Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6723203378
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6723203378.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej

a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka v spore žalobcu A. B., narodeného
XX. XXXXXXX XXXX, C., D. E. XXXX/X, zastúpeného advokátom Mgr. Ivanom Bugrim, Zvolen,
Námestie SNP č. 23, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 4.799,69 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo 16. februára 2024
č.k. 16C/73/2023-207, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen zo 16. februára 2024 č.k. 16C/73/2023-207 vo výroku, ktorým

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.686,60 Eur (prvý výrok) a v závislom výroku o
trovách konania (tretí výrok), p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom zo 16. februára 2024 č.k. 16C/73/2023-207 (ďalej len „rozsudok súdu
prvej inštancie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.686,60 Eur, do 15 dní od

právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol
(druhývýrok).Onárokunanáhradutrovkonaniasúdprvejinštancierozhodoltak,žežalovanýje povinný
nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, do troch dní od právoplatnosti
uznesenia súdu o výške náhrady trov konania žalobcu (tretí výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia sumy 4.799,69 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť pri výkone
služby hasiča v dôsledku prekročenia limitu týždenného pracovného času stanoveného čl. 6 písm. b)

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ES“) v spornom období od júla 2020 do mája
2023. Žalobca, vykonávajúci štátnu službu v okrese F. (Hasičská stanica A.), odpracoval v žalovanom
období celkom 1.927,24 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej), ktoré neboli započítané
do fondu pracovného (služobného) času. Od júla 2020 do mája 2023 pracoval na zmeny rozvrhnuté
na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti (od 1. januára 2022 na 16 hodín
výkonu služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti); priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v

tomto období bol 50,84 hodín.
1.1.1. Žalobca argumentoval, že v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 315/2001 Z.z.“) sa služobná pohotovosť hasičov nezapočítava do služobného času, čím mu vznikla
škoda v podobe nemajetkovej ujmy.
1.1.2. Analogicky vychádzajúc z ustanovenia § 122 ods.1, 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z. určil výšku

nemajetkovej ujmy za kalendárny mesiac ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti
v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú
hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované
počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % - 30 %
= 20 %).

1.1.3. Matematicky tabuľkovou formou nemajetkovú ujmu konkrétne vyčíslil za obdobie od júla 2020 do
decembra 2020 v sume 649,40 Eur (pri počte odslúžených hodín 278,74 a hodinovej sadzbe vo výške
6,8029 Eur), za obdobie od januára 2021 do decembra 2021 v sume 1.534,51 Eur (pri počte odslúžených
hodín 612,48 a hodinovej sadzbe vo výške 7,2152 Eur v januári 2021 až júni 2021 a vo výške 7,4727
Eur v júli 2021 až decembri 2021), za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 1.801,10
Eur (pri počte odslúžených hodín 687,77 a hodinovej sadzbe vo výške 7,4727 Eur v januári 2022 až

júni 2022, vo výške 7,6515 Eur v júli 2022 a vo výške 7,7121 Eur v auguste 2022 až decembri 2022)
a za obdobie od januára 2023 do mája 2023 v sume 814,69 Eur (pri počte odslúžených hodín 291,25
a hodinovej sadzbe vo výške 8,1848 Eur).
1.2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu
prvej inštancie. Mal za to, že smernica 2003/88/ES sa na hasičov nevzťahuje, pričom smernica č.

2003/88/ES bola do právneho poriadku prebratá správne. Podľa jeho názoru nie je pasívne vecne
legitimovaný v spore. Namietal, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody, nepreukázal
výšku uplatneného nároku ani zásah do súkromného a rodinného života. Náhradu nemajetkovej ujmy
považoval za neprimeranú a vzhľadom na výpočet nemajetkovej ujmy mal za to, že ide o mzdový nárok.
Ďalej vzniesol námietku premlčania.

1.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, § 11, § 13 ods.
1, 2, 3, § 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky zákonník“).
1.4. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú žalovaným vznesenú námietku miestnej
nepríslušnosti konajúceho súdu. V tejto súvislosti aplikoval ustanovenie § 17, § 19 písm. b) Civilného

sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“ alebo ,,Civilný sporový poriadok“).
Mal za to, že je miestne príslušným na prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože škoda mala žalobcovi
vzniknúť v mieste výkonu služby (okres F.), pričom okres F. patrí do jeho územnej pôsobnosti.
1.5. Pokiaľ ide smernicu 2003/88/ES, táto bola žalovaným prebratá do zákona č. 315/2001 Z.z.,
avšak cieľ sledovaný čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného týždenného

pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov), nebol v zákone č. 315/2001 Z.z.
dosiahnutý (naplnený). Súd prvej inštancie vychádzajúc z ustanovení § 85 ods.1, 2 veta prvá, § 86
ods.1, 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. bol toho názoru, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej
služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej služobnej
pohotovosti. Hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča

sa však do služobného času nezapočítava. Podľa čl. 2 bod 1, 2 smernice č. 2003/88/ES pracovný
čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Čas odpočinku
je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Súd prvej inštancie na základe uvedeného ustálil, že
zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného času hasiča čas

určenej služobnej pohotovosti.
1.5.1. Súd prvej inštancie vykonal porovnanie znenia posudzovaných ustanovení zákona č. 315/2001
Z.z. (§ 85 ods.1, 2, § 86 ods.1, 2 a § 92 ods. 1) pred a po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie
(ďalej aj ,,Únia“) ako aj v znení ich ďalších zmien. Mal za to, že žalovaný v rámci preberania smernice
2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná pohotovosť predstavuje

pracovný čas pracovníka.
1.5.2. Čo sa týka námietky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore, túto súd prvej
inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Pretože bola smernica č. 2003/88/ES adresovaná členským štátom
a tieto zodpovedali za jej správne prebratie, mal súd prvej inštancie za to, že žalovanému ako členskému
štátu Európskej únie a adresátovi smernice v konaní o náhradu škody spôsobenej jej nesprávnym

prebratím do právneho poriadku svedčí pasívna vecná legitimácia.
1.5.3. Ak žalovaný argumentoval, že smernica 2003/88/ES sa na žalobcu (hasiča) z dôvodu charakteru
vykonávaných činností nevzťahuje, súd prvej inštancie konštatoval nedôvodnosť námietky žalovaného.
V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,SD EÚ“), a to narozhodnutia C-429/09 vo veci G., C-397/01 až C-403/01 vo veci A., C-518/15 vo veci H.. Osobitne v
prípade hasičov SD EÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný

čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES
(C-429/09 vo veci G. a C-52/04 vo veci A. I. G. J.). Obdobný záver o potrebe započítania času služobnej
pohotovosti do pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry SD EÚ, na ktorú súd prvej inštancie
poukázal (pozri rozsudky C-214/20 z 11. novembra 2021, C-580/19 z 9. marca 2021, C-107/19 z 9.
septembra 2021 a C-344/19 z 9. marca 2021).

1.6. Súd prvej inštancie mal za preukázané splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za
škodu spôsobenú porušením práva Únie. Štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením
práva Únie, ak: a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým
osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné, c)
medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd.

1.6.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom
právonapriemernýtýždennýpracovnýčasvrátanenadčasovvrozsahu48hodín.Čl.6písm.b)smernice
2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Do právneho poriadku Slovenskej republiky bol čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES prebratý nesprávne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu

vrátane nadčasov presiahol 48 hodín.
1.6.2. Porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES považoval súd prvej inštancie za dostatočne
závažné, pretože došlo k porušeniu jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu.
Zároveň ide o porušenie práva únie, ktoré je v rozpore s judikatúrou SD EÚ.

1.6.3 Podľa názoru súdu prvej inštancie zároveň došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie
zo strany žalovaného u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho
práva na ochranu zdravia (pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník z dôvodu vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo

alebodlhodobonepoškodilzdravie),akoajzásahudoprávažalobcunasúkromiearodinnýživot(pretože
musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel
tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom
či záľubám, resp. iným aktivitám nesúvisiacim s pracovným zaradením).
1.6.4. Súd prvej inštancie podotkol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí

pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto
ustanovením. Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že nemožno považovať za primerané
požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané
článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto
škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.

1.7. Napriek obrane žalovaného mal súd prvej inštancie ujmu žalobcu preukázanú. Žalobca v rozpore s
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období (od augusta 2020 do mája 2023) odpracoval
1.879,74 hodín služobnej pohotovosti v období, ktoré neboli započítané do fondu pracovného času.
Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 50,39 hodín. Žalobca na
preukázanie svojich tvrdení predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym

spôsobom nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.
1.7.1. Zásah do osobnosti žalobcu bol spôsobený tým, že žalobca priemerne každý týždeň odpracoval
viac ako 48 hodín a žiadna z odpracovaných 1.879,74 hodín pohotovosti nebola v rozpore s čl. 6 písm.
b) v spojení s čl. 2 ods.1 smernice 2003/88/ES započítaná do pracovného času žalobcu.
1.8. Súd prvej inštancie podotkol, že fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, ktorým sa rozumie morálna satisfakcia (§ 13 ods.1 Občianskeho zákonníka). Peňažná
satisfakcia prichádza do úvahy, ak sa satisfakcia morálna nejaví ako dostatočná. Vzhľadom na povahu
porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaný neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), považoval súd prvej inštancie za dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, či žaloba na odstránenie trvalých následkov
a ani morálna satisfakcia nie je na mieste.1.8.1. Podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je
nariadený služobný zásah, môže žalobca počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej
činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí

byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na
mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že
nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má vytvorené podmienky na
oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca je
oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb

a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám,
je prakticky vylúčená.
1.8.2. Právo na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované. Žalobca plní v
spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, preto je
dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj
vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Práca žalobcu je

vysokozodpovedná,riziková,náročnáanenahraditeľná,pretojenevyhnutnápotrebaodpočinkužalobcu
ako hasiča, regenerácia, súkromie a rodinný život, do ktorej bolo porušením práva Únie v prípade
žalobcu zasiahnuté.
1.9. Uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy považoval súd prvej inštancie za primeranú. Hodiny,
ktoré žalobca odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné

analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal
byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo
práve výkonom služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa súdu prvej inštancie možné
nahradiť inak, pretože uplynutý čas žalobca nemôže stráviť inak (ide o nezvrátiteľný stav).
1.9.1. Žalobca počas trojročného sporného obdobia odpracoval 1.879,74 hodín služobnej pohotovosti,

ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje náhradu škody (nemajetkovú ujmu)
v sume 2,49 Eur za hodinu (4.799,69 Eur/1.927,24 hodín, resp. 4.686,60 Eur/1.879,74 hodín), ktorú
musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol
ju venovať rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii či odpočinku.
1.9.2. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie

zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný
(v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne
skutkové okolnosti). V každom prípade však prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani
náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. v prípadoch obetí trestných činov. Ustanovenia o ochrane
osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy

žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli
aplikované na základe judikatúry SD EÚ.
1.9.3.Súdprvejinštanciesa nestotožnilanisnámietkoužalovaného,žežalobcavpodstatevskutočnosti
uplatnil mzdový nárok a nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže v posudzovanej veci nejde o
mzdový nárok žalobcu, žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda (plat). Len zo spôsobu

výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno dospieť k záveru, že predmetom sporu je v
podstate mzdový nárok žalobcu.
1.10. Ohľadne uplatnenej sumy 113,09 Eur za mesiac júl 2020 (t.j. za 47,50 hodín služobnej pohotovosti)
súdprvejinštancie žalobužalobcuzamietolzdôvodudôvodnevznesenejnámietkypremlčaniazostrany
žalovaného.

1.10.1. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré podlieha
premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Počiatok
plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného
pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Premlčacia doba začína

plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného
pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES možno spravidla zistiť v
priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak
možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovaného prípadu za mesiac júl
2020 najskôr dňa 1. augusta 2020.

1.10.2. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl
2020 plynula žalobcovi do 1. augusta 2023, ktorý bol riadnym pracovným dňom (utorok). Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2020 v sume 113,09 Eur uplatnil žalobca podaním žaloby
na súde prvej inštancie až dňa 8. augusta 2023. Námietka premlčania uplatneného nároku vznesenážalovaným bola v tomto rozsahu dôvodná, preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti o zaplatenie
sumy 113,09 Eur zamietol.
1.10.3. Skutočnosť, kedy sa žalobca dozvedel, že mu nemajetkovú ujmu žalovaný v mzde za mesiac

júl 2020 nenahradil, je bez právneho významu, pretože plynutie premlčacej doby nie je závislé od tejto
subjektívnej vedomosti žalobcu. Predmetom konania navyše ani nie je mzdový nárok žalobcu, preto
uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemá žiadny súvis so mzdou žalobcu a jej splatnosťou.
1.11. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcu ohľadne sumy 4.686,60 Eur vyhovel
a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol, pričom na základe návrhu žalovaného určil lehotu na

plnenie v rozsahu 15 dní od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 veta prvá CSP).
1.12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu proti žalovanému
náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy. Súd prvej inštancie podotkol, že úspech
žalobcu posudzoval z hľadiska úspechu ohľadne základu nároku, samotná výška plnenia spočívala
na úvahe súdu prvej inštancie, preto čiastočné zamietnutie žaloby žalobcu (hoci z dôvodu premlčania

nepatrnej časti nároku) nemalo vplyv na plný úspech žalobcu v spore.

2.Protirozsudkusúduprvejinštancie,konkrétnedovýroku,ktorýmsúdprvejinštancieuložilžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.686,60 Eur (prvý výrok) a do závislého výroku o trovách konania
(tretí výrok), podal žalovaný včas odvolanie.

2.1. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP.
2.2. V súvislosti s namietanou pasívnou vecnou legitimáciou poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania
medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré sú dva samostatné
subjekty a ich postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať.
2.2.1. Mal za to, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím

smernice“ a „aplikáciou smernice“. Prebratie smernice je premietnuté do textu právneho predpisu,
ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská
republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu 2003/88/
ES do zákona č. 315/2001 Z.z., musel preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie
nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č.

315/2001 Z.z. pred a po účinnosti smernice 2003/88/ES.
2.2.2. K porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov
smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok na náhradu
škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice.
2.2.3. Dodal, že Slovenská republika (žalovaný) pri preberaní smernice 2003/88/ES neporušila de facto

žiadnepredpisy,pretopriabsenciiprotiprávnehokonanianemohlavzniknúťžiadnaškoda,atýmani jeho
zodpovednosť za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Navyše ide o nároky, ktoré vyplývajú
z pracovnoprávneho vzťahu, pričom žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy
skryl svoj mzdový nárok.
2.2.4. Podotkol, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v

individuálnom prípade. On nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii
smernice 2003/88/ES podieľala.
2.2.5. Podľa jeho názoru sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi
samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp.
Hasičským a záchranným zborom; ďalej len „HaZZ“ ) rozlišovať.

2.3. Mal za to, že sa smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov HaZZ nevťahuje vzhľadom
na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času.
2.3.1. Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods.1 smernice 89/391/
EHS a negatívne vymedzený v jej čl. 2 ods.2. Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na odvetvia činností,
ktorézahŕňajúurčitéosobitnéčinnostislužiebcivilnejochrany.Úlohy,ktoréplniapríslušníciHaZZ,možno

subsumovaťpodpojem„osobitnéčinnostislužiebcivilnejochrany“vzmyslečl.2ods.2smernice 89/391/
EHS.
2.3.2. Rozhodnutie SD EÚ C-429/09 vo veci G. nepovažoval za relevantné, nakoľko sa týka mestského
hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci HaZZ v Slovenskej
republike.

2.4. Čl. 17 ods.1 smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od
uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia
pracovníkov. Jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa jedná o protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany.2.4.1. Poukázal na z judikatúry SD EÚ vyplývajúcu povinnosť kumulatívneho splnenia všeobecných
podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie.
2.4.2. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom neosvedčil. Jemu nebolo

zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda. Žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu,
ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle
platnej legislatívy odmeňovaný.
2.4.3. Zdôraznil, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť, a teda
môže odpočívať, alebo venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú

je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo o sebe nie
je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.
2.5. Žalobca vo svojom písomnou vyjadrení z 10. novembra 2023 zdôraznil, že nežaluje nemajetkovú
ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne.
2.5.1. Podľa jeho názoru pre účely tohto konania je právne irelevantné, koľko hodín služobnej
pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48

hodinový pracovný čas), a preto nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín
služobnej pohotovosti.
2.5.2. Zároveň mu nie je zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou
2,57 Eur za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Konštatoval, že zásah
do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v

každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych
okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho
vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom.
2.5.3. Žalobca nárokom na nemajetkovú ujmu vzniknutú porušením smernice ,,maskuje“ svoje mzdové
nároky, preto na jeho strane je nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, keďže mzdových nárokov je

možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky a nie žalovaná Slovenská republika v zastúpení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
2.6. Mal za to, že výška škody (4.799,69 Eur) je neprimeraná v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je
priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia.
2.6.1. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) náhrada nemajetkovej

ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. A. K., K.L. M. A.).
2.6.2. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného
trestného činu, nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu
do zdravia, či dokonca života, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú

pri tomto prejednávanom prípade nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či
dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu
hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 4Cdo/171/2005, 4Cdo/19/2020 a rozsudok
Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2021 sp. zn. 26Co/94/2020.

2.6.3.Poukazujúcnaustanovenie§13ods.2OZžalovanýkonštatoval,žežalobcadoposiaľnepreukázal
zásah do súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v
medziľudských vzťahoch, v nepriaznivom zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie.
2.6.4. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy

v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne
a konkrétne preukázať. Tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval
výšku ujmy požadovanú žalobcom. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) z 5. decembra 2017 sp. zn. III.ÚS 288/2017.
2.6.5. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne

existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby sa
žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13
ods. 1 OZ, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiadal, ale naopak sa domáhal len finančného plnenia,
ktoré má slúžiť len ako akási kompenzácia, bez toho aby bol tento údajný protiprávny stav do budúcna
napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť

kompenzovaná v peniazoch.
2.7. Poukázal na to, že odvolanie podal aj voči výroku o trovách konania (tretí výrok), keďže nárok
žalobcu bol nesprávne uplatnený a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci,preto v prípade vyhovenia jeho odvolaniu aj výrok o trovách konania (ako závislý výrok) musí byť v
celom rozsahu zmenený v prospech neho.
2.8. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“

alebo ,,odvolací súd“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol
a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutých výrokoch (prvý a tretí výrok) za vecne správne a zákonné, pričom považoval

odvolanie žalovaného za nedôvodné a neopodstatnené.
3.1. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Únie
zdôraznil, že SD EÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov,
aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali. Vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca
na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či

vnútroštátnaprávnanormajevsúladespredpismi úniovéhopráva,atedaposudzovaťajto,čikonkrétna
smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy transponovaná správne. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia SD EÚ C-106/89 z 13. novembra 1990, C-456/98 z 13. júla 2000, C-429/09 z 25. novembra
2010, C-243/09 zo 14. októbra 2010.
3.2. Za nedôvodnú a neopodstatnenú považoval námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý

neuviedol žiadne nové, skutkovo či právne relevantné argumenty, s ktorými by sa nevysporiadal už
súd prvej inštancie. Doplnil, že danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vyplýva z dlhoročnej
konštantnej judikatúry SD EÚ.
3.3. Za nepochybnú považoval skutočnosť, že smernica 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez
obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov, pričom činnosť hasičov v žiadnom prípade nespadá pod

„osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ tak, ako to účelovo a zavádzajúco tvrdil žalovaný.
3.4. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná
aktívna činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, poukázal na to, že ako hasič
vykonáva určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času
a žalovaný ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť v

pracovnej pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do 1 minúty opustiť stanicu
a vykonať služobný zákrok.
3.4.1. K výške uplatnenej nemajetkovej ujmy uviedol, že vydelením žalovanej sumy (4.799,69 Eur) s
celkovým počtom odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti (1.870,24 hodín) a následným
porovnaním výslednej sumy 2,57 Eur so zákonnými minimálnymi mzdovými nárokmi, ktorých priemer

za žalované obdobie predstavoval 3,66 Eur za hodinu, je zrejmé, že prisúdená suma náhrady škody
v žiadnom prípade nemôže byť „zjavne neprimeraná“ tak, ako to namietal žalovaný. On protiprávny
stav ,,znášal“ 35 mesiacov, pričom pri takomto porovnaní predstavuje odškodnenie sumu zaokrúhlene
134 Eur.
3.5. V kontexte správnej transpozície smernice a jej reálneho dodržiavania žalobca zdôraznil, že

transpozícia smernice je súladná s právom Únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje výsledok
smernicou sledovaný.
3.5.1. Vo vzťahu k smernici 2003/88/ES uviedol, že táto bola do právnej úpravy zákona č. 315/2001
Z.z. transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované nie sú a ani neboli dosiahnuté, t. j. reálne
rešpektovanie vymedzenia pojmu „pracovný čas“ (čl. 2 ods. 1 v spojení s ods. 2 smernice 2003/88/ES)

a zároveň aj neprekračovanie maximálne 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času (čl.
6 písm. b) smernice 2003/88/ES.
3.5.2. On vyjadril neochotu naďalej bez náhrady znášať porušovanie jeho práv, preto podal žalobu.
3.6. V súvislosti so spochybňovaním vzniku ujmy v dôsledku porušovania smernice 2003/88/ES
opätovne poukázal na rozsudok SD EÚ C-243/09 zo 14. októbra 2010 vo veci N. G., podľa ktorého

už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku
na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, a to bez toho, aby k tomuto
následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z
hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ).
Zároveň už len samotná strata času odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu

života a zdravia bez potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v tomto smere.
3.6.1. V dôsledku dlhodobého a fakticky takmer sústavného prekračovania maximálneho týždenného
pracovného času stratil a stále stráca veľké množstvo času, ktorý by som mohol venovať aktivitám
nesúvisiacim s jeho pracovným zaradením. Sústavným a dlhoročne trvajúcim prekračovanímmaximálneho pracovného času stratil čas, ktorý reálne mal byť jeho voľným časom, a ktorý by inak
mohol a chcel venovať najmä mojim najbližším. Zdôraznil, že náročnosť jeho práce si vyžaduje nielen
dostatok času na fyzický odpočinok, ale aj na odreagovanie sa mimopracovnými aktivitami a tak aj

psychickým oddychom, keďže počas služby zažívam aj také tragické a psychicky náročné chvíle, ktoré
musí vnútorne spracovať a vysporiadať sa s nimi.
3.6.2. Žalovaný absolútne neprihliadal na vykonané dokazovanie a len paušálne spochybňuje akúkoľvek
ujmu napriek tomu, že táto bola aj dokazovaním preukázaná. V tomto smere poukázal aj na jeho výsluch
na pojednávaní a všetky skutočnosti, ktoré som počas neho prezentoval.

3.7. Uviedol, že súd prvej inštancie sa stotožnil s jeho výpočtom výšky žalobného nároku a v tejto
súvislostizvažovalpráveprimeranosťpožadovanejnáhradysovšetkýmiskutkovoaprávnerelevantnými
okolnosťami, za ktorých škoda vznikla, a taktiež prihliadal na následky protiprávneho stavu zisteného
vykonaným dokazovaním. Pokiaľ ide o výšku prisúdenej relutárnej náhrady, má náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch plniť nielen samotnú satisfakčnú funkciu, ale aj preventívno-sankčnú funkciu, čo sa
má napokon prejaviť aj vo výške relutárnej náhrady

3.8. Za správny považoval aj odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách
konania (tretí výrok).
3.9. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutých výrokoch (prvý a tretí výrok) ako vecne správne potvrdil a priznal mu voči žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu namietol, že ním v konaní prezentovaná argumentácia
nebola zo strany súdu prvej inštancie aplikovaná správne.
4.1. Zotrval na podanom odvolaní a svojich predchádzajúcich podaniach a vyjadreniach.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok
súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku (prvý výrok) a v závislom výroku o trovách konania
(tretí výrok) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

6.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý

proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku

koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce
a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na

argumenty žalovaného v odvolaní.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu, a s ktorými by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný

právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého
rozhodnutia.10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu

11. V posudzovanej veci žalobca svoj nárok vyvodzoval z prekročenia maximálneho limitu týždenného
pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období júla 2020 až mája 2023
v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z. z.

12. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

13. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi
súkromnoprávne spory.
13.1. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát je bez právneho významu. Účastníkom

občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade je podľa § 21 OZ právnickou osobou.
13.2. Z judikatúry SD EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva
Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.
13.3. Pretože jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú
porušením práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie

práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a
povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (do zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená
skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez
posúdenia tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor.

13.4. Vzhľadom na uvedené žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní chýbajúcu právomoc súdu
posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

14. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane

nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený).
14.1.Vovšeobecnostiplatí,žesmernicaakošpecifickýprameňprávaÚnievyžadujeodčlenskýchštátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.
Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná,
aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho

práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v
členskom štáte.
14.2. Z hľadiska posudzovaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
14.3. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z..

15. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

15.1.Podľa§85ods.2vetaprvázákonač.315/2001Z.z.služobnýčaspríslušníkaje40hodíntýždenne.

15.2. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich
mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne

nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.15.3. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

16. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že zákon oddeľuje a) vykonávanie štátnej
služby príslušníka HaZZ v rámci služobného času, b) vykonávanie štátnej služby príslušníka HaZZ
v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka HaZZ bezprostredne
nadväzuje na jeho služobný čas.

16.1. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby,
služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka HaZZ.
16.2. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý
nie je pracovným časom.

16.2.1. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka HaZZ má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ vyčleňuje čas určenej
služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v
platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici.

16.2.2. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli prakticky v
totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 1. apríla
2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 1. mája 2004 došlo k zmene uvedených
ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2009, kedy sa v ustanovení § 86
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je

rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.).
16.2.3. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie

s právom Únie.
16.3. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára
2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č.
400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny).

16.3.1. Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do
Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný
(služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto jej tvrdenie, že nebolo preukázané nesprávne prebratie
(transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v
rozpore so smernicou 2003/88/ES.

16.4. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa
na aplikácii smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa
odvolacieho súdu z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu.
16.4.1. Odvolací súd poukazuje na článok 29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je táto smernica

adresovaná členským štátom Európskej únie. Žalovaný (Slovenská republika) ako členský štát a adresát
smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie
všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade
nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.

16.4.2. Pretože smernica 2003/88/ES je určená žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie,
v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku je pasívne vecne legitimovaná Slovenská republika ako štát.
16.4.3. Námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná.

17. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu
ako príslušníka HaZZ.
17.1. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci
C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože toneumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi
odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany).
17.1.1. Súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SD EÚ (rozsudok C-261/21 zo

7. júla 2022).
17.2. Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie bez
dopadu na záväznosť rozhodnutí SD EÚ, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom na
obdobné skutkové okolnosti prípadu.
17.2.1. SD EÚ rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva

jednotlivcompráva,ktorémôžuuplatniťpriamovkonanípredvnútroštátnymisúdmi.SDEÚtiežrozhodol,
že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými
silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci
iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj
vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu
vystaviť pracovníkov určitým rizikám.

17.2.2. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie
pracovníka v zmysle práva Únie.

17.2.3. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je
relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/
ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci A., body 52 a 55, C-429/09 vo veci G., bod 27 až 30, C-518/15 vo
veci H.).
17.3. Vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia námietka, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje

na žalobcu ako príslušníka HaZZ a bez právneho významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy
v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny.
17.3.1. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno

podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci G., body 33 až 35).
17.3.2. Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci A. bod 99, C-429/09 vo M. G., body 35 a 52).

17.3.3. SD EÚ tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo
veci A., bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú
prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci M., bod 27).

17.3.4. Osobitne v prípade hasičov SD EÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci G., C-52/04 vo veci A. I. G. J.).
17.3.5. Pretože žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi

na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez
vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú
pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.).
17.3.6. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho pracovného
času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry SD EÚ, podľa ktorej ak povaha a rozsah povinností a režim

zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú
možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon
práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej

pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 z 11. novembra 2021, C-580/19 z 9.
marca 2021, C-107/19 z 9. septembra 2021 a C-344/19 z 9. marca 2021). Tento záver sa vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.17.3.7. Odvolací súd osobitne poukazuje na záver uvedený v uznesení SD EÚ C-52/04 vo veci A. I. G.
J., podľa ktorého jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku smernice
89/391/EHS, na ktorú žalovaný poukázal, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných

na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim
rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade katastrofy), pre ktoré je charakteristická najmä
tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu
pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek. V konaní pritom žiadnou zo strán

sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období (neaktívna) časť určenej služobnej
pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti.
17.3.8. Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od
článku6smernice2003/88/ESvprípadepríslušníkovHaZZ,keďže tentočlánoksanapríslušníkovHaZZ
nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou
nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov slúžiacich náboženské

obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej
ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3 smernice
2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES (len
odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

18. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto
predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, ktorú v odôvodnení rozsudku citoval. Podľa judikatúry SD
EÚ štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak: a) porušená norma
práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre

členský štát, b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a c) medzi porušením práva Únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd.
18.1. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice

2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v
rozsahu 48 hodín.
18.1.1. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie,
ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky

prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo
vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá
pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom
priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou

SD EÚ (napr. C-429/09).

19. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej
republiky; ďalej len ,,ústava“), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného

času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe
ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a
súčasne v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich

blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

20. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva
Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa

na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody).
20.1. NapostaveniežalobcuakopríslušníkaHaZZsavzťahujejudikatúraSDEÚ(C-429/09aC-445/06),
z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosťsystematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné
ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.
20.1.1. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými

ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej
strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.
Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie
a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.
20.1.2. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali

svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením.
Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

21. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4.799,69 Eur, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od júla 2020 do mája 2023. Súd prvej

inštancie žalobe čiastočne vyhovel, keď žalobu vyhodnotil ako dôvodnú čo do základu a výšky v rozsahu
4.686,60 Eur a vo zvyšku (z titulu premlčania) žalobu zamietol.
21.1. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že v skutočnosti sa pod týmto nárokom skrýva
mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho žalobca odvodzoval z
konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov

Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takom prípade by žalovaným musel
byť jeho zamestnávateľ a nie štát.
21.2. Pretože súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo, spôsob jej
výpočtu zvolený žalobcom nie je pre jej určenie rozhodujúci, čo však nevylučuje, že súd voľnou úvahou

môže dospieť k rovnakej, resp. porovnateľnej výške náhrady (ale môže dospieť aj k nižšej či vyššej výške
s tým limitom, že nemôže žalobcovi súc viazaný žalobným návrhom priznať viac, než čoho sa domáha).

22. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej

škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
22.1. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na

náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani
zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
22.1.1. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu
najbližšie k zásahu do jeho osobnosti (analógia podľa § 11 až § 13 OZ).

22.1.2. Žalovaný nesprávne namietal, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období
od augusta 2020 do mája 2023 odpracoval v priemere viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na
preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa,
ktoré žalovaný žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil a nenavrhol

vykonať žiadne dokazovanie.

23. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48
hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001
Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne

prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej
pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.
23.1. Spôsob plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku má opakovane v priemere za
následok prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice

2003/88/ES. Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti
na pracovisku v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej
pracovnejpohotovostipodľa§92ods.1zákonač.315/2001Z.z.sadoslužobnéhočasunezapočítavajú.24. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník HaZZ v služobnom
pomere v rozhodnom období od augusta 2020 až do mája 2023 mal služobný čas rozvrhnutý
nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17-hodinových pracovných zmien výkonu

služby, po ktorých nasledovala 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, resp. s účinnosťou od
1. januára 2022 zo 16-hodinových pracovných zmien výkonu služby, po ktorých nasledovala 8-hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne
minimálne 24 hodín.
24.1. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola

odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a
neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala.
24.1.1. Vo vykazovanom období od augusta 2020 do mája 2023 odpracoval žalobca cca 1.879,74 hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon 17/16 hodinovej služobnej činnosti,
žiadna z nich ale do počtu odpracovaných hodín započítaná nebola, preto sa môže javiť vychádzajúc
iba z údajov zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že limit týždenného pracovného času podľa

smernice prekročený nebol.
24.2. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu
o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa § 151 ods. 1 CSP
za nesporné skutkové tvrdenia.
24.2.1. Výkazom o služobnej činnosti (tabuľkami) žalobca preukazoval, že v období od augusta 2020

do mája 2023 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku
6 písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po práci, za čo požaduje od Slovenskej
republiky ako členského štátu Európskej Únie nahradiť nemajetkovú ujmu vo forme finančného plnenia.
24.2.2. I keď žalovaný žalobcom predložený plán vykonaných služieb príslušníkmi HaZZ v A. v priebehu
konaniapredsúdomprvejinštancienerozporoval,vodvolaníužtvrdil,ženebolopreukázanéprekročenie

limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES.
24.2.3. Žalobca predložil súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej) činnosti za obdobie od
augusta2020domája2023spodrobnýmrozpisomvykonanýchslužieb,odpracovanýchhodínslužobnej
pohotovosti, práce nadčas, čerpania dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva, že priemerný
týždenný pracovný čas určený smernicou 2003/88/ES na 48 hodín týždenne bol v tom ktorom mesiaci

opakovane prekračovaný. Ide o záznamy z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu, ktorých hodnovernosť účinným spôsobom spochybnená nebola.
24.2.4. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.,
smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru SD EÚ k výkladu pojmu
pracovný čas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc. Nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu týždenného
pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom období (od
augusta 2020 do mája 2023).
24.3. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba bola
dôvodná čo do základu aj výšky.

25. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti.

25.1. Žalobca totiž vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam
byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a
pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného
prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a

program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo
dlhodobo niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné
úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť.
25.1.1. Z tohto dôvodu považuje odvolací súd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú.
Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich

zo smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej
pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu,
že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak.26. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietala žalovaný
v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena

rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).
26.1. Navyše prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto
prípadoch, resp. obetiam trestných činov.
26.1.1. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 27. mája 2024 sp. zn.
9Cdo/47/2023, z ktorého vyplýva záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých

obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením
podľa zákona o obetiach trestných činov. 26.1.2. Tento právny záver možno aplikovať analogicky aj pri
určovaní výšky peňažnej náhradu nemajetkovej ujmy inej osoby, do ktorej osobnostných práv (najmä
práva na súkromný a rodinný život) bolo neoprávnene zasiahnutého iným spôsobom.

27. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého možno žiadať
peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ.
27.1. Z ustanovenia § 13 ods. 1 OZ vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia.

27.1.1. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ nejavila
ako postačujúca.
27.1.2. Vychádzajúc z povahy porušeného osobnostného práva (práva na ochranu zdravia a práva na
súkromie) a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného

týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), je dôvodný záver, že
žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je
na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát).
27.1.3. Taktiež neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadol na okolnosti, za ktorých
k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na
následky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do súkromného života žalobcu, strata práva na odpočinok);
zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet, na základe ktorého dospel k výške žalovanej sumy.

28.1. Odvolací súd považuje uplatnený nárok za primeraný, a to s ohľadom aj na rozhodovaciu činnosť
súdov v obdobných veciach, pričom ide napr. o rozhodnutia: Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14Co/36/2022 (priznaná suma 6.167,21 Eur), sp. zn. 16Co/46/2022 (priznaná suma 5.520,77 Eur), sp.
zn. 11Co/66/2022 (priznaná suma 5.279,95 Eur), sp. zn. 11Co/78/2023 (priznaná suma 6.435,23 Eur),
sp. zn. 14Co/88/2023 (priznaná suma 6.265,33 Eur), sp. zn. 13Co/61/2023 (priznaná suma 5.543,76

Eur), sp. zn. 17Co/59/2022 (priznaná suma 3.879,45 Eur), sp. zn. 14Co/34/2022 (priznaná suma
4.196,09 Eur), sp. zn. 17Co/16/2022 (priznaná suma 5.160,35 Eur), sp. zn. 17Co/47/2022 (priznaná
suma 3.758,36 Eur), sp. zn. 16Co/26/2022 (priznaná suma 4.335,71 Eur), sp. zn. 16Co/11/2022
(priznaná suma 4.965,- Eur), sp. zn. 16Co/36/2022 (priznaná suma 4.629,59 Eur), sp. zn. 16Co/53/2022
(priznaná suma 4.169,77 Eur), sp. zn. 11Co/48/2022 (priznaná suma 5.642,41 Eur), 11Co/53/2022

(priznaná suma 6.404,56 Eur), sp. zn. 17Co/141/2023 (priznaná suma 4.981,06 Eur) a iné.

29. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutom výroku (prvý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok) ako
vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.

30. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie (druhý výrok) zostal nedotknutý (§
367 ods. 2 CSP).

31. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z §

396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“
31.1. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z § 255 ods. 1 CSP.31.2. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa § 255 ods.
1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
31.3. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie

do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej

pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.