Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/48/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124211557
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7124211557.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov
senátu JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Frederiky Zozuľákovej v spore navrhovateľky: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. XXX, dočasná adresa na doručovanie: D. E., F., zastúpená: JUDr. Martina
Gombosová, advokátka, Floriánska 16, Košice, proti povinnému z neodkladného opatrenia: G. B., nar.
X.X.XXXX, bytom C. XXX, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní navrhovateľky

proti uzneseniu Mestského súdu Košice, sp. zn. 38C/21/2024-47 zo dňa 2. júla 2024

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie.

II. Stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Navrhovateľka sa návrhom domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd uložil

povinnému z neodkladného opatrenia (ďalej aj „povinný“) umožniť jej vstup do nehnuteľností
špecifikovaných v návrhu, nachádzajúcich sa v kat. úz. C., obec C., okres Košice - okolie, zapísaných v
evidenciiOkresnéhoúraduKošice-okolie,katastrálnyodbornaLVč.XXX.Navrhovateľkasaďalejtýmto
návrhom domáhala uloženia povinnosti povinnému, aby sa zdržal akéhokoľvek konania, ktorým by sám
alebo prostredníctvom tretích osôb rušil výkon jej vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam.

2. Návrh skutkovo odôvodnila tým, že predmetné nehnuteľnosti, ktorých je spoluvlastníčkou, mohla
donedávna aj po rozvode manželstva strán nerušene užívať, čo sa však zmenilo dňa 22.4.2024,
kedy povinný (jej bývalý manžel) vymenil na nehnuteľnostiach všetky zámky a odkedy jej bráni v ich
užívaní, ktoré konanie povinného bolo predmetom trestného a neskôr priestupkového konania. Podľa
nasledovnej argumentácie navrhovateľky jej povinný dňa 1.6.2024 bez jej predchádzajúceho vedomia
priniesol časť jej osobných vecí, ktoré uložil do garáže vo vlastníctve H. I., jej známeho, ktorý ju dočasne

prichýlil a poskytol voľnú izbu, a ktorý ju následne vyzval na bezodkladné vypratanie privezených vecí,
pričom ju upozornil na to, že ak nebude z jej strany bezodkladne zjednaná náprava, bude nútený
okamžite ukončiť vzájomnú solidárnu výpomoc a vyzvať ju aj k odovzdaniu prideleného bezpečnostného
kľúča od jeho rodinného domu. Doplnila, že vlastníčka tejto nehnuteľnosti (C. I.) podala voči nej žalobu
o vypratanie, pričom toto konanie je vedené na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 56C/10/2023.
Uviedla, že je osobou v hmotnej núdzi s tak nízkym príjmom, že si sama nevie zabezpečiť iné bývanie,

pričom do jej vlastného rodinného domu si povinný nasťahoval tri ďalšie cudzie osoby a ona sama
nemá kvôli jeho protiprávnemu konaniu zabezpečené dôstojné bývanie. Mala za to, že týmto spôsobom
povinný porušuje jej ústavné právo vlastniť majetok, vrátane jej práva uvedené nehnuteľnosti nerušene
užívať, čím podľa nej dostatočne preukázala nebezpečenstvo reálnej a bezprostredne hroziacej ujmy
odôvodňujúce nutnosť okamžitej úpravy pomerov strán.

3. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým uznesením zamietol
návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a nepriznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania.4. Právne vec posúdil podľa ust. § 324 ods. 1 , § 325 ods. 1 a 2, § 326 ods. 1 a 2, § 328 ods. 1 a
§ 329 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru o nedôvodnosti

návrhu, pretože „žalobkyňa aspoň v primeranej miere dôkaznej istoty neosvedčila súdu skutočnosti
odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov...“. Z opisu skutkového stavu (zápisnica o podaní
trestného oznámenia, výziev, návrhu, žaloby J. I.) podľa súdu prvej inštancie vyplývalo, že navrhovateľka
dobrovoľne opustila spoločnú nehnuteľnosť, a že svoju bytovú otázku má vyriešenú v Košiciach. Vyslovil
úvahu, že cieľom tohto návrhu nemá byť umožnenie vstupu navrhovateľky do spoločnej nehnuteľnosti,

ale vypratanie prípadných tretích osôb zo spoločnej nehnuteľnosti. Napokon rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil podľa § 255 ods. 1 CSP s tým, že procesne neúspešnej navrhovateľke ich náhradu
nepriznal.

5. Proti tomuto uzneseniu podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací
súd zmenil a jej návrhu vyhovel. V odvolaní v prvom rade nesúhlasila so skutkovým záverom súdu prvej

inštancie, že neosvedčila potrebu neodkladnej úpravy pomerov strán sporu. Mala za to, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie neposkytuje ochranu jej ohrozených a právom chránených záujmov (ochranu
vlastníckeho práva k jej vlastnej nehnuteľnosti), je nespravodlivé a v rozpore s princípom právnej istoty
a s ustálenou rozhodovacou praxou, pričom ho považuje za nedôkladné a nepresvedčivé (pokiaľ ide
o odôvodnenie tohto odklonu od podľa nej ustálenej rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít).

Nesúhlasila so skutkovým záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní tvrdení o vymenených zámkoch
na predmetnej nehnuteľnosti. Zopakovala ňou tvrdený skutkový stav v tejto časti. Skutočnosť, resp.
záver súdu prvej inštancie, že si vyriešila bytovú otázku tým, že dočasne býva v cudzej nehnuteľnosti,
považovala za irelevantnú, pričom poukázala na to, že jej oprávnená vlastníčka J. I. ju navrhuje vypratať
súdnou cestou. Správanie žalovaného hodnotí ako v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktorému

výkonu práva by súd mal odoprieť právnu ochranu. Poukázala na skutočnosť, že je osobou v hmotnej
núdzi. Uzavrela, že zo strany povinného je porušované jej právo na ochranu vlastníctva a práva na
bývanie, pričom tento neoprávnený zásah doposiaľ trvá, čo odôvodňuje potrebu bezodkladnej úpravy
vzájomných pomerov medzi stranami, pričom nariadene neodkladné opatrenie v takto určenom rozsahu
nepredstavuje ani neprimeraný a ani bezdôvodný zásah do výkonu práv povinného. Svojimi odvolacími

námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, na nesprávnosť skutkových nálezov na základe vykonaných dôkazov a na prítomnosť právnych
vád rozhodnutia, navrhovateľka podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP. V odvolaní odvolateľkou formálne citovaný ďalší odvolací

dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a
výhradami, ktoré by poukazovali na to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací
dôvod odvolateľkou materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto spojitosti
upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z

5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení
nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych
okolností prípadu. Napokon odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380

ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by
mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí
o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1269s).

6. Povinný z neodkladného opatrenia sa na výzvu odvolacieho súdu (§ 329 ods. 1 CSP) k odvolaniu
a k veci nevyjadril.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie navrhovateľky ako

podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust.
§ 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že jej odvolaniu
nie je možné vyhovieť.8. Navrhovateľka v danom prípade uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa
ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických
osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce konanie súdov (aj iných orgánov). Pod pojmom „procesný postup“ súdu sa

rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej
procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).

9. V zmysle tohto ustanovenia pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny

procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,

na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným

výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť odvolania podľa § 365
ods.1písm.b)CSPniejenedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

11. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia, odvolací súd konštatuje, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP len v celkom
ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003 a Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009); o taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, prípadne
ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“. Za procesnú vadu konania
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (porov. uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo /84/2017 zo dňa
25.10.2017). Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné (len) tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchýlne od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/2003, I. ÚS 301/2006). V otázke, za akých
okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné, sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd

ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 29Cdo/2543/2011 z 25. júna 2013 publikovanom v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie
súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli
v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej

inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné,
pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv
odvolateľa. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom štáte
základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach
stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné

dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06)“. (napr.
III. ÚS 107/07). Ústavný súd SR tiež uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právnekorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné“ (IV. ÚS 14/07).

12. V preskúmavanej veci nedošlo podľa názoru odvolacieho súdu k naplneniu vady podľa § 365 ods.
1 písm. b) CSP spočívajúcej v porušení práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie riadne
neodôvodnil svoje uznesenie, keďže sa vzhľadom na svoje právne posúdenie veci vysporiadal v zásade
dostačujúcostvrdeniaminavrhovateľky,ktorésatýkaliotázkypotrebybezodkladneupraviťpomerystrán
formou nariadenia neodkladného opatrenia.

13. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva
strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na všetky
otázky, ktoré vyšli v priebehu sporu najavo. Povinnosťou súdu je vyhodnotiť iba tie sporné tvrdenia a
skutočnosti, ktoré sú pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie sú
takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo
14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo
8/2008).

14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť

o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na
to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo ak súd opomenul rozhodujúce skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také
skutkovézistenia,ktorésúdprvejinštanciezaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoideosituáciu,
kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynulo z prednesom strán
sporu alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. CSP.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného

práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,
alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny
predpis,ktorýtiežsprávneinterpretoval,avšakprávnunormu nesprávnenazistenýskutkovýstavpoužil,

v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

16. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia konštatuje, že tieto
navrhovateľkou uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.

17. Navrhovateľka svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) CSP nastolila predmetom odvolacieho prieskumu
tiež správnosť spôsobu právneho posúdenia súdom prvej inštancie otázky splnenia/nesplnenia
zákonných predpokladov pre okamžitú (bezodkladnú) úpravu pomerov strán, umožnením jej vstupu

do predmetného rodinného domu a na priľahlé nehnuteľnosti, resp. uložením povinnosti povinnému
z NO zdržať sa akéhokoľvek konania, ktorým by sám alebo prostredníctvom tretích osôb rušil jej výkon
vlastníckych práv k týmto nehnuteľnostiam. Odvolací súd sa v zásade stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že v okolnostiach prípadu navrhovateľka hodnoverne neosvedčila potrebu bezodkladnej
úpravy pomerov strán.

18. Procesné podmienky a predpoklady nariadenia neodkladného opatrenia v civilnom sporovom konaní
sú upravené v ust. §§ 324 až 326 CSP, ktoré správne použil v danej veci aj súd prvej inštancie, správne
ich aj interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav.19. Podľa § 324 ods. 1 až 3 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže
na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. Neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak

sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.

20. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne
upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

21. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo
vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

22. Podľa § 329 ods. 2 CSP pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia
súdu prvej inštancie.

23. Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že neodkladným opatrením, bez ohľadu na to, či
je nariadené pred začatím konania, v jeho priebehu alebo po jeho skončení sa upravujú pomery
strán, pokiaľ je to bezodkladne potrebné a/alebo existuje obava, že exekúcia bude ohrozená. Týmto
predpokladom zodpovedá požiadavka osobitných náležitosti návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia, v ktorom podľa zákonného vymedzenia musí navrhovateľ opísať rozhodujúce skutočnosti,

odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená. Z povahy
veci vyplýva, že zjavne neodôvodnenému alebo neexistujúcemu nároku nemožno poskytnúť ochranu
prostredníctvom neodkladného opatrenia, a preto v návrhu musí navrhovateľ opísať tiež skutočnosti
hodnoverne osvedčujúce dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Zákonná
požiadavka hodnoverného osvedčenia dôvodnosti a trvania chráneného nároku oproti potrebe (len)

osvedčenia ostatných právne významných skutočností vychádza tiež z predpokladu, že dôvodnosť
nároku vo veci samej je navrhovateľ spôsobilý osvedčiť jednoduchšie a hodnovernejšie, ako potrebu
neodkladnejúpravypomerovaleboohrozenieexekúcie.Ztohojemožnévyvodiť,žesúdnemôženariadiť
neodkladné opatrenie, ak sa mu na základe predbežného právneho posúdenia nárok vo veci samej
javí ako nedôvodný. Hodnoverné osvedčenie dôvodnosti a trvania nároku predpokladá jasné, určité a

zrozumiteľné skutkové tvrdenia navrhovateľa, predloženie dostupných listinných dôkazov a elementárnu
právnu argumentáciu, z ktorých možno vyvodiť záver o vysokej pravdepodobnosti, že chránený nárok
je dôvodný a trvá. Alebo inak povedané, hodnoverné osvedčenie nároku vo veci samej musí na strane
súdu viesť k záveru, že miera pravdepodobnosti vyhovenia žalobe je v danom štádiu konania vyššia,
než pravdepodobnosť jej zamietnutia (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,

Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540,
str. 1108). Procesný inštitút neodkladného opatrenia zároveň umožňuje operatívne upraviť pomery
strán za predpokladu, že takýto zásah sa javí byť ako nevyhnutný, nakoľko existujú konkrétne okolnosti
prípadu, ktoré poukazujú na naliehavosť a nutnosť takéhoto zásahu.

24. Pretože pri nariaďovaní samotného NO prevláda požiadavka rýchlosti, z tohto dôvodu súd
nemusí dodržať formálny postup určený na dokazovanie a zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú
potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia (vo veci samej), ale rozhoduje spravidla len na
základe listín predložených navrhovateľom NO, bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia
pojednávania. Inak postupuje iba vo výnimočných a odôvodnených prípadoch (§ 329 CSP). Riadne

dokazovanie v zmysle ust. § 185 a nasl. CSP súd nevykonáva a pri rozhodovaní vychádza z
obsahu návrhu a zo skutočností, ktoré boli v súvislosti s podaným návrhom osvedčené. Navrhovateľ
opísaním rozhodujúcich skutočností a predložením dostupných dôkazných prostriedkov musí osvedčiť
najvýznamnejšie relevantné skutočnosti, z ktorých vyvodzuje opodstatnenosť a neodkladnosť návrhu,
a vecnou argumentáciou musí presvedčiť súd o potrebe nariadiť NO v záujme dosiahnutia ochranného

účelu, ktorý je pre tento inštitút charakteristický. Procesu osvedčovania (spravdepodobnenia) podliehajú
všetky zákonné podmienky na nariadenie NO, s osobitným dôrazom na potrebu neodkladnej úpravy
pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie. Miera osvedčenia sa pritom riadi situáciou, najmä
naliehavosťou jej riešenia. Účelom NO je totiž rýchle riešenie tej situácie, ktorá vyžaduje okamžitý zásah
súdu.

25. Na základe všetkých doterajších tvrdení navrhovateľky a listinných dôkazov ňou predložených
možno pre zjednodušenie zhrnúť niekoľko východiskových faktov: Strany konania viedli spoločnú
domácnosť v nehnuteľnostiach špecifikovaných v návrhu, nachádzajúcich sa v kat. úz. C., obec C.,okres Košice - okolie, zapísaných v evidencii Okresného úradu Košice - okolie, katastrálny odbor na
LV č. XXX, do roku 2023 (a možno do roku 2021; viď bod 6. žaloby o vypratanie), kedy navrhovateľka
po rozvode manželstva strán opustila spoločnú domácnosť a nasťahovala sa do rodinného domu

postaveného na ul. D. E. G. F. k A. H. I.. Od tohto momentu si navrhovateľka (nepochybne) postupne
sťahuje svoje osobné veci z rodinného domu strán a vracia sa do neho len za účelom kontroly svojich
(zvyšných) osobných vecí nachádzajúcich sa v ňom (viď. ňou predložené kópie jej krátkych textových
správ adresovaných povinnému). Predmetný rodinný dom a k nemu priľahlé nehnuteľnosti sú (aj) v
bezpodielovom spoluvlastníctve strán konania a užíva ich výlučne povinný, pravdepodobne so svojou

novou priateľkou a jej deťmi. Navrhovateľka aj po opustení spoločnej domácnosti krátkodobo vstupovala
do rodinného domu strán, pričom dochádzalo ku konfliktom vyvolaným aj jej nevhodným správaním,
ktoré (konflikty) sa riešili privolaním polície a urobením ústnych oznámení o narušení občianskeho
spolunažívania.

26. Z tejto rekapitulácie vyplýva hneď niekoľko zásadných skutočností. V prvom rade je nad akúkoľvek

pochybnosť zrejmé, že strany konania nezdieľajú jedno obydlie, pričom navrhovateľka mala v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie zabezpečené bývanie v rodinnom dome na ul. D. G. F., do ktorého
sa dobrovoľne odsťahovala. Je tiež evidentné, že navrhovateľkou tvrdený skutkový stav, pokiaľ by k
nemu i došlo tak, ako to prezentuje, predstavuje vo svojej podstate reakciu na skutočnosť, že povinný
zamedzil výmenou zámkov od dverí vstup navrhovateľke do predmetného domu, ktorý je v doposiaľ ich

nevyporiadanom bezpodielovom spoluvlastníctve. Je pravdou, že až do vyporiadania ich zaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva je potrebné na nich hľadieť ako na rovnocenných vlastníkov spoločnej
veci. Je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že narušené vzťahy a tomu zodpovedajúce prejavy sú
výsledkom sporu strán z ich spoluvlastníckeho vzťahu. Nesúlad medzi právnym a skutkovým stavom
pri realizácii práv a povinností z takého vzťahu nad akúkoľvek pochybnosť odôvodňuje potrebu súdnej

ochrany; tú však nemožno zamieňať s potrebnosťou neodkladnej úpravy pomerov. K potrebnosti
okamžitého zásahu súdom do právneho pomeru strán musí vždy pristúpiť ďalšia navrhovateľom
tvrdená a osvedčená skutočnosť odôvodňujúca záver, že neodkladná úprava neznesie odklad preto,
že bez nej navrhovateľ utrpí na právach. V závere o naliehavosti okamžitej úpravy pritom musí byť
premietnutý ako časový (bezprostrednosť), tak i vecný vzťah (efektívnosť a proporcionalita) medzi

narušením usporiadania pomerov strán a ich neodkladnou úpravou. Akiste totiž naliehavosť riešenia
nebude bez ďalšieho vyplývať len z porušenia práva trvajúceho dlhý čas a celkom nepochybne znesie
odklad i taký zásah do právneho postavenia strán, v dôsledku ktorého je možné očakávať, že ujma,
ktorá tým povinnému vznikne, bude kvantitatívne alebo kvalitatívne väčšia alebo zasiahne hierarchicky
spoločnosťou vyššie radenú hodnotu, než akú tvrdí oprávnený, že mu bez takejto úpravy vzniká.

Z návrhu ako aj zo samotného odvolania je zrejmé, že ohrozenou hodnotou je v skutočnosti záujem
navrhovateľky na pokojnom a nerušenom užívaní spoločnej nehnuteľnosti paradoxne za situácie, kedy
sa aj podľa vlastných tvrdení (napr. jej výpoveď pred OP Košice-okolie z 24.4.2024) sama svojim
konaním vylúčila z práva užívať spoločný rodinný dom dobrovoľným opustením (odťahovaním sa zo)
spoločnej domácnosti strán, ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie s tým, že tento správne

považoval bytovú otázku navrhovateľky v súčasnej dobe za vyriešenú aj napriek skutočnosti, že sa ju
snaží z jej súčasného bydliska vypratať vlastníčka rodinného domu súdnou cestou. Za relevantnú teda
odvolací súd považuje skutočnosť, že si navrhovateľka v tejto chvíli vyriešila svoju bytovú otázku tak, že
býva v cudzej nehnuteľnosti. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v okolnostiach prípadu navrhovateľka
neosvedčila skutočnosti odôvodňujúce potrebu bezodkladnej úpravy pomerov strán podľa ust. § 325

ods. 2 písm. d) CSP.

27. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP napadnuté uznesenie ako vecne
správne potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP. V prejednávanom spore v odvolacom konaní bola navrhovateľka
neúspešná a plne úspešnému povinnému z NO žiadne trovy nevznikli, keďže ostal v odvolacom konaní
nečinný, z ktorého dôvodu odvolací súd stranám náhradu odvolacích trov nepriznal.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.