Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121209337
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8121209337.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a
z členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Milana Majerníka v spore žalobcov: 1/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, D., zastúpenému: Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s r.o., so
sídlom Puškinova 16, Prešov, IČO: 36 855 928, 2/ A. E., F. B. nar. X.X.XXXX, bytom G. H. XXX/XX,
D., korešpondenčná adresa C. XX/X, D., 3/ E. B., nar. XX.X.XXXX, C. XX/X, D., prechodne bytom I.

F., XXX XX A. J., K. G. F. XXXX, zastúpenému Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s r.o., so
sídlom Puškinova 16, Prešov, IČO: 36 855 928, proti žalovaným: 1/ A. E., F. B., nar. X.X.XXXX, bytom
G. H. XXX/XX, D., korešpondenčná adresa C. XX/X, D., 2/ L. E., nar. XX.X.XXXX, bytom G. H. XXX/
XX, XXX XX D., zastúpenému: Mgr. Jana Sadloňová, advokátka, so sídlom Hlavná 14, Prešov, IČO:
37874845, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní pôvodnej žalobkyne M. B., nar.
XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom C. XX/X, D., proti rozsudku Okresného súdu Prešov,

č.k. 19C/86/2021-164 zo dňa 15. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodná žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej ako „súd prvej inštancie“
alebo „súd“) dňa 8.11.2021 domáhala voči žalovaným určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. XXX, okres Prešov, obec D., k. ú. D. a to pozemok KN – C parcelné číslo 394,

zastavaná plocha a nádvorie o výmere 599 m2; KN - C parcelné číslo 395, zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 200 m2; KN - C parcelné číslo 396/2, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 814 m2 a stavby
so súpisným číslom XXX rodinného domu postaveného na parcele KN - C parcelné číslo 394. Svoju
žalobu odôvodnila tým, že 31.5.2000 uzavrela so žalovanými kúpnu zmluvu na predmetné nehnuteľnosti
za dohodnutú kúpnu cenu 484.930,- Sk s tým, že v zmluve je uvedené, že jej túto kúpnu cenu kupujúci
vyplatili pred podpisom tejto kúpnej ceny. Predmetnou kúpnou zmluvou sa nehnuteľnosti dostali do

bezpodielového spoluvlastníctva oboch žalovaných, pričom žalovaná v 1/ rade je jej dcérou a žalovaný
v 2/ rade jej bývalý zať, ktorých manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Prešov zo
dňa 22.3.2021, sp.zn. XXX/XXX/XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.3.2021. Tvrdila, že kúpna
zmluva trpí vadou jej absolútnej neplatnosti z dôvodu, že v danom prípade mala byť touto kúpnou
zmluvou zastretá darovacia zmluva. Pôvodná žalobkyňa nemala vôľu odplatne previesť vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam na svoju dcéru a jej bývalého manžela, ale mienila tieto nehnuteľnosti darovať svojej

dcére do jej výlučného vlastníctva. Kúpna cena bola uvedená len formálne a nikdy jej nebola vyplatená,
ani túto nikdy od žalovaných nežiadala, nakoľko celý prevod nebol v skutočnosti mienený ako odplatný
prevod na žalovaných. To, že skutočná vôľa zmluvných strán nebola uzavrieť kúpnu zmluvu dokazuje aj
to, že žalovaní nadobudli nehnuteľnosti aj s ťarchou, a to právom bezplatného a doživotného užívania
v prospech rodičov pôvodnej žalobkyne M. N. a L. N., ktorí tam v čase prevodu ešte bývali. Samotná
pôvodná žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosti darom od svojich rodičov s povinnosťou ich takzvaného

dochovania, aj to je dôvod, prečo ich chcela ďalej darovať svojej dcére a nie odplatne previesť na
žalovaných. Vôľa urobiť odplatný prevod nehnuteľností na žalovaných bola u oboch zmluvných stránlen predstieraná (simulovaná), žalobkyňa nevie, prečo bola v konečnom dôsledku spísaná a podpísaná
kúpna zmluva, spomína si, že to bolo kvôli nejakým poplatkom, ale presné dôvody dcéry a zaťa
neskúmala, pretože nemala vtedy dôvod im nedôverovať. Právne žalobu odôvodnila s poukazom na

ustanovenie § 37 ods. 1 a § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že má naliehavý právny záujem
na určení, či tu právo je alebo nie je, nakoľko bez tohto rozhodnutia nemôže dosiahnuť zhodu v zápise
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam so skutočným právnym stavom.

2. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

„I. Žalobu z a m i e t a.

II. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a.“

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, svedkýň A. E., A. O. a P. E.,

oboznámením listinných dôkazov, obsahom spisov tunajšieho súdu sp. zn. XXX/XXX/XXXX, XXXX/XX/
XXXX, XXX/XXX/XXXX, XX/XX/XXXX, XXX/XXX/XXXX.

4. Zistený skutkový stav právne posúdil s použitím ustanovení § 37, 41a ods. 1, ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že vo veci je na strane žalobkyne daný naliehavý právny záujem na
určení jej vlastníckeho práva, keďže bez rozhodnutia súdu nie je možné, aby došlo k zmene vlastníckych
pomerov vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti tak, ako to tvrdí žalobkyňa. Po vykonaní dokazovania
súd prvej inštancie mal za preukázanú tú skutočnosť, že vo forme notárskej zápisnice došlo k uzavretiu

kúpnej zmluvy medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovanými v tom čase manželmi s tým, že predmetom
kúpnej zmluvy mala byť nehnuteľnosť, ako aj časť tejto nehnuteľnosti vyčlenená geometrickým plánom,
ktorá predtým bola predmetom darovania medzi pôvodnou žalobkyňou a jej rodičmi N., pričom
vecné bremeno doživotného bývania a zaopatrenia na predmetnej nehnuteľnosti bolo aj zmluvným
ustanovením tejto kúpnej zmluvy. Pokiaľ pôvodná žalobkyňa tvrdí, že jej skutočnou vôľou v čase

uzavretia tohto právneho úkonu bolo tak, ako jej darovali rodičia N., darovať predmetnú nehnuteľnosť
aj s vecným bremenom svojej dcére žalovanej v 1/ rade výlučne teda jej ako novej nadobúdateľke
vlastníckehoprávaknehnuteľnostiam,anivžalobe,aanivpriebehukonaniajejvýsluchomavykonaným
dokazovaním toto jej tvrdenie nebolo preukázané. Kúpna zmluva bola uzatváraná vo forme notárskej
zápisnice pred notárskym úradom L. A. C., pričom už táto samotná skutočnosť svedčí o tom, že strany

sporu si museli byť vedomé právnych následkov a účinkov uzavretia akéhokoľvek právneho úkonu vo
vzťahu k tejto nehnuteľnosti. Pokiaľ pôvodná žalobkyňa tvrdí, že mala vôľu predmetnú nehnuteľnosť
darovať výlučne svojej dcére žalovanej v 1/ rade, niet logicky vysvetliteľného dôvodu, a pôvodná
žalobkyňahoanisúduneprezentovala,prečotakneurobilaprispisovanípredmetnejnotárskejzápisnice,
keďže je zrejmé, že aj príprava samotnej notárskej zápisnice, ako aj samotný notársky úkon spísania

tejto notárskej zápisnice, jej vyhotovenia a právnych účinkov nevyhnutne musel trvať istý čas, pričom
súd berie do úvahy aj tú skutočnosť, že následne muselo dôjsť k podaniu návrhu na vklad tejto kúpnej
zmluvydokatastranehnuteľností,aajtentočasboldostatočnýnaprípadnéodstúpenieodzmluvy,pokiaľ
pôvodnážalobkyňazistila,ženedošlotoutozmluvouknaplneniujejskutočnejvôledarovaťnehnuteľnosť
výlučne žalovanej v 1/ rade. Z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu pôvodnej žalobkyne podľa

súdu prvej inštancie vyplynulo, že jej úmysel darovať nehnuteľnosť jej dcére bol jej len myšlienkovou
predstavou, že takto by považovala za vhodné tieto vlastnícke pomery usporiadať, ale v konečnom
dôsledku, keď došlo k uzavretiu zmluvy bola uzrozumená s tým, že uzatvára so žalovanými kúpnu
zmluvu, pričom účastníkom tejto kúpnej zmluvy je ako jej dcéra - žalovaná v 1/ rade, tak aj jej v tom
čase zať, žalovaný v 2/ rade. Skutočnosť, že neprijala, lebo ani nepožadovala kúpnu cenu, a že táto

jej ani nebola vyplatená, a teda nedošlo k odplatnému prevodu predmetnej nehnuteľnosti, nebola v
konaní pôvodnou žalobkyňou preukázaná. Tvrdenie žalovaného v 2/ rade, že finančné prostriedky mu
na zakúpenie tejto nehnuteľnosti a vyplatenie pôvodnej žalobkyne boli darované rodičmi počas života
ešte jeho otca súd vyhodnotil v rovine možného, keďže matka žalovaného v 2/ rade uviedla, že za života
jej manžela veľmi dobre finančne zabezpečení podporovali ako žalovaného v 2/ rade, tak aj ostatné

svoje deti. Túto skutočnosť o finančnej podpore za života otca žalovaného v 2/ rade potvrdila aj jeho
sestra svedkyňa A. O.. Podľa názoru súdu prvej inštancie, výpoveď svedkov je dôveryhodná, pretože ak
by svedkovia mali byť dohodnutí na nejakej konkrétnej výpovedi, ktorá by mala potvrdzovať skutočnosť
vyplatenia finančných prostriedkov, zrejme by vypovedali inak, ako vypovedali, resp. by vypovedali tak,aby potvrdili výpoveď žalovaného v 2/ rade, a preto súd ich tvrdeniam nepriamo svedčiacim o poskytnutí
finančných prostriedkov na zaplatenie tejto nehnuteľnosti aj uveril. K tvrdeniu pôvodnej žalobkyne, podľa
ktorej o jej skutočnej vôli bezodplatne previesť vlastnícke právo svedčí to, že daň z prevodu, ktorú mala

zaplatiť ona ako predávajúca, zaplatili žalovaní, súd prvej inštancie uviedol, že táto skutočnosť sama
o sebe nie je právne relevantným dôkazom, ani keby tomu tak bolo. Súd prvej inštancie konštatoval,
že pokiaľ došlo k spochybneniu vlastného platného právneho úkonu pôvodnej žalobkyne - predaja
predmetnej nehnuteľnosti žalovaným v tom čase hoci aj krátko manželmi, a tento stav zotrvával v tejto
rodine viac ako 20 rokov a zotrvával aj po tom, čo došlo k narušeniu manželských a rodinných vzťahov

v tejto rodine závažným spôsobom tak, že viedol k vyvolaniu niekoľkých súdnych sporov, a až následne
sa pôvodná žalobkyňa rozhodla uplatňovať svoje nároky súdnou cestou, viedla ju k tomu snaha,
aby predmetná nehnuteľnosť nemusela byť predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva
žalovaných, do ktorého patrí podľa platného listu vlastníctva. Táto skutočnosť je dostatočnou pre
spochybnenie toho, že si nebola celé tie roky vedomá skutočnosti, že uzavrela kúpnu zmluvu. V rámci
právneho posúdenia veci súd tiež v bode 30 odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že pokiaľ

pôvodná žalobkyňa tvrdí, že došlo k zastretiu tohto právneho úkonu, a že došlo v skutočnosti k darovacej
zmluve, kde jediným účastníkom tejto darovacej zmluvy zo strany obdarovaných mala byť žalovaná v 1/
rade, tak právne odôvodnenie žaloby s poukazom na ustanovenie § 41a OZ neobstojí, lebo v takomto
prípade by sa nárokov vyplývajúcich z tejto skutočnosti mala domáhať žalovaná v 1/ rade voči ostatným
účastníkom zmluvy, nakoľko, ak by súd mal uveriť, že sa jednalo o zastretý právny úkon darovacej

zmluvy žalovanej v 1/ rade, tak touto žalobou by v skutočnosti nedošlo k vyriešeniu sporných skutočností
tvrdených pôvodnou žalobkyňou, teda, že výlučnou vlastníčkou spornej nehnuteľnosti má byť len jej
dcéra - žalovaná v 1/ rade. V danom prípade to však nie je žalovaná v 1/ rade, ktorá žaluje o určenie,
že je výlučnou vlastníčkou tejto nehnuteľnosti voči pôvodnej žalobkyni ako darujúcej a voči druhému
účastníkovi kúpnej zmluvy, a teda žalovanému v 2/ rade, ktorý je vedený na liste vlastníctva z titulu

nadobudnutia vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti kúpnou zmluvou, ale žaluje o určenie vlastníctva
tá zmluvná strana, ktorá vlastníctvo previesť mienila, ale tvrdí, že tak chcela urobiť bezodplatne a vo
vzťahu k žalovanej v 1/ rade. Ak teda pôvodná žalobkyňa tvrdí, že nedošlo k uzavretiu platnej kúpnej
zmluvy z dôvodu porušenia § 37 OZ, teda že nebola zmluva uzavretá s vážny úmyslom s vôľou uzavrieť
so žalovanými kúpnu zmluvu, a teda, že sa jedná o absolútne neplatný právny úkon, ale na druhej strane

tvrdí, že došlo k zastretému právnemu úkonu, a to darovacej zmluve, predmetná žaloba tieto skutočnosti
nie je spôsobilá vyriešiť, pretože v tomto konaní sa pôvodná žalobkyňa domáha toho, že je výlučnou
vlastníčkou predmetných nehnuteľností voči obom žalovaným, teda aj voči svojej dcére žalovanej v 1/
rade, o ktorej tvrdí, že zastretým právnym úkonom darovacej zmluvy bola výlučne obdarovanou. Súd
prvej inštancie poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej je pri posudzovaní neplatnosti právnych

úkonov potrebné zohľadniť zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom právneho úkonu
spája právny následok v podobe jeho neplatnosti, pričom by zásadne malo platiť, že právne úkony by
mali byť považované za platné, pokiaľ preukázateľne nie je vyvrátená táto skutočnosť (IV.ÚS/15/2014,
rozhodnutie NS SR z 30.1.2013, sp. zn. 6MCdo/21/2011, nález ÚS SR zo dňa 3.7.2008, sp. zn.
I.ÚS/242/2007). Súd prvej inštancie vyslovil názor, podľa ktorého jedinou príčinou podania tejto žaloby

sú rozvrátené vzťahy medzi pôvodnou žalobkyňou, žalovanou v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade a
z nich plynúca potreba vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných po právoplatnom
rozvode manželstva. Vzhľadom na odstup času, ktorý uplynul od uzavretia tejto zmluvy, je vždy dôkazná
povinnosť na strane žalobcu preskúšavaná uplynutím času a jeho vplyvu na zaobstaranie určitých
dôkazných prostriedkov právne relevantných v danom kontexte. Dôkazné bremeno v danom prípade

je výlučne na pôvodnej žalobkyni, a žaloba o skutkových tvrdeniach pôvodnej žalobkyne trpí značnou
dôkaznou núdzou. Pokiaľ by došlo k vyhoveniu žaloby, pôvodná žalobkyňa ako výlučná vlastníčka tejto
nehnuteľnosti by súhlasila s tým, aby v tejto nehnuteľnosti žila iba jej dcéra žalovaná v 1/ rade a žalovaný
v 2/ rade by sa musel z predmetnej nehnuteľnosti vypratať, hoci nehnuteľnosť užíval vyše 20 rokov, a ako
tvrdí, a je to aj nesporné, za ten čas nehnuteľnosť bola udržiavaná, zveľaďovaná a niekoľkokrát zvýšená

jej hodnota tak, že nie je možné posudzovať stav tejto nehnuteľnosti ku dňu uzavretia tejto kúpnej zmluvy
s tým stavom nehnuteľnosti, aký je v súčasnosti. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak,
že ich náhradu úspešným žalovaným nepriznal. Toto rozhodnutie odôvodnil poukázaním jednak na to,
že žalovaná v 1/ rade si náhradu trov konania neuplatnila, ale tiež na potrebu aplikácie § 257 CSP.
Konštatoval, že za situácie hlboko rozvrátených rodinných vzťahov medzi stranami sporu by náhrada

trov konania viedla k ďalšej eskalácii napätia vzťahov medzi stranami sporu a v tejto skutočnosti videl
súd jeden z hlavných dôvodov hodných osobitného zreteľa, prečo nepriznal aj úspešnému žalovanému
v 2/ rade náhradu trov konania. Aj keď žaloba bola vedená voči žalovanému v 2/ rade nedôvodne, jeúlohou súdu viesť strany sporu k zmierlivému riešeniu ich sporov a snažiť sa o to, ak to neodporuje
zásadám spravodlivého usporiadania vecí, aj v otázke trov konania.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie včas podala odvolanie pôvodná žalobkyňa, a to z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b), d) f) a h) CSP.

7. K záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa skutočností vyplývajúcich z právneho úkonu spísaného
vo forme notárskej zápisnice uviedla, že ani takto realizovaný právny úkon automaticky neznamená, že

tento prezentuje skutočnú vôľu jeho účastníkov, čo súd vyhodnotil ako nespornú skutočnosť. V rámci
predbežného právneho posúdenia si súd prvej inštancie nesprávne stanovil za podstatné skúmanie
úmyslu a motivácie, ktorá viedla účastníkov k uzatvoreniu sporného právneho úkonu, tú však nie je
možné žiadnym spôsobom verifikovať. Pre túto vec nie je podstatný úmysel ani motivácia, ale výsledok
konania. Podstata sporu sa mala týkať skutočnosti, či na základe priamych a nepriamych dôkazov
jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti možno dospieť k záveru o nedostatku vôle zmluvných strán

uzatvoriť kúpnu zmluvu. Nedostatok vôle zmluvných strán pri uzatváraní odplatnej zmluvy vyplýva okrem
iného z toho, že pôvodná žalobkyňa previedla nehnuteľnosti na žalovaných aj s vecným bremenom
bezplatného a doživotného bývania jej rodičov. Ťarcha tzv. dožitia je síce bežnou zmluvnou klauzulou,
ale využíva sa najmä pri darovaní. Preto niet logického (ani morálneho) vysvetlenia, prečo by pôvodná
žalobkyňa, ktorá nehnuteľnosti aj s touto ťarchou dožitia dostala bezplatne darom od svojich rodičov,

tieto následne predala svojej dcére a zaťovi, a to aj so spomínanou ťarchou bezplatného a doživotného
bývania jej rodičov. Touto relevantnou skutočnosťou sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
nezaoberal a nevysporiadal sa s ňou. Podstata tvrdení pôvodnej žalobkyne nespočíva v tom, že by
nevedela akú zmluvu uzatvára, ale v tom, že v danom prípade išlo len o formálne pomenovanie
zmluvy ako „kúpnej zmluvy“, pričom konštatovanie, že kúpna cena bola vyplatená pre jej podpisom,

je nepravdivé. Aj skutočnosť, že kúpna cena mala byť vyplatená „pred“ podpisom zmluvy, podporuje
tvrdenia pôvodnej žalobkyne, pretože nie je bežné a logické, aby sa tak vysoká kúpna cena platila
pred tým, ako vôbec dôjde k uzatvoreniu zmluvy. O tom, že by pôvodná žalobkyňa prevzala tak vysokú
sumu nesvedčí ani jej následná životná úroveň. Odvolateľka poukázala aj na nezrovnalosti vo výpovedi
žalovaného v 2/ rade ohľadom vyplatenia kúpnej ceny, kedy na pojednávaní dňa 9.2.2023 tvrdil, že

kúpnu cenu vyplácali priamo pôvodnej žalobkyni v jej rodinnom dome predtým ako išli k notárovi (str. 3
zápisnice), na druhej strane dňa 20.4.2023 na pojednávaní žalovaný uviedol, že nevie deň, nepamätá
si presne, kedy kúpnu cenu pôvodnej žalobkyni vyplácali (str. 4 zápisnice). Odvolateľka je presvedčená,
že moment odovzdania tak vysokej sumy v hotovosti druhej osobe, je takým momentom, ktorý si daná
osoba pamätá presne do detailov, a to čo sa týka dátumu odovzdania peňazí, spôsobu odovzdania

peňazí (v obálke, taške, kufríku), zdroja peňazí (od koho koľko) a pod. Výpoveď žalovaného v 2/ rade
v tomto smere bola iba všeobecného charakteru, navyše aj zmätočná. Dá sa povedať, že žalovaný v 2/
rade ani nemal snahu svoje tvrdenia podporiť ďalšími relevantnými dôkazmi. Takéto všeobecné tvrdenia
nezachádzajúce do bližších detailov vnášajú do jeho verzie pochybnosť a svedčia o jej nepravdivosti.
Napriektomujejsúduveril,resp.verziužalovanéhov2/radevyhodnotilvrovine„možného“.Odvolateľka

ďalej tvrdila, že žalovaní nielenže peniaze nevyplatili, ale ani by ich vyplatiť nemohli, keďže v danom
čase takouto čiastkou určite nedisponovali, ani ak by sa malo jednať o odplatný prevod. Tvrdenia
žalovaného v 2/ rade o tom, že peniaze mal našetrené a zvyšok mu dal jeho otec, sú účelové a
zavádzajúce. Nebolo v konaní popreté, že žalovaná bola v čase podpisu zmluvy vo vysokom štádiu
tehotenstva (7./8. mesiac), bez príjmu, naposledy predtým ako čašníčka, žalovaný v 2/ rade pracoval

na železnici pri prekladaní balíkov, teda ich príjem bol nízky. Nie je možné, aby si žalovaný v 2/ rade
našetril uvedenú sumu, ani to bližšie nemal snahu preukázať (napr. aká časť z ním našporených peňazí
bola použitá na kúpu). Vzhľadom na uvedené tvrdenia pôvodná žalobkyňa nechala pripojiť dedičský
spis po nebohom otcovi žalovaného - L. E., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, pričom z výsledkov
dedičského konania nevyplýva, že otec žalovaného v 2. rade disponoval vyššou finančnou čiastkou

(ak vezmeme do úvahy, že aj s manželkou potrebovali z niečoho žiť a nerozdali všetky úspory deťom
do posledného centu), resp. v súpise aktív po nebohom nie je uvedená žiadna finančná hotovosť,
resp. úspora. Napriek tomu, že tento dedičský spis po nebohom bol pripojeným spisom, súd prvej
inštancie sa s ním ako relevantným dôkazom vôbec nevysporiadal. Súd sa tiež žiadnym spôsobom
nevysporiadal s tvrdením a dôkazmi ohľadne vtedajšej zákonnej povinnosti zaplatenia dane z prevodu

nehnuteľností, iba konštatoval, že tento dôkaz nepovažoval za relevantný. Podľa odvolateľky však práve
preukázanie skutočnosti, kto v konečnom dôsledku zaplatil daň z prevodu je jedným z podstatných
dôkazovpreukazujúcichskutočnúvôľuzmluvnýchstrán.Súdprvejinštanciemalnielenžeprisúdiťtomuto
dôkazu/tvrdeniu podstatnú relevanciu, ale aj vyhodnotiť túto skutočnosť o zaplatení dane z prevodužalovanými ako nesporné tvrdenie, vzhľadom na výpovede sporových strán, kedy: pôvodná žalobkyňa
okrem písomných podaní potvrdila, že daň z prevodu zaplatili za pôvodnú žalobkyňu žalovaní, aj vo
svojej výpovedi v rámci výsluchu (str. 3 zápisnice z pojednávania zo dňa 20.4.2023), žalovaná v 1/ rade

okrem písomných podaní potvrdila, že daň z prevodu zaplatili žalovaní za pôvodnú žalobkyňu, aj vo
svojej výpovedi v rámci výsluchu (str. 3 zápisnice z pojednávania zo dňa 20.04.2023) žalovaný v 2/
rade vo svojej výpovedi zo dňa 20.4.2023 (str. 5 zápisnice) ohľadom zaplatenia dane z prevodu uviedol,
že na túto položenú otázku nevie odpovedať. Nie je žiaden rozumný dôvod, prečo by žalovaní, ktorí
mali za odplatu nadobudnúť nehnuteľnosti aj s vecným bremenom dožitia starých rodičov, zaplatili za

pôvodnú žalobkyňu ešte aj daň z prevodu, hoci na to podľa zákona bola povinná pôvodná žalobkyňa ako
prevádzajúca. Žalovaní uhradili túto daň z prevodu za pôvodnú žalobkyňu z dôvodu, že nehnuteľnosti
nadobudli bezodplatne (podľa zák. č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu
a prechodu nehnuteľností je daňovníkom prípade darovania nadobúdateľ majetku, resp. obdarovaný),
hoci platobné výmery sú v zmysle zákona vystavené na meno pôvodnej žalobkyne ako predávajúcej z
kúpnej zmluvy. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nie úplne správne

vyhodnotil podstatu sporu, nakoľko pôvodná žalobkyňa nepopierala, že podpísala zmluvu, ktorá bola
formálne označená ako „kúpna zmluva), ale tvrdila, že skutočná vôľa zmluvných strán nebola uzavrieť
kúpnu zmluvu, resp. prevedenie nehnuteľností na žalovaných za odplatu. V tejto súvislosti pri vytváraní
svojich záverov súd prvej inštancie zohľadnil rozhodnutia, ktoré nie sú pre tento prípad relevantné,
pričom pokiaľ ide o nález ÚS SR zo dňa 3.7.2008, sp. zn. I.ÚS/242/2007, jeho závery potvrdzujú tvrdenia

pôvodnej žalobkyne. Pokiaľ súd prvej inštancie vidí ako jedinú príčinu podania žaloby rozvrátené rodinné
vzťahy u žalovaných, je podľa odvolateľky absolútne pochopiteľné, že uvedené rozvrátené vzťahy ju
viedli k radikálnym krokom ohľadom jej majetku, a teda zosúladiť skutočný stav so stavom právnym, hoci
sa tak stalo až s odstupom času po určitých udalostiach v rodine (majúc na mysli najmä ublíženie na
zdraví žalovaného voči žalovanej, nutnosť ich dcéry odísť od rodičov z dôvodu agresívneho správania

žalovaného voči nej, či fyzické napadnutie samotnej odvolateľky), čo je ale v prípade vlastníckeho práva
vzhľadom na jeho nepremlčateľnosť irelevantné a súd túto skutočnosť nemôže pričítať na ťarchu osoby,
ktorá sa svojho vlastníckeho práva domáha prostriedkami, ktoré jej zákon pripúšťa. Napokon nad rámec
predmetu sporu súd prvej inštancie uvažuje v odsekoch 32.1. a 32.2. napadnutého rozsudku chrániac
osobu žalovaného v 2/ rade, jeho budúcnosť a financie, čo vnáša vážne pochybnosti a nezávislosti

a nestrannosti súdu. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s nasledujúcimi podaniami pôvodnej
žalobkyne - podanie zo dňa 1.5.2023, podanie zo dňa 17.5.2023 a podanie zo dňa 29.5.2023, ktoré
obsahovali podstatné skutkové a právne tvrdenia vrátane odkazov na judikatúru. Napokon namietla
odvolateľka aj odňatie práva predniesť pred skončením dokazovania záverečnú reč (str. 2 zápisnice zo
dňa 15.6.2023), čo predstavuje zásah do základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru a do princípu rovnosti strán
v zmysle Čl. 6 ods. 1 CSP, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolateľka
navrhla odvolaním napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný v 2/ rade. Vykonaným dokazovaním bolo podľa jeho názoru
preukázané, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy existovala vôľa zmluvných strán uzavrieť kúpnu
zmluvu. Uvedenú skutočnosť preukazuje výsluch pôvodnej žalobkyne na súdnom pojednávaní dňa
20.4.2023, v ktorom pôvodná žalobkyňa uviedla: oni s tým prišli, že chcú kúpno-predajnú. Kúpna zmluva
bola uzavretá vo forme notárskej zápisnice a je v nej výslovne uvedené, že notárska zápisnica bola

účastníkmi prečítaná, títo jej obsah schválili a na znak svojej slobodnej a vážnej vôle a súhlasu ju
pred notárom vlastnoručne podpísali. Z obsahu notárskej zápisnice je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa
si kúpnu zmluvu pred notárom prečítala, jej obsah schválila, slobodne a vážne ju podpísala. Pôvodná
žalobkyňa počas 21 rokov tento úkon nespochybňovala, pričom mala vedomosť o tom, že žalovaní
vynakladajú finančné prostriedky na opravu domu. Žalovaní renovovali strechu, robili odvodnenie domu,

menili kúrenie, elektrické vedenie, dávali stierky, nové dlažby, krb, menili okná, dvere a pod. Žalovaný
v 2/ rade má za to, že priame a nepriame dôkazy preukazujú, že podaná žaloba je spoločnou snahou
pôvodnej žalobkyne a žalovanej v 1/ rade dosiahnuť, aby nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej
zmluvy, neboli predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných. Pokiaľ pôvodná
žalobkyňa tvrdí, že konštatovanie v zmluve o tom, že kúpna cena vo výške 484.930,- Sk jej bola

vyplatená pred podpisom zmluvy, je nepravdivé, pôvodná žalobkyňa týmto tvrdením spochybňuje svoje
vlastné vyhlásenie, ktoré urobila pred notárom a o ktorom vyhlásila pred 23 rokmi, že je prejavom jej
vážnej a slobodnej vôle. Pri tak závažnom rozpore vo vyjadreniach pôvodnej žalobkyne táto upriamuje
pozornosť súdu na nezrovnalosti vo výpovediach žalovaného v 2/ rade týkajúce sa momentu zaplateniakúpnej ceny a tvrdí, že ak si žalovaný nepamätá úplne presne deň, keď 23 rokmi uhrádzal kúpnu cenu,
má to podľa žalobkyne automaticky znamenať, že kúpna cena zaplatená nebola. Takéto úvahy považuje
žalovaný v 2/ rade za absurdné. Žalovaný v 2/ rade preto zotrváva na svojom tvrdení, že kúpna cena

bola riadne zaplatená tak, ako je to uvedené v kúpnej zmluve a tvrdenia žalobkyne o nezaplatení kúpnej
ceny, sú nepravdivé. Tvrdenie pôvodnej žalobkyne o pochybení súdu v súvislosti s hodnotením dôkazu
ohľadom zaplatenia dane z prevodu nehnuteľnosti, pretože sa podľa žalobkyne týmto dôkazom súd
nezaoberal dostatočne, považuje za nedôvodné. Pôvodná žalobkyňa predložila súdu listinné dôkazy, z
ktorých vyplýva, že daň zaplatila ona, nie žalovaní. Na uvedenú skutočnosť poukázal žalovaný v 2/ rade

vo vyjadrení zo dňa 8.6.2023. Daňový úrad Prešov I platobnými výmermi vyrubil daň pôvodnej žalobkyni,
v dokladoch o zaplatení je uvedené jej meno a dokladmi disponuje pôvodná žalobkyňa, ktorá ich súdu
predložila, preto nemožno tvrdiť, že vykonané dokazovanie preukazuje zaplatenie dane žalovanými. Ak
sa žalovaný v 2/ rade na okolnosti týkajúce sa dane po 23 rokoch nepamätá, neznamená to, že daň
platil. Žalovaný v 2/ rade má za to, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a vec správne
právne posúdil, každej zo strán umožnil, aby uskutočňovala svoje procesné práva a nezastáva názor, že

konanie má vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozsudok súdu prvej
inštancie považuje žalovaný v 2/ rade za vecne správny a navrhol, aby odvolací súd rozsudok potvrdil
a priznal žalovanému v 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania.

9. K odvolaniu pôvodnej žalobkyne sa vyjadrila aj žalovaná v 1/ rade. Uviedla, že zmluva uzatvorená

medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovanými bola kúpnou iba naoko. Nikdy so žalovaným v 2/ rade toľkými
peniazmi nedisponovali, ani nie je pravda, že na tento dom mu dal peniaze jeho otec alebo že mal
bývalý manžel peniaze našetrené. Nemali ani na zaplatenie kameramana na svadbe. O tom, že bývalý
manžel na súde nehovoril pravdu, svedčí aj to, že detaily ohľadom zaplatenia kúpnej ceny neuvádzal
alebo sa zamotal vo svojej vlastnej verzii, kde mal našetrené peniaze uložené. Žalovaný v 2/ rade dobre

vie, že daň z prevodu nehnuteľností platili spolu žalovaní, práve kvôli tomu, aby pôvodná žalobkyňa
neplatila za niečo, čo nikdy nepredala. Pôvodná žalobkyňa by vlastnej dcére nikdy nepredala dom, ktorý
dostaladaromodsvojichrodičov,navyšestým,abyichdoopatrovala.Takétoniečoaninedávalogiku.Zo
strany rodiny žalovaného v 2/ rade to bol očividne veľmi dobre premyslený krok, keď navrhli, aby sa dom
prepísal aj na neho, a to ako kúpna zmluva a navyše spísaná pred notárom. Žalovaná v 1/ rade rázne

odmieta, že pôvodnú žalobkyňu na žalobu naviedla, čo naznačil súd. O tom, že kvôli správaniu bývalého
manžela chcela pôvodná žalobkyňa vrátiť to, čo zadarmo darovala, jej predtým vravela niekoľkokrát.
Rozvod žalovaných ju k tomu zrejme dotlačil a po stretnutí s právnikom jej akurát uviedla, že bude musieť
žalovať oboch. Vzhľadom na správanie žalovaného v 2/ rade voči tomu nemala výhrady.

10. Odvolateľka v replike k vyjadreniu žalovaného v 2/ rade uviedla, že zo strany žalovaného v 2/ rade
je celá argumentácia postavená najmä na vyhláseniach zmluvných strán v spornej kúpnej zmluve o
tom, že strany si zmluvu prečítali, jej obsah schválili a na znak svojej slobodnej a vážnej vôle a súhlasu
s ňou ju pred notárom prečítali. Pokiaľ by toto malo byť hlavným dôkazom o pravdivosti toho, čo je
v nej uvedené a o vážnosti vôle zmluvných strán pri jej podpisovaní, potom by vznikol neobstojný

precedens, na základe ktorého by žiadna vadná zmluva nemohla byť vyhlásená za neplatnú. Preto túto
argumentáciu žalovaného v 2/ rade vôbec nepovažuje za relevantnú. Naopak, vychádzať je potrebné
z okolností prípadu, na ktoré v spore opakovane poukazovala a na základe toho vyhodnotiť, čí pri
uzatváraní kúpnej zmluvy mali zmluvné strany skutočnú a vážnu vôľu uzavrieť odplatný právny úkon, či
tento právny úkon nie je len formálne označený ako „kúpna zmluva“, a teda, či celý prevod neprebehol s

plným vedomím zmluvných strán bezodplatne. Ani tvrdenie odvolateľky z pojednávania dňa 20.4.2023 o
tom, že žalovaní prišli za ňou s tým, že „chcú kúpno – predajnú“, nie je dôkazom o tom, že tam existovala
vôľa uzavrieť odplatný právny úkon, ako sa nesprávne domnieva žalovaný. Práve naopak, pôvodná
žalobkyňa tým poukázala na skutočnosť, že žalovaní navrhli, aby tá zmluva bola „len označená“ ako
kúpna zmluva. K tvrdeniam žalovaného v 2/ rade o tom, že počas svojho manželstva vynakladali spolu

so žalovanou v 1/ rade finančné prostriedky na opravu domu (renovácia strechy, odvodnenie domu,
kúrenie, elektrické vedenie, stierky, dlažby, krb, nové okná, dvere a pod.) odvolateľka uviedla, že táto
argumentácia nie je dôkazom o vážnosti vôle zmluvných strán pri uzatváraní spornej zmluvy, aby bola
odplatným právnym úkonom. Vzhľadom na nízke príjmy žalovaných pri vstupe a počas manželstva,
okrem čoho bola žalovaná ešte na materskej dovolenke so 4-oma deťmi, nie je reálne možné, aby

mali žalovaní finančné prostriedky jednak na kúpu nehnuteľnosti a ešte aj na jej opravu, a to ani za
nepravdivej a zavádzajúcej verzie žalovaného, že peniaze dostal od svojho otca a niečo mal našetrené.
Rovnako odvolateľka nesúhlasí s domnienkou žalovaného v 2/ rade, že žaloba je spoločnou snahou jej
a žalovanej v 1/ rade, aby predmetné nehnuteľnosti neboli predmetom vyporiadania BSM žalovaných.Odvolateľka mienila žiadať vrátenie toho, čo bezplatne od nej dostal žalovaný v 2/ rade, vzhľadom na
to, akých činov sa v ich rodine dopustil (najmä v roku 2020 právoplatne uznaný za vinného z trestného
činu ublíženia na zdraví jej dcéry - žalovanej, a iné...), čo slovenský právny poriadok pozná ako vrátenie

daru. Vzhľadom na to, že zmluvné strany tento právny úkon písomne označili ako „kúpna zmluva“,
hoci išlo o bezplatné darovanie, bolo pôvodnej žalobkyni vysvetlené, že tento úkon je pre nedostatok
vôle zmluvných strán absolútne neplatný, na základe čoho súhlasila a žiadala podať túto žalobu aj voči
žalovanej. Preto sa súdu a žalovanému v 2/ rade môže javiť, že žaloba je spoločnou snahou žalobkyne
a žalovanej súvisiacou s vyporiadaním BSM. Samozrejme, odvolateľka nebude klamať, ak vyjadrí svoj

nesúhlasný postoj, že by mal mať žalovaný v 2/ rade z týchto nehnuteľností pri vyporiadaní ešte aj
majetkový prospech, keďže tieto nehnuteľnosti dostali manželia od žalobkyne bezodplatne. Jednoducho
povedané, slovenský právny poriadok oprávňuje odvolateľku dovolávať sa svojho vlastníckeho práva
tak, ako je to predmetom tohto sporu a bez plynutia premlčacích lehôt (vlastnícke právo sa nepremlčuje).
Preto nie je dôvod, aby súd zamietol túto žalobu z dôvodu, že sa ňou riešia rozvrátené vzťahy, o čom
vlastne súdne spory logicky vždy sú.

11. Žalovaný v 2/ rade vyjadril vo svojej duplike presvedčenie, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy existovala
vôľa zmluvných strán uzavrieť odplatný právny úkon a zotrval na svojom tvrdení, že kúpna cena
bola uhradená tak, ako je uvedené v kúpnej zmluve. Podanie žaloby považuje za účelové s jediným
cieľom, aby nehnuteľnosti, ktoré nadobudli žalovaní na základe kúpnej zmluvy neboli predmetom

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva medzi žalovanými. Pri posudzovaní okolností prípadu
je nutné prihliadať na skutočnosť, že žalobu podala pôvodná žalobkyňa po rozvode manželstva
žalovaných, a že jej tvrdenia, ktoré uviedla v písomnej žalobe sa v priebehu konania ukázali ako
nepravdivé. Ide o tvrdenie, že dôvodom spísania kúpnej zmluvy namiesto darovacej boli nižšie poplatky,
ktoré bolo vyvrátené, ale tiež o vyvrátené nepravdivé tvrdenie o prítomnosti aj iných osôb pri uzatváraní

zmluvy. Tvrdenie pôvodnej žalobkyne o zaplatení dane žalovanými vyvracia skutočnosť, že dokladmi o
zaplatenídanedisponujepôvodnážalobkyňa,niežalovaní.Jelogické,žeakbydaňznehnuteľnostiplatil
žalovaný v 2/ rade, doklad o platení by si ponechal a dokladom by nedisponovala pôvodná žalobkyňa.
Tvrdenia odvolateľky o význame výšky príjmu žalovaného v 2/ rade v čase uzatvárania zmluvy nemožno
považovať za relevantné, pretože kúpna cena bola zaplatená z úspor a z finančných prostriedkov, ktoré

poskytol žalovanému v 2/ rade jeho otec. Odvolateľka svojimi vyjadreniami potvrdzuje účelovosť žaloby,
pričom ku skutočnosti, že od uzavretia kúpnej zmluvy žalovaný v 2/ rade ako dobromyseľný kupujúci
vynaložil značné finančné prostriedky k zhodnoteniu nehnuteľnosti sa relevantne nevyjadrila.

12. Vo vyjadrení k duplike žalovaného v 2/ rade odvolateľka uviedla, že tvrdenia žalovaného v 2/ rade

ohľadom dokladov o zaplatení dane z predaja považuje za absurdné, nakoľko to, že ich predložila ona
automaticky neznamená, že nimi nedisponujú aj žalovaní. Navyše žalovaný v 2/ rade by zrejme na
súd nepredkladal dôkazy, ktoré nie sú v jeho prospech, aj keby nimi disponoval. Žalovaný v 2/ rade
sa akýmkoľvek spôsobom snaží vyhnúť preukázaniu jeho „údajných“ úspor a význam jeho príjmu v
čase uzatvárania zmluvy je podľa jeho názoru pre tento spor irelevantný. Žalovaný v 2/ rade za celý

spor nepredložil žiaden relevantný nepriamy dôkaz a odvoláva sa len na spornú zmluvu a výpoveď
jeho matky. Za absurdné považuje odvolateľka tvrdenia žalovaného v 2/ rade ohľadom toho, že sa
nevyjadrila k zhodnoteniu nehnuteľnosti počas manželstva žalovaných. Odvolateľka nebola účastníkom
BSM vzťahu žalovaných a neprináleží jej právo vyjadrovať sa k vynakladaniu finančných prostriedkov
na nehnuteľnosť za trvania ich manželstva.

13. Podaním zo dňa 20.2.2024 právny zástupca odvolateľky oznámil súdu, že odvolateľka ako pôvodná
žalobkyňa zomrela dňa XX.X.XXXX.

14. Odvolací súd uznesením sp. zn. 11Co/2/2024-241 zo dňa 13.6.2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť

17.7.2024 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnymi nástupcami pôvodnej žalobkyne ktorými súd 1/
A. B. nar. XX.XX.XXXX, 2/ A. E., nar. X.X.XXXX a E. B., nar. XX.X.XXXX.

15. Podaním označeným ako „Oznámenie o prevzatí právneho zastupovania a úprava žalobného
návrhu“ zo dňa 5.8.2024 právny zástupca pôvodnej žalobkyne oznámil odvolaciemu súdu prevzatie

právneho zastúpenia právnych nástupcov pôvodnej žalobkyne, a to žalobcu v 1/ a v 3/ rade. V bode II.
upravil žalobný návrh tak, že navrhol určiť, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. M. B.,
nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom C. XX/X, D..16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako

aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie pôvodnej žalobkyne
je dôvodné.

17. Odvolací súd úvodom pripomína, že pri svojom rozhodovaní je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380

ods. 1 CSP), čo znamená, že je oprávnený posudzovať len tie odvolateľom uplatnené odvolacie dôvody,
vo vzťahu ku ktorým uviedol odvolaciu argumentáciu. Odvolací súd sa preto zaoberal len tými odvolacími
námietkami a argumentmi pôvodnej žalobkyne, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní relevantné (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/238/2008 zo dňa 30.11.2009).

18. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva

na spravodlivý proces, zaručeného Čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného
súdu SR implikované aj v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej
súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné
odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo
právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Civilný sporový poriadok

upravuje v ustanovení § 220 ods. 2 základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na
odôvodnenie rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

19. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa

vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd

odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie
tohto odklonu.

20. Treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v Čl. 15 základných princípov
CSP a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami

súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však
povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná,
pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

21. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv
na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď
na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia,
či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie že argument je irelevantný, nezodpovedá

požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov
smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/114/2008).

22. Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou
námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav

arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn.
II.ÚS/410/2006).

23. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil, výsledky vykonaného

dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo ohľadom neexistencie
rozporu uplatneného nároku s dobrými mravmi riadne a dostatočným spôsobom neodôvodnil.24. Podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

25. Podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

26. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v Čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I.ÚS/4/1994).

27. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky

okrem zákonov aj cit. Čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/
a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.
ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

28. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s
poukazomnavýsledkyvykonanéhodokazovaniaazistenérozhodujúceskutočnosti,aletiežspoukazom

na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez
rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a
z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne
a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

29. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo

aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

30.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v

závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

31. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá

aj znenie § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za
predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú
dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno
ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo/157/2011).

32. V súdenom prípade odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje závery
ohľadne zisteného skutkového stavu, a zároveň je možné za nezrozumiteľné resp. zmätočné označiť
niektoré časti jeho pre vec významného právneho posúdenia veci.

33. Za nedostatočne odôvodnený a bez opory v skutkových tvrdeniach pôvodnej žalobkyne a aj

žalovanej v 1/ rade je možné označiť záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého pôvodná žalobkyňa, ktorá
uzatvorila kúpnu zmluvu formou notárskej zápisnice, nemohla mať v tom čase úmysel uzatvoriť zmluvu
darovaciu, a to s ohľadom na to, že príprava samotnej notárskej zápisnice, ako aj samotný notársky
úkon spísania tejto notárskej zápisnice, jej vyhotovenia a právnych účinkov nevyhnutne musel trvať istýčas, čo aj s následným obdobím potrebným pre vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
vytváralo dostatočný časový priestor na prípadné odstúpenie od zmluvy. Z obsahu žaloby a vykonaného
dokazovania je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa netvrdila, že bola uvedená do omylu ohľadne toho, akú

zmluvu uzatvára, ale že na požiadanie žalovaných vedome simulovala právny úkon kúpnej zmluvy, hoci
v skutočnosti bolo jej vôľou prevádzané nehnuteľnosti darovať. Tvrdenie o simulácii právneho úkonu
všetkými zmluvnými stranami nie je možné zamieňať s tvrdením o uzatvorení zmluvy v omyle. Simulácia
predstavuje vedomý nesúlad medzi vôľou a jej prejavom, zatiaľ čo omyl vyjadruje nezhodu nevedomú.

34. „Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej
prejavom. Simulovaný právny úkon môže trpieť vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne), alebo
tiež vadami prejavu vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne). U simulovaného konania v ktorom
absentuje vážnosť vôle simulovaný právny úkon sa považuje podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
za absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon nemá za následok vznik, zmenu ani
zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege),

apôsobíodzačiatku(extunc)vočikaždému.Totoprávosanepremlčujeaninezaniká,pretožeztakéhoto
úkonu právne následky nenastanú, a to ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím
vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z
nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. V situácii, kedy simulované konanie vo
svojej príčine (pohnútke) slúži k zastreniu iného právneho dôvodu, hovoríme o dissimulovanom konaní.

Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že
zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné náležitosti
požadované zákonom pre jeho platnosť (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), napr. že
vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. sa neprieči dobrým mravom. Pokiaľ by bol sám zastieraný
právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).“ (Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/12/2012 zo dňa 14.11.2012)

35. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.10.2010, sp.zn. 5Mcdo/11/2009,
ak právny úkon trpí vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne) alebo trpí vadami prejavu vôle
(nebol urobený určite a zrozumiteľne), je absolútne neplatný. Právne úkony postihnuté absolútnou

neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť
právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege), a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému.
Toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká, pretože z takéhoto úkonu právne následky nenastanú, a to
ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou). Súd musí
na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej

povinnosti. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá
vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka).
Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym úkonom, t.j. konkrétne právnym úkonom
predstieraným, resp. urobeným naoko (tzv. simulovaným právnym úkonom), zastieraný iný právny úkon
(tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon pre nedostatok potrebnej vôle subjektov ho

skutočne uzavrieť neplatný. V takých prípadoch platí tento iný, t.j. zastieraný právny úkon. Podmienkou
však je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov, a ďalej, že sú u neho splnené i ostatné
náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp.
sa neprieči dobrým mravom). Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako
neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).

36. Z obsahu žaloby celkom nepochybne vyplýva, že pôvodná žalobkyňa v rámci povinnosti tvrdiť
podstatné skutkové okolnosti poukazuje na vedomú simuláciu kúpnej zmluvy tak na strane jej ako
predávajúcej,akoajnastranežalovaných.Argumentáciasúduprvejinštancieohľadnemožnostizistenia
svojho omylu a dostatočného času reagovať na tento omyl, napr. odstúpením od zmluvy je preto vo

vzťahu k žalobným tvrdeniam nepriliehavá.

37. Pokiaľ súd prvej inštancie naznačuje, že v prípade pôvodnej žalobkyne išlo vo vzťahu ku uzatváranej
kúpnej zmluve iba o mentálnu rezerváciu, tento svoj záver vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu
dostatočne neodôvodnil. Tvrdenie o tom, že všetky zmluvné strany boli uzrozumené s tým, že v

skutočnosti neuzatvárajú kúpnu, ale darovaciu zmluvy, je potrebné hodnotiť vo vzťahu ku všetkým
vykonaným dôkazom a tvrdeniam sporových strán. Súd prvej inštancie v tomto smere iba stroho
konštatoval, že nebolo v konaní preukázané, že zmluvné strany nemali nikdy úmysel vyplatiť za
nehnuteľnosti kúpnu cenu uvedenú v zmluve a že k vyplateniu ani nedošlo. Z odôvodnenia rozsudkuvšak nevyplýva, ako vo vzťahu k tejto otázke vyhodnotil jednoznačné tvrdenia žalovanej v 1/ rade, podľa
ktorej kúpna cena bola v zmluve uvádzaná iba formálne a nikdy nebola uhradená. Taktiež sa súd prvej
inštancie v tomto smere dostatočne určito a jednoznačne nevysporiadal s celým komplexom súvisiacich

viac alebo menej jednoznačných a zároveň zväčša dôkazmi nepodporených tvrdení strán a svedkov
ohľadne toho, či žalovaní disponovali v čase tvrdenej kúpy nehnuteľností dostatkom prostriedkov,
kto im a v akom rozsahu prostriedky poskytol, ohľadne procesu vyplatenia kúpnej ceny, ale tiež s
okolnosťou, že predmetné nehnuteľnosti boli zaťažené vecným bremenom práva dožitia v prospech
rodičov pôvodnej žalobkyne. Pokiaľ súd prvej inštancie uzavrel, že nevyplatenie kúpnej ceny nebolo v

konaní preukázané, bolo nevyhnutné aj s ohľadom na potvrdenie tohto tvrdenia pôvodnej žalobkyne
žalovanou v 1/ rade náležite sa vysporiadať so všetkými dôkazmi a tvrdeniami, ktoré sa tejto skutočnosti
týkajú, a jasne a zrozumiteľne poukázať na to, ktoré dôkazy toto tvrdenie vyvracajú, alebo významne
spochybňujú a naopak, ktoré by mohli svedčiť o pravdivosti tohto tvrdenia. Súd prvej inštancie súce v
relevantnej časti odôvodnenia poukázal na výpoveď matky žalovaného a sestry žalovaného, nevysvetlil
však dostatočne, z akého dôvodu tieto, z pohľadu odvolacieho súdu skôr nekonkrétne svedecké

výpovede, považoval za hodnovernejšie, než výpovede žalovanej v 1/ rade, svedkyne P. E., a z hľadiska
presvedčivosti ich nadradil nad iné skutkové okolnosti svedčiace skôr v prospech tvrdení pôvodnej
žalobkyne (napr. majetkové pomery otca žalovaného vyplývajúce z pripojeného súdneho spisu sp.
zn. XXX/XXX/XXXX, trvanie vecného bremena v prospech rodičov pôvodnej žalobkyne). Samotné
konštatovanie, že pokiaľ by boli svedkovia svedčiaci v prospech žalovaného v 2/ rade na výpovedi so

žalovaným dohodnutí vypovedali by tak, aby potvrdili výpoveď žalovaného v 2/ rade a preto súd ich
tvrdeniam nepriamo svedčiacim o poskytnutí finančných prostriedkov na zaplatenie tejto nehnuteľnosti
aj uveril sa žiadnym spôsobom nevysporiadava s inými vykonanými dôkazmi a skutkovými tvrdeniami.
V kontexte opomenutia reakcie na dôkazy svedčiace v prospech pôvodnej žalobkyne potom pôsobí
nepresvedčivo to, ak súd v rámci hodnotenia dôkazov konštatuje vierohodnosť výpovedí svedčiacich v

neprospech pôvodnej žalobkyne poukázaním na ich nedostatočnú konkrétnosť a určitosť.

38. Súd prvej inštancie sa tiež riadne nevysporiadal s tvrdením pôvodnej žalobkyne, podľa ktorého o jej
skutočnej vôli bezodplatne previesť vlastnícke právo svedčí to, že daň z prevodu, ktorú mala zaplatiť
ona ako predávajúca, zaplatili žalovaní. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu súd prvej inštancie uviedol, že

táto skutočnosť sama o sebe nie je právne relevantným dôkazom, ani keby tomu tak bolo. Odvolací
súd k tomu uvádza, že uvedená skutočnosť by síce neobstála ako dôkaz sama osebe, avšak súd ju
musí hodnotiť aj v komplexe ďalších tvrdení strán a iných skutkových zistení, teda nie len jednotlivo (z
hľadiska preukázania pravdivosti tohto tvrdenia), ale tiež vo vzájomných logických súvislostiach. Súd
tiež žiadnym spôsobom neobjasnil, prečo túto skutočnosť, ktorú pôvodná žalobkyňa považovala za

významnú z hľadiska zistenia skutkového stavu a jeho právneho posúdenia, nepovažoval za relevantnú.

39. Za právne sporné a s ohľadom na predmet konania aj za ťažko udržateľné a nedostatočne
zrozumiteľné považuje odvolací súd aj právne posúdenie veci prezentované súdom prvej inštancie v
bode 30 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde je konštatované, že pokiaľ malo ísť v skutočnosti

zo strany pôvodnej žalobkyne o uzatvorenie darovacej zmluvy s obdarovanou žalovanou v 1/ rade,
potom by sa nárokov vyplývajúcich z tejto skutočnosti mala domáhať žalovaná v 1/ rade voči ostatným
účastníkom zmluvy, nakoľko v prípade zastretého právneho úkonu darovacej zmluvy žalovanej v 1/
rade by aktuálnou žalobou v skutočnosti nedošlo k vyriešeniu sporných skutočností tvrdených pôvodnou
žalobkyňou, teda, že výlučnou vlastníčkou spornej nehnuteľnosti má byť len žalovaná v 1/ rade.

40. V súvislosti s týmito závermi súdu prvej inštancie odvolací súd opätovne poukazuje na už konštantne
judikovaný záver, podľa ktorého predpokladom platnosti zastretej (disimulovanej) zmluvy o prevode
vlastníctva nehnuteľnosti (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka) je okrem iného jej uzatvorenie v
písomnej forme a tými istými účastníkmi ako zastierajúca (simulovaná) zmluva (uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2020 sp. zn. 3Cdo/43/2019). V danom prípade z dokazovania ani
skutkových tvrdení strán nevyplynulo, že by zastretá darovacia zmluva spĺňala požiadavku písomnej
formy a totožných účastníkov zmluvy, preto sú v tomto smere úvahy súdu prvej inštancie mätúce a
nadbytočné.

41. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať
ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý náležite nevysvetlilprijaté skutkové a právne závery poukazom na vykonané dokazovanie, a ktorého medzery v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil

a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

42.Povinnosťousúduprvejinštancie,ktorýjeviazanývyššievyslovenýmiprávnyminázormiodvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude riadne v súlade s platnou procesnou normou (ust. § 185 a nasl.
CSP) a spôsobom stanoveným pre vykonávanie dôkazov vykonať pre vec relevantné dôkazy, skutkový

stav opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne
ustanovenia, a predovšetkým, pri opätovnom posúdení veci sa náležite vysporiadať so všetkými
relevantnými argumentmi sporových strán, najmä sa vysporiadať s rovnakou dôslednosťou tak s
tvrdeniamiadôkazmisvedčiacimivprospechtvrdenípôvodnejžalobkyneatiežžalovanejv1/rade,akos
dôkazmi a tvrdeniami svedčiacimi v prospech procesnej obrany žalovaného v 2/ rade, vykonané dôkazy
vyhodnotiť v širších vzájomných skutkových aj logických súvislostiach (v intenciách výhrad odvolacieho

súdu uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia) a vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie náležite
v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť.

43. S ohľadom na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie sa tento po vrátení veci procesne vysporiada
s návrhom aktuálnych žalobcov v 1/ a 3/ rade na zmenu žaloby v zmysle ich podania zo dňa 5.8.2024.

44. Prvoinštančný súd v novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).

45. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).