Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoPr/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320204647
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1320204647.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: L.. N.. T. X.,
B.. XX.XX.XXXX, X. G. XX, X., zast. advokátskou kanceláriou Dentons Europe CS LLP, organizačná
zložka, IČO: 36 861 391, so sídlom Bottova 2A, Bratislava, proti žalovanému: Fakulta informatiky a
informačných technológií Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, IČO: 00 397 687, so sídlom
Ilkovičova 2, Bratislava, zast. advokátom JUDr. Jánom Havlátom z advokátskej kancelárie HAVLÁT &
PARTNERS - advokátska kancelária, IČO: 55 474 853, so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava, o
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28. marca 2023, č.k. 24Cpr/9/2020-303, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že sa žaloba z a m i e t a .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany žalovaného, doručené žalobkyni dňa 09.01.2020, je neplatné, žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 8.291,67 eur mesačne za čas od 10.01.2020 do
10.01.2023 spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne, vždy od 10. dňa nasledujúceho mesiaca,

až do zaplatenia a žalovaného zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáha určenia rozhodnutia, že
okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného, ktoré jej bolo doručené dňa 09.01.2020,
je neplatné a žalovaný je povinný poskytnúť jej odo dňa 10.01.2020 náhradu mzdy vo výške 8.291,67
eur mesačne spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 10. dňa nasledujúceho mesiaca,
a to až do doby, kým jej žalovaný umožní výkon práce alebo do právoplatnosti rozhodnutia, ako aj

náhrady trov konania v rozsahu 100 %. Konštatoval, že žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 01.08.1989 bola zamestnankyňou žalovaného a od decembra 2015 začala
vykonávať funkciu dekanky na Ústave informatiky, informačných systémov a softvérového inžinierstva
informačných technológií Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, ktorú vykonávala nepretržite
až do decembra 2019. Dňa 02.12.2019 nahradil žalobkyňu vo funkcii J. L.. N.. N. W., L.., pričom
krátko po menovaní dekana boli na fakulte plánované voľby nových členov akademického senátu,
ktoré sa mali uskutočniť dňa 16.01.2020. Kandidátkou do funkcie člena akademického senátu za

zamestnaneckú časť bola aj žalobkyňa. Následne J. W. P. emailovej správe v súvislosti s úspornými
opatreniami počas vykurovacieho obdobia od 27.12.2019 do 31.12.2019 určil zamestnancom hromadné
čerpanie dovolenky na zotavenie. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že dňa 23.12.2019 odovzdal J. W. poštovému
podniku žiadosť o vyjadrenie k okamžitému ukončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou na doručeniezamestnaneckej rade žalovaného a Odborovej organizácií STU, ktorá bola dňa 08.01.2020 na podateľni
žalovaného zaevidovaná ako doručená. Dňa 09.01.2020 pozval J. W. žalobkyňu do svojej pracovne
na osobné stretnutie, na ktorom jej oznámil, že závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu

a dal jej na výber, že buď dôjde k okamžitému skončeniu pracovného pomeru alebo skončeniu
pracovného pomeru dohodou. Alternatíva dobrovoľného skončenia pracovného pomeru bola pre
žalobkyňu neprijateľná, a preto jej bolo na tomto stretnutí odovzdané písomné oznámenie zo dňa
09.01.2020 o okamžitom skončení pracovného pomeru a žalobkyňa bola vyzvaná, aby opustila
priestory žalovaného, bolo jej umožnené zobrať si so sebou iba najnutnejšie veci, bezprostredne jej

bol znemožnený prístup do pracovného emailu a informačných systémov STU, bola vymazaná z
webovej stránky žalovaného a stratila možnosť voliť a byť volená za členku akademického senátu
žalovaného. Ďalej žalobkyňa tvrdila, že nakoľko predsedníčka zamestnaneckej rady žalovaného čerpala
do 10.01.2020 dovolenku, tak si žiadosť o vyjadrenie adresovanú zamestnaneckej rade prevzala z
podateľne až dňa 13.01.2020, a preto zamestnanecká rada žalovaného dňa 14.01.2020 nezaujala k
žiadosti o vyjadrenie žiadne stanovisko. Žalobkyňa listom zo dňa 10.01.2020 oznámila žalovanému,

že trvá na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce podľa pracovnej zmluvy a považuje rozviazanie
pracovného pomeru za neplatné, pretože je nezrozumiteľné a neurčité a tiež z dôvodu, že nebolo
prerokované so zástupcami zamestnancov. Žalobkyňa mala za to, že neexistovalo jej zavinené konanie
a ani závažné porušenie pracovnej disciplíny z hľadiska intenzity napádaného porušenia, pričom dôvody
pre okamžité skončenie pracovného pomeru odvodzoval žalovaný od úkonov, ktoré vykonávala ako

dekanka, a nie od jej pracovnej náplne vo funkcii profesora. Súd prvej inštancie zhrnul aj argumentáciu
žalovaného, ktorý tvrdil, že k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne došlo
s poukazom na ust. § 74 Zákonníka práce dňa 03.01.2020, nakoľko zástupca zamestnancov je povinný
takéto skončenie prerokovať do dvoch pracovných dní od doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľa.
Mal za to, že dôvod skončenia je vymedzený presne a nezameniteľne s iným dôvodom, keďže konanie

žalobkyne spočívalo v tom, že žalobkyňa u žalovaného vytvorila a aplikovala systém, v rámci ktorého
zamestnávateľ uzatváral zmluvy v režime Obchodného zákonníka, na základe ktorých si zmluvné
strany poskytovali vzájomné plnenia, pričom peňažné plnenia, z ktorých dosahoval žalovaný príjmy, sú
predmetom dane v zmysle zákona o dani z príjmov. Napriek uvedenému však bolo s prijatými peňažnými
prostriedkami nakladané tak, že dochádzalo k opakovanému porušeniu relevantných ustanovení zákona

o dani z príjmov a zákona o správe daní a v konečnom dôsledku aj relevantných ustanovení zákona o
vysokých školách a Štipendijného poriadku žalovaného, keďže v zmysle pravidiel tvorby a štruktúry sa
štipendijný fond vytvára z prostriedkov získaných z kladného hospodárskeho výsledku. Poukázal pritom
na ust. § 154 ods. 1 zákona o správe daní. Súd prvej inštancie uviedol, že po vykonanom dokazovaní
rozhodol (prvým) rozsudkom zo dňa 16.07.2021 a žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel.

3.Konštatoval,ženaodvolaniežalovanéhoKrajskýsúdvBratislaveuznesením,č.k.10CoPr/6/2022-257
zo dňa 30.11.2022 tento (prvý) rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď mu vytkol,
že nedodržal procesný postup v ust. § 167 C.s.p. a nasl. a zaťažil samotné konanie vadami, ktoré
nebolo možné odstrániť v odvolacom konaní, keď i napriek tomu, že žalobkyňa v žalobe označila ako

žalovaného Fakultu informatiky a informačných technológii Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
so sídlom Ilkovičova 2, 842 16 Bratislava, tak na vyjadrenie k žalobe vyzval žalovaného označeného ako
Slovenská technická univerzita v Bratislave, Fakulta informatiky a informačných technológií Slovenskej
technickej univerzity v Bratislave, Vazovova 5, 812 43 Bratislava a výzvu doručil Slovenskej technickej
univerzite v Bratislave, Vazovova 5, 812 43 Bratislava. Na výzvu reagovala Slovenská technická

univerzita v Bratislave, konajúca prostredníctvom Fakulty informatiky a informačných technológií
Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, Z.. N.. N. W., J. K., v zastúpení splnomocneným
advokátom. Následne súd prvej inštancie doručil predvolanie na pojednávanie právnemu zástupcovi
žalobkyne, právnemu zástupcovi žalovaného a žalovanému - Slovenskej technickej univerzite v
Bratislave s adresou Vazovova 5, 812 43 Bratislava. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť doručiť žalobu

na vyjadrenie žalovanému, teda Fakulte informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej
univerzity v Bratislave so sídlom Ilkovičova 2, 842 16 Bratislava, a následne konať v zmysle ustanovení
C.s.p.. Ďalej odvolací súd uviedol, že bude povinnosťou súdu prvej inštancie z úradnej povinnosti
skúmať, či má žalobkyňou označený žalovaný procesnú subjektivitu a svoje závery riadne zdôvodniť,
pričom v prípade, že žalobkyňou označený žalovaný procesnou subjektivitou disponuje, bude následne

povinný skúmať jeho pasívnu vecnú legitimáciu. Uviedol, že súd prvej inštancie bude povinný zaoberať
sa tvrdením žalobkyne, že bola na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.08.1989 zamestnankyňou
žalovaného, ako aj tým, pod akou hlavičkou bola so žalobkyňou dňa 01.08.1989 uzavretá pracovná
zmluva, s ako označenými zamestnávateľmi boli uzatvárané následné dohody o zmene pracovnýchpodmienok v čase od 01.12.2002 až 29.02.2016 a ako označený zamestnávateľ s ňou 09.01.2020
okamžite skončil pracovný pomer. V prípade, že súd prvej inštancie dospeje k záveru, že žalobkyňou
označený žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný, žalobu z tohto dôvodu zamietne a v prípade,

že dospeje k záveru, že žalobkyňou označený žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, žalobu riadne
prejedná a vo veci rozhodne.

4. Vec posúdil právne podľa ust. § 7 ods. 2, § 9 ods. 3, § 68 ods. 1 a 2, § 74, § 79 ods. 1 a 2, § 92 a § 134
ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce, § 23 ods. 1 písm. d) a § 28 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých

školách, čl. 2b Organizačného poriadku STU a § 197 ods. 1 a § 320 C.s.p.. Uviedol, že v intenciách
záverov odvolacieho súdu skúmal procesnú subjektivitu označeného žalovaného a jeho pasívnu vecnú
legitimáciu. Vysvetlil, že k vzniku pracovnoprávnej subjektivity, procesnej spôsobilosti a deliktuálnej
spôsobilosti právnickej osoby dochádza v tom istom okamihu, pričom subjekty, ktoré sa zapisujú do
obchodného registra alebo do iného zákonom určeného registra, vznikajú okamihom zápisu do tohto
registra, ak osobitný zákon neustanovuje inak, rozpočtové a príspevkové organizácie, bez ohľadu na to,

či ide o organizácie štátne alebo obecné, vznikajú dňom uvedeným zriaďovateľom v zriaďovacej listine
ako deň ich zriadenia a štátne rozpočtové a príspevkové organizácie a verejnoprávne inštitúcie zriadené
zákonom vznikajú dňom uvedeným v zákone ako deň ich zriadenia, spravidla dňom nadobudnutia
účinnosti zákona, ktorým boli zriadené. Vo vzťahu k pracovnoprávnej subjektivite organizačnej jednotky
zamestnávateľa uviedol, že táto môže vzniknúť iba za predpokladu, že tak ustanovuje osobitný

predpis alebo stanovy podľa osobitného predpisu. Organizačná jednotka zamestnávateľa, ktorá
má pracovnoprávnu subjektivitu, napriek tomu, že sama nie je právnym subjektom, je spôsobilá
vystupovať v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ, a to v mene zamestnávateľa. Účastníkom
pracovnoprávneho vzťahu však organizačná jednotka zamestnávateľa nemôže byť, ak účastníkom
toho istého pracovnoprávneho vzťahu je zamestnávateľ sám. S poukazom na ust. § 23 ods. 1

písm. d) a § 28 ods. 1 zákona o vysokých školách a čl. 2b Organizačného poriadku STU dospel k
záveru, že tieto ustanovenia priznávajú pracovnoprávnu subjektivitu, teda postavenie zamestnávateľa,
jednotlivým fakultám. Uviedol, že ust. čl. 2b Organizačného poriadku STU stanovuje rozsah pôsobnosti
jednotlivých fakúlt vysokej školy, pričom s výslovným poukazom na ust. § 7 ods. 2 Zákonníka práce
jednoznačne určuje, že fakulty sú v postavení zamestnávateľa a dekan fakulty vykonáva právne úkony v

pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov STU zaradených na ním riadenej fakulte. Toto ustanovenie
teda neurčuje len zmocnenie dekana, ale aj postavenie fakulty ako zamestnávateľa.
Prijal tiež záver, že žalobkyňa označila žalovaného správne, a že žalovaný je aj pasívne vecne
legitimovaný. Tu uviedol, že fakulty STU majú postavenie zamestnávateľa, a že žalobkyňa bola v
pracovnom pomere so žalovaným. V prípade STU vystupujú fakulty v postavení zamestnávateľa,

fakulty vykonávajú pôsobnosť v pracovnoprávnych vzťahoch, znášajú povinnosti z týchto vzťahov
vyplývajúce a majú aj deliktuálnu spôsobilosť. Všetky pracovnoprávne úkony za účinnosti zákona o
vysokých školách a Organizačného poriadku STU vykonávala voči žalobkyni ako zamestnávateľ fakulta,
zastúpená dekanom, vrátane okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dospel potom k záveru, že
žaloba správne smerovala proti fakulte STU, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom.

5. Konštatoval, že skutkový stav, tak ako ho vymedzila v žalobe žalobkyňa sporný nebol, pričom
dokazovanie vykonal len predloženými listinnými dôkazmi, výsluchom žalobkyne a výsluchom
žalovaného. Uviedol, že pokiaľ žalovaný považoval výsluch svedkov, najmä bývalého kvestora STU, za
dôležitý, mal zabezpečiť jeho účasť a oznámiť túto skutočnosť súdu, keďže žalobkyňa výslovne poprela

tvrdenie žalovaného, že by ju kvestor upozornil na protiprávne konanie, a teda táto skutočnosť nebola
preukázaná. Rovnako mal žalovaný včas predložiť výročnú správu o hospodárení STU, ako aj celú
dokumentáciu k prípadu, aby sa vedel vyjadriť k tvrdeniu žalobkyne, že zmluvy uzavreté dňa 19.03.2015
a dňa 30.10.2015 nepodpisovala za fakultu žalobkyňa, ale vtedajší dekan fakulty L.. Č..

6. Ďalej súd prvej inštancie vysvetlil, že zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť
pracovný pomer len z dôvodov taxatívne uvedených v zákone, ktorým je okrem odsúdenia za úmyselný
trestný čin aj porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom závažným spôsobom. Na okamžité
skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca,
a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným

spôsobom, pri skúmaní ktorej môže súd prihliadnuť na osobu zamestnanca, funkciu, ktorú zastáva,
situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca a dôsledky
porušeniapracovnejdisciplínynazamestnávateľa.Vnapadnutomrozsudkunáslednecitovalceléznenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni, v ktorom žalovaný uviedol všetky zmluvy, ktorémala žalobkyňa podpísať od roku 2015 do roku 2019. Ďalej vysvetlil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru musí zamestnávateľ urobiť písomne, musí v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho
nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musí ho v ustanovenej lehote doručiť zamestnancovi, inak

je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Ustálil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru dané žalobkyni neobsahuje žiadne konkrétne vymedzenie skutku, keď jedinou konkrétnou
skutočnosťou zrejmou z oznámenia je, že žalobkyňa ako dekanka FIIT v uvedených konkrétnych
dňoch podpísala zmluvy s obchodnými spoločnosťami. Výkon činnosti štatutárneho orgánu však nie
je výkonom práce v pracovnom pomere a nemal priamy súvis s pracovnou náplňou žalobkyne vo

funkcii vysokoškolského profesora. Jej pracovnou náplňou bolo riešiť najzložitejšie úlohy rozvoja vedy a
techniky zamerané na rozvíjanie poznania v študijnom odbore Informačné systémy, aplikovať výsledky
výskumu a vývoja do pedagogickej činnosti a zabezpečovať pedagogickú činnosť vo všetkých stupňoch
vysokoškolského štúdia. V zmysle vysokoškolského zákona je dekan predstaviteľom fakulty, riadi ju,
zastupuje, koná vo veciach fakulty a zodpovedá za svoju činnosť akademickému senátu fakulty a
rektorovi za svoju činnosť vo veciach, v ktorých koná v mene vysokej školy, za hospodárenie fakulty

a za svoju ďalšiu činnosť v rozsahu určenom vnútornými predpismi verejnej vysokej školy. Vyhodnotil,
že žalobkyňa bola oprávnená podpísať spomenuté obchodné zmluvy v rámci podnikateľskej činnosti
fakulty, ich podpísaním neporušila žiadne zákonné ustanovenie, ani vnútorný predpis vysokej školy.
Ďalej uviedol, že v zostávajúcej časti bolo okamžité skončenie pracovného pomeru formulované
mimoriadne formálne, keď žalovaný v oznámení neuviedol žiadne konkrétne konanie, ktorým žalobkyňa

mala v rámci podnikateľskej činnosti zamestnávateľa vytvoriť a aplikovať systém, ktorý mal v konečnom
dôsledku viesť k nesprávnemu účtovaniu nákladov, nesprávnemu určeniu dane a nelegálnemu
zamestnávaniu študentov. Uvedené tvrdenie žalovaný nepreukázal a v oznámení o okamžitom skočení
pracovného pomeru ani konkrétne neuviedol, pričom z vykonaného dokazovania podľa prvoinštančného
súdu vyplynulo, že prvé dve zmluvy s obchodnými spoločnosťami z roku 2015 boli uzavreté už pred tým,

ako sa žalobkyňa stala dekankou, teda nemohla tento systém ani vytvoriť.

7. Vo vzťahu k extraktu externého právneho stanoviska týkajúceho sa posúdenia súladu odmeňovania
študentov za prácu v rámci podnikateľskej činnosti FIIT STU uviedol, že tento nie je dôkazom o
porušení pracovnej disciplíny žalobkyňou. Zrekapituloval obsah predmetného stanoviska, v ktorom sú

uvedené len všeobecné východiská, že fakulta je oprávnená vykonávať podnikateľskú činnosť, ale
musí dodržiavať predpisy, že ak študent vykonáva pre fakultu činnosti a podieľa sa na plneniach
pre odberateľa, jeho činnosť môže napĺňať obsah pojmu závislá práca a ak študent vykonáva prácu
bez pracovnoprávneho vzťahu, vykonáva nelegálnu prácu. V závere extraktu je uvedený predpoklad
ďalšieho postupu, teda aké ďalšie skutočnosti je potrebné zistiť alebo preukázať a sú uvedené aj aké

trestné činy a aké tresty prichádzajú do úvahy pri naplnení skutkovej podstaty. V tejto súvislosti potom
zhrnul, že predmetné závery sú len vo všeobecnej rovine, bez konkrétnych údajov a sú závislé od
naplnenia ďalších predpokladov, pričom z obsahu extraktu je podľa prvoinštančného súdu zrejmé, že
účelom nebolo preveriť správnosť postupu fakulty, ale vyhľadať, resp. poukázať na akúkoľvek možnosť
nesprávneho postupu. Skonštatoval, že všetky ostatné dôkazy, a síce správa audítora z auditu účtovnej

závierky STU ku dňu 31.12.2017 a jej dodatok a Záznam STU - Útvaru hlavného kontrolóra zo dňa
17.02.2020 o preverení oznámenia o protispoločenskej činnosti číslo 1/2019, svedčia o tom, že FIIT
dodržiavala všeobecne záväzné právne predpisy a vnútorné predpisy STU pri priznávaní mimoriadnych
štipendií z vlastných zdrojov. Uzavrel, že žalobkyňa sa nemohla dopustiť daňového deliktu, ktorého sa
mohol dopustiť len žalovaný ako daňový subjekt.

8. Záverom uviedol, že neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru spočíva aj v
neprerokovaní tohto skončenia so zástupcami zamestnancov. Vyhodnotil, že zo záznamu pošty o
doručovaní zásielky obsahujúcej žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru
vyplynulo, že zásielku prevzal adresát na pošte dňa 31.12.2019. Obálka bola adresovaná FIIT STU

v Bratislave, Zamestnanecká rada na FIIT s poznámkou „Neotvárať“ a bol na nej odtlačok pečiatky
podateľne FIIT STU v Bratislave o dôjdení zásielky dňa 08.01.2020. Neotvorenú zásielku neprevzala
na pošte ani predsedníčka zamestnaneckej rady G.. T. R., ani členka zamestnaneckej G. T.. X. J..
Strany neuviedli, kto zásielku na pošte prevzal, ktoré osoby za fakultu sú oprávnené zásielky na
pošte preberať, ani ako bolo so zásielkou do dňa 08.01.2020 manipulované. Adresátom žiadosti

však bola zamestnanecká rada, nie FIIT. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva záver,
že zásielka bola doručená zamestnaneckej rade až dňa 13.01.2020, kedy ju po dovolenke prevzala
predsedníčka zamestnaneckej rady. Dňa 09.01.2020 teda ešte nemohli s poukazom na ust. § 74
Zákonníkapráceuplynúťdvapracovnédninaprerokovaniežiadosti,pričomžiadosťsamohlapovažovaťza prerokovanú najskôr dňa 13.01.2020. Žalobkyni bolo preto dané skončenie pracovného pomeru
bez predchádzajúceho prerokovania so zástupcami zamestnancov. Poukázal na to, že účelom právnej
domnienky o prerokovaní žiadosti po uplynutí dvoch pracovných dní je ochrana zamestnávateľa

pred nečinnosťou zástupcov zamestnancov a nejedná sa o návod na obchádzanie zákona. Postup
žalovaného,ktorýpodalzásielkunapoštudňa23.12.2019aponariadeníčerpaniadovoleniekvyhodnotil
tak, že tento nechcel, aby zástupcovia zamestnávateľa mohli žiadosť aj skutočne prerokovať a vyjadriť
sa k nej.

9.Zhrnul,žeokamžitéskončeniepracovnéhopomerunebolovsúladesust.§68ods.1a§74Zákonníka
práce, a nakoľko žaloba bola podaná v lehote v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce, tak určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné.

10. Nárok na náhradu mzdy žalobkyni priznal odo dňa 10.01.2020, kedy oznámila žalovanému, že trvá
na ďalšom zamestnávaní. Z dokladov o zúčtovaní platu žalobkyne za mesiace 10/2019 až 12/2019

vyplynula výška hrubej mzdy žalobkyne a počet odpracovaných hodín v tomto období, na základe čoho
priemerný hodinový zárobok predstavuje 49,3552 eur a priemerný mesačný zárobok sumu 8.291,67
eur. Zároveň súd prvej inštancie nevzhliadol žiaden osobitný dôvod na to, aby žalobkyni nepriznal nárok
na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Úrok z omeškania žalobkyni priznal s poukazom
na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 04.07.2017, a síce odo dňa

nasledujúceho po splatnosti mesačnej mzdy, t. j. vždy od 10. dňa nasledujúceho mesiaca.

11. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že plne úspešnej
žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania.

12. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v celom rozsahu
včas odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) C.s.p.. Odvolaciemu súdu
navrhol, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol. Poukázal na to, že
od začiatku konania namietal nedostatok svojej procesnej subjektivity, ako i pasívnej vecnej legitimácie.
Argumentoval, že nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, nakoľko medzi ním a žalobkyňou neexitoval

pracovný pomer. Uviedol, že všetky pracovnoprávne úkony uzatvorila žalobkyňa so Slovenskou
technickou univerzitou v Bratislave, so sídlom Vazovova 5, 812 43 Bratislava, IČO: 00 397 687,
konajúcou prostredníctvom L.. W., J. Fakulty informatiky a informačných technológií STU, a to vrátane
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Namietal, že súd prvej inštancie v tejto súvislosti nesprávne
aplikoval čl. 2b Organizačného poriadku STU, hoci jeho aplikácia je v priamom rozpore s ust. § 23 ods.

1 písm. d) zákona o vysokých školách. Tvrdil, že ust. § 23 ods. 1 písm. d) zákona o vysokých školách
odkazuje na štatút vysokej školy, v danom prípade Štatút Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
zo dňa 01.03.2010 v znení jeho dodatkov (ďalej len „Štatút“) a nie na Organizačný poriadok STU. Citoval
jednotlivé ustanovenia predmetného Štatútu STU a dospel k záveru, že vo všetkých prípadoch, v ktorých
tento štatút reguluje oblasť pracovnoprávnych vzťahov, sa vždy hovorí o tom, že fakulta, resp. orgány

fakulty konajú v mene STU, z čoho vyvodil, že fakulty nemôžu byť v postavení zamestnávateľa, ako
ani nositeľom právnej alebo pracovnoprávnej subjektivity. Namietal, že z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie neaplikoval na prejednávaný prípad
relevantné ust. čl. 6. ods. 4, čl. 9. ods. 1, čl. 26. ods. 1 a 7 a čl. 26 ods. 8, čl. 26. ods. 7 a 8 Štatútu STU,
ale nesprávne ust. čl. 2b Organizačného poriadku STU, ktoré navyše podľa žalovaného reguluje výlučne

pôsobnosť fakulty v rozsahu, v akom fakulta koná v mene STU a nie v mene vlastnom. Zopakoval,
že žalobkyňa nikdy neuzatvorila pracovnú zmluvu so žalovaným, ktorý ani nie je účastníkom právneho
úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalobkyni. V tejto súvislosti potom namietal
závery prvoinštančného súdu, ktorý i napriek tomu, že z ust. § 7 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva,
že ak je účastníkom zamestnávateľ, už ním nemôže byť organizačná jednotka a napriek tomu, že

mal preukázané, že zamestnávateľom bola od počiatku až do konca pracovného pomeru STU, tak
vyhodnotil, že v postavení zamestnávateľa bol žalovaný. V tejto súvislosti potom vytkol súdu prvej
inštancie nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej dospel k záveru, že
účastníkom pracovnoprávneho vzťahu je žalovaný a nie STU. Zdôraznil, že vo všetkých interných
normách vysokej školy a aj fakulty sa hovorí o STU ako zamestnávateľovi, že pracovnú zmluvu so

žalobkyňou a dodatky k nej uzatvárala STU, a že aj skončenie pracovného pomeru vykonala STU.

13. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie vôbec nezisťoval niektoré skutočnosti
rozhodujúce pre posúdenie veci, a to aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnutédôkazy. Súdu prvej inštancie vytkol záver, že ako dôvod určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru ustálil tú skutočnosť, že nedošlo prerokovaniu tohto skončenia so zástupcami zamestnancov,
pričom neakceptoval tvrdenie žalovaného o tom, že k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného

pomeru zamestnaneckou radou došlo dňa 03.01.2020, a to v dôsledku nastúpenia účinkov právnej
domnienky o prerokovaní žiadosti v zmysle ust. § 74 Zákonníka práce. Zároveň v odôvodnení
napadnutého rozsudku konštatoval, že nie je jasné, kto zásielku určenú zamestnaneckej rade prevzal,
ani ako bolo so zásielkou do dňa 08.01.2021 manipulované, pričom žalovaný okrem v konaní
vykonaného listinného dôkazu, ktorým je záznam pošty o doručení zásielky zamestnaneckej rade,

navrhoval, aby bola ako U. P. T.. X. J., Č. Z. G. žalovaného. Namietal, že súd prvej inštancie tento dôkaz
odmietol vykonať a v napadnutom rozhodnutí sa s tým nevysporiadal. V tejto súvislosti vytkol súdu prvej
inštancie, že rovnako postupoval aj v prípade navrhovaného výsluchu U. N.. J. K., ktorý v rozhodnom
čase pôsobil vo funkcii kvestora STU, a na základe výsluchu ktorého mohlo a malo byť v konaní
preukazované tvrdenie žalovaného o tom, že žalobkyňa konala ako zamestnanec protiprávne napriek
vedomostiapredchádzajúcemuupozorneniunaprotiprávnekonanie.Konštatoval,žesúdprvejinštancie

tento dôkaz odmietol vykonať napriek žiadosti žalovaného o jeho predvolanie v zmysle ust. § 197 ods. 2
C.s.p., a to s odôvodnením, že žalovaný nezabezpečil prítomnosť tohto svedka na pojednávaní v súlade
s ust. § 197 ods. 1 C.s.p., hoci žalovaný nemá a nemal žiadnu efektívnu možnosť zabezpečiť prítomnosť
tohto svedka na pojednávaní, keďže s ním v čase pojednávania nebol už ani len v pracovnoprávnom
vzťahu.Záveromzhrnul,žedôvodskončeniapracovnéhopomerubolvokamžitomskončenípracovného

pomeru vymedzený presne, nie je zameniteľný s iným dôvodom, v okamžitom skončení pracovného
pomeru zo dňa 09.01.2020 je presne špecifikované relevantné ustanovenie Zákonníka práce, súvisiace
právne normy, v ktorých je jasne a zrozumiteľne identifikovateľný právny dôvod skončenia pracovného
pomeru a je presne špecifikované protiprávne konanie žalobcu ako zamestnanca.

14. Žalobkyňa navrhla vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Mala za to, že prvoinštančný súd sa s otázkou procesnej subjektivity a pasívnej vecnej legitimácie
vysporiadal riadne a správne, pričom dôkladne skúmal otázku procesnej subjektivity žalovaného, ako
aj jeho pasívnej vecnej legitimácie, v súlade so závermi odvolacieho súdu. S poukazom na ust. §

7 ods. 2 Zákonníka práce uviedla, že fakulty síce podľa občianskeho či obchodného práva právnu
subjektivitu nemajú, čo ale neplatí v prípade pracovného práva, keďže špecifikom v tomto prípade je,
že nositeľom práv a povinností môže byť aj subjekt, ktorý nedisponuje právnou subjektivitou ako takou.
Z tohto dôvodu aj fakulta môže disponovať komplexnou subjektivitou v pracovnoprávnych vzťahoch.
Citovala čl. 2b Organizačného poriadku STU a ustálila, že bola v pracovnom pomere so žalovaným a

nie s STU, a teda práve žalovaný je v prejednávanom prípade pasívne vecne legitimovaný. Nestotožnila
sa ani s argumentáciou žalovaného, že k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru
zamestnaneckou radou došlo dňa 03.01.2020 v dôsledku nastúpenia účinkov ust. § 74 Zákonníka práce.
Zopakovala, že obálka bola adresovaná zamestnaneckej rade a nie žalovanému, že na nej bol odtlačok
pečiatky podateľne žalovaného o dôjdení zásielky dňa 08.01.2020 s poznámkou „Neotvárať“, pričom

túto zásielku prevzala predsedníčka zamestnaneckej rady až dňa 13.01.2020, a teda nie skôr ako dňa
08.01.2020, kedy bola prijatá do podateľne žalovaného. Na základe uvedeného potom zhrnula, že
účinky domnienky prerokovania nenastali v čase tvrdenom žalovaným, a teda k skončeniu pracovného
pomeru došlo bez prerokovania so zástupcami zamestnancov. V tejto súvislosti ešte uviedla, že nebolo
potrebné vykonať žalovaným navrhnutý výsluch U. T.. X. J., keďže už zo zápisu zo zamestnaneckej rady

žalovaného k ukončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou sa uvádza, že žiadosť o vyjadrenie bola
prevzatá predsedom zamestnaneckej rady až dňa 13.01.2020. Záverom žalobkyňa zotrvala na tvrdení,
že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol neurčitý a nezrozumiteľný. Argumentovala,
že žalovaný len rozsiahlo citoval a odkazoval na ustanovenia zákonov bez relevantného prepojenia
na konanie žalobkyne a jej údajného závažného porušenia pracovnej disciplíny. Mala za to, že aj

napriek tomu, že žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru citoval ust. § 154 ods. 1 zákona
o správe daní, tak toto ustanovenie neobsahuje žiadnu právnu povinnosť, ktorú mohla žalobkyňa
porušiť. Poukázala na výpoveď U. W., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že nevie, kto zaviedol systém
spolupráce súkromného sektora so žalovaným spolu s udeľovaním štipendií z vlastných zdrojov, hoci
z tohto dôvodu so žalobkyňou skončil pracovný pomer. Uzavrela, že nezrozumiteľnosť okamžitého

skončeniapracovnéhopomerunapokonvyplývaajztoho,žekvýkonučinnostípopisovanýchakoúdajné
závažné porušenie pracovnej disciplíny dochádzalo z pozície žalobkyne ako dekanky žalovaného, nie z
pozície vysokoškolskej profesorky. Náplňou práce žalobkyne ako vysokoškolskej profesorky však bolo
riešiť najzložitejšie úlohy rozvoja vedy a techniky zamerané na rozvíjanie poznania v študijnom odboreInformačné systémy, aplikovať výsledky výskumu a vývoja do pedagogickej činnosti a zabezpečovať
pedagogickú činnosť vo všetkých stupňoch vysokoškolského štúdia. Výkon funkcie dekana teda nemal
priamy súvis s pracovnou náplňou žalobkyne ako vysokoškolskej profesorky.

15. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril.

16. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok a prejednal odvolanie žalovaného na odvolacom pojednávaní (ust. § 384 ods.

1 a § 385 ods. 1 a 2 C.s.p.) dňa 03.10.2024, ktorého sa zúčastnili žalobkyňa, jej právny zástupca a
právny zástupca žalovaného, a na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie, a to v zmysle
ust. § 204 C.s.p. čítaním resp. stručným oboznámením obsahu listinných dôkazov - pracovných zmlúv
a ich dodatkov a okamžitého skončenia pracovného pomeru (všetky tieto listinné dôkazy predložila v
základnom konaní žalobkyňa). Nevykonal dokazovanie opätovným výsluchom strán vykonaným už v
konaní pred súdom prvej inštancie, pretože to považoval za nadbytočné a nehospodárne. Zástupcovia

strán zhodne uviedli, že nežiadajú vykonať dokazovanie nejakými konkrétnymi listinnými dôkazmi,
založenými v súdnom spise (ich prečítaním), keďže o obsahu všetkých majú vedomosť, nakoľko im
boli doručené. Žiadne ďalšie dokazovanie ani nenavrhli a zotrvali na svojich argumentoch. Právny
zástupca žalovaného predniesol na odvolacom pojednávaní svoju argumentáciu z konania pred súdom
prvej inštancie a následne zopakovanú v odvolaní, o tom, že žalovaný označený žalobkyňou, teda

fakulta (FIIT), jednak nemá právnu a procesnú subjektivitu, a zároveň ani nedisponuje pasívnou vecnou
legitimáciou, pretože všetky pracovnoprávne úkony boli uzavreté medzi žalobkyňou a univerzitou (STU),
čo napokon vyplýva aj zo žalobkyňou predložených listinných dôkazov, a preto nemôžu obstáť ani jej
v žalobe uvedené skutkové tvrdenia. Právny zástupca žalobkyne na odvolacom pojednávaní odkázal
na body 33. až 35. napadnutého rozsudku, argumentujúc, že sa v nich súd prvej inštancie podrobne

vysporiadal s procesnou subjektivitou a pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného, a s jeho závermi
súhlasil.

17. Pre závažné procesné pochybenia, ktoré v odvolacom konaní neboli odstrániteľné, zrušil odvolací
súd predchádzajúci „prvý“ žalobe vyhovujúci rozsudok a uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní

povinnosť v prvom rade z úradnej povinnosti skúmať, či má žalobkyňou označený žalovaný, teda Fakulta
informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity v Bratislave so sídlom Ilkovičova
2, 842 16 Bratislava, procesnú subjektivitu (spôsobilosť byť účastníkom tohto konania) a pre prípad,
že dospeje k záveru, že žalobkyňou označený žalovaný procesnou subjektivitou disponuje, povinnosť
z úradnej povinnosti skúmať pasívnu vecnú legitimáciu žalobkyňou označeného žalovaného. Tu dal do

pozornosti súdu prvej inštancie rozpor medzi tvrdeniami žalobkyne v žalobe, že bola zamestnankyňou
žalovaného, ktorý s ňou neplatne okamžite skončil pracovný pomer, a ňou predloženými listinnými
dôkazmi, z ktorých vyplýva, že bola zamestnankyňou Slovenskej technickej univerzity v Bratislave,
ktorá s ňou aj okamžite skončila pracovný pomer. Odvolací súd potom v zrušujúcom uznesení (s
odkazom na obsah týchto listinných dôkazov, predložených samotnou žalobkyňou) výslovne uložil súdu

prvej inštancie povinnosť zaoberať sa otázkou, s kým bola žalobkyňa v pracovnom pomere a kto s
ňou pracovný pomer okamžite skončil. Súd prvej inštancie si však túto odvolacím súdom mu uloženú
povinnosť nesplnil, a po závere, že fakulta (FIIT STU) má pracovnoprávnu subjektivitu (ktorý odvolací
súd nespochybňuje aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6CdoPr/12/2023 z 25.09.2024), prijal
záver, že žalobkyňou označená fakulta je vecne pasívne legitimovaným subjektom, a to bez toho,

aby v napadnutom rozsudku obsah listinných dôkazov, na ktoré ho odvolací súd upozornil a uložil mu
povinnosť ich vyhodnotiť, vôbec spomenul.

18. Preto odvolací súd zopakoval na odvolacom pojednávaní dokazovanie oboznámením obsahu
pracovných zmlúv a ich dodatkov a tiež okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré predložila

žalobkyňa spolu so žalobou. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa v žalobe tvrdila, že bola na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.08.1989 zamestnankyňou žalovaného (ako žalovaného označila
FIIT, teda fakultu) a na základe úspešného výberového konania vykonávala u žalovaného (FIIT) od
01.01.2016 prácu na funkčnom mieste profesor v študijnom odbore 9.2.6. Informačné systémy. Z ňou
predložených listinných dôkazov ustálil, že žalobkyňa uzatvorila dňa 01.08.1989 pracovnú zmluvu pod

hlavičkou Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave s organizáciou Elektrotechnická fakulta SVŠT
(č.l. 45). Z pracovnej zmluvy č.j. 207/2002 zo dňa 01.12.2002 vyplýva, že ju uzavreli zamestnávateľ
Slovenská technická univerzita v Bratislave, zastúpená dekanom L.. N.. K. Y., L.., a zamestnanec
J.. N.. T. X., S.. (Č..I.. XX). Z obsahu tejto pracovnej zmluvy odvolací súd ustálil, že žalobkyňa cit.„sa dňom 01.12.2002 prijíma do pracovného pomeru na Slovenskú Technickú univerzitu v Bratislave
ako jeho zamestnanec a týmto dňom vzniká medzi zamestnávateľom a zamestnancom pracovný
pomer“. Následne dňa 31.01.2003 uzavrela žalobkyňa Dohodu o zmene pracovných podmienok

so zamestnávateľom Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave, zastúpenou dekanom Fakulty
elektrotechniky a informatiky L.. N.. K. Y., L.. (Č..I.. XX), Dohodu o zmene pracovných podmienok
uzavrela dňa 29.09.2003 so zamestnávateľom Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave,
zastúpenou prof. RNDr. Ľudovítom Molnárom, DrSc. povereným vykonávať funkciu dekana Fakulty
informatiky a informačných technológií (č.l. 47), Dohodu o zmene pracovných podmienok uzavrela

dňa 20.12.2005 so zamestnávateľom Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave, zastúpenou
dekanom Fakulty informatiky a informačných technológií L.. G.. Ľ. T., DrSc. (č.l. 48), ďalšiu
Dohodu o zmene pracovných podmienok uzavrela dňa 25.11.2010 so zamestnávateľom Slovenskou
technickouuniverzitouvBratislave,zastúpenoudekanomFakultyinformatikyainformačnýchtechnológií
L.. G.. Ľ. T., J.. (Č..I.. XX), následnú Dohodu o zmene pracovných podmienok uzavrela dňa
30.11.2015 so zamestnávateľom Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave, zastúpenou dekanom

Fakulty informatiky a informačných technológií L.. N.. L. Č., L.. (Č..I.. XX) a poslednú Dohodu o
zmene pracovných podmienok uzavrela dňa 29.02.2016 so zamestnávateľom Slovenskou technickou
univerzitou v Bratislave, zastúpenou ňou ako dekankou Fakulty informatiky a informačných technológií,
podpísanou L.. N.. L. B., L.., prodekanom pre ľudské zdroje (č.l. 49). Z obsahu okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 09.01.2020 ustálil, že so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer jej

zamestnávateľ, ktorým je Slovenská technická univerzita v Bratislave so sídlom Vazovova 5, 812 43
Bratislava, IČO: 00 397 687 (ďalej len „zamestnávateľ“), zastúpený/konajúci prostredníctvom L.. N.. N.
W.I., L.., J. Fakulty informatiky a informačných technológií STU (č.l. 26 a nasl.). Okamžité skončenie
pracovného pomeru je v závere datované dňa 09.01.2020 a nad uvedeným „Slovenská technická
univerzita v Bratislave“ L.. N.. N. W., L.., J. K., je podpis dekana. Strany sporu nemali k vykonanému

dokazovaniu žiadne pripomienky.

19. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalobkyňou označeného žalovaného právny zástupca
žalobkyne zopakoval, že súd prvej inštancie sa v bodoch 33 až 35. napadnutého rozsudku s legitimáciou
dostatočne vysporiadal. Zotrval na tom, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný, a že jeho pasívna

vecná legitimácia vyplýva priamo z ust. § 79 Zákonníka práce. Právny zástupca žalovaného mal za to, že
z vykonaných listinných dôkazov vyplýva, že žalovaný nikdy so žalobkyňou pracovnú zmluvu neuzavrel,
a ani jej nedal okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobkyňa na odvolacom pojednávaní uviedla,
že zo súdom prvej inštancie citovaných predpisov vyplýva subjektivita fakulty, o čom má ona vedomosť,
pretože bola dekankou. Uviedla, že v pracovnoprávnych vzťahoch koná fakulta, samozrejme musí byť v

hlavičke napísaná univerzita, pretože fakulty nemajú právnu subjektivitu. Aj v jej prípade konala fakulta
zastúpená dekanom. Zastávala názor, že žaluje správne, pričom okamžité skončenie jej pracovného
pomeru považovala za nespravodlivé, keďže celý život prežila na univerzite. Odvolací súd by si mal
pri rozhodovaní uvedomiť aj tú nespravodlivosť voči nej a dobu, v ktorej žijeme. Právny zástupca
žalovaného v záverečnej reči zotrval na odvolaní a na názore, že žalovaný nie je procesne spôsobilý

a nie je pasívne vecne legitimovaný. Právny zástupca žalobkyne navrhol v záverečnej reči napadnutý
rozsudok potvrdiť. Legitimácia vyplýva z ustanovení organizačného poriadku, na ktoré poukázal aj súd
prvej inštancie. Mal za to, že fakulta je v postavení zamestnávateľa a vecne legitimovaná, a že dekan
konal za fakultu, a nie za univerzitu. Žalobkyňa v záverečnej reči uviedla, že fakulty v realite konajú
samostatne a aj v tomto prípade konal dekan za fakultu, pričom rektor univerzity o jeho konaní nevedel.

20. Podľa ust. § 7 ods. 2 Zákonníka práce vystupuje zamestnávateľ v pracovnoprávnych vzťahoch vo
svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Zamestnávateľom je aj organizačná
jednotka zamestnávateľa, ak to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu.
Ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôže ním byť súčasne jeho organizačná

jednotka a naopak.
Podľa ust. § 68 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b)
porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľaust.§77ods.1vetaprváZákonníkapráce,neplatnosťskončeniapracovnéhopomeruvýpoveďou,

okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj
zamestnávateľuplatniťnasúdenajneskôrvlehotedvochmesiacovododňa,keďsamalpracovnýpomer
skončiť.21. Odvolací súd dospel po zopakovaní dokazovania v relevantnom rozsahu k záveru, že odvolanie
žalovaného voči rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobkyne vyhovel a určil neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru a žalobkyni priznal voči žalovanému náhradu mzdy, je

dôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto zmenil a žalobu žalobkyne zamietol. Vec
posúdil právne podľa rovnakých zákonných ustanovení ako súd prvej inštancie, prijal však iný skutkový
a z neho vyplývajúci právny záver. Vzhľadom na obsah spisu a vykonané dokazovanie nemal odvolací
súd žiadne pochybnosti o tom, že žalobkyňa bola na základe vyššie špecifikovaných pracovných zmlúv
a následných dohôd ako zamestnankyňa v pracovnoprávnom vzťahu so zamestnávateľom, ktorým je

Slovenská technická univerzita v Bratislave so sídlom Vazovova 5, 812 43 Bratislava, IČO: 00 397 687,
a nie s ňou v žalobe označeným žalovaným Fakulta informatiky a informačných technológií Slovenskej
technickej univerzity v Bratislave so sídlom Ilkovičova 2, 842 16 Bratislava. Aj pracovný pomer so
žalobkyňou okamžite skončil jej zamestnávateľ Slovenská technická univerzita v Bratislave so sídlom
Vazovova 5, 812 43 Bratislava, IČO: 00 397 687, a nie ňou označený žalovaný (FIIT). Tieto skutkové
závery odvolací súd prijal vyhodnotením obsahu vyššie uvedených listinných dôkazov, ktoré ani iný

záver nepripúšťajú. Na základe týchto skutkových zistení a po preskúmaní vecnej legitimácie strán sporu
dospel odvolací súd k právnemu záveru, že žalobkyňou označený žalovaný nie je v tomto súdnom
spore pasívne vecne legitimovaný. Ako už vysvetlil v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, vecnou
legitimáciou treba vo všeobecnosti rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého fyzická,
či právnická osoba je subjektom práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom konania. Nedostatok

vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie alebo o kom sa tvrdí,
že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti toto oprávnenie nemá, alebo nie je nositeľom
tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Uvedené je aj prípad prejednávanej veci, v ktorej žalobkyňa
podala žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia jej pracovného pomeru voči žalovanému, ktorý
nebol ani jej zamestnávateľom a ani s ňou neskončil okamžite pracovný pomer. V odvolacom konaní

bolo jednoznačne preukázané, že zamestnávateľom žalobkyne bola univerzita (ktorá s ňou aj skončila
pracovný pomer) a nie fakulta. Ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôže ním
byť súčasne jeho organizačná jednotka (ust. § 7 ods. 2 Zákonníka práce). Možno uzavrieť, že nakoľko
žaloba žalobkyne smerovala voči žalovanému, ktorý nie je pasívne vecne legitimovaný, odvolací súd bez
meritórneho prejednania veci žalobe vyhovujúci rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 C.s.p.

zmenil a žalobu žalobkyne zamietol.

22. O trovách celého konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a v konaní plne úspešnému
žalovanému priznal proti neúspešnej žalobkyni nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).