Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. august 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/68/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119430136
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:6119430136.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polákovej a sudkýň JUDr.
Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: AUTO MOTO PARK s.r.o.,
Štúrovo, Nánanská cesta 72/3373, IČO: 46 464 018, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Margita
Lonská, s.r.o., Bratislava - Nové Mesto, Kalinčiakova 25, IČO: 36 862 282, proti žalovanému: U. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q., J. Sv. Q. XX, zast. Mgr. Zsolt ?rdögh, advokát, Nové Zámky, Turecká 36, IČO:

42 253 951, o zaplatenie 1.762,80 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 3. júna 2022 č.k. 13C/40/2020-240, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa od žalovaného domáhal

zaplatenia sumy 1.762,80 eura. Tvrdil, že pôžičku poskytol žalovanému s tým, že žalobca sa zaviazal,
že bude žalovanému ako svojmu budúcemu zamestnancovi financovať náklady školenia technika STK,
následne s ním uzatvorí pracovnú zmluvu a pre prípad, že žalovaný školenia neabsolvuje, dohodli sa
na tom, že pôžičku žalobcovi vráti, čo sa však nestalo, hoci žalovaný skúšku, a ani opakovanú skúšku
nevykonal.Poprávnejstránkesvojerozhodnutieodôvodnilust.§657OZ,§41aOZ,akoajust.§451OZ.
Poukázal na ust. § 657 OZ, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené

podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu. Pri uzatvorení dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, čiže môže byť uzavretá i ústne
alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou tejto dohody je okrem označenia zmluvných
strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť
veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou k jej uzavretiu zákon vyžaduje
i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde,

medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. V prejednávanej veci bolo preto pre
posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu
peňazí. Odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi je teda predpokladom uzavretia zmluvy o
pôžičke a základnou povinnosťou dlžníka je vrátiť vec rovnakého druhu, v rovnakom množstve a kvalite.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/3878/2008. Z vykonaného dokazovania
mal nepochybne preukázané, že k odovzdaniu finančných prostriedkov, ktoré mali byť predmetom

pôžičiek medzi stranami, nedošlo. Ani tvrdenie žalobcu o tom, že tieto prostriedky neboli odovzdané
priamo žalovanému, ale došlo k dohode o platobnom mieste, ktorým mal byť subjekt, v prospech ktorého
žalobca poplatky za školenia uhradil, neobstojí. Je tomu tak preto, že žiadna takáto dohoda v konaní
preukázaná nebola, žalovaný ani nevedel v prospech koho budú poplatky za školenia uhradené. Je
preto nepochybné, že záväzok žalovaného vrátiť žalobcovi finančné prostriedky ako dlh vzniknutý z
pôžičky nevznikol. Zmluvy o pôžičkách, uzavreté medzi stranami sporu v dňoch 10.2.2017, 13.3.2017,

ako aj dňa 19.4.2017 sú zmluvami uzavretými naoko, proforma, ktoré sú absolútne neplatné podľa §
39 OZ pre ich rozpor so zákonom, i rozpor s dobrými mravmi. Keďže vychádzal z neplatnosti týchtozmlúv o pôžičkách, skúmal, či žalobcovi v konaní svedčí iný právny titul na zaplatenie žalovanej sumy.
Žalobca tvrdil, že u žalovaného uhradil niektoré náklady spojené s tým, aby žalovaný mohol absolvovať
školenia technika STK, a to v zmysle ústnej dohody medzi nimi. Skonštatoval, že na strane žalovaného

nepochybne vzniklo bezdôvodné obohatenie, pretože vykonal školenia a skúšky, ktoré za neho uhradil
žalobca, a ktorých by sa bez jeho úhrad zúčastniť nemohol. Skonštatoval, že na strane žalovaného
vzniklo bezdôvodné obohatenie z právneho úkonu, ktorý odpadol, teda zo zmluvy o pôžičke, ku ktorej
nedošlo, a ktorá je neplatná. Výšku bezdôvodného obohatenia žalobca v konaní nepreukázal, nakoľko
nepredložil súdu žiadne doklady (aspoň nie čitateľné), ktoré by preukazovali, že koľko finančných

prostriedkov na školenia a skúšky žalovaného uhradil. Dokazovanie v tomto smere na preukázanie
výšky bezdôvodného obohatenia nevykonával, pretože prihliadol na žalovaným dôvodne vznesenú
námietku premlčania a takéto dokazovanie by bolo evidentne v rozpore so zásadou hospodárnosti
konania. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie z absolútne neplatného právneho úkonu, toto vzniká
od samotného vzniku takéhoto právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba teda začne plynúť už
od vzniku právneho úkonu a subjektívna premlčacia doba odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo

získané bezdôvodné obohatenie, a kto ho získal. Pokiaľ ide o premlčanie, je nesporné, že k začiatku
plynutia oboch premlčacích lehôt došlo v deň nasledujúci, po uhradení tej ktorej časti poplatku za
školenie žalobcom. Podľa tvrdení žalobcu, uhradil za žalovaného dňa 10.2.2017 sumu 1.122,80 eura,
dňa 13.3.2017 sumu 1120 eur a dňa 19.4.2017 sumu 1120 eur, obe premlčacie lehoty tak začali plynúť
dňa 11.2.2017, pokiaľ ide o prvú časť nároku žalobcu, dňa 14.3.2017, pokiaľ ide o druhú časť nároku

žalobcu a dňa 20.4.2017, pokiaľ ide o tretiu časť nároku žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že 2 ročná
subjektívna premlčacia lehota uplynula dňa 11.2.2019, pokiaľ ide o prvú časť nároku žalobcu, dňa
14.3.2019pokiaľideodruhúčasťnárokužalobcuadňa20.4.2019pokiaľideotretiučasťnárokužalobcu,
márne. Pokiaľ ide o 3 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu, tá uplynula dňa 11.2.2020 pokiaľ ide o prvú
časť nároku žalobcu, dňa 14.3.2020 pokiaľ ide o druhú časť nároku žalobcu a dňa 20.4.2020 pokiaľ ide

o tretiu časť nároku žalobcu. Nakoľko žalobca svoj nárok na súde uplatnil až dňa 30.6.2020, teda po
uplynutí subjektívnej 2 ročnej a objektívnej 3 ročnej premlčacej doby, stanovenej v § 107 OZ, nemohol
súd po vznesenej námietke premlčania žalobcovi tento nárok priznať. Uzavrel, že nárok žalobcom v
tomto konaní uplatnený, je premlčaný, a preto bolo potrebné žalobu zamietnuť. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v

plnom rozsahu.

2.1.Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, domáhal sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne zmeny rozhodnutia tak, že
bude jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovené. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že odvolanie

podáva v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Medzi žalobcom a žalovaný boli uzatvorené tri
zmluvy o pôžičkách, a to dňa 10.2.2017, 13.3.2017 a 19.4.2017. V zmluvách si zmluvné strany dojednali
poskytnutie pôžičky v celkovej sume 3.362,80 eura. Účelom pôžičky bolo financovanie školenia, ktorého
sa mal zúčastniť žalovaný a v prípade úspešného absolvovania školenia a vykonania skúšok na
technika STK a emisného technika, mal možnosť uzatvoriť pracovnú zmluvu u žalobcu. Účel, ktorý

zmluvné strany zmluvami sledovali, a ktorý bol pre obe strany podstatný a bol zmyslom uzatvorení
zmlúv, bolo zabezpečovanie financovania školení v súvislosti s účelom pôžičky, ktorý bol pre obe
strany známy a podstatný, poukázal najmä na to, že tak ako nebolo pre strany podstatné vyčerpanie
celej dojednanej sumy (súčet pôžičkových rámcov) nebolo tak zásadné, akým spôsobom sa pôžička
odovzdá, t. j. či bude odovzdaná v hotovosti alebo na účet dlžníka alebo priamo na účet poskytovateľov

školení. Zásadné bolo, aby žalobca pre žalovaného zafinancoval školenia a naplnil sa tak základný účel
pôžičky. Namietal, že on sa nezaviazal poskytnúť pracovné miesto, jediným záväzkom, ku ktorým sa
v zmluvách zaviazal, bolo poskytnúť financovanie školení a skúšok s dohodnutým spôsobom vrátenia,
teda poskytnúť pôžičku, vrátane možnosti pracovať pre žalobcu a dlh si odpracovať. V zmluvách o
pôžičke sa uvádza zamestnanie u žalobcu ako veriteľa, len z dôvodu možnosti vrátenia dlhu týmto

spôsobom. Žalobca sa ani v zmluvách, ani inak právne nezaviazal zamestnať žalovaného. Nemožno
hovoriť o predzmluvných vzťahoch v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Žalobca súdu preukázal,
že náklady na školenie uhradil. Medzi stranami nebolo sporné, že zmluvy o pôžičkách boli skutočne
uzatvorené. Žalovaný podpísanie zmlúv nepoprel. Súd mal listinné doklady k dispozícii, a nenamietol
ich nečitateľnosť. Táto výhrada sa vyskytla prvýkrát až v odôvodnení rozsudku, kde mu súd vytkol,

že neuniesol dôkazné bremeno o vynaložení nákladov, pretože sú doklady o úhradách nečitateľné.
Žalobca považuje tento postup súdu prvej inštancie za zbytočne formalistický, na úkor spravodlivosti
konania, a teda za porušenia práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Je nevyhnutné dodať, že
ani samotný žalovaný nenamietal, že by žalobca zaňho školenia a skúšky uhradil. Predmetom sporunebolo, či žalobca skutočne úhrady vykonal, ale to či má nárok na vrátenie pôžičky. Napriek tomu,
že žalovaný sám uznal vo svojej výpovedi, že žalobca zaňho úhrady vykonal, avšak nárok na ich
vrátenie poprel. Tento postup je naplnením odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a f) CSP.

Súd konal mimo rámec zásady kontradiktórnosti a sporového charakteru konania, keď to, čo nebolo
sporné, sám namietol. Zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, keď ignoroval obsah výpovede žalovaného, ktorý uznal, že zaňho náklady uhradil žalobca,
čím sa skutočnosť, kto výdavky uhradil, stala nespornou. Pokiaľ ide o úhrady za kolky, si položil otázku,
akým iným spôsobom je možné preukázať zaplatenie určitého obnovu formou e-kolku, ako predložiť

fotokópiu dokladu o jeho úhrade. Vytýka preto súdu porušenie zásady sporového konania, kedy strany
namietajú a rozporujú skutočnosti, ale len tie ktoré sú sporné, má súd skúmať a zaoberať sa nimi. Súd
nehodnotí a neskúma okolnosti, ktoré strany nerozporujú. Súd porušil zásadu sporového konania, ako
aj princíp rovnosti zbraní a rovností strán pred súdom. Žalobca na obranu voči tvrdeniu, že neprišlo
k naplneniu reálneho kontraktu súdu, poukázal na skutočný úmysel zmluvných strán, ktorým bolo
zaplatenie nákladov za školenia s ich následným vrátením, resp. možnosťou odpustenia vrátenia, na

základe trvania pracovného pomeru. Žalobca so súhlasom žalovaného, ktorý namietal tento spôsob
poskytnutia pôžičky, ani žalobcu na priame odovzdanie súm nevyzýval, neposkytol pôžičku na účet
žalovaného, ale na účet priamo poskytovateľom školení a priamym hradením hotových výdavkov. Pokiaľ
ide o nesprávny právny názor, žalobca ho vidí v tom, že súd ignoroval fakt, že žalobca reálne peniaze
odovzdal, išlo len o zmenu platobného miesta, čo je pri pôžičke, úvere, leasingu alebo inej forme

finančnejslužbyúplnebežnoupraxou.Tentopostuptiežpovažujezanesprávnezhodnotenieskutkového
stavu na základe vykonaných dôkazov, keď súd ignoroval zhodné výpovede žalobcu i žalovaného, ktorí
sa obaja zhodli v tom, že žalobca peňažné prostriedky poukázal priamo na účet tretej osoby, čo potvrdil
žalovaný a na základe uvedeného sa predmetných školení a skúšok aj mohol zúčastniť. Je bežnou
praxou, že sa pôžička poukazuje na iný účet, ako na účet dlžníka a reálnosť kontraktu, požadovaná v

§ 657 OZ je týmto spôsobom naplnená. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Obo 399/98 a tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo 4279/2016 a 33Odo
679/2003. Súd prvej inštancie sa mal vysporiadať s týmito argumentami, mal ich v odôvodnení vysvetliť,
prečo a spraviť tak svoje rozhodnutie presvedčivým a transparentným. Odôvodnenie tohto rozsudku aj
z tohto dôvodu trpí vadou nedostatočnosti a nepresvedčivosti záverov súdu prvej inštancie. Jedná sa

zároveň o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Poukazuje na zmätočnosť odôvodnenia,
kedy súd zamieta, resp. nerozlišuje neplatnosť a neexistenciu právneho úkonu. Poukazuje na znenie
§ 657 OZ, ktorý zadáva zákonnú podmienku vzniku, nie platnosti zmluvy o pôžičke, teda podmienku
skutočnéhoodovzdaniapôžičky.Prípadnéporušeniereálnostikontraktu,mázanásledoknevzniknutie,t.
j. neexistencie právneho úkonu, nie jeho neplatnosť. Nie je možné súčasne tvrdiť, že zmluva je neplatná,

a aj neexistujúca. Zároveň žalobca vidí nedostatok aj v odôvodnení tohto názoru, keď súd nevysvetľuje
aký právny úkon má byť zastieraný, teda aký právny úkon má byť v skutočnosti platný medzi žalobcom
a žalovaným. Súčasné tvrdenie o neexistencii pôžičky a jej absolútnej neplatnosti, považuje žalobca za
zmätočnosť rozhodnutia, a teda aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Ďalej namietal, že
súd konštatoval, že písomná zmluva môže byť zmenená len písomnou formou, úplne však opomenul

súvisiace a nasledujúce ust. § 40a OZ. Pokiaľ obe strany ústne súhlasili so zmenou platobného miesta
a jednali v súlade s týmto prejavom vôle, nie je správne, aby súd v rozpore so zmluvnou voľnosťou
posúdil ich prejav vôle za neplatný. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS
1264/11. Tento postup súdu je nesprávnym právnym názorom, teda odvolacím dôvodom podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP a prejavom porušenia hmotného práva - zásady zmluvnej voľnosti, ako aj ust. § 40

ods. 1 v spojení s § 40a OZ o relatívnej neplatnosti. Súd prvej inštancie poukázal na rozpor so zákonom
a tiež s dobrými mravmi ako dôvod absolútnej neplatnosti podľa § 39 OZ. Z rozhodnutia nevidí, v čom
považuje správanie žalobcu voči dlžníkovi ako nemravné, pretože žalobca si svoju zmluvnú povinnosť
splnil, žalovaný sa skúšok ani len nezúčastnil, resp. nevykonal ich, ani na opakovaný pokus. Premrhal
svoju možnosť získať u žalobcu na stanici STK zamestnanie a následne náklady žalobcovi ani nevrátil,

účelovo tvrdiac, že má ísť o darovanie, resp. že žiadne peniaze od neho nedostal. Zároveň je opätovne
potrebné zdôrazniť, že súd si odporuje, keď na jednej strane považuje úkony pôžičiek za neexistujúce,
súčasne aj za simulované právne úkony, s neuvedením aký úkon má byť platný (ktorý je zastieraný a
následne aj za neplatné, rozpor s dobrými mravmi). Tieto tvrdenia súdu nemôžu platiť všetky súčasne.
Odôvodnenie je nekonzistentné a zmätočné, vzájomne si odporujúce. Ďalej uviedol, že súd nemôže na

jednej strane konštatovať vznik bezdôvodného obohatenia a aj ho pomenovať, v čom spočíva a na
strane druhej tvrdiť, že jeho výška nebola preukázaná, a to za situácie, kedy je súdu známe, v čom
bezdôvodné obohatenie spočíva, a koľko sa za dané školenia a skúšky platilo a kto tieto platby vykonal.2.2.Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, žalobca túto považuje za vznesenú neurčito a vágne.
Žalovaný nedefinoval, z akého dôvodu má nárok za premlčaný a námietka bola vznesená doslova
z opatrnosti. Nedefinoval, kedy mala uplynúť premlčacia doba, teda kedy malo začať jej plynutie, a

kedy mala táto lehota márne uplynúť. Námietka premlčania je skutkovým tvrdením na obranu sporovej
strany, ktorú treba tak, ako aj iné prostriedky procesnej obrany riadne uviesť a preukázať, nestačí
len vágne uviesť, že ide o premlčania a spoliehať sa na súd, že bude skúmať tieto skutočnosti a
argumentovať namiesto sporovej strany, ktorá sa bráni premlčaním. Súd tiež nesprávne uvádza, že
žaloba bola podaná dňa 30.6.. Žalobca si preukázateľne uplatnil nárok žalobou dňa 22.11.2019, čo

súdu musí byť známe, a je súčasťou súdneho spisu, a je prejavom toho, že súd prvej inštancie
nemá riadne uzrozumený ani tento fakt. Žalobca zásadne nesúhlasí s právnym posúdením subjektívnej
premlčacej doby a má za to, že súd prvej inštancie nesprávne určil začiatok jej plynutia. Pokiaľ
ide o subjektívnu lehotu, je podstatné zistiť, kedy sa žalobca dozvedel, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Vzhľadom na subjektivitu tejto lehoty, je začiatok začína
plynúť v momente, kedy sa poškodená osoba dozvie - t. j. nadobudne vedomosť, že vynaložené

plnenie je plnením z neplatnej zmluvy. Podľa jeho názoru, tento moment mohol nastať až po začatí
tohto sporu, kedy bola z opatrnosti uplatnená námietka premlčania zo strany žalovaného v rámci
procesnej obrany, a kedy začal z rôznych dôvodov tvrdiť absolútnu neplatnosť zmlúv (tieseň, nevýhodné
podmienky a pod.), ktoré však žalovaný nedefinoval a nepreukázal. Žalobca až do tohto momentu
nemal žiadnu skutkovú vedomosť o tom, že by o platnosti zmlúv bola pochybnosť. Má preto za to, že

najpravdepodobnejšie sa javí začatie plynutia lehoty až počnúc prípadným rozhodnutím súdu, ktorým
by boli predmetné zmluvy o pôžičke vyhlásené súdom za neplatné alebo neexistujúce (buď, alebo, nie
súčasne). I rozhodovacia prax súdov sa zhoduje v tom, že je potrebné skúmať a určiť v každom prípade
osobitne, tú konkrétnu skutkovú okolnosť, kedy sa osoba plniaca z neplatnej zmluvy mohla reálne
dozvedieť, že plnenie, ktorá poskytla je bezdôvodným obohatením, a vtedy keby mohla na základe

tejto vedomosti vedieť, že je potrebné si vydanie obohatenia uplatniť touto formou žaloby na vydanie
bezdôvodného obohatenia, a nie formou žaloby na plnenie (zaplatenie). V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/121/2009. Má za to, že súd prvej inštancie okolnosti
prípadu, pri stanovení subjektívnej premlčacej doby nevzal absolútne na zreteľ a výrok o začatí plynutia
premlčacej doby ustálil na veľmi zjednodušených okolnostiach, ktoré sú v rozpore s logikou. Súd prvej

inštancienavyševôbecnezdôvodnil,prečojezačiatoksubjektívnejpremlčacejdobystanovenýsúčasne,
s poskytnutím jednotlivých plnení, v prospech žalovaného. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere
považujezanedostatočné,majúcevadu,ktorájezároveňodvolacímdôvodom.Záveromuviedol,žecelé
odôvodnenie rozhodnutia považuje za nedostatočné, obsahujúce viaceré chyby a triviálne nezrovnalosti
a ide o taký nedostatok, ktorý má za následok zmätočnosť rozhodnutia, ktoré nedáva odpovede na

podstatné právne otázky a tým je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

3.K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca absolútne opomína to, že konkludentný
spôsob konania oboch strán jednoznačne potvrdzuje úplne inú dohodu, než sú zmluvy o pôžičkách, na

základe ktorých zakladá žalobca žalovaný nárok. Žalovaný nemal garanciu ani budúceho pracovného
miesta, ani budúcej mzdy, a to ani v prípade, že by splnil podmienky, stanovené žalobcom. Žalobca
pritom žalovaného vyslovene tlačil k tomu, aby školenia a skúšky absolvoval, a to v ním určených
termínoch, nakoľko ho potreboval do tímu na STK. Za týchto okolností je možné na predmetné právne
úkony hľadieť ako na rozporné s dobrými mravmi. V danom prípade išlo o nepomenovanú zmluvu,

predmetom ktorej bol záväzok žalovaného zúčastniť sa školenia a skúšok a záväzok žalobcu uhradiť
náklady, súvisiace so školeniami a skúškami, ktorých sa mal žalovaný zúčastniť, a to za účelom, aby ho
neskôr mohol zamestnať. Nie je pravdou, že by žalovaný potvrdil, že žalobca plnil tretej osobe v zhode
s ich dohodou. Opätovne poukázal na to, že pokiaľ peniaze neboli odovzdané žalovanému, zmluva o
pôžičke nevznikla, a nemohol byť k nej platne a účinne uzavretý ani žiadny ústny, či písomný dodatok s

predmetom zmeny miesta, či spôsobu plnenia. Nesúhlasí s názorom žalobcu, že sa súd nemal zaoberať
posudzovaním právneho úkonu z hľadiska relatívnej neplatnosti dodatku pre nedodržania písomnej
formy právneho úkonu, pretože žalovaný namietol absolútnu neplatnosť v zmluve a uvedené v sebe
pochopiteľne subsumuje aj námietku relatívne neplatnosti. K námietke žalobcu, že námietka premlčania
bola vyjadrená vágne a neurčito uviedol, že žiaden právny predpis neustanovuje povinnosť strany, ktorá

namieta premlčania, túto konkretizovať, a to čo dôvodu, vo vzťahu ku ktorému konkrétnemu nároku
vznáša námietku premlčania. Súd aj na strohú námietku premlčania ex offo musí nárok posúdiť sám,
či nie je premlčaný, a ak je, potom je povinný žalobu zamietnuť. K plynutiu subjektívnej lehoty uviedol,
že žalobca až do záverečnej reči neuvádzal, že medzi stranami bol podpísaný dodatok k zmluvámo pôžičkách. Ani jedno plnenie zo strany žalobcu nebolo realizované takým spôsobom, z ktorého by
bolo nepochybné, že ide o plnenie veriteľa na základe zmlúv o pôžičkách - pričom takýto iný spôsob
plnenia pôžičky z vykonaného dokazovania neplynie - je potrebné prijať záver, že žalobca pri každom

z týchto plnení vedel o tom, že neposkytuje pôžičku, ale financuje náklady školení a skúšok, ktoré, ak
takéto konanie žalobcu nebolo dojednané medzi sporovými stranami, muselo byť učinené bezdôvodne.
Žalobca sa však neunúval poslať žalovanému žiadnu správu o tom, čo a v akej výške za neho uhradil,
žiadne jeho konanie ani len nenaznačovalo, že by išlo o plnenie zo zmluvy o pôžičke. Z vykonaného
dokazovania nevyplýva, že došlo k zániku dohody medzi stranami, ktorej existencia bola nepochybne

preukázaná, a teda aj k zániku záväzku žalobcu znášať náklady školení a skúšok, pričom zo žiadnej
dohody neplynie, že by žalovaný mal znášať náklady školení a skúšok, resp. náklady s nimi súvisiace. Ak
sa žalovaný skúšok nezúčastnil, porušenie tejto dohody nespôsobilo automaticky medzi nimi uzavretej
dohody, ktorá s poukazom na vykonané dokazovanie preukázateľne uzavretá bola, len s odlišným
obsahom, ako plynie z neplatných zmlúv o pôžičke. Nakoľko ide o poskytnutie plnenia na základe platne
a ústnou formou dojednaného nepomenovaného právneho úkonu, ktorá bola stranami konfirmovaná ich

konkludentným konaním, nie je možné uvažovať o opodstatnenosti nároku, ani titulom bezdôvodného
obohatenia.

4.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
CSP), po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej

bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b), c)
CSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5.V preskúmavanom prípade súd prvej inštancie na jednej strane konštatuje, že v zmysle ust. § 657

OZ, je zmluva o pôžičke reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj
skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi, a ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny
vzťahzpôžičkynevznikneanadruhejstranekonštatuje,žezmluvyopôžičkáchuzavretémedzistranami
sporu, v dňoch 10.2.2017, 13.3.2017, ako aj dňa 19.4.2017, sú zmluvy uzavretými naoko, a preto
sú neplatné. Takéto právne posúdenie súdom prvej inštancie odvolací súd považuje za nesprávne,

navzájom si odporujúce, pretože ak na jednej strane konštatuje, že zmluva o pôžičke vôbec nevznikla,
tak nemôže hodnotiť, že tento právny úkon je neplatný.

6.Existencia písomných zmlúv o pôžičke, zo dňa 10.2.2017, 19.4.2017 a 13.3.2017, tak ako ich predložil
žalobca, by nasvedčovala tomu, že medzi stranami mal vzniknúť záväzkový vzťah zo zmluvy o pôžičke,

podľa § 657 OZ, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci, určené podľa
druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy je dohoda: a) o prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), b)
druhovom určení veci, c) povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a d) určení času vrátenia. Je potrebné
zdôrazniť, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, čo znamená, že k jej uzavretiu zákon vyžaduje i

skutočnéodovzdaniepredmetupôžičkyveriteľomdlžníkoviadokiaľkodovzdaniupeňazínedôjde,medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. V zmluvách o pôžičke, ktoré predložil žalobca,
sa v čl. II. ods. 1.2 konštatuje, že veriteľ touto zmluvou prenecháva dlžníkovu peňažnú sumu vo výške
1.122,80 eura, 1.120,- eur a 1.120,- eur, pričom dlžník sa zaväzuje finančné prostriedky z pôžičky použiť
výlučne na náklady súvisiace so základným školením kontrolných technikov STK (zákon č. 725/2004

Z.z. v znení neskorších predpisov) a náklady na skúšku z odbornej spôsobilosti kontrolných technikov
STK. Pokiaľ by veriteľ, teda žalobca reálne prenechal dlžníkovi primeraným spôsobom, čo znamená
v hotovosti, prevodným príkazom na účet žalovaného alebo iné, dlžníkom zvolené platobné miesto,
predmet pôžičky, tak v takom prípade by mal súd za to, že zmluvný vzťah spĺňa všetky náležitosti zmluvy
o pôžičky podľa § 657 OZ. V skutočnosti však tomu tak nebolo. Z výpovede strán sporu, ako aj v

konaní vypočutých svedkov vyplynulo, že žalobca uhrádzal náklady, súvisiace so základným školením
technikov STK zo svojich finančných prostriedkov, čo má za následok, že k uzavretiu zmlúv o pôžičke
medzi stranami vôbec nedošlo, a to ani v písomnej forme, a ani v ústnej forme. Z postoja strán, ako aj z
výpovedí svedkov je nepochybné, že strany sa ústne dohodli na tom, že žalobca prihlási žalovaného na
základné školenie kontrolných technikov STK, ktorého súčasťou je záverečná skúška. Nesporné je aj to,

že v konečnom dôsledku žalovaný riadne skúšky, ani opravné skúšky nedokázal úspešne absolvovať.
Hoci medzi stranami existuje označená ústna dohoda, jej súčasťou nie je dohoda o náhrade nákladov
školenia pre prípad neúspešného absolvovania školenia a záverečných skúšok. Je nepochybné, že
ak by žalovaný záverečné skúšky úspešne absolvoval, tak by následne nastúpil do zamestnania kžalobcovi, pretože by mal zvýšenú kvalifikáciu, umožňujúcu vykonávanie pracovnej pozície kontrolného
technika STK a po odpracovaní príslušného časového obdobia by nemusel uhrádzať žalobcovi náklady
v plnej výške, ale len v pomernej, prípadne by náklady už neuhrádzal vôbec. Z hľadiska právneho

posúdenia uplatneného nároku je potrebné uviesť, že právny vzťah z písomnej zmluvy o pôžičke v
skutočnosti vôbec nevznikol, pretože nedošlo k odovzdaniu peňazí veriteľom - žalobcom, dlžníkovi -
žalovanému.

7.Žalobcasavpriebehuceléhokonaniabráni,žesúdignorovalfakt,žežalobcareálnepeniazeodovzdal,

išlo len o zmenu platobného miesta, čo je pri pôžičke, úvere, leasingu alebo inej forme finančnej služby
úplne bežnou praxou. Odvolával sa pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/399/98,
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/4279/2016, ako aj Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/679/2003.
Žalobca sa bránil, že peňažné prostriedky poukázal priamo na účet tretej osoby, čo potvrdil aj žalovaný
a na základe uvedeného sa predmetných školení a skúšok mohol aj zúčastniť. Odvolací súd k tomu
dodáva, že pokiaľ by došlo k zmene platobného miesta, musel by sám dlžník - žalovaný oznámiť

veriteľovi (žalobcovi) účet, na ktorý by sa tieto finančné prostriedky mali poukázať. V danom prípade
však žalovaný takéto platobné miesto neoznámil, naviac ani nemal vedomosť o tom, komu vlastne
finančné prostriedky boli poukázané. Za takéhoto stavu nemožno konštatovať, že by si žalobca splnil
svojupovinnosťreálneodovzdaťfinančnéprostriedkynainýúčet,pretožetentoúčetžalovanýneoznačil.
Písomné zmluvy o pôžičke je tak možné považovať za právny úkon, ktorý vôbec nevznikol z dôvodu, že

predmet pôžičky nebol dlžníkovi odovzdaný. Ak teda súd prvej inštancie považoval zmluvy o pôžičkách
za neplatné pre rozpor so zákonom, ako i rozpor s dobrými mravmi, toto jeho právne posúdenie nebolo
správne,pretožeodvolacísúdopätovnepodotýka,žezmluvyopôžičkenevzniklizdôvoduneodovzdania
predmetu pôžičky dlžníkovi.

8.Súd ďalej konštatoval, že na strane žalovaného nepochybne vzniklo bezdôvodné obohatenie, pretože
vykonal školenia a skúšky, ktoré za neho uhradil žalobca, a z ktorých by sa bez jeho úhrad zúčastniť
nemohol. Ďalej uviedol, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie z právneho úkonu,
ktorý odpadol, teda zmluvy o pôžičke, ku ktorej nedošlo, a ktorá je neplatná.

9.Takéto odôvodnenie súdu prvej inštancie je absolútne nepreskúmateľné, pretože na jednej strane
konštatuje, že vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie z právneho úkonu, ktorý odpadol
a ďalej z právneho úkonu, ktorý je neplatný.

10.Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkovétvrdeniaaprávneargumentystrán,ktoréskutočnostipovažujezapreukázané,aktorénie,ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy, a ako vec správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11.Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je
povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického i jasného
vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia

je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu
súdu pri vydávaní rozhodnutia. Citované ust. § 220 CSP dáva súdom dostatočný návod na to, aké má
byť odôvodnenie rozhodnutia. V prípade ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje uvedeným
spôsobom, ktorý záväzne určuje citované ustanovenie, ide o nedostatky odôvodnenia, ktoré zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

12.Rozhodujúc o odvolaní žalobcu v tejto veci odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, ak
jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie
sporu (porovnaj závery, vyplývajúce zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z

3.12.2015,publikovanévzbierkestanovískNajvyššiehosúduSRarozhodnutiesúdovSR1/2016,podč.
2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať
predovšetkým úplnú absenciu dôvodov, vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke, od riešenia ktorej
bolo rozhodnutie súdu závislé.Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí konštatuje, že na strane žalovaného nepochybne vzniklo
bezdôvodné obohatenie, pretože vykonal školenia a skúšky, ktoré za neho uhradil žalobca. Takéto

odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nespĺňa požadované náležitosti ust. § 220 CSP. Naviac
súd prvej inštancie na daný prípad absolútne opomenul aplikovať zákon č. 725/2004 Z.z. o prevádzke
vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách, v znení platnom do roku 2017, a to ust. § 45
ods. 1 druhá veta zákona, kde náklady spojené so základným školením a zdokonaľovacím školením
hradí oprávnená osoba technickej kontroly podľa § 39 ods. 8, t. j. žalobca. Nemožno teda súhlasiť so

skutkovým zistením súdu prvej inštancie a jeho právnym posúdením, že by tieto náklady mal hradiť
žalovaný. Keďže sa súd prvej inštancie nezaoberal uvedeným zákonným ustanovením, nemohol potom
ani následne právne posúdiť, aké bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného a v akej výške vzniklo.

13. Bude preto povinnosťou súd prvej inštancie v danom prípade postupovať vo vyššie naznačenom
smere. Súd prvej inštancie sa musí zaoberať tým, či na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné

obohatenie, a podľa ktorého ustanovenia § 451 ods. 2 OZ spojené so zákonom č. 725/2004 Z.z..
Až v prípade, ak dospeje k záveru, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, bude
sa zaoberať jeho výškou, a tiež vznesenou námietkou premlčania. V žiadnom prípade však nemožno
sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie o plynutí premlčacej lehoty, ktoré odôvodnil v bode 54.
svojho rozhodnutia, pretože je nesporné, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť pri vzniku

bezdôvodného obohatenia odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie
a kto ho získal. V tomto smere doposiaľ súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie, a preto
rozhodnutie je aj v tejto časti nepreskúmateľné. Tiež treba prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný neuplatnil
svoj nárok na súde dňa 30.6.2020, pretože z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca uplatní svoj nárok na
súd v Banskej Bystrici dňa 11.11.2019. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštanciezrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Vďalšomkonaníjesúdprvejinštancieviazanýprávnym
názoromodvolaciehosúdu.Vnovomrozhodnutírozhodneajonáhradetrovodvolaciehokonaniaasvoje
rozhodnutie odôvodní spôsobom a postupom podľa § 220 CSP tak, aby v prípade podaného odvolania
mohlo byť preskúmané odvolacím súdom.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).