Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 15Saz/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100837
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100837.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu:

Manpreet Kumar, nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Indickej republiky, s trvalým pobytom Ochsenfurt,
Nemecká spolková republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpený: Centrum právnej
pomoci, kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie azylu
Policajného zboru Humenné, so sídlom Nemocničná 1, 066 01 Humenné, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO12-17-008/2024-AV z 20.11.2024 vo veci zaistenia, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO12-17-008/2024-AV z 20.11.2024 o zaistení

osoby - Manpreet Kumar, nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Indickej republiky, s trvalým pobytom
Ochsenfurt, Nemecká spolková republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce a vec vracia žalovanému
na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 29.11.2024, toho istého dňa podanou na poštovú prepravu a žalovanému doručenou
03.12.2024aSprávnemusúduvKošiciach(ďalejlen„správnysúd“)žalovanýmpredloženou06.12.2024,

sa žalobca v zastúpení Centrom právnej pomoci domáhal z dôvodu nezákonnosti, zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-PO12-17-008/2024-AV z 20.11.2024 o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1 písm.
e) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte
cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), za účelom zabezpečenia prípravy jeho prevozu do
iného členského štátu EÚ (Nemecká spolková republika), podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013 (Dublinské nariadenie), ako aj svojho prepustenia zo zaistenia na
slobodu a aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania.

Administratívne konanie

2.Zožalovanýmpredloženéhoadministratívnehospisuvyplýva,žedňa20.11.2024o10:45hod.žalobca
na oddelení žalovaného požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, z ktorého dôvodu
žalovaný začal voči žalobcovi konanie vo veci zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. e) z dôvodu podľa §
88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na dobu dvoch mesiacov.

Lustráciouvinformačnýchsystémoch(IS)POLDAT,ZOP,ECU,INO,AFIS,INTERPOLaSIS-AFISnebol
o žalobcovi zistený žiadny záznam.
Lustráciou v informačných systémoch CLK (centrálna lustračná konzola), MIGRA a EURODAC boli
o žalobcovi zistené záznamy, konkrétne v systéme EURODAC bolo zistené, že žalobca 12.09.2017v meste Nuernberg (Nemecko) požiadal o udelenie azylu a opakovane tak učinil 17.03.2019 (v zázname
žalovaného označenom ako cit. „Upovedomenie o začatí konania vo veci zaistenia“ je nesprávne
uvedený dátum druhej žiadosti žalobcu o azyl ako cit. „17.03.2017“, pozn. súdu) a to v mieste 53H AS

Schweinfurt in Anker (Nemecko).
Žalobcovi bol rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-PO12-17-001/2024-AV z 20.11.2024 ustanovený
tlmočník z a do nemeckého jazyka, ktorému žalobca rozumie slovom aj písmom; z žalobcu bola
20.11.2024 vykonaná prehliadka so zoznamom jemu odobratých veci (mobilný telefón s nabíjačkou,
opasok, fén a hotovosť); žalobca bol poučený ohľadne spracovania jeho údajov v IS Ministerstva vnútra

SR, ako aj o možnosti požiadať o dobrovoľný návrat domov s IOM (Medzinárodná organizácia pre
migráciu).

3. Do zápisnice o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-PO12-12-17-007/2024-AV z 20.11.2024 žalobca
za prítomnosti do konania pribratej tlmočníčky na otázky žalovaného uviedol, že tlmočeniu z a do
nemeckého jazyka rozumie; že nemá a nechce žiadnu osobu prizvať ku konaniu; že netrpí žiadnym

ochorením a je zdravý; že nemá pri sebe žiadny cestovný doklad ani iný doklad totožnosti; že sa narodil
v Mhow v Indii; že jeho vierovyznanie je cit. hindi [hinduista, viď zápisnica k podaniu žiadosti o azyl
č. PPZ-HCP-PO12-63-004/2024-AZ z 20.11.2024]; že jeho rodný jazyk je hindi [t.j. úradný jazyk Indie,
ktorým hovorí najviac obyvateľov Indie ako svojím materinským jazykom a po čínštine a angličtine je to
tretí najrozšírenejší jazyk na svete, pozn. súdu] a ovláda nemecký jazyk, anglický jazyk a ešte jazyky –

punjabi, farzi a dari; má ukončenú v Nemecku všeobecnú strednú školu bez maturity; nikdy nepracoval;
márodičovabrata,ktorížijúvIndiiasestružijúcuvKanade;jeslobodný.Žalobcanáslednevpriamejreči
uviedol,žezkrajinypôvoduodišielvroku2017smatkouastaroumamounaplatnévízaapasdoPoľska,
kde sa zdržali jeden deň a potom autobusom cestovali do Nemecka, pričom matka sa po mesiaci vrátila
do Indie a žalobca ostal sám v Nemecku študovať a žiť, odkiaľ odišiel 15.11.2024 vlakom na Slovensko

a 16.11.2024 pricestoval do Košíc, kde bol na polícii, ktorá ho nasmerovala do Humenného s tým, že mu
tam pomôžu, preto kombinovane vlakom a autobusom 19.11.2024 pricestoval do Humenného. Žalobca
ďalej na otázky žalovaného uviedol, že nemá žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie si pobytu
na Slovensku [v zápisnici k podaniu žiadosti o azyl č. PPZ-HCP-PO12-63-004/2024-AZ z 20.11.2024
žalobca uviedol, že má približne 30,- Eur, pozn.] a nemá zabezpečené ani ubytovanie; na Slovensku

nemá žiadne rodinné väzby, ani známych či príbuzných, ktorí by mu mohli pomôcť s ubytovaním alebo
s finančnými prostriedkami [v zápisnici k podaniu žiadosti o azyl č. PPZ-HCP-PO12-63-004/2024-AZ
z 20.11.2024 žalobca uviedol, že na Slovensku nemá nikoho a v Nemecku má strýka, pozn.]; je si
vedomý, že na území Slovenska má neoprávnený pobyt a že sa tým dopustil priestupku podľa § 118
ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov; že do EÚ pricestoval legálne na platné víza a pas, pričom

nemal žiadnu cieľovú krajinu; na územie Schengenu vstúpil z Ruska [v zápisnici k podaniu žiadosti o
azyl č. PPZ-HCP-PO12-63-004/2024-AZ z 20.11.2024 žalobca uviedol, že na územie Schengenu vstúpil
z Českej republiky, pozn.]; na územie Slovenska vstúpil sám autobusom [v zápisnici k podaniu žiadosti
o azyl č. PPZ-HCP-PO12-63-004/2024-AZ z 20.11.2024 žalobca uviedol, že na územie Slovenska
pricestoval vlakom, pozn.], nemal žiadneho prevádzača, cestu si zorganizoval sám, za cestu nedal

nikomu žiadny úplatok; nechcel aby o jeho zaistení bol vyrozumený zastupiteľský úrad štátu, ktorého je
štátnym príslušníkom; mal pri sebe mobilný telefón s nemeckým tel. číslom, počas tranzitu nepoužíval
žiadnu prezývku ani mobilné aplikácie či sociálne siete a nebol ani v žiadnom utečeneckom tábore;
na otázku, aká je situácia v blízkosti schengenskej hranice uviedol, že nevie; na otázku z čoho má
žalobca strach uviedol cit. „Mám strach sám z seba, pretože som bral drogy a poškodzoval som svoje

zdravie.“ Na ďalšie otázky žalovaného žalobca uviedol, že nebol členom politickej strany ani vojakom,
ani sa nezdržiaval vo vojnových zónach, neabsolvoval vojenský výcvik a neovláda ani žiadne bojové
umenie; v krajine jeho pôvodu ani v krajine z ktorej prichádza mu nehrozí žiadne prenasledovanie, ani
mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, ani mu nebol uložený žiadny trest a tento
mu ani nehrozí a v Nemecku bol raz týždeň v centre pre neplnoletých, pretože rozbil okno; o azyl žiadal

už v Nemecku, kde sa ale nechce vrátiť. Žalobca uviedol, že všetkým otázkam porozumel a pravdivo
na nich odpovedal.

4. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO12-17-008/2024-AV z 20.11.2024 žalovaný
rozhodol o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona

o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa nariadenia (EÚ) č.
604/2013 a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.01.2025 s tým, že žalobca bol umiestnený do
Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „útvar zaistenia“).Žalovaný v prvom rade uviedol, že žalobca sa 19.11.2024 o 15.50 hod. dostavil k žalovanému cit. „...
s úmyslom požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.“, ktorý úmysel žalobca prejavil
počas jeho zápisničného vypočutia žalovaným dňa 20.11.2024 a to z dôvodu obavy o svoj život s tým,

že následne z dôvodu zistení žalovaným lustráciou v IS, že žalobca už v minulosti 12.09.2017 a cit.
„17.03.2017“ (správne má byť „17.03.2019“, pozn. súdu) požiadal o azyl v Nemecku, žalovaný začal
voči žalobcovi konanie o zaistení z dôvodu jeho prevozu do Nemecka kvôli hrozbe nebezpečenstva jeho
úteku, pričom žalovaným spracované tlačivo „Vyhlásenie cudzinca“ vo veci požiadania žalobcom o azyl
v Slovenskej republike, bolo spolu so spisovým materiálom odstúpené na ďalšie konanie Migračnému

úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, z ktorého dôvodu žalovaný cit. „... nevyrozumieva
Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na začatie konania
podľa nariadenie (EÚ) č. 604/2013.“
V ďalšom žalovaný zopakoval žalobcovo vyjadrenie o tom, kedy, akým spôsobom a s kým opustil svoju
domovskú krajinu (India) až do momentu jeho príchodu na Slovensko a to v súlade so zápisnicou o
podaní vyjadrenia žalobcom č. PPZ-HCP-PO12-12-17-007/2024-AV z 20.11.2024 (viď vyššie) a naviac,

oproti v označenej zápisnici uvedenému, žalovaný ešte dodal, že žalobca mal uviesť, že o udelenie azylu
na území Slovenska požiadal, pretože v Nemecku sa necítil dobre a začal mať zdravotné problémy a do
Indie sa nechce vrátiť, pretože rodičia sa ho vzdali a nemá žiadne rodinné väzby [toto žalobca uviedol
do vyhlásenia žiadateľa o azyl č. PPZ-HCP-PO12-17-015/2024-AV z 20.11.2024, pozn.].
Žalovaný poukázal jednako na právo žalobcu ako štátneho príslušníka tretej krajiny dovolávať

sa na území členských štátov EÚ poskytnutia mu medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom
hroziacim mu v jeho domovskej krajine a jednako aj na právo členských štátov EÚ na ochranu pred
protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretích krajín a pred ich neoprávnenými žiadosťami
o poskytnutie im medzinárodnej ochrany. Žalobca má právo na preskúmanie a posúdenie jeho
žiadosti o poskytnutie mu azylu Nemeckou spolkovou republikou, ktorá ako členský štát EÚ a Rady

Európy je dostatočnou zárukou, že táto krajina bude aj vo vzťahu k žalobcovi dodržiavať Dohovor
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj napriek tomu žalovaný skrz informácie z internetovej
stránky azylovej informačnej databázy (AIDA, https://asyliimineurope.org.) zisťoval situáciu žiadateľov
o medzinárodnú ochranu v táboroch v Nemecku a o azylových postupoch, v súvislosti so zisteniami
ktorými žalovaný poukázal na tri typy ubytovania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Nemecku

(t.j. počiatočné prijímacie strediská; kolektívne ubytovacie strediská a decentralizované ubytovanie)
s rôznou životnou úrovňou a ďalej sa žalovaný v podrobnostiach venoval kapacitám jednotlivých typov
ubytovania, ich nedostatočnému vybaveniu a časovým horizontom pobytu v nich s tým, že žiadatelia
o azyl a mimovládne organizácie tieto podmienky kritizovali (nefunkčné a nečisté sociálne zariadenia,
chlad, nedostatok súkromia, absencia bezpečnosti najmä pre ženy a deti, napätá atmosféra), ktoré

sa ešte zhoršili v roku 2022 v dôsledku preľudnenia pre vojnu v Ukrajine a v Afganistane. Žalovaný
na základe uvedených informácii uzavrel, že cit. „Správnym orgánom neboli zistene také informácie a
tlačovésprávy,ktorébyzakladalidôvodnépodozrenienanevhodnépodmienkyvutečeneckýchtáboroch
v Nemeckej spolkovej republiky, ktoré by tak bránili dublinskému transferu účastníka konania na územie
Nemeckej spolkovej republiky.“

Nebezpečenstvo úteku žalobcu, žalovaný odôvodnil tým, že žalobca opustil Nemecko, kde žiadal
o poskytnutie medzinárodnej ochrany a pricestoval na územie Slovenska bez cestovného dokladu
a bez povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovalo k vstupu a pobytu na Slovensku; svojvoľne
prekračoval hranice členských štátov a nie je schopný sám sa o seba postarať po materiálnej,
zdravotnej a existenčnej stránke bez dokladov totožnosti a bez finančných prostriedkov, preto cit. „...

považuje správny orgán existenciu značného rizika úteku za dostatočne odôvodnenú.“ s dodatkom, že
nezaistením žalobcu by hrozilo zmarenie účelu konania o odovzdaní žalobcu do Nemecka a preto je
potrebné mať žalobcu k dispozícii počas procesu jeho návratu v zmysle nariadenia (EÚ) č. 604/2013.
Dobu zaistenia dvoch mesiacov, ktorú žalovaný určil najneskôr do 20.01.2025, žalovaný odôvodnil
tým, že počas nej musí ohľadne odovzdania žalobcu do, za poskytnutie mu medzinárodnej

ochrany zodpovedného členského štátu (Nemecko), za tento proces zodpovedné Dublinské stredisko
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“), vykonať všetky úkony
potrebné na odovzdanie žalobcu do Nemeckej spolkovej republiky, najmä zabezpečiť akceptáciu jeho
prijatia zo strany Nemecka, ako aj technickú, materiálnu a personálnu prípravu jeho prevozu. Vzhľadom
k uvedenému, tak v okamihu zaistenia nie je možné potrebnú dobu zaistenia presne odhadnúť a nevie ju

zosvojejpraxevopredodhadnúťaniDublinskéstredisko,t.j.nevieodhadnúťdĺžkurokovaníslovenských
a nemeckých príslušných orgánov, ako aj prípadné nepredvídané zhoršenie zdravotného stavu žalobcu
aceléhoprocesuodovzdaniažalobcusdodatkom,žepriurčenítejtolehotyzaisteniažalovanývychádzal
z čl. 28 ods. 3 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 upravujúceho lehoty pre komunikáciu medzi cudzincaodovzdávajúcim a prijímajúcim štátom so záverom, že aj vzhľadom k týmto lehotám je doba zaistenia
žalobcu primeranou.
Napokon žalovaný tiež uviedol, že jednako z dôvodu existencie u žalobcu vysokého rizika úteku

a jednako z dôvodu, že žalobca nemá k Slovensku žiadne rodinné ani iné zväzky a o medzinárodnú
ochranu požiadal v inej členskej krajine EÚ, tak účel zaistenia je u neho daný a nie je možné u neho
nahradiť zaistenie miernejším inštitútom ako je hlásenie pobytu.
Rozhodnutie žalovaného bolo po jeho pretlmočení doručené žalobcovi 20.11.2024.

5.ZozáznamuoúkonochDublinskéhokonaniavyplýva,žedňa28.11.2024Dublinskéstrediskoodoslalo
Nemecku žiadosť o spätné prijatie žalobcu na jeho územie s lehotou na vyjadrenie do 12.12.2024, na
ktorú žiadosť Nemecká spolková republika kladne odpovedala už 02.12.2024 s poznámkou v systéme
cit. „odložený transfer 6M.“

Konanie pred správnym súdom

6. Žalobca na základe jemu priznaného nároku na poskytnutie právnej pomoci prostredníctvom Centra
právnej pomoci [konanie o priznaní právnej pomoci trvalo od 20.11.2024 do 25.11.2024, kedy lehota na
podanie žaloby spočívala (neplynula), takže od doručenia rozhodnutia žalovaného žalobcovi 20.11.2024
do 29.11.2024, kedy bola žaloba adresovaná žalovanému podaná na poštovú prepravu, po zohľadnení

doby trvania konania o ustanovenie žalobcovi právneho zástupcu, bola žaloba podaná v 7 dňovej
zákonnej lehote (konkrétne po 4 dňoch) a teda včas, pozn.], svoju správnu žalobu odôvodnil v prvom
rade s poukazom na čl. 28 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 so zdôraznením ním zakotvenej zásady
o nemožnosti zaistenia príslušníka tretej krajiny iba z dôvodu, že voči nemu prebieha konanie podľa
tohto označeného nariadenia s tým, že ak dôjde k zaisteniu, tak len v prípade značeného rizika úteku

na základe individuálneho posúdenia každého prípadu, len na nevyhnutný čo najkratší čas a len ak nie
je možné uplatniť iné miernejšie donucovacie opatrenie ako je zaistenie. Žalobca má za to, že v jeho
prípade nebolo žalovaným preukázané ani riziko úteku nie to značné riziko úteku, v ktorom dôsledku
pre jeho zaistenie absentuje jedna z podmienok jeho zákonnosti, keďže jedinou skutočnosťou na ktorej
žalovaný riziko úteku žalobcu založil, je že prišiel na Slovensko z iného členského štátu EÚ požiadať

o azyl bez povolenia na pobyt na Slovensku. Žalobca zdôraznil, že do EÚ prišiel legálne s matkou
ešte ako maloletý a to na platné víza a cestovné doklady, pričom zo žiadnej lustrácie nevyplýva, žeby
mu bol uložený zákaz vstupu na územie akéhokoľvek členského štátu; ani voči nemu nebolo vydané
rozhodnutieovyhostenízúzemiaakéhokoľvekčlenskéhoštátu;anižebysavyhýbalvyhosteniuzúzemia
iného členského štátu; ani žeby mu mal byť odoprený vstup alebo žeby mal byť zadržaný za účelom

výkonu rozhodnutia o vyhostení vydaného iným členským štátom a napokon ani na území Slovenska nie
je voči nemu vedené konanie o administratívnom vyhostení do krajiny pôvodu alebo inej tretej krajiny.
Žalobca teda ako žiadateľ o azyl, je oprávnený zdržiavať sa na Slovensku od doby, kým migračný úrad
nerozhodneotejtojehožiadostiomedzinárodnúochranu.Podľažalobcunaosvedčenierizikajehoúteku
neobstojí ani argument žalovaného, že žalobca bez dokladov totožnosti a finančných prostriedkov nie je

schopný sa o seba postarať po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke, pretože tieto skutočnosti
nezakladajú domnienku rizika úteku v zmysle zákona o pobyte cudzincov ani označeného nariadenia
a navyše žalobca má ako žiadateľ o azyl všetky základné životné potreby zabezpečené v azylovom
zariadení migračného úradu. Okrem toho žalobca zdôraznil, že policajným orgánom sa nevyhýbal,
keďže sa sám dobrovoľne dostavil na policajný orgán najprv v Košiciach a následne v Humennom, kde

prišiel požiadať o medzinárodnú ochranu. Podľa žalobcu teda na jeho zaistenie nie sú splnené zákonné
predpoklady.
Žalobca Centru právnej pomoci na otázku, prečo prišiel požiadať o azyl práve na Slovensko uviedol,
že z dôvodu, že v Nemecku sa zoznámil so svojou terajšou priateľkou A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalo
bytom C. XXX/X, D. C. - E., štátnou občiankou SR, od ktorej mal informácie o Slovensku a keďže v

Nemecku sa mu zdravotne priťažilo, rozhodol sa odísť na Slovensko odkiaľ pochádza jeho priateľka,
ktorá mu pomáha. Pani A. B. žalobcu navštívila v zariadení pre cudzincov a kontaktovala aj Centrum
právnej pomoci. Žalobca sa pri osobnom stretnutí so zástupcom Centra v zariadení pre cudzincov
sťažoval na svoj zlý psychický stav, ktorý mu spôsoboval problémy už aj v Nemecku a splnomocnenému
zástupcovi žalobca emailom doručil správu z jeho psychiatrického vyšetrenia ešte v Nemecku v roku

2020, podľa ktorej trpí ťažkou depresiou a aj v súčasnosti sa necíti dobre a svoje zdravotné problémy
zmieňoval aj v konaní pred žalovaným, a zariadením pre cudzincov bol žalobca na deň 06.12.2024
objednaný na psychiatrické vyšetrenie. Z uvedených dôvodov má žalobca za to, že v jeho prípade
nielenže neexistuje riziko jeho úteku, ale sú splnené podmienky pre uloženie mu miernejšieho opatreniav porovnaní so zaistením a to formou hlásenia pobytu, preto žalovaný podľa neho vec nesprávne
právne posúdil keď uzavrel, že na uloženie alternatívneho opatrenia k zaisteniu neboli u žalobcu splnené
zákonné podmienky.

V prípade žalobcu je možné využiť miernejšie opatrenie ako zaistenie a to v podobe hlásenia pobytu
a jeho umiestnenia v azylovom zariadení, v ktorom má žalobca zabezpečené všetky životné potreby
a preto nemusí preukazovať výšku peňažných prostriedkov ako cudzinci s neoprávneným pobytom
na území SR a navyše aj priateľka žalobcu vyhlásila, že keďže pracuje na turnusy v Nemecku a má
dostatočný príjem, je počas doby azylového konania žalobcu na území Slovenska schopná sa postarať

o jeho životné potreby vrátane ubytovania.
Podľa žalobcu sa na neho, ako aj na všetkých žiadateľov o azyl uplatňuje princíp prezumpcie proti
zaisteniu žiadateľa o azyl, preto ak sú v systéme také alternatívy, akými sú špecializované ubytovacie
zariadenia žiadateľov o azyl, tieto majú byť aplikované ako prvé. Napokon žalobca s poukazom na
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Sa/16/2016 z 29.08.2016 (vo veci žiadateľa o azyl
s diagnostikovanou depresiou) uzavrel, že v jeho prípade bude potreba uloženia mu, v porovnaní so

zaistením, miernejšej alternatívy o to väčšia, ak jeho psychiatrické vyšetrenie 06.12.2024 preukáže
pretrvávajúcu depresívnu poruchu ťažkého stupňa.

7. Podľa k žalobe pripojeného vyjadrenia ošetrujúceho lekára žalobcu v odbore psychiater pre
deti a dorast z 22.09.2020, ktorého úradný preklad (prekladateľka Mgr. S. Berecká) sa nachádza

v administratívnom spise, sa žalobca nachádza v jeho kontinuálnej psychiatrickej starostlivosti od mája
2019preťažképsychickéochoreniesdiagnózou–epizódaťažkejdepresiebezpsychotickýchpríznakov
(F32.2), pričom u žalobcu sa vykonáva multimodálna terapia a pravidelné sedenia s odborným lekárom
a psychológom. Žalobca z dôvodu uvedeného nemohol v dotknutom školskom roku navštevovať školu.
Podľa úradného záznamu Centra právnej pomoci z 27.11.2024 sa v tento deň dostavila A. B.,

nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom C. XXX/X, D. C. - E., ktorá na požiadavku Centra vlastnoručne
podpísala „Čestné prehlásenie“, podľa ktorého je žalobca jej priateľom, zoznámili sa v Nemecku, kde
menovaná pracuje na turnusy a menovaná zabezpečí úhradu všetkých životných potrieb žalobcu,
vrátane ubytovania v prípade, že žalobcovi bude uložené alternatívne opatrenie nahrádzajúce jeho
zaistenie formou hlásenia pobytu.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe žalobcu, okrem zotrvania na dôvodoch svojho rozhodnutia,
v prvom rade zdôraznil, že riziko úteku na strane žalobcu neodôvodnil iba v zmysle § 88 ods. 2
zákona o pobyte cudzincov, absenciou povolenia k pobytu u žalobcu na Slovensku, ale aj správaním
sa žalobcu, ktorý svojvoľne prekračoval hranice členských štátov, pričom opustil krajinu v ktorej žiadal

o medzinárodnú ochranu, čo je v príkrom rozpore s podstatou azylového konania, ktoré predpokladá
zotrvanie žiadateľa o azyl v krajine, v ktorej požiadal o azyl ako v prvej. V uvedenej súvislosti žalovaný
podotkol, že v rámci azylového konania v Nemecku musel byť pritom žalobca poučený, že ak opustí
krajinu v ktorej ako v prvej žiadal o azyl a ktorá je tak krajinou zodpovednou za posúdenie jeho žiadostí
o medzinárodnú ochranu, a ak bude pritom zadržaný alebo ak podá žiadosť o udelenie azylu v inom

členskom štáte uplatňujúcom dublinské nariadenie, bude vrátený späť do štátu, v ktorom prvýkrát podal
žiadosť o udelenie azylu. Preto žalobca musel mať vedomosť, ako s ním bude naložené ak opustí
Nemeckúspolkovúrepublikuapožiadaoudelenieazyluvinejčlenskejkrajine,tedanaúzemíSlovenskej
republiky, pričom aj pri podaní vyjadrenia žalobca do zápisnice uviedol, že do Nemecka sa nechce
vrátiť. Z uvedeného možno podľa žalovaného usúdiť, že žalobca sa bude vyhýbať návratu do Nemeckej

spolkovej republiky a bude sa tak snažiť zotrvať na území Slovenska alebo iného štátu Schengenu, čo
by znamenalo predĺženie protiprávneho stavu. Súčasne nie je reálny ani návrat žalobcu do domovskej
krajiny, keďže v Nemecku sa zdržiava od roku 2017 a od tej doby sa o to nepokúsil a navyše sa do
zápisnice vyjadril, že do Indie sa nechce vrátiť, pretože tam nemá rodinné väzby. Žalovaný uviedol, že
zaistenie žalobcu je aj v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES, podľa ktorej

skutočnosťou dosvedčujúcou, že existuje riziko úteku sú aj neoprávnené sekundárne pohyby do iného
členského štátu.
V súvislosti s tvrdeniami žalobcu, žalovaný uviedol, že nikdy netvrdil, že by bol žalobcovi uložený
zákaz vstupu na územie akéhokoľvek členského štátu alebo že by voči nemu bolo niekedy vydané
rozhodnutie o vyhostení či odovzdaní do iného členského štátu, ktorému by sa vyhýbal, iba tvrdil, že

žalobca ako cudzinec, ktorý požiadal o udelenie azylu na území iného členského štátu bol povinný sa
tam aj zdržiavať, keďže žalobca nespĺňal ani jednu z podmienok stanovených Dohovorom ktorým sa
vykonáva Schengenská dohoda, umožňujúcich mu voľný pohyb v rámci Schengenského priestoru.V ďalšom žalovaný poukázal, že 02.12.2024 Nemecká strana uznala svoju povinnosť a potvrdila
Slovenskej republike prevzatie žalobcu v rámci Dublinského konania.
Ohľadne zhoršenia zdravotného stavu žalobcu, žalovaný nemal vedomosť a dozvedel sa o tom až zo

správnej žaloby s dodatkom že pri vypočutí do zápisnice vo veci zaistenia žalobca uviedol, že je zdravý
a iba do zápisnice k žiadosti o udelenie azylu okrajovo uviedol, že začal mať zdravotné problémy, ktoré
však bližšie nešpecifikoval.
V čase rozhodovania o zaistení žalobcu, žalovaný nemal vedomosť ani o tom, žeby na Slovensku bola
osoba, ktorá by sa postarala o zabezpečenie životných potrieb žalobcu, tobôž, keď pri vypočutí do

zápisnice žalobca uviedol, že na Slovenskú nikoho nepozná, kto by mu mohol pomôcť s ubytovaním
a finančnými prostriedkami.
V spojitosti so žalobcom predloženým vyjadrením jeho ošetrujúceho lekára z roku 2020 žalovaný
podotkol, že sa jedná o 4 roky starý nález a žiadnu lekársku správu o aktuálnom zdravotnom stave
žalobcu, žalovaný nemá a nemal ju ani v čase rozhodovania o zaistení žalobcu s dodatkom, že aj keby
žalovaný takú správu o žalobcovi mal a s ohľadom na čl. 21 Smernice Európskeho parlamentu a Rady

2013/33/EU by zohľadnil postavenie žalobcu ako osoby s duševnou poruchou, uvedené by mu nebránilo
postupovaťtakakopostupoval,pretože§88ods.8zákonaopobytecudzincovumožňujevnevyhnutnom
prípade zaistiť aj zraniteľné osoby. O dôvodnosti zaistenia žalobcu svedčí podľa žalovaného fakt, že
Nemecko oznámilo prijatie žalobcu späť na svoje územie, ako krajina zodpovedná za posúdenie jeho
žiadosti o medzinárodnú ochranu.

Z uvedených dôvodov má žalovaný žalobu žalobcu za nedôvodnú, preto ju navrhol zamietnuť.

9. Podľa správy o lekárskom psychiatrickom vyšetrení žalobcu zo 06.12.2024, žalobca mal v minulosti
psychické problémy keď nadužíval alkohol a k tomu marihuanu, potom si začal ubližovať - hasil na
sebe cigarety, rezal sa; aktuálne drogy neužíva; vyjadril sa že nevie ako dlho bude v zariadení (rozumej

Sečovce, pozn.) s tým, že cit. „... hovoria, že je to tábor, ale je to väzenie, vo väzení aspoň viete, ako dlho
tam budete aaký je trest, ale tu nie. Ja nie som žiaden kriminálnik, prečo by ma mali strážiť 4 policajti, ako
by mi mohlo chutiť jesť, keď nado mnou stoja 4 policajti, zjem lebo chcú odo mňa aby som sa najedol ale
nechutí mi... nemám sa tam s kým v pokoji porozprávať...“; žalobca sa sťažoval na depresívne nálady,
nespavosť a na nutkanie si ublížiť - porezať sa; žalobcovi boli stanovené diagnózy – Adaptačné poruchy

(F43.2) a Epizóda stredne ťažkej depresie (F32.1) a naordinovaním medikamentóznej liečby.

10. Správny súd nariadil v danej veci pojednávanie na 17.12.2024, na ktoré boli riadne predvolaní
obidvaja účastníci konania, t.j. na strane žalobcu Centrum právnej pomoci, ako aj žalovaný, pričom
keďže Centrum právnej pomoci už v žalobe ospravedlnilo svoju neprítomnosť na pojednávaní, správny

súd postupom podľa § 114 Správneho súdneho poriadku vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti.
Na pojednávaní prítomný žalovaný uviedol, že trvá na žalobou napadnutom rozhodnutí a na dôvodoch
v ňom uvedených. Zdôraznil, že vo veci žalobcu začalo dublinské konanie, pričom zo strany Slovenskej
republiky bola adresovaná Nemeckej spolkovej republike výzva ohľadne prijatia žalobcu dňa 28.11.2024
s termínom na vyjadrenie nemeckej strany do 12.12.2024 s tým, že 02.12.2024 Nemecká spolková

republika oznámila, že žalobcu prijíma. To znamená, že žalovaný má za to, že účel zaistenia žalobcu
je daný a žalobca bude vydaný do Nemeckej spolkovej republiky. Zdôraznil, že ak by žalobca odišiel zo
Slovenska do inej členskej krajiny EÚ, postup inej členskej krajiny by bol identický, t.j. žalobca by bol
zaistený a vydaný do Nemecka, keďže krajina zodpovedná za posúdenie jeho žiadostí o medzinárodnú
ochranu je Nemecká spolková republika.

Právne východiská pre rozhodnutie

11. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Správne
súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho

vyhostenia.“

12. Podľa § 71 ods. 2 SSP „Ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci
o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného
rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.“

13. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).“14. Podľa § 206 ods. 1, 3, 4 a 5 SSP „(1) Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na
účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl
a pobyt cudzincov.

(3) Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný
žalobnými bodmi.
(4) Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
(5) Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu
verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci.“

15. Podľa § 221 ods. 1 a 2 SSP „Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.
(2) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného
predpisu.“

16. Podľa § 230 ods. 1 písm. c) SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej
žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci (c) zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení,
rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, ak obsahovalo
odstrániteľné vady, a vec vráti na ďalšie konanie žalovanému.“

17. Podľa § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“)
„Na účely tohto zákona sa rozumie (2) Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej
republiky.
(4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani

občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.“

18. Podľa § 88a ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 3 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Policajt je oprávnený zaistiť
žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné
prostriedky (e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).

(2) Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa
odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm.
e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1
písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.
(3) Na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4,

5, 7, 8 a 12.“

19. Podľa § 88 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 8 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Policajt je oprávnený zaistiť
štátneho príslušníka tretej krajiny (c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa
osobitného predpisu(85- odkaz na Nariadenie č. 604/2013), ak existuje značné riziko jeho úteku.

(2) Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy
alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať,
najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu
hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
(3) Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný

dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie
podľa osobitného predpisu (3- odkaz na zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle) nie je zaistením štátneho
príslušníka tretej krajiny dotknuté.
(8) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné
zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.“

20. Podľa § 2 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.z. „Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba
so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno

za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.“

21. Podľa § 89 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia,
môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosťa) hlásenia pobytu alebo
b) zložiť peňažnú záruku.
(2) O druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada

na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť
podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu
podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b).
(3) Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny
preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo

výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže
policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o
uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.“

22. Podľa prvej vety § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. zákona o azyle (ďalej len „zákona o azyle“)
„Žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej

republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.“

23. Podľa čl. 12 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013,
ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie
žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej

príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „nariadenie č. 604/2013 z 26.06.2013“) „Ak je žiadateľ
držiteľom platného povolenia na pobyt, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný
ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie.“

24. Podľa čl. 18 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 604/2013 z 26.06.2013 „Členský štát zodpovedný podľa

tohto nariadenia je povinný (b) za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť
žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania a ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte alebo
ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.“

25. Podľa čl. 28 ods. 1 až 3 nariadenia č. 604/2013 z 26.06.2013 „(1.) Členské štáty nezaistia osobu len

z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
(2.) Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia
konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len
vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne
donucovacie opatrenia.

(3.) Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na
riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa
tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie
alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie
konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí

byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto
dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať
alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba
zaistenápodľatohtočlánku,jejodovzdaniezožiadajúcehočlenskéhoštátudozodpovednéhočlenského
štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo

výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským
štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods.
3.“

26. Podľa čl. 21 ods. 1 a 2 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna

1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a
Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (ďalej len „Dohovor,
ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda“) „(1.) Cudzinci, ktorí sú držiteľmi platného dokumentu k
pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, sa môžu voľne pohybovať na území ostatných zmluvných
strán na základe tohto dokladu a platného cestovného dokladu, najviac však do 3 mesiacov, pokiaľ

spĺňajú podmienky vstupu uvedené v článku 5 ods. 1 písm. a), c) a e) a nie sú uvedení na vnútroštátnom
zozname dotyčnej zmluvnej strany.
(2.) Rovnaké ustanovenia platia pre cudzincov, ktorí sú držiteľmi dočasného povolenia k pobytu
vystaveného jednou zo zmluvných strán a cestovného dokladu vydaného touto zmluvnou stranou.“27. Podľa čl. 23 ods. 1 a 2 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda „(1.) Cudzinec, ktorý
nespĺňal alebo už nespĺňa podmienky pre krátkodobý pobyt platné na území jednej zo zmluvných strán,

musí v zásade okamžite opustiť územie zmluvných strán.
(2.) Ak disponuje cudzinec platným povolením na pobyt vystaveným inou zmluvnou stranou alebo
dočasným povolením k pobytu vydaným inou zmluvnou stranou, musí okamžite vycestovať na územie
tejto zmluvnej strany.“

28. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“) „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: (f)
zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

29. Tvrdenia žalobcu o nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
PO12-17-008/2024-AV z 20.11.2024 sú založené (i) jednako na tvrdení o nesplnení zákonnej podmienky
pre obmedzenie jeho osobnej slobody čo by žiadateľa o azyl zaistením, pre absenciu značeného rizika

jeho úteku; (ii) jednako s prvou z námietok súvisiacim tvrdením, že žalovaný sa náležite nevysporiadal
s tým, že žalobca namiesto jeho zaistenia a umiestnenia v zariadení pre zaistené osoby mal byť
umiestnený v zariadení s miernejším režimom pre žiadateľov o azyl a napokon (iii) aj s tvrdením, že
žalobcovi bolo možné namiesto zaistenia uložiť aj miernejšie donucovacie opatrenie obmedzujúce jeho
osobnú slobodu a spočívajúce v uložení mu povinnosti hlásenia jeho pobytu či už vzhľadom na čestné

prehlásenie jeho priateľky alebo v azylovom zariadení, kde by mal žalobca zabezpečené všetky životné
potreby a preto by nemusel preukazovať ani zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti
hlásenia pobytu a ani finančné zabezpečenie pobytu tak, ako cudzinci, ktorí sa na území Slovenskej
republiky zdržiavajú neoprávnene.

30. V danom prípade je teda predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutie o zaistení žalobcu,
t.j. rozhodnutie, ktorým bolo závažne a cielene zasiahnuté do jedného zo základných práv žalobcu
v podobe pozbavenia ho jeho osobnej slobody, z ktorého dôvodu by tento zásah vo forme zaistenia
mal byť skutočne, pre jeho závažné dôsledky, iba mimoriadne aplikovaným inštitútom za predpokladu
kumulatívneho a bezvýhradného splnenia všetkých zákonom predvídaných podmienok jeho vyžitia.

31. V okolnostiach veci je potrebné taktiež zdôrazniť, že žalobca je cudzinec, štátny príslušník tretej
krajiny (Indickej republiky), majúci povolený trvalý pobyt na území v jednej z krajín EÚ a to v Nemecku
(Ochsenfurt), kde 2x žiadal o azyl (v roku 2017 a 2019) a ktorý aktuálne požiadal o azyl aj na území
Slovenskejrepubliky.Takžežalobcaokremstatusužiadateľaoazylmásúčasneajstatusosoby,ktorámá

byťpodľaDublinskéhodohovoru(nariadenieč.604/2013z26.06.2013)vydanádoinéhočlenskéhoštátu
(Nemecká spolková republika), primárne zodpovedného za posúdenie žiadosti žalobcu o medzinárodnú
ochranu.

32. Pokiaľ teda ide o zákonné predpoklady, resp. podmienky pozbavenia osobnej slobody cudzinca,

žiadateľa o azyl (čo je aj prípad žalobcu), tieto sú vyšpecifikované jednako v cit. čl. 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru, jednako v cit. čl. 28 ods. 2 nariadenia č. 604/2013 z 26.06.2013 a v žalovaným aplikovanom
cit. § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z., ktoré boli zákonným podkladom pre zaistenie žalobcu.
Spoločným menovateľom podľa týchto ustanovení je, že žiadateľ o azyl môže byť zaistený iba v prípade
existencie zákonom predvídaného dôvodu, resp. účelu obmedzenia jeho osobnej slobody a súčasne

iba v prípade ak by dosiahnutiu tohto účelu bránil úmysel žiadateľa o azyl ujsť a napokon iba v prípade
existencie dôvodu, pre ktorý by tento účel nebolo možné dosiahnuť aj inak, t.j. napr. aplikovaním
miernejších opatrení s miernejším dôsledkami obmedzenia osobnej slobody, než aké nastávajú pri
zaistení, kedy dochádza až k pozbaveniu osobnej slobody jednotlivca. Samozrejme splnenie týchto
troch predpokladov, pre konštatovanie o zákonnom obmedzení osobnej slobody zaisteného vyžaduje,

aby boli tieto zákonné predpoklady dôsledne preskúmané jednotlivo v každom individuálnom prípade
[Odporúčanie Rec(2003)5 Výboru ministrov Rady Európy o opatreniach spočívajúcich v zadržaní
žiadateľov o azyl zo 16.04.2003].33. Pokiaľ ide o prvý z uvedených zákonných predpokladov, ktorým je existencia zákonom predvídaného
dôvodu, resp. účelu obmedzenia osobnej slobody jednotlivca, z dôvodu existencie ktorého bolo
prípustné, resp. na dosiahnutie účelu ktorého bolo možné obmedziť žalobcu ako žiadateľa o azyl na jeho

osobnej slobode zaistením, bolo prebiehajúce konanie o jeho vydaní (odovzdaní) do iného členského
štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, keďže ako už bolo uvedené,
žalobca je jednako osobou s povolením na trvalý pobyt v Nemecku a jednako v Nemecku už 2x žiadal
o azyl, preto je Nemecká spolková republika podľa cit. nariadenia č. 604/2013 z 26.06.2013 [cit. čl. 12
ods. 1, čl. 18 ods. 1 psím. b)] primárne zodpovednou za posúdenie žiadostí žalobcu o medzinárodnú

ochranu a z dôvodu ktorého, má byť žalobca ako žiadateľ o azyl do tejto krajiny odovzdaný (vydaný),
pričom tento zákonný dôvod zaistenia napokon žalobca ani žiadnym spôsobom nespochybňuje, t.j.
nerozporuje, že krajinou zodpovednou za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu je Nemecko.
Ako už bolo uvedené, skutočnosť, že prebiehajúce konanie o vydaní, resp. o odovzdaní cudzinca (v
tomto prípade žalobcu) dovolávajúceho sa poskytnutia mu medzinárodnej ochrany napr. v podobe
žiadosti o azyl, je relevantným zákonným dôvodom, resp. účelom obmedzenia jeho osobnej slobody

zaistením, vyplýva tak z cit. čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý pojednáva o možnosti pozbavenia
slobody u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vydanie; ako aj z cit. čl. 28 ods. 2 nariadenia č. 604/2013
z 26.06.2013 (Dublinský dohovor), ktorý zasa pojednáva o zaistení cudzinca na účely zabezpečenia
konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením upravujúcim problematiku mechanizmov na určenie
členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym

príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, no
a napokon tento dôvod, resp. účel zaistenia vyplýva aj zo žalovaným aplikovaného vnútroštátneho
ustanovenia cit. § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z., ktoré umožňuje zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa nariadenia č. 604/2013
z 26.06.2013 (Dublinský dohovor).

Potreba posúdenia žiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny o medzinárodnú ochranu obstojí ako
dôvod aj jeho prípadného zaistenia (t.j. obmedzenia ho na osobnej slobode), pretože podanie tejto
jeho žiadosti automaticky neznamená, že tejto žiadosti je aj bez ďalšieho vyhovené, ale o tejto žiadosti
prebieha konanie (napr. azylové konanie), v procese konania ktorého sa za úzkej súčinnosti práve
s týmto žiadateľom zisťuje a posudzuje dôvodnosť jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Teda niet

pochýb o tom, že riadne preskúmanie žiadosti napr. o azyl (alebo o inú formu medzinárodnej ochrany)
si nevyhnutne vyžaduje osobnú spoluprácu žiadateľa, za účelom zabezpečenia súčinnosti ktorej, môže
byť žiadateľ aj zaistený vo výnimočných zákonom predvídaných prípadoch (viď. ďalšie predpoklady
zákonného zaistenia, pozn.). Zaistenie žiadateľa o medzinárodnú ochranu je teda opatrením spôsobilým
zabezpečiť riadne fungovanie spoločného európskeho azylového systému, resp. spoločného systému

poskytovania medzinárodnej ochrany ako takého, opakujem, za predpokladu existencie aj ďalších dvoch
zákonných predpokladov jeho aplikácie.
Vzhľadom k uvedenému tak správny súd uzatvára a žalobca toto v žalobe ani nerozporuje, že v danom
prípade bol daný prvý zo zákonných predpokladov na obmedzenie osobnej slobody žalobcu jeho
zaistením, a to legitímne prebiehajúce konanie o jeho vydaní (odovzdaní) do iného členského štátu

(Nemecká spolková republiky), zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

34. Ako už bolo uvedené, pre konštatovanie o zákonnosti zaistenia žalobcu, ako žiadateľa o azyl, musel
byť kumulatívne splnený aj ďalší, a to v poradí druhý zákonný predpoklad, ktorým je existencia hrozby
alebonebezpečenstvaútekužalobcu,pretožeútekombytakžalobcamoholzmariťprebiehajúcekonanie

o jeho vydaní (odovzdaní) do iného členského štátu (Nemecká spolková republiky), zodpovedného za
posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorej sa žalobca dovoláva a útek by v konečnom
dôsledku mohol byť aj indikátorom toho, že žalobca svoju žiadosť o poskytnutie mu medzinárodnej
ochrany vo forme azylu nemienil vážne.
To, že hrozba úteku žiadateľa (v tomto prípade žalobcu) dovolávajúceho sa poskytnutia mu

medzinárodnej ochrany (v tomto prípade v podobe žiadosti o azyl), je ďalším relevantným zákonným
dôvodom pre obmedzenie jeho osobnej slobody zaistením, vyplýva opäť tak z cit. čl. 28 ods. 2
nariadenia č. 604/2013 z 26.06.2013 (Dublinský dohovor), ktorý pojednáva o zaistení cudzinca na účely
zabezpečeniakonaniaoodovzdanívprípadeakexistujeznačnérizikojehoútekuatentodôvodzaistenia
vyplýva aj zo žalovaným aplikovaného vnútroštátneho ustanovenia cit. § 88 ods. 1 písm. c) zákona č.

404/2011 Z.z., ktoré umožňuje zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy
alebo výkonu jeho prevozu podľa nariadenia č. 604/2013 z 26.06.2013 (Dublinský dohovor) ak existuje
značné riziko jeho úteku.Z citovaných ustanovení je zrejmým, že riziko úteku žiadateľa o medzinárodnú ochranu nemusí byť
reálne a v minulosti týmto žiadateľom už aj realizované, ale postačuje ak s ohľadom na všetky okolnosti
toho ktorého prípadu je daná značná pravdepodobnosť o možnom potencionálnom úteku v prípade

vytvorenia podmienok, ktorý útek, ako už bolo tiež uvedené, vo svojej podstate tiež v konečnom
dôsledku naznačuje, že žiadateľom učinená žiadosť o medzinárodnú ochranu ním nebola mienená
vážne. V kontexte uvedeného, je pre vyhodnotenie rizika úteku, podľa správneho súdu, potrebné
zohľadňovať nie iba formálne okolnosti, ktoré by potencionálne boli alebo mohli indikovať možnosť
úteku žiadateľa, akými sú napr. už v minulosti realizovaný útek žiadateľa o medzinárodnú ochranu;

deklarovanie žiadateľom úmyslu zotrvať v schengenskom priestore avšak v inej krajine než v ktorej
požiadal o medzinárodnú ochranu alebo absencia udelenia pobytu v krajine, v ktorej žiadateľ požiadal
o medzinárodnú ochranu, či hrozbu uloženia žiadateľovi zákazu vstupu na viac ako tri roky, ale tak,
ako to predpokladá cit. § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z., a to skrz slovo „najmä“ signalizujúce, že
v tomto ustanovení je iba príkladný výpočet týchto dôvodov signalizujúcich nebezpečenstvo úteku, je
potrebné zohľadňovať aj okolnosti, ktoré by mohli nasvedčovať tomu, že žiadateľ ním učinenú žiadosť

o medzinárodnú ochranu nemienil vážne a teda, že ani nebude mať záujem v krajine žiadosti vyčkať
záveru konania o jej poskytnutí alebo neposkytnutí.
V danom konkrétnom prípade, podľa správneho súdu, za skutkového stavu daného v čase vydania
žalobou napadnutého rozhodnutia, by obstál záver žalovaného, že v prípade žalobcu bola daná hrozba
jeho úteku zo Slovenskej republiky, ktorý záver žalovaný odôvodnil nie iba tým, že žalobca nemá

udelený pobyt na území Slovenskej republiky, ktorý by ho eventuálne mohol „pútať“ k Slovenku, takže
by mu nebolo zaťažko Slovensko opustiť tobôž, ak žalobca opustil aj Nemecko a to aj napriek tomu, že
v Nemecku už požiadal o azyl a že mu to bol poskytnutý trvalý pobyt, ale aj s poukazom na vyjadrenie
samotnéhožalobcu,ktorýprivypočutídozápisniceuviedol,žedoNemeckasanapriekuvedenémuvrátiť
nechce. Inými slovami povedané, žalovaný mienil, že ak žalobca opustil krajinu, ktorá mu už poskytla

určitú formu pomoci skrz povolenia k trvalému pobytu, do krajiny ktorej sa napriek tomu žalobca podľa
svojho vyjadrenia nechce vrátiť, o to viac je tu potencionálna možnosť, že žalobca nebude mať zábrany
opustiť Slovensko, na území ktorého povolenie k pobytu navyše ani nemá a podľa vlastného vyjadrenia
žalobcu pre žalovaným, na Slovensku nemá ani žiadne rodinné či iné väzby, ktoré by ho motivovali tu
zotrvať. Okrem toho žalovaný tieto svoje dôvody uvedené v žalobou napadnutom rozhodnutí doplnil

vo svojom vyjadrení k žalobe aj o argument, že v zmysle smernice Európskeho parlamentu a rady
2008/115/ES, skutočnosťou nasvedčujúcu existencii rizika úteku sú aj neoprávnené sekundárne pohyby
žiadateľa o medzinárodnú ochranu do iného členského štátu, čo je aj prípad žalobcu, ktorý napriek svojej
vedomosti o povinnostiach spojených s jemu už v Nemecku udeleným povolením k trvalému pobytu,
túto krajinu bez povolenia opustil a ako žalovaný uviedol v žalobou napadnutom rozhodnutí, následne

bez dokladov žalobca prekračoval hranice štátov v schengenskom priestore s dodatkom žalovaného vo
vyjadrení k žalobe, že žalobca tak konal aj napriek tomu, že pri udelení mu pobytu na území Nemecka
musel byť žalobca poučený o tom, že Nemecko je krajinou zodpovednou za posúdenie jeho žiadosti
o medzinárodnú ochranu, do krajiny ktorej bude žalobca z tohto dôvodu vrátený v prípade, že túto krajinu
opustí a o ochranu požiada aj na území iného členského štátu, t.j. podľa žalovaného mal žalobca vedieť

ako s ním bude naložené v prípade ak o medzinárodnú ochranu okrem Nemecka požiada aj v inej
členskej krajine. V tej súvislosti žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe tiež doplnil, že skutočnosť, že
žalobca ako príslušník tretej krajiny má povolený na území Nemecka trvalý pobyt ho v zmysle cit. čl.
21 a 23 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, ešte neoprávňuje nekontrolovane sa
pohybovať po krajinách schengenu.

Namargožalovaným,kotázkehrozbyútekuužalobcuuvedeného,správnysúddodáva,ževprvomrade
je pre posúdenie zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia relevantnou argumentácia žalovaného
uvedená v samotnom tomto rozhodnutí a nie až následne argumentácia ním produkovaná v jeho
vyjadrení k žalobe. V kontexte uvedeného však, ako už bolo uvedené, za skutkového stavu existujúceho
v čase rozhodovania žalovaného, by odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v smere hrozby úteku

u žalobcu bolo udržateľným, keďže z vykonaného dokazovania žalovaný nezistil u žalobcu žiadny
záchytný bod, ktorý by ho mohol potencionálne „ukotviť“ na Slovensku počas doby priebehu konania
o jeho odovzdaní do Nemecka, ako krajiny zodpovednej za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú
ochranu a to o to viac, že aj z tejto krajiny, ktorá mu umožnila pobyt na svojom území, žalobca, ako
príslušník tretej krajiny bez povolenia ušiel a podľa vlastného vyjadrenia sa tam ani vrátiť nechcel

a nemienil. V tomto smere ani sám žalobca, okrem všeobecných tvrdení, že nie je osobou, ktorá by bola
na území schengenu neoprávnene a nebol z jej krajín ani vyhostený a ani mu nebol na územie žiadnej
z krajín schengenu zakázaný vstup, neponúkol žalovanému v podstate žiadny konkrétny argumenthodný uverenia mu, že žalobca by na území Slovenska zotrval a to s vedomím prebiehajúceho konania
o jeho odovzdaní do krajiny, kde sa ani nechce vrátiť.
Uvedené skutkové zistenia a z nich vyvodené závery o danosti rizika úteku u žalobcu žiadajúceho

o azyl, ustálené v konaní pred žalovaným, by však mohli byť podstatne modifikované v dôsledku až
v konaní pred správnym súdom (rozhodnutie žalovaného je z 20.11.2024 a čestné prehlásenie pani B.
je až z 27.11.2024, pozn.) žalobcom nastolenou novou skutkovou okolnosťou, ktorú je však správny súd
v tomto type konania povinný zohľadniť, keďže pre jeho rozhodovanie nie je podstatný skutkový stav
ustálený v čase rozhodovania správneho orgánu, ale skutkový stav daný v čase rozhodovania súdu.

Totižto žalobca až v konaní pred správnym súdom produkoval dôkaz (čestné prehlásenie) o tom, že na
Slovensku má priateľku pani B., s ktorou sa mal zoznámiť v Nemecku a ktorá čestne prehlásila, že je
schopná a ochotná o žalobcu počas jeho pobytu na Slovensku sa postarať finančne a aj poskytnutím
mu bydliska, ktorá skutočnosť v prípade preukázania jej pravdivosti by bola spôsobilá minimálne
oslabiť záver žalovaného, podľa ktorého nebezpečenstvu úteku žalobcu by mal nasvedčovať aj fakt, že
žalobca na Slovensku nie je schopný sám sa o seba postarať po materiálnej, zdravotnej a existenčnej

stránke. Tento žalobcom produkovaný nový dôkaz, ako už bol správny súd podotkol, by síce zatiaľ
iba v teoretickej rovine, bol spôsobilý ponúknuť už zmienený na strane žalobcu absentujúci dôvod
o jeho úmysle zotrvať na Slovensku, ktorý by tak oslaboval záver o riziku jeho úteku, avšak keďže
tento dôkaz je v príkrom rozpore s výpoveďou žalobcu pred žalovaným, pri výpovedi ktorej žalobca
opakovane (aj v konaní o zaistení a aj v súvislosti so žiadosťou o azyl) uviedol, že na Slovensku nikoho

nepozná a nemá tu žiadne väzby, podľa správneho súdu je nevyhnutným pre správne vyhodnotenie
vplyvu tohto nového dôkazu na konečné skutkové ustálenie veci, aby uvedené rozpory vo vyjadreniach
žalobcu boli odstránené ďalším dokazovaním tak, aby bolo možné zistiť skutočný úmysel žalobcu nie
len prísť na Slovensko, ale tu aj počas priebehu konania o jeho vydaní do Nemecka zotrvať. Na tomto
mieste správny súd podotýka, že samozrejme platí Dublinským nariadením deklarované pravidlo, že

žiadateľa o azyl nie je možné obmedziť na slobode zaistením iba preto, že voči nemu prebieha konanie
podľa tohto nariadenia, avšak súčasne je potrebné mať na zreteli individuálne okolnosti prípadu, či sa
jedná o prvo-žiadateľa o azyl hľadajúceho útočisko pre ohrozením života alebo zdravia alebo sa jedná
oopakovanéhožiadateľaoazylvrôznychčlenskýchkrajináchmajúcehoužvedomosťoexistenciikrajiny
zodpovednej za posúdenie jeho žiadostí o medzinárodnú ochranu. Keďže vykonanie naznačeného

ďalšieho dokazovania si bude vyžadovať jednako interakciu žalobcu a ním v novom dôkaze označenej
svedkyne, a jednako aj vzhľadom na potrebu doplnenia dokazovania aj ohľadne opäť až v konaní pred
súdom ďalšej, žalobcom novo zmienenej skutočnosti ohľadne jeho zdravotného stavu (viď ďalej, pozn.),
ktoré dokazovanie by vzhľadom na jeho charakter a v časovo limitovanom konaní nemohol dôsledne
vykonať správny súd, preto správny súd v súlade s cit. § 230 ods. 1 písm. c) SSP, žalobou napadnuté

rozhodnutie žalovaného zrušil pre nateraz ešte dôveryhodne neustálený skutkový stav a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude žalovaný musieť opätovným vypočutím tak žalobcu, ako
aj ním označenej svedkyne, s využitím žalovanému známych metodík vedenia vypočúvania ozrejmiť
príčiny rozporuplných tvrdení žalobcu o tom, či na Slovensku niekoho skutočne pozná alebo nepozná;
za akých okolností, na akej úrovni a za akým účelom bol kontakt nadviazaný a pod., a to pri vylúčení

možností vzájomného ovplyvnenia výpovedí s cieľom identifikovať v rozporuplných tvrdeniach žalobcu
jeho skutočný úmysel, a na základe týchto zistení ustáliť skutočný skutkový stav veci a tento následne
vo vzťahu k možnému riziku úteku žalobcu vytvorením mu naň podmienok, aj odôvodniť.
Na margo výpovedí žalobcu učinených pred žalovaným a zachytených do zápisníc [t.j. v zápisnici
vo veci zaistenia a v zápisnici k podaniu žiadosti o azyl], sa správnemu súdu žiada podotknúť, že

vypočutie žalobcu žalovaný realizoval iba stroho podľa vopred pripraveného všeobecného dotazníka
s diapazónom povinne kladených otázok bez následného ozrejmenia prípadných nezrovnalostí vo
výpovediach žalobcu, keď napr. žalobca raz na otázku z ktorej krajiny vstúpil na územie schengenu
odpovedal, že z Českej republiky (viď zápisnicu k podaniu žiadosti o azyl) a v ten istý deň na identickú
otázku uviedol, že tak učinil z územia Ruska (viď zápisnicu k podaniu žiadosti o azyl). V uvedenej

súvislosti je nutné nad rámec podotknúť, že žalovaný nie je limitovaný charakterom kladených otázok
žalobcovi, práve naopak, iba dôsledným výsluchom s okamžitou konfrontáciou protichodných odpovedí
je možné zistiť, aké sú skutočné úmysly a ciele vypočúvaného.

35. Aj napriek tomu, že správny súd žalobou napadnuté rozhodnutie zrušil už z dôvodu nateraz

dostatočne presvedčivo neustáleného skutkového stavu vo veci existencie rizika úteku žalobcu (viď
vyššie, pozn.) počas doby prebiehajúceho konania o jeho odovzdaní do Nemecka, predsa len v záujme
komplexnosti veci, sa správny súd zaoberal aj splnením tretieho zákonného predpokladu, ktorý musí byť
splnený preto, aby žiadateľa o azyl bolo možné obmedziť na jeho slobode zaistením, a to je neexistenciamiernejších opatrení ako je zaistenie, pre zabezpečenie jeho prítomnosti na Slovensku na účel jeho
vydania do Nemecka a ktorými miernejšími opatreniami v zmysle cit. § 89 ods. 1 zákona č. 404/2011
Z.z. sú, hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky.

Opätovne aj v tomto prípade za skutkového stavu daného v čase vydania žalobou napadnutého
rozhodnutia, by obstál záver žalovaného, že v prípade žalobcu neboli vytvorené podmienky, aby za
účelom zabezpečenia jeho zotrvania na Slovensku počas doby prípravy jeho odovzdania do Nemecka
bolo možné toto dosiahnuť niektorým zo zmienených, v porovnaní so zaistením, miernejších opatrení,
tobôž keď v prípade žalobcu bola ustálená hrozba úteku a naviac sám žalobca pred žalovaným

uviedol, že nemá žiadne finančné prostriedky a na Slovensku ani nikoho nepozná, kto by mu mohol
pomôcť finančne alebo s bývaním a zabezpečením jeho životných potrieb. Inými slovami, za žalovaným
zisteného skutkového stavu by bolo podľa správneho súdu udržateľným, že nadväzne na žalovaným
ustálenie rizika úteku u žalobcu bolo už len logickým, že žalovaný namiesto uloženia žalobcovi
miernejších donucovacích opatrení, pri uložení ktorých by sa toto riziko úteku mohlo naplniť, rozhodol
obmedziť osobnú slobodu žalobcu jeho zaistením, aby tým nebola zmarená príprava vydania žalobcu

do Nemeckej spolkovej republiky, ktorá navyše už 02.12.2024 potvrdila prevzatie žalobcu späť na svoje
územie.
Opäť však aj v prípade tohto zákonného predpokladu, po predložení žalobcom nového, až v konaní
pred správnym súdom, dôkazu v podobe čestného prehlásenia jeho priateľky o tom, že na Slovensku
je schopná a ochotná sa o žalobcu finančne postarať a aj poskytnutím mu ubytovania, ktoré čestné

prehlásenie absolútne odporuje vyjadreniam žalobcu pred žalovaným, by v dôsledku vykonania ešte
potrebného dokazovania na odstránenie týchto rozporov (viď vyššie), mohlo dôjsť k modifikovaniu týchto
záverov žalovaného o neexistencii nikoho u koho by žalobca počas doby svojho pobytu na Slovensku do
doby jeho vydania do Nemecka mohol bývať, resp. kto by za jeho osobu mohol uložiť peňažnú záruku.
Preto, ako už bolo uvedené z dôvodu potreby doplnenia dokazovania na odstránenie rozporov vo

vyjadreniach žalobcu pred žalovaným na jednej strane a vyjadrením svedkyne v čestnom prehlásení
na strane druhej a to tak z hľadiska pravdivosti, ako aj vážnosti a dôveryhodnosti týchto vyjadrení,
správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného aj v tejto časti týkajúcej sa odôvodnenia ne/možnosti
uloženia žalobcovi v porovnaní so zaistením miernejších opatrení na zabezpečenie jeho prítomnosti na
Slovenskou za účelom jeho vydania do Nemecka.

Napokon na margo prípadného uloženia žalobcovi v porovnaní so zaistením miernejšieho opatrenia
je nutné podotknúť, že žalovaný v prípade ustálenia, že uloženie takéhoto miernejšieho opatrenia
prichádza vôbec do úvahy, nie je v tomto smere viazaný návrhom žalobcu vo výbere najvhodnejšieho
z nich, takže v takom prípade by žalobcovi mohol vzhľadom k zisteným skutočnostiam uložiť ktorékoľvek
z nich.

Okrem toho v súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovanému nič nebránilo umiestniť žalobcu, ktorý
žiadal o azyl, v zariadení pre žiadateľov o azyl s miernejším režimom, pretože v tom prípade žalobca ani
nemusel preukazovať zabezpečenie si ubytovania alebo disponovanie finančnými prostriedkami, keďže
tak o ubytovanie, ako aj o zabezpečenie jeho životných potrieb by bolo postarané v tomto zariadení
žiadateľov o azyl, správny súd opakovane podotýka, že žalovaný je povinný v chronologickej postupnosti

skúmať splnenie zákonných podmienok pre zaistenie cudzinca (aj žiadateľa o azyl) a to najsamprv, či
existuje účel zaistenia, ak áno, tak skúma, či na strane cudzinca existuje riziko úteku a logicky iba pri
zápornej odpovedi na túto druhú otázku, t.j. pri ustálení, že riziko úteku je eliminované na minimum
alebo nehrozí vôbec môže zvažovať uloženie cudzincovi v porovnaní so zaistením miernejších opatrení
ak sú na ich uloženie dané predpoklady, pretože v prípade nevylúčenia rizika úteku je nelogickým,

aby žalovaný ukladal miernejšie opatrenia, pri uložení ktorých sú logicky vytvorené podmienky pre
realizáciu úteku. V danom prípade, keďže žalovaný pri ňom v rozhodnom čase jeho rozhodovania,
zistenom skutkovom stave indikoval u žalobcu značené riziko úteku, by bolo protichodným účelu vydania
žalobcu do Nemecka, ktorý účel žalobca nespochybňuje, avšak kam sa žalobca nechcel vrátiť, aby
žalobcovi uložil miernejšie opatrenia k zaisteniu, pretože tým by žalobcovi v podstate vytvoril podmienky

na realizáciu tohto rizika.

36. Vzhľadom k uvedenému tak žalovaný po doplnení dokazovania v už vyššie naznačenom smere, za
účelom odstránenia rozporov v skutkovom stave, najsamprv skrz zistené skutočnosti odôvodní danosť
druhého zákonného predpokladu zaistenia žalobcu a to je na strane žalobcu ne/existenciu rizika úteku

a až následne nadväzne na charakter odpovede na túto druhú otázku odôvodní aj ne/možnosť uloženia
žalobcovi miernejšieho opatrenia k zaisteniu (t.j. hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky),
pretože podľa cit. § 89 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. cit. „O uložení povinnosti podľa odseku 1môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny.“, alebo rozhodne
o umiestnení žalobcu do zariadenia pre žiadateľov o azyl.

37. Napokon sa v okolnostiach veci správny súd musel pristaviť aj pri, opäť až v konaní pred správnym
súdom žalobcom nastoleným dôkazom o tom, že žalobca trpí ťažkým depresívnym stavom, kvôli
zdravotným ťažkostiam ktorým žalobcovi podľa jeho názoru mali byť uložené miernejšie opatrenia
v porovnaní so zaistením.
V súvislosti so zdravotným stavom žalobcu, správny súd konštatuje, že žalovaný prvotne vychádzal z

informácií poskytnutých mu samotným žalobcom, ktorý na otázku svojho zdravotného stavu v konaní
o zaistení pri vypočutí uviedol, že je zdravý, a ani pri osobnej prehliadke žalobcu neboli u neho
nájdené žiadne lieky indikujúce jeho liečenie sa, preto je logické, že žalovaný nemal dôvod predpokladať
u žalobcu závažnejšie zdravotné ťažkosti, z dôvodu ktorého možno opäť konštatovať, že žalovaný aj
v tomto smere dostatočne svoje rozhodnutie odôvodnil. Aj v súvislosti so žiadosťou o udelenie azylu
žalobca iba uviedol, že z Nemecka odišiel preto, že začal mať zdravotné problémy, avšak neuviedol,

žebysabolliečilnanejakéochorenieaninepredložilžiadnulekárskusprávuz22.09.2020,ktorúpredložil
až svojmu právnemu zástupcovi vo veci jeho žaloby.
V uvedených súvislostiach správny súd, bez snahy akokoľvek bagatelizovať zdravotný stav žalobcu,
dodáva, že aj keď diagnóza, ktorou žalobca pravdepodobne trpí a to aj podľa najnovšej lekárskej
správy zo 06.12.2024 (diagnostikovaná depresívna porucha stredne ťažkého stupňa), môže spôsobovať

žalobcovi zásadné obmedzenia, tak žalobca ich nekonkretizoval a ani netvrdí, žeby mu bola odopretá
zdravotná starostlivosť, prípadne žeby zdravotná starostlivosť poskytovaná mu v útvare policajného
zaistenia bola nedostatočná alebo kvalitatívne horšia v porovnaní s tou, ktorá je poskytovaná v
ubytovacích zariadeniach pre žiadateľov o azyl, z ktorého dôvodu by mal byť umiestnený v zariadení
o azyl. Ak by sa z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu žalobca domáhal presunu do iného

zariadenia, tak takýto postup by žalobcovi neprivodil žiadnu zmenu pokiaľ ide o poskytovanie zdravotnej
starostlivosti, pretože v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, rovnako ako aj v ubytovacích
zariadeniach pre žiadateľov o azyl je dostupná všeobecná zdravotná starostlivosť a špecializovaná
starostlivosť je poskytovaná mimo týchto zariadení rovnako.
Okrem toho podľa správneho súdu nebolo v konaní preukázané ani to, že žalobca je v dôsledku

zdravotného postihnutia zraniteľnou osobou v zmysle cit. § 2 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.z., ktorú
podľa cit. § 88 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z.z. možno zaistiť iba v nevyhnutnom prípade. Totižto
osobou so zdravotným postihnutím je v zmysle čl. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným
postihnutím, ktorý bol publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 317/2010 Z. z. ako Oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí SR, je iba osoba s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo

zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť jej plnému a účinnému
zapojeniu do života spoločnosti.
Z uvedených dôvodov preto správny súd námietku žalobcu o svojom nepriaznivom zdravotnom stave,
ktorý by mal byť dôvodom nezaistiteľnosti žalobcu, vyhodnotil ako nedôvodnú, avšak súčasne z hľadiska
prípadného budúceho skúmania zákonných podmienok pri zvažovaní uložiť žalobcovi v porovnaní so

zaistením miernejších opatrení (pri neindikovaní rizika úteku, pozn. viď vyššie), sa nejedná o informáciu
celkom bezvýznamnú. Z najnovšej žalobcom predloženej lekárskej správy totižto vyplýva, že žalobca
mal v dôsledku depresívnej poruchy sklony k sebapoškodzovaniu a aj v súvislosti s podaním žiadosti
o azyl žalobca pred žalovaným na otázku čoho sa bojí uviedol, že sa obáva, aby si nezačal ubližovať.
V intenciách týchto nových informácií, žalobcom predložených až po rozhodnutí žalovaného, je

nevyhnutným,abyžalovanývprípadne,žedospejekzáveruomožnostiumiestneniažalobcuvzariadení
pre žiadateľov o azyl alebo uloženia mu miernejších obmedzujúcich opatrení ako je zaistenie, skúmal
aj v interakcii so žalobcu vyšetrujúcim lekárom, v záujme verejnej bezpečnosti, či žalobca môže svoje
zdravie poškodzujúce konanie nasmerovať aj voči iným osobám a či v tej súvislosti aj čestné prehlásenie
predkladajúca pani B. má o týchto skutočnostiach vedomosť a či by bola schopnou toto správanie

žalobcu mať pod kontrolou.

38. Pre úplnosť veci, keďže v konaní o tomto type žaloby, správny súd v zmysle § 206 ods. 3 SSP
posudzujesprávnužalobuneformálneaniejeprisvojomrozhodovaníviazanýžalobnýmibodmi,správny
súd v záujme poskytnutia žalobcovi materiálno právnej ochrany preskúmal rozhodnutie žalovaného aj

zo žalobcom nenamietaného hľadiska a to, či žalovaný vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil aj dobu
na ktorú zaistením obmedzil osobnú slobodu žalobcu.
Pokiaľ ide o odôvodnenie doby trvania zaistenia, správny súd zistil, že žalovaný svoje rozhodnutie
v tomto smere vyčerpávajúco odôvodnil a to s poukazom na Dublinským dohovorom zakotvené dobyvrámciktorýchprebiehakomunikáciamedzižalobcuvydávajúcimštátom(Slovenskárepublika)aštátom
prijímajúcim (Nemecká spolková republika) a ktoré doby sú dva týždne na reakciu žiadajúceho štátu
na dopyt vydávajúceho štátu o prevzatie cudzinca na svoje územie a v prípade kladnej odpovede šesť

týždňov od doručenia tejto kladnej odpovede na jeho vydanie na územie prijímajúceho štátu. S ohľadom
na uvedené žalovaný určil primeranú dobu zaistenia žalobcu (2 mesiace) do 20.01.2025. Správny súd
tiež zistil, že žalovaný skúmal aj bezpečnostnú situáciu v Nemeckej spolkovej republike, pričom zistil, že
sa jedná o krajinu dodržujúcu medzinárodne dohody o ochrane ľudských práv a slobôd, takže nebola
zistená ani táto prekážka, pre ktorú by žalobca do tejto krajiny nemohol byť vydaný.

39. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností, dospel správny súd k záveru, že rozhodnutie
žalobcu je z dôvodu potreby doplnenia ďalšieho dokazovania v zmysle vyššie už uvedeného potrebné
zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného
v naznačenom smere vykonaním dokazovania odstrániť resp. vysvetliť rozpory v tvrdeniach žalobcu
a na základe zisteného, odôvodniť druhú a tretiu zákonnú podmienku jeho zaistenia.

40. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“

41. Podľa § 167 ods. 1 SSP „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo

čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.“

42. Podľa § 175 ods. 1 a 2 SSP „(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

(2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

43.Otrováchkonaniarozhodolsprávnysúdpodľacit.§167ods.1SSPavkonaníčiastočneúspešnému
žalobcovi priznal voči žalovanému úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

Poučenie:

Protirozhodnutiujeprípustnákasačnásťažnosť,ktorásapodávanaSprávnomsúdevKošiciachvlehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť.

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d) SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/
SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania
a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo

zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)
a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; aksa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti.