Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2S/15/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106155
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:0823106155.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Petra Piroša a JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej, v právnej
veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D. – E., právne zast.: AKSK, s.r.o.,
so sídlom Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711, proti žalovanému: Úrad pre územné
plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, so sídlom Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava (do
31.03.2024 Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky, Ul. Vysokoškolákov 8556/33B, 010
08 Žilina), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OVBP2-2023/035193-Kod zo
dňa 09. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

II. Súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie a administratívne rozhodnutia

1. Mesto Martin, so sídlom Námestie svetlo S. H. Vajanského 1, 036 49 Martin (ďalej aj „prvostupňový
orgán verejnej správy“ alebo „stavebný úrad“) ako stavebný úrad podľa § 117 ods. 1 zákona
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „Stavebný zákon“), rozhodol procesným rozhodnutím č. SÚ-34372/65924/2023
zo dňa 20.04.2023 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), vo veci správneho konania o nepriznaní
postavenia účastníka územného konania podľa § 34 Stavebného zákona, v konaní o umiestnení stavby
„Nemocnica budúcnosti Martin“, na vymenovaných pozemkoch nachádzajúcich sa v kat. úz. D. a kat.

úz. F., navrhovateľa Univerzitná nemocnica Martin, so sídlom Kollárova 2, 036 01 Martin (ďalej len
„navrhovateľ“), podľa § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 34 ods. 1 Stavebného zákona, že A.
B., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, XXX XX D. (ďalej len „žalobca“), nie je účastníkom konania vo veci vydania
územného rozhodnutia o umiestnení stavby „Nemocnica budúcnosti Martin“.

2. Prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal postavenia

účastníka konania podľa § 37 ods. 3 Stavebného zákona v spojení s § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o
posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z. alebo „zákon EIA“), pretože by mohol byť rozhodnutím
správneho orgánu dotknutý na svojich právach.3. Žalobcovi však nesvedčí status účastníka konania, vzhľadom na to, že nespĺňa podmienku
účastníctva v konaní s poukazom na § 34 Stavebného zákona, ktorý vymedzuje okruh účastníkov

územného konania, ani s poukazom na zákon č. 24/2006 Z. z., na použitie ktorého odkazuje Stavebný
zákon (§ 34 ods. 1). Predmetná stavba „Nemocnica budúcnosti Martin“ bola posudzovaná podľa zákona
EIA. Výsledkom konania o posudzovanej činnosti bolo vydanie Záverečného stanoviska Ministerstvom
životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej aj len „MŽP SR“), pričom žalobca neprejavil záujem na
navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom podľa § 24 ods. 3 alebo 4 zákona č. 24/2006 Z. z. Ak

rozhodnutie vydané podľa § 37 zákona EIA má byť podkladom pre konanie podľa Stavebného zákona,
dotknutá verejnosť, ktorá si uplatnila svoje pripomienky v rámci posudzovania navrhovanej činnosti,
má zo zákona postavenie účastníka v konaniach podľa Stavebného zákona. Aarhuský dohovor bol
premietnutý aj do smerníc Európskeho parlamentu a Európskej rady o prístupe verejnosti k informáciám
o životnom prostredí a do smernice, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých
plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia, pričom tieto smernice boli implementované

do právneho poriadku Slovenskej republiky v príslušných zákonoch, napr. aj v zákone č. 24/2006 Z.
z., v zmysle ktorého má možnosť zainteresovaná verejnosť v súlade s vyššie citovaným dohovorom
predkladať námietky a pripomienky k posudzovaniu činností v jeho prílohe č. 8. Keďže predmetná
stavba bola predmetom posudzovania podľa zákona EIA, pričom v rámci tohto konania si žalobca
ako dotknutá verejnosť neuplatnil postup upravený v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z., neprináleží mu

postavenie účastníka konania v dôsledku nenaplnenia skutkovej podstaty § 34 ods. 1 Stavebného
zákona. Neaplikoval všeobecné ustanovenie § 14 Správneho poriadku upravujúce okruh účastníkov v
územnom konaní, pretože ustanovenie § 34 Stavebného zákona obsahuje špeciálnu a vyčerpávajúcu
definíciu okruhu účastníkov územného konania (lex specialis derogat legi generali).

4.Protiprvostupňovémurozhodnutiuorgánuverejnejsprávypodalžalobcaodvolanie,oktoromrozhodol
Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky, oddelenie štátnej stavebnej správy (ďalej len
„žalovaný“) rozhodnutím č. OU-ZA-OVBP2-2023/035193-Kod zo dňa 09.06.2023 tak, že odvolanie
žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka konania žalobcovi

v predmetnom územnom konaní, potvrdil.

5. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 34 ods.1 Stavebného zákona,
ktorý vymedzuje, že účastníkom územného konania je navrhovateľ, obec, ak nie je stavebným úradom
príslušným na územné konanie a ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitných predpisov. Osobitným

predpisom je v tomto prípade zákon č. 24/2006 Z. z. Stavebný zákon definuje, ktoré osoby sú procesne
legitimované na účasť pre to-ktoré konanie, v konaniach je potrebné uplatňovať vždy tie ustanovenia
Stavebného zákona, ktoré vymedzujú okruh účastníkov v rámci jednotlivých druhov konania. Žalobca
sa dožaduje účastníctva pre územné konanie, pričom v jeho prípade by pripadlo do úvahy účastníctvo
podľa § 34 ods. 1 Stavebného zákona, v zmysle ktorého účastníkom územného konania je aj ten, komu

toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 24/2006 Z. z.

6. Práva dotknutej verejnosti v konaní podľa zákona č. 24/2006 Z. z. (ktorou je aj jedna fyzická osoba
- § 3 písm. r) zákona EIA), taxatívne upravuje ustanovenie § 24 zákona EIA tak, že verejnosť musí
prejaviť záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení, a to podaním odôvodneného

písomného stanoviska alebo pripomienok špecifikovaných v ods. 3 písm. a) až d) tohto ustanovenia.
Verejnosť má ďalej podľa ods. 4 tohto ustanovenia právo podať aj odvolanie proti rozhodnutiu o tom, či
sa navrhovaná činnosť alebo je zmena má posudzovať podľa tohto zákona (zisťovacie konanie), alebo
proti záverečnému stanovisku, a to aj vtedy, ak nebola účastníkom zisťovacieho konania alebo konania
o vydaní záverečného stanoviska. Dotknutá verejnosť, ktorá uplatnila tieto práva v konaniach podľa

zákona č. 24/2006 Z. z. a preukázateľne tak prejavila záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o
jej povolení, má následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo
jej zmene v konaniach podľa stavebného zákona, napr. v územnom, v stavebnom alebo kolaudačnom
konaní alebo v konaniach podľa osobitných predpisov, napr. v integrovanom povoľovacom konaní.
Účasť dotknutej/zainteresovanej/ verejnosti v územnom konaní podľa § 34 odsek ods. 1 Stavebného

zákona je taxatívne podmienená jej účasťou v konaní podľa zákona č. 24/2006 Z. z. ako osobitného
predpisu.7. Žalovaný konštatoval, že žalobca v konaní podľa zákona EIA neprejavil záujem na navrhovanej
činnosti „Nemocnica budúcnosti Martin“ podaním jeho odôvodneného písomného stanoviska k zámeru
podľa § 24 ods. 3 alebo 4, k rozsahu hodnotenia podľa § 30 ods. 8, k správe o hodnotení činnosti podľa

§ 35 ods. 2 a ani podaním odvolania proti záverečnému stanovisku podľa § 24 ods. 4 tohto zákona,
ktorých uplatnenie bolo zákonným predpokladom pre jeho následnú účasť v povoľovacom procese
podľa Stavebného zákona. Preto stavebný úrad rozhodol správne, ak žalobcovi postavenie účastníka
územného konania podľa § 34 ods. 1 Stavebného zákona nepriznal.
Žaloba, žalobné body

8. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca správnu žalobu, ktorou sa z dôvodu podľa § 191
ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) domáhal
preskúmania prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného a žiadal, aby správny súd
rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil (bez vrátenia
veci na ďalšie konanie) a žalobcovi voči žalovanému priznal náhradu dôvodne vynaložených trov

konania v celom rozsahu. Tvrdil, že rozhodnutia sú nezákonné, keď žalobcovi v skutočnosti svedčí
postavenie účastníka konania, preto malo byť konanie o nepriznaní žalobcovi postavenia účastníka
konania zastavené v súlade s § 30 ods. 1 písm. h) Správneho poriadku.

9. Žalobca tvrdil, že rozhodnutiami konajúcich orgánov boli porušené jeho práva ako člena dotknutej

verejnosti, keď došlo k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na priaznivé životné
prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR; ďalej práva na prístup k správnemu konaniu umožňujúcemu
napadnutie úkonov verejnej moci, ktoré sú v rozpore so slovenským vnútroštátnym právom v oblasti

životného prostredia, podľa čl. 9.3 Aarhuského dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a ods. 2, čl. 7 ods. 5
Ústavy SR v spojení s § 14 ods. 1 Správneho poriadku a § 140 Stavebného zákona a napokon práva
domáhať sa ochrany práva na priaznivé životné prostredie.

10. Podľa žalobcu žalovaný posúdil účasť žalobcu v územnom konaní vecne nesprávne predovšetkým

preto, lebo neuznal aplikačnú prednosť čl. 9.3 Aarhuského dohovoru pred Stavebným zákonom.
Žalovaný bez akéhokoľvek vysvetlenia len konštatoval, že s prihliadnutím na výklad a aplikáciu
ustanovenia § 34 ods. 1 Stavebného zákona a § 24 ods. 2 zákona EIA sa nemohol stotožniť s
argumentáciou žalobcu, že neexistuje žiadna právna norma, a to ani v zákone EIA a ani v Stavebnom
zákone, ktorá by zakazovala alebo vylučovala účasť dotknutej verejnosti v územnom konaní, ak sa pred

tým nezúčastnila EIA konania. Takýto zákaz (vylúčenie) účasti dotknutej verejnosti v územnom konaní
by bol v rozpore s čl. 9.3 Aarhuského dohovoru. Vytýkal žalovanému, že dostatočne neinterpretoval, a
teda ani neaplikoval čl. 9.2 a č. 9.3 Aarhuského dohovoru.

11. Žalovaný podľa žalobcu úplne ignoroval právne závery v rozsudku sp. zn. 3Sži 22/2014 a sp. zn.

5Sžp/21/2012 len preto, že sa presne netýkali správneho konania o nepriznaní postavenia účastníka
územného konania a zastával názor, že právne závery vyplývajúce z týchto rozsudkov majú natoľko
všeobecnú povahu, že sú aplikovateľné aj na územné konanie. Žalobca namietal vecne nesprávny
výklad a aplikáciu definície účastníka územného konania výhradne podľa § 34 ods. 1 Stavebného
zákona. Podľa žalobcu ak sa rozsudok 5Sžp/21/2012 týkal účastníctva ekologickej organizácie v

stavebnom konaní, neexistuje žiadny relevantný dôvod, aby tieto právne závery nebolo možné použiť
aj na postavenie účastníctva fyzickej osoby s trvalým pobytom v meste i v okrese, v ktorom má byť
navrhovaná stavba umiestnená.

12. Žalobca namietal aj vecne nesprávnu aplikáciu § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Podľa žalobcu,

§ 14 ods. 1 Správneho poriadku, tretiu definíciu účastníka správneho konania, treba vykladať v súlade
s cieľmi uvedenými v preambule a v článku 1 Aarhuského dohovoru. Podľa žalobcu, ak ustanovenie
§ 24 ods. 2 tretia veta zákona EIA obsahuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku o priamom vplyve
územného rozhodnutia i samotnej umiestňovanej stavby v dotknutom území na právo na priaznivé
životné prostredie tej dotknutej verejnosti, ktorá sa zúčastnila konania EIA, neexistuje žiadny relevantný

právny dôvod, aby správny orgán nevykladal takto podobne aj § 14 ods. 1 Správneho poriadku,
tretiu definíciu účastníka správneho konania, v súlade s cieľom sledovaným článkom 9.3 Aarhuského
dohovoru. Ani žalovaný, ani stavebný úrad však k argumentom žalobcu neprihliadli, pretože aplikáciu
§ 14 Správneho poriadku na územné konanie vecne nesprávne vylúčili.13. Žalobca namietal vecne nesprávny výklad § 24 ods. 2 zákona. Podľa žalobcu použitie § 14
Správneho poriadku na územné konanie tiež jednoznačne vyplýva aj z § 24 ods. 2 prvej vety zákona

EIA, v spojení s § 3 písm. h) a § 38 ods. 4 zákona EIA. Uviedol, že všetky orgány verejnej moci sú
povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou a tiež medzinárodnými
zmluvami garantovaných základných práv a slobôd. Výklad ustanovení § 34 Stavebného zákona, § 24
ods. 2 zákona EIA a § 14 Správneho poriadku predložený žalovaným a stavebným úradom je však v
rozpore práve s touto zásadou.

Žalobca namietal aj vecne nesprávny výklad § 34 ods. 1 Stavebného zákona vyplývajúci z vecne
nesprávnej aplikácie nálezu Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 368/2014-52 zo dňa 01.07 2014.

Vyjadrenie žalovaného

14. Žalovaný trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a navrhol žalobu ako nedôvodnú

zamietnuť. Zotrval na stanovisku, že účasť dotknutej (zainteresovanej) verejnosti v územnom konaní
podľa § 34 ods. 1 Stavebného zákona je podmienená jej účasťou v konaní podľa zákona č. 24/2006 Z.
z. ako osobitného predpisu. Žalovaný z dokladov zverejnených na informačnom portáli Ministerstva
životného prostredia SR a založených v predloženom administratívnom spise, a to zo záverečného
stanoviska MŽP SR č. 2391/2021-1.7/fr, 34627/2021 vydaného dňa 30.06.2021, mal za preukázané,

že v procese posudzovania navrhovanej činnosti „Nemocnica budúcnosti Martin“ nebol žalobca
identifikovaný ako dotknutá verejnosť podľa § 24 ods. 2 zákona EIA, ktorá prejavila záujem na
navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení, a to podaním odôvodneného písomného stanoviska
alebo pripomienky, špecifikovaných v ods. 3 písm. a) až d) tohto ustanovenia. Žalobca nebol ani medzi
identifikovanýmiosobamiktoréprejavilizáujemnanavrhovanejčinnostiakodotknutáverejnosťpodaním

rozkladu podľa § 24 ods. 4 zákona EIA.

15. Nakoľko žalobca ako fyzická osoba v konaní podľa zákona EIA neprejavil záujem na navrhovanej
činnosti podaním odôvodneného písomného stanoviska k zámeru podľa § 24 ods. 3 alebo 4 zákona EIA,
podaním odôvodnených pripomienok k rozsahu hodnotenia podľa § 30 ods. 8, podaním odôvodneného

písomného stanoviska k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2 a ani podaním odvolania proti
záverečnému stanovisku podľa § 24 ods. 4 tohto zákona, nebol naplnený zákonný predpoklad pre jeho
následnú účasť v povoľovacích procesoch podľa stavebného zákona. Preto podľa žalovaného stavebný
úrad rozhodol správne, keď žalobcovi postavenie účastníka v neskončenom územnom konaní podľa
§ 34 ods. 1 Stavebného zákona ako dotknutej verejnosti nepriznal a z tohto konania ho vylúčil.

Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

16. Dňom 01.04.2024 v zmysle § 7 ods. 1 a nasl. zákona č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní
v znení neskorších predpisov v spojení s § 2 zákona č. 608/2003 Z. z. o štátnej správe pre územné

plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov prešli kompetencie na
úsekoch územného plánovania a stavebného poriadku z okresných úradov v sídle kraja na Úrad pre
územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky. Preto je v predmetnej veci od 01.04.2024 namiesto
pôvodného žalovaného Okresného úradu Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky, Ul. Vysokoškolákov

8556/33B, 010 08 Žilina, ktorý vydal žalobou napadnuté rozhodnutie, novým žalovaným Úrad pre
územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, so sídlom Tomášikova 14366/64A, 831 04
Bratislava.

17. Na prejednanie veci správny súd na návrh žalobcu nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm.

a) SSP na deň 11.12.2024. Na pojednávaní sa účastníci konania vyjadrili v zhode s ich písomnými
stanoviskami. Žalobca okrem iného poukázal na to, že nový zákon o výstavbe (zatiaľ neúčinný) už
explicitne vylučuje na daný prípad aplikáciu § 14 Správneho poriadku, ktorého aplikáciu však takto
explicitne Stavebný zákon nevylučuje, z čoho možno vyvodiť, že sa má použiť aj na účastníka konania
pre územné konanie. Zopakoval, že Aarhuský dohovor má prednosť pred vnútroštátnou právnou

úpravou a že nebol do právneho poriadku SR správne/úplne implementovaný, najmä do Stavebného
zákona. Žalobca predniesol návrh, v zmysle ktorého, pokiaľ by správny súd dospel k záveru, že
mu nesvedčalo postavenie účastníka územného konania, aby pred zamietnutím žaloby, správny súd
inicioval konanie o prejudiciálnej otázke, teda apeloval na správny súd, aby sa obrátil na Súdny dvorEurópskej únie s prejudiciálnou otázkou: „Treba čl. 9.3 Aarhuského dohovoru vykladať tak, že sa
neaplikuje na vnútroštátne správne konania týkajúce sa životného prostredia, ak sa pred tým daný
člen verejnosti nezúčastnil EIA konania v zmysle čl. 9.2 Aarhuského dohovoru?“. Poverená zástupkyňa

žalovaného navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

18. Správny súd preskúmal v rozsahu žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie
žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a konanie, ktoré ich vydaniu
predchádzalo, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods.

1 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa § 190 SSP.

19. Predmetom súdneho prieskumu je posúdenie zákonnosti administratívnych rozhodnutí príslušných
orgánov verejnej správy (žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy), ktorými nebolo
žalobcovi priznané postavenie účastníka konania v správnom konaní vo veci vydania územného
rozhodnutia o umiestnení stavby „Nemocnica budúcnosti Martin“. Žalovaný aj prvostupňový správny

orgán konštatovali nesplnenie zákonom predpokladaných podmienok podľa § 34 ods. 1 a 2 stavebného
zákona na priznanie postavenia účastníka konania žalobcovi v predmetnom územnom konaní.
Vychádzalizoskutočnosti,žežalobcavproceseposudzovanianavrhovanejčinnostinebolidentifikovaný
ako dotknutá verejnosť podľa § 24 ods. 2 zákona EIA, ktorá by prejavila záujem na navrhovanej činnosti
a na konaní o jej povolení, a to podaním odôvodneného písomného stanoviska alebo pripomienky

špecifikovaných v ods. 3 písm. a) až d) tohto ustanovenia. Žalobca nebol ani medzi identifikovanými
osobami ktoré prejavili záujem na navrhovanej činnosti ako dotknutá verejnosť podaním rozkladu podľa
§ 24 ods. 4 zákona EIA, pričom podľa konajúcich orgánov je účasť dotknutej (zainteresovanej) verejnosti
v územnom konaní podľa § 34 ods. 1 Stavebného zákona podmienená jej účasťou v konaní podľa
zákona č. 24/2006 Z. z. ako osobitného predpisu, k čomu ale nedošlo v dôsledku absencie relevantných

úkonov žalobcu podľa zákona EIA. Žalobca zastával názor, že zo žiadneho ustanovenia Stavebného
zákona, zákona EIA, či iných právnych predpisov nevyplýva, že účastníkmi územného konania môžu
byť výhradne tí členovia dotknutej verejnosti, ktorí boli účastníkmi príslušného správneho konania podľa
zákona EIA.

20. Podľa Čl.44 ods. 1 a ods. 6 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR ;
(1) Každý má právo na priaznivé životné prostredie.
(6) Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon.

21. Podľa Čl.51 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy SR; domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37

ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.

22. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru (Aarhus, 25.06.1998, prístup 05.12.2005, publikovaný
v Zbierke zákonov pod číslom 43/2006 Z. z.) o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na

rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia; Navyše bez
toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú
splnenépodmienkyuvedenévjejvnútroštátnompráve,aksúnejaké,abyčlenoviaverejnostimaliprístup
ksprávnemualebosúdnemukonaniuumožňujúcemunapadnutieúkonovaopomenutísúkromnýchosôb
a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

23. Podľa § 34 ods. 1 Stavebného zákona; účastníkom územného konania je navrhovateľ, obec, ak nie
je stavebným úradom príslušným na územné konanie a ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitného
predpisu. 1g)
(pozn. pod 1g) odkaz na § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov)

24. Podľa § 34 ods. 2 Stavebného zákona; v územnom konaní o umiestnení stavby, o využívaní územia,
o stavebnej uzávere a o ochrannom pásme sú účastníkmi konania aj právnické osoby a fyzické osoby,
ktorýchvlastníckealeboinéprávakpozemkomalebostavbám,akoajksusednýmpozemkomastavbám
vrátane bytov môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.

25. Podľa § 140 Stavebného zákona; ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa
tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.26. Podľa § 140c ods. 8 Stavebného zákona; proti územnému rozhodnutiu o umiestnení stavby,
územnému rozhodnutiu o využití územia, stavebnému povoleniu a kolaudačnému rozhodnutiu
vydanému v spojenom konaní podľa § 81 ods. 4, ktorému predchádzalo konanie podľa osobitného

predpisu15b) má právo podať odvolanie aj ten, kto nebol účastníkom konania, ale len v rozsahu, v akom
sa namieta nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu. 15d)
(pozn. pod 15b) odkaz na § 29 a 37 zákona č. 24/2006 Z. z.)
(pozn. pod 15d odkaz na § 29 ods. 12, § 37 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z.)

27. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z.; výsledkom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti
alebo jej zmeny je záverečné stanovisko. Záverečné stanovisko je rozhodnutie, ktoré je záväzné pre
ďalšie povoľovacie konanie. Právoplatnosťou záverečného stanoviska vzniká oprávnenie navrhovateľa
navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktorá musí byť predmetom posudzovania vplyvov podľa § 18 ods.
1, podať návrh na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti alebo jej zmene vo variante
odsúhlasenom príslušným orgánom v záverečnom stanovisku.

28. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z.; dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach
uvedených v tretej časti a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti
alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva
z osobitného predpisu.24) Na odôvodnené písomné stanoviská a pripomienky podané v konaní podľa

tretej časti tohto zákona o ktorých už bolo rozhodnuté, sa nemusí prihliadať v povoľovacom konaní k
navrhovanej činnosti. Právo dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem
na navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom podľa odseku 3 alebo odseku 4, môže byť povolením
navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny
priamo dotknuté.

(pozn. pod 24) odkaz na § 14 zákona č. 71/1967 Zb.)

29. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.; účastníkom konania je ten, o koho právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že

môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo
dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

30. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.; účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také
postavenie priznáva.

31. Žalobca odvodzoval svoje postavenie účastníka v územnom konaní o umiestnení stavby od práva
zainteresovanej verejnosti na prístup k informáciám o životnom prostredí, od práva na účasť na
rozhodovacom procese a pri požadovaní prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,
čo mu bolo upreté pre nesprávne právne posúdenie veci pri interpretácii a aplikácii § 34 ods. 1

Stavebného zákona, § 24 ods. 2 zákona EIA, § 14 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý mal byť aplikovaný
aj na správne konania podľa Stavebného zákona, pre neuznanie aplikačnej prednosti čl. 9.3 Aarhuského
dohovoru pred Stavebným zákonom.

32. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci správny súd uvádza, že právna teória

považuje za nesprávne právne posúdenie veci omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak orgán aplikujúci právo nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Správny súd zastáva názor, že
žalovaný, ani prvostupňový orgán verejnej správy sa nedopustili žiadneho omylu pri aplikácii práva,

pričom dospeli k správnym právnym záverom.

33. Z administratívneho spisu vyplýva, že dňa 30.06.2021 bolo Ministerstvom životného prostredia SR
pod č. 2391/2021-1.7/fr, 34627/2021 vydané záverečné stanovisko MŽP SR, potvrdené v rozkladovom
konaní ministrom, pričom v tomto procese posudzovania navrhovanej činnosti „Nemocnica budúcnosti

Martin“ nebol žalobca identifikovaný ako dotknutá verejnosť podľa § 24 ods. 2 zákona EIA, ktorá prejavila
záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení. Žalobca nebol ani medzi identifikovanými
osobami ktoré prejavili záujem na navrhovanej činnosti ako dotknutá verejnosť podaním rozkladu podľa
§ 24 ods. 4 zákona EIA. Uvedené nebolo spornou skutočnosťou. Žalobca prvýkrát uplatnil svoje právo napriaznivé životné prostredie v súvislosti s predmetnou stavbou až dožadovaním sa vstupu do územného
konania o jej umiestnení.

34. Aj vstup do administratívnych konaní má svoje právom regulované pravidlá, ktoré musí každý
rešpektovať. Podľa § 34 ods. 1 Stavebného zákona je účastníkom územného konania navrhovateľ,
obec, ak nie je stavebným úradom príslušným na územné konanie a ten, komu toto postavenie
vyplýva z osobitného predpisu. Osobitným predpisom je zákon č. 24/2006 Z. z. Ak žalobca neprejavil
záujem realizovaním predpokladaných úkonov v zmysle zákona EIA, teda nebol aktívny v konaní EIA,

nedochádza k naplneniu predpokladu v zmysle § 34 ods. 1 Stavebného zákona. Nemá zákonný nárok
mať status účastníka územného konania vo fáze jeho prvostupňového konania. Mohol by namietať už
len nesúlad výsledku územného konania, t. j. rozhodnutia v ňom vydaného s výsledkom posudzovania
vplyvov obsiahnutom v záverečnom stanovisku postupom podľa § 140c ods. 8 Stavebného zákona,
nie však dožadovať sa v tomto štádiu vstupu do územného konania, ak neuplatnil svoje práva v EIA
konaní, teda neprejavil záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení, a to podaním

odôvodneného písomného stanoviska alebo pripomienky špecifikovaných v ods. 3 písm. a) až d) tohto
ustanovenia. Uvedené platí v zmysle zásady „práva patria bdelým“. Keďže žalobca nebol účastníkom
konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti podľa zákona EIA, ktoré skončilo záverečným
stanoviskom, ktoré má taktiež formu rozhodnutia, môže ešte žalobca do územného konania na životné
prostredie vstúpiť až prostredníctvom podania riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o

umiestnení stavby, avšak v súlade s § 140c ods. 8 Stavebného zákona namietajúc už len nesúlad
rozhodnutia z územného konania (povolenia) s výsledkom posudzovania vplyvov obsiahnutom v
záverečnom stanovisku (§ 37 ods. 1 zákona č. 24/2006 Z. z.), ktoré je pre ďalšie povoľovacie konanie
podľa osobitných predpisov pre účely realizácie navrhovanej činnosti alebo jej zmeny záväzné, keďže
predmetné ustanovenie umožňuje len v takomto prípade zapojenie sa do územného konania verejnosti,

ktorá nebola účastníkom konania EIA.

35. Zainteresovaná verejnosť v oblasti ochrany životného prostredia má významné procesné práva v
administratívnych konaniach majúcich vplyv na životné prostredie. Tieto však majú byť realizované v
súlade s vnútroštátnou legislatívou, ktorá precízne určuje podmienky účasti zainteresovanej verejnosti v

administratívnych konaniach v oblasti životného prostredia. V prípade rozhodovania v územnom konaní
Stavebný zákon pre účely tohto konania výslovne ako lex specialis k všeobecnej úprave účastníctva v
správnom konaní podľa § 14 ods. 1 a 2 Správneho poriadku explicitne priznáva postavenie účastníka
územného konania aj tomu, komu toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu (§ 24 až § 27 zákona
č. 24/2006 Z. z.), teda aj zainteresovanej verejnosti, ktorej vzniklo postavenie účastníka konania podľa

§ 24 ods. 2 zákona EIA (prejavením záujmu spôsobom v zákone predpokladaným), ak ale tomu tak nie
je, účastníkom povoľovacieho konania (v danom prípade územného konania), nie je.

36. Pretože žalobca neuplatnil svoje práva podľa zákona EIA, dospel správny súd k záveru, že žalobcovi
v predmetnom územnom konaní nesvedčí postavenie účastníka konania podľa § 34 ods. 1 Stavebného

zákona, ktoré malo byť založené prejavením jeho záujmu o navrhovanú činnosť relevantnými úkonmi
podľa zákona EIA.

37. Pokiaľ žalobca odvodzoval svoje postavenie účastníka predmetného územného konania zo
všeobecného pravidla vyjadreného v ustanovení § 14 ods. 1 Správneho poriadku, ako tretej definície

účastníkaadministratívnehokonania,správnysúduvádza,žeúčastníctvovúzemnomkonaníjeosobitne
upravené v § 34 Stavebného zákona. Ustanovenie § 140 stavebného zákona rieši konkurenciu
Správneho poriadku a Stavebného zákona, a to v zhode s jedným zo základných právnych princípov
spočívajúcim na aplikačnej prednosti osobitnej (špeciálnej) právnej úpravy pred úpravou všeobecnou
(lex specialis derogat legi generali). Vzhľadom na to, že ustanovenia § 34 Stavebného zákona obsahujú

komplexnúosobitnúúpravuúčastníctvavúzemnomkonaní,napostavenieúčastníkavúzemnomkonaní
sa neaplikuje Správny poriadok. K obdobnému záveru dospel Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp.
zn. 8Svk/11/2023 zo dňa 25.09.2024, pri riešení účastníctva v stavebnom konaní, v ktorom poukázal aj
na ďalšie rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 7Svk/7/2023, sp. zn. 5Svk/47/2022 a 3Svk/35/2022. sa
tak/35/2022, pričom správny súd rozhodol v súlade s touto rozhodovacou praxou kasačného súdu.

38. Podľa správneho súdu neobstojí ani dovolávanie sa statusu účastníka územného konania s
poukazom na § 24 ods. 2, druhá veta zákona EIA, ktoré odkazuje na použitie § 14 Správneho poriadku,
teda do úvahy pripadá jeho odsek 1 a 2. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na závery vyplývajúcez rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/3/2021-117 zo dňa 27.07.2023, ktorý v bode
32 uviedol: „Pokiaľ žalobca odvodzuje svoje postavenie účastníka predmetného územného konania zo
všeobecného pravidla vyjadreného v ustanovení § 14 ods. 2 Správneho poriadku, správny súd uvádza,

že priraďovacia spojka „aj“ v právnej vete „účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také
postavenie priznáva“ sa vzťahuje na zdôraznenie ďalšej možnosti určenia podmienok vzniku postavenia
účastníka konania, ako sú kritéria uvedené v ustanovení § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Neindikuje
však bezbrehé rozšírenie okruhu účastníkov administratívnych konaní, ale výslovne stanovuje ich
rozšírenie pre ten ktorý typ administratívneho konania podľa podmienok upravených v osobitných

zákonoch. V tomto prípade boli konajúce orgány verejnej správy pri posudzovaní účastníctva žalobcu v
územnomkonaníoumiestnenístavbypovinnévyhodnotiťsplnenieosobitnýchpodmienok,vyplývajúcich
z ustanovenia § 34 ods. 1 Stavebného zákona v nadväznosti na podmienky účastníctva v povoľovacom
konaní odvodeného od účasti žalobcu získanej v konaní podľa osobitného zákona, v danom prípade
podľa zákona č. 24/2006 Z. z. V tomto ohľade sú orgány verejnej správy viazané zásadou legality
(čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) a pri vyhodnotení zákonných podmienok potrebných pre priznanie postavenia

účastníka konania boli viazané osobitnou právnou úpravou podľa Stavebného zákona a zákona
č. 24/2006 Z. z.“. Konajúci správny súd sa s uvedeným právnym záverom v plnom rozsahu stotožňuje.

39. Pokiaľ žalobca na pojednávaní uviedol, že nepriamym dôkazom toho, že na daný prípad bolo
potrebné aplikovať ustanovenie § 14 Správneho poriadku je skutočnosť, že až v novom zákone o

výstavbe je explicitne vylúčená aplikácia § 14 Správneho poriadku, správny súd zastáva názor, že nová
právna úprava, ktorá nadobudne účinnosť v roku 2025, je reflexiou na doterajší výklad predmetných
ustanovení a rozhodovaciu prax súdov, teda v zásade jej zákonodarca dal za pravdu.

40. K tvrdenému porušeniu aplikačnej prednosti Aarhuského dohovoru pred Stavebným zákonom

správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016, z ktorého
vyplýva, že interpretácia a aplikácia vnútroštátnych právnych noriem vo svetle práva Európskej únie –
za určitých okolností, teda slovenské orgány aplikujúce právo musia skúmať nielen vôľou zákonodarcu,
ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie
úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad

vôľou zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá v čl. 144
ods. 1 súdom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom ako kvalifikovaným výsledkom
realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj viazanosť ústavou (teda jej čl. 7 ods. 2) i samotnou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy.
41. Takouto medzinárodnou zmluvou o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia je Aarhuský dohovor. Z čl.
9 ods. 3 vyplýva, že zmluvná strana (po prístupe je ňou aj Slovenská republika) zabezpečí, aby
členoviaverejnostimaliprístupksprávnemualebosúdnemukonaniuumožňujúcemunapadnutieúkonov
a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia. Cieľom čl. 9 je zabezpečiť aj preskúmateľnosť aktov orgánov verejnej

moci, a tým dostatočne vymáhateľnosť práva v oblasti životného prostredia, pričom prostriedkom
na dosiahnutie tohto cieľa je priznanie niektorých práv členom verejnosti súvisiacich s prístupom k
spravodlivosti, čo má viesť k naplneniu celkového cieľa Aarhuského dohovoru, uvedeného v jeho článku
1. Povinnosťou zmluvnej strany je teda zabezpečiť, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu
alebo súdnemu konaniu, pričom nie je vylúčené zváženie zmluvnej strany, či títo členovia verejnosti

budú podliehať, určitým kritériám, napr. ekologická mimovládna organizácia pôsobiaca po určitú dobu,
trvalý pobyt obyvateľa obce atď. Určitým kritériám, či podmienkam môžu podliehať aj ich konania,
napr. prejavenie záujmu o posudzovanú činnosť, na konaní o posudzovaní vplyvov. Z citovaného
článku Aarhuského dohovoru vyplýva, že ich cieľom je zabezpečiť účasť verejnosti na rozhodovacích
procesoch. Zo žiadneho z ustanovení dohovoru však nevyplýva, že by túto účasť malo alebo bolo

možné dosiahnuť len tým, že sa všetkej zainteresovanej/dotknutej verejnosti založí účastníctvo podľa
vnútroštátneho práva, pre všetky konania.

42. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 7 Svk 7/2021 zo dňa 30.06.2023
uviedol: „So žalobcami síce možno súhlasiť, že základné právo na priaznivé životné prostredie zaručené

v čl. 44 ods. 1 ústavy patrí „každému“, no podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa tohto práva možno domáhať
len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú. Je tak vecou zákonodarcu, aby v konkrétnom prípade
ustanovil procesné možnosti a formy, v akých môžu jednotlivci toto ústavné právo realizovať (tak už cit.
uznesenie sp. zn. III. ÚS 201/07, ale v tomto zmysle aj uznesenie sp. zn. III. ÚS 505/2015). Z cit. čl. 44ods. 1 ústavy okrem toho vyplýva pozitívny záväzok štátu chrániť životné prostredie, ktorý sa prejavuje
napr. priznaním procesných práv združeniam a subjektom chrániacim životné prostredie v prospech
verejného záujmu (porovnaj uznesenie sp. zn. II. ÚS 107/2019). Priamo z čl. 44 odsek ods. 1 ústavy však

nemožno vyvodiť, že by vždy a za každých okolností zakladal postavenie účastníka v zmysle Správneho
poriadku každému, kto tvrdí, že životné prostredie môže byť dotknuté určitou činnosťou, v každom
konaní, ktorého dôsledkom by mohlo byť povolenie alebo schválenie činnosti, ktoré majú alebo môžu
mať negatívny vplyv na životné prostredie." Najvyšší správny súd posudzoval možnosť účastníctva v
prípade, kde aplikácia Správneho poriadku nie je vylúčená, na rozdiel od tu posudzovanej veci. Uvedenú

argumentáciu správny súd uvádza na podporu záveru, že žalobcovi neprináleží postavenie účastníka
konania v územnom konaní s poukazom na čl. 44 ods. 1 Ústavy SR, aj vtedy ak by bolo akceptované
jeho stanovisko o možnej aplikácii § 14 ods. 1 Správneho poriadku, čo však súd vzhľadom na vyššie
uvedené neuznáva.

43. Právna úprava účastníctva v územnom konaní podľa Stavebného zákona je realizovanie

odkazovacej právnej úpravy, a to čl. 44 odsek 6 Ústavy SR, ako aj čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, podľa
ktorých podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odseku 1 čl. 44 ustanoví zákon a domáhať sa
práv uvedených v čl. 44 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Ustanovenia § 34 ods. 1 a § 140c ods. 8 Stavebného zákona v spojení so zákonom č. 24/2006 Z.
z. upravujú konkrétne, za akých predpokladov a postupov sa verejnosť môže do územného konania

prihlásiť a kedy sa stane účastníkom konania. Z Aarhuského dohovoru vyplýva, že úlohou štátov je
vytvoriť priestor na to, aby sa verejnosť mohla zúčastniť na konaniach, v ktorom môžu byť dotknuté jej
práva a záujmy týkajúce sa životného prostredia, čo je podľa správneho súdu naplnené.

44. Žalobca na pojednávaní navrhol, aby správny súd prerušil konanie a podal návrh na začatie

prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie s nasledovnou otázkou: „Treba čl. 9.3
Aarhuského dohovoru vykladať tak, že sa neaplikuje na vnútroštátne správne konania týkajúce sa
životného prostredia, ak sa pred tým daný člen verejnosti nezúčastnil EIA konania v zmysle čl. 9.2
Aarhuského dohovoru?“.

45. Správny súd nevzhliadol dôvodnosť takéhoto návrhu, nakoľko položenie uvedenej otázky nie je
relevantné pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Povinnosť iniciovať konanie pred Súdnym dvorom EÚ
správnemusúdunevyplývaanizčl.267ZmluvyofungovaníEÚ,keďženiejekonečnýmsúdom.Správny
súd pritom poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, z ktorých vyplýva, že začatie prejudiciálneho
konania závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a potrebu takéhoto návrhu

(napr. rozsudok zo 6. decembra 2008, Cartesio, C 210/06). Preto správny súd návrh žalobcu na
prerušenie konania v súvislosti s položením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ zamietol (§ 100
ods. 1 písm. c) SSP a contrario), postupujúc podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP.

46. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť žalobných

bodov. Napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy
i konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, je v súlade so zákonom, nedošlo k tvrdenému nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci, a preto správny súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

47. Náhradu trov konania správny súd nepriznal žiadnemu z účastníkov konania, pretože nezistil vo

vzťahu k žiadnemu z nich na to zákonný dôvod. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, správny súd
nepriznal náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Žalovaný síce v konaní úspešný bol,
avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom správny súd nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre
ktoré by mu mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi priznané (§ 168 SSP).

48. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
48. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP
a § 439 ods. 3 SSP a contr.).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú

sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť
podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.