danom prípade bol žalobcom uplatnený
nárok na zaplatenie pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy (zmluvy o spotrebiteľskom
úvere) uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom (veriteľom) a žalovaným
ako spotrebiteľom (dlžníkom) dňa 18.04.2016, v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal svoj peňažný
záväzok splniť v 120 mesačných splátkach vo výške 155,08 eur so splatnosťou do 20. dňa

príslušného mesiaca s termínom konečnej splatnosti 20.04.2026. K tomuto záveru dospel aj súd
prvej inštancie a napokon aj vyplýva z označenia uzavretej zmluvy medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným. Ďalej bolo nesporné, že právny predchodca žalobcu listom zo dňa 25.11.2017
označeným ako „Predžalobná upomienka“ upozorňoval žalovaného na omeškanie so splácaním jeho
peňažných záväzkov z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (v celkovej výške 465,08 eur) spolu

s upozornením na možnosť predčasného splatenia úveru (pokiaľ nedôjde k úhrade splátky splatnej
v mesiaci 09/2017) a následne listom zo dňa 24.01.2018 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení
okamžitej splatnosti úveru“ vyhlásil predčasnú splatnosť predmetného spotrebiteľského úveru.
26. Za správny však odvolací súd nepovažoval vyššie uvedený právny záver súdu prvej inštancie
o nemožnosti aplikácie ust. § 565 veta druhá OZ v prípade uplatnenia tohto práva dodávateľom

vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy. Podľa ust. § 565 veta druhá OZ môže pre nesplnenie niektorej
splátky veriteľ požiadať dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky len
do splatnosti nasledujúcej splátky. Pri zohľadnení podmienok uplatnenia práva veriteľa (dodávateľa)
„zosplatniť“ celú svoju pohľadávku stanovených v ust. § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31.10.2024
uvedenéznamená,ževeriteľmôžepožiadaťspotrebiteľaozaplateniecelejpohľadávkyprenezaplatenie

určitej konkrétnej splátky v období, kedy od omeškania spotrebiteľa so zaplatením tejto splátky uplynula
doba troch mesiacov, avšak len do splatnosti splátky najbližšie nasledujúcej po uplynutí doby troch
mesiacov omeškania spotrebiteľa
so zaplatením tejto splátky a súčasne ak spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva upozornil, inak jeho právo pre omeškanie spotrebiteľa

sozaplatenímtejtosplátkyzanikne.Právnynázorodvolaciehosúdukorešpondujeajsprávnymnázorom
Najvyššieho súdu SR uvedeným v uznesení spis. zn. 7Cdo/268/2020 zo dňa 29.11.2022 (viď odsek č.
22 jeho odôvodnenia).
27. Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že účelom právnej úpravy podľa ust. § 53 ods. 9 OZ v znení
účinnom do 31.10.2024 je zamedziť „zosplatňovaniu“ záväzkov spotrebiteľov

zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorých plnenie je dojednané v splátkach, z dôvodu len krátko trvajúceho
omeškania spotrebiteľa so zaplatením splátky (len pár dní) a súčasne dať spotrebiteľovi ešte poslednú
možnosť k splateniu dlžnej splátky pred tým, ako dodávateľ využije svoje právo na zosplatnenie celéhodlhu. Na naplnenie tohto účelu však musí byť nepochybne spotrebiteľ informovaný, pre nezaplatenie
ktorej splátky mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa ust. § 565 OZ.
28. V posudzovanej veci právny predchodca žalobcu upozornil listom zo dňa 25.11.2017 žalovaného,

že ak v lehote do 05.01.2018 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci september 2017 (t. j. splatnej
dňa 20.09.2017 vo výške 155,08 eur), bude oprávnený predmetný úver zosplatniť, teda uplatniť právo
podľa ust. § 565 OZ. Žalovaný sa
do omeškania s plnením splátky splatnej dňa 20.09.2017 dostal dňa 21.09.2017 (t. j. deň nasledujúci),
a teda tri mesiace od omeškania žalovaného so zaplatením tejto splátky uplynuli dňa 21.12.2017. V tento

deň bol právny predchodca žalobcu oprávnený uplatniť právo podľa ust. § 565 OZ pre nezaplatenie
splátky splatnej dňa 20.09.2017, pričom toto právo mohol uplatniť do splatnosti bezprostredne
nasledujúcej splátky, t. j. do dňa 20.01.2018. Právny predchodca žalobcu však toto právo uplatnil až
listom zo dňa 24.01.2018, teda v čase, kedy jeho právo na „zosplatnenie“ úveru pre nezaplatenie splátky
splatnej dňa 20.09.2017 už zaniklo. Potom možno konštatovať, že právny úkon právneho predchodcu
žalobcu – uplatnenie práva podľa ust. § 565 OZ listom zo dňa 24.01.2018 je neplatným právnym úkonom

pre uvedený rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Na uvedenom nič nemení skutočnosť,
že žalovaný bol ku dňu 24.01.2018 v omeškaní trvajúcom viac ako tri mesiace aj s plnením splátky
splatnej dňa 20.10.2018, avšak nebol právnym predchodcom žalobcu vo výzve zo dňa 25.11.2017
v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ upozornený, že právo podľa ust. § 565 OZ môže uplatniť aj v prípade
omeškania žalovaného s úhradou splátky splatnej v mesiaci október 2017 (t. j. dňa 20.10.2017). Pre

nesplnenie podmienky podľa ust. § 53 ods. 9 OZ tak nemožno považovať právny úkon právneho
predchodcu žalobcu za platný aj v prípade „zosplatnenia“ úveru pre nezaplatenie splátky splatnej dňa
20.10.2017, resp. akejkoľvek inej neskoršie splatnej splátky (splatnej dňa 20.11.2017 a nasledujúcich),
od splatnosti ktorých však do dňa 24.01.2018 neuplynula doba troch mesiacov.
29. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., na ktoré poukazoval žalovaný už v priebehu

konania na súde prvej inštancie, ako aj v odvolaní a ktoré je právnou úpravou lex specialis k ust. § 524
a nasl. OZ, nemôže veriteľ pohľadávku previesť na tretiu osobu s výnimkou prípadu, ak sa postupuje
pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a: a) ide o postúpenie z veriteľa oprávneného
poskytovať spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z. z. alebo podľa zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách na veriteľa podľa ust. § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., banku, zahraničnú banku

alebo pobočku zahraničnej banky a kumulatívne (súčasne) b) sa postupuje pohľadávka po konečnom
termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Na tomto mieste si súd dovolí zacitovať z dôvodovej správy
predkladateľa návrhu tejto prijatej zákonnej úpravy, v ktorej sa udáva: „Sukcesia do práv veriteľa bude
možná v zásade len medzi regulovanými subjektmi v prípade zlyhania spotrebiteľského úveru, ak bude

predmetom prechodu alebo prevodu pohľadávka v celosti... Porušenie navrhovaného zákazu bude
zakladať absolútnu neplatnosť právneho úkonu.“. V posudzovanej veci ku dňu postúpenia žalovanej
pohľadávky (dňa 18.02.2021) tak nedošlo platne k predčasnej splatnosti celej pohľadávky pôvodného
veriteľa voči žalovanému z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a žalovaná pohľadávka nebola
ani postúpená po termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Preto pre nesplnenie podmienok

podľa ust. § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. je zmluva o postúpení žalovanej pohľadávky pre
rozpor zo zákonom neplatná (§ 39 OZ). Z uvedeného bolo potom potrebné súdom prvej inštancie vyvodiť
právny záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore (teda že nie je nositeľom ním
uplatneného hmotnoprávneho nároku) a žalobu v zostávajúcej časti (na ktorej žalobca po čiastočných
späťvzatiach žaloby zotrval)

bez ďalšieho zamietnuť. Vzhľadom na opačné právne závery súdu prvej inštancie tak jeho rozsudok
v napadnutom výroku I. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].
30. V nadväznosti na uvedené, už bez zaoberania sa ďalšími odvolacími námietkami žalovaného a s
nimi súvisiacou protiargumentáciou žalobcu, a to z dôvodu nadbytočnosti, odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku I., konštatujúc dôvodnosť odvolania žalovaného, podľa ust. § 388 CSP zmenil

tak, že žalobu v časti o zaplatenie sumy 7.021,15 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne:
zo sumy 7.980,64 eur od 30.01.2018
do 09.07.2020, zo sumy 7.927,92 eur od 10.07.2020 do 07.10.2020, zo sumy 7.746,42 eur
od 08.10.2020 do 14.12.2020, zo sumy 7.577,67 eur od 15.12.2020 do 04.01.2021, zo sumy 7.493,30
eur od 05.01.2021 do 25.01.2021, zo sumy 7.408,93 eur od 26.01.2021

do 24.03.2021, zo sumy 7.317,22 eur od 25.03.2021 do 10.05.2021, zo sumy 7.148,47 eur
od 11.05.2021 do 12.07.2021 a zo sumy 7.021,15 eur od 13.07.2021 do zaplatenia zamietol. Zároveň
týmto rozhodnutím odvolacieho súdu zostal rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním nenapadnutom
výroku II. nedotknutý.31. Keďže odvolací súd čiastočne zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, rozhodol ďalej
v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
32. V posudzovanom prípade sa žalobca pôvodne žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa

08.09.2020 domáhal zaplatenia sumy 8.132,55 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 8.132,55 eur od 30.01.2018 do zaplatenia.
33. V priebehu konania na súde prvej inštancie vzal žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie
dňa 23.03.2021 žalobu v časti o zaplatenie sumy 151,91 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 151,91 eur od 30.01.2018 do zaplatenia späť, a to bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu. O

tomto čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodol súd prvej inštancie uznesením č. k. 12Csp/57/2020-155 zo
dňa 09.07.2021 tak, že konanie v tejto časti zastavil. Odvolací súd tak za stranu, ktorá procesne zavinila
zastavenie konania v tejto časti
(§ 256 ods. 1 CSP), považoval žalobcu.
34. Následne vzal žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.10.2021 žalobu späť
o zaplatenie sumy 959,49 eur späť, a to z dôvodu žalovaným vykonaných čiastkových úhrad (a

to pred podaním žaloby na súd prvej inštancie dňa 09.07.2020 v sume 52,72 eur a následne po
podaní žaloby na súde prvej inštancie v sume 906,77 eur). Súd prvej inštancie rozsudkom v odvolaní
nenapadnutom výroku II. konanie v tejto časti zastavil. Žalovaný sa tak v rozsahu zaplatenia sumy
906,77 eur zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, a preto nesie procesné zavinenie na zastavení
konania v časti o zaplatenie tejto sumy on (§ 256 ods. 1 CSP), keďže v dôsledku tohto správania

vzal žalobca žalobu v tejto časti späť, a teda išlo o dôvodne podanú žalobu. Pre tento záver nebolo
podstatné, že žalobca v zmysle vyššie uvedeného nebol nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, pretože
nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, otázku,
či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska
vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol

uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný
alebo nie (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 7 M Cdo 1/2014 zo dňa 29.04.2014). V ďalšom,
keďže žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 52,72 eur späť síce z dôvodu plnenia žalovaného,
avšak ku ktorému došlo pred podaním žaloby na súd prvej inštancie, nemožno hovoriť o zavinení
zastavenia konania žalovaným, keďže v tejto časti žalobca žalobu podal zjavne nedôvodne. Zhrnúc

doposiaľ uvedené, v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov časti konania
o zaplatenie sumy 906,77 a žalovanému nárok na náhradu trov časti konania o zaplatenie sumy 204,63
eur (151,91 eur + 52,72 eur) spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 151,91 eur od
30.01.2018 do zaplatenia.
35. Vo zvyšnej časti konania, t. j. v časti o zaplatenie o zaplatenie sumy 7.021,15 eur spolu s úrokmi z

omeškania vo výške 5 % ročne: zo sumy 7.980,64 eur od 30.01.2018
do 09.07.2020, zo sumy 7.927,92 eur od 10.07.2020 do 07.10.2020, zo sumy 7.746,42 eur
od 08.10.2020 do 14.12.2020, zo sumy 7.577,67 eur od 15.12.2020 do 04.01.2021, zo sumy 7.493,30
eur od 05.01.2021 do 25.01.2021, zo sumy 7.408,93 eur od 26.01.2021
do 24.03.2021, zo sumy 7.317,22 eur od 25.03.2021 do 10.05.2021, zo sumy 7.148,47 eur

od 11.05.2021 do 12.07.2021 a zo sumy 7.021,15 eur od 13.07.2021 do zaplatenia bol žalobca procesne
neúspešnou stranou, keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil tak, že jeho
žalobu v tejto časti zamietol. Preto žalovanému vznikol nárok na náhradu trov tejto časti konania.
36. Vychádzajúc z doposiaľ uvedeného potom odvolací súd určil pomer procesného úspechu oboch
sporových strán pre účely rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie tak, že

žalobca mal procesný úspech v časti konania o zaplatenie sumy 906,77 eur a žalovaný v časti konania
o zaplatenie sumy 7.225,78 eur s prísl. Žalobca mal tak procesný úspech v percentuálnom vyjadrení 11
% (906,77 eur / 8132,55 eur = 0,11, 0,11 x 100 % = 11 %). Žalovaný mal potom procesný úspech 89
% (100 % - 11 % = 89 %). Čistý procesný úspech žalovaného je tak 78 % (89 % - 11 % = 78 %). Na
základe toho potom odvolací súd za pomerne úspešnú sporovú stranu v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP

považoval žalovaného a priznal mu pomerne nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie
v rozsahu 78 %.
37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1
v spojení s ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP, a to tak, že žalovanému ako plne v odvolacom
konaní úspešnej strane sporu priznal proti žalobcovi ako plne neúspešnej procesnej strane v odvolacom

konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
38. O výške trov konania na súde prvej inštancie, ako i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).39. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].