Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612202184
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8612202184.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.BranislavaBrezuasudcovdoc.JUDr.

Petra Molitorisa, PhD. a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v právnej veci žalobcov: 1. U. T., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúceho vo X., na ul. F. O. č. XXX/XX, 2. U. T., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej vo X., na ul. F. O. č.
XXX/XX, žalobcovia v 1. a 2. rade právne zastúpení Mgr. Matúšom Mackom, advokátom, so sídlom vo
Svidníku, na ul. Karpatskej č. 804/10, 3. U. T., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v C. republike, v D., na
ul. O. č. XXX/X, žalobca v 3. rade právne zastúpený žalobcom v 1. rade a 4. U. T., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúceho v O. č. XXX, proti žalovaným 1. P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej vo X., na ul. F. O. č.
XXX/XX, žalovaná v 1. rade právne zastúpená JUDr. Ing. Adriánom Cupákom, advokátom, so sídlom

vo Svidníku, na ul. Dr. Goldbergera č. 249/1, 2. P. T., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v X. S., na ul. M.
č. XXX/XX a 3. D. T., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v D. č. XXX, o vrátenie daru, o odvolaní žalobcov
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 17.10.2023 č.k. SK-3C/40/2012-363, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaným sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania a žalobcovia nemajú právo na ich náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcom uložil povinnosť nahradiť
žalovaným trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Svidník zo dňa
25.02.2014 č.k. 3C/40/2012-101, ktorým bola žaloba zamietnutá. V dôsledku odvolania došlo k zrušeniu
tohto rozsudku, a to uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 23.10.2014 č.k. 7Co/151/2014-127.

3.PôvodnýžalobcaQ.T.,nar.XX.XX.XXXX,zomreldňaXX.XX.XXXX,čovyplynulozoznámeniaoúmrtí
zapísaného v matrike Mesta X. vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XX, pod poradovým číslom XX.

4. V dôsledku úmrtia pôvodného žalobcu sa vo veci ďalej pokračovalo s právnymi nástupcami žalobcu,
a to so žalobcami v 1., 2., 3. a 4. rade, ktorí zotrvali na podanej žalobe a so žalovanými v 2. a 3. rade,
nakoľko títo na žalobe netrvali.

5. Darovacou zmluvou zo dňa 19.09.2006 pôvodný žalobca daroval žalovanej v 1. rade spoluvlastnícky
podiel 3/4 -tín k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, kat. úz. X. ako rodinný dom súpisné č. XXX

a pozemok s parcelným číslom XXX o výmere 754 m2. V súčasnosti, ako to vyplýva z listu vlastníctva č.
XXX, kat. úz. X., žalovaná v 1. rade je zapísaná ako podielová spoluvlastníčka nehnuteľnosti v podiele
3/4 -tín. Ďalším podielovým spoluvlastníkom v rozsahu 1/4 -tiny je žalobca v 1. rade.6. Účelom ust. § 630 Občianskeho zákonníka nie je len postihnúť porušenie právnych povinností, ktorých
splnenia, resp. nárokov zo zodpovednosti za ich nesplnenie sa možno domáhať inými prostriedkami
právnej ochrany, ale umožniť vyvodenie zodpovednosti za porušenie morálnych pravidiel správania sa

ako súhrnu určitých etických a kultúrnych noriem spoločnosti všeobecne uznávaných. Vrátenie daru pri
splnení podmienok zákonom stanovených je v podstate sankciou obdarovaného za jeho správanie sa
voči darcovi spôsobom hrubo porušujúcim tieto morálne pravidlá. Akékoľvek nevhodné správanie sa
obdarovaného ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom vrátenia daru
je len také správanie obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno

hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Toto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne,
nestačí len subjektívny pocit a úsudok darcu.

7. Pri posudzovaní, či určité správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých
mravov, je potrebné vychádzať z princípu vzájomnosti, To znamená, že je potrebné vziať do úvahy a
hodnotiť aj správanie sa darcu v tom zmysle, či sa nespráva k obdarovanému v rozpore s dobrými

mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu
alebo členom jeho rodiny (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 103/2002).

8. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nebohý Q. T. sa neplatnosti darovacej zmluvy domáhal
už aj žalobou podanou dňa 02.04.2009, vedenou na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 7C/29/2009.

Žaloba bola zmietnutá a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 09.02.2010. Opätovne nebohý Q. T.
podal žalobu dňa 20.03.2012, pričom ako dôvod vrátenia daru uviedol, že žalovaná v 1. rade mu
dlhodobo neposkytuje pomoc v chorobe, starobe a túto pomoc mu poskytuje jeho vnuk žalobca v 1.
rade, s ktorým žije už vyše roka v spoločnej domácnosti, pričom za celú túto dobu sa žalovaná v 1. rade
o neho nezaujímala, neposkytovala mu pomoc a nezabezpečovala mu potrebné lekárske ošetrenia.

9. K zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 Občianskeho zákonníka dochádza na základe
jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojim
správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny. Hrubým porušením dobrých mravov sa tu rozumie ich
porušenieznačnejintenzityaleboichsústavnéporušovanie.Predpokladomúspešnéhouplatneniapráva

darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také
správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné alebo aj
neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo jeho príbuzným.

10. Vo veci bolo zistené, že žalovaná v 1. rade mala s nebohým otcom dobrý vzťah. Samotný nebohý
pred súdom tvrdil v čase keď žil, že vzťahy medzi nimi sú dobré. Žalovaná v 1. rade mu nikdy fyzicky
neublížila, ani mu nenadávala a neutrhla mu na cti. Bolo preukázané, že pokiaľ by v čase, keď nebohý Q.
T. žil, potreboval pomoc od žalovanej v 1.rade, táto by mu ju poskytla. Nakoľko nebohý Q. T. sa podanou
žalobou domáhal vrátenia daru aj z dôvodu nevhodného sa správania žalovanej voči jeho vnukovi (teraz

žalobcovi v 1. rade), k tomu prvoinštančný súd uviedol, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná
skutočnosť, podľa ktorej vzťahy medzi žalobcom v 1. rade a žalovanou v 1. rade sa začali zhoršovať
po tom, keď nebohý Q. T. previedol na žalovanú v 1. rade 3/4 -tiny spornej nehnuteľnosti, pričom otec
žalobcu v 1. rade, teda syn nebohého Q.a T.a, vlastnil túto nehnuteľnosť v podiele 1/4 -tiny. Sám U. T.
vo svojej výpovedi uviedol, že otec mu tvrdil, že rodinný dom bude jeho a keď sa dozvedel, že 3/4 -tiny

rodinného domu daroval žalovanej v 1. rade, nazlostil sa a odvtedy začali hádky, pričom z rodinného
domu sa odsťahoval v roku 2006. Svedčí o tom najmä vyšetrovací spis OO PZ X., ČVS: ORP-XXX/
SK-SK-XXXX. Ďalšie vyšetrované priestupky v rodine účastníkov konania dokazujú, že vzťahy medzi
nimi sa zhoršovali, pričom podiel na tom mali obaja, ako žalobca v 1. rade, tak aj žalovaná v 1.rade.
Nemožno tvrdiť, že iba žalovaná v 1. rade sa k žalobcovi v 1. rade správala v rozpore s dobrými mravmi.

Konanie žalobcu v 1. rade smerovalo vždy k tomu, aby sa stal vlastníkom celého rodinného domu, o
čom svedčí aj spis Okresného súdu Svidník sp. zn. 7C/77/2010, z ktorého vyplýva, že žalobca v 1. rade
podal žalobu proti žalovanej v 1. rade, pričom sa opieral o dohodu zo dňa 18.06.2009, o ktorej žalovaná
v 1. rade uviedla, že ju nikdy nepodpísala a následne túto žalobu zobral späť. Správanie žalovanej v 1.
rade voči žalobcovi v 1. rade sa tak nevyhodnotilo ako skutočnosť, z ktorého možno vyvodiť nárok na

vrátenie daru, pretože jej správanie vzhľadom na okolnosti daného prípadu, keď sa ich vzťahy zhoršili po
tom, ako nebohý Q. T. uzatvoril darovaciu zmluvu, nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov. Z uvedeného bola preto žaloba ako nedôvodná zamietnutá11. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p.

12. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia. Navrhli rozsudok

zmeniť tak, aby žalobe žalobcov bolo v celom rozsahu vyhovené. Alternatívne požadovali napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedli, že skutkové
zistenia prvoinštančným súdom nie sú správne a vec nebola ani správne právne posúdená. Žalovaná v
1. rade dlhodobo nejavila záujem o svojho otca a neposkytovala mu pomoc, keď na ňu bol odkázaný zo
zdravotných dôvodov. Pomoc v čase jeho odkázanosti mu okrem žalobcov poskytli viacerí svedkovia,

pričom žalovaná v 1. rade medzi tieto osoby nepatrí. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyzodňa24.02.2011sp.zn.3Cdo218/2010predpokladomnavráteniedarujelentaké negatívne
správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno
hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia
dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou),
pričom jeho vonkajším prejavom môže byť fyzické násilie, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý

nezáujem a podobne. V konaní bol preukázaný hrubý nezáujem a neposkytovanie potrebnej pomoci,
hlavne dlhodobým správaním sa žalovanej v 1. rade voči nebohému otcovi (darcovi), nakoľko tento
nezáujem trval od roku 2009, nič sa na tom nezmenilo ani po podaní žaloby v roku 2012 a trvalo to až
do smrti pôvodného žalobcu Q.a T.a v roku 2016. Starý otec žalobcu v 1. rade považoval nevhodné
správanie sa žalovanej v 1. rade voči jeho osobe ako ujmu vlastnú a aj z tohto dôvodu mal teda nárok

sa dožadovať vrátenia daru.

13. Vo veci nie je možné stotožniť sa s konštatovaním, že vzťahy medzi žalobcom v 1. rade a žalovanou
v 1. rade sa postupne zhoršovali, že nie iba žalovaná v 1. rade sa mala správať voči žalobcovi v
1. rade v rozpore s dobrými mravmi a že na tom mali podiel obaja. Všetky listinné dôkazy v spise

preukazujú len negatívne správanie žalovanej v 1. rade voči žalobcovi v 1. rade. Každý jeden spis, ktorý
bol právoplatne rozhodnutý dokazuje, že žalovaná v 1. rade sa opakovane dopúšťala voči žalobcovi v 1.
rade fyzického násilia, dopúšťala sa opakovane porušovania občianskeho spolunažívania v súvislosti s
jeho osobou, navádzala svedkov na krivú výpoveď pred súdom a pred správnym konaním na okresnom
úrade a tí následne aj krivo vypovedali a dokonca krivo vypovedala aj sama žalovaná v 1. rade na súde

ako svedok v trestnej veci. Tieto všetky skutočnosti dokazujú spisy, ktoré prvoinštančný súd tvrdošijne
ignoruje. Z výpovedí žalovanej v 1. rade, pôvodného žalobcu, svedkov a listinných dôkazov je možné
dospieť k jedinému záveru, a to takému, že zo strany žalovanej v 1. rade došlo k hrubému porušeniu
dobrých mravov ako voči pôvodnému žalobcovi, tak voči žalobcovi v 1. rade, ktorý ho počas života v
konaní zastupoval. Ani Q. T., ani žalobca v 1. rade sa nijako voči žalovanej neprevinili, hlavne, ak sa

berie do úvahy rozhodujúce obdobie od roku 2009 do podania žaloby v roku 2012. Je nepochybné,
že jednostranný právny úkon, ktorým došlo k odvolaniu darovania je platný, nakoľko bol prejavom vôle
pôvodného žalobcu, bol vykonaný v súlade s právom a to čo sa v ňom popisuje, naplnilo predpoklady
uvedené v ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Pôvodný žalobca mal teda právo na jednostranné
zrušenie darovacieho aktu a keďže toto právo využil, následne mali právo aj potencionálni dedičia žiadať

o to, aby súd určil, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva.

14. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalobcov nie je opodstatnené.

15. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

16. V konaní neboli porušené ani práva žalobcov na spravodlivé súdne konanie.

17. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosťrozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

18. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

19. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

20. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

21. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

22. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu

rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

23. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných

princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

24.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto
ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

25. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný

právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

26. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky

unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný

skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

27. V danom prípade, ako to bolo náležitým spôsobom zistené, vzťah medzi žalovanou v 1. rade a jej

nebohým otcom Q.om T.om bol dobrý a ničím právne významným nebolo preukázané, aby správanie
sa žalovanej v 1. rade voči jej otcovi počas života nebohého Q.a T.a malo charakter správania sa hrubo
porušujúceho dobré mravy a tým naplňujúceho znaky relevantné v zmysle ust. § 630 Občianskeho
zákonníka. Zlé vzťahy panovali len medzi žalovanou v 1. rade a vnukom nebohého U. T.om, teda
žalobcom v 1. rade.

28. Okrem strán sporu majúcich bez akýchkoľvek pochybností záujem na vyriešení otázky vrátenia daru,
napojednávaníkonanomdňa27.07.2023bolivypočutísvedkoviaW.H.aN.O..Zichvýpovedíjezrejmé,
že neznášanlivosť medzi žalobcom v 1. rade a žalovanou v 1. rade bola vzájomná a títo si navzájom robili
prieky. Tiež z ďalších dôkazov v spise sa nachádzajúcich vyplynula skutočnosť, podľa ktorej k zhoršeniu

vzťahov medzi žalobcom v 1. rade a žalovanou v 1. rade došlo po tom, keď nebohý Q. T. daroval svoj
podiel 3/4 -tín k sporným nehnuteľnostiam žalovanej v 1. rade. Následné zhoršovanie vzťahov medzi
týmito stranami sporu, tak ako to správne uzavrel súd prvej inštancie, nemožno kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov odôvodňujúce vrátenie daru v súlade s ust. § 630 Občianskeho zákonníka.

29. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok
ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods.
1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešným

žalovaným žiadne trovy nevznikli a neúspešní žalobcovia nemajú právo na ich náhradu.

31. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).