Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: BB-75S/61/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6022200467
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Petráň Vinczeová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:6022200467.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej (sudca spravodajca) a členov senátu Mgr. Denisy Slivovej a JUDr.
Miroslavy Štefčekovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C. A. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom E. F.
XXXX/XXXX, XXX XX G. G., právne zastúpená: URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17,
974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
prezident finančnej správy, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 228153/2022 zo dňa 27. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

Správny súd žalobu z a m i e t a .

Žalobkyni a žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Priebeh administratívneho konania

Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

1. Rozhodnutím č. 144496/2022 zo dňa 11.04.2022 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) prezident
finančnej správy Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj len „prvostupňový správny

orgán“) podľa § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 35/2019 Z. z.“) písomnej žiadosti žalobkyne
o príspevok na rekreáciu zaevidovanej dňa 03.12.2021 nevyhovel.

2. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia viedol, že žalobkyňa žiadosťou zo dňa
29.11.2021 požiadala o príspevok na rekreáciu za rok 2021, ktorá sa konala od 07.06.2021 do
10.06.2021. Prílohou žiadosti bol aj účtovný doklad č. 18487 zo dňa 09.06.2021, vystavený vzdelávacím

a doškoľovacím zariadením VS Financie, z ktorého vyplynulo, že z celkovej zaplatenej sumy 168,59 Eur
predstavuje ubytovanie sumu 20,40 Eur, stravovanie a s ním spojené služby sumu 139,19 Eur a miestny
poplatok sumu 9,- Eur.

3. Poukázal na to, že podľa ustanovenia § 152a ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení
neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákonník práce“) platí: „Oprávnenými výdavkami podľa odseku 1 sú
preukázané výdavky zamestnanca na:

a) služby cestovného ruchu spojené s ubytovaním najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej
republiky,
b) pobytový balík obsahujúci ubytovanie najmenej na dve prenocovania a stravovacie služby alebo iné
služby súvisiace s rekreáciou na území Slovenskej republiky,c) ubytovanie najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej republiky, ktorého súčasťou môžu
byť stravovacie služby,
d) organizované viacdenné aktivity a zotavovacie podujatia počas školských prázdnin na území

Slovenskej republiky pre dieťa zamestnanca navštevujúce základnú školu alebo niektorý z prvých
štyroch ročníkov gymnázia s osemročným vzdelávacím programom; za dieťa zamestnanca sa považuje
aj dieťa zverené do starostlivosti pred rozhodnutím súdu o osvojení alebo iné dieťa žijúce so
zamestnancom v spoločnej domácnosti“.

4. Vyššie uvedené ustanovenie § 152a ods. 4 Zákonníka práce vymedzuje podľa vyjadrenia
prvostupňového správneho orgánu výdavky zamestnanca, ktoré môže zamestnávateľ na účely
vyplatenia príspevku na rekreáciu považovať za oprávnené. Sú nimi napr. preukázané výdavky
zamestnanca na služby cestovného ruchu spojené s ubytovaním najmenej na dve prenocovania na
území Slovenskej republiky.

5. Prvostupňový správny orgán ďalej poukázal na to, že „Prenocovaním“ sa na účely ustanovenia §
2 písm. d) zákona č. 91/2010 Z. z. o podpore cestovného ruchu v znení neskorších predpisov (ďalej
aj len „zákon č. 91/2010 Z. z.) rozumie prenocovanie fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom
ekonomickým subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu
daň za ubytovanie. „Ubytovacie zariadenie“ definuje ustanovenie § 1 ods. 2 písm. h) Vyhlášky

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 18. júna 2008 o podrobnostiach a požiadavkách na
vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie
zariadenia v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorej sa ubytovacím zariadením pre cestovný ruch
rozumie budova alebo jej časť, v ktorej sa verejnosti poskytuje prechodné ubytovanie a s ním spojené
služby; ubytovacie zariadenie je aj sezónne ubytovacie zariadenie poskytujúce ubytovanie a sním

spojené služby najviac deväť mesiacov v roku.

6. V kontexte vyššie uvedeného prvostupňový správny orgán zdôraznil, že za službu cestovného ruchu
sa nepovažuje len ubytovanie, ale okrem iného aj stravovacie (pohostinské) služby, služby cestovných
kancelárií a cestovných agentúr, sprievodcovské služby, prepravné služby (cestná doprava, železničná

doprava, letecká doprava, doprava po vode, lanovky a vleky), informačné služby, športovo – rekreačné
služby, kúpeľné a zdravotné služby, wellness služby, služby cestovného poistenia. Podmienkou však
je, aby výdavky na služby cestovného ruchu súviseli s ubytovaním najmenej na dve prenocovania
a súčasťou účtovného dokladu bolo označenie zamestnanca.

7. Prvostupňový správny orgán ďalej poukázal na to, že Finančné riaditeľstvo SR vydalo Usmernenie
k príspevkom na rekreáciu s riešenými praktickými príkladmi č. 157946/2019 zo dňa 21.03.2019
a Usmernenie č. 4DzPaÚ/2019/MÚ z marca 2019, pričom na intranete finančnej správy zverejnilo aj
podporné stanoviská. Za účelom overenia a zhodnotenia správnosti realizácie vyplácania príspevkov
na rekreáciu pre príslušníkov finančnej správy v zmysle § 152a Zákonníka práce bol v roku 2020

Ministerstvom financií SR (ďalej aj len „MF SR“) vykonaný vo Finančnom riaditeľstve SR vnútorný audit,
ktorého výsledkom bola záverečná správa o správnosti postupov pri uplatňovaní žiadosti o príspevok na
rekreáciu. Z výsledkov záverečnej správy podľa odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu vyplýva, že je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákona) v znení neskorších predpisov a zákona č. 91/2010 Z. z. poskytovanie príspevku

na rekreáciu na základe účtovného dokladu od podnikateľských subjektov, fyzických osôb a organizácií,
ktoré nie sú právnickými osobami alebo fyzickými osobami (živnostník, SZČO), a ktorých predmetom,
výkonom a oprávnením ich podnikateľských aktivít je oblasť cestovného ruchu, tak ako to definuje
ustanovenie § 152a Zákonníka práce.

8. Vzhľadom na skutočnosť, že vzdelávacie zariadenie VS – Financie, so sídlom Tatranská Lomnica
č. 128, 059 60 Vysoké Tatry je rozpočtovou organizáciou MF SR, ktorá nevykonáva podnikateľskú
činnosť, nebolo možné podľa názoru prvostupňového správneho orgánu v danom prípade príspevok
na rekreáciu poskytnúť. Z uvedeného vyplýva, že predmetné zariadenie nie je určené na podnikania
v cestovnom ruchu, v dôsledku čoho za oprávnené výdavky nemožno považovať úhrady vykonané na

základe účtovného dokladu vystaveného nepodnikateľským subjektom bez živnostenského oprávnenia.
Z uvedeného dôvodu nebol žalobkyni príspevok na rekreáciu poskytnutý a jej písomnej žiadosti
vyhovené nebolo.9. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote
dňa 04.05.2022 odvolanie. Žalobkyňa v podanom odvolaní uviedla, že rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je výsledkom nevykonaného

dokazovania a nesprávne zisteného skutkového stavu. Podľa žalobkyne rozhodnutie nespĺňa jeho
formálne náležitosti, výrok je neurčitý, pričom absentujú údaje jeho vyhotoviteľa. Zároveň poukázala na
nesprávny postup, týkajúci sa posudzovania nároku na príspevok na rekreáciu, ktorý bol voči nej ako
príslušníčke finančnej správy poškodzujúci a diskriminačný. Žalobkyňa dala do pozornosti ustanovenie
§ 152a Zákonníka práce, ktorý tento nárok zakladá a neustanovuje na poskytovanie ubytovania žiadne

ďalšie kritéria, ani povinnosti, ani vo svojich ustanoveniach neodkazuje na ďalšie právne predpisy.
Žalobkyňa taktiež vytýkala, že ani vnútorné predpisy nemôžu nárok vyplývajúci z vyššie uvedeného
príspevku na rekreáciu zužovať a ukladať povinnosti nad rámec zákona. Uviedla že k vyplateniu
príspevku na rekreáciu predložila všetky zákonom predpísané náležitosti, pričom poukázala na fakt, že
vnútorný predpis prezentovaný v napadnutom rozhodnutí jej nie je známy a s jeho obsahom nebola
pred vydaním rozhodnutia orgánom oprávneným vo veci konať oboznámená. Súčasne vytýkala, že

zákon neobmedzuje zamestnanca na predloženie faktúry od podnikateľského subjektu za poskytnuté
ubytovanie.

10. Žalobkyňa časť odvolania označila ako „sťažnosť“, v ktorej namietala i spôsob vybavenia predmetnej
žiadosti, t. j. poukázala na omeškanie služobného úradu vo veci vybavenia žiadosti o príspevok

na rekreáciu a samotné neuznanie nároku, nakoľko príspevok na rekreáciu jej mal byť na základe
predložených dokladov vyplatený v najbližšom výplatnom termíne. Ďalej poznamenala, že keďže nebola
včas informovaná o tom, že jej nárok nie je dôvodný, prišla o možnosť predloženia iných dokladov,
ktorými počas roka 2021 disponovala. V tejto súvislosti zároveň poukázala, že nedôvodné štvormesačné
posudzovanie jej žiadosti je v rozpore s princípom legálneho očakávania, čo vyznieva voči jej osobe

šikanózne, diskriminačne a poškodzuje ju v majetkovej sfére.

11. Žalobkyňa sa súčasne nestotožnila s procesným postupom správneho orgánu ohľadom vybavenia
svojej žiadosti, nakoľko ak žiadosť príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia je predmetom
konania vo veciach služobného pomeru, má byť ukončená rozhodnutím, a nie formou listu (pozn.:

písomnosť č. 10207/2022 zo dňa 21.012021). Žalobkyni z obsahu rozhodnutia nie je zrejmé, na základe
čoho orgán oprávnený vo veci konať rozhodol, ani označenie osoby, ktorej sa výrok týka. V závere
podaného odvolania žalobkyňa podotkla, že nemohla nahliadnuť do spisu, keďže nebola o vedení tohto
konania upovedomená.

12. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalobkyňa žiadala, aby žalovaný ako odvolací
orgán napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že jej prizná uplatnený nárok v celom rozsahu, a to v lehote 3
dní podľa ustanovenia § 291 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z.

Rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu – žalovaného

13. Prezident finančnej správy ako odvolací orgán (ďalej iba ako „žalovaný“) podľa § 280 ods. 3 druhá
veta zákona č. 35/2019 Z. z. vo veci odvolania žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu podľa § 294
ods. 4 zákona č. 35/2019 Z. z. o rozhodol rozhodnutím č. 228153/2022 zo dňa 27.05.2022 (ďalej aj len
„napadnuté rozhodnutie“) tak, že ho zamietol a rozhodnutie prezidenta finančnej správy č. 144496/2022

zo dňa 11.04.2022 potvrdil.

14. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že preskúmal v plnom rozsahu napadnuté rozhodnutie,
ako aj námietky uvedené žalobkyňou v podanom odvolaní a dospel k záveru, že v danom prípade
je potrebné odvolanie žalobkyne zamietnuť a predmetné rozhodnutie potvrdiť. Odvolací orgán pri

preskúmavaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z dokumentov tvoriacich spisový materiál k
odvolaniu, ako aj zo všeobecne záväzných a interných právnych predpisov (podľa ustanovenia § 331b
ods. 3, § 278 písm. d) bodu 16 a § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z. z., § 152a ods. 1 a § 152a ods.
4 Zákonníka práce).

15. Žalovaný konštatoval, že vyššie citované ustanovenie § 152a ods. 4 Zákonníka práce vymedzuje
výdavkyzamestnanca,ktorémôžezamestnávateľnaúčelyvyplateniapríspevkunarekreáciupovažovať
za oprávnené. Sú nimi napr. preukázané výdavky zamestnanca na služby cestovného ruchu spojenés ubytovaním najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že
z ustanovenia §file_0.jpg

file_1.wmf

2 písm. d) zákona č. 91/2010 Z. z. vyplýva, že prenocovaním sa rozumie prenocovanie fyzickej osoby v

zariadení prevádzkovanom ekonomickým subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania, za
ktoré odviedol obci miestnu daň za ubytovanie.

16. Ďalej konštatoval, že na účely ustanovenia § 1 ods. 2 písm. h) Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky z 18. júna 2008 o podrobnostiach a požiadavkách na vnútorné prostredie budov a

o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia v znení neskorších
predpisov, sa ubytovacím zariadením pre cestovný ruch rozumie budova alebo jej časť v ktorej sa
verejnosti poskytuje prechodné ubytovanie a s ním spojené služby; ubytovacie zariadenie je aj sezónne
ubytovacie zariadenie poskytujúce ubytovanie a s ním spojené služby najviac deväť mesiacov v roku.

17. Zároveň žalovaný, tak ako už prvostupňový správny orgán poukázal na to, že v nadväznosti na
vyššie uvedené vydalo Finančné riaditeľstvo SR Usmernenie k príspevkom na rekreáciu s riešenými
praktickými príkladmi č. 157946/2019 zo dňa 21.03.2019 a Usmernenie č. 4/DzPaÚ/2019/MÚ z marca
2019, pričom na intranete finančnej správy zverejnilo aj podporné stanoviská.

18. K námietke žalobkyne, podľa ktorej rozhodnutie prvostupňového orgánu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, je výsledkom nevykonaného dokazovania a nesprávne zisteného skutkového
stavu, pričom zároveň nespĺňa formálne náležitosti, jeho výrok je neurčitý a absentujú v ňom údaje
jeho vyhotoviteľa, žalovaný uviedol, že táto námietka žalobkyne neobstojí. K uvedenému konštatoval,
že nesprávne právne posúdenie veci by v tomto konkrétnom prípade spočívalo v tom, že prvostupňový

správny orgán by použil nesprávnu právnu normu, resp. by aplikoval správnu právnu normu, ale
nesprávne by ju interpretoval, alebo právnu normu by správne vyložil, avšak na zistený skutkový
stav by ju nesprávne aplikoval. S daným výkladom sa žalovaný nestotožnil, keďže z predloženého
spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so
zákonom, pričom na daný skutkový stav aplikoval správnu právnu normu, ktorú správne interpretoval

a aplikoval. Z uvedeného je zrejmé, že skutkový stav bol subsumovaný pod normu hmotného práva,
ktorá má v hypotéze také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Žalovaný
mal za to, že záver napadnutého rozhodnutia je založený na dostatočne vykonanom dokazovaní,
s náležite vyhodnotenými dôkaznými prostriedkami jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti. S
tvrdením žalobkyne, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie trpí vadami, spočívajúcimi vo formálnych

náležitostiach rozhodnutia a v neurčitosti výrokovej časti, odvolací orgán nesúhlasil. V nadväznosti na
uvedené žalovaný konštatoval, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu spĺňa po formálnej
stránke všetky zákonom predpísané náležitosti, vyplývajúce z ustanovenia § 291 ods. 1 a 2 zákona č.
35/2019 Z. z.

19. Čo sa týka výrokovej časti rozhodnutia, ani v tejto podľa vyjadrenia žalovaného neabsentuje žiadna z
povinných náležitostí, vyplývajúca z ustanovenia § 291 ods. 3 prvá veta zákona č. 35/2019 Z. z., pričom
obsahujepresnéoznačenieosoby,oktorejprávachsarozhodovalo,suvedenímustanoveniavšeobecne
záväzného právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté.

20. K námietke žalobkyne, podľa ktorej k zamietnutiu nároku na príspevok na rekreáciu došlo v dôsledku
nesprávneho postupu, ktorý je voči nej poškodzujúci a diskriminačný, žalovaný uviedol, že oprávnený
orgán pri posudzovaní danej veci vychádzal z príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ako aj interných riadiacich aktov, a rovnako dôkladné objasňoval všetky rozhodné okolnosti
bez ohľadu na to, či svedčili v prospech alebo neprospech žalobkyne. Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňou

namietaný dôvod nemôže predstavovať porušenie zákazu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože
zakázané diskriminačné dôvody sú vždy nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou a nie s procesným
postupom služobného úradu súvisiacim s vykonávaním, hodnotením dôkazov, resp. s ich skutkovými
zisteniami. Žalobkyňa pritom nepredložila žiadne také dôkazy, na základe ktorých možno podľa názoružalovaného dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Žalovaný
podotkol, že oprávnený orgán sa riadil zásadou materiálnej rovnosti, kedy rozhodnutia v obdobných
prípadoch sa riadia rovnakým postupom, a teda nemožno sa ani v tejto veci odchýliť od zaužívanej praxe

a zákonného postupu.

21. K námietke žalobkyne, že ustanovenie § 152a Zákonníka práce neurčuje poskytovateľovi ubytovania
žiadne ďalšie kritériá ani povinnosti, ani neodkazuje na ďalšie právne predpisy, žalovaný uviedol, že
uvedenú námietku taktiež nemožno považovať za dôvodnú. Zariadenie, v ktorom žalobkyňa absolvovala

rekreáciu, nie je určené na podnikanie v cestovnom ruchu, v dôsledku čoho za oprávnené výdavky
nemožno považovať úhrady vykonané na základe účtovného dokladu vystaveného nepodnikateľským
subjektom bez živnostenského oprávnenia. Uvedené odvodňuje skutočnosť, že poskytnutie príspevku
na rekreáciu na základe účtovného dokladu, vystaveného nepodnikateľským subjektom, fyzickou
osobou, alebo organizáciou, ktorá nie je právnickou alebo fyzickou osobou (živnostník, SZČO), a ktorej
predmetom činnosti je oblasť cestovného ruchu, tak ako to definuje ustanovenie § 152a Zákonníka

práce, by bolo v rozopre s ustanoveniami zákona č. 455/1991 Zb. a zákona č. 91/2010 Z. z.
Tieto skutočnosti deklaruje záverečná správa z vnútorného auditu, vykonaného Ministerstvom financií
Slovenskej republiky ako nadriadeným orgánom, ktorej závery poukazujú na dodržiavanie správneho
postupu, súvisiaceho s poskytovaním príspevku na rekreáciu.

22. S ďalším tvrdením žalobkyne, že vnútorný predpis prezentovaný v napadnutom rozhodnutí jej nie
je známy a s jeho obsahom nebola pred vydaním rozhodnutia orgánom oprávneným vo veci konať
oboznámená, sa žalovaný rovnako nestotožnil dôvodiac, že usmernenia služobného úradu, týkajúce
sa rekreačných poukazov, sú zverejnené na intranete finančnej správy, v sekcii osobného úradu, v
časti rekreačné poukazy, pričom uvedené dokumenty sú dostupné k nahliadnutiu každému príslušníkovi

finančnej správy a nevyplýva z nich žiadna povinnosť na strane služobného úradu, na základe ktorej
by bolo potrebné podriadených príslušníkov finančnej správy s informáciami tam uvedenými jednotlivo
oboznamovať.

23. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že podmienky pre uplatnenie nároku na príspevok

na rekreáciu, bližšie upravené v usmerneniach služobného úradu, nijakým spôsobom neukladajú
povinnosti nad rámec zákona (§ 152a Zákonníka práce), ani ich nijak neobchádzajú, naopak vychádzajú
z ustanovení § 152a Zákonníka práce, pričom len bližšie konkretizujú a interpretujú problematiku z nich
vyplývajúcu za účelom ich správneho využitia. Žalovaný zdôraznil, že práve prostredníctvom vnútorných
predpisov je služobný úrad povinný uviesť postup, lehoty, formu a ďalšie podrobnosti poskytovania

príspevku na rekreáciu alebo rekreačných poukazov. Uvedené vyplýva priamo zo Zákonníka práce,
ktorý umožňuje zamestnávateľovi v uvedenom prípade rozhodnúť sa pre niektorú z foriem poskytnutia
rekreácie. Ak má zamestnanec nárok na príspevok na rekreáciu, zamestnávateľ prijme a preplatí
účtovný doklad v súlade so svojimi internými predpismi, prípadne kolektívnou zmluvou, resp. poskytne
zamestnancovi rekreačný poukaz.

24. K námietke žalobkyne, že zákon nijako neobmedzuje zamestnanca na predloženie faktúry od
podnikateľského subjektu za poskytnuté ubytovanie žalovaný uviedol, že už priamo z ustanovenia §
152a ods. 6 prvá veta Zákonníka práce vyplýva, že zamestnanec preukáže zamestnávateľovi oprávnené
výdavky podľa ods. 4 a 5 najneskôr do 30 dní odo dňa skončenia rekreácie predložením účtovných

dokladov, ktorých súčasťou musí byť označenie zamestnanca. Z uvedeného vyplýva, že zákon ukladá
zamestnancovi povinnosť na predloženie účtovného dokladu, avšak týmto účtovným dokladom nemusí
byt' výslovne predloženie faktúry.

25. K námietke žalobkyne, na základe ktorej zariadenie finančnej správy nie je oprávnené na vystavenie

faktúry, žalovaný uviedol že táto je vo vzťahu k posudzovanej veci úplne irelevantná. Podotkol, že faktúru
na uvedený účel je potrebné posudzovať ako doklad, ktorým sa fyzická osoba – nepodnikateľ dožaduje
úhradyzáväzkuvdohodnutejlehotesplatnosti.Zároveňzožiadnehozákonnéhoustanovenianevyplýva,
že by nepodnikateľský subjekt nebol na vystavenie faktúry oprávnený, pričom faktúra v posudzovanom
prípade nebola vystavená za účelom dosiahnutia zisku, ale za účelom zúčtovania poskytnutých tovarov

a služieb.

26. K námietke týkajúcej sa spôsobu vybavenia žiadosti o príspevok na rekreáciu a omeškania
oprávneného orgánu súvisiaceho s vybavovaním danej veci žalovaný uviedol, že predmetná žiadosťbola vybavená zákonným spôsobom, bez zbytočných prieťahov, pričom podotkol, že lehota plynie
oprávnenému orgánu len vtedy, ak sú podmienky pre poskytnutia príspevku na rekreáciu splnené,
čo sa nevzťahuje na žiadosť žalobkyne. K uvedenému žalovaný poznamenal, že zamestnávateľ

poskytne zamestnancovi príspevok na rekreáciu po predložení účtovných dokladov v najbližšom
výplatnomtermíne,určenomuzamestnávateľanavýplatumzdy,aksazamestnávateľsozamestnancom
nedohodne inak. Napriek tomu, že žalobkyňa neopodstatnene namietala omeškanie oprávneného
orgánu vo veci vybavenia žiadosti, sama nesplnila zákonné lehoty, ktorých dodržanie vyžaduje
predloženie žiadosti o príspevok na rekreáciu vrátane účtovných dokladov najneskôr do 30 dní odo

dňa skončenia rekreácie. Žalobkyňa sama uvedenú podmienku nesplnila, keďže žiadosť o príspevok
na rekreáciu spolu s účtovnými dokladmi predložila až po márnom uplynutí stanovenej lehoty, t.j.
03.12.2021, pričom lehota na podanie predmetnej žiadosti uplynula dňom 10.07.2021.

27. Námietku žalobkyne, že jej nebola poskytnutá včasná informácia o zamietnutí nároku na príspevok
na rekreáciu, v dôsledku čoho prišla o možnosť predloženia iných dokladov, ktorými počas roka

2021 disponovala, považoval žalovaný vo vzťahu k posudzovanej veci za účelovú a neopodstatnenú.
Žalobkyňa predložila na účely poskytnutia príspevku na rekreáciu žiadosť spolu s príslušnými prílohami
až v poslednom mesiaci roka 2021, (pozn. žalovaného.: rekreácia sa konala v období od 07.06.2021
do 10.06.2021), čím sa sama ukrátila o možnosť predloženia iných dokladov, ktorými počas roka
2021 disponovala. V kontexte uvedeného žalovaný dôraznil, že keby sa bola žalobkyňa oboznámila s

usmerneniami, týkajúcimi sa rekreačných poukazov, ktoré sú zverejnené na intranete finančnej správy,
a nachádzajú sa v tej istej časti dokumentov, kde je zverejnený aj vzor predmetnej žiadosti, nebola by
o svoje vyššie uvádzané možnosti prišla.

28. Námietku žalobkyne, súvisiacu s omeškaním oprávneného orgánu vo veci posudzovania žiadosti,

ktoré je podľa názoru žalobkyne v rozopre s princípom legálneho očakávania, čo vyznieva voči jej osobe
šikanózne, diskriminačne a poškodzuje ju v majetkovej sfére, vyhodnotil žalovaný ako neopodstatnenú.
Žalovaný je toho názoru, že žalobkyňa mala na mysli princíp legitímneho očakávania, ktorý pripomína
zásadu, že pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných veciach je orgán rozhodujúci vo
veci povinný postupovať tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely a taktiež zásadu prekvapivých

rozhodnutí orgánov verejnej moci. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že táto zásada nie je absolútna, a
nie všetky očakávania účastníka konania sa považujú za legitímne. Očakávanie účastníka konania musí
byť opodstatnené, a to buď vzhľadom na platnú právnu úpravu, alebo na postup orgánov verejnej moci
v zhodných alebo podobných veciach. Na základe uvedeného žalovaný nepovažoval ani túto námietku
žalobkyne za dôvodnú.

29. K procesnému postupu ohľadom vybavenia žiadosti o príspevok na rekreáciu, v súvislosti s ktorým
žalobkyňa namietala, že: „ak žiadosť príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia je predmetom
konania vo veciach služobného pomeru, má byť ukončená rozhodnutím, a nie formou listu”, žalovaný
uviedol, že v danej veci oprávnený orgán vydal rozhodnutie č. 144496/2022 zo dňa 11.04.2022,

ktorým žalobkyni z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených podmienok poskytnutie príspevku na
rekreáciu zamietol a jej písomnej žiadosti zo dňa 29.11.2021 nevyhovel. K uvedenému žalovaný dodal,
že písomnosť č. 10207/2022 zo dňa 21.01.2021, označená ako „Žiadosť o poskytnutie príspevku
na rekreáciu – zamietnutie”, ktorá predchádzala rozhodovaciemu procesu a vydaniu napadnutého
rozhodnutia, mala len informatívny charakter, na základe čoho je preukázané, že žiadosť žalobkyne o

priznanie plnenia bola ukončená zákonným spôsobom.

30. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého jej nie je zrejmé, na základe čoho orgán príslušný
vo veci konať rozhodol, žalovaný poznamenal, že oprávneným orgánom príslušným na rozhodnutie v
konaní podľa § 278 písm. d) bodov 14 až 17 zákona č. 35/2019 Z z., platného a účinného v

čase podania žiadosti o príspevok na rekreáciu, je prezident finančnej správy, čo deklaruje aj napadnuté
rozhodnutie, pričom uvedená skutočnosť priamo vyplýva z čl. 2, bod 1, písm. be) Prílohy k personálnemu
opatreniu ministra financií SR č. 1/2021, ktorej obsah je zverejnený na intranete finančnej správy.

31. Námietku, podľa ktorej výroková časť napadnutého rozhodnutia neobsahuje označenie osoby,

voči ktorej výrok smeruje, považoval žalovaný taktiež za neopodstatnenú, keďže výrok napadnutého
rozhodnutia túto skutočnosť jednoznačne preukazuje.32. Vyjadrenie žalobkyne, že nemohla nahliadnuť do spisu z dôvodu, že nebola upovedomená o vedení
tohto konania, žalovaný považoval vo vzťahu k posudzovanej veci za irelevantné. Je nepochybné, že
konanie začalo na základe návrhu žalobkyne, ktorým bola v tomto prípade žiadosť o príspevok na

rekreáciu. Žalobkyňa si teda musela byť vedomá toho, že konanie začalo na základe jej návrhu, pričom
nič nebránilo tomu, aby do spisu nahliadla.

33. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že pri preskúmaní prvostupňového
rozhodnutia nenašiel pochybenia v postupe orgánu oprávneného rozhodovať v prvom stupni, ani v

obsahu napadnutého rozhodnutia a po predchádzajúcom prerokovaní v osobitnej komisii konštatoval,
že rozhodnutie č. 144496/2022 zo dňa 11.04.2022 bolo vydané v súlade so zákonom č. 35/2019 Z. z.

Správna žaloba – žalobné body

34. Včas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f)
a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“) domáhala zrušenia
rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu.

35. Žalobkyňa je toho názoru, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu prvostupňového rozhodnutia,
ako aj rozhodnutia žalovaného, došlo k nezákonnému postupu ústiaceho do účelového výkladu práva
a ukladaniu povinností a podmienok nad rámec zákona, čím bola ukrátená a poškodená na svojich
právach. Samotným nezákonným rozhodnutím tak došlo k vzniku škody, pretože v nemajetkovej sfére
žalobkyne je ujma vo výške nepriznaného príspevku na rekreáciu.

36. Vo vzťahu k meritu veci žalobkyňa poukázala na to, že jej nárok má právny základ v ustanovení
§ 213 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z. z. podľa ktorého „Príslušníkovi finančnej správy patrí príspevok na
rekreáciu v rozsahu a za podmienok ustanovených v § 152a Zákonníka práce“. Žalobkyňa zdôraznila, že
§152aZákonníkapráceneodkazujenažiadnyinýprávnypredpisaaninamožnosťprezamestnávateľov

vytvárať a stanovovať ďalšie podmienky a vyžadovať preukazovanie iných skutočností. Naopak,
podľa presvedčenia žalobkyne argumentácia žalovaného, že prenocovanie musí byť len u podnikateľa
neobstojí. Skutočnosť, že ubytovacie rekreačné zariadenie má pridelené DIČ podľa názoru žalobkyne
preukazuje, že je ekonomickým subjektom, ktoré zrazilo a odviedlo i miestnu daň za prenocovanie.
O uvedenom svedčí ňou správnemu orgánu predložený hotelový účet za prenocovanie na území SR.

37. Žalobkyňa má za to, že odvolávanie sa na interné a metodické pokyny a akty nemá oporu v zákonnej
úprave, naviac aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/39/2009 zo dňa
17.03.2010 metodický pokyn úradu nepredstavuje záväzný výklad zákona.

38. V ďalšom texte podanej žaloby žalobkyňa poukázal na to, že už v odvolaní namietala, že „Na základe
čoho rozhodol orgán, ktorý rozhodnutie vydal (vecná príslušnosť) – oprávnenosť orgánu konať podľa
§ 280 zákona č. 35/2019 Z. z. (ďalej len tento zákon, výslovne nie je uvedené inak)“. Na túto otázku
a defacto na všetky relevantné odvolacie dôvody žalovaný podľa jej názoru nereflektoval – ignoroval
vystavenú faktúru, miestnu daň, pridelenie DIČ, odvolávajúc sa na mimoprávne akty a závery, ukladajúc

povinnosti nad rámec zákona a najmä nevysvetlil, prečo konal a rozhodol. Podľa § 8 zákona č.
35/2019 Z.z. totiž sú upravené okruhy problematiky, v ktorých konanie vo veciach služobného pomeru
prebieha. Avšak v § 278 písm. e) bod 13 zákona č. 35/2019 Z. z. je uvedené, že predmetom konania je
konanie, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia podľa tohto
zákona okrem plnení podľa § 117 ods. 7, § 149 ods. 3, § 185 až 203 a § 213 práve § 213 ods. 8 a 9.

A práve § 213 ods. 8 predstavuje rekreačný príspevok. Toto žalovaný nevysvetlil a konal ďalej, čím mal
diskriminovať žalobkyňu v postavení o jej nárokoch. Z tohto vyplýva, že nárok podľa § 213 ods.
8 zákona č. 35/2019 Z. z. nie je predmetom konania vo veciach služobného pomeru. Tento záver je
podľa názoru žalobkyne logický, pretože ide o nároky zamestnanecké (resp. obdobné pre príslušníkov
ozbrojených zložiek), ktoré podľa Zákonníka práce a § 316 CSP predstavujú individuálny pracovný spor.

Jedná sa o pakt, ktorý je výsledkom konania nad rámec právomoci.
39. Žalobkyňa je toho presvedčenia, že žalovaný flagrantne porušil čl. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. (princíp
zákonnosti, a to v materiálnom i formálnom smere). Žalovaný žalobkyňu neoboznámil s ukončením
dokazovania, ani s obsahom správneho spisu. Prvostupňové rozhodnutie podľa vyjadrenia žalobkyneje po formálnej stránke nezvládnuté, pretože nemá podľa § 291 zákona č. 35/2019 Z. z. náležitosti, a to
najmä podľa ods. 1 a 3, nakoľko nebolo uvedené, kto je príslušným orgánom a na základe čoho, zároveň
je otázne, kto je odvolací orgán na preskúmanie rozhodnutia prezidenta finančnej správy.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe, duplika žalovaného

40. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 14.10.2022 k námietke žalobkyne, že §
152a Zákonníka práce neodkazuje na žiadny iný právny predpis a ani na možnosť pre zamestnávateľov

vytvárať a stanovovať ďalšie podmienky a vyžadovať preukazovanie iných skutočností uviedol, že
s uvedeným názorom žalobkyne nesúhlasí.

41. Poukázal na to, že ustanovenie § 152a Zákonníka práce upravuje otázku príspevku na rekreáciu
zamestnanca, jedná sa o ustanovenie účinné od 01.01.2019 (novela č. 347/2018 Z. z.). Z dôvodovej
správy k zákonu č. 347/2018 Z. z. vyplýva, že: „Cieľom návrhu zákona je podpora domáceho

cestovného ruchu prostredníctvom zavedenia nových nástrojov financovania rozvoja cestovného ruchu.
Medzi navrhované nástroje financovania cestovného ruchu patria rekreačný poukaz, podpora rozvoja
cykloturistiky a poskytovanie investičnej pomoci pre oblasť cestovného ruchu. Rekreačný poukaz v
spojitosti so zavedením nového inštitútu do Zákonníka práce (príspevku na rekreáciu zamestnancov)
vytvorí možnosť a zvýši motiváciu pre ekonomicky aktívnych obyvateľov a ich najbližších rodinných

príslušníkov stráviť dovolenku v Slovenskej republike za finančne zvýhodnených podmienok.“ Z
uvedeného je zrejmé, že toto ustanovenie bolo do Zákonníka práce prijaté ako súčasť balíka zmien v
oblasti cestovného ruchu s cieľom jeho podpory (novela Zákona o podpore cestovného ruchu), a preto
ho nemožno vykladať izolovane od predmetného zákona, ktorý vymedzuje aj pojmy „prenocovanie“,
alebo „rekreačný poukaz“.

42. V kontexte vyššie uvedeného žalovaný uviedol, že pojem prenocovanie upravuje § 2 písm.
d) zákona č. 91/2010 Z. z. o podpore cestovného ruchu v znení neskorších predpisov, pričom
prenocovaním sa rozumie prenocovanie fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom ekonomickým
subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu daň za

ubytovanie. Z uvedenej definície žalovaný bližšie analyzoval pojmy:
1. Ubytovanie
2. Daň za ubytovanie

43. K pojmu ubytovanie žalovaný poukázal na to, že je potrebné odlišovať ubytovanie dlhodobého

charakteru (dlhodobý nájom) a ubytovanie krátkodobého charakteru. Ubytovanie je možné poskytnúť
na základe zmluvy o ubytovaní, ktorá je ako zmluvný typ upravená zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (§ 754 a nasl). V kontexte uvedeného dal žalovaný
do pozornosti komentár k § 754 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov podľa ktorého: „Predmetom zmluvy o ubytovaní je poskytnutie prechodného ubytovania, ktoré

je spojené s určitými nevyhnutnými službami, prípadne na základe osobitnej dohody aj s ďalšou službou.
Prechodnosť ubytovania vyplýva spravidla z dohodnutej doby ubytovania. Môže však vyplývať aj z účelu
ubytovania (napr. prechodné ubytovanie na dobu vykonávania určitej činnosti, na dobu trvania školenia
alebo školského roka a pod.). Prechodné ubytovanie sa poskytuje v zariadeniach na to určených.
Zákon uvádza hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia. Vzhľadom na to, že tzv. iné zariadenia

nie sú bližšie špecifikované, možno sem zahrnúť aj celý rad iných zariadení, akými sú vysokoškolské a
stredoškolské internáty, sanatóriá a ubytovne v kúpeľoch, podnikové rekreačné zariadenia, kempingy,
rekreačnéchaty,častisúkromnýchdomovačastibytov,pokiaľvnichichvlastníciposkytujúinýmosobám
prechodné ubytovanie. Na poskytovanie prechodného ubytovania sa vyžaduje, aby ubytovateľ mal
príslušnéživnostenské oprávnenie na poskytovanie ubytovacích služieb.“ Z uvedeného jasne vyplýva,

že služby ubytovania nie je možné poskytovať bez živnostenského oprávnenia. Ak sa zamestnanec
„ubytuje“ (priamo, cez sprostredkovateľa) u fyzickej/právnickej osoby, ktorá vlastní byt, dom, chatu,
pričom túto činnosť nevykonáva ako podnikanie a doklad vydá ako fyzická/právnická osoba, takýto
doklad nemožno uznať, pretože tento subjekt nie je ekonomickým subjektom poskytujúcim služby
prechodného ubytovania (a zariadenie teda nie je ubytovacím zariadením).

44. K pojmu dani za ubytovanie žalovaný uviedol, že predmetom dane za ubytovanie je odplatné
prechodné ubytovanie podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení, ktorým
je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovaciezariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba na
individuálnurekreáciu,zrub,bungalov,kemping,minikemp,táborisko,rodinnýdom,bytvbytovomdome,
v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely (§ 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych

daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších
predpisov). Žalovaný ďalej poukázal na to, že s účinnosťou od 15.10.2014 zákonom č. 268/2014 Z. z. sú
priamo v ustanovení predmetu dane za ubytovanie vymedzené ubytovacie zariadenia. Touto úpravou
predmetu dane sa preto vo vzťahu k vymedzeniu ubytovacieho zariadenia už ďalej nepoužije vyhláška
Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie

zariadenie pri ich zaraďovaní do kategórií a tried. Novým taxatívnym vymedzením ubytovacích zariadení
sa za ubytovacie zariadenie považuje hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný
dom,liečebnýdom,ubytovaciezariadenieprírodnýchliečebnýchkúpeľovakúpeľnýchliečební,turistická
ubytovňa, chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko,
rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely.

45. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne, že tým, že má rekreačné zariadenie pridelené DIČ je
ekonomickým subjektom žalovaný poukázal na skutočnosť, že vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie
VS – Financie Tatranská Lomnica (ďalej aj „VDZ VS – Financie“) nie je žiadne rekreačné zariadenie.
Uvedené vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie Ministerstva financií SR bolo zriadené vzmysle zákona
č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách, rozhodnutím ministra financií Slovenskej republiky č.

14/1996 z 5. júna 1996, č. j. 2251/1996-sekr. VDZ VS – Financie je rozpočtovou organizáciou, ktorá
je svojím rozpočtom zapojená na rozpočet rozpočtovej kapitoly ministerstva. VDZ VS –Financie je
právnická osoba, ktorá v právnych vzťahoch vystupuje vo svojom mene. Z uvedeného teda jasne
vyplýva, že VDZ VS – Financie nie je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný
dom,liečebnýdom,ubytovaciezariadenieprírodnýchliečebnýchkúpeľovakúpeľnýchliečební,turistická

ubytovňa, chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko,
rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely.
46. Pokiaľ ide o výdavky v rozsahu § 152a ods. 4 ZP na zamestnanca a iné osoby podľa §
152a ods. 5 Zákonníka práce žalovaný zdôraznil, že Zákonník práce upravuje, že účtovný doklad
má obsahovať i označenie (meno) zamestnanca, pričom náležitosti účtovného dokladu vychádzajú zo

zákona o účtovníctve. Žalobkyňou predložený doklad tieto údaje neobsahoval. Základom je, aby z
dokladu vyplývalo, na koho meno bol vydaný, kto ho vydal, aké služby boli poskytnuté (faktúra, doklad
o ubytovaní) a aby existoval aj doklad, ktorým sa preukáže platba v pokladnici.

47. V nadväznosti na skutočnosť, že VDZ VS – Financie nemá živnostenského oprávnenie nie je možné

podľa názoru žalovaného poskytnutie prenocovania v tomto prípade hodnotiť ako ubytovanie v zmysle
príslušných právnych predpisov.

48. K námietke žalobkyne, že metodické pokyny nie sú záväzné, žalovaný len v skratke uviedol,
že samozrejme nie sú záväzné, avšak dopomáhajú k výkladovému objasňovaniu zákona. Tým, že

príjem zamestnávateľa zamestnancovi v peňažnom vyjadrení príspevku na rekreácie, max. 275 Eur, je
oslobodený od dane z príjmu, Finančné riaditeľstvo SR vydalo k tomuto ustanoveniu a tým súvisiacich
pravidiel metodický pokyn (aby nebolo sporné, kedy nejde o príjem oslobodený).

49. Ohľadom námietky žalobkyne týkajúcej sa právomoci na vydanie rozhodnutia žalovaný uviedol, že

svoju právomoc v napadnutom rozhodnutí jasne odôvodnil. Žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 278
písm. e) bod 13 zákona č. 35/2019. V kontexte uvedeného žalovaný dal do pozornosti žalobkyne novelu
zákona č. 35/2019 Z. z. účinnú od 1.1.2022 – zákon č. 431/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý znie nasledovne: „Zákon č.35/2019 Z. z. o finančnej

správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 319/2019 Z. z., zákona č. 126/2020
Z. z., zákona č. 76/2021 Z. z. a zákona č. 186/2021 Z. z. sa mení a dopĺňa takto ..... „V § 278 písm. e)
bode 13 sa slovo „a“ nahrádza čiarkou a na konci sa pripájajú tieto slová: „a § 213 ods. 8 a 9.“ Podľa
ustanovenia § 331b ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. platí:„Na konanie podľa § 278 začaté a právoplatne
neskončené pred 1. januárom 2022 sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona v znení účinnom do

31. decembra 2021“. Vzhľadom na skutočnosť, že konanie žalobkyne začalo dňom podania žiadosti
03.12.2021 (poznámka žalovaného: § 283 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. „Konanie sa začína na návrh
účastníka konania alebo z podnetu oprávneného orgánu“) musel oprávnený orgán aplikovať právny
stav platný do 31.12.2021.50. K námietke žalobkyne, že žalovaný ju neoboznámil so skončením dokazovania, žalovaný reagoval
odkazom na § 283 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z., druhá veta: „Ak nejde o konanie vo veci služobného

hodnotenia, prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 258 ods. 1 písm. j) alebo písm. p)
alebo konanie, v ktorom sa prejednáva disciplinárne previnenie príslušníka finančnej správy podľa§ 127
ods. 1 alebo priestupok spáchaný príslušníkom finančnej správy podľa§ 127 ods. 2, prvým úkonom
oprávneného orgánu voči účastníkovi konania je oznámenie rozhodnutia.“ Z uvedené je zrejmé, že
konanie vo veci služobného pomeru, je konaním „sui generis“, kedy pokiaľ nejde o vyššie uvedené

konanie stačí vydanie rozhodnutia.

51. Vo vzťahu k príslušnosti na vydanie prvostupňového rozhodnutia, žalovaný poukázal na to, že z § 73
zákona č. 35/2019 Z. z. a čl. 2, bod 1, písm. be) Prílohy k personálnemu opatreniu ministra financií SR č.
1/2021,ktorejobsahjezverejnenýnaintranetefinančnejsprávy,príslušnosťodvolaciehoorgánuvyplýva
priamo z § 280 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. Podľa § 73 zákona č. 35/2019 Z. z. platí: „Na účely tohto

zákona je nadriadeným minister a v ním vymedzenom rozsahu príslušník finančnej správy ustanovený
do riadiacej funkcie, ak § 105 ods. 5 a 6 neustanovujú inak. Vo veciach služobného pomeru v mene
štátu koná a rozhoduje a právne úkony robí nadriadený, ak § 271 ods. 1 písm. b),písm. c), ods. 5 alebo
§ 280 neustanovujú inak. Príslušníkom finančnej správy ustanoveným do riadiacej funkcie je príslušník
finančnej správy, ktorý je ustanovený do funkcie, s ktorou je spojený príplatok podľa § 165 alebo § 166.

Rozsah konaní a právnych úkonov vo veciach služobného pomeru, v ktorých je príslušník finančnej
správy ustanovený do riadiacej funkcie nadriadeným, vymedzí minister personálnym opatrením. V tomto
personálnom opatrení minister môže zároveň upraviť podmienky, za ktorých je prezident oprávnený
preniesť určité svoje právomoci konať a rozhodovať vo veciach služobného pomeru a svoje oprávnenia
vykonávať úkony vo veciach služobného pomeru na iného príslušníka finančnej správy ustanoveného

do riadiacej funkcie.“

52. Vychádzajúc z uvedeného vydal minister financií SR Personálne opatrenie č. 1/2021. Podľa čl. 2, bod
1, písm. be) Prílohy k personálnemu opatreniu ministra financií SR č. 1/2021 platilo: Prezident finančnej
správy rozhoduje v konaní podľa § 278 písm. d) bodov 14 až 17 zákona“ Podľa § 280 ods. 3, druhá veta

zákona č. 35/2019 Z. z. platí: „O odvolaní proti rozhodnutiu prezidenta vydanému v prvom stupni
rozhoduje prezident na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie.“ Z citovaných ustanovení
kompetencie prezidenta Finančnej správy ako prvostupňového orgánu, aj ako druhostupňového orgánu
v spojení s osobitnou komisiou nemôžu byť podľa presvedčenia žalovaného sporné.

53.Vnadväznostinavyššieopísanéskutočnostižiadalžalovanýžalobuakonedôvodnúvcelomrozsahu
zamietnuť.

54. Žalobkyňa repliku k vyjadreniu žalovaného zo dňa 14.10.2022 nepodala.

55. Správny súd v Banskej Bystrici bol zriadený zákonom č. 151/2022 Z. z., pričom podľa § 3 ods. 3
písm. a) uvedeného zákona výkon súdnictva od 1. júna 2023 prešiel z krajských súdov na správne súdy
vo všetkých veciach, v ktorých bola od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského
súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej
Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici

vedie už na Správnom súde v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“).

56. Pojednávania dňa 31.10.2024 sa zúčastnil právny zástupca žalobkyne, žalobkyňa a zástupca
žalovaného. Právny zástupca žalobkyne zotrval na obsahu podanej žaloby, s akcentom na naplnenie
kritérií upravených v § 152a Zákonníka práce zo strany žalobkyne a žiadal žalobou napadnuté

rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo zrušiť. Žalovaný na predmetnom pojednávaní prostredníctvom povereného zamestnanca
zotrval na svojich vyjadreniach a argumentoch v nich uvedených a navrhol žalobu ako neopodstatnenú
zamietnuť a rozhodnutia žalovaného potvrdiť.

57. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou
žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu
v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenouoprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho
prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal. Po oboznámení sa so žalobou, s písomným
vyjadrením žalovaného, s pripojeným administratívnym spisom predloženým žalovaným a prednesmi

prítomných osôb na pojednávaní dospel správny súd k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať
úspech.

Právny rámec

58. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „SSP“), konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení
účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

59. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

60. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

61. Podľa § 331b ods. 3 zákona č. 35/2019 Z.z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon č. 35/2019 Z. z.“), na konanie podľa § 278 začaté a právoplatne
neskončené pred 1. januárom 2022 sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona v znení účinnom do 31.
decembra 2021.

62. Podľa § 278 písm. d) bod 16 zákona č. 35/2019 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2021, konaním vo

veciach služobného pomeru je konanie, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti príslušníka finančnej správy o
priznanie plnenia podľa tohto zákona okrem plnení podľa § 117 ods. 7, § 149 ods. 3 a § 185 až 203.

63. Podľa § 278 písm. e) bod 13 zákona č. 35/2019 Z. z., konaním vo veciach služobného pomeru je
konanie, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia podľa tohto

zákona okrem plnení podľa § 117 ods. 7, § 149 ods. 3, § 185 až 203 a § 213 ods. 8 a 9.

64. Podľa § 213 ods. 8 zákona č. 35/2019, príslušníkovi finančnej správy patrí príspevok na rekreáciu v
rozsahu a za podmienok ustanovených v § 152a Zákonníka práce.

65. Podľa § 152a ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“),
zamestnávateľ, ktorý zamestnáva viac ako 49 zamestnancov, poskytne zamestnancovi, ktorého
pracovný pomer u zamestnávateľa trvá nepretržite najmenej 24 mesiacov, na jeho žiadosť príspevok
na rekreáciu v sume 55 % oprávnených výdavkov, najviac však v sume 275 eur za kalendárny
rok. U zamestnanca, ktorý má dohodnutý pracovný pomer na kratší pracovný čas, sa najvyššia

suma príspevku na rekreáciu za kalendárny rok podľa prvej vety zníži v pomere zodpovedajúcom
kratšiemu pracovnému času. Príspevok na rekreáciu môže za rovnakých podmienok a v rovnakom
rozsahu poskytnúť zamestnancovi aj zamestnávateľ, ktorý zamestnáva menej ako 50 zamestnancov.
Splnenie podmienok na poskytnutie príspevku na rekreáciu sa posudzuje ku dňu začatia rekreácie;
počet zamestnávaných zamestnancov je priemerný evidenčný počet zamestnancov za predchádzajúci

kalendárny rok. Príspevok na rekreáciu sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

66. Podľa § 152a ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže rozhodnúť, že príspevok na
rekreáciu poskytne zamestnancovi prostredníctvom rekreačného poukazu podľa osobitného predpisu.
Pri poskytovaní príspevku na rekreáciu prostredníctvom rekreačného poukazu na základe zmluvy s

vydavateľom rekreačného poukazu podľa osobitného predpisu je výška poplatku za sprostredkovanie
služieb podľa odseku 4 maximálne 3 % z hodnoty rekreačného poukazu.

67. Podľa § 152a ods. 3 Zákonníka práce, zamestnanec môže za kalendárny rok požiadať o príspevok
na rekreáciu len u jedného zamestnávateľa. Zamestnanca, ktorý požiada o príspevok na rekreáciu,

nemožno žiadnym spôsobom znevýhodniť v porovnaní so zamestnancom, ktorý o tento príspevok
nepožiada.68. Podľa § 152a ods. 4 Zákonníka práce, oprávnenými výdavkami podľa odseku 1 sú preukázané
výdavky zamestnanca na
a) služby cestovného ruchu spojené s ubytovaním najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej

republiky,
b) pobytový balík obsahujúci ubytovanie najmenej na dve prenocovania a stravovacie služby alebo iné
služby súvisiace s rekreáciou na území Slovenskej republiky,
c) ubytovanie najmenej na dve prenocovania na území Slovenskej republiky, ktorého súčasťou môžu
byť stravovacie služby,

d) organizované viacdenné aktivity a zotavovacie podujatia počas školských prázdnin na území
Slovenskej republiky pre dieťa zamestnanca navštevujúce základnú školu alebo niektorý z prvých
štyroch ročníkov gymnázia s osemročným vzdelávacím programom; za dieťa zamestnanca sa považuje
aj dieťa zverené zamestnancovi do náhradnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu alebo dieťa
zverené zamestnancovi do starostlivosti pred rozhodnutím súdu o osvojení alebo iné dieťa žijúce so
zamestnancom v spoločnej domácnosti.

69.Podľa§283ods.3,druhávetazákonač.35/2019,aknejdeokonanievovecislužobnéhohodnotenia,
prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 258 ods. 1 písm. j) alebo písm. p) alebo konanie,
v ktorom sa prejednáva disciplinárne previnenie príslušníka finančnej správy podľa § 127 ods. 1 alebo
priestupok spáchaný príslušníkom finančnej správy podľa § 127 ods. 2, prvým úkonom oprávneného

orgánu voči účastníkovi konania je oznámenie rozhodnutia; na vydanie rozhodnutia sa primerane
vzťahuje postup podľa § 281.

70. Podľa § 73 ods. 1 až 4 zákona č. 35/2019 Z. z., (1) na účely tohto zákona je nadriadeným minister a
v ním vymedzenom rozsahu príslušník finančnej správy ustanovený do riadiacej funkcie, ak § 105 ods.

5 a 6 neustanovujú inak. (2) Vo veciach služobného pomeru v mene štátu koná a rozhoduje a právne
úkony robí nadriadený, ak § 271 ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 5 alebo § 280 neustanovujú inak.
Príslušníkom finančnej správy ustanoveným do riadiacej funkcie je príslušník finančnej správy, ktorý je
ustanovený do funkcie, s ktorou je spojený príplatok podľa § 165 alebo § 166. (4) Rozsah konaní a
právnych úkonov vo veciach služobného pomeru, v ktorých je príslušník finančnej správy ustanovený do

riadiacej funkcie nadriadeným, vymedzí minister personálnym opatrením. V tomto personálnom opatrení
minister môže zároveň upraviť podmienky, za ktorých je prezident oprávnený preniesť určité svoje
právomoci konať a rozhodovať vo veciach služobného pomeru a svoje oprávnenia vykonávať úkony vo
veciach služobného pomeru na iného príslušníka finančnej správy ustanoveného do riadiacej funkcie.

71. Podľa § 280 ods. 3, druhá veta zákona č. 35/2019 Z. z., o odvolaní proti rozhodnutiu prezidenta
vydanému v prvom stupni rozhoduje prezident na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. O
odvolaníprotirozhodnutiuministravprvomstupnirozhodujeministernazákladenávrhunímustanovenej
osobitnej komisie.

Posúdenie veci správnym súdom

72.Popreskúmanísprávnejžaloby,vyjadreniažalobcu,vyjadreniažalovaného,akoajadministratívneho
spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo v súlade
so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného vedúci k vydaniu

napadnutého rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že žalovaný z vykonaného dokazovania vyvodil
správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu racionálne odôvodnil
a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Zároveň sa vysporiadal s podstatnými námietkami
žalobkyne uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a napadnuté rozhodnutie náležite
odôvodnil.

73. Správny súd zdôrazňuje, že vzhľadom na dispozičnú zásadu uplatňovanú v predmetnej veci,
nie je súdny prieskum absolútny, ale je vymedzený rozsahom žalobných bodov, t.j. skutkových a
právnych tvrdení žalobkyne, pre ktoré sa domnieva, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
bolo nezákonné. Úlohou správneho súdu pri výkone správneho súdnictva nie je nahrádzať činnosť

orgánov verejnej správy, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, či pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou orgán verejnej správy rešpektoval príslušné hmotnoprávne
a procesnoprávne predpisy.74. Úlohou správneho súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť žalobou napadnutého
rozhodnutia žalovaného č. 228153/2022 zo dňa 27.05.2012, ktorým potvrdil rozhodnutie prezidenta
finančnej správy č. 144496/2022 zo dňa 11.04.2022 a odvolanie žalobkyne smerujúce proti nemu

zamietol.

75. Správny súd sa v prvom rade zaoberal námietkou žalobkyne, že § 152a Zákonníka práce neodkazuje
na žiadny iný právny predpis a ani na možnosť pre zamestnávateľov vytvárať a stanovovať ďalšie
podmienky a vyžadovať preukazovanie iných skutočností vo vzťahu k príspevkom na rekreáciu.

K uvedenej námietke správny súd poukazuje na to, že z dôvodovej správy k zákonu č. 347/2018 Z.
z. ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 91/2010 Z. z. o podpore cestovného ruchu v znení
neskorších predpisov (ďalej iba ako „zákon č. 91/2020 Z. z.“), ktorým sa do Zákonníka práce ako §
152a zaviedla „rekreácia zamestnancov“ vyplýva, že cieľom návrhu zákona bola podpora domáceho
cestovného ruchu prostredníctvom zavedenia nových nástrojov financovania rozvoja cestovného ruchu.
Medzi navrhované nástroje financovania cestovného ruchu patril rekreačný poukaz, podpora rozvoja

cykloturistiky a poskytovanie investičnej pomoci pre oblasť cestovného ruchu. Rekreačný poukaz v
spojitosti so zavedením nového inštitútu do Zákonníka práce (príspevku na rekreáciu zamestnancov)
mal vytvoriť možnosť a zvýši motiváciu pre ekonomicky aktívnych obyvateľov a ich najbližších rodinných
príslušníkov stráviť dovolenku v Slovenskej republike za finančne zvýhodnených podmienok. Možno
zhrnúť, že cieľom legislatívnej úpravy bola podpora domáceho cestovného ruchu a zníženie nákladov

zamestnancov na dovolenku absolvovanú v Slovenskej republike. Rovnako ako žalovaný vo vyjadrení
k správnej žalobe, tak i správny súd zdôrazňuje, že vyššie citované zákonné ustanovenie bolo prijaté
ako súčasť balíka zmien v oblasti cestovného ruchu s cieľom jeho podpory, takže ho skutočne nemožno
vykladať izolovane od zákona č. 91/2010 Z. z., ktorý vymedzuje pojmy „prenocovanie“ alebo
„rekreačný poukaz“.

76. Pojem prenocovanie upravuje práve § 2 písm. d) zákona č. 91/2010 Z. z., pričom pod pojmom
prenocovanie sa rozumie prenocovanie fyzickej osoby v zariadení prevádzkovanom ekonomickým
subjektom poskytujúcim služby prechodného ubytovania, za ktoré odviedol obci miestnu daň za
ubytovanie.

77. K pojmu ubytovanie správny súd rovnako ako žalovaný poukazuje na to, že je potrebné odlišovať
ubytovaniedlhodobéhocharakteru(dlhodobýnájom)aubytovaniekrátkodobéhocharakteru.Ubytovanie
je možné poskytnúť na základe zmluvy o ubytovaní, ktorá je ako zmluvný typ upravená zákonom č.
40/1964Zb.Občianskyzákonníkvzneníneskoršíchpredpisov(§754anasl),pričompredmetomzmluvy

o ubytovaní je poskytnutie prechodného ubytovania, ktoré je spojené s určitými nevyhnutnými službami,
prípadne na základe osobitnej dohody aj s ďalšou službou. Prechodnosť ubytovania vyplýva spravidla
z dohodnutej doby ubytovania. Môže však vyplývať aj z účelu ubytovania (napr. prechodné ubytovanie
na dobu vykonávania určitej činnosti, na dobu trvania školenia alebo školského roka a pod.). Prechodné
ubytovanie sa poskytuje v zariadeniach na to určených. Zákon uvádza hotely, nocľahárne, ubytovne a

iné zariadenia. Vzhľadom na to, že tzv. iné zariadenia nie sú bližšie špecifikované, možno sem zahrnúť
aj celý rad iných zariadení, akými sú vysokoškolské a stredoškolské internáty, sanatóriá a ubytovne
v kúpeľoch, podnikové rekreačné zariadenia, kempingy, rekreačné chaty, časti súkromných domov a
časti bytov, pokiaľ v nich ich vlastníci poskytujú iným osobám prechodné ubytovanie. Na poskytovanie
prechodného ubytovania sa vyžaduje, aby ubytovateľ mal príslušné živnostenské oprávnenie na

poskytovanie ubytovacích služieb.

78. Predmetom dane za ubytovanie je podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach
a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, odplatné prechodné ubytovanie
fyzickej osoby podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení (ďalej len

„zariadenie“), ktorým je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný
dom, ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, ubytovňa, chata,
stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom, byt v
bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré účely a iné zariadenie poskytujúce
odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osobe.

79. Žalobkyňa v podanej žalobe namietala, že ňou navštívené ubytovacie rekreačné zariadenie má
pridelené DIČ, v čoho dôsledku ho možno považovať za ekonomický subjekt, čím je podľa presvedčenia
žalobkyne naplnená podmienka, že sa v prípade ňou navštíveného ubytovacieho zariadia jednáo oprávnene vzniknuté výdavky. V tomto prípade však podľa názoru správneho súdu zohráva podstatnú
úlohu to, že vzdelávacie a doškoľovacie zariadenie VS – Financie Tatranská Lomnica plní úlohy
vzdelávacieho a doškoľovacieho zariadenia, ktoré bolo zriadené v zmysle zákona č. 303/1995 Z. z.

o rozpočtových pravidlách. Nejedná sa teda o rekreačné zariadenie špecifikované vo vyššie citovanom
zákonnom ustanovení § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za
komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Za oprávnené výdavky podľa § 152a Zákonníka
práce teda v danom prípade skutočne nebolo možné považovať úhrady vykonané na základe účtovného
dokladu, ktorý žalobkyni vystavil subjekt, ktorý nemá živnostenské oprávnenie. Vychádzajúc z vyššie

uvedených skutočností podľa názoru správneho súdu nebolo cieľom zákonodarcu poskytovať príspevok
na rekreáciu za služby poskytnuté v charaktere zariadení, ktoré žalobkyňa navštívila, keďže sa jedná
o také zariadenie, ktorého hlavnou oblasťou činnosti nie je poskytovanie služieb v cestovnom ruchu.
Z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil správny súd námietku žalobkyne ohľadom oprávnenosti ňou
uplatnených výdavkov za nedôvodnú.

80. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že metodické pokyny nie sú záväzné správny súd súhlasí
s názorom žalobkyne, že tieto skutočne záväzné nie sú, avšak v danom prípade slúžili k objasňovaniu
zákona. Ich použitie podľa názoru správneho zákonu nemalo za následok nezákonnosť napadnutého
rozhodnutiu, keďže neboli v rozpore s právnymi predpismi na základe ktorých si žalobkyňa svoj nárok
uplatnila.

81. Ohľadom námietky žalobkyne týkajúcej sa právomoci žalovaného na vydanie rozhodnutia
poukazujúc na aktuálne znenie zákonného ustanovenia § 278 písm. e) bod 13 zákona č. 35/2019,
v zmysle ktorého je konaním vo veciach služobného pomeru konanie, v ktorom sa rozhoduje o žiadosti
príslušníka finančnej správy o priznanie plnenia podľa tohto zákona okrem plnení podľa § 117 ods.

7, § 149 ods. 3, § 185 až 203 a § 213 ods. 8 a 9, správny súd poukazuje na to, že toto znenie bolo
prijaté až od 01.01.2020 zákonom č. 431/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 35/2019 Z. z. o
finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony. Práve vyššie uvedeným zákonným ustanovením sa v § 278 písm.
e) bod 13 slovo „a“ nahradilo čiarkou a na konci sa pripojili tieto slová: „a § 213 ods. 8 a 9. Zároveň

platí, že podľa ustanovenia § 331b ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. sa na konanie podľa § 278 začaté a
právoplatne neskončené pred 1. januárom 2022 vzťahujú ustanovenia tohto zákona v znení účinnom do
31. decembra 2021. Keďže konanie žalobkyne začalo dňom podania žiadosti 03.12.2021, prvostupňový
správny orgán podľa názoru správneho súdu správne aplikoval právny stav platný do 31.12.2021.
V danom prípade sa teda jednalo o konanie vo veci služobného pomeru žalobkyne. Z uvedeného dôvodu

vyhodnotil správny súd i túto námietku žalobkyne ako neopodstatnenú.

82. Vo vzťahu k námietke žalobkyne, že žalovaný ju neoboznámil so skončením dokazovania správny
súd poukazuje na zákonné ustanovenie § 283 ods. 3, druhá vetá zákona č. 35/2019 Z. z. podľa ktorého
„ak nejde o konanie vo veci služobného hodnotenia, prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu podľa

§ 258 ods. 1 písm. j) alebo písm. p) alebo konanie, v ktorom sa prejednáva disciplinárne previnenie
príslušníka finančnej správy podľa§ 127 ods. 1 alebo priestupok spáchaný príslušníkom finančnej
správy podľa § 127 ods. 2, prvým úkonom oprávneného orgánu voči účastníkovi konania je oznámenie
rozhodnutia“. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia má správny súd za to, že i táto žalobná
námietka žalobkyne je nedôvodná.

83. Ohľadom námietky príslušnosti na vydanie prvostupňového rozhodnutia správny súd poukazuje
na to, že z § 73 zákona č. 35/2019 Z. z. a čl. 2, bod 1, písm. be) Prílohy k personálnemu opatreniu
ministrafinanciíSRč.1/2021,ktoréhoobsahjesúčasťouadministratívnehospisuvyplýva,žepríslušnosť
odvolacieho orgánu vyplýva priamo z § 280 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z., pričom podľa § 73

zákona č. 35/2019 Z. z. platí, že na účely tohto zákona je nadriadeným minister a v ním vymedzenom
rozsahu príslušník finančnej správy ustanovený do riadiacej funkcie, ak § 105 ods. 5 a 6 neustanovujú
inak. Vo veciach služobného pomeru v mene štátu koná a rozhoduje a právne úkony robí nadriadený,
ak § 271 ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 5 alebo § 280 neustanovujú inak. Príslušníkom finančnej
správy ustanoveným do riadiacej funkcie je príslušník finančnej správy, ktorý je ustanovený do funkcie,

s ktorou je spojený príplatok podľa§ 165 alebo § 166. Rozsah konaní a právnych úkonov vo
veciach služobného pomeru, v ktorých je príslušník finančnej správy ustanovený do riadiacej funkcie
nadriadeným, vymedzí minister personálnym opatrením. V tomto personálnom opatrení minister môže
zároveň upraviť podmienky, za ktorých je prezident oprávnený preniesť určité svoje právomoci konať arozhodovať vo veciach služobného pomeru a svoje oprávnenia vykonávať úkony vo veciach služobného
pomeru na iného príslušníka finančnej správy ustanoveného do riadiacej funkcie.

84. Z vyššie uvedenej zákonnej úpravy bolo podľa názoru správneho súdu oprávnenie prezidenta
Finančnej správy ako prvostupňového orgánu, aj ako druhostupňového orgánu v spojení s osobitnou
komisiou dané. Preto vyhodnotil správny súd i túto námietku žalobkyne ako nedôvodnú.

85. Záverom správny súd konštatuje, že žalobkyňou napadnuté rozhodnutie má všetky náležitosti

ustanovenia § 291 zákona č. 35/2019 Z. z. Rozhodnutie bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi a vychádza zo skutočného stavu veci. V písomnom vyhotovení rozhodnutia
je uvedené, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie účastníka konania.
Rozhodnutie je podpísané s uvedením mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal. Rozhodnutie
obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Zároveň výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie
vo veci s uvedením ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého bolo

rozhodnuté. V odôvodnení rozhodnutia je uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití všeobecne záväzných
právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

86. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia

žalovaného, z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade
so zákonom. Správny súd konštatuje, že prvostupňový správny orgán vykonal vo veci dostatočné
a na účely predmetu konania orientované zistenie skutkového a právneho stavu, o čom svedčí obsah
administratívneho spisu. Z vykonaného zisťovania v konaní vyvodil správne skutkové závery, keď svoje
úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav

správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup prvostupňového
správneho orgánu a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobkyne
uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite
odôvodnil. Preto s poukazom na § 190 SSP správny súd žalobu žalobkyne zamietol.

87. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého
správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobkyňa
v konaní úspešná nebola, správny súd jej náhradu trov konania nepriznal. Rovnako správny súd
nepriznal náhradu trov konania ani žalovanému keďže mal za to, že neboli splnené podmienky pre jej

priznanie podľa § 168 SSP, t.j. výnimočnosť situácie.

88. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139
ods. 4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.

4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n á kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania,
ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote v lehote jedného mesiaca od
doručenia rozhodnutia.

Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že
správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa

musia byť spísané advokátom.

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie

podania na trovy toho, kto podanie urobil.