Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/31/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6624201590
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6624201590.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, právne zastúpený
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C., D. E. XXXX/X, o zaplatenie 1 349,- € s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 11Csp/44/2024 – 112 zo dňa 17. júna 2024 ako
súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu v celom rozsahu (I. výrok)
a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal (II. výrok).

2. Z obsahu spisu a odôvodnenia predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca
sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1 349,- € titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 09.06.2022 (ďalej aj „úverová zmluva“ alebo „zmluva o úvere“) spolu

s príslušenstvom – úrokom z omeškania vo výške 6,25% ročne zo sumy 1 349,- € od 27.10.2022 do
zaplatenia.

3. Z nesporných skutkových tvrdení a vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný
skutkový stav:

4. Dňa 09.06.2022 uzatvoril žalovaný so zahraničnou bankou F. G. G. H. E. prostredníctvom jej pobočky

konajúcej v jej mene na území Slovenskej republiky (ďalej aj „banka“ alebo „pobočka zahraničnej
banky“) formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej pôvodný veriteľ poskytol žalovanému úver vo výške 1 349,-
€, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 24 mesačných splátkach po 56,21 €, pričom úrok činil 0,00
% p.a., poplatok za poistenie úveru 0,0%, s tým, že prvá mesačná splátka bude splatná 15.07.2022
a každá ďalšia v 15. deň príslušného mesiaca, konečná splatnosť bola dojednaná na 15.06.2024, pričom
žalovaný mal možnosť čerpať aj revolvingový spotrebiteľský úver vo výške úverového rámca do 5 000,- €

za podmienok: výška mesačnej splátky min. 5% z dlžnej čiastky zaokrúhlenej na najbližší vyšší násobok
300,- €, so splatnosťou mesačnej splátky v 10. deň v mesiaci, výška úrokovej sadzby: 27,48% p. a.,
poplatok za poistenie 5,29 % a RPMN: 39,57%.5. Písomnou výzvou na zaplatenie dlžnej čiastky úveru zo dňa 03.10.2022 banka oznámila žalovanému,
že eviduje voči nemu pohľadávku po lehote splatnosti vo výške 188,63 €. Zároveň ho vyzvala na
okamžité zaplatenie dlžnej sumy, v opačnom prípade bude požadovať splatenie celej nesplatenej časti

úveru s príslušenstvom. Priloženou fotokópiu poštového hárku žalobca preukázal, že uvedená výzva
bola žalovanému zaslaná dňa 05.10.2022 ( rub č. l. 52 spisu).

6. Písomným oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru - predžalobnou výzvou zo dňa
26.10.2022 banka oznámila žalovanému, že eviduje voči nemu pohľadávku po lehote splatnosti vo výške

1 369,- €, z čoho istina predstavuje 1 349,- €, úroky 0,00 € a poplatky (náklady spojený s uplatnením
pohľadávky – č. l. 9 a 46 spisu – poznámka odvolacieho súdu) 20,00 €. Zároveň oznámila žalovanému
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru vrátane príslušenstva k 26.10.2022 a vyzvala ho na predčasné
splatenie zostatku úveru s príslušenstvom. Priloženou fotokópiu doručenky žalobca preukázal, že
uvedené oznámenie bolo žalovanému zaslané dňa 27.10.2022, avšak ho neprevzal v odbernej lehote
(rub č. l. 46 spisu).

7. Zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný nerozporoval, ako aj z výpisu čerpania splátok a
úhrad žalovaného (č. l. 7 spisu) súd prvej inštancie zistil, že žalovaný čerpal úver vo výške 1 349,-
€, pričom jednotlivé splátky úveru nesplácal vôbec. Do zosplatnenia úveru, t.j. do 25.10.2022 žiadnu
splátku neuhradil.

8. Zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretou medzi bankou ako postupcom a žalobcom ako
postupníkom zo dňa 21.06.2023 mala byť pohľadávka voči žalovanému postúpená na žalobcu.

9. Na základe takto zisteného skutkového stavu, s poukazom na ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb.

Obchodný zákonník v platnom znení (ďalej aj „ObZ“), § 52 ods. 1, § 524 ods. 1 a 2, § 53 ods. 9, § 565, §
39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „OZ“), § 7 ods. 1, 2, 16 a 17 ods.
2, § 11 ods. 2 a § 17 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z.z.“ alebo „zákon o spotrebiteľských úveroch“) dospel súd prvej

inštancie k nasledovným záverom:

10. Súd prvej inštancie mal v prvom rade za to, že úverová zmluva je tak zmluvou spotrebiteľskou podľa
§ 52 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podliehajúcou režimu zákona č.
129/2010 Z.z. s poukazom na § 2 písm. a), b) a d) zákona o spotrebiteľských úveroch.

11. Súd prvej inštancie s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4
Cdo/162/2020 zo dňa 27.10.2021 ex offo skúmal vecnú legitimáciu v spore s ochranou slabšej strany
(spotrebiteľskom spore).

12. Keďže v zásade v zmysle § 17 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch môže veriteľ postúpiť len
pohľadávku po konečnom termíne splatnosti alebo predčasne zosplatnenú pohľadávku, t.j. nie tzv. živý
úver, súd prvej inštancie skúmal, či boli splnené podmienky pre zosplatnenie úveru.

13. S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 7 ods.

1, 2, 16 a 17 zákona o spotrebiteľských úveroch súd prvej inštancie skúmal, či veriteľ (banka) konal
s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, teda
či dostatočným spôsobom preveril bonitu dlžníka, čo je podmienkou oprávnenia veriteľa vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

14.Súdprvejinštanciepoukázalnato,ženajehovýzvužalobcalenuviedol,žeprocesoverovaniabonity
prebehol v automatickom režime a existujúce záväzky boli overené dopytom do úverového registra
dňa 21.06.2022, z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ nemal v čase poskytnutia úveru žiadne existujúce
záväzky. Príjem deklaroval žalovaný jeho vyhlásením o príjme od zamestnávateľa vo výške 1 030,- €.
Za účelom preukázania svojich tvrdení žalobca predložil len interný dotazník. Súd prvej inštancie mal

za to, že žalobca napriek jeho výzve nepredložil v konaní žiaden dôkaz o tom, že skutočne zisťoval
výdavky žalovaného, overoval jeho príjem a overoval jeho (rodinný) stav. Žalobcom uvedené údaje
neboli žiadnym spôsobom verifikované potrebnými dokladmi, žalobca nepredložil ani doklad o tom, že
pred poskytnutím úveru veriteľ skutočne lustroval záväzky žalovaného v niektorom z úverových registrovza účelom zistenia iných úverov a priebehu ich splácania. Interný dotazník predložený žalobcom
tieto dôkazy nenahrádza. Súd prvej inštancie vyhodnotil tvrdenia žalobcu bez podloženia relevantnými
dokladmi za nedostatočné pre splnenie povinnosti skúmania bonity klienta s odbornou starostlivosťou,

považoval to za hrubé porušenie povinnosti s odbornou starostlivosťou skúmať schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, a preto s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
mal za to, že banka nielenže nemohla úver predčasne zosplatniť (postupom podľa § 53 ods. 9 OZ
v spojení s § 565 OZ), ale tento úver sa považuje aj za bezúročný a bez poplatkov. Preto vyhodnotil
predčasné zosplatnenie úveru ako neplatný právny úkon odporujúci zákonu. Keďže nedošlo k platnému

zosplatneniu úveru, neplatným je pre rozpor s ust. § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z.
aj nasledovný právny úkon - postúpenie pohľadávky na žalobcu. Preto tento nemá aktívnu vecnú
legitimáciu v spore.

15. Nakoľko postupcom pohľadávky mala byť banka, súd prvej inštancie ďalej pre úplnosť skúmal aj
splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách potrebných pre postúpenie pohľadávky z

banky na tretiu osobu, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/162/2020zodňa27.10.2021,podľaktoréhodôkaznébremenoohľadnesplneniatýchtopodmienok
zaťažuje veriteľa, a to bez ohľadu na to, či spotrebiteľ tieto skutkové tvrdenia veriteľa popiera. Poukázal
tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24.04.2018 a sp.
zn. 7Cdo/26/2017, v ktorých najvyšší súd vyslovil právny názor, že nerešpektovanie zákonnej úpravy

§ 92 ods. 8 zákona o bankách má za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor
so zákonom a spôsobuje nedostatok prechodu žalobou uplatneného práva na postupníka, a teda aj
nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie.

16. Súd prvej inštancie mal za to, že nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok pre postúpenie

pohľadávky bankou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, a to zaslanie písomnej výzvy, napriek
ktorej bude klient nepretržite v omeškaní so splnením dlhu dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Súd prvej
inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že touto výzvou je výzva zo dňa 26.10.2022 označená ako
oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. S poukazom najmä na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/266/2020 z 31.03.2022 a sp. zn. 4Cdo/75/2020 z 27.10.2022

mal súd prvej inštancie za to, že takouto výzvou nemôže byť výzva podľa § 53 ods. 9 OZ, ani samotné
oznámenie o zosplatnení úveru, hoci obsahuje aj výzvu na zaplatenie, nakoľko sa predpokladá výlučná
a samostatná písomná výzva banky, že je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku.
Taktiež s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoCsp/12/2023 - 150 zo
dňa 31.07.2023 mal za to, že hoci zákon o bankách nevyžaduje povinnosť banky upozorniť klienta na

možnosť postúpenia pohľadávky na iný subjekt, z teleologického výkladu tohto zákonného ustanovenia
sledujúc jeho účel a zmysel vyplýva, že banka musí v relevantnej časovej súvislosti pred samotným
uskutočnením postúpenia pohľadávky na iný subjekt vyzvať klienta na eventuálne zaplatenie a splnenie
si zameškaného záväzku voči banke s upozornením, že pokiaľ aj napriek tejto písomnej výzve zostane
naďalej nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní, môže banka využiť svoje oprávnenie

a svoju pohľadávku postúpiť aj inému subjektu bez súhlasu klienta. Práve takouto formou je ochrana
klienta účinne, nielen fiktívne zabezpečená. Podmienka časovej súvislosti nie je naplnená, ak od
výzvy banky uplynulo značné obdobie. Súd prvej inštancie poukázal na to, že k vyhláseniu predčasnej
splatnosti malo dôjsť dňa 26.10.2022 a k postúpeniu pohľadávky zmluvou zo dňa 21.06.2023, teda
až po takmer ôsmich mesiacoch od zosplatenia úveru, preto nemožno považovať výzvu obsiahnutú v

oznámení o zosplatnení úveru za danú v časovej súvislosti s postúpením pohľadávky.

17. Súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia, žalobu v celom
rozsahu zamietol.

18. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 255 Civilného
sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „CSP“) vzhľadom na plný úspech žalovaného v konaní.
Nakoľko si však žalovaný v konaní žiadne trovy neuplatnil, ani mu zo spisu nijaké nevyplývajú, súd prvej
inštancie mu právo na náhradu trov konania nepriznal.

19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. z
dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštanciedospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Porušenie práva na spravodlivý proces videl žalobca v tom, že súd prvej inštancie skúmal bonitu
spotrebiteľa – žalovaného, hoci sa žalovaný v konaní nebránil námietkou, že veriteľ neskúmal jeho
bonitu, skúmanie bonity teda nebolo v konaní sporné. Taktiež mal za to, že skúmanie, vyhodnocovanie
bonityspotrebiteľajeotázkouodbornou,povinnosťousúdujeexoffopreskúmaťlento,čiveriteľzákonom
mu uloženú povinnosť splnil.

21. Pokiaľ ide o skutkové a právne závery súdu prvej inštancie žalobca namietal nasledovné:

22. S poukazom na ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. žalobca uviedol, že tvrdil v konaní pred
súdom prvej inštancie rozhodujúce skutočnosti ohľadne skúmania bonity (v žalobe a vyjadrení zo dňa
25.04.2024).Tietobolivkonanínespornými,žalovanýichnepoprel.Neexistujepretopovinnosťnastrane

žalobcu dokazovať dokázané (nesporné), rovnako tak neexistuje povinnosť na strane súdu rozporovať
skutkové tvrdenia žalobcu v mene spotrebiteľa pod prizmou poskytnutia ochrany spotrebiteľovi. Navyše
veriteľ mal zistený príjem zo žiadosti o úver, kde svoj príjem deklaroval samotný žalovaný a skutočnosti
tvrdené žalovaným veriteľ preveroval. Výška príjmov deklarovaná žalovaným a overená žalobcom je
zároveň nesporným skutkovým tvrdením (opak by mohol tvrdiť výlučne žalovaný), preto podľa názoru

žalobcu bolo nevyhnutné postupovať podľa § 151 ods. 1 CSP. Pokiaľ ide o výdavky, veritelia nie sú
povinný žiadať preukázanie konkrétnych mesačných výdavkov (napríklad faktúrami za telefón, energie
a pod.). Poukázal pritom na dôvodovú správu k § 7 ods. 20 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. a bližšie
nešpecifikované(neoznačené)stanoviskoNárodnejbankySlovenska kjejopatreniu(zrejmeč.10/2017,
ktorým sa ustanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver), kde

sa má uvádzať: „Opatrenie NBS je všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na základe
zákonného splnomocnenia, je plne záväzné a veriteľ musí jeho ustanovenia zohľadňovať pri výkone
svojej činnosti...Z (tam, pozn. autora) uvedeného je zreteľné spojenie medzi pojmom používaným v
zákone č. 129/2010 Z. z. a Opatrením NBS, jeho teoretickým obsahom a materiálnym (finančným)
vyjadrením, ktoré neponecháva priestor pre vznik povinnosti zisťovať skutočné náklady – výdavky

na život spotrebiteľa a s ním posudzovaných osôb...Národná banka Slovenska na základe vyššie
uvedeného uzatvára, vychádzajúc z ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. a Opatrenia NBS, ďalej zo
svojich znalostí a praktických skúseností z dohľadu nad finančným trhom, že pre dodržanie odbornej
starostlivosti pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský (úver, pozn. autora) sa
nevyžaduje skúmanie skutočných bežných výdavkov spotrebiteľa (napr. náklady na bývanie, telefón,

internet a výdavky na domácnosť). Na účely posudzovania, či bude spotrebiteľ schopný splácať
spotrebiteľský úver postačuje, ak náklady na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie
základných životných potrieb spotrebiteľa budú za podmienok Opatrenia NBS zohľadňovať zákonom
stanovené výške sumy životného minima zvýšenej o 40 % rozdielu medzi celkovou výškou príjmu
spotrebiteľa a životným minimom (ak výnimky upravené v Opatrení NBS neustanovujú inak – napr.

§ 2 ods. 6,8 alebo 9)... Orgán dohľadu podotýka, že ustanovenia § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. v
spojení s Opatrením NBS predstavujú zákonné požiadavky na overovanie schopnosti spotrebiteľa
splácať úver, ktorých splnenie zo strany veriteľa sa považuje za dodržanie odbornej starostlivosti. Výklad
národnej právnej úpravy, smerníc EÚ a ani dôvodové správy, či recitály k skúmaným právnym normám
nenaznačujú, že by medzi povinnosťami veriteľa vykonávajúceho overovanie bonity bola aj povinnosť

skúmať konkrétne bežné výdavky spotrebiteľa napr. na chod domácnosti...Stanovenie prísnejších
predpokladovprevýpočetukazovateľaschopnostisplácať,nežurčujezákonč.129/2010Z.z.vspojenís
OpatrenímNBS,jemožnéibazmenoutýchtopredpisovalebonazákladrozhodnutiaveriteľa.Stanovisko
predstavuje právny názor orgánu dohľadu ako orgánu aplikácie práva a gestora Opatrenia NBS. Tento
právny názor je uplatňovaný pri výkone dohľadu zo strany odboru ochrany finančných spotrebiteľov nad

veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery podľa zákona č. 129/2010 Z. z.“

23. Žalobca mal za to, že banka využila všetky dostupné možnosti pre zisťovanie bonity žalovaného,
vrátaneverifikáciepríjmu.Uzavrel,žebankasplnilasvojupovinnosťou skúmaťbonituspotrebiteľa,preto
nemožno vysloviť, že hrubo porušila povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

24. Vo všeobecnosti uviedol, že pokiaľ spotrebiteľ uvádza vedome nepravdivé údaje, koná zlomyseľne
s cieľom vylákať úver od veriteľa, veriteľ má len limitované možnosti, ako overiť spotrebiteľom uvádzanéúdaje. Poukázal na judikatúru krajských súdov v Slovenskej republike, z ktorej zhrnul a vyvodil
nasledovné závery:

- primárne žiadateľ o úver (spotrebiteľ) je povinný poskytnúť pravdivé a relevantné údaje vo svojej
žiadosti o poskytnutie úveru a nie naopak, keď spotrebiteľ vo svojej žiadosti klame ohľadom svojej
majetkovej situácie, úmyselne uvádza nepravdivé údaje, výslovne za účelom, aby splnil podmienky na
poskytnutie úveru, dodávateľ na základe týchto klamlivých údajov je uvedený do omylu a poskytne
spotrebiteľovi úver a súd prvej inštancie namiesto, aby spotrebiteľa zaviazal aspoň na vrátenie

poskytnutej sumy úveru (pokiaľ by vyhodnotil úver ako bezúročný a bez poplatkov), žalobu v celom
rozsahu zamietne, z dôvodu, že sa mu javí, že dodávateľ nedostatočne skúmal bonitu spotrebiteľa;

- dodávateľ nie je policajný orgán, t. j. jeho možnosti skúmania bonity spotrebiteľa sú limitované (o.i. aj
zákonom o ochrane osobných údajov) a musí prioritne vychádza z údajov, ktoré mu poskytol spotrebiteľ
v žiadosti o úver;

- odmeniť takéhoto spotrebiteľa, ktorý v žiadosti úmyselne klamal a zavádzal dodávateľa tým, že nemusí
zaplatiť ani sumu poskytnutého úveru je nielen v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami, ale aj
amorálne. Takáto rozhodovacia prax súdov by mala za následok presný opak, a to že žiadatelia o úver
by úmyselne klamali, len aby im bol poskytnutý úver, ktorý by napokon nemuseli, a to ani čiastočne

vrátiť a teda títo by boli odmenení a naopak dodávatelia služieb, ktorí v dobrej viere vychádzali z údajov
uvedených spotrebiteľmi, by boli poškodení.

25.Vzhľadomnavyššieuvedenébolžalobcanázoru,žebanka(hrubo)neporušilapovinnosťposudzovať
s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa (žalovaného) splácať spotrebiteľský úver, bola

teda oprávnená vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a úver nemožno považovať za bezúročný a bez
poplatkov, preto došlo k splneniu podmienok na zosplatnenie úveru.

26. Napokon žalobca v odvolaní poukázal na záver vyplývajúci z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky – z uznesenia sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27.09.2023 a z nedávneho uznesenia sp. zn.

1Cdo/154/2022 z 27.02.2024 naň odkazujúceho, podľa ktorých nie je potrebné, aby veriteľ realizoval v
súvislostisozosplatnenímapostúpenímpohľadávkydvesamostatnévýzvy(jednuohľadnezosplatnenia
a druhú podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách), t. j. postačuje aj len jediná výzva na zaplatenie ako
súčasť oznámenia o zosplatení, ak je v ňom špecifikovaná pohľadávka. Taktiež poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5CoCsp/67/2021 zo dňa 14.04.2022, podľa ktorého: „Pokiaľ ide o

podanie z 21.12.2017, odvolací súd zdôrazňuje, že aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR
(sp. zn. 8Cdo/169/2020) pripúšťa, aby za výzvu na plnenie podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách bolo
možné považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, avšak iba za súčasnej podmienky,
že jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie.“

27. Podľa žalobcu je teda zjavné, že nedošlo ani k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách
a v konaní nie je sporné splnenie všetkých zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky.
Žalobca je preto plne aktívne vecne legitimovaný subjektom v tomto konaní.

28.Žalobcapretonavrhol,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomrozsahuzmenil

a žalobe vyhovel v celom rozsahu, alternatívne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

29. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

30. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 ods. 1 CSP preskúmal
vec v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, len z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1
CSP a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 CSP, ktoré
vady nezistil, bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP súc viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa § 383 CSP a dospel k záveru, že rozsudok

súdu prvej inštancie je vo svojich výrokoch vecne správny a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť.31. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca odvolacími dôvodmi (ktorými
je odvolací súd viazaný) nespochybňoval, nenapadol právny záver súdu prvej inštancie, že zmluva
o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Preto odvolací súd nemohol

preskúmavať správnosť právneho posúdenia veci v tejto otázke súdom prvej inštancie. Posúdenie tejto
otázky malo pritom podľa názoru odvolacieho súdu pre výsledok sporu rozhodujúci význam, pretože
ak by bol súd prvej inštancie, resp. odvolateľ zaujal názor, že daná zmluva o úvere pod režim zákona
č. 129/2010 Z.z. nespadá z dôvodu, že na jej základe bol poskytnutý úver bez úroku a bez ďalších
poplatkov (§ 1 ods. 3 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z.), nevzťahovala by sa naň povinnosť veriteľa

skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver upravená v §
7 a tým pádom ani následky spojené s jej nesplnením uvedené v § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. Nakoľko veriteľom bola pri poskytnutí úveru zahraničná banka, resp. pobočka zahraničnej banky,
neprichádzala by do úvahy ani obmedzená aplikácia zákona č. 129/2010 Z.z. (viď § 2 písm. c) v spojení
s § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.). Rozhodujúce pritom nie je (formulárové) označenie právneho
úkonu ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o revolvingovom úvere a vydaní kreditnej karty

a rámcovej zmluvy o poskytovaní platobných služieb, ale jej skutočný obsah, nakoľko v zmysle § 35
ods. 2 OZ právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale
najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
V zmluve (časť 1.) je pritom uvedená výška úrokovej sadzby 0,00% p. a. – fixná, RPMN: 0,00%, odplata:
0,00%, poplatok za poistenie: 0,0%, výška (poskytnutého) úveru 1 349,- € a celková čiastka k zaplateniu:

1 349,04 € (štvorcentový rozdiel nie je odplatou, ale je dôsledkom skreslenia vzniknutého zaokrúhlením
splátok na dve desatinné miesta – 24 x 56,21 €). Predmetom tohto konania nebola časť 2 – zmluva
o revolvingovom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcová zmluva o poskytovaní platobných služieb,
kde už bol dojednaná odplata, preto ani nebolo v konaní tvrdené, že by na jej základe žalovaný čerpal
nejakú sumu úveru z úverového rámca.

32. Keďže však žalobca odvolaciu námietku ohľadne aplikácie zákona č. 129/2010 Z.z. na úverovú
zmluvu neuplatnil, riadiac sa princípom neúplnej apelácie, viazanosťou odvolacími dôvodmi, odvolací
súd pri posudzovaní odvolania vychádzal z právneho záveru súdu prvej inštancie, že úverová zmluva
uzavretá dňa 09.06.2022 medzi bankou a žalovaným je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona

č. 129/2010 Z.z., a teda že na banku ako veriteľa poskytujúceho úver sa vzťahovala povinnosť pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver.

33. K námietke žalobcu týkajúcej sa možnosti súdu skúmať splnenie povinnosti veriteľa posúdiť

s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver bez toho, že by
protistrananamietalaskúmaniebonity,tedaajbeznávrhu,odvolacísúduvádza,ževzmyslerozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/18: „Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa
majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu

porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím
zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti
vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného
článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej
právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím

zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou
spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len
pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe.“ Z
uvedeného teda vyplýva, že súd prvej inštancie bol oprávnený a povinný skúmať splnenie povinnosti
veriteľa – banky s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver

pred uzavretím zmluvy o úvere a v prípade jej (hrubého) porušenia vyvodiť voči veriteľovi právne
následky s tým spojené, v slovenskom právnom poriadku uvedené v § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z., aj keď žalovaný v konaní nenamietal nesplnenie tejto povinnosti veriteľa.

34. V zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. na to, aby bolo možné konštatovať hrubé porušenie

povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch postačuje, aby veriteľ posúdil
schopnosť spotrebiteľa splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa, alebo aj keď určitými údajmi od spotrebiteľa disponuje, napriek tomu sa za hrubé porušenie
povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje aj neprihliadnutie na údaje zpríslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver a napokon ak by aj veriteľ na tieto údaje prihliadol, napriek tomu hrubo poruší povinnosť podľa § 7
ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch aj vtedy, ak poruší povinnosti vyplývajúce mu z ustanovení §

7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že
z ustanovenia § 7 ods. 27 zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva pre veriteľa výslovná povinnosť
informácie o príjme spotrebiteľa overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných zdrojov
alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa a povinnosť bez súhlasu spotrebiteľa, len
na splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a na účely výpočtu

limitu pre ukazovateľ schopnosti splácať spotrebiteľský úver elektronicky overiť informácie súvisiace s
príjmom spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni, a to prostredníctvom prevádzkovateľa registra. Žalobca síce
v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní tvrdí, že doručil súdu dokumentáciu preukazujúcu
skúmaniebonity,žaloba,čivyjadrenievoveci,alebointernýdokladanilenneuvádzajúcizdrojeinformácií
tam uvedených však nie sú dôkazmi preukazujúcimi splnenie si zákonom stanovenej povinnosti skúmať
bonitu klienta s odbornou starostlivosťou. Žalobca ani len netvrdil, že za účelom preverenia príjmu

uvedeného spotrebiteľom v žiadosti o úver banka vykonala lustráciu v Sociálnej poisťovni, ani to
výsledkom danej lustrácie nepreukázal. Aj keď síce tvrdil, ale nepreukázal, že by si banka bola vyžiadala
údaje z príslušnej databázy alebo registra (SRBI, NRKI) za účelom overenie úverového zaťaženia
žalovaného inými úvermi. Taktiež netvrdil a nepreukázal, že by banka bola zisťovala rodinný stav
žalovaného, počet vyživovacích povinností a od toho určila sumu životného minima (ako odhad nákladov

na zabezpečenie životných potrieb jeho a ním vyživovaných osôb aj v zmysle stanoviska NBS, na
ktoré v odvolaní poukázal žalobca). Taktiež z obsahu spisu nevyplýva a žalobca to ani netvrdil, že by
preveroval príjem žalovaného z iných externých zdrojov. Povinnosti vyplývajúce zo zákona ohľadne
zisťovania, či preverovania príjmu, výdavkov a rodinného stavu žalovaného si veriteľ poskytujúci úver
nesplnil, čo sa v zmysle § 11 ods. 2 veta štvrtá v spojení s § 7 ods. 27 zákona o spotrebiteľských úveroch

považuje za hrubé porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nie je smerodajné
len to, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom veriteľ
pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.

35. Vzhľadom k tomu, že povinnosť zisťovať, overiť príjem spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni, či z iného
externého,čiinternéhozdrojaveriteľoviukladápriamozákon,čímhozmocňujenavykonaniepredmetnej
lustrácie, neobstojí žalobcova argumentácia o tom, že dodávateľ nie je policajný orgán, ktorého možnosti
skúmania bonity spotrebiteľa sú limitované a musí prioritne vychádzať z údajov, ktoré mu poskytol
spotrebiteľ v žiadosti o úver. Aj keď je pravdou, že z ust. § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch vyplýva povinnosť spotrebiteľa uvádzať v žiadosti o úver pravdivé údaje o svojich pomeroch za
účelom posúdenia jeho schopnosti splácať spotrebiteľský úver, vrátane údaju o príjme, táto povinnosť
spotrebiteľa však nezbavuje veriteľa jeho zákonnej povinnosti s odbornou starostlivosťou posúdiť
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver vrátane lustrácie príjmu spotrebiteľa v Sociálnej
poisťovni.

36. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že je v rozpore so zákonnou povinnosťou spotrebiteľa uviesť
v žiadosti o úver pravdivé údaje a amorálne odmeniť spotrebiteľa tým, že nemusí zaplatiť ani sumu
poskytnutého úveru za jeho konanie, že v žiadosti o úver uviedol nepravdivé informácie o svojich
pomeroch vrátane jeho finančnej situácie a tým vylákal od veriteľa úver. Ak si totiž veriteľ splní svoju

zákonnú povinnosť a pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere s odbornou starostlivosťou posúdi
bonitu klienta, t. j. aj overí jeho príjem a výdavky v rámci zákonom mu daných možností, mohol by
zistiť prípadnú nepravdivosť údaju o príjme, či výdavkoch spotrebiteľa uvedených v žiadosti o úver a
následne by mu tento úver ani nemusel, resp. nemal poskytnúť (§ 7 ods. 23 zákona o spotrebiteľských
úveroch). Taktiež neplatí zovšeobecňujúci záver žalobcu, že spotrebiteľ by v dôsledku svojho konania

v rozpore s jeho povinnosťou uvádzať v žiadosti o úver pravdivé údaje nemusel ani čiastočne vrátiť
poskytnutý úver, teda bol by odmenený a naopak dodávateľ služieb, ktorý „v dobrej viere“ vychádzal
z údajov uvedených spotrebiteľom, by bol poškodený. Treba si totiž uvedomiť, že aj v prípade, že
veriteľ si nesplnil svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nemá síce
preto oprávnenie vyhlásiť predčasnú splatnosť takéhoto úveru a v prípade jej hrubého porušenia sa

navyše spotrebiteľský úver považuje aj za bezúročný a bez poplatkov, veriteľ má však naďalej právo
na vrátenie istiny poskytnutého úveru v splátkach, teda ak by si žalobou uplatnil splatné, neuhradené
a nepremlčané splátky poskytnutého úveru, súd by nemal dôvod žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Muselo by sa však jednať o veriteľa, ktorý uzavrel so spotrebiteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere a najej základe spotrebiteľský úver poskytol. Tomuto veriteľovi by svedčila v spore aktívna vecná legitimácia
aj v prípade neplatného postúpenia pohľadávky na tretiu osobu v dôsledku absencie oprávnenia vyhlásiť
úver za predčasne splatný. V tomto spore však žalobca nie je veriteľom, ktorý poskytol žalovanému

spotrebiteľský úver, preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v dôsledku neplatného postúpenia
pohľadávky z banky na neho tomuto nesvedčí v tomto spore aktívna vecná legitimácia, preto mu
súd nemohol priznať ani len splatné, neuhradené a nepremlčané splátky úveru v čase vyhlásenia
napadnutého rozsudku.

37. Pokiaľ žalobca poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie sp. zn.
9Cdo/165/2022 zo dňa 27.09.2023 a naň nadväzujúce nedávneho uznesenie sp. zn. 1Cdo/154/2022
z 27.02.2024), v zmysle záverov ktorej sa nevyžaduje, aby veriteľ realizoval v súvislosti s postúpením
pohľadávky samostatnú výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorá teda nemôže byť súčasťou
oznámenia o zosplatnení úveru podľa § 565 OZ, ale naopak sa pripúšťa, aby výzva na plnenie podľa §
92 ods. 8 zákona o bankách mohla byť aj súčasťou oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru,

ak znie táto výzva dlžníkovi na zaplatenie konkrétne špecifikovanej pohľadávky v stanovenej lehote,
k tomu odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s touto judikatúrou najvyššej súdnej autority, ktorá je
novšieho dáta ako judikatúra, na ktorú poukázal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Právny
názor súdu prvej inštancie vychádzajúci z toho, že je potrebná samostatná výzva podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách bol však len podporný, nemal vplyv na výsledok sporu. Prioritnou bola argumentácia

súdu prvej inštancie, že k neplatnému postúpeniu pohľadávky z banky na žalobcu došlo z dôvodu, že
veriteľ – banka nemala oprávnenie úver predčasne zosplatniť (minimálne pre porušenie povinnosti podľa
§ 7 v spojení s § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., teda k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore s ust.
§ 17 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto je v zmysle § 39 OZ neplatné, s čím
sa odvolací súd stotožnil.

38. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku vo veci samej
o zamietnutí žaloby v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

39. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a) CSP preskúmal aj od I. výroku vo veci samej závislý II. výrok

rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Možno súhlasiť so
záverom súdu prvej inštancie, že plný úspech v konaní mal žalovaný, preto by v zmysle § 255 ods. 1
CSP bola vznikla žalobcovi povinnosť nahradiť mu trovy prvoinštančného konania, zo spisu mu však ako
žalovanému spotrebiteľovi nezastúpenému právnym zástupcom – advokátom žiadne trovy nevyplývajú,
neboli preukázané, preto odvolací súd tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a

2 CSP ako vecne správny potvrdil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo 14/2018 zo dňa 28.02.2018 uverejnené v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí
súdov SR pod č. R 72/2018, ktorého právna veta znie: „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne
trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“

40. Rovnako rozhodol odvolací súd o nároku žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a čl. 17 CSP, nakoľko
žalovaný mal síce plný úspech aj v odvolacom konaní vzhľadom na nedôvodnosť odvolania žalobcu,
avšak z obsahu spisu mu ani v odvolacom konaní žiadne trovy nevyplývajú, k odvolaniu žalobcu sa

nevyjadril.

41. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods.u 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis

(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania

lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods.u 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).