Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. december 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13CoP/237/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124202553
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:3124202553.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika

a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a JUDr. Miroslavy Korbašovej, v právnej veci navrhovateľky
A. B. A. C. D., C. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F., G. F. XXXX/XX, t.č. bytom F., E. XXXX/X
a manžela navrhovateľky B. E. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. G. I., J. XXX/XX, zastúpeného
zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s.r.o., so sídlom Pred poľom 1652,
911 01 Trenčín, IČO: 36 857 882, v konaní o rozvod manželstva, na odvolanie manžela proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 34Pc/7/2024-35 zo dňa 06. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Trenčín rozviedol manželstvo účastníkov, uzavreté dňa
16.06.2001, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu F., vo zväzku XX, C. XXXX, G. K. XXX, J.
J. L. XXX M. žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 23 ods. 1-3 Zákona o rodine, keď z vykonaného dokazovania, najmä
z výsluchu navrhovateľky mal preukázané, že v manželstve účastníkov nastal rozvrat, ktorý možno
kvalifikovať ako hlboký a trvalý. Vzťahy medzi manželmi sú veľmi narušené a trvalo rozvrátené, preto

manželstvo prestalo plniť svoj spoločenský účel. Počas trvania manželstva žili manželia dlho oddelene,
citovo sa odcudzili, hoci ešte zatiaľ žijú v spoločnej domácnosti, nežijú spolu ako manželia. Manžel
navrhovateľky sa bližšie k návrhu nevyjadril, keď ospravedlnil svoju neúčasť na poslednom pojednávaní
(v poradí druhom) a uviedol, že nebude stáť navrhovateľke v ceste aj napriek tomu, že s rozvodom
nesúhlasí a bude rešpektovať jej rozhodnutie sa na pojednávaní. Ak sa manželka rozhodne rozviesť,
on s tým bude súhlasiť.
Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 52 CMP

a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu manžel
navrhovateľky. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
dôvodiac tým, že prvoinštančný súd nevykonal vo veci dostatočné dokazovanie, keď vychádzal výlučne
z vyjadrenia navrhovateľky, na základe čoho neúplne zistil skutočný stav veci a nesprávne rozhodol.
V prvom rade poukazoval na to, že konajúcemu súdu sa vyjadril v tom smere, že „s rozvodom

manželstva nesúhlasí, rozhodol sa, že nebude stáť navrhovateľke v ceste za jej šťastím do budúcnosti
a bude rešpektovať jej rozhodnutie na pojednávaní. A v prípade, že sa ona rozhodne rozviesť, on
s tým bude súhlasiť.“ Toto vyjadrenie bolo odôvodnené nemožnosťou zúčastniť sa predmetného
pojednávania, a taktiež tým, že nepredpokladal, že navrhovateľka bude v rámci pojednávania uvádzaťskutočnosti, ktoré sa nezakladajú na pravde. Mal za to, že konajúci súd si z takéhoto vyjadrenia
vyabstrahoval len určitú časť, ktorú následne prispôsobil, pričom neprihliadol na jeho vyjadrenie v širších
súvislostiach v kontexte toho, že z dôvodu pracovnej cesty sa nemohol pojednávania zúčastniť. Poprel

tvrdenia navrhovateľky, že by počas manželstva nemali spoločné aktivity, keďže spolu absolvovali
viac dovoleniek, vždy bývali spoločne, a taktiež trávili spoločne čas. Nikdy nemali oddelené spálne
a v súčasnosti po prvýkrát od ich spolunažívania si navrhovateľka zobrala perinu a išla do druhej spálne
a asi 5 dní spali oddelene. Nie je pravdou, že sa stále pracovne zdržiava v zahraničí, keďže už je na
dôchodku, ak aj niečo v zahraničí musí vybaviť, je to len ako sa povie „na otočku“ a je stále v spoločnom

dome. Nevie ani o tom, že spolu nežijú intímne, keďže spolu majú intímny vzťah 2,3 niekedy aj 4
krát do týždňa. Konajúci súd však žiadnym spôsobom nevenoval pozornosť posúdeniu, či sú naplnené
hmotnoprávne predpoklady pre rozvod manželstva, či v tomto manželstve nastal kvalifikovaný rozvrat
a rovnako sa tak nezaoberal ani otázkou trvalosti rozvratu manželstva.

3. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení žiadala rozsudok ako vecne správny potvrdiť z dôvodov, ktoré

uviedla v návrhu. Poukazovala i na dopravnú nehodu, kvôli ktorej prebieha vyšetrovanie v trestnej veci
ublíženia na zdraví.

4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 65, § 66 CMP a contrario
v spojení s ust. § 155 CMP a postupom bez nariadenia pojednávania, za aplikácie ust. § 385 ods. 1 CSP

a contrario rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa ust. § 23 ods. 1–3 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov
rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže
plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Súd zisťuje príčiny,

ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahu medzi manželmi a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd
pri rozhodovaní vždy prihliadne aj na záujem maloletých detí. Pri posudzovaní miery rozvratu vzťahu
medzi manželmi prihliada na porušenie povinnosti manželov podľa § 18 a 19.

6. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia súd prvej inštancie postupoval správne, keď

na základe návrhu navrhovateľky skúmal, či vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené
a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať
obnovenie manželského spolužitia. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil
z neho správny záver, keď prihliadajúc na vyjadrenie samotného manžela navrhovateľky v priebehu
prvoinštančného konania, manželstvo účastníkov rozviedol.

7. Tak, ako to správne konštatuje prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozsudku, manžel
navrhovateľky dvakrát ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní pred prvoinštančným súdom z dôvodu
pracovnej cesty v zahraničí, pričom nepožiadal o odročenie pojednávania dňa 06.09.2024, keď uviedol,
že s rozvodom manželstva síce nesúhlasí, ale nebude stáť navrhovateľke v ceste za jej šťastím do

budúcnosti a bude rešpektovať jej rozhodnutie sa na pojednávaní.

8. Za takéhoto stavu, keď manžel navrhovateľky nevyužil svoje procesné práva, nepožiadal z vážnych
dôvodov o odročenie pojednávania a nenavrhol ani súdu vykonať vo veci žiadne dokazovanie, súd
prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní vychádzal výlučne z návrhu a vyjadrení

navrhovateľky. Príčiny, ktoré viedli k rozvratu manželstva, navrhovateľka opísala čiastočne už v písomne
podanom návrhu, ktorý bol manželovi doručený a k týmto skutočnostiam sa mal možnosť manžel
navrhovateľky v priebehu konania vyjadriť, či už písomne, alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol
riadne predvolaný. Nemôže byť ani na ujmu druhého účastníka, ak strana v konaní nevyužije svoje
procesné práva, nevyjadrí sa bližšie k návrhu, lebo v takejto situácii potom nemá dôvod ani navrhovateľ

navrhovať v priebehu konania prípadné dôkazy na podporu svojich tvrdení.

9. Pokiaľ manžel navrhovateľky v priebehu odvolacieho konania spochybňoval svoje vyjadrenie,
týkajúce sa jeho súhlasu, resp. jeho nesúhlasu s rozvodom manželstva, na túto námietku odvolací súd
prihliadnuť nemohol, lebo tak, ako je vyššie uvedené, súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevychádzal

zo súhlasného vyjadrenia manžela navrhovateľky, ale výlučne vychádzal z navrhovateľkou tvrdených
skutočností, ktoré považoval za pravdivé, keďže manžel nevyužil svoje procesné práva, nepožiadal
o odročenie pojednávania, ani sa bližšie k dôvodom uvádzaných navrhovateľkou v návrhu nevyjadril,pričom tejto možnosti sa zbavil sám, keď sa nezúčastnil ústneho pojednávania pred súdom prvej
inštancie a ponechal rozhodnutie na úvahe navrhovateľky.

10. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 52 CMP
s použitím ust. § 396 ods. 1 CSP a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).