Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-2S/26/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200178
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1021200178.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

18 BA-2S/26/2021

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,
LLM., a z členky a člena senátu JUDr. Ingridy Hudecovej a JUDr. Lukáša Galla (spravodajca), vo veci
žalobcu: HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45
300 950, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o., advokátska kancelária, so

sídlom Prievozská 4, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51003848, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101914752/2020 zo dňa 04. 12. 2020, takto

r o z h o d o l :

18 BA-2S/26/2021

I.SprávnysúdvBratislavezrušujerozhodnutiežalovanéhoFinančnéhoriaditeľstvaSlovenskejrepubliky

č. 101914752/2020 zo dňa 04.12.2020 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi súd priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej len „daňový úrad“) vydal dňa 15.01.2018 oznámenie
o daňovej kontrole za účelom vykonania daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty u žalobcu za

zdaňovacie obdobie október 2017, ktorá začala dňa 15.02.2018 (ďalej len „daňová kontrola“).

2. Z daňovej kontroly daňový úrad vyhotovil dňa 14.12.2018 protokol č.102601220/2018, ktorý bol
žalobcovi doručený dňa 07. 01. 2019, čím došlo k ukončeniu daňovej kontroly. Výsledkom daňovej
kontroly za zdaňovacie obdobie október 2017 bol zistený celkový rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume
310 592,07 Eur oproti deklarovanej vlastnej daňovej povinnosti podľa daňového priznania vo výške
33 496,23 Eur.

3. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej len „prvostupňový orgán“) vydal dňa 10.08.2020
rozhodnutie č. 101278544/2020 (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového orgánu“), ktorým vyrubil
žalobcovirozdieldanenadanizpridanejhodnotyvsume310592,07Eurzazdaňovacieobdobieoktóber2017,oprotidaniuvedenejvdaňovompriznanívsume33496,23Eur.Vodôvodnenírozhodnutiauviedol,
že zamietol právo žalobcovi na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie október 2017

a) v sume 240 000,- Eur, ktorú si odpočítal žalobca z 12 faktúr od spoločnosti Corporation Work Service
SK s. r. o., so sídlom Cukrová 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50 362 151 (ďalej len „Corporation Work
Service“) zo základu dane 1 200 000,- Eur, týkajúcich sa poskytnutia služieb, kvalifikovanej pracovanej
sily, súvisiacich s chovom hydiny na farmách pre spoločnosť BEST MEAT s. r. o., so sídlom Napájadlá
1, 040 12 Košice, IČO: 46 645 217 (ďalej len „BEST MEAT“),

b) v sume 55 859,70 Eur, ktorú si žalobca odpočítal z faktúry od spoločnosti Corporation Work Service
SK zo základu dane 279 298,50 Eur, za poskytnutie služieb súvisiacich so spracovaním (manipuláciou)
hydiny na bitúnku (porážke) v prevádzkových priestoroch žalobcu v Košiciach,

c) v sume 8242,10 Eur, ktorú si žalobca odpočítal z 5 faktúr od spoločnosti A. A. s. r. o., so sídlom

Jaseňová 3220/20, 010 07 Žilina, IČO: 46956468 (ďalej len „A. A.“) zo základu dane 82 420,95 Eur,
týkajúcich sa nákupu tovaru chladenej hydiny,

d) v sume 6490,27 Eur, ktorú si žalobca odpočítal zo 7 faktúr od spoločností SOLAX Power s. r. o (počet
1, kuriérske služby), IS Solutions, s. r. o., ( počet 3, poradenstvo), BVB plus, s. r. o. (počet 2, prenájom

autobusu) a d) Podtatranská hydina a. s. (počet 1, náklady na dopravu farmy), zo súhrnného základu
dane 32 451,39 Eur.

4. Pri zamietnutí nároku na odpočet DPH pri bode 3. a) prvostupňový orgán uviedol, že žalobca
nepreukázal ekonomickú opodstatnenosť obchodných transakcií a nepredložil žiadne dôkazy o tom, že

dodanie služieb od dodávateľa Corporation Work Service bolo uskutočnené tak, ako bolo fakturované.
Základtejtoargumentáciespočívalvkonštatovaníprvostupňovéhoorgánu,žežalobcasasdodávateľom
Corporation Work Service prostredníctvom uzatvorenej Zmluvy o poskytovaní kvalifikovanej pracovnej
sily zo dňa 23.02.2017, dohodol na nereálnom cieli, resp. na cieli, ktorý nie je možné realizovať. Podľa
prvostupňového orgánu nebolo žalobcom preukázané, že prostredníctvom vyškolenej pracovnej sily

došlo k zlepšeniu zootechnickej situácie chovov hydiny minimálne o 30 % oproti aktuálnej situácii a že
došlo k zabezpečeniu konverzného pomeru porážkovej hodnoty, t. j. spotreba 1,7 kg kŕmnej zmesi na 1
kg váhy chovnej hydiny, kedy dosiahnutá priemerná váha hydiny určenej na porážku mala predstavovať
2,6 kg. Prvostupňový orgán ďalej uviedol, že žalobca nepredložil zoznam kvalifikovaných pracovníkov,
ich počet a ich pracovnú náplň. Súčasne prvostupňový orgán uviedol, že žalobca nepreukázal na

základe akých podkladov došlo k zmenám ceny chovu za jednotlivé mesiace roka 2017, príp. čo
bolo dôvodom pre navýšenie ceny v rámci tohto obdobia. Rovnako bolo zo strany prvostupňového
orgánu konštatované, že v danom prípade bol ľudský faktor irelevantný, pretože cieľ zmluvy sa nedal
nijak ovplyvniť ani dosiahnuť ho žiadnou starostlivosťou. Ak by aj došlo k naplneniu cieľa zmluvy,
bezprostredný vplyv na úsporu nákladov by sa podľa prvostupňového orgánu týkal vlastníka jatočnej

hydiny, t. j. spoločnosti BEST MEAT a nie žalobcu, ktorý zabezpečil služby chovu. Podľa prvostupňového
orgánu žalobca vedel, že podľa prevádzkového výkazníctva už v mesiaci september 2017 nie je
dosahovaný deklarovaný cieľ zmluvy a napriek tomu neodstúpil od danej zmluvy. Prvostupňový orgán
konštatoval účasť žalobcu na účelovom obchodnom reťazci, v rámci ktorého žalobca prijímal plnenia
poznačené podvodom, z ktorých si následne uplatňoval právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty

na vstupe. Podľa prvostupňového orgánu žalobca vykonával vedome obchodné transakcie, ktoré nemali
ekonomické a ani hospodárske opodstatnenie.

5. Pri zamietnutí nároku na odpočet DPH pri bode 3. b) prvostupňový orgán uviedol, že žalobca
nepreukázal ekonomickú opodstatnenosť poskytnutých služieb od dodávateľa Corporation Work

Service, nakoľko sám zamestnával na svojej prevádzke približne 268 zamestnancov, pri ktorých
cena práce bola niekoľko násobne nižšia ako cena služby uvedená na predmetnej faktúre. Súčasne
prvostupňový orgán uviedol, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy nasvedčujúce tomu, že dodanie
služieb od dodávateľa Corporation Work Service bolo uskutočnené tak, ako bolo fakturované. Údaje
na faktúre podľa prvostupňového orgánu nezodpovedajú skutočnosti a cena služby bola nadhodnotená.

V tejto súvislosti prvostupňový orgán poukázal na skutočnosť, že za rovnaké poskytnutie služby žalobca
fakturoval inej spoločnosti ManpowerGroup v období januára 2017 sumu 2 782,- Eur, pričom spoločnosti
Corporation Work Service za 52 zamestnancov fakturoval sumu bez dane vo výške 279 298,50 Eur.
Žalobca už pri uzatváraní zmluvy o poskytovaní služieb súvisiacich so spracovaním hydiny podľaprvostupňového orgánu vedel, že všetky práce súvisiace so spracovaním hydiny vykonávajú jeho
vlastní zamestnanci (príp. tzv. „dohodári“), kedy nebolo potrebných ďalších 52 zamestnancov, kde
cena za služby za 1 hodinu bola niekoľko násobne vyššia ako u vlastných zamestnancov. Navyše

prvostupňový orgán dodal, že žalobca nepreukázal, akú inú činnosť mali vykonávať najatí zamestnanci
od vlastných zamestnancov žalobcu v počte 268, ktorí štandardne vykonávali práce na bitúnku a preto
nebolo potrebné, aby tieto práce boli predmetom zmluvného vzťahu. Z predmetnej zmluvy podľa
prvostupňového orgánu nevyplynul žiadny hospodársky cieľ, či ekonomický dôvod, keďže pri porovnaní
faktúr s iným dodávateľom bolo zrejmé, že nedôjde k úspore nákladov. Z obsahu zmluvy podľa

prvostupňového orgánu vyplynulo, že skutočným jej predmetom bolo zakryté dočasné prideľovanie
zamestnancov, t. j. dodanie pracovnej sily, pričom súčasne sa jednalo o fiktívne poskytovanie služby.
Zo zistení preto vyplynulo vytvorenie účelovo vytvoreného obchodného reťazca, na konci ktorého bol
žalobca prijímajúci plnenia poznačené podvodom.

6. Pri zamietnutí nároku na odpočet DPH pri bode 3. c) prvostupňový orgán uviedol, že žalobca

pri nadobúdaní tovaru vedel, že daná spoločnosť nebola skutočným príjemcom tovaru a nebola
nadobúdateľom tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a súčasne spoločnosť A. A. nenadobudla
právo nakladať s tovarom ako vlastník. Ďalej prvostupňový orgán poukázal na skutočnosť, že žalobca
a spoločnosť Podtatranská hydina a. s. sú prepojené, spolupracujú v reťazci, medzi ktorý bola, ako
umelo vytvorený článok, vsunutá účelovo spoločnosť A. A.. Podľa prvostupňového orgánu žalobca

vedel o jednotlivých spoločnostiach, ktoré sa vsúvali do reťazcov, keďže tak bolo uskutočňované aj
na základe pokynov žalobcu. Spoločnosť A. A. podľa prvostupňového orgánu bola dňa 20.10.2017
zrušená a dňa 07.11.2017 vymazaná z obchodného registra z dôvodu jej zlúčenia so spoločnosťou
Alytus s. r. o. Prvostupňový orgán poukázal na skutočnosť, že žalobca predložil dodávateľské faktúry
od A. A. s dátumom vyhotovenia dňa 21.10., 23.10., a 31.10. 2017 s dátumom dodania tovaru dňa

29.10.2017, t. j. kedy už A. A. neexistovala. Prvostupňový orgán ďalej uviedol, že dátumy dodania
tovaru sa nezhodujú s údajmi registrácie príslušných vozidiel s priradenými EČV v mýtnom systéme.
Z tejto skutočnosti má podľa prvostupňového orgánu vyplývať, že deklarované vozidlá v predložených
dokladoch nemohli prepraviť tovar uvedený na predmetných faktúrach. Podľa prvostupňového orgánu
žalobca neosvedčil deklarované obchody, okrem vyhotovenej faktúry od spoločnosti A. A., žiadnymi

inými relevantnými dôkazmi, ktoré by preukázali obchodné transakcie na dodávateľských faktúrach.
Faktúry preto prvostupňový orgán považoval za nevierohodné. Spoločnosť A. A. nebola druhým
odberateľom tovaru v rámci trojstranného obchodu, keďže tovar bol prepravený podľa prvostupňového
orgánu od poľského dodávateľa priamo k žalobcovi, čo mal žalobca vedieť. Daňový únik vznikol podľa
prvostupňového orgánu spoločnosti A. A., ktorá nepodala daňové priznanie na DPH a ani kontrolný

výkaz za posudzované zdaňovacie obdobie. V závere prvostupňový orgán dodal, že jediným cieľom
predloženia nepravdivých faktúr bolo krátenie vlastnej daňovej povinnosti.

7. Pri zamietnutí nároku na odpočet DPH pri bode 3. d) prvostupňový orgán v súvislosti s dodávateľom
SOLAX Power s. r. o. (ďalej len „SOLAX Power“) ohľadne dodania kuriérskych služieb uviedol,

že žalobca mu nepredložil žiadne dôkazy svedčiace o dodaní služieb touto spoločnosťou tak, ako
boli fakturované. K došlej faktúre a k zmluve o kuriérskych službách bližšie neuviedol informácie
o zásielkach a ich prijímateľoch, nevymenoval osoby s oprávnením odosielať zásielky za svoju
spoločnosť a nekonkretizoval, o aké zásielky sa jednalo. Prvostupňový orgán súčasne uviedol,
že neprenášal na žalobcu dôkazné bremeno, ale preveroval, či odpočítaná daň bola použitá na

účely uskutočňovania žalobcom vlastných zdaniteľných plnení, čo podľa neho žalobca nepreukázal.
Predmetná zmluva o kuriérskych službách bola podľa prvostupňového orgánu podpísaná p. B., ktorý
v danom čase vykonával súčasne funkciu riaditeľa u žalobcu ako aj u SOLAX Power.
V súvislosti s faktúrami od spoločnosti IS Solutions s. r. o. (ďalej len „IS Solutions“) prvostupňový
orgán rovnako ako pri dodávateľovi SOLAX Power konštatoval, že žalobca mu nepredložil žiadne

dôkazy svedčiace o dodaní služieb touto spoločnosťou tak, ako boli fakturované. V tomto smere
prvostupňovýorgánuviedol,žežalobcanepredložilododanýchporadenskýchakonzultačnýchslužbách
žiadne výstupy (podklady, analýzy), napr. o vplyve na ekonomiku spoločnosti, jej celkového chodu,
príp. o opatreniach na zníženie podnikateľského rizika. Vymedzenie predmetu plnenia poskytovaných
poradenských a konzultačných služieb bolo podľa prvostupňového orgánu neurčité a nejasné, pričom

práve žalobca mal dodané služby preukázať relevantnými výstupmi a nie požadovať od prvostupňového
orgánu, aby si ich vyžiadal od jeho dodávateľa.
Pri faktúrach od dodávateľskej spoločnosti BVB plus s. r. o. (ďalej len „BVP plus“), ktoré sa týkali
prenájmu autobusu prvostupňový orgán uviedol, že tvrdené skutočnosti o dodaní služieb žalobcanepreukázal žiadnymi dôkazmi, ako napr. aké osoby a pracovníci pracovali na jednotlivých farmách
alebokdežalobcavykonávalslužbychovuprespoločnosťBESTMEAT,ktorámalaviaceroprevádzkarní.
Žalobca na jednej strane tvrdil, že preprava zamestnancov bola uskutočňovaná do prevádzky

v Košiciach, podľa prvostupňového orgánu ale išlo opäť o všeobecné vyjadrenie bez dôkazov.
K dodávateľskej faktúre od spoločnosti Podtatranská hydina a. s. (ďalej len „Podtatranská hydina“)
ohľadne nákladov na dopravu farmy prvostupňový orgán uviedol, že žalobca sa nevyjadril, aké osoby
mali vykonať služobné jazdy na základe knihy jázd jednotlivých vozidiel, ktoré boli prílohou faktúry
a kto bol ich zamestnávateľ, keďže na farmách pracovali osoby spoločnosti Podtatranská hydina

a Corporation Work Service. Súčasne prvostupňový orgán dodal, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy
o tom, že odpočítanú daň z faktúry od spoločnosti Podtatranská hydina použil na uskutočnenie svojich
zdaniteľných plnení.

8. Na základe podaného odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101914752/2020 zo dňa
04.12.2020 odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „rozhodnutie

žalovaného“). K odpočtu DPH týkajúceho sa faktúr dodávateľskej spoločnosti Corporation Work Service
(bod 3. a) odôvodnenia tohto rozsudku) žalovaný odkázal na zistenia prvostupňového orgánu ohľadne
nezrovnalostí týkajúcich sa zlepšenia zootechnickej situácie chovov hydiny a k počtu kvalifikovaných
pracovníkov na všetkých farmách žalobcu a k ich pracovnej náplni. Ďalej žalovaný odkázal na zistenia
prvostupňového orgánu týkajúce sa chýbajúcich podkladov, ohľadne záväzku dodávateľa dosiahnuť

pre žalobcu konverzný pomer porážkovej hodnoty a otázok samotného stanovenia takýchto hodnôt.
Súčasne žalovaný poukázal na zistenia prvostupňového orgánu v tom, že žalobca sa nevyjadril, akým
spôsobom mali poskytnutí pracovníci dodávateľa dosiahnuť stav, že jatočná hydina spotrebuje počas
chovu menej krmiva a ako túto skutočnosť sám žalobca preveroval. Súčasne žalovaný odkázal na
tie zistenia prvostupňového orgánu, že cena služby od Corporation Work Service bola v jednotlivých

mesiacoch odlišná a žalobca sa podľa žalovaného nevyjadril ani k spôsobu stanovenia ceny za tieto
jednotlivé mesiace a za jednotlivé farmy.

9. Ohľadne zamietnutia nároku na odpočet DPH za faktúry spoločnosti Corporation Work Service za
služby podľa bodu 3. b) odôvodnenia tohto rozsudku žalovaný odkázal na zistenia prvostupňového

orgánu, že žalobca nereagoval na výzvu zo dňa 28.03.2018 súvisiacu s otázkami na spôsob stanovenia
ceny za poskytnutie služby za mesiac september 2017 a otázkami súvisiacimi so zvýšením ceny
služby v mesiaci október 2017. Žalovaný tiež odkázal na závery prvostupňového orgánu, že žalobca
nepreukázal, aké činnosti súvisiace so spracovaním hydiny vykonávali na základe zmluvy o poskytovaní
služiebsúvisiacichsospracovanímhydinypracovnícispoločnostiCorporationWorkServiceaakéslužby

vykonávali zamestnanci žalobcu. Žalovaný ďalej poukazoval na závery prvostupňového orgánu o tom,
že žalobca nepreukázal ekonomickú opodstatnenosť takejto obchodnej transakcie, kedy náklady na
vlastných zamestnancov pri ich počte 331 boli nižšie ako cena poskytnutej služby pri 52 zamestnancoch
dodávateľa. Žalovaný rovnako poukázal na zistenia prvostupňového orgánu ohľadne nezrovnalostí
týkajúcich sa identifikácie jednotlivých zamestnancov dodávateľa ako aj na skutočnosť, že žalobca

nepreukázal použitie týchto služieb na uskutočňovanie vlastných zdaniteľných obchodov.

10. V rozhodnutí žalovaný následne uviedol, že sa stotožnil so závermi prvostupňového orgánu
a poukázal v tejto súvislosti na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie v spojených
veciach C-131/13, C-163/13 a C-164/13, ktorej podstatou je, že vnútroštátnym orgánom a súdom

prináležízamietnuťzdaniteľnejosobepridodanívrámciSpoločenstvauplatnenieprávanaodpočetdane
z pridanej hodnoty, práva na oslobodenie od tejto dane alebo práva na vrátenie tejto dane, ak na základe
objektívnych okolností sa preukázalo, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že transakciou
uvedenou ako základ dotknutého práva sa podieľala na podvode v oblasti dane z pridanej hodnoty, ku
ktorému došlo v rámci reťazca dodaní. Námietky žalobcu týkajúce sa dôvodov nepriznania odpočítania

dane z faktúr od spoločnosti Corporation Work Service SK žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnené.

11. K zamietnutému nároku na odpočet DPH podľa bodu 3. c) odôvodnenia tohto rozsudku žalovaný
odkázal na zistenia prvostupňového orgánu, že spoločnosť A. A. nemohla nadobudnúť tovar v rámci

trojstranného obchodu ako druhý odberateľ a ani v rámci intrakomunitárneho nadobudnutia od
spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ s. r. o., pričom spoločnosť A. A. mala byť do obchodného
reťazca účelovo vsunutá a daňový únik mal vzniknúť u tejto spoločnosti. Odvolací orgán k
námietke neprihliadnutiu na výpovede svedkov p. C. a p. B. v trestnom konaní uviedol, že tietonemal prvostupňový orgán k dispozícii a že tieto by samé osebe nemali vplyv na zmenu záverov
v posudzovanej daňovej veci. Podľa odvolacieho orgánu prvostupňový orgán preukázal vedomosť
žalobcu o charaktere obchodných transakcií so spoločnosťou A. A. a s plným vedomím sa zúčastňoval

na obchodných transakciách poznačených podvodom, keďže ich mal sám organizovať s cieľom získať
daňovú výhodu.

12. K zamietnutému nároku na odpočet DPH podľa bodu 3. d) odôvodnenia tohto rozsudku žalovaný
poukázal na postup prvostupňového orgánu, ktorý podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku vyzval žalobcu

na preukázanie skutočností, že poskytnutiu služieb na faktúrach od SOLAX Power, IS Solutions, BVP
plus a Podtatranská hydina skutočne došlo tak, ako bolo deklarované na faktúrach a že služby použil
na uskutočnenie svojich zdaniteľných obchodov. Žalobca na túto výzvu podľa žalovaného nereagoval
a preto mu mal prvostupňový orgán z dôvodu nepreukázania požadovaných skutočností nepriznať
odpočet dane z predmetných faktúr v celkovej výške 7490,27 Eur.

13. Žalovaný odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia ohľadne záverov, že žalobca
nepredložil dôkazy o použití odpočítanej dane na uskutočnenie svojich zdaniteľných obchodov, že okrem
predloženia účtovných dokladov a zmlúv je potrebné uskutočnenie zdaniteľného obchodu preukázať
aj po obsahovej stránke a že dôkazné bremeno je v daňovom konaní na strane daňového subjektu.
Zároveň sa žalovaný odvolal na zásadu objektívnej pravdy ovládajúcu daňové konanie. Trvanie daňovej

kontroly a jej skončenie považoval za vykonané v súlade s § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Daňový poriadok“).

II.

Žaloba

14. Rozhodnutie žalovaného napadol žalobca v celom rozsahu správnou žalobou doručenou Krajskému
súdu v Bratislave dňa 08.02.2021 (ďalej len „žaloba“ alebo „správna žaloba“).

15. Žalobca namietal, že prvostupňový orgán napriek ukončeniu daňovej kontroly dňom 05.04.2019
pokračoval vo výkone daňovej kontroly v deň 15.05.2019, kedy sa jeho zamestnanci dostavili do
prevádzky žalobcu, požadovali od zamestnancov žalobcu doklady za zdaňovacie obdobie 07 – 12/2017,
ktorých scan kópie si následne sami vyhotovili. Týmto boli podľa žalobcu porušené ustanovenia § 61
ods. 10 Daňového poriadku, keďže daňová kontrola bola reálne ukončená až dňa 15. 05. 2019.

16. Podľa žalobcu nemôže prvostupňový orgán považovať medzinárodnú výmenu informácií (ďalej
len „MVI“) za vykonávaný dôkaz, keďže ide o informáciu o výsledkoch dokazovania vykonaného
dožiadaným správcom dane. Prvostupňový orgán bol preto podľa žalobcu povinný zistiť konkrétne
dôkazy a umožniť žalobcovi sa k nim vyjadriť v procese ich získavania a nie vtedy, keď už boli

zistené. Informácie získané prostredníctvom MVI bolo možné podľa žalobcu potvrdiť iba dokazovaním
u obchodných partnerov žalobcu. Predmetným postupom bola podľa žalobcu porušená prejednávacia
zásada informácie získané v rámci MVI označil za nepoužiteľné.

17. V súvislosti s používaním pojmov žalovaným ako „nárazník“, príp. účelovo vložená spoločnosť,

žalobca konštatoval vady napádaného rozhodnutia z dôvodu, že žalovaný aplikáciu takejto pojmológie
neodôvodnil a tým považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné. Žalobca namietol, že
nesúhlasí so závermi žalovaného, že jeho obchodné transakcie boli realizované za účelom dosiahnutia
daňovej výhody, t. j. nároku na odpočítanie dane. Uplatnenie odpočítania dane nie je podľa žalobcu
výhodou, ale právom, ktoré si daňový subjekt vykonáva za podmienky, že transakcie majú ekonomické

opodstatnenie, t. j. dosiahnutie zisku. Závery žalovaného podľa žalobcu odporujú konštantnej judikatúre
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. 3Sžf/1/2011 (R 1/2011). Prvostupňový orgán vo vzťahu
k statusu nárazníkových spoločností neuniesol podľa žalobcu dôkazné bremeno, pričom žalobca sa
považoval za nevinne zúčastnený subjekt, a to bez vedomosti o účasti žalobcu ako článku reťazca
poznačeného podvodom. Prvostupňový orgán podľa žalobcu neprihliadol na všetko, čo pri správe daní

vyšlo najavo a ani na skutočnosti a dôkazné prostriedky, ktoré svedčia v jeho prospech a uvádzané
tvrdenia žalovaného a prvostupňového orgánu o zapojení do reťazového obchodovania považoval za
nepreskúmateľné a nezakladajúce sa na pravde. Spoločnosti A. C. a A. A. podľa žalobcu disponovali
jednak skladovacími priestormi a jednak podstatným podnikom na realizáciu obchodnej činnosti.S odvolaním sa na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5 Afs/60/2017
zo dňa 30.01.2018 žalobca dodal, že v prípade neodvedenia dane v obchodnom reťazci si nie je
možné vystačiť s jednoduchou skratkovitou úvahou prezentovanou žalovaným, že ak jedna spoločnosť

z reťazca obchodných transakcií neodviedla daň (a jednalo sa o podvod), tak automaticky sa má za to,
že žalobca musel o tom vedieť. Žalovaný prezentoval záver, že do podania žaloby nebolo definované
a určené k akému podvodu došlo, resp. malo dôjsť, kto ho spáchal, v čom presne podvodné konanie
spočívalo a hlavne aká bola aktívna účasť žalobcu na tomto podvodnom konaní.

18. Žalobca v ďalšej časti žaloby namietal, že prvostupňový orgán počas trvania daňovej kontroly
neuviedol konkrétny dôvod jej začatia. Daňová kontrola preto podľa jeho názoru nemala podklad
v zákone, ani v ústave, a z uvedeného preto vyplýva, že protokol je nezákonným podkladom celého
daňového konania a nie je možné naň prihliadať. V tejto súvislosti žalobca odkázal na nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1835/07 zo dňa 18. 11. 2008. Dôvod na začatie kontroly preto podľa
žalobcu nemôže byť špecifikovaný len odkazom na znenie príslušného zákonného ustanovenia, ale

musí mať základ v konkrétnych skutkových okolnostiach daného prípadu. Z odôvodnenia rozhodnutí
žalovaného ako aj prvostupňového orgánu podľa žalobcu vyplýva, že počas priebehu celého správneho
konania bolo na neho nazerané ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu podvodu
v oblasti daní a preto žalobca vyslovil pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti zo strany orgánov
verejnej správy.

19. Prvostupňový orgán podľa žalobcu nijakým spôsobom neodôvodňuje a nepreukazuje skutočnosť
o personálnom prepojení žalobcu, spoločnosti BEST MEAT, spoločnosti Podtatranská hydina
a spoločnosti Hydina SK s. r. o. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že pri osobe menom A.
D. B. nie je možné konštatovať jeho prepojenosť na žalobcu a ani na spoločnosť BEST MEAT. Žalobca

súčasne namietol absenciu odôvodnenia pri tvrdení žalovaného, že v čom považoval za podvodnú
spoluprácu medzi žalobcom, Podtatranskou hydinou a Corporation Work Service.

20. K záverom žalovaného a prvostupňového orgánu ohľadne služieb chovu od Corporation Work
Service žalobca uviedol, že samotná cena obchodného plnenia nemá žiadnu výpovednú hodnotu

ku skutočnosti, či k realizácii obchodného prípadu a plnenia vôbec došlo. Rozdielnosť ceny plnenia
nepreukazuje podľa žalobcu nedodanie plnenia. Žalobca spochybnil relevanciu tvrdenia žalovaného
a prvostupňového orgánu ohľadne skutočnosti, že na niektorých farmách spoločnosti BEST MEAT
pracovali zamestnanci spoločnosti Corporation Work Services a že ich predošlým zamestnávateľom
bola Podtatranská hydina. K záverom žalovaného a prvostupňového orgánu ohľadne spochybnenia

cieľa v zlepšení zootechnickej situácie chovu žalobca uviedol, že mu nie sú zrejmé skutočnosti, na
základe ktorých bola konštatovaná nereálnosť tohto cieľa, keďže zamestnanci žalovaného nemajú
žiadne skúsenosti, vzdelanie a ani prax. Žalovaný spolu s prvostupňovým orgánom podľa žalobcu
výslovne neuviedli, v ktorej konkrétnej skutočnosti alebo procese vidia známky podvodného konania.
K posúdeniu služieb ako personálneho lízingu žalobca uviedol, že v danom prípade ide o nesprávne

právne posúdenie obchodu ako zmluvný vzťah tzv. dočasného prideľovania zamestnancov. Z formulácie
založeného zmluvného vzťahu podľa žalobcu vyplýva, že ide o obchodnoprávnych vzťah, z ktorého
nie je možné žiadnym spôsobom vyvodiť, že žalobca mal ako objednávateľ ukladať pracovníkom
dodávateľa pracovné úlohy a organizovať ich tak, ako to uviedol žalovaný, resp. prvostupňový orgán.
V danom prípade nie je podľa žalobcu naplnený aspoň jeden zo znakov závislej práce podľa § 58 ods.

2 Zákonníka práce, pričom žalovaný neuviedol, v čom táto zmluva spĺňa znaky Zákonníka práce. Pokiaľ
by aj znaky závislej práce naplnené boli, nie je podľa žalobcu možné ignorovať fakt, že ku dodaniu
zdaniteľného plnenia došlo. Pre túto obchodnú transakciu nie je podľa žalobcu potrebné byť držiteľom
licencie agentúry dočasného zamestnávania a žiadosť prvostupňového orgánu adresovanú pre úrad
prácejeirelevantná.Plneniezozmluvypodľažalobcuboloobjektívnemožnévykonávaťlenvpriestoroch

objednávateľa, čo mu nie je možné vytýkať. Neudržateľná je podľa žalobcu aj výhrada žalovaného
(prvostupňového orgánu), že dodávateľ vykonával pre žalobcu služby súvisiace so spracovaním hydiny,
čo má sám žalobca ako predmet podnikania zapísaný v Obchodnom registri. Za nezrozumiteľnú
požiadavku považoval žalobca závery žalovaného (prvostupňového orgánu) ohľadne nepredloženia
evidencie dochádzky zamestnancov. Postup prvostupňového orgánu je preto možné podľa žalobcu

označiť za výlučne formalistický.

21. Žalobca ďalej uviedol, že jednoznačne preukázal svoj nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
svojimi tvrdeniami, ktoré odôvodnil a preukázal faktúrami. Povinnosť unesenia dôkazného bremenabola podľa žalobcu z jeho strany splnená a pochybnosti prvostupňového orgánu nezakladajú právo na
vyrubenie rozdielu dane, kedy sám prvostupňový orgán mal svoje pochybnosti preukázať, ak sa ich
chce dovolávať vo svojich rozhodnutiach. Tieto rozhodnutia žalobca považoval za nepreskúmateľné

stojace na nedostatočných skutkových zisteniach. Žalobca podotkol, že v posudzovanom prípade sa
žalovaný stotožnil so závermi prvostupňového orgánu a zároveň sa vo vlastnom rozhodnutí obmedzil na
doslovný opis skutkového stavu predložený prvostupňovým orgánom spolu so strohým konštatovaním
o správnosti postupu a úvahami, ktoré žalobca považoval v svoj neprospech.

22. V súvislosti s unesením dôkazného bremena odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011, ktoré podľa neho uvádza, že daňový subjekt vyčerpá dôkazné bremeno,
ak disponuje existenciou materiálneho plnenia spolu so zodpovedajúcou faktúrou a prílohami s opisom
druhu a ceny dodávaných tovarov a služieb od dodávateľov. Na preukázanie opaku v dôsledku
skutočnosti, ktoré nastali z platiteľovho dodávateľa a subdodávateľov znáša podľa žalobcu dôkazné
bremenoidôkaznúnúdzusprávcadane.Akdaňovéorgánychcelipodľažalobcuspochybniťjehonároky,

tak boli povinné vyvrátiť jeho predložené tvrdenia, spochybniť predložené dokumenty a uviesť, aké
ďalšie dôkazy považujú za relevantné pre posúdenie preukázania nároku na odpočet DPH. Žalobca
preto uviedol, že konanie prvostupňového orgánu sa nieslo v rovine spochybňovania nie preukazovania
a podloženia tvrdení. Podľa tvrdení žalobcu žalovaný nespochybnil nesprávnu právnu argumentáciu
prvostupňového orgánu o neprimeranom dôkaznom bremene. Žalobca ďalej v tejto súvislosti dodal,

že žalovaný a prvostupňový orgán uvádzali hypotézy, v zmysle ktorých sa mal žalobca zúčastňovať
na fiktívnych obchodoch. Orgány verejnej správy boli podľa žalobcu povinné prijať závery na základe
preukázaného skutočného stavu, oproti prezentovaným domnienkam, nepreukázaných tvrdeniach
a nepodložených argumentoch.

23. Žalobca ďalej namietal, že nepreskúmateľné je aj konštatovanie žalovaného, ktorý označil závery
prvostupňového orgánu ohľadne prioritnej dôkaznej povinnosti žalobcu za správne.

24. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), d)
e) f) a g) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím prvostupňového orgánu, vrátil vec

orgánu verejnej správny prvého stupňa na ďalšie konanie a priznal nárok na náhradu trov konania vo
výške 100 %.

III.
Vyjadrenie k žalobe

25. K žalobe sa podaním doručeným súdu dňa 14.04.2021 vyjadril žalovaný. K námietkam žalobcu
uviedol, že prvostupňový orgán detailne popísal zistený skutkový stav veci a žalovaný na stranách 19 až
32 svojho rozhodnutia popísal zistený skutkový stav a na stranách 33 až 42 uvádza svoje vysporiadanie
sa s odvolacími námietkami žalobcu.

26. Vo vzťahu k žalobným námietkam žalovaný trval na tom, že prvostupňový orgán získal dostatok
dôkazov na vyslovenie záveru o neoprávnenom odpočte dane z pridanej hodnoty zo strany žalobcu,
svojim konaním nevybočil zo základných zásad daňového konania a rešpektoval jeho práva. Svoje
rozhodnutie považuje žalovaný za správne, a preto navrhol žalobu zamietnuť.

27. Nad rámec uvedených skutočností žalovaný k žalobnej námietke ohľadne zastúpenia orgánov
činných trestnom konaní dodal, že so zreteľom na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie
sa pod pojmom daňový podvod rozumie situácia, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, príp.
nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak

odpočítazaúčelomzískaniazvýhodneniavrozporesúčelomdaňovéhoprávaEurópskejúnie.Vtakomto
prípade nejde o podvod v rámci trestného práva ale o pojmológiu prebratú rozhodovacou činnosťou
Súdneho dvora Európskej únie. K námietke o neuvedení dôvodu daňovej kontroly žalovaný poukázal
na ustanovenia Daňového poriadku v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

IV.
Replika žalobcu28. Žalobca dňa 03.05.2021 doručil na súd podanie, ktorým reagoval na vyjadrenie žalovaného k žalobe.
V tomto podaní sa vyjadril k podaniu žalovaného, ktorý reagoval na žalobcov návrh na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe. Žalobca sa už k samotnému predmetu prieskumu nevyjadroval.

V.
Priebeh konania

29. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/26/2021-246 zo dňa 04. 05. 2021 bolo rozhodnuté
o priznaní odkladného účinku správnej žalobe, kedy bolo konštatované naplnenie dôvodov podľa

§ 185 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „SSP“) o hrozbe značnej hospodárskej i finančnej škody spočívajúcej v ohrození následkom
vymáhania vyrubenej dane v daňovom exekučnom konaní, čo by reálne ohrozilo jeho ďalšiu existenciu
a ekonomickú činnosť.

30. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/26/2021-252 zo dňa 20.07.2021 bolo rozhodnuté

o prerušení konania vo veci podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP do skončenia prejudiciálneho konania
vedeného pred Súdnym dvorom Európskej únie na návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod. sp. zn. 5Sžfk/34/2018.

31. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť
Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva z Krajského súdu v
Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre vo všetkých veciach, v ktorých je
od 1.6.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce
správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2S/26/2021,

v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. BA-2S/26/2021.

32. Uznesením Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-2S/26/2021-273 zo dňa 03. 04. 2024 bolo

rozhodnuté o pokračovaní v prerušenom konaní, keďže konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie
vo veci C-186/20, pre ktoré bolo pôvodne vedené konanie prerušené, bolo právoplatne skončené
rozsudkom zo dňa 30.09.2021.

VI.

Relevantná právna úprava

33. Podľa § 19 ods. 1 č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti

je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o
dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8
ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

34. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

35. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

36. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi

dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a
§ 11a,d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

37. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak

a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

38. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

39. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

40. Podľa § 24 ods. 3 prvá veta Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch
vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.

41.Podľa§46ods.5Daňovéhoporiadkuakvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

42. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu2) možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak.

43. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

44. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon

neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

45. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona

v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

VII.
Rozhodnutie o správnej žalobe

46. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13
ods. 1 SSP a podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov preskúmal v rámci žalobných bodov napadnuté rozhodnutie žalovaného,
vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

47. Správny súd rozhodol o žalobe na pojednávaní dňa 24. októbra 2024.

48. Podstata žalobných námietok smerovala voči nezákonne vedenej daňovej kontrole z dôvodu
prekročenia zákonom stanovenej lehoty, neumožneniu sa žalobcovi vyjadriť ku vykonávaným dôkazomv rámci MVI zo strany prvostupňového orgánu, absencii dôvodov a neuneseniu dôkazného bremena
na označenie žalobcu za súčasť podvodného reťazca a rozsahu účasti žalobcu na ňom, neuvedeniu
dôvodu daňovej kontroly, nesprávnemu právnemu posúdeniu personálneho lízingu a závislej práce,

v nesprávnom závere o tom, že zdaniteľné plnenie nebolo dodané, v nepreukázaní vlastných
pochybností daňových orgánov, nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného z dôvodu chýbajúcej
vlastnej argumentácie okrem argumentácie prvostupňového orgánu, v nesprávnom postupe pri aplikácii
presunu dôkazného bremena a prioritnej dôkaznej povinnosti vyžadovanej od žalobcu.

49. Prieskumom rozhodnutia žalovaného v kontexte žalobnej námietky týkajúcej sa nedostatku
vlastnej argumentácie žalovaného (ods. 20 rozsudku) bolo zistené, že rozhodnutie žalovaného bolo
založené v prevažnej väčšine len v odkazovaní na zistenia a závery prvostupňového orgánu. Vlastná
argumentácia žalovaného v napadnutom rozhodnutí, ktorá sa týkala nepriznania nároku žalobcu na
odpočet DPH za služby špecifikované podľa ods. 3. a) a 3. b) tohto rozsudku, začínala na strane č. 37
rozhodnutia žalovaného. V tejto časti sa žalovaný obmedzil len na konštatovanie o stotožnení sa so

závermi prvostupňového orgánu a poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených veciach
C-131/13, C-163/13 a C-164/13 o oprávnení vnútroštátnych orgánov zamietnuť zdaniteľnej osobe právo
na odpočet DPH, ak bolo objektívne preukázané, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,
že sa predmetnou transakciou podieľala na podvode v oblasti DPH, ku ktorému došlo v rámci reťazca
dodaní.

50. Žalovaný ohľadne nepriznania nároku žalobcu na odpočet DPH v súvislosti s dodaním tovaru (ods.
3 písm. c) tohto rozsudku) odkázal na vyhodnotenie skutkového stavu, príp. len zreprodukoval závery
prvostupňového orgánu. Vlastné závery žalovaný uvádza na str. 39 rozhodnutia, v ktorých vyhodnocuje
len žalobcovu námietku týkajúcu sa neprihliadnutia na výpovede svedkov D. C. a E. B.. V ďalšej časti

svojej argumentácie sa žalovaný opäť obmedzil na odkazovanie na rozhodovaciu činnosť Súdneho
dvora EÚ v spojených veciach C-131/13, C-163/13 a C-164/13 a v spojených veciach C-439/04
a C-440/04.

51. Pokiaľ ide o zamietnutie nároku žalobcu na odpočet DPH podľa ods. 3 písm. d) tohto rozsudku

žalovaný na str. 40 odkázal na odôvodnenie prvostupňového orgánu a v časti vlastnej argumentácie
súčasne odkázal na zákonnú úpravu preukazovania oprávnenosti nároku na odpočítanie DPH podľa §
49 až § 51 zákona o DPH, na zásadu objektívnej pravdy a nutnosti aplikácie prejednávacej zásady,
ktorá ovláda daňové konanie.

52. Správny súd aplikujúc dostupnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky uvádza, že nie je postačujúce, aby správny orgán
bez ďalšieho (formálne) či nekriticky prevzal nedostatočne zdôvodnený záver, ku ktorému dospel
správcadane,alejepotrebné,abynáležitedbalnadostatočné,jasné,zrozumiteľné,presvedčivéaúplné
zdôvodnenie, ako aj uvedenie konkrétnych odborných argumentov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá.

Za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom nemožno považovať rozhodnutie, ktoré je zrozumiteľné iba
pre správny orgán, ktorý ho vydal. Uvedenie zistených skutočností a opísanie vykonaných dôkazov v
rozhodnutí bez toho, aby rozhodnutie obsahovalo aj opis vlastných úvah správneho orgánu o hodnotení
dôkazov a ich vplyve na vyslovenom závere nie je možné vyhodnotiť ako vyhovujúce požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutie podľa ustanovenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku(obdobne aj

rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/61/2019, zo dňa 28. 7. 2022,
odseky 37-39).

53. Nepostačuje v odôvodnení rozhodnutia zreprodukovať celý priebeh daňového konania, prednesy
účastníkov, vypočutých svedkov a obsah listinných dôkazov, ale je nevyhnutné následne usporiadať

zistené skutočnosti do logického rámca, teda osvetliť samotnú argumentačnú úvahu správneho orgánu,
z ktorej bude zrejmé, akým spôsobom správny orgán skutkové zistenia posúdil jednotlivo aj vo
vzájomných súvislostiach, aké závery z posudzovaných dôkazov vyvodil a aké právne normy na zistené
skutočnosti aplikoval. Nie je úlohou druhostupňového správneho orgánu vo svojom rozhodnutí len
reprodukovať obsah jednotlivých listinných dôkazov a výpovedí svedkov a citovať úvahy a konštatovania

prvostupňového správneho orgánu uvedené v prvostupňovom rozhodnutí alebo v predkladacej správe
vypracovanej pre druhostupňový správny orgán, ale je úlohou a povinnosťou druhostupňového orgánu
reagujúc na odvolacie námietky účastníka konania ozrejmiť vlastné úvahy a predstaviť argumentáciupodporujúcu závery prijaté správnym orgánom (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 10Sžfk/30/2019, zo dňa 22. 9. 2020, bod 27).

54. Rozhodnutie žalovaného uvedené kritéria nespĺňa. Z jeho obsahu je zrejmé, že žalovaný sa až
do strany 18 svojho rozhodnutia zameral na opis, resp. parafrázovanie odvolania žalobcu. Následne
v rozsahu strán 19 až po stranu 37 odkazoval na priebeh daňovej kontroly, na zistenia a závery
prvostupňového orgánu. Vlastnou časťou argumentácie sa len obmedzil na stručné konštatovanie
o právomoci daňových orgánov nepriznať právo na odpočet DPH v kontexte rozhodovacej činnosti

Súdneho dvora EÚ. Takto koncipované rozhodnutie orgánu verejnej správy druhého stupňa nespĺňa
náležitosti podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, nakoľko neobsahuje vlastné odôvodnenie na odvolacie
námietky žalobcu, čo zakladá vadu jeho nepreskúmateľnosti. Správny súd preto považoval žalobnú
námietku o absencii odôvodnenia rozhodnutia žalovaného za dôvodnú.

55. Správny súd sa v ďalšej fáze prieskumu zameral na posúdenie žalobných námietok týkajúcich sa

otázok prítomnosti dostatočných dôvodov pre konštatovanie o vedomej účasti žalobcu na daňovom
podvode a o unesení dôkazného bremena na preukázanie tejto skutočnosti žalovaným. V súvislosti
s nepriznaním nároku na odpočet DPH za služby uvedené v ods. 3 písm. a) a písm. b) tohto rozsudku
sa závery prvostupňového rozhodnutia spolu s rozhodnutím žalovaného obmedzili na konštatovania, že
žalobca nepreukázal ekonomickú opodstatnenosť obchodných transakcií a súčasne nepredložil žiadne

dôkazy o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov uvedených na faktúre. Pri službách podľa ods.
3 písm. c) tohto rozsudku orgány verejnej správy konštatovali, že žalobca neosvedčil žiadnymi inými
dôkazmi deklarované obchody na faktúrach a súčasne konštatovali vznik daňového úniku a zapojenie
spoločnosti Mima market do podvodného reťazca s cieľom krátenia vlastnej daňovej povinnosti.

56. V rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i)
hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane),
(ii) formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH
alebo oslobodenie od dane z dôvodu daňového podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH
alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie

práva na odpočítanie dane v zmysle čl. 168 písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/
ES“)sú(1)žeposkytovateľomplnenia(deklarovanýmdodávateľom)jeináosobaregistrovanápredaň(t.
j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne
plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité

v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie
dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane
uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Odpočítanie dane môže byť
aj v zmysle uvedených judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak
zdaniteľnáosobanesplníhmotnoprávnepodmienkynaodpočítaniedane,akdošlokdaňovémupodvodu

alebo k prípadu zneužitia práva. V súvislosti s preukázaním daňového podvodu je potrebné poukázať
na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, vo veci Axel Kittel (C-439/04) zo dňa 6. júla 2006 a v
ňom obsiahnutý tzv. Axel Kittel test, predstavujúci kritériá pre posúdenie účasti daňového subjektu na
daňovom podvode. Pre odopretie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z titulu účasti na
daňovom podvode, musia byť kladne zodpovedané nasledujúce otázky: a) vznikol z posudzovaných

zdaniteľných obchodov daňový únik?, b) ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?,
c) ak áno, boli posudzované zdaniteľné obchody s týmto konaním spojené?, d) ak áno, vedel o tom
alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? Dôkazné bremeno pritom zaťažuje správcu dane (rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sfk/81/2022, zo dňa 20. 9. 2023).

57. Obdobné závery je možné vyvodiť aj z judikatúry Najvyššieho správneho súdu Českej republiky,
ktorá uvádza, že aby bolo možné uvažovať o odopretí nároku na odpočet DPH musí tento nárok najskôr
vzniknúť (musí dôjsť ku zdaniteľnému plneniu), ktoré si môže daňový subjekt od ním odvádzanej DPH
odpočítať. Otázkou zneužívajúceho, príp. podvodného správania je preto možné sa zaoberať až potom,
pokiaľsaspoľahlivopreukáže,žekuzdaniteľnémuplneniu,zktoréhosidaňovýsubjektnárokujeodpočet

DPH, skutočne došlo spôsobom uvedeným daňovým subjektom. Pokiaľ daňový subjekt nepreukázal
nárok na odpočet ako taký, nie je možné posudzovať, či predmetné plnenie predstavuje zneužitie práva
alebo podvod. Prípadná neúčasť na daňovom podvode je sekundárnou podmienkou nároku na odpočetdane. Pokiaľ je plnenie zasiahnuté daňovým podvodom a povinná osoba k dani je účastníkom takéhoto
podvodu (ak vedela, alebo vedieť o tom mohla) neprináleží jej nárok na odpočet dane.

58. Nejedná sa pri tom o formalitu, pretože takéto rozlišovanie sa premieta aj do rozloženia dôkazného
bremena v daňovom konaní. Zatiaľ čo uskutočnenie zdaniteľného plnenia je povinný preukázať platca
DPH nárokujúci si odpočet, prípadnú účasť na daňovom podvode preukazuje správca dane. Daňový
subjekt zaťažuje daňové bremeno iba vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré je povinný uviesť v daňovom
priznaní, príp. ďalších podaniach. Správca dane je naopak povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce

pre posúdenie skutočného obsahu právneho konania. Vo fáze daňového konania, v ktorom sa má
dokázaťzneužívajúceuplatnenienárokunaodpočetDPHmôžedaňovýsubjektzostaťvpasívnejpozícii,
nakoľko jeho dôkazná povinnosť o prijatí zdaniteľného plnenia bola splnená (obdobne aj rozsudky
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 Afs 47/2018, zo dňa 19.07.2018, body 14 – 16,
príp. 10 Afs 132/2019, zo dňa 13.11.2019, body 22 a 23).

59. Daňové orgány nemajú povinnosť preukázať, akým spôsobom a ktorým konkrétnym dodávateľom
v reťazci bol spáchaný daňový podvod, ale musia vysvetliť v čom tkvela podstata daňového podvodu.
Z rozhodnutia daňových orgánovej musí byť zrejmé, že došlo k narušeniu daňovej neutrality, t. j. že
nebola odvedená daň jedným zo subjektu v reťazci, zatiaľ čo iný subjekt si daň odpočítal za účelom
daňového zvýhodnenia (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 4

Afs 247/2021, zo dňa 22. 02. 2022, bod 28).

60. V kontexte citovaných rozhodnutí správny súd konštatuje protirečivosť záverov žalovaného spolu
s prvostupňovým orgánom, ktoré sa týkali dodania služieb spoločnosťou Corporation Work Service
(ods. 3 písm. a) a b) rozsudku) ale aj dodania tovaru spoločnosťou A. A. (ods. 3 písm. c) rozsudku).

Žalovaný spolu s prvostupňovým orgánom na jednej strane uvádzajú závery o nepredložení dôkazov
žalobcom o uskutočnení deklarovaných obchodov (príp. o fiktívnosti plnenia), teda konštatujú, že
nedošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia a na strane druhej uvádzajú, že zdaniteľné plnenia
nemali ekonomické opodstatnenie, príp. že žalobca bol účastníkom daňového podvodu. Obidva závery
preto podľa správneho súdu nemôžu popri sebe obstáť. Nezrozumiteľnosť týchto záverov sa následne

prenáša aj do dôvodov rozhodnutia týkajúcich sa rozloženia dôkazného bremena medzi žalobcom
a žalovaným. Ak žalovaný a prvostupňový orgán konštatujú, že žalobca mal povinnosť preukázať
uskutočnenie reálnosti dohodnutých zmluvných cieľov s dodávateľom, t. j. konštatujú neunesenie
dôkaznéhobremena,niejemožnéztejtoskutočnostipotomdospieťkzáveru,žežalobcaprijímalplnenia
poznačené podvodom, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že žalobca si sám dokázal spáchanie

daňového podvodu, ktorý mu majú inak dokazovať práve daňové orgány. Žalovaný nemôže závery
o daňovom podvode zakladať na tom, že žalobca sa dostatočným spôsobom nevyvinil z podozrení
týkajúcich sa vykonávania obchodných transakcií, ktoré nemali podľa záverov daňových orgánov žiadny
ekonomický zmysel. Konštatované závery v napadnutom rozhodnutí ako aj prvostupňového orgánu sú
preto zmätočné a spôsobujú ich nepreskúmateľnosť, keďže žalovaný neuviedol a nerozvinul konkrétne

dôvody týkajúce sa unesenia dôkazného bremena ohľadne preukázania účasti žalobcu na daňovom
podvode. Tým podľa správneho súdu nebola zodpovedaná základná otázka, ktorú procesnú stranu
zaťažovalo dôkazné bremeno a či daný subjekt toto dôkazné bremeno aj uniesol.

61. Správny súd preto vyslovuje dôvodnosť žalobnej námietky ohľadne nedostatku dôvodov

v argumentácii konštatovaného daňového podvodu.

62. Správny súd zaujal stanovisko aj k žalobnej námietke týkajúcej sa absencie uvedenia dôvodu na
začatie daňovej kontroly. Z ustanovení Daňového poriadku nevyplýva povinnosť prezentácie dôvodu na
výkon daňovej kontroly zo strany daňových orgánov. Pokiaľ žalobca odkazuje na nález Ústavného súdu

ČR sp. zn. I. ÚS 1835/07 správny súd uvádza, že tento nález sa dotýka odlišných skutkových okolností,
ako je to v posudzovanom prípade. Okolnosti uvádzané v predmetnom náleze naznačovali účelovosť
konania daňových orgánov s cieľom prerušiť plynutie končiacej sa prekluzívnej lehoty na dodatočné
vymeranie dane za predchádzajúce roky. V posudzovanom prípade preto nič nenasvedčuje tomu, že by
sa malo zo strany prvostupňového orgánu jednať o účelový postup, keďže daňová kontrola bola začatá

voči žalobcovi ani nie 2 mesiace po podaní daňového priznania. Tento žalobný dôvod preto správny
súdu považoval za neopodstatnený.63. Pokiaľ ide o žalobnú námietku ohľadne nezákonnosti MVI žalobca bližšie nekonkretizoval,
ktoré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ konštatovali nezákonnosť získaných informácií na základe ich
medzinárodnej výmeny, pričom žalobca tiež nekonkretizoval, ktoré dôkazy zadovážené daňovými

orgánmi je možné označiť za nezákonné a aké skutočnosti majú zakladať ich nezákonnosť. V tejto
súvislosti bolo potrebné zo strany súdu len dodať, že medzinárodná výmena informácií sa týkala len
nepriznania nároku na odpočet z faktúr od dodávateľa A. A. (ods. 3 písm. c) tohto rozsudku). Túto
žalobnú námietku preto správny súd považoval za nedôvodnú.

64. K námietke žalobcu ohľadne vykonávania dokazovania po skončení daňovej kontroly správny súd
najskôr považoval za potrebné uviesť, že vo vyrubovacom konaní v zásade nie je vylúčené vykonávanie
dokazovania. Uskutočniť by sa ale nemalo v rozsiahlej miere a mali by sa objasniť napr. už len
konkrétnespornéskutočnosti,ktorévyvstalizpripomienokdaňovéhosubjektukzisteniamsprávcudane.
Z normatívneho textu ustanovení Daňového poriadku nemožno vyvodiť absolútny zákaz vykonávania
dokazovania vo vyrubovacom konaní bez návrhu daňového subjektu (rozsudok Najvyšší správny súd

Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sfk/126/2022, zo dňa 17. 10. 2023, bod 31).

65. V kontexte tejto žalobnej námietky správny súd preskúmal v administratívnom spise žurnalizovaný
úradný záznam zo dňa 15. 05. 2019 vyhotovený prvostupňovým orgánom (ďalej len „úradný záznam“)
ako aj zápisnicu o vykonaní úkonu zo dňa 15.05.2019 (ďalej len „zápisnica“). Predmet úkonu bol

v zápisnici opísaný ako „Vyrubovacie konanie dane z pridanej hodnoty vykonávané u daňového subjektu
HYDINA SLOVENSKO za zdaňovacie obdobie 7,8,11,12/2017 – vyhotovenie a prevzatie skenov
dokladov a fotokópií. “Z obsahu zápisnice a úradného záznamu vyplýva, že pracovníci prvostupňového
orgánu sa po predchádzajúcom telefonickom rozhovore zo dňa 14.05.2019 dostavili do prevádzky
žalobcu za účelom vyhotovenia a prevzatia scan kópií niektorých dodávateľských faktúr, ktoré boli

samotným žalobcom v rámci daňovej kontroly predložené k nahliadnutiu. Scan kópie boli vyhotovované
účtovníčkou žalobcu, pričom zoznam týchto dokladov bol uvedený v zápisnici, ktorá bola podpísaná
pracovníkmi prvostupňového orgánu a účtovníčkou žalobcu.

66. Tvrdenie žalobcu o tom, že pracovníci prvostupňového orgánu sa dostavili do jeho prevádzky bez

upovedomenia je preto v rozpore s dôkaznou situáciou. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu o odmietnutí
podpísania úradného záznamu pracovníkmi žalobcu súd poukazuje na ustanovenie § 19 ods. 7
Daňového poriadku. Z predmetného ustanovenia vyplýva, že úradný záznam sa vyhotovuje príslušným
orgánom bez bezprostredného kontaktu s daňovým subjektom. Slúži na zachytenie rôznych udalostí,
príp. dejov, pokiaľ sa nejedná o ústne pojednávanie alebo úkon daňového orgánu, pri ktorých sa inak

spisuje zápisnica. Nepodpísanie úradného záznamu zo strany žalobcu nemá pre dané konanie preto
právnu relevanciu a je podľa správneho súdu preto nepravdepodobné, že by prvostupňový orgán tento
podpis od pracovníkov žalobcu vyžadoval.

67. V závere tejto argumentácie je preto nutné konštatovať, že prvostupňový orgán nevykonával daňovú

kontrolu po tom, čo došlo k jej ukončeniu, ale v rámci vyrubovacieho konania doplnil dokazovanie
o doklady, ktoré pôvodne v rámci daňovej kontroly dal k nahliadnutiu sám žalobca. Uvedený postup
prvostupňového orgánu bol preto v súlade s citovanou rozhodovacou činnosťou a tým aj v súlade
s Daňovým poriadkom.

68. Správny súd s poukazom na uvedené skutočnosti a konštatovanú dôvodnosť žalobných námietok
týkajúcich sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného prijal záver, že rozhodnutie žalovaného je
potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

69. V ďalšom konaní bude potrebné zo strany žalovaného vydať rozhodnutie, ktoré nebude len

odkazovať na zistenia a závery prvostupňového orgánu, bude obsahovať vlastnú argumentáciu
žalovaného, sled úvah, záverov a hodnotení a na základe aplikácie v tomto rozsudku uvádzaných
stanovísk opätovne rozhodne o odvolaní žalobcu a vysporiada sa s podstatou jeho odvolacích námietok,
pričom jednoznačne ustáli, či dôvodom pre vydanie rozhodnutia bolo nesplnenie hmotnoprávnych
podmienok alebo daňový podvod, a vo vzťahu k tomuto záveru sa riadne vysporiada aj s otázkou

dôkazného bremena

70. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupovalv súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

71. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi
voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne
správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP.

72. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP),
a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť
(§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu
(§ 439 ods. 3 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.