Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. november 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4322201695
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4322201695.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

20 25Co/45/2024

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.
Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobkyne: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti
žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. XXXX/X, XXX XX F., o zaplatenie 91 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 6. mája 2024 pod
č.k. 7C/19/2022-132, takto

r o z h o d o l :

18 25Co/45/2024

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanýmánároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalobkynivrozsahu100%,ovýškektorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

17 25Co/45/2024

1.1. Súd prvej inštancie prvým výrokom rozsudku žalobu zamietol, druhým výrokom žalovanému
nepriznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a tretím
výrokom žalobkyni voči žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Svoje
rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 5 ods. 4 písm. h), § 12 ods.
2 písm. f), § 48 ods. 4 písm. n), § 51 ods. 1 písm. d), § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase
nariadenej karantény, § 5 písm. b), § 6 ods. 1, 2, 3 zákona č. 179/2011 Z.z. o hospodárskej mobilizácii, §

2 ods. 1, 4, § 11 ods. 1, 3 písm. a) nariadenia vlády SR č. 77/2020 Z.z. v znení platnom v čase nariadenej
karantény, § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, § 151 ods. 1, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP.
1.2. Uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 27.04.2022 domáhala, aby súd vydal
platobný rozkaz, ktorým zaviaže žalovaného zaplatiť sumu 91 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne z tejto sumy od 25.06.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 09.04.2021
boli odboru právnych služieb sekcie legislatívy a právnych služieb Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky odstúpené podklady na vymáhanie pohľadávky štátu voči žalovanému. Žalovanému bola
dňa 25.05.2020 vystavená faktúra č. 1060062508 vo výške 91 eur, splatná do 24.06.2020 za stravu
zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOŠ služieb a lesníctva Banská
Štiavnica za obdobie od 03.05.2020 do 09.05.2020. Žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnostifaktúry neuhradil. Žalobkyňa zaslala žalovanému výzvy na úhradu pohľadávky zo dňa 19.10.2020 a
19.01.2022, ktorými ho vyzvala na zaplatenie dlžnej sumy. Úroky z omeškania si uplatňuje odo dňa
25.06.2020 až do ich zaplatenia, t.j. odo dňa ktorý nasleduje po dni splatnosti dotknutej faktúry. Svoj

nárok odvodzovala z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z., ktoré umožňuje obmedziť
vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej
osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť
je podľa Ústavného súdu SR v súlade s Ústavou SR podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL.
ÚS 4/2021. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení predložila súdu faktúru č. 1060062508 zo dňa

25.05.2020 spolu so sprievodným listom, výzvy na úhradu zo dňa 19.10.2020 a zo dňa 19.01.2022 spolu
s doručenkou.
1.3. Súd vydal v predmetnej veci platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor. V ňom poukázal
na nález ÚS SR Pl. ÚS 4/2021-136, z ktorého vyplýva, že bol protiprávne držaný v karanténnom
zariadení. Zákonne obmedziť osobnú slobodu občanov SR je možné dvoma spôsobmi: na základe § 42
ods. 1 a 2 zákona č. 171/1993 Z.z. a § 6 ods. 1 zákona č. 221/2006 Z.z. a v oboch prípadoch je zákonom

stanovená povinnosť zabezpečiť stravovanie. Keďže nebol zbavený osobnej slobody zákonne, vykázal
si stravné podľa § 5 ods. 2 zákona č. 283/2022 Z.z. o cestovných náhradách vo výške 11,60 eura za
7 dní, spolu 81,20 eura. Mal výdavky na cestu osobným motorovým vozidlom za hranice do miesta
povinnej karantény a následne domov. Ako živnostník strávil od 01.03.2020 do 02.05.2020 v Nemecku,
kde pracoval, s rodinou nebol 62 dní. Dodržiaval všetky obmedzenia a nariadenia, na pracovisku bol

pravidelne testovaný a pri ceste na SR dodržal všetky povinnosti. Výpadok príjmu za 7 dní strávených v
karanténnom zariadení, by pri odpracovaní 10 hodín denne od 04. do 08.05.2020 a 5 hodín 09.05.2020
a hodinovej mzde 18 eur, tvorilo sumu 990 eur. O túto sumu bola jeho rodina pripravená
protiprávne. Z uvedených dôvodov bol presvedčený, že žalobkyni nie je dlžný žiadnu náhradu.
1.4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odporu uviedla, že Úrad verejného zdravotníctva SR ako príslušný orgán

štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z.z. v
znení platnom v rozhodnom čase z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území SR nariadil podľa
§ 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z.z. opatrenie č. OLP/3172/2020 zo
dňa 17.04.2020, ktorým "všetkým osobám, ktoré od 20.04.2020 od 07:00 hod. vstúpia na územie SR,
sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej

diagnostiky ochorenia Covid-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje
domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Tvrdil, že podľa písm. A6 uznesenia vlády SR č. 113 z
15.03.2020 bolo ministerke vnútra SR uložené vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény
osôb do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Príkazom Okresného úradu Banská
Štiavnica č. OU-BS-OKR-2020/000611-005 zo dňa 16.04.2020 bolo karanténne zariadenie SOŠ služieb

a lesníctva Banská Štiavnica, v ktorom žalovaný v dňoch 03.05.2020 až 09.05.2020 absolvoval
nariadenú izoláciu, určené ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d/ druhého bodu
zákona č. 179/2011 Z.z. na účel zriadenia karanténneho zariadenia podľa § 2 ods. 4 nariadenia Vlády
SR č. 77/2020 Z.z.. Subjektu hospodárskej mobilizácie bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej
mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z.z. a to organizácia výroby a organizácia služieb,

v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie
a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach.
Určenému subjektu sa uhradia výdavky na vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu
úhraduoprávnenýchnákladovvykonáMinisterstvovnútraSRvsúladesnariadenímvládySRč.77/2020
Z.z.. V zmysle uvedeného Ministerstvo vnútra SR v súlade so zákonom č. 179/2011 Z.z. a nariadením

vlády SR č. 77/2020 Z.z. uhradilo karanténnemu zariadeniu náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti so
stravou poskytnutou žalovanému, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu. Tieto náklady je povinný uhradiť
žalovaný s poukazom na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z.. Žalobkyňa si od žalovaného
vymáha paušálne náklady za stravu, keďže plnila za neho to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/207
Z.z. plniť sám. Rovnako poukázala na nález ÚS SR PL. ÚS 4/2021-136 a na to, že sám ústavný súd

konštatuje, že § 58 ods. 2 zákona o ochrane zdravia je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5. čl. 1 ods. 1 a čl. 13
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu. Predložila príkaz OU-BS-OKR-2020/000611-005
zo dňa 16.04.2020, objednávku č. 2000041636, výstup zo základnej finančnej kontroly a faktúru č.
009/2020.
1.5. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že všetky dôkazy, ktoré žalobkyňa pripojila sa týkajú vzťahu medzi

SOŠ služieb a lesníctva a MV SR. Ani jeden nepreukazuje, že si niečo objednal a ani to, že niečo z
objednaných a vyfakturovaných položiek skutočne využil a spotreboval. Nespochybnil, že v zariadení
nedobrovoľne bol, no žalobkyňa nemá žiadny dôkaz o tom, že akokoľvek využil iné služby alebo sa v
zariadení stravoval.1.6. Podaním zo dňa 25.01.2021 bola súdu oznámená konsolidácia pohľadávky žalobkyne. Zmluvou
o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV zo dňa 12.08.2022 zverejnenou v CRZ dňa 18.08.2022
pod č. Z2200159, ktorá bola uzavretá v zmysle zákona č. 374/2014 Z.z. medzi správcom pohľadávok

štátu - Ministerstvom vnútra SR a Slovenskou konsolidačnou, a.s. ako poverenej osobe bolo postúpené
právo uplatňovať a vymáhať (konsolidovať) pohľadávku štátu voči žalovanému. V súlade s § 15 ods. 2
zákona č. 374/2014 Z.z., dňom účinnosti zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu je SK, a. s. oprávnená
uplatňovať pohľadávku štátu, zabezpečiť k nej exekučný titul a vymáhať ju, konať voči dlžníkovi
pred príslušnými orgánmi a tretími osobami pri uplatňovaní pohľadávky štátu, pričom sa písomné

splnomocnenie nevyžaduje. Nejedná sa o postúpenie, ale o zmenu osoby oprávnenej uplatňovať a
vymáhať pohľadávku, ktorej vlastníkom je naďalej štát a k tejto zmene dochádza zo zákona dňom
účinnosti zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu, Slovenská konsolidačná, a.s. vstupuje do postavenia
správcu pohľadávok štátu a pôvodný správca MV SR toto postavenie stráca, nie je potrebné rozhodovať
o zmene účastníka konania na strane žalobcu v zmysle ust. § 80 ods. 1 CSP.
1.7. Žalobkyňa na výzvu súdu uviedla, že žalovaný absolvoval v dňoch 03.05.2020 až 09.05.2020, t.j. 7

kalendárnych dní nariadenú izoláciu v zariadení SOŠ služieb a lesníctva Banská Štiavnica ako subjekte
hospodárskej mobilizácie. Od žalovaného si vymáha paušálne náklady za stravu, ktorú mu zabezpečila
počas jeho pobytu v subjekte HM, keďže plnila subjektu HM za žalovaného, čo mal podľa § 58 ods.
2 zákona č. 355/2007 Z.z. plniť žalovaný sám. Pri vyčíslení výšky stravného vychádzala zo zákona č.
283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v spojení s opatrením MPSVaR SR č. 176/2019 Z.z. o sumách

stravného. Podľa v tom čase platného ustanovenia § 1 písm. c) Opatrenia je suma stravného na deň
vo výške 11,60 eura, k čomu bola pripočítaná suma za plastový obal vo výške 1,40 eura a takto vznikla
paušálna náhrada 13 eur/deň. Fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou
izoláciou, iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť
absolvovať izoláciu, bola zabezpečená strava rovnako a žalovaný nepreukázal, že by stravu neprijal.

1.8. Súd vo veci rozhodol na pojednávaní v poradí prvým rozsudkom dňa 16.05.2023, ktorým žalobu
zamietolzdôvodu,žeustanovenie§12ods.2písm.f)zákonaoochraneverejnéhozdraviabolonálezom
Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021-136 z 08.12.2021 derogované, na základe čoho bol text právnej normy
upravený v znení "izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad". Z textu právnej
normy, s ktorou žalobca spája svoj nárok, bolo vylúčené opatrenie týkajúce sa izolácie v inom určenom

zariadení, aj karanténne opatrenia. V čase, keď si žalobkyňa uplatnila svoje nároky na súde bola právna
úprava § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. dotknutá nálezom Ústavného súdu a karanténne
opatrenia a izolácie v inom určenom zariadení stratili oporu v právnej norme a teda súd nenašiel žiadnu
oporu v zákone, na základe ktorej by bol žalovaný povinný uhradiť náklady izolácie v karanténnom
zariadení ako aj z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala úhradu nákladov za stravu za žalovaného v

uplatnenej výške.
1.9. Proti uvedenému rozsudku podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom Krajský súd v Nitre rozhodol
uznesením zo dňa 13.03.2024, č.k. 25Co/89/2023-110, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a
vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie vec posúdil v zmysle nálezu PL.ÚS
4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 publikovaného v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z.z., ktorého

derogačné (zrušujúce) účinky na vec aplikovaného právneho predpisu pôsobia a nastávajú ex nunc (pro
futuro, do budúcna), okamihom právnej skutočnosti, ktorá nastala, teda nepôsobia spätne do minulosti
- ex tunc, ako ich súd prvej inštancie nesprávne aplikoval. Uvedený právny záver odvolacieho súdu bol
pre súd záväzný.
1.10. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie na deň 06.05.2024 a vec prejednal v

neprítomnosti strán sporu. Následne vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listín
predložených žalobkyňou ako aj s obsahom spisového materiálu a dospel k záveru, že nárok žalobkyne
nie je dôvodný. Konštatoval, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia 91 eur s
príslušenstvom ako paušálne náklady za stravu zabezpečenú žalovanému počas nariadenej izolácie v
zmysle opatrenia UVZ SR č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020 v karanténnom zariadení SOŠ služieb

a lesníctva Banská Štiavnica za obdobie od 03.05.2020 do 09.05.2020, ktoré zariadeniu uhradila a teda
plnila za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. plniť sám.
1.11. Za nesporné v konaní považoval, že Ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanému faktúru č.
1060062508 s dátumom splatnosti do 24.06.2020 na sumu 91 eur ako náklady za stravu počas
nariadenej karantény v zariadení SOŠ služieb a lesníctva Banská Štiavnica za obdobie od 03.05.2020

do 09.05.2020. Následne výzvami zo dňa 19.10.2020 a 19.01.2022 vyzvalo žalovaného na úhradu
predmetnej pohľadávky. UVZ SR vydal dňa 17.04.2020 opatrenie č. OLP/3172/2020 podľa § 5 ods.
4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia s poukazom na § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4
písm. n) predmetného zákona, ktorým všetkým osobám, ktoré od 20.04.2020 od 07:00 hod. vstúpia naúzemie Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú
na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto
osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Zo zhodných tvrdení strán sporu

mal zároveň za preukázané, že žalovaný bol počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOŠ
služieb a lesníctva Banská Štiavnica v období od 03.05.2020 do 09.05.2020.
1.12. Sporný medzi stranami sporu bol vznik a existencia uplatneného nároku žalobkyne, keď svoj nárok
odvodzovala od úhrady nákladov spojených s umiestnením žalovaného v karanténnom zariadení s
poukazom na § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia, v zmysle ktorého náklady, ktoré fyzickým

a právnickým osobám vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto
povinnosti plniť. Sporná bola aj skutočnosť, či žalovanému bola poskytnutá strava, nakoľko žalovaný
skutkové tvrdenie žalobcu o poskytnutí mu stravy popieral, ako aj výška nákladov za poskytnutú stravu.
Základom uplatneného nároku bolo zodpovedanie otázky, či žalobkyňa preukázala skutočnosť, že jej
vznikla pohľadávka voči žalovanému pri plnení povinností uložených v § 12 ods. 2 písm. f)

zákona č. 355/2007 Z.z. v spojení s Opatrením č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020 a či na strane
žalovaného existuje zákonná povinnosť náklady vzniknuté v súvislosti s uvedeným opatrením uhradiť.Z
hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré má
žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia alebo
podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Posudzovanie nároku preto zameral na otázku,

či žalobkyňa plnila povinnosti uložené jej zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2
písm. f) v znení účinnom v čase vydania opatrenia, ktoré bolo následne derogované nálezom Ústavného
súdu PL.ÚS 4/2021-136 z 08.12.2021. Dospel k záveru, že žalovaný mal podľa opatrenia ÚVZ SR
povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu
SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov, t.j. od 31.12.2021.

1.13. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby,
ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením
UVZ SR znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu ten, komu vzniknú náklady pri plnení
povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia nemá právo požadovať za takto vzniknuté
náklady žiadnu náhradu (od štátu). Uvedené ustanovenie a priori nezakladá možnosť domáhať sa

úhrady nákladov medzi "poskytovateľom služieb" a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti
podľa zákona o ochrane verejného zdravia a už vôbec nemožno z tohto zákonného ustanovenia vyvodiť
konštituovanie určitého práva na náhradu inej osoby (štátu) za to, že za iného uhradila náklady súvisiace
s plnením si jeho povinností smerujúcich k ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58
ods. 2 upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe

(žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené. Z toho vyplýva, že
žalobkyňa nemá právo na náhradu ňou uhradených nákladov za stravu zabezpečenú žalovanému, z
dôvodov ktorých je žaloba nedôvodná.
1.14. Právo žalobkyne požadovať od žalovaného náhradu nákladov za zabezpečenú stravu by muselo
vyplývať z konkrétneho zákonného ustanovenia právneho poriadku, ktorým však nie je § 58 ods. 2

zákona o ochrane zdravia, lebo len taký prístup zodpovedá princípu, že štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).
Také ustanovenie nie je súčasťou právneho poriadku. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie
je spôsobilý napraviť ani postup, kedy žalovanému bola vystavená žalobkyňou na úhradu stravy faktúra,
pretože faktúra je účtovným dokladom - listinou, ktorá je typická skôr pre súkromné, a nie verejné právo.

Takýmto spôsobom nemôže žalobkyňa nahrádzať nedostatok právnej úpravy. Výdavky spojené so
zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali podľa právnej
úpravy účinnej v čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia,
prípadne inej osobe, ktorá uvedenú službu dodala. Žalobkyňa v konaní netvrdila a nepreukázala, že bola
poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovaného, resp. že bola prevádzkovateľom tohto zariadenia.

Nepreukázalaexistenciuprávnehovzťahu,nazákladektoréhobyjejpatriloprávodomáhaťsazaplatenia
stravy za obdobie izolácie žalovaného.
1.15. Ďalej uviedol, že žalobkyni mal uplatnený nárok vzniknúť v súvislosti s Opatrením Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020, ktoré má právny základ vo
sfére verejného práva. Vzhľadom na princíp vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nie je možné

absenciu zákonnej právnej úpravy nahrádzať inštitútmi, resp. právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy
súkromnoprávnej povahy, pre ktoré je typický princíp vychádzajúci z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Z vecnej
povahy sporu je nepochybné, že medzi stranami sporu sa nejedná o vzťah súkromnoprávny. Vzťahy
s verejnoprávnou povahou sa vyznačujú tým, že na jednej strane vystupuje orgán verejnej správydisponujúci svojou pôsobnosťou a právomocou, ktorú v danom vzťahu k podriadenému subjektu
aj vykonáva. O takýto verejnoprávny vzťah ide v predmetnej veci - nariadenie povinnej izolácie v
karanténnom zariadení, ktorého dôsledok nie je možné riešiť predpismi občianskeho práva. Žalobkyni

preto nepatrí právo na náhradu ňou uhradených nákladov za stravu zabezpečenú žalovanému ani
titulom bezdôvodného obohatenia. Predpokladom pre použitie ustanovenia Občianskeho zákonníka
upravujúceho bezdôvodné obohatenie je skutočnosť, že musí ísť jednak o plnenie, ktoré mal iný
subjekt plniť sám na základe svojej povinnosti (čo splnené bolo, nakoľko žalovaný si náklady na stravu
mal uhrádzať sám), ale súčasne je nevyhnutné, aby ten, kto plní za iného, nemal sám povinnosť

plniť, čo v predmetnom prípade splnené nebolo. Žalobkyňa sama tvrdila, že v zmysle Zákona o
hospodárskejmobilizáciibolojejpovinnosťouzabezpečiťauhradiťstravovaniefyzickýmosobám,ktorým
bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach, pritom úhradu oprávnených nákladov
subjektuhospodárskejmobilizáciemalovykonaťMinisterstvovnútraSRvsúladescitovanýmzákonoma
nariadením vlády č. 77/2020 Z.z., a to z rezervy štátneho rozpočtu. Preto nemohlo na strane žalovaného
dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne. Na aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka

o bezdôvodnom obohatení tak zároveň chýbal dôvod právnej povahy žalobou uplatneného nároku.
1.16. Ani v prípade, ak by nárok žalobkyne bolo možné podradiť pod niektorú hmotnoprávnu normu,
žaloba by nemohla byť úspešná z dôvodu, že neuniesla dôkazné bremeno preukázania skutkových
tvrdení o poskytnutí stravy žalovanému ako aj skutkových tvrdení, že úhradou vykonanou na základe
faktúry v prospech subjektu hospodárskej mobilizácie (karanténneho zariadenia) uhrádzala stravu

poskytnutú práve žalovanému. Faktúra spolu s objednávkou iba preukazujú, že subjekt hospodárskej
mobilizácie - SOŠ služieb a lesníctva fakturovala MV SR náhradu za dodanú stravu repatriantov a
dobrovoľníkov za obdobie od 03.05.2020 do 17.05.2020 v celkovej výške 9 165 eur. Nevyplýva z nej,
že predmetom celkovej fakturovanej sumy je aj náhrada za stravu poskytnutú žalovanému, ktorý poprel,
že by mu strava bola reálne poskytnutá. Žalobkyňa nepredložila zoznam, na ktorý odkazuje faktúra, z

ktorého by bolo možné identifikovať, ktorých konkrétnych osôb sa náklady vyfakturované touto faktúrou
týkali.
1.17. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobkyne, že žalovaný nepreukázal, že zabezpečenú stravu
odmietol, príp. neoznámil subjektu HM, že nemá záujem na poskytovaní stravy. Pritom poukázal na
negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval

reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. Žalobkyňa nepredložila dôkaz preukazujúci poskytnutie stravy
žalovanému a takýto dôkaz nenavrhla ani vykonať, dôsledkom čoho nepreukázala poskytnutie stravy
žalovanému. Zároveň nepreukázala ani výšku žalobou uplatneného nároku. Súd sa nestotožnil s
názorom žalobkyne, že v tomto prípade stačilo odkázať na všeobecne záväzný právny predpis, pretože
žalobkyňa nie je subjektom, ktorý by si mohol uplatniť paušálnu náhradu stravného podľa zákona č.

283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v spojení s opatrením MPVaR č. 176/2019 Z.z. o výške stravného
voči žalovanému. Z faktúry nevyplýva, že predmetom celkovej fakturovanej sumy je aj náhrada za
žalovaného a už vôbec z nej nevyplýva v akej výške mala uhradiť žalobkyňa subjektu HM náhradu
nákladov spojených s umiestnením žalovaného do predmetného zariadenia. Z objednávky vyplýva iba
schválenie celkových nákladov v zmysle faktúry, no nie aj jej skutočná úhrada a ani úhrada nákladov

za stravu za žalovaného v uplatnenej výške.
1.18. Mal za to, že obmedzenie práv žalovaného (nariadenie povinnej izolácie v karanténnom zariadení)
nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe. Právna úprava izolácie osôb v karanténnych
zariadeniach bola vyhodnotená ústavným súdom ako protiústavná, preto zmysel právnej zásady "z
nepráva nemôže vzniknúť právo" nepripúšťa, aby dotknutá osoba mala preplatiť štátu náklady spojené s

pobytomvkaranténnomzariadení,akkvôlirozporusÚstavouSRstratiloúčinnosťzákonnéustanovenie,
ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb v karanténnom zariadení. Na uvedenom nemení nič ani
skutočnosť, že derogačné účinky nálezu PL. ÚS 4/2021 nastali dňom jeho vyhlásenia v zbierke zákonov,
v tomto prípade dňa 31.12.2021. Žalobkyňa podala žalobu v čase, kedy vedela, že obmedzenie práv
žalovaného bolo protiústavné. Preto nemôže požadovať náklady ani reparáciu od fyzickej osoby za toto

obdobie, keďže poskytnutá strava má charakter nanúteného plnenia, teda plnenia v rozpore s dobrými
mravmi, ak by išlo o občianskoprávne vzťahy. Vo verejnoprávnych vzťahoch takéto konanie štátu alebo
jeho samostatnej zložky je bez právneho základu a nemôže vyvolať majetkovú zodpovednosť fyzickej
osoby, ktorej právo bolo porušené. K vyčísleniu, ktoré uviedol žalovaný v podanom odpore uviedol,
že nakoľko na výzvu súdu, či sa jedná o vzájomnú žalobu nereagoval a zároveň nežiadal zaviazať

žalobkyňu na úhradu rozdielu medzi ním vyčíslenou sumou a jej pohľadávkou, uvedené skutkové
tvrdenia posúdil len ako procesnú obranu žalovaného a nie ako vzájomnú žalobu a nepovažoval za
potrebné sa ňou bližšie zaoberať.1.19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1
CSP. Keďže žalobu v celom rozsahu zamietol, žalovaný mal v konaní na súde prvej inštancie úspech
a žalobkyni vznikla povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania v celom rozsahu.

Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovanému žiadne trovy konania na súde prvej inštancie nevznikli, v
súlade so zásadou hospodárnosti konania rozhodol tak, že mu nárok na náhradu trov konania na
súde prvej inštancie nepriznal. Rovnako postupoval aj pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
odvolacieho konania, v ktorom bola žalobkyňa úspešná a vznikol jej voči žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Vzhľadom ku skutočnosti, že jej žiadne trovy odvolacieho

konania preukázateľne nevznikli, v súlade so zásadou hospodárnosti konania rozhodol tak, že žalobkyni
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

2.1. Žalobkyňa podala v zákonnej lehote odvolanie a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Dôvodila ustanoveniami § 365 ods. 1
písm. b), d), f) a h) CSP. Nestotožnila sa so závermi súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktorý navyše na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok nesprávny právny názor.
2.2. S poukazom na rozhodnutia ÚS SR zdôraznila požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia
a dôkladného odôvodnenia odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe. Príkladmo poukázala na niektoré
právoplatné rozhodnutia okresných súdov SR v totožných veciach. Uviedla, že vláda Slovenskej

republiky vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane mimoriadnu situáciu a následne
uznesením č. 113 z 15. marca 2020 uložila ministerke vnútra SR vykonať opatrenia so zabezpečením
povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych
zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky z
dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa § 12 ods. 2 písm.

f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z.z. opatrenie č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020, ktorým
sa všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7:00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky,
nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej
diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca
izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní.

2.3. Uviedla, že príkazom Okresného úradu Banská Štiavnica č. OU-BS-OKR-2020/000611-005 zo dňa
16.4.2020 bolo SOŠ služieb a lesníctva Banská Štiavnica určené ako subjekt HM na účel zriadenia
karanténneho zariadenia. Určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej
mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov spojených s pobytom fyzických osôb, ktorým bola
nariadená povinná karanténa, vykoná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky podľa § 11 ods. 3 písm.

a) a § 12 ods. 2 nariadenia vlády č. 77/2020 Z.z. po predložení faktúry. Za oprávnené výdavky budú
považované náklady na stravovanie ubytovaných fyzických osôb vo výške 13 eur za osobu/deň. Pri
určovaní výšky oprávnených výdavkov na stravné vychádzalo MV SR zo zákona č. 283/2002 Z.z. o
cestovnýchnáhradáchvspojenísopatrenímMPSVRSRč.176/2019Z.z.osumáchstravného.Vzmysle
uvedeného hradila určenému subjektu na základe ním vystavenej faktúry č. 009/2020 zo dňa 22.06.2020

náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti so zabezpečením stravy pre repatriantov a dobrovoľníkov v období
od 03.05.2020 do 17.05.2020, II. turnus.
2.4. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej
osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme
ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti

podľa ustanovenia § 51 a § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri
plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi
upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa
Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS
4/2021). Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou

nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide
pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam
obmedzujúcim jej osobnú slobodu. Vzhľadom na kvantitatívnu limitáciu zásahu uložená povinnosť
znášať náklady v ich skutočnej výške vyhovuje požiadavke dostatočnej určitosti, a teda aj požiadavke na
dostatočnú kvalitu zákonnej úpravy povinnosti z hľadiska jej predvídateľnosti a ochrany pred svojvôľou

(nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 4/2021).
2.5. Skutočnosť, že Ministerstvo vnútra SR uhradilo karanténnemu zariadeniu náklady, ktoré mu vznikli
v súvislosti s poskytnutím stravy pre žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu, nemá vplyv na
povinnosť žalovaného znášať náklady spojené s plnením povinností podľa opatrenia ÚVZ SR tak, ako topredpokladá § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. Žalovaný je tým subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu
povinnosť znášať náklady za stravu počas nariadenej izolácie. Keďže povinnosť svedčí žalovanému,
je dôvodné od neho požadovať náhradu nákladov súvisiacich so zabezpečením stravy. Karanténne

opatrenia mal plniť žalovaný a preto mal aj náklady s nimi spojené uhrádzať on sám, a to nie len
náklady na stravu ale aj náklady na ubytovanie. Od žalovaného nepožadovala náhradu nákladov na
ubytovanie v priestoroch, ani skutočné náklady na zabezpečenie jeho stravy, ktoré by boli oveľa vyššie
než požadovaná suma. Uplatnila si len paušálne náklady za stravu počas jeho pobytu v určenom
subjekte, keďže plnila určenému subjektu za žalovaného to, čo mal plniť žalovaný sám. Podľa v tom

čase platného ustanovenia § 1 písm. c) opatrenia je suma stravného za deň vo výške 11,60 eura, k
čomu bola pripočítaná suma 1,40 eura za plastový obal, spolu 13 eur za deň (13 eur x 7 dní = 91 eur),
na úhradu ktorej vystavila žalovanému dňa 25.05.2020 faktúru č. 1060062508 splatnú do 24.06.2020
a následne pre neuhradenie v lehote splatnosti mu zaslala dve výzvy na úhradu pohľadávky zo dňa
19.10.2020 a 19.01.2022, na ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nereagoval. Náklady na zabezpečenie
stravného považuje za primerané, zjavne neprevyšujúce náklady na stravu dospelej osoby v bežnom

živote mimo nariadenej izolácie.
2.6. Preukázala, že zariadenie, ktoré žalovanému poskytlo ubytovanie a stravu, bolo povinné tieto služby
poskytnúť na základe Príkazu správneho orgánu. Faktúrou bola vyúčtovaná strava v rozhodnom období
izolácie a žalovaný bol subjektom, ktorý niesol zákonnú povinnosť znášať náklady na stravu počas
nariadenej izolácie, ktorú povinnosť si nesplnil, ale za neho ju vedome splnila žalobkyňa. Žalovaný

potvrdil, že v dôsledku mimoriadnej situácie a nariadenej izolácie bol v dňoch od 03.05.2020 do
09.05.2020 umiestnený v karanténnom zariadení SOŠ služieb a lesníctva Banská Štiavnica. Strava
bola zabezpečovaná pre všetkých repatriantov nachádzajúcich sa v uvedenom období v určenom
subjekte rovnako a každej z osôb nachádzajúcich sa v tomto období v nariadenej izolácii bola účtovaná
požadovaná náhrada nákladov na zabezpečenie stravovania v rovnakej výške. Zastala názor, že jej

aktívna legitimácia je jednoznačne daná a nesporná, nakoľko táto bola založená priamo uznesením č.
113 s tým, že MV SR bolo bez možnosti akéhokoľvek odklonu od prijatého vládneho uznesenia povinné
plniť povinnosti a úlohy z neho plynúce.
2.7. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021, bod 168., kde
Ústavný súd konštatuje, že uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia

znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia osobe, ktorá je povinná tieto
povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1
dodatkového protokolu. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom citovanom náleze skonštatoval, že
štátom nariadená karanténa je nezákonným zásahom do osobnej slobody jednotlivca garantovanou v

čl. 17 Ústavy SR. Zároveň uviedol, že táto skutočnosť nemá vplyv na zákonnosť § 58 ods. 2 zákona
č. 355/2007 Z.z. (pre namietaný nesúlad s čl. 20 Ústavy SR). Žalovaný má potom zákonom uloženú
povinnosť uhradiť výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s ochranou verejného zdravia. Ústavný súd v
bode 168. konštatoval, že uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia
znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými

všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je
povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v
spojení s čl. 1 dodatkového protokolu. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. tak predstavuje
pre žalobkyňu právny základ na uplatnenie nároku na úhradu nákladov, ktoré jej vznikli v súvislosti s
plnením povinnosti uloženej žalovanému.

3. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj
konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobkyne podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, viazaný

dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za
splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
nie je opodstatnené a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.6. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase nariadenej karantény, opatrenia
na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v

zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad,
karanténne opatrenia.

7. Podľa § 48 ods. 4 písm. n) zákona č. 355/2007 Z.z., úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny
úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak,

nariaďuje opatrenia, ktorými sú nútená izolácia osôb chorých na prenosné ochorenie, ktoré odmietajú
nariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f).

8. Podľa § 51 ods. 1 písm. d) Zákona č. 355/2007 Z.z., fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti
s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie
sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov,

povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.

9. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z., náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených
týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného
zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

10. Podľa § 6 ods. 2 a 3 zákona č. 179/2011 Z.z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení
zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu
v znení neskorších predpisov, z prostriedkov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky sa financujú
výdavky na hospodársku mobilizáciu prostredníctvom kapitol subjektov hospodárskej mobilizácie, ktoré

sú ústredným orgánom. Prostriedky štátneho rozpočtu na financovanie výdavkov na hospodársku
mobilizáciu pre okresné úrady sa rozpočtujú v rozpočtovej kapitole Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (ďalej len "ministerstvo vnútra").

11. Podľa § 2 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 77/2020 Z.z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej

mobilizácie, vláda nariaďuje na celom území Slovenskej republiky vykonanie opatrenia hospodárskej
mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona príslušným ministerstvám určeným ako subjekt hospodárskej
mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona na zabezpečenie prednostnej výroby a vybraných služieb.
Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia, na realizáciu karanténnych opatrení určí okresný úrad v
súlade s požiadavkou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vybrané zariadenia vo svojej územnej

pôsobnosti ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zákona.

12. Podľa § 11 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 77/2020 Z.z., výdavky na opatrenia hospodárskej
mobilizácie podľa § 2 až 10 sú hradené z rezervy štátneho rozpočtu. Podľa odseku 3 písm. a) citovaného
ustanovenia,finančnéprostriedkyposkytujenazákladepísomnejžiadostiMinisterstvovnútraSlovenskej

republiky okresnému úradu.

13. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, správca je povinný nakladať s pohľadávkou štátu podľa tohto zákona, využívať
všetky právne prostriedky na jej vymoženie a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku

alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu. Správca je povinný uplatňovať
pohľadávku štátu riadne a včas, najmä oznamovať dlžníkovi písomnou výzvou na úhradu, že eviduje
voči nemu splatnú pohľadávku štátu a upozorniť ho na následky neuhradenia pohľadávky štátu.

14.1. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa sa podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa

27.04.2022 domáhala vydania platobného rozkazu na zaplatenie 91 eur titulom nezaplatenia faktúry
č. 1060062508, ktorá bola vystavená žalovanému za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie
v karanténnom zariadení SOŠ služieb a lesníctva Banská Štiavnica za obdobie od 03.05.2020 do
09.05.2020. K návrhu pripojila faktúru č. 1060062508, výzvu na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti
– strava počas karantény zo dňa 19.10.2020 a výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.01.2022.

14.2. Súd prvej inštancie dňa 29.04.2022 pod č.k. 7C/19/2022-11 vydal platobný rozkaz, proti
ktorému žalovaný podal odpor. Žalobkyňa k svojmu vyjadreniu k odporu pripojila príkaz č. OU-BS-
OKR-2020/000611-005 zo dňa 15.04.2020, ktorým bola ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa §
4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zákona č. 179/2011 Z.z. na účel zriadenia karanténneho zariadeniaurčenáSOŠSlužiebalesníctvaBanskáŠtiavnica.Tentosubjektmalokreminéhozabezpečiťubytovanie
a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná karanténa. Určenému subjektu malo
v zmysle opatrenia s poukazom na § 11 ods. 3 písm. a) a § 12 ods. 2 nariadenia vlády č. 77/2020

Z.z. vykonať úhradu oprávnených nákladov v spojení s pobytom osôb, ktorým bola nariadená povinná
karanténa Ministerstvom vnútra SR, po predložení faktúry odsúhlasenej zodpovednou osobou za
riadenie a koordináciu činností v karanténnom zariadení a overení okresným úradom v sídle kraja. Za
oprávnené výdavky sa budú považovať v zmysle bodu 1. náklady na stravovanie ubytovaných osôb vo
výške 13 eur za osobu/deň. Predložila objednávku č. 2000041636 zo dňa 12.08.2020 medzi ňou ako

objednávateľom a SOŠ služieb a lesníctva ako dodávateľom v sume 9 165 eur za uhradenie nákladov
spojených s vykonaním opatrení hospodárskej mobilizácie (ktorá nebola parafovaná). K tomu doložila
faktúru č. 009/2020 za dodanú stravu pre repatriantov a dobrovoľníkov za obdobie od 03.05.2020 do
17.05.2020 (II. turnus).
14.3. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že dôkazy sa týkajú vzťahu medzi SOŠ služieb a lesníctva
a žalobkyňou a nepreukazujú, že on si niečo objednával, prípadne či z objednaných a vyfakturovaných

položiek niečo využil a spotreboval. Nepoprel, že v karanténnom zariadení nedobrovoľne bol.
14.4. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 25.01.2023 Slovenská konsolidačná, a.s. oznámila,
že Zmluvou o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV SR zo dňa 12.08.2022 jej bolo ako poverenej
osobe postúpené právo uplatňovať a vymáhať (konsolidovať) pohľadávku štátu voči žalovanému.
Podaním doručeným súdu dňa 03.02.2023 uviedla, že žalovaný v dňoch 03.05.2020 až 09.05.2020

absolvoval nariadenú izoláciu v karanténnom zariadení, ktoré mu zabezpečilo ubytovanie a stravovanie.
Výdavky s tým spojené, ktoré mu vznikli, uhradilo MV SR. Dodala, že žalovaný nepreukázal žiadny
doklad preukazujúci, že zabezpečenú stravu neprijal.
14.5. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 16.05.2023 rozhodol rozsudkom pod č.k. 7C/19/2022-85
tak,žežalobuzamietolažalovanémunároknanáhradutrovkonaniavočižalobkyninepriznal.Oodvolaní

žalobkyne odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 13.03.2024 pod č.k. 25Co/89/2023-110 tak, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom, ktoré je z dôvodu podaného odvolania
žalobkyne predmetom prieskumu odvolacím súdom.

15.1. Odvolací súd konštatuje, že v čase nariadenia karantény žalovanému, v období od 03.05.2020 do
09.05.2020, právna úprava podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z.z., týkajúca sa opatrení na
predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení bola definovaná ako izolácia v domácom prostredí
alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky
dohľad, karanténne opatrenia. Toto ustanovenie bolo nálezom Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021-136 zo

dňa 08.12.2021 derogované, v dôsledku čoho došlo k zrušeniu v jeho časti „alebo v zdravotníckom
zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“. Nález ústavného súdu
bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31.12.2021 pod č. 551/2021 Z.z., kedy stratili tam uvedené
ustanovenia podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde SR účinnosť a následne podľa
§ 91 ods. 2 aj platnosť.

15.2. Ústavný súd vo svojom náleze v časti V., bode 188. odkazuje na ustanovenie čl. 125 ods. 3
ústavy, teda že v prípade vyslovenia nesúladu právnych predpisov, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. V zmysle § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde tieto strácajú
účinnosťdňomvyhlásenianálezuústavnéhosúduvzbierkezákonov.Vbode196.ústavnýsúdvosvojom
náleze konštatoval, že vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré

ústavný súd identifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o
ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie
právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku
nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom
v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej

právnej sily.
15.3. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na zjednocujúce stanovisko ústavného súdu v uznesení
sp.zn. Plz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006. Ten riešil kolíziu medzi princípom zachovávania ústavnosti na
jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním

ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Princíp právnej istoty sa
prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do
opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci
vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu prednosť treba dať jednoznačneprincípu ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.
Hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s ústavou treba vykladať
tak, že platia ex tunc, t.j. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením

nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente jeho uverejnenia
v Zbierke zákonov. Podstata tohto právneho názoru sa v praxi prejavuje v tom, že ustanovenie zákona,
ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s ústavou, stráca po márnom uplynutí
lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy platnosť ex tunc, t.j. došlo k jeho anulovaniu od počiatku.
Na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou

právnehoporiadkuSlovenskejrepubliky.Pokiaľpretosúdrozhodujevčase,kedyužustanoveniezákona
nesúladné s ústavou nie je účinné a platné, t.j. nie je už súčasťou právneho poriadku Slovenskej
republiky, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona aplikovať, a to bez ohľadu na to, že v čase,
keď nárok vznikol (došlo k premlčaniu nároku), bolo toto ustanovenie platné a účinné. V takomto prípade
treba na vec aplikovať právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením. (NS SR
sp.zn. 6Cdo/82/2017)

16.1. Hoci Úrad verejného zdravotníctva SR podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona
č. 355/2007 Z.z. nariadil opatrením č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020 všetkým osobám, ktoré od
20.04.2020 od 07:00 hod. vstúpia na územie SR, izoláciu v zariadeniach určených štátom, vyslovením
protiústavnosti ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) uvedeného zákona, v zmysle ktorého bol ÚVZ pôvodne

oprávnený nariadiť izoláciu osôb v určených zariadeniach, tak ako tomu bolo aj v predmetnej veci, toto
oprávnenie stratil. V dôsledku nálezu ústavného súdu stratilo účinnosť zákonné
ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb v karanténnom zariadení. Takéto obmedzenie práv
nebolovykonanénaústavneakceptovateľnomzáklade,pretonemožnodospieťkzáveru,žebydotknutej
osobe (žalovanému) mala vzniknúť povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením spojené náklady štátu.

16.2. Vzhľadom k tomu, že nariadenie karanténneho opatrenia bolo uznané za nesúladné s ústavou
v zmysle uvedeného nálezu, podľa ktorého hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade
právnych predpisov s ústavou treba vykladať tak, že platia ex tunc, t.j. od začiatku, je od takéhoto,
od počiatku protiústavného ustanovenia, nemožné odvodzovať akékoľvek povinnosti. Preto povinnosti
žalovaného znášať náklady v súvislosti s jeho umiestnením do karanténneho zariadenia, spočívajúcej

v nahradení nákladov za poskytnutú stravu, chýba právny základ. Právnym titulom tak z uvedených
dôvodov nemožno chápať ani ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z., z ktorého žalobkyňa
odvodzuje uplatnený nárok voči žalovanému, a to i napriek tomu, že toto ustanovenie nebolo dotknuté
v súvislosti s vysloveným názorom ústavného súdu o nesúlade s ústavou. Odvolací súd sa stotožnil
aj s tvrdením súdu prvej inštancie, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania skutkových

tvrdení o poskytnutí stravy žalovanému, keď nepredložila zoznam osôb, ktorým bola v rozhodnom
čase v predmetnom karanténnom zariadení poskytnutá strava. S poukazom na uvedené právne závery
odvolací súd nemohol vyhovieť námietkam odvolateľky.
17. K námietke žalobkyne, ktorá poukazuje na niektoré právoplatné rozhodnutia okresných súdov
odvolací súd konštatuje, že tieto rozhodnutia súdov nižšej inštancie nie sú pre odvolací súd záväzné.

Odvolací súd naopak poukazuje na viaceré rozhodnutia krajských súdov a ich aktuálnu rozhodovaciu
prax, ktoré majú rovnaký právny názor v tejto problematike. Ide napr. o rozhodnutia Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/95/2022, 15Co/122/2022, 14Co/62/2022, 14Co/79/2022, 16Co/49/2022,
16Co/81/2022, Krajského súdu v Prešove sp.zn. 9Co/4/2023, 11Co/31/2023, 6Co/26/2023, Krajského
súdu v Žiline sp.zn. 7Co/56/2023, 11Co/123/2022, Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6Co/25/2023.

V tomto smere je nedôvodná aj námietka žalobkyne smerujúca k potrebe dôkladného odôvodnenia
odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe. Odvolateľka nekonkretizovala, v čom videla odklon od
rozhodovacej praxe, jej námietka je len všeobecným konštatovaním s poukazom na rozhodnutia ÚS SR,
preto sa ňou odvolací súd ani bližšie nemohol zaoberať. Takisto sa odvolací súd nestotožnil s tým, že
by rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo riadne odôvodnené a trpelo by touto vadou.

18. Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol
vo výroku vecne správne a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, preto napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396,
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštanciepo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

2 25Co/45/2024

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).